Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/188/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1217210163 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1217210163.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku v právnej veci žalobkyne: J. J., Q.. XX.X.XXXX, Y. XX, Y., zast. URBAN FALATH GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom v Bratislave, Havlíčkova 16, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka a.s., so sídlom v Bratislave, Mlynské nivy 1, IČO: 31 320 155, zast. ČERNEJOVÁ & HRBEK, s. r. o. , so sídlom v Bratislave, Kýčerského 7, o určenie, že úver je bez poplatkov a bezúročný a iné, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 25. apríla 2019 č.k. 11Csp/80/2017-391 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach p o t v r d z u j e. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1/Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Konanie o návrhu žalovaného na prerušenie konania zastavil. Žalovanému proti žalobkyni priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2/Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil podľa § 52 ods. 1, § 52 ods. 2, 3 a 4, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1 a 2, § 488, § 489 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 497, § 499 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. d/, § 9 ods. 1, § 19 ods. 1 až 3 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“). Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 24.5.2017 domáhala proti žalovanému určenia, že (I.) zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ č. XXXXXXXXXXXXXXXX uzatvorená dňa 16.10.2015 je bezúročná a bez poplatkov. Ďalej žiadala, aby súd určil, že (II.) žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému z mesačnej anuitnej splátky č. 58 obsiahnutej v zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ č. XXXXXXXXXXXXXXX, uzatvorenej dňa 16.10.2015, iba čiastku sumy 19,60 €; že (III.) žalobkyňa nie je povinná zaplatiť žalovanému z mesačnej anuitnej splátky č. 58 obsiahnutej v zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ č. XXXXXXXXXXXXXXX, uzatvorenej dňa 16.10.2015, čiastku sumy 64,05 € a že ( IV.) žalobkyňa nie je povinná zaplatiť žalovanému jednotlivé anuitné mesačné splátky č. 59 (vrátane) až po splátku č. 108 (vrátane) obsiahnuté v zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ č. XXXXXXXXXXXXXXX, uzatvorenej dňa 16.10.2015. Taktiež žiadala, aby súd určil, že zmluvná podmienka uvedená v zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ č. XXXXXXXXXXXXXXX5 uzatvorenej dňa 16.10.2015, pod čl. I bod 3: „poplatok za poskytnutie úveru 96,-Eur“ je ako neprijateľná podmienka podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. 3/Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 11Csp/80/2017 zo dňa 7.12.2017 žalobu zamietol. Na odvolanie žalobcu proti označenému rozsudku súdu Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd uznesením č.k. 5Co/133/2008-215 zo dňa 28.6.2018 rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 4/Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania, po posúdení skutkovej stránky veci a právnom posúdení za preukázané, že žaloba nie je dôvodná a preto túto zamietol. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa ako dlžník na jednej strane a žalovaný ako veriteľ na strane druhej uzatvorili dňa 16.10.2015 zmluvu o spotrebiteľskom úvere reg. číslo: XXXXXXXXXXXXXXXX, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 4.800,-eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala splácať v 108 mesačných splátkach po 83,65 eur, s dátumom prvej splátky dňa 11.11.2015 a poslednej splátky dňa 11.10.2015, pri úrokovej sadzbe platnej ku dňu schválenia úveru vo výške 15,90% p.a., ročnej percentuálnej miere nákladov 17,72 %, pričom celkové náklady dlžníka tvoria sumu 4.329,15 eur, z toho výška úrokovej sadzby 15,90% p.a., výška poplatku za poskytnutie úveru 96,-eur, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť v súvislosti s poskytnutím úveru je 9.129,15 eur. Zmluva, ktorej platnosť a účinnosť nebola stranami sporu napadnutá, má nepochybne charakter spotrebiteľskej zmluvy, ktorú bližšie špecifikuje nielen Občiansky zákonník, Obchodný zákonník, ale aj zákon o spotrebiteľských úveroch účinný v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy. 5/V konaní nebolo sporné, že uzavretím spornej zmluvy o úvere došlo medzi zmluvnými stranami k uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy, kedy žalobkyňa zastávala právne postavenie spotrebiteľa, teda strany, ktorá v porovnaní s postavením žalovaného, a to najmä jeho znalosťami v oblasti uzatvárania úverov, nepochybnou právnou a ekonomickou erudovanosťou, ako aj celkovým ekonomickým zázemím, je v zmluvnom vzťahu slabšou stranou. Práve pre účely ochrany spotrebiteľov sa vytvoril systém únijných a vnútroštátnych noriem, ktorých účelom je zabezpečenie teoretickej aj praktickej rovnováhy v spotrebiteľských vzťahoch. Tu je ale nutné si uvedomiť, že účelom ochrany spotrebiteľa za žiadnych okolností nie je poskytovanie neprimeranej ochrany, ktorá by negovala samotné princípy existencie záväzkovoprávneho vzťahu, ako vzťahu, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti obom zmluvným stranám. Zároveň nemožno právnu úpravu ochrany spotrebiteľa vykladať tak, že by spotrebiteľ stratil akúkoľvek zodpovednosť za svoje konanie. Aj spotrebiteľ, ako osoba plne disponujúca právnou spôsobilosťou, musí v prípade uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, rešpektovať zásadu „pacta sunt servanda“. Poskytovanie absolútnej a bezbrehej ochrany spotrebiteľovi by znamenalo popretie zásady zmluvnej voľnosti vyjadrenej v čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a preto v každom konkrétnom spotrebiteľskom spore treba aplikovať princíp proporcionality a hľadať vyváženosť a spravodlivosť. 6/Prvým argumentom žalobkyne, ktorým odôvodňovala svoje tvrdenie o bezpoplatkovosti a bezúročnosti zmluvy o úvere bolo tvrdenie, že žalovaný v obsahu zmluvy nereflektoval nutnosť konkrétneho uvedenia výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v tom kontexte, že v zmluve absentovalo konkrétne rozdelenie splátok na jednotlivé sumy zodpovedajúce práve výške pripisujúcej sa úhrade samostatnej istiny, samostatných úrokov, prípadne iných poplatkov. Podľa jej názoru nebola splnená podmienka zákona, určená ustanovením § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z., čo bez ďalšieho spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť celého úveru. Celé posúdenie aplikácie a najmä výkladu tohto právneho ustanovenia, musí reflektovať viaceré hľadiská, spôsoby samotného výkladu, pričom nemožno opomenúť už spomenutú zásadu proporcionality a taktiež racionality, ktoré je nutné uplatňovať aj v spotrebiteľskom spore. Súd dospel k záveru, že nie je možné pristúpiť k výkladu tohto ustanovenia tak, ako to prezentuje žalobkyňa. Hoci sa jedná o nepochybne kogentné ustanovenie, podľa názoru súdu úmysel zákonodarcu pri jeho gramatickom vyjadrení jednoznačne smeroval k ustáleniu požiadavky určenia konkrétnej výšky, počtu a termínov splátok, ktoré v sebe zahŕňajú istinu, úroky a iné poplatky. Súd sa nestotožňuje so žalobkyňou prezentovaným názorom, že sa jedná o jednoznačné gramatické vyjadrenie, ktoré nepripúšťa inú interpretáciu ako tú, že každá splátka má byť rozdelená na jednotlivé časti zodpovedajúce výške istiny, úrokov a poplatkov. Gramatickým výkladom možno totižto rovnako dospieť k záveru, že zákon vyžaduje určenie výšky, počtu a termínov splátok, pričom ďalšie pokračovanie legislatívneho vyjadrenia v podobe „splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ predstavuje konkretizáciu obsahu každej splátky, ktorá pozostáva z uvedených jednotlivých zložiek. Prípustnosť vyjadrenia splátky iba celkovou výškou splátky nie je výklad contra legem, pretože dané ustanovenie neobsahuje gramatické vyjadrenie vylučujúce uvedenie tam vymenovaných zložiek splátky iba v súhrne jednou sumou. Súd práve pre možné rozdielne interpretácie zdôrazňuje potrebu aplikácie nielen gramatického, ale aj autentického, logického ale najmä systematického výkladu, kedy k interpretácii právnej normy musí pristúpiť porovnaním jej znenia a umiestnenia v celom právnom systéme. Práve pri spotrebiteľskom práve je nutné právnu normu vyložiť aj v kontexte súladu so sekundárnym komunitárnym právom, ktoré koniec koncov predstavuje v tejto oblasti základný zdroj úpravy, ktorý sú jednotlivé štáty povinné transponovať do národných právnych úprav. Je nesporné, že prijatie právnej úpravy zákona o spotrebiteľských úveroch nadväzovalo na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ( ďalej len „smernica“), ktorá stanovovala rozsah, obsah a jednotlivé aspekty zákonných úprav členských štátov, týkajúcich sa práve zmlúv o spotrebiteľských úveroch. V zmysle čl. 10 ods. 2 písm. h) tejto smernice zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. Aj Súdny dvor EÚ, v konaní č. C-42/15 vo veci Home Credit Slovkia c/a Klára U. v rozhodnutí z 9.11.2016 konštatoval, že v zmluve o úvere nemusí byť jednoznačne určené, aká časť každej splátky bude započítavaná na istinu, prípadne iné časti splátky. Súd má za to, že takýto výklad je nutné aplikovať aj na ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) citovaného zákona, a to z viacerých dôvodov. V prvom rade zákonodarcovi pri transponovaní smernice do právneho systému SR bol jednoznačne zrejmý a jasný obsah celej smernice aj povinnosti, ktoré mu z nej vyplývali. Táto v čl. 22 ods. 1 jednoznačne určovala, že obsahuje harmonizované ustanovenia, pričom členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od jej ustanovení. Je teda zrejmé, že aj keď vnútroštátny predpis sa v jazykovom vyjadrení líši od čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice, za žiadnych okolností ho nemožno vykladať rozširujúco, nakoľko samotná smernica kladie dôraz na harmonizáciu a teda stanovenie jednoznačných pravidiel, okrem iného, aj pri stanovovaní obsahových náležitostí zmlúv o spotrebiteľských úveroch. V žiadnom prípade súd nemôže prisvedčiť názoru žalobkyne, že zákonodarca sa vedome odchýlil od ustanovení smernice a v podstate rozšíril povinnosti dodávateľa. Absentuje teda osvedčenie úmyslu zákonodarcu takýmto spôsobom postupovať a preto ani vnútroštátnu právnu normu nemožno vykladať (práve v kontexte systematického výkladu) tak, že každá splátka má byť rozdelená na jednotlivé komponenty v podobe istiny, úrokov a iných poplatkov. V tomto prípade nemožno aplikovať ani ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko podľa názoru súdu nemožno mať pochybnosti o výklade ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z. Zákonodarca vo vnútroštátnej právnej úprave len jednoducho konkretizoval z čoho každá splátka pozostáva, pričom vzhľadom na nemožnosť odklonenia sa od ustanovení smernice, výklad tak, ako ho podáva žalobkyňa je neprípustný. Súd na zdôraznenie správnosti svojej argumentácie cituje aj ustanovenie čl. 23 smernice, v zmysle ktorého členské štáty ustanovia pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe tejto smernice a príjmu potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávanie. Z uvedeného možno prijať záver, že hoci smernica neumožňuje (v zmysle čl. 22 ods. 1) zavádzanie ustanovení, ktoré sa od jej obsahu odchyľujú, v otázke sankcií za porušovanie vnútroštátnych ustanovení ponecháva členskému štátu možnosť rozhodnúť sa o ich charaktere, rozsahu a obsahu za podmienky zabezpečenia ich účinnosti, primeranosti a odrádzajúceho účinku. Aj z tohto súd vyvodzuje záver, že ak je obsahom smernice konkrétne ustanovenie, v tomto prípade určujúce konkrétne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nemožno sa od tohto odchýliť a teda ho ani vykladať v rámci transponovania a aplikácie vo vnútroštátnom predpise inak, ako to urobil Súdny dvor EÚ v následnom rozhodnutí. 7/Eurokonformný výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) [predtým písm. k), v súčasnosti písm. i)] zákona o spotrebiteľských zmluvách účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy, umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky. Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej- ktorej anuitnej splátke pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby. Podrobné informácie o vnútornej skladbe anuitnej splátky podáva veriteľ na žiadosť spotrebiteľa a to bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy vo forme amortizačnej tabuľky. Povinnou náležitosťou zmluvy o úvere teda nie je podrobný rozpis výšky, počtu a termínov každej zo splátok podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) [predtým písm. k), v súčasnosti písm. i)] zákona o spotrebiteľských úveroch, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať výšku istiny, úrokov a iných poplatkov vrátane dátumu týchto splátok a to i formou vyžiadania si amortizačnej tabuľky od žalovaného. To, že by si žalobkyňa vyžiadala od žalovaného amortizačnú tabuľku, v ktorej by bol uvedený podrobný rozpis splátok, ktoré sa majú zaplatiť, a lehoty a podmienky ich úhrady vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru a prípadne i dodatočné náklady, žalobkyňa nepreukázala. Žalobkyňa mala možnosť spoľahlivo zistiť rozloženie splátky, avšak toto svoje právo vyžiadania si amortizačnej tabuľky nevyužila. Na tomto mieste súd opätovne zdôrazňuje potrebu aplikácie logického a najmä systematického výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) [predtým písm. k), v súčasnosti písm. i)] zákona o spotrebiteľských úveroch, kedy k interpretácii právnej normy musí pristúpiť porovnaním jej znenia a umiestnenia v celom právnom systéme. Práve pri spotrebiteľskom práve je nutné právnu normu vyložiť aj v kontexte súladu so sekundárnym komunitárnym právom (smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES), ktoré koniec koncov predstavuje v tejto oblasti základný zdroj úpravy, ktorý sú jednotlivé štáty povinné trasponovať do národných úprav. Na podporu argumentácie súdu, tento poukazuje na žalovaným označené uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. sp.zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.02.2018). Nakoľko teda súd vylúčil možnosť rozšírenia, resp. sprísnenia právnej normy upravujúcej náležitosti zmluvy o úvere vo vnútroštátnych predpisoch (oproti úprave prijatej v smernici), nemožno dospieť k inému výkladu ako k tomu, že v prípade, ak dodávateľ v zmluve o úvere uviedol konkrétnu výšku, termíny a počet splátok úveru (ktoré v sebe zahŕňajú istinu, úroky a poplatky), splnil zákonnú podmienku určenú ustanovením § 9 ods. 2 písm. l) [predtým písm. k), v súčasnosti písm. i)] zákona č. 129/2010 Z.z. a nemožno zmluvu sankcionovať vyhlásením jej bezúročnosti a bezpoplatkovosti. 8/Záverom k tejto otázke súd prvej inštancie doplnil, že pri ustálení výkladu sporného ustanovenia vychádzal aj zo zásady proporcionality. Podľa názoru súdu totiž aj prípadné rozdelenie splátky úveru resp. jej pripísania na konkrétne istinu, úroky, prípadne poplatky, by nemalo žiadny vplyv na ekonomické správanie žalobkyne, t.j. jej záujem o uzatvorenie zmluvy (ako i uzatvorenie samotnej zmluvy). Preto aj v tomto prípade, kedy na výklad sporného ustanovenia existujú rôzne názory, nemožno pričítať na ťarchu žalovaného, že sa jeho výklad nezhodoval s následným výkladom žalobkyne a sankcionovať to konštatovaním bezúročnosti a bezpoplatkovosti celého úveru. Súd sa v tomto smere v plnej miere stotožňuje s argumentáciou žalovaného, uvedenej v jeho podaní doručenom súdu dňa 30.1.2019. 9/Žalobkyňa namietala aj rozpor zmluvy s § 9 ods. 2 písm. j) v spojení s § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z., poukazujúc na neprávne vyčíslenie hodnoty RPMN v zmluve, a to v neprospech spotrebiteľa. Súd preskúmal výpočet RPMN, kde pri výške úveru 4800,- €, dobe splácania 108 mesiacov a výške mesačnej splátky 83,65 €, je RPMN vo výške 17,72 %. Rovnaká hodnota RPMN vyjde aj v prípade, ak by suma mesačnej splátky bola nižšia o 0,0097 222223 € (ktorá suma pri 108 splátkach predstavuje rozdiel v celkovej splatnej čiastke 1,05 €). Rozhodne však RPMN nebola uvedená v neprospech spotrebiteľa (teda zavádzajúco/klamlivo nižšia). Žalobkyňa v tejto súvislosti neuniesla dôkazné bremeno, keď nepreukázala svoje skutkové tvrdenie o nesprávnosti výpočtu hodnoty RPMN v zmluve, ktoré skutkové tvrdenie žalovaný popieral. Pokiaľ ide o nesprávne vyčíslenie celkovej čiastky splatnej spotrebiteľom (ktorá bola uvedená v sume o 1,05 € nižšej než suma vyčíslená ako výsledok súčinu 108 splátok po 83,65 €), súd konštatuje, že zmluva údaj o celkovej čiastke splatnej spotrebiteľom obsahovala, pričom rozdiel vznikol zaokrúhľovaním na dve desatinné miesta, preto nebola splnená podmienka v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z., ktoré ustanovenie pre vyslovenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru predpokladá absenciu tohto údaja v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Súd sa tiež stotožnil s obranou žalovaného v tom smere, že tak údajná chyba RPMN, resp. celkovej čiastky, ktorú má spotrebiteľ uhradiť, je len otázkou výpočtu a nevyhnutného matematického zaokrúhľovania, kedy rozdiel cca. 1 eur pri hodnote záväzku cez 9.000 eur nemá žiaden dopad na schopnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Sankcia bezodplatnosti úveru by preto bola v intenciách rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ aj z tohto dôvodu neprimeranou. 10/S ohľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že preskúmavaná zmluva nie je v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2 písm. l) a j) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, a preto je žalobkyňa ako dlžník povinná uhradiť poskytnutý úver v zmysle uzavretej zmluvy, teda okrem istiny je povinná uhradiť aj ostatné zo zmluvy vyplývajúce nároky (úrok, poplatky, atď.). Keďže súd nezistil preskúmaním zmluvy akýkoľvek rozpor s § 9 zákona č. 129/2010 Z.z., podanú žalobu v časti o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov ako aj v časti, v ktorej sa žalobkyňa domáhala určenia, ktorú splátku a v akej výške je ešte povinná uhradiť žalovanému a ktoré splátky mu už nie je povinná uhradiť, ako nedôvodnú zamietol. Súd napokon konštatoval, že v časti určenia požadovaného žalobkyňou pod bodmi II.-IV. žaloby nie je daný ani naliehavý právny záujem na takomto určení, ktorý na rozdiel od určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy je naďalej potrebné v konaní preukazovať, čo však žalobkyňa neurobila. Rozsah záväzku, ktorý má žalobkyňa plniť je navyše riadne vymedzený uzatvorenou zmluvou, podľa ktorej je žalobkyňa povinná poskytnutý úver splácať v pravidelných mesačných splátkach v sume 83,65 eur, a to minimálne do výšky poskytnutej istiny. Na tom by nič nemenila ani skutočnosť, ak by zmluva bola súdom určená za bezúročnú a bez poplatkov, nakoľko skutočnosť, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov neznamená nič iné ako to, že splátka úveru, ktorú je žalobkyňa povinná splácať v zmysle dohodnutých zmluvných podmienok sa v celom rozsahu započítava iba na istinu. Naviac skutočnosť, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov neoprávňuje súd nahrádzať či meniť vôľu zmluvných strán rozhodnutím, ktorým by došlo k zmene obsahu zmluvy. 11/Žalobkyňa sa svojou žalobou ďalej domáhala určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky spočívajúcej v poplatku za poskytnutie úveru v sume 96,- eur. Zákon veľmi podrobne stanovuje obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, s cieľom dať dlžníkovi jasnú predstavu o obsahu jeho záväzku, a to najmä v časti jeho odplaty. Je samozrejmé, že činnosť veriteľov ako podnikateľov (bez ohľadu na to, či ide o banky alebo nebankové subjekty) je vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku, a preto aj poskytovanie finančných prostriedkov vo forme spotrebiteľského úveru nie je bezodplatné, „zadarmo“, ale je spojené s určitou odplatou, ktorej podmienky dojednania zákon presne a pomerne prísne upravuje. V tomto kontexte treba posudzovať aj akceptovateľnosť poplatku za poskytnutie úveru, ktorý si veriteľ v predmetnom zmluvnom vzťahu nárokuje. Z označenia poplatok za poskytnutie úveru je jednoznačné, že má ísť o poplatok za poskytnutie úveru, t.j. za úkony zo strany veriteľa súvisiace s poskytnutím úveru, ako napr. oslovenie dlžníka, zistenie jeho údajov, vypracovanie a uzavretie konkrétnej zmluvy, a teda úkony na strane veriteľa, ktoré sú nevyhnutné pre uzavretie konkrétnej zmluvy, ktoré sú internou záležitosťou veriteľa a súčasťou jeho nákladov. Práve poplatok za poskytnutie úveru predstavuje cenu za poskytovanie služby žalovaným a možnosť jeho uplatňovania pripúšťajú aj predpisy upravujúce spotrebiteľské vzťahy (samotný zákon o spotrebiteľských úveroch na viacerých miestach vyslovene odkazuje na platenie poplatkov). 12/Z hľadiska aplikácie spotrebiteľského práva na uvedený právny vzťah („v duchu a zmysle sekundárneho práva EÚ“) je kľúčovým ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka: „Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.“ a ustanovenie § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka: „Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.“ Ak sa teda má skúmať neprijateľnosť podmienky (za predpokladu, že táto je transparentne a zrozumiteľne vyjadrená), je nutné primárne ustáliť, či to - ktoré dojednanie takémuto prieskumu podlieha, inými slovami, či sa nejedná o ustanovenie (dojednanie), ktoré ani teoreticky takouto neprijateľnou podmienkou byť nemôže a to s ohľadom na jej charakter (podstatný obsah). Ak sa má posudzovať, či dojednanie poplatku za poskytnutie úveru je či nie je neprijateľným dojednaním, musí byť primárne vyriešená otázka, či sa nejedná o jednu z vyššie zmieňovaných výluk, ktoré neprijateľnosť, resp. jej skúmanie, vylučujú. Pokiaľ sa zákonná úprava premietne („skonkrétni“) v zmluvnej úprave, ak je zmluvná úprava využitím oprávnenia vyplývajúceho/ prevzatého zo zákonnej úpravy, potom je zrejmé, že takéto zmluvné dojednanie odráža záväzné zákonné ustanovenie (resp. jeho obsah) a takéto dojednanie tak ani teoreticky nemôže byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou, čo vylučuje i prieskum z „uvedeného aspektu“. Ratio legis uvedenej úpravy je založené na premise, že vnútroštátny zákonodarca prijíma iba také právne normy, ktoré sú z hľadiska predpokladaného cieľa (konkrétnej regulácie) s týmto cieľom v súlade, dostatočne vyvážené, predstavujú pravidlá správania, ktoré zákonodarca vníma (čo vylučuje naplnenie podmienky značnej nerovnováhy). Jedná sa o zrejmú teoretickú výluku z neprijateľnosti. Zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom, a to s ohľadom na kogentné ustanovenie § 261 ods. 6 pís. d) Obchodného zákonníka, t.j. úverové zmluvy sa vždy budú vo svojej podstate spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka (keďže sa jedná o absolútny obchod, t.j. povaha účastníkov zmluvy je právne irelevantná), a pravidlá, ustanovené v ustanoveniach Obchodného zákonníka, sa v prípade, ak to je dôsledkom charakteru kontrahujúceho dlžníka, dopĺňajú pravidlami ďalšími (tzv. spotrebiteľského práva). To, že sa na úverovú zmluvu aplikujú ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, neznamená, že by zmluva bola nejakým osobitným, nominátnym typom v zmysle pomenovaných zmlúv podľa Občianskeho zákonníka, resp. Obchodného zákonníka. Zmluva podliehajúca režimu zákona o spotrebiteľských úveroch nie je samostatným, osobitným, pomenovaným, záväzkovoprávnym vzťahom, ale jedná sa o pojem druhový, ktorým sa označuje akákoľvek zmluva, kauzou (hospodárskym účelom) ktorej je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov veriteľom spotrebiteľovi (ak sa nejedná o poskytnutie peňažných prostriedkov jedným zo spôsobov uvedených v ustanovení § 1 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch), v § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch je všeobecne (pozitívnou definíciou) vymedzené, že spotrebiteľským úverom je na účely tohto zákona dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi, pričom výnimky z tejto všeobecnej definície (napriek tomu, že sú splnené definičné znaky uvedené v ustanovení § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch) sú stanovené v ustanovení § 1 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch. Zmluva o spotrebiteľskom úvere, reglementovaná i ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch, je primárne zmluvou úverovou, ktorej podstata sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka. V ustanovení § 499 Obchodného zákonníka je normované pravidlo, podľa ktorého „Za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa.“ Ustanovenie § 499 je zákonodarcom začlenené do zoznamu tzv. kogentných ustanovení, pri ktorých sa zmluvným stranám neumožňuje od nich odchýliť prípadne ich vylúčiť (§ 263 ods. 1 Obchodného zákonníka). Spomedzi ustanovení Obchodného zákonníka regulujúcich úverovú zmluvu ako absolútny obchod [§ 261 ods. 6 písm. d)] patrí do skupiny kogentných ustanovení ustanovenie § 497 definujúce základnú typovú charakteristiku úverovej zmluvy a práve ustanovenie § 499. Zákonodarca tým zreteľne vymedzil sledované priority v rámci úverových vzťahov, keď ako jednu z priorít stanovil kogentne garantované právo mať možnosť dojednať odplatu za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť úver. Je teda evidentné, že slovenský právny poriadok inštitút odplaty za dojednanie záväzku poskytnúť úver vyslovene pozná a jeho používanie predpokladá, a túto skutočnosť dlhodobo rešpektuje ako právna veda, tak aj súdna prax najvyšších súdnych autorít (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 86/99 zo dňa 01.05.2001). Zhodne bola priznaná možnosť takýto poplatok účtovať aj napr. v Českej republike, ešte počas účinnosti Obchodného zákonníka (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Odo 813/2001 zo dňa 27.08.2003). Odplata za dojednanie záväzku poskytnúť úver je premietnutím zákonnej úpravy § 499 Obchodného zákonníka, predstavuje preto zrejmú výluku zo spotrebiteľského prieskumu. Je tu aj ďalšia výluka (výluky) z (teoretického) prieskumu neprijateľnosti, ktorou je obsah dojednanej podmienky ako hlavného predmetu plnenia a tiež cenové dojednanie. Ako už bolo uvedené, v ustanovení § 53 ods. 1, druhej vety, Občianskeho zákonníka sa - vo vzťahu k tomu, čo nie je/nemôže byť neprijateľnou podmienkou, hoci ide o zmluvné dojednanie - normuje: „To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.“. Inými slovami, spotrebiteľský prieskum je vylúčený, ak by sa mal týkať hlavného predmetu plnenia alebo primeranosti ceny. Odplata za dojednanie záväzku poskytnúť úver je tak, ak je dohodnutá, súčasťou hlavného predmetu plnenia. Je síce možné takúto odplatu nedohodnúť, no ak je do zmluvy zahrnutá, predstavuje rovnako dôležitú zložku ako napr. dojednanie úrokov. Odplata za dojednanie záväzku poskytnúť úver vykazuje preto relevantný parameter hlavného predmetu, čo akúkoľvek zmluvnú podmienku, ktorá sa ho týka, vylučuje z prieskumu neprijateľnosti. Je bez akýchkoľvek pochybností, že dohoda o uvedenom je cenovým dojednaním. Pri aplikácii výnimky (zo spotrebiteľského prieskumu potenciálnej neprijateľnosti) primeranosti ceny - v tomto konkrétnom prípade primeranosti časti odplaty - sa dá dospieť k rovnako jednoznačnému záveru o nemožnosti neprijateľnosti, resp. o vylúčení takéhoto prieskumu. Primeranosť ceny sa štandardne radí medzi skutočnosti objektívne „neskúmateľné“ (nepreskúmateľné), keďže neexistuje nijaký sadzobník alebo právne kritérium na určenie rámca pre jej preskúmanie (napr. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 30.04.2014, X. G. X. N., C-26/13, bod 55). Stále je však potrebné zdôrazniť, že uvedené závery o výnimke (výnimkách) zo spotrebiteľského prieskumu prichádzajú do úvahy iba za predpokladu riadnej transparentnosti zmluvnej podmienky. Ak je však podmienka transparentnosti splnená, čo v posudzovanom prípade rozhodne je, tak ďalší prieskum prijateľnosti odplaty za dojednanie záväzku poskytnúť úver už nie je dovolený. V nadväznosti na obsah žaloby je potrebné poukázať i na neaplikovateľnosť rozhodnutia Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe (Oberlandesgericht Karlsruhe) z 3. mája 2011 č. k. AZ 17 U 192/2010 v pomeroch právneho poriadku SR. Nemecký súd v tomto prípade síce skutočne konštatoval neprijateľnosť zmluvnej podmienky upravujúcej povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi spracovateľský poplatok, ale právne východiská boli v tomto prípade diametrálne odlišné. Slovenský právny poriadok a nemecký právny poriadok neobsahujú totožnú právnu úpravu úverových vzťahov. V slovenskom Obchodnom zákonníku je v § 499 výslovne normované pravidlo kogentného charakteru, podľa ktorého je možné dojednať odplatu za dojednanie záväzku poskytnúť úver. Nemecký BGB žiadne výslovné pravidlo o možnosti dojednať odplatu za dojednanie záväzku poskytnúť úver v normatívnom systéme neobsahoval. Z uvedeného je zrejmé, že na základe zisteného skutkového stavu, nemožno v súvislosti s dojednaním poplatku za poskytnutie úveru prijať záver o existencii nekalej zmluvnej podmienky v zmluvnom vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným. 13/Na základe uvedených skutočností, ako aj citovaných zákonných ustanovení dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba žalobkyne je nedôvodná v celom rozsahu, a preto súdu neostalo iné, ako ju zamietnuť (výrok I. rozsudku). Zároveň súd vo výroku II. rozsudku zastavil konanie o návrhu žalovaného na prerušenie konania, a to v súlade s jeho dispozičným prejavom. 14/Súd prvej inštancie nevykonal dôkaz navrhnutý žalobkyňou v podobe jej výsluchu a dôkaz ňou označenými rozhodnutiami Slovenskej obchodnej inšpekcie. Súd je toho názoru, že vykonanie uvedených dôkazov nie je pre tento súdny spor relevantné, vzhľadom ku skutočnosti, že tieto by neprejudikovali záver o opodstatnenosti nároku žalobkyne, ktorého sa touto žalobou domáha. Tieto dôkazy sú pre merito veci nadbytočnými a ich vykonanie je nehospodárne, súd ich nepovažoval za právne významné a pre rozhodnutie súdu za nevyhnutné. Súd je toho názoru, že nevykonanie týchto dôkazov neviedlo a ani nemôže viesť k pripusteniu možnosti o neúplnom zistení skutkového stavu veci a v konečnom dôsledku ani k vecne nesprávnemu rozhodnutiu súdu, vzhľadom na skutočnosť, že súd považoval vykonané dokazovanie inými dôkaznými prostriedkami pre rozhodnutie vo veci za postačujúce a umožňujúce náležité zistenie skutkového stavu. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie strán sporu. 15/O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa pomeru úspechu vo veci a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 16/Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. podala včas odvolanie žalobkyňa, ktorá žiada odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v tomto rozsahu zmenil a jej žalobe v celom rozsahu vyhovel, resp. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Svoje odvolanie žalobkyňa odôvodnila podľa § 365 ods. 1 písm. h/ a f/ CSP. Ohľadom rozpisu splátok na istinu, úroky žalobkyňa uvádza, že súhlasí s tvrdením, že euro-konformný výklad sporného ustanovenia (výšku mesačnej splátky nie je nutné rozčleniť na splátku istiny, úrokov či iných poplatkov) je možný, ale nie v čase uzatvorenia predmetnej spotrebiteľskej zmluvy, ako sa súd prvej inštancie mylne domnieva, až od 01.05.2018, kedy novela zákona č. 129/2010 Z.z. nadobudla účinnosť. Je nesporné, že v danom prípade predmetná spotrebiteľská zmluva neobsahovala náležitosti aj podľa § 9 ods.2 písm. l/ zákona č. 129/2010 Z.z1., t.j. nikde v zmluve sa nenachádzal údaj o výške splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ktoré mala žalobkyňa zaplatiť a preto žalobkyňa nadobudla presvedčenie, že predmetná zmluva je sankcionovaná bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou, nakoľko uvedené nedostatky zákon č. 129/2010 Z.z. v § 11 ods. 1 písm. b/ sankcionuje tým, že takýto spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. V otázke náležitosti zmluvy o úvere v zmysle § 9 ods. 2 písm. l/ zákona č. 129/2010 Z.z. žalobkyňa považuje úvahy súdu prvej inštancie za formalistické a rozhodne nie za správne. Jednoznačnosť zákonného textu je totiž celkom zrejmá a výklad prezentovaný súdom prvej inštancie ako aj žalovaným ide priamo proti jeho zmyslu a účelu. V kontexte apelovania na závery rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-42/15, žalobkyňa trvá na svojom tvrdení a to, že prijatý záver nemožno aplikovať na aktuálny spor a to z viacerých dôvodov. Súdny dvor na základe prejudiciálnych otázok položených Okresným súdom Dunajská Streda okrem iného v rozhodnutí uviedol, že článok 10 ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Niet absolútne žiadnych pochybností, že slovenský zákon v čase uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy išiel nad rámec smernice č. 2008/48/ ES a celkom jednoznačne požadoval, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere definovala tak splátky istiny, ako aj splátky úrokov a splátky iných poplatkov. Žalobkyňa ďalej uvádza, že doposiaľ neexistuje žiadne rozhodnutie Súdneho dvora ES v horizontálnom vzťahu, ktoré by umožnilo priamu aplikáciu práv zo smernice, ergo ktoré by prelomilo zásadu zákazu výkladu contra legem, a súčasne neexistuje ani jedno súdne rozhodnutie, ktoré má reprezentovať ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Žalobkyňa odmieta záver, ktorý NS SR prezentuje v Uznesení sp. zn. 3Cdo/146/2017 a to z jednoduchého dôvodu, že NS SR sa v predmetnom Uznesení nevyporiadal dostatočne, racionálne s otázkou (ne)možnosti euro- konformného výkladu, neposkytol odpoveď resp. na základe akých právnych skutočností vlastne použil euro-konformný výklad a prečo podľa jeho právneho názoru nie je tento výklad výkladom contra legem, keď použitiu euro-konformného výkladu v horizontálnom vzťahu bráni samotná judikatúra Súdneho dvora ES. Argumentácia súdu prvej inštancie ohľadom obligatórnych náležitostí v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ cit. zákona považuje žalobkyňa za nesprávnu. Ďalším dôvodom, pre ktorý žalobkyňa považuje predmetnú úverovú zmluvu za bezúročnú a bezpoplatkovú je skutočnosť, že žalovaný ako dodávateľ nesprávne určil celkovú čiastku ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť a zároveň nesprávne určil aj výšku RPMN. Žalobkyňa nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že údaj o celkovej čiastke neodzrkadľuje skutočnosť, pričom súd tento „rozdiel“ uviedol vo výške 1,05 Eura,- k čomu dodal, že takýto rozdiel nemá vplyv na bezúročnosť a bezpoplatkovosť. Žalobkyňa v celom rozsahu nesúhlasí s tvrdením súdu a to s poukazom na explicitné znenie zákona. Podľa názoru žalobkyne, ak zákonodarca konkrétne vymedzí, za akých podmienok nastupuje zákonná sankcia v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti, tieto povinný súd rešpektovať, pričom nemôže v rozhodovaní „zohľadniť svoj názor“, že ide v podstate o nepatrný rozdiel a preto zákonná sankcia nenastupuje. Ohľadom neprijateľných zmluvných podmienok žalobkyňa poukazuje na to, že súd uviedol, že poplatok za poskytnutie úveru je súvisiacim nákladom pri poskytovaní spotrebiteľského úveru, a súčasne uviedol, že činnosť veriteľov ako podnikateľov je vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku a preto aj poskytovanie finančných prostriedkov nie je bezodplatné, „zadarmo“, ale je spojené s určitou odplatou... S týmto názorom súdu žalobkyňa nesúhlasí, keďže je nepochybné, že poplatok za poskytnutie úver predstavuje výlučne „dvojitý“ zisk pre dodávateľa a pre spotrebiteľa nepredstavuje žiadne protiplnenie. Žalobkyňa je presvedčená, že poplatkové zaťaženie spotrebiteľa bez poskytnutého protiplnenia banky je potrebné vyhodnotiť ako neprijateľné. V tejto súvislosti žalobkyňa poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18Co/109/2011 zo dňa 21.11.2012. Poplatok za poskytnutie úveru vytvára zjavnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, nemá pre spotrebiteľa žiaden preukázateľný prínos, pričom sa mu nedostáva žiadneho protiplnenia, ale slúži výlučne záujmu dodávateľa na maximalizáciu zisku spojeného s existenciou zmluvného vzťahu. Okrem uvedeného žalobkyňa rovnako považuje predmetný poplatok za nejasný a nezrozumiteľný, nakoľko z predmetných formulácii nie je spotrebiteľovi zrejmé, čo v skutočnosti poplatky zahŕňajú. V danom prípade je zrejmé, že ani sám súd nevie presne určiť, že čo konkrétne predmetný poplatok zahŕňa, ale len sa domnieva, že ide s ohľadom na jeho označenie o administratívne úkony dodávateľa. 17/K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný, ktorý žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vo výroku vecne správny, a aby zaviazal žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania. Rozsudok súdu prvej inštancie považuje za zreteľný, jasný a porozumiteľný. Téma, na ktorú žalobca opakovane v tomto spore poukazuje [t.j. výklad § 9 ods. 2 písm. l), predtým písm. k) a v súčasnosti písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch], je nateraz vyriešená aktuálnou a už ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR - poukázal na verejne dostupné uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23.04.2018, sp. zn. 4Cdo/211/2017, z 17.04.2018, sp. zn. 3Cdo/56/2018, a z 22.02.2018, sp. zn. 3 Cdo 146/2017. Pokiaľ ide o parciálnu otázku určenia neplatnosti v žalobnom návrhu žalobcu označenej zmluvnej podmienky, zamietnutie žaloby aj v tejto časti je podľa názoru žalovaného rozhodnutie správne a ďalej sa žalovaný pridržiava svojich doterajších vyjadrení. Ohľadne poplatku žalovaný uvádza, že poplatok (zreteľne komunikovaný spotrebiteľovi v predzmluvnej fáze i priamo označený v zmluve) predstavuje popri úrokoch (a eventuálne iných, žalobcom nenamietaných poplatkoch) jednoducho cenu za poskytnutie peňažných prostriedkov. Rovnaký záver prijala i česká právna teória, podľa ktorej cenovým dojednaním sú aj dojednania v úverových zmluvách o poplatkoch, ktoré sú tak vylúčené z prieskumu ich prípadnej neprijateľnej povahy podľa smernice o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (smernica Rady č. 93/13/EHS). 18/K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá má za to, že argumentácia, ktorú žalovaný prezentuje v časti tzv. rozpisu splátok by bola správna za predpokladu, ak by žalobkyňa so žalovaným uzatvorila spotrebiteľskú zmluvu až po 30.04.2018. Keďže však ide o zmluvu, ktorá nesporne bola uzatvorená pred týmto dátumom, je potrebné vychádzať z právnej úpravy, ktorá bola platná a účinná v danom čase. Žalobkyňa zotrváva na svojich doterajších argumentoch a podaniach. 19/K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný, ktorý v plnom rozsahu zotrváva na svojich doterajších vyjadreniach a procesných návrhoch. 20/Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach a z dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a podľa § 378 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne v ňou napadnutých výrokoch I. a III. rozsudku súdu prvej inštancie nie je dôvodné. 21/Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie má odvolací súd za to, že odôvodnenie súdu prvej inštancie je plne v súlade s § 220 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý tieto náležite a vyčerpávajúco vysvetlil v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré spĺňa všetky zákonom vyžadované náležitosti. Na tieto jeho závery v celom rozsahu poukazuje, nepovažuje za potrebné ich opätovne uvádzať s tým, že nepochybne nie sú dôvodné odvolacie námietky žalobkyne, ktorá odôvodnenie napadnutého rozsudku celkom neopodstatnene na mnohých miestach v odvolaní označila ako "en bloc" arbitrárne, nezrozumiteľné, nepresvedčivé, zmätočné, absurdné, contra legem a ignorujúce právnu úpravu, poukazujúc na to, že súdu prvej inštancie (predsa) dostatočne objasnila všetky skutočnosti významné z hľadiska merita veci, z ktorých jednoznačne vyplýva správnosť jej argumentácie. V tomto smere odvolací súd ešte na doplnenie poukazuje aj na to, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces. 22/V súvislosti so žalobkyňou namietanou bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru v dôsledku nedodržania podmienok § 9 ods. 2 písm. l/ (predtým písm. k/) zákona č. 129/2010 Z.z., krajský súd konštatuje, že žalobcom tvrdený nedostatok náležitostí ustanovenia § 9 ods. 2, písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-129/2010-ucinnost-od-01.01.2020> o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, spočívajúcich v rozpise splátok, zákon podľa žalobcu vyžaduje rozčlenenie splátky na to, koľko z nej pripadá na splátku istiny úveru a koľko na splátku úrokov, prípadne poplatkov, ktoré rozčlenenie v danom prípade nie je uvedené a ktorý výklad žalovaná strana nepovažovala za správny, keď sa dovolávala eurokonformného výkladu daného ustanovenia. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR k danej otázke, a to sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 a sp. zn. 4Cdo/211/2017 zo dňa 23.04.2018. Najvyšší súd SR v týchto rozhodnutiach sa venoval výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) vyššie citovaného zákona, podľa ktorých je zrejmá možnosť a tým aj nutnosť eurokonformného výkladu daného ustanovenia s poukazom na článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice Európskeho parlamentu Rady 2008/48/ES zo dňa 23.04.2008, pričom pri svojej argumentácii oba senáty Najvyššieho súdu SR reagovali aj na rozsudok SD EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C42-15 Home Credit Slovakia, a.s. proti X. U.. Z odôvodnenia rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo/211/2017 zo dňa 23.04.2018 vyplýva, že „pokiaľ ide o to, či zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzatvorili strany sporu, obsahuje výšku, počet a termíny splátok úrokov a iných poplatkov, je potrebné mať na zreteli, že eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. <http:// zakony.judikaty.info/predpis/zakon-129/2010-ucinnost-od-01.01.2020> umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky. Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je konštantná) pripadá na istinu, istinu, úverový úrok a iné platby“. Obdobný záver vyplýva aj z odôvodnenia rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018, podľa ktorého „Eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje“. Preto ani odvolací súd nepovažoval za dôvodnú argumentáciu žalobkyne k ňou uvádzanej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. 23/Odvolací súd však tiež v tejto súvislosti, a to aj v nadväznosti na žalobkyňou označené rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré boli vydané až po vydaní uznesenia vo veci sp. zn. 3Cdo/146/2017 (a ktoré reprezentujú iný názorový smer), považuje za potrebné poukázať na to, že v predmetných rozhodnutiach nebola pri výklade ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. celkom dôsledne zohľadnená dôležitá zásada, vyplývajúca z práva EÚ, podľa ktorej každá sankcia za porušenie relevantných vnútroštátnych noriem vydaná za účelom dosiahnutia cieľov vymedzených Smernicou, musí spĺňať požiadavku proporcionality. V tomto ohľade opatrenia stanovené vnútroštátnou právnou úpravou nemôžu ísť nad rámec toho, čo je primerané a potrebné na uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných danou právnou úpravou, a ak existuje možnosť rozhodnúť sa medzi viacerými primeranými opatreniami, je potrebné sa prikloniť k najmenej obmedzujúcemu, a spôsobené nevýhody nesmú byť neprimerané sledovaným cieľom (Rozsudok Súdneho Dvora z 26. septembra 2013 vo veci C 418/11, Texdata Software GmbH, najmä body 51,52). Pokiaľ ide o otázku bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v danej veci, tento následok je nepochybne sankciou spojenou (aj) s absenciu obsahových náležitostí zmluvy o úvere. Preto i otázku (ťažiskovú v danej veci) či za stavu, keď má dlžník možnosť kedykoľvek požiadať o bezplatné poskytnutie údajov o plánovanej amortizácii dlhu a veriteľ má povinnosť tieto informácie dlžníkovi poskytnúť na jeho žiadosť, možno od veriteľa v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. vyžadovať, aby už do zmluvy o úvere uviedol aj vnútornú štruktúru jednotlivých splátok s tým, že v prípade jej absencie bude úver poskytnutý bezúročne a bez poplatkov, je nevyhnutné hodnotiť z hľadiska, či takáto sankcia za neuvedenie vnútornej skladby každej splátky, zodpovedá požiadavke proporcionality. V tomto smere treba poukázať na ciele Smernice, zohľadnené aj Súdnym dvorom EÚ v rozsudku vo veci C 42/15, teda na to, že článok 10 ods. 2 písm. h) Smernice stanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia, ako i na to, že z článku 10 ods. 2 písm. i) a článku 10 ods. 3 Smernice vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že Súdny dvor EÚ v citovanom rozhodnutí konštatoval i to, že pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti smernice 2008/48, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (pozri analogicky rozsudok z 12. júla 2012, SC Volksbank România, C 602/10, EU:C, body 63 a 64) (body 52, 53 a 55 rozsudku). Za tohto stavu dospel odvolací súd k záveru, že nakoľko je nepochybné, že ciele Smernice sú v plnej miere naplnené i v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje presnú špecifikáciu vnútornej štruktúry splátok, nemožno ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. vykladať tak, že absencia takýchto údajov má za následok bezpoplatkovosť a bezúročnosť úveru. Vzhľadom na svoju závažnosť by totiž sankcia v podobe odopretia nároku na akúkoľvek odplatu za poskytnutie úveru veriteľovi napriek zjavnému naplneniu legitímneho cieľa sledovaného danou právnou úpravou v prípade opačného výkladu citovaného ustanovenia nepochybne išla nad rámec toho, čo je primerané a potrebné na uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných danou právnou úpravou. V nadväznosti na uvedené sa potom odvolací súd nestotožnil ani so závermi žalobkyne, na ktoré v odvolaní poukázala v rámci rozsiahleho všeobecného výkladu ohľadne otázok prameňov práva EÚ, zásad a princípov harmonizácie, resp. transpozície smerníc, priameho a nepriameho účinku smerníc, keď tieto sú s poukazom na uvedené bez významu vo vzťahu k preskúmavanej veci. Pokiaľ žalobkyňa v tejto súvislosti za absurdný označuje postup, v rámci ktorého sa súd prvej inštancie podľa jej názoru odklonil od vnútroštátnej úpravy, odvolací súd poukazuje na to, že zo strany prvoinštančného súdu o nerešpektovanie platnej a účinnej právnej úpravy nejde, nakoľko (ako už bolo uvedené) posúdenie právnej stránky prejednávanej veci závisí od výkladu ust. ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. a v tomto smere sa odvolací súd s výkladovými závermi súdu prvej inštancie, vychádzajúcimi z uznesenia Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 3Cdo/146/2017, stotožnil. 24/Ohľadom poplatku za poskytnutie úveru v hodnote 96 eur odvolací súd poukazuje na to, že poplatok za poskytnutie úveru bol v zmysle občianskeho práva cenou plnenia, preto sa na dojednanie o ňom nevzťahuje možnosť súdneho prieskumu jeho primeranosti v zmysle ustanovení o ochrane spotrebiteľa. Neexistuje všeobecný zákaz brať na seba v rámci jedného zmluvného vzťahu iné povinnosti než tie, ktoré pre daný zmluvný typ stanoví zákon a na tom nemení nič ani princíp ochrany spotrebiteľa a zakotvený v § 51 občianskeho zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/> a v rozhodnutí Rady č. 93/13/EHS. Smernica rady ES 93/13/EHS vylučuje z preskúmavania práve dojednávanie ceny, ktoré ponechala na dohodu zmluvných strán v súlade so zákonmi trhového hospodárstva a hospodárskej súťaže. Pokiaľ mala žalobkyňa za to, že uvedený poplatok za poskytnutie úveru je pre ňu neakceptovateľný, mohla sa obrátiť ohľadom poskytnutia úveru na inú banku, ktorá si za poskytnutie úveru účtuje poplatok v nižšej hodnote. 25/Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v žalobkyňou napadnutej časti, ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). 26/O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania priznal v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP). 27/Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).