Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/34/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313213764 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1313213764.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Rača, Pri vinohradoch č. 267, Bratislava, IČO: 30 804 191, zastúpený: Kolíková & Partners, s.r.o., Radvanská ul. č. 21, Bratislava, IČO: 47 239 441, proti žalovanej: S. K., X.. XX. XX. XXXX, L. J. Y. Č.. XXX, L., zastúpená splnomocnencom: J. Š., X.. XX. XX. XXXX, L. L. N.. Č.. XX, L., o zaplatenie istiny 3.478,17 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 30. júna 2016, č. k. 11C/249/2013 - 244, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobcovi p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.478,17 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,75 % p. a. zo sumy 2.013,01 eur od 05. 04. 2013 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,25 % p. a. zo sumy 215,43 eur od 09. 09. 2013 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,05 % p. a. zo sumy 1.249,73 eur od 18. 01. 2015 do zaplatenia a nahradiť mu trovy právneho zastúpenia vo výške 1.196,13 eur, k rukám právneho zástupcu žalobcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 420 ods. 1, 3, § 442 ods. 1, 3, § 443 Občianskeho zákonníka a vecne dôvodnosťou žaloby, nakoľko žalobca preukázal všetky zákonné predpoklady zodpovednosti žalovanej za škodu. Uviedol, že Bratislavský samosprávny kraj zriaďovacou listinou zo dňa 22. 06. 2009 zriadil rozpočtovú organizáciu Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Rača, ktorý je svojimi príjmami a výdavkami napojený na rozpočet Bratislavského samosprávneho kraja s tým, že podľa vysvetlenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR zo dňa 26. 02. 2014 predstavuje žalobca jeden právny subjekt, ktorý poskytuje dva druhy sociálnych služieb, a to domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov, oba celoročnou pobytovou formou, napriek tomu, že uvedené sociálne služby poskytuje na troch miestach v Bratislave, keď pri výpočte ekonomicky oprávnených nákladov poskytovateľa je potrebné vychádzať z ekonomicky oprávnených nákladov daného druhu poskytovanej sociálnej služby bez ohľadu na to, že poskytuje druh sociálnej služby na viacerých miestach a pri výpočte ekonomicky oprávnených nákladov pred druh sociálnej služby nachádzajúcej sa na dvoch miestach sa vychádza z celkových nákladov, ktoré vznikli na danú sociálnu službu v oboch miestach. Poukázal na skutočnosť, že dňa 27. 01. 2010 bola na základe žiadosti žalovanej zo dňa 14. 05. 2008, ako aj právoplatného rozhodnutia zo dňa 10. 06. 2008 o zaradení do poradovníka čakateľov a poskytovanie sociálnej pomoci, uzatvorená stranami sporu na dobu neurčitú Zmluva č. 10/2010/P o poskytovaní sociálnej služby, ktorej predmetom bola úprava vzájomných práv a povinností pri poskytovaní sociálnej služby a začiatkom poskytovania sociálnej služby od 01. 02. 2010, pričom úhrada za sociálnu službu podľa všeobecne záväzného nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja č. 31/2009 predstavovala sumu 143,01 eur mesačne s tým, že podľa Článku Zmluvy sa úhrada za poskytnuté služby mení, ak sa zmenia všeobecne záväzné nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja a ak sa zmenia skutočnosti rozhodujúce na určenie úhrady za sociálnu službu, poskytovateľ sociálnej služby a prijímateľ sociálnej služby sú povinní uzatvoriť písomný dodatok k tejto Zmluve. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol, že zastupiteľstvo Bratislavského samosprávneho kraja prijalo dňa 17. 06. 2009 všeobecne záväzné nariadenie č. 31/2009 o bližších podmienkach poskytovania sociálnych služieb, o spôsobe určenia úhrady, výške úhrady a spôsobe platenia úhrady za sociálne služby, ktoré sú poskytované zariadeniami sociálnych služieb v zriaďovateľskej pôsobnosti Bratislavského samosprávneho kraja, dňa 15. 12. 2010 prijalo všeobecne záväzné nariadenie č. 39/2010, ktorým sa mení všeobecne záväzné nariadenie č. 31/2009 zo dňa 17. 06. 2009 o bližších podmienkach poskytovania sociálnych služieb, o spôsobe určenia úhrady, výške úhrady a spôsobe platenia úhrady za sociálne služby, ktoré sú poskytované zariadeniami sociálnych služieb v zriaďovateľskej pôsobnosti Bratislavského samosprávneho kraja v znení všeobecne záväzného nariadenia č. 35/2010 zo dňa 23. 07. 2010 s tým, že dňa 24. 06. 2011 bolo prijaté všeobecne záväzné nariadenie Bratislavského samosprávneho kraja č. 43/2011, ktorým sa mení všeobecne záväzné nariadenie č. 31/2009 v znení neskorších úprav. Poukázal na skutočnosť, že na základe rozhodnutia primátora Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy zo dňa 25. 11. 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 07. 01. 2011, sa žalovaná považuje za fyzickú osobu odkázanú na sociálnu službu v zariadení pre seniorov, avšak žalovaná dodatky č. 3/2011/P, č. 5/2011/P a č. 6/2013/P k Zmluve č. 10/2010/P o poskytovaní sociálnej služby, predložený žalobcom nepodpísala napriek tomu, že ju listom zo dňa 05. 03. 2013, ktorý prevzala dňa 07. 03. 2013, vyzval na ich uzatvorenie a na úhradu dlžnej sumy s tým, že ekonomicky oprávnené náklady za rok 2011 boli mesačne v sume 574,94 eur a za rok 2012 v sume 531,83 eur. Uviedol, že predpoklady zodpovednosti za škodu síce Občiansky zákonník vyslovene neustanovuje, ale sú definované právnou teóriou a ich obsah je naplňovaný judikatúrou s tým, že predpokladmi vzniku občianskoprávnej zodpovednosti v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka sú porušenie právnej povinnosti, vznik škody, existencia príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody a zavinenie, pričom existencia týchto predpokladov musí byť v prejednávanom prípade skúmaná a preukazovaná. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že porušenie povinnosti vyplývajúcej z právnej normy sa posudzuje podľa právneho stavu, ktorý bol v čase úkonu, pričom v prejednávanej veci bolo preukázané, že stranám sporu vyplýva povinnosť uzatvoriť zmluvu priamo z ust. § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách, keď s účinnosťou od 01. 01. 2009 bola zmenená právna úprava poskytovania sociálnych služieb tak, že poskytovateľom sociálnych služieb nebude doručované rozhodnutie o výške úhrady za poskytovanú sociálnu službu, podľa novej právnej úpravy sú prijímatelia sociálnej služby povinný platiť úhradu, ale výška úhrady sa určuje zmluvou v súlade so všeobecne záväzným nariadením. Uviedol, že predchádzajúca právna úprava zákona o sociálnej pomoci umožňovala určovať výšku úhrady formou rozhodnutia, jednostranným právnym aktom, ale nová právna úprava hovorí o určení úhrady poskytovateľom, pričom určenie sa má vykonať zmluvou napriek tomu, že výška úhrady nemôže byť predmetom dohody, ale musí byť v súlade so všeobecne záväzným nariadením, teda poskytovateľ a prijímateľ sociálnej služby, ktorí uzatvárajú o výške úhrady zmluvu, nemajú právo dohodnúť inú sumu ako sumu určenú všeobecne záväzným nariadením Bratislavského samosprávneho kraja, ktorá nemôže byť vyššia ako ekonomicky oprávnené náklady. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že uzatvorená zmluva reflektovala právnu úpravu a upravovala povinnosť zmluvných strán uzatvoriť dodatok k zmluve v prípade, že sa zmenia podmienky poskytovania sociálnej služby, nakoľko podľa článku 8 Zmluvy sa úhrada za poskytnuté služby mení, ak sa zmenia všeobecne záväzné nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja, a preto sú v takom prípade strany sporu (poskytovateľ sociálnej služby a prijímateľ sociálnej služby) povinní uzatvoriť písomný dodatok k tejto zmluve, avšak žalovaná túto povinnosť vyplývajúcu zo zákona, ale aj z uzatvorenej Zmluvy porušila. Uviedol, že predmetná Zmluva je platná, nakoľko nebolo preukázané, že by ju žalovaná uzatvárala v tiesni, za nápadne nevýhodných podmienok, prípadne, že by bola neplatná z iného dôvodu, napr. obmedzením zmluvnej voľnosti žalovanej použitím odtlačku úradnej pečiatky žalobcu na zmluve ako namietla žalovaná, či jej donútením k podpisu zmluvy a prijímaniu sociálnych služieb. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že ďalším predpokladom všeobecnej zodpovednosti za škodu je vznik (existencia) škody, ktorú ako pojem Občiansky zákonník nedefinuje, ale rozumie sa ňou ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, peniazmi, pričom žalobca preukázal zmenu ekonomicky oprávnených nákladov, ako aj predkladanie návrhov žalovanej na uzatvorenie dodatkov k Zmluve o poskytovaní sociálnej služby, čím výšku škody preukázal a zároveň preukázal aj tretí predpoklad zodpovednosti za škodu, ktorým je objektívna existencia príčinnej súvislosti, kauzálneho nexu (správne nexusu, keďže ide o pojem nexus, pozn. odvolacieho súdu) medzi porušením právnej povinnosti, protiprávnym úkonom ako príčinou a škodou ako následkom s tým, že príčinná súvislosť je rozhodujúcim momentom, ktorým zakladá zodpovednosť za škodu, pričom nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, ale príčinnú súvislosť treba vždy dokazovať. Uviedol, že ďalším predpokladom zodpovednosti za škodu je zavinenie, ktorým sa rozumie psychický stav, bez rozlišovania medzi úmyselným konaním a konaním z nedbanlivosti, keď okolnosti treba posudzovať nielen zo subjektívneho hľadiska, ale z hľadiska objektívneho s tým, že súd je povinný skúmať situáciu, ktorá existovala v dobe, kedy došlo ku spôsobeniu škody a dospel k záveru, že v konaní boli preukázané všetky zákonné predpoklady na priznanie náhrady škody, nakoľko sa zmenili skutočnosti rozhodujúce pre určenie náhrady, žalovaná neuzatvorila dodatok k Zmluve, hoci táto povinnosť jej zo Zmluvy vyplývala a žalobca ju k tomu vyzval a dodatok k Zmluve predložil, ako aj bolo preukázané, že všeobecne záväzné nariadenie č. 31/2009 bolo zmenené všeobecne záväzným nariadením č. 39/2010, ktoré nadobudlo účinnosť 30. 12. 2010, pričom mesačná úhrada pripadajúca na žalovanú bola v sume 268,72 eur, neskôr zmenou vykonanou nariadením č. 43/2011, ktoré nadobudlo účinnosť dňom 06. 08. 2011, bola mesačná úhrada v sume 204,90 eur, preto rozdiel medzi čiastkami, ktoré žalovaná uhrádzala za poskytovanie sociálnej služby a čiastkami, ktoré by bola povinná uhrádzať v prípade, ak by riadne uzatvorila dodatok k Zmluve, predstavuje žalovanú istinu. Nestotožnil sa s argumentáciou žalovanej, že predmetná Zmluva je spotrebiteľskou, nakoľko žalobca nie je organizácia, ktorá slúži na dosahovanie zisku, ale právnická osoba, ktorej účelom je zabezpečenie dostupnosti najvyššej kvality sociálnych služieb pre osoby, ktoré sú na jej poskytovanie odkázané, pričom zmluva bola uzatvorená v zmysle zákona o sociálnych službách, ktorý stanovuje základné náležitosti zmluvy, akým je aj spôsob určenia výšky úhrady. K námietkam žalovanej, že žalobca poskytuje dve osobitné služby na osobitných miestach uviedol, že vedenie jeho účtovníctva nebolo nikdy vytýkané, náklady vedie spoločne, pričom tieto vypočítava nie svojvoľne, ale na základe metodiky zriaďovateľa s tým, že k spoločnému výpočtu oprávnených nákladov nemal útvar hlavného kontrolóra Bratislavského samosprávneho kraja výhrady a zriaďovateľ metodicky usmernil žalobcu pri rozpočítaní nákladov na jednotlivé druhy sociálnych služieb. Zamietnutie návrhu žalovanej žiadajúcej predloženie ekonomických oprávnených nákladov v štruktúre (podľa jej názoru ekonomicky oprávnené náklady sú limitované obsahom služby, sú to výdavky priamo súvisiace s poskytovaním služby a do týchto výdavkov nemôžu byť zahrnuté výdavky súvisiace s údržbou, rekonštrukciou, opravami, výbavou interiéru) odôvodnil vecne tým, že doplnenie dokazovania považoval za nehospodárne, pretože výpočet ekonomicky oprávnených nákladov je v kompetencii žalobcu, ako poskytovateľa služby, pričom jeho zriaďovateľ Bratislavský samosprávny kraj listom zo dňa 14. 02. 2015 potvrdil a overil predkladané ekonomicky oprávnené náklady za roky 2011 až 2013, ktoré sú v súlade so zákonom a jeho usmerneniami s tým, že návrh na doplnenie dokazovania bol doručený po vyhlásení uznesenia o skončení dokazovania, a preto na neho neprihliadol. Rozhodnutie o príslušenstve k priznanej istine odôvodnil právne ust. § 517, § 563 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. a vecne tým, že nakoľko pri nároku na náhradu škody nie je v Občianskom zákonníku určená doba plnenia, je treba vychádzať z toho, že ten kto škodu spôsobil, je povinný plniť prvý deň po tom, čo bol veriteľom o splnenie pohľadávky požiadaný, preto ak žalobca zaslal žalovanej výzvu na plnenie dňa 07. 03. 2013, zaviazal žalovanú k zaplateniu úrokov z omeškania vo výške 5,75 % zo žalovanej sumy 2.013,01 eur od 09. 03. 2013 do zaplatenia a rovnako postupoval pri úrokoch z omeškania po rozšírení návrhu na začatie konania. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne tým, že žalobca bol v spore úspešný, a preto mu priznal náhradu trov právneho zastúpenia vyčíslených podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. za 11 úkonov právnej služby, prevzatie a príprava zastúpenia dňa 26. 07. 2013 (á 91,29 eur + režijný paušál 7,81 eur), podanie žaloby dňa 20. 05. 2013 (á 91,29 eur + režijný paušál 7,81 eur), vyjadrenie k odporu zo dňa 06. 12. 2013 (á 91,29 eur + režijný paušál 7,81 eur), účasť na pojednávaní bez prejedania veci dňa 01. 07. 2014 (á 22,82 eur + režijný paušál 8,04 eur), účasť na pojednávaní dňa 09. 10. 2014 (á 91,29 eur + režijný paušál 8,04 eur), účasť na pojednávaní dňa 04. 12. 2014 (á 91,29 eur + režijný paušál 8,04 eur), účasť na pojednávaní dňa 17. 02. 2015 (á 91,29 eur + režijný paušál 8,39 eur), písomné podanie zo dňa 02. 11. 2015 (á 91,29 eur + režijný paušál 8,39 eur), účasť na pojednávaní bez prejednania veci dňa 03. 11. 2015 (á 22,82 eur + režijný paušál 8,39 eur), písomné podanie zo dňa 02. 11. 2015 (á 91,29 eur + režijný paušál 8,39 eur), účasť na pojednávaní dňa 30. 06. 2016 (á 131,13 eur, režijný paušál 8,58 eur) s tým, že žalobcovi nepriznal náhradu za úkon právnej služby označený ako žiadosť o nariadenie pojednávania, nakoľko neslúžil na účelné uplatňovanie práva ani za vyjadrenie na výzvu súdu, keďže bol vyzvaný na doloženie písomností, ale nie na vyjadrenie. 2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytkla súdu prvej inštancie, že nesprávne právne posúdil existenciu kauzálneho nexusu, aktívnej vecnej legitimácie a výšky škody, nedostatočne zistil výšku ekonomicky oprávnených nákladov poskytovateľa, jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné, pričom porušil povinnosť vnútroštátneho orgánu členského štátu EÚ aplikujúceho právo podľa čl. 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ rešpektovať aj nepriamy účinok práva EÚ tak, aby zabezpečil účinnú súdnu ochranu práv, ktoré sú účastníkom priznávané podľa únijného právneho poriadku (najmä ochranu práv spotrebiteľa), a porušil zásadu rovnosti strán, materiálnej a formálnej pravdy pri vykonávaní a hodnotení dôkazov. Uviedla, že medzi stranami nebolo sporným, že je prijímateľkou sociálnej služby pobytovou formou v zariadení sociálnej služby Zariadenie pre seniorov, Pri vinohradoch č. 267 v Bratislave, zriadenom Bratislavským samosprávnym krajom podľa Zriaďovacej listiny zo dňa 22. 06. 2009, č. 012/2009 v znení jej opravy zo dňa 03. 07. 2009 v súlade s § 35 zákona č. 448/2008 Z. z. a prevádzkovanom rozpočtovou organizáciou Bratislavským samosprávnym krajom - verejným poskytovateľom sociálnych služieb Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Rača, so sídlom Pri vinohradoch 267 v Bratislave. Poukázala na skutočnosť, že je prijímateľkou sociálnej služby podľa § 106 ods. 6 zákona č. 448/2008 Z. z. účinného od 01. 01. 2009 v rozsahu Rozhodnutia Domova dôchodcov Rača (právneho predchodcu žalobcu) zo dňa 10. 06. 2008, č. DD-154/2008 vydaného v súlade so zákonom č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci účinným do 31. 12. 2008 s tým, že organizácia Domova sociálnych služieb a zariadenia pre seniorov Rača so zriaďovacou listinou prevádzkuje ďalšie tri zariadenia sociálnej služby. Uviedla, že Zmluvu o poskytovaní sociálnej služby č. 10/2010/P uzavrela dňa 27. 01. 2010 a Dodatok č. 1/2010/P (dodatok č. 1 sa odvoláva na Zmluvu č. 10/2009/P) uzavrela dňa 26. 07. 2010, s účinnosťou od 01. 08. 2010 a neprijala návrh dodatku č. 2/2010/P, ale najmä dodatky č. 3/2011/P až 5/2011/P a 6/2013/ P, pre nesúhlas s vyčíslením sumy úhrady v rozpore s obsahom služby podľa § 35 zákona č. 448/2008 Z. z. a nesúhlas s výškou úhrady v rozpore s limitom výšky ekonomicky oprávnených nákladov v zariadení, v ktorom sociálnu službu prijíma (§ 72 ods. 2), ako aj v rozpore s ustanovením § 72 ods. 6 v znení účinnom do 29. 12. 2010 (§ 72 ods. 2 v znení účinnom od 01. 01. 2014). Žalovaná v odvolaní poukázala na skutočnosť, že zmluva je uzatváraná spôsobom, ktorý jej neumožnil navrhovať znenie ustanovení v dispozičnej voľnosti účastníkov, ani v čase negociácie efektívne vyžiadať súlad ustanovení v znení predloženom žalobcom s príslušnými obligatórnymi ustanoveniami zákona č. 448/2008 Z. z., pričom nerovné postavenie účastníkov je okrem samotného spotrebiteľského postavenia zvýraznené ust. § 74 ods. 10 v spojení s § 106 ods. 5 predmetného zákona. Uviedla, že plnenie poskytovania sociálnej služby podľa zákona č. 448/2008 Z. z. účinného od 01. 01. 2009, je fakticky vo vecnom rozsahu obslužnej činnosti - ubytovanie, pričom spotrebu elektrickej energie v užívanom byte uhrádza priamo distribútorovi (nie je vyčíslená v úhrade za ubytovanie) a iné činnosti podľa § 16 až 18 zákona č. 448/2008 Z. z., hoci sú predmetom vecného rozsahu služby podľa čl. IV., najmä poskytovanie stravy (s výnimkou obdobia od 01. 08. 2010 do 31. 12. 2010), pranie bielizne, čistenie šatstva a ich údržba, a ani osobné vybavenie jej nie sú poskytované. Poukázala na skutočnosť, že Zmluva obsahuje určenie sumy úhrady za sociálnu službu určenú podľa všeobecne záväzného nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja č. 31/2009 v znení neskorších nariadení (§ 74 ods. 7 písm. g/ zákona) vo výške 143,01 eur od 27. 01. 2010, ktorá je zložená z položiek úhrady ako mesačná sadzba za bývanie v sume 130,71 eur, režijné náklady na ubytovanie v sume 1,20 eur a vyčíslenie úhrady za odborné a obslužné činnosti v sume 11,10 eur s tým, že Dodatkom č. 1/2010/P sa zmenila suma úhrady za sociálnu službu určená podľa všeobecne záväzného nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja č. 31/2009 v znení neskorších nariadení (§ 74 ods. 7 písm. g/ zákona) na 208,11 eur (30 dňový mesiac) od 01. 08. 2010, zložená z mesačnej sadzby za bývanie v sume 130,71 eur, režijných nákladov na ubytovanie v sume 1,20 eur, úhrady za odborné a obslužné činnosti v sume 24 eur, racionálnej stravy (raňajky, obed) vo výške 52,20 eur. Poukázala na skutočnosť, že Zmluva, Dodatok č. 1/2010/P a všetky oferty dodatkov sú označené odtlačkom okrúhlej pečiatky so štátnym znakom a názvom poskytovateľa s poradovým č. 1. alebo č. 3 s tým, že poskytovanie sociálnej služby nie je bežnou ponukou na trhu služieb a tovarov, pričom ak záujemca o sociálnu službu odmietne uzavrieť zmluvu, nielen že nezíska nárok na jej poskytovanie u zvoleného poskytovateľa sociálnej služby, ale povinnosť územnej samosprávy podľa § 8 ods. 3 a 4 zákona č. 448/2008 Z. z. sa považuje za splnenú, čím záujemca stratí nárok na ďalšiu súčinnosť samosprávy pri zabezpečovaní svojej legitímnej potreby na pomoc v odkázanosti, keď o prípadnom nesúlade záujemcom neprijatej oferty zmluvy so zákonom č. 448/2008 z. z., ako dôvode suspendovania § 74 ods. 10 môže rozhodnúť iba súd, ak poskytovateľ alebo jeho zriaďovateľ (zakladateľ) nezasiahne autoremedúrou. Uviedla, že neprijala návrhy Dodatkov k Zmluve meniace čl. VII. v rozpore s § 74 ods. 8 zákona č. 448/2008 Z. z. z dôvodu neodôvodnenej výšky úhrady za bývanie, keďže neobsahuje vyčíslenie sumy úhrad za odborné, obslužné ani za iné činnosti pre sociálnu službu v súlade s § 35 ods. 2 v štruktúre podľa § 15 citovaného zákona, ktoré sú predmetom deklarácie v čl. IV. ods. 2 Zmluvy určujúcej podmienky platenia úhrady a meniace výšku sumy úhrady za sociálnu službu zvýšením úhrady mesačnej sadzby za bývanie podľa všeobecne záväzného nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja č. 39/2010 s účinnosťou od 01. 01. 2011 na 256,52 eur (v sume úhrady za službu 268,72 eur s vyčíslením úhrady za celodennú stravu vo výške 0 eur) a mesačnej sadzby za bývanie podľa všeobecne záväzného nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja č. 43/2011 s účinnosťou od 06. 08. 2011 na sumu 192,80 eur (v sume úhrady za službu 204,90 eur bez vyčíslenia úhrady za celodennú stravu), pričom žalobca v čase predloženia oferty žiadnym spôsobom nepreukázal výšku ekonomicky oprávnených nákladov za predchádzajúci rok. Za nespornú skutočnosť medzi stranami považovala aj miesto poskytovania služby zariadenie sociálnej služby „Zariadenie pre seniorov, Pri vinohradoch 267“ s kapacitou 100 prijímateľov, prevádzkované verejným poskytovateľom v dvoch bytových domoch, špecificky ubytovaním v malometrážnom jednoizbovom byte so samostatnou kuchyňou vybavenou elektrickým sporákom, kúpeľňou, WC o rozlohe 38 m2 (nie je je uvedené v Zmluve ani v Dodatkoch) predložených žalobcom, pričom Zriaďovacia listina žalobcu zo dňa 22. 06. 2009, č. 012/2009 v znení jej opravy zo dňa 03. 07. 2009 identifikuje prevádzkované zariadenia ako Zariadenie pre seniorov na ul. Pri vinohradoch č. 267 s kapacitou 100 ubytovaných, Zariadenie pre seniorov na ul. Podbrezovskej č. 28, Domov sociálnych služieb na ul. Podbrezovskej č. 28 a Domov sociálnych služieb (pre dospelých) na Strelkovej ul. č. 2. Uviedla, že žalobca ako verejný poskytovateľ sociálnej služby, je rozpočtovou organizáciou priamo napojenou na verejný rozpočet svojho zriaďovateľa Bratislavského samosprávneho kraja s tým, že poskytovanie sociálnych služieb nie je výkonom správy majetku zriaďovateľa, pričom príjem z úhrad za poskytovanie sociálnej služby verejný poskytovateľ, ktorý je rozpočtovou organizáciou, nemôže použiť na úhradu akýchkoľvek svojich výdavkov a príjem odvádza do rozpočtu zriaďovateľa. Poukázala na skutočnosť, že všetky výdavky na poskytovanie sociálnych služieb žalobca financuje výhradne z dotácie schválenej zastupiteľstvom v rozpočte Bratislavského samosprávneho kraja a prípadne zo súkromných darov poskytnutými v súlade so všeobecne záväznými predpismi, nakoľko zastupiteľstvo Bratislavského samosprávneho kraja neudelilo poskytovateľovi súhlas podľa § 71 ods. 2 zákona č. 448/2008 Z. z., preto pre formu a podmienky financovania platí výhradne zákon o rozpočtových pravidlách verejnej správy, pričom jej jediným príjmom je starobný dôchodok (bez zvýšenia o 16,60 eur pre bezvládnosť v roku 2014 a 2015) od 01. 01. 2011 vo výške 408,30 eur mesačne, od 01. 01. 2012 vo výške 421,80 eur mesačne, od 01. 01. 2013 vo výške 433 eur mesačne, od 01. 01. 2014 vo výške 441,80 eur mesačne, od 01. 01. 2015 vo výške 447 eur mesačne. Žalovaná vo svojom odvolaní uviedla, že žalobca určil sumu úhrady obsahujúcu úhradu za obslužnú činnosť iba v rozsahu ubytovania a za odbornú činnosť v rozsahu pomoci v odkázanosti sumou 0 eur (podľa evidencie úhrad v rokoch 2011 až 2013) od 01. 01. 2011 vo výške 277,34 eur za 30 dní, od 01. 02. 2011 vo výške 268,72 eur za 30 dní, od 06. 08. 2011 vo výške 204,90 eur za 30 dní, od 01. 07. 2014 vo výške 205,73 eur za 30 dní (evidencia za rok 2014 a od 01. až 14. 01. 2015, návrh na rozšírenie nároku z 03. 11. 2015) s tým, že platí spotrebu elektrickej energie v byte (na svietenie, varenie, chladenie potravín, pranie, žehlenie a spotrebu iných bežných spotrebičov) vrátane paušálnych platieb distribútorovi verejnej siete v priemernej výške najmenej cca 20 eur mesačne mimo rámec úhrady za ubytovanie, pričom cena celodennej stravy poskytovanej žalobcom je počas rozhodného obdobia najmenej 105 eur za 30 dňový mesiac, a cena iba hlavného teplého jedla je najmenej 43,32 eur za 30 dňový mesiac počas celého obdobia. Žalovaná v dôvodoch svojho odvolania ďalej uviedla, že Štatistický úrad SR publikuje priemerný mesačný výdavok na potraviny jednočlennej domácnosti starobného dôchodcu pre rok 2011 vo výške 86,84 eur, rok 2012 vo výške 93,68 eur a rok 2013 vo výške 95,42 eur s tým, že zákon č. 448/2008 Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2014 určuje nedotknuteľný zostatok príjmu prijímateľa, ktorý nepoberá stravu v rámci sociálnej služby v celoročnej pobytovej forme na 50 % sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu (okrem nedotknuteľného ostatku príjmu), t. j. 99,05 eur, keď nedotknuteľný zostatok príjmu po zaplatení sumy úhrady za sociálnu službu (§ 73 ods. 2 zákona) je od 01. 07. 2010 vo výške 37,08 eur, od 01. 07. 2011 vo výške 37,97 eur, od 01. 07. 2012 vo výške 38,92 eur, od 01. 07. 2013 vo výške 39,62 eur (všetko 20 % sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu), od 01. 01. 2014 vo výške 49,52 eur (25 % sumy životného minima) s poskytovaním stravovania (bez poskytovania stravovania vo výške 148,57 eur, 75 % sumy životného minima). Poukázala na skutočnosť, že novelou zákona č. 448/2008 Z. z. vykonanou zákonom č. 50/2012 Z. z. platnou od 17. 02. 2012 a účinnou od 01. 03. 2012 sa zmenil právny nárok na poskytovanie sociálnej služby v zariadení podľa § 35 v ods. 1 písm. a) zákona tak, že sa zvýšil potrebný stupeň odkázanosti podľa prílohy č. 3 k zákonu z pôvodného II. stupňa na najmenej IV., avšak z vyjadrení strán sporu vyplýva, že pomoc pri sebaobsluhe jej nebola poskytovaná a pomoc pri starostlivosti o domácnosť jej bola poskytovaná žalobcom iba v rozsahu čiastočnej údržby vybavenia bytu, pričom výška finančného príspevku pri odkázanosti fyzickej osoby na pomoc inej fyzickej osoby pri úkonoch sebaobsluhy v stupni odkázanosti V. a pobytovej forme poskytovanej sociálnej služby je podľa prílohy č. 5 zákona vo výške 248,82 eur mesačne. Uviedla, že Zmluva je v súlade so eurokonformným výkladom definície dodávateľa a spotrebiteľa zmluvou spotrebiteľskou, nakoľko žalobca koná v predmete činnosti, pre ktorú bol zriadený a sama koná pre zabezpečenie svojej osobnej potreby mimo povolania alebo zárobkovej činnosti, pričom pre klasifikáciu je nepodstatným fakt, že verejný poskytovateľ nevytvára zisk, resp., že vznikol podľa verejného práva s tým, že sa na ňu vzťahuje ust. § 106 ods. 6 s osobitným postavením vo vzťahu k všeobecnému ustanoveniu § 106 ods. 7 zákona č. 448/2008 Z. z. Poukázala na skutočnosť, že bola žalobcom uvedená do omylu, nakoľko opatril návrh Zmluvy odtlačkom okrúhlej pečiatky so štátnym znakom a názvom poskytovateľa, ktorá je znakom nadradeného postavenia účastníka - žalobcu, tým je oferta maskovaná ako quasirozhodnutie správneho orgánu, do ktorého obsahu nemôže zasahovať a v súvislosti s § 106 ods. 6, 7 zákona porušil žalobca ust. § 74 ods. 1 druhá veta zákona, keď v čl. VIII. ods. 1 návrhu Zmluvy je uvedená povinnosť prijímateľa uzavrieť Dodatok k Zmluve generálne pri akejkoľvek zmene právnych a faktických skutočnosti dotýkajúcich sa výšky úhrad, t. j. aj bez splnenia podmienky v súlade s ust. § 74 ods. 12 v spojení s ust. § 73 zákona, teda v rozpore so znením príslušných ustanovení zákona účinných do 31. 12. 2013. Uviedla, že žalobca v rozpore s ust. § 73 ods. 2 zákona v znení účinnom od 30. 12. 2010 do 31. 12. 2013 a dobrými mravmi, si neplnil povinnosť vyčísliť náklady na bývanie, ktoré nezabezpečuje v rámci svojich obslužných činností, ktoré preto uhrádza mimo Zmluvy, ako aj bez vyčíslenia výšky úhrady za stravu a činností, ktoré aj keď sú obsahom sociálnej služby podľa Zmluvy a zákona, ale v Zariadení pre seniorov Pri vinohradoch č. 267, tieto žalobca neposkytoval. Žalovaná v odvolaní poukázala na skutočnosť, že v rámci obslužných činností predpokladaných zákonom v rámci sociálnej služby, hradí spotrebu elektrickej energie v byte (19,92 eur mesačne) a žalobca nezabezpečuje bežnú údržbu spotrebičov, ktoré vlastní a v byte užíva, pranie, žehlenie, údržbu bielizne, šatstva a osobné vybavenie, pričom Štatistický úrad tieto náklady vyčísľuje pre jednočlennú domácnosť dôchodcu v sume 32,50 eur mesačne, ani jej v rámci odborných činností neposkytuje lieky, zdravotnícky materiál, prípadne liečebné pomôcky, na ktoré Štatistický úrad SR vyčísľuje náklady vo výške 18,42 eur mesačne, preto pri riadnom vyčíslení limitu mesačnej úhrady podľa § 73 ods. 2 zákona, osobitne mimo stanovenú sumu úhrady a nákladov na najlacnejšiu celodennú stravu poskytovanú žalobcom v sume 104,33 eur za 30 dňový mesiac a zohľadnení vyššie uvedených výdavkov, bola v období od 01. 01. 2011 do 31. 12. 2011 v hmotnej núdzi (od 01. 01. 2011 mínus 74,10 eur, od 01. 07. 2011 mínus 61,46 eur, od 06. 08. 2011 mínus 9,65 eur). Uviedla, že žalobcom predložené ekonomicky oprávnené náklady pre Zariadenie pre seniorov na adresách Pri vinohradoch č. 267 aj Podbrezovská za rok 2011 vo výške 525,59 eur za mesiac a miesto (po oprave chybného výkazu), za rok 2012 vo výške 534,74 eur za mesiac a miesto, za rok 2013 vo výške 533,67 eur za mesiac a miesto (za rok 2014 a 2015 nepredložil ani nezverejnil), nie sú vykázané za zariadenie sociálnej služby identifikovaním druhu, miesta, formou a kapacitou podľa centrálneho registra (a v súlade so zriaďovacou listinou žalobcu), v ktorom sociálnu službu prijíma, ale iba podľa druhu sociálnej služby a s použitím nepreskúmateľných rozpočítavacích koeficientov prerozdeľujúcich rozpočtované náklady celej organizácie žalobcu uvedené v položkách ekonomickej klasifikácie medzi dva druhy sociálnej služby (Zariadenia pre seniorov a Domov sociálnych služieb). Poukázala na skutočnosť, že až po ukončení dokazovania, v súvislosti s právne a vecne zhodným sporom vedeným žalobcom proti inému žalovanému zistila, že občianske združenie, ktorého je členkou požiadalo žalobcu info žiadosťou z marca 2011 o informáciu o výške ekonomicky oprávnených nákladoch za rok 2010 aj po skončení roka 2011 v bližšie neznámom čase s výsledkom zo dňa 04. 04. 2011, že ekonomicky oprávnené náklady v Zariadení pre seniorov Pri vinohradoch č. 267 sú v sume 389,52 eur za mesiac a miesto, v Zariadení pre seniorov Podbrezovská č. 28 v sume 526,13 eur za mesiac a miesto, t. j. priemerná hodnota za obe zariadenia sociálnej služby je 459,49 eur za mesiac a miesto, zo dňa 02. 06. 2011 v Zariadení pre seniorov Pri vinohradoch č. 267 v sume 381,45 eur za mesiac a miesto a v Zariadení pre seniorov Podbrezovská č. 28 v sume 747,30 eur za mesiac a miesto, t. j. priemerná hodnota za obe zariadenia sociálnej služby je 565,24 eur za mesiac a miesto. Žalovaná vo svojom odvolaní ďalej uviedla, že výška žalobcom predložených ekonomicky oprávnených nákladov nie je kvantifikovaná len pre činnosti podľa § 16, § 17 a § 18 v súlade s limitáciou podľa § 72 ods. 5 zákona a ďalších príslušných predpisov upravujúcich rozpočtové hospodárenie verejnej správy, pričom z výsledkov analýzy tabuliek ekonomicky oprávnených nákladov v štruktúre podľa ekonomickej klasifikácie (rozpočtov verejnej správy), ktoré predložila vyplýva, že žalobca tieto náklady vyčíslil pre službu Zariadenie pre seniorov (po odpočítaní jedinej kapitálovej položky - odpisy majetku) tak, že saldo voči zverejneným štandardným bežným výdavkom na službu Zariadenie pre seniorov v roku 2011 je mínus 17.320 eur, v roku 2012 mínus 18.939 eur, v roku 2013 je to dokonca 0,00 eur, čo znamená, že vykázané bežné výdavky sú identické s ekonomicky oprávnenými nákladmi (bez odpisov majetku, štandardné - bežné výdavky na rozdiel od ekonomicky oprávnených nákladov neobsahujú položku odpisy majetku), keď to by znamenalo, že poskytovateľ má iba výdavky na činnosti podľa § 16 až § 18 a žiadne iné, čo je vecne nereálne a je dôkazom o vykazovaní ekonomicky oprávnených nákladov v rozpore so zákonnou definíciou. Poukázala na skutočnosť, že podľa počtu osôb v stupňoch odkázanosti podľa prílohy č. 3 k zákonu u žalobcu pre rok 2012 je zrejmé, že činnosti podľa § 16 zákona vyžadujú rozdielne personálne a tým aj mzdové kapacity nielen pre rôzne druhy sociálnej služby, ale aj v rámci jedného druhu s dvoma rozdielnymi cieľovými skupinami, t. j. v rámci služby podľa § 35 zákona, Zariadenie pre seniorov pre dve osobitné cieľové skupiny = prijímatelia odkázaní so špecifikovanými potrebami podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona a iní bez odkázanosti podľa § 35 ods. 1 písm. b) zákona, pričom rozdiel je absolútny. Uviedla, že pre konkrétny stav to znamená, že mzdové výdavky na odborné činnosti v Zariadení pre seniorov Pri vinohradoch tvoria zanedbateľnú časť z nich pre oba druhy služby a podiel na mzdových výdavkov na službu podľa § 35 zákona je takto u žalobcu v tomto zariadení nižší ako 8,50 % z celkovo vynaložených, pričom prácnosť poskytovania pomoci v odkázanosti v Zariadení pre seniorov Podbrezovská je viac ako 91,50 %. Poukázala na skutočnosť, že uplatnením ohraničenia najvyššej možnej úhrady do výšky predložených ekonomicky oprávnených nákladov uplatnením jej príspevku v odkázanosti podľa prílohy č. 5 zákona vo výške 248,82 eur za mesiac v súlade s § 72 ods. 2 zákona (od 01. 01. 2014) alebo s § 72 ods. 6 (do 29. 12. 2010) je saldo určenej sumy úhrady podľa všeobecne záväzného nariadenia a limitu najvyššej úhrady rádovo najviac v desiatkach eur s tým, že pre mesačnú úhradu určenú za január 2011 vo výške 277,34 eur (za február až júl 268,72 eur) a rešpektovaní predloženej výšky ekonomicky oprávnených nákladov za rok 2011 v sume 525,59 eur za mesiac a miesto, je saldo dokonca iba v jedinej desiatke eur (9,43 eur), preto dokazovanie o správnosti vykazovania ekonomicky oprávnených nákladov má právne aj vecné opodstatnenie aj keď v období od 30. 12. 2010 do 01. 01. 2014 „sa vytratilo“ ustanovenie expressis verbis zakazujúce verejnému poskytovateľovi určiť sumu úhrady vyššiu ako ekonomicky oprávnené náklady zariadenia, v ktorom prijíma službu zníženú o náležiacu výšku príspevku v odkázanosti podľa prílohy č. 5 zákona. Namietla, že žalobca nedisponuje vecnou aktívnou legitimáciou, nakoľko je verejný poskytovateľ zriadený ako rozpočtová organizácia, ktorá je priamo napojená na rozpočet útvaru územnej samosprávy, nie je vlastníkom ani správcom platieb z úhrad za sociálne služby (nie je oprávnený ich akokoľvek použiť, iba ich vybrať, zaevidovať a odviesť do rozpočtu zriaďovateľa), pričom vecná aktívna legitimácia patrí výhradnému vlastníkovi úhrad za sociálnu službu poskytovanú žalobcom, t. j. škoda vznikla zriaďovateľovi verejného poskytovateľa ukrátením príjmovej časti rozpočtu Bratislavského samosprávneho kraja s tým, že žalobca financuje všetky svoje výdavky (a to nielen na poskytovanie sociálnej služby) prostredníctvom dotácie z rozpočtu samosprávneho kraja v záväznej štruktúre podľa ekonomickej klasifikácie (verejných rozpočtov) z výdavkovej časti rozpočtu samosprávneho kraja, ale žiadna finančná previazanosť medzi príjmom zo zaplatených úhrad a výdavkom na poskytovanie sociálnej služby neexistuje. Uviedla, že skutočnosť, že žalobca vedie evidenciu predpísaných úhrad a skutočne splatených úhrad za ním poskytnuté sociálne služby v spojení s judikatúrou dotýkajúcou sa oprávnení správcu majetku štátu (oprávneného nakladať s majetkom) nie je dôkazom o vecnej aktívnej legitimácii verejného poskytovateľa v tomto prípade. Vytkla súdu prvej inštancie, že jej neumožnil uplatniť procesnú obranu, ukončil dokazovanie bez vecného dôkazu o uplatnení § 73 zákona pri určovaní výšky úhrady za sociálnu službu v súlade s reálne poskytovaným vecným rozsahom služby vo vzťahu k § 35 ods. 1 písm. a) zákona a s ohľadom na výdavky patriace k týmto činnostiam uhrádzané iným subjektom než je žalobca (rozpor s dobrými mravmi), a zároveň prvoinštančnému súdu vytkla, že sa stotožnil s predloženým vyhlásením štatutárneho orgánu žalobcu a úradníčky Úradu Bratislavského samosprávneho kraja o údajnej správnosti vyčíslenia ekonomicky oprávnených nákladov žalobcu a odmietnutím žalobcu k návrhu na rozsah a štruktúru dokazovania o výške vyčíslenia ekonomicky oprávnených nákladov na poskytovanie sociálnej služby zo dňa 17. 02. 2015 a 17. 03. 2015. Namietla, že jej súd prvej inštancie znemožnil uplatniť procesnú obranu, keď upustil od znaleckého dokazovania výšky ekonomicky oprávnených nákladov a jeho nahradením vyhlásením zriaďovateľa, ktorý dodržanie podmienok podľa § 72 ods. 5 zákona nekontroloval, nekontroluje a ani takúto kompetenciu mu zákon neurčuje. Vytkla súdu prvej inštancie, že odignoroval právnu skutočnosť, že zmluva uzatvorená podľa § 74 zákona o sociálnych službách medzi prijímateľom a poskytovateľom sociálnej služby je zmluvou spotrebiteľskou, nakoľko ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa vzťahuje aj na organizácie zriadené územnou samosprávou pre poskytovanie sociálnych služieb na základe občianskoprávneho kontraktu regulovaného špeciálnym zákonom, teda aj verejných poskytovateľov sociálnych služieb, pričom takýto výklad je v súlade s definíciou uvedenou v čl. 2 písm. c) Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a rozhodnutím Court of Appeal Civil Division zo dňa 24. 02. 2004, 2004 EWCA Civ 55 Khatun and Others v Newham LBC s tým, že ak sa s touto argumentáciou odvolací súd nestotožní, mal by vnútroštátne právo interpretovať v súlade s právom komunitárnym (tzv. eurokonformný výklad), resp. pokiaľ usúdi, že právna norma členského štátu nepripúšťa eurokonformný výklad, je jeho povinnosťou ako orgánu aplikujúceho právo nepoužiť túto vnútroštátnu normu, ak odporuje komunitárnemu právu alebo je povinný položiť prejudiciálnu otázku Európskemu súdnemu dvoru. Nestotožnila sa s posúdením zákonnej povinnosti žalobcu predložiť jej návrh Zmluvy podľa § 74 ods. 1 ako splnenej a Zmluvy ako platnej, a to vyhlásením na strane 6, druhý odsek, pričom nie je uvedené akým dokazovaním bola zmluva súdom prvej inštancie uznaná za platnú, bez splnenia povinnosti verejného poskytovateľa pri určovaní sumy úhrady v súlade s § 72 ods. 2 a § 74 ods. 7 písm. c), g) v spojení s § 74 ods. 8 zákona. Poukázala na skutočnosť, že v Zmluve je nesprávne aplikované ust. § 74 ods. 12 zákona, pričom jedinými skutočnosťami rozhodujúcimi pre určenie úhrady podľa limitov určených v ust. § 73 zákona, sú skutočný finančný príjem prijímateľa (jeho zmena) alebo zmena výšky sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanovená v § 2 písm. a) zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime, avšak v rozpore s tým je v časti týkajúcej sa povinnosti podľa čl. VIII ods. 2 a práva poskytovateľa jednostranne vypovedať zmluvu podľa čl. XI ods. 2 písm. e), a to povinnosť prijímateľa uzatvoriť dodatok, nakoľko v tom čase účinné zákonné ustanovenie bolo modifikované tak, že podmienky podľa § 73 sa pre povinnosť prijímateľa uzavrieť dodatok k zmluve osobitne neuplatňujú a prijímateľ je povinný uzavrieť dodatok. Uviedla, že tieto ustanovenia návrhu spotrebiteľskej zmluvy č. 44/2010/P o poskytovaní sociálnej služby predložený žalobcom ako verejným poskytovateľom - dodávateľom v zriaďovateľskej pôsobnosti Bratislavského samosprávneho kraja, majú charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka s tým, že podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané, preto čl. VIII ods. 2, čl. XI ods. 2 písm. e) by takto boli neplatné, návrh nezodpovedá osobitnej zákonnej regulácii a tým nie je povinnosť splnená riadne. Vytkla súdu prvej inštancie nedostatočne zistený skutkový stav o rozsahu činností poskytovateľa podľa § 15 zákona (§ 16 až § 18) zabezpečovaných žalobcom v rámci sociálnej služby poskytovanej v Zariadení pre seniorov Pri vinohradoch č. 267, ktoré je bývalým Domovom - penziónom pre dôchodcov a v Zariadení pre seniorov Podbrezovská č. 28, ktoré je bývalým Domovom dôchodcov, teda zariadeniami rozlíšenými podľa zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci, ako aj nesprávne aplikované ust. § 73 zákona pri určovaní výšky úhrady, ktorú je povinná zaplatiť s ohľadom na výšku príjmu v roku 2011, t. j. prekročenie hranice príjmu pre vyčíslenie tzv. nesplatenej časti úhrady s ohľadom na skutočnosť, že poskytované neboli všetky obligatórne činnosti v rámci štruktúry sociálnej služby § 35 ods. 2 zákona a deklarované v čl. IV Zmluvy. Žalovaná vo svojom odvolaní ďalej namietla, že súd prvej inštancie ignoroval konkurenciu podzákonných úprav výšky úhrady za sociálnu službu podľa § 35 ods. 1 písm. b) zákona podľa všeobecne záväzných nariadení dvoch úrovní samospráv na území Hl. mesta SR, pritom na území Bratislavy upravuje výšku úhrady za sociálnu službu podľa § 35 ods. 1 písm. b) aj všeobecne záväzné nariadenie obce - Hlavného mesta SR Bratislavy, pričom obec zriaďuje Zariadenie pre seniorov zo zákonom stanovenej kompetencie, zatiaľ čo vyšší územný celok zriaďuje službu podľa § 35 zákona iba fakultatívne. Nestotožnila sa ani s ignorovaním kreačného dokumentu - zriaďovacej listiny žalobcu ako dôkazu a jeho nahradenie obsahom „registračnej karty“ dokumentu, ktorý má zákonnú definíciu v § 66 zákona, ale jeho obsah vo vzťahu k prejednávanej veci podrobnejšie ustanovuje § 64 ods. 2 a v konečnom dôsledku je právne relevantný iba obsah preberaný do Centrálneho registra poskytovateľov vedený Ministerstvom podľa § 79 ods. 1 písm. h) zákona. Poukázala na skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie neobsahuje relevantné dôvody, prečo nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, keď nedokazoval vecnú správnosť a oprávnenosť výdavkov vnesených do kalkulácie ekonomicky oprávnených nákladov, hoci sa jedná o cenu služby kalkulovanú dodávateľom podľa § 72 ods. 5 zákona o sociálnych službách v spojení s ďalšími právnymi predpismi regulujúcimi finančné vzťahy v územnej samospráve a neexistuje cenový orgán alebo jemu podobný orgán verejnej správy oprávnený na kontrolu výšky týchto nákladov okrem Najvyššieho kontrolného úradu SR a prípadne vnútornej kontroly zriaďovateľa na úrovní voleného orgánu územnej samosprávy. Uviedla, že súd prvej inštancie sa v rozpore s údajmi Centrálneho registra poskytovateľov vedených Ministerstvom a zriaďovacími listinami žalobcu, stotožnil s jeho názorom, že prevádzkuje jediné sociálne zariadenie podľa § 35 zákona o sociálnych službách Zariadenie pre seniorov na dvoch adresách a zmätočnými vyjadreniami o budovách slúžiacich na poskytovanie činností, pričom nedostatočne zistil skutkový stav pri vykonávaní činností spojených s poskytovaním sociálnej služby žalobcom v Zariadení pre seniorov Pri vinohradoch č. 267 v rozsahu podľa § 35 ods. 1 písm. b) zákona a v Zariadení pre seniorov Podbrezovská č. 28 v rozsahu podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona. Namietla odôvodnenie odmietnutia znaleckého dokazovania na základe písomného podania zo dňa 13. 04. 2015 a ignorovanie dôkazov preukazujúcich svojvoľné prerozdelenie nákladov žalobcu medzi dva druhy sociálnej služby pri nerešpektovaní ustanovení § 74 ods. 5 zákona, na ktoré upozornila v podaniach zo dňa 04. 12. 2014 a 17. 02. 2015, a zároveň namietla, že súd prvej inštancie prihliadol na vyhlásenie úradníka, aj keď vedúceho zamestnanca odborného útvaru Úradu Bratislavského samosprávneho kraja zo 14. 01. 2015 o overovaní správnosti vykázania ekonomicky oprávnených nákladov žalobcu, dokonca v súlade s údajnými usmerneniami zriaďovateľa majúce niesť dôkazné bremeno o vyčíslení výšky týchto nákladov v súlade s § 72 ods. 5 zákona, avšak žiadne usmernenie predložené nebolo, naopak podľa odpovede Úradu Bratislavského samosprávneho kraja zo dňa 07. 04. 2015, usmernenie týkajúce sa metodiky vykazovania ekonomicky oprávnených nákladov, Úrad Bratislavského samosprávneho kraja poskytovateľom nevydal. Uviedla, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď jej vyjadrenia na právne a vecné argumenty vznesené na pojednávaniach alebo listinnými podaniami neuviedol a nevyporiadal sa so subjektívnym argumentom žalobcu, že objektivita zriaďovateľa pri hodnotení hospodárskych výsledkov, t. j. správnosti vyčíslenia ekonomicky oprávnených nákladov podľa druhov sociálnej služby najmä v súlade s § 72 ods. 5 zákona, je zabezpečená záujmom zriaďovateľa na čo najnižších výdavkoch na sociálnu službu, ďalej namietla, že bezvýhradne prijal výklad žalobcu, že zariadenie ako organizačné vyjadrenie súboru hmotných prostriedkov pre zabezpečenie poskytovania sociálnej služby nie je v zákone a vo veci údajných dôvodov pre vykazovanie ekonomicky oprávnených nákladov podľa druhu poskytovanej služby, ignoroval rozdielny vecný rozsah sociálnej služby pre osobitné skupiny prijímateľov identifikovaný v § 35 ods. 1 písm. a) a písm. b) umiestnených v zariadeniach na dvoch oddelených miestach, ani sa nevysporiadal so zásadnou námietkou k svojvoľnému rozčleňovaniu ekonomicky oprávnených nákladov medzi dva druhy sociálnej služby poskytovaných žalobcom. Poukázala na skutočnosť, že z teórie správneho práva je nesporné, že normatívne správne akty vydáva vecne a miestne príslušný orgán verejnej správy výhradne na základe zákonného zmocnenia s tým, že zásada lex specialis derogat legi generali určuje prioritu normy, a preto nemožno vychádzať zo všeobecných ustanovení o kompetencii vydávať všeobecne záväzné nariadenia „vo veciach územnej samosprávy“ zákona o vyšších územných celkoch, ale výhradne z kompetenčných ustanovení zákona č. 448/2008 Z. z., keď súčasne z antidiskriminačného zákona vyplýva, že diskrimináciou podľa § 2a ods. 2 je „konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii“, pritom porovnateľnou situáciou je prijímanie sociálnej služby rovnakého druhu, formy a v rovnakom vecnom rozsahu od verejného poskytovateľa. Uviedla, že nie je právne relevantnou skutočnosť, že zriaďovatelia verejných poskytovateľov poskytujúcich sociálne služby rovnakého druhu, formy a v rovnakom vecnom rozsahu sú rôzne úrovne územnej samosprávy a iní prijímatelia rovnakej sociálnej služby u žalobcu sa podriadili diskriminačným podmienkam, pričom úhrada za sociálnu službu zhodného vecného rozsahu (ubytovanie bez stravovania a pomoci v odkázanosti) pre prijímateľa sociálnej služby u verejného poskytovateľa zriadeného z kompetencie stanovenej zákonom Hlavnému mestu SR Bratislave v Zariadení pre seniorov Domov seniorov Lamač (alebo Domov pri Kríži, Dúbravka), obývajúceho byt identický ako v Zariadení pre seniorov Pri vinohradoch, o rozlohe 37,11 m2, je od 01. 06. 2011 vo výške 144,69 eur za mesiac, o rozlohe 38,97 m2 je od 01. 06. 2011 vo výške 152,26 eur za mesiac, a do 30. 05. 2011 za službu poskytovanú v byte o rozlohe 37,11 m2 bola vo výške 110,74 eur za mesiac a za byt o rozlohe 38,97 m2 bola vo výške 116,45 eur za mesiac. Žalovaná v odvolaní namietla, že zmluva o poskytovaní sociálnej služby je zmluvou uzatváranou pri obmedzení zmluvnej voľnosti strán zákonom č. 448/2008 Z. z., ktorý určuje spôsob, formu, obsah a esenciálne zmluvné podmienky, ako aj určuje, ktoré z podmienok sú stanovené ako kogentné a pri ktorých je možné podmienku stanoviť aj odchýlne od znenia zákona dohodou strán, avšak súd prvej inštancie iba konštatoval, že oferta ňou prijatá nebola, dôvody odmietnutia cituje iba v rozsahu jej námietok v odpore, pričom právne dôvody uvedené jej zástupcom neuviedol. Vytkla súdu prvej inštancie, že nerozhodoval o obsahu návrhu zmluvy o poskytovaní sociálnej služby celoročnou pobytovou formou podľa § 74 zákona predloženého verejným poskytovateľom Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Rača v období počas účinnosti zákona v znení pred novelou účinnou od 01. 07. 2014, pričom špecifikom je skutočnosť, že prijímateľ rozhodnutím podľa zákona nie je odkázaný na pomoc inej osoby (I. stupeň), preto je poskytovateľ povinný poskytovať činnosti v rovnakom rozsahu ako počas účinnosti zákona o sociálnej pomoci, t. j. užíva konkrétnu bytovú jednotku individuálne, má v nej legálne umiestnené vlastné vybavenie a udržiava ju na vlastné náklady. Namietla právny titul pre stanovenie výšky príslušenstva istiny, nakoľko z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že žalobca je rozpočtovou organizáciou priamo napojenou na rozpočet územnej samosprávy, ktorá financuje sociálne služby v rozsahu stanovenom zákonom o sociálnych službách a subsidiárne v súlade so zákonmi upravujúcimi rozpočtové pravidlá verejnej správy, ako aj územnej samosprávy, avšak jej záväzok mesačne platiť sumu úhrady vo výške nie je dohodou o cene, ale quasi individuálny správny akt o jednostrannom rozhodnutí žalobcu o výške úhrady určenej na základe § 72 podľa normatívneho správneho aktu všeobecne záväzného nariadenia územnej samosprávy, keď pritom plnila vo výške podľa uzavretej Zmluvy. Uviedla, že v kauze okrem toho nejde o jej úmysel neplatiť úhradu za službu vôbec, absencia uplatnenia ochranných prvkov prijímateľa - limitov podľa § 72 a § 73 v roku 2011 však spôsobuje vadu stanovenej výšky úhrady určenej nezákonným postupom. Nestotožnila sa ani so splatnosťou uloženej povinnosti bez určenia splátkového kalendára, nakoľko z jej majetkových a príjmových pomerov je zrejmé, že nemá prístup k finančným prostriedkom podľa výroku, ako aj skutočnosť, že exekučným postihnutím príjmu je mesačná splátka pre rok 2016 najviac vo výške 84 eur, ak neprijíma (neuhrádza) žiadnu sociálnu službu zo svojho starobného dôchodku. Žalovaná namietla nedostatok vecnej aktívnej legitimácie žalobcu, na ktorý mal súdu prvej inštancie prihliadnuť ex offo, ako aj nedostatok odôvodnenia výrokov napadnutého rozsudku o nestotožnení sa s jej právnymi argumentmi, keďže z odôvodnenia nie je zrejmá celá šírka právnych a vecných námietok vznesených jej splnomocneným zástupcom, čím vzniká dojem, že sú irelevantné alebo azda neboli ani uplatnené. 3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny a náležite odôvodnený potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že námietky žalovanej v odvolaní zhromaždila v nie príliš zrozumiteľnej štruktúre, názorov na výklad zákona ako aj svojich požiadaviek, pri ktorých nie je vždy zrejmé, aký vplyv majú mať na podstatu posúdenia uplatneného nároku a takisto bez nadväznosti na platný a účinný Civilný sporový poriadok, ale dovoláva sa už zrušeného Občianskeho súdneho poriadku. Uviedol, že žalovaná začala dňa 01. 02. 2010 prijímať sociálnu službu na základe Zmluvy č. 10/2010/P o poskytovaní sociálnej služby, ktorú s ním uzavrela dňa 27. 01. 2010 s tým, že dňa 26. 07. 2010 uzatvorila Dodatok č. 1/2010/P a dňa 30. 08. 2010 Dodatok č. 2/2O1O/P k Zmluve o poskytovaní sociálnej služby, avšak neuzatvorila Dodatok č. 3/2011/P, Dodatok č. 5/2011/P a Dodatok č. 6/2013/P k Zmluve o sociálnych službách, hoci jej povinnosť uzatvoriť uvedené Dodatky vyplývala z ust. § 74 ods. 12 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a z článku VIII ods. 2 Zmluvy č. 10/2010/P o poskytovaní sociálnej služby. Poukázal na skutočnosť, že predmetné Dodatky (č. 3/2011/P, 5/2011/P a 6/2013/P) obsahovali zmenu výšky úhrady za poskytovanú sociálnu službu (ubytovanie) v súlade s aktuálnymi zmenami cenového predpisu - Všeobecne záväzného nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja č. 31/2009 (č. 39/2010 a 43/2011) tak, že Dodatkom č. 3/2011/ P bola stanovená výška úhrady žalovanej v nadväznosti na VZN BSK č. 39/2010 na sumu 268,72 eur mesačne, Dodatkom č. 5/2011/P bola stanovená výška úhrady žalovanej v nadväznosti na VZN BSK č. 43/2011 na sumu 204,90 eur mesačne, pričom Dodatok č. 6/2013/P obsahoval sumu 204,90 eur a predstavoval opakovaný pokus o zosúladenie zmluvnej výšky úhrady s cenovým predpisom s tým, že k tomuto návrhu Dodatku bol priložený aj formulár, v ktorom žalovaná mohla vyjadriť svoje pripomienky či výhrady k navrhovanému Dodatku, čo však nevyužila. Uviedol, že žalovaná okrem toho, že neuzatvorila predmetné Dodatky, neuhrádzala sumu za prijímanie sociálnej služby vo výške stanovenej v zmysle cenového predpisu (§ 72 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách v spojení so VZN BSK č. 31/2009 v znení neskorších predpisov), pričom vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 09. 10. 2014 na otázky, prečo odmietla uzatvoriť jednotlivé Dodatky, neuviedla žiadne iné dôvody okrem toho, že nesúhlasila s výškou úhrady, ktorá sa jej zdala vysoká, ku dňu 15. 12. 2014 vypovedala Zmluvu o poskytovaní sociálnych služieb a 30 dňová výpovedná lehota uplynula dňa 15. 01. 2015, kedy došlo k ukončeniu poskytovania sociálnej služby, z čoho vyplýva, že nie je sporná skutočnosť, že žalovaná prijímala v období od 01. 02. 2010 do 15. 01. 2015 sociálnu službu, ani to, že nemala uzavreté Dodatky k Zmluve o poskytovaní sociálnej služby a napokon ani výška uskutočnených úhrad zo strany žalovanej. Uviedol, že predložil žalobkyni od roku 2011 viacero návrhov dodatkov, v ktorých suma úhrady pozostávala len zo sumy za ubytovanie, teda za službu, ktorú odoberala, avšak súčasťou sumy úhrady nebola ani strava ani opatrovanie (pomoc pri odkázanosti), a preto nepožadoval úhradu za žiadnu ďalšiu činnosť, ktorú by si žalovaná neobjednala. Žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že poskytuje žalovanej ubytovanie v zariadení pre seniorov, avšak ubytovanie nemá charakter nájmu podľa Občianskeho zákonníka, ale charakter sociálnej služby podľa zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách s tým, že v zmysle § 35 ods. 2 zákona č. 448/2008 Z. z. mu vyplýva povinnosť v zariadení pre seniorov (v zariadení, kde je ubytovaná aj žalovaná) poskytovať pomoc pri odkázanosti na pomoc inej fyzickej osoby, sociálne poradenstvo, sociálnu rehabilitáciu, ubytovanie, stravovanie, upratovanie, pranie, žehlenie a údržbu bielizne a šatstva, osobné vybavenie, utvárať podmienky na úschovu cenných vecí, zabezpečovať záujmovú činnosť, teda ubytovanie je iba jednou zo služieb, ktoré musí vedieť poskytnúť. Poukázal na skutočnosť, že žalovaná si vybrala, že chce iba ubytovanie a o ostatné služby nemala záujem, avšak musí vedieť poskytnúť v prípade záujmu alebo potreby všetky uvedené služby, ktoré napokon aj iní prijímatelia využívajú, teda má náklady na všetky uvedené služby bez ohľadu na to, či o ne žalovaná má alebo nemá záujem. Žalobca uviedol, že výška úhrady u ktoréhokoľvek prijímateľa sociálnej služby nesmie byť vyššia ako sú ekonomicky oprávnené náklady zariadenia, ktoré boli v roku 2011 v sume 525,59 eur, v roku 2012 v sume 531,83 eur, v roku 2013 v sume 533,67 eur, teda je zjavné, že úhrada, ktorú má platiť žalovaná (143,01 eur až 268,72 eur) je omnoho nižšia ako sú ekonomicky oprávnené náklady zariadenia pre seniorov (cca 530 eur), pritom výška ekonomicky oprávnených nákladov súvisí s tým, že pobyt v zariadení pre seniorov nie je nájmom, ale je súčasťou komplexu služieb, ktoré musí poskytovateľ poskytnúť, resp. byť pripravený poskytnúť, s čím má náklady. Poukázal na skutočnosť, že výška ekonomicky oprávnených nákladov je primeraná vzhľadom na iné zariadenia pre seniorov zriadených vyššími územnými celkami, dokonca z porovnania vyplýva, že hospodári s nižšími nákladmi (531,83 eur) ako sú priemerné náklady porovnateľných zariadení v troch iných samosprávnych krajoch (605,18 eur), pričom od žalovanej nepožaduje reálnu výšku nákladov, ktoré vynakladá na jej ubytovanie a nepožaduje ani úhradu za služby, ktoré nevyužíva, akými sú stravovanie a úhrady za úkony služby odkázanosti, ale uplatňuje si len výšku úhrady za ubytovanie, ktorú má platiť ktorýkoľvek iný prijímateľ sociálnej služby v zariadení pre seniorov zriadenom Bratislavským samosprávnym krajom. Uviedol, že žalovanej sa nepáči výška úhrady za ubytovanie stanovená právnym predpisom, avšak zmyslu sociálnych práv sa neprieči stav, ktorý nie je optimálny, teda stav, ak nie je ideálna úroveň napríklad spoluúčasti seniora na nákladoch za sociálnu službu (či už z pohľadu seniora, poskytovateľa alebo tretích osôb), pretože súčasťou záruk sociálnych práv je zabezpečenie minimálneho štandardu a poukázal na skutočnosť, že žalovaná má prístup k inštitútu pomoci v hmotnej núdzi podľa zákona č. 417/2013 Z. z. a predtým zákona č. 599/2003 Z. z., ktorým sa napĺňa obsah ústavného práva v zmysle čl. 39 ods. 1 a 2 Ústavy SR, pričom ďalšiu úroveň zabezpečenia sociálnych potrieb žalovanej predstavujú služby a podmienky ich poskytovania v zariadení pre seniorov v zmysle zákona o sociálnych službách. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že hoci žalovaná neuzatvorila zmluvu v zmysle zákona o sociálnych službách, ako poskytovateľ bral do úvahy v jej prípade aj inštitút nedotknuteľného zostatku príjmu (§ 73), ktorý pamätá na situáciu, ak by výška spoluúčasti seniora prostredníctvom úhrady za ubytovanie spôsobila odňatie celého príjmu seniora, avšak v tejto situácii, kedy by úhrada za ubytovanie zasahovala do nedotknuteľného zostatku, sa žalovaná nenachádza. Žalobca poukázal na skutočnosť, že ak by príjem seniora nepostačoval na úhradu za ubytovanie, neznamená to, že by sa mu takéto ubytovanie v Domove sociálnych služieb a zariadení pre seniorov neposkytlo, nakoľko ak sa senior rozhodne bývať naďalej sám a úhrada za takéto bývanie by bola vyššia ako jeho príjem, potom senior nie je povinný platiť celú úhradu za ubytovanie, pretože mu musí zostať zákonom chránený nedotknuteľný zostatok, pričom zákon počíta s tým, že povinnosť zaplatiť zostávajúcu úhradu za ubytovanie prechádza na deti seniora, teda zákonodarca zosúladil chápanie vyživovacej povinnosti podľa zákona č. 36/2005 Z. z. Zákona o rodine, ktorú nemajú len rodičia voči deťom, ale aj deti voči rodičom. Stotožnil sa s právnym posúdením súdu prvej inštancie, že uplatnený nárok je nárokom na náhradu škody, keďže žalovaná mala podľa § 74 ods. 12 zákona o sociálnych službách a podľa článku VIII. ods. 2 Zmluvy o sociálnych službách v znení neskorších dodatkov povinnosť uzatvoriť písomné dodatky k zmluve o sociálnych službách, avšak túto povinnosť, vyplývajúcu zo zákona, ale aj z uzatvorenej Zmluvy si nesplnila a zároveň ani neuhrádzala sumu za prijímanie sociálnej služby vo výške stanovenej v zmysle cenového predpisu. Poukázal na podstatnú skutočnosť, že v čase, keď mala žalovaná uzatvorenú Zmluvu č. 10/2010/P o poskytovaní sociálnej služby v znení Dodatkov č. 1/2010/P a č. 2/2010/P, nadobudla dňa 30. 12. 2010 účinnosť zmena všeobecne záväzného nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja č. 31/2009, v dôsledku ktorej došlo k zvýšeniu úhrady za sociálnu službu, pritom výška úhrady je podstatnou náležitosťou zmluvy (§ 74 ods. 7 písm. g/ zákona o sociálnych službách). Uviedol, že žalovaná, ako aj niektorí ďalší seniori odmietli návrh zmluvy uzatvoriť a odmietli tiež platiť novú zvýšenú úhradu od začiatku roka 2011, avšak súčasne prejavili vôľu, ktorá trvá doposiaľ, že chcú prijímať sociálnu službu a zostať v zariadení, pričom odmietajú platiť úhradu v súlade s VZN BSK č. 31/2009 a napriek tomu poskytoval žalovanej sociálnu službu s tým, že jeho zámerom nie je poskytovať žalovanej sociálnu službu bezodplatne alebo za nižšiu úhradu aká vyplýva z VZN BSK č. 31/2009, ale jednostranné ukončenie poskytovania sociálnej služby (ubytovania) nepovažoval za riešenie, keďže návrat žalovanej do stabilného rodinného prostredia by nemusel byť jednoduchý, resp. vôbec možný. Nestotožnil sa s tvrdením žalovanej v odvolaní, že je prijímateľkou sociálnej služby na základe prechodných ustanovení § 106 ods. 6 zákona o sociálnych službách, nakoľko sociálnu službu začala využívať na základe uzatvorenia Zmluvy dňa 27. 01. 2010, teda na žalovanú sa uvedené prechodné ustanovenie zákona o sociálnych službách nevzťahuje a nestotožnil sa ani s jej námietkou, že zmluva podľa § 74 zákona o sociálnych službách je zmluvou spotrebiteľskou. Uviedol, že nie je ani zrejmé, ako by táto skutočnosť mala ovplyvniť stav, že žalovaná prijala sociálnu službu v žalovanom období, za ktorú zaplatila menej ako stanovoval právny predpis, pričom žalovanej nič nebránilo navrhnúť iné znenie jednotlivých ustanovení navrhovaných Dodatkov a pokiaľ by žalovaná mala úprimný záujem o zmenu, či doplnenie návrhu zmluvy, urobila by tak skôr ako prvýkrát v odpore, čo svedčí o tom, že skutočné dôvody neuzatvorenia Zmluvy zo strany žalovanej nespočívajú v jednotlivých ustanoveniach zmluvy, ale v neakceptovaní výšky úhrady podľa právneho predpisu. Uviedol, že zmluva podľa § 74 zákona o sociálnych službách slúži na zabezpečenie služieb vo verejnom záujme a na rozdiel od neverejných poskytovateľov neposkytuje sociálne služby za účelom zisku, teda nerealizuje sociálne služby ako obchodnú činnosť alebo podnikateľskú činnosť, ktoré sú pojmovým znakom dodávateľa v rámci spotrebiteľských zmlúv podľa § 53 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka. Poukázal na osobitnú okolnosť, že k výzve na uzatvorenie Dodatku a vysporiadanie rozdielu v úhradách zo dňa 05. 03. 2013 bol priložený formulár, do ktorého mohla žalovaná vyjadriť a vpísať svoje pripomienky a návrhy, čo však nevyužila a v nadväznosti na kvalifikáciu nároku ako nároku na náhradu škody napáda úroky z omeškania. Žalobca vo vyjadrení uviedol, že pre stanovenie výšky peňažnej náhrady (protihodnoty) má určujúci vplyv špecifický právny režim sociálnej služby, ktorý spočíva v kogentnej regulácii výšky úhrady za sociálnu službu, nakoľko podľa § 72 ods. 1 zákona o sociálnych službách, je každý prijímateľ povinný platiť úhradu za sociálnu službu v sume určenej poskytovateľom, pričom podľa § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách ako poskytovateľ určuje úhradu v súlade s VZN BSK č. 31/2009, a preto je možné s úplnou presnosťou určiť, akú hodnotu mala žalovanej poskytnutá sociálna služba za ten ktorý mesiac, resp. akú výšku úhrady platia iní prijímatelia sociálnej služby. Uviedol, že si uplatnil voči žalovanej sumu úhrady v zmysle VZN BSK č. 31/2009 (platnej v jednotlivých mesiacoch poskytovania sociálnej služby) po odpočítaní toho, čo počas žalovaného obdobia zaplatila, pričom žalovaná nenamietala nedodržanie vzorca uvedeného v tomto nariadení a teda správnosť výpočtu. Namietol, že žalovaná v odvolaní predkladá nový argument, že vo vzťahu k nemu ako zariadeniu sociálnych služieb existuje konkurencia dvoch právnych predpisov, ktorými by sa mal riadiť, a to VZN BSK č. 31/2009 a VZN Hlavného mesta SR Bratislavy č. 1/2004, avšak túto námietku v konaní pred súdom prvej inštancie nevzniesla, pričom sa ňou fakticky dožaduje, aby za obvyklú úhradu bola považovaná (nižšia) úhrada vypočítaná podľa VZN Hlavného mesta SR Bratislavy č. 1/2004 s tým, že sa s daným názorom žalovanej nestotožnil, pretože VZN Hlavného mesta SR Bratislavy č. 1/2004 sa vzťahuje na zariadenia sociálnych služieb zriadených Hlavným mestom SR Bratislavy a VZN BSK č. 31/2009 sa vzťahuje na zariadenia sociálnych služieb zriadených Bratislavským samosprávnym krajom, teda pôsobnosť oboch VZN je odlišná, keď obvyklosť úhrady je potrebné s prihliadnutím na charakter bezdôvodne poskytnutého plnenia žalovanej vykladať ako úhradu za sociálnu službu poskytovanú v porovnateľnom mieste a čase. Uviedol, že porovnateľným miestom a časom je poskytovanie sociálnej služby v Domove sociálnych služieb a Zariadenie pre seniorov Rača, zariadenie pre seniorov, časť Pri vinohradoch č. 267 od 01. 01. 2011 do 14. 01. 2015, na čo sa vzťahuje VZN BSK č. 31/2009 s tým, že každý zriaďovateľ uplatňuje vlastnú cenovú politiku, pričom sa javí ako nespravodlivé, ak by prijímateľ sociálnej služby odmietajúci platiť vyššiu úhradu v jednom zariadení sa neskôr dovolával použitia iného cenového predpisu vzťahujúceho sa na iné zariadenia s nižším finančným dopadom na prijímateľa. Poukázal na výšku svojich ekonomicky oprávnených nákladov, ktoré predložil v konaní pred súdom prvej inštancie v štruktúre stanovenej § 72 ods. 5 zákona o sociálnych službách a za každý prevádzkovaný druh sociálnej služby s tým, že súčasne preukázal opodstatnenosť svojich ekonomicky oprávnených nákladov vyjadrením Úradu Bratislavského samosprávneho kraja zo dňa 14. 01. 2015, ktorý na jedného klienta doplácal zo svojho rozpočtu sumou 441,18 eur mesačne. Uviedol, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR vo vyjadrení zo dňa 26. 02. 2014 konštatovalo, že prevádzkuje dva druhy sociálnej služby (zariadenie pre seniorov a domov sociálnych služieb) a hoci je daný druh sociálnej služby poskytovaný vo viacerých budovách (Zariadenie pre seniorov prevádzkované v budove na Podbrezovskej ul. č. 28 a v dvoch budovách na ul. Pri vinohradoch č. 267, pričom všetky tri budovy sú v tom istom areáli, keďže ide o súbežné ulice), neznamená to, že každá budova predstavuje samostatný druh sociálnej služby, resp. samostatné zariadenie, preto sa pri výpočte ekonomicky oprávnených nákladov má vychádzať z celkových nákladov pre daný druh sociálnej služby, nachádzajúcej sa na viacerých miestach, nakoľko ak by sa náklady vypočítavali podľa budov, potom by budovy, v ktorých sú zabezpečované spoločné činnosti (kuchyňa, práčovňa, kotolňa...), mali podstatné vyššie náklady, ktoré by nezodpovedali reálnym nákladom daného druhu sociálnej služby. Poukázal na skutočnosť, že na pojednávaní dňa 09. 10. 2014 predložil porovnanie s inými zariadeniami pre seniorov zriadených Košickým samosprávnym krajom, Banskobystrickým samosprávnym krajom a Žilinským samosprávnym krajom, z ktorého vyplýva, že priemerné mesačné ekonomicky oprávnené náklady v týchto zariadeniach pre seniorov boli napríklad v roku 2012 na úrovni 605,18 eur, kým u neho to bolo 531,83 eur (teda pod uvedeným priemerom), čo taktiež podporuje záver o primeranosti a opodstatnenosti ekonomicky oprávnených nákladov. Nesúhlasil s prístupom žalovanej, ktorá uznáva kontrolnú právomoc viacerých orgánov vo vzťahu k jeho hospodáreniu a ekonomicky oprávneným nákladom, ale nedomáha sa uplatnenia ich právomoci, naopak svojimi námietkami sa fakticky snaží, aby civilný súd nahradil činnosť týchto kontrolných orgánov. Poukázal na skutočnosť, že z predloženej štruktúry ekonomicky oprávnených nákladov za zariadenie pre seniorov za roky 2011, 2012 a 2013, vyjadrenia Bratislavského samosprávneho kraja zo dňa 14. 01. 2015 spolu s vyjadrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR zo dňa 26. 02. 2014 vyplýva podstatný záver, že nevybočil z medzí stanovených zákonom o sociálnych službách pre určenie ekonomicky oprávnených nákladov, čím dostatočne preukázal, že nežiada od žalovanej mesačnú náhradu za poskytnutú sociálnu službu v sume prevyšujúcej jeho ekonomicky oprávnené náklady. Uviedol, že pokiaľ žalovaná poukazuje na priemerné náklady seniorov podľa údajov Štatistického úradu Slovenskej republiky (11.20. odvolania), je dôležitou skutočnosť, že poskytuje žalovanej ubytovanie ako sociálnu službu, preto je podstatné rozlišovať medzi ubytovaním v nájme podľa Občianskeho zákonníka či vo vlastnom byte na strane jednej a ubytovaním v zariadení pre seniorov podľa zákona o sociálnych službách na strane druhej, v zmysle ktorého je podľa § 35 ods. 2 povinný každému prijímateľovi sociálnej služby poskytovať, zabezpečovať a vytvárať podmienky na rad činností (pomoc pri odkázanosti na pomoc inej fyzickej osoby, sociálne poradenstvo, sociálna rehabilitácia, ubytovanie, stravovanie, upratovanie, pranie, žehlenie a údržba bielizne a šatstva, osobné vybavenie, podmienky na úschovu cenných vecí, záujmová činnosť), pričom je na konkrétnom prijímateľovi, ktoré z uvedených činností sa rozhodne počas svojho pobytu v zariadení pre seniorov prijímať, avšak nič to nemení na tom, že ako poskytovateľ je povinný tieto činnosti poskytovať (mnohí prijímatelia využívajú viaceré poskytované činnosti). Uviedol, že ani prijímanie ubytovania nespočíva len v poskytnutí obytnej miestnosti s príslušenstvom a spoločnými priestormi, ale každý ubytovaný prijímateľ sociálnej služby v zariadení pre seniorov je kontrolovaný, či sa ráno v poriadku zobudil (kontrola štítku pri vstupe do obytnej miestnosti), je k dispozícií údržbár, vrátnik, zdravotné sestry, upratovanie spoločných priestorov a podľa svojho rozhodnutia aj obytnej miestnosti, starostlivosť o vonkajšie plochy, riešenie rôznych životných situácií v zariadení (platba úhrad na ekonomickom úseku, riešenie problémových situácií so zamestnankyňami sociálneho úseku alebo riaditeľom a iné). Poukázal na skutočnosť, že žalovaná opomína fakt, že úhrada za ubytovanie sa v zmysle § 30 ods. 7 VZN BSK č. 31/2009 znižuje o stanovenú sumu, ak je obytná miestnosť vybavená meracím zariadením na meranie odberu elektrickej energie, čo je prípad žalovanej, ktorej miestnosť je vybavená meracím zariadením a tak platí za odber elektrickej energie priamo dodávateľovi elektrickej energie, s ktorým má zmluvu, pričom toto zníženie úhrady za sociálnu službu bolo vyjadrené v každom zmluvnom dokumente so žalovanou, t. j. v Zmluve č. 10/2010/P a Dodatkoch č. 3/2011/P, č. 5/2011/P a č. 6/2013/P (čl. VII. ods. 1, slová „zníženie o 0,27 eur/ deň). Namietol, že žalovaná vo svojom odvolaní predkladá 4 prílohy, ktoré sú neprípustnými novotami v zmysle § 366 C. s. p. okrem iných z dôvodu, že sú datované z roku 2011, 2013, resp. 2015, pričom v odvolaní neuvádza, z akého dôvodu tieto dôkazy nepredložila už v konaní pred súdom prvej inštancie a zároveň sa uvedené prílohy netýkajú procesných podmienok (§ 366 písm. a/ C. s. p.), vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu (§ 366 písm. b/ C. s. p.) a taktiež nepreukazujú, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 366 písm. c/ C. s. p.). Poukázal na zriaďovateľskú listinu založenú v súdnom spise, podľa ktorej je rozpočtovou organizáciou Bratislavského samosprávneho kraja a subjektom práva s vlastnou právnou subjektivitou, pričom vo vzťahu k Bratislavskému samosprávnemu kraju má postavenie správcu jeho majetku, čo ho oprávňuje uplatňovať pohľadávky pred súdom, nakoľko správou majetku sa podľa § 6 ods. 2 zákona č. 446/2001 Z. z. o majetku vyšších územných celkov rozumie súhrn oprávnení a povinností správcu k tej časti majetku vyššieho územného celku, ktorú mu vyšší územný celok zveril do správy alebo ktorú správca nadobudol vlastnou činnosťou. Uviedol, že v rámci správy majetku koná v mene vyššieho územného celku pred súdmi a inými orgánmi vo veciach, ktoré sa týkajú majetku vyššieho územného celku, ktorý spravuje, a k otázke aktívnej legitimácie správcu poukázal na publikované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. februára 2003, sp. zn. 2 Cdo 94/2002 (R 87/2004), podľa ktorého z pohľadávok, ktoré vznikajú v súvislosti s výkonom správy hmotného majetku štátu je oprávnený priamo správca. Poukázal na skutočnosť, že hoci žalovaná predložila veľké množstvo tvrdení a právnych konštrukcií, ktorých spojitosť s meritom sporu nie je vždy zrejmá, nespochybnila skutkový základ pohľadávky, ktorým je poskytnutie sociálnej služby (ubytovania) za nižšiu úhradu ako stanovuje cenový predpis a bez uzatvorených dodatkov, čím nespochybnila vecnú správnosť a dôvodnosť rozsudku súdu prvej inštancie. 4. Žalovaná vo svojom vyjadrení uviedla, že žalobca poukazuje na nepodstatné názory týkajúce sa odbornej a vecnej úrovne odvolania, ale takéto hodnotenie je spojené s procesnou kompetenciou súdu, pričom závažnejšou vadou v konaní o návrhu na vydanie platobného rozkazu zo dňa 22. 08. 2013 je absencia, koľko mesačne platí a akým spôsobom žalobca vyčísľuje dlžnú sumu, nakoľko výpočet neuvádza ani v nasledujúcich podaniach a nahrádza ho fikciou vychádzajúcou s (správne z, genitív, pozn. odvolacieho súdu) evidencie tzv. z osobnej karty klienta, a preto vyčíslená sumárna pohľadávka je nepreskúmateľná s tým, že príslušenstvo uplatnenej pohľadávky bolo vecne zosúladené s uplatneným právnym titulom až uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 11. 11. 2015, č. k. 11C/149/2013 - 2010 napriek tomu, že výpočet pohľadávky musí byť v žalobe jasný a zrozumiteľný, aby sa o uplatnenom nároku mohlo vôbec konať. Poukázala na skutočnosť, že žalobca relevantnými argumentmi nevyvrátil jej námietky v odvolaní, nakoľko výška škody, zavinenie a príčinná vecná súvislosť musia byť nielen tvrdené, ale aj bezpečne preukázané. Namietla, že žalobca zakladá protiprávnosť jej konania na zmluvnej povinnosti podľa čl. VIII ods. 1 obsahujúcej generálnu povinnosť prijímateľa uzavrieť dodatok pri zmene akejkoľvek skutočnosti spojenej s určovaním výšky úhrady za sociálnu službu vypustením podmienky existencie skutočnosti na určenie úhrady za sociálnu službu podľa § 73 zákona, t. j. aj bez splnenia zákonnej podmienky stanovenej v § 74 ods. 12 v spojení s § 73 zákona, teda v rozpore so znením príslušných ustanovení zákona účinných do 31. 12. 2013, pričom zákonná povinnosť v čase predkladania Dodatkov k Zmluve o poskytovaní sociálnej služby č. 10/2010 ZP zo dňa 27. 01. 2010 ani neexistovala s tým, že priložením návratky k návrhu Dodatku č. 6 k Zmluve sa žalobca nemôže zbaviť povinnosti podľa § 74 ods. 1 druhá veta zákona. Uviedla, že absencia spôsobilosti byť účastníkom konania je zákonným dôvodom na zastavenie konania, ale napriek vznesenej námietke žalobca vo svojom vyjadrení ku skutkovému stavu zo dňa 17. 10. 2016 odôvodnil vecnú legitimáciu len tým, že ho k tomu oprávňuje postavenie správcu majetku Bratislavského samosprávneho kraja, avšak zverenie verejného majetku na plnenie predmetu činnosti Zriaďovacou listinou č. 012/2009 zo dňa 22. 06. 2009 neznamená, že sa s výkonom správy automaticky spája aj vecná legitimácia v súdnom konaní vo veci poskytovania sociálnych služieb, pričom žalobca poukazuje na oprávnenie uvedené v § 6 ods. 3 zákona č. 446/2011 Z. z., avšak nepreukázal, že mu vznikla pohľadávka v súvislosti s výkonom správy hmotného majetku štátu. Uviedla, že podľa všeobecne záväzných nariadení zriaďovateľa účinných v rozhodnom čase, o ktoré žalobca opiera svoj postup pri stanovení sumy úhrady za sociálnu službu, sa úhrada určuje za obslužné činnosti, ubytovanie a za stravovanie parametricky bez určenia absolútnej výšky, tzv. stravnej jednotky = finančnej hodnoty potravín na prípravu stravy pre jednu osobu (stanovuje poskytovateľ), avšak úhradu za ostatné obslužné činnosti (upratovanie, pranie, žehlenie a údržbu bielizne a šatstva a osobné vybavenie) všeobecne záväzné nariadenie neupravuje (bez úhrady), ale neboli ani poskytované. Poukázala na skutočnosť, že odborná činnosť, t. j. pomoc pri odkázanosti na pomoc inej fyzickej osoby ani ošetrovateľská starostlivosť, nebola kontrahovaná, avšak zákon pre určenie sumy úhrady postupom podľa § 72 a platenia v súlade § 73 predpokladá kontrakt podľa § 74 na plný obsah činností stanovených v § 35 ods. 2, 3 zákona, pričom uplatňovanie § 73 ods. 2 zákona vo výške úhrady za jedinú činnosť namiesto sumy úhrady za poskytnutie sociálnej služby je v rozpore nielen so zákonom, ale aj dobrými mravmi, keď nedotknuteľný zostatok príjmu je určený výhradne na krytie kultúrnych a iných osobných potrieb odlišných od tých, ktoré zabezpečuje poskytovateľ činnosťami v rámci poskytovanej sociálnej služby. Žalovaná vo vyjadrení uviedla, že žalobca nevyčíslil reálnu výšku nákladov spojených s obslužnou činnosťou za ubytovanie, ale predložil iba výkaz ekonomicky oprávnených nákladov obsahujúci všetky výdavky spojené s povinnými činnosťami za poskytovanie sociálnych služieb v pobytovej forme v dvoch druhoch, avšak tento výkaz nie je zostavený podľa štruktúry uvedenej v § 72 ods. 5 zákona, ale je štruktúrovaný iba v hlavných položkách - triedach s (správne z, genitív, pozn. odvolacieho súdu) ekonomickej klasifikácie verejných rozpočtov a už vôbec nie v členení podľa činností, pričom údaje pre jednotlivé druhy služby sú vykázané pomocou administratívneho rozčlenenia sumárnych výdavkov poskytovateľa medzi dva druhy pomocou koeficientov vyjadrujúcich iba podiel kapacít zariadení sociálnej služby. Poukázala na skutočnosť, že obe strany zhodne tvrdia, že cenu služby nemožno dohodnúť, čím je vylúčená subsidiarita Občianskeho zákonníka, aj keď je v zmysle § 72 ods. 2 zákona určená verejným poskytovateľom so zohľadnením podmienok podľa § 73 zákona a quasi ratifikovaná - potvrdením (vzatím na vedomie prijímateľom) formálne dvojstranným kontraktom, nič to však nemení na skutočnosti, že výška sumy úhrady je konštituovaná - regulovaná výhradne ustanoveniami zákona a všeobecne záväzného nariadenia územnej samosprávy miestne a vecne príslušnej k predmetnému druhu sociálnej zmluvy poskytovanej v danom území s tým, že táto skutočnosť vylučuje použitie inštitútu sankcie za omeškanie podľa Občianskeho zákonníka a následne vyčísleného v súlade s nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Žalovaná uviedla, že právomoc vydávať všeobecne záväzné nariadenia v právnom poriadku SR nie je založená na zriaďovateľskej pôsobnosti, nakoľko ak pre územie inej územnej samosprávy (Hlavného mesta SR Bratislavy) zriaďovateľ s odlišnou územnou pôsobnosťou vydá všeobecne záväzné nariadenia, musí byť na to osobitne zmocnený špeciálnym zákonom, avšak zriaďovateľ žalobcu nemá zákonom priznanú právomoc vydávať všeobecne záväzné nariadenia pre stanovenie podmienok uvedených v § 72 ods. 2 sociálnej služby podľa § 35 (kompetenciu má obec v súlade s identifikáciou kompetencie v § 80). Poukázala na skutočnosť, že právomoc vydávať všeobecne záväzné nariadenie v súlade s § 72 ods. 2 zákona k službe podľa § 35, § 36, § 40, § 41 má obec v zmysle § 80 písm. e) v spojení s písm. i) v súlade s územnou pôsobnosťou príslušnej obce s tým, že VÚC má v súlade so svojou územnou pôsobnosťou a v originárnej pôsobnosti v zmysle § 81 písm. d) v spojení s písm. g) zákona právomoc vydávať všeobecne záväzné nariadenie upravujúce finančné podmienky poskytovania sociálnej služby iba podľa § 34, § 37, § 38, § 39, teda v zmysle zákonom stanovenej pôsobnosti v § 80 a § 81 v spojení s § 71, žiaden útvar územnej samosprávy nemá právomoc stanoviť prostredníctvom všeobecne záväzného nariadenia spôsob určenia výšky a spôsob platenia úhrad za poskytovanú sociálnu službu len titulom zriaďovateľskej právomoci k verejnému poskytovateľovi, keď konkurencia rôznych všeobecne záväzných nariadení upravujúcich na identickom území poskytovanie rovnakého druhu sociálnych služieb viacerých verejných poskytovateľov zakladá evidentné porušenie antidiskriminačného zákona rôznymi výškami úhrad za jednotlivé činnosti, z ktorých sociálna služba pozostáva, pričom nie je možné porovnávať len sumu úhrady za predmetnú sociálnu službu, nakoľko sa v nej prejavuje osobitosť dohodnutého vecného rozsahu sociálnej služby. Uviedla, že v zmysle zákonom stanovenej pôsobnosti v § 80, § 81 v spojení s § 71, žiaden útvar územnej samosprávy nemá právomoc stanoviť prostredníctvom všeobecne záväzného nariadenia spôsob určenia výšky a spôsob platenia úhrad za poskytovanú sociálnu službu len titulom generálnej zriaďovateľskej právomoci k verejnému poskytovateľovi. Žalovaná poukázala vo vyjadrení na skutočnosť, že ekonomicky oprávnené náklady zistené žalobcom sú hodnoty zistené výpočtom z jeho celkových výdavkov na základe vzájomného pomeru kapacít jednotlivých zariadení sociálnej služby bez zohľadnenia rôznych nárokov na bežné výdavky v prevádzkovaných zariadeniach, pričom sa dá ustáliť, že súvisia s množstvom povinne poskytovaných činností a stupňom odkázanosti prijímateľov podľa druhu sociálnej služby, avšak iba v prípade odpisov nehnuteľností je u žalobcu známy náklad na jednotlivé budovy a pozemky v jeho správe a niektoré prevádzkové v podpoložkách ekonomickej klasifikácie pol. 637015 (poistenie podľa skutočnosti), 632003 (telekomunikačné služby), 632002 (vodné a stočné), 632001 (elektrická energia) s tým, že v Zariadení pre seniorov Pri vinohradoch sa jedná iba o osvetlenie spoločných priestorov a spotrebu výťahov, nakoľko elektrickú energiu spotrebovanú v bytoch hradí priamo distribútorovi podľa fakturačného meradla osobitnou zmluvou. Uviedla, že žalobca je verejným poskytovateľom sociálnych služieb, ktorého predmet činnosti je vymedzený v ust. § 9 a § 15 zákona. Žalovaná zároveň predložila tvrdenia a dôkazy o nepravdivom prerozdeľovaní bežných výdavkov vynaložených verejným poskytovateľom sociálnej služby zriadeného vyšším územným celkom medzi dva druhy sociálnej služby (§ 35 a § 38 zákona) s tým, že takto administratívne určené výdavky sú podkladom pre zisťovanie ekonomicky oprávnených nákladov (§ 72 ods. 5 zákona) v štyroch zariadeniach sociálnej služby u tohto poskytovateľa a priemerných bežných výdavkov (štandardných bežných výdavkov) na poskytovanie sociálnej služby u zriaďovateľa verejných poskytovateľov, ktoré sa jej podarilo získať až po dvoch obsahovo identických info žiadostiach požadujúcich zverejnenie prvotných účtovných dokladov, záväzných postupov účtovania a prístup nezávislého účtovného audítora k účtovaniu bežných výdavkov a odpisov majetku adresovaných žalobcovi a ním zamietnutým neprávoplatným rozhodnutím č. 1493/2016 zo dňa 28. 10. 2016 a právoplatným rozhodnutím č. 07/2015 zo dňa 17. 03. 2015 vydanom štatutárom povinnej osoby - organizácie Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Rača, Pri vinohradoch č. 267, Bratislava, ako aj odmietnutím odvolania voči neposkytnutiu informácie rozhodnutím predsedu Bratislavského samosprávneho kraja č. 49/2015/PRA-94 zo dňa 20. 05. 2015. 5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej uviedol, že čl. VIII Zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb č. 10/2010/P zo dňa 27. 01. 2010 bol v plnom rozsahu v súlade s ust. § 72 ods. 1, 2 v spojení s § 74 ods. 7 písm. g), písm. h) a § 74 ods. 11, 12 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách v znení účinnom do 02. 08. 2010 s tým, že ust. § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách odkazovalo na výšku úhrady (vychádzajúc zo systematického výkladu išlo o úhradu podľa § 72 zákona o sociálnych službách a v tej súvislosti o výšku úhrady vyplývajúcu zo všeobecne záväzného právneho predpisu), na výšku príjmu a na povinný minimálny zostatok, pričom zmena ktorejkoľvek z týchto skutočností zakladala povinnosť uzatvoriť dodatok v zmysle § 74 ods. 12 zákona o sociálnych službách a až následne došlo k precizovaniu zákonného textu a podľa ustanovenia § 74 ods. 12 zákona o sociálnych službách v znení účinnom od 01. 01. 2014, že ak sa zmenia skutočnosti rozhodujúce na určenie sumy úhrady a platenie úhrady za sociálnu službu, poskytovateľ sociálnej služby a prijímateľ sociálnej služby sú povinní uzatvoriť dodatok k zmluve o poskytovaní sociálnej služby, z dôvodu ktorého súd prvej inštancie správne ustálil, že žalovaná odo dňa uzavretia Zmluvy mala zmluvnú a zákonnú povinnosť uzatvoriť písomný dodatok k zmluve o poskytovaní sociálnych služieb v prípade, ak dôjde k zmene skutočností rozhodujúcich pre určenie úhrady za sociálnu službu, nakoľko opakovane došlo k zmene cenového predpisu VZN BSK č. 31/2009 zo dňa 17. 06. 2009 v znení neskorších predpisov, na základe ktorého je povinný vyčíslovať úhradu za poskytovanie sociálnych služieb, keď postupne predložil žalovanej Dodatky k Zmluve o poskytovaní sociálnych služieb č. 3/2011/P, č. 5/2011/P a č. 6/2013/, avšak v rozpore so svojou zmluvnou a zákonnou povinnosťou ich odmietla podpísať, ale naďalej prijímala sociálnu službu a platila za ňu úhradu vo výške 143,01 eur, čím mu vznikla škoda, spočívajúca v rozdiele toho, čo mala žalobkyňa v daných obdobiach platiť za časť sociálnej služby - ubytovanie v súlade s predloženými dodatkami a VZN BSK č. 31/2009 a toho, čo skutočne platila podľa Zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb č. 10/2010/P zo dňa 27. 01. 2010. K námietke žalovanej, že nerešpektuje subjektívny limit úhrady za sociálnu službu poukázal na ust. § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách v znení účinnom do 31. 12. 2013 s tým, že dňa 01. 01. 2014 nadobudla účinnosť novela zákona o sociálnych službách - zákon č. 485/2013 Z. z., ktorým došlo k zmene ustanovenia § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách, pričom z jazykového výkladu tohto ustanovenia je zrejmé, že pre určenie subjektívneho limitu úhrady za sociálnu službu je dôležitý príjem žalovanej, výška požadovanej úhrady za sociálnu službu, výška životného minima a to, či je sociálna služba poskytovaná so stravovaním alebo bez neho, teda zákon o sociálnych službách žiadnym spôsobom neumožňuje do tohto limitu započítavať akékoľvek ďalšie výdavky alebo náklady žalovanej. Uviedol, že objektívny limit úhrady za sociálnu službu je daný ust. § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách, ktorý je v jeho podmienkach vyjadrený ekonomicky oprávnenými nákladmi, to znamená, že výška požadovanej úhrady (vyčíslenej škody za mesiac) za sociálnu službu nemôže presiahnuť výšku ekonomických oprávnených nákladov vykázaných v rokoch 2011 až 2015 a nakoľko poskytuje dva druhy sociálnej služby (domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov), vedie ekonomicky oprávnené náklady na tieto dva druhy sociálnej služby. Poukázal na skutočnosť, že žalovaná počas celého prvoinštančného konania nenamietala ekonomicky oprávnené náklady za roky 2014 a 2015, ani k nim nenavrhovala vykonať dokazovanie, ale prvýkrát tak urobila až v odvolaní, preto je návrh na vykonanie dokazovania oneskorený a nemožno naň prihliadať s tým, že žalovaná počas súdneho konania neprodukovala žiadne dôkazy, ktoré by boli schopné spochybniť správnosť ich výpočtu alebo správnosť ním uvádzaných údajov. Nestotožnil sa s tvrdením žalovanej, že výpočet úhrady za sociálnu službu, resp. jej zložku ubytovania nerešpektuje limit podľa ustanovenia § 30 ods. 3 VZN BSK a vo vzťahu k stropu úhrady podľa tohto ustanovenia poukázal na skutočnosť, že žalovaná v rámci poskytovaného ubytovania platí úhradu za 3 zložky ubytovania: obytnú miestnosť s príslušenstvom, spoločné priestory a prijíma vecné plnenia spojené s ubytovaním. Namietol, že výpočet žalovanej sumy je zrejmý zo strany 4 návrhu na vydanie platobného rozkazu, keď žalovanú sumu vyčíslil s odkazom na prílohu č. 13 návrhu na vydanie platobného rozkazu, ako aj návrhu na rozšírenie petitu zo dňa 02. 11. 2015. Uviedol, že v konaní nebolo sporné, že jeho zriaďovateľom ako poskytovateľa sociálnych služieb je vyšší územný celok - Bratislavský samosprávny kraj, pričom logickým výkladom § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách možno jednoznačne dospieť k záveru, že suma úhrady za sociálnu službu je určovaná poskytovateľom v zriaďovateľskej pôsobnosti vyššieho územného celku v súlade so všeobecne záväzným nariadením tohto vyššieho územného celku, pričom nie je podstatné, že daný poskytovateľ sídli na území určitej obce, ktorá môže (ale nemusí) mať vlastným všeobecne záväzným nariadením upravenú sumu predmetných úhrad pre poskytovateľov vo svojej pôsobnosti. Poukázal na skutočnosť, že citované zákonné ustanovenie zároveň vyvracia aj argument žalovanej, podľa ktorej vyšší územný celok nemá zákonné zmocnenie na vydanie všeobecne záväzného nariadenia, ktorým upraví výšku úhrad za sociálne služby. Nestotožnil sa ani s tvrdením žalovanej, že Zmluva o poskytovaní sociálnych služieb č. 10/2010/P má spotrebiteľský charakter, nakoľko základným znakom spotrebiteľskej zmluvy je jej uzavretie medzi dodávateľom a spotrebiteľom, avšak nemá postavenie dodávateľa v zmysle ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, pretože nie je obchodnou spoločnosťou, ale špecifickou právnickou osobou vyššieho územného celku - rozpočtovou organizáciou, ktorá je svojimi príjmami a výdavkami napojená na rozpočet vyššieho územného celku, pričom zákon o sociálnych službách neposkytuje verejnému poskytovateľovi možnosť poskytovať sociálnu službu za účelom zisku, teda podnikať v oblasti sociálnych služieb. Uviedol, že ako rozpočtová organizácia je subjektom práva s vlastnou právnou subjektivitou, ktorá má vo vzťahu k Bratislavskému samosprávnemu kraju postavenie správcu jeho majetku, čo ho oprávňuje podľa § 6 ods. 2 zákona č. 446/2001 Z. z. o majetku vyšších územných celkoch, uplatňovať pohľadávky pred súdom. Nestotožnil sa s argumentáciou žalovanej, že nemá nárok na úrok z omeškania z uplatnenej sumy z dôvodu, že ust. § 517 Občianskeho zákonníka sa na ich záväzkový vzťah nevzťahuje, nakoľko ust. § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka upravuje subsidiárne uplatňovanie Občianskeho zákonníka vo vzťahu k majetkovým vzťahom fyzických a právnických osôb v prípadoch, že osobitné zákony neobsahujú odlišnú právnu úpravu alebo jeho uplatnenie výslovne nevylučujú, pričom aj zákon o sociálnych službách nepochybne upravuje majetkové vzťahy fyzických (prijímateľ sociálnej služby) a právnických osôb (poskytovateľ sociálnej služby) pri poskytovaní sociálnych služieb s tým, že generálne nevylučuje subsidiárne uplatnenie Občianskeho zákonníka na otázky, ktoré v tomto zákone nie sú výslovne riešené. Uviedol, že zákon o sociálnych službách neobsahuje osobitné ustanovenia upravujúce náhradu škody, vydanie bezdôvodného obohatenia v prípade, že niekto neoprávnene prijíma sociálnu službu a ani neobsahuje osobitné ustanovenia upravujúce omeškanie dlžníka, preto sa na tieto otázky subsidiárne uplatňujú ustanovenia Občianskeho zákonníka. 6. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 380 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. marca 2019 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C. s. p.), pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom. 7. Podľa § 470 ods. 1 C. s. p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 8. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 9. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozsudku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 3.478,17 eur spolu s 5,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.013,01 eur od 05. 04. 2013 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 215,43 eur od 09. 09. 2013 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.249,73 eur od 18. 01. 2015 do zaplatenia, keď dospel k záveru, že žalovaná neuzavretím Dodatkov k Zmluve o poskytovaní sociálnej služby zo dňa 27. 01. 2010 konala v rozpore s právnou povinnosťou upravenou v ust. § 72 ods. 1, 2 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách, v dôsledku čoho vznikla žalobcovi škoda predstavujúca stratu v príjmovej časti rozpočtu v podobe rozdielu medzi žalovanou zaplatenými úhradami a úhradami za sociálnu službu vo výške stanovenej cenovým predpisom (§ 72 zákona č. 448/2008 Z. z. v spojení so všeobecne záväzným nariadením Bratislavského samosprávneho kraja č. 31/2009 v znení neskorších predpisov). 10. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pretože je vecne správny, nakoľko súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p. účinného do 30. 06. 2016) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.). 11. Z obsahu žaloby, ktorú žalobca podal na súd prvej inštancie dňa 31. 07. 2013, v znení jej zmeny pripustenej uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 11. novembra 2015, č. k. 11C/249/2013 - 210 vyplýva, že sa domáhal uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť mu istinu 3.478,17 eur, úrok z omeškania vo výške 5,75 % ročne zo sumy 2.013,01 eur od 05. 04. 2013 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 215,43 eur od 09. 09. 2013 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.249,73 eur od 18. 01. 2015 do zaplatenia titulom náhrady škody z dôvodu, že so žalobcom neuzatvorila Dodatky k Zmluve o poskytovaní sociálnej služby zo dňa 27. 01. 2010, napriek zákonnej povinnosti v zmysle § 72 ods. 1, 2 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnej pomoci, nakoľko prijatím všeobecne záväzného nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja č. 39/2010 došlo s účinnosťou od 30. 12. 2010 k zmene výšky úhrady pôvodne v sume 143,01 eur (všeobecne záväzné nariadenie č. 31/2009) na sumu 268,72 eur, následne prijatím všeobecne záväzného nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja č. 43/2011 s účinnosťou od 06. 08. 2011 na sumu 204,90 eur, a preto až do skončenia záväzkového vzťahu založeného Zmluvou o poskytovaní sociálnej služby dňa 14. 01. 2015, platila žalobcovi úhrady v menšom rozsahu, v akom bola povinná platiť. 12. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca ako poskytovateľ sociálnej služby uzavrel so žalovanou ako prijímateľkou sociálnej služby dňa 27. 01. 2010 Zmluvu o poskytovaní sociálnej služby, na základe ktorej žalovanej s účinnosťou od 01. 02. 2010 na dobu neurčitú poskytoval činnosti odborné: pomoc pri odkázanosti na pomoc inej fyzickej osoby, sociálne poradenstvo, sociálna rehabilitácia, ošetrovateľská starostlivosť, pracovná terapia, obslužné činnosti: ubytovanie, stravovanie, upratovanie, pranie, žehlenie a údržbu bielizne a šatstva, ako aj ďalšie činnosti: úschova cenných vecí, záujmová činnosť, za ktoré sa žalovaná zaviazala platiť úhradu mesačne vo výške 143,01 eur, určenej podľa všeobecne záväzného nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja č. 31/2009, pričom podľa Článku VIII. ods. 1 sa úhrada mení, ak sa zmenia všeobecne záväzné nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja s tým, že ak sa zmenia skutočnosti rozhodujúce na určenie úhrady za sociálnu službu, poskytovateľ sociálnej služby a prijímateľ sociálnej služby sú povinní uzatvoriť písomný dodatok k zmluve. 13. Podľa § 61 ods. 2 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnych službách“), zariadenia možno účelne a vhodne zlučovať. 14. Podľa § 71 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnych službách, sociálne služby poskytované verejným poskytovateľom sociálnej služby môžu byť financované z úhrad za sociálne služby od prijímateľa sociálnej služby na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby a z úhrad za iné činnosti podľa § 15 ods. 3 uvedených v osobitnej zmluve podľa § 74 ods. 8. 15. Podľa § 72 ods. 1 zákona o sociálnych službách, prijímateľ sociálnej služby je povinný platiť úhradu za sociálnu službu v sume určenej poskytovateľom sociálnej služby, ak tento zákon neustanovuje inak. Do úhrady za sociálnu službu nemožno započítať úhradu za vykonávanie, zabezpečovanie alebo utváranie podmienok na vykonávanie iných činností podľa § 15 ods. 3. 16. Podľa § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách, verejný poskytovateľ sociálnej služby určuje sumu úhrady za sociálnu službu, spôsob jej určenia a platenia úhrady zmluvou podľa § 74 v súlade so všeobecne záväzným nariadením obce alebo vyššieho územného celku, najviac vo výške ekonomicky oprávnených nákladov znížených o príjem z finančného príspevku na financovanie sociálnej služby v zariadení podľa § 71 ods. 6 a príjem z úhrady ekonomicky oprávnených nákladov spojených s poskytovaním sociálnej služby podľa § 71 ods. 7. 17. Podľa § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách v znení účinnom do 30. 12. 2013, po zaplatení úhrady za celoročnú pobytovú sociálnu službu musí prijímateľovi sociálnej služby zostať mesačne z jeho príjmu najmenej 20 % sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanovenej osobitným predpisom. 18. Podľa § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách v znení účinnom od 01. 01. 2014, po zaplatení úhrady za celoročnú pobytovú sociálnu službu musí prijímateľovi sociálnej služby zostať mesačne z jeho príjmu najmenej 25 % sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanovenej osobitným predpisom. Po zaplatení úhrady za celoročnú pobytovú sociálnu službu v zariadení bez poskytovania stravovania musí prijímateľovi sociálnej služby zostať mesačne z jeho príjmu najmenej 75 % sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanovenej osobitným predpisom. 19. Podľa § 74 ods. 1 zákona o sociálnych službách v znení účinnom do 30. 12. 2013, poskytovateľ sociálnej služby poskytuje sociálnu službu na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby. Zmluva o poskytovaní sociálnej služby musí byť uzatvorená spôsobom, ktorý je pre prijímateľa sociálnej služby zrozumiteľný. 20. Podľa § 74 ods. 1 zákona o sociálnych službách v znení účinnom od 01. 01. 2014, poskytovateľ sociálnej služby poskytuje sociálnu službu na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby. Zmluva o poskytovaní sociálnej služby musí byť uzatvorená spôsobom, ktorý je pre prijímateľa sociálnej služby zrozumiteľný. Zmluvné strany sa môžu odchýliť od ustanovení tohto zákona uvedených pre túto zmluvu, len ak tento zákon takúto možnosť výslovne pripúšťa. Zmluva o poskytovaní sociálnej služby uzatvorená písomnou formou nesmie mať charakter zmiešanej zmluvy. 21. Podľa § 74 ods. 12 zákona o sociálnych službách v znení účinnom do 30. 12. 2013, ak sa zmenia skutočnosti rozhodujúce na určenie úhrady za sociálnu službu podľa § 73, poskytovateľ sociálnej služby a prijímateľ sociálnej služby sú povinní uzatvoriť dodatok k zmluve o poskytovaní sociálnej služby. 22. Podľa § 74 ods. 12 zákona o sociálnych službách v znení účinnom od 01. 01. 2014, ak sa zmenia skutočnosti rozhodujúce na určenie sumy úhrady a platenie úhrady za sociálnu službu, poskytovateľ sociálnej služby a prijímateľ sociálnej služby sú povinní uzatvoriť dodatok k zmluve o poskytovaní sociálnej služby. 23. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobca má vo vzťahu k žalovanej postavenie poskytovateľa sociálnej služby v zmysle § 3 ods. 3 zákona o sociálnych službách a žalovaná má postavenie prijímateľa sociálnej služby podľa § 3 ods. 2 písm. a) zákona o sociálnych službách, z ktorého vzťahu vyplývajú pre jeho účastníkov vzájomné práva a povinnosti, okrem iných na strane prijímateľa sociálnej služby vzniká aj povinnosť platiť úhrady za sociálnu službu. 24. Výška úhrady za sociálnu službu, ktorú je prijímateľ povinný platiť, vyplýva zo zmluvy o poskytovaní sociálnej služby, avšak nie je určovaná dohodou medzi účastníkmi, ale je určená podľa § 72 ods. 1 zákona o sociálnych službách poskytovateľom sociálnej služby, ktorý je v zmysle § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách pri jej určovaní viazaný všeobecne záväzným nariadením obce alebo vyššieho územného celku, pričom táto úhrada môže byť najviac vo výške ekonomicky oprávnených nákladov znížených o príjem z finančného príspevku na financovanie sociálnej služby v zariadení podľa § 71 ods. 6 a príjem z úhrady ekonomicky oprávnených nákladov spojených s poskytovaním sociálnej služby podľa § 71 ods. 7 zákona o sociálnych službách s tým, že ak poskytovateľ zmení výšku úhrady za sociálnu službu v súlade s § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách, vzniká poskytovateľovi a prijímateľovi sociálnej služby právna povinnosť uzatvoriť dodatok k zmluve o poskytovaní sociálnej služby, ktorá vyplýva z § 74 ods. 12 zákona o sociálnych službách a na základe takto uzavretého dodatku k zmluve je potom prijímateľ sociálnej služby povinný platiť zmenenú výšku úhrady za sociálnu službu. 25. Z obsahu spisu vyplýva, že prijatím všeobecne záväzného nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja č. 39/2010 zo dňa 15. 12. 2010 a všeobecne záväzného nariadenia č. 43/2011 zo dňa 24. 06. 2011, došlo k zmene skutočností rozhodných pre výšku úhrady za sociálnu službu, preto žalobca ako poskytovateľ podľa § 72 ods. 1 zákona o sociálnych službách určil pri každej zmene novú výšku úhrady a v súlade s § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách predložil žalovanej ako prijímateľke návrhy Dodatkov k Zmluve o poskytovaní sociálnej služby č. 3/2011/P (zvýšenie úhrady na sumu 268,72 eur mesačne), č. 5/2011/P (zvýšenie úhrady na sumu 204,90 eur mesačne), č. 6/2013/P, obsahujúce novostanovenú výšku úhrady, avšak žalovaná svoju právnu povinnosť uzatvoriť predmetné dodatky vyplývajúcu jej z § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách nesplnila a napriek tejto skutočnosti žalobca nevyužil možnosť uplatniť zákonnú sankciu za porušenie povinnosti uzavrieť dodatok k zmluve žalovanou, vyplývajúcu z § 14 písm. b) zákona o sociálnych službách, teda jednostranne vypovedať Zmluvu o poskytovaní sociálnej služby a pokračoval v poskytovaní sociálnej služby žalovanej, ktorá sociálnu službu aj prijímala, ale platila iba pôvodne určenú výšku úhrady za poskytovanie sociálnej služby v sume 143,01 eur mesačne, teda vo výške podľa Zmluvy o poskytovaní sociálnej služby č. 10//2010/P zo dňa 27. 01. 2010, ktorá vychádzala zo všeobecne záväzného nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja č. 31/2009. 26. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalovanej, že žalobca nie je nositeľom vecnej aktívnej legitimácie v konaní, nakoľko žalobca je rozpočtovou organizáciu vyššieho územného celku zriadenou Zriaďovacou listinou Bratislavského samosprávneho kraja číslo 012/2009 zo dňa 22. 06. 2009 v zmysle § 21 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pričom podľa ust. § 21 ods. 4 tohto zákona má právnu subjektivitu, preto ak medzi žalobcom a žalovanou vznikol právny vzťah vyplývajúci z nároku na náhradu škody, je nesporne daná jeho aktívna vecná legitimácia domáhať sa jej náhrady, keď námietka žalovanej, že príslušné ustanovenia zákona o sociálnych službách žalobcovi neumožňujú domáhať sa dlžných úhrad, je celkom bez právneho významu, nakoľko nárok žalobcu vyplýva zo zodpovednosti za škodu a nevyplýva priamo zo zákona o sociálnych službách. 27. Odvolací súd zároveň považuje za potrebné dodať, že aj v prípade, ak by si žalobca uplatňoval svoj nárok na plnenie úhrady za sociálnu službu, bol by v konaní aktívne vecne legitimovaný, nakoľko ust. § 71 ods. 2 zákona o sociálnych službách, na ktoré poukázala žalovaná, žiadnym spôsobom nevylučuje, aby sa žalobca ako poskytovateľ sociálnej služby, domáhal na súde úhrad podľa § 71 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnych službách, keďže predmetné ustanovenie iba podmieňuje možnosť financovať poskytovanie sociálnych služieb úhradami od prijímateľov súhlasom obce alebo vyššieho územného celku, ktorý je zriaďovateľom poskytovateľa a pokiaľ je takýto súhlas daný (v posudzovanej veci nesporne je), neznamená to, že úhrady podľa § 71 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnych službách sú príjmom, či majetkom zriaďovateľa poskytovateľa, ale naopak patria priamo poskytovateľovi, ktorý je povinný a zároveň oprávnený vymáhať ich plnenie. 28. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalovanej v odvolaní, že uzavretá Zmluva č. 10/2010/P o poskytovaní sociálnej služby ma povahu spotrebiteľskej zmluvy, nakoľko žalobca je právnickou osobou, ktorá má povahu verejnoprávneho subjektu zriadeného vyšším územným celkom, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie sociálnych služieb podľa § 2 ods. 1 zákona o sociálnych službách, pričom žiadnu z činností vykonávaných žalobcom a už vôbec nie poskytovanie sociálnej služby žalovanej na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby, nemožno považovať za výkon obchodnej či podnikateľskej činnosti, resp. za akúkoľvek komerčnú aktivitu, teda žalobca nespĺňa zákonnú definíciu dodávateľa v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, preto nemožno Zmluvu uzavretú medzi stranami sporu považovať za spotrebiteľskú a z tohto dôvodu je právne bezvýznamná argumentácia žalovanej, ktorá poukazovala na neprijateľné ustanovenia Zmluvy o poskytovaní sociálnej služby v zmysle predpisov spotrebiteľského práva. 29. Na zdôraznenie správnosti záverov prvoinštančného súdu v napadnutom rozsudku je nutné uviesť, že sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne vysporiadal s argumentáciou žalovanej o ekonomicky oprávnených nákladoch a zároveň zrozumiteľne vysvetlil dôvod, pre ktorý nenariadil znalecké dokazovanie, keďže ekonomicky oprávnené náklady sú definované v § 72 ods. 5 zákona o sociálnych službách a je možné zjednodušene skonštatovať, že sú tvorené nákladmi na hmotné a personálne zabezpečenie poskytovania sociálnej služby s tým, že v súlade s § 71 ods. 1 písm. c) zákona o sociálnych službách sa tieto náklady zisťujú vo vzťahu ku konkrétnemu druhu poskytovanej sociálnej služby. 30. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca vykázal ekonomicky oprávnené náklady na sociálnu službu za „zariadenie pre seniorov“ za rok 2011 vo výške 525,59 eur, rok 2012 vo výške 531,83 eur, za rok 2103 vo výške 533,67 eur, za rok 2014 vo výške 520,23 eur, za rok 2015 vo výške 573,70 eur, pričom výška úhrady za sociálnu službu, ktorú by bola žalovaná povinná platiť dosiahla maximálne sumu 268,72 eur (od 01. 01. 2011 do 14. 01. 2015), preto k tomu, aby mohla mať výška ekonomicky oprávnených nákladov vplyv na úhrady žalovanej, by bolo potrebné, aby boli nižšie než výška úhrad, na ktoré by žalovaná bola povinná v zmysle neuzatvorených Dodatkov k Zmluve, resp. v zmysle všeobecne záväzného nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja č. 31/2009 s tým, že správnosť vykazovania ekonomicky oprávnených nákladov podporne potvrdzuje aj porovnanie s ekonomicky oprávnenými nákladmi iných poskytovateľov sociálnych služieb, ktoré sú v zásade v obdobnej výške (č. l. 83 až 88 spisu). 31. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že nesprávnosť vykazovania ekonomicky oprávnených nákladov nevyplýva ani z dôkazu predloženého žalovanou v odvolacom konaní - Smernice č. 44/2011 Triedenie účtovných položiek v podmienkach Domova sociálnych služieb a zariadenia pre seniorov Rača, nakoľko podľa ust. § 61 ods. 2 zákona o sociálnych službách, možno zariadenia, v ktorých sú poskytované sociálne služby, účelne a vhodne zlučovať, pričom za účelné a vhodné zlúčenie je možné považovať spojenie zariadenia pre seniorov a domova sociálny služieb, preto je zrejmé, že pri takto zákonom aprobovanom zlúčení bude nevyhnutne dochádzať k zdieľaniu určitých činností a nákladov, z ktorých nie všetky je možné s dokonalou presnosťou vykázať pre danú sociálnu službu. V dôsledku zlúčenia je potrebné ustanoviť určité pravidlá, na základe ktorých budú náklady pomerne rozpočítané na jednotlivé sociálne služby, avšak táto skutočnosť má iba zanedbateľný vplyv na výšku ekonomicky oprávnených nákladov pre daný druh sociálnej služby a pre účely tohto konania je úplne bezvýznamná, preto ochranu žalovanej ako prijímateľky sociálnej služby prostredníctvom stanovenia objektívneho limitu úhrad za prijímanie sociálnej služby, ktorú predstavuje inštitút ekonomicky oprávnených nákladov, nemožno chápať ako nárok žalovanej na to, aby jej sociálna služba bola poskytovaná v absolútne špecializovanom zariadení, ktoré bude v jednej prevádzke zabezpečovať všetky činnosti spojené s poskytovaním práve konkrétnej, žalovanej poskytovanej sociálnej služby, najmä za predpokladu, že takýto poskytovateľ by v konečnom dôsledku mohol mať vyššie náklady na prevádzku ako väčší a širšie zameraný poskytovateľ. 32. Odvolací súdu sa nestotožnil ani s námietkou žalovanej v odvolaní, že výška úhrad za poskytovanie sociálnych služieb na území Hlavného mesta SR Bratislavy by sa mala spravovať všeobecne záväzným nariadením mesta a nie Bratislavského samosprávneho kraja, nakoľko zriaďovateľom žalobcu ako poskytovateľa sociálnych služieb je vyšší územný celok - Bratislavský samosprávny kraj, preto logickým výkladom ust. § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách možno jednoznačne dospieť k záveru, že suma úhrady za sociálnu službu je určovaná poskytovateľom v zriaďovateľskej pôsobnosti vyššieho územného celku v súlade so všeobecne záväzným nariadením tohto vyššieho územného celku, pričom nie je podstatné, že daný poskytovateľ sídli na území určitej obce, ktorá môže (ale nemusí) mať vlastným všeobecne záväzným nariadením upravenú sumu predmetných úhrad pre poskytovateľov vo svojej pôsobnosti s tým, že citované zákonné ustanovenie zákona o sociálnych službách vyvracia aj argument žalovanej, podľa ktorej vyšší územný celok nemá zákonné zmocnenie na vydanie všeobecne záväzného nariadenia, ktorým upraví výšku úhrad za sociálne služby. 33. Predpokladom vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka je protiprávny úkon, t. j. konanie, ktoré je v rozpore s objektívnym právom (s právnym poriadkom), ďalej existencia škody (majetková ujma) a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním škodcu a vznikom škody. 34. O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide totiž vtedy, ak je medzi protiprávnym konaním škodcu a vznikom škody vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nevznikne. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti je treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala a je rozhodujúca iba vecná súvislosť príčiny a následku. 35. Pod pojmom škoda v zmysle ustanovenia § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa chápe ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. Náhrada škody, ak má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu, má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy, nie však viac. 36. Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že žalovaná neuzatvorením Dodatku č. 3/2011/P, č. 5/2011/P, č. 6/2013/P v rozpore s právnou povinnosťou, ktorá jej vyplývala z ust. § 74 ods. 1, 12 zákona o sociálnych službách spôsobila žalobcovi ujmu v jeho majetkovej sfére, a preto je povinná nahradiť škodu vo výške 3.478,17 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,75 % p. a. zo sumy 2.013,01 eur od 05. 04. 2013 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,25 % p. a. zo sumy 215,43 eur od 09. 09. 2013 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,05 % p. a. zo sumy 1.249,73 eur od 18. 01. 2015 do zaplatenia. 37. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatnení. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ale ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd SR taktiež vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). 38. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalovanej v podanom odvolaní, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, nakoľko súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia konkrétne a podrobne zaoberal všetkými otázkami, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia, čím poskytol jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. so žalobcom uplatneným nárokom. 39. Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúcim všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O. s. p., v ktorom sa správne a presvedčivo argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením veci, a preto prvoinštančný rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. 40. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalobcovi úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 41. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).