Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3CoPr/3/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316218548 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1316218548.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a Mgr. Patricie Skotnickej v právnej veci žalobcu: V. P., K.. XX.X.XXXX, S. XXX, Q., Č. Y., zastúpeného KORABOVA & LOVICH s.r.o., advokátska kancelária, Laurinská 4, Bratislava, IČO: 50 131 931, proti žalovanému: Q. W. W..Y..R.., F. XX/C, O., IČO: 44 446 497, zastúpenému CHMELO & PARTNERS advokátska kancelária, spol. s r.o., Royova 9, Piešťany, IČO: 47 255 633, R. G. XX.XXX,XX A. W. V., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 12Cpr/19/2016-135, zo dňa 15.6.2018, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktoré je žalobca povinný zaplatiť žalovanému k rukám jeho právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia súdneho úradníka o výške trov konania. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 79.879,75 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 4.944,92 eura od 11.12.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 4.944,92 eura od 11.1.2016 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 11.420,24 eura od 11.2.2016 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 11.420,24 eura od 11.3.2016 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 11.420,24 eura od 11.4.2016 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 5.104,17 eura od 11.5.2016 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 5.104,17 eura od 11.6.2016 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 5.104,17 eura od 11.7.2016 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 5.104,17 eura od 11.8.2016 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 5.104,17 eura od 11.9.2016 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 5.104,17 eura od 11.10.2016 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 5.104,17 eura od 11.11.2016 do zaplatenia, ako i náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 19.9.2012 uzatvoril v postavení zamestnanca so žalovaným ako zamestnávateľom pracovnú zmluvu, na základe ktorej vykonával prácu na pracovnej pozícii „Director Product Management, Archive Management”. Žalobca a žalovaný si v pracovnej zmluve dohodli deň nástupu do práce 15.10.2012, pracovný pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú. Súčasťou pracovnej zmluvy bola aj dohoda o mlčanlivosti, zákaze zasahovania a postúpení práv duševného vlastníctva, ktorú podpisoval žalobca pri uzatváraní pracovnej zmluvy ako prílohu A, ktorá obsahovala obmedzenie žalobcu vykonávať po skončení pracovného pomeru zárobkovú činnosť, ktorá má k predmetu činnosti žalovaného konkurenčný charakter na dobu jedného kalendárneho roka po skončení pracovného pomeru. V zmysle čl. II bodu 2 pracovnej zmluvy bol žalobca povinný dodržiavať ustanovenia dohody o mlčanlivosti, na ktorú odkazovala pracovná zmluva ako na svoju súčasť. Dňa 31.10.2015 došlo k ukončeniu pracovného pomeru dohodou. Žalobca od skončenia pracovného pomeru rešpektoval ustanovenia pracovnej zmluvy a prílohy A, čím si splnil svoj záväzok v zmysle § 83a ods. 1 Zákonníka práce. Napriek tomu žalovaný neuhradil žalobcovi titulom peňažnej náhrady žiadnu finančnú čiastku. Žalobca preto uplatňoval voči žalovanému nárok na peňažnú náhradu vo výške 50 % z priemerného mesačného zárobku za obdobie od novembra 2015 do októbra 2016, ktorý pozostával z výšky 159.759,50 eura, čo celkom predstavovalo sumu 79.879,75 eura titulom peňažnej náhrady podľa § 83a Zákonníka práce. 3. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Tvrdil, že príloha A nebola súčasťou pracovnej zmluvy, keďže bola samostatným, od pracovnej zmluvy nezávisle existujúcim dokumentom podpísaným iba žalobcom. Príloha A nikdy nebola s písomným vyhotovením pracovnej zmluvy pevne spojená alebo označená ako jej neoddeliteľná súčasť. Podpis prílohy A zo strany žalobcu ako zamestnanca žalovaného nebol podmienkou vzniku pracovného pomeru. Medzi žalobcom a žalovaným nikdy nedošlo k uzavretiu žiadnej dohody, obsahom ktorej by boli záväzky, ktoré by mohli byť posúdené ako obmedzenie zárobkovej činnosti zamestnanca na čas po skončení pracovného pomeru. Príloha A nebola zo strany žalovaného a žiadneho jeho zástupcu podpísaná, ani inak z nej nebolo možné odvodiť akýkoľvek prejav vôle žalovaného smerujúci k vzniku záväzkov zamestnávateľa podľa § 83a Zákonníka práce. Príloha A bola jednostranným prehlásením žalobcu, pričom takéto vyhlásenia nenadobúdali právnu relevanciu a záväznosť. Ak by žalovaný pripustil, že príloha A spĺňala požiadavky Zákonníka práce, čo však nepripustil, poukázal na to, že takáto dohoda bola neplatná aj s poukazom na § 83a ods. 2 Zákonníka práce, keďže žalobca v priebehu trvania pracovného pomeru nemal možnosť nadobudnúť informácie alebo znalosti, ktoré neboli bežne dostupné a ich využitie by mohlo privodiť žalovanému podstatnú ujmu; a tiež podľa § 83a ods. 8 Zákonníka práce, keďže dohoda nebola súčasťou pracovnej zmluvy, ale bola obsiahnutá v prílohe A a záväzok žalovaného poskytnúť peňažnú náhradu nebol určitý ani určiteľný. Podľa žalovaného nebolo pravdivé ani tvrdenie žalobcu, podľa ktorého nevykonával po skončení pracovného pomeru žiadnu zárobkovú činnosť, ktorá mala k predmetu činnosti žalovaného konkurenčný charakter. 4. Súd prvej inštancie sa primárne zaoberal otázkou, či medzi stranami sporu v právnej pozícii zamestnávateľa a zamestnanca došlo k uzavretiu zmluvy o obmedzení zárobkovej činnosti po skončení pracovného pomeru podľa § 83a Zákonníka práce. Po vykonanom dokazovaní a oboznámení sa s predloženou pracovnou zmluvou zo dňa 19.9.2012, vrátane jej príloh, súd prvej inštancie zistil, že dohoda o mlčanlivosti nebola neoddeliteľnou súčasťou pracovnej zmluvy, hoci bola uvádzaná v pracovnej zmluve ako príloha A. Pracovná zmluva výslovne ako svoju neoddeliteľnú súčasť definovala iba prílohu B. Preto bolo nesprávne tvrdenie žalobcu, že neoddeliteľnou súčasťou pracovnej zmluvy bola aj dohoda o mlčanlivosti, a že čl. V prílohy A pracovnej zmluvy obsahoval konkurenčnú doložku, z ktorej bez akýchkoľvek pochybností vyplýval zákonný nárok podľa § 83a Zákonníka práce. Skutočnosť, že k pracovnej zmluve žalobcu existovala príloha A, ktorej obsahom bolo vyhlásenie žalobcu s jeho podpisom, bolo možné kvalifikovať jedine ako jednostranný právny úkon žalobcu, bez synalagmatického záväzku žalovaného, že po skončení pracovného pomeru nebude po určitú dobu, najdlhšie jeden rok, vykonávať zárobkovú činnosť, ktorá mala k predmetu činnosti zamestnávateľa konkurenčný charakter. Zmluva, ako ju predpokladá § 83a Zákonníka práce, musí byť dvojstranný právny úkon, ktorý obsahuje dva jednostranné právne záväzky, navzájom adresované a obsahovo zhodné. Vychádzajúc z dikcie § 83a Zákonníka práce, tento pod sankciou neplatnosti určoval, že záväzky z tejto zmluvy musia byť súčasťou pracovnej zmluvy. Zákonník práce presne špecifikoval a konkretizoval, aké dva jednostranné právne úkony sú k vzniku tejto zmluvy nevyhnutne potrebné. Na strane zamestnanca je to záväzok, že po skončení pracovného pomeru nebude po určitú dobu, najdlhšie jeden rok, vykonávať zárobkovú činnosť, ktorá má k predmetu činnosti zamestnávateľa konkurenčný charakter a na strane zamestnávateľa je to záväzok poskytnúť zamestnancovi peňažnú náhradu. Súd prvej inštancie zistil, že konkurenčná doložka nebola súčasťou pracovnej zmluvy, čo § 83a ods. 8 Zákonníka práce sankcionoval jej neplatnosťou. Hoci bolo pravdou, že pracovná zmluva v čl. II bode 3 obsahovala rôzne dojednania týkajúce sa povinnosti zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách, ako boli uvedené v prílohe A, ich porušenie však sankcionovala inak (napr. nárokom na primerané zadosťučinenie, náhradu škody, bezdôvodné obohatenie). Žiadne synalagmatické záväzky zmluva neobsahovala. 5. Súd prvej inštancie ďalej odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo 1276/2001, zo dňa 11.4.2002, podľa ktorého dojednanie o tzv. konkurenčnej doložke je potrebné chápať ako vzájomný (synalagmatický) záväzok, v rámci ktorého si bývalí účastníci pracovného pomeru poskytujú vzájomný hospodársky prospech a sú v postavení vzájomných dlžníkov aj veriteľov. Záväzku zamestnanca využívať po skončení pracovného pomeru svoju odbornú kvalifikáciu iba v obmedzenom rozsahu musí zodpovedať iný záväzok zamestnávateľa, ktorý uvedené obmedzenie kompenzuje. Na vznik zmluvy podľa § 83a Zákonníka práce teda nepostačovalo, ak jedna strana pracovnoprávneho vzťahu svoj záväzok prevzala, pretože právne následky predpokladané Zákonníkom práce mohli vzniknúť až vtedy, ak obe strany svoje príslušné záväzky prevzali. Tieto záväzky (alebo jednostranné právne úkony) majú byť adresné a obsahovo zhodné a navyše museli byť urobené v predpísanej a kvalifikovanej forme, teda bol nevyhnutný synalagmatický záväzok, ktorý predložená pracovná zmluva, vrátane jej príloh, neobsahovala. Zo žiadneho listinného dôkazu nebolo možné ustáliť, že by sa žalovaný ako zamestnávateľ voči žalobcovi ako zamestnancovi zaviazal poskytnúť mu peňažnú náhradu, a preto zmluva podľa § 83a Zákonníka práce o obmedzení zárobkovej činnosti po skončení pracovného pomeru medzi stranami sporu nikdy nevznikla. Pre absenciu dohody v zmysle § 83a Zákonníka práce, od ktorej sa peňažný nárok žalobcu odvíjal, súd prvej inštancie ďalšie dokazovanie vo veci z dôvodu hospodárnosti a nadbytočnosti nevykonával, a keďže nárok nebol dôvodný, žalobu v celom rozsahu zamietol. 6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „C.s.p.“) tak, že žalovanému ako úspešnej procesnej strane priznal voči žalobcovi, ktorý bol v spore neúspešný, náhradu trov konania v plnej výške. 7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca. V odvolaní poukazoval na existenciu odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) C.s.p. a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na opätovné prejednanie a rozhodnutie; alternatívne navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobnému návrhu vyhovie v celom rozsahu a žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 8. V odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie predmetnú vec nesprávne právne posúdil, obsah právnej normy nesprávne právne interpretoval a príslušnú právnu normu nesprávne aplikoval na zistený skutkový stav. Žalobca opakovane poukazoval na skutočnosť, že z obsahu pracovnej zmluvy a prílohy A, ako aj zo spôsobu predloženia pracovnej zmluvy žalobcovi, bolo možné vyabstrahovať skutočnú vôľu obidvoch účastníkov pracovnoprávneho vzťahu, smerujúcu k tomu, aby príloha A bola interpretovaná ako súčasť pracovnej zmluvy, a aby boli zmluvné strany jej ustanoveniami viazané rovnako ako ustanoveniami pracovnej zmluvy. Pracovná zmluva v čl. II výslovne podmieňovala signáciu prílohy A zo strany zamestnanca, upravila prísne kontraktuálne povinnosti zamestnanca plniť jej ustanovenia a výslovne odkazovala na prílohu A v čl. II bode 2, bode 3 a nepriamo aj v bode 4. Porušenie čl. II bodu 4 bolo v zmysle čl. II bodu 6 písm. g) pracovnej zmluvy považované za závažné porušenie pracovnej disciplíny majúce za následok okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Z obsahu dohody o mlčanlivosti vyplývalo, že táto sa v každom ustanovení odvolávala na existenciu pracovného pomeru založeného medzi stranami sporu a upravovala práva a povinnosti obidvoch účastníkov pracovnoprávneho vzťahu. Žalobca preukázal spôsob, akým mu bol návrh pracovnej zmluvy s prílohami v rámci kontraktačného procesu predložený, a to ako príloha e-mailovej správy zo dňa 19.7.2012, ktorá priamo nadväzovala na znenie pracovnej zmluvy ako jej súčasť a obidva dokumenty sa nachádzali v elektronickej podobe v jednom súbore. V návrhu dokumentu označenom ako „Master Agreement - Rámcová Dohoda”, ktorý vypracovával žalovaný pred skončením pracovného pomeru so žalobcom, bolo uvedené, že pracovná zmluva vrátane jej príloh sú jedinými dokumentmi, ktoré upravujú práva a povinnosti týkajúce sa pracovnoprávneho vzťahu a následne v bode 5.4 bolo uvedené, že zamestnanec prehlasuje a berie na vedomie, že ustanovenia prílohy A k pracovnej zmluve sú záväzné aj po skončení pracovného pomeru. Vyššie uvedené skutočnosti preukazovali, že žiadna zo zmluvných strán nikdy nepovažovala prílohu A za samostatne stojaci dokument alebo dokument, ktorý nemá právnu relevanciu. Žalovaný používal takú argumentáciu s cieľom zbaviť sa kontraktuálnej a zákonnej povinnosti vo vzťahu k žalobcovi. Súd prvej inštancie na vyššie uvedené skutočnosti nereflektoval a svoj záver o tom, že príloha A nie je súčasťou pracovnej zmluvy, vyvodil z formálnej skutočnosti, že pracovná zmluva výslovne ako svoju neoddeliteľnú súčasť definovala iba prílohu B. Účelom výkladu by ale nemal byť formalistický výklad, ale zistenie skutočnej vôle účastníkov právneho úkonu, pokiaľ táto vôľa nebola zjavná už z obsahu právneho úkonu. 9. Žalobca poukazoval na všeobecne akceptovanú skutočnosť, že pracovné právo je typickou oblasťou práva, v ktorej je uznávané slabšie postavenie zamestnanca. Napriek tomu súd prvej inštancie svojím rozhodnutím priznal právnu ochranu mimoriadne závažnému zneužitiu práva zo strany zamestnávateľa. V posudzovanej veci žalovaný vypracoval a predložil svojim zamestnancom zmluvné dokumenty pri založení pracovného pomeru, ktoré zamestnanci signovali a následne plnili ich ustanovenia na kontraktuálnom základe, a to dokonca pod hrozbou najprísnejších pracovnoprávnych sankcií. Žalobca si teda dobrovoľne a v dobrej viere plnil povinnosti, vyplývajúce mu z pracovnej zmluvy a jej prílohy A v znení, v akom ich vypracoval jeho zamestnávateľ, pričom počas obdobia jedného kalendárneho roka rešpektoval zákaz konkurencie, v dôsledku čoho dokonca odmietol pracovnú pozíciu v konkurenčnej spoločnosti, ktorú prijal až po skončení dojednaného zákazu konkurencie. Žalobca bol počas tohto obdobia obmedzovaný v realizácii ústavného práva na slobodnú voľbu povolania podľa čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky, čomu recipročne a bez výnimky musela zodpovedať kogentná povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi primeranú peňažnú náhradu podľa § 83a ods. 4 Zákonníka práce. Žalobca počas konania pred súdom prvej inštancie poukazoval na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 1/2012, z ktorého vyplývalo, že povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi peňažnú náhradu najmenej v sume 50 % jeho priemerného mesačného zárobku za každý mesiac plnenia záväzku je povinnosťou kogentnou, a teda zákonodarca nepripúšťa jej modifikáciu ani vylúčenie jej normatívneho účinku dohodou zmluvných strán. V prejednávanej veci žalovaný účelovo spochybnil vlastnú pracovnoprávnu agendu, resp. využil zmätočnosť pracovnej zmluvy a jej príloh, ktorú sám spôsobil a súd prvej inštancie priznal takému konaniu zamestnávateľa právnu ochranu na úkor zamestnanca. S prihliadnutím na právny názor súdu prvej inštancie by potom bolo možné kedykoľvek a jednoducho obchádzať § 83a Zákonníka práce obdobným spôsobom a také konanie zamestnávateľa nemohlo požívať súdnu ochranu. 10. Druhým dôvodom, pre ktorý súd prvej inštancie zamietol žalobný návrh, mala byť údajná absencia dohody v zmysle § 83a Zákonníka práce, od ktorej sa peňažný nárok žalobcu odvíjal. Súd prvej inštancie založil tento svoj právny názor s odvolaním sa na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo 1276/2001, zo dňa 11.4.2002, ktorý však bol vydaný v čase, kedy ešte v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky konkurenčná doložka neexistovala. S ohľadom na uvedené sa žalobcovi javila relevantnejšia aktuálna judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 1/2012. 11. Ďalej žalobca namietal postup súdu prvej inštancie, ktorým malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa žalobcu neprimerane stručné odôvodnenie napadnutého rozsudku nebolo postačujúce vo vzťahu k prejednávanej veci; napadnutý rozsudok podľa žalobcu nespĺňal základné kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia tak, ako ich vo svojej doterajšej rozhodovacej praxi kreoval Ústavný súd Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s jeho právnou argumentáciou. Žalobcovi nebolo napríklad zrejmé, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s jeho argumentáciou ohľadom skutočnej vôle účastníkov pracovnoprávneho vzťahu, a tiež nedostal žiadnu odpoveď na jeho argumentáciu, že pri posudzovaní otázky platnosti konkurenčnej doložky v zmysle § 17 ods. 3 Zákonníka práce by akákoľvek neplatnosť nemohla byť nikdy vykladaná na ujmu žalobcu ako zamestnanca, ktorý neplatnosť sám nespôsobil. Navyše takáto neplatnosť by mohla byť iba neplatnosťou relatívnou, a teda sa jej nemohol dovolávať žalovaný, ktorý ju sám spôsobil. Žalobca vyjadril aj výhrady voči procesnému postupu súdu prvej inštancie pri doručovaní záverečných vyjadrení strán sporu. Súd prvej inštancie doručil žalobcovi záverečné vyjadrenie žalovaného krátkou cestou na pojednávaní dňa 15.6.2018, po tom, ako žalobca predniesol svoju záverečnú reč a žalobca tak nemal možnosť sa do termínu pojednávania oboznámiť so skutočnosťami, uvedenými v záverečnom vyjadrení žalovaného, keďže tento nereflektoval na povinnosti špecifikované v uznesení súdu prvej inštancie na pojednávaní dňa 4.5.2018, podľa ktorého mali strany založiť záverečnú reč do spisu do 14.6.2018. Zo záverečného vyjadrenia žalovaného pritom mohli vyplynúť skutočnosti odôvodňujúce potrebu vykonania ďalšieho dokazovania a prípadný návrh žalobcu, ktorý bol slabšou stranou v individuálnom pracovnoprávnom spore, a teda sa na neho nevzťahovali ustanovenia o sudcovskej a zákonnej koncentrácii konania v zmysle § 320 C.s.p. 12. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania. 13. Podľa žalovaného sa súd prvej inštancie podrobne vyjadril ku všetkým podstatným okolnostiam prejednávanej veci, v dôsledku čoho bolo potrebné považovať napadnutý rozsudok za presvedčivý, preskúmateľný, zákonný a jeho odôvodnenie bolo súladné s § 220 ods. 2 C.s.p. Súd prvej inštancie správne určil predmet skúmania a právneho posúdenia a na základe správne zisteného skutkového stavu správne uzavrel, že medzi stranami sporu nikdy k uzavretiu zmluvy podľa § 83a Zákonníka práce nedošlo. Podané odvolanie žalobcu neobsahovalo žiadne právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Skutočnosti uvádzané žalobcom v odvolaní boli v podstate totožné s argumentmi, ktoré žalobca uvádzal v konaní pred súdom prvej inštancie, a s ktorými sa súd prvej inštancie náležite vysporiadal. 14. Žalovaný trval na tom, že nemal žiadnu kontraktuálnu ani zákonnú povinnosť poskytnúť žalobcovi peňažnú náhradu podľa § 83a ods. 4 Zákonníka práce, keďže záväzok poskytnúť žalobcovi peňažnú náhradu nikdy neprevzal. Na vznik takejto povinnosti sa vyžaduje kvalifikovaný a formálne perfektný právny úkon zo strany zamestnávateľa, a zároveň sa vyžaduje, aby tomu zodpovedajúci synalagmatický záväzok prevzal zamestnanec. V prejednávanej veci súd prvej inštancie správne uzavrel, že zo žiadneho predloženého dôkazu nebolo možné ustáliť, že by sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcovi peňažnú náhradu. Takýto prejav vôle zo strany žalovaného neexistoval a bolo v podstate irelevantné, či príloha A bola alebo nebola neoddeliteľnou súčasťou pracovnej zmluvy. Ak by aj v pracovnej zmluve bolo uvedené, že zamestnanec preberá záväzok obdobný vyjadreniu v § 83a ods. 1 Zákonníka práce, avšak v pracovnej zmluve by absentoval synalagmatický záväzok zamestnávateľa podľa § 83a ods. 4 Zákonníka práce, k vzniku zmluvy ani záväzku zamestnanca by nemohlo dôjsť. Žalovaný sa ohradil voči tvrdeniu žalobcu, podľa ktorého išlo z jeho strany o zneužitie a obchádzanie práva a účelové spochybnenie vlastnej pracovnoprávnej agendy. Žalovaný sa totiž už v odpovedi zo dňa 15.1.2016 na list žalobcu zo dňa 6.1.2016 (ktorým žalobca u žalovaného prvýkrát uplatnil domnelý nárok na peňažnú náhradu) vyslovil, že na strane žalovaného ani žalobcu žiadne záväzky podľa § 83a Zákonníka práce nikdy nevznikli. Za ničím nepodložené považoval tvrdenia žalobcu, že je možné kedykoľvek a jednoducho obchádzať § 83a Zákonníka práce, zamestnávateľ totiž neuzavretím, prípadne neplatným uzavretím konkurenčnej doložky nič nedosiahne; neuzavretie alebo neplatné uzavretie konkurenčnej doložky a z toho prameniaca nevymáhateľnosť záväzkov totiž platí pre obe strany. Žalovaný odmietal zodpovednosť za to, že žalobca si zrejme nesprávne vyložil niektoré ustanovenia Zákonníka práce a konal v domnienke a omyle, že si plní nejaký (neexistujúci) záväzok. 15. Ďalej uviedol, že poukazovanie žalobcu na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 1/2012 neobstojí a závery, ktoré prezentoval žalobca vo svojom odvolaní, a ktoré mali vychádzať z označeného nálezu, boli účelovo vytrhnuté z kontextu. Na označený nález poukázal v konaní pred súdom prvej inštancie žalovaný, a to vzhľadom na právny názor o prísnom kontraktuálnom základe konkurenčnej doložky. Nesprávny a vytrhnutý z kontextu bol názor žalobcu, že povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi primeranú peňažnú náhradu najmenej v sume 50 % priemerného mesačného zárobku bola kogentná. Kogentnosť tohto ustanovenia spočívala výlučne v tom, že nebolo možné dohodnúť peňažnú náhradu, ktorá by bola nižšia ako 50 % priemerného mesačného zárobku zamestnanca, ale na to, aby takýto dvojstranný právny úkon mohol vzniknúť, bolo potrebné, aby zamestnávateľ taký záväzok výslovne v pracovnej zmluve prevzal. Záverom uviedol, že žalobcom tvrdený nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie nezakladal takú vadu konania, ktorá by žalobcovi znemožnila, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 16. Žalobca v odvolacej replike zotrval na svojej predchádzajúcej argumentácii. Opätovne namietol prílišný formalizmus súdu prvej inštancie pri výklade právneho úkonu bez toho, aby náležite zisťoval skutočnú vôľu účastníkov právneho úkonu. Opakovane zdôraznil, že pracovné právo je oblasťou práva, v ktorej je uznávané slabšie postavenie zamestnanca, na ťarchu ktorého nemohli ísť nejasnosti pracovnej zmluvy vypracovanej zamestnávateľom. Ak žalovaný tvrdil, že žalobca mal konať v omyle, keď plnil neplatný záväzok, potom vyvstávala otázka, či niekto žalobcu do takéhoto omylu uviedol a z akého dôvodu obsahovala pracovnoprávna agenda žalovaného neplatné dojednania o konkurenčnej doložke, pričom tieto dojednania žalovaný, ktorý mal sám tvrdenú neplatnosť spôsobiť, využíval vo svoj prospech. S prihliadnutím na argumentáciu žalovaného prichádzali do úvahy iba dve možnosti a to, že žalovaný vedome uzatvoril so žalobcom pracovnú zmluvu, obsahujúcu neplatné dojednanie o konkurenčnej doložke, ktoré do pracovnoprávnej agendy sám zapracoval; alternatívne, že žalovaný iba využíval zmätočnosť vlastnej pracovnoprávnej agendy s cieľom zbaviť sa povinnosti poskytnúť žalobcovi finančnú náhradu. Obidve alternatívy svedčili v neprospech žalovaného. Ak súd prvej inštancie poskytol právnu ochranu uvedenému konaniu zamestnávateľa, poskytol právnu ochranu obchádzaniu § 83a Zákonníka práce zo strany zamestnávateľa, kedy zamestnávateľ fakticky dosiahne u svojich zamestnancov plnenie zákazu konkurencie počas celého trvania pracovného pomeru, a to až na obdobie jedného kalendárneho roka po jeho skončení, a zároveň nikdy nebude povinný uhradiť zamestnancom žiadnu finančnú náhradu, s odvolaním sa na zmätočnosť vlastnej pracovnoprávnej agendy alebo na to, že zamestnanec v ,,omyle“ plnil neexistujúci záväzok, keďže ustanovenie, ktoré do pracovnej zmluvy vniesol zamestnávateľ, je neplatné. Ďalej žalobca poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 155/2017, zo dňa 31.8.2017 a sp. zn. PL. ÚS 17/2008, zo dňa 20.5.2009 a na ich podklade konštatoval, že posudzovaná právna vec je situáciou, kedy súd prvej inštancie vychádzal iba z doslovného znenia zákona a jeho formalistickej interpretácie, vedúcej k zjavnej nespravodlivosti a bezhodnotovej aplikácii pozitívneho práva. Záverom žalobca zopakoval námietku, že napadnutý rozsudok nespĺňal kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a námietku nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie pri doručovaní záverečných vyjadrení strán sporu. 17. Žalovaný v odvolacej duplike zotrval na svojej predchádzajúcej argumentácii. Trval na tom, že odvolanie žalobcu neobsahovalo žiadne právne relevantné tvrdenia a dôkazy vo vzťahu k meritu veci a odôvodneniu rozsudku, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť rozsudku. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že medzi stranami sporu zmluva o obmedzení zárobkovej činnosti po skončení pracovného pomeru nikdy nevznikla. Žalobca sa k otázkam existencie a predpokladom vzniku zmluvy, teda ku skutočnostiam, že v konaní nebolo preukázané, že existovali dva jednostranné, navzájom adresné synalagmatické záväzky vo forme predpísanej Zákonníkom práce, vôbec nevyjadril. Dikcia § 83a Zákonníka práce kladie na formu a obsah tohto právneho úkonu zvýšené formálno-právne požiadavky, za splnenia ktorých je možné uvažovať o vzniku a existencii dohody o obmedzení zárobkovej činnosti po skončení pracovného pomeru. Takouto formálnou požiadavkou bolo, aby zamestnávateľ svoj záväzok poskytnúť zamestnancovi peňažnú náhradu prevzal v pracovnej zmluve. V prejednávanej veci žalovaný žiaden takýto záväzok voči žalobcovi neprevzal, a preto dovolávanie sa žalobcu na prílišný formalizmus súdu prvej inštancie neobstojí. Žalovaný akceptoval tvrdenie, podľa ktorého je pracovné právo oblasťou práva, v ktorej je uznávané slabšie postavenie zamestnanca, mal však za to, že dohoda o konkurenčnej doložke bola vzhľadom na jej úpravu v Zákonníku práce vyjadrením toho, že nie každý aspekt pracovnoprávneho vzťahu v sebe automaticky implikuje, že zamestnanec je tzv. slabšou stranou právneho vzťahu. V prípade konkurenčnej doložky je zdôrazňovaný jej prísny kontraktuálny charakter a pod sankciou neplatnosti vyžadovaná obojstranná formálnosť takého záväzku. Žalovaný sa vyhradil voči tvrdeniu žalobcu, podľa ktorého mal žalobcu uviesť do omylu, keďže pracovnoprávna agenda žalovaného obsahovala neplatné ustanovenia o konkurenčných doložkách; pracovná zmluva medzi stranami totiž neobsahovala žiadne ustanovenia o konkurenčných doložkách. Žalovaný v danej súvislosti len vyslovil domnienku, že žalobca mohol konať v omyle, keď si plnil záväzok ktorý neexistoval, pričom žalovaný žalobcu na neexistenciu takého záväzku upozornil. K namietanému nesprávnemu procesnému postupu uviedol, že súd prvej inštancie formálne žiadne uznesenie o vedení konania, ktorým by stranám sporu uložil povinnosť doručiť súdu a sebe navzájom záverečné reči nevydal, bolo to rozhodnutie žalobcu, že právnemu zástupcovi žalovaného zaslal pred pojednávaním podanie označené ako záverečná reč, avšak zo žiadneho ustanovenia C.s.p. nevyplýva strane sporu povinnosť písomne vyhotoviť záverečnú reč alebo túto doručiť súdu alebo protistrane. 18. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne. Rozsudok verejne vyhlásil v zmysle § 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p. 19. S ohľadom na povahu uplatneného nároku a obsah procesnej argumentácie strán sporu, bolo v odvolacom konaní možné konštatovať, že dôvodnosť podanej žaloby bola podmienená primárne zodpovedaním otázky existencie platnej dohody o obmedzení zárobkovej činnosti po skončení pracovného pomeru v zmysle § 83a Zákonníka práce. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že prílohu A, ktorá mala obsahovať predmetnú dohodu, nepovažoval za neoddeliteľnú súčasť pracovnej zmluvy, a tiež z dôvodu, že podľa súdu prvej inštancie nedošlo medzi stranami k uzatvoreniu dvojstranného, synalagmatického záväzku tak, ako to vyžaduje zákonná úprava uvedeného inštitútu pracovného práva. Žalobca považoval tieto závery súdu prvej inštancie za výsledok nesprávneho zistenia skutkového stavu veci, a tiež nesprávneho právneho posúdenia žalobou uplatneného nároku. 20. Na základe takto uplatnených odvolacích dôvodov zo strany žalobcu sa odvolací súd osobitne zaoberal otázkou naplnenia všetkých predpokladov vzniku platnej dohody o obmedzení zárobkovej činnosti po skončení pracovného pomeru, prihliadajúc najmä na naplnenie zákonom vyžadovaných formálnych a obsahových náležitostí takejto dohody. V tomto smere vstupoval do popredia predovšetkým § 83a ods. 8 prvá veta Zákonníka práce, ktorý explicitne ustanovuje, že záväzok podľa odsekov 1, 4 a 5 musí byť súčasťou pracovnej zmluvy, inak je neplatný. Na základe uvedeného bolo v prejednávanej veci potrebné skúmať, či záväzok žalobcu, že po skončení pracovného pomeru nebude po určitú dobu, najdlhšie jeden rok, vykonávať zárobkovú činnosť, ktorá má k predmetu činnosti zamestnávateľa konkurenčný charakter a tomu zodpovedajúci záväzok žalovaného ako zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi primeranú peňažnú náhradu v sume najmenej 50 % priemerného mesačného zárobku zamestnanca za každý mesiac plnenia jeho záväzku, boli súčasťou pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 19.9.2012. 21. Z predložených listinných dôkazov vyplývalo, že záväzok zamestnanca podľa § 83a ods. 1 Zákonníka práce bol uvedený v bode 5 prílohy A - Dohody o mlčanlivosti, zákaze zasahovania a postúpení práv duševného vlastníctva. Uvedená príloha bola podpísaná výlučne žalobcom, v rovnaký deň ako bola podpísaná i pracovná zmluva medzi žalobcom a žalovaným. Pokiaľ ide o vzájomný vzťah medzi podpísanou pracovnou zmluvou a prílohou A, k tomu je potrebné uviesť, že pracovná zmluva na uvedenú prílohu explicitne neodkazovala ako na svoju neoddeliteľnú súčasť, takýto odkaz bol uvedený iba v čl. I bode 2 pracovnej zmluvy vo vzťahu k prílohe B pracovnej zmluvy, ktorá upravovala pracovné povinnosti zamestnanca. Súvislosť prílohy A s pracovnou zmluvou zo dňa 19.9.2012 však vyplývala z jej čl. II bodu 2, v zmysle ktorého zamestnanec súhlasil s podpísaním a plnením ustanovení a podmienok prílohy A, a tiež z čl. II bodu 3 pracovnej zmluvy, podľa ktorého bol zamestnanec povinný zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách ako bolo uvedené v prílohe A, a to aj po skončení pracovného pomeru. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že predmetná príloha A nebola neoddeliteľnou súčasťou pracovnej zmluvy tak, ako to vyžadoval § 83a ods. 8 Zákonníka práce a aj z dôvodu nedostatku tejto náležitosti dohody o obmedzení zárobkovej činnosti po skončení pracovného pomeru žalobu zamietol. 22. Odvolací súd však s prihliadnutím na všetky okolnosti prejednávanej veci tak, ako vyplývali z vykonaného dokazovania a tvrdení strán sporu, považoval za potrebné vychádzať pri hodnotení obsahu a rozsahu pracovnej zmluvy nie len zo striktného jazykového vyjadrenia jej jednotlivých ustanovení, ale aj z okolností týkajúcich sa vzájomných predzmluvných vzťahov, osobitne týkajúcich sa predloženia pracovnej zmluvy s ostatnými jej prílohami na podpis žalobcovi, zásadu ochrany dobromyseľnosti účastníkov zmluvných vzťahov a zákaz zneužívania výkonu práv na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu (v zmysle čl. 2 Zákonníka práce). Z vyjadrení strán sporu nepochybne vyplývalo, že pracovná zmluva a s ňou súvisiace dokumenty boli vypracované výlučne žalovaným ako zamestnávateľom. Pred vznikom pracovnoprávneho pomeru medzi žalobcom a žalovaným boli príslušné listinné dokumenty zaslané žalobcovi prostredníctvom elektronických prostriedkov s tým, že tento mal možnosť vopred sa oboznámiť s ich znením a v prípade súhlasu žalobcu s navrhovaným znením príslušnej dokumentácie sa mali strany sporu dohodnúť na podpísaní uvedenej zmluvy. Na základe fotokópie e-mailovej správy žalovaného zo dňa 19.7.2012 (č.l. 61 a nasl.), ktorou boli príslušné listinné dokumenty zaslané žalobcovi na oboznámenie sa s ich obsahom, bolo ďalej možné priznať hodnovernosť tvrdeniam žalobcu, podľa ktorých boli prílohy danej správy organizované tak, že pracovná zmluva a príloha A tvorili jeden samostatný, osobitný dokument, pričom ostatné listiny (vrátane prílohy B k pracovnej zmluve) boli žalobcovi zaslané ako ďalšie, od pracovnej zmluvy oddelené dokumenty, t.j. ako ďalšie osobitné prílohy predmetnej e-mailovej správy. Spôsob organizácie jednotlivých príloh príslušnej e-mailovej správy zo strany zamestnávateľa teda mohol nepochybne javiť dojem, že príloha A bola neoddeliteľnou súčasťou pracovnej zmluvy. Ďalej bolo potrebné poznamenať, že hoci pracovná zmluva zo dňa 19.9.2012 sama o sebe neobsahovala explicitné ustanovenie, ktoré by označovalo prílohu A ako neoddeliteľnú súčasť pracovnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným (ako tomu bolo v súvislosti s prílohou B pracovnej zmluvy), výslovný opakovaný odkaz na ustanovenia prílohy A, ktorá svojím označením navyše chronologicky predchádzala označeniu prílohy, ktorá za takúto súčasť zmluvy označená bola, tiež nasvedčoval tomu, že žalovaný predložil žalobcovi príslušné dokumenty spôsobom, z ktorého bolo možné logicky vyvodiť, že príloha A bola aj žalovaným považovaná za súčasť pracovnej zmluvy, a ktorej podpis zo strany zamestnanca pri podpise pracovnej zmluvy bol zo strany zamestnávateľa tiež prinajmenšom predpokladaný. 23. Vzhľadom na to, že v zmysle § 15 Zákonníka práce bolo prejav vôle účastníkov pracovnoprávneho vzťahu potrebné vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedalo dobrým mravom, odvolací súd nepovažoval za postačujúce vychádzať v prejednávanej veci iba zo striktného doslovného znenia uzatvorenej pracovnej zmluvy, a preto pri hodnotení, či príloha A tvorila súčasť pracovnej zmluvy prihliadal aj na okolnosti, za ktorých bola pracovná zmluva a s ňou súvisiaca príloha A podpísaná, zohľadnil spôsob, akým bola pracovná zmluva a k nej prináležiace listinné dokumenty predložené žalobcovi ako slabšej strane pracovnoprávneho sporu na podpis, ako aj na skutočnosť, že pracovná zmluva, ktorej znenie vypracoval výlučne zamestnávateľ, na prílohu A opakovane vo svojich ustanoveniach výslovne odkazovala a nepochybne predpokladala súhlas zamestnanca s jej podpisom a plnením jej ustanovení. Po zohľadnení uvedených skutočností bolo nepochybne možné dospieť k záveru, že okolnosti, za ktorých došlo k uzatvoreniu pracovnej zmluvy a prílohy A, nasvedčovali tomu, že príloha A bola oboma stranami považovaná za súčasť pracovnej zmluvy. Hoci žalovaný v konaní túto skutočnosť popieral, sám v konaní pred súdom prvej inštancie neprezentoval žiaden dôvod, ktorým by nepochybným spôsobom ozrejmil príčinu predloženia prílohy A vyššie uvedeným spôsobom žalobcovi na podpis pri vzniku pracovnoprávneho pomeru, pokiaľ by nepredpokladal jej spätosť s pracovnou zmluvou, a preto odvolací súd nepovažoval túto časť procesnej argumentácie žalovaného za dôveryhodnú. Uvedený záver odvolacieho súdu nebola spôsobilá vyvrátiť ani námietka žalovaného, podľa ktorej predmetná príloha nemohla byť neoddeliteľnou súčasťou pracovnej zmluvy ani z dôvodu, že jej podpísanie nikdy nebolo podmienkou vzniku alebo trvania pracovného pomeru žalobcu. K tomu odvolací súd uvádza, že podpis žalobcu sa nevyžadoval ani na prílohe B, ako vyplývalo z jej obsahu, a preto tento argument žiadnym relevantným spôsobom spätosť prílohy A s pracovnou zmluvou nevylučoval. Vzhľadom na to, že odvolací súd dospel k záveru, že prílohu A bolo vzhľadom na okolnosti, za ktorých bola uzatvorená, možné považovať za súčasť pracovnej zmluvy, mal tiež za to, že záväzok zamestnanca podľa § 83a ods. 1 Zákonníka práce nevykonávať po dobu jedného roka po skončení pracovného pomeru zárobkovú činnosť, ktorá má k predmetu činnosť zamestnávateľa konkurenčný charakter, bol žalobcom prevzatý vo forme, ktorá spĺňala kritériá vyžadované § 83a ods. 8 Zákonníka práce. 24. Ďalej súd prvej inštancie dospel v konaní k záveru, že dohoda o obmedzení zárobkovej činnosti po skončení pracovného pomeru nebola uzatvorená vo forme dvojstranného synalagmatického záväzku, ako to pre platnosť takejto dohody vyžadovala príslušná zákonná úprava. Na vznik dohody podľa § 83a Zákonníka práce podľa súdu prvej inštancie nepostačovalo, ak jedna strana pracovnoprávneho vzťahu svoj záväzok prevzala, pretože právne následky predpokladané Zákonníkom práce mohli vzniknúť až vtedy, ak obe strany svoje príslušné záväzky prevzali. Tieto záväzky (alebo jednostranné právne úkony) mali byť adresné a obsahovo zhodné a navyše museli byť urobené v predpísanej a kvalifikovanej forme, teda bol nevyhnutný synalagmatický záväzok, ktorý predložená pracovná zmluva, vrátane jej príloh, neobsahovala. Zo žiadneho listinného dôkazu nevyplývalo, že by sa žalovaný ako zamestnávateľ voči žalobcovi ako zamestnancovi zaviazal poskytnúť mu peňažnú náhradu, a preto podľa súdu prvej inštancie medzi stranami sporu zmluva o obmedzení zárobkovej činnosti po skončení pracovného pomeru podľa § 83a Zákonníka práce nevznikla. 25. Odvolací súd považoval za vecne správny záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého platné dojednanie dohody o obmedzení zárobkovej činnosti po skončení pracovného pomeru, ako synalagmatického právneho vzťahu, vyžadovalo súhlasný prejav vôle oboch účastníkov pracovnoprávneho vzťahu a výslovné prevzatie záväzkov z takejto dohody a zo zákona vyplývajúcich. Striktne zmluvný charakter dohody o obmedzení zárobkovej činnosti po skončení pracovného pomeru bolo možné vyvodiť najmä zo zákonnej úpravy uvedeného inštitútu, ktorý vyslovene vyžaduje, aby oba vzájomné záväzky účastníkov pracovnoprávneho vzťahu (tzn. záväzky podľa § 83a ods. 1 a ods. 4 Zákonníka práce) tvorili súčasť pracovnej zmluvy (pre ktorú § 42 ods. 1 Zákonníka práce vyžaduje písomnú formu), pod sankciou neplatnosti takýchto dojednaní, čo z uvedených záväzkov účastníkov pracovnoprávneho vzťahu konštituuje podstatné náležitosti takejto dohody. Striktne zmluvný charakter uvedenej dohody navyše konštatoval aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 1/2012, na ktorý strany sporu opakovane v rámci svojej procesnej argumentácie odkazovali, a ktorý okrem iného konštatoval povinnosť dôsledne prihliadať na zmluvný princíp fungovania konkurenčnej doložky a pri hodnotení súladu § 83a Zákonníka práce s Ústavou Slovenskej republiky tiež zdôraznil, že „konkurenčná doložka podľa § 83a Zákonníka práce je založená na zmluvnom základe; k účinným právnym normám obsiahnutým v napadnutom ustanovení teda musí pristúpiť právna skutočnosť (uskutočnenie dvojstranného vôľového právneho úkonu v predpísanej forme) a až tak účinky spočívajúce v obmedzení práva vykonávať zárobkovú činnosť po skončení pracovného pomeru v konkrétnom právnom vzťahu zamestnávateľa a zamestnanca nastanú.“ 26. Po dôkladnom preskúmaní predložených listinných dôkazov bolo v konaní potrebné konštatovať, že žiadne ustanovenie pracovnej zmluvy zo dňa 19.9.2012 neobsahovalo záväzok zamestnávateľa, ktorý by bolo možné vykladať ako prevzatie povinnosti poskytnúť zamestnancovi peňažnú náhradu podľa § 83a ods. 4 Zákonníka práce. Pokiaľ ide o znenie prílohy A, táto bola podľa svojho obsahu v celom rozsahu koncipovaná ako jednostranné vyhlásenie zamestnanca, ktorý sa svojím podpisom predmetnej prílohy zaviazal dodržiavať mlčanlivosť, a tiež nevykonávať po dobu jedného roka po skončení pracovného pomeru činnosť, svojou povahou obdobnú ako bola činnosť, ktorú vykonával žalobca pre žalovaného v priebehu trvania jeho pracovného pomeru. Uvedená príloha neobsahovala žiadne ustanovenie, ktorý by obsahovalo vlastné prehlásenie zamestnávateľa o dobrovoľnom prevzatí záväzku podľa § 83a ods. 4 Zákonníka práce či ustanovenie o akejkoľvek inej povinnosti zamestnávateľa, ktorú by bolo možné považovať za záväzok svojou povahou zodpovedajúci obmedzeniu vyplývajúcemu pre zamestnanca z dohody o obmedzení zárobkovej činnosti po skončení pracovného pomeru podľa § 83a Zákonníka práce. Táto príloha navyše nebola zamestnávateľom ani podpísaná. Keďže uvedená príloha neobsahovala žiadnu povinnosť zamestnávateľa, odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, podľa ktorého z obsahu dohody o mlčanlivosti vyplývalo, že táto upravovala práva a povinnosti obidvoch účastníkov pracovnoprávneho vzťahu. Za daných okolností teda bolo možné konštatovať, že žalovaný predložil žalobcovi na podpis prílohu A, koncipovanú vo forme jednostranných prehlásení zamestnanca, ktorými sa zamestnanec zaviazal plniť povinnosť podľa § 83a ods. 1 Zákonníka práce, čím žalovaný nepochybne prejavil vôľu zaviazať zamestnanca povinnosťami vyplývajúcimi z jej obsahu (inak nebolo možné rozumne vysvetliť dôvod, pre ktorý bola žalobcovi uvedená príloha predložená na podpísanie), avšak v tomto písomnom dokumente, či v akomkoľvek inom dokumente, ktorý by tvoril súčasť pracovnej zmluvy, absentovalo výslovné dojednanie povinnosti zamestnávateľa podľa § 83a ods. 4 Zákonníka práce. Táto skutočnosť má v zmysle § 83a ods. 8 prvá veta Zákonníka práce za následok neplatnosť dojednania dohody o obmedzení zárobkovej činnosti po skončení pracovného pomeru zamestnanca. Ak si potom žalobca uplatnil nárok na zaplatenie sumy 79.879,75 eura s príslušenstvom titulom nároku podľa § 83a ods. 4 Zákonníka práce, jeho žalobou uplatnenému nároku nebolo možné s ohľadom na neplatné dojednanie dohody o obmedzení zárobkovej činnosti po skončení pracovného pomeru vyhovieť. 27. Hoci sa žalobca v konaní odvolával na obsah prílohy A (ktorú odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, vyhodnotil ako listinný dokument, ktorý bolo možné v zmysle § 15 Zákonníka práce považovať za súčasť pracovnej zmluvy), z ktorej nepochybne vyplýval jeho záväzok ako zamestnanca podľa § 83a ods. 1 Zákonníka práce s tým, že tomu zodpovedajúci záväzok zamestnávateľa podľa § 83a ods. 4 Zákonníka práce bol zo zákona obligatórny aj bez toho, aby bol v dohode o obmedzení zárobkovej činnosti explicitne uvedený, takejto procesnej argumentácii žalobcu nebolo možné priznať v odvolacom konaní úspech. Uvedený výklad žalobcu totiž nezodpovedal povahe dohody o obmedzení zárobkovej činnosti po skončení pracovného pomeru ako striktne dvojstrannému synalagmatickému záväzku účastníkov pracovnoprávneho vzťahu, na ktorého platné dojednanie navyše kládol zákon zvýšené nároky vyplývajúce z § 83a ods. 8 prvá veta Zákonníka práce. Vecnú správnosť tejto argumentácie žalobcu nebolo možné odvodiť ani z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 1/2012, na ktorý žalobca opakovane odkazoval, keďže tento síce zdôrazňoval obligatórnu povahu peňažnej náhrady podľa § 83a ods. 4 Zákonníka práce, avšak túto podmieňoval dvomi skutočnosťami, a to existenciou účinných právnych noriem zakotvujúcich tento inštitút pracovného práva, ku ktorej musel nevyhnutne pristúpiť dvojstranný vôľový právny úkon s povinnými náležitosťami v zákonom predpísanej forme. V prejednávanej veci nebolo zo žiadneho vyjadrenia strán sporu, ani z predložených dôkazov, možné konštatovať existenciu prejavu vôle zamestnávateľa prevziať záväzok podľa § 83a ods. 4 Zákonníka práce, čo malo za následok neplatné dojednanie dohody o obmedzení zárobkovej činnosti po skončení pracovného pomeru. Pri konštatovaní naplnenia dôvodov neplatnosti dojednania predmetnej dohody z dôvodov podľa § 83a ods. 8 prvá veta Zákonníka práce bolo potom ďalšie skúmanie okolností týkajúcich sa možnosti uzatvorenia konkurenčnej doložky (s ohľadom na naplnenie podmienok prípustnosti konkurenčnej doložky podľa § 83a ods. 2 Zákonníka práce), či skúmanie dôsledného dodržiavania povinnosti zamestnanca nevykonávať zárobkovú činnosť po dobu jedného roka po skončení pracovného pomeru, pre rozhodnutie vo veci nadbytočné. 28. Pokiaľ ďalej išlo o námietku žalobcu, podľa ktorej súd prvej inštancie priznal napadnutým rozsudkom právnu ochranu mimoriadne závažnému zneužitiu práva zo strany zamestnávateľa, k tomu odvolací súd uvádza, že napriek tomu, že v plnom rozsahu uznáva postavenie zamestnanca ako slabšej strany individuálneho pracovnoprávneho sporu, ktorému navyše prináleží zvýšená právna ochrana aj podľa § 17 ods. 3 Zákonníka práce, prihliadajúc na opísanie skutkového stavu veci, stranami predložené dôkazy a právny základ žalobcom uplatneného nároku, ktorým strany sporu definovali predmet konania a rozsah súdneho prieskumu, v konaní nebolo možné priznať žalobcovi peňažnú náhradu titulom § 83a ods. 4 Zákonníka práce a pri rešpektovaní prejednacieho princípu sporového konania a rovnosti strán sporu ani posudzovať možnosť naplnenia vecných či právnych predpokladov pre vznik nároku z právnych inštitútov, ktorých aplikácie sa žalobca, v konaní zastúpený právnym zástupcom, v súvislosti s vymedzením skutkového stavu v prejednávanej veci nikdy priamo nedovolával. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že v rámci prieskumu napadnutého rozsudku, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, nezistil dôvody, pre ktoré by bolo potrebné konštatovať, že v konaní pred súdom prvej inštancie došlo k nedôvodnému zvýhodneniu žalovaného, keďže procesnú obranu žalovaného považoval, obdobne ako súd prvej inštancie, s ohľadom na predložené listinné dôkazy a povahu uplatneného nároku, za legitímnu, a to napriek tomu, že sa v plnej miere nestotožnil s právnymi názormi, pre ktoré súd prvej inštancie žalobou uplatnený nárok zamietol. 29. Ďalej žalobca v podanom odvolaní namietal postup súdu prvej inštancie, ktorým malo dôjsť k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Žalobca konkrétne namietal postup súdu prvej inštancie pri doručovaní záverečných vyjadrení, čím malo dôjsť k znevýhodneniu žalobcu ako slabšej strany individuálneho pracovnoprávneho sporu, na ktorého sa nevzťahovala zásada zákonnej a sudcovskej koncentrácie, a tiež namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. K námietkam ohľadom doručovania záverečných rečí odvolací súd uvádza, že z obsahu súdneho spisu a zvukových záznamov z pojednávaní v predmetnej veci vyplývalo, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 4.5.2018 pri jeho odročení na deň 15.6.2018 uviedol, že bude v spore pokračovať prednesom záverečných rečí, ktoré strany sporu založia do spisu do 14.6.2018, pričom sa s nimi navzájom oboznámia. Žalobca predložil súdu prvej inštancie písomné vyhotovenie svojej záverečnej reči dňa 11.6.2018 a toto žalovanému pred pojednávaním aj doručil. Žalovaný predložil súdu písomné vyhotovenie svojej záverečnej reči na pojednávaní dňa 15.6.2018, na pojednávaní bolo žalobcovi doručené krátkou cestou a po výzve súdu prvej inštancie žalovaný záverečnú reč pred súdom prvej inštancie, za prítomnosti právneho zástupcu žalobcu, v jej plnom znení predniesol. Následne súd prvej inštancie poskytol žalobcovi možnosť vyjadriť sa k záverečnej reči žalovaného, právny zástupca žalobcu túto procesnú možnosť využil a v rámci ďalšieho priebehu konania na výzvu súdu prvej inštancie oznámil, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, ani v tomto štádiu konania z vlastnej vôle neuplatnil žiaden iný procesný návrh. Z prednesenej záverečnej reči žalovaného tiež vyplývalo, že táto neobsahovala žiadne nové prostriedky procesnej obrany, ktoré by neboli zo strany žalovaného prezentované už v rámci predchádzajúceho priebehu konania. 30. Žalobca namietal, že nemal možnosť sa do termínu pojednávania oboznámiť so skutočnosťami, uvedenými v záverečnom vyjadrení žalovaného, keďže tento nereflektoval na povinnosti špecifikované v uznesení súdu prvej inštancie na pojednávaní dňa 4.5.2018 (uvedené pritom nebolo zo strany súdu prvej inštancie uložené vo forme uznesenia), pričom zo záverečného vyjadrenia žalovaného mohli vyplynúť skutočnosti odôvodňujúce potrebu vykonania ďalšieho dokazovania a prípadný návrh žalobcu. Uvedená argumentácia žalobcu však nezakladala dôvodnosť ním uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. Z povahy inštitútu záverečnej reči totiž vyplýva, že účelom a obsahom záverečnej reči je stručné a vecné zhrnutie substancovaných skutkových tvrdení, vyjadrenie sa k priebehu a výsledkom dokazovania a k právnej stránke veci; záverečná reč nemá nahrádzať úkony, na ktoré bola procesná strana povinná alebo oprávnená v rámci predchádzajúceho priebehu súdneho konania. Žiadne ustanovenie C.s.p. nevylučuje, aby bola záverečná reč vyhotovená aj v písomnej forme a doručená protistrane, zákon civilnému súdu však takúto povinnosť vyslovene neukladá, keďže predpokladá priamy ústny prednes záverečnej reči v konaní pred súdom. Napriek tomu, že záverečná reč žalovaného neobsahovala žiadne nové skutočnosti, súd prvej inštancie žalobcovi ako strane sporu, ktorá môže v zmysle § 320 C.s.p. predložiť alebo označiť skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, a na ktorú sa nepoužívajú ustanovenia o sudcovskej a zákonnej koncentrácii konania, poskytol možnosť vyjadriť sa k záverečnej reči žalovaného a prípadne uplatniť procesný návrh v zmysle § 320 C.s.p. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie však záujem o využitie tejto možnosti neprejavil. Na základe uvedeného mal odvolací súd za to, že postupom súdu prvej inštancie v súvislosti so záverečnými rečami strán sporu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, ktorým by súd prvej inštancie znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a preto považoval túto odvolaciu námietku žalobcu za nedôvodnú. 31. K tvrdeniu žalobcu o tom, že odôvodnenie napadnutého rozsudku bolo neprimerane stručné a nepostačujúce, v dôsledku čoho nespĺňalo požiadavky kladené na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. V odôvodnení ďalej stručne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie dokazovanie a ako vec právne posúdil. Súd prvej inštancie svoje závery v napadnutom rozsudku odôvodnil, čím naplnil požiadavky kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 C.s.p. Podľa žalobcu sa súd prvej inštancie dostatočne nevysporiadal s jeho právnou argumentáciou ohľadom skutočnej vôle účastníkov pracovnoprávneho vzťahu, k tejto otázke však súd prvej inštancie stanovisko zaujal, keď v odôvodnení napadnutého rozsudku opakovane zdôraznil absenciu akéhokoľvek preukázaného vôľového prejavu žalovaného vo vzťahu k prevzatiu záväzku podľa § 83a ods. 4 Zákonníka práce. Pokiaľ žalobca tiež namietal, že nedostal odpoveď na jeho argumentáciu, že pri posudzovaní otázky platnosti konkurenčnej doložky v zmysle dikcie § 17 ods. 3 Zákonníka práce by akákoľvek neplatnosť nemohla byť nikdy vykladaná na ujmu žalobcu ako zamestnanca, ktorý neplatnosť sám nespôsobil, odvolací súd dodáva, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie neplatnosť uvedenej dohody, ako následok zavineného konania žalovaného, neuplatnil, v rámci jeho procesnej argumentácie nebola otázka platnosti uvedenej zmluvy spochybnená a neplatnosti dohody o obmedzení zárobkovej činnosti po skončení pracovného pomeru sa nedovolával ani žalovaný, ktorý v konaní trval na tom, že predmetná dohoda nikdy nevznikla. Prihliadajúc na prejednací princíp sporového konania a skutočnosť, že súd prvej inštancie nepriznal žalobou uplatnené plnenie z dôvodu, že dohoda podľa § 83a Zákonníka práce podľa súdu prvej inštancie nikdy nevznikla (nie z dôvodu neplatnosti dohody), bolo možné konštatovať, že okolnosť, že súd prvej inštancie sa vyčerpávajúco nevyjadroval k tvrdeniu, že neplatnosť úkonu nemohla byť na ujmu zamestnanca, ak ju sám nespôsobil (ak navyše strany sporu v rámci konania nepredniesli procesne relevantný podnet ku skúmaniu podmienok aplikácie § 17 ods. 3 Zákonníka práce), nemohla byť považovaná za taký nedostatok odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktorý by zakladal porušenie práva strany na spravodlivé súdne konanie. Záverom odvolací súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorým súd objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia a vysporiadal sa s dôvodnosťou relevantných argumentov strán sporu, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces. 32. Preskúmaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v zmysle žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov bolo potrebné konštatovať, že odvolací súd sa nestotožnil so všetkými závermi súdu prvej inštancie v plnom rozsahu, avšak aplikáciou príslušnej právnej normy dospel k rovnakému záveru, k akému dospel aj súd prvej inštancie, ktorý konštatoval, že v konaní neboli splnené podmienky pre priznanie nároku na peňažnú náhradu v sume 79.879,75 eura s príslušenstvom z dôvodov podľa § 83a ods. 8 prvá veta Zákonníka práce. Vzhľadom na to, že v rámci odvolacieho konania nezistil existenciu iných odvolacích dôvodov, ktoré by zakladali nezákonnosť či inú nesprávnosť postupu súdu prvej inštancie, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku ako vecne správne potvrdil. 33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže mal v konaní o odvolaní proti napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie plný úspech. 34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).