Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14CoPr/9/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312204834 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1312204834.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členiek senátu Mgr. Barbory Bartekovej a JUDr. Dariny Kriváňovej, v spore žalobcu: X.. F. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom Na W. XX, D., zastúpeného advokátkou Mgr. Andreou Rusnákovou, so sídlom AK Zelemová & Stankovianska, združenie, Heydukova 16, Bratislava, proti žalovanému: Mestská časť Bratislava - Nové Mesto, Junácka 1, Bratislava, IČO: 00 603 317, o neplatnosť výpovede a náhradu mzdy, o odvolaniach žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 03.02.2016, č.k. 44Cpr/4/2012-497, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 03.02.2016, č.k. 44Cpr/4/2012-497, v napadnutej zamietajúcej časti m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania: - 9 % ročne zo sumy 1.341,54 eur od 12.06.2012 až do zaplatenia, - 8,75 % ročne zo sumy 1.341,54 eur od 12.07.2012 až do zaplatenia, - 8,75 % ročne zo sumy 1.341,54 eur od 12.08.2012 až do zaplatenia, - 8,75 % ročne zo sumy 1.341,54 eur od 12.09.2012 až do zaplatenia, - 8,75 % ročne zo sumy 1.341,54 eur od 12.10.2012 až do zaplatenia, - 8,75 % ročne zo sumy 1.341,54 eur od 12.11.2012 až do zaplatenia, - 8,75 % ročne zo sumy 1.341,54 eur od 12.12.2012 až do zaplatenia, - 8,75 % ročne zo sumy 1.341,54 eur od 12.01.2013 až do zaplatenia, - 5,75 % ročne zo sumy 1.341,54 eur od 12.02.2013 až do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej napadnutej zamietajúcej časti, ako aj v ostatných napadnutých častiach, rozsudok p o t v r d z u j e . Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca návrhom doručeným súdu dňa 27.04.2012 a doplneným podaním zo dňa 28.05.2012, sa po pripustení zmeny žalobného petitu domáhal určenia, že výpoveď zo strany žalovaného podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce zo dňa 03.11.2011, doručená žalobcovi dňa 03.11.2011, je neplatná a pracovný pomer žalobcu trvá. Zároveň sa domáhal náhrady mzdy za mesiace apríl až december 2012 spolu s 9 % úrokom z omeškania z každej jednotlivej čiastkovej náhrady mzdy vždy od 12. dňa v mesiaci a náhrady trov konania. Svoj návrh odôvodnil tým, že žalovaný s ním skončil pracovný pomer výpoveďou v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce pre nadbytočnosť z dôvodu organizačnej zmeny. Žalobca dňa 27.04.2012 písomne oznámil žalovanému, že nesúhlasí so skončením pracovného pomeru a z toho dôvodu trvá na jeho ďalšom zamestnávaní v zmysle uzatvorenej pracovnej zmluvy. Namietal, že výpoveď je v rozpore s § 61 ods. 2, § 63 Zákonníka práce. 2. Okresný súd Bratislava III (ďalej len súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 03.02.2016, č.k. 44Cpr/4/2012-497 (druhým v poradí), určil, že výpoveď z pracovného pomeru, daná žalobcovi žalovaným dňa 03.11.2011 podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, je neplatná a pracovný pomer žalobcu trvá. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 12.073,86 eur brutto, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a vo zvyšku (čo do úrokov z omeškania) návrh zamietol. Žalovaného zaviazal na zaplatenie trov konania žalobcu v rozsahu 100 %, a na zaplatenie súdneho poplatku v sume 823,50 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet Okresného súdu Bratislava III. 3. Svoje rozhodnutie týkajúce sa neplatnosti výpovede z pracovného pomeru súd prvej inštancie odôvodnil právne ustanoveniami § 61 ods. 1, 2, 3, § 62 ods. 1, 2, § 63 ods. 1 písm. b/, ods. 2 písm. a/ a b/, § 77 zákona č. 311/2001 Z.z. v znení platnom ku dňu 03.11.2011 (ďalej len Zákonník práce), a vecne tým, že žalovaný nesplnil hmotnoprávny predpoklad pre podanie výpovede z dôvodu nadbytočnosti, keď napriek tomu, že v čase od 20.09.2011 do 03.11.2011 disponoval inými voľnými pracovnými miestami v administratíve, na ktoré mal žalobca kvalifikačné aj zdravotné predpoklady, formálne mu ponúkol voľné pracovné miesto v opatrovateľskej službe, kde malo ísť o prácu v teréne (vykonávanie servisu mobilným aj imobilným občanom), pre ktorú nemal žalobca zdravotné predpoklady, čo aj žalobca žalovanému písomne oznámil listom doručeným dňa 02.11.2011. 4. Pri výpočte náhrady mzdy vychádzal súd prvej inštancie z ustanovenia § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce s tým, že rozhodujúcim obdobím pre zistenie priemerného zárobku žalobcu je kalendárny štvrťrok 1, 2, 3/2012, v ktorom žalobca podľa mzdového listu odpracoval 315 hodín (skutočne odpracované hodiny 157,5 +157,5 + 0). Za toto obdobie bola žalobcovi zúčtovaná hrubá mzda vo výške 1.337,02 + 4.393,- + 0 = 5.730,02 eur, od ktorej sa odrátajú náhrady mzdy vo výške 60,78 náhrada za sviatok v 1/12) + 382 (preplatená dovolenka) + 2.674,- odstupné), spolu 3.116,78 eur ( 5.730,02 - 3.116,78 = 2.613,24), teda priemerný hodinový zárobok predstavuje sumu 8,296 eur (2.613,24 : 315), pričom priemerný mesačný zárobok predstavuje sumu 1.442,84 eur (t.j. 8,296 x 173,92 - t.j. priemerný počet pracovných hodín pripadajúci v roku na jeden mesiac pri týždennom pracovnom čase 40 hodín). Keďže žalobca si uplatnil priemerný mesačný zárobok vo výške 1.341,54 eur, súd prvej inštancie mu v zmysle § 153 ods. 2 OSP priznal náhradu mzdy v tejto výške, t.j. za deväť mesiacov celkom 12.073,86 eur (1.341,54 x 9 = 12.073,86 eur). 5. Návrh žalobcu v časti o priznanie úrokov z omeškania z náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru súd prvej inštancie zamietol s tým, že splnenie predmetného nároku je stanovené súdnym rozhodnutím, t.j. rozhodnutím o tom, že tento nárok tu je a v akej výške. Až takýmto rozhodnutím nastane i jeho splatnosť, a ak na jeho základe nedôjde k plneniu, až potom nastáva omeškanie s takýmto plnením a nárok na úroky z omeškania. V tejto súvislosti poukázal súd prvej inštancie na to, že Zákonník práce neupravuje inštitút úrokov z omeškania, pričom v ustanovení § 1 ods. 4 zakotvuje subsidiárnu pôsobnosť všeobecnej časti Občianskeho zákonníka vo vzťahu k prvej časti Zákonníka práce. Z toho vyvodil, že na pracovnoprávne vzťahy sa nevzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce úroky z omeškania, keďže tieto sú upravené v ôsmej časti. 6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 3 OSP, v spojení s § 151 ods. 7 OSP s tým, že žalobca mal neúspech len v pomerne nepatrnej časti (v časti nároku na úrok z omeškania z náhrady mzdy za jednotlivé mesiace), a preto mu priznal trovy konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia. 7. Súd zároveň uložil žalovanému podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v spojení s § 4 ods. 2 písm. d/ citovaného zákona povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 823,50 eur z podaného návrhu, spod platenia ktorého bol žalobca oslobodený. 8. Rozsudok bol doručený žalobcovi dňa 03.02.2016 a žalovanému dňa 08.02.2016. 9. Proti rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, aj žalovaný. 10. Žalobca odvolaním napadol zamietajúci výrok rozhodnutia týkajúci sa úrokov z omeškania z uplatnenej náhrady mzdy. Namietol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vyjadril nesúhlas s právnym názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého splatnosť náhrady mzdy priznanej zamestnancovi v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru (§ 61 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z.) nastáva až právoplatnosťou rozsudku o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru, a teda až nasledujúci deň po právoplatnosti tohto rozsudku dochádza k omeškaniu zamestnávateľa so splnením tohto peňažného dlhu. Poukazujúc na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/246/2010 zo dňa 30.04.2012, sp.zn. 1Cdo/116/2008, a na nálezy Ústavného súdu SR II. ÚS 494/2013, II. ÚS 161/2009, mal žalobca za to, náhrada mzdy je priebežne vznikajúci nárok, tieto nároky na náhradu mzdy mu vznikali mesačne a stávali sa splatnými v jednotlivých mesiacoch. Zdôraznil, že povinnosť zamestnávateľa poskytnúť náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady, nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z ustanovení hmotného práva. Žalobca rovnako zdôraznil, že aj keď pre rozhodnutie súdu o priznaní nároku na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce je potrebné, aby otázka platnosti bola vyriešená samostatne, omeškanie zamestnávateľa s plnením tohto nároku nastáva márnym uplynutím termínu splatnosti náhrady mzdy. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Rozhodnutie v tejto časti nebolo riadne zdôvodnené, pretože súd neuviedol dostatočné a presvedčivé dôvody pre odklon od existujúcej judikatúry, na ktorú poukazoval žalobca. Navrhol preto odvolaciemu súdu, aby rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi 9 % úrok z omeškania z každej jednotlivej čiastky nevyplatenej náhrady mzdy. 11. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý sa plne stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého splnenie predmetného nároku je stanovené až súdnym rozhodnutím, že tento nárok tu je a v akej výške. Rozhodnutím nastane jeho splatnosť, a až následne, ak nedôjde k plneniu na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, nastáva omeškanie a následne nárok žalobcu na úroky z omeškania. Žalobca preto nemá nárok na ním v odvolaní špecifikované úroky z omeškania. 12. Žalovaný odvolaním napadol tú časť rozhodnutia, ktorou súd určil neplatnosť výpovede a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy a trovy konania. Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp.zn. 14CoPr/7/2013 zo dňa 12.06.2014, ktorým odvolací súd napadnutý rozsudok (v poradí prvý) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, dôvodiac, že sa súd prvej inštancie nevyporiadal s otázkou riadneho a nezameniteľného vymedzenia výpovedného dôvodu v písomnom vyhotovení výpovede, a tiež neskúmal otázku splnenia ponukovej povinnosti ohľadne inej pracovnej pozície. Čo sa týka otázky riadneho a nezameniteľného vymedzenia výpovedného dôvodu, prvostupňový súd dospel správne k názoru, že z hľadiska formálnych náležitostí predmetný právny úkon spĺňal zákonné podmienky, teda písomnú formu a doručenie druhému účastníkovi. Súd nemal pochybnosti o prijatí organizačnej zmeny a o jej existencii v čase výpovede danej žalobcovi. Mal za to, že predmetná výpoveď je dostatočne určitá a zrozumiteľná čo do jednoznačne uvedeného výpovedného dôvodu, ktorý žalovaný špecifikoval ako príčinu rozviazania pracovného pomeru. Čo sa týka otázky splnenia ponukovej povinnosti ohľadne inej pracovnej pozície, z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že prvostupňový súd mal za to, že žalovaný ponúkol žalobcovi voľné pracovné miesto len v opatrovateľskej službe, pričom disponoval ďalšími voľnými pracovnými miestami v administratíve - jedno pracovné miesto na oddelení hospodárskom a finančnom, tri voľné pracovné miesta na oddelení sekretariátu starostu, jedno pracovné miesto na oddelení sociálnych služieb v časti jasieľ, šesť voľných pracovných miest na oddelení sociálnych služieb, jedno pracovné miesto na oddelení podnikateľskom, právnom a správy majetku a dve pracovné miesta na oddelení - útvar štrukturálnych fondov a verejného obstarávania. Žalovaný ako zamestnávateľ listom zo dňa 07.10.2011 informoval žalobcu ako zamestnanca s vykonanými organizačnými zmenami a zároveň mu ponúkol prácu opatrovateľa v rámci referátu opatrovateľskej služby Miestneho úradu Bratislava - Nové Mesto. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 3Cdo/261/2007 z 27.11.2008, čo sa týka ponuky iného vhodného miesta, nemusí ísť nevyhnutne o prácu zodpovedajúcu druhu doteraz vykonávanej práce podľa pracovnej zmluvy, môže ňou byť aj práca na kratší pracovný čas a v mieste výkonu doterajšej práce to môže byť akákoľvek práca, na ktorú zamestnanec spĺňa zdravotné predpoklady. Žalobca ako zamestnanec listom zo dňa 02.11.2011 ponúkané pracovné miesto odmietol a ako dôvod uviedol zdravotné dôvody, avšak žiadny doklad, napr. vo forme lekárskeho posudku objektívne preukazujúci, že zo zdravotných dôvodov nie je schopný uvedenú prácu vykonávať, nedoložil. Súd sa s touto skutočnosťou v konaní napriek námietkam žalovaného vôbec nevysporiadal. Uvedené miesto bolo žalobcovi ponúknuté z dôvodu, že žalovaný nedisponoval v tom čase iným voľným pracovným miestom, ktoré by bolo pre žalobcu vhodné a zodpovedalo jeho kvalifikácii. Zamestnávateľ má povinnosť ponúknuť zamestnancovi akékoľvek voľné pracovné miesto, ktoré je k dispozícii v čase výpovede, nielen miesto zodpovedajúce pôvodnej pracovnej zmluve, prípadne jeho kvalifikácii. Rozhodnutie, či túto ponuku zamestnanec využije, je výlučne na ňom, ak ponuku odmietne, potom je jednoznačne splnená podmienka uvedená v ustanovení § 63 ods. 2 Zákonníka práce pre platnosť výpovede. Uvedené konštatoval aj Najvyšší súd SR vo svojom uznesení 3Cdo/261/2007 z 27.11.2008. Žalobca ako zamestnanec túto ponuku odmietol, žiadne objektívne dôvody na odmietnutie nepreukázal, a preto je zrejmé, že žalovaný ako zamestnávateľ ponukovú povinnosť splnil. Z existujúcej judikatúry je známe, že pre zdravotnú spôsobilosť na výkon práce je nedostačujúce tvrdenie samotného žalobcu ako zamestnanca, ale je potrebné ho doložiť lekárskym posudkom. Podľa žalovaného z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, aké pracovné pozície mal žalobcovi ponúknuť, ani z akého dôvodu dospel súd k záveru, že žalobca spĺňal kvalifikačné predpoklady na tieto pracovné pozície. V tejto časti je samotné rozhodnutie neurčité a nepreskúmateľné, nakoľko súd mal označiť konkrétne a jednoznačne pracovné miesta, ktoré boli podľa jeho názoru ku dňu podania výpovede v mieste jeho výkonu práce voľné. Z predloženého zoznamu všetkých zamestnancov na jednotlivých oddeleniach miestneho úradu v období od 20.09.2011 do 03.11.2011 vrátane a voľných pracovných miest, vyplýva, že žalovaný ako zamestnávateľ disponoval v čase podania výpovede voľnými pracovnými miestami na oddelení sociálnych služieb, ktoré bolo žalobcovi ako zamestnancovi ponúknuté. Čo sa týka iných pracovných pozícií, pracovné miesto na oddelení hospodárskom a finančnom - pracovné miesto na pozícii „rozpočet“, nebolo v čase dania výpovede voľné. Žalobca ani nespĺňal kvalifikačné predpoklady na predmetnú pracovnú pozíciu, nakoľko na uvedenej pozícii bola predmetom činnosti odborná špecializovaná práca na úseku rozpočtovania a financovania. Na predmetnú pozíciu sa vyžadovalo VŠ vzdelanie ekonomického zamerania. Čo sa týka pracovného miesta na oddelení podnikateľskom, právnom a správy majetku, žalovaný predpokladá, že ide o pracovné miesto „vedúci oddelenia“ - p. X. I., s ktorou bol skončený pracovný pomer dňa XX.XX.XXXX. N. pracovné miesto nebolo voľné v čase dania výpovede, a naviac, žalobca nespĺňal kvalifikačné predpoklady na predmetnú pracovnú pozíciu, nakoľko na uvedenej pozícii bolo predmetom činnosti poskytovanie právnych služieb a vyžadovalo sa VŠ vzdelanie právneho zamerania. V rámci konania žalobca viackrát poukázal na čl. IV. ods. X pracovného poriadku, v zmysle ktorého na určených pracovných miestach uvedených v prílohe určuje zamestnávateľ okrem kvalifikačných požiadaviek určených v katalógu pracovných činností ďalšie kvalifikačné požiadavky, ktoré si zamestnanec musí doplniť najneskoršie do jedného roka od účinnosti tohto pracovného poriadku, alebo od uzatvorenia pracovnej zmluvy u novoprijatého zamestnanca. Potrebné kvalifikačné predpoklady vychádzali zo zákona č. XX3/2003 Z.z., ktorým sa ustanovujú katalógy pracovných činností pri výkone práce vo verejnom záujme. Na predmetnú pozíciu sa podľa katalógu vyžadovalo VŠ vzdelanie, a to VŠ vzdelanie právnické. Čo sa týka pracovných miest na oddelení - útvar štrukturálnych fondov a verejného obstarávania, predmetné pracovné miesto nebolo voľné v čase dania výpovede a pracovná zmluva naň bola uzatvorená dňa 01.10.2011. Žalobca nespĺňal kvalifikačné predpoklady na predmetné pracovné miesto, nakoľko tam bolo vyžadované úplné stredné odborné vzdelanie ekonomického smeru. Aj pri ostatných žalobcom uvádzaných pracovných miestach, na útvare komunikácie, kultúry, športu, mládeže a voľného času, žalovaný zastáva názor, že predmetné pracovné miesta neboli voľné v čase dania výpovede. Na základe pracovnej zmluvy boli obsadené dňa 01.10.2011 a 07.10.2011 a zo samotnej pracovnej náplne vyplýva, že žalobca nespĺňal kvalifikačné predpoklady na predmetné pracovné pozície. Súd sa stotožnil s názorom žalobcu, čo sa týka pracovnej pozície na oddelení územného konania a stavebného poriadku „odborný pracovník“, na ktoré mal žalobca kvalifikačné a zdravotné predpoklady, pričom ho žalovaný žalobcovi neponúkol. V tejto súvislosti žalovaný zdôraznil, že výber zamestnanca, s ktorým sa pracovný pomer ukončí pre nadbytočnosť, je výlučne v kompetencii zamestnávateľa, ktorý si môže zvoliť ktoréhokoľvek zamestnanca podľa vlastných kritérií, pričom nekoná v rozpore so zákonom alebo dobrými mravmi. Skutočnosť, že X.. H. pracovala u žalovaného v pracovnom pomere dojednanom na dobu určitú, a žalobca na dobu neurčitú, nie je dôvodom na uprednostnenie žalobcu. Žalovanému nie je vzhľadom na uvedené z odôvodnenia rozhodnutia zrejmé, či aj pracovné miesto na oddelení územného konania a stavebného poriadku malo podľa súdu byť ponúknuté žalobcovi. Čo sa týka v čase podania výpovede voľných pracovných miest na sekretariáte starostu, žalovaný predložil rozhodnutie starostu zo dňa 17.01.2011 o určení pôsobnosti a kvalifikačných požiadaviek na poradcov starostu v súlade s príkazom starostu MČ č. X/2004 z 1X.10.2004, č. Star - 23X3/2004, z ktorého vyplýva, že rámcovú náplň činnosti u poradcov starostu, ako aj ich pôsobnosť, je určovaná podľa osobitného rozhodnutia starostu. Žalovaný nesúhlasí s názorom súdu, že by tým starosta prekročil svoju kompetenciu. Pokiaľ ide o autenticitu rozhodnutia starostu zo dňa 17.01.2011, skutočnosť, že na ňom absentuje číslo, pod ktorým je zavedené do registratúrneho denníka, nie je dôvodom na spochybnenie autenticity predmetného rozhodnutia. Uvedené rozhodnutie nemuselo byť evidované v registratúrnom denníku, nakoľko táto povinnosť žalovanému zo žiadneho právneho predpisu, ani interného predpisu žalovaného, nevyplývala. Pracovné miesta poradcu nespĺňali predpoklady inej vhodnej práce vo vzťahu k žalobcovi, nakoľko predmetná pracovná pozícia a náplň práce nezodpovedali kvalifikácii a schopnostiam žalobcu. Kvalifikačným predpokladom tejto pozície bolo vysokoškolské vzdelanie II. stupňa v sociálnej oblasti, resp. poradca v oblasti rozvoja školstva, vzdelávania a športu potreboval vysokoškolské pedagogické vzdelanie II. stupňa a poradca v oblasti financií a tvorby rozpočtu vysokoškolské ekonomické a právne vzdelanie II. stupňa. Je tak zrejmé, že zamestnávateľ svoju ponukovú povinnosť voči žalobcovi splnil. Žalobcovi ponúkol vhodnú prácu s ohľadom na voľné pracovné miesta, ktorými disponoval, ako aj s ohľadom na žalobcov zdravotný stav, schopnosti a kvalifikáciu. Žalobca nebol ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorá mu bola ponúknutá a vzhľadom na uvedené mu žalovaný ako zamestnávateľ dal výpoveď z dôvodov organizačných zmien. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol odvolaciemu súdu, aby zmenil napadnuté rozhodnutie a návrh žalobcu zamietol v celom rozsahu a zároveň žalobcu zaviazal na úhradu trov konania a trov právneho zastúpenia, resp. aby vec vrátil na ďalšie prvostupňové konanie a nové rozhodnutie. 13. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca a uviedol, že žalovaný v odvolaní neprípustne zúžil definíciu vhodnej práce len na podmienku splnenia zdravotného predpokladu, ktorý ako tvrdí žalovaný, žalobca nepreukázal lekárskym posudkom. Uvedené tvrdenie je nesprávne a v rozpore so znením ustanovenia § 62 ods. 2 písm. b/ v kombinácii s § XX ods. X Zákonníka práce. Žalovaný na jednej strane tvrdí, že žalobca ako zamestnanec nedoložil lekársky posudok, na strane druhej zase tvrdí, že iné vhodné pracovné miesto pre zamestnanca nemal. Z toho vyplýva, že aj keby zamestnanec priniesol lekársky posudok, že jeho zdravotný stav mu neumožňuje ponúknutú prácu vykonávať, zamestnávateľ by zamestnancovi ďalšiu vhodnú prácu neponúkol. Zdravotný posudok by bol teda nadbytočný. Žalobca v liste zo dňa 02.11.2011, ktorým odmietol miesto opatrovateľa, uviedol, že je presvedčený, že sa pre neho nájde iné vyhovujúcejšie miesto zodpovedajúce jeho kvalifikácii, keďže ponúkaná práca zjavne nezodpovedala tejto požiadavke. Zamestnanec nemá prístup k presným údajom o voľných pracovných miestach, ktorými disponuje zamestnávateľ. Uvoľnenie viacerých administratívnych pozícií však žalobca v danom čase vnímal a bol presvedčený, že mu bude ponúknutá vyhovujúcejšia práca po tom, ako na nevhodnosť ponúkanej práce upozorní. Zamestnávateľ teda mohol zamestnancovi buď ponúknuť vyhovujúcejšie pracovné miesto v administratíve, ktoré podľa vykonaného dokazovania žalovaný mal, kde by sa nevyžadovala fyzická námaha, alebo dať zamestnancovi k dispozícii čas na predloženie lekárskeho posudku o zdravotnej spôsobilosti, ktorý musí lekár vypracovať, ak zamestnávateľ trval na mieste opatrovateľa. Namiesto takéhoto postupu dostal zamestnanec rovno na druhý deň 03.11.2011 výpoveď. Vzhľadom na vek žalobcu, v tom čase mal 64 rokov, t.j. 2 roky po dosiahnutí dôchodkového veku, a po upozornení na nepriaznivý zdravotný stav aj bez preukázania lekárskym posudkom, mal zamestnávateľ informáciu, že žalobca nedisponuje telesnou zdatnosťou, ktorú by vykonával každodenne v pracovnom pomere u zamestnávateľa, a preto zamestnávateľ už pri ponúkaní tejto práce vedel, že táto nezodpovedala schopnostiam žalobcu. Žalobca mal v tom čase problémy s chrbticou, brušnou prietržou, varixami dolných končatín, cievami a krvným tlakom, na ktorý pravidelne užíval lieky, čo potvrdila aj K.. O. Q. lekárskou správou zo dňa XX.XX.XXXX výpisom zo zdravotnej dokumentácie žalobcu. Dokazuje to, že žalobca v liste zo dňa 02.11.2011 tvrdil pravdivé skutočnosti, že nebol telesne zdatný vykonávať prácu opatrovateľa. Žalobca ďalej zdôraznil, že aj pre riadne splnenie ponukovej povinnosti platí limita daná ustanovením čl. 2 Zákonníka práce, teda aj výkon ponukovej povinnosti zamestnávateľa musí byť v súlade s dobrými mravmi. Žalovaný však pri výkone ponukovej povinnosti v zmysle uvedenej limity nepostupoval, jeho postup bol formálny, v rozpore s dobrými mravmi. Prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí po vykonanom dokazovaní prijal záver, že žalovaný aj napriek tomu, že disponoval voľnými pracovnými miestami v administratíve, formálne ponúkol žalobcovi miesto v opatrovateľskej službe, kde malo ísť o prácu v teréne, na ktorú žalobca nemal zdravotné predpoklady, teda nesplnil hmotnoprávny predpoklad pre podanie výpovede z dôvodu nadbytočnosti. Ak u zamestnávateľa nemožno hovoriť o absolútnej nemožnosti zamestnanca ďalej zamestnávať, musí zamestnávateľ predniesť zamestnancovi ponuku tzv. vhodnej práce, ktorá spĺňa predovšetkým priestorové kritérium (ponuka práce v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce) a vecné kritérium. Vhodnosť ponúknutej práce treba posudzovať podľa ustanovenia § XX ods. X Zákonníka práce, ktorý požaduje, aby práca zodpovedala zdravotnej spôsobilosti, schopnostiam, a ak je to možné, aj jeho kvalifikácii. Obligatórnymi hranicami sú pritom zo zákona práve zdravotná spôsobilosť a schopnosti zamestnanca. Žalovaný pri plnení ponukovej povinnosti postupoval v rozpore s ustanovením § 63 ods. 2 Zákonníka práce, pretože žalobcovi neponúkol prácu v mieste, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve zo dňa 01.03.1991, v znení jej zmeny zo dňa 30.10.1992, ako miesto výkonu práce (Miestny úrad Bratislava Nové Mesto Junácka č. 1). Miesto výkonu práce ponúknutej pozície opatrovateľa nie je Miestny úrad Junácka 1, Bratislava, ale jednotlivé domácnosti opatrovaných osôb. S názorom žalovaného, že zamestnávateľ nemusí zamestnancovi ponúknuť všetky svoje voľné a aktuálne disponibilné pracovné miesta, a stačí, ak ponúkne jedno z nich, by sa dalo súhlasiť len v prípade, ak ponúknuté miesto (jedno z mnohých voľných pracovných miest) bude zodpovedať požiadavke vhodnosti, teda zodpovedajúcej zdravotnému stavu, schopnostiam a kvalifikácii zamestnanca, čo sa v tomto prípade nestalo. Žalobca nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že z hľadiska ponukovej povinnosti zamestnávateľa možno považovať za významné len to, či zamestnávateľ disponuje voľnými pracovnými miestami v okamihu, kedy je zamestnancovi dávaná výpoveď. Príkazom č. 7/2011 žalovaný dňa 28.09.2011 určil počet pracovných miest odborných útvarov miestneho úradu Mestskej časti Bratislava - Nové Mesto. Tento príkaz sa týkal celého miestneho úradu, všetkých odborných útvarov. Z toho vyplýva, že v septembri 2011 mal žalovaný komplexný prehľad o celom úrade, koľko voľných pracovných miest má k dispozícii a aký počet zamestnancov zostane nadbytočných. Bolo by v rozpore s cieľom právnej normy, ak by bolo akceptovateľné také konanie zamestnávateľa, ktorým by voľné pracovné miesta obsadil novými zamestnancami bez toho, aby ich ponúkol najprv zamestnancom, ktorým majú pracovné miesta zaniknúť, ak mu zo zákona vyplýva ponuková povinnosť aj za cenu skráteného pracovného úväzku, či doplnenia predchádzajúcej prípravy (judikát NS SR sp.zn. 3Cdo/130/2002, ZPS 21/2004). Preto v tomto prípade nie je možné zúžiť povinnosť ponuky vhodného pracovného miesta len na okamih, kedy je zamestnancovi dávaná výpoveď. Aj podľa konštantnej judikatúry sa ponuka voľného pracovného zamestnania musí uskutočniť ešte pred tým, než zamestnávateľ dá zamestnancovi výpoveď. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania a s prihliadnutím na judikatúru, dospel prvostupňový súd k záveru, že rozhodné obdobie pre splnenie ponukovej povinnosti je od rozhodnutia o organizačnej zmene až po danie výpovede žalobcovi, pričom súd uvedený právny záver dostatočne a riadne odôvodnil. Napadnuté rozhodnutie súdu je v časti špecifikácie voľných pracovných miest dostatočne určité. Súd na niekoľkých miestach v rozsudku vymenoval voľné pracovné miesta, pričom najprv uviedol zoznam vhodných pracovných miest, ktoré označil žalobca, potom súd vymenoval všetky voľné miesta, ktoré boli objektívne u žalovaného voľné, a napokon v závere vyhodnotil voľné pracovné miesta, ktoré posúdil v celkových súvislostiach a označil miesta v administratíve, ktoré boli voľné a ktoré spĺňali kritériá inej vhodnej práce so zreteľom na kvalifikáciu, schopnosti a zdravotný stav žalobcu. Prvostupňový súd teda jednoznačne uviedol, ktorými voľnými pracovnými miestami v administratíve žalovaný disponoval, a vysporiadal sa aj s tým, že na tieto pracovné miesta žalobca spĺňal kvalifikačné a zdravotné predpoklady. Žalobca absolvoval vysokoškolské vzdelanie II. stupňa na STU v odbore Ekonomika a riadenie stavebníctva, na základe čoho získal titul Ing. Ďalej získal osvedčenie o ukončení štúdia Efektívny manažér, preukaz o odbornej spôsobilosti na verejné obstarávanie (vrátane preškoľovaní), kvalifikačné osvedčenie - komplexné manažérstvo kvality, stratégia manažérstva a zlepšovanie kvality atď. Žalobcom dosiahnuté vzdelanie nebolo predmetom spochybnenia zo strany žalovaného, a aj v súdnom spise sú založené dôkazy o dosiahnutej kvalifikácii a odbornej spôsobilosti, ktoré žalobca nadobudol počas svojho profesijného života. Žalovaný ani na niekoľkonásobné výzvy žalobcu na špecifikovanie kvalifikačných predpokladov na žalovaným uvádzané voľné pracovné miesta, tieto kvalifikačné predpoklady s určitosťou neuviedol. Počas súdneho konania žalovaný kvalifikačné predpoklady na voľné pracovné miesta menil, pričom existenciu týchto kvalifikačných predpokladov dôkazne nepreukázal. Aj vzhľadom na uvedené prvostupňový súd uviedol, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno preukázania oprávnenosti požadovania kvalifikačných predpokladov pri voľných pracovných miestach, ktorými disponoval v čase od rozhodnutia o organizačnej zmene až po podanie výpovede žalobcovi. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že v rozhodnej dobe, t.j. od 28.09.2011 (od vydania príkazu starostu č. 7/2011) do 03.11.2011 (doručenie výpovede) bolo u žalovaného 9 voľných pracovných miest v administratíve a ku dňu 03.11.2011 bolo u žalovaného voľných X pracovných miest v administratíve, a to 3 miesta na pozícii poradcu starostu na sekretariáte starostu, 1 miesto na oddelení hospodárskom a finančnom pre pracovnú pozíciu rozpočet a 1 miesto na oddelení podnikania, právne a správy majetku. Všetky tieto pracovné miesta boli vhodnými pracovnými miestami pre žalobcu a tieto zodpovedali jeho zdravotnej spôsobilosti, schopnostiam, a aj jeho kvalifikácii. 14. Vyjadrenia k odvolaniam doručil súd prvej inštancie stranám sporu a vec s opravnými prostriedkami predložil odvolaciemu súdu dňa 20.06.2016. 1X. V priebehu odvolacieho konania vstúpil do platnosti nový procesný predpis - zákon č. 160/201X Z.z. Civilný sporový poriadok, účinný od 01.07.2016 (ďalej len CSP). Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 16. Vzhľadom k tomu, že odvolania boli podané pred 01.07.2016, t.j. za účinnosti OSP, Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupoval v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 470 ods. 2 CSP. Viazaný rozsahom odvolaní a odvolacími dôvodmi, dospel po preskúmaní odvolacích námietok žalobcu a žalovaného, ako aj celého obsahu spisového materiálu, k záveru, že odvolanie žalovaného je v celom rozsahu nedôvodné, pretože súd prvej inštancie rozhodol vo veci určenia neplatnosti výpovede a náhrady mzdy vecne správne. Zároveň dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu žalobcu je potrebné vyhovieť, nakoľko tento má nárok aj na úroky z omeškania. Keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, odvolací súd prejednal obe odvolania bez nariadenia pojednávania a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP svoj rozsudok vo veci verejne vyhlásil dňa 12.03.2019. 17. Rozhodnutie súdu prvej inštancie dostatočne jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne relevantné otázky, pre ktoré súd prvej inštancie určil neplatnosť výpovede z pracovného pomeru. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a výsledky vykonaného dokazovania dôkladne vyhodnotil v súlade s § 132 OSP (§ 191 CSP) jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, pričom dospel k správnym skutkovým zisteniam, ktoré majú oporu v obsahu spisového materiálu. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Súd prvej inštancie vec posúdil správne po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia Zákonníka práce, ktoré aj správne vyložil. V rozsudku sa jasne vysporiadal s obranou žalovaného, a túto podľa príslušných zákonných ustanovení, aj vyvrátil. 18. Odvolací súd považuje skutkové zistenia, a na ich základe aj závery súdu prvej inštancie o neplatnosti výpovede z pracovného pomeru z dôvodu nesplnenia ponukovej povinnosti, za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je dostatočne vyčerpávajúce, a preto si nežiada ani obšírne doplniť dôvody na zdôraznenie jeho správnosti, nakoľko odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia preto dopĺňa už len nasledovné: 19. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania na súde prvej inštancie: 19.1. Pracovný pomer medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom, vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.03.1991, počnúc od 01.03.1991 na dobu neurčitú. Žalobca bol prijatý na funkciu VOR - referent pre investičnú výstavbu. Následne, na základe dohôd o zmene pracovnej zmluvy, pracoval žalobca ako vedúci referátu územného plánovania a rozvoja na oddelení územného rozvoja a životného prostredia (od 01.11.1992), vedúci referátu územného rozvoja v oddelení územného plánu a životného prostredia (od 01.11.199X), vedúci oddelenia územného konania a stavebného poriadku (od 21.07.2003 ), vedúci oddelenia územného konania a stavebného poriadku (od 21.07.2003) a naposledy ako odborný pracovník pre samostatnú odbornú prácu a prípravu rozhodnutí vo vymedzenej oblasti na úseku územného rozhodovania a stavebného poriadku v oddelení územného konania a stavebného poriadku od 01.06.2011. Na základe poverenia z 0X.04.2004 a 02.01.2011 bol žalobca poverený vykonávaním štátneho stavebného dohľadu. 19.2. Starosta mestskej časti Bratislava - Nové Mesto príkazom č. 7/2011 zo dňa 28.09.2011, s účinnosťou od 01.10.2011, a/ určil počet pracovných miest odborných útvaroch miestneho úradu mestskej časti Bratislava - Nové Mesto a matričného úradu tak ako je uvedené v prílohe č. 1 (podľa prílohy č. 1 príkazu starostu bol počet pracovných miest na oddelenie územného konania a stavebného poriadku určený na 14), b/ uložil prednostovi miestneho úradu Bratislava - Nové Mesto v spolupráci s vedúcimi príslušných útvarov zabezpečiť vykonanie personálnych zmien s tým súvisiacich, c/ zrušil prílohu príkazu č. 3 /2002 z 2X.03.2002 - plánované počty pracovných miest v znení neskorších dodatkov. 19.3. Žalovaný listom - zníženie stavu zamestnancov - nadbytočnosť ponuka inej vhodnej práce zo dňa 07.10.2011, doručeným žalobcovi dňa 07.10.2011, oznámil žalobcovi, že vzhľadom na organizačnú zmenu (príkazom starostu Mestskej časti Bratislava Nové Mesto č. 7/2011) znížil sa stav zamestnancov na oddelení územného konania a stavebného poriadku o jedného zamestnanca s tým, že žalovaný nemá pre žalobcu inú vhodnú prácu zodpovedajúcu jeho kvalifikácii, a preto v zmysle ustanovenia § 63 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce mu ponúka inú vhodnú prácu, a to opatrovateľ v rámci referátu opatrovateľskej služby miestneho úradu Bratislava - Nové Mesto. V liste žalovaný uviedol, že ak ponúknuté pracovné miesto žalobca odmietne, bude mu daná výpoveď z organizačných dôvodov podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. 19.4. Žalobca listom - odmietnutie ponuky inej vhodnej práce zo zdravotných dôvodov, doručeným žalovanému dňa 02.11.2011, oznámil žalovanému, že nemôže prijať ponúknutú prácu zo zdravotných dôvodov s tým, že je presvedčený, že žalovaný má pre neho vyhovujúcejšiu prácu. 19.X. Žalovaný listom zo dňa 03.11.2011 - výpoveď zamestnávateľa zamestnancovi z organizačných dôvodov podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení neskorších zmien a predpisov, prevzatým žalobcom dňa 03.11.2011, oznámil žalobcovi, že s ním končí pracovný pomer výpoveď z dôvodu organizačnej zmeny, kde okrem iného uviedol, že nemá pre neho inú vhodnú prácu, zodpovedajúcu jeho kvalifikácií, keď žalobca nebol ochotný prejsť na inú vhodnú prácu - opatrovateľ v rámci opatrovateľskej služby miestneho úradu Bratislava - Nové Mesto. 19.6. Žalobca dňa 27.04.2012 písomne oznámil žalovanému, že nesúhlasí so skončením pracovného pomeru a z toho dôvodu trvá na jeho ďalšom zamestnávaní v zmysle uzatvorenej pracovnej zmluvy. 20. Odvolací súd zdôrazňuje, že zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak a/ zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, b/ zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu (§ 63 ods. 2 Zákonníka práce). 21. Súd prvej inštancie správne vyložil ustanovenie § 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce, nakoľko uvedené ustanovenie vyžaduje od zamestnávateľa, aby zamestnancovi ponúkol všetky voľné pracovné miesta v mieste, ktoré bolo v pracovnej zmluve dohodnuté ako miesto výkonu práce, pričom sa správne vysporiadal aj s pojmom vhodná práca, ktorá vyplýva z ustanovenia § XX ods. X Zákonníka práce, a podľa ktorého okrem zdravotného stavu zákon berie zreteľ na schopnosti, i na kvalifikáciu zamestnanca. 22. Odvolací súd sa stotožňuje aj s právnym záverom súdu prvej inštancie, že ponuková povinnosť zamestnávateľa v zmysle § 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce trvá od prijatia organizačnej zmeny do dania výpovede, takže už okamihom rozhodnutia o nadbytočnosti zamestnanca vo vzťahu k organizačnej zmene vzniká zamestnávateľovi povinnosť skúmať, či nemá pre nadbytočného zamestnanca inú vhodnú pracovnú pozíciu. Znamená to, že rozhodným obdobím pre splnenie ponukovej povinnosti žalovaného bolo obdobie od rozhodnutia o organizačnej zmene (od 28.09.2011) až do 03.11.2011 (do výpovede žalobcovi). 23. Žalovaný síce ponuku iného vhodného zamestnania uskutočnil listom zo dňa 07.10.2011 a v liste uviedol, že nemá pre žalobcu inú vhodnú prácu, zodpovedajúci jeho kvalifikácii, preto mu ponúkol inú vhodnú prácu - opatrovateľa. Zároveň uviedol, že ak toto ponúknuté pracovné miesto žalobca odmietne, bude mu daná výpoveď. Z toho je zrejmé, že žalovaný považoval za jedinú inú vhodnú prácu pre žalobcu len prácu opatrovateľa. 24. Ponuku pracovného miesta opatrovateľa žalobca odmietol dňa 02.11.2011, a hneď dňa 03.11.2011 mu žalovaný doručil výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. 2X. Podľa zistení súdu prvej inštancie však žalovaný v rozhodnom období (v čase od prijatia organizačnej zmeny do dania výpovede žalobcovi) disponoval voľnými pracovnými miestami v administratíve, zodpovedajúcimi kritériám stanoveným v § XX Zákonníka práce <., ktoré mal žalobcovi ponúknuť, ale tak neurobil, čo viedlo súd k správnemu záveru, že nebola splnená jedna z hmotnoprávnych podmienok platnej výpovede v zmysle § 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce, v dôsledku čoho je daná výpoveď neplatná. 26. Ponuku pracovného miesta opatrovateľa nepovažuje ani odvolací súd za riadne splnenie ponukovej povinnosti žalovaného, lebo táto vzhľadom na vek, zdravotný stav a vzdelanie žalobcu, v čase doručenia výpovede žalobcovi nezodpovedala účelu a zmyslu § 63 ods. 2 Zákonníka práce, a žalovaný mal povinnosť ponúknuť žalobcovi ako vhodné pracovné miesto všetky voľné pracovné miesta v administratíve, ktoré uviedol súd prvej inštancie vo svojom rozsudku. Žalovaný neprípustne subjektívne určil, že tieto miesta neboli pre žalobcu vhodné. Kvalifikačné predpoklady nevylučovali žalobcu z týchto miest, keďže podľa katalógu pracovných činností sa na nich vyžadovalo len vysokoškolské, prípadne nižšie vzdelanie. Ďalšie požiadavky vyplývajúce z obsahu náplne práce si mal zamestnanec možnosť doplniť do jedného roka. Podľa § 63 ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce sa zamestnávateľ musí zaoberať aj tým, že na výkon ponúknutej práce by sa mal zamestnanec podrobiť predchádzajúcej príprave. Vyšší vek žalobcu nezbavoval žalovaného ako zamestnávateľa ponúknuť mu aj prácu, pri ktorej je potrebná takáto príprava, nakoľko by išlo o neprípustnú diskrimináciu. 27. Podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí ani argument žalovaného, že stačí ponúknuť len jedno z viacerých, aktuálne vhodných a voľných pracovných miest. Takýto výklad nezodpovedá zmyslu a účelu zákona, ktorým je prepustenie zamestnanca len v prípade, že nie je možné zamestnanca ďalej zamestnávať. 28. Správny bol tiež záver súdu prvej inštancie, že kvalifikačné predpoklady pre pracovné miesta musia byť transparentne určené, lebo iba vtedy je možné ich preskúmať pri výpovediach daných z organizačných dôvodov. Ak stanovené kritéria sú takto stanovené, je možné dospieť k záveru, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno oprávnenosti požadovania kvalifikačných predpokladov pri voľných pracovných miestach. 29. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že so žalobcom bol skončený pracovný pomer z organizačných dôvodov, a nie preto, že by žalobca nebol spôsobilý vykonávať dohodnutú prácu, pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh alebo pre porušovanie pracovnej disciplíny. Iba ak zamestnávateľ končí pracovný pomer z týchto dôvodov, nemusí plniť ponukovú povinnosť voči zamestnancovi. 30. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí preto správne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2011, sp.zn. 2MCdo/2/2010, podľa ktorého objektívne právo predpokladá, že výkon subjektívneho práva smeruje k cieľu sledovanému právnou normou. Ak však účastník právneho vzťahu síce formálne koná v medziach svojho práva, ale prostredníctvom jeho realizácie sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu, ide síce o výkon práva, ale o chybný výkon práva. Takéto konanie sa totiž realizuje nie na dosiahnutie výsledkov, ktoré má pozitívne právo v úmysle chrániť, ale len preto, aby sa formálne dosiahol súlad so zákonom. Preto treba takýto výkon práva považovať, aj keď je formálne v súlade so zákonom, za len zdanlivý výkon práva. Účelom takéhoto konania nie je totiž výkon práva, ale snaha poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu. 31. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný iba formálne ponúkol žalobcovi voľné pracovné miesto v opatrovateľskej službe, ktoré bolo pre žalobcu najmenej vhodné. Žalovaný tak len zdanlivo a formálne konal v medziach zákona, nekonal však v súlade s účelom a zmyslom zákona. 32. Navyše, odvolací súd poukazuje aj na čl. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. 33. Pojem dobré mravy nedefinuje žiadna právna norma, no vo všeobecnosti možno hovoriť o takých pravidlách morálneho charakteru, ktoré sú všeobecne platné v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to súhrn etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť, ktorá smeruje proti takýmto pravidlám potom možno označiť za konanie proti dobrým mravom. Aj v pracovnoprávnych vzťahoch treba dodržiavať nielen zákonné ustanovenia, ale aj dobré mravy. Postoj žalovaného voči žalobcovi, ktorý pre žalovaného vyše 20 rokov riadne pracoval a riadne si aj plnil svoje pracovné povinnosti (opak žalovaný v konaní netvrdil), len formálnou ponukou voľného (najmenej vhodného) pracovného miesta, hoci disponoval aj s inými voľnými pracovnými miestami, znaky dobrých mravov jednoznačne nespĺňa. 34. V odvolaní žalovaný neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu a jeho právneho posúdenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, alebo ktoré by mu neboli bývali známe. Z konania pred súdom prvej inštancie ani nevyplýva iný, než napadnutým výrokom rozsudku vyslovený právny záver, a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. 3X. Žalovaný ako zamestnávateľ skončil so žalobcom ako zamestnancom pracovný pomer neplatne, a preto žalobcovi vznikol nárok na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru. Čo sa týka spôsobu výpočtu a výšky žalobcovi priznanej náhrady mzdy, žalovaný v odvolaní ničím nespochybnil správnosť postupu súdu prvej inštancie pri ich ustálení, a preto odvolací súd nepovažuje za potrebné okrem potvrdenia ich správnosti sa k nim už bližšie vyjadrovať. 36. Odvolací súd preskúmal aj súvisiace výroky o trovách konania a o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť súdny poplatok z návrhu, pričom odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne rozhodol v zmysle § 142 ods. 3 OSP, keď úspešnému žalobcovi (neúspešnému len v nepatrnej časti) priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Taktiež nenapadnutý výrok o povinnosti zaplatiť súdny poplatok z podaného návrhu je v súlade so zákonom, keďže podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. povinnosť zaplatiť súdny poplatok z podaného návrhu, od ktorého platenia bol žalobca podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona oslobodený, prechádza na žalovaného. 37. Pretože súd prvej inštancie rozhodol o návrhu žalobcu vecne správne, keď určil neplatnosť výpovede z pracovného pomeru, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 12.073,86 eur brutto, a žalovaného zaviazal na zaplatenie trov konania žalobcu v rozsahu 100 %, ako aj na zaplatenie súdneho poplatku v sume 823,X0 eur, odvolací súd rozsudok v tejto časti (napadnutom odvolaním žalovaného), podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 38. Za dôvodné považoval odvolací súd odvolanie žalobcu a jeho námietku o nesprávnom právnom posúdení vo vzťahu k zamietnutiu jeho nároku na úroky z omeškania spolu s náhradou mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru. Žalobca v odvolaní správne poukazuje na judikatúru súdov SR, ktorá v otázke priznávania úrokov z omeškania spolu s náhradou mzdy prešla vývojom a dospela k záveru, že k omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru dochádza u jednotlivých náhrad mzdy spravidla za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť, a nie až právoplatnosťou rozsudku o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru (napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/246/2010, 1Cdo/116/2008, rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp.zn. II. ÚS 161/2009 z 1X.12.2009). 39. Aj podľa uznesenia Ústavného súdu SR, sp.zn. III. ÚS 460/2017 zo dňa 04.07.2017, „zamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania s peňažným plnením voči zamestnancovi, je povinný platiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania podľa § X17 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/199X Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov; ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce nemožno vykladať tak, že by tomuto záveru bránilo. Zamestnávateľ sa dostáva do omeškania s vyplatením jednotlivých mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym uplynutím výplatného termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci, z čoho vyplýva i to, že nasledujúcim dňom vzniká zamestnancovi právo na úrok z omeškania z príslušnej sumy náhrady mzdy. Pokiaľ tieto závery dopadajú na prípady náhrady mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru, o to viac sa vzťahujú na prosté nevyplatenie mzdy zamestnancovi zamestnávateľom vôbec alebo v správnej výške.“ 40. Ako vyplýva z rozhodnutia súdu prvej inštancie, žalobca si uplatnil náhradu mzdy len za deväť mesiacov, a to odo dňa 27.04.2012, kedy žalovanému písomne oznámil, že nesúhlasí so skončením pracovného pomeru a trvá na ďalšom zamestnávaní v zmysle uzatvorenej pracovnej zmluvy, spolu s ktorou sa domáhal priznania úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne z každej jednotlivej čiastkovej náhrady mzdy vždy od 12. dňa v mesiaci až do zaplatenia. 41. Odvolací súd zistil, že výška úrokov z omeškania platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu (náhrady mzdy), tak, ako ju označil žalobca, t.j. k 12. dňu (a žalovaný ju nerozporoval) v tom-ktorom mesiaci predstavovala v období od 14.12.2011 do 10.07.2012 - 9 %, v období od 11.07.2012 do 31.01.2013 - 8,7X % a v období od 01.02.2013 do 07.0X.2013 - X,7X %. 42. Z uvedených dôvodov, a vzhľadom na nesporný nárok žalobcu aj na úroky z omeškania, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti podľa § 388 CSP čiastočne zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 9 % ročne z 1 čiastkovej náhrady mzdy od 12.06.2012 až do zaplatenia; vo výške 8,7X % zo 7 čiastkových náhrad mzdy od 12.07.2012, od 12.08.2012, od 12.09.2012, od 12.10.2012, od 12.11.2012, od 12.12.2012 a od 12.01.2013, vždy až do zaplatenia, a vo výške X,7X % z 1 čiastkovej náhrady mzdy od 12.02.2013 až do zaplatenia; a vo zvyšku zamietajúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie potvrdil, keďže nárok na 9 % úrok z omeškania z každej jednotlivej čiastkovej náhrady mzdy nebolo možné žalobcovi priznať (k tomu pozri bod 41. tohto rozhodnutia). 43. Podľa § 396 ods. 1, 2 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. 44. Napriek čiastočnej zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie v prospech žalobcu, na zmenu výroku ohľadne náhrady trov prvoinštančného konania nebol dôvod, lebo súd prvej inštancie žalobcovi správne priznal proti neúspešnému žalovanému plnú náhradu trov konania (§ 142 ods. 3 OSP, v znení účinnom do 30.06.2016). 4X. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 46. Podľa § 2XX ods. 1, 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 47. Hlavnou zásadou, ktorá ovláda rozhodovanie o trovách konania, je zásada úspechu vo veci. Zmena rozhodnutia v prospech žalobcu čo do uplatnených úrokov z omeškania (ich priznanie, ale sčasti aj potvrdenie ich zamietnutia), na prvý pohľad navodzuje dojem, že žalobca bol v odvolacom konaní len čiastočne úspešný. Z hľadiska materiálnej spravodlivosti mal však žalobca v odvolacom konaní v podstate plný úspech, resp. neúspech len v nepatrnej časti. Preto odvolací súd priznal žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie postupom podľa 262 ods. 2 CSP. 48. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 7X7/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).