Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/271/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1407225314 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1407225314.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobkyne: J. P., B.. XX.XX.XXXX, X. S. XX/C, X., proti žalovanému: K. G., B.. X.XX.XXXX, X. T. XX, X., o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 10. apríla 2017 č.k. 9C 207/2007-305 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne, žalovanému náhradu trov konania nepriznal a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava IV náhradu trov štátu v sume 29,50 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobkyňa sa žalobou domáhala proti pôvodným žalovaným: 1/ Redakcii denníka Slovenská republika so sídlom Ružová dolina 6, Bratislava, 2/ T.. Y. G., X. Ľ. Z. X, X., a 3/ R-Press, a.s. so sídlom Ružová dolina 6, ochrany osobnosti a zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 16.596, 95 eur (500.000,-Sk) solidárne, na tom skutkovom základe, že dňa 27.10.1997 v denníku Slovenská republika bol uverejnený článok pod názvom „C. P., Z.P. H. L. L.“, v ktorom boli uvedené podľa nej nepravdivé údaje a rôzne invektívy na jej osobu. Podľa žaloby bol dňa 6.11.1997 v denníku Slovenská republika uverejnený článok pod názvom „X. L. W. H. Z.C. W.“, v ktorom boli uvedené podľa nej ďalšie invektívy na jej osobu. Obidva články boli uverejnené pod pseudonymom P. G.. Žiadala pôvodne žalovaným 1/ až 3/ uložiť povinnosť spoločne a nerozdielne uverejniť v denníku Slovenská republika jej stanovisko, ktoré bolo zaslané na ich adresu dňa 29.10.1997 spolu s ospravedlnením aj za druhý článok, a to s nasledovným znením: „Redakcia denníka Slovenská republika a jej šéfredaktor sa ospravedlňuje Y.. J. P., manželke poslanca N.. Y. P., za uverejnenie nepravdivých informácií dňa 27.10.1997 a 6.11.1997 v článkoch „C. P., Z. H. L.S. L.“ a „X. L. W. H. Z. W.“, o jej pôsobení vo Fonde národného majetku SR a aj v budúcnosti upustí od neoprávnených zásahov do práva menovanej na ochranu osobnosti. Redakcia a šéfredaktor sa ospravedlňuje aj čitateľom denníka, že uverejnili tieto nepravdivé a lživé informácie. Uverejnením článkov bolo zasiahnuté do jej bezúhonnej povesti medzi priateľmi a v rodine. Bola spochybnená jej profesionalita v odborných kruhoch, boli znevážené osobné vlastnosti žalobkyne - predovšetkým čestnosť, spravodlivosť a neskorumpovateľnosť“. 2. Na pojednávaní konanom dňa 15.7.2002 žalobkyňa žiadala o uloženie povinnosti len žalovanému 2/ T.. Y. G. v dvoch denníkoch s celoštátnou pôsobnosťou uverejniť na svoje náklady nasledovný inzerát: „T.. Y. G., ako bývalý šéfredaktor denníka Slovenská republika sa ospravedlňuje Y.. J. P., manželke poslanca N.. Y. P., za nepravdivé informácie, ktoré uverejnil tento denník v dňoch 27.10.1997 a 6.11.1997 v článkoch pod názvom „C. P., Z. H. L. L.“ a „X. L. W. H. Z. W.“, o činnosti menovanej vo Fonde národného majetku SR a jej pôsobení v spoločenskom živote. Zároveň sa ospravedlňuje za zneváženie osobnostných vlastností Y.. P. a neoprávnený protizákonný zásah do bezúhonnej povesti, ktorú požívala v osobnom, profesionálnom a spoločenskom živote“. Tiež žiadala žalovanému 2/ T.. Y. G. uložiť povinnosť zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu v sume 16.596, 95 eur (500.000,-Sk). 3. Na pojednávaní konanom dňa 15.7.2002 súd prvej inštancie navrhnutú zmenu petitu žaloby pripustil. 4. Čiastočným rozsudkom zo dňa 9.12.2002 č.k. 9C 23/98-128 konanie voči pôvodnému žalovanému 1/ Redakcii denníka Slovenská republika so sídlom Ružová dolina 6, Bratislava zastavil, voči pôvodnému žalovanému 2/ T.. Y. G., X. Ľ. Z. X, X. žalobu zamietol. Čiastočný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 8.3.2003. 5. Na základe návrhu žalobkyne uznesením zo dňa 31.8.2011 pribral do konania ako ďalšieho účastníka na strane žalovaného K. G.É., X. T. XX, X.. 6. Žalobu voči žalovaným (R-Press, a.s. so sídlom Ružová dolina 6, Bratislava, SPX TRADING a.s., v likvidácii, so sídlom Kopčianska 92, Bratislava, vylúčil na samostatné konanie. 7. Na základe výzvy súdu prvej inštancie zo dňa 20.2.2015 žalobkyňa podaním zo dňa 11.3.2015 oznámila, že po skončení konkurzu spoločnosti SPX TRADING, a.s. dôjde k výmazu žalovaného 1/, preto je zbytočné pokračovať v konaní s týmto žalovaným. Navrhla preto, aby súd prvej inštancie v konaní pokračoval len so žalovaným 2/. Žiadala uložiť žalovanému 2/ zaplatiť jej sumu 16 650 eur s príslušenstvom za poškodenie jej dobrej povesti a dobrého mena a nahradiť jej trovy konania. 8. Súd prvej inštancie vychádzal z tvrdenia žalobkyne, že na základe doterajšieho konania (pred pristúpením žalovaného do konania) zo svedeckých výpovedí vyplynulo dôvodné podozrenie, že autorom článku „C. P., Z. H. L. L.“ bol bývalý redaktor pôvodne žalovaného 1/, ktorý má podľa nej osobnú zodpovednosť za napísanie znevažujúceho článku a poškodenie jej dobrej povesti na pracovisku a v súkromnom živote. Podľa žalobkyne sa žalovaný spoločne s bývalým pracovníkom Fondu národného majetku SR C. X., ktorý využil aj materiály tohto orgánu na napísanie nepravdivých informácií, osobne zaangažoval v neobjektívnej a politicky motivovanej kampani proti bývalému poslancovi Y. P. a neváhal očierniť aj dobré meno a povesť jeho manželky. Vyslovila názor, že ako autor článku samostatne nesie významný podiel zodpovednosti na poškodení jej dobrej povesti, z ktorého dôvodu bolo podľa nej potrebné rozšíriť žalobu aj o túto osobu, prípadne po jeho výpovedi aj na ďalších aktérov nezákonných postupov. 9. Tiež vychádzal z vyjadrenia žalovaného k žalobe, že ako kmeňový redaktor denníka Slovenská republika v čase vydania žalobou napádaných článkov bol v pracovnoprávnom pomere s vydavateľom R-PRESS, a.s. so sídlom v Bratislave. Na uvedenom základe mal za to, že nie je osobou pasívne legitimovanou. Podľa súdu prvej inštancie tiež vzniesol námietku premlčania žalobkyňou uplatneného nároku. 10. Žalobou uplatnený nárok súd prvej inštancie právne posúdil podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a § 13 ods. 1, 2 OZ § 10 ods. 1 až 4 Tlačového zákona (účinného v čase uverejnenia predmetných článkov, ďalej len „TZ“), § 19 ods. 1 až 4 TZ a § 20 ods. 1, 2 TZ, keď na základe vykonaného dokazovania zistil, že dňa 27.10.1997 v denníku Slovenská republika bol uverejnený článok pod názvom „C. P., Z. H. L. L.“, v ktorom podľa tvrdení žalobkyne boli uvedené nepravdivé údaje a rôzne invektívy na jej osobu. Opätovne dňa 6.11.1997 bol v denníku Slovenská republika uverejnený článok pod názvom „X. L. W. H. Z. W.“, v ktorom mali byť uvedené ďalšie invektívy na osobu žalobkyne. Obidva články boli uverejnené pod pseudonymom P. G.. Poukázal na výpoveď žalobkyne, že podklady pre napísanie predmetných článkov dal žalovanému pán C. X.. V spolupráci s ním články podľa nej napísal žalovaný. Mala mať vedomosť o tom, pretože v tom čase pracovala na Fonde národného majetku SR. Jej nárok smerujúci voči žalovanému nepovažovala za premlčaný. Odškodnenie, ktoré od žalovaného požaduje, označila aj s odstupom času za minimálne. Tiež poukázal na výpoveď žalovaného, že predmetné články nepísal. V roku 1997 bol radový redaktor, ktorý na prvú stranu novín nemohol dať ani slovo, nie to ešte článok. S manželom žalobkyne bol kamarát a aj preto by takéto články nenapísal. Podľa žalovaného v čase uverejnenia predmetných článkov bol kmeňovým zamestnancom vydavateľa denníka Slovenská republika. Ako dlhoročný novinár mal za to, že autor článku v tomto prípade postupoval lege artis, v súlade s nárokmi kladenými na prácu novinára, ktorým postupom lege artis neprekročil jeho zamestnávateľské povinnosti voči jeho zamestnávateľovi, vydavateľovi denníka Slovenská republika. Tiež uviedol, že redaktor nemá možnosť zasiahnuť do toho, aby sa jeho materiál dostal do novín. O tom rozhodujú kompetentní, a to šéfredaktor, jeho dvaja zástupcovia, sekretár, vedúci vydania, vedúci oddelenia, jazykoví pracovníci, grafici a ďalší. Žiadny novinár nemá šancu uraziť niekoho osobne. Novinár nemôže sám rozhodnúť a umiestniť článok do novín. On články o privatizácii nepísal. 11. Poukázal na výpoveď svedka C. X., že nepozná žalobkyňu ani žalovaného. Nevedel, čo je predmetom sporu, kedy a aký článok bol uverejnený. Na Fonde národného majetku SR nikdy nepracoval. Je stolár a došlo teda k nejakému omylu. Vychádzal z výpovede svedka Y. Č., že od októbra 1996 je na dôchodku. Potom do redakcie denníka Slovenská republika chodieval niekoľko mesiacov len ako brigádnik, pracoval na dohodu o vykonaní činnosti. Nikdy nemal na starosti spravodajské oddelenie, na ktorom ako parlamentný spravodajca pracoval žalovaný. To oddelenie v tom čase viedol Y. K.. Svedok ďalej uviedol, že žalovaný používal priezvisko, mohol používať priezvisko G.. Z výpovede svedka L. B. zistil, že žalovaný bol v minulosti jeho nadriadený. Bol vedúcim vydania v denníku Slovenská republika. On zastával pracovnú pozíciu technického, čiže nepíšuceho redaktora. O predmete sporu mu nebolo nič známe. 12. Z rodného listu žalovaného súd prvej inštancie zistil, že jeho rodičmi boli pán N. G. H. L. C. G. G. O.. Z rodného listu otca žalovaného zistil, že sa volal pán N. G. a jeho rodičmi boli pán N. G. H. H. G., G. W.. 13. Súd prvej inštancie zaujal názor, že občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti možno použiť v každom prípade, keď došlo k neoprávnenému zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý privodiť fyzickej osobe ujmu, keď takýmto zásahom môže byť každý prejav fyzickej alebo právnickej osoby, ktorý sa svojim obsahom, formou a cieľom dotýka cti fyzickej osoby, pričom môže ísť tak o ústny ako aj písomný prejav. Argumentoval, že predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu, jednak to, že zásah bol objektívne spôsobilý, aby z neho vznikla ujma na právach chránených ust. § 11 OZ, s tým, že obidva uvedené predpoklady musia byť splnené kumulatívne. Tiež konštatoval, že občianskoprávna ochrana sa poskytuje len proti takým neoprávneným zásahom, ktoré sa dotýkajú mravnej integrity občana tým, že môžu znížiť jeho dôstojnosť, česť a vážnosť z hľadiska jeho vzťahov k spoluobčanom a ohroziť jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti, pričom nemal za rozhodujúce, akým spôsobom došlo k takémuto zásahu do mravnej integrity občana, pretože ust. § 11 a nasl. OZ chránia občana proti rozširovaniu nepravdivých údajov alebo znižujúcich tvrdení bez rozdielu, či k takýmto tvrdeniam došlo písomne, tlačou, rozhlasom, televíziou a pod. Za neoprávnený zásah považoval zásadne každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie, ktoré zasahuje práva chránené ust. § 11 OZ. Za bezvýznamnú mal skutočnosť, či pôvodca zásahu si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia, alebo či išlo o nedbanlivé preberanie poznatkov a ich rozširovanie. 14. Uviedol, že na to, aby sa niekto stal stranou sporu, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí podľa súdu prvej inštancie od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno- právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (porovnaj rozsudok NS SR, sp. zn. 3Cdo 192/2004). 15. Vyslovil, že v ust. §§ 11 -16 OZ absentuje zákonné označenie subjektu zásahu (t.j. subjektu, ktorý zasiahol neoprávnene do práva na ochranu osobnosti), z čoho vyvodil, že týmto subjektom môže byť osoba fyzická i osoba právnická. U zásahov vykonaných tlačou (rozhlasom, televíziou) považoval za potrebné odlíšiť prípady, kedy autorom správy (článku) bola tretia osoba, alebo ide o pracovníka vydavateľstva, prípadne o osobu, ktorú právnická osoba (prípadne aj fyzická osoba) na realizáciu svojej činnosti použila. 16. Právne posúdil, že fyzická osoba sa môže ochrany osobnosti domáhať aj podľa osobitného zákona č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch (tlačový zákon TZ). Podľa § 10 ods. 1 TZ (účinného v čase uverejnenia predmetných článkov), za periodickú tlač zodpovedá vydavateľ, za ostatné hromadné informačné prostriedky príslušná organizácia, na ktorú sa vzťahujú všetky ďalšie ustanovenia platné pre vydavateľa. Podľa § 10 ods. 2 TZ z poverenia vydavateľa riadi hromadný informačný prostriedok šéfredaktor. Ďalej sa na riadení hromadného informačného prostriedku môže podieľať redakčná rada. Rozsah jej účasti na riadení hromadného informačného prostriedku, jej zodpovednosť, spôsob vymenúvania a odvolávania jej členov určí vydavateľ. Podľa § 10 ods. 3 TZ ak vydavateľ určí šéfredaktora, zodpovedá vydavateľovi za obsah jednotlivého vydania hromadného informačného prostriedku, najmä potom za to, aby obsah hromadného informačného prostriedku neporušil zákonom chránené záujmy spoločnosti, občanov a organizácií. Podľa § 10 ods. 4 TZ ak plní pri niektorých hromadných informačných prostriedkoch úlohy šéfredaktora zástupca šéfredaktora, vedúci redaktor alebo predseda redakčnej rady, vzťahujú sa na nich všetky ustanovenia platné pre šéfredaktora. 17. Vyhodnotením vykonaného dokazovania a v nadväznosti na vyššie citované ustanovenia OZ i TZ dospel k záveru, že žaloba žalobkyne smerovaná voči žalovanému K. G. je nedôvodná. Za poslanie periodickej tlače a ostatných informačných prostriedkov označil poskytovanie včasných, pravdivých, všestranných a čo najúplnejších informácií o udalostiach. Za základnú zásadu mal zásadu pravdivosti obsahu informácií, z ktorého dôvodu označil za povinnosť šéfredaktorov zabezpečovať dôsledné overovanie pravdivosti a pôvodu informácií tak, aby neboli porušené zákonom chránené záujmy spoločnosti a občanov. Tým mal za danú aj výlučnú pasívnu legitimáciu šéfredaktora v spore o uverejnenie opravy podľa § 19 a 20 TZ. 18. Pokiaľ žalobkyňa v súvislosti s uverejnením predmetných článkov žalovala žalovaného ako fyzickú osobu podľa § 11 a nasl. OZ, dospel k záveru, že ani v tejto súvislosti nemôže byť jej žalobe priznaný úspech. Uviedol, že hoci čiastkové osobnostné práva fyzickej osoby nie sú ani premlčateľné ani prekludovateľné, nie je uplynutie času bez významu pre nútenú presaditeľnosť jednotlivých nárokov, ktoré z týchto čiastkových osobnostných práv vyplývajú. Konkrétne nárok na upustenie od neoprávneného zásahu nemôže byť podľa súdu prvej inštancie pred súdom úspešne uplatnený, t.j. nebude nútene presaditeľný, ak v dôsledku uplynutia času nebezpečenstvo budúceho porušenia práva, resp. jeho opakovanie odpadlo. K rovnakému záveru dospel v súvislosti s nútenou presaditeľnosťou nároku na odstránenie následkov neoprávneného zásahu a ak uplynutím času odpadol predmet reštitúcie, tak nárok na primerané morálne zadosťučinenie už nemôže splniť svoj účel. Pokiaľ však ide o nárok na peňažité zadosťučinenie, konštatoval, že platí podľa zhodne zaujatého stanoviska právnej teórie i súdnej praxe výnimka, keď sa vychádza z toho, že vzhľadom k podobnosti tohto nároku s reparačnou funkciou majetkových nárokov tento nárok na peňažné zadosťučinenie podľa § 13 ods. 2, 3 OZ premlčaniu podlieha, a to v trojročnej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy tento nárok mohol byť vykonaný prvýkrát (§ 101 OZ). Uviedol, že začiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa ustanovenia § 101 OZ je viazaný na okamih, v ktorom došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba teda začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, v ktorom došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 9. okt. 2009, sp. zn. 30Cdo 4318/2007). Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2 OZ označil za jeden z čiastkových prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osobnosti, ktorý nárok vzniká len v prípade, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobnostný prostriedok nestačí na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv, pričom vyváženie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o právo majetkovej povahy. Takéto právo podľa súdu prvej inštancie premlčaniu podlieha (§ 100 ods. 2 OZ), a to vo všeobecnej premlčacej dobe ustanovenej v ustanovení § 101 OZ. 19. V posudzovanej veci mal súd prvej inštancie za preukázané, že k tvrdenému neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkyne došlo dňa 27.10.1997 a dňa 06.11.1997, preto žalobkyňa mohla oprávnene uplatniť svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch prvýkrát v nasledujúci deň, t.j. 28.10.1997 a 07.11.1997. Skonštatoval, že od týchto dátumov začala plynúť trojročná premlčacia doba, pričom žalobkyňa svoj nárok voči žalovanému uplatnila až podaním doručeným dňa 14.11.2006, preto dospel k záveru, že je premlčaný. 20. Napriek uvedenému súd prvej inštancie vykonal dokazovanie obsahom osobného spisu žalovaného, z ktorého mal za preukázané, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 12.05.1994 bol žalovaný zamestnancom spoločnosti SALUS s.r.o., Bratislava, ako vydávajúci redaktor. Na základe Dodatku k pracovnej zmluve zo dňa 29.05.1996 zastával pozíciu samostatného odborného redaktora vnútropolitického oddelenia redakcie denníka Slovenská republika pre spravodajstvo z parlamentu a zároveň bol poverený riadením krajových redaktorov. Z oznámenia spoločnosti R - PRESS, a.s. Bratislava zo dňa 22.08.1997 mal súd prvej inštancie za preukázané, že Zmluvou o predaji časti podniku, uzatvorenou dňa 22.08.1997 podľa § 476 a nasl. Obchodného zákonníka, medzi SALUS s.r.o. a R-PRESS, a.s. Bratislava prešla organizačná zložka Vydavateľstvo a redakcia denníka Slovenská Republika do vlastníctva R - PRESS, a.s. dňom 01.09.1997. Uvedeným dňom všetky práva a povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov prešli z predávajúceho SALUS, s.r.o. na kupujúceho R - PRESS, a.s. Žalovanému bolo oznámené, že dňom 01.09.1997 sa stal zamestnancom spoločnosti R - PRESS, a.s., pričom mu zostávajú zachované všetky práva, ktoré mu vznikli počas trvania pracovného pomeru v spoločnosti SALUS, s.r.o. 21. S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie ustálil, že žalovaný bol v čase uverejnenia obidvoch predmetných článkov dňa 27.10.1997 a 06.11.1997 zamestnancom spoločnosti R - PRESS, a.s., Pribinova 21, Bratislava. Právne preto posúdil, že ho nemožno považovať za pasívne vecne legitimovaného, pričom i vyhodnotil, že žalobkyni sa jeho autorstvo článku nepodarilo preukázať. Žalovaný bol v čase uverejnenia sporných článkov v pracovnoprávnom vzťahu s vydavateľom (inak zodpovedným za uverejnenie sporných článkov podľa § 10 ods. 1 zákona č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a ostatných hromadných informačných prostriedkoch), preto ho nepovažoval za subjekt, ktorého (v prípade neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti) možno postihnúť občianskoprávnymi sankciami, keď právne posúdil, že zodpovedným subjektom je vydavateľ. Pri posudzovaní vecnej legitimácie vzal do úvahy, že vecná legitimácia vychádza z hmotnoprávneho vzťahu strany sporu k prejednávanej veci, t.j. svedčí len tým osobám, ktoré sú subjektmi hmotnoprávneho vzťahu. Konštatoval, že o pasívnu legitimáciu ide na strane žalovaného vtedy, ak mu z tohto hmotnoprávneho vzťahu svedčí nejaká povinnosť. Otázku vecnej pasívnej legitimácie, t.j. koho je možno považovať za subjekt, ktorý neoprávnene zasiahol do osobnostných práv fyzickej osoby, považoval za nutné vždy dôsledne skúmať. V prípade, že bol zásah spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou (alebo fyzickou) osobou na výkon činnosti tejto právnickej osoby (či fyzickej osoby), argumentoval, že postihuje občianskoprávna sankcia podľa § 13 OZ zásadne samotnú právnickú (fyzickú) osobu. Ten, kto bol použitý právnickou (fyzickou) osobou na výkon jej činnosti podľa súdu prvej inštancie nezodpovedá priamo postihnutej fyzickej osobe, keď občianskoprávna sankcia by postihovala priamo pôvodcu neoprávneného zásahu len v prípade, ak by sa tento pôvodca dopustil tzv. excesu, t.j. ak by vybočil z rámca činnosti právnickej (či fyzickej) osoby. 22. Zopakoval dokazovaním zistenú skutočnosť, že autorom (pisateľom) inkriminovaných článkov v denníku Slovenská republika bol P. G.. V konaní mal za nepreukázané, že pisateľom článkov uverejnených pod týmto pseudonymom bol žalovaný, keď ani výpoveďou svedka Y. Č. nebola táto skutková okolnosť podľa súdu prvej inštancie relevantným spôsobom preukázaná, keď predmetné články boli napísané pomerne dávno. Len na základe výpovede tohto svedka nepovažoval za možné bez ďalšieho ustáliť, že práve žalovaný bol ich pisateľom. Zo žiadnej skutkovej okolnosti súdu prvej inštancie nevyplynulo, že články žalovaného boli uverejňované práve pod týmto pseudonymom. Na základe návrhu žalobkyne predložené rodné listy žalovaného a jeho otca len potvrdili obranu žalovaného, že on ani jeho otec neboli nositeľmi priezviska G. a ani iného priezviska. 23. V závere súd prvej inštancie vyhodnotil, že aj za predpokladu, že by pisateľom článku bol žalovaný, ktorú skutočnosť v konaní však nemal za preukázanú, k žiadnemu excesu zo strany pisateľa predmetných článkov P. G. nedošlo. Dospel k záveru, že v kritike pôsobenia žalobkyne na Fonde národného majetku SR neboli použité výrazy, ktorých miera expresivity by bola v značnom nepomere k cieľu kritiky. Nemal za preukázané ani výlučné uspokojovanie osobných záujmov alebo potrieb autora článku, teda také konanie, aby nastúpila priama zodpovednosť osoby, ktorú právnická osoba použila, preto, aj za predpokladu, že by pisateľom predmetných článkov bol žalovaný, nemal za dôvodné, aby časť zodpovednosti za inkriminované články niesol autor. Z vyššie uvedených dôvodov žalobu žalobkyne v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. 24. Súd prvej inštancie nevykonal ďalšie dôkazy navrhnuté žalobkyňou majúc za to, ich vykonanie by neprispelo k zisteniu skutočností relevantných pre posúdenie predmetného sporu. Z rovnakých dôvodov upustil od výsluchu navrhnutého svedka p. Q. K.. 25. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa ust. § 255 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), avšak v konaní úspešnému žalovanému tento nárok nepriznal vzhľadom na jeho vyjadrenie, že si náhradu trov konania neuplatňuje. Žalobkyňu zaviazal na náhradu trov štátu, ktoré vznikli zaplatením svedočného svedkovi vo výške 29,50 eur titulom náhrady cestovných nákladov spojených s podaním svedeckej výpovede na pojednávaní konanom dňa 14.11.2016 za cestu z V. Z. J. X. a späť. 26. Proti tomuto rozsudku podala riadne a včas odvolanie žalobkyňa a žiadala ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietala prieťahy v konaní, ktoré vydaniu napadnutého rozsudku predchádzali, a protirečivosť odôvodnenia napadnutého rozsudku. Uviedla, že v odôvodnení rozsudku sa poukazuje na dôkazy, ktoré neboli vykonané. Poukázala na politickú angažovanosť konajúceho sudcu. Dokazovanie označila za rozporné s ust. § 122 Občianskeho súdneho poriadku platného do 30.06.2026 (ďalej len „OSP“) a s ust. § 153 a § 154 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), keď súdu prvej inštancie vytkla, že jej zatajil dôkazy, a to negatívne pracovné hodnotenia žalovaného. Ku skutočnosti, že žalovaný bol autorom predmetného článku navrhla výsluch svedka, ktorý jej návrh na dokazovanie súd prvej inštancie neakceptoval. Mala za to, že žalovaný sa dopustil excesu a očakávala spravodlivé rozhodnutie. Tvrdila, že bolo manipulované so spisovým materiálom. Mala za preukázané, že autorom článku je žalovaný, a to na základe jeho pracovnej zmluvy, svedeckých výpovedí, zvukovej zhody mena žalovaného so pseudonymom, keď svedkovia podľa nej potvrdili, že pracoval ako vedúci vydania so zodpovednosťou za obsah článku. Vytkla súdu prvej inštancie nevykonanie dôkazov za účelom zistenia, aký pseudonym žalovaný používal, ako aj za účelom zistenia, že žalovaný chodil na FNM SR ako autor článkov o privatizácii. Súdu prvej inštancie vytkla nevypočutie svedka U. V., ktorý napísal v roku 1996 článok o jej manželovi, avšak ďalšie články už nenapísal. Poukázala na to, že podaním zo dňa 07.04.2017 informovala súd prvej inštancie o tom, že sa pojednávania v ten deň nezúčastní a žiadala, aby bolo do výrokovej časti rozhodnutia zakomponované, že došlo k porušeniu je ústavných práv. Vytkla súdu prvej inštancie, že jej žiadosť ignoroval a vykonané dokazovanie nesprávne vyhodnotil. Rozhodnutie o náhrade trov konania označila za nesprávne čo do výšky zaplatených súdnych poplatkov, keď po vydaní čiastočného rozhodnutia bolo podľa nej potrebné časť súdnych poplatkov vrátiť. 27. Žalovaný v rámci svojej písomnej odvolacej repliky doručenej súdu prvej inštancie dňa 10.07.2017 žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Spochybnil tvrdenia žalobkyne o jeho osobe. Namietal, že žalobkyňa vypočutie svedka V.X. nenavrhla a tiež svoj iný kontakt s konajúcou sudkyňou, než na súdnych pojednávaniach. Poprel tvrdenie žalobkyne, že chodil do FNM SR, jeho autorstvo článku mal za svedeckými výpoveďami nepreukázané. Tvrdenia žalobkyne o zvukovej podobnosti jeho mena so pseudonymom G.U. označil za zavádzajúce. Konštatoval, že žiaden píšuci redaktor nie je oprávnený zasiahnuť do dennej výroby novín, keď každý materiál prechádza troj až štvorstupňovou kontrolou. Namietal tvrdenie, že je alkoholik, tiež, že o privatizácii nepísal. Mal zato, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno v spore, v ktorom jej bol podľa neho poskytnutý nadštandardný priestor, preto jej vyjadrenia na adresu konajúceho sudcu považoval za neprimerané a nezaslúžené. Tiež uviedol, že podľa svedeckej výpovede šéfredaktora G. autor daného článku nepostupoval v rozpore s jeho príkazmi, preto nemožno hovoriť o excese. Poukázal na nesprávnosť žaloby v tom smere, že sa ňou žalobkyňa nedomáha žiadneho nemateriálneho zadosťučinenia, ale žiada len náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. 28. Ďalšie písomné podania v rámci odvolacieho konania podané neboli. 29. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP a § 381 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a vo veci rozhodol postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne proti rozsudku súdu prvej inštancie nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom z hľadiska skutočností potrebných pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na vec aplikoval zodpovedajúce práve normy, ktoré aj správne vyložil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP), z ktorého dôvodu sa odvolací súd s jeho právnymi závermi stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než ním vyslovený právny záver o nedôvodnosti žaloby žalobkyne na ochranu osobnosti proti žalovanému. 30. Článok 10. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zaručuje slobodu prejavu, ktorá zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov. V súvislosti s právom na informácie je potrebné poukázať na súdnu judikatúru, ktorá priznáva významnú úlohu masovokomunikačným prostriedkom v tom, že ich základnou funkciou je šíriť myšlienky a informácie o otázkach verejného záujmu, s čím je spojené právo verejnosti tieto informácie prijímať. Právo na slobodu prejavu je obmedzené právom každej fyzickej osoby na ochranu osobnosti, resp. u právnickej osoby právom na ochranu jej dobrej povesti, preto právo na slobodu prejavu musí byť s citovanými právami fyzickej a právnickej osoby vo vzájomnej vyváženosti. Občianskoprávna ochrana osobnosti fyzickej osoby sa poskytuje len proti takému zásahu do osobnostných práv, ktorý je možno kvalifikovať ako neoprávnený, t.j. protiprávny a nedovolený. Za neoprávnený je možné považovať taký zásah, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, keď ho možno vyvolať uverejnením nepravdivých údajov dotýkajúcich sa dobrej povesti fyzickej osoby, uverejnením síce pravdivých skutkových tvrdení, ktoré však majú osočujúcu povahu, pôsobia difamačne, vyvolávajú znevažujúci dojem, alebo uverejnením hodnotiacich úsudkov (kritiky), pokiaľ sú neoprávnené, vybočujúce z hraníc vecnosti, konkrétnosti a primeranosti čo do obsahu, formy a cieľa. Pravdivosť hodnotiacich úsudkov nepodlieha dokazovaniu, keď v takom prípade sa skúma, či existoval dostatočný skutkový podklad pre napadnuté hodnotiace úsudky. 31. Žalobkyňa sa v konaní domáha práva na ochranu osobnosti, preto bolo potrebné, aby v konaní preukázala 1/ neoprávnený zásah do jej chráneného osobnostného práva žalovaným (tvrdeným autorom článku), ktorý je objektívne spôsobilý porušiť či ohroziť osobnosť fyzickej osoby, 2/ ujmu alebo nemajetkovú ujmu v jednotlivých oblastiach integrity fyzickej osoby (česť, ľudská dôstojnosť, meno, vážnosť, súkromie), keď v určitých prípadoch musí táto ujma spočívať v znížení dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere, 3/ príčinnú súvislosť medzi neoprávneným zásahom a ujmou, s tým, že zásah musí byť objektívne spôsobilý narušiť integritu fyzickej osoby, znížiť hodnotu jej osobnosti, privodiť jej ujmu na cti, dôstojnosti a spoločenskej vážnosti. 32. Podľa judikatúry ESĽP média majú právo na ospravedlniteľný omyl, nakoľko často disponujú informáciami, ktoré je potrebné zverejniť vo verejnom záujme v čo najkratšom čase a nebolo by spravodlivé požadovať od médií, aby informácie zverejňovali až vtedy, keď bude ich pravdivosť potvrdená s úplnou istotou (U. O., v. Spojené Kráľovstvo), čo by mohlo zmariť včasné poskytovanie informácií vo veciach verejného záujmu s tým, keď je treba predpokladať, že novinári konajú v dobrej viere. Medzi dôvody, ktoré vylučujú neoprávnenosť zásahu, patrí skutočnosť, že k zásahu do dobrej povesti došlo v súvislosti s výkonom iného subjektívneho práva stanoveného zákonom, napr. výkonom práva kritiky, keď je potrebné skúmať okolnosti každého prípadu, intenzitu tvrdeného porušenia práva, aby jednému právu nebola bezdôvodne daná prednosť pred právom druhým. 33. V tomto spore teda vystupujú proti sebe dve základné práva - právo na slobodu prejavu a právo na ochranu osobnosti. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom na určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva a slobody (PL ÚS 7/96), t.j. v akom rozsahu možno priznať právo vyhľadávať a rozširovať idey a informácie. Pri posudzovaní hodnotiacich úsudkov je ochrana výrokov takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu (s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu) intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení). Preháňanie a zveličenie skutočností nerobia sami o sebe hodnotiaci úsudok nedovoleným a ani prípadná zaujatosť kritika neumožňuje bez ďalšieho urobiť záver, že kritizujúci vybočil z prejavu, ktorý možno označiť za primeraný. Iba v prípadoch, keď kritike úplne chýba akýkoľvek vecný základ, pre ktorú nemožno nájsť žiadne zdôvodnenie, treba ju považovať za neprimeranú. Je potrebné vychádzať z existencie verejného záujmu na tom, aby mal každý možnosť participovať na celospoločenskej diskusii svojimi hodnotiacimi úsudkami. Pre posúdenie legitimity prejavu sú základnými kritériami - ciele a motív prejavu, racionálny základ prejavu, spôsob a forma prezentácie názorov či informácií, keď ide o posúdenie primeranosti kritiky, či vybočuje zo všeobecne zdieľaných hodnôt a princípov a či ide už o zneužitie práv podľa článku 10 Dohovoru. Kritika je primeraná, ak je vecná, konkrétna a nemá za cieľ uraziť a zasiahnuť dobrú povesť. Prostriedkami súdnej ochrany osobnosti človeka v zmysle § 13 ods. 1 OZ sú potom najmä: 1/ návrh na upustenie od neoprávneného zásahu (tzv. negatórna žaloba), 2/ návrh na odstránenie následkov (tzv. reštitučná žaloba) a 3/ návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia (tzv. satisfakčná žaloba). 34. Súd prvej inštancie správne postupoval, ak vo veci prioritne skúmal existenciu vecnej legitimácie v spore. 35. Ako už sám súd prvej inštancie konštatoval, na to, aby sa niekto stal stranou sporu, netreba, aby bol účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorý v konaní ide. Stačí, ak podá žalobu alebo aby bola proti nemu podaná žaloba. Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Ide o posúdenie tzv. vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) v spore. Nie je pritom rozhodujúce, či a na základe čoho sa fyzická alebo právnická osoba subjektívne cíti byť účastníkom nejakého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či je jeho účastníkom objektívne. Nedostatok aktívnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia, jeho nositeľom nie je. Rovnako potom o nedostatok pasívnej legitimácie v spore ide vtedy, ak označený žalovaný nie je nositeľom povinností vyplývajúcich z hmotnoprávneho vzťahu nárok uplatnený žalobou podmieňujúceho a zakladajúceho. Ide teda o stav vyplývajúci z hmotného práva, ktorý konajúci súd posudzuje ex offo. Dôsledkom zistenia nedostatku aktívnej alebo pasívnej vecnej legitimácie v spore je zamietnutie žaloby bez potreby jej vecného prejednania (t.j. bez vykonania dôkazov). 36. V rámci dokazovania bola jednoznačne preukázaná tá skutočnosť, že žalovaný bol v relevantnom čase zamestnancom denníka Slovenská republika. V zmysle petitu žaloby požadovaným ospravedlním sa samotná žalobkyňa nedomáhala ospravedlnenia od žalovaného ako fyzickej osoby, ale od redakcie denníka Slovenská republika, následne po pripustenej zmene petitu žaloby od šéfredaktora tohto denníka. Jej záujmom teda je, aby ospravedlnenie poskytol denník, resp. šéfredaktor a aby čitateľ periodika získal informáciu, že denník konal voči nej neoprávnene a že za neoprávnené konanie sa denník žalobkyni ospravedlňuje. Žalobkyni nejde o ospravedlnenie žalovaného ako osoby fyzickej. 37. Subjektom neoprávneného zásahu môže byť tak občan (fyzická osoba), ako aj organizácia (právnická osoba). - Z III, s.180, 181. 38. Podľa § 20 ods. 1 OZ právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú na to oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby, zakladacou listinou alebo zákonom (štatutárne orgány). 39. Podľa § 20 ods. 2 OZ za právnickú osobu môžu robiť právne úkony aj iní jej pracovníci alebo členovia, pokiaľ je to určené vo vnútorných predpisoch právnickej osoby alebo je to vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklé. Ak tieto osoby prekročia svoje oprávnenie, vznikajú práva a povinnosti právnickej osobe, len pokiaľ sa právny úkon týka predmetu činnosti právnickej osoby a len vtedy, ak ide o prekročenie, o ktorom druhý účastník nemohol vedieť. 40. Právne úkony právnických osôb sa teda robia prostredníctvom osôb fyzických. Oprávnenie robiť právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach prislúcha jej štatutárnym orgánom. Právne úkony štatutárneho úkonu sú úkonmi právnickej osoby. Rozdiel medzi štatutárnym orgánom a inými zamestnancami právnickej osoby (§ 20 ods. 1, 1 OZ) vyplýva z rozsahu oprávnenia konať. Rozsah oprávnenia štatutárneho orgánu na rozdiel od iných zamestnancov obmedzený nie je, štatutárny orgán sa nemôže dopustiť excesu, t.j. prekročenia medzí oprávnenia konať. Okrem posudzovania záväznosti právnych úkonov pre právnické osoby uvedené platí obdobne i pre posudzovanie zodpovednosti právnickej osoby za protiprávne konanie spôsobilé vyvodiť nárok fyzickej osoby na ochranu osobnosti, či nárok osoby právnickej na ochranu pred neoprávneným zásahom do jej dobrej povesti. Vzhľadom na občianskoprávny charakter daného nároku nie sú ustanovenia Obchodného zákonníka aplikovateľné, a to i práve z dôvodu, že žalobkyňa žalovala žalovaného ako osobu fyzickú. 41. Súd prvej inštancie po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala pasívnu legitimáciu označeného žalovaného (autora článku) v spore, keď nositeľom hmotnoprávnej zodpovednosti za neoprávnený zásah do práva fyzickej osoby na ochranu osobnosti je vydavateľ príslušného denníka a nie autor článku, ktorý je s daným vydavateľstvom v pracovnoprávnom vzťahu, pokiaľ nejde o exces z pracovnoprávnych kompetencií, ktorý žalobkyňa nepreukázala. Odvolací súd sa s právnym hodnotením vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie stotožnil, že žalobou uplatnený nárok na ochranu osobnosti proti autorovi relevantného článku z dôvodu nepreukázania jeho pasívnej legitimácie v spore je nedôvodný, kedy je nutné žalobu zamietnuť už bez jej vecného prejednania. Z tohto dôvodu ani nebolo potrebné vykonanie žalobkyňou navrhnutého dokazovania a odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalobkyne v tomto smere za nedôvodné. Pre vecnú správnosť zamietnutia žaloby z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného ako prípadného autora článku v konaní opodstatnenosť ostatných odvolacích námietok žalobkyne (vznesenie námietky premlčania nároku žalovaným, nevykonanie, resp. zatajenie dôkazov o skutočnosti, že autorom článku je žalovaný) nevyhodnocoval. Odvolacie námietky žalobkyne o prieťahoch v konaní, politickej angažovanosti sudcu, manipulácii so spisom a ignorácii jej žiadosti o určenie, že jej bolo zasiahnuté do jej ústavných práv) odvolací súd vyhodnotil za irelevantné, nakoľko žiadnym spôsobom neovplyvňujú vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a žalobkyňa vo vzťahu k nim neuniesla dôkaznú povinnosť, pričom k zamietnutiu žaloby pre nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného bol súd prvej inštancie oprávnený i bez vecného prejednania veci, t.j. bez vykonania dokazovania ohľadom tvrdeného neoprávneného zásahu. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobkyne týkajúcu sa údajnej nesprávnosti rozhodnutia o náhrade trov konania vzhľadom na podľa nej nesprávnu určenú výšku súdneho poplatku odvolací súd dáva do pozornosti, že napadnutým rozsudkom bolo o náhrade trov konania rozhodnuté správne v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa ust. § 255 CSP, s tým, že v konaní úspešnému žalovanému nebola ich náhrada priznaná, keďže mu v konaní žiadne trovy nevznikli a zároveň si ich náhradu neuplatnil. Súd prvej inštancie taktiež uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy štátu vo výške 29,50 eur titulom svedočného. Odvolacia argumentácia žalobkyne o krátení súdnych poplatkov je tak nepreskúmateľná a zároveň aj nedôvodná, keďže sa netýka žiadneho z výrokov napadnutého rozsudku. 42. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalobkyne za nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 43. O nároku žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa ust. § 255 ods. 1, 2 CSP v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na jeho plný úspech v odvolacom konaní, pričom nárok na náhradu trov odvolacieho konania mu nepriznal, keďže mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 44. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).