Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/399/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214229745 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 10. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1214229745.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Karola Riháka a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: H. A. Z. Q., Z. T. W., A. XX, Z., P.A. P., zast. AK KORÁBOVÁ & LOVICH, s.r.o., Laurinská 4, Bratislava, proti žalovanému: Č. L., A.. A. P..U.., Ž. F.. Č.. XX, K., T.Č.: XX XXX XXX, zast. advokátom JUDr. Danielom Juhásom, Seberíniho 1, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva k osobnému motorovému vozidlu, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 16. mája 2016 č. k. 21C/281/2014-152, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje. Žalobkyni sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že vlastníkom osobného motorového vozidla výrobnej značky Z. Q., Z. H. (pôvodné Z. H.) je žalobkyňa a uložil žalovanému povinnosť vykonať všetky úkony smerujúce k odhláseniu uvedeného osobného motorového vozidla na Krajskom riaditeľstve PZ SR. Zároveň žalovaného zaviazal nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 199,00 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 511,92 eur. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 1.10.2013 bolo vo Viedni neznámym páchateľom odcudzené motorové vozidlo značky Z. Q., N.: H.-XXXFF, Z.: H.. Držiteľom vozidla bol v tom čase pán K. P.. Prevádzkovateľom a vlastníkom vozidla v tom čase bola lízingová spoločnosť N. L. W..M..K.. I. &. R. C. na základe lízingovej zmluvy, ktorú uzavrela s držiteľom vozidla K. P.. Uvedené vozidlo bolo poistnou zmluvou Č.. X..XXX uzavretou medzi žalobcom a lízingovou spoločnosťou N. L. W..M..K.. I. &. R. C. u žalobkyne poistené pre prípad krádeže. Žalobkyňa následne po skončení šetrenia poistnej udalosti č. XXXXXXXXXX určila výšku poistného plnenia sumou 39.957,76 eur predstavujúcou všeobecnú hodnotu vozidla v čase jeho odcudzenia a následne túto sumu poukázala vlastníkovi a držiteľovi vozidla v 3 splátkach v dňoch 4.11.2013, 13.11.2013 a 14. 11.2013. Ďalej súd prvej inštancie zistil, že Okresné riaditeľstvo PZ v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 20.5.2014 Č.: U.-XXX/X-Z.-K.- XXXX rozhodlo o vrátení uvedeného odcudzeného vozidla vydaného dňa 19.2.2014 B.G. I. žalobcovi na základe uplatneného vlastníckeho práva. Vozidlo bolo podrobené kriminalistickému skúmaniu KEU PZ Slovenská Ľ., kde bolo zistené, že VIN číslo vozidla bolo pozmeňované a bolo zistené pôvodné VIN číslo vozidla v tvare H.0 zhodné s VIN číslom vozidla, ktoré bolo dňa 1.10.2013 odcudzené vo Viedni. Nárok na vlastnícke právo si na vozidlo uplatnili žalobca aj žalovaný a z tohto dôvodu bolo rozhodnuté o uložení vozidla do úschovy Ústredného skladu MV SR Slovenská Ľupča, miesto úschovy veci Žarnovica. 3. Žalovaný uvádzal, že vozidlo nadobudol dobromyseľne a v dobrej viere do svojho vlastníctva na základe Zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva č. LZB/13/50091 uzavretej dňa 19.12.2013 medzi žalovaným ako veriteľom a B. I. ako dlžníkom, pričom dojednaný zabezpečovací prevod práv zabezpečuje pohľadávku žalovaného voči B. I. z úverovej zmluvy č. LZB/13/50091, na základe ktorej žalovaný poskytol B. I. bezúčelový úver vo výške 25.900,00 eur. Vlastnícke právo žalovaného k vozidlu bolo riadne zapísané aj do osvedčenia o evidencii vozidla. Žalovaný má za to, že je vlastníkom vozidla, pretože stále eviduje úverovú pohľadávku voči B. I. a doposiaľ výkon zabezpečovacieho práva nebol realizovaný, pretože vozidlo bolo zaistené policajným zborom SR. Výška pohľadávky odporcu voči Jánovi Halukovi zabezpečená zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva predstavuje bez ďalšieho príslušenstva sumu 26.477,89 eur. Túto pohľadávku B. I. ani sčasti nezaplatil. 4. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba je dôvodná. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že predmetné motorové vozidlo bolo odcudzené. V konaní bolo ďalej nesporné, že navrhovateľ uzavrel Poistnú zmluvu č. X..XXX s lízingovou spoločnosťou N. L. W..M..K.. I. &. R. C., na základe ktorej navrhovateľ poskytol prevádzkovateľovi a vlastníkovi ako aj držiteľovi vozidla poistné plnenie dokopy vo výške 39.957,76 eur. Uvedený poistný vzťah vznikol na základe ustanovení hmotného práva Rakúskej republiky a preto sa ustanoveniami hmotného práva Rakúskej republiky musí riadiť. Poistná zmluva splna všetky podstatné náležitosti, ktoré Rakúsky právny poriadok vyžaduje. V zmysle čl. V ods. 4 Všeobecných podmienok pre havarijné poistenie, vlastnícke právo k odcudzenému vozidlu prechádza na poisťovateľa po márnom uplynutí lehoty jedného mesiaca odo dňa nahlásenia poistnej udalosti u poisťovateľa, za predpokladu, že do uplynutia tejto lehoty nedôjde k vypátraniu odcudzeného vozidla políciou. Vznik poistnej udalosti bol navrhovateľovi nahlásený dňa 2.10.2013, pričom predmetné vozidlo bolo zaistené dňa 19.2.2013. Vlastnícke právo k vozidlu preto prešlo na navrhovateľa ku dňu 2.11.2013. Z textu Ústavy SR vyplýva, že majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Ak vznikne situácia, že predávajúci, ako nevlastník veci, ďalej prevedie vlastnícke právo na kupujúceho, jedná sa o neplatný právny úkon. V čase prevodu predávajúci nie je vlastníkom a preto nemôže previesť viac práv ako sám má. Súd poukazuje na nález Ústavného súdu ČR pod sp. zn. II. ÚS 349/2003 a Uznesenie Ústavného súdu SR z 10.02.2010, sp. zn. I ÚS 50/2010- 11. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu takto nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv ako sám má. V čase prevodu vlastníctva sám nebol vlastníkom a z nepráva nemôže vzniknúť právo. Možno teda uviesť, že neplatnosť prvotnej zmluvy o prevode vlastníctva totiž vzhľadom na derivatívny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva nemôže byť ,,zhojená" ani následným prevodom veci na ďalšieho ,,domnelého vlastníka”, čo je prejavom už spomenutej zásady, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám. Súd na základe vyššie uvedeného konštatoval, že navrhovateľ je stále nositeľom vlastníckeho práva k tomuto motorovému vozidlu a preto určil, že navrhovateľ je vlastníkom predmetného motorového vozidla. “S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie žalobe vyhovel a určil, že vlastníkom predmetného motorového vozidla je žalobca. Súčasne súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť vykonať všetky úkony smerujúce k odhláseniu predmetného vozidla na KR PZ v Bratislave, odd. dopravných evidencií. 5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania a právneho zastúpenia. 6. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne alebo aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobca podľa neho neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal, že je vlastníkom vozidla. Poukázal na svoje vyjadrenia z prvoinštančného konania ohľadom dokumentu predloženého žalobcom o ktorom tvrdil, že je poistnou zmluvou pričom v ňom neboli jednoznačne definovaní účastníci tejto zmluvy, predmet zmluvy a ani odkaz na akékoľvek poistné podmienky od ktorých odvodzoval žalobca svoje vlastnícke právo. Žalobca nepreukázal previazanosť poistnej zmluvy so všeobecnými podmienkami pre havarijné poistenie a vzhľadom na to žalovaný, namietal ich aplikáciu na havarijné poistenie pre určenie vlastníckeho práva k predmetnému vozidlu. Podľa názoru žalovaného je napadnutý rozsudok pre absenciu odpovedí na tieto relevantné skutkové a právne otázky nepreskúmateľný. Taktiež vo svojom odvolaní argumentoval tým, že prelomenie zásady, že „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám“ pripustil Najvyšší súd SR vo svojom uznesení z 27.02.2013 sp. zn. 6Cdo/71/2011, ak po prihliadnutí na individuálne okolnosti posudzovanej veci sa to javí ako spravodlivé. V závere odvolania žalovaný namietol, že súd prvej inštancie mal žalobu zamietnuť aj z dôvodu, že pasívne vecne legitimovaným subjektom v prejednávanej veci bol aj B. I.. 7. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. K pasívnej vecnej legitimácii pána B. I. uviedla, že nárok na vlastníctvo predmetného motorového vozidla si uplatnili iba žalobca a žalovaný z čoho vyplýva, že B. I. sa necíti byť vlastníkom tohto motorového vozidla. V závere vyjadrenia k odvolaniu žalobkyňa namietla nesprávnosť vyčíslenia trov právneho zastúpenia žalovaného v rámci odvolacieho konania a to konkrétne spôsob výpočtu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorú žiadnym spôsobom žalovaný neodôvodnil. 8. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 9. V poslednom období došlo k čiastočnej zmene judikatúry týkajúcej sa zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest ipse habet. V tomto ohľade treba poukázať na nález Ústavného súdu SR zo 16. 3. 2016 sp. zn. I. ÚS 549/2015. Právna veta tohto nálezu znie takto: „Z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany je treba postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidva ústavné princípy - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.“ Rovnaký právny názor zaujal aj Ústavní soud ČR, ktorý v náleze z 28. 1. 2016 sp. zn. III. ÚS 247/14 okrem iného uviedol: „Ústavní soud zastává ve své nálezové judikatufe konštantní názor, že je treba pri posouzení nabytí vlastnictví k nemovitostem zapsaným v katastru nemovitostí od nevlastníka, dusledné zvažovat ahodnotit existenci dobré víry nového nabyvatele. Absencí posouzení dobré víry nabyvatele nemovitostí tak došlo k uprednostnení princípu, že nikdo nemuže na j iného pfevést vice práv než sám má pred principem právni j istoty, ochrany dobré víry a dúvéry v akty štátu.“ Možno teda urobiť záver, že trendom najnovšej judikatúry je, že v konkrétnom prípade na základe konkrétnych skutkových okolností je možné uprednostniť princíp dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa pred princípom, že nikto nemôže na iného previesť viac práv než sám má. Inými slovami, súčasná judikatúra zastáva stanovisko, že v konkrétnom prípade na základe zváženia všetkých okolností prípadu je možné nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka aj len na základe princípu ochrany dobrej viery.“ To znamená, že aktuálna judikatúra pripúšťa, že ochrana dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľnosti, ktorý ju nadobudol od nevlastníka, môže mať prednosť pred princípom ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Ide tu v podstate o prelomenie zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest ipse habet (zásada, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, než sám má). To v prejednávanej veci znamená, že za určitých okolností by mohla mať prednosť ochrana dobrej viery žalovaného pred ochranou žalobkyňou tvrdeného vlastníckeho práva. 10. V prejednávanej veci bolo preukázané, že predmetné vozidlo až do jeho zaistenia políciou užíval B. I., pričom žalovaný sa jeho držby vôbec neujal. Žalovaný uzavrel s B. I. zmluvu i zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva č. LZB/13/50091 na zabezpečenie jeho pohľadávky z úverovej zmluvy v zmysle, ktorej vlastnícke právo k predmetnému vozidlu prešlo na žalovaného s tým, že v prípade, že B. I. pohľadávku žalovaného neuspokojí je žalovaný oprávnený začať výkon zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva. K výkonu zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva však nedošlo. Odvolací súd považuje za správny záver súdu prvej inštancie, že v zmysle zásady nemo plus iuris ad alium transferee potest quam ipse habet (nikto nemôže na iného previesť viac práv, než sám má) nemôže obstáť zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, ktorú uzavrel B. I. so žalovaným. B. I. sa totiž nemohol stať vlastníkom predmetného kradnutého motorového vozidla a ako nevlastník teda nemohol platne uzavrieť zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, ktorým bolo vlastnícke právo k vozidlu prevedené na žalovaného. To má za následok, že vlastnícke právo k predmetnému vozidlu na základe tejto zmluvy na žalovaného nemohlo prejsť. Do úvahy neprichádza ani ochrana dobrej viery žalovaného (viď ods. 6/). Žalovaný totiž nemohol byť v dobrej viere, že na základe neplatnej zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva definitívne nadobúda časovo neobmedzené vlastnícke právo k predmetnému vozidlu od B. I.. Jeho dobrá viera sa mohla vzťahovať iba k tomu, že vlastníkom predmetného vozidla je iba dočasne (podmienečne), konkrétne do doby, než B. I. splatí úver, ktorý mu žalovaný poskytol. Inými slovami, v čase uzavretia zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva žalovaný mohol byť (a zrejme aj bol) v dobrej viere, že B. I. je vlastníkom predmetného motorového vozidla, ale nebol v dobrej viere v tom, že na základe tejto zmluvy sa stal definitívnym vlastníkom tohto vozidla. Musel si byť totiž vedomý toho, že ak B. I.a úver riadne splatí, zabezpečovací prevod vlastníckeho práva zanikne a vlastníkom vozidla sa stane opäť B. I.. Totiž v prípade zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva v zmysle § 553 a nasl. Obč. zák. je vlastnícke právo postúpené veriteľovi s rozväzovacou podmienkou, že zabezpečený záväzok bude splnený. V prípade uspokojenia zabezpečenej pohľadávky sa potom uplatní rozväzovacia podmienka; právne úkony, ktorými bolo právo prevedené, strácajú účinnosť a právo v rozsahu v akom bolo prevedené, prechádza späť na dlžníka. V konaní teda nebola preukázaná dobrá viera žalovaného, že sa stal definitívnym a nepodmienečným vlastníkom predmetného vozidla. Iba dobrá viera žalovaného, že B. I. bol v čase uzavretia zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva vlastníkom predmetného vozidla nepostačuje na to, aby žalovanému bola poskytnutá ochrana pred ochranou vlastníckeho práva žalobkyne. 11. Neobstojí odvolacia námietka žalovaného, že sporovou stranou ako žalovaný mal byť aj B. I.. Ako je to totiž uvedené vyššie, B. I. sa nikdy nestal vlastníkom predmetného kradnutého motorového vozidla a najmä vlastnícke právo k tomuto vozidlu (založené napr. na jeho dobromyseľnosti pri nadobúdaní predmetného vozidla) si neuplatnil z čoho možno vyvodiť, že vlastníkom tohto motorového vozidla sa necíti byť. V spore mu preto chýba pasívna vecná legitimácia a nie je žiadny dôvod, aby bol spranou sporu ako žalovaný. 12. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného spočívajúcu v tom, že žalobkyňa nepreukázala, že je vlastníčkou predmetného motorového vozidla, odvolací súd je toho názoru, že na vyhovenie žalobe celkom postačuje zistenie, že vlastníkom predmetného vozidla nie je žalovaný. Totiž nemôže nastať stav v ktorom by vlastníkom predmetného vozidla nebol nikto. Ak teda vlastníkom predmetného vozidla nie je žalovaný, potom nemožno urobiť iný záver než ten, že ním je žalobkyňa a to prinajmenšom do doby, než jej vlastnícke právo nespochybní iný subjekt (odlišný od žalovaného). Žalovaný neúspešne spochybnil vlastnícke právo žalobkyne k predmetnému vozidlu a preto bolo potrebné žalobe vyhovieť. 13. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p.). 15. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom, rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen aJ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). ' 4 8 J Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).