Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/208/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214201518 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Sedláčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1214201518.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a členiek senátu JUDr. Marty Šašinkovej a JUDr. Ivony Hrčekovej v právnej veci žalobcu: KJ Trade Service, s.r.o., Železničná 363, Senica, IČO: 36 277 231, zast.: Mgr. Radek Zapletal, advokát, Železničná 1511/61, Senica proti žalovanému: HENKEL SLOVENSKO, spol. s r.o., Záhradnícka 91, Bratislava, IČO: 17 324 246, zast.: JUDr. Ján Havlát, advokát, Rudnayovo nám. 1, Bratislava o zaplatenie istiny 41.883,34 eura s prísl. a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č.k. 23Cb/87/2014-395 zo dňa 11.10.2017 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č.k. 23Cb/87/2014-395 zo dňa 11.10.2017 v napadnutej zamietajúcej časti a v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania p o t v r d z u j e . Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 7.722 eur od 25.7.2013 do 14.4.2014 a zo sumy 738,94 eur od 24.8.2013 do 14.4.2014 (výrok I.). Konanie v časti o zaplatenie sumy 8.460,94 eur zastavil (výrok II.). Vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol (výrok III.). O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovanému priznal právo na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 59,60 % (výrok IV.). 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 24.1.2014 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny 41.883,34 eur s príslušenstvom. Žalobca vo svojej žalobe uviedol, že žalovaný si u neho objednal služby - práce externých OZ detergenty. Tieto služby žalobca vykonal pre žalovaného riadne a včas a následne vystavil dňa 24.6.2013 faktúru č. 4130041 na sumu 7.722 eur s DPH, dňa 24.7.2013 faktúru č. 4130049 na sumu 5.148 eur s DPH, dňa 22.8.2013 faktúru č. 4130057 na sumu 9.306 eur, dňa 24.9.2013 faktúru č. 4130065 na sumu 5.148 eur, dňa 24.10.2013 faktúru č. 4130073 na sumu 7.207,20 eur a dňa 22.11.2013 faktúru č. 4130082 na sumu 7.352,14 eur. Žalovaný tieto faktúry neuhradil. Žalovaný so žalobou žalobcu nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť. V odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že dňa 18.12.2012 bola vystavená zálohová faktúra s dátumom dodania 18.12.2012 a splatnosťou 17.1.2013 na sumu 39.600 eur s DPH titulom mimoriadneho merchandisingového servisu za obdobie 1.10.2012 - 14.12.2012. Podľa žalovaného sa malo jednať o zálohovú faktúru, ktorá mala byť vystavená na obdobie roku 2013 za merchandisingový servis podľa zmluvy o merchandisingu, čo žalovaný namietal dňa 11.4.2014. Žalovaný tak evidoval voči žalobcovi pohľadávku vo výške 39.600 eur titulom bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo uhradením zálohovej faktúry vystavenej dňa 18.12.2012 s dátumom dodania 18.12.2012 a splatnosťou dňa 17.1.2013 na sumu 33.000 eur bez DPH, celkom 39.600 eur. Táto faktúra bola žalovaným uhradená dňa 5.2.2013 a to aj napriek skutočnosti, že činnosti v nej uvedené vykonané neboli. Žalovaný si preto svoju pohľadávku vo výške 39.600 eur jednostranne započítal voči pohľadávke uplatnenej žalobcom v tomto konaní. 3. Prvoinštančný súd považoval na základe vykonaného dokazovania za nesporné, že žalobca sa svojou žalobou pôvodne domáhal zaplatenia poskytnutých merchandisingových služieb, ktoré v prospech žalovaného vykonal v mesiacoch máj až november 2013 v celkovej sume 41.883,34 eur. Žalovaný poskytnutie týchto služieb a ani ich cenu nerozporoval, pričom po podaní žaloby dňa 14.4.2014 žalobcovi uhradil sumu 8.460,94 eur. Z tejto sumy čiastka 7.722 eur predstavovala úhradu faktúry č. 4130041 a čiastka 738,94 eur čiastočnú úhradu faktúry č. 4130049. Zvyšná časť faktúry č. 4130049, ako aj ostatné faktúry neboli žalovaným uhradené vôbec. 4. Zostávajúcu časť istiny žalovaný odmietol uhradiť s poukazom na skutočnosť, že nárok žalobcu na zaplatenie zvyšných faktúr zanikol v dôsledku vzájomného započítania s pohľadávkou žalovaného voči žalobcovi v sume 39.600 eur. Táto pohľadávka mala vzniknúť úhradou faktúry č. 4120100 zo dňa 18.12.2012, ktorá bola žalovaným uhradená 8.2.2013. Podľa skutkových tvrdení žalovaného toto plnenie malo predstavovať zálohu na poskytnutie merchandisingových služieb žalobcom. Žalovaný si tak mal u žalobcu tieto služby predplatiť a z takto predplateného „kreditu“ mal následne u žalobcu služby čerpať. Keďže však zo strany žalobcu k poskytnutiu takto, predplatených služieb nedošlo, resp. žalobca žalovanému poskytnuté služby fakturoval naďalej v plnej výške, žalovaný si sumu 39.600 eur uhradenú na faktúru č. 4120100 započítal voči nárokom žalobcu. Žalobca zánik ním uplatnenej pohľadávky započítaním zo strany žalovaného neuznal. 5. Súd prvej inštancie konštatoval, že základným predpokladom zániku pohľadávok započítaním je existencia dvoch vzájomných pohľadávok. Nemožno započítať pohľadávku domnelú, v čase započítania neexistujúcu. Bolo teda povinnosťou žalovanej strany preukázať skutočnú existenciu svojej pohľadávky voči žalobcovi, ktorú použil na započítanie a predložiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení. Žalovaný v konaní preukázal, že faktúru č. 4120100 zo dňa 18.12.2012 skutočne uhradil v sume 39.600 eur na účet žalobcu. Táto skutočnosť nebola medzi žalobcom a žalovaným ani sporná. Sporným zostalo skutkové tvrdenie žalovaného, že služby fakturované predmetnou faktúrou v skutočnosti neboli vôbec poskytnuté a žalobca sa prijatím tejto faktúry bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu, teda aj skutočnosť, že žalovanému vznikla voči žalobcovi pohľadávka v sume 39.600 eur titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd v tejto súvislosti súčasne uviedol, že pre rozhodnutie vo veci nebolo podstatné, či bola predmetná faktúra vystavená ako zálohová za služby, ktoré mali byť žalovanému poskytnuté až po jej úhrade, alebo bola vystavená za služby, ktoré už mali byť žalovanému poskytnuté pred jej vystavením. Podstatnou skutočnosťou pre posúdenie existencie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaného voči žalobcovi, teda aj pre posúdenie účinkov samotného jednostranného započítania vykonaného žalovaným, bola otázka, či boli fakturované mimoriadne služby merchandisingu skutočne poskytnuté, pričom z vykonaného dokazovania záver o skutočnom poskytnutí týchto služieb dovodiť nemožno. 6. Keďže v predmetnom konaní nebolo možné spravodlivo požadovať na žalovanom preukazovanie existencie negatívnych skutočností (teda neposkytnutia služby zo strany žalobcu), bolo povinnosťou žalobcu vyvrátiť skutkové tvrdenia žalovaného preukázaním komplementárnej pozitívnej skutočnosti, ktorá by existenciu žalovaným tvrdenej negatívnej skutočnosti vyvrátila. To znamená, že bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že okrem bežného merchandisingového servisu poskytol v období od 1.10.2012 do 14.12.2014 žalobcovi aj iné mimoriadne služby, ktoré boli nad rámec bežných, zmluvne dohodnutých činností. 7. Žalobca preukazoval poskytnutie týchto služieb listinami označeným ako „denný výkaz“, resp. výkaz práce. Z týchto výkazov podľa názoru konajúceho súdu však nevyplýva rozsah a ani samotný charakter činnosti, ktoré mali jednotlivý pracovníci žalobcu v maloobchodných prevádzkach pre žalovaného vykonať. Napriek tomu, že predložené výkazy obsahovali stĺpec označený ako „mimoriadne činnosti“, výkon mimoriadnych činností v nich nie je takmer vôbec zaznamenaný s výnimkou výkazov odovzdaných pracovníkmi N. a N. a N.. Výkazy uvedených pracovníkov síce záznamy o mimoriadnych činnostiach obsahujú, ale z ich obsahu nie je možné určiť ich charakter a rozsah, t.j. či tieto zodpovedajú charakteru a rozsahu služieb tak, ako boli žalobcom poskytované. Jednotlivé výkazy zväčša obsahovali iba dátum návštevy jednotlivých predajní a odtlačok pečiatky z tejto prevádzky. Z viacerých výkazov je navyše zrejmé, že tieto boli opečiatkované vopred, nakoľko odtlačok pečiatky sa nachádza aj v rubrikách, pri ktorých nebol dátum návštevy vôbec zapísaný, čo značne spochybňuje vierohodnosť samotných výkazov. Rozsah, spôsob a samotný charakter poskytnutých služieb nevyplýval ani zo svedeckých výpovedí svedkov B. Ď. a G. W., ani z predloženej e-mailovej komunikácie a ani z ostatných listinných dôkazov predložených v tomto konaní stranami sporu. V neposlednom rade prvoinštančný súd poukázal na skutočnosť, že faktúra č. 4120100 neobsahovala prílohy, z ktorých by bol zrejmý rozsah a cena poskytnutých služieb a to napriek tomu, že ostatné faktúry, ktoré žalobca žalovanému za poskytnuté služby vystavoval takéto prílohy obsahovali. 8. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní nebolo preukázané, že by žalobca skutočne poskytol žalovanému služby fakturované faktúrou č. 4120100, ktorá bola žalovaným v sume 39.600 eur uhradená, resp., že by túto úhradu akokoľvek zohľadnil pri vyúčtovávaní riadnych služieb poskytnutých na základe zmlúv uzatvorených medzi stranami sporu. Vzhľadom na synalagmatickosť vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, kedy povinnosti žalobcu poskytovať merchandisingové služby žalovanému, zodpovedala povinnosť žalovaného poskytovať žalobcovi dohodnutú odmenu, súd považoval plnenie v sume 39.600 eur prijaté žalobcom bez poskytnutia náležitého protiplnenia za bezdôvodné obohatenie z jeho strany. Žalovaný tak v čase započítania mal zročnú pohľadávku voči žalobcovi a túto bol oprávnený započítať, pričom v rozsahu započítania pohľadávky žalobcu zanikli. 9. Žaloba žalobcu tak bola dôvodná iba v časti, v ktorej sa domáhal zaplatenia úrokov z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 7.722 eur od 25.7.2013 do 14.4.2014, zo sumy 738,94 eur od 24.8.2013 do 14.4.2014, nakoľko žalovaný vykonal úhradu faktúry č. 4130041 v sume 7.722 eur a čiastočnú úhradu faktúry č. 4130049 v sume 738,94 eur, ktorou zároveň uznal opodstatnenosť tejto časti žalobcových nárokov, až po lehote splatnosti týchto faktúr, určenej na základe zmlúv uzatvorených medzi žalobcom a žalovaným. V súlade s § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka mu tak vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania. Výšku úrokov z omeškania súd určil v súlade s § 3 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka v spojení s ustanovením § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.1.2013. 10. Vo zvyšnej časti žalobcovej žaloby prvoinštančný súd na základe uvedených skutočností, ako aj citovaných zákonných ustanovení dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná a nemá oporu v zákone, a preto ju zamietol. 11. Proti tomuto rozsudku, proti jeho zamietajúcej časti a súvisiacemu výroku o nároku na náhradu trov konania (výroky III. a IV.), podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Poukázal na nespornú skutočnosť, a to vznik pohľadávky voči žalovanému vo výške 41.883,34 eur za merchandisingové služby poskytnuté v období jún - november 2013, ako aj na skutočnosť, že žalovaný za tieto služby v lehote splatnosti nezaplatil odmenu. Ďalej uviedol, že až po podaní žaloby, konkrétne po doručení platobného rozkazu, žalovaný uskutočnil čiastočnú úhradu dlhu a zostávajúcu časť žalobcovej pohľadávky započítal proti svojej tvrdenej pohľadávke na vydanie bezdôvodného obohatenia. Na základe uvedeného mal žalobca zato, že ku dňu podania žaloby, t.j. ku dňu 24.1.2014 jeho pohľadávka na zaplatenie sumy 41.883,34 eur existovala v celej výške a žaloba bola tak podaná dôvodne. Ak došlo z dôvodu konania žalovaného k zániku žalovanej pohľadávky až po podaní žaloby a v dôsledku toho nebolo možné žalobou uplatnenému nároku vyhovieť, nesie procesnú vinu na takomto výsledku konania v plnej miere žalovaný. 12. Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že k nesprávnym skutkovým a právnym záverom dospel i vo vzťahu k existencii pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia. Podľa jeho mienky žalovaný neposkytol žiadne relevantné dôkazy, ktorými by preukázal existenciu ním tvrdenej pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého nečerpaním zálohy zloženej žalovaným koncom roku 2012 vo výške 39.600 eur. Zopakoval, že faktúra č. 4120100, ktorou bola účtovaná suma 39.600 eur nebola vystavená ako zálohová, ale bolo ňou účtované konkrétne plnenie, odlišné od plnenia bežne žalobcom žalovanému poskytovaného. V konaní žalobca dokladoval predloženými výkazmi uskutočnenie tohto plnenia a žalovaný ani napriek viacstupňovej kontrole nenamietal neposkytnutie takéhoto plnenia či jeho nedostatočné dokladovanie a od žalobcu nepožadoval vrátenie čiastky 39.600 eur. 13. Žalobca ďalej namietal, že konajúci súd v rozpore s prejednávacou zásadou preniesol dôkazné bremeno ohľadom existencie žalovaným namietaného bezdôvodného obohatenia na žalobcu bez toho, aby zároveň žalobcu upozornil, že má toto dôkazné bremeno niesť. Žalobca má zato, že z vykonaných dôkazov vyplýva účelovosť tvrdenia žalovaného o existencii pohľadávky, ktorú žalovaný urobil predmetom započítania oproti žalobcovým pohľadávkam. 14. S poukazom na uvedené skutočnosti žalobca navrhoval, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zmenil tak, že žalovaného zaviaže na zaplatenie sumy 33.422,40 eur s príslušenstvom. 15. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 4.10.2018 vyjadril nesúhlas s argumentáciou žalobcu, že žalovaný neuniesol v konaní dôkazné bremeno vo vzťahu k jeho nároku voči žalobcovi na vydanie bezdôvodného obohatenie vo výške 39.600 eura že žalobca mal podať žalobu dôvodne a preto by mal mať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Ďalej uviedol, že prvoinštančný súd v bode 39. odôvodnenia napadnutého rozsudku správne uviedol, nie je podstatné, či išlo alebo nešlo o zálohovú faktúru. Jedinou dôležitou skutočnosťou, ktorú bolo potrebné v konaní objasniť bolo, či žalobca v období 1.10.2012 - 14.12.2012 v skutočnosti poskytol na základe predmetnej faktúry žalovanému služby mimoriadneho merchandisingového servisu alebo nie. Napriek vyššie uvedenému však žalovaný zdôraznil, že z e-mailovej komunikácie zo dňa 16.4.2013 a 24.4.2013 medzi pánom O. N. (za žalovaného) a pánom G. W. (za žalobcu) jednoznačne vyplynulo, že aj žalovaný od počiatku považoval faktúru za faktúru zálohovú, teda za faktúru, na základe ktorej sa majú služby (ku ktorých poskytnutiu však nikdy nedošlo) poskytnúť až v budúcnosti. 16. Pokiaľ ide o neunesenie dôkazného bremena žalobcom, v tomto smere sa žalovaný plne stotožnil s právnym názorom prvoinštančného súdu, ktorý uviedol, že „od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti (negatívnu skutočnosť - niečo čo sa nestalo, čo neexistuje), nakoľko preukazovanie takejto skutočnosti je spravidla objektívne nemožné.“ Je nemožné, aby strana v konaní preukázala, že niečo neexistuje, alebo že niečo nebolo vykonané. Je teda zrejmé, že žalovaný nemal ako preukázať negatívnu skutočnosť, a to že žalobca pre neho nevykonal služby mimoriadneho merchandisingu v období 10-12/2012, preto v predmetnom prípade napriek negatívnemu skutkovému tvrdeniu žalovaného prešlo dôkazné bremeno na žalobcu, ktorý bol povinný poskytnutie týchto služieb riadnym spôsobom preukázať, ak chcel byť v spore úspešný. Napriek tomu, že na žalovanom nemohlo v tomto smere spočívať dôkazné bremeno, sa žalovaný pokúsil preukázať aj tieto negatívne skutočnosti, keď predložil čestné vyhlásenia pracovníkov žalobcu, z ktorých vyplýva, že títo žiadne služby mimoriadneho merchandisingu v období od 1.10.2012 - 14.12.2012 pre žalovaného nevykonávali. S poukazom na vykonané dokazovanie mal žalovaný za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k povinnosti preukázať skutočné vykonanie mimoriadnych merchandisingových služieb v období 1.10.2012 - 14.12.2012, nakoľko je s veľkou mierou pravdepodobnosti možné tvrdiť, že žalobcom predložené dôkazy boli účelovo zabezpečené pre potreby tohto konania. 17. Žalovaný ďalej uviedol, že dôležitou skutočnosťou podporujúcou tvrdenia žalovaného o tom, že služby mimoriadneho merchandisingového servisu v období od 1.10.2012 - 14.12.2012 nikdy poskytnuté neboli, je tá, že žalobca vždy k jednotlivým faktúram prikladal aj zoznam vykonaných a fakturovaných služieb (čo bola povinnosť žalobcu v zmysle čl. II Zmluvy o merchandisingu zo dňa 2.1.2011), ktorý bol vopred odsúhlasený zo strany žalovaného. Tento fakt potvrdzujú aj faktúry vystavené v roku 2012, ktoré boli v konaní predložené zo strany žalobcu. Predmetná sporná faktúra však takýto zoznam neobsahuje a rovnako nebol ani nikdy zaslaný žalovanému na odsúhlasenie, pričom žalobca zdôraznil, že ide o jedinú faktúru, ktorá takýto zoznam neobsahuje. 18. V súvislosti s odvolacou námietkou žalobcu týkajúcou sa nároku na náhradu trov prvoinštančného konania žalovaný uviedol, že žalobca napriek jednostrannému započítaniu pohľadávok zo strany žalovaného v spore pokračoval, nakoľko mal za to, že nárok uplatnený žalovaným na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je dôvodný. Preto nemožno tvrdiť, že len samotná dôvodnosť podania žaloby, bez ohľadu na ďalšie trvanie sporu je rozhodnou skutočnosťou pre priznanie nároku na náhradu trov konania. V prípade, ak by žalobca po vykonaní jednostranného zápočtu a čiastočnej úhrady zo strany žalovaného zobral svoju žalobu v celom rozsahu späť, možno tvrdiť, že by mal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, nakoľko by bolo zrejmé, že bol donútený na podanie žaloby iba z dôvodov na strane žalovaného, teda bolo by možné aplikovať zásadu procesnej zodpovednosti za zavinenie. V predmetnej veci však žalobca pokračoval v konaní, preto je nepochybné, že aj keby žalovaný vykonal jednostranný zápočet pred doručením platobného rozkazu, tento by zo strany žalobcu nebol uznaný a žalobca by žalobu podal v každom prípade. 19. Na základe všetkých uvedených skutočností žalovaný navrhoval, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil. 20. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo a odvolanie bolo podané v rámci účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, avšak o odvolaní rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok dňa 1.7.2016, a preto postupoval podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok s poukazom na § 470 ods. 1, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 21. Odvolací súd prejednal vec podľa § 379 - 380 CSP a dospel k záveru, že rozsudok je v napadnutej časti vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec posúdil správne aj po právnej stránke. 22. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré považuje za vecne správne a v súlade s § 220 ods. 2 CSP. 23. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy 41.883,34 eur za poskytnutie merchandisingových služieb, ktoré žalobca v prospech žalovaného vykonal v mesiacoch máj až november 2013. Žalovaný poskytnutie týchto služieb a ani ich cenu nerozporoval, pričom po podaní žaloby dňa 14.4.2014 žalobcovi uhradil sumu 8.460,94 eur. Zostávajúcu časť istiny žalovaný odmietol uhradiť s poukazom na skutočnosť, že nárok žalobcu na zaplatenie zvyšných faktúr zanikol v dôsledku vzájomného započítania s pohľadávkou žalovaného voči žalobcovi v sume 39.600 eur. Táto pohľadávka vznikla úhradou faktúry č. 4120100 zo dňa 18.12.2012, ktorá bola žalovaným uhradená 8.2.2013. Podľa skutkových tvrdení žalovaného toto plnenie malo predstavovať zálohu na poskytnutie merchandisingových služieb žalobcom. Žalovaný si tak mal u žalobcu tieto služby predplatiť a z takto predplateného „kreditu“ mal následne u žalobcu služby čerpať. Žalovaný tiež tvrdil, že poskytnutiu fakturovaných služieb zo strany žalobcu nedošlo. 24. Keďže žalovaný v rámci svojej procesnej obrany tvrdil, že žalobca sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil tým, že za vyfakturovanú a zaplatenú sumu 39.600 eur mu neposkytol žiadne služby, bolo povinnosťou žalovaného toto svoje tvrdenie preukázať. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že súd prvej inštancie aplikoval správne tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, v zmysle ktorej od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti (negatívnu skutočnosť). Za takejto procesnej situácie dochádza potom k presunu dôkazného bremena na protistranu, v posudzovanom prípade na žalobcu, aby preukázal, že služby fakturované faktúrou č. 4120100 zo dňa 18.12.2012 žalovanému reálne poskytol. 25. Odvolací súd ďalej v názorovej zhode s prvoinštančným súdom konštatuje, že listinný dôkaz predložený žalobcom označený ako „denný výkaz“, resp. výkaz práce neosvedčuje skutočnosť, že žalobca poskytol žalovanému v období od 1.10.2012 do 14.12.2014 okrem bežného merchandisingového servisu aj iné, mimoriadne služby, ktoré boli nad rámec zmluvne dohodnutých činností. Žalobca v odvolaní tento záver konajúceho súdu namietal, pričom iba rezignoval na strohé tvrdenie, že „spornou faktúrou bolo účtované konkrétne plnenie, odlišné od plnenia bežne žalovanému poskytované“, čo však nemožno považovať za spochybnenie vyčerpávajúcej argumentácie súdu prvej inštancie uvedenej v napadnutom rozhodnutí v bodoch 42. a 43. 26. Vzhľadom na vykonané dokazovanie je možné považovať záver konajúceho súdu, v zmysle ktorého nebolo v konaní preukázané, že by žalobca skutočne poskytol žalovanému služby fakturované faktúrou č. 4120100 a v zmysle ktorého tak žalovaný mal v čase započítania voči žalobcovi splatnú pohľadávku, za správny. V dôsledku započítania pohľadávky žalobcu uplatnené žalobou v konaní v rozsahu započítania zanikli. 27. Žalobca odvolaním napadol i výrok súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania, v zmysle ktorého súd priznal žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 59,60 % voči žalobcovi. Žalobca mal zato, že ak z dôvodu konania žalovaného došlo k zániku žalovanej pohľadávky až po podaní žaloby, v dôsledku čoho nebolo možné žalobou uplatnenému nároku vyhovieť, nesie procesné zavinenie na takomto výsledku konania v plnej miere žalovaný. 28. Odvolací súd konštatuje, že nezistil žiadne pochybenie prvoinštančného súdu pri aplikácii § 255 ods. 2 CSP v posudzovanom prípade. Je zrejmé, že v civilnom sporovom konaní sa v súvislosti s náhradu trov konania uplatňuje zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu). Procesný úspech sa určuje vo vzťahu k predmetu sporu úspechom (t.j. víťazstvom) v spore. Plný úspech sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. V predmetnom súdnom spore možno konštatovať, že žalovaný mal v merite veci pomerný úspech, keďže žalobe bolo čiastočne vyhovené (výrok I.) a vo zvyšnej časti bola žaloba zamietnutá (výrok III.). Vzhľadom na pomerný úspech žalobcu a žalovaného v merite veci rozhodol súd prvej inštancie správne, ak žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 59,60 %. Súd prvej inštancie takisto správne rozhodol o nároku na náhradu trov konania v časti, v ktorej bolo konanie zastavené, a to podľa § 256 CSP. 29. Keďže rozsudok súdu prvej inštancie považoval odvolací súd v napadnutej časti za vecne správny, pričom dôvody uvedené v odvolaní neboli spôsobilé túto správnosť spochybniť alebo vyvrátiť, preto ho podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 30. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP, tak že žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. 31. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).