Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/168/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1409200801 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 07. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1409200801.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: W.. V. X., I.. XX.XX.XXXX, Z. B. XX, Z., zastúpený Gritters a spol. s r.o., so sídlom Jakubovo nám. 19, Bratislava, IČO: 36 856 941, proti žalovanému: PEREX, a.s., so sídlom Trnavská cesta 39/A, Bratislava, IČO: 00 685 313, zastúpený: LEGAL PROFESSIONALS, s.r.o., Sartorisova 12, Bratislava, o ochranu osobnosti a nemajetkovú ujmu, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 20. decembra 2016 č. k. 5C 23/2009-558 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, v časti náhrady trov konania a v napadnutej časti o nároku štátu na náhradu výdavkov spojených s výsluchom svedka voči žalovanému v rozsahu 2/3 p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 4.000 eur do 3 dní od jeho právoplatnosti, vo zvyšku uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobu zamietol, žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 1/3, štátu priznal voči žalobcovi nárok na náhradu hotových výdavkov (svedočného) v rozsahu 1/3 a voči žalovanému v rozsahu 2/3. 2. Vychádzal zo žaloby žalobcu, ktorou sa domáhal, aby súd určil, že zverejnením článku uverejneného v denníku B. dňa 14.11.2008, ročník P., číslo XXX na strane 1 s pokračovaním na strane 6 s titulom „M. Š., Ž. - F. L.“ došlo k neoprávnenému zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti. Ďalej žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť v najbližšom čísle celoslovenského vydania denníka B. pripravovanom po právoplatnosti rozsudku uverejniť na prvej strane tohto denníka ospravedlnenie v znení špecifikovanom v žalobe. Zároveň sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 40.000 eur. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že zverejnením článku s jeho fotografiou žalovaný vážnym spôsobom zasiahol do jeho osobnosti a narušil jeho česť, dobré meno a vážnosť v spoločnosti. Uviedol, že článkom boli uverejnené nepravdivé fakty o jeho osobe. Uplatnený nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy odôvodnil žalobca tým, že neoprávneným zásahom došlo k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti v značnej miere a to najmä s ohľadom na obsah zverejnených komentárov a výrokov, pričom morálne zadosťučinenie nie je v danom prípade postačujúce, nakoľko tento neprimeraný zásah bol zverejnený v denníku sa celoslovenskou pôsobnosťou a článok bol preberaný serverom D..W..sk <K.:/..W..sk>, F. F. X. M.. 3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, zverejnené informácie považoval za korektné a pravdivé. Osobu žalobcu z titulu jeho pozície v STV považoval za osobu verejného záujmu. Osoba žalobcu bola podľa tvrdenia žalovaného objektom širokého mediálneho záujmu aj bez ohľadu na publikovaný článok, pričom žalobca nepreukázal, že by značná miera zásahu do práva na ochranu jeho osobnosti bola vyvolaná v príčinnej súvislosti len so zverejneným článkom. Namietal, že článok bol primárne o pomeroch vo verejnoprávnej inštitúcii, nie o osobe žalobcu. 4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žalovaný uverejnil v denníku B. dňa 14.11.2008, ročník P., číslo XXX, na strane 1 s pokračovaním na strane 6 s titulom „M. Š., Ž. - F. L.“ článok, v ktorom na strane 6 okrem iného uviedol aj tieto tvrdenia: „E. O. I. B. F. B. L. V. X. X. B. W. E., N. M. I. na L. T. G. O.R. F. B. B. B. O. G. R. G..“ „L. M. B. W. L. za V. L.. E. N., N. W. B. T. I. B. L.: G. M. Z., K., K., X. C. F. E. F. I.“, Š. N. L. Z. B. T. XX,X W. N. (XXX,XXX S.)“., „. L.H. M. T. G. W., „. B. L. E. O. L. V. X. (na J.)“., „. W. L. M. I., Ž. O. B. T. E. M.I. Z. L. O. V. X., N. B. U., N. J. Z. pre M. O.. Z výsluchu svedka W. Y., autora článku, zistil, že autor článku sa zúčastnil zasadnutia Rady STV, kde sa prerokovávali nezrovnalosti vynaložených nákladov na niektoré relácie, ako ja na dabing. Čerpal zo zápisnice č. 20/2008 zo dňa 29.10.2008. Podľa svedka v rade boli určité pochybnosti, že zadávanie výroby spomínaných relácií nebolo transparentné, preto mala byť vytvorená špeciálna komisia, mal byť tiež poslanecký prieskum a mal sa tým zaoberať najvyšší kontrolný úrad. Podľa výpovede svedok nemal záujem poškodiť žalobcu, ale poukázať na hospodárenie STV. Z výsluchu generálneho riaditeľa STV v období od 11. 12. 2006 do 11.12.2007, R.. L. K. zistil, že proces dodávania programov od externých dodávateľov prebiehal tak, že dodávateľ dodá určitý námet, scenár spolu s finančnou ponukou, pričom každý dodávateľ má snahu svoju ponuku finančne zvýhodniť a pracovníci televízie majú záujem minimalizovať náklady. K označeným reláciám svedok uviedol, že neboli vyrobené v internom prostredí STV a potvrdil, že reláciu X. C. podpísal žalobca, ale z jeho poverenia ako generálneho riaditeľa. Z výsluchu W.. Š. I. (nasledovného generálneho riaditeľa STV) zistil, že inicioval poslanecký prieskum, požiadal o forenzný audit, uskutočnila sa aj kontrola z Najvyššieho kontrolného úradu, z ktorých ani jedna nezaznamenala žiadne pochybenia žalobcu. Podľa svedka pri označených reláciách došlo k zníženiu nákladov, lebo jeho predchodca toto zníženie nákladov zariadil. Predmetné relácie vyrábala spoločnosť z externého prostredia. Svedok vypovedal, že autor ponúka televíznu reláciu a program, riaditeľ hodnotí jej vhodnosť a výrobný riaditeľ zabezpečuje jej výrobu. Z kapacitných dôvodov sa niektoré relácie vyrábajú v externom prostredí, niektoré kombinovane a niektoré v prostredí internom, ktoré okolnosti sa podľa svedka nedajú porovnávať, lebo je to vždy o dohode medzi autorom relácie a televíziou. Svedok s predmetným článkom nesúhlasil a označil ho za demagogický. Z výsluchu podpredsedu Rady STV v období od januára 2007 do januára 2009 Z. Z. zistil, že podľa neho žiadny orgán nekonštatoval predraženie cien sporných relácií. Svedok nemal konkrétne dôkazy o tom, že žalobca zadal dohodou jednotlivé sporné relácie, ale mal informácie od programovej riaditeľky W. M., že to dohodol žalobca ako výrobný riaditeľ, ktorý podľa svedka zodpovedá za rozpočet a jeho čerpanie. Podľa svedka ponuka z externého prostredia môže ísť tak generálnemu riaditeľovi ako aj manažmentu STV. O zakúpení programu podľa svedka rozhoduje po vyjadrení všetkých členov manažmentu programový riaditeľ a jednotliví členovia manažmentu zodpovedajú programovému riaditeľovi, za zabezpečenie všetkých úloh. Podľa svedka žalobca rozhodol o zakúpení relácie X. C. bez súhlasu ostatných členov manažmentu a o finančných prostriedkoch, za akých sa bude relácia financovať, ostatné relácie podpísal vo funkcii výrobného riaditeľa oprávneného ovplyvniť náklady na relácie a ich výrobu. Svedok sa nevedel vyjadriť k tomu, či žalobca zadával výrobu jemu blízkym firmám, hoci členovia rady to konštatovali a hovorilo sa o tom v STV. Svedok mal vedomosť o jednom prípade prekročenia právomoci žalobcom v prípade firmy Bamac. Podľa svedeckej výpovede R.. S. Š. - vedúcej útvaru kontrolingu v období od r. 2007 do 29.9.2008, bolo jej úlohou sledovať a porovnávať plán, podľa ktorého STV funguje, so skutočnosťou, kontroling riadi priamo generálny riaditeľ STV a úlohou kontrolingu nie je hodnotiť vynaložené finančné prostriedky na jednotlivé úseky činnosti STV. Za plánovanie výrobných nákladov a za čerpanie podľa svedkyne zodpovedal žalobca. Svedkyňa nemala vedomosť o zadávaní výroby jemu blízkym firmám, avšak ak chce niekto pre STV vyrábať, musí to dohodnúť s výrobným riaditeľom, generálnym riaditeľom a s programovým riaditeľom. Poznala jeden prípad prekročenia právomocí žalobcom v súvislosti s firmou Bamac. Podľa svedeckej výpovede W. N. - predsedu rady od januára 2009 do 31.12.2010 žalobca sa z titulu funkcie výrobného riaditeľa podieľal a ovplyvňoval, komu sa zadávajú výroby relácií a mohol ovplyvňovať aj ich cenu, avšak spolu s programovým riaditeľom a generálnym riaditeľom, ktorý je poslednou inštanciou, ktorá schváli alebo podpíše niektoré z navrhovaných zmlúv. Návrhy z externého prostredia prijíma programový riaditeľ, ktorý zaraďuje reláciu do programového konceptu, otázka financií bola vec dohody s výrobným riaditeľom. Nevedel sa vyjadriť k predraženosti relácií, čo mala na starosti komisia Rady STV. O zadávaní výroby blízkym firmám žalobcu nemal vedomosť. Svedkyňa W.. S. Š., pracovníčka sekretariátu Rady STV v rokoch 2007-2009, nevedela uviesť, či zápisnica zo dňa 29.10.2008 bola publikovaná ako príloha nákladovo - sporné programy a či bola dodatočne z internetu stiahnutá. Zo zápisnice č. 20 z roku 2008 z riadneho zasadnutia Rady STV z 29.10.2008 súd prvej inštancie zistil, že pod bodom 7 boli na programe nákladovo sporné programy realizované STV od nástupu žalobcu do funkcie výrobného riaditeľa. Podľa zápisnice sa 1. 5. 2007 novým riaditeľom výroby stal žalobca, ktorý zároveň od 4.6. nahradil L. Y. vo funkcii konateľa dcérskej spoločnosti STV Production & Technology. Ďalej sa konštatovalo, že 10.1.2007 sa rada oboznámila s výsledkami forenzného vyšetrovania, podľa ktorého P&T vyrábala v priemere viac ako 50 % dabingu, pričom ceny, ktoré P&T účtovala STV za služby, boli v priemere o 20 % vyššie ako ceny, ktoré STV platila ostatným externým dodávateľom týchto služieb za porovnateľný typ dabingu. Bolo tiež prijaté uznesenie, v ktorom Rada STV uložila predsedovi Rady STV vytvoriť komisiu, ktorá vypracuje porovnanie výrobných nákladov programov uvedených v materiáli „I. M. B., N. M. L. T. I. V.. X.F. X. J. L. O. XXXX“ a relácie „E. F. I.“ a súčasne s tým preverí primeranosť a opodstatnenosť výšky výrobných nákladov. Z uznesenia výboru NR SR z 27.1.2009 zistil, že výbor v ňom konštatoval, že nie je schopný posúdiť efektivitu, transparentnosť a výhodnosť obstarávania STV v externom prostredí, pretože dozorná komisia neposkytla poslaneckému prieskumu potrebné podklady a nezaujala k tejto téme stanovisko. Z rozhodnutia č. 11 generálneho riaditeľa STV z 20.8.2007 R.. L. K. mal súd prvej inštancie za preukázané, že došlo k zmene podpisového poriadku tak, že zmluvy pre výrobu televíznych programov do 50 tisíc schvaľuje vedúci na 2. stupni riadenia, do 200 tisíc Sk vedúci na 1. stupni riadenia, a nad 200 tisíc Sk generálny riaditeľ alebo jeho zástupca. Z rozhodnutia č. 22 generálneho riaditeľa STV z 30.10.2007 zistil, že s účinnosťou od 1.11.2007 generálny riaditeľ STV vydal zásady nakladania s obchodnými zmluvami, podľa ktorých zmluvy súvisiace s výrobou a vysielaním relácie a koprodukčné zmluvy posudzujú riaditeľ programu a riaditeľ výroby. Súd prvej inštancie taktiež z predloženého monitoringu tlače zistil, že žalobca bol v súvislosti s prejednávanou problematikou predmetom záujmu a kritiky mnohých médií. 5. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 30.03.2012 č.k. 5C 23/2009-453 určil, že zverejnením článku uverejnenom v denníku B. dňa 14.11.2008, ročník P., číslo XXX na strane 1 s pokračovaním na strane 6 s titulom „M. Š., Ž. - F. L.“ došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnosti. Zamietol žalobu v časti, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému v najbližšom čísle celoslovenského vydania denníka B. pripravovanom po právoplatnosti rozsudku uverejniť na prvej strane tohto denníka ospravedlnenie žalobcovi v znení podľa žaloby. Taktiež zamietol žalobu aj v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania a zaviazal obe strany sporu zaplatiť trovy štátu vo výške 40,87 eur. 6. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací svojím rozsudkom zo dňa 20.04.2016 č.k. 4Co 414/2012-504 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v určení, že zverejnením relevantného článku došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu a taktiež v zamietajúcej časti týkajúcej sa uloženia povinnosti žalovanému ospravedlniť sa žalobcovi. V časti týkajúcej sa uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch, v ktorej súd prvej inštancie zamietol žalobu, ako aj v časti týkajúcej sa náhrady trov konania (vrátane trov štátu) odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Pokiaľ ide o prvý výrok rozsudku súdu prvej inštancie spočívajúci v určení, že zverejnením predmetného článku došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, odvolací súd sa plne stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku v tejto časti a v podrobnostiach naň poukázal. Rovnako sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v časti, ktorou súd zamietol žalobu v časti o priznanie uplatneného ospravedlnenia žalovaným. Výrok súdu prvého stupňa v tejto časti vyhodnotil za vecne správny, majúc za to, že súd prvej inštancie v tejto časti právne správne vec posúdil. Odvolací súd sa však nestotožnil so závermi súdu prvej inštancie pokiaľ ide o rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi, nakoľko rozhodnutie o tejto časti nároku mal za predčasné. Uviedol, že zákon ustanovuje jedinú podmienku priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je splnená vtedy, keď sa nemateriálne zadosťučinenie, ktorým v danom prípade je konštatovanie porušenia práva na ochranu osobnosti žalobcu žalovaným súdnym rozhodnutím nezdá postačujúce. Úlohou súdu prvej inštancie malo byť podľa odvolacieho súdu posúdiť primeranosť poskytnutého morálneho zadosťučinenia vo vzťahu k neoprávnenému zásahu žalovaného a tak posúdiť i odôvodnenosť nároku žalobcu na poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy a rovnako posúdiť mieru spoluzodpovednosti žalovaného na možnom vyvolaní následkov v osobnostnej sfére žalobcu. 7. Súd prvej inštancie opätovne o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch rozhodol právne ho posúdiac podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 12 ods. 1, 3 OZ a § 13 ods. 1, 2 a 3 OZ, keď po vrátení veci odvolacím súdom mal za nesporné, že žalovaný zasiahol do práva žalobcu na ochranu osobnosti. Konštatoval, že už v pôvodnom rozhodnutí na základe vykonaného dokazovania uzavrel, že pôvodcom zásahu bol žalovaný, ktorému sa nepodarilo v konaní preukázať pravdivosť zverejnených tvrdení v označenom novinovom článku. Žalovanému sa nepodarilo preukázať, že by štyri kontrolované relácie (G. M. Z., K., K., X. C.) boli predražené o 16,5 milióna korún (547.699 eur), pričom financovanie označených relácií bolo predmetom viacerých kontrol, z ktorých výsledkom ani jednej nebolo konštatovanie o predražení 16,5 milióna korún (547.699 eur). Prihliadol na to, že žalovaný informáciu o predražení zverejnil ako fakt, nepripúšťajúci pochybnosti, keď nepreukázal, že všetky podozrivé relácie zadával žalobca. Zistil, že žalobca nemal oprávnenie samostatne dohadovať zmluvy na predmetné relácie (reláciu X. C. podpisoval žalobca na základe poverenia generálnym riaditeľom K.), na tomto procese sa podieľali buď programový riaditeľ alebo generálny riaditeľ STV. Zároveň s ohľadom na svoje závery v spojení s časťou rozsudku odvolacieho súdu, v ktorej bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený, po vrátení veci súdu prvej inštancie odvolacím súdom, nepovažoval za sporné, že nebola preukázaná ani pravdivosť výroku o tom, že žalobca dohadoval podozrivé miliónové zmluvy, kde sú náklady na relácie o tretinu vyššie ako pri podobných programoch v tej istej televízii. Rovnako po vrátení veci odvolacím súdom súdu prvej inštancie nebola podľa neho spornou existencia príčinnej súvislosti medzi neoprávneným zásahom žalovaného spôsobeným uverejnením nepravdivých skutkových tvrdení týkajúcich sa žalobcu a jeho spôsobilosti vyvolať ujmu žalobcovi. Zdôraznil, že odvolací súd jednoznačne skonštatoval, že uverejnený článok vyznel vo vzťahu k žalobcovi obzvlášť dehonestujúco až kriminalizujúco a poburujúco, keď odvolací súd považoval za jednoznačné a zrejmé, že z objektívneho hľadiska každá osoba, ktorej priatelia a príbuzní čo i len pochybujú o jej morálnom kredite, môže byť poznačená hoci len teoreticky poklesom dôveryhodnosti potrebnej pre výkon profesie a pociťovať ujmu na osobnostných právach v značnej miere. Sporným podľa súdu prvej inštancie vzhľadom na právne závery odvolacieho súdu ostalo, či poskytnuté morálne zadosťučinenie (výrok súdu prvej inštancie) je dostatočne primerané vo vzťahu k neoprávnenému zásahu žalovaného a či je dôvodný nárok žalobcu na poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy (pri posúdení miery spoluzodpovednosti žalovaného na možnom vyvolaní následkov v osobnostnej sfére žalobcu). 8. Po vrátení veci súdu prvej inštancie odvolacím súdom na návrh žalobcu vypovedala ako svedok navrhnutý žalobcom Ľ. X., manželka žalobcu. Z jej výpovede súd prvej inštancie zistil, že v televízii pracuje 37 rokov, po uverejnení článku nezaznamenala kariérny postup. Svedkyňa si nespomínala, že by difamujúce informácie o žalobcovi uverejnili iné médiá, okrem denníka B., s výnimkou monitoringov. Svedkyňa považovala za nepravdivý celý uverejnený článok. Nepamätala si konkrétne skutkové tvrdenia, článok mal podľa svedkyne informovať o spreneverení peňažných prostriedkov televízie žalobcom. Podľa svedkyne blízki priatelia a rodinní príslušníci postoj k rodine po uverejnení napadnutého článku nezmenili, zmenili ho skôr vzdialenejší známi, bez bližšej konkretizácie osôb. Súvislosť s článkom odvodila svedkyňa od skutočnosti, že svoj postoj zmenili v období uverejnenia článku. 9. Pri skúmaní miery zodpovednosti žalovaného za zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu sa súd prvej inštancie zaoberal článkami na serveri D..W..sk (založené na č. l. 271, resp. 273 v spise). Uviedol, že už tieto články (osobitne článok uverejnený 12.11.2008), uverejnili informácie obdobné informáciám uverejneným v článku, na základe ktorého uverejnenia si žalobca uplatnil nároky v tomto konaní. Článok uverejnený serverom D..W..sk dňa 12.11.2008 obsahoval informáciu, že nákupy relácií, ktoré STV realizovala, si mali vyžiadať náklady vyššie o 16,5 milióna korún oproti porovnateľným reláciám, ako aj informáciu, že mali byť podpisované žalobcom. Mal za zrejmé, že tvrdenia spájajúce žalobcu s nákupom relácií, ktoré mali byť drahšie v porovnaní s porovnateľnými reláciami v súčte o 16,5 milióna korún, boli uverejnené už predtým, ako žalovaný uverejnil článok, ktorým zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Právne posúdil, že ani táto skutočnosť však žalovaného v plnej miere nezbavuje zodpovednosti za uverejnenie skutkových tvrdení, ktoré boli vyhodnotené ako nepravdivé, hoci nemožno (aspoň v súvislosti s článkom uverejneným na serveri D..W..sk dňa 12.11.2008 (č. l. 273 v spise)) vždy hovoriť o preberaní informácií inými subjektmi od žalovaného. Ustálil, že žalovaný je vydavateľom denníka s celoštátnou pôsobnosťou, začiatok článku obsahujúceho nepravdivé skutkové tvrdenia uverejnil na titulnej strane (s pokračovaním na 6. strane), pričom aj odvolací súd uzavrel, že napadnutý článok a tiež konkrétne výroky o žalobcovi neopodstatnene podsúvajú čitateľom informáciu o správaní sa verejného činiteľa vo veciach verejného záujmu zavrhnutia hodným spôsobom, kriminalizujú ho a teda dehonestujú a difamujú. Konštatoval, že bez overenia si informácie a súvislostí žalovaný uviedol v súvislosti s nimi celé meno a fotografiu žalobcu bez jeho súhlasu a výnimku spravodajskej licencie z ustanovenia § 12 OZ tak žalovaný nepreukázal. Stotožnil sa s odvolacím súdom, že žalovaný pritom informácie neuverejnil ako úvahy, podozrenia a subjektívny názor autora článku, ale ako fakt, s tým, že vzhľadom na charakter periodika (nejedná sa o bulvár) je potrebné vziať do úvahy, že čitateľ k informáciám uverejneným v tomto druhu periodika nepristupuje s obozretnosťou, nepočíta s nadsázkou a s preháňaním, naopak, počíta s overením sprostredkovaných informácií s cieľom informovať svedomito a pravdivo. 10. Súd prvej inštancie opätovne posúdil, či poskytnuté morálne zadosťučinenie (výrok súdu prvej inštancie) je dostatočne primerané vo vzťahu k neoprávnenému zásahu žalovaného a či je dôvodný nárok žalobcu na poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy. Uzavrel, aj s ohľadom na závery odvolacieho súdu o značnej miere závažnosti neoprávneného zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnosti, že sú dané dôvody na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď jeho úlohou však bolo určiť takú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je primeraná a postačujúca na relatívnu sanáciu nemajetkovej ujmy vzniknutej neoprávneným zásahom a ktorá tak bude súčasne aj účinná. Vychádzal z toho, že žalobca sa pri odôvodnení požadovanej nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 40.000 eur obmedzil na skonštatovanie, že táto je odôvodnená závažnosťou vzniknutej nemajetkovej ujmy (naštrbenie vážnosti a cti), ktorá je v danom prípade daná intenzitou a jej rozsahom (zverejnenie v známom denníku, preberanie zverejneného obsahu článku najčítanejším serverom D..W..sk <K.:/..W..sk>, denníkom M.), ako aj okolnosťami, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo. Prihliadol na čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého má každý právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, ako aj na čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa čl. 26 ods. 2, prvej vety Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo vyjadrovať svoje názory slovo, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom a šíriť informácie bez ohľadu na hranice štátu. Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť len zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Právne posúdil, že v posudzovanom prípade teda stojí proti sebe právo na slobodné šírenie informácií proti právu na ochranu osobnosti. Súd prvej inštancie nespochybnil, že v demokratickej spoločnosti majú novinári a médiá privilegované postavenie, obzvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu, majú tiež právo na určitú mieru preháňania prípadne provokácie. Zároveň tiež vyjadril názor, že žalobca, ako osoba v čase uverejnenia sporného článku pôsobiaca na pozícii výrobného riaditeľa verejnoprávnej televízie podliehal širšej akceptovateľnej miere kritiky ako súkromné osoby, čo vyhodnotil za okolnosti, ktoré vzal pri posudzovaní výšky nemajetkovej umy v peniazoch do úvahy. Zároveň však vzal do úvahy absenciu overenia pravdivosti uverejnených informácií/výrokov. Pripomenul, že úlohou priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch je satisfakcia za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti so značnou mierou intenzity, keď však je potrebné zároveň dbať na to, aby sankcia neodrádzala tlač od účasti na diskusii o problémoch verejného záujmu, pričom na druhej strane dopad peňažnej sankcie má stimulovať pôvodcu neoprávneného zásahu k obozretnejšiemu postupu pri overovaní si zverejňovaných informácií i keď verejného záujmu. Náhrada nemajetkovej ujmy má podľa súdu prvej inštancie sledovať nielen cieľ nápravný a vyrovnávací, ale tiež cieľ preventívny. Zaoberal sa tiež časovým odstupom od neoprávneného zásahu, nakoľko pokiaľ forma morálnej satisfakcie už nemôže byť totožná, prípadne porovnateľná s formou, v akej k zásahu došlo (článok v periodiku), prípadne ak sa daný spôsob satisfakcie vzhľadom na veľký časový odstup míňa účinku, potom spravidla treba vzniknutú nerovnováhu kompenzovať finančným zadosťučinením (nález ÚS ČR z 18.2.2004, sp. zn. III. Ú 281/03). Z výpovedí viacerých svedkov mal za preukázané, že v prostredí STV bol už pred uverejnením napadnutého článku vyvíjaný tlak na odvolanie žalobcu z funkcie výrobného riaditeľa (napr. výpoveď svedka N. a samotného vtedajšieho generálneho riaditeľa STV I.). Tiež mal za preukázané, že opätovné vymenovanie žalobcu do funkcie výrobného riaditeľa v júli 2010 bolo sprevádzané nesúhlasným stanoviskom časti členov Rady STV. Po odvolaní z funkcie výrobného riaditeľa v januári 2009 sa žalobca podľa vlastného vyjadrenia (výpoveď žalobcu 9.12.2009) venoval podnikateľskej činnosti. V júli 2010 bol žalobca opätovne vymenovaný do funkcie výrobného riaditeľa. Tiež ustáli, že dcéra žalobcu sa podľa vyjadrenia žalobcu neskôr zamestnala v televízii. Súd prvej inštancie teda pri určení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch vzal do úvahy na jednej strane záver, že sa žalovaný dopustil neoprávneného zásahu spôsobilého vyvolať žalobcovi ujmu v značnej miere, a to dostatočne závažne na to, aby uznal nárok žalobcu na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch za dôvodný, na druhej strane však prihliadol na všetky v tomto bode odôvodnenia uvádzané okolnosti pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ako kritérium výšky náhrady nemajetkovej ujmy vzal výšku priemernej mesačnej mzdy a pri zohľadnení skutočnosti, že denník vydávaný žalovaným nebol ani prvým, ani jediným médiom, ktoré v súvislosti so žalobcom uverejnilo informácie týkajúce sa obsahu článku, v súvislosti so zverejnením ktorého si žalobca uplatnil nároky v konaní, určil výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške zodpovedajúcej (približne) päťnásobku priemernej mesačnej mzdy v SR v roku 2009. 11. O nároku na náhradu trov konania rozhodoval súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) so zreteľom na pomer úspechu strán sporu vo veci, keď žalobca sa v konaní v súvislosti s neoprávneným zásahom žalovaného do jeho práva na ochranu osobnosti osobitne domáhal určenia, že zverejnením údajov žalovaný neoprávnene zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcu, osobitne zadosťučinenia formou uloženia povinnosti žalovanému ospravedlniť sa mu a osobitne priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol v dvoch častiach uplatneného nároku úspešný (určenie, že zverejnením údajov žalovaný neoprávnene zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcu a uloženie povinnosti uhradiť nemajetkovú ujmu v peniazoch žalovaným žalobcovi, pričom konečná výška náhrady nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu) a v jednej časti bol neúspešný (uloženie povinnosti žalovanému ospravedlniť sa žalobcovi), rozhodol tak, že odčítal úspech žalovaného (1/3) od úspechu žalobcu (2/3) a výsledný úspech žalobcu určil vo rozsahu 1/3, čomu zodpovedá aj nárok žalobcu na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie rozhodoval aj o nároku štátu na náhradu výdavkov, ktoré mu vznikli v súvislosti s výsluchom svedka, ktorému uhrádzal uplatnené svedočné (svedok R.. L. K.). O nároku štátu rozhodol tak, že štát má voči žalobcovi nárok na náhradu nákladov spojených s vykonaním dokazovania výsluchom svedka R.. L. K. v rozsahu 1/3 a voči žalovanému v rozsahu 2/3. 12. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho vyhovujúcej časti týkajúcej s povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 4000 eur s príslušenstvom titulom náhrady nemajetkovej ujmy, v rozsahu výroku o nároku na náhradu trov konania žalobcu a v rozsahu výroku o nároku štátu na náhradu výdavkov spojených s výsluchom svedka proti žalovanému podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu riadne a včas odvolanie žalovaný a žiadal ho v ním napadnutom rozsahu zmeniť a žalobu žalobcu v tejto časti zamietnuť a zaviazať ho k náhrade trov konania. Namietal, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Tiež mu vytkol nejasnosť a nepreskúmateľnosť. Zopakoval, že tvrdenia uvedené v relevantnom článku vychádzali z rokovania Rady STV, autor článku nikoho neobviňoval, keď len zopakoval informácie z uvedeného rokovania, pričom v zmysle judikatúry ÚS SR nemôžu novinári znášať zodpovednosť za to, že šíria informácie poskytnuté orgánmi štátu. Uviedol, že materiál o nákladovo sporných položkách žalobcu bol spracovaný pred zasadnutím Rady STV autor článku teda nepredkladal vlastné tvrdenia. V článku uverejnené informácie sa úplne zhodovali s informáciami Rady STV. Vyjadril názor, že nebolo jeho povinnosťou preukazovať pravdivosť tvrdení uverejnených v článku. Namietal správnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku pokiaľ ide o skutočnosť, že výsledkom kontrol nebolo konštatovanie o predražení relácií o 16,5 mil. Sk, keď kontroly boli podľa neho vykonané až po uverejnení článku a uvedený záver súdu prvej inštancie nemá podľa neho oporu vo vykonanom dokazovaní. Namietal, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s jeho právnou argumentáciou v tomto smere. Uviedol, že nemožno vytrhávať jednotlivé výroky článku z jeho celkového kontextu, preto jeho úlohou bolo podľa neho preukazovať pravdivosť tvrdení uverejnených v článku a nie pravdivosť tvrdení uvedených v žalobe. Mal za pravdivé tvrdenie, že žalobca ako „pravá ruka“ generálneho riaditeľa STV dohadoval z titulu svojej funkcie predražené relácie, hoci mohol a mal ovplyvniť ich cenu. Mal za to, že informácie z Rady STV nemal možnosť si nikde a u nikoho overiť, vzhľadom na to, že Rada STV je jediný a na to príslušný orgán na zaoberanie sa týmito otázkami. Požiadavku overenia si týchto informácií mal za nesplniteľnú. Poukázal na rozhodnutia ESĽP, o uznaní námietky dobrej viery na strane novinára. Pokiaľ ide o priznanú výšku náhrady nemateriálnej ujmy žalobcovi mal za to, že z vykonaného dokazovania nevyplynuli také skutočnosti, z ktorých by bol jednoznačný záver, že došlo k značnému zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti žalobcu v spoločnosti práve v dôsledku uverejnenia predmetného článku. Uviedol, že od pojednávania konaného dňa 30.03.2012 (vydaný pôvodný rozsudok súdu prvej inštancie - pozn. odvolacieho súdu) neboli okrem výsluchu manželky žalobcu vykonané žiadne dôkazy, vytkol súdu prvej inštancie, že sa zásadným spôsobom odklonil od svojho predchádzajúceho právneho názoru a nie je mu známe, na základe akých dôkazov dospel k záveru o opodstatnenosti priznaného nároku. Vyjadril názor, že obsah výsluchu manželky žalobcu tento nárok nepreukázal. Namietal existenciu príčinnej súvislosti medzi ujmou žalobcu a relevantným článkom a tvrdil, že v konaní nebola preukázaná značná miera zásahu do osobnostných práv žalobcu pokiaľ ide o jeho osobný alebo profesijný život v príčinnej súvislosti s týmto článkom. Uviedol, že žalobca bol predmetom medializácie vo viacerých médiách. Zaujal názor, že právny názor odvolacieho súdu nemôže nahradiť alebo doplniť obsah vykonaného dokazovania. Nesúhlasil s právnym názorom súdu prvej inštancie o časovom odstupe od uverejnenia článku a s tým spojenou potrebou finančného odškodnenia žalobcu, nakoľko nenesie zodpovednosť za dĺžku súdneho konania, keď poukázal i na zamietnutie žaloby v časti ospravedlnenia ako morálneho zadosťučinenia. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania uviedol, že v danom prípade išlo o jediné konanie o ochranu osobnosti a úspech v spore nemožno podľa neho vyvodzovať od počtu požadovaných výrokov. Poukázal na to, že žalobca je „dominus litis“ a rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania by podľa neho malo vychádzať z hodnoty sporu, keď žalobcovi bola priznaná suma len vo výške 10% zo sumy požadovanej, preto jeho čistý úspech v spore je 80%. Žiadal, aby bola žalobcovi uložená povinnosť nahradiť mu trovy konania v rozsahu 1/3, kým výdavky štátu bude hradiť žalobca v rozsahu 2/3 a žalovaný v rozsahu 1/3. 13. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného realizovanom prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 10.02.2017 žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdiť. Stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že napadnutý článok a jeho konkrétne výroky o jeho osobe neopodstatnene podsúvajú čitateľom informáciu o správaní sa verejného činiteľa vo veciach verejného záujmu zavrhnutiahodným spôsobom, kriminalizujú ho a dehonestujú a difamujú. Pokiaľ ide o výšku priznanej náhrady za nemateriálnu ujmu poukázal na zákonné kvalifikované podmienky a zdôraznil, že k zásahu došlo masovokomunikačným prostriedkom s celoslovenskou pôsobnosťou a vyvolal bezprostredne široký ohlas, nepravdivé výroky nie sú formulované ako podozrenia, ale ako fakty, žalovaný úmyselne spolu s nepravdivými výrokmi zverejnil jeho fotografiu, výroky navodzujú dojem o jeho klientelistickom a korupčnom správaní, v článku bol konkrétne menovaný uverejnením fotografie, keď žalovaný uverejnené tvrdenia nepodložil konkrétnymi relevantnými dôkazmi a neoslovil ani jeho a ani STV k zaujatiu stanoviska, jednalo sa o sériu článkov, keď poukázal na zrejmú príčinnú súvislosť medzi touto sériou článkov a zásahom do jeho osobnosti a došlo aj k zásahu do osobnosti jeho manželky. Poukázal na objektívnu zodpovednosť za neoprávnený zásah, keď sa nevyžaduje ani reálne vyvolanie následkov. Vyjadril názor, že peňažná kompenzácia je vyvažujúcim právnym nástrojom za škandalizáciu jeho osoby a za ohováračské ciele žalovaného. Uverejnenie nepravdivých difamačných informácií v masovokomunikačnom prostriedku s tak veľkou pôsobnosťou o osobe verejného záujmu môže podľa neho viesť k jej úplnému znemožneniu. Napriek rokom dobre odvedenej práce po odchode z STV nedostal už žiadnu pracovnú ponuku v danej oblasti. Vo vzťahu k výroku o nároku na náhradu trov konania nesúhlasil s odvolacími argumentmi žalovaného. 14. Žalovaný v rámci svojej odvolacej repliky realizovanej prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 06.04.2017 sa pridržal svojich dovtedajších písomných i ústnych vyjadrení a zaujal názor, že v konaní neboli splnené podmienky pre priznanie finančnej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu majúc za to, že nedošlo k preukázaniu značnej miery zásahu do práva žalobcu na ochranu jeho osobnosti. Tvrdenia žalobcu mal za založená na dohadoch a špekuláciách. Mal za to, ž dôkazné bremeno v tomto smere zaťažovalo žalobcu, ktorý ho neuniesol. Vyjadril názor, že žalobca bol podozrivý z nehospodárneho nakladania s verejnými financiami a týmto jeho konaním sa opakovane zaoberala Rada STV. Namietal príčinnú súvislosť zásahu s relevantným článkom, keď návrhy na odvolanie žalobcu boli predkladané už predtým. K jeho odvolaniu došlo v dôsledku stupňujúceho sa tlaku verejnosti. Po opadnutí témy bol opätovne zvolený do predchádzajúcej funkcie. Témou článku bola kritika hospodárenia v STV, za ktoré bol zodpovedný žalobca. V čase uverejnenia článku podozrenia reálne existovali, keď autor článku vychádzal z materiálu Rady STV a z komunikácie s jej členmi. Rovnaké informácie boli zverejnené aj v iných masovokomunikačných prostriedkoch. Uverejnené informácie sa týkali pôsobenia žalobcu v STV a netýkali s jeho súkromia. Poukázal na to, že žalobca ako verejný činiteľ bol povinný zniesť väčšiu mieru kritiky. Poukázal na iné články s identickou témou vydané pred uverejnením článku relevantného. Namietal, že nemožno brať do úvahy len o infografiku, ale celý obsah článku. Fotografia žalobcu nebola vyhotovená žalovaným, ale išlo o žalovaným objednanú fotografiu z fotobanky u externého dodávateľa a v danom prípade bol označený aj zdroj. Uvedeným postupom bo podľa neho založený právny vzťah medzi žalobcom a dodávateľom fotografie. Išlo o fotografiu vyhotovenú na spravodajské účely a zaradenú do fotobanky tretej osoby, použitá na spravodajskú licenciu. Článok sa týkal verejnoprávnej televízie, ktorá bola pred jeho uverejnením oslovená. Pokiaľ ide o žalobcom tvrdenú kampaň proti jeho osobe uviedol, že ostatné články nie sú predmetom sporu. Zdôraznil, že žalobcovi nevznikla žiadna ujma na jeho osobnostných právach. Mal za to, že žalobcovi článok nijako nepoškodil. Zopakoval, že po skončení pracovného pomeru v STV po uplynutí doby jedného roka opätovne nastúpil na zhodnú pozíciu za rovnakého generálneho riaditeľa STV. Kariérny postup žalobcu bol ukončený len odchodom do dôchodku. 15. Ďalšie písomné podania v rámci odvolacieho konania podané neboli. 16. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP a § 381 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie nie je dôvodné, keď súd prvej inštancie zistil pre účely tohto rozhodnutia dostatočne skutkový stav, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom z hľadiska skutočností potrebných pre posúdenie tejto časti žalobcom uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania v tomto smere správne zhodnotil a na vec aplikoval zodpovedajúce práve normy, ktoré aj správne vyložil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP), z ktorého dôvodu sa odvolací súd s jeho právnymi závermi stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). Odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje odvolací súd za dostatočne vyčerpávajúce, pričom v odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než ním vyslovený právny záver o dôvodnosti nároku žalobcu na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v priznanej výške. 17. Odvolací súd poukazuje na svoje rozhodnutie vydané vo veci dňa 20.04.2016 č.k. 4Co 414/2012-504, ktorým potvrdil pôvodne vydaný rozsudok súdu prvej inštancie v časti určenia existencie neoprávneného zásahu žalovaného do osobnostných práv žalobcu relevantným článkom a v časti zamietnutia žaloby vo vzťahu k navrhovanému ospravedlneniu žalovaného, keď v časti týkajúcej sa zamietnutia žaloby vo vzťahu k nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy pôvodné rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vo svojom rozhodnutí odvolací súd vyslovil, že v danom prípade žalobca splnil dôkaznú povinnosť o existencii zásahu žalovaného do jeho osobnosti uverejnením predmetného článku v denníku B., v ktorých uviedol bez jeho súhlasu informácie o jeho osobe, jeho meno a podobizeň. Označil za úlohou žalovaného v posudzovanom sporovom konaní preukázať, že tento zásah bol legitímny, korešpondujúci s právom na šírenie informácií, a teda, či skutkové tvrdenia v článku uverejnené a žalobcu sa dotýkajúce boli pravdivé. Podľa rozsudku NS SR, sp. zn. 30 Cdo 290/08, pri strete základného politického práva na informácie a ich šírenie s právom na ochranu osobnosti, teda základných práv stojacich na rovnakej úrovni, treba s prihliadnutím na okolnosti každého z nich zvážiť, či jednému právu nebola nedôvodne daná prednosť pred druhým. Z tohto dôvodu treba na základe konkrétnych okolností daného prípadu posúdiť, či predmetný výrok o fyzickej osobe je primeraný konkrétnej situácii a či neobsahuje takú intenzitu, že zasahuje do práva na ochranu osobnosti. Poukázal na vývin judikatúry, podľa ktorej verejný činiteľ sám a nevyhnutne vystavuje podrobnému skúmaniu zo strany novinárov a širokej verejnosti každý svoj skutok a musí prejaviť väčšiu mieru tolerancie, rovnako však má právo na ochranu svojej osobnosti (povesti) a potreba takejto ochrany musí byť v rovnováhe so záujmami otvorenej diskusie o verejných problémoch a výnimky vyplývajúce zo slobody prejavu musia byť interpretované presne. Pri verejných činiteľoch platí sloboda prejavu aj vo vzťahu k negatívnym informáciám, pričom však aj z čl. 10 ods. 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach vyplýva, že sloboda prejavu môže byť obmedzená v záujme zachovania ich autority. Súdnictvo ESĽP teda poskytuje ochranu proti deštruktívnym a zjavne neopodstatneným útokom. Neoprávnený zásah teda môže spočívať v zverejňovaní nepravdivých obvinení z nečestného konania. Zdôraznil, že podľa Nálezu ÚS SR IV ÚS 107/2010 sa novinárom umožňuje používať určitú mieru preháňania a provokácie, avšak zároveň so zreteľom na čl. 10 Európskeho dohovoru im nie je zabezpečená neobmedzená sloboda prejavu ani v prípadoch zaoberania sa tlače otázkami verejného záujmu, pretože ods. 4 tohto článku hovorí o zodpovednosti a povinnostiach vzťahujúcich sa aj na tlač. Pokiaľ ide o špecifikum bežnej periodickej tlače ohľadom informovania verejnosti, poukázal na Nález ÚS ČR I. ÚS 156/1999 a rozsudok NS ČR sp. zn. 30 Cdo 332/2007, v zmysle ktorých treba rešpektovať jej špecifiká ohľadom informovania najširšej verejnosti, na rozdiel od odborných publikácií, s tým, že bežná tlač musí pristúpiť k určitým zjednodušeniam, ale je dôležité, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde. Novinár je povinný podávať informácie pravdivé, overené, neskreslené, nie zámerné nekompletné a fundované. Fakty musí teda podávať čo najobjektívnejšie, bez skresľovania či zamlčovania súvislostí, a nie špekulatívne za účelom komerčného úspechu a zvýšenia čitateľnosti. Má dokonca právo odmietnuť informáciu, o ktorej vie, že je nepravdivá, skreslená či neúplná. Kritika spoločenských javov je potrebná a v zásade ju nemožno považovať za zásah do práv chránených v ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, avšak za pravdivé opísanie skutkových okolností nemožno považovať také, keď autor článku neumožní čitateľovi vytvoriť si vlastný názor, vlastný hodnotiaci úsudok, resp. má za následok skreslenie jeho vlastného názoru. 18. Odvolací súd vyslovil názor, že napadnuté výroky boli skutkovými tvrdeniami, ktorých pravdivosť sa žalovanému vykonaným dokazovaním nepodarilo preukázať. Vzal do úvahy, že informácie neboli zverejnené ako úvahy, podozrenia a subjektívny názor autora článku, ale ako fakt, s tým, že vzhľadom na charakter periodika, t.j., že sa nejedná o bulvár, je potrebné brať zreteľ na tú skutočnosť, že čitateľ k informáciám uverejneným v tomto druhu periodika nepristupuje s obozretnosťou, nepočíta s nadsázkou a s preháňaním, naopak, spravodlivo počíta s overením sprostredkovaných informácií s cieľom informovať svedomito a pravdivo. Článok napokon ani nebol zaradený do názorovej časti periodika a spravodajský charakter článku a informácií v ňom uvedených nespochybňuje ani skutočnosť, že informácie boli uverejnené v infografike k článku prislúchajúcej. V tejto súvislosti odvolací súd prihliadol na absenciu overovania si informácií odporcom jednak u samotného žalobcu, ale najmä u riadiacich predstaviteľov STV. Mal za to, že napadnutý článok a tiež konkrétne výroky o žalobcovi neopodstatnene podsúvajú čitateľom informáciu o správaní sa verejného činiteľa vo veciach verejného záujmu zavrhnutia hodným spôsobom, kriminalizujú ho a teda dehonestujú a difamujú. Bez overenia si informácie a súvislostí žalovaný uviedol v súvislosti s nimi celé meno a fotografiu žalobcu bez jeho súhlasu. Dospel k záveru, že výnimku spravodajskej licencie z ust. § 12 Občianskeho zákonníka sa žalovanému vzhľadom na nepreukázanie pravdivosti výrokov taktiež nepodarilo preukázať. 19. Pokiaľ ide o prvý výrok napadnutého rozsudku spočívajúci v určení, že zverejnením predmetného článku došlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, odvolací súd uviedol, že v danom prípade nepredstavuje klasickú formu určovacej žaloby podľa § 80 c/ O.s.p., v rámci konania o ktorej by bolo potrebné prioritne skúmať ex offo existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Odvolací súd sa stotožnil s vyjadreným názorom súdu prvej inštancie, že požadované určenie predstavuje primerané zadosťučinenie ako jednu z foriem nárokov v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. ide o hmotnoprávny nárok daný zákonom, v rámci konania o ktorom naliehavosť právneho záujmu na takomto určení je daná zákonom. Už zo samotnej žaloby mal za zrejmé, že požadovaný výrok má žalobcovi poskytnúť morálne zadosťučinenie a jeho cieľom nie je vznik, zmena alebo zánik jeho právneho postavenia, ako to má na mysli ust. § 80 písm. c/ O.s.p. Toto morálne zadosťučinenie sa odvolaciemu súdu nejavilo ako neprimerane excesné, či expanzívne, ale ako zjavne logicky sa viažuce k spôsobenej ujme. Skutočnosť, že výroky boli súčasťou infografiky, nemal odvolací sú za právne podstatnú, nakoľko i takto do žalobcovho osobnostného práva boli objektívne spôsobilé zasiahnuť s prihliadnutím na to, že bežný čitateľ medzi článkom samotným a infografikou nerozlišuje a za pravdivé fakty prijíma i informácie uverejnené v infografike. Konštatovanie nedôvodnosti žaloby na ochranu osobnosti z dôvodu, že relevantné výroky boli uverejnené v infografike k článku prislúchajúcej, by podľa odvolacieho súdu predstavovalo formalistický prístup k hodnoteniu skutkových okolností, ktorý je v zmysle aktuálneho vývinu judikatúry neprípustný a ktorý nemožno tolerovať, ak by sa za použitia sofistikovanej argumentácie odôvodňovala zrejmá nespravodlivosť (IV. ÚS ČR 1241/2012). 20. Rovnako sa však odvolací súd stotožnnil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v časti, ktorou zamietol žalobu žalobcu na priznanie ním uplatneného ospravedlnenia žalovaným, keď vyhodnotil, že uverejnenie ospravedlnenia na prvej strane periodika by bolo morálnou safisfakciou vo vzťahu k relevantnému neoprávnenému zásahu neprimeranou, keďže informácie uverejnené v rámci predmetného článku o žalobcovi boli vo vydaní zo dňa 14.11.2008 uvedené na strane 6, hoci článok, ktorého boli obsahom, začínal na strane prvej. 21. Odvolací súd sa však nestotožnil so závermi súdu prvej inštancie pokiaľ ide o rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi, nakoľko rozhodnutie o tejto časti nároku mal za predčasné. Poukázal na rozhodnutie NS SR zo dňa 27.4.2011, sp. zn. 1 Cdo 123/2010, podľa ktorého pri širokej publicite (ako tomu bolo v danom prípade) pri súčasnom splnení nepravdivosti uverejnených informácií (ako tomu bolo taktiež v danom prípade), je založený nárok fyzickej osoby na domáhanie sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom priznaná výška náhrady musí byť dostatočne odôvodnená a podložená vykonaným dokazovaním, keď dôkazné bremeno v tomto smere má žalobca. Vyjadril však zároveň názor, že i v zmysle tohto rozhodnutia ide o dôkazné bremeno vo vzťahu k nároku na priznanie nemajetkovej ujmy ako takému a nie vo vzťahu k značnému zníženiu dôstojnosti v spoločnosti, pretože dôvody priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sú v ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka uvedené len demonštratívne. Zákon ustanovuje jedinú podmienku priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je splnená vtedy, keď sa nemateriálne zadosťučinenie, ktorým v danom prípade je konštatovanie porušenia práva na ochranu osobnosti žalobcu žalovaným súdnym rozhodnutím, nezdá postačujúce. Mal za to, že osobe, ktorej bola spôsobená ujma, nevzniká teda procesná zodpovednosť preukazovať, že neoprávnený zásah mal za následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti, a už vôbec nie v značnej miere, a to práve preto, že dôvody pre priznanie tejto náhrady nie sú v príslušnom hmotnoprávnom ustanovení vymedzené taxatívne, ale len demonštratívne formuláciou najmä (3Cdo 137/2008). Súd pri rozhodovaní o tomto nároku teda môže prihliadnuť i na iné okolnosti, a to na okolnosti, za akých došlo k ujme, k osobnosti dotknutej osoby, k dĺžke zásahu, k rozsahu a pod. Súd musí pri rozhodovaní zvažovať, či iná forma zadosťučinenia, a to imateriálna, je postačujúca, nakoľko k skúmaniu tejto okolnosti ho zaväzuje príslušná hmotnoprávna norma (§ 13 ods. 2 OZ). Pripomenul, že žalobca v relevantnom čase zastával funkciu výrobného riaditeľa STV ak verejnoprávnej inštitúcie, išlo o osobu verejného záujmu a témou článku boli okolnosti verejného záujmu. V osobe žalobcu však zároveň išlo o osobu, vo vzťahu ku ktorej článok, v ktorom bol označený za osobu nekalú, vyznieval obzvlášť dehonestujúco, až kriminalizujúco, keď vo vzťahu k tejto funkcii žalobcu je jeho poslaním zachovávanie princípov zákonnosti a transparentnosti. Článok preto podľa odvolacieho súdu vyznel o to viac poburujúco, mal širokú publicitu v rozsahu celého územia SR. Mal za jednoznačné a zrejmé, že z objektívneho hľadiska každá osoba, ktorej priatelia a príbuzní čo i len pochybujú o jej morálnom kredite a v pracovnej oblasti tak môže hoci len teoreticky dôjsť k poklesu dôveryhodnosti potrebnej pre výkon profesie (funkcie), pociťuje ujmu na svojich osobnostných právach v značnej miere. Nejde teda len o subjektívny pocit žalobcu. Považoval za potrebné vyhodnotiť, či priznaná forma zadosťučinenia vo forme konštatácie neoprávneného zásahu súdnym rozhodnutím, je v danom prípade postačujúca, účelná a spôsobilá v plnom rozsahu sanovať následky zásahu s tak širokou pôsobnosťou. Do pozornosti dal Nález VI. ÚS 412/04, podľa ktorého ťažiskom ústavného poriadku je a zostáva jedinec a jeho garantované práva a je potrebné sa usilovať o jeho účinnú ochranu. Považoval za potrebné, aby dopad peňažnej sankcie stimuloval pôvodcu neoprávneného zásahu k obozretnejšiemu postupu pri overovaní si zverejňovaných informácií i keď verejného záujmu, preto náhrada nemajetkovej ujmy má sledovať nielen cieľ nápravný a vyrovnávací, ale tiež cieľ preventívny. Zároveň označil za potrebné zaoberať sa časovým odstupom od neoprávneného zásahu, nakoľko pokiaľ forma morálnej safisfakcie už nemôže byť totožná, prípadne porovnateľná s formou, v akej k zásahu došlo (článok v periodiku), prípadne ak sa daný spôsob satisfakcie vzhľadom na veľký časový odstup míňa účinku, potom spravidla treba vzniknutú nerovnováhu kompenzovať finančným zadosťučinením (nález ÚS ČR z 18.2.2004, sp. zn. III. Ú 281/03). 22. V uvedenom rozhodnutí sa odvolací súd taktiež nestotožnil s vysloveným právnym záverom súdu prvej inštancie o absencii príčinnej súvislosti medzi relevantným neoprávneným zásahom žalovaného do osobnostných práv žalobcu a prípadným značným zníženým jeho dôstojnosti v spoločnosti, keďže žalobca bol v záujme médií v rámci totožnej témy i pred uverejnením článku a i po ňom, z ktorého dôvodu nie je možné podľa jeho názoru jednoznačne určiť, že i k prípadnému zníženiu jeho dôstojnosti v spoločnosti došlo práve výlučne v kontexte s týmto článkom. Mal za nepochybné, že súd prvej inštancie a rovnako i súd odvolací ustálili, že v relevantnom článku boli uvedené nepravdivé skutkové tvrdenia týkajúce sa žalobcu, ktorými došlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnostnej sféry, preto možno žalovaného mať minimálne za spolutvorcu novinárskej kampane vo vzťahu k žalobcovi v súvislosti s kritizovanou témou, a teda subjekt spoluzodpovedný za vznik jeho nárokov podľa § 13 ods. 2 Občianskeho Zákonníka. Uložil súdu prvej inštancie preto posúdiť práve túto mieru spoluzodpovednosti bez ohľadu na existenciu zavinenia na následkoch vyskytnutých sa po tomto relevantnom zásahu. 23. Po opätovnom predložení veci súdom prvej inštancie má odvolací súd za to, že vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým bol podľa ust. § 226 OSP a následne podľa ust. § 391 ods. 1 CSP tento súd viazaný, sa súd prvej inštancie dôsledne riadil. Odvolací súd najmä so zreteľom na právoplatnosť rozhodnutia v časti konštatácie neoprávneného zásahu žalovaného do osobnostných práv žalobcu relevantným článkom nepovažuje za potrebné o týchto právnych záveroch nanovo polemizovať, rovnako ani s právnym názorom vysloveným v zrušujúcej časti svojho pôvodného rozhodnutia pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, v ktorom odvolací súd naznačil právny názor, že základ tohto nároku žalobcu je daný. Do práva strany sporu na spravodlivý proces totiž nepatrí, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/2004) a neznamená ani právo na to, aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (I.ÚS 50/2004). Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v ďalšom konaní vo veci správne zohľadnil všetky do úvahy prichádzajúce zákonné kritériá pre priznanie tohto druhu nároku a správne právne posúdil, že priznané morálne zadosťučinenie v danom prípade nie je postačujúce, a to s ohľadom na rozsah zásahu, dĺžku jeho trvania, osobu žalobcu a časový odstup od neoprávneného zásahu žalovaného, keď mal za nedôvodnú odvolaciu námietku žalovaného o zamietnutí žaloby v časti ospravedlnenia žalobcovi, pretože morálne zadosťučinenie bolo žalobcovi priznané určovacím súdnym výrokom o existencii neoprávneného zásahu žalovaného do osobnostných práv žalobcu. Odvolaciu námietku žalovaného, že vykonaným dokazovaním nedošlo k preukázaniu zníženia vážnosti a dôstojnosti žalobcu v spoločnosti v značnej miere odvolací súd vyhodnotil za irelevantnú vzhľadom na ustálenú súdnu judikatúru, podľa ktorej takúto procesnú povinnosť žalobca nemal a v konaní o tomto druhu nároku bolo možné prihliadnuť i na iné faktory tento nárok odôvodňujúce. Za irelevantnú potom vyhodnotil i odvolaciu námietku žalovaného, že nezavinil dĺžku súdneho konania, a to vzhľadom na možnosť uhradenia náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi žalovaným bez súdneho rozhodnutia na báze dobrovoľnosti. Pokiaľ ide o posúdenie miery spoluzavinenia iných mediálnych subjektov na ujme žalobcu, odvolací súd poukazuje na svoj jednoznačný právny názor vyslovený v pôvodnom rozhodnutí o jasnej existencii spoluzavinenia žalovaného na morálnej ujme žalobu a o príčinnej súvislosti medzi neoprávneným zásahom žalovaného a ujmou žalobcu, keď má za to, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy plne korešponduje s týmto spoluzavinením ostatných mediálnych subjektov. Odvolací súd ju nevyhodnotil za pre žalovaného likvidačnú, ale za spĺňajúcu kritérium sankčnosti i preventívnosti zároveň. Odvolací súd poukazuje na svoj jednoznačný právny názor vyjadrený v pôvodnom rozhodnutí vo veci, v zmysle ktorého vyhodnotil za irelevantnú tú odvolaciu námietku žalovaného, že nie je potrebné prihliadnuť zaradenie relevantných výrokov do infografiky k článku, a to vzhľadom na nutnosť posudzovania článku ako celku, keď v podrobnostiach v tomto smere odkazuje na odôvodnenie svojho rozhodnutia zo dňa 20.04.2016 č.k. 4Co414/2012-504. Za irelevantnú považoval odvolací súd odvolaciu argumentáciu žalovaného, že podobizne žalobcu boli zaradené do fotobanky tretej osoby, keďže ich v rámci relevantného článku bez súhlasu žalobcu uverejnil žalovaný v súvislosti s nepravdivými a skreslenými výrokmi v článku uvedenými, čím komplexne zasiahol do osobnej integrity žalobcu. Nedôvodná je i odvolacia námietka žalovaného o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku, nakoľko súd prvej inštancie venoval jeho odôvodneniu náležitú pozornosť, keď v ňom stručne a výstižne uviedol, čoho sa domáhal žalobca, ako sa k žalobe vyjadril žalovaný, aké prostriedky procesného útoky a procesnej obrany strany sporu použili, aké dokazovanie súd prvej inštancie vykonal, k akým skutkovým zisteniam došiel a ako ich právne neposúdil. Jeho rozhodnutie je logické a zrozumiteľné pre laickú i odbornú právnickú verejnosť. 24. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalovaného za nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil, a to aj v časti týkajúcej sa rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania žalobcu v rozsahu 1/3, berúc do úvahy, že predmetom konania bola ochrana jeho osobnosti, keď však žalobca ako „dominus litis“ si žalobou uplatnil tri hmotnoprávne nároky z právnej ochrany jeho osobnosti mu podľa zákona prislúchajúce, o ktorých súd prvej inštancie samostatnými výrokmi rozhodoval a žalobca bol v ich 2/3 úspešný a v 1/3 neúspešný. Súd prvej inštancie potom správne právne posúdil pomer jeho čistého úspechu v konaní. Z rovnakých dôvodov odvolací súd potvrdil i rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách štátu vo vzťahu k žalovanému v rozsahu 2/3. 25. O nároku žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa ust. § 255 ods. 1, 2 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP vzhľadom na jeho plný úspech v odvolacom konaní, keď o výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí (§ 262 ods. 2 CSP). 26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).