Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15Co/135/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316219911 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1316219911.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: Y. E. , narodená dňa XX.XX.XXXX, trvale bytom S., W. č. XX, zastúpená Bartošík Šváby s.r.o., Bratislava, Plynárenská č. 7/A, IČO: 35 626 049, za ktorú konajú Mgr. Peter Bartošík, Mgr. Boris Šváby, Mgr. Igor Šváby, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava, Tomášikova č. 48, IČO: 00 151 653, zastúpený Roman Kvasnica a partneri s.r.o., Piešťany, Žilinská cesta č. 130, IČO: 36 866 598, za ktorú koná JUDr. Roman Kvasnica, o zaplatenie 4.876,11 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 18. októbra 2017, č.k. 12 C 274/2016-107, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 18. októbra 2017, č.k. 12 C 274/2016-107, p o t v r d z u j e. II. Žalobkyni p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 18.10.2017, č.k. 12 C 274/2016-107 vyhovel žalobe žalobkyne, ktorou sa domáhala zaplatenia sumy 4.876,11 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne počnúc dňom 16.7.2015 do zaplatenia z časti istiny vo výške 286,83 €, vo výške 8,05 % ročne počnúc dňom 16.8.2015 do zaplatenia z časti istiny vo výške 286,83 €, vo výške 8,05 % ročne počnúc dňom 16.9.2015 do zaplatenia z časti istiny vo výške 286,83 €, vo výške 8,05 % ročne počnúc dňom 16.10.2015 do zaplatenia z časti istiny vo výške 286,83 €, vo výške 8,05 % ročne počnúc dňom 16.11.2015 do zaplatenia z časti istiny vo výške 286,83 €, vo výške 8,00 % ročne počnúc dňom 16.12.2015 do zaplatenia z časti istiny vo výške 286,83 €, vo výške 8,00 % ročne počnúc dňom 16.1.2016 do zaplatenia z časti istiny vo výške 286,83 €, vo výške 8,00 % ročne počnúc dňom 16.2.2016 do zaplatenia z časti istiny vo výške 286,83 €, vo výške 8,00 % ročne počnúc dňom 16.3.2016 do zaplatenia z časti istiny vo výške 286,83 €, vo výške 8,00 % ročne počnúc dňom 16.4.2016 do zaplatenia z časti istiny vo výške 286,83 €, vo výške 8,00 % ročne počnúc dňom 16.5.2016 do zaplatenia z časti istiny vo výške 286,83 €, vo výške 8,00 % ročne počnúc dňom 16.6.2016 do zaplatenia z časti istiny vo výške 286,83 €, vo výške 8,00 % ročne počnúc dňom 16.7.2016 do zaplatenia z časti istiny vo výške 286,83 €, vo výške 8,00 % ročne počnúc dňom 16.8.2016 do zaplatenia z časti istiny vo výške 286,83 €, vo výške 8,00 % ročne počnúc dňom 16.9.2016 do zaplatenia z časti istiny vo výške 286,83 €, vo výške 8,00 % ročne počnúc dňom 16.10.2016 do zaplatenia z časti istiny vo výške 286,83 €, vo výške 8,00 % ročne počnúc dňom 16.11.2016 do zaplatenia z časti istiny vo výške 286,83 €, titulom plnenia zo Zmluvy o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s., uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 30.1.1998, za obdobie od júla 2015 do novembra 2016. O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Uviedol, že v konaní vykonaným dokazovaním zistil, že strany sporu uzavreli dňa 30.1.1998 v zmysle § 842 až § 844 Občianskeho zákonníka zmluvu o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s., na základe ktorej sa žalobkyni doživotne založilo právo na vyplácanie dôchodku žalovaným. Podporný dôchodkový fond SLSP, a.s. bol zriadený za účelom odškodnenia dlhoročných zamestnancov, ktorí po uzavretí takejto zmluvy nastúpili do starobného dôchodku. V predmetnej zmluve nebola dohodnutá možnosť výpovede, čo znamená, že obe zmluvné strany pri jej uzatváraní nemali záujem v budúcnosti ju vypovedať. Žalobkyňa v čase uzatvárania zmluvy nebola v pracovnom pomere so žalovaným, bola už dôchodkyňou. Žalobkyni bola neskôr žalovaným doručená výpoveď zo dňa 26.10.2009 s tým, že ako dôvod výpovede bolo uvedené ustanovenie § 582 Občianskeho zákonníka a za deň skončenia zmluvného vzťahu, zohľadniac trojmesačnú výpovednú dobu, bol určený deň 31.3.2010. Žalovaný žalobkyni nezaplatil plnenie za rozhodné obdobie, t.j. júl 2015 až november 2016. Súd ďalej zistil, že uzavretiu zmluvy predchádzala žiadosť samotnej žalobkyne o plnenie, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť zmluvy s tým, že zmluva i žiadosť sú vypracované vo forme formulárov pripravených žalovaným, vypracovaných jeho zamestnancami, ktorí realizovali i všetky praktické úkony s dotknutými zamestnancami pri uzatváraní zmlúv. V žiadosti žalobkyne, tvoriacej súčasť zmluvy, sú uvedené jej identifikačné údaje, výška dôchodku ako aj číslo jej účtu, na ktorý jej žalovaný plnenie titulom predmetnej zmluvy i zasielal. Predmetom zmluvy bolo doživotné plnenie žalobkyni žalovaným ako povinným z uplatneného a priznaného nároku na plnenie z podporného dôchodkového fondu podľa štatútu vo výške 8.641,- Sk mesačne k 15. dňu každého mesiaca až do dožitia žalobkyne. Zo štatútu podporného dôchodkového fondu žalovaného zo dňa 1.7.1993 mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný zriadil podporný dôchodkový fond slúžiaci na podporu zabezpečenia životnej úrovne, ktorú pracovníci odporcu dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti, kvality ich práce a podporu stabilizácie pracovníkov odporcu. Podľa čl. II ods. 4 plnenie prislúcha pracovníkovi, ktorý a/ rozviazal pracovný pomer so žalovaným z dôvodu prvého odchodu do starobného dôchodku, b/ ktorému vznikol nárok na výplatu starobného alebo invalidného dôchodku a tento sa mu skutočne začal vyplácať, c/ bol nepretržite v hlavnom pracovnom pomere u žalovaného najmenej 10 rokov. Podľa čl. II ods. 6 plnenie je nárokové a pracovníci si ho uplatňujú na základe žiadosti prostredníctvom mestskej pobočky žalovaného. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že žiadosť žalobkyne o plnenie zo dňa 30.1.1998 je podpísaná riaditeľom MsP SLSP, a.s. a pracovníkom za personálny útvar, ďalšie spisovanie zmluvy žalobkyňa žiadnym svojim konaním neovplyvnila a ani ovplyvniť nemohla vzhľadom na postup daný štatútom. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil po právnej stránke ustanoveniami § 20 ods. 2, § 34, § 39, § 3 ods. 1, § 842, § 843, § 40 ods. 1, ods. 3, § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vecne súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil tým, že dospel k záveru, že v prípade zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným ide o zmluvu o dôchodku, uzavretú v zmysle ustanovenia § 842 a nasl. Občianskeho zákonníka, zmluvu na dobu určitú a neurčitého trvania (do doživotia), a preto ju nebolo možné vypovedať v zmysle ustanovenia § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zmluva o dôchodku upravená v ustanovení § 842 a nasl. Občianskeho zákonníka je zmluvou, z povahy ktorej vyplýva, že je uzavretá na určenú dobu neurčitého trvania, alebo na doživotne. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v obdobnej veci (rozhodnutie sp.zn. 6 Cdo 50/2013) odmietol podané dovolanie a dospel k záveru, že zmluva bola uzatvorená platne, výpoveď považoval za neplatnú a zároveň uviedol, že na daný právny vzťah nemožno aplikovať zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách (ďalej len „zákon o bankách“). Podľa súdu prvej inštancie Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č.k. II. ÚS 26/2012-33 uviedol, že dojednanie zmluvy je potrebné nepochybne považovať za dojednanie zmluvy na dobu určitú, že by bolo v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy zmluvy o dôchodku pripustiť, aby istota poskytovania dôchodku oprávnenej osobe bola narušená možnosťou povinnej osoby kedykoľvek zmluvný vzťah ukončiť. Výpoveď zo zmluvy je neplatná, žalovaný je povinný naďalej zo zmluvy plniť, preto súd prvej inštancie zaviazal žalovaného k zaplateniu žalovaných splátok dôchodku. S argumentáciou žalovaného, že zmluva zanikla pre nemožnosť plnenia, sa súd prvej inštancie nestotožnil. Podľa ustanovenia § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak sa plnenie stane nemožným, povinnosť dlžníka plniť zanikne. V danom prípade sa však plnenie nestalo nemožným. K ustanoveniu § 27 ods. 8 zákona o bankách súd prvej inštancie uviedol, že toto ustanovenie je všeobecným ustanovením vo vzťahu banka a jej klienti, avšak v prejednávanom prípade súd posudzuje vzťah žalovaného ako banky a jej bývalého zamestnanca, nie klienta banky, pričom tento vzťah môže byť rámcovo upravený Občianskym zákonníkom, prípadne iným právnym predpisom. Ustanovenie § 27 je zaradené v zákone o bankách v časti označenej ako požiadavky na podnikanie banky a pobočky zahraničnej banky, aj z tohto zaradenia je zjavné, že sa nevzťahuje na vzťahy upravené zmluvou o dôchodku. Plnenie zo zmluvy o dôchodku, z dôchodkového fondu vytvoreného na podporu bývalých zamestnancov žalovaného, nie je v rozpore s ustanovením § 27 ods. 8 v spojení s ustanovením 119 ods. 3 zákona o bankách. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalobkyne, že zákon o bankách žiadnym spôsobom neeliminuje oprávnenie bánk použiť, po splnení zákonných povinností, čistý zisk podľa vlastného uváženia a disponibilný zisk rozdeliť v podobe dividend a tantiém svojim akcionárom, členom predstavenstva, respektíve rozhodnúť aj o použití časti zisku na doplnenie fondu, ktorý sám zriadil a z ktorého je vyplácané plnenie zo zmlúv o dôchodku. Zmluva o dôchodku nie je právnym úkonom, ktorého predmetom je nemožné plnenie v zmysle ustanovenia § 27 ods. 2 zákona o bankách a ani zmluvou uzatvorenou za nápadne nevýhodných podmienok a preto súd prvej inštancie považoval žalobu žalobkyne za dôvodnú a ako takej jej vyhovel. Keďže žalovaný netvrdil a teda ani nepreukázal iný dôvod neplatnosti predmetnej zmluvy, súd prvej inštancie považoval túto za platnú a účinnú a zmluvné strany si musia podľa nej poskytovať plnenia. Z listinných dokladov mal súd prvej inštancie za preukázané, že predmetná zmluva bola vyhotovená v písomnej forme v súlade s § 842 ods. 2, § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka a zároveň spĺňala ďalšie požadované náležitosti pre zachovanie formy, pretože bola podpísaná oprávnenými osobami. Za žalovaného ako právnickú osobu podpísal zmluvu jej zamestnanec v rámci svojej obvyklej pracovnej činnosti. Ustanovenie § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka v záujme ochrany dobromyseľnosti žalobkyne však vyhlasuje za platný právny úkon urobený právnickou osobou (žalovaným) aj taký právny úkon, pri ktorom došlo k excesu, ak sa tento úkon zamestnanca žalovaného výslovne týka predmetu činnosti právnickej osoby, čo mal súd prvej inštancie za preukázané, a zároveň len vtedy, ak sa jedná o prekročenia, o ktorom žalobkyňa nemohla vedieť, a vedomosť žalobkyne žalovaný nepreukázal. Súd prvej inštancie poukázal aj na to, že žalobkyňa viedla voči žalovanému na Okresnom súde Bratislava III. ďalšie tri súdne konania, týkajúce sa plnenia z predmetnej zmluvy, za iné obdobia nevyplatenia dôchodku (sp.zn. 12 C 107/2010, 9 C 215/2012, 44 C 471/2015), všetky boli rozhodnuté v prospech žalobkyne a sú právoplatne skončené. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na čl. 2 C.s.p., podľa ktorého ochrana porušených práv musí byť spravodlivá a účinná, aby bol naplnený princíp právnej istoty, čo je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; súd prvej inštancie konštatoval, že v danom prípade nezistil odlišné skutkové a právne osobitosti prípadu tak, aby musel rozhodnúť inak. O úrokoch z omeškania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ustanovenia § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a ustanovenia § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení neskorších prepisov a priznal žalobkyni úroky z omeškania v zákonnej výške, vždy od nasledujúceho dňa po splatnosti jednotlivých splátok dôchodku, až do zaplatenia. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie odôvodnil úspechom žalobkyne v spore, keď rozhodol podľa § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. 2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v celom jeho rozsahu, podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Dôvodil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), keď súd na vec nesprávne aplikoval zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách, najmä ustanovenia § 27 ods. 8, § 116 a § 119 ods. 3 a následne na vec neaplikoval ani ustanovenie § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Použitie zákona o bankách v súdenej veci odôvodňoval žalovaný tým, že zákon o bankách upravuje okrem bankových činností aj iné činnosti banky a výslovne neumožňuje banke uskutočňovať činnosti, ktoré sú v rozpore so zákonom o bankách, keď v prvej vete za bodkočiarkou § 119 ods. 3 ustanovuje, že odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona nikto nemôže pokračovať v činnosti, ktorej vykonávanie je v rozpore s týmto zákonom. V rozpore so zákonom je taká činnosť, keď banka má poskytovať plnenie hospodársky neodôvodnené alebo plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote, t.j. bez protihodnoty. Takéhoto plnenia sa domáha svojím návrhom žalobkyňa. Ustanovenie § 119 ods. 3 prvá veta za bodkočiarkou zákona o bankách zakazuje banke odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona pokračovať v činnosti, ktorej vykonávanie je v rozpore s týmto zákonom. Toto ustanovenie sa neobmedzuje len na bankové činnosti; v rozpore s týmto zákonom sú vykonávané aj plnenia, ku ktorým sa banka nesmie zaviazať v zmysle § 27 ods. 8 zákona o bankách. Ak by súd prvej inštancie tieto zákonné ustanovenia na vec aplikoval, zistil by, že záväzok na plnenie zo zmluvy o dôchodku voči žalobkyni zanikol, ak by predtým existoval, pretože plnenie zo zmluvy sa stalo nemožné podľa § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka, s poukazom na ustanovenie § 27 ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona o bankách, a to z dôvodu, že banka nesmie poskytovať plnenie bez poskytnutia protihodnoty, ani hospodársky neodôvodnené plnenie. Keďže žalovaný je bankou, ktorej zákon neumožňuje poskytovať hospodársky neodôvodnené plnenia, ani plnenia zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote, pričom záväzok na vyplácanie určitého dôchodku podľa § 842 Občianskeho zákonníka je svojou povahou jednostranným záväzkom bez hospodárskeho dôvodu, zároveň bez akéhokoľvek protiplnenia od prijímateľa tohto plnenia. Zmluva o dôchodku je uzavretá bez protiplnenia pre žalovaného. Ustanovenie § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona o bankách sa neobmedzuje len na právne vzťahy banky a jej klientov pri bankových činnostiach. Odvolateľ ďalej dôvodil, že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), keď svoje rozhodnutie neodôvodnil spôsobom, ktorý vyžaduje § 220 ods. 2 C.s.p. Súd prvej inštancie tak porušil právo žalovaného na spravodlivý proces vyplývajúce aj z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. V súvislosti s nedostatočným odôvodnením rozhodnutia odvolateľ poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 236/06 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.), keď konštatoval nepodložené skutkové zistenia, že zmluva nebola uzatvorená za nápadne nevýhodných podmienok v tom, že sa ňou zaviazala banka na hospodársky neodôvodnené plnenie alebo plnenie nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote. Rovnako nedôvodne súd prvej inštancie konštatoval, že plnenie sa v danom prípade nestalo nemožným, i keď to bližšie neodôvodnil. Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne. 3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Nestotožnila sa s tvrdením žalovaného o údajnej nesprávnej aplikácii zákona o bankách v rozsudku, keď poukázala na to, že zmluva o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a.s. uzatvorená medzi ňou a žalovaným dňa 30.1.1998 nespadá pod podnikateľskú činnosť banky. Z ustanovenie § 1 zákona o bankách plynie, že tento zákon nereguluje všetky vzťahy súvisiace so vznikom, riadením, podnikaním a zánikom bánk, ale len niektoré, a to s cieľom bezpečného fungovania bankového systému. Z ustanovenia § 27 ods. 12, 6. časť zákona o bankách vyplýva, že zákonodarca nemal v úmysle zakázať bankám uzatváranie akýchkoľvek zmlúv, a teda aj zmlúv s vlastnými zamestnancami, ktorých predmetom je realizácia sociálnej politiky, ale len tých zmlúv, ktoré výslovne súvisia s podnikateľskou činnosťou banky. Nárok žalobkyne nie je nárokom, ktorý vznikol v rámci vykonávania podnikateľskej činnosti žalovaného, či vo vzťahu žalovaného ku klientom, ale v rámci vzájomného vzťahu medzi žalovaným a bývalou zamestnankyňou. S uvedeným názorom sa stotožnil aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci III. ÚS 103/2014. Žalobkyňa poukázala na to, že účelom ustanovenia § 27 zákona o bankách bolo reagovať na požiadavky Európskej únie transponovať smernicu CRD IV (smernica 2013/36/EU) o prístupe k činnosti úverových inštitúcií a o obozretnejšom dohľade nad úverovými inštitúciami a investičnými podnikmi a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 575/2013 z 26.6.2013 o prudenciálnych požiadavkách na úverové inštitúcie a investičné spoločnosti, v dôsledku ktorých sa novelizoval zákon o bankách a zvýšili sa požiadavky na udržovanie kapitálových rezerv. Cieľom ustanovenia bol teda prísnejší dohľad nad úverovými inštitúciami, ktoré poskytovali úvery bez primeraného kapitálového krytia, ako to bolo napr. v prípade Devín banky. Poskytovanie plnenia na základe zmluvy o dôchodku nespadá pod činnosť banke zakázanú v zmysle ustanovenia § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona, s poukazom na ustanovenie § 27 ods. 12 zákona o bankách. Tvrdenie žalovaného, že zmluva o dôchodku zanikla z dôvodu dodatočnej nemožnosti plnenia je nepravdivé a nemá v zákone o bankách oporu. Poskytovanie plnenia z Podporného dôchodkového fondu nespadá pod podnikateľskú činnosť banky a preto ako také nie je v zmysle § 27 ods. 12 zákona o bankách zakázané. Žalobkyňa ďalej vo svojom vyjadrení zotrvala na svojom argumente, že zmluva o dôchodku nie je zmluvou uzatvorenou za nápadne nevýhodných podmienok v zmysle § 27 ods. 12 zákona o bankách. Nesúhlasila s tvrdením žalovaného v odvolaní, že zo zmluvy o dôchodku nedošlo k poskytnutiu žiadneho protiplnenia zo strany žalobkyne voči žalovanému, keďže táto zmluva bola uzatvorená až po skončení pracovného pomeru. Žalobkyňa zmluvný typ zmluvy o dôchodku označila za zmluvu asynalagmatickú, ktorá môže byť uzavretá aj na doživotne určenú dobu neurčitého trvania, jednoznačne nemôže byť považovaná za zmluvu uzatváranú za nápadne nevýhodných podmienok pre jednu zo zmluvných strán. Pokiaľ by tomu tak bolo, nebola by zákonodarcom v tejto podobe ako zmluvný typ upravená v Občianskom zákonníku. Žalobkyňa bola dlhé roky zamestnancom žalovaného a svojou každodennou prácou sa nemalou mierou zaslúžila o súčasné postavenie žalovaného na bankovom trhu. Preto protihodnota žalovaného bola zo strany žalobkyne poskytnutá počas skoro celého aktívneho pracovného života žalobkyne. Napriek tomu, že zmluva o dôchodku so žalobkyňou bola uzatvorená až po skončení pracovného pomeru, protihodnota plnenia žalovanému bola poskytnutá zo strany žalobkyne ešte za trvania pracovného pomeru, keď žalobkyňa poskytovala protiplnenie žalovanému ešte skoro tri roky po tom, ako bol Podporný dôchodkový fond vytvorený, teda v roku 1993. Avšak podľa názoru žalobkyne, ak by aj bola zmluva o dôchodku uzatvorená za nápadne nevýhodných podmienok pre žalovaného, platnosť tejto zmluvy nezaniká a nezaniká ani povinnosť žalovaného z takejto zmluvy poskytovať plnenie. V zmysle ustanovenia § 116 zákona o bankách sa nároky, ktoré vznikli do účinnosti zákona o bankách spravujú podľa vtedajších právnych predpisov. Právnym predpisom upravujúcim oprávnenie žalovaného zriadiť Podporný dôchodkový fond bolo nariadenie vlády ČSFR č. 577/1990 Zb. o finančnom hospodárení štátnych podnikov, ktoré už v súčasnosti nie je platné. Fond sa vytvoril v roku 1993, použitie prostriedkov fondu vytvoreného zo zisku žalovaného, s ktorým môže žalovaný po splnení si zákonných povinností voľne disponovať, na účel určený žalovaným podľa vlastného uváženia, je podľa názoru žalobkyne výsledkom realizácie ústavného práva žalovaného na podnikanie a súčasťou ústavou garantovaného vlastníckeho práva. Zákon o bankách nijako nelimituje oprávnenie bánk použiť, po splnení si zákonných povinností, svoj zisk podľa vlastného uváženia. Tak ako môže žalovaný svoj disponibilný zisk rozdeliť v podobe dividend a tantiém svojim akcionárom a členom predstavenstva, resp. dozornej rady, môže rozhodnúť aj o použití tohto disponibilného zisku na doplnenie fondu, z ktorého je vyplácané plnenie zo zmlúv o dôchodku, vrátane predmetnej zmluvy o dôchodku. Žalobkyňa považuje argumentáciu žalovaného za účelovú obranu s cieľom vyhnúť sa plneniu jeho povinností vyplývajúcich z predmetnej zmluvy. K otázke nároku na plnenie zo zmluvy o dôchodku sa v minulosti už vyjadrili tak súdy prvej a druhej inštancie, ako aj najvyššie justičné orgány Slovenskej republiky. Žalobkyňa navrhla odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať jej náhradu trov konania. 4. Žalovaný sa už k vyjadreniu žalobkyne nevyjadril. 5. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. januára 2019; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 6.1. Žalobkyňa sa predmetným žalobným návrhom domáhala zaplatenia sumy 4.876,11 € spolu s úrokmi z omeškania titulom plnenia zo Zmluvy o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s., uzatvorenej so žalovaným dňa 30.1.1998. 6.2. V danom spore vykonal súd prvej inštancie všetko navrhované dokazovanie, ktoré bolo potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal žalovaný na svoju obranu, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 C.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že zmluva medzi žalobkyňou a žalovaným bola uzatvorená platne, na dobu určitú a neurčitého trvania (do doživotia), výpoveď zo zmluvy je treba považovať za neplatnú a správne ustálil, že zmluva bola uzatvorená podľa § 842 a nasl. Občianskeho zákonníka a že na daný právny vzťah nemožno aplikovať zákon o bankách. 6.3. Sporným v prejednávanom prípade bolo právne posúdenie otázky, či zmluva o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s. je zmluvou uzatvorenou na dobu určitú s možnosťou výpovede jednostranným úkonom, alebo ide o zmluvu uzatvorenú na dobu neurčitú. Ako už uviedla žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej, túto otázku opakovane riešili ako súdy prvej inštancie, tak i odvolacie súdy, rovnako tak Najvyšší súd Slovenskej republiky a Ústavný súd Slovenskej republiky, pričom túto otázku vyriešili v prospech právneho stanoviska, zastávaného žalobkyňou. Dospeli pritom k záveru, že Zmluva o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu je z právneho hľadiska zmluvou o dôchodku podľa § 842 až § 844 Občianskeho zákonníka, v zmysle ustanovení ktorých zmluvou o dôchodku sa zakladá niekomu na doživotne, alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého dôchodku. Právo na vyplácanie dôchodku je časovo určené, ale nie je obmedzené určitým vopred a konkrétne vymedzeným časom trvania, preto môže ísť o právo na poskytovanie dôchodku doživotne, alebo na inak obmedzený čas neurčitého trvania. Trvanie zmluvy o dôchodku nie je ohraničené presným dátumom, ale právnou skutočnosťou. V prípade doživotne určenej doby je touto rozhodujúcou právnou skutočnosťou smrť fyzickej osoby. Skutočnosť, že takto určená doba má neurčité trvanie, je logická, keďže nie je možné v čase uzatvorenia zmluvy dopredu vedieť, kedy poberateľ dôchodku zomrie. Zákonodarca v ustanoveniach o zmluvách dôchodku nepracuje so slovom smrť, ale uvádza, že zmluva o dôchodku sa môže uzavrieť na doživotne, alebo inak určenú dobu neurčitého trvania, pričom pojem doživotne nie je možné stotožniť s pojmom smrť. Dočasnosť právneho vzťahu založeného zmluvou o dôchodku vyplýva už zo samotnej povahy zmluvy a zo zákonnej dikcie tejto zmluvy, že zakladá právo na vyplácanie dôchodku doživotne alebo po určenú dobu neurčitého trvania. Uplynutím tejto doby zaniká celý záväzkovo-právny vzťah. Zákon teda pozitívnym spôsobom priamo vymedzuje dobu platnosti zmluvy o dôchodku. Vymedzením povinnosti plniť doživotne zmluvné strany prejavili vôľu byť takouto zmluvou viazané a to až do smrti oprávnenej na prijatie plnenia z tejto zmluvy. Akýkoľvek iný výklad by bol popretím významu tohto inštitútu. Uvedenému právnemu záveru, že takýto typ zmluvy nie je možné dohodnúť na čas určitý, ale buď doživotne, teda do okamihu smrti, alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania špecifikovaného určitým časovým úsekom nasvedčuje aj charakter a účel predmetnej zmluvy, v ktorej žalovaný sledoval zabezpečenie sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku, s úmyslom poskytnutia výhody z podporného dôchodkového fondu slúžiaceho na subvenciu životnej úrovne, ktorá je oproti príjmu dosahovanému počas produktívneho veku zamestnanca výrazne znížená a teda nepredpokladá sa možnosť jednostrannej výpovede. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluva nebola uzavretá na dobu neurčitú, žalovaný ju nemohol vypovedať podľa § 582 Občianskeho zákonníka. 6.4. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní neaplikoval zákonné ustanovenia § 27 ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, táto neobstojí. Žalovaný neuzatváral zmluvu so žalobkyňou ako podnikateľ pri výkone svojej podnikateľskej činnosti; nešlo ani o vzťah banky s klientom, ale zo strany žalovaného išlo o zabezpečenie sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku, spadajúcu pod agendu personálneho a sociálneho úseku divízie ľudských zdrojov, preto táto námietka je bez právneho významu. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.7.2013, č.k. IV. ÚS 457/2013-11, podľa ktorého: „Ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na názor krajského súdu, podľa ktorého obrana sťažovateľky neobstojí, aj keby sa zákon č. 483/2001 Z.z. na prejednávanú vec vzťahoval“. Plnenie žalovanej na základe Zmlúv o poskytovaní plnenia z „Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s.“ nemožno považovať za hospodársky neodôvodnené plnenie alebo za plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote. Toto plnenie totiž je výrazom realizácie politiky žalovanej v oblasti starostlivosti o bývalých zamestnancov. V kolektívnej zmluve na rok 1993 (č. 11 bod 14) sa žalovaná zaviazala vytvoriť podmienky pre realizáciu doplnkového dôchodkového pripoistenia svojich zamestnancov a na základe tohto ustanovenia kolektívnej zmluvy bol následne vytvorený Podporný dôchodkový fond. Za tohto stavu nemožno urobiť záver o tom, že predmetné zmluvy boli uzatvorené za nápadne nevýhodných podmienok pre žalovanú (§ 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.). Preto plnenie z podporného dôchodkového fondu nie je činnosťou, ktorá by bola v rozpore so zákonom č. 483/2001 Z.z. (§ 119 ods. 3 prvá veta za bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z.z.). V dôsledku toho ani nemožno uvažovať o nemožnosti plnenia z predmetnej zmluvy v zmysle § 575 Občianskeho zákonníka, ako to tvrdila žalovaná“. 6.5. K odvolacej námietke žalovaného, podľa ktorej súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie tak, že nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že z hľadiska zákonom vyžadovaných náležitostí na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 220 ods. 2 C. s. p.) možno konštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie spĺňa tieto zákonom vyžadované náležitosti. Z jeho obsahu je zrejmé, čoho sa žalobkyňa predmetnou žalobou domáhala, aké skutočnosti tvrdila, aké dôkazy na preukázanie svojich tvrdení označila, aké prostriedky procesného útoku použila, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil, ako aj všetky podstatné dôvody, pre ktoré rozhodol, tak ako rozhodol. Odvolateľ preto nedôvodne namietal nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie. 6.6. K ďalším odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd, poukazujúc na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp.zn. III. ÚS 209/04, uvádza, že „všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (podobne aj rozhodnutia IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994). 6.7. Podľa odvolacieho súdu správne je aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým priznal žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v plnej výške, keďže mala v konaní plný úspech. 7. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.). 8. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznáva náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 9. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).