Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Cob/203/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212235448 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Krišková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1212235448.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubici Kriškovej a členiek senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a JUDr. Ľubici Břouškovej v právnej veci žalobcu: P+K Kovo, s. r. o., Štefana Moyzesa 1566/19, 034 01 Ružomberok, IČO: 45 892 652, zastúpeného: Advokátska kancelária KONCOVÁ & PARTNERS, s.r.o., Legionárska 7158/5, 911 01 Trenčín, IČO: 47 256 907, proti žalovanému: Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s., Drieňová 24, 820 09 Bratislava, IČO: 35 914 921, zastúpenému: Pacalaj, Palla a partneri, s.r.o., Nám. SNP 3, 917 01 Trnava, IČO: 36 857 548, o vydanie veci, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 22Cb/25/2013-376 zo dňa 27.03.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 22Cb/25/2013-376 zo dňa 27.03.2017 mení tak, že žalobu z a m i e t a . Výrok o trovách konania mení tak, že žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaný je povinný vydať žalobcovi oceľový šrot v množstve 110070 kg nachádzajúci sa na zložisku v areáli žalovaného - Centrálny sklad Vrútky, kat. úz. B., Y. B., Y. V., adresa: Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s., Centrálny sklad Vrútky, 038 61 Vrútky - Explózia, ulica Stará Prefa, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a žalobcovi sa priznáva náhrada trov konania v plnom rozsahu. 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného vydania oceľového šrotu nachádzajúceho sa v železničných vagónoch č. 31565376711-3 v množstve 21090 kg, č. 31565376706-3 v množstve 44370 kg a č. 31565375035-8 v množstve 44610 kg na železničnej stanici v Ružomberku. 3. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že medzi žalobcom ako kupujúcim a LPL KOVO, s.r.o. ako predávajúcim bola uzatvorená kúpna zmluva, na základe ktorej LPL KOVO, s.r.o. dodala žalobcovi dňa 02.09.2011 tovar - oceľový šrot o hmotnosti 167840 kg. Tovar bol žalobcovi dodaný do určeného miesta na železničnej stanici v Kráľovej Lehote dňa 02.09.2011 a žalobca si ho od tejto spoločnosti riadne prevzal. Faktúrou zo dňa 02.09.2011 si LPL KOVO, s.r.o. vyúčtovala kúpnu cenu za dodaný tovar, ktorú jej žalobca zaplatil v hotovosti, o čom boli vystavené príjmový a výdavkový pokladničný doklad zo dňa 05.09.2011. Následne po prevzatí tovaru žalobca ako predávajúci uzatvoril kúpnu zmluvu so SCRAPMET s.r.o. ako kupujúcim, ktorý si predmetný tovar prevzal a odviezol do svojej prevádzky v Ružomberku. V dôsledku nezaplatenia kúpnej ceny došlo zo strany žalobcu k odstúpeniu od kúpnej zmluvy listom zo dňa 14.03.2012. SCRAPMET s.r.o. vrátila žalobcovi časť tovaru, ktorý sa nachádzal v prevádzke SCRAPMET s.r.o. o hmotnosti 57770 kg, pričom zostávajúca časť tovaru o hmotnosti 110070 kg sa nachádza v železničných vagónoch, ktoré sú vo vlastníctve žalovaného. Žalovaný do dnešného dňa predmetné množstvo oceľového šrotu žalobcovi nevydal. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť z dôvodu, že žalobca sa nestal vlastníkom oceľového šrotu, vydania ktorého sa v tomto konaní domáha, nakoľko kúpna zmluva, ktorú žalobca uzatvoril s LPL KOVO, s.r.o. je absolútne neplatná. 4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania a ustanovení § 409 a § 446 Obchodného zákonníka, § 123 a §126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 365 a § 19 ods. 16 zákona č. 223/2001 Z.z. o odpadoch dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 5. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že medzi žalobcom ako kupujúcim a LPL KOVO, s.r.o. ako predávajúcim bola uzatvorená kúpna zmluva, na základe ktorej LPL KOVO, s.r.o. dodala žalobcovi dňa 02.09.2011 tovar - oceľový šrot o hmotnosti 167840 kg. Tovar bol žalobcovi dodaný na železničnej stanici v Kráľovej Lehote dňa 02.09.2011. Faktúrou zo dňa 02.09.2011 si LPL KOVO, s.r.o. vyúčtovala kúpnu cenu za dodaný tovar, ktorú jej žalobca zaplatil v hotovosti, o čom bol vystavený príjmový a výdavkový pokladničný doklad zo dňa 05.09.2011. Následne po prevzatí tovaru žalobca ako predávajúci uzatvoril kúpnu zmluvu so SCRAPMET s.r.o. ako kupujúcim, ktorý si predmetný tovar prevzal a odviezol do svojej prevádzky v Ružomberku. V dôsledku nezaplatenia kúpnej ceny došlo zo strany žalobcu k odstúpeniu od kúpnej zmluvy listom zo dňa 14.03.2012. SCRAPMET s.r.o. vrátila žalobcovi časť tovaru, ktorý sa nachádzal v prevádzke SCRAPMET s.r.o. o hmotnosti 57770 kg, pričom zostávajúca časť tovaru sa nachádza v železničných vagónoch, ktoré sú vo vlastníctve žalovaného. V konaní nebolo sporné, že oceľový šrot sa nachádza na zložisku v areáli žalovaného - Centrálny sklad Vrútky - Explózia, pričom ustanovený znalecký ústav v znaleckom posudku konštatoval, že majoritná časť šrotu pochádza zo železničných vozňov (109000 kg), pričom minoritná časť cca. 1000 kg zo železničných vozňov nepochádza. Uviedol, že rozpálením 8 vozňov mohol byť získaný šrot v objeme 196000 kg. Znalecký ústav ďalej uviedol, že boli identifikované časti železničných vozňov s presnými identifikačnými číslami, avšak v prílohe č. 2 posudku chýbala fotografia, na ktorej by bolo zobrazené číslo železničného vozňa 31563939510-4. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že časti uvedeného vozňa neboli dostatočne a bez pochybností identifikované, nakoľko znalecký ústav pri vypracovaní posudku (resp. hmotnosti šrotu) vychádzal z dokumentácie uvedenej v spise a hmotnosť zvyškov nepochádzajúcich z dráhových vozidiel bola vypočítaná na základe objemových parametrov a mernej špecifickej hmotnosti ocele. Na základe uvedenej skutočnosti, ako aj výpovede svedkyne P. Š., že z 10 vozňov zostal nerozpálený len jeden a pol vozňa, súd posúdil výpočet znalca o tom, že 109000 kg šrotu pochádza zo železničných vozňov a cca 1000 kg zo železničných vozňov nepochádza, za čisto orientačný, a preto žalovanému uložil povinnosť vydať žalobcovi požadovaných 110070 kg oceľového šrotu. Spoločnosť SCRAPMET s.r.o. totiž žalobcovi vrátila 57.770 kg z celkového množstva 167840 kg oceľového šrotu, čo v konaní žalovaný nerozporoval. Na pojednávaní štatutárny zástupca žalobcu výslovne uviedol, že nevidel žiaden dôvod, aby šrot od pána W. (štatutárneho zástupcu LPL Kovo s.r.o.) nekúpil, keďže mu k tomu p. W. predložil všetky potrebné doklady. Vystavil mu faktúru, ktorú zaplatil a šrot predal ďalej spoločnosti SCRAPMET s.r.o. Pán W. mal uzavretú zmluvu s firmou MEVEPIX, ktorá disponovala kúpnou zmluvou od žalovaného. Vzhľadom na uvedené, ako aj skutočnosť, že štatutárni zástupcovia žalobcu a LPL Kovo s.r.o. sa predtým poznali z podnikateľskej činnosti, žalobca nemal dôvod pochybovať o pôvode odkúpeného šrotu. 6. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že dobromyseľnosť žalobcu, že oceľový šrot kúpil od vlastníka, žalovaný v priebehu konania spochybňoval, avšak relevantnými dôkazmi nepreukázal, že by bol žalobca nedobromyseľný, t.j. že by vedel, že odkúpený oceľový šrot pochádza z vozňov vo vlastníctve inej osoby ako LPL Kovo s.r.o. Zo zákona o odpadoch nijak nevyplýva, že by bol žalobca povinný v danom čase (september 2011) skúmať pôvod odkúpeného oceľového šrotu. Zákon o odpadoch v znení účinnom do 31.12.2012 síce v § 19 ods. 3 písm. d) ustanovuje, že osoba vykonávajúca zber odpadov vrátane ich výkupu je okrem iného povinná odpad z koľajových vozidiel vykupovať iba od prevádzkovateľov dráh a podnikateľských subjektov pracujúcich s nimi na zmluvnom základe, avšak zo žiadneho dôkazu založeného do spisu či vykonaného v tomto konaní nevyplýva, že by bol žalobca v danom čase osobou vykonávajúcou zber odpadu a zároveň jeho výkup. V konaní nebolo preukázané, že by žalobca pravidelne zhromažďoval, triedil alebo zmiešaval odpady na účel ich prepravy a následného výkupu. Samotné tvrdenie štatutárneho zástupcu žalobcu, že v konkrétnom prípade cenu šrotu dohodol na základe váhy šrotu, ktorá sa vážila u neho v Ružomberku na prevádzke, nie je dôkazom toho, že žalobca vykonával zber odpadu vrátane jeho výkupu v zmysle v § 19 ods. 3 písm. d) zákona odpadoch v znení účinnom do 31.12.2012. Rovnako to nepreukazuje, že by sa činnosť žalobcu v danom čase nedala považovať za činnosť obchodníka s odpadom, ktorý je v zákone o odpadoch definovaný až s účinnosťou od 01.01.2013. Okrem toho, v zmysle § 19 ods. 16 platného zákona o odpadoch sa na obchodníka s odpadom ani nevzťahuje povinnosť vykupovať odpad pochádzajúci z koľajových vozidiel iba od prevádzkovateľov dráh a podnikateľských subjektov pracujúcich s nimi na zmluvnom základe. Z výpovede svedka p. W., konateľa SCRAPMET s.r.o., vyplynulo, že cenu za šrot žalobcovi nezaplatil, keďže ho nemal ani on zaplatený od svojho odberateľa. Zdôraznil, že p. K. poznal dlhé roky, a preto nemal žiadne pochybnosti o tom, čo od neho kupuje. Zbytok šrotu, ktorý mu ostal a nebol naložený do vagónov, vrátil p. K., keďže zo strany p. K. bola vypovedaná zmluva z dôvodu nezaplatenia. O tom, že v súvislosti s predmetným šrotom vznikol problém sa dozvedel, keď už bol šrot u neho na dvore, a to v momente, keď mu železničná spoločnosť odmietla prepraviť šrot jeho odberateľovi. V zmysle uvedeného súd nemal pochybnosť o dobromyseľnosti žalobcu pri kúpe šrotu od LPL Kovo s.r.o. vzhľadom aj k tomu, že svedkovia zhodne vypovedali, že rozpaľovanie vozňov bolo prerušené, avšak po tom, čo p. W. predložil polícii doklad o kúpe vozňov (kúpnu zmluvu), polícia ďalej nebránila v odvoze šrotu z miesta. Aj z úradného záznamu Oddelenia Železničnej polície PZ Vrútky zo dňa 02.09.2016 vyplýva, že p. W. vydal príkaz svojim zamestnancom na rozpálenie 13 ks železničných vozňov, ktoré kúpil od MEVEPIX s.r.o., čo zdokladoval kúpnopredajnou zmluvou. Keďže zástupcovia žalovaného, ako ani privolaná polícia nevykonali žiadne kroky k zabráneniu odvozu šrotu, ani žalobcovi nebránili v ďalšom nakladaní so šrotom, žalobca nemal dôvod pochybovať o zákonnosti získania predmetného šrotu. 7. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca bol dobromyseľný pri kúpe oceľového šrotu od spoločnosti LPL Kovo s.r.o., preto k oceľovému šrotu v zmysle § 446 Obchodného zákonníka nadobudol vlastnícke právo. Keďže žalovaný časť šrotu o hmotnosti 110070 kg neprávom zadržuje, pričom relevantným spôsobom nepreukázal, že žalobca pri kúpe šrotu vedel, že predávajúci LPL Kovo s.r.o. nie je vlastníkom, súd mu uložil povinnosť vydať tento šrot žalobcovi v súlade s § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 8. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, na základe ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Má za to, že súd prvého stupňa stupňa nesprávne právne posúdil povinnosti žalobcu ako podnikateľského subjektu v oblasti kovového odpadu, ktoré mu vyplývali z § 19 ods. 3 písm. d) Zákona č. 223/2001 Z.z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení do 31.12.2012. Poukázal na to, že zákonodarca prijal citované zákonné ustanovenie (e ratio legis) s cieľom zabrániť rozsiahlej protiprávnej činnosti v podobe kradnutia železničnej infraštruktúry za účelom jej speňaženia. Podľa žalovaného žalobca spĺňal definičný znak subjektu, na ktorý sa vzťahuje vecná pôsobnosť § 19 ods. 3 písm. d) Zákona o odpadoch - žalobca šrot nadobudnutý od LPL Kovo, s.r.o. zhromažďoval vo svojej prevádzke, resp. vykonával jeho zber. Nesúhlasil s tvrdením súdu, žalobca bol obchodníkom so šrotom, ktorým až neskoršia právna úprava uložila povinnosť skúmať pôvod šrotu, žalobca nepochybne vykonával zber šrotu vrátane jeho výkupu v súlade s definičným vymedzeným uvedených legálnych pojmov podľa Zákona o odpadoch . Podľa jeho názoru povinnosť skúmať pôvod šrotu mali obchodníci so šrotom už za právnej úpravy, ktorá ukladala uvedenú povinnosť len subjektom, ktorí vykonávajú zber odpadu vrátane jeho výkupu; má za to, že aj obchodník so šrotom spĺňal definíciu subjektu, ktorý vykonáva zber odpadu vrátane jeho výkupu a to aj v prípade, ak nemal žiadnu vlastnú „kamennú prevádzku“ (čo je zrejme typický znak obchodníka so šrotom) - po nadobudnutí šrotu totiž tento musí jeho vlastník či už osobne alebo prostredníctvom tretej osoby niekde zhromažďovať. Možno dôvodiť, že zákonodarca neskorším doplnením Zákona o odpadoch o pojem „obchodník so šrotom“ len precizoval právnu úpravu s cieľom predísť účelovým a špekulatívnym interpretáciám spôsobom, ako to robí žalobca. 10. Žalovaný ďalej uviedol, že počas prvostupňového konania nebola predložená žiadna zmluva uzavretá medzi MEVEPIX a žalovaným, ktorej predmetom by bol prevod vlastníckeho práva k železničným vozňom, ktoré boli následne rozpálené. Poukázal na to, že z úradného záznamu Oddelenia Železničnej polície PZ Vrútky zo dňa 02.09.2016 rozhodne nevyplývajú skutkové tvrdenia uvádzané súdom prvého stupňa; skutočností uvádzané v uvedenom policajnom zázname len dokumentujú stav zistený políciou, ktorý sa dial do príchodu polície. Nie je pravdou, že zástupcovia žalovaného ani polície nevykonali žiadne kroky k zabráneniu nakladania so šrotom. Po príchode polície sa už nepokračovalo v rozpaľovaní vozňov; aj preto neboli rozpálené všetky prítomné vozne. To, že kovový šrot sa aktuálne nachádza u žalovaného, je len vďaka aktívnemu prístupu zamestnancov žalovaného. 11. Namietal, že súd sa nevyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktorými žalovaný odôvodňoval nedobromyseľnosť žalobcu. Poukázal na to, že nakoľko kúpna zmluva medzi žalobcom a LPL Kovo, s.r.o. o predaji šrotu bola ústna, ich dohoda o nadobudnutí šrotu navrhovateľom (kupujúcim) až zaplatením kúpnej ceny je neplatná. Vzhľadom na dikciu v ust. § 446 Obch. zák. má za to, že neplatnosť dohody medzi LPL Kovo, s.r.o a žalobcom o nadobudnutí šrotu až zaplatením kúpnej ceny šrotu, je irelevantná. Podstatné je, kedy mal nadobúdateľ (žalobca) nadobudnúť vec, nie či sa tak objektívne (podľa právneho poriadku) mohlo stať. Žalobca tak mal nadobudnúť šrot až 3 dni po zastavení rozpaľovania vozňov v dôsledku zásahu zástupcov žalovaného a polície. Vzhľadom na uvedený časový odstup a skutočnosť, že neboli rozpálené všetky vozne, vyznieva absolútne nevierohodne tvrdenie žalobcu, že nemal žiadne informácie o tom, že šrot bol získaný protiprávne, od nevlastníka. Ak mal žalobca nadobudnúť vlastnícke právo k šrotu zaplatením kúpnej ceny za šrot, k čomu došlo 05.09.2011, alebo ak by bolo ustálené, že sa tak malo stať odovzdaním šrotu, tzn. dňa 02.09.2011, je zrejmé, že v už v danom čase žalobca mal vedomosť o tom, že vozne a ich j rozpálením získaný šrot boli získané protiprávnym konaním, keďže už 02.09.2011 bol políciou vykonaný zásah znamenajúci ukončenie rozpaľovania vozňov, pri ktorom bol prítomný konateľ LPL Kovo, s.r.o., pán W., ako prevodca šrotu na žalobcu, a tiež zamestnanec SCRAPMET, s.r.o. ako nadobúdateľ šrotu od žalobcu. 12. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil alebo zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. 13. K odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca. Uviedol, že súd mal skúmať dobromyseľnosť žalobcu a s tým súvisiace nadobudnutie vlastníckeho práva, s čím sa aj dostatočne vysporiadal. Má za to, že na tento konkrétny prípad nie je možné aplikovať ustanovenia § 19 ods. 3 písm. d) zákona č. 223/2001 z.z. Žalobca vystupoval v právnom vzťahu ako obchodník, pričom v tomto postavení ho povinnosť uvádzaná žalovaným nezaväzovala. Podľa žalobcu súd spoľahlivo zistil skutkový stav a na základe zistených skutočností aj prijal správny právny názor na predmet sporu. Má za to, že žalovaný opakovane poukazuje na tie isté skutočnosti, ktoré boli už tvrdené a namietané pred súdom prvej inštancie a preto tieto nemôžu mať za následok iné rozhodnutie vo veci. Žiadne nové skutočnosti ani argumenty žalovaný vo svojom odvolaní neuvádza. Záverom poukazuje na to, že takýmto konaním žalovaného (zadržiavaním majetku žalobcu) tento majetok stráca na hodnote a už v súčasnosti má podstatne nižšiu hodnotu ako v roku 2011, čím vzniká žalobcovi značná škoda, ktorú je pripravený si voči zodpovednému subjektu uplatňovať. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. 14. K vyjadreniu žalobcu zaslal žalovaný písomnú repliku, v ktorej uviedol, že prvostupňový súd vyvodzoval dobromyseľnosť žalobcu zo skutočností, ktoré neboli žiadnym spôsobom preukázané. Výklad k § 19 ods. 3 písm.d) zákona o odpadoch v znení do 31.12.2012 prezentovaný žalobcom, ktorý akcentuje na výraz „obchodník“, je nesprávny, nakoľko je formalistický a predovšetkým v rozpore s účelom interpretovaného zákonného ustanovenia. V tomto kontexte poukázal na na rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktoré sa venuje problematike prehnaného formalizmu. Má za to, že výklad § 19 ods. 3 písm. d) Zákona o odpadoch v znení do 31.12.2012 prezentovaný žalobcom, ako aj prvostupňovým súdom nie je ústavne konformný, nakoľko formalisticky, v rozpore s účelom uvedeného zákonného ustanovenia, zužuje jeho osobnú pôsobnosť a vyníma subjekt s označením „obchodník“. 15. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 385 ods. 1 v spojení s § 384 ods. 1 C.s.p. s nariadením pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil a preto na pojednávaní dňa 26.03.2019 zopakoval dokazovanie v potrebnom rozsahu t.j. listinnými dôkazmi: faktúrou č. VF20110811 zo dňa 2.9.2011 vystavenou dodávateľom LPL Kovo s.r.o odberateľovi P+K Kovo, s.r.o., príjmovým a výdavkovým dokladom zo dňa 5.9.2011, výzvou na vrátenie šrotu zo dňa 10.4.2012, odstúpením od kúpnej zmluvy medzi žalobcom a SCRAMPET s.r.o. zo dňa 1.9.2011, výpismi z OR žalobcu a žalovaného, kúpnou zmluvou medzi MEVEPIX s.r.o. a LPL KOVO s.r.o. zo dňa 30.8.2011, objednávkou prepravy MEVEPIX s.r.o. adresovanej žalovanému a zápisnicou o trestnom oznámení zo dňa 2.9.2011. Po takto zopakovanom dokazovaní, oboznámení sa s obsahom spisu, odvolaním žalovaného, písomným vyjadrením žalobcu dospel k záveru, že rozsudok je potrebné zmeniť. 16. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobcu o vydanie veci z dôvodu, že žalobca bol dobromyseľný pri kúpe oceľového šrotu od spoločnosti LPL Kovo s.r.o. a preto k oceľovému šrotu v zmysle § 446 Obchodného zákonníka nadobudol vlastnícke právo. Mal za to, že zo zákona č. 223/2001 Z.z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení do 31.12.2012 nijako nevyplýva, že by bol žalobca povinný v rozhodnom čase skúmať pôvod odkúpeného oceľového šrotu, keďže nebol osobou vykonávajúcou zber a výkup odpadu. Podľa žalovaného žalobca nebol pri nadobúdaní predmetnej veci dobromyseľný, mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil. Predmetom odvolacieho konania teda bolo posúdiť, či žalobca je vlastníkom veci, vydania ktorej sa od žalovaného domáha, t.j. či bol pri nadobúdaní veci dobromyseľný. Za nesporné možno označiť, že žalobca nadobudol oceľový šrot od nevlastníka, keďže ho nadobudol na základe ústne uzavretej kúpnej zmluvy so spoločnosťou LPL Kovo s.r.o. dňa 2.9.2011, ktorá ho nadobudla od spoločnosti MEVEPIX s.r.o. na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy zo dňa 30.8.2011. Spoločnosť MEVEPIX totiž nemala uzavretú kúpnu zmluvu so žalovaným, takáto kúpna zmluva neexistuje a teda nebola nikdy nikomu predložená, spoločnosť MEVEPIX s.r.o. si iba objednala prepravu u žalovaného objednávkou zo dňa 23.8.2011. Vozne, ktoré mali byť predmetom kúpnej zmluvy nikdy neboli predané spoločnosti MEVEPIX s.r.o., boli vo vlastníctve žalovaného a nemohli byť teda predmetom ďalšieho prevodu. 17. Podľa § 446 Obchodného zákonníka (ďalej iba Obch.zák.) kupujúci nadobúda vlastnícke právo aj v prípade, keď predávajúci nie je vlastníkom predávaného tovaru, ibaže v čase, keď kupujúci mal vlastnícke právo nadobudnúť, vedel, že predávajúci nie je vlastníkom a že nie je ani oprávnený s tovarom nakladať za účelom jeho predaja. 18. Podľa § 19 ods. 3 písm. d) zákona č. 223/2001 o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej iba zákon o odpadoch) kto vykonáva zber odpadov vrátane ich výkupu je okrem povinností podľa odseku 1 povinný odpad z farebných kovov alebo iný kovový odpad pochádzajúci zo súčiastok a častí zariadení z koľajových vedení, zabezpečovacej a oznamovacej techniky, koľajových vozidiel a výstroja tratí alebo javiace znaky, že z takýchto zariadení pochádzajú, vykupovať iba od prevádzkovateľov dráh a podnikateľských subjektov pracujúcich s nimi na zmluvnom základe. 19. Podľa § 19 ods. 16 zákona č. 223/2001 o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.01.2013 odsek 1 písm. a), g) až k) a o) a odsek 4 sa vzťahujú rovnako aj na obchodníka a sprostredkovateľa. 20. Z citovaného ustanovenia § 446 Obch.zák. vyplýva, že týmto ustanovením došlo v obchodných záväzkových vzťahoch z dôvodu ochrany dobromyseľného kupujúceho k prelomeniu všeobecnej zásady, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv ako má sám. Predpokladom nadobudnutia vlastníckeho práva kupujúcim od predávajúceho, ktorý nie je vlastníkom dodávaného tovaru, je dobromyseľnosť kupujúceho v tom, že nadobúda tovar od vlastníka alebo od osoby, ktorá je oprávnená nakladať s tovarom. Dobromyseľnosť kupujúceho musí byť daná v čase nadobudnutia vlastníckeho práva (§443-445). Z povahy tohto ustanovenia vyplýva, že dobromyseľnosť sa u kupujúceho predpokladá a v konaní sa musí preukázať opak. Podľa odvolacieho súdu na rozdiel od právneho názoru súdu prvej inštancie v konaní bolo preukázané, že žalobca ako kupujúci nebol dobromyseľný. 21. Žalobca ako kupujúci mal nadobudnúť vlastnícke právo podľa § 443 ods. 1 Obch. zák. t.j. len čo mu bol tovar odovzdaný, keďže s predávajúcim LPL Kovo s.r.o. mal uzatvorenú kúpnu zmluvu ústnou formou a písomná výhrada vlastníctva dojednaná nebola. Dňa 2.9.2011, kedy malo dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalobcom, nemohol byť žalobca dobromyseľný, pretože už v danom čase mal vedomosť na základe zásahu polície o protiprávnej činnosti. Z listinných dôkazov, ktoré sú obsahom spisu nesporne vyplýva, že dňa 2.9.2011 sa dostavili na miesto, kde malo dôjsť k odovzdaniu tovaru príslušníci Oddelenia Železničnej polície PZ Vrútky a bolo zistené rozpaľovanie vozňov, ktoré sú vo vlastníctve žalovaného. Fyzicky boli na mieste prítomní konateľ predávajúceho LPL Kovo s.r.o. Ľ. W. a zamestnanec SCRAMPET s.r.o. Q. R., ktorej mal byť tovar ďalej predaný. Naviac z výpovede konateľa žalobcu V. K., ktorá je obsahom zápisnice z pojednávania zo dňa 18.5.2015 vyplýva, že vagóny sa rozpaľovali dva dni a aj on osobne sa bol na mieste pozrieť. Neobstojí preto tvrdenie žalobcu, že nemal vedomosť o vzniknutej situácii, t.j. že vlastníctvo k vagónom, ktoré sa rozpaľovali, tvrdí žalovaný. Pojem vedieť podľa § 446 Obchodného zákonníka znamená mať vedomosť, resp. rospoznať, že predávajúci nie je vlastníkom tovaru, pričom dobromyseľnosť kupujúceho sa predpokladá. Zároveň je potrebné uviesť, že dobromyseľnosť, resp. dobrá viera znamená v obligačnom práve poctivosť v zmluvných vzťahoch. Skutočnosť, či žalobca bol dobromyseľný, bola v konaní predmetom dokazovania na základe tvrdenia a preukazovania žalovaným, ktorý mal v tomto smere dôkazné bremeno. Úlohou súdu bolo preto posúdiť, či žalovaný preukázal opak, že žalobca nebol dobromyseľný v čase keď mal vlastníctvo nadobudnúť. Podľa odvolacieho súdu bolo preukázané, že dňa 2.9.2011, kedy mal žalobca nadobudnúť vlastníctvo k tovaru, vedel, že tovar nie je vlastníctvom predávajúceho, keďže rozpaľovanie vozňov bolo v dôsledku zásahu polície prerušené, čoho si boli vedomé dotknuté prítomné osoby. Nie je pravdou, že konateľ LPL Kovo s.r.o. od ktorého mal žalobca tovar nadobudnúť, disponoval zmluvou medzi MEVEPIX s.r.o. a žalovaným, takáto kúpna zmluva neexistuje, keďže táto spoločnosť objednala iba prepravu prostredníctvom neznámych osôb a došlo k spáchaniu trestného činu. 22. Podľa odvolacieho súdu nemohol by žalobca dobromyseľný ani z dôvodu, že nezisťoval pôvod tovaru. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie reštriktívne vyložil § 19 ods. 3 zákona o odpadoch, pričom nevzal na zreteľ predovšetkým účel zákona. Platná právna úprava ukladala subjektom, ktoré vykonávali zber a výkup kovového odpadu povinnosť skúmať jeho pôvod. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil postavenie žalobcu ako subjektu, ktorý takéto povinnosti nemal, t.j. nevykonával zber a jeho výkup a teda nespadala naňho uvedená povinnosť, pretože bol „iba“ obchodník so šrotom. Podľa odvolacieho súdu žalobca spĺňal znaky subjektu, ktorý vykonáva zber a výkup kovového odpadu, keďže bol podnikateľom v oblasti kovového odpadu a šrot aj zhromažďoval. Aj keby žalobcu bolo možné považovať iba za obchodníka so šrotom, vzťahovala sa naňho úprava obsiahnutá v citovanom § 19 ods. 3. Podľa odvolacieho súdu je potrebné vzhľadom na činnosť žalobcu a to podnikanie s kovovým odpadom vykonať taký výklad, podľa ktorého bol povinný skúmať pôvod odpadu. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na skutočnosť, že cieľom novej právnej úpravy od 1.1.2013 bolo precizovanie právnej úpravy s cieľom zabrániť protiprávnej činnosti v oblasti podnikania s kovovým odpadom. Výklad prezentovaný žalobcom a súdom prvej inštancie je príliš formalistický a v rozpore s účelom citovaného zákonného ustanovenia. Žalobca napriek tomu, že si bol vedomý, že šrot pochádza z vozňov nezisťoval pôvod, t.j. či nadobudol jeho zmluvný partner odpad od subjektu pracujúceho s prevádzkovateľom dráh na zmluvnom základe. V prípade, že by odvolací súd pripustil výklad prezentovaný žalobcom, pripustil by obchádzanie citovaného ustanovenia zákona o odpadoch prostredníctvom obchodníkov so šrotom. 23. Vzhľadom na dôvody uvedené v predchádzajúcich odsekoch dospel odvolací súd k záveru, že žalobca nebol dobromyseľný v čase keď mal oceľový šrot nadobudnúť, nestal sa teda jeho vlastníkom a jeho žaloba na vydanie veci proti vlastníkovi je nedôvodná. Odvolací súd preto napadnuté rozhodnutie podľa § 388 C.s.p. zmenil. 24. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1, 2 v spojení s ust. § 255 ods. 1 C.s.p. Keďže v konaní bol úspešný žalovaný, odvolací mu priznal náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. 25. Podľa § 262 ods. 1 C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 26. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 27. Uvedený rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov za 3 : 0 proti. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).