Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/136/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208898858 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1208898858.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobkyne : F. G., nar. X. XX. XXXX, bytom E.. J. Č.. XX, R. X. Y., zastúpená JUDr. Jánom Felšöcim, advokátom, Bajkalská 31, Bratislava, proti žalovaný: 1. A.. E. B., nar. XX. X. XXXX, bytom S. Č.. XX, L., zastúpený JUDr. Martinom Gajerom, advokátom, Bratislava, Záhradnícka 7, 2. A.. E. R., X.. XX. X. XXXX, L. J. XX, L., zastúpený Mgr. Milanom Žovicom, advokátom, Záhradnícka 36, Bratislava, o zaplatenie 155.698,94 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného 2 proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 8. 3. 2017 č.k. 11C/121/2008 - 457, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalobkyňa m á voči žalovaným 1, 2 nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1/ Napadnutým (konečným) rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1, 2 povinnosť zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne úrok z omeškania vo výške 16,5 % ročne zo sumy 155.698,94 € od 11. 10. 2002 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť druhého žalovaného. Žalobkyni tiež proti žalovaným 1, 2 priznal spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v rozsahu 87 %. Žalovaného 2 zaviazal povinnosťou zaplatiť štátu, prostredníctvom Slovenskej pošty, a.s., prevádzkovateľa systému, súdny poplatok za žalobu, v sume 6.638,50€, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že čiastočným rozsudkom zo dňa 14. 9. 2012 č.k. 11C 121/2008 - 296 Okresný súd Bratislava II zaviazal žalovaných 1, 2 na zaplatenie 164.701,62 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku, s tým, že plnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť druhého odporcu a návrh v časti istiny vo výške 808,70 € zamietol, s tým, že o úrokoch z omeškania rozhodne v konečnom rozsudku (§ 152 ods. 2 O.s.p.). Proti uvedenému čiastočnému rozsudku podali žalovaní 1, 2 včas odvolanie; odvolanie žalovaného 1 smerovalo proti vyhovujúcemu výroku, odvolanie žalovaného 2 smerovalo proti vyhovujúcemu výroku len čo do výšky 9.002,68 €, t.j. len v tej časti, ktorá prevyšovala priznanú sumu istiny vo výške 155.698,94 €. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací čiastočný rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaných 1, 2 zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobkyni sumu 155.698,94 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku, s tým, že plnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého odporcu a vo zvyšku v časti zaplatenia sumy 9.002,68 € žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol, s tým, že o náhrade trov celého konania bude rozhodnuté v konečnom rozsudku, rovnako tak aj o zvyšku uplatneného nároku žalobkyne v časti príslušenstva. Čiastočný rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 14. 9. 2012 č.k. 11C/121/2008 - 296 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24. 3. 2016 č.k. 9Co 333/2013 - 338 nadobudol právoplatnosť dňa 19. 4. 2016. Predmetom ďalšieho konania tak ostalo rozhodnúť o príslušenstve pohľadávky. 2/ Súd prvej inštancie vychádzajúc z obsahu uzavretej zmluvy o pôžičke a ustanovení § 517 ods. 2, § 546, § 548 ods. 1, § 121 ods. 3, § 511 ods. 1, § 101, § 112 Obč. zák. zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade na zaplatenie úroku z omeškania, ktorého výšku si žalobkyňa uplatnila v súlade so zákonom. Žalovaný 1 ako dlžník sa zaviazal žalobkyni vrátiť požičané finančné prostriedky do 1.10.2002. Žalovaný 2 ako ručiteľ sa zaviazal splniť záväzok dlžníka v celom rozsahu v prípade, ak dlžník svoj záväzok nesplní. Nakoľko žalovaný 1 svoj záväzok vrátiť poskytnuté finančné prostriedky žalobkyni do 1.10.2002 nesplnil, vznikla žalovanému 2 povinnosť splniť záväzok žalovaného 1. Pokiaľ ide o žalovaného 2, povinnosť zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania nevyplýva zo skutočnosti, že by on sám bol v omeškaní s plnením peňažného záväzku, ale vyplýva z jeho ručiteľského záväzku, ktorým sa zaviazal na splnenie záväzku dlžníka v celom rozsahu, t.j. nielen čo do istiny ale aj úroku z omeškania, ktorý tvorí príslušenstvo pohľadávky. V prípade, ak by žalovaný 2 ako ručiteľ splnil dlh za žalovaného 1, má právo požadovať od dlžníka náhradu za plnenie, ktoré veriteľovi poskytol (§ 550 Obč. zákonníka), t.j. vrátenie celého splneného dlhu vrátane úroku z omeškania, ktorý za dlžníka uhradil. Žalovaní sa so plnením peňažného záväzku dostali do omeškania počnúc dňom 2.10.2002. Nakoľko žalobkyňa si uplatnila úrok z omeškania od 11.10.2002, súd jej priznal úrok z omeškania odo dňa 11.10.2002. 3/ Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania, súd prvej inštancie dospel k záveru, že táto nie je dôvodná, keď z obsahu spisu vyplývajú nasledovné skutočnosti : Žalobou doručenou súdu dňa 1.12.2003 sa žalobkyňa domáhala zaplatenia úroku vo výške 0,25% denne zo sumy 110.250 USD od 11.10.2002 do zaplatenia. Podaním doručeným súdu dňa 22.3.2004 žalobkyňa žiadala, aby súd zaviazal žalovaných na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy 110.250 USD od 11.10.2002 do zaplatenia. Na pojednávaní súdu dňa 3.4.2009 právny zástupca žalobkyne uviedol, že žalovaný v 1. rade sa v zmluve zaviazal požičanú sumu vrátiť do 1.10.2002 s tým, že v prípade omeškania o viac ako 10 dní uhradí z neuhradenej sumy za každý deň omeškania 0,25% úrok z omeškania denne od 11.10.2002 do zaplatenia. V podaní zo dňa 20.8.2010, ktoré bolo súdu doručené dňa 27.8.2010 právny zástupca žalobkyne uvádza : „v časti úroku z omeškania sa pridržiavame platobného rozkazu tunajšieho súdu spis. zn. 32 Ro/3201/2003 zo dňa 6.12.2007, ktorým boli odporcovia zaviazaní uhradiť navrhovateľke, úrok z omeškania vo výške 0,25% denne od 11.10.2002 do zaplatenia (vychádzajúc z textu Zmluvy o pôžičke)"; zároveň žiadal, aby súd vydal rozsudok, ktorým zaviaže žalovaných 1 a 2 na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy 165.356,70 € od 11.10.2002 až do zaplatenia. Na pojednávaní súdu dňa 15.11.2010 právny zástupca žalobkyne uviedol, že od predchádzajúceho pojednávania nedošlo k žiadnym zmenám; taktiež uviedol, že upravil návrh, ktorý predložil súdu písomne dňa 27.8.2010. Na pojednávaní súdu dňa 24.2.2012 právny zástupca žalobkyne uviedol : „V zmysle zmluvy o pôžičke si navrhovateľka uplatnila poplatok z omeškania 0,25% denne z dlžnej čiastky za každý deň omeškania alternatívne navrhujeme úroky z omeškania vo výške 16,5% zo žalovanej sumy v zmysle Obč. zák. a nar. vlády od 2.10.2002". Právny zástupca žalovaného 2 uviedol : „Pokiaľ ide o úrok z omeškania alebo poplatok z omeškania vo výške 91,25% to je neúmerne vysoké a nie je možné ho modifikovať". Právny zástupca žalobkyne reagoval : „Pokiaľ ide o úroky z omeškania, my nepožadujeme modifikáciu ako uviedol právny zástupca odporcu 2, ale v časti úrokov z omeškania je náš petit alternatívny, t.j. v časti úrokov z omeškania žiadame, aby súd zaviazal odporcu 1 a 2 zaplatiť spoločne a nerozdielne 0,25% denne v zmysle zmluvy o pôžičke alebo zákonný úrok v zmysle Obč. zák. a nar. vlády č. 87/1995 Z.z. platného v čase uzavretia pôžičky od 2.10.2002 do zaplatenia." Na pojednávaní súdu dňa 14.9.2012 právny zástupca žalobkyne uviedol : „trváme na podanom návrhu v zmysle poslednej zápisnice o pojednávaní, čo sa týka úrokov z omeškania v zmysle zmluvy 0,25% denne, v prípade ak by súd posúdil, že tento úrok je v rozpore s dobrými mravmi, uplatňujeme si úrok vo výške 16,5% ročne (majúc na mysli zrejme úrok z omeškania). Z obsahu zápisnice zo dňa 14.9.2012 ďalej vyplýva, že na dopyt súdu, aby sa právny zástupca žalobkyne vyjadril k otázke alternatívneho riešenie poplatku z omeškania 0,25% z dlžnej sumy za každý deň omeškania a úrokov z omeškania 16,5% ročne v zmysle nariadenia vlády od 2.10.2002, právny zástupca žalobkyne uviedol : „pokiaľ ide o príslušenstvo, pridržiavame sa tak ako je uvedené v návrhu, t.j. 0,25% úrok denne od 11.10.2002 do zaplatenia." Na pojednávaní súdu dňa 14.9.2012 súd prvej inštancie zároveň vyhlásil uznesenie, ktorým nepripustil rozšírenie návrhu o úroky z omeškania vo výške 16,5% ročne zo sumy 164.701,62€ od 2.10.2002 do zaplatenia, zároveň čiastočným rozsudkom rozhodol o uplatnenej istine. Napokon na pojednávaní súdu 30.9.2016 právny zástupca žalobkyne žiadal, aby súd pripustil zmenu žalobného návrhu a namiesto úroku 0,25% denne od 11.10.2002 do zaplatenia, zaviazal žalovaných na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 16,5 % ročne zo sumy 155.698,94 € od 11.10.2002 do zaplatenia. Uznesením vyhláseným na pojednávaní súdu dňa 30.9.2016, súd prvej inštancie zmenu žalobného návrhu pripustil. 4/ Súd prvej inštancie poukazoval na to, že konanie sa začína na návrh; žalobca môže počas konania so súhlasom súdu meniť žalobu (§ 139 CSP). Zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa uplatňuje aj iné právo; zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe (§ 140 CSP). O zmene návrhu súd rozhoduje uznesením. Ak súd rozhodne, že navrhovanú zmenu žaloby pripúšťa, je týmto konečným a záväzným spôsobom stanovené, že v prebiehajúcom konaní bude konané a rozhodnuté o zmenenej žalobe. Z ustanovení Civilného sporového poriadku (predtým Občianskeho súdneho poriadku) nevyplýva, že by súd musel rozhodovať o každej zmene žaloby ihneď; dôsledkom zmeny žaloby (z hľadiska procesného) je len skutočnosť, že pokým súd o zmene žaloby nerozhodne, nemôže vo veci ďalej konať a rozhodovať, pretože bez takéhoto rozhodnutia nie je zrejmé, čo je predmetom konania (či žalobný nárok pôvodný alebo zmenený). Bez ohľadu na to, že v prejednávanej veci žalobkyňa až do pojednávania súdu dňa 30.9.2016 výslovne nežiadala, aby súd rozhodol o pripustení zmeny žaloby, návrhy uplatňované žalobkyňou v priebehu konania týkajúce sa príslušenstva pohľadávky bolo potrebné z hľadiska ich obsahu (§ 41 ods. 2 O.s.p., teraz § 124 ods. 1 CSP) posúdiť ako návrhy na zmenu žaloby. Je nepochybné, že žalobkyňa v priebehu konania uplatňovala rôzne zmätočné návrhy a svoj nárok v časti príslušenstva rôznym spôsobom modifikovala, keď raz žiadala priznať úrok z omeškania vo výške 0,25% denne, potom úrok z omeškania vo výške 16,5% ročne, resp. poplatok z omeškania vo výške 0,25% denne, alternatívne úrok z omeškania k poplatku z omeškania, resp. alternatívne úrok z omeškania vo výške 0,25% denne k úroku z omeškania vo výške 16,5% ročne. Na pojednávaní súdu dňa 14.9.2012 bolo rozhodnuté, že súd nepripúšťa rozšírenie žalobného návrhu o úroky z omeškania vo výške 16,5% ročne, avšak ďalej o príslušenstve pohľadávky nekonal a čiastočným rozsudkom rozhodol iba o istine pohľadávky. Súd prvej inštancie mal za to, že sa svojím rozhodnutím o nepripustení rozšírenia žaloby dôsledne nevysporiadal s návrhmi žalobkyne aj na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,25% denne, či jej alternatívnymi podaniami, pričom zároveň rozhodol o nepripustení rozšírenia žaloby, hoci z hľadiska obsahového nebolo možné návrhy žalobkyne posúdiť ako návrhy na rozšírenie žaloby. Pokiaľ preto na pojednávaní súdu dňa 30.9.2016 právny zástupca žalobkyne výslovne žiadal, aby súd pripustil zmenu žalobného návrhu a namiesto úroku so výške 0,25% denne zaviazal žalovaných na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 16,5% ročne a táto zmena žalobného návrhu bola súdom pripustená, bolo týmto rozhodnutím záväzným spôsobom vyriešené, čo je predmetom konania. Z hľadiska hmotnoprávnych účinkov zmeny pripustenej na pojednávaní súdu dňa 30.9.2016 je potrebné potom vychádzať z toho, že nárok na zaplatenie úroku z omeškania, ktorý bol predmetom zmeny pripustenej na pojednávaní súdu dňa 30.9.2016, o ktorom súd ďalej konal a rozhodoval, bol žalobkyňou riadne uplatnený už podaním doručeným súdu dňa 22.3.2004, teda vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej lehote, keď všeobecná 3-ročná premlčacia lehota na zaplatenie pohľadávky a jej príslušenstva začala žalobkyni plynúť dňa 2.10.2002 a uplynula 2.10.2005. súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že právo žalobkyne na zaplatenie úroku z omeškania si žalobkyňa uplatnila v premlčacej dobe, nezaoberal sa tým, či uplatnenie námietky premlčania zo strany žalovaných je alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi. 5/ O trovách konania žalobkyne bolo rozhodnuté podľa § 255 zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), podľa ktorého v konaní úspešnej žalobkyni patrí proti žalovanému náhrada trov konania, vrátane odvolacieho konania, podľa pomeru úspechu v konaní, ktorý predstavuje 87,40% (zo sumy 166.165,48,-eur súd priznal žalobkyni 155.698,94,-eur /v časti 655,08,-eur konanie bolo zastavené, keď zastavenie konania procesne zavinila žalobkyňa, čo z hľadiska náhrady trov konania predstavuje jej neúspech v konaní; v časti sumy 9.811,46,-eur bola žaloba zamietnutá - v sume 808,78,- eur súdom 1. inštancie, v sume 9.002,68,-eur odvolacím súdom/, čo predstavuje úspech žalobkyne v rozsahu 93,70%; 100% - 93,70% = 6,30% úspech žalovaných; celkový úspech žalobkyne v konaní potom predstavuje 87,40%). O povinnosti žalovaného 2 zaplatiť štátu súdny poplatok za žalobu, bolo rozhodnuté podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/19692 Zb., podľa ktorého ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho žalobe alebo návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť žalovaný alebo odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Túto povinnosť však žalovaný alebo odporca nemá v konaní o rozvod manželstva, o určenie neplatnosti alebo o určenie neexistencie manželstva, ak súd tak rozhodne alebo ak uloží náhradu trov konania poplatníkovi a v konaní pred správnym súdom. Nakoľko žalobkyni bolo súdom priznané oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku za žalobu a oslobodenie od poplatkov bolo priznané aj žalovanému 1, súd na zaplatenie súdneho poplatku zaviazal žalovaného 2. Súdny poplatok za žalobu bol určený podľa položky č. 1, písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov v spojení s § 18 zákona č. 71/1992 Zb. - Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. januára 2006, podľa ktorého za úkony navrhnuté alebo za konania začaté pred 1. januárom 2006 sa vyberajú poplatky podľa doterajších predpisov, i keď sa stanú splatnými po 1. januári 2006, t.j. vo výške 5% zo sumy 155.698,94 €, najviac 6.638,50 € (200.000,-Sk). Nakoľko 5% zo sumy 155.698,94 € predstavuje 7.784,50 €, žalovaný 2 je povinný zaplatiť štátu súdny poplatok za žalobu v sume 6.638,50 €. 6/ Uvedený konečný rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalovaný 2, v celom rozsahu, domáhajúc sa buď jeho zmeny tak, že odvolací súd zaviaže žalovaných 1, 2 zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne úrok z omeškania vo výške 16,5 % ročne zo sumy 155.698,94 € od 30. 9. 2013 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného, prípadne aby odvolací súd konečný rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Konečný rozsudok označil žalovaný 2 za nesprávny z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP. Poukazoval na to, že predmetom konania zostalo príslušenstvo pohľadávky (istiny), ktorá bola predchádzajúcim rozhodnutím odvolacieho súdu zo dňa 24. 3. 2016 určená sumou 155.698,94 €. V prípade žalovaného príslušenstva podstatou sporu bol druh uplatneného nároku (úrok vs. úrok z omeškania), výška uplatneného nároku (výška úroku vs. výška úroku z omeškania), kedy došlo k účinnému uplatneniu daného nároku a nakoniec posúdenie žalovaným vznesenej námietky premlčania. Pokiaľ ide o druh žalovaného príslušenstva, žalobkyňa sa žalobou zo dňa 1. 12. 2003 domáhala zaplatenia úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy istiny odo dňa 11. 10. 2002, t.j. žalobkyňa si v žalobe neuplatnila úrok z omeškania. Ide o dva odlišné právne inštitúty, preto zmena žaloby v časti príslušenstva z „úroku vo výške 0,25 % denne“ (v zmysle žaloby zo dňa 1. 12. 2003) na „úrok z omeškania vo výške 16,5 % ročne“ bola viazaná na súhlas súdu (podľa pôvodného § 95 ods. 1 O.s.p. ako aj § 139 až § 143 CSP ), pretože išlo o zmenu návrhu na začatie konania (zmenu petitu žaloby). V priebehu konania žalobkyňa písomnými podaniami ako aj ústne na pojednávaniach uvádzala rôzne znenia (verzie) žalobného petitu v porovnaní s pôvodným žalobným návrhom, týkajúcich sa ako výšky tak aj druhu žalovaného príslušenstva. Ňou uplatnené návrhy si čiastočne odporovali alebo sa navzájom vylučovali. Všetky žalobkyňou uvádzané návrhy predstavovali návrhy na zmenu žalobnej žiadosti (žalobného petitu). Súd prvej inštancie v priebehu konania nerozhodoval o každom návrhu na zmenu žalobného petitu osobitne a ihneď. Takto súd postupoval až na pojednávaní dňa 14. 9. 2012. Bezprostredne pred rozhodnutím o zmene petitu na tomto pojednávaní právny zástupca žalobkyne na dopyt súdu za účelom objasnenia a ustálenia žalobného petitu v časti príslušenstva (čo do druhu a výšky) uviedol, že pokiaľ ide o príslušenstvo, pridržiava sa návrhu, t.j. 0,25 % úrok denne od 11. 10. 2002 do zaplatenia. Tento prednes právneho zástupcu žalobkyne je nutné považovať za posledný návrh na zmenu žalobného petitu, čím bol žalobkyňou potvrdený a ustálený petit v časti žalovaného príslušenstva. Následne súd prvej inštancie rozhodol procesne o tomto poslednom návrhu na zmenu žaloby tak, že nepripustil rozšírenie návrhu o úroky z omeškania vo výške 16,5 % ročne zo sumy istiny od 2. 10. 2002 do zaplatenia, v zmysle § 95 ods. 2 O.s.p. Nie je právne významné, že súd v predmetnom uznesení posúdil návrhy žalobkyne ako rozšírenie žaloby, nakoľko akékoľvek rozšírenie žaloby je v zmysle § 95 ods. 2 O.s.p. zmenou žaloby. Podľa žalovaného 2 tak súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ust. § 95 O.s.p. o žalobkyňou navrhovanej zmene (rozšírení) žaloby uznesením, tak, že túto nepripustil; po takomto rozhodnutí ďalej konal o „pôvodnej“ žalobe (žalovaná istina a príslušenstvo - úrok vo výške 0,25 % denne) a o tejto rozhodol čiastočným rozsudkom. Svoj názor podporil žalovaný 2 poukazom na uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/92/2009 zo dňa 29. 11. 2010, v ktorom NS SR o.i. skonštatoval, že v prípade nepripustenia zmeny žaloby pokračuje súd v konaní o pôvodnej žalobe, pričom žalobca môže uplatniť svoj nárok v novom konaní. 7/ Podľa žalovaného 2 súd prvej inštancie preto pochybil, keď vyhodnotil vydané rozhodnutie o nepripustení zmeny (rozšírenia) žaloby tak, že sa súd dôsledne nevysporiadal s návrhmi žalobkyne aj na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne, či jej alternatívnymi podaniami. Návrh na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,25 % je iba iným matematickým vyjadrením nároku na úrok z omeškania, ktorý je ekvivalentný nároku „na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 91,25 % ročne“. Keďže súd nepripustil zmenu (rozšírenie) žaloby o úroky z omeškania vo výške 16,5 % ročne, týmto rozhodnutím sa plne vysporiadal aj s návrhom na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne = 91,25% ročne, pretože úrok 91,25 % ročne je vyšší ako 16,5 % ročne a tým ho zahŕňa, pričom úrok z omeškania prevyšujúci 16,5 % ročne predstavuje maximálny zákonný úrok z omeškania, ktorý je možný priznať. podľa žalovaného 2 by bolo nelogické a nadbytočné samostatne rozhodovať aj o nepripustení zmeny (rozšírenia) návrhu o úroky z omeškania vo výške 0,25 % denne (91,25 % ročne), keď súd nepripustil zmenu (rozšírenie) návrhu o maximálne zákonné úroky z omeškania vo výške 16,5 % ročne. Predmetným rozhodnutím zo dňa 14. 9. 2012 o nepripustení zmeny žaloby sa súd vysporiadal so všetkými návrhmi žalobkyne na zmenu petitu žaloby tak, že zmenu žaloby nepripustil a pokračoval v konaní o pôvodnej žalobe. 8/ Žalovaný 2 je preto názoru, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil návrh žalobkyne na zmenu žaloby zo dňa 30. 9. 2016 ako vzťahujúci sa z hľadiska hmotnoprávnych účinkov k podaniu žalobkyne zo dňa 22. 3. 2004, teda ako k nároku uplatnenému v rámci všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe. Návrh žalobkyne na zmenu žalobného návrhu zo dňa 30. 9. 2016 spočívajúci v zmene žaloby v časti príslušenstva z úroku vo výške 0,25 % denne na úrok z omeškania vo výške 16,5 % ročne, mal byť správne posúdený ako nový návrh (resp. ako uplatnenie nároku v novom konaní), ktorý bol riadne uplatnený až dňa 30. 9. 2016, čiže po uplynutí 3-ročnej premlčacej doby. Podľa žalovaného 2 návrh na zmenu žaloby zo dňa 30. 9. 2016 v časti príslušenstva v porovnaní s pôvodným žalobným návrhom predstavuje návrh na zastavenie konania (späťvzatie žaloby) v časti uplatneného nároku na zaplatenie úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy istiny odo dňa 11. 10. 2002 a uplatnenie nároku na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 16,5 % ročne zo sumy istiny odo dňa 11. 10. 2002, pretože právne inštitúty úroku a úroku z omeškania sú odlišné. Navyše uznesenie zo dňa 30. 9. 2016 o pripustení zmeny žaloby v časti príslušenstva na zaplatenie „úroku z omeškania vo výške 16,5 % ročne z výšky istiny odo dňa 11. 10. 2002“ s hmotnoprávnymi účinkami zmeny žalobného návrhu k dátumu 22. 3. 2004 je v rozpore s predchádzajúcim uznesením súdu zo dňa 14. 9. 2012 o nepripustení obsahovo totožnej zmeny žalobného návrhu. Žalovaný 2 v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že vo svojom rozhodnutí dostatočne neodôvodnil, na základe akých dôvodov rozhodol o rovnakom návrhu na zmenu žaloby druhýkrát s opačným záverom. Uznesením zo dňa 30. 9. 2016 došlo k zmene vydaného skoršieho uznesenia zo dňa 14. 9. 2012, pričom z obsahového hľadiska sa obe uznesenia týkajú pripustenia (nepripustenia) rovnakej zmeny žaloby a z procesného hľadiska proti takémuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. Podľa žalovaného 2 súd prvej inštancie pochybil, keď dospel k záveru, že právo žalobkyne na zaplatenie úrokov z omeškania bolo uplatnené žalobkyňou v premlčacej dobe. Žalovaný 2 trval na vznesenej námietke premlčania; považuje uplatnený nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 16,5 % ročne zo sumy 155.698,94€ za obdobie od 11. 10. 2002 do 29. 9. 2013 podľa § 101 Obč. zák. za premlčaný, t.j. úrok z omeškania, ktorý vznikol za obdobie do dňa 30. 9. 2013, ktorý deň 3-roky predchádza dňu riadneho uplatnenia nároku na zaplatenie úroku z omeškania považuje za premlčaný. 9/ Na odvolanie žalovaného 2 sa žalobkyňa ani žalovaný 1 nevyjadrili. 10/ Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania (t.j. v celom rozsahu) v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP). Odvolací súd preskúmal odvolanie podané žalovaným 2 aj vo vzťahu k žalovanému 1, keďže rozsudkom uloženou povinnosťou boli zaviazaní žalovaní 1, 2 spoločne a nerozdielne (vzhľadom na vzájomný vzťah dlžník - ručiteľ). Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaného 2 nie je dôvodné. 11/ V danom prípade bolo pre rozhodnutie sporu významné posúdenie otázky, či súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 14. 9. 2012 (č.l. 286 spisu) rozhodol procesne o zmene žalobného petitu - vo vzťahu k uplatnenému príslušenstvu - uznesením, že „nepripúšťa rozšírenie návrhu o úroky z omeškania vo výške 16,5 % ročne zo sumy 164.701,62 € od 2. 10. 2012 do zaplatenia“ o všetkých žalobkyňou dovtedy učinených návrhoch na zmenu žalobného petitu (ohľadom príslušenstva istiny), alebo sa toto procesné rozhodnutie týkalo výlučne v tom čase ostatného návrhu na zmenu žalobného petitu ohľadom príslušenstva, ktorý urobila žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu na ústnom pojednávaní dňa 24. 2. 2012 (č.l. 267 spisu). So zreteľom na obsah zápisníc z pojednávania zo dňa 24. 2. 2012 z č.l. 267 spisu a obsah zápisnice z pojednávania konaného na súde prvej inštancie dňa 14. 9. 2012 na č.l. 286 spisu, nutno konštatovať, že porovnaním formulácie prednesu zástupcu žalobkyne zo dňa 24. 2. 2012 („...navrhovateľka uplatnila poplatok z omeškania 0,25 % z dlžnej čiastky za každý deň omeškania. Alternatívne navrhujeme úroky z omeškania vo výške 16,5 % zo žalovanej sumy...“) a formulácie otázky zo strany súdu („...aby sa právna zástupkyňa navrhovateľky vyjadrila k otázke navrhovaného alternatívneho riešenia poplatku z omeškania 0,25 % z dlžnej čiastky za každý deň omeškania a úrokov z omeškania 16,5%...“) je potrebné vyvodiť záver, že procesné rozhodnutie súdu prvej inštancie sa týkalo výlučne ostatného návrhu žalobkyne na zmenu petitu, bez toho, aby zohľadňovalo už skoršie viaceré (aj protichodné) zmeny žalobných petitov (týkajúcich sa príslušenstva). Procesné rozhodnutie súdu prvej inštancie o nepripustení rozšírenia návrhu o úroky z omeškania vo výške 16,5 % ročne zo dňa 14. 9. 2012 potom nerieši dôsledne žalobkyňou uplatnený návrh na zmenu žalobného petitu (ohľadom príslušenstva), ktorým žiadala priznať jej úroky z omeškania vo výške 0,25 % denne (t.j. v prepočte 91,25 % ročne) písomným návrhom dňa 22.3. 2004, tiež 3. 4. 2009, či 27. 8. 2010, t.j. viac, než koľko predstavuje úrok z omeškania vo výške 16,5 % ročne. Skutočnosť, že súd prvej inštancie uvedeným procesným rozhodnutím o nepripustení rozšírenia návrhu o úroky z omeškania vo výške 16,5 % ročne riešil naraz všetky predchádzajúce návrhy na zmenu žalobného petitu, nemožno vyvodiť ani z obsahu celej zápisnice zo dňa 14. 9. 2012. Odvolací súd tak zdieľa názor prvoinštančného súdu, že uvedeným procesným rozhodnutím zo dňa 14. 9. 2012 si súd prvej inštancie nedostatočne ujasnil, čo je vlastne predmetom konania v prípade uplatneného príslušenstva, pričom úrok z omeškania si žalobkyňa nesporne uplatnila včas (už podaním doručeným súdu dňa 22.3.2004), teda vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej lehote. Preto súd prvej inštancie správne na pojednávaní dňa 30. 9. 2016 ustálil, aké príslušenstvo pohľadávky vlastne žalobkyňa uplatňuje, pričom zo strany žalobkyne nešlo o nový návrh (ohľadom príslušenstva), ale len ďalšiu úpravu pôvodne uplatneného nároku (22. 3. 2004). 12/ Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý (konečný) rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP), včítane výrokov o priznanej náhrade trov konania ako aj žalovanému 2 uloženej poplatkovej povinnosti, keď v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie súdu prvej inštancie. 13/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa mala v odvolacom konaní plný úspech, preto jej vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 14/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).