Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/12/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215222806 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1215222806.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského, v sporovej veci žalobcu: X/ N.. L. U., X.. T.V. X, Ž., X/ Y.. T. L., G. XX, Ž., obaja žalobcovia zastúpení JUDr. Magda Poliačiková, advokátka, s.r.o., Národná 17, Žilina, proti žalovanému: COOP PRODUKT SLOVENSKO, záujmové združenie, Mliekarenská 10, Bratislava, IČO: 00 168 637, o zaplatenie 6.360 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 21C/314/2015-141, zo dňa 31.5.2017, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. II. Žalobcom 1/ a 2/ priznáva proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 1.908 eur s úrokom z omeškania 5,05 % ročne od 1.10.2015 do zaplatenia a žalobkyni 2/ sumu 4.452 eur s úrokom z omeškania 5,05 % ročne od 1.10.2015 do zaplatenia; žalobcom 1/ a 2/ priznal právo na náhradu trov konania vo výške 100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu 29.9.2015 sa žalobcovia domáhali zaplatenia 6.300 eur titulom bezdôvodného obohatenia za obdobie od 1.1.2013 do 30.9.2015 za užívanie nehnuteľnosti, ktorej sú podielovými spoluvlastníkmi, nachádzajúcej sa P. W.. Ú.. Ž., Z. na I. Č.. XXXX H. W.-S., L.. Č.. XXXX/X - Z. L. H. B. C. P. XXX T.X, Ž. X/ P. L. X/XX, Ž.H. X/ P. L. X/XX. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalovaný oprávnenosť užívania cudzieho pozemku bez adekvátnej náhrady žalobcom odvodzoval od právoplatného rozhodnutia Krajského súdu v Žiline č.k. 10Co/312/2011, zo dňa 25.1.2012, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie spočívajúce v práve prístupu a práve cesty cez pozemok žalobcov. Argumentáciu žalovaného považoval za neudržateľnú a neprípustnú, nakoľko takýmto konaním by dochádzalo k neoprávneným zásahom do vlastníckeho práva vlastníkov nehnuteľností bez primeranej náhrady. Ozrejmil, že v čase rozhodovania Krajského súdu v Žiline, problematiku predbežných opatrení (po novom neodkladné a zabezpečovacie opatrenie) upravoval Občiansky súdny poriadok; účelom predbežného opatrenia bolo zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov občianskeho súdneho konania, pričom sa jednalo o opatrenie predstavujúce dočasnú úpravu pomerov. Krajský súd v Žiline nariadil predbežné opatrenie do právoplatného skončenia konania o zriadenie vecného bremena začatého na návrh žalovaného, pričom nariadené predbežné opatrenie iba potvrdzuje stav, ktorý existoval pred jeho nariadením. Nestotožnil sa s výkladom žalovaného, v zmysle ktorého by mohol neobmedzene užívať cudzí pozemok zadarmo. Súd prvej inštancie takýto výklad práv a povinností považoval za rozporný s účelom predbežného opatrenia ako aj s garantovanou ochranou vlastníckeho práva. 3. Súd prvej inštancie upriamil pozornosť na to, že žalovaný užíva pozemok vo vlastníctve žalobcov, s vlastníkmi pozemku sa za sporné obdobie nijako právne ani finančne nevyrovnal a niet dôvod konštatovať iný záver ako ten, že sa žalovaný bezdôvodne obohatil na úkor žalobcov. Len samotný fakt, že ide o využívanie pozemku na základe predbežného opatrenia nemôže vlastníka ukrátiť; ide o stav, v ktorom sú žalobcovia ukrátení na svojich vlastníckych právach, pričom na druhej strane, žalovaný má z tejto situácie majetkový prospech; žalovaný sa tak na úkor žalobcov obohacuje a to bezdôvodne, bez právneho dôvodu; predbežné opatrenie nepovažoval za dôvod na opomínanie vlastníckych práv iných osôb a užívanie ich majetku bez protiplnenia. 4. Súd prvej inštancie zdôraznil, že žalovaný nedisponoval a ani nedisponuje žiadnym právnym titulom, na základe ktorého by bol oprávnený užívať nehnuteľnosť žalobcov. Žalovaný nedisponuje ani vecným bremenom, ktorým by získal právo cesty cez pozemok žalobcov a pre úplnosť dodal, že ak by žalovaný vecným bremenom disponoval, išlo by o vecné bremeno práva cesty, ktoré sa v zmysle ustálenej judikatúry zriaďuje len za náhradu, a to bez ohľadu na to, že ustanovenie § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka hovorí o možnosti zriadenia vecného bremena, nie však o poskytnutí náhrady; žalovaný by aj tak bol nútený a povinný poskytnúť žalobcom primeranú náhradu. Vlastnícke právo predstavuje jeden zo základných inštitútov právneho poriadku Slovenskej republiky; vlastnícke právo každej osoby, či už fyzickej alebo právnickej je chránené samotnou Ústavou SR, ako právnym predpisom najvyššej právnej sily. S odkazom na čl. 20 ods. 1 Ústavy SR bol názoru, že nemožno pripustiť argumentáciu žalovaného; žalobcovia sú vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti a na svojich vlastníckych právach sú žalovaným obmedzovaní, a to bez akejkoľvek náhrady. 5. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že pokiaľ nie je v občianskoprávnej rovine zmluvou upravené užívanie sporného pozemku, má to za následok vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného a to plnením bez právneho dôvodu, lebo aj keď existuje právny dôvod užívania tohto pozemku (predbežné opatrenie), nejde o titul, podľa ktorého by žalovanému vzniklo oprávnenie, aby takéto plnenie (žalobcom strpené užívanie majetku žalovaným) bolo poskytované bezplatne. 6. Nakoľko žalovaný užíval a užíva predmetný pozemok bez právneho titulu, majetkovým vyjadrením jeho prospechu by mala byť peňažná čiastka, ktorá zodpovedá čiastkam vynakladaným obvykle v danom mieste a čase za užívanie (nájom) obdobnej veci, ktorú by užívateľ (nájomca) bol povinný plniť podľa platnej nájomnej zmluvy. Vo vzťahu k výške bezdôvodného obohatenia, ktorú si žalobcovia uplatnili, vychádzal z tvrdenia žalobcov, že táto zodpovedá bežnému trhovému nájmu v danom mieste. Uvedenú sumu vypočítali aj na základe nimi uzatvorených nájomných zmlúv, jednak zmluvy zo dňa 1.4.2010, kde bol dohodnutý nájom vo výške 350 eur mesačne a zo zmluvy zo dňa 23.4.2010, kde bola dohodnutá výška nájmu 225 eur mesačne; zo zmluvy zo dňa 23.4.2010, si na základe schváleného zmieru zo 17.12.2014 uplatnili sumu 180 eur mesačne. Žalobcovia tieto sumy spriemerovali a uplatnili si tak výslednú sumu 265 eur. 7. Tvrdenie žalovaného, že z uvedených zmlúv sa nikdy neplnilo, mal súd prvej inštancie žalobcami vyvrátené, a to pripojenými dokladmi o úhradách. Neuznal námietku žalovaného, že žalobcovia si zle uplatnili výšku nájmu 225 eur zo zmluvy z 23.4.2010; v tejto súvislosti uviedol, že samotný žalovaný vo svojom podaní zo 4.12.2015 poznamenal, že Okresný súd v Žiline uznesením dňa 17.12.2014, sp. zn. 4C/104/2013 schválil zmier, z ktorého vyplýva výška mesačného nájmu 180 eur; žalobcovia si uplatnili práve túto výšku 180 eur a nie 225 eur. Zo znaleckého posudku č. 1/2012, zo dňa 24.2.2012 mu vyplynulo, že ročný nájom pozemku žalobcov predstavuje 13.068,87 eura. 8. Súd prvej inštancie poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej užívateľ cudzej veci bez právneho dôvodu je povinný vydať bezdôvodné obohatenie peňažnou formou, rozsah ktorého plnenia je vyjadrený peňažnou čiastkou, ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a čase za porovnateľné užívanie (prenajatie) veci; obvyklé nájomné je nájomným tržným; až pri absencii zodpovedajúcich podkladov môže súd vychádzať aj z výšky náhrad v iných prípadoch; v takom prípade je potrebné skutkové zistenia podrobiť ďalšiemu posúdeniu z hľadiska toho, do akej miery je obmedzený vlastník. Konštatoval, že za správny je treba považovať aj výpočet výšky bezdôvodného obohatenia rovnajúci sa výške obvyklého nájomného v danom mieste a čase za porovnateľný pozemok. V prípade bezdôvodného obohatenia vzniknutého z protiprávneho stavu sa nejedná o jednorazové právo ale o právo, ktoré vzniká v súvislosti s protiprávnym stavom (užívanie pozemku) a ten bol pretrvávajúci. Žalovaný tak užíva nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobcov bez akejkoľvek náhrady, protiplnenia, pričom týmto užívaním, resp. aj vďaka nemu žalovaný získava určitý majetkový prospech, zisk. 9. Na uvedenom základe súd prvej inštancie žalobe v zmysle § 541 ods. 1, ods. 2, § 456 a § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyhovel a to v pomere prislúchajúcom spoluvlastníckym podielom žalobcov 1/ a 2/ s tým, že ide o bezdôvodné obohatenie užívaním pozemku bez právneho dôvodu. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a žalobcom, ktorí mali vo veci plný úspech, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 10. Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. e), písm. f), písm. h) C.s.p. a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) je námietka, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Brojil, že žalobcovia si v podanej žalobe sami určili trhovú cenu nájomného za prenájom nehnuteľnosti, pričom táto trhová hodnota mala byť určená na základe viacerých zmlúv, ktoré mali uzavreté s inými nájomcami, ktorí využívali predmetnú nehnuteľnosť žalobcov na prechod k svojim nehnuteľnostiam. Súd prvej inštancie zobral do úvahy výlučne skutočnosti uvádzané žalobcami a nezaoberal sa tým, že táto cena za prenájom bola určená výlučne žalobcami, a teda jej výška neodzrkadľuje priemernú výšku obvyklého nájomného v danom mieste a čase za porovnateľný pozemok. Súd prvej inštancie sa nezaoberal ani žalovaným predloženým rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.5.2012, sp. zn. 7 Cdo 117/2011. Žalobcovia podľa neho neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali, v akej konkrétnej výške im vznikla majetková ujma a v akej konkrétnej výške sa žalovaný bezdôvodne obohatil. Súd prvej inštancie mal mať záujem na vykonaní ďalšieho znaleckého dokazovania za účelom riadneho, nespochybniteľného a nestranného zistenia priemernej výšky obvyklého nájomného v danom mieste a čase za porovnateľných podmienok, tak aby bolo sporovým stranám zaručené právo na spravodlivý proces v súlade s princípmi všeobecnej spravodlivosti. 10.1. Namietal, že neexistoval a ani neexistuje právny dôvod na priznanie bezdôvodného obohatenia žalobcom; nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaný nedisponoval a ani nedisponuje žiadnym právnym titulom, na základe ktorého by bol oprávnený užívať nehnuteľnosť žalobcov. Považoval za nepochybné, že predmetnú nehnuteľnosť využíva na základe právoplatného a vykonateľného uznesenia Krajského súdu Žilina č.k. 10Co/312/2011-372, zo dňa 25.1.2012 v zmysle ktorého bola žalobcom 1/ a /2 uložená povinnosť umožniť, okrem iných, aj žalovanému (v tomto konaní) prístup a právo cesty peši a motorovými osobnými a nákladnými vozidlami k nehnuteľnostiam žalobcov, a zároveň povinnosť zdržať sa akéhokoľvek konania smerujúceho k zamedzeniu takéhoto prístupu a práva cesty, a to všetko až do právoplatného skončenia konania o zriadenie vecného bremena začatého na návrh. 10.2. Nehnuteľnosť žalobcov tak využíva na základe vyššie uvedeného uznesenia, v zmysle ktorého nebol zaviazaný k úhrade akejkoľvek sumy za prechod cez nehnuteľnosť žalobcov; preto nie je možné od neho požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia, nakoľko konal len v zmysle právoplatného a vykonateľného uznesenia. S poukazom na zákonnú definíciu inštitútu bezdôvodného obohatenia mal za to, že sa na úkor žalobcov bezdôvodne neobohatil, a to z dôvodu, že disponoval „právnym dôvodom“ t. j. právnym titulom na využívania nehnuteľnosti žalobcov, ktorým bolo a je uznesenie. 11. Žalobcovia 1/ a 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žiadali napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Žalovaný bezdôvodne namietal, že nesprávnym procesným postupom súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; lebo skutočnosť, na ktorú sa odvoláva ničím nezdôvodnil a ani zdôvodniť nemohol, pretože nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu zo strany súdu. Práve naopak, žalovaný nevyužil súdom danú možnosť na zabezpečenie dôkazu. Žalovaný ďalej vytýkal súdu prvej inštancie, že nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, pričom ale neuvádza o aké konkrétne ním navrhované dôkazy ide, pretože počas celého konania pred súdom prvej inštancie žiadne konkrétne dôkazy nenavrhoval, okrem návrhu na vypočutie svedka, ktorý sa mal vyjadriť k nájomným zmluvám; súd o tomto návrhu rozhodol uznesením a tento návrh na doplnenie dokazovania opodstatnene zamietol, nakoľko žiadna tretia osoba sa nemôže vyjadriť k obsahu nájomných zmlúv, ktorých nebola účastníkom. Poukázal tiež na § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p., podľa ktorého údajne súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom žalovaný ani túto skutočnosť nikde nekonkretizuje a nezdôvodňuje. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že žalobcovia si sami určili trhovú cenu nájomného vo výške 265 eur, zdôraznili, že zdokumentovali ako k výpočtu tejto sumy dospeli, a to preukázanými nájomnými zmluvami s nájomcom I. O. - L., N.. T. X.G.; v konaní ďalej predložili odborné vyjadrenie spoločnosti ADMS, s.r.o., zo záveru ktorého vyplýva, že cena za užívanie predmetnej nehnuteľnosti je priemerne mesačne 551,67 eura a odborné vyjadrenie N.. L. W., znalca z odboru stavebníctvo, ktorý taktiež uviedol, že priemerná cena za užívanie predmetnej nehnuteľnosti je 551,67 eura. 11.1. Poukázali na to, že cena, ktorú navrhovali v žalobe je vo výške 265 eur, teda podstatne nižšia ako je cena obvyklá v danom mieste a čase za užívanie predmetnej nehnuteľnosti. Žalovaný pred súdom prvej inštancie nepreukázal a nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by rozporoval žalobcami preukázanú výšku obvyklého nájmu v danom mieste. Nepovažovali za pravdivé tvrdenie žalovaného, že využíval predmetnú nehnuteľnosť na základe právoplatného a vykonateľného uznesenia Krajského súdu Žilina, pretože žalovaný túto nehnuteľnosť užíval aj dávno predtým a za predchádzajúce obdobie si taktiež uplatnili bezdôvodné obohatenie, pričom toto konanie sa vedie na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 16C/157/2012. 11.2. Ozrejmili, že zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je objektívneho charakteru, a predpokladom jej vzniku nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie, podstatné je iba to, že stav obohatenia vznikol; považovali za preukázané, že medzi zúčastnenými osobami chýba právny vzťah, ktorý by zakladal právny nárok na plnenie. Predbežné opatrenie, na ktoré sa odvoláva žalovaný nie je a ani nemôže byť právnym titulom, ktorý by nahradil právny vzťah medzi zúčastnenými osobami. Z čl. 20 ods. 4 Ústavy SR im vyplynulo, že ani súd nemôže obmedziť vlastnícke právo vlastníka nehnuteľnosti bez náhrady, pretože takéto konanie by bolo protiústavné, a priečilo by sa zásadám spravodlivého súdneho procesu. 11.3. Tým, že žalovaný bez uzatvorenej nájomnej alebo inej zmluvy užíva nehnuteľnosti v ich vlastníctve ako prístupovú cestu k nehnuteľnostiam v jeho vlastníctve, dochádza neustále ku vzniku bezdôvodného obohatenia, ktoré je povinný vydať; v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonník ide o plnenie bez právneho dôvodu; žalovaná suma predstavuje náhradu, ktorú by žalovaný inak musel poskytnúť, ak by predmetné nehnuteľnosti užíval na základe platne uzavretej nájomnej zmluvy. Dali do pozornosti, že žalobu žalovaných v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 2C/155/2011 o zriadenie vecného bremena súd prvej inštancie zamietol a Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, rozsudok prvej inštancie potvrdil. Právoplatnosťou tohto konania zaniklo aj predbežné opatrenie, na ktoré sa žalovaný v tomto konaní odvoláva. 12. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.), preto rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.4.2019 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 13. Podľa § 451 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. 14. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu. 15. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovaného v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko má vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu veci), s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu. S poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k vyhoveniu žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia, nebola argumentácia žalovaného v odvolaní spôsobilá zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli privodiť priaznivejšie rozhodnutie v prospech odvolateľa. 16. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku náležite rozviedol rozhodujúci skutkový stav veci, a jasne a zrozumiteľne vyložil svoj právny názor na prejednávaný spor. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že predbežné opatrenie (teraz neodkladné opatrenie) je výlučne procesný inštitút, ktorého účelom je prioritne dočasná úprava pomerov sporových strán; nariadené predbežné opatrenie tak nemôže založiť žalovanému hmotnoprávny titul na bezodplatné užívanie pozemku žalobcov. Nariadením predbežného opatrenia preto nemožno žalobcov zbaviť ich práva (nároku) na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku a to aj s ohľadom na konanie veci samej, predmetom ktorého je žaloba o zriadenie vecného bremena. V prípade vyhovujúceho súdneho rozhodnutia totižto vecné bremeno vzniká až právoplatnosťou rozhodnutia, t. j. rozhodnutie súdu o zriadení vecného bremena má konštitutívne účinky. Predbežné opatrenie vydané v konaní o zriadenie vecného bremena tak nemá žiaden vecný súvis s prebiehajúcim konaním o vydanie bezdôvodného opatrenia. Nemožno ponechať bez zreteľa ani skutočnosť, že konanie o zriadenie vecného bremena vedené na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 2C/155/2011 bolo skončené právoplatným zamietnutím žaloby, v dôsledku čoho zaniklo aj predbežné opatrenie, od existencie ktorého žalovaný odvodzoval právo užívať bezodplatne pozemok žalobcov; v tejto časti odvolania tak odvolacia argumentácia žalovaného stráca na význame. 17. Vo vzťahu k výške bezdôvodného obohatenia odvolací súd poznamenáva, že peňažná náhrada za užívanie veci bez právneho dôvodu musí byť poskytnutá vo výške obvyklého nájomného vynakladaného za užívanie rovnakej alebo obdobnej veci v danom mieste, čase a za obdobných podmienok. Obvyklé nájomné ako východisko pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia, musí byť dané vzťahom ponuky a dopytu a musí zodpovedať výške úhrady za užívanie obdobných pozemkov za bežných okolností. Je pritom nutné rešpektovať všetky špecifické podmienky daného užívacieho vzťahu (spôsob, okolnosti, miesto, čas, charakter užívania). Spor o výšku bezdôvodného obohatenia nie je otázkou právnou ale skutkovou; súvisí so skutkovými zisteniami súdu a dôkazným bremenom sporových strán. 17.1. Dôkazná povinnosť predstavuje špecifickú procesnú povinnosť, ktorou je zaťažená sporová strana. V kontradiktórnom spore dôkazná povinnosť nestíha len žalobcu. Dokazovať je povinný každý, kto v spore niečo tvrdí; dôkaznú povinnosť a s ňou súvisiace dôkazné bremeno v spore má teda každý, kto dostojí svojej procesnej povinnosti tvrdiť. Uvedené znamená, že aj žalovaný v rámci svojej procesnej obrany znáša povinnosť tvrdenia a tým aj dôkaznú povinnosť. Procesná pasivita sporovej strany založená na nedodržaní dôkaznej povinnosti a následne neunesení dôkazného bremena je sankcionovaná stratou sporu. 17.2. Z predchádzajúcich právnych východísk potom vyplýva, že pokiaľ žalovaný popieral tvrdenia žalobcov o výške bezdôvodného obohatenia, bol povinný uviesť vlastné skutkové tvrdenia a tieto doložiť dôkazmi. Žalovaný formálne popieral tvrdenia a dôkazy predložené žalobcami, avšak na preukázanie vlastných tvrdení nepredložil ani nenavrhol súdu prvej inštancie žiaden dôkaz, ktorým by hodnoverne doložil, že výška bezdôvodného obohatenia uplatnená žalobcami nezodpovedná obvyklému nájomnému. Neobstojí námietka žalovaného, že súd prvej inštancie mal mať záujem na vykonaní znaleckého dokazovania za účelom riadneho, nespochybniteľného a nestranného zistenia priemernej výšky obvyklého nájomného; nová právna úprava Civilného sporového poriadku nedáva súdu možnosť nahrádzať procesnú pasivitu sporovej strany v dokazovaní a v porovnaní s Občianskym súdnym poriadkom tak zvyšuje procesnú zodpovednosť strán v dokazovaní. Možnosť súdu vykonať iné ako navrhované dôkazy je výrazne obmedzená len na skutočnosti uvedené v § 185 C.s.p.; z príkazu obsiahnutého v cit. ustanovení jednoznačne vyplýva, že súd iné dôkazy bez návrhu nevykoná. 18. Pokiaľ aj žalovaný v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy odvolací súd uvádza, že žalovaný v podanom odvolaní obsahovo ničím nevysvetlil, aké konkrétne dôkazy, ktoré súd prvej inštancie nevykonal, navrhol a k akým nesprávnym skutkovým alebo právnym záverom v dôsledku nevykonania takýchto dôkazov dospel. Pre zákonu zodpovedajúce uplatnenie odvolacieho dôvodu nie je postačujúce, keď odvolateľ len označí niektorý z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 C.s.p. (napr. tým, že poukáže na označenie ustanovenia zákona alebo odcituje jeho text). Ustanoveniu § 365 ods. 1 C.s.p. zodpovedá a ním uloženej osobitnej náležitosti vyhovuje len také odvolanie, v ktorom sa konkrétne uvádza, z ktorých dôvodov sa napáda rozhodnutie súdu prvej inštancie. Predpokladom toho je, že odvolateľ popíše (špecifikuje) okolnosti, z ktorých usudzuje, že určitý odvolací dôvod je daný. Pokiaľ v odvolaní chýba táto osobitná náležitosť, nie je (vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu uplatneným odvolacím dôvodom) vymedzený obsah prieskumnej činnosti odvolacieho súdu a rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je možné preskúmať z hľadiska opodstatnenosti takto uplatneného odvolacieho dôvodu. 19. V nadväznosti na uvedené hodno tiež pripomenúť, že odvolací súd nemôže prihliadať ani na dopĺňanie odvolania o nové skutočnosti a predkladanie nových dôkazov v odvolacom konaní. K procesným podmienkam v odvolacom konaní patrí aj to - v rámci zavedenej zásady koncentrácie konania - že odvolateľ je povinný v podanom odvolaní a v určitom obmedzenom čase - odvolacej lehote, uviesť údaje o tom, z akého dôvodu uvedeného v § 365 C.s.p. rozhodnutie súdu prvej inštancie napáda; dôvody, na základe ktorých sa rozhodnutie odvolaním napáda môže odvolateľ meniť, modifikovať a dopĺňať len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 365 ods. 3 C.s.p.). Uplynutím lehoty na odvolanie možnosť odvolateľa dopĺňať dôvody odvolania zaniká. Odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (380 C.s.p.), čím sa obmedzuje preskúmavacia právomoc odvolacieho súdu maximálne na rozsah a dôvody vymedzené v odvolaní. Odvolací súd je v zmysle § 380 C.s.p. viazaný dôvodmi odvolania aj v zmysle ich konkrétneho skutkového vymedzenia, keď pri viazanosti dôvodmi odvolania neprichádza do úvahy vyhľadávanie konkrétnych skutočností v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo možné prípadne podradiť pod niektorý zo zákonných dôvodov odvolania; odvolací súd nemôže sám vyhľadávať konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany, ktorá odvolanie nepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo; z uvedeného potom vyplýva požiadavka aj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska skutkovej a právnej argumentácie. Zároveň treba zdôrazniť, že základom pre neskôr - v odvolacom konaní vznesené námietky - sa nemôžu stať prostriedky procesnej obrany a procesného útoku (§ 149 C.s.p.), ktoré neboli uplatnené v konaní na súde prvej inštancie, a s ktorými sa z tohto dôvodu súd prvej inštancie nemal dôvod zaoberať, či venovať im v napadnutom rozhodnutí akúkoľvek pozornosť. Vzhľadom na princíp tzv. neúplnej apelácie, ktorým je ovládané odvolacie konanie, je pre odvolacie konanie príznačné, že tomuto osobitnému režimu je podrobené aj hodnotenie tzv. novôt v odvolacom konaní, t.j. prostriedkov procesnej obrany a procesného útoku, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie a pre tieto platí, že až na výnimky podľa § 366 C.s.p. nie je prípustné založiť na nich riadny odvolací dôvod. Na uvádzanie nových skutočností a predkladanie dôkazov odvolaciemu súdu žalovaným (naviac po uplynutí lehoty na podanie odvolania), tak odvolací súd v poukazom na zásadu koncentrácie konania a zásadu neúplnej apelácie odvolacieho konania, neprihliadol. 20. S poukazom na vyššie uvedené právne východiská neboli skutočnosti uvádzané žalovaným ďalej spôsobilé zmeniť správnosť záverov súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Keďže žalovaný v podanom odvolaní ďalej neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t.j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku. 21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcom 1/ a 2/ priznal proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mali vo veci plný úspech. 31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).