Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 16Co/270/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317215837 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1317215837.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a členov senátu JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského, v spore žalobcu: O.. Q. Č., T. XX, T., proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody 118.820 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 24C/113/2017-77, zo dňa 20.7.2018, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. II. Žalovanej priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu a žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal. V odôvodení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 8.8.2017 domáhal rozhodnutia, ktorým súd uloží žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi priamu škodu 7.220 eur, ušlý zisk 61.600 eur a nemajetkovú ujmu 50.000 eur vrátane úrokov z omeškania na tom základe, že Okresná prokuratúra Pezinok 6.7.2004 podala na Okresný súd Pezinok obžalobu, v ktorej ho vo viacerých bodoch nespravodlivo obvinila z trestných činov sprenevery a podvodu. Súdne konanie pod sp. zn. PK 1T/145/2004 bolo najskôr prerušené pre zmenu sudcu, neskôr v rámci reorganizácie presunuté na Okresný súd Bratislava III, kde po niekoľkých rokoch konanie pokračovalo a žalobca bol uznaný vinným s podmienečným trestom odňatia slobody; rozsudok odvolací súd pre vážne pochybenia zrušil a vec vrátil na Okresný súd Bratislava III. V novom konaní súd oslobodzujúcim rozsudkom zo dňa 2.2.2016 zbavil žalobcu viny. Oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 21.4.2016. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie posúdil základ nároku žalobcu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. zrekapitulujúc, že skutkový stav tvrdený žalobcom ohľadne podania obžaloby, vydania oslobodzujúceho rozsudku a predbežného prerokovania náhrady škody nebol sporný; sporným bolo právne posúdenie nároku na náhradu škody. Súd prvej inštancie konštatujúc, že žaloba bola založená na nesprávnom a zdĺhavom postupe súdov (čím bolo Ministerstvo spravodlivosti SR podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. kompetentným orgánom konať v mene štátu), sa na základe nesporného skutkového stavu stotožnil s obranou žalovaného, že nie sú splnené zákonné predpoklady zodpovednosti štátu za uplatnenú škodu. Dôvodil, že predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za vzniknutú škodu je súčasné splnenie troch podmienok, ktorými sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávny úradným postupom a vznikom škody, pričom ani jeden z uvedených predpokladov nebol splnený. Ozrejmil, že náhrada škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím prichádza do úvahy iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. V priebehu trestného konania proti žalobcovi nebolo vydané žiadne rozhodnutie, ktoré by bolo po právoplatnosti zrušené. Uviedol, že jediným právoplatným rozhodnutím bol oslobodzujúci rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť 21.4.2016; mal za to, že prijatie obžaloby súdom prvej inštancie nie možné považovať za nezákonné rozhodnutie v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. 3. Súd prvej inštancie ďalej argumentoval tým, že neprimeraná dĺžka trestného konania sa v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. považuje za nesprávny úradný postup, spočívajúci v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie alebo v nečinnosti alebo v zbytočných prieťahoch; v takýchto prípadoch možno podľa § 9 ods. 2 vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti u predsedu súdu alebo z právoplatných rozhodnutí ESĽP a Ústavného súdu SR. Z uvedeného vyvodil, že obrana žalovaného bola opodstatnená, pretože súd v tomto konaní o náhradu škody nebol oprávnený skonštatovať, či bolo porušené právo žalobcu na prejednanie veci v primeranej lehote, bez zbytočných prieťahov. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho, že žalobca sa na neúmernú dĺžku konania nesťažoval u predsedu súdu, ani na niektorom z uvedených súdov, ktoré sú kompetentné posúdiť, či bolo porušené právo žalobcu zaručené Dohovorom alebo Ústavou SR. Pripomenul, že § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré určuje, z akých rozhodnutí môže súd pri posudzovaní prieťahov vychádzať, nadobudlo účinnosť až od roku 2013. V novele č. 412/2012 Z.z. nebolo prijaté žiadne prechodné ustanovenie, z toho dôvodu súd musel na uvedené ustanovenie prihliadať aj s ohľadom na prípadné prieťahy vzniknuté do konca roku 2012. 4. Súd prvej inštancie napokon za správne považoval aj argumenty žalovaného týkajúce sa škody, keď žalobca nepreukázal vznik škody, a ak by žalobcovi majetková škoda na uvedených veciach alebo na ušlom zisku aj skutočne vznikla, neexistuje príčinná súvislosť medzi touto škodou a dĺžkou súdneho konania; uzavrel, že žalobca počas trestného konania nebol obmedzený na osobnej slobode, ako podnikateľ bol povinný viesť si príslušnú evidenciu o svojom majetku a svoje nároky si mal uplatňovať voči tým osobám, ktoré porušili povinnosti voči žalobcovi. A keďže neboli splnené prvé dva predpoklady zodpovednosti štátu, t.j. nesprávny úradný postup (prieťahy v konaní) a príčinná súvislosť, nebolo podľa súdu prvej inštancie potrebné uvádzať bližšie zdôvodnenie k rozsahu škody, vrátane náhrady nemajetkovej ujmy. 5. Na uvedenom základe súd prvej inštancie v zmysle § 1 ods. 1, § 3 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, ods. 2, § 17 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná a žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 257, § 262 ods. 1 C.s.p. podľa úspešnosti žalovanej v spore, keď žalovaná bola v konaní síce plne úspešná, avšak náhradu trov konania nežiadala. 6. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie, podľa obsahu ktorého žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie alebo zmeniť a žalobe vyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom vytýkal súdu prvej inštancie, že riadne nezistil skutkový stav veci a vec nesprávne právne posúdil; doslovne v podanom odvolaní uviedol, cit.: „Súd dostatočne neposúdil dôsledky vyplývajúce z oslobodzovacieho rozsudku (príloha č.1 žaloby) a jednostranne v neprospech žalobcu sa stotožnil s obranou žalovaného že nie sú splnené zákonné predpoklady zodpovednosti za uplatnenú škodu. Žaloba bola založená na nezákonnom rozhodnutí vyplývajúceho z právoplatného oslobodzovacieho rozsudku OS Bratislava III z 2.2.2016 (právoplatného od 21.4.2016), ktorý v sebe subsumuje aj nesprávny úradný a zdĺhavý postup súdov. Náhrada škody spôsobená nezákonným rozhodnutím prichádza do úvahy ako špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím, ktorým je podľa súdnej judikatúry aj nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR (4Cdo/54/2011) zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí a vedení trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania, ktorým je právoplatný oslobodzovací rozsudok OS Bratislava III z 2.2.2016 (právoplatný od 21.4.2016), ktorý v sebe subsumuje aj nesprávny úradný a zdĺhavý postup súdov. Súd dostatočne neposúdil, že príčinou vzniknutej škody bolo nezákonné rozhodnutie začať trestne stíhať žalobcu ako obvineného za prisvojenie a prenájom strojov (príloha č. A tohto odvolania) tretej osobe (Jánovi Urbanovi), ktoré stroje v dobrej viere považoval žalobca za svoj majetok, avšak podľa obžaloby mu tieto stroje iné osoby („domnelí“ vlastníci) iba zverili a on s nimi nakladal v rozpore s účelom na ktorý ich poskytli do dispozície. Ján Urban nemohol vedieť, že za 154 mesiacoch súd právoplatným rozsudkom rozhodne, že žalobca mu prenajal svoje vlastne stroje a nie „cudzie prisvojené“ stroje, teda že ho neuviedol do žiadneho omylu ani nepoškodil. Preto keď nezákonným rozhodnutím začaté trestné stíhanie žalobcu vinilo, že D. K. prenajal „cudzie prisvojené“ stroje, dozaista D. K. bol uvedený do omylu a poškodený. A to obžalobou, ktorá žalobcu ako obvineného neprávom vinila z prenajatia „cudzích prisvojených“ strojov. Preto žiadal D. K. od žalobcu, ktorý mu podľa obžaloby prenajal „cudzie prisvojené“ stroje, spätne refundovať nájomné ktoré mu splatil nakálaným drevom. Žalobca to odmietol, lebo mu žiadne ..cudzie prisvojené“ stroje neprenajal a teda ho ani neuviedol do omylu a ani nepoškodil. D. K. pre zaistenie svojej požiadavky (dlhu), uplatnil voči predmetu nájmu zádržné právo, Tým znemožnil žalobcovi k nemu prístup. O dôvodov upovedomil žalobcu osobne začiatkom roku 2004, vrátane výšky dlhu za požadovanú refundáciu nájomného, tiež za opatrovanie zadržaných strojov a úhrady nákladov s tým spojených, ktorý dlh predstavuje spolu sumu 1,50 € za každý deň trvania zádržného práva plus zákonné úroky z omeškania, avšak nie vyšší ako je účtovná hodnota predmetu nájmu. Toto konanie D. K. bolo predvídateľné, vyvolané priamo (bezprostredne) predchádzajúcou príčinou (obžalobou). Nič nenasvedčovalo tomu, že by konal z iného dôvodu, ani v inom úmysle. Predvídateľné konal aj žalobca pri odmietnutí požiadavky na refundáciu nájomného, lebo po 154 mesiacoch aj súd „neskorou spravodlivosťou“ v právoplatnom rozsudku 21.4.2016 rozhodol, že žalobca prenajal D. K. svoje vlastné a nie „cudzie prisvojené“ stroje. Toho sa D. K. nedožil. Zomrel 22.11.2007 v Bratislave - Rača ako bezmajetný bezdomovec a nie je známe že by zanechal správu či a kde stroje sú a či a koho poveril ich vydaním. Dlh z predmetu nájmu na ktorý Ján Urban uplatnil zádržné právo, za 154 mesiacoch narástol až na účtovnú hodnotu predmetu nájmu, t.j. na sumu 7.220 eur. Preto po právoplatnom rozsudku nemalo zmysel žiadať vydať stroje, ak dlh zo zdržného práva dosiahol ich účtovnú hodnotu. A tak zádržným právom, ktoré bolo vyvolané priamo (bezprostredne) predchádzajúcou príčinou (obžalobou, ktorá žalobcu neprávom vinila z prenajatia „cudzích prisvojených“ strojov), vznikla žalobcovi na strojoch priama škoda vo výške 7.220 eur, plus úroky z omeškania vo výške 5,05 % p.a. zo sumy 7.220 eur až do úplnej úhrady priamej škody. Bez strojov bola žalobcovi zmarená možnosť od 1.1.2004 do 31.12.2013 vyrobiť a dodať dohodnuté množstvo 20.000 m3 tovaru (hlava 2 prílohy č. B tohto odvolania), v dôsledku čoho mu ušiel zisk vo výške 61.600 eur, plus úroky z omeškania vo výške 5,05 % p.a. zo sumy 61.600 eur od 7.7.2004 do úplnej úhrady ušlého zisku. Voči žalobcovi, ktorý nič nespáchal, viedol bezúhonný život, čo potvrdil aj miestny úrad v mieste jeho bydliska, majúcim čistý trestný register, bolo nezákonným rozhodnutím začaté a 154 mesiacoch vedené trestné stíhanie, ktoré mu spôsobilo morálnu ujmu, poškodilo jeho dobré podnikateľské meno a povesť a spôsobilo mu zníženie občianskej cti a dôstojnosti. A to najmä v obci Vištuk, odkiaľ pochádzala jeho mama a manželka, kde podnikal a prechodne sa zdržiaval vo svojej chalupe. Pretože v dôsledku spôsobenej morálnej ujmy nedokázal v chalupe zabezpečiť pre rodinu právo na zdravý a bezstresový odpočinok a pre seba a manželku pokojnú starobu, chalupu nakoniec musel predať. Lebo morálku vníma spoločnosť pozorne. Už samotná návšteva uniformovaného policajta v byte alebo dome vyvoláva v blízkom okolí podozrenie. A pri trestnom stíhaní spoločnosť morálne odsudzuje obvineného bez ohľadu na konečný výsledok. Tým vznikla žalobcovi každodenne morálna ujma pretrvávajúca dodnes. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy je oprávnený ustáliť výlučne súd. Pritom prihliada najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení. Žalobca si nárokuje náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.00 euro za každý deň od 7.7.2004 do 21.4.2016, t.j. spolu 4.306 eur za 4.306 dní (154 mesiacov), plus úroky z omeškania 5,05 % p.a. zo sumy 4.306 eur od 7.7.2004 do úplnej úhrady nemajetkovej ujmy.“ 7. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 17.12.2019 (§ 219 ods. 3 C.s.p.). 8. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 9. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Vo vzťahu k žalobcom namietaným skutočnostiam a podstatným tvrdeniam v odvolaní, ktoré v súhrne spochybňujú vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu; s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu žaloby o náhradu škody titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdnej moci, spočívajúceho v neprimeranej dĺžke trvania trestného konania vedenom pod sp. zn. PK 1T/145/2004 - od podania obžaloby 6.7.2004 do jeho právoplatného skončenia, t.j. 21.4.2016 - spolu 154 mesiacov, založených fakticky na úvahe súdu prvej inštancie o tom, že žalobca nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch v predmetnom trestnom konaní, keď nepreukázal, že disponuje vybavením sťažnosti na prieťahy v jeho prospech - nebola argumentácia žalobcu v odvolaní spôsobilá zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli privodiť priaznivejšie rozhodnutie v prospech odvolateľa. 9.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery i adekvátne vysvetlil; odôvodnenie napadnutého rozhodnutia jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. 10. Na ozrejmenie právnej stránky veci a na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie odvolací súd pripomína, že podstata základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 <aspi://module='ASPI'&link='460/1992 Zb.%2523%25C8l.46'&ucin-k- dni='30.12.9999'> Ústavy Slovenskej republiky spočíva v oprávnení každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na náhradu škody vykonávajú (čl. 46 ods. 4 <aspi://module='ASPI'&link='460/1992 Zb.%2523%25C8l.46'&ucin-k-dni='30.12.9999'> ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 <aspi://module='ASPI'&link='460/1992 Zb.%2523%25C8l.51'&ucin-k- dni='30.12.9999'> ústavy). Inými slovami právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 <aspi://module='ASPI'&link='460/1992 Zb.%2523%25C8l.46'&ucin-k-dni='30.12.9999'> Ústavy Slovenskej republiky nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 <aspi://module='ASPI'&link='460/1992 Zb.%2523%25C8l.46'&ucin-k-dni='30.12.9999'> v spojení s čl. 51 ods. 1 <aspi://module='ASPI'&link='460/1992 Zb.%2523%25C8l.51'&ucin-k-dni='30.12.9999'> ústavy) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie (II. ÚS 467/08). 11. Je notorietou, že zodpovednosť štátu je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie); štát však zodpovedá len vtedy, ak sú súčasne splnené aj ďalšie podmienky zodpovednosti: 1/ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak nie je splnená čo i len jedna z týchto podmienok, štát zodpovednosť nenesie. Zákon bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady, a tak treba aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (Občiansky zákonník), podľa ktorej škodu treba vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. 12. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že Okresná prokuratúra Pezinok podala na žalobcu na Okresný súd Pezinok obžalobu zo spáchania trestného činu sprenevery a trestného činu podvodu; konanie bolo pôvodne vedené na Okresnom súdu Pezinok a malo byť prerušené pre zmenu zákonného sudcu a následne v rámci reorganizácie malo byť konanie presunuté na Okresný súd Bratislava III. Žalobca bol rozsudkom súdu sp. zn. PK 1T/145/2004, zo dňa 2.2.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 21.4.2016, oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. 13. Je nepochybné, že pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu v trestnom konaní spočívajúcom v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní s poukazom na § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. 14. Ak teda žalobca tvrdí, že mu škoda vznikla z dôvodu prieťahov v konaní, môže očakávať úspech v konaní len ak disponuje vybavením sťažnosti na prieťahy v jeho prospech; že opodstatnene podal sťažnosť na prieťahy v označenom konaní, v dôsledku ktorých mu pre prieťahy vznikla tvrdená škoda. Žalobca však v konaní nepredložil listinný dôkaz preukazujúci, že by mal skonštatované prieťahy oprávneným orgánom v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a to v trvaní 154 mesiacov; na uvedenom základe tak nie je daný ani titul pre uplatnenie nároku na náhradu škody, ktorý je prvou podmienkou, ktorá musí byť splnená pre existenciu zodpovednosti štátu za škodu. 15. Žalobca nepreukázal rozhodujúcu skutočnosť, ktorou je existencia nesprávneho úradného postupu, preto súd prvej inštancie dospel k adekvátnemu záveru o vecnej neopodstatnenosti žaloby; argumentácia žalobcu v odvolaní vychádza z neznalosti právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu (preukázanie kumulatívneho splnenia podmienok - existencia nesprávneho úradného postupu, vznik škody a jej výška a existencia priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti). 16. Keďže na vyvodenie zodpovednosti žalovanej za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je potrebné kumulatívne, t.j. súčasné splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, nepreukázanie nesprávneho úradného postupu bolo dostatočným dôvodom na zamietnutie žaloby; odvolací súd preto nepovažoval v rámci konštatovania správnosti dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 C.s.p.) za potrebné reagovať aj na ostatné odvolacie námietky žalobcu, ktoré sa týkali eventuálneho splnenia ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a ktoré smerujú proti záveru súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal vznik skutočnej škody (ušlého zisku) a kauzálny nexus. 17. Odvolací súd napokon ostatné tvrdenia žalobcu uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t.j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku; ďalšie odvolacie námietky žalobcu preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci neboli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).