Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/264/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1303899226 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1303899226.6 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: J.. Y. Y., P. Ž., R. E. XX, zastúpeného JUDr. Tatianou Polkovou, advokátkou so sídlom v Žiline, Na priekope 13, proti žalovaným: 1/ Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, 2/ Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 09. decembra 2011, č.k. 15Ct 22/2003-620; v znení opravného uznesenia zo dňa 28. augusta 2012 č.k. 15Ct/22/2003-714 v spojení s uznesením zo dňa 25. februára 2014 č.k. 8Co 109/2013-733, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej (vyhovujúcej) časti m e n í tak, že žalobu proti žalovanému 1/ zamieta. Žalovanému 1/ náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom zo dňa 09. decembra 2011 č.k. 15 Ct 22/2003 - 620 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 15 Ct22/2003 - 746 zo dňa 31.10.2014 súd prvej inštancie rozhodol o tom, že právo žalobcu priznané § 11 Občianskeho zákonníka, článkom 16 ods. 1, článkom 19 ods. 2, článkom 21 ods. 3, článkom 22 ods. 2 Ústavy SR a článkom 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené odposluchmi telefonických rozhovorov žalobcu orgánmi žalovaného 1/, ako aj tým, že žalovaný 1/ nezabezpečil bezpečné uloženie prepisov telefonických rozhovorov a tým, že žalovaný 1/ nevykonal efektívne vyšetrenie vo veci zverejnenia prepisu telefonických rozhovorov, žalobu v bode 1, 5 zamietol, žalovanému 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 199.163,51 eur, v časti určenia porušenia práva žalobcu odposluchmi telefonických rozhovorov žalobcu orgánmi ministerstva vnútra SR zamietol, s tým, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozsudku. Vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa § 11, § 13, § 100, § 101 Občianskeho zákonníka v spojení s článkom 16 ods. 1, článkom 19 ods. 2, článkom 21 ods. 3, článkom 22 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, článkom 8 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Skutkovo ustálil, že došlo k zásahu do súkromia žalobcu, teda do sféry, v ktorej sa pohybuje či už v rámci rodiny, kolegov, priateľov, známych, jeho korešpondencie, do ktorej spadajú aj telefonické rozhovory, do nedotknuteľnosti jeho obydlia, do sféry ktorého spadá jeho vtedajšie pracovisko Okresný súd Žilina, a to zverejnením prepisov jeho telefonických rozhovorov orgánmi žalovaného 1/ tým, že boli zaslané novinárke, pričom k tomuto právnemu záveru neodporuje ani predpoklad, že rozhodnutia o udelení súhlasu na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačných prevádzok žalobcu boli zrejme v súlade s osobitným zákonom, sledovali legitímny cieľ nevyhnutný v demokratickej spoločnosti, ktorým je prípadné zistenie páchateľa trestného činu, a teda vzhľadom k svojmu obsahu, neskôr mohli, ale aj nemuseli byť, použité v rámci prípadného trestného stíhania žalobcu, resp. iných osôb, ktoré boli zachytené v týchto rozhovoroch s ním, a to bez ohľadu na to, že, samozrejme, spravidla dôjde k zaznamenaniu určitých intímnych tém hovorov, ktoré, ale taktiež mohli viesť k ich použitiu alebo nepoužitiu v rámci trestného stíhania žalobcu, resp. iných osôb, ktoré boli zachytené v týchto rozhovoroch s ním. Zverejnením prepisov telefonických rozhovorov žalobcu s inými osobami tým, že boli zaslané neoprávnenej osobe - novinárke, ako aj tým, že sa o tom dozvedel žalobca, stratil sa legitímny záujem nevyhnutný v demokratickej spoločnosti, keďže práve z tohto dôvodu došlo k odpočúvaniu a zaznamenávaniu telekomunikačných prevádzok žalobcu, a preto došlo k zásahom do súkromia žalobcu, do jeho korešpondencie a nedotknuteľnosti obydlia, a to bez ohľadu na to, že odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky bolo ukončené 12.10.1999, pričom žalobca nikdy nebol trestne stíhaný. Z uvedených dôvodov vyhovel určovaciemu návrhu na vyslovenie porušenia práva žalobcu. Vzhľadom na mimoriadnu závažnosť zásahu do práva žalobcu na rešpektovanie súkromného života a korešpondencie, do sféry ktorých spadajú aj telefonické hovory, resp. ich textové predpisy, ktoré boli vedené v režime prísne tajné, vzhľadom na to, že textové predpisy telefonických hovorov museli byť poskytnuté novinárke príslušníkom policajného zboru, teda osobou, od ktorej sa očakáva bezvýhradné dodržiavanie zákona, vzhľadom na to, že išlo o príslušníka policajného zboru služobne zaradeného do jeho prezídia, teda v čele riadenia policajného zboru, vzhľadom na skutočnosť, že muselo ísť o úmyselné konanie, so zlým úmyslom za účelom prípadného zverejnenia informácií z týchto odposluchov v článku pripravovanou novinárkou, vzhľadom na to, že novinárke bol poskytnutý pomerne vysoký počet textových prepisov z týchto odposluchov, a to až 11, ako aj na skutočnosť, že išlo o textové prepisy telefonických hovorov na základe nezákonného odpočúvania osoby žalobcu ako sudcu, ktorý je ústavným činiteľom, a teda osobou absolútneho verejného záujmu, ustálil ako primeranú výšku náhrady nemajetkovej ujmy sumu 199.163,51 eur. Zároveň prihliadol aj na jej funkciu individuálnej a generálnej prevencie. Za nepodstatné považoval, že novinárka necitovala, ani neuviedla, ktoré konkrétne informácie pochádzajú z prepisov telefonických rozhovorov. Ako nedôvodnú posúdil žalovaným 1/ vznesenú námietku premlčania, keď mal zato, že premlčacia doba začala plynúť 28.11.2002, kedy sa žalobca na pojednávaní v inom súdnom konaní vo veci ochrany osobnosti dozvedel pri výpovedi novinárky prvýkrát plné znenie prepisov telefonických rozhovorov, premlčacia doba tak uplynula 28.11.2005, pokiaľ žalobu podal 29.10.2002, urobil tak v rámci plynutia premlčacej doby včas. Žalobu voči žalovanému 2/ pre nedostatok pasívnej legitimácie zamietol a ustálil pasívnu legitimáciu žalovaného 1/. V tejto súvislosti argumentoval, že zodpovednosť za zásah do osobnostných práv žalobcu musí znášať štát, keďže k nemu došlo konaním neznámeho policajta, ako dôsledku jeho profesionálneho zlyhania, teda príslušníka policajného zboru, ktorého ústredným orgánom štátnej správy je ministerstvo vnútra, ktoré preto v tomto prípade zastupuje štát. 2. Proti tomuto rozsudku, do vyhovujúcej časti, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný 1/ domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bola žaloba proti nemu v celom rozsahu zamietnutá, alternatívne zastavenia konania dôvodiac tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., keďže ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, bola mu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Argumentoval, že žalobca bol za porušenie práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa článku 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd odškodnený nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 117/07 - 33 zo dňa 04.02.2009, kedy mu bolo priznané finančné zadosťučinenie vo výške 20.000 eur; ústavný súd sa vo svojom náleze zaoberal nielen otázku zákonnosti vydaných súhlasov na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky, ale je otázkou realizácie súhlasov na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky, ktoré jedine spoločne a nerozdielne by mohli predstavovať zásah do súkromia fyzickej osoby v zmysle článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Mal za to, že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky je zavŕšením ústavnej ochrany porušených práv žalobcu, teda všetkých práv, vrátane práva na súkromie, k porušeniu ktorého v žiadnom prípade nemohlo dôjsť len samotným vydaním súhlasov na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky, ale jedine vydaním týchto súhlasov v spojení s ich realizáciou, pričom žalobca bol v tejto veci jednoznačne predmetným nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky už finančne odškodný. Z uvedeného dôvodu nie je daná aktívna legitimácia žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v časti týkajúcej sa realizácie odposluchov na základe súhlasov na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky, ktoré boli na základe nálezu zrušené a žalobcovi bolo poskytnuté primerané finančné zadosťučinenie v tejto veci v sume 20.000 eur. Namietal nedostatok právomoci súdov, keďže všeobecný súd nemá právomoc rozhodovať opakovane o náhrade nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv v zmysle Občianskeho zákonníka, keď už o ústavných právach, ktoré majú širší záber, rozhodol príslušný Ústavný súd Slovenskej republiky. Namietal nedostatok právomoci civilného súdu určovať, či orgán činný v trestnom konaní koná, alebo nekoná efektívne. Namietal svoju pasívnu legitimáciu v konaní s poukazom na to, že Slovenská republika nevykonávala vyšetrovanie vo veci úniku odposluchov, a preto nemohla porušiť v tejto súvislosti práva žalobcu. Rovnako Slovenská republika v žiadnom prípade nerealizovala po technickej stránke odposluchy, na ktoré boli vydané súhlasy na odposluch príslušným krajským súdom a Slovenská republika ani nevydala súhlas na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky telefónnych hovorov účastníckej telefónnej stanice a ani tento súhlas nepredlžovala. Poukázal na to, že Slovenská republika tiež nevykonávala vyšetrovania a nemala povinnosť zabezpečiť uloženie prepisov telefonických hovorov, keď na tieto úkony boli oprávnené a povinné iné subjekty, a nie štát. V tejto súvislosti namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie, keďže štát nemohol zasiahnuť v tejto súvislosti do osobnostných práv žalobcu, do osobnostných práv fyzických osôb je spôsobilý zasiahnuť jedine konkrétny štátny orgán, nie však Slovenská republika, zodpovednosť štátu neprichádzala do úvahy jedine na základe zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý umožňuje v odôvodnených prípadoch priznať poškodenej osobe nemajetkovú ujmu. Zotrval na svojej námietke premlčania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s poukazom na to, že realizácia údajne nezákonných odposluchov bola ukončená 12.10.1999, odkedy začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, od ktorej mohlo byť právo žalobcom tvrdené vykonané, resp. uplatnené po prvý raz, posledným dňom premlčacej lehoty bol deň 13.10.2002, a pokiaľ bola žaloba podaná 29.10.2002, bolo to po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby. Ďalej argumentoval tým, že príslušný útvar Ministerstva vnútra Slovenskej republiky len po technickej stránke, v súlade s trestným poriadkom, na základe súhlasov na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky, zabezpečil to, čo bolo v tom čase príslušným a oprávneným orgánom nariadené v súlade s vtedy platnými predpismi Slovenskej republiky. Namietal, že v konaní nebol predložený žiaden priamy dôkaz, ktorý by hodnoverne a jednoznačne preukazoval, že predpisy, o ktorých hovorila novinárka, sú oficiálne policajné materiály, vyhotovené konkrétnou súčasťou policajného zboru; texty, ktoré mala novinárka k dispozícii, neboli nikdy stotožnené, teda neboli predložené žiadnej policajnej súčasti na zaujatie stanoviska či a z akého útvaru by mali byť materiály, o ktorých hovorila novinárka v inom konaní, pochádzať, navyše vytýkal súdu prvej inštancie, že vychádzal iba z výpovede novinárky, ktorá vypovedala v inej právnej veci a práve naopak podľa Úradu na ochranu utajovaných skutočností Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nebolo zaznamenaný únik utajovaných skutočností, ktoré boli spracované v rámci tzv. akcie "Medveď". Podotkol, že z výpovede autorky článku vyplýva, že táto nepoužila priamo informácie, ktoré jej boli do redakcie doručené. Namietal záver súdu prvej inštancie, že prepisy telefonických hovorov museli byť poskytnuté novinárke príslušníkom policajného zboru, ako aj jeho záver o tom, že išlo o konanie úmyselné, resp. so zlým úmyslom, ako aj jeho záver o tom, že písomnosti mali byť v stupni utajenia prísne tajné. V tejto súvislosti namietal, že súd prvej inštancie prejudikoval skutočnosti, ktoré v konaní neboli nijakým spôsobom hodnoverne preukázané, a preto ani mohlo byť na ich základe rozhodnuté. Namietal právomoc civilného súdu prejudikovať, či určitá osoba spáchala alebo nespáchala trestný čin. Poukazoval na to, že Policajný zbor je súčasťou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, a preto za prípadné konanie príslušníkov Policajného zboru zodpovedá Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy, ktorý má vlastné kompetencie. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre Policajný zbor je právnickou osobou, ktorá má v tejto personálnej oblasti samostatnú spôsobilosť na práva a povinnosti a môže byť žalované aj v občianskom súdnom konaní, má samostatnú spôsobilosť mať práva a povinnosti vo všetkých sporoch, v ktorých je zo zákona nositeľom práv alebo povinností a ako príslušný služobný úrad zodpovedá za výkon služobného pomeru policajta a táto zodpovednosť nie je daná štátu. Vo väzbe na uvedené mal za to, že Slovenská republika nie je nositeľom uplatňovaných povinností zo služobného vzťahu, ale za pasívne legitimovaného, a teda nositeľom právnej povinnosti v prejednávanej veci, bolo potrebné považovať Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako služobný úrad, na ktorom vykonávajú policajti štátnu službu. Za neprípustné považoval pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy zohľadňovať generálnu prevenciu. Namietal správnosť záverov súdu prvej inštancie o mimoriadnej závažnosti zásahu do osobnostných práv žalobcu a v tejto súvislosti zdôrazňoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by k zníženiu jeho vážnosti v spoločnosti došlo v značnej miere, a to či už v jeho rodine, v mieste bydliska, na pracovisku, v odbornom svete, v politickom či inom verejnom živote, teda v ktorejkoľvek sfére jeho životného uplatnenia. Priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy považoval za vysoko nadhodnotenú. Záverom namietal nepreskúmateľnosť a zmätočnosť prvoinštančného rozhodnutia. 3. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1/ poukázal na to, že jeho odvolanie je nekoncentrovanou zmesou nesprávnych skutkových tvrdení a nesprávnych právnych záverov a vedome obchádza merito veci, ktorým je nelegálny zásah do jeho súkromia neoprávneným porušením jeho práv priznaných mu Ústavou Slovenskej republiky. Za katastrofu považoval to, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, konajúce za Slovenskú republiku, v právnom štáte nevie, v ktorom období odpočúvali policajti ústavného činiteľa - sudcu. Namietal, že jeho odpočúvanie sa skončila 12.10.1999, v skutočnosti to bolo až 19.04. 2000, ktorý fakt vyplýva z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 80/08 a I.ÚS 117/07, ako aj z rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý nezákonné súhlasy na jeho odposluchy vydával. Mal zato, že v konaní jednoznačne preukázal, že všetky dôvody, ktoré obsahovali žiadosti o súhlas s použitím ITP, ktoré boli predkladané sudcovi, boli úplne nepravdivé a vymyslené, polícia od samého začiatku konala proti nemu so zlým úmyslom a podlo, z dokazovania vyplynul záver, že ak by polícia nevymyslela nepravdivé dôvody žiadosti o súhlas na použitie ITP, tak by ho nikdy nedostala, pretože zákonné dôvody na odpočúvanie nikdy neexistovali a preukázal aj to, že polícia dokonca odpočúvala jeho telefonáty, obsah ktorých sa týkal jeho zastupovania advokátom v občianskom súdnom konaní. Neoprávnený zásah do jeho súkromia je výsledkom nesprávneho úradného postupu orgánov verejnej noci Slovenskej republiky, za ktoré zodpovedá štát, ktorý záver nepochybne vyplýva aj z článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, a preto nemôže námietka nedostatku legitimácie žalovaného 1/ obstáť. Argumentáciu žalovaného 1/ o preukazovaní následku neoprávneného zásahu do súkromia považoval za prekonanú aktuálnou judikatúrou slovenských všeobecných súdoch. Vo vzťahu k námietke premlčania namietal, že Najvyšší súd Slovenskej republiky nevysvetlil v žiadnom rozhodnutí dôvody zmeny právneho názoru v otázke premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a v tomto smere poukázal na odlišné stanovisko sudcu Ústavného súdu SR pripojené pri uznesení sp.zn. I. ÚS 219/2001 z 09.06.2011 a nestotožnil sa tak s formalistickým názorom na premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v tom, že je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje, keďže tento názor nerešpektuje predmet nároku, ktorým je osobnostné právo, ale bezdôvodne favorizuje obsah nároku, čo je v rozpore s § 1 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v ďalšom analyzoval dôvody, pre ktoré považuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za nepremlčateľný. S poukazom na nález Ústavného súdu I. ÚS 117/07 zo dňa 04.02.2009, ktorým boli nezákonné rozhodnutia, na základe ktorých boli vykonané odposluchy a záznam telekomunikačnej prevádzky, zrušené, premlčacia doba by mohla objektívne začať plynúť až momentom, keď sa zásah do jeho súkromia stal neoprávneným, teda právoplatnosťou nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, a teda v čase podania žaloby premlčacia doba ešte ani nezačala plynúť. Z uvedených dôvodov považoval rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a žiadal ho preto potvrdiť. 4. O odvolaní žalovaného 1/ rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 03. mája 2016 č.k. 8Co/480/2015-757 tak, že žalobu proti žalovanému 1/ zamietol pre nedostatok jeho pasívnej legitimácie v konaní, v ktorom sa žalobca domáha nárokov vyplývajúcich z neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv. 5. Na dovolanie žalobcu Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 25. júla 2018 sp.zn. 4 Cdo 22/2017 rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 8Co 480/2015 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu odňatia účastníkom konania možnosti konať pred súdom vzhľadom na to, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie " nečakane" a nepredvídateľne na iných (nových) dôvodoch než súd prvej inštancie, pričom žalobca v danej procesnej situácii nemal možnosť namietať správnosť nového právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní, pričom zo spisu nevyplýva, že by odvolací súd postupoval podľa § 382 C.s.p., čím porušil práva žalobcu na spravodlivý proces, a pokiaľ v konaní došlo k procesnej vade zmätočnosti, bolo potrebné rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. 6. V intenciách pokynov dovolacieho súdu odvolací súd postupom podľa § 382 C.s.p. vyzval strany, aby sa v lehote 10 dní písomne vyjadrili k možnému použitiu ustanovení právnych predpisov, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci neboli použité a sú pre rozhodnutie veci rozhodujúce (§ 420 ods. 2 v spojení s § 853 Občianskeho zákonníka, § 11 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, § 16 písm. d) zákona č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky, § 1, § 6 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore, § 21 ods. 1 zákona č. 303/1995 Z.z. o rozpočtových pravidlách, § 18 ods. 2 písm. d) Občianskeho zákonníka, § 21 Občianskeho zákonníka, § 125 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 135 Občianskeho zákonníka, § 456 Občianskeho zákonníka, § 462 Občianskeho zákonníka). Žalobca vo svojom vyjadrení namietal spochybňovanie otázky pasívnej vecnej legitimácie štátu. Žalovaný 1/ vo svojej reakcii na výzvu zotrval na svojej námietke nedostatku pasívnej legitimácie v konaní. 7. Odvolací súd opätovne preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v medziach dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že žalovaný 1/ vo svojom odvolaní dôvodne namieta, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia jeho pasívnej legitimácie v konaní ako subjektu zodpovedného za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu. 8. Podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá. 9. Podľa § 853 Občianskeho zákonníka, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. 10. Podľa § 11 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre a) ochranu ústavného zriadenia, verejného poriadku, bezpečnosti osôb a majetku, ochranu a správu štátnych hraníc, bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, veci zbraní a streliva, súkromné bezpečnostné služby, vstup na územie Slovenskej republiky a pobyt cudzincov na jej území, občianske preukazy, cestovné doklady a oprávnenia na vedenie motorových vozidiel, otázky utečencov a presídlencov, evidenciu obyvateľov, evidenciu cestných motorových a prípojných vozidiel, integrovaný záchranný systém, civilnú ochranu a hasičskú ochranu, b) všeobecnú vnútornú správu vrátane veci územného a správneho usporiadania Slovenskej republiky, štátne symboly, heraldický register, archívy a registratúry, štátne občianstvo, matričné veci, zhromažďovanie a združovanie vrátane registrácie niektorých právnických osôb, o ktorých to ustanoví zákon, organizačné zabezpečenie volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, organizačné zabezpečenie volieb prezidenta Slovenskej republiky a ľudového hlasovania o jeho odvolaní, organizačné zabezpečenie volieb do orgánov územnej samosprávy, organizačné zabezpečenie referenda, vojnové hroby, živnostenské podnikanie, povoľovanie verejných zbierok, koordináciu výkonu štátnej správy uskutočňovanej obcami, vyššími územnými celkami a orgánmi miestnej štátnej správy, c) automatizovaný informačný systém miestnej štátnej správy, d) Policajný zbor, vojská ministerstva vnútra a Hasičský a záchranný zbor, e) koordináciu vzdelávania zamestnancov obcí a vyšších územných celkov plniacich úlohy štátnej správy. 11. Podľa § 16 písm. d) zákona č. 347/1990 Zb., o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy Slovenskej republiky pre riadenie Policajného zboru a Vojsk ministerstva vnútra. 12. Podľa § 1, § 6 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore, policajný zbor je ozbrojený bezpečnostný zbor, ktorý plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti, boja proti zločinnosti vrátane jej organizovaných foriem a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré pre Policajný zbor vyplývajú z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky. Policajný zbor je podriadený ministrovi. 13. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 303/1995 Z.z. o rozpočtových pravidlách, rozpočtové organizácie sú právnické osoby štátu, obce alebo vyššieho územného celku, ktoré sú svojimi príjmami a výdavkami zapojené na štátny rozpočet, rozpočet obce alebo na rozpočet vyššieho územného celku. Hospodária samostatne podľa schválených rozpočtov s prostriedkami, ktoré im určí ústredný orgán, obec alebo vyšší územný celok v rámci svojho rozpočtu. Rozpočtovými organizáciami podľa tohto zákona sú všetky štátne orgány s výnimkou organizácií podľa § 34 ods. 3. 14. Podľa § 18 ods. 2 písm. d) Občianskeho zákonníka, právnickými osobami sú iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon. 15. Podľa § 21 Občianskeho zákonníka, pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou. 16. Podľa § 125 ods. 2 Občianskeho zákonníka, osobitný zákon ustanovuje, ktoré veci môžu byť predmetom vlastníctva iba štátu alebo určených právnických osôb. 17. Podľa § 135 Občianskeho zákonníka, kto nájde stratenú vec, je povinný ju vydať vlastníkovi. Ak vlastník nie je známy, je nálezca povinný odovzdať ju príslušnému štátnemu orgánu. Ak sa o ňu vlastník neprihlási do jedného roka od jej odovzdania, pripadá vec do vlastníctva štátu. 18. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu. 19. Podľa § 462 Občianskeho zákonníka, dedičstvo, ktoré nenadobudne žiadny dedič, pripadne štátu. 20. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 21. Pre vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah je potrebná existencia protiprávneho zásahu objektívne spôsobilého vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby v priamej príčinnej súvislosti s ktorou došlo k neoprávnenému zásahu. Všetky podmienky musia byť splnené súčasne, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany a povinnosť subjektu zásahu súdom uloženú povinnosť znášať. Zásah musí byť spôsobilý narušiť integritu fyzickej osoby, znížiť hodnotu jej osobnosti, privodiť jej ujmu na cti, dôstojnosti a spoločenskej vážnosti. Ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu, jeho úmysel či konanie v dobrej viere, a preto nie je rozhodujúce, či konal pôvodca zásahu úmyselne či len nedbalo určité tvrdenia preberal a ďalej rozširoval - spoliehajúc sa na ich pravdivosť, ako aj bez ohľadu na to, či si bol vedomý neoprávnenosti zásahu. Následky neoprávneného zásahu preto nemôžu byť vylúčené dôkazom tzv. ospravedlniteľného omylu. 22. Neoprávneným zásahom je teda zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t.j. s právnym poriadkom. 23. Vecná legitimácia vyjadruje stav vyplývajúci z hmotného práva, ktorý v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu. Nositeľom vecnej legitimácie v spore je ten, kto je zúčastnený na právnom vzťahu (práve), o ktorý v konaní ide. Odporca je pasívne vecne legitimovaný vtedy, keď má povinnosť, ktorej splnenia sa navrhovateľ na ňom domáha alebo ktorá má byť určená, a to ku dňu vyhlásenia rozsudku. Súd môže návrhu vyhovieť len vtedy, ak navrhovateľ žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, ak sa v konaní táto skutočnosť nepreukáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. 24. Najvyšší súd SR v rozhodnutí z 26. septembra 2013 sp.zn. 3Cdo 176/2012 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. R 127/2014 konštatoval, že pri riešení otázky, kto je pasívne legitimovaný v konaní o ochranu osobnosti, v ktorom je za zásah do osobnostných práv označené konanie určitého štátneho orgánu, treba mať na zreteli to, že režim ochrany osobnosti je postavený na princípe zodpovednosti pôvodcu zásahu za ujmu spôsobenú na chránených osobnostných právach, ako aj to, že nároky vyplývajúce z neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti sú podľa platnej právnej úpravy pojmovo odlišné od nárokov na náhradu škody. V občianskoprávnych vzťahoch sa uplatňuje zásada, v zmysle ktorej za škodu (ujmu) zodpovedá ten, kto ju spôsobil; v prípade škody spôsobenej právnickou osobou ide o činnosť tých osôb, ktoré právnická osoba na túto činnosť použila (§ 420 aj § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka). Z tejto zásady existujú v občianskoprávnych vzťahoch výnimky len v prípadoch výslovne uvedených v zákone (viď napríklad § 422 a 427 Občianskeho zákonníka). Výnimka zo zásady, že za škodu zodpovedá ten, kto ju spôsobil, vyplýva tiež zo zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom; takáto výnimka vyplýva tiež zo zákona č. 514/2003 Z.z., v ustanovení § 1 ods. 1 ktorého je vyjadrené, že za škodu spôsobenú niektorým orgánom verejnej moci nezodpovedá tento orgán, ale štát. V pôsobnosti zákona č. 58/1969 Zb. (aj zákona č. 514/2003 Z.z.) to teda znamená, že bez ohľadu na skutočnosť, ktorý štátny orgán (orgán verejnej moci) škodu spôsobil, subjektom zodpovedným za škodu a pasívne vecne legitimovaným v konaní o náhradu škody je štát. To ale neplatí v odlišných právnych vzťahoch a v pôsobnosti iných zákonov; neplatí to medziiným ani vtedy, keď ide o ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) a pôvodcom zásahu je právnická osoba - štátny orgán (orgán verejnej moci), konkrétnym konaním ktorého malo dôjsť k zásahu do osobnosti. Dovolací súd v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2007 sp. zn. I. ÚS 137/07, v závere ktorého sú zaujaté právne závery obdobné tým, ku ktorým dospel dovolací súd v preskúmavanej veci. 25. V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR z 30. júla 2008 sp. zn. 3 Cdo 201/2007 dovolací súd dovodil, že pokiaľ žalobca počas celého konania z hľadiska skutkového tvrdil, že k zásahu do jeho osobnostných práv došlo postupom (prípadne rozhodnutiami) orgánov činných v trestnom konaní (konkrétne jeho obvinením, vzatím do väzby a obmedzovaním osobnej slobody) a tiež informovaním verejnosti o priebehu tohto trestného stíhania, žalovaná tieto rozhodnutia nevydala, vytýkaného konania sa nedopustila (žalobcu nezadržala, nevzala do väzby, verejnosť o trestnom stíhaní neinformovala), preto z hľadiska žalobou uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže byť považovaná za subjekt zásahu. Žaloba teda v časti, v ktorej sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ustanovenia § 13 Obč. zák., nesmerovala voči tomu, kto bol pasívne legitimovaný - žalovaná sa nedopustila konania, ktoré podľa žalobcom tvrdených skutkových okolností zasiahlo do jeho osobnosti. Na tom, že v danom prípade žalovaná nie je subjektom zásahu (pôvodcom žalobou vytýkaného správania orgánov činných v trestnom konaní), nič nemení skutočnosť, že žalovanou je Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Z hľadiska určenia subjektu zásahu do osobnostných práv nemožno štát (Slovenskú republiku) ani ústredný orgán štátnej správy pre súdy a väzenstvo (Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky) stotožňovať s odlišnými subjektmi (policajnými orgánmi, prokuratúrou, súdmi, médiami a pod.), ktoré majú samostatnú právnu subjektivitu a nesú vlastnú zodpovednosťou za prípadné zásahy do osobnostných práv fyzických osôb. So zreteľom na uvedené malo žalobu zamietajúce rozhodnutie odvolacieho súdu spočívať primárne na právnom závere, že žalovaná nie je vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 11 až 13 Občianskeho zákonníka vecne (pasívne) legitimovaná. 26. V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 131/2017 v bode 14 dovolací súd odmietol použitie "analógie legis" zákona č. 514/2003 Z.z. pri riešení otázky pasívnej legitimácie a to z toho dôvodu, že nároky vyplývajúce z neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti sú podľa platnej právnej úpravy pojmovo odlišné od nárokov na náhradu škody. Zákon č. 514/2003 Z.z. síce v ustanovení § 17 ods. 2 predpokladá, že pri odškodňovaní môže byť poskytnutá náhrada nielen za škodu a ušlý zisk, ale aj za spôsobenú nemajetkovú ujmu, platná právna úprava však rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. OZ) a právom na náhradu škody. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo rýdzo osobnej povahy, ktoré je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi, právo na náhradu škody je na rozdiel toho právo majetkovej povahy, ktoré môže patriť tak fyzickej ako aj právnickej osobe a nemá absolútnu, ale iba relatívnu povahu. Ide preto o dve celkom samostatné práva, ktoré sú podmienené rôznou sférou ochrany zabezpečovanej Obč. zák. 27. Z pohľadu ustálenej súdno-aplikačnej praxe je subjektom zodpovedným za neoprávnenosť zásahu do osobnostných práv, a teda subjektom pasívne legitimovaným v konaní o nárokoch vyplývajúcich z neoprávneného zásahu do osobnostných práv, jedine pôvodca zásahu, teda fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila protiprávneho konania spôsobilého privodiť ujmu na osobnostných právach. V prípade, ak bol neoprávnený zásah do osobnosti spôsobený niekým, kto bol vedome použitý právnickou či fyzickou osobou k realizácii činnosti tejto právnickej či fyzickej osoby, a takto použitá fyzická osoba konala v rámci svojho poverenia, postihuje občianskoprávna sankcia podľa § 13 Obč. zák. zásadne samotnú právnickú či fyzickú osobu (pri analogickom použití ustanovenia § 420 ods. 2 Obč. zák. v spojení s ustanovením § 853 ods. 1 Obč. zák.), a použitá fyzická osoba zodpovedá len v rámci vnútorného vzťahu, a to všetko za predpokladu, že pri činnosti tejto použitej fyzickej osoby bol zachovaný miestny, časový a vecný (vnútorný účelový) vzťah k plneniu úloh vyplývajúcich z činnosti právnickej či fyzickej osoby, a že sa tak nedopustila v tomto zmysle excesu z rámca vymedzenej činnosti právnickej či fyzickej osoby, kedy by občianskoprávna zodpovednosť za neoprávnený zásah postihovala priamo túto použitú fyzickú osobu. 28. V preskúmavanej veci malo dôjsť k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu nezákonným odpočúvaním a zaznamenávaním jeho telefonických hovorov zo strany Policajného zboru, teda postupom v rozpore so zákonom č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore (§§ 35- 38 v znení účinnom 21.05.2003), a to predložením nedôvodných žiadostí na použitie ITP zo strany Policajného zboru, nezákonnou manipuláciou - sprístupnením neoprávnenej osobe obsahu prepisov záznamov z odpočúvania policajnými orgánmi (§ 69 cit. zák.) a neefektívnym vyšetrovaním vo veci zverejnenia prepisov telefonických hovorov policajnými orgánmi. 29. Z uvedeného je zrejmé, a správne bolo v tomto smere aj konštatované súdom prvej inštancie, že k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu malo dôjsť postupom a činnosťou príslušníkov Policajného zboru v rozpore s objektívnym právom - porušením zákona o Policajnom zbore č. 171/1993 Z.z. 30. Ministerstvo vnútra SR je; ako ústredný orgán štátnej správy, do ktorého pôsobnosti spadá aj Policajný zbor (§ 11 zák. č. - 575/2001 Z.z. - o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy - účinného od 1.1.2002; resp.§ 16 písm. d/ zák. č. 347/1990 Zb. účinnom do 31.12.2001); samostatná právnická osoba (§ 18 ods. 2, písm. d) Obč. zák. v spojení s § 21 ods. 1 zák. č. 303/1995 Z.z. o rozpočtových pravidlách - účinnom do 31.12.2004), má vlastnú právnu subjektivitu, a teda môže v občianskoprávnych vzťahoch samostatne vystupovať, nadobúdať práva a brať na seba povinnosti. 31. Policajný zbor je podľa § 1 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore ozbrojený bezpečnostný zbor, ktorý plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti, boja proti zločinnosti vrátane jej organizovaných foriem a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré pre Policajný zbor vyplývajú z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky, a je podriadený ministrovi vnútra (§ 6 cit.zák.). 32. Z hľadiska vecnej hmotnoprávnej legitimácie, je potrebné starostlivo rozlišovať štát - ako účastníka občianskoprávnych vzťahov podľa § 21 Obč. zák., od štátnych orgánov, resp. orgánov štátnej správy, vystupujúcich ako samostatné právnické osoby podľa § 18 ods. 2 písm. d/ Obč. zák. 33. V prípadoch zodpovednosti za vznik škody alebo ujmy spôsobenej neoprávneným zásahom štátneho orgánu je zodpovednosť štátu (Slovenskej republiky) daná len v prípadoch, pokiaľ ide o škodu/ ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom štátnych orgánov, kedy nezodpovedá samotný štátny orgán, ale sám štát (SR). Štát a štátny orgán sú teda odlišnými subjektmi práva, odlišnými právnickými osobami. Zodpovednosť štátu za vznik škody/ujmy sa tak uplatní len v medziach pôsobnosti osobitného zákona o zodpovednosti štátu za škodu (zák. č. 58/1969 Zb. a násl. zák. č. 514/2003 Z.z.), nemožno však jeho pôsobnosť; ani za použitia analógie; rozširovať aj na prípady neoprávneného zásahu do osobnostných práv a nárokov z neho vyplývajúcich v zmysle § 11 a nasl. Obč. zák. Z hľadiska subjektu zásahu do osobnostných práv nemožno štát stotožňovať s odlišnými subjektmi - policajné orgány, súdy, prokuratúra, ktoré pokiaľ majú samostatnú subjektivitu, tak aj nesú vlastnú zodpovednosť za prípadné zásahy do osobnostných práv, resp. túto zodpovednosť znášajú štátne orgány v ktorých riadiacej pôsobnosti sa nachádzajú. 34. Okrem tohto zodpovednostného vzťahu vystupuje štát ako účastník občianskoprávnych vzťahov podľa § 21 Obč. zák. ako vlastník určitých vecí (§ 125 ods. 2, § 135 ods. 1), ako oprávnený subjekt na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 456), ako nadobúdateľ dedičstva ( § 462). 35. S poukazom na vyššie uvedené úvahy odvolací sú zastáva názor, že žalovaný 1/ (Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra SR), v danom prípade štát, nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom, nakoľko nie je účastníkom občianskoprávneho vzťahu k žalobcovi pre absenciu (neoprávneného) zásahu zo strany štátu spočívajúcu v určitom konaní či správaní vo vzťahu k osobe žalobcu v súvislosti s používaním ITP a vyšetrovaním úniku informácií, nakoľko sám štát nevykonával odpočúvanie žalobcu, nesprístupnil prepisy telefonických hovorov neoprávneným osobám a ani nevykonával vyšetrovanie úniku prepisov, a preto nemôže byť ani subjektom zásahu do osobnostných práv žalobcu, teda pôvodcom v žalobe žalobcom vytýkaného konania orgánov činných v trestnom konaní. 36. Súd prvej inštancie v tomto smere správe ustálil, že k protiprávnemu konaniu došlo zo strany príslušníkov Policajného zboru, ktorého ústredným orgánom štátnej správy je Ministerstvo vnútra SR, nesprávne však vyvodil záver, že zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu musí znášať štát, ktorý zastupuje v tomto prípade Ministerstvo vnútra SR. 37. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel, na rozdiel od súdu prvej inštancie, k právnemu záveru, že žalovaný 1/ nie je pasívne legitimovaným v konaní, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej (vyhovujúcej) časti, ktorý ho založil na právnych záveroch, ktoré nezodpovedajú správnemu právnemu posúdeniu veci, zmenil tak, že žalobu proti žalovanému 1/ zamietol (§ 388 C.s.p.). 38. O nároku na náhradu trov (celého) konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého v odvolacom konaní úspešnému žalovanému 1/ vznikol nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa obsahu spisu žalovanému 1/ žiadne trovy nevznikli, je preto v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.februára 2018 sp.zn. 7Cdo 14/2018 uverejnené pod R 72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018). 39. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 430 C.s.p.).