Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/54/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314213738 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1314213738.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: I. G., L.. XX. XX. XXXX, J. Y. A.. Č.. X, J., zastúpený: advocatius s. r. o., Palackého ul. č. 12, Bratislava, IČO: 36 868 752, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova ul. č. 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., Kubániho ul. č. 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie istiny 1.047,12 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 08. marca 2016, č. k. 45C/175/2014 - 105, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.047,12 eur a trovy konania v sume 585,10 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, § 2 písm. a), písm. b), § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2, 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a vecne tým, že Zmluva o revolvingovom úvere, ktorú strany sporu uzavreli dňa 02. 03. 2009 je neplatná, preto sa žalovaný ako veriteľ prijatím plnenia od žalobcu ako dlžníka v sume 1.047,12 eur nad rozsah skutočne poskytnutého plnenia úveru v sume 986,96 eur a revolvingu v sume 483,17 eur, na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil a je povinný ho žalobcovi vydať. Uviedol, že nakoľko žalobca uzatvoril so žalovaným dňa 02. 03. 2009 Zmluvu o revolvingovom úvere č. 8100019238 písomnou formou, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli zmluvné dojednania zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., keď s prihliadnutím na charakter konania žalovaného v rámci predmetu podnikateľskej činnosti a žalobcu, ktorý si vzal úver a vystupoval teda ako spotrebiteľ, považoval predmetnú zmluvu za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a právny vzťah medzi účastníkmi vyplývajúci z úverovej zmluvy posúdil podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Poukázal na skutočnosť, že žalobca dňa 26. 02. 2009 požiadal žalovaného o poskytnutie úveru 1.095,40 eur, ktorý mu žalovaný ako veriteľ schválil, avšak v skutočnosti vyplatil žalobcovi dňa 29. 12. 2010 sumu 986,96 eur, teda o 108,44 eur menej, pričom ide o poplatok za poskytnutie úveru, ktorý ani nebol uvedený v žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru (bod 5 Zmluvy), ani v údajoch o schválenom revolvingovom úvere (bod 6 Zmluvy), ale až v jednostrannom písomnom oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa 02. 03. 2009 s tým, že podľa výpisu z karty klienta zo dňa 24. 10. 2013, bola žalobcovi poskytnutá čiastka 1.095,40 eur, vyplatená čiastka 986,96 eur, vyplatené vrátane revolvingov 1.470,13 eur a splatená suma 2.544,25 eur. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol, že v danom prípade sa jedná o formulárovú zmluvu vopred pripravenú veriteľom, ktorej obsah pred jej uzatvorením žalobca nemal možnosť reálne ovplyvniť, pričom Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi neobsahuje podpis spotrebiteľa ani miesto na podpis spotrebiteľa a žalobca podpísal len žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/zmluvu o revolvingovom úvere s tým, že znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprijateľná, napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa, ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore so zákonným ustanovením, podľa ktorého je dojednaná a zmluvná podmienka, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa, ktorý v skutočnosti poskytol úver nižší ako bol uvedený v zmluve, je v rozpore so spotrebiteľským právom, pretože sa spotrebiteľovi poskytuje úver na jeho ekonomické využitie v krátenej výške, splátka úveru prichádza do úvahy až po poskytnutí úveru a splácanie úveru, ktorý nebol poskytnutý na jeho ekonomické využitie, nemá žiadny zmysel, teda ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve a z toho dôvodu, nemožno považovať zmluvu za uzavretú v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka ani v súlade so zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že veriteľ dňa 29. 12. 2010 poukázal spotrebiteľovi čiastku revolvingového úveru 483,17 eur, avšak bez uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere, preto absentuje slobodná, určitá a vážna vôla žalobcu ako spotrebiteľa ohľadne poskytnutia revolvingového úveru, ktorý požiadal veriteľa len o poskytnutie úveru vo výške 1.095,40 eur, pričom zmluvná podmienka uvedená v Zmluvných dojednaniach zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., v bode 4. Revolving, tzv. automatický revolving, je hrubo nevyváženou v neprospech spotrebiteľa, nakoľko automatický revolving je neprimerané vnucovanie služby popri inej službe, vzhľadom na to, že revolving je poskytnutý dlžníkovi automaticky a dlžník ako spotrebiteľ pre nižšiu informovanosť ťažko dokáže pochopiť praktické následky automatického navyšovania úveru formou revolvingu s tým, že v čase poskytnutia revolvingu dňa 29. 12. 2010 nebol pôvodný úver splatený, keďže dátum poslednej splátky úveru bol dňa 16. 09. 2011, preto nemožno mať za to, že dlžník stojí o poskytnutie ďalších finančných prostriedkov od veriteľa pred ukončením splácania úveru, ktoré sa navyše spája s novými poplatkami za poskytnutie úveru, teda ide o nové základné náležitosti úveru stanovené výlučne veriteľom a spotrebiteľ nemá možnosť ich ovplyvniť. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že revolvingový úver je poskytnutý klientovi už po čiastočnom splatení pôvodného úveru a nie po jeho úplnom splatení, čím dochádza k prelínaniu dvoch poskytnutých úverov, a zároveň poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26. septembra 2013, č. k. lCob/309/2012 - 334, v ktorom vyhodnotil zmluvu uzavretú medzi účastníkmi ako absolútne neplatný právny úkon, keď dospel k záveru, že nie je možné oddeliť jednotlivé ustanovenia o revolvingovom úvere od ostatných zmluvných dojednaní, ktoré by mohli prípadne tvoriť samostatné ucelené zmluvné dojednania, preto nie je možné ustanovenia o revolvingovom úvere odčleniť od ostatných ustanovení zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným, a poskytnutie revolvingového úveru a súčasné správanie sa žalovaného v súvislosti s uzavretím zmluvy považoval za nekalú praktiku s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a nakoľko zmluva o spotrebiteľskom úvere, revolvingovom úvere v časti úveru 483,17 eur nebola medzi zmluvnými stranami uzatvorená v písomnej forme, považoval revolvingový úver za neplatný právny úkon podľa § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že obsah zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 02. 03. 2009, ktorú považoval za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, posudzoval aj vzhľadom na skutočnosť, že neobsahovala výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ale v predmetnej zmluve o revolvingovom úvere je uvedená len výška celkovej mesačnej splátky 66,95 eur, z ktorej nevyplýva, koľko zo splátky ide na splátku úveru, na splátku úroku a koľko na prípadnú splátku poplatkov napriek tomu, že zo zmluvy má byť zrejmá okrem iného výška splátky istiny, výška splátky úrokov a výška splátky poplatkov, pričom uvedená skutočnosť nevyplýva ani zo zmluvného dojednania zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., teda predmetná zmluva o úvere neobsahovala zákonom stanovené náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z., z dôvodu ktorého dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 4 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že v úverovej zmluve bola uvedená ročná úroková sadzba 68,86 %, avšak v čase uzavretia úverovej zmluvy podľa prehľadu Národnej banky Slovenska výška úrokových sadzieb pri spotrebiteľských úveroch od jedného roka do päť rokov predstavovala 10,9816 % ročne, teda pokiaľ v zmluve medzi účastníkmi bola stanovená výška úrokovej sadzby na 68,85 % ročne, ide o neprimerane vysoké úroky, ktoré boli dojednané v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko neprimeraná výška úrokov je väčšinou spoločnosti neuznávaná a hodnotená ako odporujúca dobrým mravom, a preto zmluvu o úvere v uvedenej časti považoval za absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho zmluva neobsahuje úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru ako jednu z náležitostí podľa § 4 ods. 2 písm. h) zákona č. 258/2001 Z. z., a pri neplatnosti zmluvy v časti úrokovej sadzby, je potom nesprávna aj ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. Uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo dňa 28. apríla 2015, č. k. 50C/248/2014 - 76, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 01. 07. 2015, bola zamietnutá žaloba žalobcu (v tomto konaní žalovaný) proti žalovanému (v tomto konaní žalobca) o zaplatenie 669,35 eur s príslušenstvom s odôvodnením, že plnenie, ktoré má veriteľ vrátiť spotrebiteľovi možno priznať iba z titulu bezdôvodného obohatenia s tým, že právny vzťah bezdôvodného obohatenia je samostatným záväzkovým právnym vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu alebo na základe určitej právnej skutočnosti a jeho podstatou je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí vydať toto obohatenie tomu, na úkor koho bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. Uviedol, že veriteľovi preto vzniklo právo na vrátenie skutočne poskytnutého úveru, bez úrokov a poplatkov v sume 986,96 eur, za poskytnutý revolving vo výške 483,17 eur, celkovo v sume 1.470,13 eur a nakoľko zo zhodných vyjadrení účastníkov, ako aj z Karty klienta a Prehľadu splátok úveru mal preukázané, že žalobca ako spotrebiteľ zaplatil žalovanému celkom sumu 2.544,25 eur, žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, a preto mu uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 1.047,12 eur. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1, § 149 ods. 1, § 151 ods. 1, 2, 5 O. s. p. a vecne úspechom žalobcu v spore, ktorému priznal náhradu trov právneho zastúpenia vyčíslených podľa § 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. a), c), d), § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. za prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom dňa 15. 01. 2014 (á 61,41 eur + režijný paušál 8,04 eur), podanie žaloby dňa 21. 01. 2014 (á 61,41 eur + režijný paušál 8,04 eur), účasť na pojednávaní dňa 07. 10. 2014 (á 61,41 eur + režijný paušál 8,04 eur), odvolanie zo dňa 07. 10. 2014 (á 61,41 eur + režijný paušál 8,04 eur), účasť na pojednávaní dňa 20. 10. 2015 (á 61,41 eur + režijný paušál 8,39 eur), účasť na pojednávaní dňa 28. 01. 2016 (á 61,41 eur + režijný paušál 8,58 eur), účasť na pojednávaní dňa 08. 03. 2016 (á 61,41 eur + režijný paušál 8,58 eur), spolu vrátane 20 % DPH v sume 585,10 eur s tým, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania advokátskej kancelárii. 2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p. (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť, alternatívne zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nemal vôľu uzavrieť revolvingovú zmluvu a nemal vedieť, čo revolving má byť, pričom nielen, že toto tvrdenie žalobca začal tvrdiť až dodatočne po podaní žaloby, ale z jeho tvrdení ani zo záverov súdu prvej inštancie nie je zrejmé, na základe akých skutkových okolností mal toto tvrdenie žalobcu za preukázané a ako sa vyporiadal so skutočnosťami, ktoré vyplývajú zo súdneho spisu a tvrdenie žalobcu popierajú, nakoľko tvrdeniu žalobcu odporuje samotná zmluva o revolvingovom úvere, ktorá je označená ako žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/zmluva o revolvingovom úvere, v ktorej jednotlivých častiach sa uvádzajú údaje o revolvingu, rovnako tak aj v zmluvných dojednaniach (článok 4 definujúci pojem revolving, jeho poskytnutie, článok 9 upravujúci možnosť jeho jednostranného vypovedania). Vytkol súdu prvej inštancie, že svoje rozhodnutie založil na tvrdeniach žalobcu, ktoré sú v rozpore s jeho vlastným konaním, nakoľko to bol žalobca, ktorý podal žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru, preto mal v konaní preukázať, že nechcel vôbec žiadať o revolvingový úver a že mu to aj oznámil, pričom je však podstatné, že žalobca svoje konanie nezačal spochybňovať ihneď po uzavretí zmluvy, ale až po uplynutí 5 rokov od jej uzavretia podaním žaloby na súd, preto ak je spôsob správania zmluvných strán považovaný súdnou praxou za určitý spôsob (návod) pre výklad zmluvy, potom je z napadnutého rozsudku nezrozumiteľné ako sa súd prvej inštancie vyporiadal s týmto vlastným konaním žalobcu. Poukázal na skutočnosť, že dňa 29. 12. 2010 bol v prospech žalobcu vyplatený revolving, ktorý (ani čiastočne) nevrátil a nikdy vo vzťahu k nemu ani tvrdil, že revolving nechcel alebo iné obdobné tvrdenie, avšak prvoinštančný súd sa žiadnym spôsobom nevyporiadal so zákonnými ustanoveniami, ktoré určujú ako sa má vykladať písomný právny úkon v zmysle § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaný v odvolaní uviedol, že zmyslom písomnej formy právneho úkonu je okrem iného zabezpečiť určitú formu právnej istoty a stability v zmluvnom vzťahu práve pred takou situáciou, kedy by jeden z účastníkov tvrdil ohľadne vzájomného vzťahu niečo iné, preto ak sa porovnajú tvrdenia žalobcu v roku 2009 a 2014 je zrejmé, že koná účelovo, nakoľko ak nechcel vstúpiť do zmluvného vzťahu, potom vzniká legitímna otázka, prečo vôbec žiadal o revolvingový úver, keďže návrh na uzavretie zmluvy predložil vo forme žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru, avšak z napadnutého rozsudku je nepreskúmateľné, v čom malo spočívať nejaké vnútenie iného zmluvného vzťahu. Poukázal na skutočnosť, že tvrdenia žalobcu spochybňujú aj otázky, prečo od uzavretej zmluvy neodstúpil, či sumu revolvingu po jej prijatí okamžite vrátil, či ho v tejto veci písomne kontaktoval, avšak uvedené otázky, ktoré by logicky vznikli pri zisťovaní pravdivosti tvrdení žalobcu, súd prvej inštancie ani neskúmal, a preto z jeho rozhodnutia vyplýva záver, že postačuje, aby po takmer 5 rokoch dlžník vyhlásil, že zmluvu nechcel uzavrieť a pre konajúci súd ide o dostatočný argument k tomu, aby dospel k záveru, že zmluva nebola uzavretá napriek tomu, že takýto spôsob výkladu základných zásad súkromného práva (najmä pacta sunt servanda) nemá oporu v žiadnom zákonnom ustanovení (a dokonca ani v ustanoveniach o ochrane spotrebiteľa) a poukázal na právne závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 547/2012. Žalovaný v odvolaní napadol nezákonnosť záverov súdu prvej inštancie v súvislosti s tvrdeniami o povahe revolvingu, nakoľko nezákonne posudzoval, kedy sa revolving má alebo nemá poskytovať, keďže ide o otázku dohody zmluvných strán, ktorá bola v tomto prípade prejavená uzavretím zmluvy, a preto žalobca poskytnutie revolvingu mohol kedykoľvek písomne vypovedať (čo vyplýva aj z uzavretej zmluvy), a to aj bez uvedenia dôvodu, avšak tak neurobil, peňažné prostriedky z revolvingu prevzal a ani vtedy ich nevrátil s tvrdením, že ich nechce alebo, že to nezodpovedá jeho vôli pri uzatváraní zmluvy. Uviedol, že zmluva o revolvingovom úvere určuje podmienky revolvingu, jeho parametre, definuje pojem revolving, kedy sa poskytuje a pod., pričom údaje o revolvingu obsahuje aj Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, ktoré je súčasťou zmluvy s tým, že v zmysle článku 7. ods. 7.1 zmluvných dojednaní predstavuje toto oznámenie neoddeliteľnú súčasť zmluvy, teda podľa vôle zmluvných strán oznámenie tvorí súčasť zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania a v tejto súvislosti poukázal na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Prešove, č. k. 13Co/111/2014 - 166, ktorý ohľadne významu oznámenia veriteľa ako súčasti zmluvy súd uviedol, že „V zmysle čl. 7 zmluvných dojednaní predstavuje zároveň toto oznámenie neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Podľa vôle zmluvných strán teda toto oznámenie tvorí súčasť zmluvy uzavretej medzi jej účastníkmi.“ Vytkol súdu prvej inštancie, že jeho závery ohľadne revolvingu a jeho dojednaniu odporujú skutkovému stavu a tiež právnemu poriadku, nakoľko podmienky revolvingu sú dohodnuté v zmluve o revolvingovom úvere, po dobu piatich rokov sporné neboli, a to ani po vyplatení revolvingu žalobcovi, pričom výška úveru, RPMN, ako aj výška mesačnej splátky a pod. sú uvedené aj priamo v zmluve. Uviedol, že revolvingový úver je úverom, ktorého existenciu predpokladá priamo únijné právo (smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (Ú. v. EÚ L 133, 22. 05. 2008) a aj vnútroštátna práva úprava, ktorá je implementáciou ustanovení smernice, keď zákon o spotrebiteľských úveroch (či už to bol zákon č. 258/2001 Z. z. alebo neskôr zákon č. 129/2010 Z. z.) predpokladá poskytovanie revolvingových úverov, opakované poskytovanie úverov a priamo stanovuje osobitné predpoklady (napríklad § 3 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. pri výpočte RPMN, pri tom, ak nie je možné nejaké údaje uviesť pri uzavretí zmluvy a podobne), preto ak samotný zákonodarca upravuje v rámci výpočtov RPMN špecifický mechanizmus pre výpočet uvedeného údaju napríklad pre revolvingový úver, kontokorent, kreditné karty a pod., potom počíta s tým, že revolvingové úvery sa bežne poskytujú. Poukázal na skutočnosť, že ak sa predpokladá poskytovanie revolvingových úverov, potom je zrejmé, že to môže byť len základe jedného právneho úkonu (jednej zmluvy) a nie na základe samostatných zmlúv (kedy by už pochopiteľne o revolvingový úver nešlo, ale o bežný úver), preto sú úvahy súdu prvej inštancie o rozpore revolvingu so zákonom nesprávne s tým, že aj Európska komisia za účelom zavedenia jednotného mechanizmu výpočtu RPMN, obzvlášť pre prípady opakovaných (revolvingových) úverov, či zmlúv uzavretých na dobu neurčitú a pod. vydala metodickú pomôcku pre výpočet RPMN (dostupné napríklad Y.:/..V..N..D..S.--XXXX), kde opakovane hovorí a upravuje návod na výpočet RPMN pre revolvingové úvery. Nestotožnil sa ani so závermi súdu prvej inštancie ohľadne neuvedenia náležitostí zmluvy o revolvingovom úvere v zmysle ust. podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. účinného v čase uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere medzi účastníkmi konania (strany sporu od 01. 07. 2016, pozn. odvolacieho súdu), ktorý nevyžadoval, aby boli sumy istiny, úroku a iných poplatkov tvoriace jednu splátku uvedené jednotlivo popri sebe, nakoľko takáto požiadavka by mala reálne a praktické opodstatnenie len vtedy, ak by sa istina, úroky alebo poplatky uhrádzali v iných termínoch splatnosti, v rôznych počtoch splátok a podobne, čo však nie je prípad zmluvy uzavretej medzi stranami. Žalovaný vo svojom odvolaní uviedol, že význam osobitného rozpisovania jednotlivých položiek spočíva, resp. súvisí s otázkou plnenia záväzku, nakoľko ak sa jednou splátkou uhrádza aj istina a úrok, potom je záväzok splnený pripísaním sumy úhrady na účet veriteľa, ale ak by uskutočnená úhrada nepostačovala na ich úplné splatenie (teda celej splátky), potom v zmysle zákonného pravidla sa platba použije najskôr na úhradu istiny a následne na úrok, teda v prípade, ak sa splátkou uhrádza aj istina a úrok nemá rozlišovanie danej splátky na časť istiny a časť úroku žiadny reálny a praktický význam. Poukázal na skutočnosť, že zmluva obsahuje nielen zákonom vyžadovanú výšku splátky, termín splatnosti splátky (ku ktorému dňu sa platí) a počet splátok, teda aj náležitosť podľa ust. § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z., ale nad rámec toho obsahuje aj dátum splatnosti prvej splátky (v Oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi) a nakoľko sú ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere výsledkom implementácie smernice Rady 2008/48, je dôležité a podstatné vychádzať pri výklade predmetného ustanovenia aj z jej ustanovení ako to osobitne určuje aj článok 22 ods. 1 smernice. Uviedol, že podľa článku 10 ods. 1 písm. h) smernice, má zmluva obsahovať výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia, keď z nemeckej, anglickej a českej jazykovej verzie vyplýva požiadavka na uvádzanie počtu platieb, ale nie ich rozpisovanie, pričom predmetná smernica má v rámci únijného práva povahu plnej harmonizácie, preto nie sú členské štáty oprávnené legislatívne (v podobe prijímania právnych noriem) alebo aplikačne (v podobe rozhodovania svojich orgánov) prijímať odchylné ustanovenia s tým, že to výslovne vyplýva z článku 22 smernice a poukázal na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Prešove, č. k. 13Co/111/2014 - 166, ktorý sa v celom rozsahu stotožnil s jeho argumentáciou o náležitostiach zmluvy o revolvingovom úvere a výkladom príslušných zákonných ustanovení, ktoré ich upravujú. Žalovaný sa nestotožnil ani so závermi súdu prvej inštancie, že ustanovenie o výške úroku má byť neplatné, nakoľko odporuje zákonu č. 258/2001 Z. z., na ktorého iné ustanovenia sa v napadnutom rozsudku odvoláva s tým, že porovnávanie úrokových sadzieb bánk a nebankových subjektov je zavádzajúce a vecne nedôvodné, pričom súd prvej inštancie nerozhodoval na základe príslušných právnych noriem, nakoľko ak je určitá otázka riešená osobitným ustanovením, potom je aplikácia všeobecného ustanovenia (použiteľného pre prípad absencie konkrétnej, špeciálnej úpravy) vylúčená. Uviedol, že podľa ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy 02. 03. 2009 platilo, že ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov a nejde o spotrebiteľský úver podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú bankami za spotrebné úvery v mieste bydliska spotrebiteľa a v čase uzavretia zmluvy, a nakoľko na základe zmluvy o revolvingovom úvere číslo 8100019238 bol poskytnutý úver, ktorý má charakter spotrebiteľského úveru podľa zákona č. 258/2001 Z. z., potom sa v zmysle ust. 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka malo vo veci aplikovať posúdenie odplaty za požičanie peňažných prostriedkov podľa ustanovení § 3 ods. 10, 11 zákona č. 258/2001 Z. z., avšak súd prvej inštancie uvedené ustanovenia nepoužil, v dôsledku čoho sú nesprávne nielen jeho právne závery, ale aj skutkové zistenia napriek tomu, že výška maximálnej ročnej odplaty bola zverejnená a všeobecne známa, ale bez odôvodnenia ju v rozsudku nezohľadnil, pričom nebol ani oprávnený zo zákona určovať, čo je a nie je primeraná odplata, pretože táto kompetencia bola zákonom daná Ministerstvu financií SR. Poukázal na skutočnosť, že maximálna výška odplaty za rovnaký spotrebiteľský úver (zmluvy uzatvorené od 16. februára 2009 do 15. mája 2009), ako bol poskytnutý na základe zmluvy, bola 68,98 % a je vylúčené aj to, aby výška odplaty bola v rozpore s dobrými mravmi, pretože ak zákon v otázke odplaty výslovne vymedzil určitú prípustnú hranicu odplaty (z hľadiska jej výšky), potom takto vymedzená hranica nemôže byť negovaná cez právne neurčitý pojem dobrých mravov a odporuje tomu aj základný princíp aplikácie práva lex specialis derogat lex generalis. Uviedol, že výška odplaty za úver podľa zmluvy uzavretej medzi stranami bola nižšia ako maximálne povolená odplata a teda v súlade s obmedzením vyplývajúcim zo zákona č. 258/2001 Z. z., preto je nesprávny záver žalobcu, aby dohoda o odplate v zmluve o revolvingovom úvere bola neplatná, pričom rozsudok Krajského súdu v Bratislave, na ktorý sa v rozsudku poukazuje, sa týkal skutkovo odlišnej situácie a pre túto vec je nepoužiteľný. 3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že súd prvej inštancie dospel k správnym právnym záverom, na ktorých následne založil svoje rozhodnutie a navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. Vo vzťahu k námietke žalovaného v odvolaní, že začal tvrdiť skutočnosť, že nemal vôľu uzavrieť revolvingovú zmluvu a nevedel, čo je revolving, až dodatočne, po podaní žaloby, poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 M Cdo 17/2010, sp. zn. 5 Cdo 79/2010 a uviedol, že ktorýkoľvek z účastníkov konania má právo uvádzať kedykoľvek v priebehu konania nové skutočnosti a dôkazy, tieto súdu predkladať a navrhovať vykonanie nových dôkazov, pričom v súlade s ust. § 120 ods. 4 O. s. p. toto zákonné právo trvá až do momentu ukončenia dokazovania súdom s tým, že podľa ust. § 101 ods. 1 O. s. p. sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu. Žalobca uviedol, že nemal záujem uzatvoriť revolvingovú zmluvu znejúcu na výšku úveru, čo preukazuje aj fakt, že prostredníctvom formulára, „Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru“ požiadal o poskytnutie úveru vo výške 1.095,40 eur, teda žiadal žalovaného o poskytnutie úveru, avšak tento mu bol vyplatený v úplne inej, než požadovanej výške, čo znamená, že skutočne nemal záujem o takýto úver, pričom súd prvej inštancie dokazovaním dospel k záveru, že žalovanému revolving splatil, a to dokonca v sume vyššej, než mu bola poskytnutá s tým, že žalobný návrh podal v zákonnej lehote dňa 21. 01. 2014. Súhlasil s právnym posúdením revolvingovej zmluvy ako zmluvy spotrebiteľskej prvoinštančným súdom, ako aj so záverom, že je v rozpore so zákonom, nakoľko obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku predstavujúcu správanie odporujúce spotrebiteľskému právu, a preto ju možno považovať za zmluvu uzavretú v rozpore s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka a Zákona o spotrebiteľských úveroch, keď zmluva neobsahovala ani výšku, počet a termíny splátok istiny a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami, ktoré sú podstatnými náležitosťami takejto zmluvy z dôvodu jej určitosti. Uviedol, že Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru bola žalovanému podaná dňa 26. 02. 2009 a Oznámenie žalovaného o schválení úveru - revolvingová zmluva, mu bolo zaslané dňa 02. 03. 2009 s tým, že oba tieto dokumenty sú dvoma samostatnými odlišnými zmluvami, pričom Zmluva o revolvingovom úvere zo dňa 02. 03. 2009 neobsahuje podpis klienta, žiadateľa o úver, a nemal možnosť sa s ňou nijakým spôsobom vopred oboznámiť, a teda jej obsah podľa svojich požiadaviek ovplyvniť. Uviedol, že súd prvej inštancie správne poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1Cob/309/2012 - 334, ktorý konštatoval, že nie je možné oddeliť jednotlivé ustanovenia o revolvingovom úvere od ostatných zmluvných dojednaní, ktoré by mohli prípadne tvoriť samostatné ucelené zmluvné dojednania, preto nie je možné ustanovenia o revolvingovom úvere odčleniť od ostatných ustanovení zmluvy, ktorú so žalovaným uzavrel, a poskytnutie revolvingového úveru a súčasné správanie sa žalovaného v súvislosti s uzavretím zmluvy považoval za nekalú praktiku, pričom rovnaký právny názor zastáva aj Krajský súd v Košiciach v rozhodnutí pod sp. zn. 6Co/764/2014, 6Co/699/2014, Krajský súd v Trenčíne, sp. zn. 5Co/96/2015, Okresný súd Vranov nad Topľou, sp. zn. 3C/200/2012, a preto Oznámenie o schválení úveru jednoznačne nemôže predstavovať neoddeliteľnú súčasť Zmluvy o revolvingovom úvere, pričom žalovaným uvedená citácia z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, č. k. 13Co/111/2014 - 166, nie je argumentácia súdu ale žalovaného, ktorý bol stranou v spore. Žalobca uviedol, že podmienky revolvingu, dohodnuté v Žiadosti o poskytnutie úveru/Zmluve o revolvingovom úvere zo dňa 26. 02. 2009 obsahujú odlišné dojednania o revolvingovom úvere, ako tie, ktoré sú obsiahnuté v Oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi/Zmluve o revolvingovom úvere, nakoľko poskytnutá čiastka revolvingu v Žiadosti je uvedená v sume 542,32 eur, ale poskytnutá čiastka revolvingu v Oznámení je uvedená v sume 601,47 eur, zmluvná odmena za poskytnutie úveru je v Žiadosti uvedená vo výške 913,16 eur, ale v Oznámení je zmluvná odmena uvedená vo výške už 1.021,61 eur, pričom ročná úroková sadzba revolvingu uvedená v Žiadosti činí 68,85 %, ale úroková sadzba revolvingu v Oznámení činí 67,55 %, teda po podaní Žiadosti a jej schválení a do vydania Oznámenia došlo k zmenám týkajúcich sa výšky úveru, s ktorými nemal možnosť sa oboznámiť, navrhovať ich zmenu, či svojim podpisom potvrdiť tieto zmeny, a preto súd prvej inštancie správne skonštatoval, že dohoda o revolvingu predstavuje neplatný právny úkon pre viaceré nedostatky. Žalobca vo vyjadrení poukázal na skutočnosť, že Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru bola podaná dňa 26. 02. 2009, Oznámenie o schválení úveru bolo vyhotovené dňa 02. 03. 2009, teda v tomto časovom období, v ktorom bol v platnosti zákon č. 258/2001 z. z. účinný od 01. 01. 2009 do 30. 11. 2009, avšak zmluva neobsahovala zákonom požadované podmienky ust. § 4 ods. 2 písm. i), a preto správne konštatoval prvoinštančný súd, že poskytnutý spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov, pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Sžo 32/2014. Uviedol, že Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v Článku 10 ods. 2 písm. h) uvádza, že zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia, pričom podľa ods. 1 predmetného Článku „Zmluvy o úvere vypracujú písomne alebo na inom trvalom nosiči. Každá zmluvná strana dostane jedno vyhotovenie zmluvy o úvere. Týmto článkom nie sú dotknuté žiadne vnútroštátne pravidlá týkajúce sa platnosti uzavretia zmlúv o úvere, ktoré sú v súlade s právom Spoločenstva.“ z čoho vyplýva, že štátnu právnu úpravu nad rámec úpravy obsiahnutej v Smernici EP a R 2008/48/ES, ktorá tejto neodporuje, je rovnako potrebné dodržiavať. Stotožnil sa s konštatovaním prvoinštančného súdu, ktorý pri stanovení výšky ročnej úrokovej sadzby vychádzal z prehľadu Národnej banky Slovenska, ktorá v čase uzavretia zmluvy stanovovala výšku úrokových sadzieb pri spotrebiteľských úveroch od jedného roka do päť rokov vo výške 10,9816 % ročne, z dôvodu ktorého dospel k záveru, že výška úrokovej sadzby je v porovnaní s výškou samotného úveru neprimeraná a v rozpore s dobrými mravmi, a poukázal na odborný článok I.. D. uverejnený v Bulletine slovenskej advokácie, č. 7 - 8/2009, rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 5Co/96/2015 a Najvyššieho súdu ČR zo dňa 15. novembra 2005, sp. zn. 32 Odo 1022/2004 s poukazom na znenie aplikovateľných ust. § 2 písm. p), § 7 ods. 2 písm. a), § 7 ods. 2 písm. b), § 8 ods. 1 písm. d) zákona č. 250/2007 Z. z. 4. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu, ktoré bolo doručené jeho právnemu zástupcovi dňa 31. 08. 2016, nevyjadril. 5. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 380 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 31. januára 2019 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom. 6. Podľa § 470 ods. 1 C. s. p. (zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 7. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 8. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.047,12 eur z dôvodu, že poskytnutý úver žalobcovi na základe Zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 02. 03. 2009 je v zmysle ust. § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. bezúročný a bez poplatkov, a preto sa žalovaný prijatím plnenia v sume 2.544,25 eur prevyšujúceho poskytnutý úver v sume 986,96 eur a 483,17 eur bezdôvodne v sume 1.047,12 eur na úkor žalobcu obohatil a je povinný bezdôvodné obohatenie vydať. 9. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca Žiadosťou o poskytnutie revolvingového úveru zo dňa 26. 02. 2009 požiadal žalovaného o revolvingový úver v sume 1.095,40 eur s tým, že ho splatí v 30 mesačných splátkach po 66,95 eur, pri predpokladanej RPMN vo výške 68,85 % a ročnej úrokovej sadzbe úveru vo výške 68,85 %, pričom zmluvná odmena veriteľa by bola v sume 913,16 eur. Žalovaný v Oznámení o schválení úveru dlžníkovi - Zmluva o revolvingovom úvere zo dňa 02. 03. 2009 uviedol, že žalobcovi schválil úver vo výške 1.095,40 eur so splatnosťou 30 mesiacov a mesačnou splátkou vo výške 66,95 eur, pričom RPMN úveru bola vo výške 65,50 %, ročná úroková sadzba úveru vo výške 68,86 % a odplata za poskytnutie služby v sume 108,44 eur. 10. Z karty klienta (č. l. 74 spisu) ďalej vyplýva, že žalovaný poskytol žalobcovi na bankový účet č. 2612494362/1100 dňa 02. 03. 2009 úver vo výške 986,96 eur a dňa 29. 12. 2010 v sume 483,17 eur. 11. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie o neprijateľnej, a preto neplatnej zmluvnej podmienke spočívajúcej v tom, že poskytnutie úveru žalobcovi v sume 986,96 eur napriek skutočnosti, že v Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru zo dňa 26. 02. 2009 žiadal o poskytnutie úveru vo výške 1.095,40 eur, t. j. zníženého o zmluvnú odmenu vo výške 108,44 eur uvedenej v Oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa 02. 03. 2009, nakoľko neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany hrubú nerovnováhu, pričom znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná, t. j. aj taká, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti iba záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch, rozsudok ESD C-26/13, Arpád Kásler, Hajnalka Káslerne Rábai proti OTP Jelzálogbank Zrt z 30. apríla 2014, bod 58), pričom tento princíp je už zakomponovaný aj v ust. § 53 ods. 4 písm. v) Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím zmluvy preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve alebo, za ktoré spotrebiteľ nedostáva dohodnuté protiplnenie. 12. Nebolo možné súhlasiť s námietkou žalovaného v odvolaní, že výška odplaty za poskytnutý spotrebiteľský úver (úroková sadzba) bola dohodnutá v rámci maximálnej výšky odplaty určenej nariadením vlády SR č. 238/2008 Z. z., a preto je vylúčené, aby bola v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov vždy podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých mravov (§ 39 Občianskeho zákonníka), pričom ani doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a predstavujú základný hodnotový poriadok, teda cena plnenia nie je vyňatá zo súdnej kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti a ani kontroly podľa generálnej klauzuly upravenej ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o viac ako 100 % je neprijateľná, odporuje dobrým mravom a je netolerovateľná za žiadnych okolností, preto súd prvej inštancie správne postupoval, ak posúdil ako neplatné dojednanie úrokov za poskytnutý úver vo výške 68,86 %, nakoľko priemerná ročná úroková sadzba spotrebiteľských úverov pre domácnosti (na obdobie 1 až 5 rokov) bola vo februári 2009 vo výške 13,1760 % (Y.:/..L..D.-A.-P.-D.-A.-C.-X.-A.-M.-J.). 13. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku považuje za potrebné poukázať aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 MCdo 1/2009 zo dňa 31. 07. 2009, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že „Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovaných peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy. Ak dodávateľ predformuluje v spotrebiteľskej zmluve klauzuly, ktoré sú v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak sa dostáva do rozporu so zákonom a takéto klauzuly sú neplatné (§ 39 Občianskeho zákonníka)“. 14. V zmysle článku 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/ EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, sú členské štáty povinné zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Z uvedeného článku vyplýva, že vnútroštátne súdy sú povinné iba neuplatniť nekalú podmienku, aby nebola záväzná pre spotrebiteľa, nemôžu však zmeniť jej obsah. Táto zmluva totiž musí v zásade existovať ďalej bez akejkoľvek zmeny okrem odstránenia nekalých podmienok, pokiaľ je jej ďalšia existencia možná v súlade s pravidlami vnútroštátneho práva. Pokiaľ by vnútroštátny súd mohol meniť obsah nekalých podmienok, ktoré sú uvedené v takýchto zmluvách, mohlo by sa tým ohroziť splnenie dlhodobého cieľa uvedeného v článku 7 smernice. Táto možnosť by totiž mohla prispieť k odstráneniu odstrašujúceho účinku pre predajcov alebo dodávateľov spočívajúceho v tom, že sa takéto nekalé podmienky voči spotrebiteľovi jednoducho neuplatnia, keďže predajcovia alebo dodávatelia by sa mohli pokúšať dotknuté podmienky používať, pretože by vedeli, že aj keby bolo rozhodnuté o ich neplatnosti, mohol by vnútroštátny súd zmeniť zmluvu v potrebnom rozsahu, a tak by ich záujmy ostali zabezpečené. Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 nemožno chápať tak, že vnútroštátnemu súdu v prípade, že zistí existenciu nekalej podmienky v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, umožňuje zmeniť obsah uvedenej podmienky namiesto toho, aby ju voči spotrebiteľovi jednoducho neuplatnil (rozsudok Súdneho dvora EÚ C-618/10 Banco Espanol de Crédito SA proti Joaquínovi Calderónovi Caminovi, bod 65, 69, 71). 15. Z uvedeného vyplýva, že ak úroková miera dohodnutá medzi stranami v spotrebiteľskom úvere podstatne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, je takéto dojednanie pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné, v dôsledku čoho zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. h) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ročnú úrokovú sadzbu, a preto sa úver poskytnutý z takejto zmluvy podľa ust. § 4 ods. 3 zákona považuje za bezúročný a bez poplatkov. 16. Z obsahu spisu vyplýva a medzi stranami nebolo ani sporným, že žalovaný ako veriteľ poskytol žalobcovi dňa 02. 03. 2009 sumu 986,96 eur a dňa 29. 12. 2010 sumu 483,17 eur, spolu 1.470,13 eur a žalobca celkovo splatil žalovanému sumu 2.544,25 eur, preto sa žalovaný prijatím sumy 1.047,12 eur prevyšujúcej poskytnuté plnenie na úkor žalobcu v zmysle ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodne obohatil, nakoľko prijal plnenie bez právneho dôvodu, keďže právo na úroky a poplatky z poskytnutého úveru nemal, v dôsledku čoho je v zmysle ust. § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka povinný žalobcovi bezdôvodné obohatenie vydať. 17. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku považuje odvolací súd za potrebné dodať, že ak žalobca so žalovaným mienili uzavrieť zmluvu o spotrebiteľskom úvere, takáto zmluva v písomnej forme v spore ani predložená nebola, nakoľko z predloženej písomnosti označenej ako „Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluva o revolvingovom úvere Č.. XXXXXXXXXX“ podpísanej žalobcom (dlžníkom - spotrebiteľom) dňa 26. 02. 2009 a žalovaným (veriteľom - dodávateľom) dňa 02. 03. 2009 v Bratislave, jednoznačne vyplýva, že žalobca okrem žiadosti s konkrétnym obsahom (vyplnený bod 5. formulára Žiadosť/Zmluva) nemohol akceptovať a podpísať aj bod 6. Údaje o schválenom revolvingovom úvere, pretože v čase, keď žalobca Žiadosť/Zmluvu podpisoval, táto časť formulára nebola vôbec vyplnená a žalovaný ju vyplnil až následne, bez účasti žalobcu na svojom pracovisku v Bratislave s tým, že žalobcovi sa Žiadosť/Zmluva vrátila doplnená v bode 6. a podpísaná veriteľom s dátumom podpisu dňa 02. 03. 2009. 18. Zo Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru, t. j. formuláru návrhu zmluvy, jednoznačne vyplýva, že dlžník mal vyplniť jednotlivé body, okrem bodu 6. predmetnej žiadosti, kde je výslovne uvedené „nevypĺňajte“, a preto mala byť správne táto Žiadosť posúdená ako návrh na uzatvorenie zmluvy, pričom žalovaný (veriteľ) neakceptoval podmienky žalobcu uvedené v Žiadosti o uzavretie zmluvy za tých istých podmienok, ktoré žalobca sám podpísal, nakoľko „Údaje o požadovanom revolvingovom úvere“ (bod 5. Žiadosti/Zmluvy) nie sú úplne zhodné s „Údajmi o schválenom revolvingovom úvere“ (bod 6. Žiadosti/Zmluvy) a taktiež v dokumente „Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - Zmluva o revolvingovom úvere Č.. XXXXXXXXXX“ podpísaného dňa 02. 03. 2009 veriteľom v Bratislave, preto prijatie návrhu, ktorý obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh (§ 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka). 19. Z obsahu bodu 2.1. Zmluvných dojednaní Zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., vyplýva, že sa počíta so situáciou, že údaje Žiadosti/Zmluvy bodu 5. a 6. môžu byť odlišné, keď priamo obsahom Žiadosti/Zmluvy v bode 7. je zahrnuté „vyhlásenie dlžníka o tom, že berie na vedomie, že ním požadovaná čiastka úveru je maximálna a že veriteľ je oprávnený pri posúdení schopnosti dlžníka aj spoludlžníkov splácať požadovanú výšku úveru jednostranne znížiť, upraviť výšku, počet a splatnosť jednotlivých splátok úveru, RPMN úveru, pričom výška úrokov a RPMN nebude vyššia než v prípade úveru požadovaného dlžníkom v bode 5. bez toho, aby to znamenalo porušenie povinností zo strany veriteľa“, nakoľko však chýba prejav vôle dlžníka (žalobcu) o akceptácii údajov o schválenom úvere žalovaným (veriteľom), nemožno považovať zmluvu za uzavretú. Súhlas žalovaného s revolvingovým úverom vyjadrený podpisom dňa 02. 03. 2009 na Žiadosti/Zmluve je len jednostranný úkon, ktorý nie je zmluvou a neobsahuje dohodu strán o výške úveru, o splátkach, o výške úroku a ani iných náležitostiach spotrebiteľského úveru (ide o návrh na uzavretie zmluvy), pričom ani Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa 02. 03. 2009 nemožno považovať za uzavretie zmluvy o revolvingovom úvere, pretože predstavuje iba jednostranné oznámenie veriteľa vo vzťahu k dlžníkovi, ktorý nie je súčasťou dvojstranného právneho úkonu účastníkov - Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluvy o revolvingovom úvere. 20. Odvolací súd považuje zároveň za potrebné uviesť, že zavádzajúcim je už samotný názov zmluvy ako Zmluvy o revolvingovom úvere, hoci zmluva obsahuje údaje týkajúce sa dvoch úverov (úveru aj revolvingového úveru), pričom sa uzatvára na formulári veriteľa, ktorý je zároveň žiadosťou o poskytnutie úveru aj zmluvou o úvere, avšak túto skutočnosť nemožno zneužívať k záveru, že došlo k vzniku zmluvy, uzavretiu platnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere v prípade, kedy nie je vylúčená akákoľvek ďalšia manipulácia s textom (napr. dodatočné dopisovanie údajov do formulára po podpise dlžníkom), keď dlžník podpísal iba žiadosť o poskytnutie úveru, nakoľko pre vznik a platnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa vyžaduje dvojstranný prejav vôle (§ 34 a § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a podpis oboma zmluvnými stranami, teda dlžníkom a veriteľom, prípadne aj spoludlžníkom/mi s tým, že nesmú byť žiadne pochybnosti o tom, pod aký text účastníci zmluvy pripojili svoj podpis (čo z hľadiska obsahu listiny podpisujú). 21. Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúcim všetky požiadavky podľa ust. § 220 ods. 2 C. s. p., v ktorom sa správne a presvedčivo argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením veci, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. potvrdil. 22. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalobcovi úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).