Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 15Co/43/2023 1313201149 30. 09. 2024 JUDr. Eva Mészárosová ECLI:SK:KSBA:2024:1313201149.2
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členiek senátu JUDr. Silvie Walterovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: W.. L. Z., I. X. XX.X.XXXX, G. Z. Z., V. Č.. XXXXX/X, zastúpená spoločnosťou: BAJO LEGAL, s. r. o., IČO: 36 860 581, Bratislava, Landererova 8, za ktorú koná JUDr. Branislav Jablonka, PhD., proti žalovanému: v 1. rade: MAC TV, s.r.o., IČO: 00 618 322, Bratislava, Brečtanová č. 1, zastúpený spoločnosťou: ADAUS, s. r. o., IČO: 36 731 544, Bratislava, Miletičova č. 5B, za ktorú koná JUDr. Juraj Bugala, v X. L.: S.L. Š., I. X. X.X.XXXX, G. Z. Z., J. Č.. XXXX/XX F. O. X. L.: Y. Ď. I., I. X. XX.XX.XXXX, G. Z. Z., B. Č.. XXXX/X, o ochranu osobnosti a o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava III) zo dňa 8. marca 2018, č. k. 14 C 15/2013-443, takto rozhodol: Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava III) zo dňa 8. marca 2018, č. k. 14 C 15/2013-443, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 8.3.2018, č. k. 14 C 15/2013-443, vo výroku I. žalobu v časti žalovaného v 1. rade zamietol a žalovanému v 1. rade priznal náhradu trov konania 100 % , vo výroku II. žalobu v časti žalovaného v 2. rade zamietol a žalovanému v 1. rade priznal náhradu trov konania 100 %, vo výroku III. žalobu v časti žalovanej v 3. rade zamietol a žalovanej v 3. rade priznal náhradu trov konania 100 %. Uznesením zo dňa 4.12.2018, č. k. 14 C 15/2013-520, súd prvej inštancie opravil výrok rozsudku tak, že nesprávne uvedené „Žalovanému v 1. rade sa priznáva náhrada trov konania 100 %.“ Má správne znieť: „Žalovanej v 2. rade sa náhrada trov konania nepriznáva.“ s tým, že vo zvyšku ponechal rozsudok bez zmeny. 2. Žalobkyňa sa domáhala ochrany osobnosti pre výroky, ktoré odzneli v diskusiách odvysielaných na televíznej stanici JOJ a JOJ Plus v dňoch 16.9.2012, 19.9.2012 a 27.9.2012, týkajúcich sa prípadu odňatia maloletých detí Z. ich rodičom vo Veľkej Británii, v súvislosti s podozrením z úmyselného ublíženia ich deťom, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy. Tvrdila, že informácie, ktoré žalované v 2. a 3. rade uviedli v predmetnej televíznej relácii sú nepravdivé a ich cieľom bolo poškodiť jej osobu, najmä jej dobré meno a očierniť ju v očiach verejnosti. Zodpovednosť žalovaného v 1. rade odvodzovala od toho, že žalovaný v 1. rade je podľa zákona o vysielaní a retransmisii ako vysielateľ držiteľom licencie na vysielanie programovej služby JOJ a JOJ PLUS, keď ide o televízne stanice s celoštátnym dosahom, ktoré svojím obsahom môžu zaujať široké spektrum divákov. Zverejnením nepravdivých informácií o osobách alebo v súvislosti s nimi tak môže spôsobiť ujmu mnohonásobne väčšieho rozmeru na osobnostných právach danej osoby, čo sa napokon môže odzrkadliť v pracovnom, rodinnom a inom prostredí, v ktorom sa táto osoba pohybuje. 3. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa bola zamestnaná na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, kde vykonávala funkciu hlavného štátneho radcu
v odbore stratégie sociálnej ochrany detí a rodiny. Z tohto titulu sa zaoberala aj prípadom odňatia maloletých detí Z. anglickými úradmi. Nárok žalobkyne posudzoval podľa § 11 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Občianskeho zákonníka“) a zo skutkového stavu vyvodil, že žaloba nie je dôvodná. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že pri uložení povinnosti ospravedlniť sa prostredníctvom médií musí byť vždy prihliadané na to, že ospravedlnenie má nielen prvoplánovú rovinu uloženej povinnosti ospravedlniť sa, ale je adresované cieľovej skupine všetkých divákov TV JOJ v danom konkrétnom čase, kedy má byť ospravedlnenie uverejnené, t. j. divák musí vedieť a musí mu byť z odvysielaného ospravedlnenia zrejmé, kto sa mu ospravedlňuje, komu a za čo sa ospravedlňuje. Ospravedlnenie nemôže byť obmedzené len do všeobecných, vágnych konštatácií, ale musí byť presne konkretizované v zmysle vyššie uvedeného. V prípade žalovanej v 2. a 3. rade uvedené podmienky splnené nie sú. Nepostačujú totiž také všeobecné konštatácie, ako to uviedla žalobkyňa v petite, pretože nie je zrejmé, ako bola obvinená z nekonania, akou formou, akým obsahom bola obvinená. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala svoje tvrdenie, že žalovanú v 3. rade o prípade detí Z. informovala. Výroky žalovanej v 2. rade boli poukazom na to, že jej žalobkyňa e-mailom oznamovala, že do konania v Anglicku nemožno vstúpiť, avšak o tom, že do konania v Anglicku sa vstúpiť mohlo, svedčí i skutočnosť, že neskôr Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže (ďalej len „Centrum“) do konania vstúpilo, úspešne vec vyriešilo a maloleté deti sa vrátili na Slovensko. Preto výroky žalovanej v 2. rade nemožno považovať za závažný zásah do práv na ochranu cti žalobkyne, ktorý by bol objektívne spôsobilý privodiť jej ujmu. Žalovaná v 3. rade meno žalobkyne spomenula iba raz, keď sa vyjadrila „konať mali samozrejme úradníci, ktorých spomínate, okrem iného aj p. Z.“; bola to reakcia na vyjadrenia žalovanej v 2. rade poukazujúcej na nedostatky v práci žalobkyne a tiež reakcia na to, že žalovaná v 2. rade predložila počas televíznej relácie dôkaz o údajnej e-mailovej komunikácii medzi ňou a žalobkyňou. Žalovaná v 3. rade len reagovala na diskusiu o veci verejného záujmu; prípad mal. detí Z. bol predmetom verejného záujmu, preto bolo vhodné, aby s ním bola občianska spoločnosť oboznamovaná. Výrok o medzištátnych adopciách žalovanej v 3. rade nesúvisel so žalobkyňou, týkal sa informácií, ku ktorým sa žalovaná v 3. rade dostala v rámci poslaneckého prieskumu a ani len nenaznačila, že by sa tieto informácie týkali osoby žalobkyne. Žalovaná v 3. rade vo svojich vyjadreniach kritizovala postup príslušných orgánov, ktoré mali na starosti predmetný prípad, postup zamestnancov týchto orgánov, celkový systém, ktorý je v Slovenskej republike a postup ministerstva v predmetnom prípade, vôbec sa nevyjadrovala k žalobkyni. Taktiež tvrdenia žalovanej v 3. rade o podaní trestných oznámení voči konkrétnym osobám nijako nesúviseli so žalobkyňou. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobkyňa ničím nepreukázala, aké konkrétne informácie zo strany žalovaného v 1. rade, resp. jeho zamestnancov - moderátorov v predmetných reláciách zasiahli do jej osobnostných práv. Súd mal za to, že žalovaný v 1. rade svojím konaním nezasiahol do osobnostných práv žalobkyne. Pri ukladaní povinnosti žalovanému v 1. rade strpieť uverejnenie ospravedlnenia žalovaných v 2. a 3. rade by súd mohol vychádzať len z povinnosti ospravedlniť sa tak, ako je navrhovaná povinnosť žalovanému v 1. rade s tým, že žalovanému v 1. rade by bola uložená povinnosť odvysielať ospravedlnenie, avšak zodpovednosť za zásahy do práv žalobkyne žalovanými v 2. a 3. rade by museli byť v tomto konaní preukázané, čo však nebolo. 4. Súd prvej inštancie žalovanému v 1. rade neuložil povinnosť odstrániť predmetné televízne relácie z jeho internetovej stránky, a to z dôvodu, že žalobu voči nemu formou uloženia povinnosti ospravedlniť sa na TV JOJ zamietol. Pre úplnosť uviedol, že právnická osoba nemôže prejavovať emocionálne „vyslovenie ľútosti“, takúto emóciu môže vyjadriť len fyzická osoba, ani tej však nemôže byť uložená takáto povinnosť vyslovenia ľútosti, pretože ide o vec vnútorného postoja, ktorý napriek prípadnej uloženej povinnosti ospravedlniť sa, nemusí vôbec existovať. Súd nemá právo ukladať povinnosť prejaviť navonok takúto emóciu. Preto ani u žalovanej v 2. rade nedošlo k zásahu do osobnosti práv žalobkyne. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, nedôvodnosti žaloby, v častiach morálneho ospravedlnenia sa, nie je dôvodné ani uloženie povinnosti žalovanému v 1. rade odstrániť z jeho internetovej stránky www.joj.sk, televízne relácie noviny špeciál s názvom BEZ DETÍ NEODÍDEM I. zo 16. septembra 2012, BEZ DETÍ NEODÍDEM II. z 19. septembra 2012, BEZ DETÍ NEODÍDEM III. DISKUSIA z 27. septembra 2012 (ďalej len „televízne relácie“), ani priznanie náhrady v podobe náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobkyňa podľa názoru súdu prvej inštancie nepreukázala, že výrokmi žalovaných skutočne bola v značnej miere znížená jej dôstojnosť alebo vážnosť ako fyzickej osoby, keď z výpovedí i ňou navrhnutých svedkov mal súd preukázané, že po odvysielaní predmetných relácií si nerobili z nej posmešky, resp. nevedeli uviesť mená osôb, ktoré by si z nej posmešky robili, zo strany zamestnávateľa nebol voči nej vyvodený žiadny pracovnoprávny, ani iný postih, žalobkyňa doteraz
pracuje na rovnakej pracovnej pozícii a v tej istej sekcii. Z uvedených dôvodov súd žalobu zamietol v celom rozsahu ako nedôvodnú, nakoľko mal za preukázané, že konanie žalovaných v 1. až 3. rade nesmerovalo proti mravnej a osobnej integrite žalobkyne a nijako neznížilo jej dôstojnosť, ani neohrozilo jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Typickým príkladom neoprávnenosti zásahu je, ak jedna osoba o inej fyzickej osobe rozširuje nepravdivé informácie, čo v danom prípade preukázané nebolo. 5. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) odvolaním žalobkyne a žalovanej v 2. rade napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil rozsudkom zo dňa 13.11.2019, č. k. 6 Co 142/2019-612, žalovaným v 1. a 3. rade priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % a žalovanej v 2. rade nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení odvolací súd uviedol, že zhodne so súdom prvej inštancie je toho názoru, že pokiaľ ide o tzv. morálnu satisfakciu vo forme ospravedlnenia, petit žaloby bol nedostatočný, pretože z neho nevyplýva, aké konkrétne výroky žalovaných v 2. a 3. rade žalobkyňa považuje za difamačné, teda za také, ktoré boli objektívne spôsobilé ohroziť, resp. narušiť jej osobnostné práva chránené ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Nebolo možné súhlasiť so žalobkyňou, že ak bol petit žaloby v časti ospravedlnenia nepostačujúci, resp. vadný, mal súd prvej inštancie postupovať v zmysle § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (§ 128 C.s.p.), petit predmetnej žaloby v časti ospravedlnenia totiž nie je neúplný alebo nezrozumiteľný. V prejednávanej veci bolo zo strany súdu prvej inštancie podstatné zodpovedanie otázky, či v danom prípade nedošlo k neprimeranému obmedzeniu, či popretiu práva alebo slobody jednej zo sporových strán, a to medzi ústavou a dohovorom garantovanou slobodou prejavu (Čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a Čl. 10 Európskeho dohovoru o ľudských právach) a základným právom žalovaného v 1. rade vyhľadávať a rozširovať informácie, resp. možnosťou obmedziť slobodu prejavu zákonom (Čl. 26 ods. 2 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky) a právom na ochranu osobnosti žalobkyne, ktoré je taktiež garantované ústavou (najmä Čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky). Odkázal na doterajšiu judikatúru (napr. komplexne nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.12.2012 sp. zn. IV. ÚS 448/2012-54, IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 22/06, m. m. PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07, IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96, I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02, I. ÚS 193/03). Odvolací súd vykonal test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“ a zistil nasledovné: KTO „hovoril“: žalovaný v 1. rade ako vysielateľ tzv. „nositeľ“ slobody prejavu má privilegované postavenie z aspektu ochrany slobody prejavu, ktorá patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu. Novinári majú povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. O KOM bol namietaný článok a do koho osobnostnej sféry zasahoval: stupeň dovolenej kritiky sa mení podľa charakteristiky osobnosti adresáta. Hranice akceptovateľnej kritiky sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných“ občanov. V posudzovanom prípade inkriminované televízne relácie obsahovali informácie týkajúce sa v tom čase veci verejného záujmu. Išlo o činnosť štátnych orgánov, konkrétne Ministerstva práce, sociálnych veci a rodiny Slovenskej republiky, zamestnankyňou ktorého je žalobkyňa, v prípade detí Z. ktorých anglické orgány odňali z rodičovskej starostlivosti slovenským rodičom pre podozrenie z domáceho násilia a sexuálneho zneužívania, pričom i keď tieto podozrenia neboli preukázané, začalo sa konanie, na základe ktorého mali byť deti natrvalo odobraté rodičom a dané na adopciu. Žalovaný v 1. rade podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade informoval o otázkach, ktoré súviseli s verejným životom, t. j. informoval o otázkach legitímneho verejného záujmu a ide teda o výkon slobody prejavu a práva na informácie, kedy nemôže dôjsť k založeniu zodpovednosti za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti. Navyše žalovaný v 1. rade sám žiadne názory na činnosť žalobkyne v prípade detí Z. nevyslovil, keďže jeho redaktori iba moderovali televíznu reláciu, v ktorej sa na adresu žalobkyne vyslovili žalované v 2. a 3. rade. ČO bolo obsahom namietaných relácií: v súvislosti s posudzovaním tohto kritéria súd zdôraznil, že kľúčovým poslaním tlače je predovšetkým vyhľadávať a rozširovať informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom je zároveň nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať (dostávať). K otázkam verejného záujmu v prvom rade patria veci súvisiace s činnosťou štátnych orgánov, ako aj osôb, ktoré ich reprezentujú, teda osôb pôsobiacich vo verejnom živote. Tieto otázky „môžu a majú byť verejne posudzované“. KDE bol namietaný článok uverejnený: ide o kritérium posudzovania namietaného zásahu do slobody prejavu ohľadne miesta zaznenia, či uverejnenia problematických výrokov. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. Sporné relácie boli odvysielané na televíznej stanici JOJ. Je nesporné, že z hľadiska sledovanosti ide o jednu z popredných televíznych staníc. KEDY boli namietané relácie
odvysielané: relácie boli odvysielané v čase, keď žalobkyňa vykonávala funkciu hlavného štátneho radcu v odbore stratégie sociálnej ochrany detí a rodiny a na základe interného pokynu konala v prípade detí Z.. Relácie boli odvysielané v roku 2012, pričom žalobkyňa mala na starosti prípad detí Z. do konca mája 2011. AKO boli informácie v namietaných reláciách formulované: žalované v 2. a 3. rade sa podľa prepisu predmetných relácií vyjadrovali k prípadu detí Z., pričom na viacerých miestach kritizovali aj činnosť žalobkyne, ale bez toho, aby táto kritika vybočovala z medzí slušnosti. Podľa vyjadrení žalovaných v 2. a 3. rade ministerstvo v prípade detí Z. nekonalo od začiatku tak, ako malo. Odvolací súd vyhodnotil, že z obsahu prednesov žalovaných v 2. a 3. rade v predmetných reláciách žiadne relevantné difamujúce skutkové tvrdenia ani hodnotiace úsudky vo vzťahu k žalobkyni nevyplynuli. Žalované v 2. a 3. rade sa jednoducho snažili televíznym divákom vysvetliť, z akých dôvodov došlo k problémom ohľadom detí Z., pričom v tejto súvislosti viackrát spomenuli aj žalobkyňu, ktorá podľa nich v tejto veci nekonala správne. Odvolací súd uzavrel, že vzhľadom na všetky okolnosti prípadu prevážil záujem na ochrane slobody prejavu, a to najmä z toho hľadiska, že informácie o žalobkyni v predmetných televíznych reláciách sa týkali veci verejného záujmu a týmito informáciami preto nemohlo dôjsť k zásahu do osobnostných práv žalobkyne. Vo vzťahu k odvolaniu žalovanej v 2. rade odvolací súd uviedol, že napadnutým opravným uznesením súd prvej inštancie opravil výrok rozsudku tak, že namiesto nesprávne uvedeného výroku „žalovanému v 1. rade sa priznáva nárok na náhradu trov konania 100 %, má tento výrok správne znieť „žalovanej v 2. rade sa náhrada trov konania nepriznáva.“ Súd prvej inštancie postupoval správne, keď napadnutým opravným uznesením opravil výrok rozsudku vo veci samej, keďže vo výroku rozsudku vo veci samej omylom dvakrát vyslovil, že žalovanému v 1. rade sa priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom vo výroku tohto rozsudku absentuje rozhodnutie o trovách konania vo vzťahu k žalovanej v 2. rade. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. 6. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 30.1.2023, sp. zn. 2 Cdo 299/2020, zrušil, vzhľadom na žalobkyňou uplatnený dovolací dôvod, rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že dovolanie je prípustné a zároveň aj dôvodné. Ak totiž dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí podľa dovolacieho dôvodu uvedeného v § 420 C.s.p., potom existencia tohto dôvodu, t. j. existencia niektorej z vád uvedených v tomto ustanovení (spôsobujúcich tzv. „zmätočnosť“ rozhodnutia) znamená nielen splnenie podmienky prípustnosti dovolania, ale zároveň zakladá bez ďalšieho aj jeho dôvodnosť. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že konanie je postihnuté vadou zmätočnosti spočívajúcou v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a zakladá tak prípustnosť i dôvodnosť podaného dovolania v prejednávanej veci. Tento nedostatok spočíva predovšetkým v tom, že odvolací súd (aj súd prvej inštancie) sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nevysporiadal s tým, prečo nebol vykonaný dôkaz navrhnutý žalobkyňou dňa 28.1.2013 v podanej žalobe, ktorým návrhom žiadala súd prvej inštancie o vykonanie dokazovania za účelom preukázania pravdivosti jej tvrdenia, že v prípade Z. konala. Zároveň žiadala pripojenie a oboznámenie sa s obsahom príslušného spisu Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže. Súd prvej inštancie tento návrh na vykonanie dôkazu nevykonal (opomenul), pričom jeho nevykonanie v napadnutom rozsudku nijakým spôsobom neodôvodnil, ani nekonkretizoval. Rovnako postupoval aj odvolací súd, ktorý sa obmedzil len na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a na doplnenie ďalších dôvodov na zdôraznenie jeho správnosti vrátane vykonania testu proporcionality bez toho, aby reagoval na odvolaciu námietku žalobkyne ohľadom nevyhovenia návrhu na vykonanie dôkazu a odôvodnenia „prečo predmetný dôkaz súd prvej inštancie nevykonal“. Podľa názoru dovolacieho súdu žalobkyňa v odvolacom konaní opodstatnene namietala absenciu náležitostí odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, pričom odvolací súd nielenže tento nedostatok sám neodstránil, ale ani vôbec na túto jej podstatnú námietku nereagoval. V rozhodnutí odvolacieho súdu tak chýba odstránenie žalobkyňou namietaného zákonného nedostatku odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, resp. objasnenie uvedenej námietky žalobkyne takým spôsobom, aby strana sporu nemusela hľadať odpoveď na zákonný nedostatok rozsudku v rovine dohadov, aby sa s prijatými závermi bolo možné stotožniť ako s logickým záverom procesu poznania nielen právnych záverov, ale aj skutkových, z ktorých právne závery vychádzajú. Najvyšší súd Slovenskej republiky mal za to, že v preskúmavanej veci došlo k zásahu do práva žalobkyne na spravodlivý súdny proces postupom súdov nižších inštancií tým, že nevykonali ňou navrhovaný dôkaz a toto nevykonanie navrhovaného dôkazu ani neodôvodnili; neposkytli dostatočné a presvedčivé odôvodnenie postavenia žalobkyne ako hlavného štátneho radcu, limitované zákonom o štátnej službe (povinnosťou mlčanlivosti) a z toho vyplývajúce
hranice prípustnej (akceptovateľnej) kritiky, podľa žalobkyne rovnaké ako v prípade bežného človeka s prihliadnutím na zistené skutkové okolnosti veci a z toho vyplývajúceho rozlíšenia, či sa jedná o skutkové tvrdenie (ne/pravdivé) alebo hodnotiaci úsudok (kritiku ne/prípustnú) a v prípade zistenia, že ide o kritiku prípustnú s odôvodnením, že je vecná, konkrétna a primeraná (zodpovedajúca) čo do obsahu, formy a miesta. Podľa najvyššieho súdu odvolací súd tak síce vykonal formálne test proporcionality (od „stola“ bez nariadenia pojednávania) aj so zreteľom na vyššie uvedené kritériá (body 23.3., 23.3.1. tohto rozhodnutia), ale bez riadne zisteného skutkového stavu veci a zohľadnenia istých okolností konkrétneho prípadu namietaných zo strany žalobkyne (viď najmä bod 10. vo väzbe na bod 3. tohto odôvodnenia) a ich dostatočného odôvodnenia (aj v reakcii na jej námietku, že ide o súkromný spor) v záujme zachovania spravodlivej rovnováhy vzájomne si konkurujúcich práv na ochranu osobnosti so slobodou prejavu, a tak zákonného a spravodlivého rozhodnutia. Uvedené znamená, že odvolací súd nezohľadnil všetky hľadiská stretu týchto práv, čo tiež zakladá vadu konania spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení (nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho súdu. 7. Odvolací súd opätovne preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 470, ods. 1, ods. 2, § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.) a právnym názorom vysloveným dovolacím súdom (§ 455 C.s.p.) túto prejednal bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné. 8. Predmetom odvolacieho prieskumu bolo posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobkyne domáhajúcej sa ochrany osobnosti voči žalovaným v 1. až 3. rade zamietol. Na základe dôvodne podaného dovolania žalobkyne dovolací súd vyslovil záver, že súdy nižšej inštancie zaťažili konanie vadou spočívajúcou jednak v nedostatočnom odôvodnení (nepreskúmateľnosti) rozhodnutia a tiež v tom, že nevykonali žalobkyňou navrhované dôkazy a toto nevykonanie navrhovaných dôkazov ani neodôvodnili. 9. Posudzujúc obsah odvolania, žalobkyňa v ňom v prvom rade namietala nevykonanie ňou navrhovaného dôkazu v podobe vyžiadania si a oboznámením sa s obsahom spisu prípadu maloletých detí Z. z Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, ktorý navrhla za účelom preukázania, že v prípade maloletých detí Z. konala, pričom súd prvej inštancie neuviedol dôvod jeho nevykonania. Ohľadom formulácie petitu žaloby v časti ospravedlnenia namietala, že pokiaľ mal súd prvej inštancie za to, že tento je formulovaný všeobecne a vágne, mal postupovať podľa § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (§ 128 C.s.p.) a mal ju vyzvať na doplnenie a opravu žalobného návrhu. Uviedla, že ak by presne chcela citovať tvrdenia a kontext, v akom boli tieto tvrdenia uvedené, tak ospravedlnenie by malo desiatky strán (s ohľadom na cca viac ako 7 hodín spolu trvajúce televízne relácie) a v prípade ich odvysielania alebo čítania by sa v nich divák stratil, prípadne by stratil záujem a ospravedlnenie by tak stratilo svoj význam. Zovšeobecnenie, ktoré má svoj racionálny základ, sa javí ako žiadúce. Súdu prvej inštancie zároveň vytkla, že sa nezaoberal charakterom jej osoby z hľadiska prejednávaného predmetu konania, keď pripustila, že téma, ktorá bola predmetom televíznych relácii je nepochybne témou verejného záujmu, avšak bola rozoberaná neobjektívne, nepravdivo a v neposlednom rade znevažujúco voči osobám ako je žalobkyňa, ktorá ako radová zamestnankyňa Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky sa nemohla voči tomuto nijako brániť a len sa domáhať svojich práv na súde a v žiadnom prípade tak v tejto veci nie sú splnené predpoklady kritiky a ide o neoprávnený zásah do jej osobnostných práv. 10. V prejednávanom prípade bolo v súvislosti s namietaným nevykonaným dokazovaním dovolacím súdom v zhode s názorom žalobkyne jednoznačne konštatované, že postupom súdov nižšej inštancie došlo k zásahu do práva žalobkyne na spravodlivý súdny proces tým, že nevykonali ňou navrhovaný dôkaz (neoboznámením sa s obsahom spisu Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže) a toto nevykonanie navrhovaného dôkazu ani neodôvodnili; neposkytli dostatočné a presvedčivé odôvodnenie postavenia žalobkyne ako hlavného štátneho radcu limitované zákonom o štátnej službe (povinnosťou mlčanlivosti) a z toho vyplývajúce hranice prípustnej (akceptovateľnej) kritiky, podľa žalobkyne rovnaké ako v prípade bežného človeka s prihliadnutím na zistené skutkové okolnosti veci a z toho vyplývajúceho rozlíšenia, či sa jedná o skutkové tvrdenie (ne/pravdivé) alebo hodnotiaci úsudok (kritiku ne/prípustnú) a v prípade zistenia, že ide o kritiku prípustnú s odôvodnením, že je vecná, konkrétna a primeraná (zodpovedajúca) čo do obsahu, formy a miesta. 11. Povinnosťou súdu je vždy sa vysporiadať s argumentmi sporových strán v odôvodnení meritórneho rozhodnutia, ktoré naň môžu mať vplyv. Judikatúra ESĽP zdôrazňuje, že je potrebné podľa okolnosti
veci dať odpoveď na rozhodujúce argumenty. Z odôvodnenia sa teda strana má dozvedieť o dôvodoch prijatia, či odmietnutia jej argumentu. Samotné konštatovanie, že argument je irelevantný, nezodpovedá požiadavke riadneho odôvodnenia. Preto nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 114/2008). Ak sa súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiada relevantným spôsobom so zásadnou námietkou sporovej strany, treba absenciu argumentácie všeobecného súdu považovať za prejav arbitrárnosti a porušenia základného práva podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (Ústavný súd Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 410/2006). 12. Sumarizujúc zo záverov dovolacieho súdu vyplýva, že v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie k porušeniu práva navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, resp. k porušeniu princípu rovnosti zbraní v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktoré vyústilo v konečnom dôsledku v nedostatočnom odôvodnení relevantných záverov rozhodnutia súdu prvej inštancie. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 C.s.p.) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. potrebné zrušiť a vec v zmysle § 391 ods. 1 C.s.p. vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 13. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 C.s.p.), bude opätovne zrušenú vec prejednať, znova posúdiť žalobou uplatnené nároky vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania (dôkazy vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 191 C.s.p.), skutkový stav následne opätovne komplexne vyhodnotiť, na zistený skutkový stav aplikovať všetky náležité hmotnoprávne ustanovenia, následne dôsledne sa vysporiadať s argumentáciou oboch strán sporu, a to aj s hmotnoprávnymi námietkami žalobkyne použitými v odvolacom (i dovolacom) konaní a opätovne rozhodnúť rozsudkom, ktorý bude spĺňať náležitosti podľa § 220 C.s.p. Úlohou súdu prvej inštancie bude v prvom rade, za plnej a aktívnej súčinnosti žalobkyne, identifikovať sporné výroky, ktoré súd prvej inštancie následne posúdi (či ide o skutkové tvrdenia alebo hodnotiace úsudky) a v nadväznosti na tieto zistenia opätovne posúdi potrebu vykonať dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisu Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže. Dôkazy navrhované sporovými stranami, o ktorých rozhodne, že ich nevykoná, označí v odôvodnení rozsudku a uvedie náležitý dôvod, pre ktoré ich nevykonal. V tomto smere odvolací súd upriamuje pozornosť súdu prvej inštancie na usmernenie dovolacieho súdu uvedené v bode 18. odôvodnenia jeho rozhodnutia, resp. vyplývajúce napríklad z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 100/2018. Súd prvej inštancie sa v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia v nadväznosti na výsledky vykonaného dokazovania zameria tiež na náležité odôvodnenie testu proporcionality, najmä s prihliadnutím na námietku žalobkyne a výhradu dovolacieho súdu, že v napadnutom rozsudku absentuje dostatočné a presvedčivé odôvodnenie postavenia žalobkyne ako hlavného štátneho radcu limitované zákonom o štátnej službe (povinnosť mlčanlivosti) a z toho vyplývajúce hranice prípustnej (akceptovateľnej) kritiky (pozri bod 23.5. odôvodnenia uznesenia dovolacieho súdu). 14. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľka, ani nevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 15. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne opätovne aj o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie, vrátane trov konania vzniknutých stranám v konaní pred odvolacím i dovolacím súdom (§ 396 ods. 1, ods. 3, § 255 a nasl. a § 453 ods. 3 C.s.p.). 16. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).