Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Cob/41/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1311207389 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Krišková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1311207389.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a JUDr. Ľubice Břouškovej, v právnej veci žalobcu: DARA studio, spol. s r.o., so sídlom Párovská 9/4, Nitra, IČO: 44 912 188, zastúpený: JUDr. Eva Hlaváčová, advokátka, so sídlom Farská 12, Nitra, proti žalovanej: F.. J. G. H., I. XXXXX/XXG, G., zastúpená: BIZOŇ & PARTNERS, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, o zaplatenie 3.968,- EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 26Cb/72/2011-498 zo dňa 12.07.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 26Cb/72/2011-498 zo dňa 12.07.2017 p o t v r d z u j e. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že Návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 07.06.2016 sa zamieta. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 3.968,- EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % p.a. od 09.10.2010 do zaplatenia a žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že podanou žalobou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 3 968 EUR s prísl. titulom nezaplatenia za činnosť vykonanú v súvislosti s organizáciou a zabezpečením svadby konanej dňa 14.08.2010. Rozsudkom súdu sp. zn. 26Cb/72/2011 zo dňa 24.04.2013 súd návrh zamietol, dôvodom zamietnutia žaloby bola skutočnosť, že uznal námietku žalovanej o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu za dôvodnú. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave rozhodnutím sp. zn. 2Cob/265/2013-326 zo dňa 13.01.2015 napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava III zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po vrátení veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dôkazmi citovanými v odseku 5 odôvodnenia a dospel k záveru, že pre posúdenie existencie nároku žalobcu na zaplatenie faktúr č. 2010/26 a č. 2010/27 bolo primárne nevyhnutné objasniť okruh subjektov zaviazaných zo zmluvy uzatvorenej za účelom zabezpečenia organizácie svadby. Čo sa týka zmluvy samotnej, strany v čase od predzmluvných rokovaní až po konanie vo veci samej hovorili o rôznych typoch zmlúv (o príkaznej zmluve, zmluve o obstaraní veci ako i o zmluve o dielo). Podľa názoru súdu išlo v danom prípade o inominátnu zmluvu uzatvorenú podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Následne bolo celé dokazovanie, ako aj posudzovanie pravdivosti tvrdení strán a vnútornej logiky prezentovaného skutkového stavu podmienené bezformálnosťou uzatvorenej zmluvy, vyplývajúcou jednak zo zákona, ako aj z dohody zmluvných strán. Bezformálnosť zmluvy automaticky viedla v prejednávanej veci k potrebe prihliadať pri rozhodovaní veci predovšetkým na vôľu strán, prejavenú nielen výslovne, ale aj konkludentne, teda faktickým konaním strán. Účastníci zmluvného vzťahu, ako výluční disponenti s predmetnou zmluvou, čo do ich vôle vstúpiť do vzájomného zmluvného vzťahu, do formy, predmetu a ďalších náležitostí zmluvy, si museli byť vedomí, že pri absencii písomnej formy zmluvy a jej prípadných zmien či doplnení, bude v prípade vzniku akýchkoľvek sporov podstatné predovšetkým skúmanie a preukázanie ich skutočne prejavenej vôle. 3. Z tvrdení strán sporu ako aj z predložených dôkazných prostriedkov (vzájomná mailová komunikácia strán sporu, predbežná kalkulácia - návrh, dohodnutá konečná suma diela vrátane zmluvných podmienok spolupráce, príjmový pokladničný blok zo dňa 26.01.2010) mal súd za preukázané, že v rámci predzmluvných rokovaní konali a k uzatvoreniu zmluvy došlo medzi žalovanou a fyzickou osobou - podnikateľom O. L. DARA. Svedčí o tom predovšetkým skutočnosť, že návrh zmluvných podmienok, vrátane predbežnej kalkulácie, ako aj zálohová faktúra znela na meno O. L. ako podnikateľa. Do tohto okamihu nebol okruh zmluvných strán pred súdom sporný. Situácia sa zmenila v súvislosti s vystavením ďalších zálohových faktúr, ktoré zneli na meno žalobcu ako obchodnej spoločnosti. S odkazom na tieto faktúry žalobca v konaní tvrdil, že niekedy v júni 2010 (pravdepodobne dňa 08.06.2010) došlo medzi O. L. ako konateľkou žalobcu a žalovanou k ústnej dohode o tom, že organizácia svadby ako aj fakturácia poskytnutého plnenia bude vykonávaná prostredníctvom žalobcu ako obchodnej spoločnosti. Dôvodom takejto zmeny mala byť ekonomická výhodnosť takto uzatvorenej zmluvy pre žalovanú, ktorej sa týmto nenavýši výsledná suma za organizáciu svadby o DPH. Žalovaná počas celého priebehu konania popierala, že by v súvislosti s organizáciou svadby kedykoľvek vstúpila do zmluvného zväzku so žalobcom. Poukazovala predovšetkým na predzmluvné dojednania strán formou mailovej komunikácie, na zaplatenie zálohovej faktúry vo výške 100,- eur, kedy bola jednoznačne za stranu zväzku označená O. L. DARA ako fyzická osoba - podnikateľ, ako aj na absenciu akéhokoľvek dôkazu jednoznačne preukazujúceho zmenu zmluvy ako celku, či zmenu v osobe účastníka zmluvy. Zálohové faktúry (č. 2010/16, č. 2010/20, č. 2010/21, č. 2010/22) podľa žalovanej nesúviseli s organizáciou svadby, ale sa týkali iných obchodov so žalobcom, faktúru č. 2010/22A žalovaná nikdy nevidela ani neplatila. 4. Súd uviedol, že žalovaná bola v priebehu konania opakovane vyzvaná na predloženie akéhokoľvek dôkazu preukazujúceho existenciu iného obchodného vzťahu so žalobcom. Samotné tvrdenie o tom, že sa tento iný obchodný vzťah týkal poradenstva pri organizácii iných akcií žalovanou, bez akejkoľvek bližšej špecifikácie organizovaných akcií, prípadne detailov tejto obchodnej spolupráce so žalobcom (ktorý existenciu iných obchodných vzťahov so žalovanou výslovne popiera), nepôsobilo pred súdom vierohodne. Ani predloženie reklamného materiálu agentúry žalovanej žiadnym spôsobom neprispelo k preukázaniu pravdivosti jej tvrdení. Reklamný materiál, ktorý v tejto súvislosti žalovaná predložila, pred súdom preukazuje len tú skutočnosť, že žalovaná poskytuje služby v oblasti organizovania spoločenských akcií, pre rozhodovanie v prejednávanej veci bol predložený dôkaz irelevantný. Taktiež tvrdenie, že išlo o iné akcie organizované v hoteli Park Inn pre spoločnosť Club Co, s.r.o., bez žiadnej špecifikácie organizovaných akcií, ich povahy, dátumu konania, subdodávateľa prevzatého od žalobcu alebo inej informácie, ktorá by akýmkoľvek spôsobom potvrdzovala, že takýto obchod medzi žalobcom a žalovanou existoval, resp. že v rozhodujúcom čase boli organizované také spoločenské akcie, na ktoré sa žalovaná odvoláva, vyznieva pred súdom nedôveryhodne. Súd ponechal žalovanému široký časový priestor na predloženie akéhokoľvek dôkazu na preukázanie týchto tvrdení ako aj priestor čo do povahy dôkazu, ktorým tieto skutočnosti mohla preukázať. V priebehu celého konania k tomu zo strany žalovanej nedošlo. Žalovaná v konaní taktiež spochybňovala autenticitu mailovej správy zo dňa 08.06.2010, ktorou mala žalobcovi navrhnúť fakturovanie s predmetom služby „poradenstvo a spolupráca pri organizovaní spoločenských akcií.“ Na preukázanie svojho tvrdenia prezentovala súdu oznámenie správcu domény EXO TECHNOLOGIES spol. s r.o., ktorý spravoval doménu žalovanej, v zmysle ktorej nie je možné ku komunikácii žalovanej z danej domény predložiť žiadne informácie, keďže boli po ukončení zmluvného vzťahu v celom rozsahu odstránené. Z tohto oznámenia však v žiadnom prípade nevyplýva, že predmetná správa zo dňa 08.06.2010 nebola nikdy poslaná zo strany žalovanej žalobcovi. 5. V tejto súvislosti súd poukázal na tú skutočnosť, že procesná zodpovednosť strany sporu za preukázanie svojich tvrdení nezaťažuje v konaní len žalobcu, ale aj žalovaného. Dôkazné bremeno v konaní pred súdom má totiž každá strana, ktorá z existencie tvrdených skutočností odvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. To platí obzvlášť v prípadoch, ak má súd rozhodnúť vo veci samej, keď určitá skutočnosť významná pre rozhodnutie podľa hmotného práva, nebola prípadne nemohla byť pred súdom preukázaná a keď výsledky hodnotenia predložených dôkazov neumožňujú súdu prijať jednoznačný záver o pravdivosti tvrdení tej - ktorej sporovej strany, najmä pokiaľ sú tieto tvrdenia celkom protichodné. 6. Na základe vyššie uvedeného súd konštatoval, že odvolávanie sa na obchodné tajomstvo a absenciu súvislosti s prejednávanou vecou neobstojí pred súdom ako dôvod, pre ktorý si žalovaná nemôže riadne splniť svoju dôkaznú povinnosť. Preto pre túto časť procesnej obrany žalovanej platí, že pokiaľ nepreukázala žiadnu skutočnosť, ktorá by dôveryhodne spochybnila súvislosť zálohových faktúr s organizáciou svadby, v tejto časti neuniesla svoje dôkazné bremeno. V súvislosti s predmetnými faktúrami stojí za zmienku aj časové hľadisko ich vystavenia a zaplatenia, nakoľko k týmto úkonom došlo zo strany žalobcu i žalovanej len krátko pred konaním svadby. Táto skutočnosť tiež nasvedčuje tomu, že faktúry súviseli s organizáciou svadby tak, ako to pred súdom tvrdil žalobca. Komparáciou výpovedí žalobcu a žalovanej a ich posúdením vo vzájomnej súvislosti aj s ďalšími vykonanými dôkazmi súd konštatoval, že výpoveď žalovanej nepôsobila v porovnaní s výpoveďou žalobcu dôveryhodne, a preto súd ďalej na základe vyššie uvedených skutočností mal za preukázané, že zálohové faktúry súviseli so službami poskytovanými žalobcom v rámci organizácie svadby. 7. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou, či došlo medzi žalobcom a žalovanou k dohode o tom, že organizáciu svadby zabezpečí žalobca ako obchodná spoločnosť. Nakoľko zákon pri zmluvách uzatvorených podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, ani vzájomná dohoda účastníkov zmluvného vzťahu nevyžadovala pre vzájomné záväzky písomnú formu úkonu, prihliadal súd pri hodnotení vzniku a obsahu záväzku predovšetkým na vzájomnú komunikáciu účastníkov zmluvného vzťahu a prejavy vôle účastníkov vyjadrené výslovne i konkludentne. Spornou zostala predovšetkým údajná ústna dohoda o tom, že svadba bude zabezpečovaná prostredníctvom obchodnej spoločnosti. Keďže o existencii takejto dohody nevypovedal priamo žiaden dôkaz, musel súd odstrániť spornú otázku tým, že vychádzal zo správania účastníkov zmluvného vzťahu tvoreného množinou čiastkových, často konkludentných právnych úkonov. Tými sa rozumejú také úkony, ktoré neboli uskutočnené výslovným spôsobom (ústne či písomne). Tieto úkony teda nemajú znaky slovného prejavu, avšak konajúci subjekt prejaví svoju vôľu takým spôsobom, že niet pochybností o tom, že zo strany konajúceho subjektu išlo o prejav vôle, aký je jeho obsah, k čomu tento prejav vôle smeroval, čo ním subjekt sledoval. 8. Súd prvej inštancie mal za to, že zo správania ako aj z výpovede žalobcu možno usudzovať, že žalobca pristupoval k organizácii svadby ako obchodná spoločnosť od júna 2010. Naproti tomu žalovaná existenciu ústnej dohody počas celého konania popierala. Toto tvrdenie žalovanej koliduje s viacerými v konaní preukázanými skutočnosťami. Ide predovšetkým o vyššie uvádzané zálohové faktúry, ktoré žalovaná platila v prospech žalobcu, ako to vyplýva aj z výpisu z bankového účtu žalobcu (netýka sa to faktúry č. 22A/2010, ktorej zaplatenie nebolo v konaní preukázané, avšak na účely tohto konania ani nevyhnutné, nakoľko právny vzťah medzi stranami sporu bol preukázaný ostatnými zálohovými faktúrami). Je totiž nepravdepodobné, aby žalovaná opakovane platila niekoľko faktúr za služby spojené s organizáciou svadby na účet žalobcu, pokiaľ bola presvedčená o tom, že svadba je organizovaná fyzickou osobou - podnikateľom. Ďalšou rozhodujúcou okolnosťou, ktorá spochybňovala tvrdenie žalovanej o tom, že v súvislosti so svadbou nikdy nejednala so žalobcom, je aj následná komunikácia medzi žalovanou a žalobcom pri vrátení faktúry č. 2010/26 a faktúry č. 2010/27, pričom tieto listiny boli výslovne adresované žalobcovi ako obchodnej spoločnosti. V tomto prípade neobstojí tvrdenie žalovanej o tom, že nebolo v jej úmysle jednať s O. L. ako konateľkou žalobcu, a že v prípade predmetnej písomnosti došlo k omylu na strane koncipienta advokátskej kancelárie, ktorou sa v konaní nechala zastúpiť. V predmetnej veci totiž nebola takto adresovaná len jedna listina. V zmysle písomnosti žalovanej zo dňa 17.09.2010 - Vrátenie faktúr č. 2010/26 zo dňa 16.08.2010 a č. 2010/27 zo dňa 16.08.2010 so žiadosťou o podanie písomného vysvetlenia a predloženia dodacích listov, ktoré bolo podpísané priamo žalovanou, nie jej právnym zástupcom, žalovaná v predmetnej veci oslovila priamo žalobcu, s ktorým konala ako s obchodnou spoločnosťou, a s O. L. ako jej konateľkou. Podobne tomu bolo pri písomnosti zo dňa 14.10.2010 - Odpoveď na opätovné zaslanie faktúry č. 2010/27 zo dňa 16.08.2010. Z uvedených listín vyplýva, že nešlo o omyl advokátskeho koncipienta, ktorý mal vo veci nesprávne osloviť obchodnú spoločnosť. So žalobcom ako obchodnou spoločnosťou primárne konala samotná žalovaná, a toto konanie žalovanej považuje súd za smerodajné pre určenie obsahu vôle žalovanej. 9. Súd poukázal na skutočnosť, že prvýkrát bola namietaná absencia aktívnej legitimácie na konanie až po začatí konania na civilnom súde, na čom bola následne postavená celá procesná obrana žalovanej. Je pravdou, že v prípade absencie písomnej formy zmluvy mohli spočiatku okolnosti prípadu budiť dojem, že organizácia svadby bola dojednaná s fyzickou osobou - podnikateľom, ktorá bola zaviazaná aj oprávnená zo zmluvného vzťahu so žalovanou. Avšak pri dôkladnom objasňovaní skutkových okolností a odstraňovaní rozporov vo výpovediach strán sporu, predovšetkým v súvislosti s platením zálohových faktúr a ďalšej vzájomnej komunikácie strán tak, ako to prvostupňovému súdu vyplývalo z rozhodnutia krajského súdu, dospel súd k záveru, že procesná obrana žalovanej v tejto veci koliduje s jej vonkajšou manifestáciu vôle počas existencie zmluvného vzťahu v čase pred začatím konania. 10. Ďalej súd poukázal na to, že konkludentné právne úkony, ktoré zohrávali v prejednávanej veci dôležitú úlohu, treba vykladať s ohľadom na viaceré aspekty. Ide predovšetkým o vôľu toho, kto právny úkon realizoval, ďalej obvyklý spôsob chápania vyjadrenia vôle určitým spôsobom a v neposlednom rade dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon adresovaný. Napriek tomu, že žalovaná pred súdom spochybňuje existenciu ústnej dohody o tom, že svadba mala byť organizovaná obchodnou spoločnosťou, úkony žalovanej, akými sú zaplatenie zálohových faktúr na účet žalobcu a ich ďalšia vzájomná komunikácia, svedčia o vedomom a úmyselnom konaní žalovanej vo vzťahu k žalobcovi. Majúc na zreteli pravidlá výkladu vôle strán uvedené v § 266 ods. 1 až § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka musí súd konštatovať, že zo správania strán vyplýva, že medzi nimi došlo k dohode o takej úprave vzájomných vzťahov, že svadba dňa 14.08.2010 bude organizovaná žalobcom, v dôsledku čoho aj náklady vzniknuté v súvislosti s organizáciu svadby bude účtovať žalobca. 11. K ďalším návrhom strán na vykonanie dokazovania (napríklad znaleckým dokazovaním znalcom z oblasti informačných technológií), súd nevyhovel, nakoľko skutočnosti, ktoré mali byť návrhom na doplnenie dokazovania preukázané, boli na účely tohto konania v potrebnej miere preukázané inými dôkaznými prostriedkami príp. neboli pre rozhodnutie súdu vo veci samej kľúčové. Preto ich vykonanie považoval súd za nehospodárne, a to najmä s ohľadom na náklady navrhovaných dôkazov a ďalšie nadbytočné predlžovanie konania, v ktorom bolo vykonané už pomerne rozsiahle dokazovanie. 12. Po prijatí záveru o aktívnej legitimácii žalobcu na konanie bolo pre ďalšie rozhodovanie podľa súdu podstatné zistiť, či nárok uplatňovaný v prejednávanej veci je dôvodný, či žalobca reálne poskytol plnenia vyúčtované vo faktúre č. 2010/26 a vo faktúre č. 2010/27 a či bolo plnenie poskytnuté v kvalite a množstve vymienenom žalovanou. 13. Súd prvej inštancie uviedol, že v rámci celého priebehu konania žalovaný pred prvostupňovým súdom žiadnym spôsobom nespochybnil uplatňovaný nárok čo do jeho dôvodu a výšky. Svoju procesnú obranu postavil výhradne na námietke nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu na konanie. Samotnú skutočnosť, či uplatňovaný nárok zahŕňa len preukázane poskytnuté plnenia zo strany žalobcu, v kvalite prípadne množstve požadovanom žalovaným a v správne vyčíslenej výške, nebolo pred súdom zo strany žalovaného nikdy sporované. Súd vykonával v priebehu celého konania aj v súvislosti s názorom odvolacieho súdu, vysloveným v jeho zrušujúcom uznesení, rozsiahle dokazovanie a stranám bol poskytnutý široký priestor na prezentáciu a preukázanie svojich tvrdení pred súdom. Keďže žalovaný uplatňovaný nárok nepoprel, postupoval súd v zmysle § 151 ods. 1 CSP a výšku neuhradenej pohľadávky považoval za nespornú. 14. S ohľadom na vyššie uvedené považoval súd prvej inštancie nárok žalobcu na zaplatenie faktúr za služby poskytnuté v súvislosti s organizáciou svadby za dôvodný, a preto jeho návrhu v plnom rozsahu vyhovel. 15. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 16. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná z dôvodov, že podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) CSP súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d ) CSP, nakoľko konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, podľa ustanovenia § 365 ods. 1, písm. e) CSP súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) CSP, nakoľko prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP, nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa obsahu podala žalovaná odvolanie do výroku vo veci samej a súvisiacemu výroku o trovách konania. 17. Podľa žalovanej súd prvej inštancie porušil ustanovenie § 181 ods. 2 CSP. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že na pojednávaní dňa 18.01.2016 súd vyzvala na prednesenie svojho predchádzajúceho právneho názoru, no súd prvej inštancie na uvedenú požiadavku strany sporu vôbec nereagoval. Žalovaná žiadala, aby jej súd vysvetlil, ako má predbežne vyriešenú otázku aktívnej legitimácie žalobkyne. Ak by totiž súd prvej inštancie prijal iný záver, ako prijal vo svojom prvom rozhodnutí zrušenom odvolacím súdom, bolo potrebné pristúpiť k vykonaniu dokazovania ohľadne zisťovania dôvodu a výšky v žalobe uplatnenej pohľadávky. Dôvod a aj výšku pohľadávky totiž žalovaná sporovala od samého začiatku prejednávania veci navrhovala vykonať rozsiahle dokazovanie ohľadne každej jednej položky uplatnených žalobkyňou vo faktúrach. Dokazovanie k tejto veci súd nevykonal. Nakoľko súd prvej inštancie svoje svoje jediné dovtedy prezentované právne stanovisko o neexistencii aktívnej legitimácie žalobcu nezmenil atoto v zmysle § 181 ods. 2 CSP pred stranami sporu nevyslovil, a to ani na výslovnú požiadavku žalovanej, znemožnil žalovanej, aby uskutočnila jej procesné práva ohľadne precíznejšieho preukazovania neexistencie dôvodu a výšky v žalobe uplatnenej pohľadávky, na základe čoho došlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý súdny proces. Žalovaná poukázala na dôvody svojich písomných vyjadrení adresovaných súdu prvej inštancie, jedná sa konkrétne o vyjadrenie zo dňa 27.01.2012 a vyjadrenie žalovanej zo dňa 06.06.2016. Z obsahu týchto početných prejavov vôle žalovanej v priebehu súdneho konania vyslovene vyplývalo, že žalovaná namietala množstvo, akosť a kvalitu služieb poskytnutých žalobkyňou a vyfakturovaných vo faktúrach 2010/26 a 2010/27, ktoré sú predmetom tohto súdneho konania a žiadala vykonať rozsiahle dokazovanie ohľadne preukázania oprávnenosti žalobného nároku žalobkyne. Z uvedeného vyplýva, že dôvod a výška v žalobe uplatnenej pohľadávky bola skutočnosťou spornou a v tejto otázke neexistovalo zhodné tvrdenie strán sporu. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené stanoviská žalovanej, vyznieva konštatovanie vo veci konajúceho súdu prvej inštancie o tom, že žalovaná pred prvostupňovým súdom žiadnym spôsobom nespochybnila uplatňovaný nárok, čo do jeho dôvodu a výšky a že svoju procesnú obranu postavila výhradne na námietke nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu nelogicky, nekonzistentné a vo výslovnom rozpore s právnou obranou žalovanej. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, žalovaná uvádza, že nesprávny procesný postup súdu spočíva v porušení ustanovenia § 186 ods. 2 CSP, kedy súd nevychádzal zo zhodných tvrdení strán sporu, ale sporné - nezhodné tvrdenia strán sporu vyhodnotil ako nesporné a podľa toho rozhodol. Je preto nevyhnutné konštatovať, že prijatím záveru zo strany súdu o nenamietaní dôvodu a výšky uplatnenej pohľadávky žalovanou, znemožnil súd prvej inštancie žalovanej, aby uskutočnila jej procesné práva ohľadne preukazovania neexistencie dôvodu a výšky v žalobe uplatnenej pohľadávky. Týmto rozporným záverom s obsahom vyjadrení žalovanej, došlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý súdny proces. 18. Podľa žalovanej súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Žalovaná namieta nesprávny procesný postup vo veci konajúceho súdu prvej inštancie, ktorý odmietol vykonať pre posúdenie veci významné dokazovanie. V prvom rade je potrebné poukázať na to, že na základe nesprávneho vyhodnotenia sporných skutočností súdom prvej inštancie ohľadne údajného nenamietania dôvodu a výšky pohľadávky žalobcu žalovanou, nedošlo zo strany súdu k vykonaniu rozsiahleho dokazovania navrhovaného zo strany žalovanej. Jednalo sa o dokazovanie každej jednej položky uvedenej vo faktúr č. 2010/26 a faktúre č. 2010/27, a to aj prostredníctvom predvolania jednotlivých dodávateľov predmetných služieb. Vzhľadom k tejto otázke považovala žalovaná za významné vykonať dokazovanie aj ohľadne oprávnenosti vyúčtovania zálohovej faktúry č. 2010/22A, ktorú žalovaná nikdy do rúk neobdržala a nikdy ju ani neuhradila. Žalovaná poukazovala v konaní na potrebu vykonania účtovného auditu v účtovníctve žalobkyne, nakoľko žalobkyňa si preukázateľne svojvoľne manipulovala s obsahom účtovných dokladov, tak ako jej prišlo vhod. 19. Žalovaná ďalej namietala nesprávne skutkové zistenia súdu ohľadne zálohových faktúr. Poukázala na to, že súd prvej inštancie obsah všetkých 5 označených faktúr v priamom rozpore s ich znením a bez posúdenia na vec sa vzťahujúcich daňových a účtovných predpisov a účtovnej evidencie žalobkyne nesprávne označil za zálohové faktúry na budúce plnenie služieb žalobkyne za organizáciu svadby žalovanej, hoci tieto bez akýchkoľvek pochybností nesú všetky znaky riadnych a teda ostrých faktúr mimo rozsahu organizácie svadby. Vzhľadom na tento nesprávny skutkový záver súdu prvej inštancie, tento z dôvodu nevykonania dôkazu navrhovaného žalovanou nesprávne vyhodnotil, že tieto žalovanou uhradené „zálohy" sa týkajú zálohových platieb za svadbu. Žalovaná však s poukazom na vyššie uvedené zdôrazňuje, že nešlo o žiadne zálohy, ale o riadne platby za činnosti poskytnuté žalobkyňou na akciu v hoteli ParkInn, ktorá so svadbou nesúvisela. 20. Žalovaná navrhla výsluch svedkyne S. I. ohľadne preukázania vzťahu žalobkyňou vystavených faktúr za zabezpečenie tzv. inej akcie. Uviedla, že nebolo objektívne možné v konaní pred súdom prvého stupňa dokazovanie vykonať, nakoľko spoločnosť Club Co, s.r.o. bola od 01.09.2011 vymazaná z obchodného registra a hotel Park Inn uzatvorený. Žalovaná teda z objektívnych príčin a bez svojej viny nemala možnosť zabezpečiť dôkaz k uvedenej otázke, t.j. predvolať zástupcu spoločnosti Club Co, s.r.o. resp. zamestnancov hotela Park Inn (navrhovala to aj sama žalobkyňa), ktorý už nefungoval a žalovaná nemala možnosť sa na uvedený hotel nakontaktovať s cieľom poskytnutia osobných údajov jeho zamestnancov pracujúcich na akcii zabezpečovanej žalovanou v uvedenom hoteli. V podstate náhodou v čase po vyhlásení rozhodnutia, zistila existenciu dôkazu. 21. V súvislosti s e-mailom zo dňa 08.06.2010 žalovaná uviedla, že takýto e-mail nepísala a spochybňuje jeho autenticitu. Žalobkyňa mala uniesť dôkazné bremeno a autenticitu emailovej správy zo dňa 08.06.2010 mala preukázať tak, aby neexistovala akákoľvek pochybnosť o tom, že predmetná fotokópia emailu z jej počítača nebola dodatočne upravovaná. Súd o tejto otázke rozhodol v rozpore s obsahom dôkazov produkovaných k uvedenej otázke. Z počítača žalobkyne by sa malo dať jednoznačne vyčítať celá história odoslanej emailovej správy. Uvedené zakladá nespreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia a jeho nezákonnosť. 22. Žalovaná konštatovala, že právne závery súdu odôvodňujúce tichý súhlas žalovanej so zmenou v osobe poskytovateľa služieb spojených s organizáciou svadby žalovanej súd zhrnul do 3 bodov, pričom vo všeobecnosti ich možno rozdeliť do 2 hlavných skupín. Prvou skupinou je priame konanie žalovanej realizované formou úhrady „zálohových faktúr'" za „svadbu" a druhou skupinou je nekonanie žalovanej, keď žalovaná nenamietala aktívnu legitimáciu v predsúdnom konaní a pri reklamácii služieb ohľadne faktúr 2010/26 a 2010/27. Uviedla, že výklad vôle žalovanej analýzou jej nekonania nie je prejavom vôle, z ktorého možno s určitosťou usúdiť, že táto ňou chcela vyjadriť jej súhlas so zmenou osoby dodávateľa služieb spojených s akciou svadba. Zo spisu je predsa preukázané, že žalobkyňa vykonala pre žalovanú aj iné aktivity, minimálne v rozsahu šitia závesov do jej domácnosti. 23. Žalovaná namietala, že nedostatočným odôvodnením napadnutého rozhodnutia aj v časti zápočtu platieb, ktorú súd vyhodnotil ako zaplatené zálohy za svadbu, nesie súdne konanie, ktoré prebehlo pred súdom prvej inštancie takú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 24. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 25. K odvolaniu žalovanej sa písomne vyjadrila žalobkyňa. Uviedla, že z doslovného znenia § 181 ods. 2 CSP vyplýva, že tento postup súdu, kedy určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, je viazaný len na úsek konania po prednese podstatného obsahu žaloby a vyjadrení. Súd teda nemá povinnosť neustále v priebehu konania stranám sporu oznamovať svoj predbežný právny názor na vec. Poukázala na to, že nič nebránilo v rámci konania na súde rozvinúť obranu čo do všetkých argumentov a nemusela obmedzovať obranu výhradne na aktívnu legitimáciu žalobkyne. Mala právneho zástupcu, ktorý mohol zvoliť procesnú taktiku za žalovanú, ktorý tak urobil vo forme námietky existencie aktívnej legitimácie žalobkyne v konaní. Uviedla, že ani z citovaných vyjadrení nevyplýva, že by žalovaná výslovne spochybňovala konkrétne nezaplatené položky, pre ktoré žalobkyňa podala žalobu. To čo robila žalovaná žalovaná v predsúdnom konaní (v rámci negociačného procesu) v zásade neovplyvňuje proces, resp. procesný postup žalovanej, ktorý sa týka konania na súde a ktorý v konaní na súde zvolila žalovaná. K ďalším odvolacím dôvodom žalobkyňa uviedla, že tieto pozostávajú z námietok žalovanej voči uplatňovaným faktúram, ktoré bola povinná uplatniť do skončenia dokazovania vo veci ešte pred súdom prvého stupňa, čo však neurobila a takéto dokazovanie je podľa jej názoru v tomto štádiu veci nad rámec rozhodovania odvolacieho súdu. Aktívna legitimácia žalobkyne v konaní bola preukázaná viacerými listinami a nakoniec aj viacerými platbami na účet žalobkyne, ktoré nedokázala žalovaná zodpovedne v konaní vysvetliť. Zamerala sa len na špekulatívne tvrdenia o inej akcii, ktorú nedokázala vysvetliť ani predložiť dôkazy o tom, že by sa žalobkyňa akoukoľvek formou podieľala na údajnej inej akcii. 26. Žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. 27. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3 C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 22.04.2019. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalovanej a vyjadrením žalobcu odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť. 28. Podľa § 387 ods. 2 a 3 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 29. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, keďže súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav, na zistený skutkový stav aplikoval príslušnú právnu normu, ktorú správne interpretoval a rozhodnutie bolo vydané v súlade s procesným právom. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacími dôvodmi žalovaného a k jednotlivým odvolacím námietkam uvádza nasledovné. 30. Pokiaľ ide o námietku žalovanej týkajúcu sa tvrdeného nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorý mal žalovanej znemožniť realizáciu jej patriacich práv, odvolací súd uvádza, že tento mal podľa žalovanej spočívať v porušení ust. § 181 ods. 2 a § 186 ods. 2 C.s.p. 31. Podľa § 181 ods. 2 C.s.p. po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu. 32. Podľa § 186 ods. 2 O.s.p. súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na ktorých sa strany dohodli, súd neprihliada. 33. Vo vzťahu k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p. je nevyhnutné kumulatívne splnenie troch zákonných znakov, ktorými sú: 1/nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný postup znemožnil strane sporu realizovať jej patriace procesné práva a zároveň 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pod pojmom nesprávny procesný postup súdu sa rozumie taký postup súdu v konaní, ktorý je v rozpore so zákonom. Aby teda bol naplnený predmetný odvolací dôvod (a aby bola daná dôvodnosť podaného odvolania), musí súd svojim nesprávnym procesným postup znemožniť strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, ktoré jej priznáva zákon. 34. Podľa odvolacieho súdu uvedená odvolacia námietka neobstojí, keďže postup súdu prvej inštancie nebol v rozpore so zákonom. Žalovaná súdu prvej inštancie v podstate vyčíta, že jej pred rozhodnutím neoznámil, že otázku aktívnej legitimácie vyriešil v prospech žalobcu a že sa bude vykonávať ďalšie dokazovanie. Takáto povinnosť súdu prvej inštancie zo zákona nevyplýva, naopak povinnosti zo zákona plynú strane sporu, ak chce byť v konaní úspešná. Predovšetkým odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že spor už bol rozhodnutý rozsudkom zo dňa 24.04.2013, ktorým bola žaloba zamietnutá pre nedostatok aktívnej legitimácie, pričom odvolací súd napadnutý rozsudok rozhodnutím sp. zn. 2Cob/265/2013-326 zo dňa 13.01.2015 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s vysloveným právnym názorom. Súd prvej inštancie už teda nemal povinnosť striktne postupovať podľa ust. § 181 ods. 2 C.s.p., ktoré upravuje postup súdu na prvom pojednávaní, resp. pri predbežnom prejednaní sporu. Súd prvej inštancie bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý sa „nestotožnil so záverom prvostupňového súdu, že v prejednávanej veci navrhovateľ nepreukázal existenciu záväzkového vzťahu medzi účastníkmi konania, pretože súd prvého stupňa rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu vecí, nevyhodnotenia niektorých listinných dôkazov založených navrhovateľom do spisu a nevykonania ďalších navrhnutých, prípadne iných dôkazov potrebných na odstránenie rozporov v tvrdeniach účastníkov konania“. Z rozhodnutia odvolacieho súdu teda vyplynula povinnosť pre súd prvej inštancie, vykonať dokazovanie predovšetkým za účelom zistenia, či je žalobca v spore aktívne legitimovaný, keďže žaloba bola zamietnutá pre nedostatok aktívnej legitimácie. Predbežné právne posúdenie ako aj spornú otázku teda formuloval odvolací súd a bolo na stranách sporu, aby navrhli dokazovanie ne preukázanie sporných skutočností. Odvolací súd uložil povinnosť náležite zistiť skutkový stav, čo nesporne predpokladalo zaoberať sa aktívnou legitimáciou žalobcu ako aj samotným nárokom. Žalovaná si teda musela byť vedomá, že ak chce byť v spore úspešná, musí preukázať nedostatok aktívnej legitimácie na strane žalobcu, resp. že nárok žalobcu je nedôvodný. Zároveň je potrebné uviesť, že ak bola žalovaná toho názoru, že v prípade preukázania aktívnej legitimácie žalobcu je sporná aj samotná výška žalovanej sumy, nestačilo, aby uviedla všeobecné tvrdenie, že žalobkyňa dielo neprevzala, nedisponuje protokolom o odovzdaní a nebola schopná objektívne činnosti vykonať. Predovšetkým žalovaná pochybila, ak iba uviedla, že ak bude súd považovať za potrebné vykonať dokazovanie jednotlivých položiek, navrhuje vytýčiť ďalšie pojednávanie v trvaní min. 10 hodín, z dôvodu rozsiahlosti a početností účtovných dokladov a ďalších sprievodných písomnosti. Tu treba zdôrazniť, že návrh na vytýčenie pojednávania v rozsahu 10 hodín nemožno považovať za popretie skutkových tvrdení žalobcu pokiaľ ide o výšku žalovanej sumy, ani za návrh na doplnenie dokazovania. Z celého konania nevyplynulo, že by žalovaná navrhla konkrétne dôkazy na preukázanie, že nárok žalobcu je nedôvodný čo do dôvodu i výšky. 35. Ustanovenie § 150 C.s.p. zakotvuje jednu zo základných procesných povinností strán sporu a to povinnosť tvrdiť. Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti relevantne tvrdiť má pre stranu v spore procesnoprávnu sankciu v podobe prehry sporu. V sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu. Sporové konanie sa riadi zásadou formálnej pravdy. Rozsudok v sporovom konaní v zásade zohľadňuje to, čo strany zhodne tvrdili, nezohľadňuje to, čo netvrdili. Žalovaná, ak chcela byť v spore úspešná, mala tvrdiť tie skutočnosti, ktoré by znamenali zánik jej povinnosti. Ak žalovaná v konaní účinne nepoprela tvrdenia žalobcu, súd správne vyhodnotil tvrdenia žalobcu ako nesporné. 36. Povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti sa v právnej teórii označuje ako povinnosť substancovane tvrdiť. Povinnosť substancovane tvrdiť má charakter procesného bremena. Zaťažuje toho, kto má procesnú povinnosť tvrdiť, ale aj toho, kto má procesnú povinnosť poprieť tvrdenie protistrany. Následkom porušenia povinnosti žalovaného substancovane tvrdiť je, že súd bez toho, aby vykonal dokazovanie, neprihliadne na jeho obranu. Ako príklad nesubstancovaného tvrdenia právna teória uvádza všeobecné tvrdenia bez uvedenia konkrétnych skutkových tvrdení a označenia dôkazov. V tomto prípade nemožno považovať vyjadrenie žalovanej zo dňa 27.01.2012 za substancované popretie, keďže je všeobecné a týkalo sa spochybnenia činnosti žalobcu ako obchodnej spoločnosti, t.j. námietky aktívnej legitimácie. Taktiež nemožno považovať za účinné popretie skutkových tvrdení žalobcu tvrdenie, že súd má preskúmať detailne položky a vytýčiť pojednávanie v rozsahu 10 hodín. Takéto tvrdenie bez popretia konkrétnych položiek, uvedenia, čo vlastne popiera, či dôvod, rozsah, kvalitu alebo cenu, možno jednoznačne označiť za nesubstancované tvrdenia, na ktoré nebolo potrebné prihliadať. Súd prvej inštancie teda dospel k správnemu záveru a postupoval správne, ak skonštatoval, že žalovaný nárok nepoprel, v dôsledku čoho ho možno považovať za nesporný. 37. Vzhľadom na odôvodnenie v predchádzajúcich odsekoch, nesúhlasí odvolací súd s námietkou žalovanej, že došlo k porušeniu ust. § 186 ods. 2 C.s.p. Nemožno súhlasiť s tvrdením žalovanej, že súd prvej inštancie sporné - nezhodné tvrdenia strán sporu vyhodnotil ako nesporné a na tomto základe rozhodol. Keďže žalovaná nepoprela skutkové tvrdenia ohľadne rozsahu, kvality a výšky plnenia, súd prvej inštancie dospel k záveru, že tvrdenia žalobcu treba považovať za nesporné. 38. Záverom odvolací súd k tejto odvolacej námietke uvádza, že zo zvukového záznamu z pojednávania zo dňa 12.07.2017 vyplýva, že súd prvej inštancie vyzval sporové strany, aby označili dôkazy , ktoré navrhujú vykonať a následne ich vyzval, aby vec zhrnuli. Žalovaná, resp. jej právny zástupca nenavrhol vykonať žiaden dôkazy, trval na námietke nedostatku aktívnej legitimácie a v rámci záverečnej reči uviedol, že právny vzťah bol uzavretý s fyzickou osobou. Žalovaná teda výslovne nárok nepoprela, do konca popierala iba aktívnu legitimáciu žalobcu v konaní, čím sa bez toho, aby si uvedomila, čo bolo predmetom žaloby spoliehala na to, že súd zamietne žalobu pre nedostatok aktívnej legitimácie. Žalovaná ale od počiatku vedela, čo je predmetom spotu, a teda, že ak chce byť v spore úspešná, musí účinne tvrdenia žalobcu poprieť. Za významné považuje odvolací súd aj skutočnosť, že žalovaná bola v spore zastúpená advokátom, od ktorého je opodstatnené očakávať, že advokát ako kvalifikovaný právny zástupca urobí všetko pre dosiahnutie procesného úspechu ním zastúpenej strany sporu, t.j. že v priebehu sporového konania riadne uplatní všetky procesné nároky svojho klienta. Z vyššie uvedených dôvodov (odseky 30 a 38 tohto odôvodnenia) dospel odvolací súd k záveru, že postupom súdu prvej inštancie neboli porušené práva žalovanej na spravodlivý súdny proces. 39. Odvolacia námietka, podľa ktorej súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, neobstojí, keďže posúdenie, ktoré z navrhnutých dôkazov je potrebné vykonať pre rozhodnutie v spore, prináleží výlučne súdu (§ 185 ods. 1 C.s.p.), subjektívny postoj strany sporu (napr. o potrebe vykonať ňou navrhnuté dôkazy) je pritom v zásade irelevantný. Tomuto výlučnému právu súdu zodpovedá povinnosť uložená mu ustanovením § 220 ods. C.s.p. okrem iného uviesť v odôvodnení rozhodnutia, aké dôkazy označili strany sporu, ktoré dôkazy vykonal, a prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. 40. Odvolací súd nesúhlasí s námietkou žalovanej, že súd prvej inštancie nesprávne postupoval, ak nevykonal rozsiahle dokazovanie navrhnuté žalovanou k jednotlivým položkám na faktúrach. V prvom rade odvolací poukazuje na skutočnosť, že žalovaná nemala žiadne ďalšie návrhy na dokazovanie a k návrhu na vytýčenie pojednávania v rozsahu 10 hodín na preskúmanie účtovných položiek, sa odvolací súd vyjadril už v odseku 34 tohto rozhodnutia. Ako už bolo konštatované, žalovaná nielenže nenavrhla žiaden dôkazy na popretie samotného nároku, ale ani netvrdila žiadne konkrétne skutkové tvrdenia. V konaní žalovaná nepoprela konkrétne jednotlivé položky pokiaľ ide o ich dôvodnosť a výšku, ani nenavrhla takéto dokazovanie. 41. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaná naďalej trvá na tom, že bola v súvislosti s organizáciou svadby v právnom vzťahu s O. L. ako fyzickou osobou a nie so žalobcom a to bez ohľadu na to, či žalobca tvrdí, že malo dôjsť k postúpeniu práv a povinností na základe nešpecifikovanej dohody z júna 2010, alebo tvrdí, že právny vzťah existoval medzi účastníkmi konania od počiatku. Časové hľadisko vystavovania faktúr, ktoré nie sú ani zálohovými faktúrami a ktoré sa netýkajú akcie svadba nemôže bez akýchkoľvek pochybností preukázať podľa jej názoru oprávnenosť žalobného návrhu uplatneného v žalobe žalobkyňou. V súvislosti s touto odvolacou námietkou je potrebné konštatovať, že sa týka (podľa žalovanej) nesprávnych skutkových zistení ohľadne aktívnej legitimácie. Odvolací súd predovšetkým uvádza, že súd prvej inštancie vykonal rozsiahle a postačujúce dokazovanie ohľadne tejto otázky a odvolací súd sa s jeho závermi plne stotožňuje. Je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie postupoval v intenciách a vyslovenia právneho názoru odvolacieho súdu, podľa ktorého bolo potrebné opätovne vykonať dokazovanie za účelom preukázania aktívnej legitimácie. Podľa žalovanej súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil faktúry označené ako zálohové za zálohové, pričom nešlo o zálohy ale o riadne platby za inú akciu. 42. Skutkové zistenia vyplývajú vždy z vykonaného dokazovania, pričom súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a ako tieto vyhodnotil. Pokiaľ ide o zálohové faktúry, odvolací súd predovšetkým uvádza, že súd neposudzuje faktúry z hľadiska, či spĺňajú náležitosti účtovných dokladov podľa príslušných predpisov, ale práve podľa ich obsahu, v tomto prípade ako listinný dôkaz preukazujúci v spojitosti s ďalšími dôkazmi tvrdenia žalobcu. Keďže strany nemali uzatvorenú písomnú zmluvu, z ktorej by vyplývali nejaké povinnosti ohľadne fakturácie, nemožno faktúram pripisovať iný význam, ako to, že boli podkladom na platenie a v tomto prípade nimi žalobca preukazoval existenciu vzťahu. Súd prvej inštancie dospel vykonaným dokazovaním (listinné dôkazy: vzájomná mailová komunikácia strán sporu, predbežná kalkulácia - návrh, dohodnutá konečná suma diela vrátane zmluvných podmienok spolupráce, príjmový pokladničný blok zo dňa 26.01.2010) k záveru, že v rámci predzmluvných rokovaní konali a k uzatvoreniu zmluvy došlo medzí žalovanou a fyzickou osobou - podnikateľom O. Ž. DARA. Podľa súdu prvej inštancie o tom svedčí predovšetkým skutočnosť, že návrh zmluvných podmienok, vrátane predbežnej kalkulácie, ako aj zálohová faktúra znela na meno O. L.Š. ako podnikateľa. Do tohto okamihu nebol okruh zmluvných strán pred súdom sporný. Situácia sa zmenila v súvislosti s vystavením ďalších zálohových faktúr, ktoré zneli na meno žalobcu ako obchodnej spoločnosti. Išlo konkrétne o faktúru č. 2010/16 znejúcu na sumu 2.500,- eur, faktúru č. 2010/20 znejúcu na sumu 1.000,- eur, faktúru č. 2010/21 znejúcu na sumu 1.420,- eur, faktúru č. 2010/22 znejúcu na sumu 690,- eur a faktúru č 2010/22A znejúcu na sumu 920,- eur. K tomu bol priložený výpis z účtu žalobcu vedeného v Tatra banke, a.s., z ktorého vyplýva, že postupne bola žalobcovi na účet vyplatená suma 2.000,- eur (dňa 18.06.2010), suma 1.000,- eur (dňa 03.08.2010) a suma 690,- eur (dňa 11.08.2010), všetko z účtu žalovanej na účet žalobcu, spolu s identifikáciou príslušnej vyplatenej faktúry. Tieto listinné dôkazy v spojitosti so svedeckými výpoveďami vyhodnotil súd prvej inštancie ako dôkazy preukazujúce existenciu zmluvného vzťahu medzi stranami sporu. Obranu žalovanej vyhodnotil správne ako nepreukázanú, keďže svoje tvrdenia, že faktúry sa týkali iného obchodného vzťahu, nepreukázala. Odvolávanie sa na obchodné tajomstvo bez predloženia resp. označenia dôkazov správne súd prvej inštancie posúdil ako neunesenie dôkazného bremena zo strany žalovanej. Ak totiž žalovaná tvrdila, že predmetné faktúry nesúvisia so zmluvným vzťahom strán sporu, mala označiť dôkazy na preukázanie, čoho sa týkali. 43. Pokiaľ ide o novotu v odvolacom konaní a teda návrh žalovanej na výsluch svedkyne S. I., odvolací súd nesúhlasí s tým, že ide o novotu a teda takýto dôkaz v odvolacom konaní nie je prípustný. Z ust. § 366 písm. d) C.s.p. vyplýva, že prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolacom konaní použiť len vtedy, ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Právo na uvedenie prípadných novôt je podmienené nezavinením doterajšieho nepoužitia týchto skutočností a dôkazov. Bolo teda úlohou odvolateľa preukázať v odvolaní, že nový prostriedok procesnej obrany, ktorý uviedol až teraz, nemohol bez svojej viny použiť v priebehu konania bez svojej viny. Podľa odvolacieho súdu odvolateľ nepreukázal, že nemal z objektívnych príčin možnosť označiť navrhnutú svedkyňu. Odvolateľ mal možnosť v priebehu konania osloviť, resp. kontaktovať jedného z konateľov spoločnosti Club Co s.r.o., ktorých údaje sú dostupné v obchodnom registri napriek výmazu spoločnosti a získať tak požadované informácie. Z obsahu spisu a z navrhovaných dôkazov ani nevyplýva, že žalovaná navrhla, resp. mala záujem označiť ako dôkaz výsluch zamestnanca tejto spoločnosti. Vzhľadom na uvedené, nemožno súhlasiť, že takýto dôkaz nemohla žalovaná bez svoje viny použiť, naopak aktívnym prístupom mohla kontaktovať konateľov a nie sa iba spoliehať, resp. ťažiť z údajného náhodného stretnutia s konateľom. 44. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil listinný dôkaz e-mailová správa zo dňa 08.06.2010, ktorá mala byť podľa žalovanej dodatočne upravovaná. Podľa žalovanej žalobkyňa mala uniesť dôkazné bremeno a autencitu e-mailovej správy mala preukázať tak, aby neexistovala žiadna pochybnosť o tom, že predmetná fotokópia e-mailu z jej počítača nebola dodatočne upravovaná. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že ust. § 191 ods. 1 C.s.p. vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy SR). Táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutia, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a logického myšlienkového postupu. Hodnotiaca úvaha samozrejme neznamená ľubovôľu pri hodnotení dôkazov, musí zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu a musí byť preskúmateľná v inštančnom postupe. Pokiaľ ide o predmetný listinný dôkaz, súd prvej inštancie vyhodnotil tento dôkaz v odseku 32 svojho rozhodnutia, pričom svoju hodnotiacu úvahu zrozumiteľne vysvetlil. Súd prvej inštancie uviedol, že po spochybnení autenticity e-mailovej správy žalovanou predložil žalobca vyjadrenie od správcu domény SYPHON.s.r.o. a potvrdenie od m:zone s.r.o., ktorým preukazoval, že predložený mail bol zaslaný od žalovanej, pričom jeho obsah nebol žalobcom účelovo zmenený. Súd teda nemal dôvod pochybovať o autenticite e-mailovej správa, naviac ak žalovaná nevedela preukázať akej inej obchodnej akcie sa mali faktúry týkať. Súd prvej inštancie teda vyhodnotil dôkaz jednotlivo ako aj v spojitosti s ďalšími (predovšetkým zálohovými faktúrami a svedeckými výpoveďami) a dospel k správnemu záveru, že žalobca preukázal svoju aktívnu legitimáciu v spore. 45. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj odvolaciu námietku žalovanej týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že zmluvný vzťah bolo potrebné podradiť pod ust. § 269 ods. 2 Obch. zák., keďže vznikol medzi žalobcom ako obchodnou spoločnosťou a žalovanou ako podnikateľkou. Predmetom zmluvy bola organizácia svadby, čo zahŕňalo rôzne činnosti spočívajúce v koordinácii svadby, poskytnutých službách ako aj dodaní tovaru. Práve ustanovenie § 269 ods. 2 Obch. zák. reaguje na potrebu neformálnosti vzťahov a dynamicky sa vyvíjajúce podnikateľské prostredie. Je nesporné, že žalovaná ako podnikateľka uzatvorila so žalobcom zmluvu ústnou formou, pričom predmet činnosti zahŕňal požiadavky žalovanej týkajúcej sa organizácie svadby. Odvolací súd nesúhlasí, že zmluvný vzťah medzi stranami sporu možno podradiť pod príkaznú zmluvu podľa § 724 Občianskeho zákonníka, ktorá predstavuje klasický zmluvný typ. Zmyslom príkaznej zmluvy je vykonanie alebo zaobstaranie nejakej veci prostredníctvom zástupcu, z tohto dôvodu príkazná zmluva úzko súvisí s inštitútom zastúpenia a plnomocenstva. Vzhľadom na túto charakteristiku možno vylúčiť uzavretie tohto typu zmluvy s tým, že zmluvný vzťah je potrebné podradiť pod inominátnu zmluvu s prvkami zmluvy obstarávateľskej ako aj zmluvy o dielo. Podľa odvolacieho súdu bolo pre rozhodnutie podstatné, či žalobca preukázal aktívnu legitimáciu v spore, t.j. či je nositeľom tvrdeného práva, ktoré vyplýva z hmotného práva. V tomto prípade žalobca preukázal, že je aktívne legitimovaný na uplatnenie práva vyplývajúceho z nepomenovanej zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu. Odvolací sú sa stotožnil aj s uplatnením výkladového pravidla, v zmysle ktorého je v prípade nejasností ohľadne obsahu zmluvy potrebné vykladať zmluvu vo svetle zásady ochrany dobrej viery, teda tak, aby bola chránená dobromyseľnosť toho komu bol právny úkon určený. Zo správania strán sporu pred začatím súdneho konania nevyplývalo, že by žalovaná namietala existenciu zmluvného vzťahu so žalobcom ako obchodnou spoločnosťou. 46. Záverom odvolací poukazuje na skutočnosť, že žalovaná v spore zvolila procesnú taktiku v podobe námietky nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu, pričom opomenula, že ak chce byť v spore úspešná, musí nielen preukázať nedostatok aktívnej legitimácie ale aj poprieť skutkové tvrdenia žalobcu. Ako už bolo uvedené, žalovaná nemôže namietať prekvapivé rozhodnutie, ani že nebola oboznámená s predbežným posúdením sporu, keďže súd prvej inštancie konal v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu a žalovaná z obsahu žaloby vedela, aké sú skutkové tvrdenia žalobcu. Civilný sporový poriadok neukladá súdu žiadne povinnosti (s výnimkou sporov s ochranou slabšej strany a mimosporového konania) vykonávať z vlastnej iniciatívy dokazovanie a nahrádzať aktivitu a procesnú zodpovednosť strán. Civilný sporový poriadok zvyšuje procesnú zodpovednosť strán v dokazovaní a obmedzuje aktivitu súdu pri navrhovaní ako aj vykonávaní dôkazov. Nič nebránilo žalovanej, aby do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania poprela substancovane skutkové tvrdenia žalobcu a navrhla dôkazy. Keďže tak neurobila a v konaní bola preukázaná aktívna legitimácia žalobcu, viedlo to na strane žalovanej k prehre sporu. 47. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou, že rozsudok je nedostatočne odôvodnený. Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (pozri IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, tj. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). 48. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Rozsudok súdu prvej inštancie nemožno považovať za nepresvedčivý. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). 49. Na základe vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny vrátane výroku o náhrade trov konania podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 50. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 2 v spojení s ust. § 255 ods. 1 C.s.p. Úspešnému žalobcovi odvolací súd priznal proti žalovanému plnú náhradu trov konania, o ich výške rozhodne súd prvej inštancie. 51. Podľa § 262 ods. 1 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 52. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p., o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 53. Uvedený rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov za 3 : 0 proti. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).