Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/177/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315206492 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1315206492.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: Martin Klíma - AUTO DAREX, so sídlom Domkárska 17, Bratislava, IČO: 36 979 333, zastúpeného VRBA & PARTNERS s.r.o., so sídlom Sliezska 9, Bratislava, proti žalovanému: C. T., P. J. J. XX, Q. N., S. na K.: G. E. XX, J., o zaplatenie 7.200 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného údu Bratislava III zo dňa 24. októbra 2016, č.k. 44C 232/2015-58, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 3.600 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 3.600 eur od 13.03.2015 do zaplatenia. Žalobca má nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.600 eur istiny s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 3.600 eur od 13.03.2015 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol. Rozhodol, že žiadna z procesných strán nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodol tak podľa § 409 ods. 1, § 411, § 436 ods. 1, § 344, § 345 ods. 2, § 349 ods. 1, § 351 ods. 1, 2, § 502 ods. 1, § 369 ods. 1 Obch. zákonníka, § 517 ods. 2 Obč. zákonníka, § 3 a § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. s odôvodnením, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že medzi stranami sporu bol záväzkovo-právny vzťah založený kúpnou zmluvou č. XXXXXXXXXXXXX X. K. XX.XX.XXXX, na základe ktorej žalovaný predal žalobcovi ojazdené osobné motorové vozidlo zn. E. G. E. R.: J. - XXX Q., Č. T.: F., V. Č. (ďalej len vozidlo) za kúpnu cenu 3.600 eur, uvedenú v článku III. kúpnej zmluvy. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že dodanie tovaru s právnou vadou sa považuje za podstatné porušenie zmluvy, keď táto skutočnosť vyplývala aj z ustanovení zmluvy (čl. V. bod 3, čl. VI. bod 3, 4) a taktiež nebolo sporné, že u predmetného motorového vozidla sa vyskytla právna vada, keď kriminalistickou expertízou po cestnej kontrole bolo zistené, že na karosérii bolo zbrúsené a vyrazené VIN číslo pomocou krycej farby a tmelu a že vozidlo bolo zaistené políciou, pretože išlo o odcudzené vozidlo. Žalobca sa domáhal zaplatenia celkovej sumy 7.200 eur, pozostávajúcej zo sumy 3.600 eur titulom odstúpenia od zmluvy a vrátenia kúpnej ceny a zo sumy 3.600 eur titulom zmluvnej pokuty. Dospel k záveru, že žalobca na základe podstatného porušenia zmluvy v podobe právnej vady predmetu kúpy platne odstúpil od uzavretej kúpnej zmluvy listom zo dňa 03.03.2015, ktorým oznámil žalovanému existenciu právnych vád a zároveň z tohto dôvodu odstúpil od uzavretej kúpnej zmluvy a žiadal o vrátenie kúpnej ceny. S poukazom na ust. § 351 ods. 2 Obch. zákonníka, podľa ktorého každá zmluvná strana je povinná vrátiť to plnenie, ktoré pred odstúpením prijala, ako aj s poukazom na ustálenú judikatúru (rozsudok NS SR 3Cdo 115/2008 zo dňa 26.02.2009) konštatoval, že nie je možné bez ďalšieho žalovať o vrátenie plnenia druhú zmluvnú stranu bez toho, aby bola v žalobe formulovaná synalagmatická povinnosť strán sporu vrátiť si vzájomne poskytnuté plnenia a v prípade nesprávnej formulácie petitu formou synalagmatického záväzku vzájomných plnení bude žaloba zamietnutá. Vzhľadom na to, že žalobca sa žalobou domáhal iba jednostranného vrátenia plnenia od žalovaného vo forme kúpnej ceny (aj keď v tomto prípade, keďže predmetné vozidlo bolo zaistené ako odcudzené, nemôže vrátiť žalobca plnenie, ktoré prevzal od žalovaného z titulu kúpnej zmluvy) zamietol žalobu v časti vrátenia kúpnej ceny a vyhovel žalobe v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 100% kúpnej ceny, keď strany sporu si dohodli zmluvnú pokutu v kúpnej zmluve písomne, žalobca preukázal porušenie povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou žalovaným, a to dodať predmet kúpnej zmluvy bez právnych vád. Uviedol, že žalovaný bol vyzvaný na zaplatenie zmluvnej pokuty listom zo dňa 03.03.2015, svoj záväzok nesplnil v lehote 7 dní, t.j. do 12.03.2015, čím sa dostal od nasledujúceho dňa do omeškania, a preto ho zaviazal aj na zaplatenie úroku z omeškania z dlžnej sumy vo výške podľa § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. o 8 percentuálnych bodov vyššie ako bola základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania, a to 0,05%, čo predstavuje úrok z omeškania vo výške 8,05% ročne a v časti prevyšujúcej ročný úrok z omeškania 8,05% žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p. tak, že žiadnej z procesných strán nepriznal právo na náhradu trov konania vzhľadom na ich čiastočný úspech v konaní. 2. Proti tomuto rozsudku, v časti zamietnutia žaloby o vrátenie kúpnej ceny, podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobca, žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a zaviazať žalovaného zaplatiť mu sumu 3.600 eur titulom vrátenia kúpnej ceny spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 3.600 eur od 13.03.2015 do zaplatenia a priznať mu právo na náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, keď s poukazom na § 351 ods. 1 Obch. zákonníka dospel k záveru, že v danom prípade nie je možné žalovať druhú zmluvnú stranu bez toho, aby bola v žalobe formulovaná synalagmatická povinnosť strán sporu vrátiť si vzájomne poskytnuté plnenia, ale nevzal do úvahy nemožnosť vrátenia odcudzeného vozidla, a teda nemožnosť z takéhoto plnenia zo strany žalobcu, hoci v odôvodnení rozsudku konštatoval, že v danom prípade nemôže žalobca vrátiť plnenie, ktoré v zmysle kúpnej zmluvy prevzal, keďže predmetné vozidlo bolo zaistené ako odcudzené. Uviedol, že nemôže žalovanému vydať motorové vozidlo vzhľadom na to, že žalovaný ani pri uzatváraní kúpnej zmluvy nebol vlastníkom vozidla, nemohol na žalobcu previesť vlastnícke právo k vozidlu, a preto neexistuje ani dôvod, prečo by orgány činné v trestnom konaní vydali vozidlo žalobcovi. Je teda zrejmé, že vozidlo nemôže vydať žalovanému z objektívnych dôvodov a splnenie jeho povinnosti, vyplývajúcej mu z § 351 ods. 2 Obch. zákonníka, a to vydať žalovanému vozidlo, je preto nemožné. S poukazom na § 575 ods. 1 Obč. zákonníka namietal, že v danom prípade došlo k zániku záväzku jedného z účastníkov zmluvy, a to tzv. nemožnosťou plnenia. Tento záver vyplýva aj z rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 6Co 250/07 zo dňa 17.04.2008, z odôvodnenia ktorého je zrejmé, že strana zmluvy, ktorej povinnosť zanikla nemožnosťou plnenia, je oprávnená domáhať sa splnenia povinnosti druhej zmluvnej strany. Poukázal na to, že žalobca nielenže nemá vozidlo, ale podľa rozhodnutia súdu prvej inštancie nemá ani nárok na vrátenie kúpnej ceny, ktorú za vozidlo zaplatil napriek tomu, že konal v dobrej viere a neporušil žiadnu zo svojich povinností uvedených v kúpnej zmluve a naopak žalovaný, ktorý porušil svoju povinnosť uvedenú v kúpnej zmluve, a to povinnosť previesť vlastnícke právo k predmetu predaja, disponuje zaplatenou kúpnou cenou za „prevod“ vozidla. 3. Žalovaný sa v odvolacom konaní nevyjadril. 4. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. 5. Predmetom odvolacieho konania bol žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie sumy 3.600 eur s príslušenstvom titulom vrátenia kúpnej ceny motorového vozidla po odstúpení od kúpnej zmluvy, uzavretej medzi stranami dňa 10.05.2012, listom zo dňa 03.03.2015 z dôvodu existencie právnych vád vozidla, pričom v konaní nebolo sporné, že predmetné vozidlo bolo zaistené políciou a následne bolo zistené, že išlo o odcudzené vozidlo. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca platne odstúpil od kúpnej zmluvy, uzavretej medzi stranami, a následne správne posudzoval žalobcom uplatnený nárok na vrátenie kúpnej ceny vozidla podľa § 351 ods. 2 Obch. zákonníka, podľa ktorého sú strany povinné vzájomne si vrátiť plnenia, ktoré prijali pred odstúpením od zmluvy, avšak toto ustanovenie nesprávne aplikoval na zistený skutkový stav v prejednávanej veci, keď konštatoval, že žalobca nemôže vrátiť plnenie, ktoré prijal, vzhľadom na to, že predmetné vozidlo bolo zaistené ako odcudzené, avšak pri právnom posúdení túto skutočnosť nezohľadnil, čo dôvodne žalobca namieta v odvolaní. Zo zistenia polície o odcudzení predmetného motorového vozidla vyplýva, že žalovaný v čase uzavretia kúpnej zmluvy so žalobcom nebol vlastníkom tohto vozidla, a preto nemohol previesť vlastnícke právo k vozidlu na žalobcu, v dôsledku čoho žalobca nie je oprávnený ani disponovať s predmetným motorovým vozidlom, a teda nemôže ho vydať žalovanému z objektívnych dôvodov, a preto plnenie tejto povinnosti žalobcu je nemožné, čo má za následok v zmysle § 575 ods. 1 Obč. zákonníka zánik povinnosti dlžníka plniť. Vzhľadom na zánik povinnosti žalobcu vydať žalovanému predmetné motorové vozidlo po odstúpení od zmluvy, vychádza rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď žalobu žalobcu v časti vrátenia kúpnej ceny vozidla zamietol len z dôvodu nevyjadrenia synalagmatického záväzku vzájomných plnení strán v petite žaloby v súlade s ustálenou judikatúrou, ktorú však nemožno aplikovať v prejednávanej veci vzhľadom na zistenú nemožnosť plnenia žalobcu. 6. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, v ktorej zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie sumy 3.600 eur s príslušenstvom titulom vrátenia kúpnej ceny vozidla, podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobe v tejto časti vyhovel. 7. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 a 2 C.s.p. tak, že žalobca, ktorý mal úspech v konaní, má nárok na náhradu trov konania prvoinštančného aj odvolacieho v celom rozsahu, keď neúspech mal len v nepatrnej časti, týkajúcej sa výšky úrokov z omeškania. 8. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).