Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/142/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313201149 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1313201149.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Zuzany Kučerovej a JUDr. Karola Riháka v právnej veci žalobkyne: W.. L. Z., Z. V. X, Z., zast. BAJO LEGAL, s.r.o., Astrová 2/A, Bratislava, IČO: 36 860 581, proti žalovaným: X/ W. G. M..L..T.., Z. X, Z., R.: XX XXX XXX, zast. Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., IČO: 36 731 544, Drotárska cesta 102, Bratislava, X/ S. Š., Z. Q. L. XX/X, Š., X/ Y. I., Z. X. XX, Z., E.. AK V.. F. Z., F. M..L..T.., Q. X, Z., o ochranu osobnosti a o náhradu nemajetkovej ujmy, takto na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III z 8. marca 2018 č. k. 14C/15/2013- 443 a na odvolanie žalovanej 2/ proti opravnému uzneseniu tohto súdu zo 4. decembra 2018 č. k. 14C/15/2013- 520, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Napadnuté opravné uznesenie súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žalovaným 1/, 3/ sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Žalovanej 2/ sa nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa proti žalovaným domáhala ochrany osobnosti, žalovaným 1/, 3/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a žalovanej 2/ nárok na náhradu trov konania nepriznal. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa bola zamestnaná na W. B., M. O. F. L. M., kde vykonávala funkciu hlavného štátneho radcu v odbore stratégie sociálnej ochrany detí a rodiny. Z tohto titulu sa zaoberala aj odňatia maloletých detí W. F. M. z rodičovskej starostlivosti O. F. R. Z. anglickými úradmi pre podozrenie z domáceho násilia a sexuálneho zneužívania. 3. Žalovaný 1/ je vysielateľom a držiteľom licencie na vysielanie programovej služby V. F. V. B.. Dňa 16. 9. 2012 žalovaný 1/ odvysielal na televíznej stanici V. G. L. „Noviny špeciál“ s názvom „Z. X. I.Í. R..“., ktorá sa týkala prípadu Z.. V nej žalovaná 2/ na adresu žalobkyne uviedla: „Ja by som k tomu chcela povedať, jednak by som chcela reagovať na pána B., ale najskôr poviem teda k tomu. To v našom prípade bolo asi všetko naopak v našom prípade sudca dovolil všetkým stranám, vtedy som tam ešte nebola, to bolo v januári 2011 po rozsudku, aby kontaktovali slovenských sociálnych pracovníkov. Mám o tom mail, ktorý išiel vždy bohužiaľ, bohužiaľ sociálka anglická nekomunikuje s našimi priamo, nekomunikuje priamo. Komunikovala bohužiaľ cez pani konzulku a pani konzulka 18.01 mi povedala. My nemáme independant social worker... my nemáme. A ja som do marca prácne Angličanom vysvetľovala v mailoch, pretože som bola na Slovensku, ako u nás funguje sociálny systém, že my nemáme kolektívny orgán, že máme kurátorky, pritom máme psychológov a môžu prísť Angličania navrhli v ďalšom maile, to bolo začiatkom marca, že slovenská kurátorka príde do Anglicka, za anglické peniaze na celý mesiac, ako je to v H. F.. Je to v jednom paragrafe. Celý mesiac tam mohla byť, mohla pozorovať deti, mohla urobiť rozdiel kultúrne, pozorovať rodičov, ako sa správajú k deťom, kde im je najlepšie a tak ďalej. Naša strana to odmietla, že my nemáme takýto orgán a pani Z., ktorá tam dodnes sedí a ja sa Vás dvoch, tak isto pýtam dokedy títo ľudia tam budú sedieť. Pani Z. na ministerstve sociálnych vecí, tam sa to skončilo. Ja mám o tom v posudku napísané, tie anglické expertky, prišli na Slovensko. Jedna v máji 2011, napísala vynikajúci posudok, ale je v ňom napísané, nemohli so mnou hovoriť okresné kurátorky hoci vedeli o mne. Pani Študencová všetko zariadila, boli veľmi milí, veľmi príjemní, ale skončilo to na ministerskej úrovni. Je to v posudku napísané. Ministerská úroveň je pani Z. Tam to skončilo a odtiaľ išla informácia pani konzulke, tam to tiež skončilo. Keby komunikovali priamo s úradmi práce pani K. cez pani W., pani riaditeľku, tam by bol výsledok. My sme mohli byť doma v októbri 2010. 9 júla bol súd, 8 júla prišiel na Slovensko mail a 9. júla bol súd s tým, že teda pokračuje teda ta náhradná, dočasná starostlivosť. Tu u pastora s tým, že teda otec nesmie opustiť Britániu a tak ďalej. V mailoch je napísané úplne niečo iné a 12. júla napísala pani konzulka, nie pani konzulka, cez ňu bol posielaný zo Slovenska. Čiže úrad práce, kurátorka napísala repatriáciu, pani Z. povedala, že netreba repatriáciu a cez konzulát sa to dostalo na social servis a 15. júla napísala anglická strana, že treba, oni tam napísali second option, iné hodnotenie. Áno, 15 dní čakali na názor slovenskej strany, čiže porušili vlastný zákon do 8 dní, u nás je to do 24 hodín na Slovensku, tam do 8 dní musí súd vydať príkaz alebo polícia na odobratie detí. Ja hovorím koľko šancí dali slovenskej strane a slovenská strana nekonala. Bohužiaľ keby to išlo cez social servis a skončí to kurátorka - kurátorka na úrade práce a nie na ministerskej úrovni u pani Z., tak my sme mohli byť doma a konzulát nemá čo byť poštou medzi sociálnymi servismi.“ 4. Dňa 16. 9. 2012 žalovaný 1/ odvysielal na televíznej stanici V. B. G. reláciu „I. Š. R..“. zaoberajúcu sa opätovne prípadom Z.. V tejto relácii žalovaná 2/ uviedla: „Centrum môže urobiť, keď niekto osloví, ambasáda ma postup - diplomatická misia oznámi na Slovensko, čo sa stalo. Väčšinou, keď sa jedná o deti, tak to oznámi sociálnym kurátorkám, tie urobia šetrenie a cez CIPC-u dajú ďalšej strane. Toto skončilo u pani W., u pani K. 12. júla 2010. Obidve napísali, 12. júla 2010 napísali, podľa toho ako dopadne súd, budeme žiadať repatriáciu. Skončilo to na konzuláte. A konzulát odpísal, že nie je potrebná repatriácia a nie je potrebné kontaktovanie slovenskej rodiny. To je doba, kedy ste vy tam ešte neboli. Ale centrum toto malo sprostredkovať. Neurobili to a neurobili to jeden a pol roka. A teraz centrum sa už našťastie oddelilo a toto je aj téma, keď kritizujeme anglický systém, že nemajú centralizáciu, chvála bohu, že ju nemajú, pretože ak by tieto prípady končili na pani Z., tak pomaly deti berú zo Slovenska a nielen v Británii. Centrum nemôže konať, ak mu to niekto na ministerskej úrovni a my to máme v posudkoch, ministerská úroveň zastaví. Čiže ani ambasáda nemôže konať, ani kurátori nemôžu konať, pretože sa to niekde zastavilo. O ministerstve sociálnych vecí budeme hovoriť neskôr.“ „Opakujem, nikto nežiadal, aby to robil konzulát. Sudca 23. mája jasne povedal, nepodala Slovenská republika aplikáciu prostredníctvom ambasády. To je jedno, pre mňa, za mňa aj vrátnika, jedna vec. Druhá vec, bola tam pani konzulka, sudca sa na ňu obrátil, keď som ja žiadala o súhlas na odvolanie, pretože tam je taký systém, že poviete záverečnú reč a zároveň sa spýtate sudcu, Či vám dovoľuje odvolanie. Samozrejme, že by bol hlúpy, ak by povolil odvolanie voči vlastnému rozsudku, čiže otcovi, matke automaticky zamietol. Mimo práva, odobrali vlastne aj slovenské právo rodičovskej zodpovednosti, čo absolútne tak isto pochybil. Ja som sa pýtala, či sa môžem odvolať, mne to neodmietol a pritom všetci vedeli, že sa nemôžem odvolať, ale dcéra sa obrátila na pani konzulku a sa spýtala, pomôže Slovenská republika odvolať sa? A jej reakcia pred sudcom, keby to povedala na chodbe, ale pred sudcom to povedala, čo odo mňa chcete, prečo na mňa útočíte, ja nemôžem nič urobiť. Nikto od nej od osoby, od pani H. nežiadal odvolanie. Aby sa zapojila so starou matkou a podpíše sa pani H.. Pani H. mala povedať pred sudcom. Áno, samozrejme, Slovenská republika požiada o vstup do prípadu prostredníctvom CIPC-u. Urobilo sa to až kedy? Po štyroch mesiacoch. Presne toto sudca očakával, oni to všetci tam čakali, že toto tam povie tá osoba, ktorá tam sedela. Štyri mesiace sa tam na to chodili pozerať. Ja som presvedčená, že keby tam bola pani O. alebo by tam bol pán veľvyslanec, tak určite sa postaví a povie. Ale to by tam musel sedieť niekto, kto tomu rozumie. Ale proste nebol záujem. My nemôžeme nič robiť. Ja som nežiadala vrátnika z konzulátu, ja som žiadala Slovenskú republiku, aby vstúpila. Toto je rozdiel. Vy bránite ambasádu. Ja nehovorím, že to má robiť niekto z ambasády, má to robiť prostredníctvom ambasády. Má povedať, áno, Slovenská republika prostredníctvom toho a toho orgánu, ja neviem, ministerstva spravodlivosti alebo CIPC-u alebo sociálnych vecí, čo teraz vstúpilo ministerstvo sociálnych vecí, to mohlo urobiť vždy, keby tam nesedela pani Z., pani W., keby tam nesedela pani O. mi povedala a kto to preloží? No hádam mi nechcete povedať, že ja CIPC-u budem prekladať do angličtiny? Toto mi povedali v novembri. Toto sú veci, ktoré nemusí riešiť ambasáda, ale má na to iné orgány na Slovensku, je sprostredkovateľom. Čiže zbytočne brániť ambasádu tým. Veľmi dobre urobil pán veľvyslanec. Bol prítomný, videl, ako to tam beží, videl aké absurdnosti sa dejú na tom súde a proste nič sa neurobilo na slovenskej strane. Na slovenskej strane, nie na ambasáde. Na slovenskej strane. Dobre viete, aký problém bol, keď som sa pýtala pána B., prečo ste nedovolili pánov veľvyslancovi skontaktovať. Ja som mu dovolil. Tak sa pobite, jeden hovorí, že nie, druhý áno, pozrieť sa na deti, áno? Prečo sa to muselo mesiac riešiť tým, že my sme u vás sedeli a sme to riešili priamo? Čiže konzulát mal robiť to, čo mu zo slovenskej strany dovolia. A slovenská strana mu nedovolila nič.“ „Áno, vaša pani sekretárka, takže vy ste nemali poriadok ani na vlastnom sekretariáte. Jedna vec, toto je tu napísané. Druhá vec, toto je komunikácia s pani Z., toto je komunikácia s pani Z. s takýmito obrázkami, poprosím na kameru, toto išlo na konzulát, toto išlo na ministerstvo sociálnych vecí, toto išlo po všetkých ministerstvách, po všetkých sekciách aj na CIPC aj všade. Nikto si to nevšimol, len pani R. z prezidentskej kancelárie, koho som prosila, všetci iba ľutujú a sledujú. Toto je zranenie W., takto vyzeral W. deväť dní po zranení hlavy, keď spadol údajne z postele, skočil na roh stola.“ „Samozrejme v tej náhradnej starostlivosti, samozrejme, toto je zranenie po deviatich dňoch. To dieťa muselo mať otras mozgu. To povedala lekárka, že toto dieťa je na antibiotikách a na sedatívach, pretože tam bola bolesť. Matka žiadala röntgen, povedali jej, že má paranoiu, lebo vidí modrinky. Tá modrinka je na inej fotke, tú nemám, nebudem ju teraz ukazovať. To nemá význam. Takáto fotografia bola o mesiac neskôr poslaná tak isto pani Z., pani H., B. R. do prezidentskej kancelárie, s prepáčením, vykašľali sa na to. Toto je hlboké zranenie, hlboká rezná rana W. v náhradnej starostlivosti cez víkend 18. júna 2011. 20. Júna 2011 mal povolený kontakt brat R. aj s priateľkou boli v Londýne. Toto je rezná rana, kde vidíte, že sa hojí rana. Opatrovateľka prišla a stalo sa to vtedy, keď ste vy boli na kontakte, zistila, že je tam niekto cudzí, jej povedali, že sú už v miestnosti, čakajú, že je tam strýko, otočila sa na parkovisku a zmizla. O 20 minút bol kratší kontakt, lebo sa SS-locerka vrátila a nakoniec sme zistili, že on má takéto zranenie. Dodnes nám nikto nevysvetlil, že čo sa stalo. Toto je z náhradnej starostlivosti a B. Z. je sekcia právnej ochrany detí, pani konzulka na konzuláte, pani R. z prezidentskej kancelárie a im nevadilo, že sa tu porušujú detské práva, ľudské práva, všetko, nikto nič nerobil, ani vaše ministerstvo.“ „Pani Z. mi povedala 8. marca 2011, keď mi pani konzulka povedala, že my nemáme nezávislú sociálnu pracovníčku, potom som prácne vysvetľovala, že máme kurátorky veľmi vysoko vzdelané, fundované, empatické, ktoré vedia riešiť, tak som sa dozvedela od pani Z., vy nie ste jediný prípad, je vás 39 a jedna rodina už má deti adoptované. A ja som sa jej pýtala, to nemyslíte vážne? Bolo to v telefóne, nemám na to písomný doklad, to nemyslíte vážne. To znamená, že Slovenská republika napomáha adopciám slovenských detí pani Z.?“. Na otázku moderátora predmetnej televíznej relácie, čo na to navrhovateľka odporkyňa v 2. rade uviedla: „Prestala rozprávať so mnou. V máji mi povedala, že ona vie o tom, že tá nezávislá britská sociálna pracovníčka prišla, ale nemôže mi viacej povedať. Odvtedy prestala komunikácia so mnou. A toto dostala, proste nič neriešila. Tam sú peniaze, tam je prípad, tam je to zamrznuté. Kurátorky, pani K. urobila vynikajúce posudky vo februári, skončili zase u Z.? Nie náhodou vtedy sme si ich dosledovali a došli cez veľvyslanectvo prišli do spisu, kedy sa skutočne konalo. My sme skutočne 27. februára stáli na letisku. Skutočne M. M. súhlasil, opatrovatelia boli nachystaní na dva týždne na pobyt na pobyt s deťmi, ja som im ponúkala pobyt, potom sa to presunulo priamo. Ale keď to išlo od kurátoriek, od pani W.j z úradu práce, kurátorky, ktoré majú priamo komunikovať s kurátorkami britskými a nie nejaký centrál, tak vtedy to funguje. Aj keď to pôjde cez konzulát. To je jedno. Ale to nemôže skončiť na nejakej sekcii, kde si pani Z. bude tri roky alebo koľko rokov rozkazovať a jednoducho povie, ja s vami nebudem debatovať.“ „Ja by som chcela doplniť, ak dovolíte, s pani Z., W., s celým týmto ansámblom, s pani Š., M. B. V., s pani konzulkou sme boli, na môj podnet sme boli na ministerstve sociálnych vecí 18. augusta 2010. Predtým aj potom nasledovali ohováračské maily od pani konzulky, prepáčte pán veľvyslanec, prepáčte pani Y., F. toto je zodpovedná osoba, jednoznačne. Preto sa na vás valí toto, že vy ste neurobili. Nemohli ste, pretože táto osoba je za to zodpovedná. Tak isto ja na ňu podávam trestné oznámenie. Medzi ministerstva sociálnych vecí a tejto istej sekcie, pani K. W.i napísala, my vymáhame výživné a my hľadáme unesené deti, to nie je prípad vašich detí. A skončili sme. Vôbec nám nepomohla. To sú všetko osoby, ktoré vedeli o tom, mali konať a nekonali. Sú zodpovedné aspoň za život mojich vnukov. Aj za tieto zranenia, za všetko, je mi ľúto. Tam treba robiť poriadok.“ 5. Žalovaná 3/ v predmetnej televíznej relácii uviedla informácie o tom, ako počas obdobia, kedy bola štátnou tajomníčkou Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR nevedela o prípade Z.. V nadväznosti na to uviedla, že to bolo v dôsledku zamestnancov tohto ministerstva, ktorí jej predmetné informácie zatajovali a neposúvali za účelom utajenia svojich pochybení v prípade Z.. V súvislosti s tým priamo označila žalobkyňu, že v predmetnom prípade nekonala. Žalovaná 3/ v predmetnej televíznej relácii uviedla nasledovné: „Áno, ja musím povedať, že ak som vyzerala šokovaná, tak to bolo preto, že som bola úprimne šokovaná. Ja som sa o tomto celom prípade dozvedela z otvoreného listu, ktorý mi bol adresovaný minul týždeň v piatok. A v nedeľu prakticky bola uverejnená vaša reportáž. A dnes na výbor prišiel pán minister L., minister práce s informáciou, že prebiehali už v roku 2010, ja som nastúpila do funkcie 9. júla 2010, prebiehali nejaké stretnutia medzi ministerstvom zahraničných vecí a medzi ministerstvom práce. Ja som nebola informovaná o takýchto stretnutiach. Ja o tom skutočne neviem. Neviem, kde sa stala chyba, neviem, či tie informácie zamrzli na príslušnom odbore sociálnoprávnej ochrany detí na ministerstve. Faktom ale je, že ak by som mala akýkoľvek podnet, ktorý by smeroval k pochybnostiam o tom, či ministerstvo v tomto smere koná alebo nekoná, ja by som určite okamžite zasiahla tak, ako som zasiahla pri množstve iných prípadov. Ja by som povedala takú paralelu, ja som sa počas toho, ako som bola vo funkcii, dozvedela z novín o chlapcovi, ktorého takmer na smrť utýrala matka, len kvôli tomu, že úradníci z príslušného úradu práce a samozrejme, že títo úradníci ma nebudú proaktívne informovať o tom, že nekonajú v tom prípade alebo, že je tam nejaké pochybenie, sami sa nebudú proste takýmto spôsobom pranierovať. Vtedy som sa dozvedela tieto informácie z novín a ja som okamžite zasiahla, podala som trestné oznámenie prakticky na vlastných ľudí na úrade a postaral som sa o to, aby ten ďalší osud chlapca vyzeral inak. Aj keď žiaľ bohu práve kvôli nečinnosti konkrétnych úradníkov ten chlapec bude mať doživotné následky.“ „Áno, ja prakticky na základe tých indícií, ktoré sa objavili v tom otvorenom liste, tie neboli len o prípade pani Z. a jej detí, boli aj o prípade Č. a ich piatich detí a boli tak isto podozrenia, ktoré súvisia s centrom vo vzťahu k medzištátnym osvojeniam, tak som si pokladala za svoju nie politickú ale osobnú zodpovednosť a povinnosť, aby som podala v tomto smere trestné oznámenie. Takže ja som to trestné oznámenie podala na neznámeho páchateľa s podozrenia zo spáchania troch trestných činov. Ten jeden je obchodovanie s deťmi, ten druhý je prekročenie právomocí verejného činiteľa a ten tretí trestný čin je marenie konania verejným činiteľom, čo je dosť málo využívaný paragraf. A ja budem len rada, keď sa vyvodí konkrétna trestnoprávna zodpovednosť a môžeme sa baviť o polohe tej politickej zodpovednosti. Ja tu dnes nie som preto, aby som sa akýmkoľvek spôsobom vyviňovala. Ale chcem povedať, že ak by som skutočne mala ten podnet, tak by som konala. Ale ja som žila jednoducho v sladkej nevedomosti a netušila som, že takýto prípad sa odohráva vo Veľkej Británii. Ja som sa dnes o tom rozprávala s pánom exministrom W. a prakticky sme hovorili o tom, že my sme mali niekoľko stretnutí na bilaterálnej úrovni s britskou stranou, s britským ministrom práce, ja som mala rokovania na úrovni štátnych tajomníkov, mať informácie o tomto prípade také, aké mam dnes vďaka tomu, že to bol medializovaný prípad, tak by som stopercentne tento prípade riešila, lebo neviem si predstaviť človeka, nech by bol z akejkoľvek politickej strany, ktorý by jednoducho nekonal. A tú poslednú vec, ktorú chcem povedať, že hovorí pani Š., čo hovorí pani Z.. Tu vôbec nie je čo spochybňovať tú katastrofálnosť, že tá slovenská strana nekonala tak, ako mala vtedy, keď ešte mohla všetko zvrátiť, to znamená, že na začiatku, keď hovoríme o prípade, ktorý trvá dva roky, pre mňa je to zlé počúvať, pretože ja si uvedomujem, že ja som sedela na stoličke a možno dvoma telefonátmi som vedela tú situáciu zvrátiť. Otázka ale je, že ten bežný postup a ten postup nie je správny, že ak sa aj dostane do tej vyššej funkcie nejaký podnet tým, že ten človek či už minister alebo štátny tajomník rieši veľkú agendu, on sa tak isto v prvom momente oprie o stanovisko príslušnej sekcie, ktorá ak nechce seba uvrhnúť do toho zlého svetla, tak vždy nájde kľučky a spôsoby, ako to ospravedlniť tak, aby sa jednoducho ten človek v tej politickej funkcii, ktorý je v tom momente za panáka, nedopracoval k tomu meritu tej veci. Je to zlý systém, ale nehovorím to na žiadne ospravedlňovanie sa, iba poukazujem na to, že hrozným spôsobom to niekde zlyhalo. A preto tie kompetentné prípady vrátane ministerstva práce, vrátane H. pre W. T. X. F. W. jednoducho nekonali tak, ako mali konať. Ale hovorme pokojne o tej politickej zodpovednosti, ale to je na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti.“ „Ja nejdem v ničom spochybňovať to, čo hovorí pani Š., ja sama som z toho prekvapená. To, že posielala maily na môj sekretariát a to je moja zodpovednosť, koho som na tom sekretariáte mala, neznamená, že sa tie e-maily ku mne dostali. Ako tu sedím, tak hovorím, že ja som o tejto situácii informovaná nebola. Ku mne tie e-maily neprechádzali. Ja som sa konkrétne s mojou asistentkou pani K. rozišla veľmi zle, keď musela opustiť môj sekretariát a ministerstvo, viem, že tá osoba je teraz naspäť. Ja som sa pomerne zle rozišla s bývalou sekčnou šéfkou s pani Š., ktoré tvoria taký tandem s pani W.. Tá pani Š. je s tým vedením dnes tak isto naspäť. Vidím to ako problém. Ja tu teraz nejdem hrať nejakú obeť komplotu, ale musím povedať, že niekomu asi na ministerstve veľmi záležalo na tom, aby sme my s ministrom nevedeli o tejto vzniknutej situácii. Ak by sme o nej vedeli, my by sme stopercentne konali. Mne samej je trápne, že tu sedím a počúvam to, čo tu hovorí pani Š.. Faktom ale je, že sekretárka bola moja zodpovednosť, ale tá sekretárka mi tie veci neposúvala a preto ministerstvo ako také nekonalo. Konať mali samozrejme úradníci, ktorých spomínate, okrem iného aj pani Z.. Aj pani W., presne tak ako šéfka centra. Ja musím povedať, že ja som dnes podávala trestné oznámenie k tým trom paragrafom, ktoré som dnes čítala, to znamená obchodovanie s deťmi, marenie konania verejným činiteľom a prekročenie právomoci verejného činiteľa. Podávala som to na neznámeho páchateľa. Po tom, čo tu teraz počujem, ja pôjdem ešte raz podať to trestné oznámenie, ale už tam doplním tie mená. Tam budú konkrétne mená ľudí, ktorí vedome, vedome zatajovali informácie o tomto prípade tak, aby kompetentní a to som bola ja, to bol pán minister, nemohli vydať jednoznačný pokyn na to, aby sa Slovensko jednoznačne postavilo k vášmu prípadu.“ „Podľa mňa to bolo ich maslo na hlave, od začiatku sa ministerstvo práce k tomu nepostavilo tak, ako sa malo. Podľa mňa malo od začiatku vstúpiť do toho konania. Podľa mňa ministerstvo uspalo to, že počuli, že do toho prípadu, v tom prípade figuruje aj podozrenie zo sexuálneho zneužívania. Napriek tomu si neodsledovali ten prípad ďalej, aby okamžite zasiahli, keď už bolo jasné, že k tomu sexuálnemu zneužívaniu nedochádzalo. Myslím si, jednoducho tí úradníci sú vyhoretí. Myslím si, že je to necitlivosť k takýmto jednotlivým prípadom. Myslím si, že je to obdobná situácia toho, ako keď ja som riešila utýrané dieťa v dôsledku toho, že nekonali naši úradníci úrade práce a zvolala som poradu k tomu a jediný argument, ktorý mi úradníci boli schopní povedať bolo a čo si vy myslíte, máme 600 spisov. Ale nie je spis ako spis. Nie je utýrané dieťa na tej istej úrovni ako vymáhanie výživného napríklad. To znamená, že okamžite, keď som to počula, tak sme vydali metodický pokyn, ako postupovať v prípade utýraných detí. A verte mi pani Š. bez ohľadu na to, sa na to teraz pozerá celé Slovensko alebo nepozerá, úprimne sa vám za to ospravedlňujem. A mne je strašne ľúto, že ma informácia o vašom prípade a o ďalších 39 alebo koľko je tých prípadov zastihla ako opozičného poslanca, ktorý má obmedzené kompetencie v tomto smere. Takže jediné, čo mne napadlo, čo mi prináležalo bolo, že ako občan som sa obrátila na orgány činné v trestnom konaní a to urobím zajtra opätovne doplním tam tie mená“. „Áno a to že som prakticky zorganizovala ten dnešný hearing ministrov, na ktorom sme si okrem iného vypočuli aj to, že vlastne je to maslo na vašej hlave, lebo nekonáte tak, ako ste konať mali, aj keď ja byť na vašom mieste, tak asi neurobím ani polovicu z tých úkonov, ktoré ste urobili vy. A to už nehovorím o ľuďoch ako sú Č. a ďalší, ktorých právne vedomie je ešte nižšie ako to vaše. Už to máte naštudované po tých dvoch rokoch, sa vám ani nečudujem, keď to zostalo celé na vás. Takže to bol hearing ministrov a to bol poslanecký prieskum. Ja zajtra idem na centrum, ja sa budem domáhať tej spisovej dokumentácie, ja som veľmi zvedavá, čo tam nájdem. Podľa informácií, ktoré ja mám aj z ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, aj zo samotného centra, tam dochádza teraz k obrovskej hystérii a tam sa dopĺňajú materiály, vyberajú materiály. A ja som veľmi zvedavá, čo tam ako poslankyňa, na ktorú sa zosype 400 spisov, nájdem. A ešte chcem poslednú vec povedať, že to čo ste vy včera dostali mail od pani W., asi nebude plne náhoda. Veľmi ste im šliapli na otlak, veľmi ste im šliapli na otlak. Pretože pani Z., ktorá sa na mňa obrátila s podnetom v tom otvorenom liste, na základe ktorého som ja začala konať, tak pani Z. bola náhodou zhodou okolností kontaktovaná tiež pani W., aby prišla a veľmi v kľude si vysvetlila všetko, čo ona namieta v tom otvorenom liste. A dnes mi volala a povedala, že to bolo masírovanie mozgov zo strany dvoch ľudí zo sekcie rodiny a sociálnej politiky, ktorí sa ju snažili uchlácholiť tým, že tam nie je žiaden problém pretože centrum si plnilo svoju zákonom stanovenú povinnosť. Toto je ale otázka do budúcnosti a pre mňa ako pre poslankyňu je toto dôležité, lebo za to som platená, po prvé, aby sme si naozaj pomenovali, kde došlo k zlyhaniu a k akému zlyhaniu, trestnoprávnu zodpovednosť nech riešia orgány činné v trestnom konaní. Ale pomenujme si to, aby potom v budúcnosti už nedochádzalo k takýmto situáciám. Pretože bez toho, aby sa to začala nazývať pravým menom, sa to jednoducho zopakuje pri ďalšej a ďalšej rodine. A ja som teda veľmi zvedavá, že nakoľko toto bude mementom pre všetkých kompetentných, lebo ak by toto malo pokračovať s ďalšími desiatkami podobných prípadov, tak by som skutočne začala pochybovať o tom, či Slovensko ešte je právny štát.“ „Ja tomu verím v prípade centra, verím tomu, že pod vašim vedením tomu tak bude. Ale nesúhlasím úplne s pánom veľvyslancom, pretože ja si myslím, že to nie je o tom, že otočme list a vráťme deti Z. na Slovensko. Pretože to je o tom, aby sme si tu konkrétne pomenovali, kde všade došlo k zlyhaniam, aby sa nám už žiadny ďalší prípad v budúcnosti, Žiadny ďalší prípad Z. neobjavil.“ „Vieme si to, z časti vieme, ja tu nemôžem vyvodzovať trestnoprávnu zodpovednosť. Ja len veľmi dúfam, že tak budú konať orgány činné v trestnom konaní, ktoré tam už majú jedno podanie odo mňa, zajtra ide pani Š. poslať voči konkrétnym osobám, ja idem podať voči konkrétnym osobám. Takže pevne verím, že tá trestnoprávna zodpovednosť bude vyvodená, ale to už my neovplyvníme, žiaľ bohu. Vieme si pomenovať, kde to zlyhalo pravdepodobne tá komunikácia, vieme si pomenovať, že ten systém, tak ako bol nastavený, bol jednoducho zlý. Vieme, čo by sme podľa mňa mali robiť a vieme si ja si viem priznať zodpovednosť. Tú politickú určite, aj keď ja opakujem, že ja som mohla konať iba vtedy, ak by sa ku mne tie informácie dostali. Tie informácie som jednoducho nemala. Ale ešte ďalšiu vec by som chcela povedať, že my tu hovoríme o tom, teda aj pán veľvyslanec a to pri všetkej úcte, ja nejdem spochybňovať to, čo hovorí, ale on hovorí o veciach, ktoré sa diali formálne. To znamená, že formálne tá litera zákona bola naplnená. Ja idem zajtra na poslanecký prieskum, ja som si takmer istá, že tam nenájdem nič, pretože formálne tá litera zákona asi bola naplnená. Pri prípadoch, ako sú napríklad zmanipulované tendre, alebo niečo podobné, robme iba to, čo nám záhon diktuje. To je v pohode. Ale keď je v hre päť detí Č., ktoré boli odobraté, keď sú v hre deti Z., keď je v hre neviem koľko ďalších detí, lebo tých prípadov je 40, tak pre boha živého, nerobme len to, čo nám litera zákona diktuje, ale poďme nad rámec toho zákona a vnesme do toho trošku osobitý, trošku ľudský a trošku neviem aký prístup, pretože skutočne mám pocit, že je rozdiel medzi zmanipulovaným tendrom a medzi tým, keď sú v cudzine odobraté slovenské deti slovenským rodičom.“ 6. Dňa 27. 9. 2012 žalovaný 1/ odvysielal na televíznej stanicu V. B. G. reláciu „Noviny špeciál“ s názvom „Z. X. I. R..“ Žalovaná 3/ v predmetnej televíznej relácii uviedla nasledovné informácie: „Určite áno. My sme dostali nie samotné spisy, nám nebol umožnený prístup do spisov, ale dostali sme rešeršované informácie o tom, ako sa v jednotlivých tých prípadoch konalo, alebo nekonalo. No, ja musím povedať, že je veľmi ťažké čítať tie rešeršované informácie, pretože sú pomerne chudobné na tie informácie, ktoré by som ja potrebovala vedieť teraz. Ale ja predpokladám, že pred tými dvoma rokmi sa zatelefonovať dalo. A dalo sa požiadať o to, aby naše slovenské deti sa vrátili na Slovensko. Ja som sa už aj v minulej relácii vyjadrila, že mňa to strašne mrzí, že mňa informácia o tom, čo sa dialo vo Veľkej Británii a všetky relevantné informácie zastihli ako opozičnú poslankyňu. Ja som v rámci mojich možností začala konať ihneď, ale presne tak, ako tu bolo naznačené, myslím si, že to prišlo, bohužiaľ, neskoro. Ale myslím si, že centrum, alebo sekcia, pod ktorú spadala predtým táto problematika, to znamená Sekcia rodinnej a sociálnej politiky na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny mohla v tomto smere urobiť ďaleko, ďaleko viacej.“ „No, ja som to povedala niekoľkokrát, že ja som o tom nevedela, ja som o tom netušila. Pozrite sa, ja v posledné týždne dostávam informácie o tom, že na ministerstve je pomerne veľká hystéria, pretože sa rýpe naozaj do osieho hniezda a že sa fabrikujú rôzne materiály. Ja netuším, čo máte v rukách, ale čokoľvek máte v rukách, tak je to podvrh. Tí ľudia, ktorí mňa, keď som bola na ministerstve neinformovali a dali si tú námahu, aby veci ututlali, tak teraz vám podsúvajú informácie a toto nie je nič iné...“ „Ja vám neviem povedať, naozaj. Pozrite sa, toto je spisový obal, ktorý môže byť z čohokoľvek. Ja mám naozaj informácie priamo z ministerstva, ktoré hovoria o tom, že tam je hystéria, že sa tam fabrikujú materiály. Prosím vás pekne, zoberme si to teraz a neskáčte mi do reči, B. Z.. Zoberme si to teraz pekne po poriadku. Ja som sa o tom dozvedela o týchto podnetoch z otvoreného listu. Ja som sedela na tej stoličke, odkiaľ som veci mohla ovplyvniť. Ja som si bola vedomá toho, aj som si vedomá toho, aj som si priznala politickú zodpovednosť, ale ku mne sa tieto informácie jednoducho nedostali. Čokoľvek je v tom spisovom obale, tak je naozaj vyfabrikované, pretože ja by som predsa nešla otvárať túto Pandorinu skrinku, keby som cítila akúkoľvek osobnú mieru zavinenia. To neexistuje. Jedna vec je totiž tá politická zodpovednosť a druhá vec je to, že by som na takejto veci mala akýmkoľvek spôsobom vedome podieľať. Nešla by som do toho, pretože by som musela byť samovrah. To je jedna vec. Druhá vec je, a to vám skutočne neželám, vy tam máte sieť úradníkov, ktorí, opakujem tak, ako mne zatajovali informácie, vám ich teraz podsúvajú, a tak ako idú teraz po mojej hlave a ja veľmi dobre viem, prečo idú po mojej hlave, tak sa to môže v konečnom dôsledku otočiť proti vám. Pretože faktom je, že ja na tom poslaneckom prieskume som sa dopracovala k nejakým informáciám, ktoré sa netýkajú len toho, čo sa deje vo Veľkej Británii ku vzťahu k núteným adopciám. To je vrchol ľadovca. Pod tým všetkým sa podľa všetkého ukrýva oveľa väčšie bahno a to sú medzištátne adopcie.“ „Ja som už minule vlastne keď som prišla do tejto relácie, tak ja som naozaj prvýkrát od pani Š. počula aj to, že mi napríklad posielala maily a dožadovala sa toho, aby sme sa stretli a volala proste sekretárke. A aká bola bohatá vlastne jej komunikácia so smutným koncom musím povedať s príslušnou sekciou. Tak ja by som tak veľmi priateľsky, ja sa stotožňujem presne s tými menami, ktoré ste vy pomenovali, pani Š.. Vy ste spomínali konkrétne mená, my sme sa absolútne na tých menách zhodli, absolútne sme sa zhodli. A ja musím povedať, že napríklad, to je jedno, že za našej éry, ale proste odišla akože sekčná šéfka, ktorá sa teraz vrátila. A ja vám chcem povedať ako úplne úprimne, pán štátny tajomník a berte to skutočne ako kamarátsku radu, že je tam problém. Naozaj ten problém je identifikovaný a možno, že nie počas relácie, ale po relácii budete mať čas si vypočuť to, čo ja som si vypočula na tej predošlej relácii od pani Š. a budete vedieť presne, kde poupratovať. Lebo to, čo vám nepovedia, v čom by ste mali konať, nebudete konať, pretože o tom nebudete vedieť. To sa stalo mne a môže sa to stať aj vám. Takže ja som hovorila minule o tom, že ja budem rozširovať vlastne to trestné oznámenie, ktoré som dala na neznámeho páchateľa vo veci marenia konania verejným činiteľom.“ 7. Žalovaná 2/ v predmetnej televíznej relácii uviedla: „Ďakujem pekne, 29. mája rozhodol súd. Čo robila pani ombudsmanka, keď ja som prišla neskoro? Ja som požiadala ju ako poslednú slovenskú inštanciu, aby som oslovila všetky inštancie, aby som mohla pokračovať na európsky súd, musíte absolvovať všetky inštitúcie. Ja som k nej prišla, ja som sa k nej ohlásila v júli a po dovolenke 14. augusta ma prijala. Prišla som tam s tým, že teda chcem podať sťažnosť na konzulku. Prvé čo vyskočila, ja s ňou nič nemám, ona je v Británii. Dobre, tak chcem podať sťažnosť na konzulárny odbor v Bratislave. Na to už znervóznela. Potom som povedala - a na sekciu právnej ochrany detí na ministerstve sociálnych vecí na pani Z. F. na pani W.. Postavila sa pani ombudsmanka a povedala - ak som sa prišla vyštekať, môžem odísť. Tri minúty. Teraz tuná je výpis, samozrejme, z internetovej stránky, nič zvláštne - na verejného ochrancu práv sa môže obrátiť každý. Ja som predpokladala, že to je verejný ochranca práv občanov, ale bohužiaľ, to je ochranca úradníkov. Ako môžete podať túto sťažnosť, poštou, písomne, elektronicky atď., alebo osobne formou do zápisnice. Tak sa pýtam, kedy túto zápisnicu pani ombudsmanka urobila, keď som bola objednaná navyše. Tak sa pýtam, z podnetu musí byť zrejmé v akej veci sa týka, povedala som v akej veci. Sťažnosť na pracovníkov štátnych úradov. Proti ktorému orgánu - povedala som proti ktorému orgánu a ktorej osobe. Čoho sa podávateľ domáha? Povedala som. Namiesto toho, aby pani ombudsmanka urobila zápisnicu, tak ma vyhodila. Takže pani ombudsmanka nech nehovorí, že som prišla neskoro. Pretože keď o tom vedela ešte v priebehu súdu, tak mala konať a nekonala. Takže...“ „Sociálnych vecí jednoznačne. Pretože okresné kurátorky vynikajúco pracovali, vynikajúce posudky napísali. Úrad práce a sociálnych vecí kurátorky vyššie ktoré sú zase pani K., s pani W. dobre spolupracovali. Tam bol aj ten návrh repatriácie a kontaktovania bližšej rodiny. Bohužiaľ, skončilo to na ministerstve sociálnych veci. A pokiaľ tam budú ľudia, ktorí budú administratívne rozhodovať a budeme sa tváriť, že potrebujeme komunikovať s ministerstvom britským, alebo francúzskym, belgickým, skončia deti v adopcii. Pretože my musíme komunikovať s kurátormi. A prečo anglickí partneri nekomunikujú s našimi sociálkami? No preto, že to išlo všetko cez konzulát. Sociálka anglická vám nikdy nebude hlásiť deti. Nikdy vám nebudeme hlásiť deti, pretože Č. svedčí o tom, že oni ak by chceli hlásiť prípad Č., tak by boli požiadali ambasádu a boli by ich okamžite vyhostili. Ale oni ich tam potrebujú, pretože oni na nich zarábajú. A nikdy sociálka neoznámi našej sociálke, že máte tu deti a máte ich tu v takomto probléme. Nikdy. Tým rodičom sa jednoducho, nám sa neverí, áno, tak, ako sa to hovorí. Č. boli príkladom toho, pani Z. to presne povedala, máte to natočené, viete o tom, pani povedala, aj my potrebujeme informácie od sociálky. Nikdy od sociálky nedostanete relevantné informácie, pretože oni ich majú také, aké potrebujú. Ako v našom prípade. Ja sa pýtam, bolo tam citované z britskej ambasády od pani ombudsmanky atď. Súkromie detí napríklad, prezumpcia neviny. Ja sa pýtam, kde v našom prípade je dodržaná prezumpcia neviny. Matka pracuje dva roky, nikto sa o ňu dva roky nezaujímal. Ale z konzulátu ide informácia, aká bola zlá matka. Opatruje starých ľudí. Ak možno opatrovať starých ľudí, to sú zraniteľné skupiny, deti a starí ľudia. Prečo dva roky na ňu nikto nepodal trestné oznámenie v Británii, prečo pracuje ďalej? Prezumpcia neviny? Veď ona svojou prácou dokazuje, že je nevinná. Prečo sociálka nerobila? Pretože to nevyhovuje sociálke, ona potrebovala tie deti zobrať.“ „Ja by som chcela teraz k aktuálnemu štátnemu tajomníkovi povedať. Ja si dovolím povedať, že mali by ste školiť a veľmi dobre preverovať ľudí, ktorých tam máte zamestnaných.“ „V pracovníkoch jednoznačne. Tu je pol roka, pani O. nechápala, čo od nej chcú. Úplne jednoducho. Ďalšia vec, pani Z.. Obvyklý pobyt, štátne občianstvo atď. Školiť treba pracovníkov, nech si naštudujú britský systém. Obvyklý pobyt, trvalý pobyt. Prechodný pobyt je úplne niečo iné. My máme obvyklý pobyt na Slovensku. My sme na prechodnom pobyte v Británii. A pokiaľ pani Z. toto nepochopila, nemá tam čo robiť. Ďalšia vec, štátne občianstvo. Britské štátne občianstvo sa nezískava narodením. Získava sa veľmi zložitým spôsobom a slovenskí občania ho môžu dostať najskôr po desiatich rokoch. Čiže zase neškolení ľudia, úplne zbytočne...“ „Prepáčte, ale mňa nezaujíma kto tam bol vtedy alebo nebol. Ja riešim ten prípad dva roky a zajtra vás vymenia, zajtra vás zrazí auto, bude tam ďalší štátny tajomník a zase mi povie, že ja som tam včera nebol Mňa to nezaujíma. Mňa zaujíma, teraz to všetko pani H. si zlízne, pretože ona je oddelená od ministerstva sociálnych vecí, ale tí ľudia tam zostanú, pretože ich zakryjeme a nebudú zodpovední. Ja som zvedavá, kedy bude to trestné oznámenie, Či to vôbec bude naplnené a či tie osoby budú trestne zodpovedné. A tak, ako povedal pán Z., ja som zvedavá, či moji vnuci dostanú náhradu z dvojročného platu pani W., Z., B. W., B. Š. a neviem kto tam ešte všetko bol ? Vášho predchodcu, mne je jedno koho. Ja sa pýtam, kde je tá trestná zodpovednosť týchto ľudí, ktorí sú zodpovední za deti. Za deti, slovenské deti, ktoré boli v Británii a povedali - no a čo, veď tam žijú. Toto ma zaujíma. Mňa nezaujímajú politické hádky.“ 8. Žalobkyňa tvrdila, že vyššie uvedené informácie, ktoré žalované 2/, 3/ uviedli v predmetnej televíznej relácii sú nepravdivé a ich cieľom je len poškodiť jej osobu, najmä jej dobré meno a očierniť ju v očiach verejnosti. Zodpovednosť žalovaného 1/ žalobkyňa odvodzovala od toho, že žalovaný 1/ je podľa zákona o vysielaní a retransmisii ako vysielateľ držiteľom licencie na vysielanie programovej služby V. F. V. B.. Ide o televízne stanice s celoštátnym dosahom, ktoré svojim obsahom môžu zaujať široké spektrum divákov. Zverejnením nepravdivých informácii o osobách alebo v súvislosti s nimi tak môže spôsobiť ujmu mnohonásobne väčšieho rozmeru na osobnostných právach danej osoby, čo sa napokon môže odzrkadliť v pracovnom, rodinnom a inom prostredí, v ktorom sa táto osoba pohybuje. Takýto zásah je v rozpore s § 19 ods. 1 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii. Zverejnením vyššie uvedených informácii došlo k zásahu do osobnostných práv žalobkyne, o čo sa pričinil aj svojim konaním žalovaný 1/ Žalovaný 1/ je podľa § 16 ods. 3 písm. b/ zákona o vysielaní a retransmisii zodpovedný za obsah troch odvysielaných televíznych relácii týkajúcich sa prípadu Z.. 9. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Pri uložení povinnosti ospravedlniť sa prostredníctvom médií musí byť vždy prihliadané na to, že ospravedlnenie má nielen prvoplánovú rovinu uloženej povinnosti ospravedlniť sa, je adresované cieľovej skupine všetkých divákom G. V. v danom konkrétnom čase, kedy má byť ospravedlnenie uverejnené, t. j. divák musí vedieť a musí mu byť z odvysielaného ospravedlnenia zrejmé, kto sa mu ospravedlňuje, komu a za čo sa ospravedlňuje. Pokiaľ nie je zrejmé, za čo je uložená povinnosť ospravedlniť sa, ospravedlnenie pre televízneho diváka nemá žiadnu výpovednú hodnotu, čím ospravedlnenie ako také stráca zmysel aj voči tomu subjektu, ktorému má byť uložená povinnosť ospravedlniť sa. Ospravedlnenie nemôže byť obmedzené len do všeobecných, vágnych konštatácií, ale musí byť presne konkretizované v zmysle vyššie uvedeného. V prípade žalovaných 2/, 3/ uvedené podmienky splnené nie sú. Nepostačujú totiž také všeobecné konštatácie, ako to uviedla žalobkyňa v petite „V predmetných televíznych reláciách som opakovane uviedla o W.. L. Z. nepravdivé a difamujúce informácie o tom, že v prípade Z. nekonala. Nepravdivými vyjadreniami som spochybnila jej odbornosť a profesionalitu v očiach verejnosti. V predmetných televíznych reláciách som ju obvinila z ľahostajnosti voči porušovaniu ľudských práv. Predmetné informácie o W.. L. Z. sa nezakladajú na pravde“. Z uvedenej citácie nie je zrejmé, ako bola obvinená z nekonania, akou formou, akým obsahom bola obvinená. Obdobne u žalovanej 3/ sa v petite uvádzajú všeobecné konštatácie ako: „všetky tieto informácie odvysielané v predmetných reláciách sa nezakladajú na pravde“, „odvysielaním predmetných televíznych relácií, týkajúcich sa tejto témy, v ktorých došlo opakovane k uverejneniu nepravdivých informácií, bolo vážnym spôsobom zasiahnuté do osobnej a profesionálnej cti a dôstojnosti žalobkyne ako aj druhá veta tohto posledného výroku a to „žalovaný v 1. rade, ktorý je vysielateľom TV staníc V. F. V. B. vyslovuje ľútosť nad neoprávneným zásahom do jej zákonom chráneného práva“. Právne závery, ktoré súd uviedol, týkajúce sa žalovaných 2/, 3/, sú bez ďalšieho dôvodom na zamietnutie žaloby v častiach o uloženie povinnosti žalovaných 2/, 3/ bez toho, aby tento právny záver ovplyvnili ďalšie skutočnosti, ktoré súd uviedol v konštatačnej časti rozsudku.“ 10. Ďalej súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Správa verejnej ochrankyne práv o ochrane práv maloletých detí z r. 2012 potvrdzuje možnosť vstupu SR do konania na výzvu súdu, pričom poukazuje na skutočnosť, že Centrum ako intervenor bolo prijaté ako tretia strana v niekoľkých ďalších prípadoch v r. 2012 do súdneho konania., t.j. nielen v prípade detí Z.; Centrum sa zúčastnilo aj iných konaní odňatia detí slovenských občanov v Spojenom kráľovstve. Činnosť Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu od júna 2010 do júla 2011 bola koordinovaná nadriadeným orgánom a to Sekciou právnej ochrany detí a rodiny, ktorej zamestnankyňou bola aj žalobkyňa. Centrum začalo konať samostatne po odčlenení od sekcie právnej ochrany detí, avšak metodicky bolo závislé na rozhodnutiach a súhlase nadriadeného orgánu Sekcie právnej ochrany detí a rodiny, teda sa v jeho rozhodovaní a konaní nič nezmenilo. V zmysle vyššie uvedeného článku 25 ods. 2 Organizačného poriadku MPSVaR je vymedzená pôsobnosť tohto odboru, v ktorom je zaradená žalobkyňa tak, že Odbor stratégie sociálnej ochrany detí a rodiny o. i. odborne a metodicky usmerňuje Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, čo potvrdil vo svojej svedeckej výpovedi aj svedok V. Z., keď uviedol, že riadiaca funkcia ministerstva zostáva, napriek tomu, že výkon prešiel na centrum medzinárodno-právnej ochrany. Ak by teda žalobkyňa mala za to, že slovenské štátne orgány, ktoré sú zodpovedné za ochranu práv dieťaťa, nemôžu vstupovať do súdnych konaní v zahraničí ako tretia strana a v danom prípade urobila všetko, čo urobiť mohla, bolo jej povinnosťou o prípade mal. detí Z. informovať štátnu tajomníčku, t.j. žalovanú 3/; žalobkyňa bola priebežne informovaná o dianí v Anglicku, komunikácii a požiadavkách anglickej strany voči orgánom Slovenskej republiky, tiež o závažných zraneniach a priamom ohrození zdravia a psychiky maloletých detí v náhradnej starostlivosti v Anglicku vrátane fotografií zranení a reportov o zdravotnom stave detí vo veku 12 a 26 mesiacov. Žalobkyňa síce tvrdila, že informáciu o tomto prípade štátnej tajomníčke podala, avšak nepredložila o tom žiadny dôkaz. Svedkovia V.. W. W., Y. Č., W.. R. V. F. L.. V. W. potvrdili, že žalovaná 3/ nemala počas pôsobenia na MPSVaR vedomosť o prípade mal. detí Z., žalobkyňa ju o ňom neinformovala. Svedok V. Z. síce tvrdil, že na košieľke spisu je podpis žalovanej 3/, avšak takýto dôkaz súdu predložený nebol. Ani žalobkyňou navrhnutí a vypočutí svedkovia nemali vedomosť o tom, že žalobkyňa o prípade informovala žalovanú 3/. Žalobkyňa taktiež nepreukázala, že žalovanej 3/ boli doručené e-maily od žalovanej 2/ alebo od p. Z.. Aj podľa svedka V. Z., súčasného štátneho tajomníka na MPSVaR, riadiaca funkcia MPSVaR zostáva napriek tomu, že výkon prešiel na centrum medzinárodnej právnej ochrany, deti Z. mohli byť na Slovensko vrátené skôr, ak by do toho boli vstúpili ľudia na MPSVaR a začala sa spolupráca s Anglickom; pokiaľ by chcel niekto posunúť veci viac dopredu, bolo by to na úrovni ministrov a štátnych tajomníkov a nie na úrovni referenta; štátna tajomníčka by o tom určite mala vedieť. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala svoje tvrdenie, že žalovanú 3/ o prípade detí Z. informovala. Ak by žalobkyňa poskytla uvedené informácie žalovanej 3/, žalovaná 3/ by bola, podľa jej vyjadrenia, okamžite vo veci konala s anglickou stranou na úrovni štátnych tajomníkov a ministrov. Svedkyňa H. uviedla, že to, že Centrum neskôr vstúpilo do konania, bolo spôsobené obrovským tlakom spôsobeným medializáciou, obrovským tlakom verejnosti a išlo sa k nadštandardným výstupom; neboli to štandardné procedúry. Centrum až po zmene riaditeľky Centra začalo v r. 2012 aktívne žiadať o možnosť vstupu do konaní a aktívne obhajovať záujmy maloletých detí. Centrum vstúpilo taktiež do konania v prípade malol. detí Z. dňa 7. 9. 2012 na najvyššom Kráľovskom súde vo Veľkej Británii s úspešným záverom a návratom detí na Slovensko. Celý prípad sa začal v júni 2010 a deti sa vrátili na Slovensko v prvých dňoch januára 2013. Výroky žalovanej 2/ boli poukazom na to, že jej žalobkyňa emailom oznamovala, že do konania v Anglicku nemožno vstúpiť, avšak o tom, že do konania v Anglicku vstúpiť mohlo, svedčí i skutočnosť, že neskôr Centrum do konania vstúpilo, úspešne vec vyriešilo a maloleté deti sa vrátili na Slovensko. Preto výroky žalovanej 2/ nemožno považovať za závažný zásah do práv na ochranu cti žalobkyne, ktorý by bol objektívne spôsobilý privodiť jej ujmu. Vzhľadom na uvedené súd vo vzťahu k žalovanej v 2. rade žalobu v časti ospravedlnenia sa, zamietol.“ 11. Žalobu proti žalovanej 3/ súd prvej inštancie zamietol s týmto odôvodnením: „Žalovaná v 3. rade meno žalobkyne spomenula iba raz, keď sa vyjadrila “konať mali samozrejme úradníci, ktorých spomínate, okrem iného aj p. Z.“; bola to reakcia na vyjadrenia žalovanej v 2. rade, preukazujúce nedostatky v práci žalobkyne, tiež reakcia na to, že žalovaná v 2. rade predložila počas televíznej relácie dôkaz o údajnej e-mailovej komunikácii medzi ňou a žalobkyňou. Žalovaná v 3. rade len reagovala na diskusiu o veci verejného záujmu; prípad malol. detí Z. bol predmetom verejného záujmu, preto bolo vhodné, aby s ním bola občianska spoločnosť oboznamovaná. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, že žalovaná v 3. rade, ako bolo uvedené vyššie, bola informovaná o predmetnom prípade, tiež že jej bolo doručené od rodiny R. Z. adresovaných niekoľko e-mailov. Výrok o medzištátnych adopciách žalovanej v 3. rade nesúvisel so žalobkyňou, týkal sa informácií, ku ktorým sa žalovaná v 3. rade dostala v rámci poslaneckého prieskumu a ani len nenaznačila, že by sa tieto informácie týkali osoby žalobkyne. Žalovaná v 3. rade vo svojich vyjadreniach kritizovala postup príslušných orgánov, ktoré mali na starosti predmetný prípad, postup zamestnancov týchto orgánov, celkový systém, ktorý je v Slovenskej republike a postup ministerstva v predmetnom prípade, vôbec sa nevyjadrovala k žalobkyni. To, že naozaj došlo v prípadoch detí odoberaných vo Veľkej Británii k zlyhávaniu kompetentných orgánov, predovšetkým k zlyhávaniu MPSVaR a Centra pre medzinárodno-právnu ochranu detí a mládeže potvrdila aj verejná ochrankyňa práv. Taktiež tvrdenia žalovanej v 3. rade o podaní trestných oznámení voči konkrétnym osobám nijako nesúviseli so žalobkyňou; v reláciách nikoho neobvinila, iba uviedla, že je jej občianskou povinnosťou podať trestné oznámenie vtedy, keď sa domnieva, že došlo postupom niektorých orgánov a kompetentných osôb k porušeniu základných práv iných osôb. V trestnom oznámení, ktoré žalovaná v 3. rade podala už pred odvysielaním predmetných relácií, je uvedené, že trestné oznámenie rozšíri až po vykonaní poslaneckého prieskumu v závislosti od jej zistení. Jej vyjadrenia neobsahovali nepravdivé informácie, týkali sa len sféry verejného záujmu, teda jej vyjadrenia nie je možné považovať za zásah do osobnostných práv žalobkyne.“ 12. Súd prvej inštancie žalobu smerujúcu proti žalovanému 1/ zamietol s týmto odôvodnením: „U žalovaného v 1. rade sa súd stotožnil s argumentáciou právneho zástupcu, ktorá vychádza z Nálezu ÚS ČR zo dňa 17. 2. 2004 sp. zn. III. ÚS 73/2, tiež z rozsudkov Európskeho súdu Jersild proti Dánsku z 23. 9. 1994 a Filatenko proti Rusku, podľa ktorých ak sú prostredníctvom médií šírené tvrdenia tretích osôb, tak popri sebe existuje zodpovednosť pôvodcu tvrdenia a prevádzkovateľa vysielania; vysielateľ sa nemôže zbaviť svojej zodpovednosti poukázaním na skutočnosť, že on sám, resp. jeho zamestnanci, len dali priestor tvrdeniam tretej osoby. Objektívna zodpovednosť však nie je absolútna. V zmysle Nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 73/02 z objektívnej zodpovednosti existujú výnimky v prípade, ak ide o živé vysielanie, ak ide o pravdivú reprodukciu ( citát ) výroku tretej osoby a pokiaľ vznikol prevažujúci zámer na jeho zverejnení. V prípade, ak v naživo vysielanej relácii tretia osoba vysloví poznámky, ktoré sú kontroverzné, urážlivé alebo útočné, tak potom moderátor relácie nemôže niesť rovnakú zodpovednosť ako tretia osoba formulujúca tieto tvrdenia. V prípade, ak sú v naživo vysielanej relácii odvysielané urážlivé tvrdenia, tak moderátor má len obmedzenú možnosť preformulovať, vypustiť alebo inak odvolať akékoľvek, už zverejnené tvrdenia, preto nemôže niesť zodpovednosť za zásah do osobnostných práv. V prípade, ak /i/ ide o tému otvorenej verejnej diskusie vo veciach verejného záujmu /ii/ odvysielanú v serióznom vysielaní, /iii/ a určenú relatívne dobre informovanému publiku, tak potom novinár nemôže niesť zodpovednosť za šírenie tvrdení ( názorov ) tretích osôb. Nemožnosť, resp. obmedzená možnosť ovplyvniť obsah tvrdení tak predstavuje sa objektívnej zodpovednosti za obsah prevzatých tvrdení. Žalovaný v 1. rade, ani jeho zamestnanci - moderátori, ktorí viedli predmetné relácie, neformulovali difamačné výroky v podobe hodnotiacich úsudkov, len riadili debatu o téme širokého záujmu, čo potvrdila aj žalobkyňa, keď uviedla, že ju nikto z moderátorov neobvinil, tiež potvrdila, že sa jednalo o živé vysielanie. Žalovaný v 1. rade dal vo verejnej diskusii priestor viacerým osobám, ktoré mohli vyjadrovať svoje názory, ktoré mohli byť vzájomne kriticky posúdené. Žalobkyňa ničím nepreukázala, aké konkrétne informácie zo strany žalovaného v 1. rade, resp. jeho zamestnancov - moderátorov v predmetných reláciách zasiahli do jej osobnostných práv. Súd má za to, že žalovaný v 1. rade svojim konaním nezasiahol do osobnostných práv žalobkyne. Pri ukladaní povinnosti žalovanému v 1. rade strpieť uverejnenie ospravedlnenia žalovaných v 2. a 3. rade by súd mohol vychádzať len z povinnosti ospravedlniť sa tak, ako je navrhovaná povinnosť žalovanému v 1. rade s tým, že žalovanému v 1. rade by bola uložená povinnosť odvysielať ospravedlnenie, avšak zodpovednosť za zásahy do práv žalobkyne žalovanými v 2. a 3. rade, by museli byť v tomto konaní preukázané, čo s poukazom na nižšie uvedené, nebolo. Žalovanému v 1. rade súd neuložil povinnosť odstrániť predmetnú televízne relácie z jeho internetovej stránky a to z dôvodu, že sa zamieta žaloba voči nemu formou uloženia povinnosti ospravedlniť sa na G. V.. Pre úplnosť súd uvádza, že právnická osoba nemôže prejavovať emocionálne“ vyslovenie ľútosti“, takúto emóciu môže vyjadriť len fyzická osoba, ani tej však nemôže byť uložená takáto povinnosť vyslovenia ľútosti, pretože ide o vec vnútorného postoja, ktorý napriek prípadnej uloženej povinnosť ospravedlniť sa, nemusí vôbec existovať. Súd nemá právo ukladať povinnosť prejaviť navonok takúto emóciu. Preto ani u žalovaného v 2. rade nedošlo k zásahu do osobnosti práv žalobcu.“ 13. Na záver súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, nedôvodnosti žaloby, v častiach morálneho ospravedlnenia sa, nie je dôvodné ani uloženie povinnosti žalovanému v 1. rade odstrániť z jeho internetovej stránky D..V..sk, televízne relácie noviny špeciál s názvom Z. X. I. R.. zo dňa 16. 9. 2012, Z. X. I.X. R.. zo dňa 19. 9. 2012, Z. X. I. R.. -DISKUSIA zo dňa 27. 9. 2012, ani priznanie náhrady v podobe náhrady nemajetkovej v peniazoch. Zadosťučinenie v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka možno považovať za občianskoprávny prostriedok výnimočného charakteru v tom zmysle, že jeho použitie prichádza do úvahy len v tých kvalifikovaných prípadoch, keď došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Nestačí len možnosť zníženia dôstojnosti či vážnosti fyzickej osoby v znač v značnej miere, ale súdom musí byť vždy zistené, že k tomuto zníženiu skutočne došlo, pričom dôkazné bremeno spočíva v tomto prípade na žalobkyni. Žalobkyňa nepreukázala, že výrokmi žalovaných v 1.-3. rade skutočne bola v značnej miere znížená jej dôstojnosť alebo vážnosť ako fyzickej osoby, keď z výpovedí i ňou navrhnutých svedkov mal súd preukázané, že po odvysielaní predmetných relácií si nerobili z nej posmešky, resp. nevedeli uviesť mená osôb, ktoré by si z nej posmešky robili, nebol voči nej zo strany zamestnávateľa vyvodený žiadny pracovnoprávny ani iný postih, žalobkyňa doteraz pracuje na rovnakej pracovnej pozícii a na tej istej sekcii. Z uvedených dôvodov súd žalobu voči žalovaným v 1.-3. rade zamietol v celom v celom rozsahu ako nedôvodnú, nakoľko mal za preukázané, že konanie žalovaných v 1.-3. rade nesmerovalo proti mravnej a osobne osobnej integrite žalobkyne a nijako neznížilo jej dôstojnosť, ani neohrozilo jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Typickým príkladom neoprávnenosti zásahu je, ak jedna osoba o inej fyzickej osobe rozširuje nepravdivé informácie, čo v danom prípade preukázané nebolo. Vzhľadom na to, že žalobkyňa súdu nepredložila CD nosič s televíznou reláciou Bez detí neodídem III., ktorá bola odvysielaná dňa 27. 9. 2012, výrokmi, ktoré v tejto relácii odzneli sa súd nezaoberal, neboli predmetom tohto konania.“ 14. Výrok o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku neodôvodnil. 15. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie. Vytkla súdu prvej inštancie, že sa neoboznámil so spisom týkajúcim sa mal. detí Z. z Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže. Pokiaľ ide o záver súdu prvej inštancie, že petit žaloby pokiaľ ide o ospravedlnenie formulovaný všeobecne a vágne, žalobkyňa namietla, že súd prvej inštancie ju mal vyzvať na odstránenie vady žaloby v zmysle § 43 ods. 1 O.s.p. okrem toho, ak by v ospravedlnení boli citované všetky relevantné tvrdenia a kontext, v akom boli uvedené, ospravedlnenie by malo desiatky strán. V súvislosti s ospravedlnením žalobkyňa v odvolaní tiež uviedla: „Zdôrazňujeme, že pre žalobkyňu po cca piatich rokoch od začatia prvoinštančného konania má zásadný význam pre zmiernenie nepriaznivých následkov najmä priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú je možné priznať aj bez toho, aby bolo vyhovené priznaniu ospravedlnenia.“ K záveru súdu prvej inštancie, že správa verejnej ochrankyne práv o ochrane práv maloletých detí z roku 2012 potvrdzuje možnosť vstupu SR do konania na výzvu súdu, pričom Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže bolo prijaté ako tretia strana v niekoľkých ďalších prípadoch v roku 2012, žalobkyňa v odvolaní namietla, že nikdy nepracovala pre toto centrum, predmetná správa verejnej ochrankyne práv je všeobecná, vágna a rozporuplná a nevyplýva z nej, že by žalobkyňa v prípade mal. detí Z. nejako pochybila. To, prečo centrum vstúpilo do konania a v ako postavení a prečo doň nevstúpilo skôr, nijako so žalobkyňou nesúvisí. Z výpovede svedkyne F. W. vyplynulo, že o nemožnosti vstupu do konania neinštruovala centrum žalobkyňa, ale Ministerstvo spravodlivosti SR. Nie je pravdivé tvrdenie súdu prvej inštancie, že by žalobkyňa v konaní tvrdila, že ona informovala žalovanú 3/ o prípade mal. detí Z.. Spis o prípade Boórových si vyžiadala kancelária vtedajšej štátnej tajomníčky ( žalovanej 3/ ). Ďalej žalobkyňa v odvolaní poukázala na to, že v konaní nebolo preukázané, že by v prípade mal. detí Z. nekonala, resp. že by porušila zákon alebo povinnosť vyplývajúcu zo štátnozamestnaneckého pomeru. Žalovaní v tomto ohľade neprodukovali žiadny dôkaz a teda neuniesli dôkazné bremeno. Voči žalobkyni nebol zo strany MPSVaR SR vyvodený žiadny pracovnoprávny postih. Z e-mailovej komunikácie žalobkyne a žalovanej 2/ vyplýva, že žalobkyňa sa žalovanej 2/ snažila pomôcť. V napadnutom rozsudku absentuje odôvodnenie vo vzťahu k výpovediam svedkov W., W., M., Z., H., W., i keď ide o zásadné dôkazy. Vo vzťahu k argumentácii súdu prvej inštancie týkajúcej sa žalovaného 1/ žalobkyňa v odvolaní uviedla, že žalovaný 1/ rozhodol o tom, že predmetné televízne relácie sa budú vysielať, kedy sa budú vysielať a v akom formáte, teda či pôjde o živé vysielanie alebo vysielanie zo záznamu a kto v týchto reláciách účinkovať. Žalovaný 1/ nevykonal žiadne opatrenia na to, aby predišiel zásahu do osobnostných práv žalobkyne, keď napr. mohol predmetné relácie odvysielať zo záznamu a priezvisko žalobkyne z nich mohol odstrániť „vypípaním“. Na prejednávanú vec nemožno podľa žalobkyne aplikovať judikatúru Ústavného súdu ČR a ESĽP vzhľadom na skutkovú odlišnosť. Tieto rozhodnutia sa totiž týkajú moderátorov a toho, že títo nemôžu niesť zodpovednosť za výroky iných osôb uvedených počas jedného živého vysielania. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobkyňa v odvolaní uviedla, že tvrdenia odvysielané v predmetných televíznych reláciách značne znížili jej dôstojnosť a vážnosť a zasiahli do jej pracovného a súkromného života. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti nezohľadnil, že žalobkyňa mala zdravotné problémy psychického charakteru, utiahla sa, vyhýbala sa kontaktu s ľuďmi, nechodila do spoločnej jedálne v práci, o obsahu predmetných relácií sa hovorilo v práci žalobkyne, čo jej bolo nepríjemné, okolie žalobkyne sa dopytovalo na to, či je obsah predmetných relácií pravdivý, predmetné televízne relácie zaujali široké spektrum divákov, do spisu boli založené negatívne reakcie verejnosti. Napokon žalobkyňa v odvolaní poukázala na to, že žalovaní nepopreli jej tvrdenia obsiahnuté v žalobe týkajúce sa tretej relácie, vyjadrovali sa k nim a obhajovali ich. Preto podľa žalobkyne nie je podstatné, že do spisu nezaložila CD nosič s treťou časťou predmetnej televíznej relácie. 16. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Uviedol, že do osobnostných práv žalobkyne nezasiahol. 17. Žalovaná 3/ vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Uviedla, že postup podľa § 43 O.s.p. nie je namieste v prípade, že petit neobstojí z hľadiska hmotného práva, ak na jeho základe možno konať a rozhodnúť, hoci s negatívnym výsledkom pre sporovú stranu. Ak by súd prvej inštancie poučoval žalobkyňu o tom, ako má upraviť petit tak, aby mu bolo možné vyhovieť, by bolo porušením princípu kontradiktórnosti a rovnosti strán. Voči žalobkyni v súvislosti s predmetnými reláciami neboli vyvodené žiadne sankcie, pričom stále pracuje v tej istej sekcii MPSVaR SR a na tej istej pozícii. Žalobkyňa nepreukázala, že by v súvislosti s predmetnými reláciami bola liečená na psychiatrii, keďže na súde prvej inštancie predložila iba záznam z jednej návštevy na internom oddelení Špecializovanej nemocnice pre ortopedickú protetiku. 18. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní, preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 19. Odvolací súd je v prvom rade zhodne so súdom prvej inštancie toho názoru, že pokiaľ ide o tzv. morálnu satisfakciu vo forme ospravedlnenia, petit žaloby je nedostatočný, pretože z neho nevyplýva, aké konkrétne výroky žalovaných 2/, 3/ žalobkyňa považuje za difamačné, teda za také, ktoré boli objektívne spôsobilé ohroziť, resp. narušiť jej osobnostné práva chránené ust. § 11 a nasl. Obč. zák. Nie je možné súhlasiť so žalobkyňou, že ak bol petit žaloby v časti ospravedlnenia nepostačujúci, resp. vadný, mal súd prvej inštancie postupovať v zmysle § 43 ods. 1 O.s.p. (v súčasnosti ust. § 129 C.s.p.). Petit predmetnej žaloby v časti ospravedlnenia totiž nie je neúplný alebo nezrozumiteľný z hľadiska ust. § 43 ods. 1 O.s.p., resp. § 129 ods. 1 C.s.p. Ak by súd prvej inštancie žalobkyňu poučil o tom, že ňou formulovanému petitu v časti ospravedlnenia nemožno vyhovieť a súčasne by ju poučil o tom, ako má petit žaloby formulovať, aby jej bolo možné vyhovieť, porušil by zásahu rovnosti strán. Formulácia petitu je však natoľko všeobecná, že nepokrýva tvrdený zásah do osobnostných práv žalobkyne a preto žalobe v časti morálnej satisfakcie súd prvej inštancie nemohol vyhovieť. Vyhovenie žalobe pokiaľ ide o primerané zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia v zmysle § 13 ods. 1 Obč. zák. vyžaduje, aby z petitu žaloby bolo zrejmé, akých konkrétnych zásahov do osobnostných práv dotknutej osoby sa týka, teda inými slovami, za čo konkrétne sa má žalovaný dotknutej osobe ospravedlniť. V opačnom prípade sa totiž pôvodcovi zásahu do osobnostných práv ako žalovanému neposkytne možnosť argumentovať, že svojimi konkrétnymi výrokmi do osobnostných práv dotknutej osoby - žalobcu nezasiahol. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobu v časti ospravedlnenia zamietol. 20. V prejednávanej veci bolo zo strany súdu prvej inštancie podstatné zodpovedanie otázky, či v danom prípade nedošlo k neprimeranému obmedzeniu, či popretiu práva alebo slobody jednej zo sporových strán a to medzi ústavou a dohovorom garantovanou slobodou prejavu (čl. 26 ods. 1 ústavy a čl. 10 dohovoru) a základným právom žalovaného 1/ vyhľadávať a rozširovať informácie, resp. možnosťou obmedziť slobodu prejavu zákonom (čl. 26 ods. 2 a 4 ústavy) a právom na ochranu osobnosti žalobkyne, ktoré je taktiež garantované ústavou (najmä čl. 19 ústavy). Podstatou rozhodovania vo väčšine obdobných právnych sporov je hľadanie vyváženého vzťahu medzi ústavou garantovaným právom na ochranu cti, dôstojnosti či súkromia na jednej strane a slobodou prejavu a základným právom na informácie na strane druhej. Odvolací súd v tomto smere zároveň odkazuje na doterajšiu judikatúru (napr. komplexne nález Ústavného súdu SR z 14. decembra 2012 sp. zn. IV. ÚS 448/2012-54) kedy Ústavný súd SR opakovane zdôraznil, že každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 22/06, m. m. PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07), resp. že všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96). Uplatňovanie týchto základných práv a slobôd a ich právna ochrana musia byť proporcionálne a vzájomne vyvážené tak, aby sa nadmernou ochranou jedného práva nad únosnú mieru nepotlačila ochrana iného práva. To znamená, že ani existencia zásahu do osobnostných práv nemusí vždy nevyhnutne viesť k záveru o neoprávnenosti takého zásahu, ak bol dôsledkom uplatňovania iného základného práva, pričom vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci tento zásah nepresiahol hranice primeranosti (proporcionality). V každom konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné skúmať mieru (intenzitu) namietaného porušenia základného práva na ochranu osobnosti a to práve v kontexte so slobodou prejavu a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv. Z doterajšej judikatúry ÚS SR vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody a teda aj slobody prejavu, možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (m. m. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02, I. ÚS 193/03). Súd v nadväznosti na uvedené vykonal test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril". KTO „hovoril“: žalovaný 1/ ako vysielateľ tzv. „nositeľom“ slobody prejavu a má privilegované postavenie z aspektu ochrany slobody prejavu, ktorá patrí novinárom a masmédiám a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu. Novinári majú povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. O KOM bol namietaný článok a do koho osobnostnej sféry zasahoval: stupeň dovolenej kritiky sa mení podľa charakteristiky osobnosti adresáta. Hranice akceptovateľnej kritiky sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných" občanov. V posudzovanom prípade inkriminované televízne relácie obsahovali informácie týkajúce sa v tom čase veci verejného záujmu. Išlo o činnosť štátnych orgánov, konkrétne Ministerstva práce, sociálnych veci a rodiny SR, zamestnankyňou ktorého je žalobkyňa, v prípade detí Z., ktorých anglické orgány odňali z rodičovskej starostlivosti slovenským rodičom pre podozrenie z domáceho násilia a sexuálneho zneužívania, pričom i keď tieto podozrenia neboli preukázané, začalo sa konanie, na základe ktorého mali byť deti natrvalo odobraté rodičom a dané na adopciu. Žalovaný 1/ podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade informoval o otázkach, ktoré súviseli s verejným životom, t. j. informoval o otázkach legitímneho verejného záujmu a ide teda o výkon slobody prejavu a práva na informácie, kedy nemôže dôjsť k založeniu zodpovednosti za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti. Navyše žalovaný 1/ sám žiadne názory na činnosť žalobkyne v prípade detí Z. nevyslovil, keďže jeho redaktori iba moderovali televíznu reláciu, v ktorej sa na adresu žalobkyne vyslovili žalované 2/, 3/. ČO bolo obsahom namietaných relácií: v súvislosti s posudzovaním tohto kritéria súd opätovne zdôrazňuje, že kľúčovým poslaním tlače je predovšetkým vyhľadávať a rozširovať informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom je zároveň nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať (dostávať). K otázkam verejného záujmu v prvom rade patria veci súvisiace s činnosťou štátnych orgánov, ako aj osôb, ktoré ich reprezentujú, teda osôb pôsobiacich vo verejnom živote. Tieto otázky „môžu a majú byť verejne posudzované". KDE bol namietaný článok uverejnený: ide o kritérium posudzovania namietaného zásahu do slobody prejavu ohľadne miesta zaznenia či uverejnenia problematických výrokov. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. Sporné relácie boli odvysielané na televíznej stanici JOJ. Je nesporné, že z hľadiska sledovanosti ide o jednu z popredných televíznych staníc. KEDY boli namietané relácie odvysielané: relácie boli odvysielané v čase, keď žalobkyňa vykonávala funkciu hlavného štátneho radcu v odbore stratégie sociálnej ochrany detí a rodiny a na základe interného pokynu konala v prípade detí Z.. Relácie boli odvysielané v roku 2012, pričom žalobkyňa mala na starosti prípad detí Z. do konca mája 2011, AKO boli informácie v namietaných reláciách formulované: žalované 2/, 3/ sa podľa prepisu predmetných relácií vyjadrovali k prípadu detí Z., pričom na viacerých miestach kritizovali činnosť žalobkyne, ale bez toho, aby táto kritika vybočovala z medzí slušnosti. Podľa vyjadrení žalovaných 2/, 3/ ministerstvo v prípade detí Z. nekonalo od začiatku tak, ako malo. Z obsahu prednesov žalovaných 2/, 3/ v predmetných reláciách žiadne relevantné difamujúce skutkové tvrdenia ani hodnotiace úsudky vo vzťahu k žalobkyni nevyplynuli. Žalované 2/, 3/ sa jednoducho v predmetných televíznych reláciách snažili televíznym divákom vysvetliť, z akých dôvodov došlo k problémom ohľadom detí Z., pričom v tejto súvislosti viackrát spomenuli aj žalobkyňu, ktorá podľa nich v tejto veci nekonala správne. 21. Podľa názoru odvolacieho súdu teda obmedzenie slobody prejavu žalovaných vo forme vyhovenia žalobe nie je nevyhnuté v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa a teda neexistuje tu naliehavá spoločenská potreba obmedziť slobodu prejavu. Vzhľadom na všetky okolnosti prípadu tu prevažuje záujem na ochrane slobody prejavu a to najmä z toho hľadiska, že informácie o žalobkyni v predmetných televíznych reláciách sa týkali veci verejného záujmu. Týmito informáciami preto nemohlo dôjsť k zásahu do osobnostných práv žalobkyne. 22. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a úspešným žalovaným 1/, 3/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Žalovanej 2/ odvolací súd nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. O výšku trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. 24. Napadnutým opravným uznesením súd prvej inštancie opravil 4. Výrok rozsudku z 8. 3. 2018 č. k. 14C/15/2013- 443 tak, že namiesto nesprávne uvedeného výroku „žalovanému v 1. rade sa priznáva nárok na náhradu trov konania 100 %, má tento výrok správne znieť „žalovanej v 2. rade sa náhrada trov konania nepriznáva.“ 25. Napadnuté uznesenie súd prvej inštancie odôvodnil poukazom na ust. § 224 v spojení s § 234 ods. 2 C.s.p. 26. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalovaná 2/. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že jej prizná náhradu trov konania vo výške 1.000 eur. Odvolanie odôvodnila nasledovne: „Vzhľadom na dlhotrvajúci súdny proces tejto nezmyselnej a bezdôvodnej žaloby a tým prejavu nadradenosti štátneho úradníka bolo potrebné vynaložiť osobne z mojej strany opäť veľké úsilie z dôvodu ochrany mojej rodiny.“ 27. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 28. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď napadnutým opravným uznesením opravil výrok rozsudku vo veci samej tak, ako je to uvedené vyššie. Súd prvej inštancie totiž vo výroku rozsudku vo veci samej omylom dvakrát vyslovil, že žalovanému 1/ sa priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom vo výroku tohto rozsudku absentuje rozhodnutie o trovách konania vo vzťahu k žalovanej 2/. Žalovanej 2/ v konaní žiadne trovy nevznikli (nebola zastúpená advokátom) a preto jej súd prvej inštancie nárok na ich náhradu nepriznal. Nie je relevantný subjektívny dojem žalovanej 2/, že keď bol priznaný nárok na náhradu trov konania žalovaným 1/, 3/, má i ona nárok na náhradu trov konania. Zo spisu nevyplývajú žiadne trovy, na náhradu ktorých by žalovanej 2/ vznikol nárok a v priebehu prvoinštančného konania žalovaná 2/ ani nárok na náhradu trov konania neuplatnila. 29. Z uvedeného vyplýva, že napadnuté opravné uznesenie je vecne správne a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 30. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).