Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Cob/123/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316205826 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Krišková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1316205826.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubici Kriškovej a členiek senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a JUDr. Ľubici Břouškovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava 811 09, IČO: 35 807 598, proti žalovanému: H. O., A.. XX.XX.XXXX, Ľ.. F. XX, N. P. XXX XX, o obnovu konania sp.zn. 25Cb/77/2003, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 25Cb/153/2016-118 zo dňa 22.11.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 25Cb/153/2016-118 zo dňa 22.11.2017 p o t v r d z u j e. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Bratislava III rozhodol, že povoľuje obnovu konania vedeného na tunajšom súde pod sp.zn. 25Cb/77/2003 a žalovaný má proti žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č.k. 25Cb/77/03-30 súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny vo výške 16.200,-- Sk spolu s 0,25% denným úrokom z omeškania od 14.01.2002 do zaplatenia a zároveň zaviazal žalovaného k náhrade trov konania vo výške 810,-- Sk. 3. Žalovaný dňa 08.04.2016 podal návrh na obnovu konania v súlade s ustanovením § 228 ods. 3 O.s.p., § 230, a § 228 ods. 1 písm. a), e) O.s.p. 4. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaný k námietke žalobcu, že zmluva o úvere je absolútny obchod a nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, v podrobnostiach sa vyjadril v podaní zo dňa 31.08.2017, kde uviedol: Zmluva uzavretá podľa Obchodného zákonníka nevylučuje, aby táto zmluva mohla mať spotrebiteľský charakter podľa osobitných predpisov - aplikáciu osobitných predpisov nevylučuje ani Obchodný zákonník. Je nepochybné, že žalovaný napĺňa definíciu spotrebiteľa podľa § 2 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 634/1992 Zb. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere a patrí mu ochrana, poskytovaná právnym poriadkom SR ako aj právom EU. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy (aj keď je v Občianskom zákonníku pomenovaná), ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre ktorú najmä Občiansky zákonník, ale aj iné právne predpisy, ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť (neprijateľné podmienky) na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Charakter spotrebiteľskej zmluvy môže mať zmluva kúpna, zmluva o dielo, poistná zmluva, zmluva o obstaraní zájazdu, lízingová zmluva, (zmluva o úvere), zmluva o dodávke plynu elektriny, o pripojení a ďalšie. Charakter spotrebiteľskej zmluvy môžu mať aj zmluvy uzatvárané podľa Obchodného zákonníka ako aj ďalších osobitných predpisov. Spotrebiteľská zmluva sa uzatvára medzi dodávateľom na strane jednej a spotrebiteľom na strane druhej. Dodávateľ je ten, ktorý pri uzavieraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom bude vždy osoba (fyzická či právnická), ktorá pri uzavieraní tejto zmluvy nekoná ako podnikateľ; teda osoba, ktorá pri uzavieraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom nie je rozhodujúce, či spotrebiteľ mal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy. (uznesenie Krajského súdu Bratislava z 30. apríla 2010, sp.zn. 5Co140/10-67). 5. K námietke žalobcu, že návrh na obnovu konania bol podaný oneskorene s poukazom na § 403 CSP žalovaný poukázal na ust. § 470 ods. 2 CSP a rozhodnutie NS SR sp.zn. 2Cdo/106/2016 z 27.04.2017. K tvrdeniu žalobcu že nepredložil dôkazy na preukázanie dôvodnosti žaloby žalovaný uvádza, že dôvod obnovy konania spočíva v tom, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (napr. uznesením Súdneho dvora C-76/10 Pohotovosť - Korčkovská, s rozsudkom súdu z 27.06.2000 spojené prípady C-240/98 - C-244/98 Oceano Gruppo Editorial SA, ako aj s rozsudkom súdu z 21.11.2002 C-473/00 Cofidis SA) ako aj s ustanoveniami Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá bola platná v čase rozhodovania súdu. Je nepochybné, že súd pozná právo, preto jeho obsah nie je potrebné dokazovať. Rovnako tak nie je potrebné dokazovať obsah označených súdnych rozhodnutí, ktorých obsah je žalobcovi rovnako ako súdu nepochybne známy. V rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Mostaza Claro C-168/05, Godard C-429/05 a Occáno Gruppo Editorial C-240/98 aţ C-244/98, súd judikoval, že súdy sú povinné aj bez návrhu posúdiť nekalý charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky, aby sa skutočne dosiahol sledovaný zmysel a cieľ článku 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS. Na tieto rozhodnutia nadviazalo rozhodnutie Cofidis C-473/00, v ktorom súd rozhodol, že s ohľadom na potrebu ochrany spotrebiteľa a naplnenie čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, ktorý predstavuje kogentné pravidlo európskeho práva, súd nemá aplikovať a prihliadnuť na také procesné pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré vo svojich účinkoch bráni naplneniu myšlienky a zmyslu ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami zavedenej smernicou Rady 93/13/EHS. Uvedenú judikatúru dopĺňajú aj rozhodnutia súdneho dvora vo veciach Pannon C-243/08 a VB Pénzügyi Lízing C-137/08, v ktorých súd judikoval, že vnútroštátny súd má bez ohľadu na námietky účastníkov konania bez návrhu - ex offo pred začatím konania posúdiť nekalú povahu zmluvných podmienok, ktoré zakladajú miestnu príslušnosť súdu na neprospech spotrebiteľa, a to aj vtedy, ak mu to vnútroštátne procesné pravidlá nedovoľujú (prípad Pannon - konanie po podaní odporu proti platobnému rozkazu). Súdny dvor teda judikoval, že: vnútroštátny súd je povinný vždy (aj pred začatím konania) skúmať nekalú povahu zmluvnej podmienky v zmysle čl. 6 ods. 1 smernice 93/13; vnútroštátny súd je povinný vždy (aj pred začatím konania) skúmať nekalú povahu zmluvnej podmienky v zmysle čl. 6 ods. 1 smernice 93/13 aj v prípadoch, keď mu to vnútroštátne procesné pravidlá nedovoľujú; vnútroštátny súd je povinný neaplikovať a neprihliadnuť na také procesné pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré znemožňuje naplniť európske právo a poskytnúť spotrebiteľovi ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ako aj na čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V závere svojho vyjadrenia žalovaný poukázal na publikované rozhodnutia na stránke Ministerstva spravodlivosti SR. 6. V posudzovanom prípade súd zhodne s podrobnou argumentáciou žalovaného mal za to, že Zmluva o úvere má charakter spotrebiteľskej zmluvy a odkázal na odôvodnenie žalovaného. 7. Pre posúdenie subjektívnej lehoty v súlade s ust. § 403 ods. 1 CSP (§ 230 ods. 1 O.s.p.) súd považoval za potrebné uviesť, že nie všetky rozsudky Súdneho dvora sú preložené do slovenského jazyka a takéto cudzojazyčné rozsudky nemôžu byť podkladom na začatie plynutia trojmesačnej lehoty na podanie prípadného návrhu na obnovu konania. Povinnosťou všetkých súdov pri aplikácii spotrebiteľských predpisov je vytvárať a vylúčiť z bežného života ľudí všetky neprimerané podmienky, ktoré zhoršujú kvalitu života. Je povinnosťou súdu postarať sa, aby spotrebiteľom neprijateľné klauzuly v zmluvách nezaväzovali, najmä ak občan sa ťažko orientuje nielen v zmluvách a v neprijateľných zmluvných podmienkach, ale aj v existujúcej judikatúre Súdneho dvora. V súlade s ust. § 403 ods. 1 CSP žalovaný spomenutú trojmesačnú subjektívnu lehotu na podanie návrhu na obnovu konania (dozvedel o dôvode obnove konania, alebo od toho času kedy ho mohol uplatniť) bola žalovaným dodržaná, pretože žalovaný sa o dôvode obnovy dozvedel až od exekútora na pojednávaní dňa 19.01.2016 (kedy mohol sa odvolávať na rozhodnutia súdneho dvora EU), pričom návrh na obnovu konania doručil súdu dňa 08.04.2016. Objektívna lehota na podanie návrhu na povolenie obnovenie konania je stanovená v § 230 ods. 2 O.s.p. bola taktiež dodržaná, pretože návrh na obnovu konania vychádza z ust. § 228 ods. 1 písmeno e) O.s.p.. V čl. 7 ods. 2 Ústavy SR je deklarovaná záväznosť právnych aktov Európskej únie a ich prednosť pred zákonmi SR (princíp priority). Vnútroštátne rozhodnutie musí byť v súlade s rozhodovacou líniou Súdneho dvora EÚ. Cieľ čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zbaviť spotrebiteľa neprijateľných podmienok „ musí byť napĺňaný v rovine pravidiel verejného poriadku (bod 50 uznesenia Súdneho dvora EÚ POHOTOVOSŤ/ Korčkovská C-76/10). Súd dal do pozornosti rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 3Co/60/2016. 8. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie žalobe na obnovu konania vyhovel, mal za to, že návrh je dôvodný s ohľadom na argumentáciu žalovaného. 9. Súd prvej inštancie o náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a náhradu trov konania priznal žalovanému, ktorý mal vo veci úspech. 10. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca (označenie podľa pôvodného konania), ktorý považuje žalobu na obnovu konania za podanú oneskorene. Uviedol, že žaloba na obnovu konania bola podaná viac ako 12 rokov odo dňa právoplatnosti rozsudku. Domnieva sa, že nie je možné rešpektovať žalobu na obnovu konania podanú žalovaným, nakoľko je v rozpore s princípom právnej istoty. Obe lehoty na podanie žaloby na obnovu konania subjektívna aj objektívna sú lehotami zákonnými a nie je možné ich predĺžiť. Zdôraznil, že zachovanie lehoty na podanie žaloby na obnovu konania je povinná preukázať strana sporu, ktorá obnovy domáha a neunesenie dôkazného bremena má za následok stratu sporu. Žalovaný nepreukázal nijakým spôsobom, v akom okamihu sa dozvedel o skutočnostiach tvrdených v žalobe. Žalovaný mohol dôkazy uvedené v žalobe navrhnúť v pôvodnom konaní, teda nejde o prípad, že by ich žalovaný nemohol bez svojej viny v pôvodnom konaní použiť. 11. Žalobca ďalej poukázal na § 399 C.s.p., podľa ktorého žaloba na obnovu konania nie je prípustná proti rozhodnutiu, ktorého zmenu alebo zrušenie možno dosiahnuť inak. Žalovaný mal možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred príslušným súdom podaním odvolania, dovolania a následne v exekučnom konaní, čo neurobil. Žaloba na obnovu konania je naviac aj nedôvodná. Vecná nesprávnosť rozsudku v konaní, ktorého obnova sa navrhuje, alebo odlišné právne posúdenie veci v inom obdobnom konaní, nie je dôvodom základnú procesnú prípustnosť obnov konania v zmysle § 397 C.s.p. 12. Žalobca poukazoval na to, že prvoinštančný súd v pôvodnom konaní prejudiciálne posudzoval zmluvu o úvere. Má za to, že dojednaná výška úrokov z omeškania 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, pretože žalobca poskytuje úvery z vlastných zdrojov a nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úverov. Výška úrokov sa spravovala dohodou zmluvných strán. Zdôraznil, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy. 13. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu odmietne ako oneskorene podanú. 14. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalovaný (navrhovateľ obnovy konania), ktorý navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Poukázal na to, že ako jediný dôvod uviedol § 228 ods. 1 písm. e) O.s.p., t.j. že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora, Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev. Splnenie podmienok obnovy konania je potrebné v danom prípade posudzovať podľa právnej úpravy účinnej v čase podania návrhu na obnovu konania. Nesúhlasí s tvrdením odvolateľa, že dôvodom obnovy konania nemôže byt nesprávne právne posúdenie veci a to z dôvodu, že dôvod obnovy konania podľa § 228 ods. 1 e) O.s.p. sa podľa jeho názoru vzťahuje iba resp. prevažne na právne posúdenie veci. 15. K otázke primeranosti odkázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia a zopakoval, že spoločnosť Pohotovosť účelovo argumentuje rozhodnutiami, ktoré sú už dávno prekonané. Poukázal na to, že spoločnosť Pohotovosť síce popiera zachovanie subjektívnej lehoty, avšak z jej vyjadrení nie je zrejmé, v čom namieta jeho skutkové tvrdenie. Považuje však za nepochybné, že od času, kedy mu súdny exekútor dňa 19.1.2016 oznámil, čo je predmetom exekúcie, do podania návrhu na obnovu konania, subjektívna lehota neuplynula. Má za to, že z jeho strany bola subjektívna lehota na podanie návrhu zachovaná a prípadnú nevedomosť o predchádzajúcom súdnom konaní nezavinil. 16. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca, podľa ktorého žalovaný podal žalobu na obnovu konania oneskorene a navyše je nedôvodná. Poukázal na to, že podmienkami prípustnosti každej žaloby na obnovu konania sú spôsobilý predmet, voči ktorému žaloba smeruje, zákonný dôvod obnovy, o ktorý sa žaloba musí opierať, lehoty, počas ktorých musí byť žaloba ma obnovu konania podaná, osoba spôsobilá k podaniu návrhu, osobitné náležitosti žaloby na obnovu konania a príslušnosť súdu k prejednaniu žaloby na obnovu konania. Žalobca je toho názoru, že návrh na obnovu konania nebol podaný v rámci subjektívnej lehoty na podanie žaloby na obnovu konania, nakoľko návrh bol na tunajší sud podaný dňa 08.04.2016, hoci rozhodnutia Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ktoré žalovaný uvádza ako dôvod obnovy konania, boli v Úradnom vestníku uverejnené dňa 27.06.2000 (C-240/98), dňa 27.06.2000 (C-244/98) a dňa 21.11.2002 (C-473/00). Dňom uverejnenia týchto rozhodnutí sa tieto stali známe každému, koho sa týkajú a z toho dôvodu nemožno návrh na obnovu konania považovať za podaný včas, t.j. v lehote troch mesiacov od času, kedy sa žalovaný o dôvode obnovy konania mohol dozvedieť. 17. Žalovaný vo svojom ďalšom vyjadrení uviedol, že spoločnosť Pohotovosť uplatnila v písomnom vyjadrení zo dňa 13.7.2008 rozhodujúcu námietku, že návrh na obnovu konania nepodal včas, pričom argumentoval nedodržaním subjektívnej lehoty podľa § 403 ods. 1 C.s.p. Uviedol, že protistrana nenamietala, že návrh na obnovu konania podal v lehote 3 mesiacov, od kedy sa o dôvode obnovy dozvedel, ale že nebola zachovaná trojmesačná lehota od času, kedy dôvod obnovy mohol uplatniť. Poukázal na to, že ustanovenie § 230 ods. 1 O.s.p./ § 403 ods. 1 C.s.p. upravuje tzv. subjektívnu lehotu na podanie návrhu na obnovu konania. Podstatou subjektívnosti lehoty je, že sa začiatok jej plynutia odvodzuje od subjektívneho momentu, t.j. od momentu, kedy subjekt, na ktorý sa právna norma viaže, subjektívne vnímal určitú skutočnosť vonkajšieho sveta. Od začiatku konania o obnove tvrdí, že sa o pôvodnom konaní bez vlastnej viny nedozvedel, preto prirodzene ani dôvod obnovy nemohol uplatniť - najskôr ho mohol uplatniť v momente, kedy sa o pôvodnom súdnom konaní dozvedel, preto sú podľa jeho názoru subjektívna lehota I a subjektívna lehota II v prejednávanej veci totožné. 18. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3 C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 13.02.2019. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalobcu a vyjadrením strán odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť. 19. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, preto v súlade s § 387 ods. 2 C.s.p. konštatuje správnosť dôvodov a na zdôraznenie správnosti a k jednotlivým odvolacím námietkam uvádza nasledovné dôvody. 20. Podľa § 470 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neuplynuli, sa použijú ustanovenia tohto zákona; ak však zákon doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase. Konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo. 21. Podľa § 397 písm. e) C.s.p. proti právoplatnému rozsudku je prípustná žaloba na obnovu konania, ak je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie, Rady Európskej únie alebo Komisie, ktoré je pre strany záväzné. 22. Podľa § 403 ods. 1 C.s.p. žaloba na obnovu konania sa podáva v lehote troch mesiacov, odkedy sa ten, kto podal žalobu na obnovu konania, mohol dozvedieť o dôvode obnovy, alebo odo dňa, keď ho mohol uplatniť. 23. Podľa § 403 ods. 2 C.s.p. žaloba na obnovu konania sa podáva najneskôr v lehote troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia. 24. Podľa § 404 písm. c) C.s.p. za splnenia podmienok podľa § 403 ods. 1 po troch rokoch od právoplatnosti rozhodnutia možno podať žalobu na obnovu konania, ak ide o dôvody obnovy konania uvedené v § 397 písm. c) až e). 25. K odvolacej námietke, podľa ktorej je predmetná žaloba v hrubom rozpore s princípom právnej istoty, odvolací súd uvádza, že obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom a zo samotného zákonného znenia vyplýva, že narúša princíp právnej istoty. Je tomu tak preto, že žalobou na obnovu konania možno napadnúť len právoplatne skončenú vec a to z taxatívne vymedzených dôvodov v zákonom stanovenej lehote. Dôvody obnovy konania upravené v Občianskom súdnom poriadku do 30.júna 2016 (§ 228 ) boli zákonodarcom v zásade prebraté aj do novej úpravy v Civilnom sporovom poriadku. Dôvodom na obnovu konania je i existencia právoplatného rozsudku, ktorý je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie, Rady Európskej únie alebo Komisie, ktoré je pre strany sporu zároveň záväzné. Princíp priority európskeho komunitárneho práva je pretavený aj do zásady prednosti rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, Rady EÚ či Komisie, vo vzťahu ku vnútroštátnemu rozhodnutiu. Rozpornosť napadnutého rozhodnutia s rozhodnutiami citovaných orgánov posudzuje súd rozhodujúci o žalobe na obnovu konania ako otázku predbežnú. 26. Hlavnou odvolacou námietkou bolo podľa žalobcu nedodržanie objektívnej a subjektívnej lehoty na podanie žaloby na obnovu konania. Z citovaného ustanovenia § 404 C.s.p. vyplýva, že zákon pripúšťa, aby bola žaloba na obnovu konania podaná aj po uplynutí objektívnej lehoty troch rokov po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia z taxatívne vymedzených dôvodov, za predpokladu dodržania subjektívnej 3- mesačnej lehoty. Je potrebné uviesť, že možnosť podať žalobu na obnovu konania po uplynutí trojročnej lehoty v prípade, ak existuje rozpor obnovou napadnutého rozhodnutia s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev upravoval aj Občiansky súdny poriadok v ust. § 230. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd aj na Rozhodnutie Súdneho dvora ES Cofidis C-473/00, podľa ktorého procedurálne obmedzenie doby, počas ktorej je možné nekalosť klauzuly namietať, sa neaplikuje. K dodržaniu, resp. namietanému nedodržaniu subjektívnej lehoty odvolací súd uvádza, že začiatok jej plynutia sa neviaže na moment zverejnenia rozhodnutí, ktoré sú dôvodom obnovy, ale na subjektívny moment a to čas, kedy sa žalovaný od súdneho exekútora dozvedel o dôvode obnovy, resp. ho mohol uplatniť. 27. Nemožno súhlasiť so žalobcom, že dôvodom obnovy nemôže byť nesprávne právne posúdenie obnovou napadnutého rozhodnutia, keďže žalovaný navrhol obnovu konania práve z dôvodu rozporu napadnutého rozhodnutia s judikatúrou Súdneho dvora ES ako aj ustanoveniami Smernicami Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorých podstata spočíva v právnom posúdení spotrebiteľských zmlúv. Taktiež sa nemožno stotožniť s názorom žalobcu, že súd sa správne v pôvodnom konaní vysporiadal so zmluvou o úvere a zdôvodnil výšku úrokov omeškania. Z obnovou napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd neposudzoval zmluvu o úvere za zmluvu o spotrebiteľskom úvere a neskúmal nekalú povahu zmluvnej podmienky v zmysle čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/ EHS, t.j. rozhodnutie je v rozpore s rozhodnutiami Súdneho dvora a orgánmi ES. Napriek tomu, že úverová zmluva je absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom ako tvrdí žalobca, vzhľadom na charakter účastníkov zmluvy v postavení dodávateľa a spotrebiteľa, ako aj vzhľadom tzv. formulárový typ zmluvy, kedy spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť obsah zmluvných podmienok, je potrebné na tento právny vzťah aplikovať ust. § 52 a nasl. Obč. zák. o ochrane spotrebiteľa a ustanovenia zákona č. 258/2001o spotrebiteľských úveroch a posudzovať súlad s judikatúrou a rozhodnutiami Súdneho dvora a orgánov ES. Podľa rozhodnutia Súdneho dvora C-76/10 Pohotovosť - Korčkovská: „Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere, aká je vo veci samej, upravujúca podľa zistení tohto súdu sankciu v neprimerane vysokej výške na ťarchu spotrebiteľa vzhľadom na všetky okolnosti tykajúce sa uzavretia tejto zmluvy považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13. V prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.“ Podľa odvolacieho súdu treba vidieť rozpor predmetného rozsudku s rozhodnutiami ES záväznými pre vnútroštátny súd v tom, že súd sa v pôvodnom konaní nezaoberal skutočnosťou, či zmluva, ktorá bola právnym základom pre rozhodnutie súdu neobsahovala aj tzv. neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré sa považujú za nekalé. 28. Keďže žalovaný preukázal dôvod obnovy - rozpor obnovou napadnutého rozhodnutia s judikatúrou ES a podľa rozhodnutia Cofidis C-473/00 súd nemá aplikovať a prihliadnuť na také procesné pravidlo vnútroštátneho práva, ktorý vo svojich účinkoch bráni naplneniu myšlienky zmyslu ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami zavedenej smernicou Rady 93/13/EHS, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 29. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 2 v spojení s ust. § 255 ods. 1 C.s.p. Úspešnému žalovanému (navrhovateľovi obnovy konania) odvolací súd priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi, o ich výške rozhodne súd prvej inštancie. 30. Podľa § 262 ods. 1 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p., o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 31. Uvedený rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov za 3 : 0 proti. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).