Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2CoPr/15/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316217023 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1316217023.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek senátu JUDr. Nadeždy Wallnerovej a JUDr. Ivany Jahnovej v spore žalobcu: Slovenská lekárska komora, IČO: 17 313 317, so sídlom: v Bratislave, Račianska 42/A, zastúpený Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS s.r.o., IČO: 47 238 232, so sídlom: v Bratislave, Dobšinského 12, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR, IČO: 00 164 381, so sídlom: Stromová 1, Bratislava, o zaplatenie 59 154,44,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č. k. 44Cpr/14/2016 - 267 zo dňa 21.3.2018, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č. k. 44Cpr/14/2016 - 267 zo dňa 21.3.2018 p o t v r d z u j e . II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava III (ďalej aj súd prvej inštancie) rozsudkom č. k. 44Cpr/14/2016 - 267 zo dňa 21.3.2018 zamietol žalobu o zaplatenie istiny 59 154,44,- eur s príslušenstvom (výrok I.) a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok II.). 2. Súd prvej inštancie rozhodoval o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia istiny 35 463,55,- eur s príslušenstvom z titulu práva na náhradu škody, ktorá mu mal vzniknúť porušením prevenčnej povinnosti žalovaným v zmysle § 415 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj OZ). Súčasne od žalovaného žiadal aj zaplatenie istiny 15 639,- eur s príslušenstvom a istiny 7 933,- eur s príslušenstvom, ako výdavkov súvisiacich so zabezpečením propagácie projektu a aktivít pre vzdelávanie lekárov, ktorý projekt a aktivity mali byť financované z nenávratného finančného príspevku štátu. 3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní vychádzal zo zistení, že dňa 15.5.2009 žalovaný ako poskytovateľ a žalobca ako prijímateľ uzavreli Zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. 01/2009/ OPV s odkazom na ustanovenie § 269 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej aj Obch. z.), § 20 ods. 2 zák. č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a § 15 ods. 1 zákona číslo 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva. Žalovaný konal v zastúpení Ministerstvom zdravotníctva SR. Predmetom zmluvy bola úprava zmluvných podmienok, práv a povinností medzi poskytovateľom a prijímateľom pri poskytnutí nenávratného finančného príspevku (ďalej aj príspevok) zo strany poskytovateľa (žalovaného) prijímateľovi (žalobcovi) na realizáciu aktivít projektu s názvom Tvorba a implementácia e-learningového portálu. Účelom zmluvy je spolufinancovanie schváleného projektu žalobcu a to poskytnutím príspevku pre operačný program vzdelávanie spolufinancovaný Európskym sociálnym fondom. V článku 2.3. zmluvy sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcovi nenávratný finančný príspevok v súlade s ustanoveniami zmluvy, so všetkými dokumentmi, na ktoré zmluva odkazuje, platnými a účinnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky a právnymi aktmi Európskych spoločenstiev. V článku 2. 4. Zmluvy sa žalobca zaviazal prijať poskytnutý príspevok a použiť ho v súlade s podmienkami stanovenými v zmluve, a projekt realizovať riadne a včas, avšak najneskôr v termíne ukončenia realizácie aktivít projektu t.j. do 31.5.2012. Podľa článku 2. 3. zmluvy je poskytnutý príspevok tvorený prostriedkami Európskej únie a štátneho rozpočtu Slovenskej republiky (SR). Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sa stali prílohy 1. Všeobecné zmluvné podmienky k zmluve o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, 2. Predmet podpory nenávratného finančného príspevku, 3. Podpisové vzory, 4. Rozpočet projektu, 5. Podrobný popis aktivít projektu, 6. Plnomocenstvo. Dňa 28.9.2009 vyhotovilo Ministerstvo zdravotníctva správu z overovania na mieste č. 1/2009 (správu z overenia napĺňania cieľov projektu) so záverom, že u žalobcu neboli zistené žiadne zásadné problémové oblasti. Predmetom kontroly boli aj pracovné zmluvy/dohody o vykonaní práce odborných a riadiacich pracovníkov. Podľa svedkyne Veroniky Martinkovej, zamestnankyne žalovaného, bol v období rokov 2007-2013 žalovaný riadiacim orgánom, pričom ona, ako finančný manažér, bola poverená 100 % kontrolou štyroch očí na žiadosti o platby žalobcu. 100 % kontrolu štyroch očí vykonával žalovaný na základe delegovanej právomoci, ako riadiaci orgán, pričom splnomocnené ministerstvo zdravotníctva vykonávalo kompletnú implementáciu projektov, spočívajúcu v hodnotení žiadostí o nenávratný finančný príspevok, uzatváranie zmlúv s úspešnými uchádzačmi, finančné riadenie, monitorovanie projektov, ukončovanie projektov, kontroly na mieste. Implementácia projektov bola ministerstvu zdravotníctva odňatá po tom, ako Európska komisia v roku 2013 vykonala kontrolu so závažnými zisteniami. Od tohto momentu neukončené projekty začali kontrolovať spolu s ministerstvom zdravotníctva tzn., že žiadosti o platbu skontrolovali najskôr na ministerstve zdravotníctva a následne to išlo na ďalšiu kontrolu k žalovanému. Od tohto obdobia začal žalovaný vykonávať kontroly na mieste, tzn., že kontroly sa zúčastnil minimálne 1 zamestnanec žalovaného, popri zamestnancovi ministerstva zdravotníctva. Pri kontrole, ktorú vykonával žalovaný sa prišlo na pochybenia pri implementácii projektu žalobcom. Pri skúmaní žiadosti o platbu zistili neoprávnený postup žalobcu pri uzatváraní pracovných zmlúv, keď vytkli existenciu dvoch pracovných zmlúv na totožné činnosti u 4 zamestnancov žalobcu. Išlo o projektového manažéra p. A., ktorá robila riaditeľku sekretariátu u žalobcu, takže riadila pracovníkov a z jej pracovnej náplne, organizačného poriadku a pracovných výkazov z projektu zistili, že tak ako riaditeľka sekretariátu, tak aj ako projektová manažérka vykonávala riadiace činnosti zamestnancov spadajúcich pod sekretariát, pričom projekt nemožno považovať za iný druh pracovnej činnosti, ktorý by bol u tejto zamestnankyne navyše. Ďalej to bola asistentka projektového manažéra p. K., u ktorej z jej pracovnej náplne, organizačného poriadku a pracovných výkazov z projektu žalovaný zistil, že jej náplňou práce u žalobcu, ako aj na projekte boli administratívne práce, preto išlo o totožné pracovné činnosti. Ďalej p. A. - asistent finančného manažéra na projekte, pričom u žalobcu bola zamestnaná ako ekonóm. Na základe jej pracovnej náplne, organizačného poriadku a pracovných výkazov z projektu bolo zistené, že vykonávala totožný druh práce aj ako ekonóm žalobcu, tak aj ako asistent finančného manažéra projektu. A nakoniec p. R., ktorý pre žalobcu pracoval ako poradca prezídia žalobcu a v projekte bol manažérom publicity, pričom z jeho pracovnej náplne, organizačného poriadku a pracovných výkazov z projektu bolo zistené, že prezentoval projekt navonok a taktiež robil PR pre žalobcu ako poradca prezídia, pričom išlo o totožnú činnosť. Skutočnosť, že na projekt sú vyčlenené určité financie neznamená, že sa má vyčerpať do 100 %, a že všetky výdavky sú oprávnené. Oprávnenosť výdavkov upravuje článok 14 Všeobecných zmluvných podmienok, ktoré sú prílohou č. 1 zmluvy o poskytnutí príspevku. Z príručky pre prijímateľa príspevku z kapitoly 10 vyplýva oprávnenie riadiaceho orgánu spätne kontrolovať projekt v akomkoľvek štádiu a vykonať kontrolu už prebehnutej kontroly. Ministerstvo financií má právo vykonávať kontrolu na projektoch pred úhradou súhrnnej žiadosti o platbu, ktorá sa zasiela Európskej komisii. Splnomocnený orgán zašle zosumarizované žiadosti o platbu na Ministerstvo financií SR, ktoré potom vytvorí balík žiadostí o platbu, ktoré zasiela Európskej komisii. Ministerstvo financií SR nevykonáva 100 % kontrolu, ale len námatkovú u niektorých žiadostí o platbu. V rámci takejto certifikačnej kontroly Ministerstvo financií SR vytklo Ministerstvu zdravotníctva SR, že v prípade tohto projektu nevykonávalo dostatočné hodnotenie projektu pred zazmluvnením. Išlo o položky publicita projektu a organizátori seminárov. Tieto položky boli považované za nadhodnotené, pretože neboli vynaložené v súlade s pravidlami účelnosti, hospodárnosti, efektívnosti a v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky a Európskej únie. Pri publicite projektu išlo o duplicitu, keď boli vydané skladačky a letáky v počte 16.400 s informáciami o projekte a v tom istom počte boli vydané aj brožúry s tými istými informáciami, a keďže boli adresované tým istým lekárom boli zbytočné. Ďalej bolo Ministerstvom financií SR vytknuté, že organizovanie seminárov mohlo byť zastrešené pracovníkmi koordinátormi odborných aktivít, ktorí už pracovali v projekte a nemuseli sa vytárať ďalšie miesta organizátorov seminárov. Ministerstvo financií SR zohľadnilo všetky výdavky a posúdilo ich na základe kritérií podľa časti 14 Všeobecných zmluvných podmienok (oprávnené výdavky). Zistenia Ministerstva financií SR, ako certifikačného orgánu, sú záväzné. 4. Žalobca v spore argumentoval tým, že vo vzťahu k nemu pochybilo Ministerstvo zdravotníctva SR, ktoré konalo v mene žalobcu, keď implementovalo jeho projekt a nesprávne zhodnotilo projekt na začiatku, nesprávne vykonávalo kontroly, nesprávne zhodnotilo predložené pracovné zmluvy. Tvrdil, že žalovaný tým, že v rozpore so svojimi predchádzajúcimi stanoviskami, z už vykonaných kontrol neskôr dospel k stanovisku, že pracovné zmluvy uvedených štyroch zamestnancov žalobcu odporujú ustanoveniu § 50 Zákonník práce, porušil všeobecnú prevenčnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka, pretože ak by žalovaný v roku 2009 a 2010 zistil, že predmetné pracovné zmluvy Zákonníku práce odporujú, boli by zo strany žalobcu okamžite vykonané opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov a vzniku škody. Žalobca postupoval v dobrej viere v súlade s výsledkami kontrol a nemal dôvod pracovné zmluvy meniť alebo ukončiť. Žalobca postupoval v súlade s usmerneniami od Ministerstva zdravotníctva SR, ktoré vykonalo dve kontroly bez negatívnych zistení, a ktoré vždy uznalo a uhradilo výdavky v žiadostiach o platbu na 4 zamestnancov. Taktiež platby za publicitu a organizovanie seminárov neboli vytknuté, ako neefektívne. Všetkým 4 zamestnancom, ktorí pracovali na projekte v tej súvislosti pribudla nejaká pracovná činnosť nad rámec, pričom bola iného druhu a ich pracovné zmluvy v súvislosti s projektom boli zákonné a aj finančne efektívne. Uplatnená istina 35 463,55,- eur predstavuje nepriznané mzdové prostriedky 4 zamestnancov za prácu na projekte. Zákonník práce porušený nebol, pretože druh práce na projekte nebol totožný s ich prácou v pracovnom pomere. Spôsob, akým boli zabezpečené práce na projekte bol najefektívnejší, keď nebolo výhodnejšie zamestnávať iného pracovníka ako zamestnanca žalobcu. Taktiež by to nebolo výhodnejšie formou práce nadčas, pretože to by museli zaplatiť rovnakú odmenu, ako bola vyplatená na základe dohôd a ešte by tam malo byť finančné zvýhodnenie za prácu nadčas. Ak by došlo k pochybeniu, zodpovednosť nesie žalovaný, pretože keby na začiatku uviedol, že pracovné zmluvy sú totožné, čo do výkonu práce s prácami na projekte, tak by zo strany žalobcu došlo k náprave. Všetky žiadosti o platbu (v počte 28) mu boli preplatené, zamietnutá zostala len posledná 29. žiadosť. V rozpočte na projekt bola na publicitu určená suma vo výške 15.639,- eur. Tieto prostriedky boli vyčerpané a riadne zdokladované, pričom pokiaľ by nebola realizovaná publicita formou seminárov, nesplnila by sa požiadavka potrebného počtu používateľov portálu. Organizátori seminárov boli zabezpečení z lokalít, kde sa semináre konali, kde títo poznali mieste nemocnice a výdavky na ich mzdu boli nižšie, ako by boli u koordinátorov z Bratislavy, ktorí by museli dochádzať, boli by tam výdavky na cestovné a stravné vo vyššej miere. 5. Žalovaný v konaní namietal, že krátenie platieb vychádza z nezrovnalostí zistených z vykonaných kontrol. Odmietol porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti v zmysle § 415 OZ. Vykonané kontroly boli oprávnené a žalobca podpisom zmluvy súhlasil so zmluvnými podmienkami, bol si vedomý, že projekt bude kontrolovaný zo strany splnomocneného orgánu (ministerstvo zdravotníctva), riadiaceho orgánu (žalovaný), centrálnym koordinačným orgánom (ministerstvo financií), ako aj Európskou komisiou a to nie len počas projektu, ale aj po jeho skončení, až do 5 rokov. Žalobca si musel byť vedomý, že pokiaľ kontrolný orgán zistí porušenie, bude jeho povinnosťou vrátiť neoprávnené výdavky. To, že ministerstvo zdravotníctva nevytklo žalobcovi pochybenie, neznamená, že nie je povinný vrátiť neoprávnené výdavky. Podpisom zmluvy sa žalobca stal koordinátorom projektu a bolo v jeho zodpovednosti postupovať v zmysle zákona a zmluvy. Žalovaný poukazoval na to, že pre zabezpečenie informovania o projekte bola postačujúca propagácia prostredníctvom letákov a skladačiek (16.400 ks) a plagátov (500 ks) a nebol dôvod na informáciu rovnakej cieľovej skupiny (tých istých lekárov) aj prostredníctvom brožúr (16.400 ks) resp. piatich tlačových konferencií a workshopov alebo inzerciou v tlačových alebo internetových médiách. 6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 2 písmeno e), § 20 odsek 2 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy, § 15 odsek 1,2 písmeno a/, 3,4,9, § 24b, § 25 odsek 1, § 26 odsek 4 zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovateľov z fondov Európskych spoločenstiev, § 415 Občianskeho zákonníka, § 50 zákona č. 311/2001 Z. z. - Zákonníka práce a skonštatoval, že nenávratný finančný príspevok prijímateľovi, teda žalobcovi poskytlo ministerstvo školstva, ako ústredný orgán štátnej správy pre úsek činností špecifikovaných v § 17 zák. č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov (novelou č. 37/2010 Z. z. účinnou od 1.7.2010 premenované na Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky) ako príspevok z Európskeho sociálneho fondu, ktorý bol poskytnutý Slovenskej republike z rozpočtu Európskej únie. Pasívne legitimovaným v konaní je preto štát, Slovenská republika, ktorá ako strana sporu je spôsobilá samostatne konať pred súdom len v spojitosti so štátnym orgánom, ktorého sa prejednávaná vec týka, v danom prípade žalovaného. Súd prvej inštancie uviedol, že z vykonaných dôkazov (zmluva, Všeobecné zmluvné podmienky k zmluve, príručka pre prijímateľa nenávratného finančného príspevku, výsluch svedkyne), ako aj zo zákonných ustanovení vzťahujúcich sa na poskytovanie nenávratných finančných prostriedkov z fondov Európskej únie jednoznačne vyplýva, že žalovaný ako riadiaci orgán, ministerstvo zdravotníctva, ako sprostredkovateľský orgán aj certifikačný orgán (v tomto prípade ministerstvo financií) a následne aj Európska komisia sú oprávnené vykonávať kontroly, kontroly už vykonaných kontrol a to počas projektu, po ukončení projektu, a preto skutočnosť, že porušenie Zákonníka práce bolo zistené a konštatované až v čase poslednej žiadosti o platbu, nie je možné považovať za porušenie prevenčnej povinnosti žalovaným. Podpisom zmluvy o poskytnutí príspevku sa žalobca zaviazal a zobral na vedomie (článok 3 bol 3. 7. Zmluvy), že príspevok a aj každá jeho časť je finančným prostriedkom vyplateným zo štátneho rozpočtu SR. Súčasne súd prvej inštancie poukázal na to, že o súbežný pracovný pomer ide v prípade, ak zamestnanec vykonáva práce iného druhu vo vzťahu k tomu istému zamestnávateľovi bez zákonnej požiadavky, aby tieto práce boli vykonávané mimo pracovného času určeného pre pracovný pomer. Je na zamestnávateľovi, aby si zmluvné vzťahy so zamestnancom usporiadal tak, aby zamestnanec v čase určenom pre pracovný pomer na ustanovený týždenný pracovný čas nevykonával prácu, ktorá je predmetom iného pracovného pomeru. Zo samotného pojmu "druh práce " vyplýva, že musí označovať druhové určenie práce, spravidla pri bližšej identifikácii druhu práce je vhodné uviesť niektoré charakteristické pracovné činnosti, ktoré bude zamestnanec vykonávať. Druhové určenie práce je základným diferenciačným kritériom medzi pracovnou zmluvou a dohodou o vykonaní práce, ktorej predmet je určený výsledkom práce. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že u všetkých štyroch zamestnancov žalobcu sa prekrýval druh práce na projekte s druhom práce v pracovnom pomere so žalobcom. U MUDr. H. R., manažéra publicity projektu a v pracovnom pomere - poradca prezídia SLK to bolo v reprezentovaní organizácie, ktorá realizuje projekt, a preto PR v rámci projektu možno považovať za reprezentovanie činnosti organizácie. C.M. K., asistentka projektového manažéra a v pracovnom pomere - odborný pracovník, vykonávala na základe oboch pracovných zmlúv rovnaký druh práce - administratívne práce. N. A., projektový manažér, v pracovnom pomere - riaditeľka sekretariátu SLK, vykonávala na základe oboch pracovných zmluvu riadiacu činnosť. C. A., asistent finančného manažéra pre projekt, v pracovnom pomere - odborný referent - hlavný ekonóm, vykonávala na základe oboch pracovných zmlúv účtovnícku činnosť a spracovanie podkladov pre mzdy, preplácanie cestovných náhrad, styk s bankou. Tým došlo k porušeniu podmienok ustanovenia § 50 Zákonníka práce, pretože s tým istým zamestnancom nemožno dohodnúť viac pracovných pomerov na pracovné činnosti rovnakého druhu. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalovaného o tom, že z pohľadu kritéria hospodárnosti, efektívnosti, účinnosti a účelnosti bola vzhľadom na rovnakú cieľovú skupinu projektu postačujúca propagácia prostredníctvom letákov, skladačiek a plagátov a propagácia prostredníctvom brožúr bola nadbytočná. Ako neopodstatnenú vyhodnotil súd prvej inštancie námietku žalobcu, že výdavky s vytvorením pozície organizátorov seminárov mu vznikli v decembri 2012, pričom nebol o stanovisku certifikačného orgánu v roku 2012 a 2013, a teda pred realizáciou seminárov informovaný, pretože zistenia z certifikačného overovania boli uzatvorené až 10.5.2013. Súd prvej inštancie uviedol, že i keď žalobca spôsob zabezpečenia realizácie seminárov považoval za ekonomicky výhodnejší, niekoľkostupňová kontrola (i keď následná) predmetné výdavky za efektívne vynaložené z hľadiska ich hospodárnosti, efektívnosti, účinnosti a účelnosti, ako zákonného kritéria ich posudzovania, nepovažovala. Žalobca bol síce toho názoru, že jeho postup pri uzatváraní pracovných zmlúv na projekt, ako aj pri výdavkoch na publicitu projektu a organizovanie seminárov bol efektívny, ale súd prvej inštancie ho kvalifikoval, ako jeho subjektívny názor. Uviedol, že na kontrolu a vládny audit použitia týchto finančných prostriedkov, ukladanie a vymáhanie sankcií za porušenie finančnej disciplíny sa vzťahuje režim upravený v právnych predpisoch Európskeho spoločenstva a Slovenskej republiky (najmä zák. č. 523/2004 Z. z., zák. č. 440/2000 Z. z. a zák. č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite ), na základe ktorých je každý výdavok podrobený kontrole z hľadiska splnenia podmienky hospodárnosti, efektívnosti a účelnosti. Keďže pri poskytovaní nenávratného finančného príspevku sa nakladá s prostriedkami zo štátneho rozpočtu a s prostriedkami Európskeho spoločenstva, tak výdavky podliehajú niekoľko stupňovej kontrole a to z rôznych úrovní s tým, že pokiaľ sa zistí porušenie v akomkoľvek štádiu projektu (teda aj pri žiadosti o poslednú platbu), žalobca ako prijímateľ je povinný nenávratný finančný prostriedok alebo jeho časť vrátiť. Z vyššie uvedených dôvodov vyhodnotil súd prvej inštancie žalovaný nárok ako nedôvodný a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 odsek 1 CSP. 7. Proti predmetného rozsudku podal žalobca odvolanie. Súdu prvej inštancie vytýka, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca uviedol, že spôsob vymedzenia druhu práce Zákonník práce nezakotvuje. Obvykle je ním pracovná pozícia (funkcia), na ktorú sa zamestnanec prijíma do pracovného pomeru. V pracovnej zmluve dohodnutý druh práce spravidla vyžaduje bližší popis pracovných úloh, ktorý sa nazýva pracovnou náplňou. Pracovná náplň konkretizuje obsah dohodnutého druhu práce. Neplatí a ani nemôže platiť, že zhoda niektorých pracovných úloh v rámci pracovnej náplne zakladá zhodu druhov práce. Podľa názoru žalobcu, súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru o zhodnosti druhu práce a poukázal na to, že MUDr. H. R. ako poradca prezídia žalobcu vykonával predovšetkým činnosti smerujúce k činnosti orgánov žalobcu. Nie je možné posudzovať totožnosť druhu práce, len na základe zhody jednej z činností; druhy práce musia byť posudzované ako celok, s ohľadom na primárnu činnosť zamestnanca. V opačnom prípade by za zhodný druh práce mohol byť považovaný aj druh práce lekára a zdravotnej sestry, nakoľko v rámci týchto druhov práce aj lekár aj zdravotná sestra zabezpečujú vedenie zdravotnej dokumentácie, poskytujú zdravotnú starostlivosť, aplikujú injekcie a podobne. Druh práce mimo projektu C. K. v pracovnej zmluve je vymedzený, ako odborný pracovník, keďže C. K. v rámci svojej práce zabezpečovala agendu sťažností na členov Slovenskej lekárskej komory, zabezpečovala odborné činnosti v archívnictve a registratúre. Výkon administratívnej činnosti je viac alebo menej spojený takmer s každou psychicky vykonávanou prácou, preto nemožno posudzovať druh práce, ako zhodný len na základe toho, že niektoré činnosti v rámci bližšej špecifikácie druhov práce sú totožné. U N. A. žalobca namieta, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy skutočnosť, že v zmysle pracovnej zmluvy na projekt vykonávala organizačné a riadiace činnosti len vo vzťahu k osobitnej činnosti žalobcu a voči užšej skupine zamestnancov žalobcu. Rozdielnosti druhu práce nasvedčuje aj to, že riaditeľka sekretariátu žalobcu bola v zmysle vertikálnej štruktúry zamestnancov sekretariátu žalobcu nadriadená projektovému manažérovi - ak, by činnosť projektového manažéra vykonávala iná osoba bola by podriadená N. A. ako riaditeľovi sekretariátu žalobcu. V rámci organizačných štruktúr zamestnávateľov je bežné, že riaditeľ je nadriadený manažérom pre rôzne oblasti činnosti zamestnávateľa; druh práce riaditeľa a druh práce manažér sú odlišné druhy práce. Tiež z porovnania pracovnej zmluvy mimo projektu a pracovnej zmluvy na projekt C. A. vyplýva, že vykonávala odlišné činnosti. Žalobca predniesol, že nespochybňuje skutočnosť, že žalovaný je podľa zmluvy, ako aj všeobecne záväzných právnych predpisov oprávnený vykonávať kontroly už vykonaných kontrol. Avšak kontrola musí byť vykonaná riadne a nemôže zasahovať do práv žalobu. Účelom priebežnej kontroly je nepochybne odstránenie nedostatkov počas kontroly tak, aby peňažné prostriedky poskytnuté z fondov Európske únie boli využívané efektívne, hospodárené a účelne. Kontrola používania prostriedkov poskytnutých z fondov Európske únie nemôže sledovať len cieľ odstránenia a nápravy zistených nedostatkov, ale musí pôsobiť preventívne, aby nedochádzalo k nesprávnemu nakladaniu s prostriedkami Európskej únie v budúcnosti a tým aj škodám na majetku. Žalobca namieta, že ak by mal platiť názor súdu prvej inštancie o nemožnosti aplikácie ustanovenia § 415 OZ znamenalo by to, že žalovaný nebude zodpovedný za to, že žalobca postupoval v súlade s jeho pokynmi a príkazmi, ktoré sa neskôr ukázali, ako nesprávne v dôsledku čoho bola žalobcovi spôsobená škoda. V takom prípade priebežné kontroly strácajú význam, sú úplne zbytočné, keďže je úplne jedno ako bude kontrola vykonaná. Potom postačuje, aby po skončení projektu bola vykonávaná jedna kontrola. Ak by žalovaný v roku 2009 a 2010 zistil, že predmetné pracovné zmluvy odporujú Zákonníku práce, boli by zo strany žalobcu okamžite vykonané opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov a následnému vzniku škody. Žalovaný, ale v rámci dvoch kontrol v roku 2009 a 2010, kedy boli prekontrolované aj pracovné zmluvy/dohody o vykonaní práce odborných a riadiacich pracovníkov, žiadne problémové oblasti týkajúce sa obsahu pracovných zmlúv nezistil. V kontexte právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie je teda vylúčená akákoľvek zodpovednosť žalovaného za nesprávny výkon kontroly, nesprávne pokyny a príkazy žalobcovi. Takéto právne posúdenie veci súdom prvej inštancie žalobca považuje za nesprávne, nakoľko odporuje všeobecnej prevenčnej povinnosti, ktorú vzhľadom na jej kogentnosť nie je možné vylúčiť alebo obmedziť zmluvne alebo iným zákonným ustanovením. Právne posúdenie veci súdom prvej inštancie odporuje princípu spravodlivosti a princípu právnej istoty. Ťarcha znášania finančných nákladov nemôže spočívať na žalobcovi, ktorý bol žalovaným dlhodobo opakovane ubezpečovaný o správnosti jeho postupu pri realizácii projektu. Z pohľadu princípu spravodlivosti nemožno akceptovať to, že žalobca bol viac ako štyri roky žalovaným presvedčovaný o tom, že postupuje správne a následne sú mu vytýkané veci, ktoré mohli byť hneď na začiatku realizácie projektu upravené. Žalobca poukázal aj na to, že v zmysle prílohy č. 4 zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku boli prostriedky na publicitu a informovanosť projektu rozpočtované v sume 53.651,33,- eur. Nakoľko prostriedky na publicitu a informovanosť projektu boli vyčíslené v uzatvorenej zmluve o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, bol žalobca oprávnený tieto prostriedky za účelom zabezpečenia publicity projektu čerpať v zmysle dohodnutého rozpočtu. Ak žalovaný mal za to, že prostriedky na publicitu a informovanosť sú nadhodnotené, respektíve propagácia prostredníctvom brožúr bola nadbytočná, nemal pristúpiť k uzatvoreniu zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, alebo mal iniciovať zmenu predmetnej zmluvy v tejto časti uzatvorením dodatku. Žalobca namieta, že súd prvej inštancie sa nezoberal tým, či žalovaného názor o neefektívnosti je alebo nie opodstatnený, a to aj napriek tomu, že v priebehu konania poukazoval na to, že bolo efektívnejšie za účelom organizovania seminárov zamestnať nových zamestnancov z regiónu, v ktorom sa seminár konal, ako zabezpečovať organizáciu seminárov už u žalobcu zamestnanými asistentmi projektového manažéra a koordinátormi odborných aktivít, pretože semináre nemohli zorganizovať asistenti projektového manažéra a koordinátori odborných aktivít, keď by im ani celý rozsah dovolenky nepostačoval na to, aby mohli cestovať z Bratislavy do regiónov a zorganizovať 47 seminárov vo všetkých krajoch okrem Bratislavského samosprávneho kraja. Pracovníci, ktorí boli zazmluvnení, ako organizátori seminárov, mali lepšie kontakty s vedením zdravotníckych zariadení v danom regióne, a preto mohli semináre zorganizovať efektívnejšie, ako pracovníci z Bratislavy a cestovné náhrady pracovníkov z Bratislavy do regiónov by boli vyššie, ako mzdové náklady pracovníkov z regiónov. Mzdové náklady by boli vynaložené v rovnakej výške bez ohľadu na to, ktorý zamestnanec (doterajší alebo nový) semináre organizačne zabezpečil; v tejto časti nákladov nemohlo dôjsť k žiadnej úspore alebo neefektívnosti, a preto rozhodným pre posúdenie efektivity vynaloženia nákladov je porovnanie nákladov na cestovné náhrady. Je nespochybniteľné, že cestovné náhrady za účelom zorganizovania seminára vo Svidníku budú nižšie pre zamestnanca z Prešova, ako pre zamestnanca z Bratislavy. Žalobca tvrdí, že súd prvej inštancie sa jeho argumentmi v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal, len bez ďalšieho skúmania nekriticky prevzal tvrdenie žalovaného o neefektívnosti postupu žalobcu. Takýmto postupom súdu prvej inštancie bolo porušené jeho právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 8. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil s tým, že sa s jeho závermi stotožňuje. Vyjadril sa k zhodnému druhu práce zamestnancov žalobcu - MUDr. H. R., C. K., N. A. a C. A., a poukázal na to, že druh práce uvedených zamestnancov na projekte sa prekrýval s druhom práce v pracovnom pomere. U MUDr. H. R. (manažér publicity projektu, v pracovnom pomere - poradca prezídia SLK) spočívalo prekrývanie v reprezentovaní organizácie (PR), ktorá realizuje projekt, u C. K. (asistentka projektového manažéra, v pracovnom pomere - odborný pracovník) vo vykonávaní administratívnych prác, u N. A. (projektový manažér, v pracovnom pomere - riaditeľka sekretariátu žalobcu) vo vykonávaní riadiacej činnosti a u C. A. (asistent finančného manažéra pre projekt, v pracovnom pomere - odborný referent - hlavný ekonóm) vo vykonávaní účtovníckej činnosti. Žalovaný uviedol, že prekrývanie druhu práce nespochybnil ani žalobca, ktorý v odvolaní poukazuje len na niektoré odlišné činnosti vykonávané uvedenými zamestnancami v rámci obidvoch pracovných pomerov. To však nič nemení na skutočnosti, že sa v pracovných pomeroch týchto zamestnancov prekrývali práce rovnakého druhu, nakoľko sa po vecnej a obsahovej stránke prekrývali v druhovom určení práce. Žalovaný poukázal na to, že úlohou kontroly je prevencia nesprávneho nakladania s prostriedkami Európskej únie a so štátnym majetkom. Prevenčná povinnosť kontroly sa vzťahuje na predchádzanie vzniku škodám na majetku Slovenskej republiky, a nie na majetku žalobcu. Podľa názoru žalovaného je úlohou žalobcu počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na štátnom majetku, a to dodržiavaním príslušných právnych predpisov, ku ktorému sa žalobca podpisom zmluvy o nenávratnom finančnom príspevku zaviazal. Bolo jeho primárnou a výlučnou povinnosťou dodržiavať o. i. aj ustanovenia Zákonníka práce. Posúdenie splnenia kritéria hospodárnosti, efektívnosti a účelnosti každého jedného výdavku je možné len na základe kontroly vykonanej podľa príslušných právnych predpisov. Posúdenie splnenia kritérií nemôže byť podľa názoru žalovaného zabezpečené zmluvou o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, ktorá v prílohe č. 4 napr. ani nekonkretizuje cieľovú skupinu informovania o projekte. Pokiaľ sa v rámci kontroly zistí porušenie právnych predpisov, žalobca ako prijímateľ nemá inú možnosť, ako nenávratný finančný prostriedok alebo jeho časť podľa príslušných právnych predpisov vrátiť. 9. V replike k vyjadreniu žalovaného žalobca uviedol, že v zmysle Zákonníka práce vykonávané druhy práce sú buď totožné alebo iné. Nespochybňuje, že niektoré činnosti vykonávané predmetnými zamestnancami sa prekrývali, ale tvrdí, že samostatné prekrývanie niektorých činností neznamená automaticky totožnosť druhu práce. Medzi žalobcom a žalovaným vyvstáva otázka, ako si žalovaný plnil prevenčnú povinnosť, keď štyri roky žalobcovi tvrdil, že postupuje správne a následne pri poslednej žiadosti o platbu odmietol žalobcovi uhradiť žalovanú sumu. Žalobca bol po celý čas trvania projektu zo strany žalovaného presvedčovaný o tom, že postupuje správne. Až na konci realizácie projektu žalovaný žalobcovi vytkol veci, ktoré mohli byť hneď na začiatku realizácie projektu upravené. Nespochybňuje, že povinnosť kontroly sa primárne vzťahuje na prechádzanie vzniku škodám na majetku Slovenskej republiky, ale kontrolná činnosť musí byť vykonaná správne a jej dôsledkom nemôže byť to, že žalobcovi vznikla škoda, ktorá by pri správnom výkone kontroly nevznikla. Aj prevenčná činnosti (kontrolná činnosť) žalovaného musí byť vykonávaná tak, aby nedochádzalo ku škodám na majetku. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie rozhodol vo veci bez toho, aby sám posúdil efektívnosť vynaloženia finančných prostriedkov, v dôsledku čoho je rozhodnutie arbitrárne. 10. Žalovaný v duplike k vyjadreniu žalobcu zotrval na jeho prezentovanom stanovisku k danej veci. 11. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť, pretože napadnutý rozsudok je vecne správny. 12. Z hľadiska skutkového stavu veci vychádzal odvolací súd zo zistení súdu prvej inštancie a pre danú vec považoval za rozhodujúce, že dňa 15.5.2009 pod číslom 01/3009/OPV uzavreli žalovaný, ako poskytovateľ zastúpený Ministerstvom spravodlivosti SR a žalobca, ako príjemca v právnom režime Obchodného zákonníka zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného na realizáciu aktivít projektu s názvom „Tvorba a implementácia e-learningového portálu pre vzdelávané lekárov". Súčasťou zmluvy je zmluvnými stranami schválený rozpočet a Všeobecné zmluvné podmienky k zmluve o poskytnutí nenávratného finančného príspevku (ďalej aj všeobecné podmienky), podľa ktorých (úvodná časť) sa zmluvné strany dohodli, že ich práva a povinnosti sa budú spravovať aj Príručkou pre prijímateľa, Výzvou na predkladanie žiadosti o príspevok, príslušnou schémou pomoci de minimus, Systémom finančného riadenia štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu na programované obdobie 2007 - 2013 a Systémom riadenia štrukturálnych fondov a kohézneho fondu na programové obdobie 2007 - 2013. Podľa Príručky prijímateľa príspevku je riadiaci orgán RO (pozn. odvolacieho súdu - žalobca) / sprostredkovateľský orgán SORO (poznámka odvolacieho súdu - Ministerstvo zdravotníctva SR) oprávnený kontrolovať jednotlivé žiadosti o platbu a iné relevantné dokumenty a skutočnosti aj opakovane, pokiaľ je to potrebné pre správne stanovenie oprávnenosti výdavkov alebo je výkon uvedených činností potrebných z iných relevantných dôvodov (podozrenie z nezrovnalosti, žiadosť Európskej komisie, žiadosť vnútroštátnych orgánov a podobne). Vykonávanie administratívnej kontroly je možné vykonať v akejkoľvek fáze počas alebo po ukončení realizácie projektu, pričom predmetom kontroly môže byť aj kontrola výkonu predchádzajúcich kontrol, ktoré RO/ SORO vykonal u prijímateľa. RO/SORO informuje prijímateľa o výsledku administratívnej kontroly. Ministerstvo zdravotníctva SR, ako žalovaným splnomocnená osoba konať vo veciach zmluvy na základe vykonanej kontroly listom zo dňa 10.11.2014 oznámilo žalobcovi nezrovnalosti pri čerpaní príspevku a požiadalo žalobcu o vrátenie finančných prostriedkov vo výške 35.463,55,- eur z dôvodu porušenia § 50 Zákonníka práce v prípade zamestnancov MUDr. H. R., C. K., N. A., C. A.. Porušenie § 50 Zákonníka práce malo spočívať v tom, že uvedení zamestnanci mali so žalobcom uzavreté pracovné zmluvy a to pracovnú zmluvu na činnosti súvisiace s projektom a pracovnú zmluvu na činnosti súvisiace s bežnou činnosťou žalobcu, pričom podľa žalovaného druhy prác boli v týchto pracovných pomeroch totožné. Žalovaný žalobcovi neuznal ani oprávnenosť výdavkov vo výške 15.639,-eur na zabezpečenie publicity projektu a to na základe stanoviska Certifikačného orgánu (Ministerstva financií SR) k zisteniam a odporúčaniam z overenia postupov Ministerstva zdravotníctva SR, ako sprostredkovateľského orgánu z dôvodu, že zabezpečenie publicity v rámci implementovaného projektu bolo vysoko nadhodnotené a duplicitné. Neuznalo ani oprávnenosť výdavkov 8 051,89,- eur na organizátorov seminárov a to opäť na základe stanoviska certifikačného orgánu (Ministerstva financií SR) k zisteniam a odporúčaniam z overenia postupov Ministerstva zdravotníctva SR z dôvodu, že vytvorenie pozície označenej pod bodom 5.1.6. - organizátori seminárov v projekte vzhľadom na ciele projektu bolo neefektívne a nehospodárne. Všetky uvedené istiny boli vyporiadané vzájomným započítaním pohľadávok a záväzkov v rámci záverečnej žiadosti žalobcu o platbu. Cetifikácia je potvrdenie správnosti a oprávnenosti výdavkov a efektívnosti systémov riadenia a kontroly štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu. Vykonáva ju Ministerstvo financií SR, ako platobný orgán pre štrukturálne fondy a Kohézny fond v zmysle článku 9 nariadenia EK č. 2001/438/ ES a v zmysle článku 8 nariadenia Komisie č. 1386/2009, ako nevyhnutný predpoklad predloženia žiadosti o priebežnú a záverečnú platbu na Európsku komisiu na základe predložených súhrnných žiadostí o platbu. Aby výdavky mohli byť oprávnenými musia spĺňať podmienky článku 14 všeobecných podmienok, okrem iného musia byť vynaložené v súlade so zmluvou a právnymi predpismi Slovenskej republiky a Európskeho spoločenstva. Všeobecné pravidlá oprávnenosti výdavkov sú stanovené v Príručke pre prijímateľa nenávratného finančného príspevku, v bode 7.2, podľa ktorého okrem iného výdavok musí spĺňať podmienku hospodárnosti (minimalizácia výdavkov pre rešpektovanie cieľov projektu), efektívnosti (maximalizácia pomeru medzi vstupom a výstupom projektu) a účelnosti (nevyhnutnosť pre realizáciu aktivít a priama väzba na ne). 13. Podľa ustanovenia § 50 Zákonníka práce môže zamestnávateľ dohodnúť niekoľko pracovných pomerov s tým istým zamestnancom len na činnosti spočívajúce v prácach iného druhu, práva a povinnosti z týchto pracovných pomerov sa posudzujú samostatne. Z uvedeného vyplýva, že zamestnanec v ďalšom pracovnoprávnom vzťahu u toho istého zamestnávateľa nesmie vykonávať práce rovnakého druhu, ako sú práce vykonávané na základe iného (pôvodného) pracovného pomeru. O práce iného druhu, ktorú môže zamestnanec vykonávať v ďalšom pracovnoprávnom vzťahu ide vtedy, keď povaha činností charakterizujúcich prácu, ktorú má zamestnanec vykonávať v ďalšom pracovnoprávnom vzťahu, je odlišná od povahy činností, ktorými s vyznačuje práca vykonávaná zamestnancom v inom (pôvodnom) pracovnom pomere. Musí ísť o takú prácu (pracovnú činnosť), ktorá sa líši od práce, ktorú zamestnanec vykonáva v inom (pôvodnom) pracovnom pomere. S odkazom na uvedené sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že povaha činností zamestnancov MUDr. H. R., C. K. (E.Í.), N. A. a C. A. v rámci prác podľa pracovných zmlúv na projekte nie je odlišná od povahy činností charakterizujúcich ich prácu podľa pracovných zmlúv so žalobcom mimo projektu, keď G.. H. R. na základe pracovnej zmluvy z 28.5.2009 v rámci projektu vykonával propagáciu a šírenie informácii o projekte žalobcu, ktorá nie je odlišná od povahy činnosti súvisiacej s reprezentovaním žalobcu, činnosťou stabilizovania a pozitívneho rozvíjania PR žalobcu vykonávaných v pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy zo dňa 1.7.2008. C. K. (E.) na základe pracovnej zmluvy z 28.5.2009 v rámci projektu vykonávala asistenčné práce pre projektového manažéra v rozsahu administratívnych prác, ako vypracovávanie zápisníc, návrhov na nákup spotrebného projektu, ktorá činnosť nie je odlišná od povahy činnosti administratívne práce súvisiace s činnosťou sekretariátu žalobcu, vykonávaných v pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy zo dňa 19.11.2007. N. A.Í. na základe pracovnej zmluvy z 28.5.2009 v rámci projektu vykonávala riadiace manažérske práce, riadila, kontrolovala činnosť projektového tímu, ktorá činnosť nie je odlišná od povahy činnosti riadenia sekretariátu žalobcu, ako orgánu žalobcu, ktorý plní úlohy organizačného, administratívneho, hospodárskeho charakteru, spravuje majetok žalobcu, zabezpečuje plnenie úloh podľa rozhodnutí žalobcu, vykonávaných v pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy zo dňa 1.6.2006. Z organizačnej štruktúry žalobcu k času realizovania projektu (č. l. 184) tvrdenie žalobcu, že k pracovnej pozícii - projektový manažér bol riaditeľ sekretariátu jeho nadriadeným, nevyplýva. C. A. na základe pracovnej zmluvy z 28.5.2009 v rámci projektu, ako asistent finančného manažéra vykonávala kontrolu evidencie výdavkov, zodpovedala za ich zúčtovanie v rámci projektu, spracúvala podklady pre mzdy pracovníkov na projekte, zúčtovala a zabezpečovala preplatenie cestovných náhrad, zabezpečovala styk s bankou, ktorá činnosť nie je odlišná od povahy činnosti súvisiacich s činnosťou hlavného ekonóma (definuje ich organizačný poriadok žalobcu) vykonávaných v pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy zo dňa 1.8.2003. Uvedené pre danú vec znamená, že pracovné zmluvy týchto zamestnancov z 28.5.2009 odporujú podmienkam ustanovenia § 50 Zákonníka práce. 14. Pre porušenie predmetného ustanovenia § 50 Zákonníka práce žalovaný žalobcovi nevyplatil náklady zodpovedajúce výške mzdových nákladov na označených zamestnancov. Predmetný postup žalobca hodnotil ako škodu na jeho majetku, ktorej sa dalo zabrániť, ak by žalovaný, konal v zmluvnom vzťahu tak, aby k škode nedošlo, keď vytýkané porušenie mal zistiť počas prvých kontrol, ale naopak tieto kontroly uzavrel konštatovaním, že problémové oblasti nezistil. V prejednávanej veci zmluvný vzťah strán sporu podlieha pod právny režim Obchodného zákonníka (§ 269 odsek 2 Obch. z., § 15 odsek 1 zákona č. 258/2008 Z. z.), ktorý vzhľadom na to, že má vlastnú úpravu náhrady škody, má pri riešení otázky náhrady škody v obchodných vzťahoch prednosť pred Občianskym zákonníkom. To v zásade platí v prípade zodpovednosti za škody spôsobenej porušením záväzkových obchodných vzťahoch, t. j. z porušenia obchodnej zmluvy, respektíve porušenia povinností ustanovených Obchodným zákonníkom (§ 373, § 757 Obch. z.), o ktorý základ však v danej veci nejde. Žalobca sa odvolával na ustanovenie § 514 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Podľa obsahu zmluvy strán sporu o poskytnutí príspevku, kontrola plnenia podmienok poskytnutia tejto pomoci bola oprávnením (právom) žalovaného, ktorému korešpondovala povinnosť žalobcu vytvoriť pre kontrolu podmienky, teda kontrolu umožniť. Predmetom zmluvy bolo nenávratné poskytnutie peňažnej pomoci z fondov Európskeho spoločenstva žalobcovi s právnym základom v zákone č. 528/2009 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva, v zmysle ktorého na poskytnutie pomoci a podpory nie je právny nárok (§ 12 odsek 2). Zmyslom prijatia predmetnej pomoci je, že príjemca prijíma pomoc od štátu, ktorej protiváhou nie je (na rozdiel od súkromnoprávnych vzťahov) jeho protiplnenie v prospech poskytovateľa pomoci, ale práve akceptácia podmienok, za ktorých pomoc prijíma. Z hľadiska posudzovania dodržiavania podmienok je rozhodujúci stav počas celej doby danosti zmluvného vzťahu, čo je vyjadrené v zmluvnom dojednaní, podľa ktorého je riadiaci orgán RO (pozn. odvolacieho súdu - žalobca) /sprostredkovateľský orgán SORO (poznámka odvolacieho súdu - Ministerstvo zdravotníctva SR) oprávnený kontrolovať jednotlivé žiadosti o platbu a iné relevantné dokumenty a skutočnosti aj opakovane, pokiaľ je to potrebné pre správne stanovenie oprávnenosti výdavkov, alebo je výkon uvedených činností potrebných z iných relevantných dôvodov (podozrenie z nezrovnalosti, žiadosť Európskej komisie, žiadosť vnútroštátnych orgánov a podobne). Vykonávanie administratívnej kontroly je možné vykonať v akejkoľvek fáze počas alebo po ukončení realizácie projektu, pričom predmetom kontroly môže byť aj kontrola výkonu predchádzajúcich kontrol, ktoré RO/SORO u prijímateľa už vykonal (Príručka pre prijímateľa, časť kontrola). V prejednávanej veci bol žalobca tým, kto porušením podmienok zmluvy spočívajúcom v založení pracovných pomerov v rozpore s ustanovením § 50 Zákonníka práce, teda v porušení podmienky nakladať s poskytnutými prostriedkami v súlade so zákonmi Slovenskej republiky, zavinil stav krátenia predmetného príspevku. Bolo primárnou povinnosťou žalobcu s ohľadom na podmienky zmluvného vzťahu konať tak, aby tieto podmienky neporušil. Žalobca vedel (mal vedieť), že dodržanie zmluvných podmienok podlieha vertikálnej, stupňovitej kontrole, ako aj opakovanej kontrole a teda dôsledky zistení kontrol akceptoval prijatím podmienok zmluvy. Za daného stavu, keď žalovaný konal a postupoval v medziach takéhoto zmluvného dojednania pri protiprávnom konaní samotného žalobcu nie je možné závery prvého stupňa kontroly o bezproblémovosti plnenia podmienok projektu pripočítať na ťarchu žalovaného. 15. Neopodstatnená je aj odvolacia argumentácia žalobcu o vyhodnotení nákladov na propagáciu projektu z hľadiska ich hospodárnosti, efektívnosti a účelnosti žalovaným. Opäť odvolací súd poukazuje na to, že v zmysle zákona č. 528/2009 Z. z je to poskytovateľ nenávratného príspevku (štát - Slovenská republika), kto určuje právny rámec, v medziach ktorého sa musí žiadateľ pohybovať. Z toho vyplýva, že poskytovateľ nenávratného finančného príspevku môže stanoviť, aké konanie príjemcu považuje za porušenie dohodnutej finančnej disciplíny. To, že v zmysle predmetnej zmluvy boli prostriedky na publicitu a informovanosť projektu rozpočtované v sume 53 651,33,- eur ešte neznamená, že všetky prostriedky vynaložené na publicitu do výšky 53 651,33,- eur sú oprávnené, respektíve boli oprávnené tým, že neprekročili v súhrne rozpočtovanú výšku. Preto neobstojí odvolacia námietka žalobcu, že žalovaný nemal uzavrieť zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného prostriedku, respektíve mal iniciovať zmenu zmluvy v tejto časti. Žalovaný dal žalobcovi finančný rámec propagácie, pričom žalobca bol oprávnený tento vyčerpať takými výdavkami vyvolanými podporovaným projektom, ktoré vyhovovali kritériu minimalizácie výdavku pri rešpektovaní cieľov projektu (hospodárnosť), maximalizácie pomeru medzi vstupom a výstupom (efektívnosť) a nevyhnutnosti pre realizáciu aktivít projektu a priamu väzbu na ne (účelnosť). V skutkovom stave veci bolo ustálené, že žalobca podporovaný projekt propagoval vo vzťahu k rovnakej konkrétnej cieľovej skupine lekárov. Potom sa ale v rámci kritéria opodstatnenosti výdavkov nepohybuje duplicitná propagácia rovnakého obsahu, bez ohľadu na to, akou formou prebehala. Žalobca bol povinný zvážiť efektivitu jednotlivých druhov propagácie z hľadiska dosiahnutia sledovaného cieľa. 16. Podľa dodatku č. 6 z 4.4.2012 k zmluve o poskytnutí nenávratného finančného príspevku boli prostriedky na vytvorenie pozície „Organizátori seminárov“ rozpočtované na 10. 297,52,- eur (č. l 111 spisu). Predmetné prostriedky žalobca vyčerpal vo výške 8. 051,89,- eur. Z obsahu spisu vyplýva, že v januári 2012 začal certifikačný orgán Ministerstva financií SR overovať oprávnenosť výdavkov a správnosti postupu Ministerstva zdravotníctva SR týkajúceho sa hodnotiaceho a výberového procesu predmetného projektu, s výsledkom ktorého Ministerstvo zdravotníctva SR k času uzavretia dodatku č. 6 k zmluve nedisponovalo. Podľa zistení certifikačného orgánu položka rozpočtu - organizátori seminárov - nerešpektuje zásady správneho finančného riadenia vrátane hospodárnosti, efektívnosti a účelnosti, nerešpektuje ekonomický princíp „ good value for money“ a princíp priameho spojenia s projektom (č. l. 192 spisu). Podľa § 9 odsek 3 zákona č. 528/2008 Z. z. je certifikačný orgán oprávnený pozastaviť, zamietnuť alebo upraviť výšku platby pre operačný program, projekt alebo ich časti, ak zistí nedostatky v postupe riadiaceho orgánu, platobnej jednotky alebo prijímateľa pri realizácii pomoci a podpory. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že na kontrolu a vládny audit použitia finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu, ukladanie a vymáhanie sankcií za porušenie finančnej disciplíny sa vzťahuje režim upravený v právnych predpisoch ES a SR (najmä zák. č. 523/2004 Z. z., zák. č. 440/2000 Z. z. a zák. č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite), na základe ktorých je každý výdavok podrobený kontrole z hľadiska splnenia podmienky hospodárnosti, efektívnosti a účelnosti. Keďže pri poskytovaní nenávratného finančného príspevku sa nakladá s prostriedkami zo štátneho rozpočtu a s prostriedkami Európskeho spoločenstva, tak výdavky podliehajú niekoľko stupňovej kontrole a to z rôznych úrovní s tým, že pokiaľ sa zistí porušenie v akomkoľvek štádiu projektu (teda aj pri žiadosti o poslednú platbu), žalobca ako prijímateľ je povinný nenávratný finančný prostriedok alebo jeho časť vrátiť. Štát je v danom vzťahu tým subjektom, ktorý je oprávnený určovať podmienky pre poskytovanie predmetného príspevku. Odvolací súd poukazuje na to, že podmienku efektívnosti, hospodárnosti a účelnosti vynaloženia tohto výdavku, ako celku certifikačný orgán hodnotil z pohľadu cieľa projektu, a preto nie je možné akceptovať tvrdenia žalobcu o efektivite výdavku, ktorú žalobca hodnotí výlučne len mechanickým matematickým porovnávaním nákladov daného výdavku. 17. Odvolací súd nezistil, že by v prejednávanej veci došlo k vade konania spočívajúcej v tom, že by napadnutý rozsudok trpel nedostatkom vysporiadania sa so všetkými žalobcom prednesenými argumentami. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne vyslovil záver, na ktorý odvolací súd poukazuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994). 18. Súd prvej inštancie výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a správne posúdil vec aj po právnej stránke. Obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 19. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 odsek 1 CSP. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle § 262 odsek 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).