Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/315/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1207207707 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1207207707.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov Mg. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: C. T., L.. XX.X.XXXX, J. V. T. XX, B. Y., zastúpený advokátskou kanceláriou G. Lehnert, k.s., so sídlom Rajská 7, Bratislava, proti žalovanému: Ringier Axel Springer Slovakia, a.s., so sídlom Prievozská 14, Bratislava, IČO: 00 678 155, zastúpený advokátom JUDr. Jánom Havlátom, Advokátska kancelária Havlát & Partners, Rudnayovo nám. 1, Bratislava, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 13. decembra 2016 č.k. 45C 52/2007-376 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti I. p o t v r d z u j e. V napadnutých častiach III. a IV. o nárokoch žalobcu a žalovaného na náhradu trov konania rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v tomto rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť do 30 dní od jeho právoplatnosti uverejniť vo vzťahu k žalobcovi ospravedlnenie v týždenníku Ž. v čísle XX v znení: „O. S. D. D., S.. D.. D. M. C. T. za A. V. I. M., T. J. A. E. P. Ž. E. Č. XX X. K. XX.XX.XXXX E. D. D. Č. G. L. „. Q., T. D. X. K. M. Q. S. K. C.na T.“. Vo zvyšku pokiaľ ide o priznanie náhrady za nemajetkovú ujmu žalobu žalobcu zamietol. Žalobcovi priznal v časti žaloby o uverejnenie ospravedlnenia plný nárok na náhradu trov konania a žalovanému priznal plný nárok na náhradu trov konania v časti žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy. 2. Vychádzal zo žaloby žalobcu, ktorou sa proti žalovanému domáhal ospravedlnenia v týždenníku Ž. za uverejnenie fotografií jeho osoby, ktoré ho v popiske fotografií definovali ako majstra Slovenska v kickboxe, ktorý bol medzi zatknutými, ktorí v medzinárodnej bande prepadávali v okolí E. benzínové pumpy a ktoré uverejnil redaktor týždenníka Ž. v čísle XX dňa 21.06.2004 v spojitosti s článkom pod názvom "M. Q.". Žalobca ďalej žiadal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu náhradu za nemajetkovú ujmu vo výške 400.000,- Sk. 3. Skutkovo bola žaloba odôvodnená tým, že dňa 21.06.2004 uverejnil žalovaný v týždenníku Ž. článok s názvom M. Q., ktorého autorom bol O. W.. Obsahom článku bol rozhovor s pánom B. W. v spojitosti so zatknutím jeho syna B. rakúskou políciou. V článku sa uvádzalo, že slovenskí športovci prepadávali čerpacie stanice v O.. Spolu s článkom boli uverejnené i ilustračné fotografie jeho osoby s textom: "C. J. G. E. M. E. D. G.. C. X.C. I. S. C. D. E. T.". Uverejnenie týchto fotografií v súvislosti s uvedeným článkom malo podľa žalobcu negatívny dopad na jeho život, jeho povesť, postavenie ako športovca, zamestnanca na pracovisku, na vzťahy z kolegami, športovcami a športovou verejnosťou, nakoľko vykonával trénerskú činnosť. Negatívny vplyv to malo aj na verejnú mienku, keďže jeho osoba je verejne známa, je čestným občanom obce I. a jeho úspechy sú prezentované aj na internetovej stránke obce, kde je uvedený ako osobnosť obce. Uvedené fotografie mali negatívny dopad na jeho športovú kariéru, keďže v jeho dôsledku nedošlo ani k uzatvoreniu sponzorskej zmluvy so spoločnosťou KZLM-TILIA, spol. s r.o., ktorá mala finančne podporovať jeho športovú činnosť. 4. Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť, majúc za to, že uverejnenie fotografií žalobcu nebolo neoprávneným zásahom do jeho práva na ochranu osobnosti a ani zásahom, ktorý by bol spôsobilý negatívne zasiahnuť do tohto jeho práva. Predmetom článku bolo informovanie o skutočnosti, že štátni príslušníci Slovenskej republiky boli zatknutí orgánmi činnými v trestnom konaní Rakúskej republiky pre podozrenie zo spáchania trestných činov lúpeže, pričom išlo o osoby, ktoré sa zaoberali bojovým umením. V článku bolo uvedené i to, že práve skutočnosť, že tieto osoby ovládali toto bojové umenie, bola dôvodom, pre ktorý boli angažovaní na prepadávanie čerpacích staníc išlo teda o podstatnú informáciu týkajúcu sa udalosti. Žalovaný preto uverejnil určité zábery v kickboxe, aby čitateľ získal predstavu o tom, ako sa bojuje v tomto športe. Považoval za dôležité, že pri oboch fotografiách znázorňujúcich zápas je výslovne uvedené, že sa jedná o ilustračné fotografie. Žalobcu neobvinil zo spáchania trestného činu lúpeže ani iného trestného činu a žalobcu neoznačil za páchateľa trestného činu. Osoby znázornené na fotografiách nie sú podľa neho žiadnym spôsobom priamo ani nepriamo identifikované a nie je explicitne ani implicitne tvrdená žiadna spojitosť medzi osobami uvedenými na fotografiách a páchaním trestnej činnosti. Konštatoval, že žalobca vo svojej žalobe ani netvrdí, že ho niekto stotožnil s osobami, o ktorých píše v článku. Predmetný článok bol uverejnený v júni roku 2004, pričom žalobca podal žalobu na súd dňa 19.03.2007, čo považoval za neskoré podanie žaloby. 5. Rozsudkom č.k. 45C/52/2007-73 z 15.12.2008 uložil súd prvej inštancie žalovanému povinnosť uverejniť ospravedlnenie žalobcovi v týždenníku Ž. po nadobudnutí právoplatnosti predmetného rozhodnutia v znení: "P. Ž. D. M. C. T.T. za A. V. I. M., T. A. O. P. Ž. E. Č. XX, X. K. XX.X.XXXX E. D. D. Č. G. L. M. Q.." Súčasne uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 100.000,- Sk (3.319,39 -eur) a nahradiť mu trovy konania v sume 97.008,- Sk (3.220,07-eur), vo zvyšku žalobu zamietol. Uznesením č.k. 6Co/271/09-130 z 24.6.2010 Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací predmetný rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Rozsudkom č.k. 45C/52/2007-223 z 13.05.2013 súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol v celosti. Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 4Co/381/2013-293 z 23.04.2014 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Napadnutý rozsudok nepovažoval za vecne správny, s tým, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súdu prvej inštancie uložil povinnosť skúmať, či zverejnenie fotografií žalobcu bolo objektívne spôsobilé vyvolať zásah do jeho osobnostných práv a ak áno, v čom a v akom rozsahu. Taktiež podľa neho súd prvej inštancie nezameral správnym smerom svoje rozhodovanie, keď po uvedení právnych ustanovení (§ 11 až 13 OZ) uviedol, v čom spočívajú nepravdivé skutkové tvrdenia, hovoril o tvrdeniach uvedených v predmetnom článku, avšak nezameral sa predovšetkým na podstatu danej problematiky, ktorým je uverejnenie fotografií žalobcu a vychádzal v podstate len z tvrdení žalovaného o nepreukázaní aktívnej legitimácie žalobcu z dôvodu, že na fotografiách nie je zachytený detail tváre, ide o zábery z väčšej diaľky, črty tváre nemajú jasné kontúry, pričom športovci majú na hlave ochrannú prilbu. S týmto tvrdením sa odvolací súd nestotožnil, rovnako ani s konštatovaním, že žalovaný v článku žalobcu neobvinil zo spáchania trestného činu, čo mal pre danú vec za nepodstatné. Za irelevantné považoval odvolací súd aj názor súdu prvej inštancie, že formulácia ospravedlnenia žalovaného, ktorého uverejnenia sa žalobca domáhal, je neprípustná, nakoľko sa široká verejnosť o údajnom neoprávnenom zásahu do práv žalobcu dozvie až z uverejneného textu tohto ospravedlnenia. Právne posúdil, že predmetom konania je posúdenie zásahu do osobnostných práv žalobcu neprimeraným použitím jeho osobných fotografií v kontexte s textom, ktoré spojenie má pre žalobcu nepriaznivý dôsledok. Označil za irelevantné, či pôvodca zásahu bol alebo nebol si vedomý protiprávnosti zásahu, keď za rozhodujúci mal len výsledok takéhoto konania, keďže ide o zodpovednosť za výsledok. Za hmotnoprávnu podmienku tejto občianskoprávnej zodpovednosti pokladal imateriálnu ujmu, ktorá spočíva buď v ohrození alebo v porušení osobnostnej sféry. Považoval za postačujúce, že zásah bol objektívne spôsobilý vyvolať ujmu, keďže platný Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) pôsobí prevenčne. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie sa nezaoberal výsledkami vykonaného dokazovania v rozsahu potrebnom pre danú vec, keď predmetom konania boli okolnosti súvisiace s nevhodným uverejnením fotografií žalobcu. Keďže došlo k zamietnutiu žaloby so zreteľom na nenaplnenie skutkovej podstaty nároku na ochranu osobnosti, nezaoberal sa vyhodnotením vykonaného dokazovania pre účely rozhodnutia o nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy a jej výšky. 6. Po opätovnom prejednaní veci a úprave petitu žaloby žalobcom súd prvej inštancie o nej rozhodol právne ju posúdiac podľa ust.§ 11 OZ, § 12 ods. 3 OZ a § 13 ods. 1, 2 a 3 OZ, so zreteľom na čl. 19 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keď z výtlačku týždenníka Ž. č. XX/XXXX zo dňa 21.06.2004 zistil, že v uvedenom týždenníku bol na stranách 8 až 10 uverejnený článok s názvom "M. Q." autora O. W., obsahom ktorého bola reportáž o medzinárodnej skupine, ktorá vykonávala lúpežné prepadnutia čerpacích staníc v Rakúskej republike. V úvode tohto článku sa uvádza: "D. O. C. Ď. G.. D. Š. E. G.E. P. Č. D. Podľa C. D. D. B. L. T., T. L. M. L. K. E. D. E. G. X.. Na C. W. E. E., Ž.R. J. G. Č. D.. C. X. I. K. S. C. D. E. T. O. T. X. I. P. O. X. D. D., G. D. E. E.. O. P. C. J., T.Á. B. M. C. G. E. O. XX G. S. D. T.. P. D. M. W.." Ďalej tento článok obsahuje rozhovor s otcom jedného zo zadržaných B. W.. V ľavom hornom rohu na strane 8 a v pravom hornom rohu na strane 9 boli uverejnené fotografie, na ktorých žalobca zápasí svoj finálový zápas majstrovstiev sveta a medzi týmito fotografiami sa nachádza fotografia benzínovej pumpy. Pri obidvoch fotografiách, na ktorých sa nachádza žalobca, je umiestnená popiska "W. V.: S. D.“. 7. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že v roku 2002 pracoval ako požiarny technik a ochranca životného prostredia, robil aj školenia v oblasti bezpečnosti práce a požiarnej ochrany. V roku 2002 sa stal Majstrom sveta aj Európy. O článku v týždenníku Ž. sa dozvedel od svojho otca, ktorý sa ho pýtal, či nemá niečo spoločné s podsvetím. Žalobca ďalej uviedol, že po tom, čo si prečítal predmetný článok, volal prezidentovi asociácie W.L.. Y.Á. a spýtal sa ho, či poskytol niekomu jeho fotografie, čo W.. Y. poprel. V čase vydania článku vo svojom vlastnom klube trénoval približne 30 až 40 detí, pričom po uverejnení článku začal počet detí klesať. Následne sa dopočul, že je spájaný s podsvetím a má pochybnú minulosť. V práci si ho zavolal jeho šéf a spýtal sa ho, či vykonáva v zahraničí i nejaké iné činnosti okrem práce. Keď odpovedal nie, námestník sa ironicky pýtal, koľko vynáša vykrádanie púmp, že by sa aj on takto zamestnal. Začiatkom roka 2005 stratil prácu z dôvodu nadbytočnosti. Po obhájení titulu sa chcel venovať kickboxu profesionálne, pričom sa dohodol na spolupráci s kožiarskymi závodmi, ktoré ho mali sponzorovať. Konateľ tejto spoločnosti však povedal, že sa ich spoločnosť rozhodla na základe článku uverejneného v týždenníku Ž. nesponzorovať ho, aby sa meno ich spoločnosti nespájalo s niekým, koho povesť je pochybná. Aj na základe uvedených skutočností sa žalobca rozhodol odcestovať do E. J., kde si založil vlastný klub. Žalobca ďalej uviedol, že aj keď išlo len o ilustračnú fotografiu, obyčajní ľudia to nepochopili. V dedine I. bol zaradený do siene slávy, avšak starosta mu povedal, že ľudia v obci nepovažujú za vhodné, aby v tejto sieni slávy zostal zaradený i naďalej. Taktiež aj na súťaži sa ho hlavný rozhodca pýtal, čo má spoločné s predmetným článkom. Na základe uvedeného sa až po čase rozhodol, že podá žalobu na súd. 8. Svedkyňa I. Ž. vo svojej svedeckej výpovedi uviedla, že je jej známe, že žalobcova fotografia bola uverejnená v týždenníku Ž. ako ilustračná fotografia k článku pod názvom "M. Q.". Tento článok čítala, žalobcu na fotografiách jednoznačne spoznala aj napriek tomu, že mal masku, na čo ostala zhrozená a následne sa o tom spoločne aj s ním rozprávali. Žalobca bol v obci I. a v regióne veľmi známy. Uverejnením článku jeho povesť utrpela, veľmi ho to trápilo a bol terčom poznámok od kolegov - každý si na ňom zgustol. Ako príklad narážok svedkyňa uviedla, že bývalí vojaci mali voči nemu rôzne narážky, dosť často sa hovorilo o peniazoch a padli poznámky, že ,,D. D. X.", ,,na Č. Q. K. G." a pod. Takéto narážky kolegov trvali od prečítania článku a rozšírenia v práci až do prepúšťania. Žalobca bol známy svojimi svetovými športovými výkonmi. Dcéra svedkyne začala chodiť do klubu, kde žalobca trénoval deti a aj tam bol článok rozoberaný, čo žalobca niesol veľmi ťažko. Svedkyňa vyslovila názor, že článok mu veľmi poškodil dobré meno. V článku sa síce nepísalo o žalobcovi, ale boli tam jeho fotografie, každého to viedlo k tomu, že sa píše o ňom. V článku bolo podľa svedkyne písané o tom, ako tento športovec prepadáva čerpacie stanice v zahraničí, hlavným obsahom článku bola informácia o násilnej trestnej činnosti, čo vrhalo zlé svetlo na tento šport. Nemyslela si, že žalobca je vykrádačom púmp, ale článok k tomu podľa nej v podstate nabádal. 9. Svedok G. L. uviedol, že žalobcu na fotografiách jednoznačne spoznal a dával si ho do súvislosti s obsahom tohto článku. Článok čítal celý. O žalobcovi sa v ňom konkrétne nepísalo. Uverejnenie článku malo na povesť žalobcu nepriaznivý dopad, keďže bol športovou osobnosťou a trénoval deti a mládež, poškodilo mu to na dôveryhodnosti. Jeho hlavným následkom podľa svedka bol dopad na žalobcu spočívajúci v spájaní športu s násilím, čo poškodzovalo tento šport. Ťažko mohol žalobca zväčšovať členskú základňu v klube. Členská základňa podľa svedka upadla a to bol aj jeden z dôvodov, prečo žalobca odišiel do zahraničia. Svedok uviedol, že k zníženiu stavu členskej základne dochádzalo postupne, najväčší vplyv to malo na deti. Na tréningy ich vodili rodičia, ktorí si všimli túto skutočnosť a postupne deti odhlasovali. On sám jednoznačne žalobcu spoznal na oboch fotografiách, pretože na predmetných fotografiách je žalobca ľahko rozpoznateľný. Žalobca mal povesť pracovitého a svedomitého športovca a článok zachytili ľudia nielen zo športovej oblasti, ale z celého okolia, pričom žalobcu s týmto článkom spájali. Jeho osobný pohľad na žalobcu sa pod vplyvom článku nezmenil, nevedel uviesť, ako to vnímali ostatní. So žalobcom sa pozná veľmi dobre, cvičil u neho v klube od roku 1993. 10. Podľa svedka S. T. mladšieho na predmetných fotografiách žalobcu jednoznačne spoznal. Článok si celý prečítal a meno žalobcu tam uvedené nebolo. V obci a v regióne bol žalobca známou osobou. Uverejnenie článku malo na jeho povesť určite negatívny dopad, čo trvalo dosť dlho. Určite nie každý ihneď čítal predmetný článok, niektorí ho čítali až neskôr, pretriasalo sa to na tréningoch. Žalobca musel mnohým ľuďom vysvetľovať, že ide len o ilustračnú fotografiu a článok nie je o ňom. Mal problémy v práci, kolegovia si tiež z neho robili žarty. Negatívne následky trvali približne pol roka až rok. Mnohí si mysleli, že sa pohybuje v nekalých veciach. Aj jemu samotnému to musel žalobca vysvetliť. 11. Súd prvej inštancie vychádzal i z čestného vyhlásenia zo dňa 4.2.2013 R. T. (manželka žalobcu), že C. T. je ľahko spoznateľný na dvoch fotografiách uverejnených v článku "M. Q." v týždenníku Ž. Č.. XX/ XXXX zo dňa 21.6.2004. Tieto fotografie sú z majstrovstiev, na ktorých sa C. stal Majstrom sveta. Boli to fotografie, ktorými sa na verejnosti prezentoval. Jeho zverenci, ich rodičia, obyvatelia I., B. M., kolegovia v práci a všetci jeho známi ho poznali ako úspešného športovca. Žalobca bol širokej verejnosti známy svojím výzorom, nielen v civilnom oblečení, ale hlavne v kickboxerskom výstroji. Po uverejnení fotografií v týždenníku Ž. Č.. XX/XXXX sa zverenci začali odhlasovať z jeho hodín kickboxu a jeho základňa sa začala rapídne zmenšovať. Na fotografie z majstrovstiev sveta bol žalobca hrdý, avšak po uverejnení ich už nemohol nikde s hrdosťou ukazovať, čo nepriaznivo zasiahlo aj jeho sebavedomie. Takisto ho to zasiahlo aj v pracovnom a súkromnom živote. Po uverejnení článku s jeho fotografiami začal chodiť z práce nespokojný a nervózny. Spomínal, ako si z neho kolegovia uťahujú, pýtali sa ho, čo robil cez víkend, či si bol privyrobiť v O. a či mu tá práca v O. vynáša. Po uverejnení článku začali narastať jeho nezhody a konflikty s inými zamestnancami, ktorí si voči nemu dovoľovali čím ďalej tým viac s neustálymi narážkami na jeho "Ú. C.Á. T.". Žalobca toto zamestnanie opustil aj pre tieto narastajúce problémy. Postupne začal prenášať problémy z práce aj do rodinného prostredia. Bol neustále nervózny, utiahol sa do seba. Spoločne prestali chodiť do spoločnosti, aby sa vyhli nepríjemným pohľadom, poznámkam a vtipom voči jeho osobe. Po odchode žalobcu z práce sa celá situácia ešte zhoršila a vzťahy medzi manželmi sa naštrbili, čo malo zlý vplyv aj na ich syna. Napokon žalobca odišiel do E. J., kam ho po pár mesiacoch ona spolu so synom nasledovali. 12. Z výsluchu svedka W.. O. J. súd prvej inštancie zistil, že obaja jeho synovia navštevovali tréningy, ktoré viedol žalobca. Svedok ďalej uviedol, že po uverejnení článku v týždenníku Ž. sa ho ľudia začali pýtať, či jeho deti chodia na tréningy k tomu, čo bol uverejnený na fotografiách. Žalobca bol športovcom roka a v meste ho podľa svedka veľa ľudí poznalo. Predmetný článok čítal, vzbudil v ňom pochybnosti o osobe žalobcu, a tak sa aj pod vplyvom okolia rozhodol spolu so svojou manželkou, že deti už v ďalšom ročníku na tréningy nenastúpia. 13. Z výsluchu svedka Ľ. T. zistil, že jeho deti navštevovali tréningy žalobcu sedem mesiacov. V meste B. C. je žalobca veľmi známy a uverejnenie článku v týždenníku Ž. spôsobilo v tomto meste rozruch. Po uverejnení článku jeho deti ešte raz navštívili tréning vedený žalobcom a potom sa spolu s manželkou dohodli, že ich deti viacej tieto tréningy navštevovať nebudú. Svedok vo svojej výpovedi ďalej uviedol, že vie ešte o dvoch ľuďoch z jeho dediny, ktorí svoje deti z tréningov po uverejnení článku odhlásili. 14. Poukázal na výpoveď svedka C. T., brata žalobcu, podľa ktorého uverejnenie článku sa dotklo celej rodiny žalobcu, pričom vznikli pochybnosti o jeho osobe. Svedok je výrobcom koženej galantérie a zamestnáva 20 zamestnancov. Pri rokovaniach o objednávke ľudia vraveli, do očí aj za jeho chrbtom, že či ten T. je ten zlodej alebo nie. Svedok vo svojej výpovedi ďalej uviedol, že i on sám čítal predmetný článok. Najprv veril svojmu bratovi, potom sa však i u neho objavili pochybnosti. Väčšie pochybnosti však mali ich rodičia a približne počas šiestich mesiacov od uverejnenia článku sa každé rodinné stretnutie skončilo hádkou. Žalobca mal v obci I. pred uverejnením článku veľmi dobrú povesť, pričom po uverejnení článku o túto povesť prišiel. Kvôli tomu jeho brat odišiel neskôr do S., pričom predtým nemal ambície žiť v zahraničí, keďže tu mal rodinu, jeho manželka mala dobré zamestnanie a on žal jeden úspech za druhým. 15. Tiež poukázal na svedeckú výpoveď W.. G. Š., konateľa spoločnosti, ktorá plánovala podporiť športovú činnosť žalobcu. Dôvodom, pre ktorý zo spolupráce zišlo, bol podľa neho uverejnený článok o prepadávaní benzínových púmp v O., kde bola uverejnená i fotografia žalobcu. Svedok vo svojej výpovedi uviedol, že konkrétne on žalobcu si do spojitosti s obsahom tohto článku nedával a na predmetnej fotografii ho jednoznačne nespoznal. Svedok ďalej uviedol, že jeho spoločnosť naďalej spolupracuje so žalobcom v oblasti požiarnej ochrany k obojstrannej spokojnosti a uviedol, že nepočul o žiadnych negatívnych reakciách na žalobcu, ku ktorým by došlo v súvislosti s predmetným článkom. 16. Z výsluchu svedka K. Ž., starostu obce I., súd prvej inštancie zistil, že obsah článku si už podrobne nepamätá, vie už iba to, že z uverejnenia článku vznikla v obci kauza. Svedok taktiež uviedol, že žalobca je v obci I. ako športovec známou osobou požívajúcou dobrú povesť a ľudia si ho vážili. Za výsledky, ktoré žalobca dosiahol a za reprezentáciu obce bol prijatý i na obecnom zastupiteľstve obce. Bol i na besede v materskej škôlke a plánoval v obci zriadiť krúžok v kickboxe. Po uverejnení článku sa ľudia žalobcu pýtali, či to je on. Neverili tomu, že by sa podieľal na činnostiach uverejnených v článku, avšak pozastavili sa nad tým, či je to on. 17. Z listu spoločnosti KZLM-TILIA spol. s r.o. zo dňa 30.04.2004 zistil, že uvedená spoločnosť ponúkla žalobcovi spoluprácu v reklamnej kampani na svoje výrobky. Z potvrdenia spoločnosti KZLM-TILIA zistil, že W.. G. Š. konateľ tejto spoločnosti písomne potvrdil, že uvažovanú marketingovú spoluprácu so žalobcom sa rozhodol ukončiť na základe publikovania fotografie žalobcu pri článku s kriminálnou tematikou, ktorý bol uverejnený v roku 2004. 18. Z prehľadu dosiahnutých športových úspechov žalobcu, listu primátora mesta B. C. zo dňa 24.02.2003, listu predsedu vlády SR zo dňa 30.04.2003, listu predsedu vlády SR zo dňa 23.03.2004, pozvánky predsedu vlády na odovzdanie ocenení zo dňa 23.03.2004, potvrdenia spoločnosti KZLM- TILIA spol. s r.o., listu spoločnosti KZLM-TILIA spol. s r.o. zo dňa 30.04.2004 mal za preukázané, že žalobca sa počas svojej kariéry stal viacnásobným majstrom Slovenska v kickboxe v rozličných kategóriách a zvíťazil vo viacerých pretekoch usporiadaných v rámci Slovenského pohára v kickboxe. Za svoje športové úspechy bol ocenený ďakovnými listami od primátora mesta B. C., od predsedu vlády Slovenskej republiky, pričom predsedom vlády Slovenskej republiky bol pozvaný i na slávnostné stretnutie pri príležitosti odovzdávania ocenení najúspešnejším športovým reprezentantom Slovenskej republiky za rok 2003. 19. Poukázal na obsah prednesu právneho zástupcu žalobcu, podľa ktorého svedkovia žalobcu rozpoznali. Aj z fotografií, ktoré žalobca priložil počas konania do spisu vyplýva, že je osoba v modrom tričku a bielo - červených nohaviciach. Na uverejnení fotografií žalobcu v predmetnom článku nebol podľa neho absolútne žiaden verejný záujem a uverejnenie týchto fotografií podľa neho nespadá pod spravodajskú licenciu v zmysle ustanovenia § 12 OZ. Už len uverejnením fotografií žalobcu došlo k zásahu do jeho osobnostných práv, nakoľko toto uverejnenie fotografií nebolo vykonané so súhlasom žalobcu. Na prvej dvojstrane predmetného článku boli uverejnené dve fotografie, spoločne s fotografiou čerpacej stanice, na ktorej došlo k páchaniu trestnej činnosti. Spoločne s názvom článku "M. Q." a s tvrdením uvedeným v článku, že B. W. a iných chlapcov zobrala rakúska polícia, vyjadril názor, že žalovaný vytvoril spojitosť medzi spáchaním trestného činu a osobou žalobcu. Z pohľadu priemerného čitateľa týždenníka Ž. považoval za potrebné posudzovať daný článok ako celok. Hoci žalobca nie je výslovne v článku menovaný, článok budí podľa neho dojem, že má s vecou niečo spoločné. Skutočnosť, že žalovaný uviedol pod touto fotografiou, že ide o ilustračnú fotografiu, nepovažoval za zbavujúcu ho zodpovednosti za tento zásah, nakoľko pojem ilustračná fotografia neznamená v ponímaní verejnosti, že osoba, ktorá sa na fotografii nachádza, nemá s článkom nič spoločné. Verejnosť si túto osobu s článkom automaticky spojí. Uviedol, že aj podľa vyjadrenia svedkov je žalobca na fotografiách dostatočne rozpoznateľný a títo si ho aj spojili s predmetným trestným činom. Ani skutočnosť, že svedkovia po vysvetlení neverili tomu, že by žalobca páchal trestnú činnosť, nevyvracia záver, že k zásahu do jeho práv došlo prostredníctvom celoslovenského týždenníka a široká verejnosť mohla poznať žalobcu len ako športovca bez toho, aby mohli objektívne posúdiť jeho vzťah k činnosti, ktorá bola opísaná v článku. Už len samotná skutočnosť, že došlo k zásahu do cti a ľudskej dôstojnosti prostredníctvom masovokomunikačných médií, zakladá podľa neho nárok na primerané zadosťučinenie. Zverejnenie fotografie nepovažoval za možné chápať izolovanie, nakoľko nešlo u uverejnenie fotografie žalobcu v športovom článku alebo reportáže zo športového podujatia. Fotografie boli pri článku, kde sa písalo o páchaní trestnej činnosti. Následky zásahu sa prejavili neskôr, pričom tieto následky neodzneli ani s odstupom takmer troch rokov. Žalobca si nenašiel uplatnenie doma, musel ho hľadať v zahraničí a v dôsledku toho sa rozhodol postupovať takým spôsobom, že si uplatnil svoje práva v tomto konaní. Na Slovensko sa nevrátil, pretože vo svojom okolí, respektíve v okolí svojej obce, má naštrbenú povesť a je videný ako kriminálnik. 20. Tiež poukázal na prednes právneho zástupcu žalovaného, podľa ktorého žalobca nepreukázal, že na sporných fotografiách je práve on. Žalobca nebol na predmetných fotografiách identifikovaný explicitne alebo implicitne v spojení s podozrením zo spáchania trestnej činnosti, išlo o ilustračnú fotografiu. Priemerný čitateľ po prečítaní uvedeného článku musel zrejme zjavne vnímať, že článok je o jedinej osobe a to o pánovi B. W.. Sporné fotografie boli použité ako ilustračné, aby si verejnosť vedela urobiť obraz o bojovom umení - športe Kickbox. Použitie fotografií nepovažoval za nevhodné, pretože malo bezprostredný súvis s obsahom článku v tom zmysle, že zobrazoval spôsob zápasu, ktorý spočíval vo fyzickom útoku na protivníka a v prekonaní jeho odporu. Z obsahu článku totiž vyplynulo, že jeho aktérmi mali byť aktívni kickboxeri, avšak nie konkrétne žalobca. Priblížiť verejnosti bojové umenie takýmto spôsobom považoval za legitímne a bežné. Žalovaný nemohol vedieť, že niekto žalobcu spozná, nakoľko fotografie boli urobené z väčšej diaľky a neboli rozpoznateľné charakteristické črty tváre, pretože tieto boli buď nejasné alebo zakryté ochrannou prilbou. V kontexte celého článku bolo podľa neho zrejmé, že žalobca nemá žiadnu spojitosť s trestnou činnosťou, s ktorou si ho nespojili ani svedkovia, ktorým bolo zrejmé, že sa jedná o ilustračnú fotografiu. Právny zástupca žalovaného ďalej uviedol, že neboli naplnené zákonné predpoklady vzniku občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti. Rovnako poukázal na skutočnosť, že žalobca nepreukázal ani vznik tak závažnej ujmy, ktorá by odôvodňovala priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca podal žalobu až po uplynutí takmer 3 rokov, preto zásah do jeho osobnostných práv uverejnením fotografií nemohol byť až taký veľký a nemohol mať na jeho súkromie tak negatívny dopad. V konaní vyhodnotil za nesporné a preukázané, že žalovaný v týždenníku Ž.W., ktorého je vydavateľom, uverejnil v čísle XX dňa 21.06.2004 v spojitosti s článkom pod názvom ,,M. Q." dve fotografie žalobcu, pod ktorými bolo uvedené, že sa jedná o ilustračnú fotografiu. Obsah článku, pri ktorom boli fotografie uverejnené, bol o tom, ako slovenskí športovci, ktorých zatkla rakúska polícia, prepadávali čerpacie stanice v O.. Malo sa jednať o nezamestnaných kickboxerov, ktorých neznámi organizátori zlákali do susednej krajiny za vidinou podpísania profesionálnych zmlúv. V článku boli taktiež uverejnené vyjadrenia otca jedného z kickboxerov- B. W., ktorý bol zatknutý rakúskou políciou. Žalobca sa predmetnou žalobou domáhal ochrany osobnosti z dôvodu, že žalovaný v spojitosti s týmto článkom, ktorý vykresľuje skupinu kickboxerov, ktorí prepadávali pumpy, uverejnil fotografie jeho osoby. V článku boli použité slovné spojenia ako ,,C. J. G. E. M. E. D. G. ,, C. X. I. S. C. D. E. T.". V zmysle intencií zrušujúceho rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave skúmal, či takéto zverejnenie fotografií žalobcu bolo objektívne spôsobilé vyvolať zásah do jeho osobnostných práv a ak áno, v čom a v akom rozsahu. 21. Ilustračnú fotografiu charakterizoval voľnejšou mierou viazanosti na objektívnu realitu, než spravodajskú fotografiu, pričom neinformuje o aktuálnych javoch, ale spresňuje napísaný text, vystupuje v úlohe obrazovej ilustrácie a stáva sa fotografickou ilustráciou. Podľa súdu prvej inštancie rozhodujúcim pri uverejnení ilustračnej fotografie je cieľ, na ktorý pri danom uverejnení v tlači je táto fotografia určená, použitie fotografie na ilustračné účely nie je kryté žiadnou zákonnou licenciou a práve ilustračné fotografie sa stávajú častejším nástrojom zásahu do osobnostných práv zobrazovanej osoby, a to jednak tým, že sú použité bez jej súhlasu, ale aj tým, ak sú nevhodne doplnené k textu, čím môžu znižovať vážnosť samotného textu, ale aj naopak, text môže znižovať vážnosť samotnej fotografie. 22. Vzhľadom na vykonané dokazovanie posúdil súd prvej inštancie zverejnenie fotografií žalobcu, hoci len ako ilustračných, v súvislosti s článkom ,,M. Q.", za neprimerané. Dospel k záveru, že týmto zverejnením došlo k zásahu do osobnostnej sféry žalobcu. Uverejnenie dvoch fotografií žalobcu na jednej strane s článkom, ktorého obsah vykresľoval kickboxerov v nie pozitívnom svetle, vyhodnotil za neoprávnený zásah, spôsobilý porušiť alebo aspoň ohroziť mravnú integritu osobnosti žalobcu. Ustálil, že dôstojnosť a vážnosť žalobcu v spoločnosti bola znížená, keďže k zásahu došlo tlačou, celoštátne distribuovaným časopisom vychádzajúcim vo väčšom náklade. Pokiaľ ide o rozsah zásahu do osobnostných práv žalobcu vyjadril názor, že postačovalo aj preukázanie skutočnosti, že bola znížená vážnosť a dôstojnosť v obci, z ktorej pochádzal, teda v mieste, kde sa žalobca trvale zdržiaval, žil, mal sociálne, pracovné, či rodinné väzby. Ustálil, že žalobca bol v obci známou osobou a na úradnej stránke obce I. je vedený ako osobnosť obce a ako majster sveta v kicboxe. Uvedené skutočnosti potvrdili i svedecké výpovede svedkov I. Ž., G. L.P. S. S. T., ktorí uviedli, že po vydaní predmetného článku povesť žalobcu utrpela, a to tým, že si z neho robili posmešky kolegovia a vojaci typu: ,,D. D. X., ,,na Č. Q. K. G." a pod. Tiež ustálil, že predmetný článok bol témou aj medzi rodičmi maloletých detí, ktoré žalobca trénoval. Samotní svedkovia konštatovali, že aj napriek tomu, že sa v článku nepísalo o žalobcovi, boli tam jeho fotografie, čo vzbudzovalo dojem, že ide aj o neho. Dospel k záveru, že priemerný čitateľ si po prečítaní predmetného článku mohol celkom logicky spojiť obsah fotografií s obsahom článku a osobami, o ktorých je článok napísaný. Vzal na zreteľ, že označenie ,,W. V." je uvedené malým písmom, na jednom z obrázkov takmer neviditeľným. Mal za to, že u bežného čitateľa naozaj môže článok vzbudiť dojem, že osoba na fotografiách má s obsahom článku súvis. Tvrdenie žalovaného, že zverejnením fotografií v článku žalobcu neobvinil zo spáchania trestného činu lúpeže ani iného trestného činu a žalobcu neoznačil za páchateľa trestného činu, považoval súd prvej inštancie za bezpredmetné, nakoľko táto skutočnosť medzi stranami ani nebola sporná. Mal však za to, že predmetné fotografie boli nevhodne zverejnené v kontexte s článkom ,,M. Q.", pričom zodpovednosť žalovaného je objektívna a je irelevantné, či si bol žalovaný vedomý protiprávneho výsledku alebo nie. 23. Zopakoval, že zákon poskytuje ochranu proti neoprávneným zásahom, ktoré sú spôsobilé privodiť ujmu na osobnosti z hľadiska postavenia osoby v spoločnosti. Zákon súčasne upravuje aj prípady, kedy možno prejavy osobnosti použiť bez toho, aby sa vyžadoval súhlas dotknutej osoby. Okrem iných sem patrí použitie prejavov osobnosti na vedecké a umelecké účely a na potreby tlačového, filmového, rozhlasového a televízneho spravodajstva. Takéto použitie však musí byť podľa súdu prvej inštancie primerané, keď rozsah a spôsob použitia nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami občana. 24. Konštatoval, že fotografie, ktoré boli uverejnené v týždenníku Ž., vznikli zo športového podujatia, pričom fotografie, ktoré na takomto podujatí vzniknú, môžu byť uverejňované v zmysle § 12 ods. 3 OZ aj bez súhlasu osoby, avšak len v tom prípade, ak sú uverejnené alebo použité vhodným a primeraným spôsobom. Uvedené nesporoval ani žalobca, pričom uviedol, že tieto fotografie vznikli v súvislosti so športovým podujatím, ktorého sa zúčastnil. Súd prvej inštancie však zaujal názor, že fotografie žalobcu ako majstra sveta v kickboxe boli v danom prípade zverejnené nevhodným spôsobom v kontexte s obsahom článku uverejnenom pod predmetnými fotografiami. Mal za to, že zverejnenie fotografií nemožno chápať izolovanie, nakoľko nešlo o uverejnenie fotografií žalobcu v športovom článku alebo reportáže zo športového podujatia, ale v článku, kde sa písalo o páchaní trestnej činnosti, o to viac, keď bola táto trestná činnosť páchaná kickboxermi, ktorým nepochybne bol aj samotný žalobca. Právne posúdil, že zverejnenie fotografií nemalo spravodajský charakter, motívom zverejnenia fotografií v súvislosti s článkom ,,M. Q." nebolo poskytnutie informácii významných pre širokú verejnosť. Uzavrel, že hoci meno žalobcu nebolo nikde v článku spomenuté, medzi populáciou, najmä v okruhu miesta bydliska žalobcu ako i v športovej komunite, mohla byť osoba žalobcu v súvislosti s týmto článkom spájaná. 25. Súd prvej inštancie právne argumentoval, že v ust. § 11 OZ je upravená ochrana tzv. osobnostných práv. Za osobnostné práva označil určité imateriálne hodnoty, ako napr. meno, česť, dôstojnosť, telesná integrita a pod.. Za predmet ochrany označil osobnosť človeka v jej celistvosti, preto výpočet jednotlivých čiastkových osobnostných práv v § 11 OZ mal za iba exemplifikatívny, keď predmetom práva na česť a dôstojnosť je česť občana v jeho rozmanitých spoločenských vzťahoch tak vo vzťahu k spoločnosti, ako aj vo vzťahu k ostatným spoluobčanom, ide aj o jeho povesť v odborných kruhoch, v ktorých je známy svojou prácou a činnosťou. Z hľadiska poskytnutia ochrany týmto právam nepovažoval za dôležité, či bol neoprávnený zásah spôsobený vedome alebo nevedome, nepovažoval za dôležité ani to, či uvedený zásah spôsobil skutočnú ujmu vo sfére osobnostných práv, keď na poskytnutie ochrany stačí, že neoprávnený zásah bol spôsobilý takúto ujmu vyvolať. Uviedol, že právo na ochranu osobnosti si môže občan presadzovať prostredníctvom troch druhov žalôb. Prvou je tzv. negatórna žaloba, v ktorej sa žalobca domáha toho, aby súd nariadil tomu, kto sa dopúšťa zásahov do jeho osobnostných práv, aby upustil od ďalších neoprávnených zásahov. Druhou žalobou je žaloba reštitučná, v ktorej je cieľom žalobcu obnovenie pôvodného stavu existujúceho pred zásahom do jeho práv (restitutio in integrum). Treťou žalobou je tzv. satisfakčná žaloba, ktorej cieľom je dosiahnutie určitého zadosťučinenia pre občana, ktorého osobnostné práva boli porušené, v prípadoch, keď nie je možné dosiahnuť nápravu obnovením pôvodného stavu. Uvedené zásahy môže žalobca kombinovať podľa spôsobu a rozsahu zásahu do jeho osobnostnej sféry. Právne posúdil, že v predmetnej veci ide o žalobu reštitučnú i satisfakčnú zároveň. Reštitučnou žalobou považoval za možné domáhať sa ochrany osobnosti i v takých prípadoch, keď k zásahu do osobnostných práv došlo uverejneným článkom v periodickej tlači, a to bez ohľadu na to, či si poškodený uplatnil právo na uverejnenie ospravedlnenia podľa Tlačového zákona, alebo nie, keďže ustanoveniami Tlačového zákona nie sú dotknuté ustanovenia OZ o ochrane osobnosti. 26. Tiež konštatoval, že používanie podobizní, resp. obrazových snímok na tlačové účely je upravené v § 12 OZ, ktoré má vo vzťahu k § 11 OZ doplňujúcu povahu a ochranu osobnosti ďalej rozvádza a konkretizuje. V prípade použitia fotografie s osobnostným obsahom pre účely tlačového spravodajstva nesmú byť podľa súdu prvej inštancie takéto fotografie použité neprimeraným spôsobom alebo spôsobom, ktorý by bol v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby. Použitie fotografií zachytávajúcich podobu fyzickej osoby v spravodajstve teda nesmie byť v rozpore s takými záujmami oprávneného, ktoré je nutné bezpodmienečne šetriť a ktoré sú nedotknuteľné a súčasne sa to musí stať primeraným spôsobom. Ak obe tieto podmienky nie sú splnené, stáva sa aj inak dovolené plnenie neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti. Tieto zásady zakotvené ustanovením § 12 OZ považoval za potrebné rešpektovať i pri uverejňovaní ilustračných fotografií k článkom, a to napriek tomu, že ilustračná fotografia je už zo svojej podstaty charakterizovaná voľnejšou mierou viazanosti na objektívnu realitu, než spravodajská fotografia. I keď mal za nesporné, že ilustračná fotografia smerom k textovému materiálu neplní spravodajskú funkciu, teda osoby zobrazené na fotografii nemusia byť priamo viazané k obsahu článku, aj takáto fotografia môže byť v súvislosti s určitým článkom uverejnená iba vtedy, ak jej uverejnením nedôjde ani v kontexte s textovým materiálom, ktorý má dokresľovať, k zásahu do osobnostných práv osôb na tejto fotografii zobrazených. Uviedol, že používanie ilustračných fotografií nie je kryté zákonnou licenciou, keďže neplnia spravodajský, resp. informačný účel, ale iba dokresľujú, resp. spresňujú napísaný text. Ak je ilustračná fotografia (bez ohľadu na skutočnosť, či bola priamo ako ilustračná aj označená alebo nie), doplnená nevhodným textom, resp. ak dopĺňala nevhodný text, stáva sa podľa súdu prvej inštancie zásahom do osobnostných práv. 27. V predmetnej veci dospel súd prvej inštancie k záveru, že zverejnením obrazovej snímky žalobcu v spojení s článkom o trestnej činnosti vykonávanej slovenskými kickboxermi došlo k zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý privodiť ujmu na osobnostných právach žalobcu, a to tým, že sa znížila jeho česť a dôstojnosť v spoločnosti, čím sa ohrozila vážnosť jeho postavenia a uplatnenia. Predmetom práva na česť a ľudskú dôstojnosť v zmysle občianskeho práva je totiž vážnosť, ktorú subjekt práva požíva v očiach členov spoločnosti, ku ktorej prináleží. Podľa stanoviska súdnej praxe je predmetom ochrany občana aj jeho česť v odborných kruhoch, kde je známy svojou prácou a činnosťou. 28. Zhrnul, že žalovaný uverejnil fotografie žalobcu v súvislosti s článkom o trestnej činnosti vykonávanej slovenskými kickboxermi. I keď úmyslom žalovaného bolo priblížiť čitateľom kickbox ako šport, zverejnenie žalobcových fotografií v kontexte s obsahom článku vyhodnotil za zásah do osobnostných práv žalobcu, obzvlášť v okruhu ľudí venujúcich sa tomuto športu, medzi rodičmi detí navštevujúcich žalobcove tréningy, ako i medzi ľuďmi v prostredí, v ktorom sa žalobca pohyboval. V rámci vykonaného dokazovania (najmä z výpovedí svedkov) mal za preukázané, že v okruhu svojich známych, ako i v okruhu ľudí, s ktorými sa žalobca stretával, bol konfrontovaný s ich otázkami, v ktorých sa ho pýtali na jeho účasť na v článku popisovanej trestnej činnosti. Mal teda za zrejmé, že uverejnenie fotografií žalobcu bolo spôsobilé v súvislosti s obsahom článku, pri ktorom boli jeho fotografie uverejnené, znížiť vážnosť a jeho povesť, najmä v spoločnosti, v ktorej bol známy. S poukazom na uvedené v časti ospravedlnenia žalobe vyhovel. 29. Žalobca sa okrem uverejnenia ospravedlnenia domáhal i náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú podľa súdu prvej inštancie nemožno zamieňať alebo stotožňovať s pojmom náhrada škody, keďže v rámci náhrady nemajetkovej ujmy sa nenahrádza skutočná škoda alebo ušlý zisk, ale ide o určitú satisfakciu - nápravu krivdy spôsobenej poškodenej fyzickej osobe. Pri skúmaní existencie základu a výšky náhrady nemajetkovej ujmy skúmal najmä charakter zásahu do osobnostných práv poškodeného subjektu. Konštatoval, že priznanie zadosťučinenia v peniazoch súdom v zmysle ustanovenia §13 ods. 2 OZ predpokladá splnenie zákonom kvalifikovaných podmienok, t. j., ak- morálne zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade nepostačujúcim a- neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Pre určenie primeraného zadosťučinenia v peniazoch označil taxatívne stanovené dve kritériá, z ktorých musí súd pri svojom rozhodovaní vychádzať ex offo, a to - závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a- okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. 30. V konaní mal za preukázané, že uverejnenie fotografií žalobcu v kontexte s článkom o páchaní trestnej činnosti v periodiku vydávanom žalovaným zasiahlo do osobnostných práv žalobcu, keďže mohlo a u svedkov vypočutých v tomto konaní i vyvolalo pochybnosti o žalobcovej čestnosti, resp. pochybnosti o tom, či sa žalobca na opisovanej trestnej činnosti sám nepodieľal. Taktiež zaujal názor, že predmetným zásahom utrpela vážnosť a osobná česť žalobcu v jeho osobnom a spoločenskom živote, stal sa stredobodom pozornosti v súvislosti s páchaním trestnej činnosti, bol predmetom diskusií a jeho česť a vážnosť utrpela i v kruhoch občanov obce I., kde je ako športovec známou osobou s dobrou povesťou. S poukazom na uvedený charakter zásahu, intenzitu, rozsah, ohlas ako aj na dĺžku trvania zásahu však dospel k záveru, že uverejnenie ospravedlňujúceho článku je dostatočné pre dosiahnutie určitého zadosťučinenia pre žalobcu. V rámci vykonaného dokazovania nemal za preukázaný taký rozsah následkov zásahu, ktorý by umožňoval priznať žalobcovi peňažné zadosťučinenie. Zhodnotením jednotlivých skutočností z hľadiska závažnosti vzniknutej ujmy a s prihliadnutím na konkrétne okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo, mal za opodstatnenú iba požiadavku satisfakcie morálnej vo forme ospravedlnenia. Za podmienku priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) označil vždy - v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu - existenciu závažnej ujmy, za ktorú považoval ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky, považuje za ujmu značnú. Pritom však nemal za rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Pokiaľ dôjde k neoprávnenému zásahu do práva na česť a dôstojnosť, uviedol, že má zásah závažné dôsledky vtedy, keď ním bola v značnej miere znížená dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti. Vyslovil, že aj v prípade niektorého zásahu do práva na súkromie môže nastať ten istý dôsledok (zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere). 31. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, vyhodnotil, že žalobca nepreukázal také následky, ktoré by odôvodňovali jej priznanie. Mal za to, že žalobca, ktorého zaťažuje dôkazné bremeno, nepreukázal oprávnenosť svojho nároku, keď ani jeden zo svedkov netvrdil, že by dospel k záveru, že žalobca je vykrádačom púmp, teda že článok je o ňom. Jedinú výnimku z toho predstavuje svedok T., ktorého výpoveď považoval za nelogickú, keďže sám tvrdil, že sa pýtal žalobcu, či sú uvedené informácie pravdou a napriek odmietavej odpovedi žalobcu svoje deti z hodín kickboxu odhlásil. Nemal teda za preukázané, čo bolo skutočným motívom odhlásenia detí z uvedených hodín a či toto rozhodnutie neovplyvňovali aj iné faktory. Posúdil, že tvrdenie žalobcu o nejakých reálnych následkoch spojených s článkom celkom jasne vyvracajú výpovede svedkov Š. S. Ž., keď svedok Š. tvrdil, že si žalobcu s obsahom článku nespojil, a svedok Ž. ako starosta obce uviedol, že obyvatelia obce neuverili tomu, že by sa žalobca dopustil nejakej trestnej činnosti. Svedkovia vypočutí v konaní netvrdili žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali existencii závažnej ujmy z hľadiska intenzity, rozsahu a časového trvania. Čo sa týka výsluchu svedkov L., Ž., T., zaujal názor, že žiaden z nich netvrdil, že by uverili tomu, že žalobca je vykrádačom púmp. Svedkovia na jasne položenú otázku všetci zhodne uviedli, že je im známe, že bola uverejnená fotografia označená ako ilustračná. Netvrdili, že by uverili tomu, že by žalobca spáchal nejakú trestnú činnosť. Svedkovia tvrdili iba to, že údajne iné osoby mali uveriť tomu, že predmetný článok je o žalobcovi. Uvedené tvrdenie mal však za nelogické, pretože ak článok vnímali svedkovia ako nepojednávajúci o žalobcovi, rovnako tak museli článok vnímať aj ostatné osoby. Hoci žiaden zo svedkov vypočutých v konaní si žalobcu nestotožnil s páchateľom trestného činu, považoval za prezentované, že u iných osôb toto podozrenie vzniklo, o čom však nebol podaný žiadny dôkaz, lebo tieto osoby v konaní vypočuté neboli. Údajné zníženie počtu cvičencov v klube žalobcu považoval za spôsobené znížením kreditu kickboxu ako športu, čo napr. podľa súdu prvej inštancie vyplýva aj z výpovede svedka L.P., ktorý netvrdil, že zníženie počtu cvičencov bolo v súvislosti s uverejnením fotografie žalobcu. Súhlasil s tým, že svedkovia T. S. Ž. vypovedali o určitých uštipačných poznámkach na adresu žalobcu, avšak práve charakter týchto poznámok logicky vylučuje podľa súdu prvej inštancie to, že by tieto osoby uverili tomu, že žalobca je páchateľom nejakého trestného činu. Všetky takéto úvahy posúdil za logicky vyvrátené tým, že v článku sa hovorí, že zadržaní kickboxeri mali byť údajne nezamestnaní. Žalobca však nezamestnaný nebol, čo muselo byť jeho spolupracovníkom úplne zrejmé a rovnako im muselo byť zrejmé aj to, že nepatrí medzi zadržané osoby, keďže sa medzi nimi slobodne, voľne pohyboval. Čo sa týka pracovného prostredia žalobcu, nemal za preukázané, že článok mal nejaký priamy dopad na jeho zamestnanie. D. Š. uviedol, že so žalobcom naďalej spolupracujú a sám žalobca nepreukázal, že by stratil zamestnanie v príčinnej súvislosti s uverejním článku. V neposlednom rade i skutočnosť, že žalobca podal žalobu takmer po 3 rokoch, vyhodnotil tak, že žalobcovi neboli spôsobené žiadne závažné následky, nakoľko v konaní nepovažoval za preukázané, že by následky pretrvávali nejaký dlhší čas, resp. že by sa prejavovali počas obdobia 3 rokov. Uzavrel, že pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, žalobca dôkazné bremeno v tejto časti žaloby neuniesol a nepreukázal, že by skutočne došlo uňho k závažnej ujme. Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia o existencii závažnej ujmy poukazoval len na výpovede svedkov, z ktorých mal súd prvej inštancie za preukázané, že došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu tým, že bol v jeho okolí označovaný za človeka, ktorý mal niečo spoločné s lúpežnými prepadnutiami, avšak tieto svedecké výpovede podľa súdu prvej inštancie nepreukázali, že by k závažnej ujme t.j. zníženiu dôstojnosti žalobcu alebo jeho vážnosti v spoločnosti, zamestnaní, rodine v značnej miere skutočne došlo. Tvrdenia uvádzané vo výpovediach samotného žalobcu ako i svedkov, že došlo k zúženiu jeho členskej základe, vyhodnotil za nepreukázané, keď ani jeden zo svedkov netvrdil, že by dospel k záveru, že žalobca je vykrádačom púmp, teda že článok je o ňom. Pokiaľ ide o výpovede svedkov L., Ž., T., všetci zhodne uviedli, že je im známe, že uverejnená fotografia bola označená ako ilustračná a netvrdili, že by uverili tomu, že žalobca spáchal nejakú trestnú činnosť. Nemal tiež za preukázané, že zníženie počtu cvičencov malo súvis s uverejnením fotografie, na ktorej by mal byť vyobrazený žalobca. Hoci svedkovia J. S. T. tvrdili, že po uverejnení článku mali pochybnosti o osobe žalobcu a po čase odhlásili deti z tréningov, tieto tvrdenia vyhodnotil súd prvej inštancie ako ničím nepreukázané a v súvislosti s obsahom článku a všetkých okolností ako nelogické a ničím neopodstatnené. Svedok Š. uviedol, že so žalobcom naďalej spolupracujú a žalobca podľa súdu prvej inštancie nijakým relevantným spôsobom nepreukázal, že by stratil zamestnanie v príčinnej súvislosti s uverejním článku, svedok Ž. uviedol, že ľudia sa pýtali, či je to na fotografiách žalobca, avšak neverili tomu, ale pozastavovali sa nad tým. 32. Vyjadril názor, že intenzitu závažnosti znižuje aj skutočnosť, že v článku nebolo uverejnené meno ani priezvisko žalobcu. Poukázal na výpoveď samotného žalobcu, že to bol len on, kto si nevedel predstaviť vykonávať svoju prácu naďalej. Subjektívne vnímanie žalobcu o závažnosti zásahu do jeho osobnostných práv nemal za dostačujúce pre prijatie záveru o tom, že došlo k tak závažnému zníženiu jeho vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti, ktoré by odôvodňovalo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ani pokiaľ ide o rodinné prostredie, neboli podľa súdu prvej inštancie tvrdené žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že došlo k pretrhnutiu alebo zhoršeniu rodinných alebo iných spoločenských väzieb. V tejto súvislosti vyhodnotil výpoveď svedka C. T.T. ako účelovú. Svedok tvrdil, že v rodine vznikali kvôli predmetnému článku hádky, avšak neuviedol, aký nepriaznivý vplyv na žalobcu mal postoj rodiny a známych na život žalobcu. Ako účelové vyhodnotil aj čestné vyhlásenie manželky žalobcu R. T., pričom vo vyhlásení menovaná neuviedla žiadne konkrétne skutočnosti preukazujúce, že by žalobca opustil zamestnanie následkom nepriaznivého dopadu článku na jeho vzťahy v práci a taktiež ničím nepreukázala, že by odchod žalobcu do zahraničia bol nutný vzhľadom na neúnosnú situáciu v domácom prostredí. 33. Súd prvej inštancie mal v konaní za preukázané, že zásah do práv žalobcu presiahol určitú prípustnú mieru intenzity. Skutočnosť, že žalobca podal žalobu takmer po 3 rokoch, považoval za nasvedčujúcu tomu, že mu neboli spôsobené žiadne závažné následky. Časový faktor považoval v danom prípade za relevantný. Ak by žalobca promptne reagoval na uverejnené články, bolo možné uverejniť napr. jeho vyjadrenie k obsahu článku, ktorým by bolo možné vyvrátiť alebo zmierniť následky, o ktorých tvrdí, že údajne nastali. V konaní nemal za preukázané, že by následky pretrvávali dlhší čas resp. že by sa prejavovali počas obdobia 3 rokov. Údajné uštipačné poznámky mal za svedectvo o tom, že ich autori sa dívali na obsah článku v spojení so žalobcom s nadhľadom. 34. Napriek skutočnosti, že článok, v súvislosti s ktorým boli uverejnené aj žalobcove dve fotografie, bol svojím charakterom článkom, ktorý mal podať verejnosti informácie o tom, ako bývalí kickboxeri páchajú trestnú činnosť, mal súd prvej inštancie za to, že z objektívneho hľadiska nedošlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobcu v pracovnom či spoločenskom a rodinnom živote v značnej miere. K žiadnym preukázaným reálnym následkom u žalobcu nedošlo. Pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2 OZ mal za nevyhnutné, aby k zníženiu vážnosti a dôstojnosti fyzickej osoby došlo v značnej miere, resp. inej závažnej ujme skutočne došlo, keď nestačí len hrozba tejto závažnej ujmy. Uvedené sa vzťahuje k úspešnému uplatneniu práva na ochranu osobnosti, nie však k úspešnému priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá pripadá do úvahy iba v prípadoch, kedy skutočne dôjde k zásahu tak závažnému, že nepostačuje primerané zadosťučinenie v zmysle § 13 ods. 1 OZ (napr. ospravedlnenie). Dospel k záveru, že v predmetnej veci je plne postačujúcou morálna satisfakcia vo forme ospravedlnenia, pričom finančnú satisfakciu mal za nedôvodnú. 35. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vzal do úvahy skutočnosť, že žalobca si uplatnil dva samostatne uplatniteľné nároky, a to nárok na ospravedlnenie a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Konania označil za spojené a skutkovo spolu súvisiace, avšak pri náhrade trov konania ich posudzoval ako dva samostatné nároky. Vzhľadom na plný úspech žalobcu v časti ospravedlňujúcej žaloby a jeho následný plný neúspech v časti žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy rozhodol o trovách konania v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p.. 36. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho vyhovujúcej časti podal riadne a včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalovaný a žiadal ho v ním napadnutej časti zmeniť a žalobu tak zamietnuť v celosti. Vytkol súdu prvej inštancie, že napriek ustáleniu, že išlo o ilustračné fotografie, nekryté zákonnou licenciou, posudzoval ich uverejnenie v kontexte s ust. § 12 ods. 3 OZ a dospel k záveru o nevhodnosti ich použitia. Za jadro sporu označil, či je na fotografiách žalobca a či je na nich objektívne spoznateľný. Mal za sporné, či je na fotografiách žalobca a namietal, že súd prvej inštancie uvedený záver neodôvodnil. Tiež mu vytkol, že neodôvodnil svoj právny záver, že je žalobca na fotografiách spoznateľný, čo podľa neho nie je preukázané, keďže je na fotografiách osoba v kukle, nie sú tam detaily tváre, ide o fotografie z väčšej diaľky, s nejasnými kontúrami a z profilu, keď i fyziognómia športovcov daného odvetvia je rovnaká. Označil za otázne, či ide o snímku osobnej povahy. Nepovažoval za správny právny záver súdu prvej inštancie, že použitie ilustračnej fotografie nie je kryté zákonnou licenciou, keď aj ilustračná fotografia má aj funkciu spravodajskú. Mal za irelevantné, či bolo použitie fotografií vhodné alebo nie, nakoľko ust. § 12 ods. 3 OZ uvedené kritérium nepozná. Vyjadril názor, že použitie fotografií dvoch zápasiacich mužov bolo pre účely tlačového spravodajstva a išlo o použitie primerané, keď žalovaný postupoval v dobrej viere. Podľa neho minimálne logicky uvažujúci človek nemohol dôjsť k názoru, že žalobca má niečo s trestnou činnosťou, keďže namietané fotografie boli označené ako ilustračné, v obsahu článku nie je uvedené meno ani priezvisko žalobcu, článok hovorí o inom majstrovi Slovenska, v spojitosti s ním je uverejnená fotografia otca iného majstra Slovenska, lupičmi mali byť nezamestnaní kixboxeri a žalobca nebol nezamestnaný, lupiči boli na rozdiel od žalobcu zadržaní, na fotografiách nie je uvedené, že je na nich majster Slovenska. Skonštatoval, že žalobca podľa neho nepreukázal, že by v dôsledku článku stratil zamestnanie alebo mal iné následky v pracovnom alebo osobnom živote, keď svedok Ž. ako starosta obce I. uviedol, že obyvatelia obce neverili, že by páchal trestnú činnosť. 37. Pokiaľ ide o text priznaného ospravedlnenia namietal, že je formulované v rozpore s atribútom primeranosti, a to čo do formy aj obsahu. Podľa neho ospravedlnenie by malo byť zrozumiteľné pre adresáta, preto tvrdil, že čitatelia sa s odstupom trinásť rokov od uverejnenia článku nebudú pamätať na jeho obsah a z ospravedlnenia nenadobudnú vedomosť o tom, za čo konkrétne sa žalovaný žalobcovi ospravedlňuje. V tomto smere poukázal napr. na jeho názor podporujúci rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co 430/07 a rozsudok Krajského súdu v Ostrave sp. zn. 23C 3/97, podľa ktorých nie je dôvodné ospravedlnenie prezentované za takých okolností, že až z neho sa určitá časť verejnosti dozvie o zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, o ktorom by sa inak nedozvedela. Pripomenul, že žalobca podal žalobu až po uplynutí takmer troch rokov a dovtedy mu článok nevadil. Žalobu nepodal druhý zobrazený športovec. Vyjadril názor, že nemôže znášať zodpovednosť za akékoľvek aj iracionálne reakcie čitateľov vyvolané článkom. Uplatnil si tiež nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 38. V rozsahu nároku strán sporu na náhradu trov konania podal odvolanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalobca a v ním napadnutej časti žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a priznať mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% dôvodiac, že rozhodnutie vo veci záviselo od úvahy súdu. Skonštatoval, že podľa právnych záverov súdu prvej inštancie žalovaný neoprávnene zasiahol do jeho práva na ochranu osobnosti, t. j. skonštatoval dôvodnosť základu nároku uplatneného jeho žalobou. Uviedol, že je potrebné prihliadnuť na rozhodnutie sp. zn. III.ÚS 170/99 rozlišujúce, čo je základné a čo je sprevádzajúce v konaní. Mal za zrejmé, že sa nedopustil žiadneho neoprávneného konania proti žalovanému a rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania označil za nespravodlivé vzhľadom k tomu, že následná výška trov konania žalovaného bude vychádzajúc z hodnoty veci vyššia ako výška jeho trov konania. Mal za to, že uplatnené nároky majú zhodný skutkový základ a nie iba súvisiaci. Mal za vylúčené, aby priznanie nároku na náhradu trov konania bolo posudzované oddelene. Rovnako si uplatnil aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 39. K odvolaniu žalovaného sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril žalobca písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 13.04.2017. Mal za jednoznačne preukázané (svedeckými výpoveďami a inými fotografiami žalobcu), že na fotografiách je zachytená jeho osoba, pričom poukázal na to, že odvolací súd v zrušujúcom uznesení túto skutočnosť jednoznačne konštatoval. Pokiaľ ide o jeho nerozpoznateľnosť na fotografiách uviedol, že každý z vypočutých svedkov okrem svedka Š. ho na nich rozpoznal. Mal za irelevantné, ak tieto tvrdenia svedkovia nepodložili tým, že by uviedli, na základe akých vonkajších kritérií ho na fotografiách rozpoznali. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia mal v tomto smere za dostatočné a súladné so súdnou aj ústavnou judikatúrou. Hoci k fotografiám žalovaný umiestnil popis, že ide o fotografie ilustračné, vyjadril názor, že i v takom prípade žalovaný ako vydavateľ tlače zodpovedá za jej obsah. Keďže ilustračné fotografie nemajú žiaden súvis s obsahom článku, ich použitie bolo podľa neho neprimerané, keď aj podľa vykonaného dokazovania si ho čitatelia s obsahom článku spojili a požadovali od neho vysvetlenia. V tomto smere podrobne rozobral obsah jednotlivých svedeckých výpovedí. Zopakoval, že žalovaný nemal súhlas na uverejnenie jeho fotografií. Mal za to, že žalovaný pochopiteľne nemohol získať jeho fotografiu z páchania trestnej činnosti, preto ako ilustračnú umiestnil v periodiku jeho fotografiu zo zápasu. Ak článok uvádza, že trestnej činnosti sa zúčastnil aj majster Slovenska v kixboxe, je umiestnenie jeho fotografií ako majstra Slovenska v tomto športe neprimerané. Mal za to, že relevantné fotografie neplnili funkciu spravodajskú, nakoľko len dokresľovali text článku, pričom boli uverejnené neoprávnene, keďže išlo o uverejnenie bez jeho súhlasu. Pokiaľ ide o obranu žalovaného, že nemôže znášať zodpovednosť za iracionálne myslenie čitateľov, uviedol, všetky reakcie boli len následkom neoprávneného zásahu žalovaného do jeho osobnostných práv. 40. K textu priznaného ospravedlnenia uviedol, že vo veci Krajského súdu v Ostrave sp. zn. 23C 3/97 išlo o vec, keď k neoprávnenému zásahu došlo vo sfére len troch osôb, preto ospravedlnenie tlačou nebolo dôvodné, na rozdiel od preskúmavanej veci, kde došlo k zásahu do jeho osobnostných práv masovokomunikačným prostriedkom. Ak došlo k preukázaniu neoprávneného zásahu žalovaného do jeho práva na ochranu osobnosti, zaujal názor, že ospravedlnenie je primerané, nakoľko ho považuje za postačujúce. 41. Žalovaný vo svojej odvolacej duplike realizovanej prostredníctvom právneho zástupcu písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 11.05.2017 uviedol, že zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Bratislave nekonštatovalo, že je žalobca na relevantných fotografiách. Neobsahovalo podľa neho ani odôvodnenie v tomto smere. Opakovane namietal, že žalobca je na fotkách nerozpoznateľný a súdu prvej inštancie vytkol absenciu odôvodnia jeho záveru, že na fotkách je práve žalobca. Neznamená to, že nedal odpoveď na všetky otázky, ale to, že nedal odpoveď na otázku zásadného významu. Poukázal na podľa neho odôvodnené a logické závery pôvodného rozsudku súdu prvej inštancie, že na fotografiách žalobca nie je spoznateľný, a to aj napriek tomu, že svedkovia osobu žalobcu spoznali, nakoľko ide o jeho objektívnu nespoznateľnosť. Opätovne popísal, ako je žalobca na fotografiách zachytený a že nie sú dostatočne ostré. Namietal, že snáď ani nejde o snímku osobnej povahy. Netvrdil, že označenie fotografií ako ilustračných vylučuje jeho zodpovednosť za zásah do ochrany osobnosti, keď len tvrdí, že aj ilustračná fotografia plní funkciu spravodajskú. Dané fotografie boli podľa neho použité primerane a neexistoval podľa neho žiaden logický dôvod na to, aby si čitatelia spojili žalobcu s trestnou činnosťou. Ďalej zopakoval svoju argumentáciu použitú v samotnom odvolaní proti preskúmavanému rozsudku. K aplikovateľnosti rozsudku Krajského súdu v Ostrave sp zn. 23C 3/97 poukázal na rovnakosť okolností a podstát oboch vecí, keď i podľa tohto rozhodnutia nemôže byť priznané ospravedlnenie v takej forme, že až z neho sa určitá časť verejnosti dozvie o zásahu do osobnostných práv. Uviedol, že žalobca na fotografiách nie je uvedený ani menom ani priezviskom, keď zasa zopakoval svoju argumentáciu o jeho nespoznateľnosti. Mal za to, že žalobca je pre širšiu verejnosť neznámou osobou a potenciálni čitatelia netušia, že sa na fotografiách jedná o žalobcu. O tomto sa podľa žalovaného dozvedia až z ospravedlnenia. Z ospravedlnenia sa čitatelia nedozvedia, na akej fotografii sa mal žalobca nachádzať a o ktorú osobu na fotografiách sa malo jednať. Ospravedlnenie podľa neho nebude zrozumiteľné pre adresáta, nakoľko žalobcu drvivá väčšina verejnosti nepozná, keď navyše článok bol uverejnený pred trinástimi rokmi. Aj tí, čo ho poznajú, nebudú mať vedomosť o dôvode ospravedlnenia. Ospravedlnenie nevyvracia to, že ho mal žalovaný spojiť s trestnou činnosťou. Mal ho za neprimerané povahe veci a výrok rozhodnutia označil za neurčitý. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 2919/2006, podľa ktorého navrhnutie zadosťučinenia v neprimeranej forme je dôvodom na zamietnutie žaloby. 42. V písomnej odvolacej replike k odvolaniu žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu týkajúcom sa nároku žalobcu a nároku žalovaného na náhradu trov konania, doručenej súdu prvej inštancie taktiež dňa 11.05.2017, žalovaný uviedol, že výrok o povinnosti uverejniť ospravedlnenie nemá povahu závislého výroku a úspech v konaní sa skúma so zreteľom na každý žalobou uplatnený nárok, keď procesný úspech sa určuje vo vzťahu k predmetu sporu. Mal za to, že o plný úspech žalobcu v konaní by mohlo ísť len v prípade, ak by súd prvej inštancie nárok na náhradu nemajetkovej ujmy aspoň čiastočne priznal. Rozhodnutie o nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy nezáviselo podľa neho od úvahy súdu, ale od unesenia dôkazného bremena žalobcom. Uviedol, že nemôže za právnu situáciu prijatú zákonodarcom, že výška jeho trov konania presiahne výšku trov žalobcu, ktorý znáša zodpovednosť za formuláciu petitu žaloby. Mal za logické, že uvedené dva nároky sa posudzujú samostatne, keďže oba sa síce odvíjajú od právnej skutočnosti porušenia osobnostných práv, ale podmienky ich priznania sú odlišné. 43. Ďalšie písomné podania v rámci odvolacieho konania podané neboli. 44. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP a § 381 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalovaného proti časti rozsudku súdu prvej inštancie týkajúcej sa priznaného nároku žalobcu na ospravedlnenie od žalovaného nie je dôvodné. Súd prvej inštancie zistil pre účely rozhodnutia v tejto časti veci skutkový stav dostatočne, výsledky vykonaného dokazovania v danej veci správne zhodnotil a na vec aplikoval zodpovedajúce práve normy, ktoré aj správne vyložil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). Odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje odvolací súd za vyčerpávajúce a stotožňuje sa s ním (§ 387 ods. 22 CSP). V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o dôvodnosti nároku žalobcu na primerané morálne zadosťučinenie vo forme priznaného ospravedlnenia za neoprávnený zásah žalovaného do jeho osobnostných práv. Odvolací súd považuje za potrebné vyjadriť sa len k odvolacím námietkam žalovaného. 45. V prvom rade však opätovne poukazuje na odôvodnenie svojho rozhodnutia zo dňa 23.4.2014 č.k. 4Co 381/2013-293, ktorým predchádzajúci celkovo zamietajúci rozsudok súdu prvej inštancie vydaný vo veci zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom argumentoval, že predmetom ochrany osobnosti človeka je podľa ust. § 11 OZ najmä život a zdravie, občianska česť a ľudská dôstojnosť, súkromie, meno a prejavy osobnej povahy. OZ v ust. § 12 ods. 1 upravuje aj právo na ochranu písomností osobnej povahy, podobizní, obrazových snímkov a obrazových a zvukových záznamov týkajúcich sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy pred vyhotovením alebo použitím bez súhlasu tejto osoby. Konštatoval, že podobizňou osobnej povahy je zachytenie osoby spôsobom umožňujúcim jej spoznanie. Tiež vyslovil, že tzv. zákonná licencia predstavuje právom upravený súhlas, aby vymedzené subjekty použili prejavy osobnosti na ustanovené účely aj bez súhlasu subjektov, ktorým sa zasahuje do osobnostných práv. Zákonné licencie sú upravené § 12 ods. 2 a 3 OZ a patrí medzi ne vyhotovenie a použitie písomností osobnej povahy, podobizní, obrazových snímkov, zvukových alebo obrazových záznamov na úradné účely na základe zákona, napr. použitie údajov Štatistickým úradom Slovenskej republiky, použitie fotografie osoby na občianskom preukaze alebo inom doklade a pod. Za zákonnú licenciu mal tiež vyhotovenie alebo použitie podobizne, obrazových snímkov a obrazových a zvukových záznamov primeraným spôsobom na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo, keď však ani takéto použitie nesme byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby. Preto podobizne s osobnostným obsahom nesmú byť v tlači použité neprimerane a v rozpore s nedotknuteľnými záujmami oprávneného, lebo ak nie sú splnené obe tieto podmienky, stáva sa aj inak dovolené použitie neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti, keď uvedené je potrebné rešpektovať aj pri uverejňovaní ilustračných fotografií k článkom i napriek tomu, že ilustračná fotografia je už zo svojej podstaty charakterizovaná voľnejšou mierou viazanosti na objektívnu realitu, než fotografia spravodajská. Považoval za zrejmé, že ilustračná fotografia vo vzťahu k textu nemá funkciu spravodajskú, avšak aj takáto fotografia musí byť v súvislosti s článkom uverejnená len tak, aby v kontexte s článkom, ktorý má dokresľovať, nedošlo k zásahu do osobnostných práv osôb zobrazených na nej. Ak teda dopĺňa nevhodný text alebo je k nevhodnému textu pripojená, mal za to, že sa stáva zásahom do osobnostných práv. 46. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení tiež zaujal názor, že osobe, ktorej bola spôsobená ujma, nevzniká procesná povinnosť preukazovať, že neoprávnený zásah mal za následok zníženie je vážnosti a dôstojnosti, nakoľko s poukazom na judikatúru NS SR dôvody priznania náhrady nemajetkovej ujmy sú v ust. § 13 ods. 2 OZ uvedené len demonštratívne. Jedinou podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako vyššej formy zadosťučinenia je, že nemateriálne zadosťučinenie sa nezdá postačujúce (3Cdo 137/2008). Ak teda vyslovil, že uvedenú procesnú povinnosť nemá dotknutá osoba vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, je zrejmé, že takúto povinnosť nemá ani pokiaľ ide o priznanie zadosťučinenia morálneho vo forme ospravedlnenia, nakoľko platný OZ pôsobí prevenčne a postačujúce je, že zásah bol objektívne spôsobilý vyvolať ujmu. Za postačujúce mal ohrozenie osobnostnej sféry, jej porušenie nemal za nevyhnutné. 47. V uvedenom rozhodnutí zhrnul, že žalobca sa svojou žalobou domáhal ochrany svojej osobnosti proti neoprávnenému zásahu do jeho osobnosti uverejnením fotografií jeho osoby, ktoré boli uverejnené v týždenníku Ž. E. Č.. XX zo dňa 21.6.2004 v spojitosti s článkom pod názvom „M. Q.“, preto za úlohu a povinnosť súdu označil skúmanie, či toto uverejnenie fotografií žalobcu bolo objektívne spôsobilé vyvolať zásah do jeho osobnostných práv. Konštatoval, že súd prvej inštancie pri pôvodnom rozhodovaní vychádzal v podstate len z tvrdení žalovaného o nepreukázaní aktívnej legitimácie žalobcu z dôvodu, že na fotografiách nie je zachytený detail tváre, že ide o zábery z väčšej diaľky, črty tváre nemajú jasné kontúry, pričom športovci majú na hlave prilbu. S týmto tvrdením, t. j. hodnotením fotografií ako listinného dôkazu sa nestotožnil. 48. Za nesprávny považoval aj názor súdu prvej inštancie, že formulácia ospravedlnenia žalovaného, ktorého sa žalobca domáha, je neprípustná v tom, že až z neho sa široká verejnosť o údajnom neoprávnenom zásahu do práv žalobcu dozvie. K tomuto právnemu názoru dospel z dôvodu, že predmetom konania nie je niektorý z nárokov podľa Tlačového zákona, kde sa posudzuje primeranosť textu opravy alebo odpovede k článku, ale predmetom konania je posúdenie zásahu do osobnostných práv žalobcu neprimeraným použitím jeho osobných fotografií v kontexte s textom, ktoré spojenie malo mať pre žalobcu nepriaznivý následok, keď ust. § 13 ods. 1 OZ ako jednu z foriem nápravy takýchto následkov stanovuje poskytnutie primeraného zadosťučinenia. Vyslovil, že ak žalobca za primerané zadosťučinenie považuje ospravedlnenie s navrhovaným textom, nie je dôvod na zamietnutie žaloby pre neprimeranosť tohto textu, nakoľko primeranosť textu ospravedlnenia nemal za hmotnoprávnu podmienku takéhoto nároku na rozdiel od spomenutých inštitútov Tlačového zákona. Mal za to, že text navrhovaného ospravedlnenia nemusí vyvracať informácie uverejnené v dotknutom článku. Text ospravedlnenia nepovažoval za príliš expanzívny a jeho stručnosť nemal za dôvod na ujmu žalobcu, ak mu takéto ospravedlnenie postačuje. Pre rozhodnutie vo veci nepovažoval za podstatné ani prípadné výsledky dokazovania o existencii alebo neexistencii úmyslu žalovaného uverejnením fotografií žalobcu privodiť mu zásah do jeho osobnostných práv, a to práve vzhľadom na objektívnosť jeho zodpovednosti, keďže ide o zodpovednosť za výsledok a je preto irelevantné, či pôvodca zásahu bol alebo nebol si vedomý protiprávnosti zásahu. 49. V neposlednom rade odvolací súd uviedol, že podľa ustálenej súdnej judikatúry ak k takémuto zásahu dôjde masovokomunikačnými prostriedkami, má sa za to, že takýto zásah má širokú publicitu a teda zakladá nárok na ochranu osobnosti. Len k formulácii prípadného rozsudku ukladajúceho povinnosť žalovaného však dal do pozornosti, že ak tento ukladá povinnosť, t. j. konkrétnu činnosť, ktorá sa ukladá žalovanému, musí byť stanovená lehota na plnenie (ktorá v pôvodnom petite žaloby žalobcu absentovala). Predchádzajúci celkovo zamietajúci rozsudok súdu prvej inštancie zrušil z dôvodu, že súd prvej inštancie jeho vydanie založil na nesprávnom právnom názore o neexistencii nároku žalobcu na ochranu jeho osobnosti. 50. Po opätovnom predložení veci súdom prvej inštancie odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní žalovaného proti vyhovujúcej časti preskúmavanému rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa jeho intenciami vyslovenými v zrušujúcom uznesení zo dňa 23.04.2014 č.k. 4Co 381/2013-293 v novom konaní dôsledne riadil a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, ktoré následne i správne právne posúdil. Žalovaný v odvolaní vyvracia už odvolacím súdom prijaté jednoznačné závery vyjadrené vo veci a odvolací súd má za to, že nie je nevyhnutne potrebné so žalovaným o nich nanovo polemizovať. 51. Žalovaný svoju odvolaciu argumentáciu zhrnul do týchto odvolacích námietok: A. Na fotografiách nie je podľa neho žalobca spoznateľný, nedošlo k preukázaniu, že je na nich žalobca a preto namietal, či ide o podobizne osobnej povahy, B. Relevantné fotografie boli ilustračné so spravodajskou funkciou, C. Text priznaného ospravedlnenia nie je primeraný, nakoľko sa jeho adresáti z neho nedozvedia, za čo sa žalovaný žalobcovi ospravedlňuje. 52. Odvolací súd už v zrušujúcom uznesení jednoznačne uviedol, že ak súd prvej inštancie podľa odôvodnenia predchádzajúceho zamietajúceho rozsudku vydaného vo veci ustálil, že žalobca v konaní nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu v spore, nakoľko na fotografiách nie je zachytený detail jeho tváre, ide o zábery z väčšej diaľky, črty tváre nemajú jasné kontúry, pričom športovci majú na hlave ochrannú prilbu, s týmto jeho tvrdením, t. j. s hodnotením dôkazného prostriedku sa nemožno podľa neho stotožniť, čím jasne vyhodnotil, že na fotografiách sú zachytené detaily tváre žalobcu, a to konkrétne v rozsahu oči, noc, ústa, brada, čiastočne vlasy a uši z dôvodu prilby na hlave na týchto častiach, nejde o záber z takej diaľky, aby bola osoba na fotografiách pre jej známych nespoznateľná, črty tváre majú jasné kontúry. Ak v konaní vypočutí svedkovia nekonkretizovali, na základe akých vonkajších znakov žalobcu na fotografiách spoznali, nemení to nič na hodnotení ich svedeckých výpovedí ako dôkazných prostriedkov, že ho na fotografiách jednoducho spoznali. Je pritom irelevantné, či vykonaným dokazovaním došlo k preukázaniu len tej skutočnosti, že ho spoznali len bližší známi a je teda spoznateľný len subjektívne a pre širšiu verejnosť bol na fotografiách objektívne nespoznateľný, ako tvrdí žalovaný, nakoľko vzhľadom na objektívnu zodpovednosť žalovaného za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu je postačujúca hrozba, že na ilustračných fotografiách použitých bez súhlasu dotknutej osoby ju nejaká časť verejnosti spozná. Keďže možno na fotografiách žalobcu jednoznačne spoznať, odvolací súd dospel k záveru, že použité fotografie sú podobizne osobnej povahy, keď v konaní nebolo sporné, že žalobca k ich použitiu nedal žalovanému súhlas. Nakoľko i podľa samotného žalovaného išlo o fotografie ilustračné, ich použitie a uverejnenie bez súhlasu žalobcu znamená neoprávnený zásah do jeho práva na ochranu osobnosti žalovaným. 53. Žalovaný v záujme preukázania zákonnej licencie na uverejnenie relevantných fotografií žalobcu bez jeho súhlasu argumentuje tým, že napriek skutočnosti, že ide o fotografie ilustračné, plnili aj spravodajskú funkciu. Uvedenú odvolaciu argumentáciu odvolací súd vyhodnotil za neopodstatnenú, nakoľko fotografie boli použité na dokreslenie a doplnenie článku, ktorého obsahom neboli informácie o nejakom športovom podujatí, o určitej súťaži alebo šampionáte, prípadne o dresskóde kixboxerov alebo ich športovej výbave, keď informoval o trestnej činnosti páchanej určitou skupinou občanov Slovenska. Pre účely porozumenia obsahu článku nebolo nevyhnutné, ani nijako inak dôležité, aby k článku boli pripojené fotografie nejakého športovca daného odvetvia, nakoľko obsahu článku čitatelia mohli porozumieť i bez týchto fotografií. Podstatou obsahu článku boli informácie o páchaní trestnej činnosti slovenských občanov v O., hoci zameraných na oblasť kixboxu, a pre čitateľa nebolo potrebné priblížiť výzor takéhoto športovca v športovom oblečení a so športovou výbavou. Uverejnené fotografie žalobcu neplnili teda žiadnu spravodajskú funkciu, ale naozaj len ilustrovali, t. j. text samotného článku dokresľovali. Ich použitie teda zákonnej licencii nepodliehalo. 54. Ak by aj bola ako opodstatnená pripustená odvolacia argumentácia žalovaného o existencii zákonnej licencie pre uverejnenie relevantných fotografií žalobcu z dôvodu ich spravodajskej funkcie, odvolací súd pripomína svoj právny názor vyslovený v zrušujúcom uznesení zo dňa 23.04.2014 č.k. 4Co 381/2013-293, že i fotografie so spravodajským charakterom musia byť uverejňované tak, aby nezasahovali do práv fyzickej osoby chránených zákonmi a ústavou, keďže čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd hovorí o povinnostiach a zodpovednosti. Fotografie žalobcu použité v súvislosti s článkom informujúcim o trestnej činnosti boli objektívne spôsobilé žalobcu difamovať, nakoľko boli objektívne spôsobilé kriminalizovať ho. Odvolací súd dáva do pozornosti väčší význam nadpisu článku oproti samotnému textu článku, ktorý je takmer vždy písaný oproti samotnému textu výraznejším písmom v záujme pritiahnuť pozornosť čitateľa, a rovnakú funkciu plnia i k článku použité fotografie, keď určitá časť čitateľov k čítaniu samotného textu článku ani nepristúpi, s čím je povinný vydavateľ v záujme dodržania etických princípov počítať. Použitie podobizní osobnej povahy bez súhlasu dotknutej osoby a bez zákonnej licencie zákonom dovolené nie je vôbec a so zákonnou licenciou taktiež len v súlade s Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V danom prípade použitie fotografií žalobcu možno hodnotiť ako použitie neprimerané, t. j. nezákonné a na tomto závere nemôže zmeniť nič ani to, že súd prvej inštancie rovnaký právny záver sformuloval do použitého termínu „ nevhodné“. Žalovaným použitá právna argumentácia v rámci jeho obrany sa vyznačuje neprípustným formalizmom, ktorý nemožno tolerovať, nakoľko použitím takejto sofistikovanej argumentácie by sa odôvodňovala zrejmá nespravodlivosť, keď všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho môže aj odchýliť v záujme dosiahnutia účelu zákona, pretože súdy sú povinné vyhľadávať právo nie v nadväznosti na priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale sú povinné v rámci interpretácie noriem povinné vyhľadávať konkrétne právo (pozri nález ÚS ČR z 13.03.2013 sp. zn. IV.ÚS 124/12). 55. Pokiaľ ide o samotný text priznaného ospravedlnenia, odvolací súd taktiež už v zrušujúcom uznesení dospel k jednoznačnému záveru, že tento nie je neprimeraný, nakoľko nie je expanzívny a jeho stručnosť nemôže byť na ujmu žalobcu. Poukázal jedine na prípadnú nevykonateľnosť súdneho výroku vydaného v zmysle navrhovaného petitu žalobcom. Po jeho úprave žalobcom žiadnou vadou petitu žaloby v tejto priznanej časti netrpel. Adresátom ospravedlnenia nie sú čitatelia, ale žalobca, ktorému sa žalovaný ospravedlňuje. Tá časť verejnosti, ktorá ho na relevantných fotografiách spoznala a ktorá je tak dôkazom neoprávneného zásahu žalovaného do osobnostných práv žalobcu, bude z textu ospravedlnenia rozumieť tomu, za čo konkrétne sa žalovaný žalobcovi ospravedlňuje. Rozsah verejnosti, ktorá textu ospravedlnenia bude rozumieť, korešpondujúci s rozsahom neoprávneného zásahu, je potom premietnutý práve do výsledku daného sporového konania, v ktorom bol nárok žalobcu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vyhodnotený za nedôvodný. Aplikácia spomenutého rozhodnutia Krajského súdu v Ostrave sp. zn. 23C 3/97 a rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave 5Co 430/07 nie je možná, nakoľko v týchto konaniach nešlo o neoprávnený zásah šíriaci sa masovo a nemala o ňom preto vedomosť široká verejnosť, keď v preskúmavanom prípade bol neoprávnený zásah spôsobený masovokomunikačným prostriedkom a preto ospravedlnenie masovokomunikačným prostriedkom je primerané. V danom prípade sa aspoň určitá časť verejnosti dozvedela o neoprávnenom zásahu žalovaného do osobnostných práv žalobcu z masovokomunikačného prostriedku, keďže v ňom videla fotografie žalobcu, na ktorých ho spoznala a prečítaním minimálne hrubo napísaného nadpisu článku si ho objektívne mohla spojiť s jeho obsahom informujúcim o trestnej činnosti kixboxerov. Pre priznanie ospravedlnenia preukázanie značnej ujmy v spoločnosti nie je potrebné. Úplne irelevantná je odvolacia námietka žalovaného o tom, že žalobu na ochranu osobnosti nepodal druhý športovec zobrazený na fotografiách, keď každý právny subjekt je oprávnený domáhať sa individuálne ochrany svojich porušených alebo ohrozených práv. Skutočnosť, že žalobca podal predmetnú žalobu ku koncu plynutia premlčacej doby, jeho nárok neoslabuje, keď je z uvedeného počínania žalobcu naopak zrejmá dĺžka trvania daného neoprávneného zásahu. Morálne zadosťučinenie bolo teda navrhnuté v primeranej forme. 56. Iný názor však odvolací súd zaujal vo vzťahu k odvolaniu žalobcu proti preskúmavanému rozsudku súdu prvej inštancie pokiaľ ide o jeho časť týkajúcu sa nároku žalobcu a žalovaného na náhradu trov konania, ktoré prejednal podľa ust. § 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP a § 381 CSP a dospel k záveru, že toto je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v oboch častiach týkajúcich sa nároku strán sporu na náhradu trov konania pre jeho nedostatočnú preskúmateľnosť zrušiť. 57. Najskôr sa síce odvolací súd stotožnil s odvolacou námietkou žalovaného o tom, že rozhodnutím vydaným na základe úvahy súdu by bolo rozhodnutie, ktorým by súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške nižšej než uplatnenej, keď však k takejto situácii v konaní nedošlo. Súd prvej inštancie zamietol žalobou uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy celkom, t. j. vyhodnotil ho ako nedôvodný. Jeho rozhodnutie o tejto časti žalobného nároku tak nezáviselo od jeho úvahy, ale ide o rozhodnutie vydané v dôsledku nepreukázania základu uvedeného nároku vyplývajúceho z porušenia osobnostných práv žalobcu. Súd prvej inštancie však svoje rozhodnutie o nároku žalobcu a aj o nároku žalovaného na náhradu trov konania založil len na stručnom právnom posúdení a vysvetlení, že ide o dva samostatne uplatniteľné nároky, bez toho, aby uviedol právne úvahy, na základe ktorých k uvedenému právnemu záveru dospel a bez konfrontácie s prípadnou súdnou judikatúrou alebo výsledkami súdnej praxe, ktorá uvedenú právnu problematiku rieši. Ak bol žalobca úspešný v rozsahu priznaného ospravedlnenia a žalovaný úspešný v rozsahu nepriznanej náhrady nemajetkovej ujmy, nevysvetlil, na základe akých právnych úvah pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania nepostupoval v zmysle zásady čistého úspechu v konaní. Vzhľadom na stručnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku v tejto časti je rozsudok súdu prvej inštancie v časti o nároku na náhradu trov konania nepreskúmateľný súdom odvolacím a taktiež stranami sporu, keď im bola odňatá možnosť náležite sa brániť proti právnej argumentácii vyslovenej v súdnom rozhodnutí v rámci polemiky s ňou v štádiu odvolacieho konania, čím došlo k porušeniu práva strán sporu na spravodlivý súdny proces. 58. So zreteľom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa nároku žalobcu na ospravedlnenie od žalovaného ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil a napadnutých častiach o nároku žalobcu a o nároku žalovaného na náhradu trov konania podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil, nakoľko súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom spočívajúcim v nedostatočnom odôvodnení tejto časti svojho rozhodnutia znemožnil stranám sporu ich právo na realizáciu svojho procesného práva na náležité bránenie sa proti vysloveným právnym argumentom súdu v rámci konania odvolacieho v takej miere, že bolo porušené ich právo na spravodlivý súdny proces, keď vzhľadom na dvojinštančnosť súdneho konania nie je účelné, aby vytknuté nedostatky naprával súd odvolací. 59. Podľa ust. § 391 ods. 1 CSP odvolací súd vrátil vec v zrušenom rozsahu súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania. Jeho úlohou bude o nároku na náhradu trov konania opätovne rozhodnúť spôsobom zodpovedajúcim spravodlivému usporiadaniu vecí so zreteľom na základné princípy aktuálne platného procesného kódexu a v súlade s aktuálnou súdnou judikatúrou rozhodovania o nárokoch na náhradu trov v konaniach s predmetom o ochranu osobnosti, resp. odôvodniť svoj prípadný odklon od ustálenej judikatúry a svoje rozhodnutie náležite podľa ust. § 220 ods. 2 CSP aj pokiaľ ide o rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania odôvodniť za účelom jeho preskúmateľnosti stranami sporu a prípadne aj odvolacím súdom (§ 391 ods. 3 CSP). 60. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v rozhodnutí, ktorým konanie skončí (§ 396 ods. 3, § 262 ods. 1 CSP). 61. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).