Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/206/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313229214 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 03. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1313229214.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcov : 1. K.. V. I., nar. XX. X. XXXX, bytom R. XXX/XX, I. Z., zastúpená JUDr. Marekom Hucedom, advokátom, advokátska kancelária Hudec s.r.o., Bratislava, Lazaretská 23, 2. C. I., nar. X. XX. XXXX, bytom Č., F. X, zastúpený AK Gavorová a partner, s.r.o., Bratislava, Lombardiniho 22B, proti žalovanému : K. P., nar. XX. X. XXXX, bytom K. XXXX/X, D., zastúpený advokátskou kanceláriou Malata, Pružinský, Hegeduš & Partners, s.r.o., Bratislava, Prievozská 4/B, o určenie neplatnosti právnych úkonov, na odvolanie žalobcov 1, 2 proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 20. 10. 2016 č.k. 19C/276/2013 - 552, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovaný m á právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov 1, 2, ktorou sa voči žalovanému domáhali určenia, že právne úkony: zmluva o pôžičke uzavretá dňa 25.1.2010 medzi C.W. I. a K. P., vyhlásenie povinnej osoby o uznaní dlhu a vyhlásenie osoby povinnej, o výslovnom súhlase, aby v prípade nesplnenia záväzkov zo Zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 25.1.2010 sa notárska zápisnica stala exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku a to na celý jej hnuteľný aj nehnuteľný majetok, spísané vo forme notárskej zápisnice N 4/2010, NZ 2170/2010, NCRIs 2233/2010 zo dňa 25.1.2010, napísanej na Notárskom úrade notára S.. X. N., notárom S.. X. N., so sídlom v D., W. XXA, sú neplatné. Naliehavý právny záujem na určení neplatnosti uvedených právnych úkonov preukazovali žalobcovia tým, že bez tohto určenia by boli práva žalobcov ohrozené a postavenie vyplývajúce zo začatej exekúcie neisté. Žalobu doplnenú písomným podaním zo dňa 17.10.2014 (č.l. 137) skutkovo odôvodnili žalobcovia tým, že v notárskej zápisnici žalobca v 2.rade C. I. ako dlžník a ako povinná osoba vyhlásil, že dňa 25.01.2010 uzavrel so žalovaným ako veriteľom K.Š. P., teda oprávnenou osobou zmluvu o pôžičke, ktorá tvorí prílohu notárskej zápisnice. Žalobca v 2. rade ako osoba povinná sa zaviazal v notárskej zápisnici žalovanému ako osobe oprávnenej vrátiť peňažnú pôžičku v lehote do 31.01.2011. Záväzok žalobcu v 2. rade sa podľa notárskej zápisnice považoval za riadne splnený dňom vyplatenia istiny v celosti na základe písomnej výzvy a dispozícii veriteľa v zmysle zmluvy o pôžičke. V bode 4. Notárskej zápisnice C. I. ako dlžník a ako osoba povinná vyhlásil, že svoj záväzok vyplývajúci zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej dňa 25.01.2010 spočívajúci vo vrátení poskytnutej pôžičky vo výške 730.000 eur v plnom rozsahu čo do základu, dôvodu a čo do výšky uznal a tento sa zaviazal vrátiť v dohodnutom termíne v zmysle zmluvy o pôžičke. V bode 5. Notárskej zápisnice Vladimír Slamka vyhlásil, že došlo k plneniu zo strany veriteľa a súhlasil, aby v prípade nesplnenia uvedených záväzkov sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre exekúciu podľa §41 ods. 2 Exekučného poriadku a to na celý hnuteľný a nehnuteľný majetok dlžníka. V zmluve o pôžičke uzavretej medzi žalobcom v 2. rade a žalovaným zo dňa 25.01.2010 je v čl. I. uvedené, že žalovaný ako veriteľ poskytol žalobcovi v 2. rade ako dlžníkovi pôžičku vo výške 730 000 eur. Žalovaný však nikdy túto pôžičku neposkytol teda nedošlo k jej naplneniu v zmysle 667 Občianskeho zákonníka. Žalobca v 2. rade so žalovaným v skutočnosti uzavreli len tri pôžičky a to dňa 19.12.2007, 05.03.2008 a 20.05.2008 na základe ktorých bolo žalobcovi v 2. rade poskytnutých 14 300 000.- Sk ( 474 673 eur). Z uvedeného potom zmluvu o pôžičke zo dňa 25.01.2010 ako aj vyhlásenie žalobcu v 2. rade spísané vo forme notárskej zápisnice N 4/2010, NZ 2170/2010, NCRIs 2233/2010 zo dňa 25.1.2010 sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi. Uvedeným právnym úkonom chýbala podstatná náležitosť prejavu vôle a to vážnosť a určitosť v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka, pretože tento sledoval zmluvou o pôžičke zo dňa 25.01.2010 splnenie pohľadávok z predchádzajúcich pôžičiek vo výške 14 300 000.- Sk a navýšenie o zisk vo výške 7 691 980.- Sk, teda o novú pôžičku, čo svedčí o nevážnosti a neurčitosti tohto právneho úkonu. Žalobca v 2. rade bol vo finančnej tiesni a uznanie dlhu urobil pod tlakom žalovaného, bol si vedomý o neexistencii pôžičky, veril, že ide iba o formálne vykonaný právny úkon a spoliehal sa, že negatívny právny následok z nesplnenia takto „umelo“ vytvoreného záväzku nevznikne. Nemal teda úmysel týmto úkonom dosiahnuť právny následok vyplývajúci zo zmluvy o pôžičke a vyhlásením vo forme notárskej zápisnice ale splnenie pohľadávky žalovaného z iných pôžičiek. 2/ Podľa žalobcov 1, 2 dlh povinného v notárskej zápisnici, predmet plnenia nie je dostatočne určitý nakoľko v čase jeho uznania 25.01.2010 nebolo zrejmé, či vôbec a v akom rozsahu bude povinný so splnením svojho záväzku v omeškaní, predmet plnenia bol neurčitý, pretože ak by aj dlh vznikol, mohol vzniknúť v akejkoľvek výške v prípade, ak by povinná osoba dlh neuhradila v celej výške. Ak teda v čase spísania notárskej zápisnice neexistoval dlh ani nebola známa jeho skutočná výška v čase spísania notárskej zápisnice, nemohol povinný realizovať právo dlh uznať. Žalobkyňa v 1. rade považuje tieto právne úkony aj ako právne úkony uzatvorené v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka smerujúce k rýchlemu uspokojeniu predchádzajúcich pohľadávok žalovaného, o ktorých sa dozvedela až v konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 10C114/2013, neskôr v písomnom podaní zo dňa 17.10.2014 uviedla že sa o tejto skutočnosti dozvedela na základe uznesenia v konaní na Okresnom súde v Pezinku sp. zn. 5C305/2012 predmetom ktorého je odporovateľnosť a neúčinnosť Zmluvy o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov uzavretej dňa 11.10.2010 po rozvode žalobcov (č.l.140). Napadnutými právnymi úkonmi jej, ako manželke ručiacej za záväzky z pôžičky majetkom v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov v zmysle § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka, bola vzatá akákoľvek možnosť právne sa brániť, pretože žalobca v 2. rade jej tieto okolnosti neoznámil. Teda úmysel žalovaného, že ju chce zbaviť majetku možno vyhodnotiť, ako výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Exekučné konanie vedené na Okresnom súde v Pezinku, sp. zn. E. XXXX/ XXXX (Poverenie na vykonanie exekúcie č. XXXX XXXXXX zo dňa 11.09.2012) je vedené na základe notárskej zápisnice, ktorej obsahom je uznanie budúceho dlhu (záväzku), o ktorom v čase uznania nebolo zrejmé, či vôbec vznikne, ak vznikne tak nebolo určité v akej výške skutočne vznikne. Podľa § 574 ods. 2 Obč. zák., je teda neprípustné, aby sa niekto vzdal práva ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Takáto dohoda o uznaní záväzku je absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Obč. zák., preto je neplatná predmetná notárska zápisnica. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí voči každému na ktorú súd prihliada aj bez návrhu (ex offo). Plnenie ku ktorému došlo z absolútne neplatného právneho úkonu zakladá bezdôvodné obohatenie. Žalobca v 2. rade ako povinná osoba preto nemohol svojim úkonom v notárskej zápisnici platne uznať záväzok, ktorý v čase spísania notárskej zápisnice neexistoval, pričom išlo o dlh budúci, v čase uznania ktorého nebolo zrejmé, či vôbec vznikne, a ak vznikne, v akej výške, a nemohol ani súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, preto notárska zápisnica ktorej obsahom bol právny úkon je od počiatku nespôsobilým exekučným titulom. Žalobcovia nesúhlasili s tvrdením žalovaného, že zmluvou o pôžičke zo dňa 25.01.2010 prejavili vôľu jej účastníci nahradiť všetky predchádzajúce záväzky vo výške 14 300 000,- Sk (474 673 eur) a novým záväzkom predstavujúcim spolu sumu 730 000 eur, ale tento bolo potrebné riešiť tzv, privatívnou nováciou teda dohodou o zriadení nového záväzku postupom v zmysle § 570 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalovaný tak relevantným spôsobom nepreukázal, že išlo o takýto postup keď tvrdí, že žalobca v 2. rade potvrdil prevzatie sumy pôžičky vo výške 730 000 eur zrejme v hotovosti aj keď v predchádzajúcich pôžičkách to bolo na bankový účet žalobcu v 2. rade. Žalobcovia súčasne uviedli ako dôkaz existencie skutočného dlhu 14 300 000.- Sk skutočnosť, že dňa 26.05.2008 bola na notárskom úrade pod sp. zn. N 62/2008 spísaná Zmluva o zriadení záložného práva na nehnuteľnosti v k.ú. Bratislava -Nové mesto na LV č. XXX vo vlastníctve spoločnosti DOMSTAVBA spol. s.r.o. ako záložcu, ktorej jediným spoločníkom a konateľom bol žalovaný v 2. rade. (neskôr bola medzi žalobcom v 2. rade a žalovaným k tejto nehnuteľnosti dňa 13.05.2010 uzavretá kúpna zmluva.). Avšak dňa 25.01.2010 bola spísaná ďalšia Zmluva o zriadení záložného práva na nehnuteľnosti tej istej obchodnej spoločnosti v k.ú. Dúbravka na LV č. XXXX na zabezpečenie pohľadávok vo výške 730 000 eur. Teda žalovaný mal tak zabezpečené dve pohľadávky a to skutočnú vo výške 14 300 000.-Sk (474 673 eur) a druhú ako spornú vo výške 730 000 eur. Žalobcovia poukázali zároveň, že dlh vo výške 14 300 000,- Sk v čase spísania notárskej zápisnice o uznaní dlhu sp. zn. N 4/2010, NZ 2170/2010, NCRIs 2233/2010 zo dňa 25.1.2010 síce existoval, avšak tento bol splatený, čoho dôkazom je vyhlásenie žalovaného zo dňa 12.05.2010, že mu bola v hotovosti vrátená časť tejto pôžičky vo výške 13 000 000.- Sk (431 520 eur) a časť vo výške 100 000 eur mala byť vyplatená formou kúpnej ceny podľa kúpnej zmluvy zo dňa 13.05.2010 na nehnuteľnosť v k.ú. D.-R. mesto na LV č. XXX. 3/ Súd prvej inštancie poukazoval na to, že predmetom sporu je určenie, že právne úkony: zmluva o pôžičke uzavretá dňa 25.1.2010 medzi C.W. I. a K. P., vyhlásenie povinnej osoby o uznaní dlhu a vyhlásenie osoby povinnej, o výslovnom súhlase, aby v prípade nesplnenia záväzkov zo Zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 25.1.2010 sa notárska zápisnica stala exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku a to na celý jeho hnuteľný aj nehnuteľný majetok, spísané vo forme notárskej zápisnice N 4/2010, NZ 2170/2010, NCRIs 2233/2010 zo dňa 25.1.2010, napísanej na Notárskom úrade notára S.. X. N., notárom S.. X. N., so sídlom v Bratislave, W. XXA, sú neplatné. Žalobkyňa v 1. rade ako účastník konania pred súdom uviedla, že o finančných záležitostiach žalobcu v 2. rade nemala žiadne vedomosti, nakoľko so žalobcom v 2. rade ako manželia od roku 2008 nežili v spoločnej domácnosti. Ich manželstvo bolo rozvedené na jej návrh zo dňa 27.11.2009 rozsudkom Okresného súdu Pezinok sp. zn. 6C205/205/09-19 zo dňa 31.05.2010 právoplatným 25.06.2010. O existencii dlhov nevedela a dozvedela sa o nich až zo súdneho konania vedeného na Okresnom súde v Pezinku sp. zn. 5C305/2012, predmetom ktorého bola odporovateľnosť právnych úkonov a to Zmluvy o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov zo dňa 11.10.2010, ktorý podal žalovaný na súd dňa 14.11.2012. Nepoprela, že žalovaného pozná, avšak nikdy pred ňou so žalobcom v 2. rade o pôžičkách nehovorili. Žalobca v 2. rade na pojednávaní dňa 29.09.2015 (č.l.281) pred súdom uviedol, že z dôvodu, že mu banky už nechceli poskytnúť ďalšie pôžičky prostredníctvom známych požiadal žalovaného o pôžičku. Žalobca nepoprel vo svojej výpovedi, že si od žalovaného požičal peniaze a uzavrel zmluvy o pôžičke a to: - pôžička poskytnutá dňa 19.12.2007, kde žalovaný poskytol na účet žalobcu v 2. rade pôžičku vo výške 4 000 000.-Sk, ktorú sa žalobca v 2. rade zaviazal vrátiť do dňa 19.12.2008. Peniaze prevzal na svoj účet a tieto nevrátil. Následne uviedol, že si nepamätá, či spísali uznanie dlhu, ale asi si v skutočnosti požičal sumu 7 000 000 Sk. - pôžička, kedy bola poskytnutá žalovaným dňa 19.12.2008 na účet žalobcu v 2. rade pôžička vo výške 500 000.- Sk a ani túto nevrátil. - pôžička bola poskytnutá dňa 05.03.2008 na účet žalobcu v 2. rade vo výške 1 300 000.- Sk, ktorú sa žalobca v 2. rade zaviazal vrátiť do dňa 05.03.2009. - pôžička bola poskytnutá dňa 20.05.2008 na účet žalobcu v 2. rade vo výške 2 000 000.- Sk a ani túto nevrátil. V ďalšom však poskytnutie pôžičky vo výške 500 000.- Sk (2. pôžička) poprel, dôvodiac, že dôvodiac, že nesprávne vychádzal z poznámok svojej právnej zástupkyne. Uviedol, že peniaze z pôžičiek boli vyplácané vždy na jeho účet a nikdy v hotovosti. Následne však uviedol, že sa vracali peniaze aj v hotovosti napríklad suma 30 000 eur dňa 14.04.2009 (č.l.280). Následne uviedol, že keďže pôžičku v celkovej výške 14 300 000.-Sk žalovanému nevrátil v lehote splatnosti uzavrel so žalovaným v roku 2009 ďalšiu zmluvu o pôžičke vo forme notárskej zápisnice u S.. N. vo výške 14 300 000.- Sk (474 673 eur), ktorá zahŕňala všetky predchádzajúce pôžičky. Túto pôžičku žalovanému nevrátil, avšak sa dohodol so žalovaným, že na vyrovnanie tohto dlhu mu odpredá nehnuteľnosť v k.ú Bratislava-Nové mesto na LV č. XXX vo vlastníctve spoločnosti DOMSTAVBA s.r.o ako jej jediný vlastník a konateľ za kúpnu cenu 100 000 eur, ktorá však v skutočnosti nebude vyplatená a bude započítaná na dlh 14 300 000.-Sk (474 673 eur). Kúpna zmluva (č.l.79) bola uzatvorená však až dňa 13.05.2010 a vlastníctvo prešlo na žalovaného. Došlo tak k započítaniu všetkých nesplatených pôžičiek okrem prvej vo výške 4 000 000.-Sk, pretože túto poskytla firma žalovaného a nie žalovaný osobne. Zmluvu o pôžičke zo dňa 25.01.2010 vo výške 730 000 eur podpísal na výzvu žalovaného z obavy o svoj život u notára, vedel čo je jej obsahom, bol s ním uzrozumený a to aj napriek tomu, že považoval všetky dlhy voči žalovanému vyrovnané. Táto suma mu však nikdy požičaná v skutočnosti nebola. Žalobca v 2. rade však na pojednávaní dňa 20.10.2016 (č.l.539) a to až potom, čo žalovaný predložil zmluvu o pôžičke vo výške 500 00.-Sk s lehotou splatnosti 19.12.2008 uzavretej a podpísanej žalobcom v 2. rade (č.l.476) na pojednávaní dňa 14.04.2016 uviedol, že túto zmluvu pozná, túto zmluvu uzatváral a na tejto zmluve je jeho podpis. Peniaze na základe tejto zmluvy o pôžičke mu však vyplatené neboli, táto zmluva bola nahradená inou zmluvou a to zmluvou o pôžičke vo výške 4 000 000.-Sk (zmluva z 19.12.2007). Jedná sa o pôžičku, kde mi boli peniaze poslané na môj účet z účtu firmy A3P. V ďalšom uviedol, že sumu 83 400 eur, či už ako suma 83 000 eur a sumu 400 eur si od žalovaného nikdy neprevzal, všetky pôžičky od žalovaného vždy prijímal z účtu v Slovenskej sporiteľni žalovaného. Dňa 02.03.2009 mu žalovaný požičal na súťaž 30 000 eur na ktoré bol vystavený pokladničný doklad. Následne mu peniaze vrátil a bol znova vystavený pokladničný blok. Opravujem nemôžem si všetko pamätať, nebolo to 30 000 Sk, ale 30 000 Eur. Jediné peniaze, ktoré mu žalovaný v hotovosti požičal a s ktorým v tejto časti súhlasil bola suma 2 000 eur, avšak ani tie peniaze nevrátil. 4/ Z výsluchu svedkyne S.. X. N. súd zistil, že žalobca v 2. rade a žalovaný boli jej klientmi už pred tým. Spísanie notárskej zápisnice z 25.01.2010 prebehlo obvyklým spôsobom, pokiaľ by sa vyskytlo niečo iné, pamätala by si to. Pri spisovaní tejto zápisnice boli obidvaja účastníci konania, pretože v ten deň bezprostredne po tomto úkone sa spisovala ďalšia notárska zápisnica, čo vyplynulo z číslovania zápisníc a druhá sa týkala záložného práva k nehnuteľnosti. Pri spisovaní notárskej zápisnice žiadne peniaze vyplácané neboli. Nevedela uviesť, či zmluvu o pôžičke vo výške 730 000 eur spisovala. Ako notárka zo svojej praxe uviedla, že stalo sa niekoľko krát, že správanie účastníkov evokovalo vo nej pochybnosti a v takom prípade odmietla úkon vykonať. V prípade žalobcu v 2. rade a žalovaného, ak by som takýto dojem nadobudla, notársku zápisnicu by nespísala. Svedkyňa zároveň uviedla, že bola viacej v kontakte so žalobcom v 2. rade ako so žalovaným, pretože okrem zápisnice z 25.01.2010 boli spisované pred tým ešte ďalšie notárske zápisnice medzi nimi, avšak práve žalobca v 2. rade navštevoval kanceláriu za účelom overovania pravosti podpisov, možno aj nejakých listín. 5/ Zo Zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 25.01.2010 (č.l.11) uzavretej medzi žalobcom v 2. rade a žalovaným súd zistil, že žalovaný poskytol žalobcovi v 2. rade bezúročnú pôžičku vo výške 730 000 eur, ktorú sa tento zaviazal vrátiť najneskôr do 31.01.2011 na základe písomnej výzvy žalovaného. V čl. IV. Zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že touto zmluvou zanikajú všetky predchádzajúce záväzky uzatvorené z titulu predchádzajúcich pôžičiek medzi nimi a nahrádzajú sa touto zmluvou ako novatívnym záväzkom dlžníka voči veriteľovi. V čl. V. bod 1. Zmluvy žalobca v 2. rade ako dlžník uviedol, že si túto zmluvu pred jej podpisom prečítal, že bola uzatvorená po vzájomnom prerokovaní, podľa jeho pravej a slobodnej vôle, určite, vážne a zrozumiteľne, nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok. V zmysle čl. V bod 2. Zmluvy prehlásil, že jeho zmluvná voľnosť a spôsobilosť na právne úkony nie je obmedzená a právny úkon má predpísanú formu. 6/ Z notárskej zápisnice sp. zn. N 4/2010, NZ 2170/2010, NCRIs 2233/2010 zo dňa 25.01.2010 (č.l.8) spísanej notárkou S.. X. N. súd zistil, že táto obsahuje vyhlásenie povinnej osoby (žalobcu v 2. rade) o uznaní dlhu a o súhlase s exekúciou na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 25.01.2010 podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Žalobca v 2. rade vyhlásil, že dlh žalovaného uznáva v plnom rozsahu čo do základu a výšky, že došlo k plneniu zo strany žalovaného ako veriteľa. Žalobca v 2. rade súhlasí , aby v prípade nesplnenia svojich záväzkov voči žalovanému sa táto notárska zápisnica stala exekučným titulom na celý jeho hnuteľný a nehnuteľný majetok. 7/ Zo spisu tamojšieho súdu 45C214/2012 a rozsudku (č.l.35) súd prvej inštancie zistil, že na tamojšom súde bolo vedené konanie o neplatnosť zápisnice N 4/2010, NZ 2170/2010, NCRIs 2233/2010 zo dňa 25.01.2010 na základe žaloby žalobcu v 2. rade. Rozsudkom zo dňa 08.10.2013 právoplatným dňa 14.11.2013 súd žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu zamietol s odôvodnením, že nie je možné súdnym rozhodnutím určovať neplatnosť notárskej zápisnice, pretože nejde o právny vzťah alebo právo. Súd mal za to, že vykonateľnosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu z formálnej i materiálnej stránky je oprávnený posúdiť exekučný súd. Pokiaľ by súd takejto žalobe vyhovel, bolo by možné posudzovať spôsobilosť resp. nespôsobilosť každého exekučného titulu, napríklad rozhodnutia súdov. Notárska zápisnica so súhlasom s vykonateľnosťou má povahu verejnej listiny a každá verejná listina aj notárska zápisnica osvedčuje pravdivosť údajov v nej uvedených až do doby, pokiaľ nie je preukázaný opak. Notárska zápisnica je spôsobilým exekučným titulom vtedy, ak mimo formálnych podmienok vykonateľnosti spĺňa podmienky materiálnej vykonateľnosti. Dohoda oprávnenej a povinnej osoby obsiahnutá v notárskej zápisnici ktorá vyjadruje súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, nemá hmotnoprávnu povahu, ide o jednu z náležitostí, ktorú musí notárska zápisnica obsahovať, aby bola z materiálneho hľadiska vykonateľná. Exekučný súd pri posudzovaní vykonateľnosti zápisnice posudzuje potom to či sú dané formálne a materiálne predpoklady vykonateľnosti a to bez zreteľa na hmotnoprávny základ. Otázku naplnenia formálnych a materiálnych predpokladov môže preto posudzovať iba exekučný súd. 8/ Z kópie spisu Okresného súdu v Pezinku sp.zn. 6C/205/2009 mal súd preukázané, že manželstvo žalobcov bolo na návrh žalobkyne podanej na súd dňa 27.11.2009 právoplatne rozvedené rozsudkom zo dňa 31.05.2010 právoplatným 25.06.2011 (č.l.206). 9/ Zo zmluvy o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva (ďalej len BSM) uzatvorenej žalobcami dňa 23.08.2010 (č.l.208) mal súd preukázané, že došlo k vyporiadaniu ich spoločného majetku dohodou. Predmetom vyporiadania však bol aj majetok nepatriaci do BSM. 10/ Z kópie spisu Okresného súdu v Pezinku sp.zn 5C/305/2012 súd zistil, že žalovaný voči žalobkyni v 1. rade podal dňa 14.11.2012 žalobu o neúčinnosť Zmluvy o vyporiadaní BSM zo dňa 23.08.2010 z dôvodu, že predmetom vyporiadania boli aj nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve žalobcu v 2. rade (nehnuteľnosť na LV č. XXXX k.ú I. Z.) a že na základe tejto dohody žalobkyňa v 1. rade nadobudla výlučné vlastníctvo k prevažnej väčšine majetku patriaceho do BSM a to aj napriek tomu, že žalobca v 2. rade si bol vedomý svojich záväzkov voči žalovanému. Žalobca v 2. rade sa tak úmyselne zbavoval svojho majetku s cieľom vyhnúť sa splnenia si záväzkov voči žalovanému naviac po začatí exekučného konania voči nemu. 11/ Z kópie žaloby podanej Okresnému súdu v Pezinku sp.zn 8C/140/2014 súd zistil, že sa žalovaný žalobou domáha určenia neplatnosti „Vyhlásenia o splatení dlhu“ zo dňa 12.05.2010, v zmysle § 37 ods. 1 Obč. zák. z dôvodu, že týmto vyhlásením nebola skutočne vrátená suma pôžičky vo výške 431 520,95 eur, ale že toto vyhlásenie malo nahradiť zabezpečenie spätnej kúpy nehnuteľnosti na Záborského 29 v Bratislave za pôvodne dohodnutú kúpnu cenu 100 000 €. Súd vo veci rozhodol dňa 18.05.2016, ktorým žalobe vyhovel. Rozsudok nenadobudol právoplatnosť. 12/ Z kópie spisu Okresného súdu v Pezinku sp.zn. 8Er/1033/2012 mal súd preukázané, že žalovaný podal návrh na vykonanie exekúcie vo výške 298 479,09 € na základe Notárskej zápisnice N4/2010, Nz 2170/2010, NCR1s 2233/2010 zo dňa 25.01.2010 predmetom ktorej bolo uznanie dlhu na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 25.01.2010. Exekučný súd preskúmal žiadosť o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul a poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie dňa 11.09.2012 podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Námietky žalobcu v 2. rade voči upovedomení o začatí exekúcie č. EX 2390/2012 (č.l.189) boli uznesením zo dňa 21.02.2013 (č.l.88) právoplatným 03.04.2013 zamietnuté. V odôvodnení uznesenia bolo okrem iného uvedené, že vykonateľnosť notárskej zápisnice nastáva zásadne uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti na plnenie obsiahnuté v notárskej zápisnici, vykonateľnosť sa skúma podľa príslušných predpisov procesného práva, skúma sa formálna a materiálna stránka vykonateľnosti. Nebolo sporné, že dlh v čase uznania trval a žalobca v 2. rade nepreukázal splatenie dlhu ako vyvrátiteľnú domnienku, ktorú mal možnosť vyvrátiť dôkazom o opaku. Pokiaľ predložil žalobca v 2. rade ako povinný kúpnu zmluvu týkajúcu sa nehnuteľnosti na Záborského ulici 29, v Bratislave, súd poukázal na skutočnosť, že povinný si nemôže započítavať ako pohľadávku z niečoho keď nebol účastníkom tohto právneho úkonu. (spol. DOMSTAVBA s.r.o. ako predávajúci). Súd ďalej konštatoval, že bola dodržaná forma notárskej zápisnice tak ako je upravená v § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní obsahových náležitostí podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Predmetom exekúcie nebol celý dlh ale len tá časť dlhu, ktorú povinný v lehote splatnosti nezaplatil. Povinný nepreukázal úhradu zvyšnej časti dlhu a preto námietky povinného vyhodnotil ako nedôvodné, nakoľko po vzniku exekučného titulu nenastali okolnosti, ktoré by spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo by bránili jeho vymáhateľnosti a neboli dané ani iné dôvody pre ktoré by bola exekúcia neprípustná. 13/ Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 19.12.2007 (č.l.149), mal súd preukázané, že žalovaný sa zaviazal poskytnúť pôžičku vo výške 4 000 000.-Sk, ktorú sa žalobca v 2. rade zaviazal vrátiť do dňa 19.12.2008, ktorá pôžička bola zabezpečená notárskou zápisnicou N 98/2007, Nz 59653/2007 (č.l.147) spísanou notárkou S.. X. N., ako vykonateľným exekučným titulom. 14/ Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 05.03.2008 (č.l.153), mal súd preukázané, že sa žalovaný zaviazal poskytnúť pôžičku vo výške 1 300 000.-Sk, ktorú sa žalobca v 2. rade zaviazal vrátiť do dňa 05.03.2009, ktorá pôžička bola zabezpečená notárskou zápisnicou N 26/2008, Nz 9406/2008 (č.l.151) zo dňa 05.03.2008 spísanou notárkou S.. X. N., ako vykonateľným exekučným titulom. 15/ Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 20.05.2008 (č.l.157), mal súd preukázané, že sa žalovaný zaviazal poskytnúť pôžičku vo výške 9 000 000.-Sk, ktorú sa žalobca v 2. rade zaviazal vrátiť do dňa 20.05.2009, ktorá pôžička bola zabezpečená notárskou zápisnicou N 59/2008, Nz 21075/2008 (č.l.155) spísanou notárkou S.. X. N., ako vykonateľným exekučným titulom. 16/ Zo zmluvy o pôžičke (č.l.476) mal súd preukázanú pôžičku poskytnutú žalovaným žalobcovi v 2. rade vo výške 500 000.- Sk s lehotou splatnosti 19.12.2008. 17/ Z výpisov žalobcu v 2. rade zo Slovenskej sporiteľne (č.l.229 až 231) mal súd preukázanú prijatú platbu a to dňa 18.12.2007 vo výške 4 000 000.-Sk od spol. A3P s.r.o., dňa 05.03.2008 sumu 1 300 000.-Sk od žalovaného, dňa 13.05.2008 sumu 7 000 000.-Sk od žalovaného a dňa 20.05.2008 sumu 2 000 000.-Sk od žalovaného. 18/ Z vyhlásenia o splatení dlhu zo dňa 12.05.2010 (č.l.457) súd zistil, že žalovaný potvrdil týmto vyhlásením vrátenie pôžičky žalobcom v 2. rade vo výške 431 520,95 eur (13 000 000.-Sk). 19/ Predmetom tohto sporu je určenie, že právne úkony: zmluva o pôžičke uzavretá dňa 25.1.2010 medzi C. I. a K. P., vyhlásenie povinnej osoby o uznaní dlhu a vyhlásenie osoby povinnej, o výslovnom súhlase, aby v prípade nesplnenia záväzkov zo Zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 25.1.2010 sa notárska zápisnica stala exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku a to na celý jeho hnuteľný aj nehnuteľný majetok, spísané vo forme notárskej zápisnice N 4/2010, NZ 2170/2010, NCRIs 2233/2010 zo dňa 25.1.2010, napísanej na Notárskom úrade notára S.. X. N., notárom S.. X. N., so sídlom v D., W. XXA, sú neplatné. Z uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci ide nepochybne o žalobu o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je. Ak má byť žaloba o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je úspešná, musia byť z procesného hľadiska splnené dve podmienky: po prvé, strany sporu musia mať vecnú legitimáciu a po druhé, žalobcovia musia mať na požadovanom určení naliehavý právny záujem. Určovacie žaloby podľa § 137 písm. c.) CSP (§ 80 písm. c/ O.s.p.) majú v zásade len preventívnu funkciu a smerujú k tomu, aby sa porušeniu práva v budúcnosti predišlo. Z tohto dôvodu žaloba na určenie nie je spravidla opodstatnená tam, kde je možné domáhať sa ochrany žalobou o splnenie povinnosti podľa ustanovenia § 137 písm. a.) CSP (porovnaj napr. R 17/1972). Vecná legitimácia (aktívna či pasívna) je stav vyplývajúci z hmotného práva. To znamená, že strana sporu je nositeľom práva, resp. povinností, o ktoré v súdnom konaní ide a je jedným z predpokladov úspešnosti žaloby na určenie. Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, má predovšetkým ten, kto je zúčastnený právneho vzťahu alebo práva, o ktoré v konaní ide. Treba zdôrazniť, že vecná legitimácia ako aj naliehavý právny záujem na strane žalobcu musí existovať v čase vyhlásenia rozsudku (§ 217 ods. 1 CSP pred tým § 154 ods. 1 O.s.p.). Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacej žaloby. Naliehavý právny záujem súd preto skúma v každom štádiu sporu a to z úradnej povinnosti. Bez doloženej existencie takéhoto záujmu musí súd žalobu podľa § 137 písm. c.) CSP (§ 80 písm. c/ O.s.p.) zamietnuť (ako neprípustnú). Ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie žaloby; preto súd po zaujatí záveru, že určovacia žaloba podľa § 137 písm. c.) CSP nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení procesne prípustným nástrojom na ochranu práva, zamietne takúto žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. Základnou podmienkou dôvodnosti a teda východiskom prípadnej úspešnosti určovacej žaloby podľa § 137 písm. c.) CSP je teda existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Rozumie sa tým právny záujem žalobcu. Právny záujem žalobcu musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre žalobcu to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi: žalovaným je popieraná existencia (neexistencia) práva, resp. právneho pomeru žalobcu, teda je tu stav, že právo, resp. právny vzťah medzi stranami sporu je sporný (existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi stranami sporu); jestvuje ohrozenie práva či právneho vzťahu a toto ohrozenie nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom. Naliehavý právny záujem sa viaže k žalobe, resp. k otázke, či určovacia žaloba môže byť spôsobilým procesným nástrojom ochrany práva. Identifikácia rozhodného hmotnoprávneho vzťahu, o ktorého (preventívne) určenie z dôvodu potreby ochrany žalobcu (dopadu na jeho majetkovú sféru) ide, vystihuje v spore otázku aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie. O splnení podmienky naliehavého právneho záujmu je možné však uvažovať iba v prípade, ak bude výrok súdneho rozhodnutia spôsobilý vystihnúť úplný obsah hmotným právom vymedzeného vzťahu, čo logicky predpokladá, že bude záväzný pre všetky jeho subjekty. Tak tomu môže byť zásadne iba vtedy, ak všetky tieto subjekty budú aj stranami sporu, keďže výrok právoplatného rozsudku, ak nejde o rozsudok o osobnom stave, je záväzný (§ 228 ods. 1 CSP.) iba pre strany sporu a pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je stanovené inak. Z toho vyplýva, že žaloba o určenie neplatnosti právnych úkonov teda zmluvy o pôžičke zo dňa 25.01.2010 medzi C. I.K. a K. P. a vyhlásenie povinnej osoby o uznaní dlhu a vyhlásenie osoby povinnej, o výslovnom súhlase, aby v prípade nesplnenia záväzkov zo Zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 25.1.2010 sa notárska zápisnica R. X/XXXX, R. XXXX/XXXX, R. XXXX/XXXX zo dňa 25.1.2010, stala exekučným titulom, podaná žalobkyňou v 1. rade nespĺňa vyššie uvedené zákonné predpoklady na to, aby súd takejto mohol vyhovieť s poukazom na absenciu aktívnej vecnej legitimácie ako aj naliehavého právneho záujmu. 20/ Z ust. § 145 ods. 1 Obč. zák. je zrejmé, že záväzky jedného alebo oboch manželov za trvania manželstva neboli predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov a pasívna solidarita manželov je stanovená iba pre právne úkony týkajúce sa vecí v ich bezpodielovom spoluvlastníctve. Preto ak zmluvu o pôžičke za trvania manželstva uzavrel iba jeden z manželov, je zo zmluvy o pôžičke zaviazaný a oprávnený len ten z manželov, ktorý ju ako dlžník uzavrel a k jej platnosti nebol potrebný súhlas druhého manžela v zmysle § 145 ods. 2 O.z., pretože zmluvou o pôžičke sa peniaze do bezpodielového spoluvlastníctva manželov iba nadobúdajú. Iba v prípade, ak by zmluvu o pôžičke uzavreli ako dlžníci obaja manželia, sú zo zmluvy oprávnení a zaviazaní spoločne a nerozdielne len v prípade, že to bolo dohodnuté (§511 Občianskeho zákonníka); inak by išlo o záväzok delený medzi nich rovnakým dielom. (rozsudok NS SR 3 Cdo 143/2008) 21/ Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie vyvodil, že účastníkmi zmluvy o pôžičke zo dňa 25.01.2010 v zmysle § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka a vyhlásenia povinnej osoby o uznaní dlhu a vyhlásenia osoby povinnej, o výslovnom súhlase, aby v prípade nesplnenia záväzkov zo Zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 25.1.2010 sa notárska zápisnica N 4/2010, NZ 2170/2010, NCRIs 2233/2010 zo dňa 25.1.2010 stala exekučným titulom, žalobkyňa v 1. rade (v tom čase manželka) nebola, tieto boli uzatvorené iba medzi žalobcom v 2. rade a žalovaným. Z dôvodu nedostatku splnenia zákonných náležitostí súčasne a to naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení ako procesne prípustným nástrojom na ochranu práva, ako aj absenciu aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobkyne v 1. rade, súd potom jej žalobu zamietol bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. Súd naviac uvádza, že požičanie sumy 730 000 eur nie je bežnou vecou, ktorú môže v zmysle § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka vybavovať každý z manželov a preto pokiaľ jeden z manželov uzavrie zmluvu o pôžičke bez súhlasu druhého manžela, takýto právny úkon sa považuje za platný len do času, keď sa druhý manžel jeho neplatnosti nedovolá, a dovolať sa musí voči všetkým účastníkom právneho úkonu. Vyššie uvedená skutočnosť ale platí len v prípade, ak ide o veci týkajúce sa spoločných vecí (vecí patriacich do BSM), pokiaľ by mala požičaná suma slúžiť napr. na získanie veci patriacej do BSM. Žalobkyňa v 1. rade však (v lehote troch rokov) nevykonala úkon, ktorým by sa v zmysle § 40a Občianskeho zákonníka dovolala relatívnej neplatnosti zmluvy o pôžičke voči všetkým účastníkom tohto právneho úkonu a vzhľadom na to aj relatívne neplatný právny úkon je potrebné za týchto okolností považovať za platný právny úkon. 22/ Zmluva o pôžičke (§ 657 Obč. zák.) je tzv. reálnym kontraktom. Veriteľ ňou prenecháva dlžníkovi na voľné nakladanie veci druhovo určené. Podstatnými pojmovými znakmi zmluvy o pôžičke sú prenechanie druhovo určených vecí na voľné nakladanie, dočasnosť právneho vzťahu a povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu do doby, ktorej koniec môže byť určený aj neskôr po vzniku záväzkového vzťahu. V danom spore ide o existenciu predmetu pôžičky. Písomná zmluva tak potom predstavuje iba vhodný dôkazný prostriedok o obsahu a vzniku záväzkového vzťahu. Z reálnej povahy zmluvy o pôžičke vyplýva, že vznikom zmluvy nevzniká povinnosť veriteľa odovzdať predmet pôžičky dlžníkovi a dlžníkovi nevzniká nárok na poskytnutie predmetu pôžičky. Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje okrem uzavretia zmluvy aj ďalší úkon, a to odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. 23/ Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 25.01.2010 uzavretej medzi žalobcom v 2. rade a žalovaným, že žalovaný poskytol žalobcovi v 2. rade bezúročnú pôžičku vo výške 730 000 eur, ktorú sa tento zaviazal vrátiť najneskôr do 31.01.2011 na základe písomnej výzvy žalovaného. V čl. IV. Zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že touto zmluvou zanikajú všetky predchádzajúce záväzky uzatvorené z titulu predchádzajúcich pôžičiek medzi nimi a nahrádzajú sa touto zmluvou ako novatívnym záväzkom dlžníka voči veriteľovi. V čl. V. bod 1. Zmluvy žalobca v 2. rade ako dlžník uviedol, že si túto zmluvu pred jej podpisom prečítal, že bola uzatvorená po vzájomnom prerokovaní, podľa jeho pravej a slobodnej vôle, určite, vážne a zrozumiteľne, nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok. V zmysle čl. V bod 2. Zmluvy prehlásil, že jeho zmluvná voľnosť a spôsobilosť na právne úkony nie je obmedzená a právny úkon má predpísanú formu. Uzavretie zmluvy o pôžičke a existenciu záväzku z tejto pôžičky vo výške 730 000 eur potvrdil aj pri výsluchu pred vyšetrovateľom OR PZ-BA III-KP-19-065/2013 zo dňa 03.05.2013. Zmluva o pôžičke obsahuje všetky náležitosti v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka pretože v čl. I. Zmluvy je uvedené, že žalovaný poskytol žalobcovi v 2. rade pôžičku vo výške 730 000 eur. Žalobca sa túto zaviazal vrátiť do 31.01.2011. Pôžička bola bezúročná. V čl. IV. bod 1. Zmluvy si strany platne dohodli v zmysle § 570 ods.1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka (písomná forma) nahradenie pôvodných pôžičiek touto novou pôžičkou V konaní bolo nesporne preukázané, a účastníci tejto zmluvy o pôžičke to zhodne pred súdom potvrdili, že medzi nimi bolo v predchádzajúcom období uzatvorených niekoľko písomných zmlúv o pôžičke to napríklad dňa 19.12.2007, 05.03.2008, 20.05.2008 a pôžička s lehotou splatnosti 19.12.2008 v rôznych výškach a skutočnosť, že pôžičky žalobca v 2. rade skutočne prevzal, mal súd preukázané výpismi z účtu žalobcu v 2., ale aj notárskymi zápisnicami o uznaní dlhu. Žalobca v 2. rade nikdy pred tým, žiadnym relevantným spôsobom a to aj z časového hľadiska splatnosti pôžičiek (rok 2007,2008,2009) ich existenciu nesporoval. Žalobca v 2. rade pred súdom tiež nepoprel, že došlo zo strany žalovaného k poskytnutiu pôžičiek aj v hotovosti a bez uzatvorenia písomnej zmluvy. Žalobca v 2. rade nesporoval pravdivosť tvrdenia žalovaného, že v čase uzatvárania pôžičky dňa 25.01.2010 predchádzajúce pôžičky neboli vrátené. Žalobca v 2. rade síce v konaní poukazoval, že časť pôžičiek mala byť vrátená resp. započítaná odpredajom nehnuteľnosti v Bratislave (LV č. XXX k.ú. D. R. K.), avšak táto skutočnosť je bez právneho významu, pretože sa jedná o právne úkony, ktoré nastali až po uzatvorení Zmluvy o pôžičke dňa 25.01.2010 a teda v čase jej uzatvorenia pôžičky reálne v celosti vrátené neboli. Kúpna zmluva zo dňa 13.05.2010, naviac uzatvorená s iným subjektom (DOMSTAVBA s.r.o.) ako účastníkom zmluvy o pôžičke zo dňa 25.01.2010 (nehnuteľnosť na U. XX, D.) a aj Vyhlásenie o splatení dlhu zo dňa 12.05.2010 (č.l.457) boli skutočnosti, ktoré nastali až po uzavretí zmluvy o pôžičke zo dňa 25.01.2010 a nič nemenia na tom, že pôžičky ku dňu 25.01.2010 vrátené neboli. Žalobca v 2. rade a žalovaný ako už súd uviedol, uzatvárali medzi sebou po dlhú dobu niekoľko zmlúv o pôžičke v značnej výške, ktorých obsah a dokonca forma sa viacmenej nemenili, a preto nemožno pripustiť ani možnosť, že žalobca v 2. rade pri svojich rozsiahlych obchodných aktivitách v oblasti investícii nehnuteľností v tom čase nevedel, čo podpisuje a to aj s poukazom na čl. V. Zmluvy o pôžičke zo dňa 25.01.2010. Žalobca v 2. rade nesporoval poskytnutie pôžičiek a to až do začatia exekučného konania vedenom na Okresnom súde v Pezinku sp. zn. sp.zn. 8Er/1033/2012, kde však sporoval iba ich výšku. Súd však opätovne poukazuje na časové hľadisko, pretože námietky voči exekúcii boli podané až 13.11.2012 a tiež poukazuje na výšku vymáhanej pohľadávky (suma 298 479, 05 eur). Ďalším nespochybňujúcim faktom sú aj samotné vzťahy medzi žalobcom v 2. rade a žalovaným, ktorí boli dlhoroční priatelia pričom samotná solventnosť žalovaného k výške poskytnutých pôžičiek nebola v prejednávanom spore stranami sporu spochybnená. Ďalšie skutkové okolnosti nespochybňujúce poskytnutie pôžičky je ich ekonomický účel konania žalobcu v 2. rade (realizácia stavieb rodinných domov). V neposlednom rade poukazuje súd na rozpor vo výpovediach žalobcu v 2. rade na pojednávaní dňa 29.09.2015, 14.04.2016 a dňa 20.10.2016, keď najskôr prevzatie pôžičky 500 000 Sk.- poprel a potom, čo žalovaný predložil zmluvu o pôžičke vo výške 500 000.-Sk s lehotou splatnosti 19.12.2008 uzavretej a podpísanej žalobcom v 2. rade (č.l.476) na pojednávaní dňa 14.04.2016 uviedol, že túto zmluvu pozná, túto zmluvu uzatváral a na tejto zmluve je jeho podpis. Peniaze na základe tejto zmluvy o pôžičke mu však vyplatené neboli, pretože táto zmluva bola nahradená inou zmluvou a to zmluvou o pôžičke vo výške 4 000 000.-Sk (zmluva z 19.12.2007). Súd poukazuje na jeho zavádzajúce tvrdenie poukazujúc na dátum uzavretia pôžičky na sumu 4 000 000.- Sk dňa 19.12.2007 a dátum splatnosti pôžičky 500 000.- Sk s lehotou splatnosti až o rok neskôr dňa 19.12.2008. 24/ Privatívna novácia (§ 570 ods. 1, ods. 2 Obč. zák.) spočíva v tom, že strany rušia pôvodný záväzok tým spôsobom, že ho nahrádzajú novým záväzkom. Vôľa strán pri privatívnej novácii musí smerovať jednak ku zrušeniu pôvodného záväzku, jednak (a súčasne) ku zriadeniu záväzku nového, ktorý záväzok pôvodný nahradí (animus novandi). Tento charakteristický rys privatívnej novácie určuje jej dve základné časti - privatívna novácia v sebe spája prvok zrušenia pôvodného záväzku a prvok založenia záväzku nového. Privatívna novácia má preto vždy jednak privatívne účinky (ruší existujúci záväzok), jednak účinky obligačné (zakladá záväzok iný) a má dve časti, časť zrušovaciu a časť obligačnú. Tieto pojmové časti privatívnej novácie sú spolu neoddeliteľne spojené, a preto je existencia oboch týchto pojmových náležitostí predpokladom platnosti privatívnej novácie. Privatívna novácia musí platne zrušiť pôvodný záväzok a súčasne musí platne založiť záväzok nový, pokiaľ sa tak nestane, je privatívna novácia ako celok neplatná (porovnaj: E., J.., et al. Občanský zákoník - Velký akademický komentář. 1. vyd. 2. sv. § 488-880. Praha: Linde, 2008). Z uvedeného vyplýva, že podstatou vyrovnania i novácie je, že dohodou zaniká doterajší záväzok a nahradzuje sa iným, pričom predpokladom vyrovnania je spornosť či pochybnosť, ktorú strany majú ohľadom záväzku. Tak ako dohoda o vyrovnanie, tak i dohoda o nahradenie záväzku novým (privatívna novácia) musí zodpovedať všeobecným požiadavkám kladeným na právne úkony z hľadiska ich platnosti. Vyrovnanie sa totiž môže týkať len niektorých vzájomných práv a povinností, ohľadom ktorých neboli účastníci v zhode, ale taktiež celého záväzku (záväzkového právneho vzťahu) alebo všetkých doterajších záväzkov medzi účastníkmi (tzv. generálne vyrovnanie). V prípade, že z dohody o vyrovnanie nie je jasné, aké sporné právo či povinnosť sú zmluvnými stranami vyrovnávané, popr. ak z nej nevyplýva skutočnosť, že vôľa zmluvných strán smeruje ku generálnemu vyrovnaniu, je dohoda o vyrovnanie neplatná pre jej neurčitosť. To isté platí pre prípad, kedy dochádza ku nahradeniu záväzku novým. I z takého právneho úkonu musí byť určiteľné, aký doterajší záväzok je nahrádzaný (dohoda musí obsahovať zrušovaciu časť privatívnej novácie záväzku). (rozsudok NS ČR 33 Cdo 327/2012) 25/ Čl.IV. Zmluvy o pôžičke zo dňa 25.01.2010 obsahuje privatívnu nováciu, čo znamená, že doterajší záväzok zaniká a vzniká záväzok nový, ktorý nahrádza pôvodný záväzok. To znamená, že pôvodný záväzok v tom čase trval. Pri zachovaní písomnej formy ako predpokladu platnosti dohody o nahradení záväzku novým záväzkom súd zároveň konštatuje s poukazom na vyššie opísaný skutkový stav, že mal preukázanú existenciu pôvodných pôžičiek a žalobca v 2. rade žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal ich zánik napr. splatením a tiež že tieto neboli premlčané (napr. viď notárske zápisnice). Súd mal zároveň preukázaný zánik predchádzajúcich záväzkov tzv. generálnym vyrovnaním, keď v čl. IV. zmluvy je uvedené, „ že strany sa dohodli, že touto zmluvou súčasne zanikajú všetky predchádzajúce záväzky uzatvorené z titulu predchádzajúcich pôžičiek“. Súd prvej inštancie vzhľadom na vyššie uvedené potom žalobu žalobcu v 2. rade v časti určenia, že zmluva o pôžičke zo dňa 25.01.2010 je neplatný právny úkon ako nedôvodnú zamietol. 26/ Z ust. § 558 Obč. zák. vyplýva, že uznanie dlhu je samostatným zabezpečovaním inštitútom, ktorý plní zabezpečovaciu funkciu tým, že zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase uznania. Uznanie dlhu nie je novým právnym titulom záväzku. Zakladá sa ním právna domnienka, že dlh v čase jeho uznania existoval, ktorá je však vyvrátiteľná dôkazom opaku. Znamená to, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone stanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak. Procesným dôsledkom uznania dlhu je presun dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka. Veriteľ má v prípade sporu uľahčenú situáciu tým, že nemusí dokazovať vznik dlhu a jeho výšku v čase jeho uznania. Na dlžníkovi naopak je, ak chce byť v spore úspešný, aby preukázal, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo inak zanikol. Tieto skutočnosti sú totiž pravým opakom toho, čo uvádza domnienka, t.j. sú spôsobilé, ak vyjdú v konaní najavo, vyvrátiť obsah domnienky. 27/ Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca v 2. rade ani v časti žaloby o určenie, že vyhlásenie, že dlh žalovaného uznáva v plnom rozsahu čo do základu a výšky, že došlo k plneniu zo strany žalovaného ako veriteľa a že žalobca v 2. rade súhlasí, aby v prípade nesplnenia svojich záväzkov voči žalovanému sa táto notárska zápisnica stala exekučným titulom na celý jeho hnuteľný a nehnuteľný majetok neuniesol dôkazné bremeno opaku, ktoré ho zaťažovalo v tom smere, že v čase uznania dlh netrval resp. že zanikol s poukazom na čl. IV Zmluvy o pôžičke a to bez ohľadu na jeho splatnosť. Zákon zároveň nevylučuje, aby v deň uzavretia zmluvy o pôžičke dlžník nemohol tento svoj dlh uznať a taktiež nikde nehovorí, že uznať možno len splatný dlh, a preto možno z uvedeného vyvodiť, že uznať možno dlh ako taký. Je potrebné rozlišovať medzi dlhom a jeho splatnosťou. Vzhľadom na vyššie uvedené poukázanie právnej zástupkyne žalobcu v 2. rade na právny názor v Nálezoch Ústavného súdu vo svojom písomnom podaní zo dňa 03.06.2016 (č.l.521), tento nemožno akceptovať, nakoľko tieto riešia platnosť uznania dlhu v kontexte s udelením splnomocnenia právnemu zástupcovi veriteľa a pri inom skutkovom stave veci. Aj tu však súd dáva do pozornosti časové hľadisko medzi uzatvorením zmluvy o pôžičke, vyhlásením v notárskej zápisnici zo dňa 25.01.2010 a skutočnosťami, ktoré po tomto dni nastali (odpredaj nehnuteľnosti a vyhlásenie žalovaného v dňoch 12.05.2010 a 13.05.2010). Vyhlásenie žalobcu v 2. rade v notárskej zápisnici sp. zn. N 4/2010, NZ 2170/2010, NCRIs 2233/2010 zo dňa 25.01.2010 (č.l.8) spísanej notárkou S.. X. N. je jasné, určité a zrozumiteľné obsahujúce právny záväzok, je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia. Žalobca v 2. rade svojim vyhlásením v notárskej zápisnice deklaroval vznik záväzku vyplývajúceho z uzavretej zmluvy o pôžičke za účelom posilnenia postavenia žalovaného ako veriteľa prihliadajúc pri tom na výšku pôžičky s tým, že uznanie existencie záväzku, ktorý v čase jeho uznania existoval nijakým spôsobom neodporuje zákonu, zákon neobchádza a ani sa neprieči dobrým mravom. Z uznesenia Okresného súdu Pezinok sp. zn. 8Er/1033/2012-73, Ex 2390/2012-1 zo dňa 21.02.2013 súd zistil, že námietky povinného C. I. proti exekúcií boli zamietnuté, pričom exekučný súd preskúmal žiadosť o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul a poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie dňa 11.09.2012 podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Predmetom exekúcie nebol celý dlh ale len tá časť dlhu, ktorú žalobca v 2. rade ako povinný v lehote splatnosti nezaplatil. Žalobca v 2. rade nepreukázal úhradu zvyšnej časti dlhu a preto jeho námietky vyhodnotil ako nedôvodné, nakoľko po vzniku exekučného titulu nenastali okolnosti, ktoré by spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo by bránili jeho vymáhateľnosti a neboli dané ani iné dôvody pre ktoré by bola exekúcia neprípustná. 28/ Teória procesného práva podmieňuje úspech strany sporu v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak o bremeno tieto skutočnosti preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovanie ust. § 149 CSP. Uvedené ustanovenie ustanovuje dôkaznú povinnosť strán sporu v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Ten kto neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj tej strany sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. Na základe vyššie uvedených právnych a skutkových záverov potom súd prvej inštancie vo veci rozhodol tak, že žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietol. 29/ O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Súd preto priznal úspešnému žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 30/ Uvedený rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalobcovia 1, 2, v celom rozsahu, pričom obaja žalobcovia navrhovali vo svojich odvolaniach aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie a prizná im náhradu trov celého konania. 31/ Žalobkyňa 1 svoje odvolanie založila na tom, že súd prvej inštancie vo svojom rozsudku vec nesprávne právne posúdil. Poukazovala na to, že potreba určenia neplatnosti zmluvy o pôžičke zo dňa 25. 1. 2010 a Uznania dlhu zo dňa 25. 1. 2010 prijaté formou notárskej zápisnice v zmysle § 41 ods. 2 EP je daná existenciou sporu začatom voči nej dňa 14. 11. 2012 na Okresnom súde Pezinok (sp. zn. 5C/305/2012), v ktorom sa žalovaný v postavení žalobcu domáha voči nej určenie neúčinnosti Dohody o vyporiadaní BSM medzi ňou a žalobcom 2. Poukazovala aj na to, že je vedené tiež konkurzné konanie na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 8K/44/2014, začaté dňa 3. 11. 2014. Medzičasom tiež prebieha incidenčný spor vedený žalovaným proti správcovi konkurznej podstaty o ním prv popretých pohľadávkach žalovaného voči žalobcovi 2, ktorých právnym základom je práve predmetný určovací spor. naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy podľa § 137 písm. c/ CSP môže mať aj osoba, ktorá nie je účastníkom zmluvy, ak by vyhovenie takej žalobe mohlo mať priaznivý dosah na jej právne postavenie, ako vyplýva z rozhodnutia NS ČR sp. zn. 30 Cdo 1943/2004 zo dňa 31. 8. 2005. Žalobca 2 však nie je stranou sporu pred Okresným súdom Pezinok a príslušný sudca odmietol viesť dokazovanie ohľadom predmetu uznania dlhu žalobcu 2 voči žalovanému. Ona, žalobkyňa 1, zase nemôže byť účastníčkou konkurzného konania žalobcu 2 ani stranou incidenčného sporu iniciovaného žalovaným pre popretie jeho tvrdených pohľadávok. Nemá preto inú možnosť ako brániť svoje práva. Súd prvej inštancie svojím odôvodnením nereaguje na žiaden z týchto argumentov. Nevie teda, ako sa s nimi súd vyporiadal. Zároveň sa svojím rozhodnutím odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 99/2009, rozhodnutie KS v Bratislave sp. zn. 4Co/232/2010), pričom svoje rozhodnutie dôkladne neodôvodnil. Absencia riadneho odôvodnenia je podľa názoru žalobkyne takým postupom súdu, ktorým sa zasiahlo do jej práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie žalobkyni 1 vytýkal pasivitu pri namietaní relatívnej neplatnosti ňou napádaných právnych úkonov. Žalobkyňa zdôraznila, že ona ale od počiatku tvrdí, že právne úkony žalobcu 2 a žalovaného sú absolútne neplatné, t.j. neplatné od počiatku. Preto sa ani nemožno dovolávať ich relatívnej neplatnosti. Nakoľko predmetom sporu je tiež uznanie dlhu žalobcom 2, teda úkon, ktorý v zmysle § 588 Obč. zák. zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase uznania, ktorá je však vyvratiteľná; obranou proti úkonu uznania dlhu a procesným nástrojom vyvrátenia právnej domnienky existencie dlhu v čase jeho uznania je práve určovacia žaloba. 32/ Žalobkyňa 1 ďalej vo svojom odvolaní nesúhlasila ani so závermi súdu prvej inštancie, ku ktorým dospel vo vzťahu k žalobcovi 2, kde súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré následne nesprávne právne posúdil. Z vykonaného dokazovania podľa názoru žalobkyne 2 vyplynulo, že a) žalovaný sa spoznal so žalobcom 2 prostredníctvom spoločného známeho práve v súvislosti so záujmom žalobcu 2, keďže mu banky odmietli viac požičať. Žiaden iný vzťah medzi nimi nebol; b) vzťah sporových strán bol teda len vzťahom veriteľ - dlžník; napriek tomu žalovaný mal žalobcovi poskytovať bezúročné pôžičky, c) motív takéhoto konania žalovaný v konaní nikdy vierohodne nevysvetlil, d) v r. 2007 a 2008 prijal žalobca 2 na svoj osobný účet na základe písomných zmlúv o pôžičke celkom sumu 14.300.000 Sk (474.673,04 €), ktoré mal vrátiť vždy do 1 roku od poskytnutia; poslednú z nich do 20. 9. 2009, e) účel poskytnutia pôžičiek nebol v konaní zdôrazňovaný, je ale skutočnosťou, že (skutočné) pôžičky prijal žalobca 2 ako fyzická osoba na svoj osobný nie podnikateľský účet;, žalobca 2 v danom čase ani nebol podnikateľom (živnostníkom), f) žiadna z týchto pôžičiek vrátená nebola, g) žalobca 2 nemal o prijatých pôžičkách prehľad; pred žalovaným mal rešpekt - bál sa ho, a to dokonca aj pri svojej výpovedi pred súdom; podľa jeho tvrdenia bolo dôvodom podpísania zmluvy o pôžičke z 25. 1. 2010 strach pre vyhrážanie sa mu zo strany žalovaného; h) suma uvedená v Zmluve o pôžičke z 25. 1. 2010 je vo výške 730.000 €, i) podľa tvrdenia žalovaného suma 730.000 € predstavovala súčet skutočne poskytnutých pôžičiek žalobcovi 2; j) dňa 25. 1. 2010 ( v deň podpísania zmluvy a uznania dlhu) neboli žalobcovi 2 vyplatené žiadne peniaze, k) rozdiel medzi preukázateľne (bezhotovostne) prijatými pôžičkami a uvedenou sumou činí 255.326,96 € (53 % z bezhotovostne poskytnutých pôžičiek), l) počas konania žalovaný tvrdil, že uvedený rozdiel predstavuje sumy, ktoré boli žalobcovi 2 vyplatené v hotovosti, bez svedkov a bez písomných zmlúv v rokoch 2008 a 2009 a v januári 2010 nasledovne : sumu 500.000 Sk (16.596,96 €) v r. 2008 na základe nedatovanej zmluvy, ktorú predložil, ďalej sumu 83.000 € v r. 2009 jednorazovo, ďalej sumu 400 € v r. 2009 a sumu 150.000 € pred uzavretím zmluvy o pôžičke v 1.2010; m) spolu ide o sumu 249.996,96 €, čo je o 5.330 € menej, ako je suma v Zmluve o pôžičke z 25. 1. 2010, n) tento rozdiel žalovaný v konaní vôbec nevysvetlil, hoci tvrdil, že o pohľadávkach za žalobcom 2 má presnú evidenciu; o) žalovaný rovnako nevysvetlil, prečo v čase, kedy žalobca 2 neplnil svoje záväzky a nesplácal svoje dlhy, mu bez prv vyžadovanej dokumentácie (zmluva, bezhotovostný prevod) požičal ďalších viac ako 50 % už požičanej sumy. 33/ Žalobkyňa 1 uviedla, že je pravdou, že v prípade písomného uznania dlhu je dôkazné bremeno opaku;, t.j. že dlh v čase uznania neexistoval na dlžníkovi, čoho si so žalobcom 2 boli od počiatku vedomí. Zdôraznila ale, že k „uznaniu dlhu“ došlo v rovnaký deň, ako k podpísaniu Zmluvy o pôžičke, čo považuje v tejto spojitosti za právne významné. Preukázať skutočnosť, že dlh v čase uznania neexistoval, je veľmi obtiažne a možné je to len na základe súboru nepriamych dôkazov, ktoré vo vzájomnej súvislosti spochybnia obsah právnych úkonov, ktorých platnosť mal súd v konaní hodnotiť. Žalobkyňa 1 považovala v spojitosti s tým za dôležité skutočnosti : a) z akého dôvodu by žalovaný cudzej osobe mal bezúročne požičať takú obrovskú sumu 730.000 €, ak by z toho nemal mať očakávaný výnos a prospech, napr. v podobe úroku? b) pokiaľ to ale žalovaný netvrdí, vzniká vážna pochybnosť o dobromyseľnosti žalovaného a hodnovernosti jeho vyjadrení; žalovaný podľa názoru žalobkyne 1 z nejakého dôvodu neuviedol dôležité skutočnosti a dôvody jeho konania; c) ak bol žalovaný pri svojich úkonoch voči žalobcovi 2 opatrný a pôžičky spisoval nielen písomne ale dokonca v podobe notárskych zápisníc v r. 2007 a 2008, prečo by následne potom, čo žalobca 2 svoje dlhy nesplácal a bol so splatením v omeškaní, svoju až nadprimeranú opatrnosť v prípade ďalších pôžičiek presahujúcich 50 % už poskytnutých pôžičiek nahradil len ústnymi dohodami, bez svedkov a hotovostnými platbami ? d) ak toto žalovaný tvrdí, vzniká opäť vážna pochybnosť o pravdivosti týchto tvrdení, e) pochybnosť vzniká i tým, že žalovaný tieto tvrdenia predkladá súdu a tiež iným súdom až v priebehu súdnych konaní - dodatočne, akoby tieto tvrdenia konštruoval až následne, e) pre posúdenie platnosti Zmluvy o pôžičke z 25. 1. 2010 a uznania dlhu z rovnakého dňa je podľa názoru žalobkyne dôležitá aj ďalšia skutočnosť, a to že dňa 13. 5. 2010 bola uzavretá medzi spoločnosťou DOMSTAVBA spol. s r.o. Bratislava, IČO : 31 391 575, ktorej bol v tom čase žalobca 2 jediným spoločníkom a žalovaným, uzavretá zmluva o prevodoch vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na Záborského 25 v Bratislave, čím skutočný dlh žalobcu 2 voči žalovanému zanikol; g) skutočnosť, že celý dlh voči žalovanému zanikol, mal potvrdiť polícii aj pracovník samotného žalovaného, ako to vyplýva z vyšetrovacieho spisu, h) dobromyseľnosť a pravdivosť tvrdení žalovaného spochybňuje aj skutočnosť, že doteraz súdu neobjasnil ani len celú výšku údajne ním poskytnutých pôžičiek a suma 5.330 € ostáva nejasná, i) žalovaný pritom tvrdil, že pôžičky žalobcovi 2 vyplácal v bankovkách s nominálnou hodnotou 1.000 Sk a vyššie; resp. 100 € a vyššie. Ako potom vyplatil údajne poskytnutú sumu 5.330 € resp. 160.571,58 Sk ? súd prvej inštancie tieto nezrovnalosti vo výpovedi žalovaného nijako neanalyzoval, naopak zo Zmluvy o pôžičke uzavrel, že žalovaný poskytol žalobcovi 2 sumu 730.000 €, hoci z textu zmluvy vyplýva, že sa žalovaný zaviazal poskytnúť túto sumu, čo sa ale nikdy nestalo. Rovnako zjavne nesprávne súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca 2 prijal od žalovaného pôžičku vo výške 500.000 Sk dňa 19. 12. 2008, hoci žalobca 2 svoje vyjadrenie opravil. Išlo totiž o nedatovanú zmluvu o pôžičke, z ktorej sa nikdy neplnilo, pretože bola nahradená inou pôžičkou vo výške 4.000.000 Sk, ktorú ale poskytla spoločnosť A3P a.s.; poskytnutie pôžičky pritom v konaní nebolo preukázané. Žalobkyňa preto tvrdila, že súd prvej inštancie zistil nesprávne skutkový stav. 34/ Žalobkyňa 1 ďalej v odvolaní trvala na tom, že oba právne úkony - zmluva o pôžičke ako aj uznanie dlhu, oba zo dňa 25. 1. 2010 sú neplatné z dôvodu ich rozporu s dobrými mravmi, a preto, že neboli zo strany žalobcu 2 vykonané slobodne a v prípade zmluvy o pôžičke tiež z dôvodu jej neurčitosti a nezrozumiteľnosti. Žalobkyňa 1 sa domnieva, že zmyslom a účelom Zmluvy o pôžičke zo dňa 25. 1. 2010 a následného uznania dlhu bolo len získanie exekučného titulu a zároveň zvýšenie dlžnej sumy simulovaním privatívnej novácie. Novácia pritom vykazuje viaceré nedostatky, na ktoré osobitne upozorňoval žalobca 2. Súd prvej inštancie sa tvrdením o rozpore s dobrými mravmi nijako nezaoberal. Súd prvej inštancie nezohľadnil, že k „uznaniu dlhu“ došlo v rovnaký deň, ako k podpísaniu zmluvy o pôžičke a jeho účelom nebolo uznanie existujúceho dlhu, ale získanie exekučného titulu proti žalobcovi 2 a zároveň aj proti žalobkyni 1, nakoľko exekúciou možno postihnúť aj majetok BSM, resp. nevyporiadaný majetok BSM. Oba právne úkony bolo preto potrebné posudzovať spoločne v ich vzájomnej súvislosti a nie oddelene, ako to učinil súd prvej inštancie. Keďže zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, vznikne až skutočným poskytnutím pôžičky, čo ale musí preukazovať veriteľ. Písomné uznanie dlhu, podpísané v rovnaký deň, nie je dôkazom o existencii dlhu. 35/ Žalobca 2 vo svojom odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa žalobcu 2 súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP, keď v rozsudku neuviedol, aké prostriedky procesného útoku použil žalobca a aké prostriedky procesnej obrany použil žalovaný. Nevysvetlil jasne, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán - napr. tvrdenie žalobcu, že mu reálne suma 730.000 € v deň spísania zmluvy o pôžičke nebola poskytnutá. Zo zmluvy o pôžičke nevyplýva, z hľadiska náležitostí vyžadovaných zákonom pri plnení podmienok ust. § 570 ods. 1, ods. 2 Obč. zák., keď zo zmluvy o pôžičke nevyplýva, ktoré konkrétne poskytnuté pôžičky zo zmlúv o pôžičkách uzavretých v období rokov 2007 - 2009 zanikli a boli nahradené novým záväzkom. Keďže nedošlo k reálnemu odovzdaniu peňazí, nemohla vzniknúť ani povinnosť vrátiť tento predmet. Písomná dohoda o nahradení konkrétne uvedených pôžičiek v zmluvách o pôžičkách novou pôžičkou nebola v konaní preukázaná. Právnemu úkonu - zmluve o pôžičke zo dňa 25. 1. 2010 chýbala podstatná náležitosť prejavu vôle a to vážnosť a určitosť. Žalobca 2 tvrdil, že z prejavu a vôle žalovaného je zrejmé, že žalovaný vôbec nemal v úmysle peniaze vo výške 730.000 € žalobcovi 2 požičať, išlo iba o vytvorenie podmienok na vykonanie exekúcie na celý majetok žalobcu 2 a nahradenie výnosov, ktoré žalovaný očakával z pôžičiek poskytnutých ním a treťou osobou z predaja rodinných domov s pozemkami, na výstavbu ktorých žalobca 2 finančné prostriedky vo výške 10,3 mil. Sk od žalovaného a 4 mil. Sk od spoločnosti A3P s.r.o. použil. Súd prvej inštancie poukazoval na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne 1 v konaní, avšak naliehavý právny záujem na určenie neplatnosti zmluvy podľa §137 písm. c/ CSP môže mať aj osoba, ktorá nie je účastníkom zmluvy, ak by vyhovenie takej žalobe mohlo mať priaznivý dosah na jej právne postavenie (rozhodnutie NS ČR z 31. 8. 2005, sp. zn. 30 Cdo/1943/2004). 36/ Žalobca 2 ďalej v odvolaní zopakoval, že k poskytnutiu pôžičky vo výške 500.000 Sk nikdy nedošlo; žalovaný s ním uzavrel zmluvu o poskytnutí pôžičky vo výške 4.000.000 Sk s dátumom splatnosti 19. 12. 2008. Suma vo výške 4.000.000 Sk mu bola poskytnutá spoločnosťou A3P, s.r.o., bez právneho dôvodu. Žalovaný preto nemal právo túto sumu vymáhať, lebo ju žalobcovi 2 nikdy neposkytol. Táto skutočnosť má podľa žalobcu 2 za následok neplatnosť zmluvy o pôžičke zo dňa 25. 1. 2010, lebo tento záväzok voči tretej osobe nemohol byť zahrnutý do pôžičiek poskytnutých žalovaným. Žalobca v odvolaní uviedol, že hoci žalovanému v minulosti vrátil pôžičku vo výške 30.000 €, napriek tomu žalovaný inicioval vydanie rozsudku pre zmeškanie voči spoločnosti ZOYA SK, s.r.o. (predtým DOMSTAVBA, s.r.o.)Samotné uznanie dlhu ešte nedokazuje, že osobe, ktorá uznanie dlhu podpisuje dlh skutočne vznikol a trval. Žalobca 2 predložením výpisu z bankového účtu preukázal, že dlh vo výške 730.000 € v čase uznania neexistoval. Predložením ostatných výpisov preukázal, že v čase uznania dlhu voči žalovanému existoval dlh vo výške 10,3 mil. Sk. Žalobca 2 mal tiež za to, že podpísaním uznania dlhu v ten istý deň, kedy mala byť poskytnutá pôžička, sa on, žalobca 2 vzdal vopred svojich práv. Účelom zmluvy o pôžičke zo dňa 25.1. 2010 bolo navýšiť skutočne poskytnutú pôžičku (10,3 mil. Sk) žalovaným, spôsobom znemožňujúcim dlžníkovi reálne ju zaplatiť pri zachovaní proporcionality vzájomných práv a povinností , tak, aby žalovaný mohol realizovať exekúciu na celý majetok žalobcu 2. Žalobca 2 v odvolaní argumentoval tým, že keď nadobudol do vlastníctva nehnuteľnosť v trhovej hodnote najmenej 550.000 €, žalovaný napadol platnosť vyhlásenia o splatení dlhu v časti 13 mil. Sk a naďalej vyvoláva zdanie poškodenej osoby. Žalovaný má dodnes v katastri nehnuteľností zápis záložného práva na nehnuteľnosť na Záborského ul., ktorou nehnuteľnosťou bola zabezpečená pohľadávka zo všetkých reálne poskytnutých pôžičiek vo výške 14,3 mil. Sk (žalovaným, aj treťou osobou). Optimálnym riešením záväzkov žalobcu 2 by bol výkon záložného práva, čím by boli všetky záväzky voči žalovanému reálne vzniknuté vysporiadané a dosiahnutá právna istota žalobcu vo veci stavu dlhu. Žalovaný však navrhol uzavretie kúpnej zmluvy so spoločnosťou DOMSTAVBA, spol. s r.o., kde jediným spoločníkom v danom čase bol žalobca 2 za cenu 100.000 €, ktorú nikdy nezaplatil. Podmienkou žalobcu na uzavretie kúpnej zmluvy bolo, aby mu žalovaný vydal potvrdenie, že dlh v sume 13 mil. Sk je splatený. Potvrdenie mu žalovaný podpísal 13. 5. 2010, hoci ho žalobca 2 pripravil s dátumom 12. 5. 2010, aby mal istotu, že pred podpísaním kúpnej zmluvy bude mať ako fyzická osoba potvrdenie, že dlh je vyrovnaný sumou 13 mil. Sk a že suma kúpnej ceny sa na dlh započíta, i keď ide o pohľadávku spoločnosti DOMSTAVBA, spol. s r.o., kde bol jediným spoločníkom aj konateľom. Nikdy by s postupom ako uvádza žalovaný nesúhlasil, lebo v danom čase mu už neveril, chcel mať všetko písomne a začal sa tlaku žalovaného obávať. O tzv. „dohode o spätnom predaji za cenu 730.000 €“ sa dozvedel až na pojednávaní v Pezinku vo veci sp. zn. 9C 140/2014, doposiaľ právoplatne neskončenej. Súd prvej inštancie nemal žiadny skutkový ani právny dôvod na to, aby posudzoval obsah Zmluvy o vyporiadaní BSM, z ktorej súd vyvodil, že došlo k vyporiadaniu BSM dohodou, avšak predmetom vysporiadania bol aj majetok nepatriaci do BSM. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, že zo spisu Okresného súdu Pezinok sp. zn. 5C/305/2012 zistil, že „predmetom vyporiadania bola j majetok vo výlučnom vlastníctve žalobcu 2 - nehnuteľnosť na LV č. XXXX kat. úz. I. Z. - a že na základe tejto dohody nadobudla výlučné vlastníctvo k prevažnej väčšine majetku patriaceho do BSM a to napriek tomu, že žalobca 2 si bol vedomý svojich záväzkov voči žalovanému. Žalobca 2 sa tak úmyselne zbavoval svojho majetku s cieľom vyhnúť sa splneniu záväzkov voči žalovanému naviac po začatí exekučného konania.“ Toto skutkové zistenie súdu, ktorým si osvojil obsah podania žalovaného v tomto konaní, nemá žiaden význam pre toto konanie, ibaže by malo ovplyvniť hodnotenie osoby žalobcu 2. Konanie o vyporiadanie BSM na Okresnom súde Pezinok právoplatne neskončilo. 37/ Žalobca 2 ďalej v odvolaní poukazoval na to, že pokiaľ súd prvej inštancie vo svojom rozsudku uvádza, že z kópie žaloby podanej na Okresnom súde Pezinok sp. zn. 18C/140/2014 zistil, že sa žalovaný domáha určenia neplatnosti „Vyhlásenia o splatení dlhu“ zo dňa 12. 5. 2010, v zmysle § 13 ods. 1 Obč. zák. z dôvodu, že týmto vyhlásením nebola skutočne vrátená suma pôžičky vo výške 431.520,95 €, ale že toto vyhlásenie malo nahradiť zabezpečenie spätnej kúpy nehnuteľnosti na Záborského ul. v Bratislave za pôvodne dohodnutú kúpnu cenu 100.000 €, tak takéto zistenie súdu nemôže byť uvádzané ako skutkové zistenie v tomto konaní, nakoľko dôkaz o tom nebol v tomto konaní vykonaný, je iba tvrdením žalovaného, ktoré nemá pre toto konanie žiadnu právnu ani skutkovú relevanciu. Súd vo svojom rozsudku argumentuje tým, že žalobca 2 v konaní neuniesol dôkazné bremeno opaku, ktoré ho zaťažovalo v tom smere, že v čase uznania dlh netrval, resp. že zanikol a to bez ohľadu na jeho splatnosť. Žalobca 2 v odvolaní zopakoval, že uznal dlh vo výške 14,3 mil. Sk (10,3 mil. Sk poskytol skutočne žalovaný a 4 mil. Sk poskytla tretia osoba prevodom na jeho účet bez právneho dôvodu), existenciu v uvedenom rozsahu nepopiera a považuje ju za splatenú. Vznik zvyšnej časti pôžičky, do úhrnnej výšky 730.000 € však popiera. O všetkých pôžičkách do výšky 14,3 mil. Sk bola vyhotovená notárska zápisnica/zmluva a je preto nelogické z hľadiska žalovaného poskytnúť ďalšie pôžičky bez zmluvy, vzhľadom na to, že žalobca bol už pri poskytovaní ďalších pôžičiek v omeškaní s plnením svojich predošlých dlhov žalovanému a je nevierohodné, že by niekto poskytoval tak vysoké sumy pôžičiek platobne neschopnej osobe bez dokladu a bez relevantného dôkazu a skutočnom plnení. Žalobca dodal, že sa vyjadril na pojednávaní, že notársku zápisnicu podpísal z dôvodu obavy o svoj život, nakoľko fakt, že žalovaný vlastní SBS v ňom vzbudzoval obavy z možných následkov nepodpísania uvedenej notárskej zápisnice, čo dokazuje nedostatok vôle vykonať daný právny úkon. Žalobca trval na tom, že neboli naplnené zákonné požiadavky v ust. § 570 Obč. zák. v spojení s ust. § 37 Obč. zák., aby v zmluve o novácii záväzku boli uvedené jednotlivé zmluvy o pôžičke, ktoré boli osobitne uzatvorené, pred uzavretím zmluvy o pôžičke dňa 25. 1. 2010 a ktoré mali nováciou záväzku zaniknúť a mali byť nahradené novovzniknutým záväzkom. Súd vec nesprávne právne posúdil, keď sa uspokojil s neurčitým údajom o novovzniknutom záväzku. Z údajov uvedených v zmluve nemožno zistiť vážnosť vôle, určitosť a zrozumiteľnosť. 38/ Na odvolanie žalobcu 2 sa písomne vyjadril žalovaný (č.l. 595 a nasl. spisu) tak, že sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie v celom rozsahu, toto považuje za vecne a právne správne. Súd vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie, samotné odôvodnenie rozhodnutia podrobne uvádza, z akých dôvodov súd žalobu zamietol. Rozhodnutie tak spĺňa všetky podmienky vyžadované zákonom a zároveň dáva dostatočné odpovede na všetky relevantné otázky. Žalovanému nie je jasné, z akého dôvodu sa žalobca 2 vo svojom odvolaní vyjadruje k posúdeniu aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne 1 a k existencii naliehavosti jej právneho záujmu na predmetnom určení; aj v tomto smere je záver súdu prvej inštancie o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobkyne 1, ktorý je v súlade s doterajšou judikatúrou súdov. Žalovaný zopakoval, že žalobkyňa 1 zároveň nedodržala lehotu, v rámci ktorej by teoreticky mohla namietať relatívnu neplatnosť právneho úkonu z jej pozície ako manželky. Vo vzťahu k žalobcovi 2 žalovaný zdôraznil, že predmetom konania bolo určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke zo dňa 25. 1. 2010 a vyhlásenia o uznaní dlhu, ktoré bolo uskutočnené na základe uzavretej zmluvy o pôžičke. Pre rozhodnutie vo veci samej boli rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa momentu a okolností uzavretia zmluvy o pôžičke a vyhlásenia o uznaní dlhu zo strany žalobcu 2, ktoré súd prvej inštancie dôkladne preveril. Súd vykonal tiež výsluch notára, u ktorého boli úkony uskutočnené. Preto žalovaný považuje tvrdenia žalobcu 2 za účelové a špekulatívne v snahe zmariť uspokojenie žalovaného ako veriteľa, a to napriek tomu, že na majetok žalobcu 2 bol vyhlásený konkurz (na základe návrhu žalobcu 2), ako aj bez ohľadu na to, že zo strany orgánov činných v trestnom konaní bolo voči žalobcovi 2 vznesené obvinenie na základe trestného oznámenia podaného žalovaným. Pre úplnosť žalovaný v odvolaní dodal, že v prípade existencie uznania dlhu platí, že dlh skutočne vznikol a stále trvá, s tým, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeniam, na ktoré sa v konaní odvolával, keďže tak, ako to uviedol aj súd prvej inštancie, žalobca 2 súdu uvádzal rozporuplné tvrdenia. Žalovaný navrhoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 39/ Žalobca 2 sa písomným podaním zo dňa 21. 2. 2017 (č.l. 600 spisu) vyjadril k odvolaniu žalobkyne 1, tak, že sa s jej odvolaním stotožňuje. Súd prvej inštancie nemohol dospieť na základe vykonaných dôkazov k záveru, že žalovaný reálne poskytol pôžičku žalobcovi 2 vo výške 730.000 €, tieto tvrdenia žalovaného žalobca 2 poprel, poskytnutie tejto sumy bolo spochybnené a prednesené tvrdenia žalobcu 2 k poskytnutiu pôžičky iba vo výške 10,3 mil. Sk neboli žalovaným vyvrátené. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie neuviedol, z akých dôvodov k procesnej obrane, útoku (dátumy, sumy, miesta poskytnutia pôžičiek) žalobcu 2 voči žalovanému neprihliadol. Ust. § 657 Obč. zák. ako aj dostupná judikatúra vyžaduje reálne odovzdanie predmetu pôžičky, s čím sa súd prvej inštancie nevysporiadal. 40/ Žalobca 2 sa v písomnom oznámení doručenom súdu prvej inštancie dňa 24. 3. 2017 (č.l. 609 spisu ň vyjadril, že sa v celom rozsahu pridržiava všetkých vyjadrení svojho právneho zástupcu, ako aj podaného odvolania voči rozsudku. 41/ Napokon žalobca 2 reagoval písomným podaním (č.l. 610 až 612 spisu) na vyjadrenie žalovaného k jeho odvolaniu. Vo svojom vyjadrení žalobca 2 uviedol, že sa žalovaný nijako nevyjadril k dôvodom odvolania žalobkyne 1. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného v jeho vyjadrení, že súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a odôvodnenie rozhodnutia je podrobné, s týmto nesúhlasil, keď ho žalobca 2 označil z hľadiska obsahu za všeobecné. Žalobca 2 zopakoval, že žalovaný nepredložil ani jeden dôkaz, ktorým by preukázal bez akýchkoľvek pochybností, určite, zrozumiteľne a vážne, že pôžičku žalobcovi 2 skutočne vo výške 730.000 € poskytol. Žalobca 2 tvrdí, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno o poskytnutí pôžičky vo výške 730.000 € žalobcovi 2, že zmluva o pôžičke zo dňa 25. 1. 2010 je absolútne neplatným právnym úkonom, lebo je neurčitá, nevážna, nezrozumiteľná. Súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s dôvodom neplatnosti uzavretej zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi - práve pre rozpor s dobrými mravmi je zmluva o pôžičke neplatná - uzavretie zmluvy o pôžičke na sumu, ktorá nikdy nebola poskytnutá vyvoláva dojem, že zo strany žalovaného išlo o úmysel rýchleho získania majetku tvoriaceho bezpodielové spoluvlastníctvo manželov na úkor žalobkyne 1. Žalovaný sa nijako nevyjadril, z akých dôvodov si prisvojil právo na vrátenie pôžičky v sume 4 mil. Sk, ktorú žalobcovi 2 poskytla spoločnosť A3P s.r.o., v ktorej síce bol žalovaný v čase poskytnutia pôžičky jediným spoločníkom, ale nebol vykonaným žiadny úkon zo strany A3P, s.r.o. ani na poskytnutie pôžičky žalobcovi 2, ani na postúpenie práva na jej vymáhanie žalovanému. Zmluva o pôžičke odporuje dobrým mravom, lebo jej obsah je nepravdivý. Súd prvej inštancie neodôvodnil vo svojom rozhodnutí, prečo v týchto právnych úkonoch, ktorých absolútnej neplatnosti sa žalobkyňa 1 domáha, nevidí rozpor s dobrými mravmi. Žalobca 2 trval na tom, že obsah zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 25. 1. 2010 je rovnako tak v rozpore s dobrými mravmi, pre nepravdivosť obsahu, ako aj v rozpore s ust. § 570 Obč. zák. 42/ Ďalšie písomné vyjadrenia strany sporu v konaní neučinili. 43/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 44/ Podľa § 137 písm.c/ CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. 45/ Podľa § 657 Obč. zák., zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. 46/ Podľa § 570 ods. 1 Obč. zák., ak sa veriteľ dohodne s dlžníkom, že doterajší záväzok sa nahrádza novým záväzkom, doterajší záväzok zaniká a dlžník je povinný plniť nový záväzok. 47/ Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku zaoberal najskôr otázkou, či sú žalobcovia 1, 2 v konaní aktívne vecne legitimovaní; kým v prípade žalobcu 2, ktorý bol zmluvnou stranou žalobou napádaných (písomných) právnych úkonov - zmluvy o pôžičke, ktorej obsahom bola tiež novácia záväzkov žalobcu 2, ako aj uznania dlhu s vyhlásením povinnej osoby, že súhlasí s tým, aby sa notárska zápisnica stala exekučným titulom - niet pochybností o jeho aktívnej vecnej legitimácii, tak v prípade žalobkyne 2 dospel súd prvej inštancie k záveru o jej nedostatku. Uvedený právny záver prvoinštančného súdu považuje odvolací súd za správny. Ako už na to poukázal súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 25. 1. 2010 vyplýva, že jej zmluvnými stranami bol žalobca 2 ako dlžník a žalovaný ako veriteľ, žalobkyňa 1 zmluvnou stranou Zmluvy o pôžičke zo dňa 25. 1. 2010 nebola. Žalobkyňa 1 teda nebola a nie je v hmotnoprávnom vzťahu k žalovanému, ktorý bol založený spornou Zmluvou o pôžičke (rovnako tak nebol účastná ako povinná osoba vyhlásenia o uznaní dlhu, spojeného s výslovným súhlasom, aby sa v prípade nesplnenia záväzku zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 25. 1. 2010 stala notárska zápisnica exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 Exek. poriadku), z čoho vyplýva nedostatok jej aktívnej vecnej legitimácie v konaní. Ako už na to poukázal súd prvej inštancie, pri posudzovaní vecnej legitimácie je nutné brať do úvahy, že vecná legitimácia vychádza z hmotnoprávneho vzťahu účastníka k prejednávanej veci, t.j. svedčí len tým osobám (fyzickým alebo právnickým), ktoré sú subjektami sporného hmotnoprávneho vzťahu. V sporovom konaní sa vecná legitimácia rozlišuje podľa postavenia subjektov na aktívnu a pasívnu vecnú legitimáciu. O aktívnu vecnú legitimáciu ide v prípade žalobcu, ktorý tvrdí, že mu svedčí určité subjektívne právo z hmotnoprávneho vzťahu; o pasívnu vecnú legitimáciu ide na strane žalovaného vtedy, ak mu z tohto hmotnoprávneho vzťahu svedčí nejaká povinnosť. Nakoľko žalobkyňa 1 nebola účastníčkou hmotnoprávneho vzťahu, založeného spornou Zmluvou o pôžičke zo dňa 25. 1. 2010, nemôže jej svedčať z tohto hmotnoprávneho vzťahu žiadne subjektívne právo, a teda ani právo domáhať sa určenia neplatnosti označených právnych úkonov. Súd prvej inštancie správne z tohto dôvodu uzavrel, že žalobkyňa 1 nie je v konaní aktívne vecne legitimovaná, z ktorého dôvodu u nej tiež absentuje naliehavý právny záujem na požadovanom určení, z ktorých dôvodov musel súd prvej inštancie jej žalobu voči žalovanému zamietnuť, a to bez ďalšieho (bez toho, aby sa vo vzťahu k nej zaoberal meritom veci). V podrobnostiach odkazuje odvolací súd na odôvodnenie prvoinštančného rozhodnutia v tejto časti. 48/ Pokiaľ ide o posudzovanie opodstatnenosti žaloby uplatnenej žalobcom 2, odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu a správneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie v prípade Zmluvy o pôžičke zo dňa 25. 1. 2010 správne zistil, že vo svojom čl. IV obsahovala zmluvné dojednanie o tzv. privatívnej novácii, t.j. dohodu o zániku doterajších záväzkov žalobcu 2 a vznik záväzku nového, vo výške 730.000 €, ktorý nový záväzok nahrádza ten pôvodný. Uvedená privatívna novácia mala zároveň povahu tzv. generálneho vyrovnania, nakoľko zmluvné dojednanie v čl. IV sa týkalo zániku všetkých predchádzajúcich záväzkov, uzatvorených z titulu predchádzajúcich pôžičiek. Keďže zmluvný čl. IV Zmluvy o pôžičke zo dňa 25. 1. 2010 bol dohodnutý ako generálne vyrovnanie, nebolo podľa názoru odvolacieho súdu nutné v zmluve uvádzať menovite všetky trvajúce predchádzajúce pôžičky žalobcu 2, nakoľko tieto boli všetky nahradené jediným novým záväzkom, vo výške 730.000 €. Súd prvej inštancie tiež správne zdôraznil, že otázky platnosti napádaných právnych úkonov skúmal vzhľadom na okolnosti, ktoré tu boli v čase, kedy boli sporné právne úkony učinené, t.j. ku dňu 25. 1. 2010, nakoľko tieto boli rozhodujúce pre rozhodnutie o tom, či napádané právne úkony sú alebo nie sú platné. 49/ V prípade uznávacieho prejavu žalobcu 2, obsiahnutého v notárskej zápisnici zo dňa 25. 1. 2010 (N 4/2010, NZ 2170/2010, NCRIs 2233/2010 na notárskom úrade S.. X. N.) súd prvej inštancie opäť správne založil svoje rozhodnutie na tom základe, že dôkazné bremeno opaku (t.j. že v čase uznania dlh netrval) zaťažovalo žalobcu 2, nie žalovaného, keďže veriteľ v prípade uznania dlhu nedokazuje vznik dlhu a jeho výšku v čase jeho uznania. Bolo na žalobcovi 2, ako dlžníkovi, preukázať, že dlh nevznikol, prípadne, že bol splnený či zanikol inak, t.j. v záujme úspechu v spore bol on povinný preukázať, že dlh v čase jeho uznania neexistoval. Skutočnosti, ktoré nastali neskôr (odpredaj nehnuteľnosti, vyhlásenie žalovaného, v dňoch 12. 5. 2010 a 13. 5. 2010) nastali až následne po 25. 1. 2010. Vyhlásenie žalobcu 2 v notárskej zápisnici zo dňa 25. 1. 2010 ani podľa odvolacieho súdu nevzbudzuje o svojom obsahu žiadne pochybnosti, nepripúšťa možnosť iného výkladu, než, že žalobca uznal dlh v sume 730.000 € a ako povinná osoba súhlasil, aby v prípade nesplnenia záväzku zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 25. 1. 2010 sa predmetná notárska zápisnica stala exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 Exek. por. V podrobnostiach odvolací súd opätovne odkazuje na vyčerpávajúce odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. 50/ Námietky žalobcu 2, vznesené v jeho odvolaní neboli spôsobilé zmeniť závery, ku ktorým dospel súd prvej inštancie. Žalobca 2 poukazoval na to, že finančné prostriedky - pôžička vo výške 4.000.000 Sk mu bola v skutočnosti poskytnutá nie žalovaným, ale obchodnou spoločnosťou A3P, s.r.o., z ktorého dôvodu ju podľa žalobcu 2 nemožno považovať za jeho dlh voči žalovanému. Uvedený právny názor žalobcu 2 neobstojí; uvedené finančné prostriedky boli žalobcovi 2 poskytnutá nesporne na základe písomnej zmluvy o pôžičke zo dňa 19. 12. 2007, ktorej zmluvnými stranami bol žalobca 2 ako dlžník a žalovaný ako veriteľ (t.j. nie obchodná spoločnosť A3P, s.r.o.); skutočnosť, že peniaze boli vyplatené žalobcovi 2 z účtu obchodnej spoločnosti A3P, s.r.o. a nie žalovaného ako fyzickej osoby, nepovažuje odvolací súd za relevantné, keď žalovaný je súčasne 100 % vlastníkom tejto obchodnej spoločnosti. Žalobca 2 počas konania naznačoval, že zmluvu o pôžičke uzavrel, resp. aj uznal dlh, z dôvodu, že sa obával žalovaného a možných následkov, pokiaľ by tieto právne úkony nevykonal, nakoľko žalovaný prevádzkuje súkromnú bezpečnostnú službu. Žalobca 2 však okrem tohto vágne formulovaného argumentu neuviedol bližšie, ako konkrétne mala táto skutočnosť (vlastníctvo SBS žalovaným) negatívne ovplyvniť jeho vôľu slobodne sa rozhodovať pri jeho právnych úkonoch. V tomto smere žalobca 2 neprodukoval žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že by žalobca 2 pri uzatváraní Zmluvy o pôžičke ako aj uznaní dlhu a vyhlásení ako povinnej osoby v notárskej zápisnici nekonal slobodne, na základe vlastnej slobodnej vôle. 51/ Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP), včítane rozhodnutia o trovách konania (pred súdom prvej inštancie). 52/ O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2 v spojení s §262 a § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný, preto mu odvolací súd priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O samotnej výške priznanej náhrady trov rozhodne súd prvého stupňa samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP). 53/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 CSP ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).