Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/305/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1410200025 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1410200025.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a Mgr. Patricie Skotnickej v právnej veci žalobcov: 1/ M. F., nar. X.XX.XXXX, F. - V. U., 2/ E. F., W.. XX.X.XXXX, F. - V. U., obaja zastúpení advokátom JUDr. Ing. Ivanom Bojnom, Polianky 7G, Bratislava, proti žalovaným: 1/ T. Š., nar. XX.XX.XXXX, C. XXB, F., zastúpený ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA ONDRUŠEK & PARTNERS s. r. o., Koceľova 25, Bratislava, IČO: 36 867 942, 2/ HILTON, s.r.o., Poľná 15, Levice, IČO: 36 827 100, 3/ M. T., nar. XX.X.XXXX, U. XX, F., zastúpený advokátkou JUDr. Danušou Tichou, Námestie M. Benku 6, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č. k. 8C/1/2010-1169, zo dňa 5.6.2018, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému 1/ nepriznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovanému 2/ nepriznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovanému 3/ priznáva proti žalobcom 1/ a 2/ plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok I.). Žalovanému 1/ priznal voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.); žalovanému 2/ voči žalobcom 1/ a 2/ náhradu trov konania nepriznal (výrok III.) a žalovanému 3/ priznal voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok IV.). 2. V odôvodnení uviedol, že žalobcovia sa žalobou domáhali, aby súd určil, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX vedenom Katastrálnym úradom v Bratislave, Správou katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu, okres Bratislava IV, obec Bratislava - m. č. Karlova Ves, katastrálne územie V. U., a to bytu č. XX nachádzajúceho sa na 4. nadzemnom podlaží vo vchode č. XX v bytovom dome na U. ulici v F. s vchodmi č. XX - XX, súpisné č. XXXX, postavenom na pozemku parc. č. XXXX/XX a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku (parc. č. XXXX/XX E. Č.. XXXX/XXX) vo veľkosti XXXX/ XXXXXX (ďalej len „nehnuteľnosť“). Zároveň žiadali, aby súd určil neplatnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 9.5.2007 medzi žalobcami ako predávajúcimi a žalovaným 1/ ako kupujúcim, neplatnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 17.1.2008 medzi žalovaným 1/ ako predávajúcim a žalovaným 2/ ako kupujúcim a neplatnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 29.4.2008 medzi žalovaným 2/ ako predávajúcim a žalovaným 3/ ako kupujúcim, ktorých predmetom bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. 3. Žalobcovia odôvodnili žalobu tým, že dňa 9.5.2007 uzatvorili so žalovaným 1/ kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Uviedli, že začiatkom roka 2007 oslovil žalobcu 1/ jeho kamarát Y. N. so žiadosťou o pôžičku, ktorú súrne potreboval na splatenie dlhov. Malo ísť o sumu približne 650.000 Sk (21.576,04 eura). Žalobca 1/ takú sumu nemal k dispozícii, avšak chcel Y. N. v jeho zlej finančnej situácii pomôcť. Y. N. zoznámil žalobcu 1/ so žalovaným 1/ a navrhol uzavretie dohody, podľa ktorej by žalovaný 1/ poskytol pôžičku žalobcovi 1/ a ten by následne získané finančné prostriedky požičal Y. N.. Na zabezpečenie pôžičky mal žalobca 1/ uzavrieť so žalovaným 1/ záložnú zmluvu, zálohom by bola nehnuteľnosť. Následne si mal žalobca 1/ vybaviť v banke úver a z neho splatiť pôžičku žalovanému 1/. Y. N. mal žalobcovi 1/ platiť sumy potrebné na splácanie úveru. Žalovaný 1/ bol ochotný požičať žalobcom sumu 1.200.000 Sk (39.832,70 eura), z ktorej mala byť vyplatená najskôr v prospech Hlavného mesta SR Bratislavy suma 211.474,68 Sk (7.019,67 eura) potrebná na zánik záložného práva. Žalovaný 1/ požadoval aj úroky vo výške 60.000 Sk (1.991,63 eura) mesačne, pričom úroky za prvé 3 mesiace v celkovej výške 180.000 Sk (5.974,90 eura) mali byť žalovanému 1/ vyplatené vopred. Navyše žiadal, aby žalobcovia uhradili všetky výdavky spojené s celou vecou. Žalovaný 1/ žalobcom sľúbil, že po tom, ako naňho prevedú vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ich z bytu nevysťahuje, pomôže im pri vybavovaní úveru, ako dočasný vlastník predmetnej nehnuteľnosti dá súhlas na zriadenie záložného práva k nej a po vrátení požičanej sumy nehnuteľnosť spätne prevedie na žalobcov. Preto žalobcovia s dohodou súhlasili. Žalovaný 1/ nechal vypracovať text zmluvy a táto bola podpísaná na notárskom úrade JUDr. R. Q.. Bolo to krátko pred 16.00 hod., kedy na notárskom úrade končili úradné hodiny. Žalobcovia predloženú zmluvu prečítali len v rýchlosti a v časovej tiesni, keďže žalovaný 1/ ich súril, aby zmluvu stihli podpísať, kým zatvoria notársky úrad. Namiesto zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, ktorá by zodpovedala skutočnej vôli a dohode strán, bola žalobcom na podpis predložená kúpna zmluva. Žalobcovia sú sluchovo postihnutí a pri podpisovaní kúpnej zmluvy nemali k dispozícii tlmočníka do posunkovej reči, preto zmluva pre nich nebola z obsahovej stránky zrozumiteľná. Žalobcovia od žalovaného 1/ dostali spolu sumu 940.000 Sk (31.202,28 eura) v dvoch častiach (400.000 Sk + 540.000 Sk), uhradili z nej záväzok voči Hlavnému mestu SR Bratislave, niekoľko splátok spotrebných úverov, časť použili na bežné výdavky a zvyšnú časť vo výške 600.000 Sk (19.916,35 eura) odovzdali Y. N.. Skutočnosť, že žalovaný 1/ žalobcom nevyplatil celú kúpnu cenu uvedenú v zmluve, ale hneď ju znížil o 260.000 Sk (8.630,41 eura) predstavujúcich úroky, poplatky a splatenie staršej pôžičky, ako aj to, že kúpna cena bola v zmluve určená v neprimerane malej výške, považovali za dôkaz toho, že kúpna zmluva bola simulovaným právnym úkonom, keďže skutočným úmyslom strán bolo poskytnutie pôžičky a jej zabezpečenie. Dňa 31.7.2007 žalobcovia spolu so žalovaným 1/ navštívili pobočku Wüstenrot stavebnej sporiteľne, a.s. a požiadali o poskytnutie úveru na kúpu nehnuteľnosti od žalovaného 1/. Na dokumente podpísanom vo Wüstenrot stavebnej sporiteľni, a.s., bol ako záložca (resp. predávajúci) podpísaný žalovaný 1/, čo považovali za dôkaz toho, že žalovaný 1/ chcel nehnuteľnosť spätne previesť na žalobcov. Požiadali o vyššiu sumu ako bola potrebná na vyplatenie žalovaného 1/ z dôvodu, že pre poskytnutie úveru bolo potrebné, aby splatili svoje spotrebné úvery. Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a.s. žalobcom úver v požadovanej výške odmietla poskytnúť. V januári 2008 sa dozvedeli, že žalovaný 1/ previedol nehnuteľnosť na žalovaného 2/, ktorý bol ochotný predať žalobcom nehnuteľnosť za sumu 2.700.000 Sk (89.623,58 eura). K tomu nedošlo a žalobcovia v nehnuteľnosti bývali do februára 2008 a uhrádzali aj platby spojené s jej užívaním. Medzi nimi a žalovaným 1/ došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy v zmysle § 588 Občianskeho zákonníka. Kúpna cena dohodnutá v zmluve predstavovala pôžičku a prevod predmetnej nehnuteľnosti na žalovaného 1/ slúžil na zabezpečenie tejto pôžičky. Medzi stranami došlo aj k uzatvoreniu ústnej dohody o spätnom prevode nehnuteľnosti po vrátení požičanej sumy, teda k uzatvoreniu zmluvy o budúcej zmluve, hoci nie v predpísanej forme. Kúpna zmluva bola simulovaným právnym úkonom, ktorému chýbala náležitosť vážnej vôle, a preto bola v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Neplatnosť spôsobovalo aj to, že došlo ku konaniu in fraudem legis (k obchádzaniu zákona). Uzatvorenie kúpnej zmluvy nebolo v rozpore so zákonom, keďže strany postupovali podľa práva, ale dosiahli výsledok z hľadiska práva nežiaduci. Použitím prostriedkov, ktoré nie sú zakázané, dosiahli vylúčenie záväzných zákonných pravidiel. Z § 151j Občianskeho zákonníka vyplýva, že žalovaný 1/ by pri využití inštitútu záložného práva nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti, mohol by ju iba speňažiť, uspokojiť sa z výťažku a časť výťažku prevyšujúcu zabezpečenú pohľadávku by musel žalobcom v zmysle § 151m ods. 10 Občianskeho zákonníka vydať. Uzatvorením kúpnej zmluvy došlo k obchádzaniu zákona, čo v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Tiež poukázali na to, že sú sluchovo postihnutí. Podľa výkladu v odbornej literatúre sa považujú za osoby, ktoré nemôžu čítať a písať, a preto sa na ich písomné právne úkony vyžaduje úradná zápisnica, ktorá však spísaná nebola. Neplatnosť kúpnej zmluvy preto spôsobovala aj skutočnosť, že pri jej uzatváraní nebol dodržaný postup podľa § 40 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Keďže kúpna zmluva bola neplatná, žalovaný 1/ sa nestal vlastníkom nehnuteľnosti a pri uplatnení zásady, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám, boli neplatné aj všetky ďalšie prevody. 4. Žalovaný 1/ žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť z dôvodu, že opodstatnenosť nároku nebola v konaní preukázaná, ako aj pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. Uzatvorenie kúpnej zmluvy medzi žalobcami a žalovaným 1/ bolo preukázané viacerými listinnými dôkazmi a nebolo preukázané, že by v rámci rokovania o uzatvorení kúpnej zmluvy, mala byť uzatvorená aj dohoda o pôžičke alebo o tom, že by mal byť predmetný byt po nejakom čase vrátený žalobcom. Za nepreukázanú považoval skutočnosť, že by sa angažoval pri vybavovaní úveru vo Wüstenrot stavebnej sporiteľni, a.s., čo sa žalobcovia snažili preukázať tým, že mal súhlasiť so zriadením záložného práva. Toto bolo možné považovať maximálne za poskytnutie súčinnosti. Preukázané bolo iba uzatvorenie kúpnej zmluvy, ktorú uzavreli slobodne a vážne žalobcovia aj žalovaný 1/. Žalobcovia využívali osobnú asistenciu tlmočníka v prípade vážnejších právnych úkonov, pri uzatvorení kúpnej zmluvy sa však sami slobodne vyjadrili, že o tieto služby nepožiadali, z čoho sa dalo dedukovať, že tomuto právnemu úkonu rozumeli. 5. Žalovaný 2/ sa k žalobe nevyjadril a počas konania zostal pasívny. 6. Žalovaný 3/ žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Žalobu považoval za účelovú a namietal aj nedostatok naliehavého právneho záujmu. Podľa žalovaného 3/ nemohlo obstáť tvrdenie žalobcov, že zmluva o prevode vlastníctva bola neplatná podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobcovia u notára bez výhrad osvedčili pravosť svojich podpisov na kúpnej zmluve, boli spôsobilí na právne úkony a nebola znížená ich schopnosť čítať alebo písať. Kúpna zmluva mala všetky náležitosti predpísané zákonom a bola vyhotovená v písomnej forme, ktorá je pre tento druh zmlúv obligatórna. Ani jedna z náležitostí potrebných na platnosť právneho úkonu porušená nebola. Uviedol, že účastníci zmluvy uzatvorili kúpnu zmluvu a nebolo dôležité, či predtým uvažovali o inom druhu zmluvy, keďže v praxi je bežné, že pri rokovaniach sa uvádza viac alternatív ako riešiť právny stav, rozhodujúce však je, ktorá z alternatív bola konaním prijatá. Z písomných podkladov jednoznačne vyplývalo, že zvolili alternatívu kúpnej zmluvy. Tento právny úkon nemohol byť považovaný za obchádzanie zákona, ani sa nejednalo o simulovaný právny úkon. Vo vzťahu k namietanej tiesni poukázal na § 49 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého účastník, ktorý uzavrel zmluvu v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, má právo od zmluvy odstúpiť. Žalobcovia toto právo nevyužili, hoci v žalobe uviedli, že kúpnu zmluvu uzatvorili v tiesni. Ďalej uviedol, že žalobcovia podľa doložených dokumentov nevyžadovali tlmočníkov do posunkovej reči, boli a sú schopní uzatvárať právne úkony, o čom okrem napadnutej kúpnej zmluvy svedčila aj zmluva, ktorú uzavreli s Hlavným mestom SR Bratislavou dňa 2.4.2002; bez tlmočníka konali aj pri návrhu na zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, nájomnej zmluve, prijímaní finančných prostriedkov, komunikácii s bankou, dohode o užívaní nehnuteľnosti, a pod. Poukázal tiež na to, že predmetnú nehnuteľnosť nadobudol v dobrej viere od žalovaného 2/. Žalobcovia v konaní nepreukázali, aký bol skutočný dôvod údajnej pôžičky, že ním mali byť finančné problémy Y. N., naopak, v konaní vyšlo najavo, že práve žalobcovia boli dlhodobo a neustále v zlej finančnej situácii. Žalobcovia nepreukázali, že pred rokovaním so žalovaným 1/ mali byť neúspešní pri získavaní úveru, že ich skutočná vôľa pri uzatváraní kúpnej zmluvy bola uzavrieť zmluvu o pôžičke a záložnú zmluvu, že by ich vôľa prejavená kúpnou zmluvou nebola vážna alebo že by bola v rozpore s dobrými mravmi, ako ani to, že mali so žalovaným 1/ dohodnuté právo spätnej kúpy (a pokiaľ to tvrdili, potom si museli byť vedomí, že žalovanému 1/ predmetný byt predali). Za dôkaz o tom, že kúpna zmluva bola len formálnou na zabezpečenie pôžičky nebolo možné považovať skutočnosť, že do februára 2008 platili úhrady za služby spojené s užívaním bytu, keďže bolo nepochybné, že tam do februára 2008 skutočne bývali, a teda išlo o ich vlastné náklady spojené s užívaním bytu. Uviedol, že žalobcovia vedia čítať a písať, a preto nepotrebovali urobiť právny úkon formou notárskej zápisnice. Zdôraznil, že žalobcovia pri podpise kúpnej zmluvy nevyžadovali prítomnosť tlmočníka. 7. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 8C/1/2010-844, zo dňa 29.5.2013 (v spojení s opravným uznesením č. k. 8C/1/2010-850, zo dňa 29.5.2013) určil, že žalobcovia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. O odvolaní žalobcov, žalovaného 1/ a žalovaného 3/ proti uvedenému rozsudku rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 3Co/622/2013-926, zo dňa 30.6.2016, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti potvrdil a vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 8. Vzhľadom na to, že odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti o určenie neplatnosti napadnutých kúpnych zmlúv potvrdil a v časti o určenie bezpodielového spoluvlastníctva zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, predmetom sporu zostalo konanie o určenie vlastníctva nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie vec opätovne prejednal, pričom sa pokúsil zabezpečiť prítomnosť svedka Y. N., avšak bezúspešne, a preto návrh na jeho výsluch zamietol. Zároveň zamietol ďalšie návrhy žalobcov na vykonanie dokazovania. Opätovný výsluch svedkyne V. U. považoval za nadbytočný a nehospodárny, keďže v priebehu konania bola vypočutá na pojednávaní dňa 16.11.2011, písomne sa vo veci vyjadrila dňa 24.4.2012 a podala čestné vyhlásenie dňa 21.3.2013. Výsluch E. H. nepovažoval vzhľadom na doteraz vykonané rozsiahle dokazovanie z hľadiska hospodárnosti konania za potrebný, keďže výpoveď svedkyne by vzhľadom na vek a dĺžku časového obdobia od rozhodných skutočností nepovažoval za objektívne podstatnú pre rozhodnutie vo veci. Vykonanie dôkazu, objektívneho testu miery sluchového postihnutia, konkrétne napr. Otoakustické emisie - OAE a Evokované potenciály zo sluchovej dráhy ASSR, považoval s poukazom na závery odvolacieho súdu a lekárske správy založené v spise za neúčelné a nehospodárne. 9. Súd prvej inštancie vychádzal z doteraz vykonaného dokazovania a dokazovania doplneného po vrátení veci odvolacím súdom na ďalšie rozhodnutie. Na základe takto vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobcovia boli v čase uzavretia kúpnej zmluvy bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti. Rovnako bolo preukázané, že dňa 9.5.2007 uzavreli so žalovaným 1/ kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod vlastníctva nehnuteľnosti. K ďalšiemu prevodu nehnuteľnosti došlo kúpnou zmluvou zo dňa 17.1.2008, uzatvorenou medzi žalovaným 1/ a 2/, a následne tiež kúpnou zmluvou zo dňa 29.4.2008, uzatvorenou medzi žalovaným 2/ a 3/. Ďalej súd prvej inštancie odkázal na závery odvolacieho súdu v rozhodnutí č. k. 3Co/622/2013-926, ktorý poukázal na viaceré rozpory v tvrdeniach žalobcov. Konkrétne, obdobne ako odvolací súd, poukázal na to, že žalobcovia v žalobe tvrdili, že Y. N. oslovil žalobcu 1/ so žiadosťou o pôžičku cca 650.000 Sk (21.576,05 eura), ktorú súrne potreboval na splatenie dlhov, v trestnom oznámení pritom uviedli sumu 700.000 Sk (23.235,74 eura) a na pojednávaní dňa 9.3.2011 žalobca 1/ uviedol, že požičal Y. N.É. 128.000 Sk (4.248,82 eura), 150.000 Sk (4.979,09 eura), 250.000 Sk (8.298,48 eura) a 70.000 Sk (2.323,57 eura), spolu 598.000 Sk (19.849,96 eura), ktoré peniaze si žalobca 1/ požičal od bánk a GE Money. Splátky mal splácať Y. N.. Keď mal problém splácať splátky, oslovil kamarátov (aj žalovaného 1/), ktorí povedali, že požičajú N. finančnú čiastku, ak žalobca 1/ založí majetok. Ďalej poukázal na skutočnosť, že žalobca 1/ si mal sám za účelom požičania peňazí Y. N. vziať úvery a pôžičky, a keď Y. N. tieto pôžičky nesplácal prostredníctvom žalobcu 1/, mal si žalobca 1/ vziať ďalšiu pôžičku od žalovaného 1/ vo výške 1.200.000 Sk a podstatnú časť tejto sumy odovzdať Y. N.. Vrátenie pôžičky žalovanému 1/ chcel žalobca 1/ podľa svojej výpovede riešiť cez úver v banke, pričom by ho splácal Y. N.. Ak však Y. N. nesplácal úvery a pôžičky, ktoré si vzal žalobca 1/, v sume 598.000 Sk, bola pravdivosť tvrdenia o pôžičke od žalovaného 1/ za účelom ďalšej pomoci Y. N. s tým, že následne by si žalobca 1/ vzal úver od banky, ktorý by splácal Y. N., značne spochybnená. Žalobcovia nevysvetlili, ako mohli očakávať, že Y. N., ktorý nesplácal za žalobcu 1/ pôžičky a úvery v celkovej výške 598.000 Sk, bude splácať úver vo výške 1.200.000 Sk, ktorý si žalobca 1/ mienil vziať za účelom splatenia dlhu žalovanému 1/. Žalobcovia tiež neobjasnili, prečo za situácie, keď Y. N. potreboval peniaze začiatkom roku 2007 súrne, došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy až dňa 9.5.2007. Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie zdôraznil, že žalobcovia uvedené rozpory nevysvetlili a neodstránili ani v ďalšom konaní, rovnako ako nepreukázali, že so žalovaným 1/ uzavreli zmluvu o pôžičke, a že kúpna zmluva predstavovala iba zabezpečenie pôžičky, čím neuniesli dôkazné bremeno. Žalobcovia ani s poukazom na závery odvolacieho súdu nepreukázali, z akého dôvodu si požičiavali peniaze od žalovaného 1/ za účelom ich požičania Y. N., pretože ak celková dlžná suma žalobcov bola podľa potvrdenia zo dňa 9.12.2009 o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch na oslobodenie od súdnych poplatkov vo výške 35.119,11 eura, boli uvedené tvrdenia žalobcov o ich pomoci Y. N. spochybnené. 10. Súd prvej inštancie poukázal tiež na konštatovania odvolacieho súdu, podľa ktorého boli pre hodnotenie pravdivosti tvrdení žalobcov významné i výpovede svedkov Y. F., T. F., H. T. E. V. U.. T. F., brat žalobcu 1/, hneď na úvod výpovede uviedol, že môže vypovedať len to, čo vie; to, čo mu naklamali, to nevedel posúdiť. Ďalej uviedol, že žalobca 1/ k nemu prišiel začiatkom februára 2008 spolu s Y. N.; tento tvrdil, že sa zaručili za nejaký dom ich kamaráta pri Nových Zámkoch, ktorý však prestal splácať dlh, a preto bola na predmetný byt exekúcia, a že keď v ten deň alebo o deň neskôr nezaplatia 100.000 Sk (3.319,39 eura), exekútor zoberie byt. Následne išli aj so žalobcom 1/ k rodičom a odtiaľ žalobca 1/ s otcom do Tatra banky. Rodičia odovzdali žalobcovi 1/ sumu 100.000 Sk (3.319,39 eura) a potom odišiel aj s Y. N. preč. Manželka svedka následne zistila, že vlastníkom bytu je už žalovaný 2/. Zhodne vypovedala aj Y. F., ktorej takto priebeh stretnutia so žalobcom 1/ a Y. N. opísal manžel. Z uvedeného bolo zrejmé, že žalobca 1/ ani svojmu bratovi a rodičom neopísal udalosti z roku 2007 tak, ako ich tvrdil v žalobe. Svedkyňa H. T. na otázku, prečo nepožičala žalobcom peniaze, uviedla, že už v tej dobe, keď si chceli požičať, tam bolo len samé klamstvo; oklamali ju aj v súvislosti s úverovým registrom. Svedkyňa V. U. uviedla, že žalobca 1/ za ňou prišiel s tým, že majú problém, že boli ručiť na nejaký dom kamarátke na hypotéku; na druhý deň jej však Y. N. povedal o uzavretí kúpnej zmluvy. Aj z uvedeného bolo zrejmé, že žalobca 1/ ani osobnej asistentke neopísal udalosti z roku 2007 tak, ako ich tvrdil v žalobe. Uzatvorenie zmluvy o pôžičke nevyplývalo ani z výpovede žalovaného 1/, z odôvodnenia uznesenia vyšetrovateľa PZ zo dňa 10.9.2008, ani z výpovede svedkyne H. T., ktorá uviedla, že žalobcovia vedeli čo spravili, že si požičali peniaze, vedeli, že prepísali byt a povedali, že podpísali kúpnu zmluvu, pričom rozumeli rozdielu medzi záložnou a kúpnou zmluvou. 11. Súd prvej inštancie odkázal na závery odvolacieho súdu aj v súvislosti s tvrdením, že v prípade nepočujúcich osôb je potrebné ich schopnosť čítať a písať hodnotiť vždy individuálne. Žalobcovia popierali, zhodne so svedkyňou V. U., že jej služby v deň podpisu kúpnej zmluvy v súvislosti s touto zmluvou využili. Podľa výkazov o odpracovaných hodinách osobnej asistencie svedkyne, táto dňa 9.5.2007 v čase od 10.00 hod. do 11.00 hod. vykonávala pre žalobcu 1/ činnosť osobnej asistencie - dorozumievanie a v čase od 14.00 hod. do 16.00 hod. vykonávala pre žalobkyňu 2/ činnosť osobnej asistencie - dorozumievanie. Ak podľa oznámenia notárky boli podpisy žalobcov na kúpnej zmluve dňa 9.5.2007 osvedčené o 15.31 hod., pričom žalobkyňa 2/ na pojednávaní dňa 25.1.2013 potvrdila, že s tým, čo je na výkazoch napísané, súhlasí a keď je to zapísané, určite so svedkyňou boli, potom bola otázna pravdivosť tvrdenia žalobcov, že dňa 9.5.2007 nevyužili služby osobnej asistencie v súvislosti s uzavretím kúpnej zmluvy. Bez ohľadu na využití či nevyužití služieb osobnej asistencie pri uzatváraní kúpnej zmluvy však z vykonaného dokazovania vyplývalo, že žalobcovia boli spôsobilí porozumieť významu kúpnej zmluvy. Vyplývalo to z výpovedí svedkov i žalovaného 1/ ohľadom priamej komunikácie so žalobcami, dorozumievania prostredníctvom SMS správ či e-mailov, jednoznačného významu názvu zmluvy aj z dovtedajších právnych úkonov žalobcov. Títo totiž už zmluvu o prevode vlastníctva bytu uzatvárali. V súvislosti so znaleckým posudkom Ing. H. Z. č. 14/2007 zo dňa 13.2.2007, ktorý bol vyhotovený na základe objednávky žalobcu 1/ na stanovenie všeobecnej hodnoty bytu pre právny úkon uzavretia záložnej zmluvy a zriadenia záložného práva v súvislosti s poskytnutím úveru, súd uviedol, že ak žalobca 1/ ako objednávateľ takto zadal úlohu, vedel bez akýchkoľvek pochybností rozlíšiť záložnú a kúpnu zmluvu. Vo vzťahu k uzavretej kúpnej zmluve sa svedkyňa H. T. vyjadrila, že žalobcovia vedeli, že podpísali kúpnu zmluvu a chápali jej význam. Podstatným bolo tiež to, že žalobcovia dňa 9.5.2007 nepodpisovali len kúpnu zmluvu, ale aj návrh na vklad a v súvislosti s prevodom bytu zabezpečili od správcu bytu potvrdenie zo dňa 9.5.2007 o vyrovnaní zálohových platieb za služby do 30.4.2007 (potvrdenie bolo vydané na žiadosť vlastníka bytu). Pri uzavretí kúpnej zmluvy žalobcovia vystupovali aktívne, čomu nekorešpondovalo ich tvrdenie o tom, že nevedeli, čo u notárky podpisujú. S poukazom na tieto skutočnosti, vykonané dokazovanie a závery odvolacieho súdu bolo zrejmé, že z obsahu spisu vyplývalo množstvo rozporov vo výpovediach žalobcov v porovnaní so žalobou, výpoveďami strán sporu alebo svedkov, ktoré žalobcovia neodstránili ani v ďalšom konaní po tom, čo odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie. Žalobcovia nenavrhli v konaní vykonať také dôkazy, ktoré neboli dovtedy vykonané, a ktoré by boli s poukazom na zásadu hospodárnosti konania spôsobilé preukázať tvrdenia, na základe ktorých by bolo možné žalobe vyhovieť. Z vykonaného dokazovania nebolo možné vyvodiť záver, že vôľa zmluvných strán nesmerovala k predaju a kúpe nehnuteľnosti, ale k zabezpečeniu splatenia pôžičky, ktorú žalovaný 1/ poskytol žalobcom pre potreby Y. N.. Z toho potom vyplývalo, že vôľa zmluvných strán kúpnej zmluvy smerovala k predaju a kúpe nehnuteľnosti. V zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka preto nebolo možné konštatovať, že kúpna zmluva zo dňa 9.5.2007, a tiež ani následné dve kúpne zmluvy zo dňa 17.1.2008 a dňa 29.4.2008, boli neplatné. Z vykonaného dokazovania taktiež vyplývalo, že žalobcovia boli spôsobilí porozumieť obsahu a významu kúpnej zmluvy a vedeli, aký druh zmluvy podpisujú. Záverom súd prvej inštancie dodal, že v konaní nebolo sporné, že žalobcovia sú plne spôsobilí na právne úkony, pričom tiež vyslovil, že nepočujúce osoby nemožno považovať za osoby, ktoré nevedia čítať a písať. Keďže žalobcovia dostatočne nepreukázali tvrdené skutočnosti, čím neuniesli dôkazné bremeno, súd prvej inštancie žalobu v časti nároku o určenie bezpodielového spoluvlastníctva ako nedôvodnú zamietol. 12. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Vzhľadom na to, že súd žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietol, žalovaným 1/ a 3/ priznal voči neúspešným žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovanému 2/ ako úspešnej strane sporu náhradu trov konania nepriznal, keďže mu v konaní žiadne trovy nevznikli. 13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali žalobcovia odvolanie, a to konkrétne proti výrokom I., II. a IV. rozsudku. Odvolanie odôvodnili tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie malo inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto žiadali, aby odvolací súd postupoval podľa § 386 a nasl. C.s.p. 14. V odvolaní uviedli, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vo veľkej časti opísal skutkový stav, ako ho zistil pred vynesením svojho prvého rozsudku, pričom pre odôvodnenie opačného rozhodnutia použil výlučne konštatovania zo zrušovacieho rozhodnutia, čím bolo porušené právo na spravodlivý proces, najmä právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal s relevantnými dôkazmi a podstatnými tvrdeniami vo vzťahu k schopnosti žalobcov počuť a rozumieť, ako aj schopnosťou čítať s porozumením. Poukázali najmä na nevysporiadanie sa s odborným posudkom a výpoveďou doc. M., ale aj ďalšími výpoveďami svedkov, ktorí potvrdili, že žalobcovia nerozumejú. Súd prvej inštancie sa v rozsudku nijako nevysporiadal so svojou predošlou ťažiskovou argumentáciou ohľadne výpovede svedkyne H. T.. Odvolací súd síce čiastočne spochybnil závery súdu prvej inštancie v tomto smere, vo svojej argumentácii však nevenoval dostatočnú pozornosť celej výpovedi menovanej svedkyne. Argumentácia súdu prvej inštancie v prvom rozsudku spočívala v tom, že svedkyňa počula od viacerých osôb (nie len od žalobcov, ale najmä od Y. N. a žalovaného 1/) potvrdenie skutočnosti, že medzi stranami išlo o pôžičku so zabezpečením prevodu vlastníctva bytu. To, či naozaj bola pôžička poskytnutá, nevedela, pretože pri danom úkone nebola. To ale nespochybňovalo to, čo jej bolo povedané. Navyše nešlo o jediný prípad potvrdenia tvrdení žalovaného 1/ o poskytnutí pôžičky, keďže to potvrdila aj svedkyňa V. U.. Súd prvej inštancie sa v rozsudku nevysporiadal ani s výpoveďou V. U., z ktorej bolo možné dospieť k záveru, že žalobcovia o tom, že predali svoj byt, netušili. Súd prvej inštancie sa obmedzil len na konštatovanie, že rozhodol v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu. To však neobstojí, pretože súd je povinný svoje rozhodnutie náležite zdôvodniť a odvolanie sa na iné rozhodnutie nie je dostatočné. 15. Jedným z najpodstatnejších argumentov žalobcov bola skutočnosť, že kúpna cena v dohodnutej výške podľa kúpnej zmluvy nebola žalobcom vyplatená. Táto skutočnosť tiež preukazovala poskytnutie pôžičky. Súd prvej inštancie sa týmto argumentom nezaoberal, hoci na to upozorňovali a v tomto smere mal žalovaný 1/ vzhľadom na negatívnu dôkaznú teóriu dokázať opak. Tiež poukázali na to, že údajná kúpna cena predstavovala len 1/2 hodnoty bytu oceneného znaleckým posudkom. Osobitným prípadom nevysporiadania sa s argumentmi žalobcov bolo ignorovanie záverov, ktoré vyslovila odborne spôsobilá osoba, bez relevantného odborného protiargumentu. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie, aby sa podrobne zaoberal obsahom výpovedí žalobcov a žalovaného 1/, a prípadne strany konfrontoval za účelom odstránenia rozporov. Súd prvej inštancie síce strany opätovne vypočul, avšak rozpory, na ktoré poukázal odvolací súd, nijako neodstraňoval. Súd opakovane riadne nevypočul žalobcu 1/ a tiež nepreskúmal, či je alebo nie je nehnuteľnosť zaradená do konkurznej podstaty úpadcu - žalobcu 1/. 16. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p. spočíval podľa žalobcov v tom, že súd prvej inštancie, s výnimkou snahy o vypočutie Y. N., žiadne žalobcami navrhnuté dôkazy nepripustil. Ak odvolací súd spochybnil nevyužitie osobnej asistencie tlmočníčky V. U. pri uzatváraní kúpnej zmluvy, inak ako jej opakovaným výsluchom nebolo možné vysvetliť skutočnosti, na ktoré v súvislosti s jej osobou poukázal odvolací súd. Nepripustenie výsluchu matky žalobkyne 2/ z dôvodu nehospodárnosti považovali za absurdné a súd prvej inštancie nijako túto skutočnosť neodôvodnil. Za najabsurdnejšie považovali neprihliadnutie na dôkaz predložený žalobcami, písomné vyjadrenie matky žalobkyne 2/ na pojednávaní dňa 15.3.2018. Rovnako nepripustenie dôkazu vykonania objektívneho testu miery sluchového postihnutia, vzhľadom na spochybnenie miery porozumenia odvolacím súdom, nebolo podľa ich názoru odôvodnené. 17. Žalobcovia namietali záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého jednoznačne nepreukázali svoje tvrdenie o tom, že ich je potrebné považovať za osoby, ktoré nevedia čítať a písať. Takéto závery nemali oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalobcovia predložili v konaní množstvo dôkazov, najpodstatnejšími boli v tomto smere závery odborného posudku v spojení s výpoveďou doc. M.. Ak súd z týchto dôkazov nemal za preukázané, že diagnóza žalobcov odôvodňovala záver o tom, že sú osobami, ktoré nevedia čítať a písať, mal si na tento záver pribrať znalca alebo ďalšiu odborne spôsobilú osobu, ktorá by odborné závery doc. M. vyvrátila. Skutočnosť, že žalobca 1/ dokáže odčítať z pier niektoré slová a žalobkyňa 2/ dokáže s pomocou načúvacieho prístroja trochu počuť a tak komunikovať, neznamená, že pri tak zložitom právnom úkone, ako je pôžička so zabezpečovacím prevodom práva, takéto schopnosti postačovali. Posúdenie individuálnej schopnosti žalobcov v oblasti čítania s porozumením a pochopenia predmetných právnych vzťahov nebolo otázkou, ktorú mohol bez ďalšieho zodpovedať súd, išlo o otázku, ktorá si vyžadovala odborné znalosti. Súd prvej inštancie sa uspokojil so svedeckými výpoveďami osôb, ktoré prišli so žalobcami len do obmedzeného styku. Sluchový hendikep žalobcov bol pritom v konaní preukazovaný viacerými dôkazmi (lekárske správy a potvrdenia, lekárske záznamy, audiogram). Nesprávne právne posúdenie videli tiež v tom, že súd prvej inštancie vyhodnotil predmetnú kúpnu zmluvu za platnú, keďže nenašiel jednoznačné dôkazy pre neexistenciu skutočnej vôle uzavrieť kúpnu zmluvu. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že zistil, že na kúpnej cene sa so žalobcami dohodli vzájomne v rozmedzí od 1.200.000 Sk do 1.500.000 Sk, pretože žalovaný 1/ nebol ochotný zaplatiť za neprerobený byt viac. Takéto zistenie však bolo len tvrdením žalovaného, nie skutkovým zistením. Žalobcovia toto popierali po celú dobu konania, vždy tvrdili, že išlo o pôžičku v tejto výške. Tomu nasvedčoval aj znalecký posudok Ing. H. Z.. Ak súd prvej inštancie považoval žalobcu 1/ za aktívneho pri vybavovaní znaleckého posudku, je nevysvetliteľné, prečo by žalobcovia chceli predať byt za 1,2 mil. Sk, keď podľa znaleckého posudku mal ku dňu 13.2.2007 hodnotu 2,4 mil. Sk. 18. Ďalej uviedli, že rozpory ohľadne požičaných súm boli spôsobené tým, že žalobcovia si neviedli žiadnu evidenciu, všetko rozprávali z pamäti v prostredí, ktoré bolo pre nich stresujúce, a tak vznikli určité diskrepancie v sumách, ktoré uvádzali. Rovnako súd považoval za spochybnenú skutočnosť, že hoci im Y. N. pôžičky nesplácal, chceli mu požičať ďalšie peniaze, teda ako mohli očakávať, že Y. N. im tieto ďalšie peniaze vráti. Súd aj tu opomínal iracionalitu správania žalovaných spôsobenú ich hendikepom. Y. N. považovali za veľmi blízkeho priateľa, ktorému absolútne dôverovali, a ktorý celú operáciu riadil. Odvolací súd argumentoval (s poukazom na výpoveď svedkyne H. T.), že nebolo možné dospieť k záveru o poskytnutí pôžičky zabezpečenej prevodom bytu, keďže svedkyňa uviedla, že presne vedeli, čo spravili, vedeli, že si požičali peniaze, vedeli, že prepísali ten byt; povedali, že podpísali kúpnu zmluvu a rozumeli rozdielu medzi záložnou a kúpnou zmluvou. Z toho, čo svedkyňa uviedla nevyplýval záver konštatovaný odvolacím súdom, pretože pri zabezpečovacom prevode práva dochádza tiež k prevodu vlastníctva na zabezpečenie dlhu, pričom sa nepoužije záložná zmluva. To, čo svedkyňa tvrdila, teda plne korešpondovalo so zabezpečovacím prevodom práva. Rozdiel medzi kúpnou zmluvou a zmluvou o zabezpečovacom prevode práva nebol žalobcom zrejmý, keďže títo sa spoliehali na ubezpečenia Y. N. a žalovaného 1/, že o byt neprídu. Súd prvej inštancie žalobcom vytýkal, že museli rozumieť obsahu a významu kúpnej zmluvy, keďže takúto už prv uzatvárali za prítomnosti osobnej asistentky, pričom opomenul značný časový odstup medzi uzatváraním skoršej zmluvy a súčasne opomenul, že v čase uzatvorenia spornej kúpnej zmluvy žalobcovia nemali pri sebe tlmočníčku (na rozdiel od zmluvy uzatváranej s Hlavným mestom). Súd hodnotil schopnosť žalobcov rozumieť obsahu a následkom uzatvorenia spornej zmluvy z vykonaného dokazovania, ktoré ale presne neoznačil. Citujúc závery odborného posudku a vyjadrenia doc. M. trvali žalobcovia v odvolaní na tom, že potrebujú tlmočníka pri každom právnom úkone, aby pochopili čo skutočne podpisujú, a zároveň pochopili aj dôsledky takého úkonu. Žalobcovia tvrdili, že v čase uzatvorenia zmluvy nevedeli, že žalovaný 1/ sa stal výlučným vlastníkom bytu bez toho, aby mali možnosť splatiť mu pôžičku s následkom spätného prepisu bytu. Súd prvej inštancie neprihliadol na dôkazy, ktoré by vzhľadom na odbornosť mali mať vyššiu dôkaznú silu vo vzťahu k posudzovaniu schopnosti nepočujúcich rozumieť písanému textu; neakceptoval ani výpoveď V. U., ktorá vyjadrila minimálne značné pochybnosti o schopnosti žalobcov rozumieť obsahu a následkom kúpnej zmluvy, nezohľadnil v tomto smere ani vyjadrenia matiek, brata žalobcu 1/ a jeho švagrinej, ktorí túto schopnosť tiež spochybnili. 19. V súvislosti s odvolaním proti výrokom o náhrade trov konania uviedli, že v prejednávanej veci boli dané dôvody na rozhodnutie podľa § 257 C.s.p. Minimálne konanie žalobcu 1/, ktorého rozpory vo výpovediach boli v konaní preukázané, bolo vysoko nemorálne, keď zneužil dôveru hendikepovaných ľudí na vlastné obohatenie. Ak by aj súd ustálil, že dôkazy neboli tak presvedčivé, aby žalobe vyhovel, bolo potrebné prihliadnuť na to, že veľké množstvo indícií nasvedčovalo tomu, že žalobcovia sa stali obeťou niečoho, čo pripomína praktiky bytovej mafie. Za týchto okolností súd prvej inštancie náhradu trov konania žalovanému 1/ nemal priznať vôbec a vo vzťahu k žalovanému 3/ priznať prípadne len v menšom rozsahu, keďže tento nekonal úplne prezieravo, keď kupoval byt od schránkovej firmy, pričom vedel, že medzi nadobudnutím bytu schránkovou firmou a jej predajom uplynul čas len niekoľkých týždňov, čo bolo dostatočne podozrivé na to, aby žalovaný 3/ volil iný, opatrnejší postup. 20. Žalovaný 3/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje za zákonný, vecne a právne správny, s vyčerpávajúcim, presvedčivým a preskúmateľným odôvodnením. Súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie vo veci samej a dospel k správnym skutkovým zisteniam, a preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 21. Po oboznámení sa s odôvodnením odvolania bolo podľa žalovaného 3/ možné skonštatovať tri závery, a to že: 1/ žalobcovia v zásade len opakovali svoju argumentáciu, a to napriek zisteniu a posúdeniu skutkového stavu súdom prvej inštancie a odvolacím súdom; 2/ žalobcovia akoby úplne odignorovali zásadnú zmenu v civilnom procese, ktorá nastala účinnosťou C.s.p., ktorá ovplyvnila nielen priebeh súdneho konania, dokazovanie, ale upevnila dôraz na aktivitu sporových strán, následky takejto aktivity a jej nedostatku vo výsledku sporu; 3/ žalobcovia opomenuli význam odvolacieho rozsudku, tam vyjadrené závery a viazanosť súdu prvej inštancie týmto rozhodnutím. 22. Žalovaný 3/ vo svojom vyjadrení zdôraznil koncentráciu civilného procesu, zásady dokazovania pred súdom, zvýšenie požiadaviek kladených na procesnú aktivitu sporových strán, a s tým spojenú procesnú zodpovednosť so sankčnými dôsledkami v prípadoch procesnej pasivity. Nesúhlasil s námietkou žalobcov, podľa ktorej súd prvej inštancie neuviedol žiaden vlastný právny názor. Uviedol, že rozsudok musí vychádzať z vykonaného dokazovania a z platnej právnej úpravy, priestor na vlastný názor súdu je limitovaný a možný len tam, kde je prípustná voľná úvaha súdu (čo nebol daný prípad) a ďalej musí byť v súlade s (právnym) názorom súdu vyššej inštancie. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí nenamietal nedostatočne zistený skutkový stav a potrebu ďalšieho dokazovania, len upozornil na rozpory v záveroch súdu prvej inštancie z vykonaného dokazovania. Odvolací súd uviedol, že z obsahu spisu vyplývalo množstvo rozporov v tvrdeniach žalobcov, pričom dôkazné bremeno spočívalo na žalobcoch. Napriek tomu, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie ďalším výsluchom žalobcov, dokonca i konfrontáciou žalobkyne 2/ so žalovaným 1/, žalobcom sa nepodarilo ich tvrdenia preukázať, dokonca žalobca 1/ na pojednávaní dňa 7.11.2017 vypovedal, že navštevoval herne aj v čase podpisu kúpnej zmluvy, čím potvrdil tvrdenia žalovaného 1/ a svedkov T. V. Č. H. T. o tom, že žalobca 1/ hrával v rozhodnom čase hracie automaty a tieto mohli žalobcov priviesť do nepriaznivej finančnej situácie vyúsťujúcej do predaja nehnuteľnosti. Žalobca 1/ teda dňa 7.11.2017 vypovedal k otázke jeho gamblerstva v relevantnom čase inak, ako vypovedal pri svojich skorších výpovediach on alebo žalobkyňa 2/. O dlhodobo nepriaznivej finančnej situácii žalobcov v rozhodnom čase nebolo pochýb aj z toho, že boli evidovaní v úverovom registri ako neplatiči. Za správny a zákonný považoval tiež postup súdu prvej inštancie, ktorý v odôvodnení rozsudku použil konštatovania z rozsudku odvolacieho súdu. 23. Ohľadom posudku a výsluchu doc. M. uviedol, že pokiaľ tieto dôkazné prostriedky boli súdom prvej inštancie pri skoršom rozhodnutí a tiež odvolacím súdom považované za nedostatočné na preukázanie objektívnej neschopnosti žalobcov porozumieť kúpnej zmluve, potom bolo na žalobcoch, aby predložili alebo navrhli iné dôkazy. Žalobcom nič nebránilo, aby predložili vlastný znalecký posudok, pokiaľ tento považovali za dôležitý na preukázanie svojich tvrdení. K tomu dodal, že ani znalecké dokazovanie v tomto smere by neprinieslo žiadne podstatné závery, keďže o schopnostiach žalobcov napovedali viaceré skutočnosti či dôkazy zistené počas konania (s rovnakou váhou, ako by malo znalecké dokazovanie), a to napríklad úradný záznam o vykonávaní osobnej asistencie V. U. v relevantnom čase, aktívny prístup žalobcov pri uzatváraní kúpnej zmluvy (vyplatenie nedoplatkov u správcu bytového domu, podpis návrhu na vklad, prevzatie rozhodnutia príslušnej správy katastra), aktívny prístup žalobcov pri vybavovaní úveru pred aj po podpise kúpnej zmluvy v bankách, uzatváranie rôznych úverových či iných zmlúv a vykonávanie iných, nie vždy jednoduchých právnych úkonov, a to bez osobnej asistencie či prítomnosti tlmočníka. Poukázal na to, že ani doc. M. a ani V. U. navyše nie sú kvalifikovaným znalcom v oblasti hodnotenia porozumenia sluchovo postihnutých osôb. Pokiaľ malo byť podľa žalobcov odvolacím dôvodom nevykonanie dokazovania výsluchom matky žalobkyne 2/, tento nebol dôvodný, keďže ani táto svedkyňa nebola priamym svedkom rozhodných skutočností, mala len sprostredkované informácie a zrejmý záujem na výsledku sporu. Žalovaný 3/ trval na tom, že výpoveď svedka vyjadrujúceho sa k okolnostiam veci po uplynutí 10 rokov od rozhodného času a po tom, ako je známy názor odvolacieho súdu, navyše ak sa jednalo o sprostredkované informácie, úplne strácal na význame a objektívnosti ako dôkazu. Vykonanie tohto dôkazu by bolo v rozpore s princípom hospodárnosti a koncentrácie konania. Rovnako by podľa žalovaného 3/ bolo pre vec nevýznamné vykonanie objektívneho testu miery sluchového postihnutia žalobcov, keďže by išlo o testy aktuálneho postihnutia žalobcov (nie v relevantnom čase) a dôkazy o sluchovom postihnutí už žalobcovia predložili počas skoršieho konania. Pokiaľ žalobcovia tvrdili, že jedným z dôkazov o neuzavretí kúpnej zmluvy bolo nevyplatenie kúpnej ceny, potom opomenuli, že ak malo ísť o pôžičku, doposiaľ nepreukázali ani poskytnutie pôžičky (v akej sume? kedy? na účet/k rukám?, atď.), a ani to, čo mal byť tvrdený zastieraný právny úkon. 24. Záverom žalovaný 3/ namietal tvrdenie žalobcov o indíciách bytovej mafie. Tieto tvrdenia považoval za vykonštruované a účelové. Za zarážajúce označil tvrdenie žalobcov o neprezieravosti žalovaného 3/ pri kúpe nehnuteľnosti, obzvlášť ak z veci samej bolo zrejmé, že jediný, kto konal neprezieravo v súvislosti s predmetnou nehnuteľnosťou, boli práve žalobcovia. Žalovaný 3/ postupoval s maximálnou mierou rozvážnosti, nehnuteľnosť mu bola sprostredkovaná realitnou kanceláriou, zmluva posúdená advokátom, nehnuteľnosť a prevod vlastníckeho práva boli náročne preverované, posúdené hypotekárnou bankou a vo viere v zápis v katastri nehnuteľností, ktorý nevykazoval žiadne pochybnosti. Ako nadobúdateľ nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľnosti konajúci v dobrej viere v obsah tejto evidencie, bol hodný ústavnej ochrany. Žalovaný 3/ kupoval nehnuteľnosť na bývanie, doposiaľ tam býva a naďalej chce bývať, keďže má dve maloleté deti, pričom do bytu investoval finančné prostriedky. Záverom uviedol, že trvá na svojich predchádzajúcich vyjadreniach v konaní. Na žalobcami požadovanom určení nebol daný naliehavý právny záujem, žalobcovia svoje tvrdenia nepreukázali, kúpna zmluva k nehnuteľnosti medzi žalobcami a žalovaným 1/ ako i následné prevody vlastníckeho práva k nehnuteľnosti boli platné, a preto žaloba bola v celom rozsahu nedôvodná. 25. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcov bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.6.2019 v zmysle § 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p. 26. Predmetom konania po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie č. k. 8C/1/2010-844 rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Co/622/2013-926, zo dňa 30.6.2016, zostala žaloba v časti o určenie, že žalobcovia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti. Žalobcami požadovaný určovací výrok bol v konaní podmienený zodpovedaním otázky platnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcami a žalovaným 1/ dňa 9.5.2007, čo následne priamo súviselo s otázkou platnosti ďalších kúpnych zmlúv zo dňa 17.1.2008 a dňa 29.4.2008, tiež prevádzajúcich predmetnú nehnuteľnosť. Žalobcovia odôvodňovali neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 9.5.2007 poukazom na nedostatok vážnej vôle účastníkov predmetného zmluvného vzťahu, v dôsledku čoho bola zmluva ako celok absolútne neplatná podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Okrem toho tvrdili, že kúpna zmluva bola v rozpore s § 39 Občianskeho zákonníka, keďže uzatvorením kúpnej zmluvy strany obchádzali zákon, konkrétne ustanovenia Občianskeho zákonníka o záložnom práve; kúpna zmluva tiež podľa žalobcov nespĺňala požiadavku zákonom požadovanej formy právneho úkonu v zmysle § 40 ods. 6 Občianskeho zákonníka, keď žalobcovia ako osoby sluchovo postihnuté neuzatvorili kúpnu zmluvu vo forme úradnej zápisnice, napriek tomu, že v dôsledku ich zdravotného znevýhodnenia ich bolo potrebné považovať za osoby, ktoré nevedia čítať a písať. 27. Súd prvej inštancie žalobcami uplatnený nárok zamietol z dôvodu, že títo v konaní neuniesli dôkazné bremeno vo vzťahu ku skutkovým tvrdeniam, od ktorých odvodzovali pre seba priaznivé právne následky. Konkrétne podľa súdu prvej inštancie nepreukázali, že by medzi žalobcami a žalovaným 1/ došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, a že by kúpna zmluva bola iba simulovaným právnym úkonom, v skutočnosti zastierajúcim zmluvu o pôžičke a zabezpečenie pôžičky prostredníctvom nehnuteľnosti, ktorá bolo toho času v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na rozpory v procesnej argumentácii žalobcov, ktoré sa nepodarilo žalobcom vysvetliť a odstrániť ani po tom, ako na ne osobitne poukázal aj odvolací súd v rozsudku č. k. 3Co/622/2013-926, zo dňa 30.6.2016. 28. Žalobcovia vyššie uvedené závery súdu prvej inštancie namietali poukazom na to, že tieto boli výsledkom nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a tiež nesprávneho právneho posúdenia veci. Konštatovali, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s ich procesnou argumentáciou, nedostatočne prihliadal na nimi predložené dôkazy a nevykonal ďalšie nimi navrhované dôkazy; tiež namietali porušenie práva na spravodlivý proces, ku ktorému malo dôjsť nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku, keďže súd prvej inštancie vo veľkej miere iba opísal predchádzajúce konštatovania odvolacieho súdu v predmetnej veci. 29. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie predchádzajúce jeho vydaniu a dospel k záveru, že žalobcami namietané skutočnosti neboli spôsobilé zmeniť správnosť záveru súdu prvej inštancie o tom, že žalobcom sa v konaní nepodarilo dôveryhodne preukázať nimi tvrdené skutočnosti do takej miery, aby bolo možné spoľahlivo konštatovať, že uzatvorená kúpna zmluva nespĺňala atribúty platného právneho úkonu, či už pre deklarovanú absenciu vážnosti vôle účastníkov zmluvného vzťahu (v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka), pre nedostatok formy právneho úkonu (v zmysle § 40 ods. 1 v spojení s § 40 ods. 6 Občianskeho zákonníka), či jeho nedovolenosť, keďže jeho účelom malo byť podľa žalobcov aj obchádzanie zákona (v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka). 30. V súvislosti s prejednávanou vecou bolo primárne potrebné poukázať na prejednací princíp konania a procesnú zodpovednosť strany sporu za úspech v sporovom konaní, ako bolo zdôraznené už v predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu. Z prejednacieho princípu civilného sporového konania vyplýva, že strany sú povinné pravdivo a úplne označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci (povinnosť tvrdenia), a zároveň podoprieť skutkové tvrdenia dôkazmi (dôkazná povinnosť), a to v súlade s princípom hospodárnosti konania a podľa pokynov súdu. Neunesením dôkazného bremena sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jej neprospech; neunesenie dôkazného bremena v konaní pred civilným súdom má teda za následok stratu sporu. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná, a keď výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť pravdivá nebola. Dôkazné bremeno ohľadom konkrétnych skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Rozsah skutkových tvrdení, ktoré bolo potrebné preukázať pre procesný úspech v konaní, bolo v prejednávanej veci potrebné vyvodzovať predovšetkým z procesnej argumentácie strán sporu a z predchádzajúceho rozhodnutia súdu prvej inštancie v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorý sa jednoznačne vyjadril k otázke kvality a dôveryhodnosti dosiaľ prezentovaných skutkových tvrdení, produkovaných dôkazov a ich vzájomnej koherencie, čo súčasne malo viesť strany sporu k zameraniu ďalšej procesnej pozornosti najmä na odstraňovanie rozporov vo svojich tvrdeniach a preukázanie skutkových tvrdení, ktoré súdy považovali za relevantné, no v predmetnej fáze konania za nedostatočne preukázané. 31. Žalobcovia v konaní trvali na tom, že kúpna zmluva zo dňa 9.5.2007, ktorou sa prevádzala nehnuteľnosť v ich bezpodielovom spoluvlastníctve, predstavovala neplatný právny úkon. Túto neplatnosť mala podľa žalobcov zakladať už skutočnosť, že na žalobcov bolo v dôsledku ich zdravotného znevýhodnenia potrebné nazerať ako na osoby, ktoré nemôžu čítať a písať, v dôsledku čoho ich písomný právny úkon vyžadoval podľa § 40 ods. 6 Občianskeho zákonníka formu úradnej zápisnice. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď nepovažoval túto časť procesnej argumentácie za dôvodnú pre vyhovenie nároku uplatneného žalobou. Z dikcie § 40 ods. 6 Občianskeho zákonníka totiž nevyplýva, že by za osobu, ktorá nevie čítať alebo písať, bolo ex lege potrebné považovať aj nepočujúcu osobu. Pokiaľ by bolo zámerom zákonodarcu považovať nepočujúcu osobu za osobu, ktorej písomné právne úkony pre svoju platnosť nevyhnutne vyžadujú sprísnenú písomnú formu právneho úkonu v podobe úradnej zápisnice alebo iné osobitné náležitosti prejavu vôle, nepochybne by to vyplývalo z explicitného znenia ustanovenia upravujúceho formu právneho úkonu nepočujúcej osoby (ako je to napríklad obdobne uvedené v § 476d ods. 4 Občianskeho zákonníka). O potrebe rozlišovania medzi osobou, ktorá nemôže čítať alebo písať a osobou, ktorá je nepočujúca, pokiaľ ide o náležitosti právneho úkonu a osobitne prejavu vôle, svedčí i explicitné rozlišovanie týchto osôb v § 476c Občianskeho zákonníka a v § 476d ods. 4 Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú zákonné požiadavky pre prejav poslednej vôle týchto osôb. Okrem toho je potrebné podotknúť, že v konaní pred súdom nebolo zo strany žalobcov tvrdené a ani preukázané, že by žalobcovia pri iných právnych úkonoch zachovávali formu úradnej zápisnice podľa § 40 ods. 6 Občianskeho zákonníka, prípadne právne relevantným spôsobom spochybňovali platnosť iných úkonov, ktoré túto formu nespĺňali. Námietke neplatnosti kúpnej zmluvy pre nedodržanie sprísnenej písomnej formy právneho úkonu podľa § 40 ods. 6 Občianskeho zákonníka preto nebolo možné vyhovieť. 32. Ďalej žalobcovia odôvodňovali žalobou uplatnený nárok na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti poukazom na to, že pri uzatváraní kúpnej zmluvy zo dňa 9.5.2007 nebola dodržaná podmienka vážnosti vôle zmluvných strán, najmä žalobcov, uzavrieť zmluvný záväzok s právnym následkom prevodu vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti na žalovaného 1/. 33. Vážnosť vôle zmluvných strán je jednou zo základných náležitostí právneho úkonu. Právny úkon nie je urobený vážne, pokiaľ podľa objektívnych okolností konkrétneho prípadu konajúci nechcel svojím úkonom vyvolať právne následky, ktoré s takýmto prejavom vôle spájajú právne predpisy. V podmienkach prejednávanej veci teda bolo pre úspešnosť žalobcami uplatneného nároku potrebné preukázať, že prejav vôle žalobcov, realizovaný nielen samotným podpisom kúpnej zmluvy dňa 9.5.2007, ale aj ďalšími s tým priamo súvisiacimi úkonmi (vyplatenie sumy 211.475 Sk v prospech Hlavného mesta SR Bratislavy, ktoré umožňovalo prevod nehnuteľnosti, podpis návrhu na vklad, zabezpečenie potvrdenia od správcu bytu zo dňa 9.5.2007 o vyrovnaní zálohových platieb za služby ku dňu 30.4.2007, atď.) nepredstavoval výraz ich skutočnej vôle, v dôsledku čoho by bolo potrebné považovať kúpnu zmluvu za absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 34. V prejednávanej veci bola predmetom sporu konkrétne skutočnosť, či zmluvné strany vstúpili do vzájomného zmluvného vzťahu za účelom odplatného prevodu nehnuteľnosti v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov na žalovaného 1/ alebo za účelom poskytnutia pôžičky žalobcom od žalovaného 1/ (najmä pre potreby Y. N.) za súčasného zabezpečenia tejto pôžičky nehnuteľnosťou v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov (konkrétna povaha zabezpečovacieho inštitútu nebola žalobcami jednoznačne špecifikovaná ani preukazovaná). Z označených zmluvných záväzkov, tvrdených stranami sporu, bola súdu v konaní predložená iba kúpna zmluva zo dňa 9.5.2007, ktorá spĺňala všetky formálne i obsahové náležitosti kúpnej zmluvy v zmysle § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy. V konaní naopak nebol predložený žiaden konkrétny dôkaz preukazujúci uzatvorenie zmluvy o pôžičke, ani jej zabezpečenie predmetnou nehnuteľnosťou. Pokiaľ navyše ide o deklarovanú pôžičku, táto bola zo strany žalobcov vymedzená iba výškou poskytnutej sumy, bez bližšieho definovania podmienok jej splatnosti alebo iných práv a povinností vyplývajúcich z tohto zmluvného záväzku pre obe strany sporu. V konaní ďalej nebolo ani jednoznačne uvedené, či zabezpečenie záväzku vyplývajúceho z deklarovanej pôžičky malo mať povahu dohody o spätnom prevode vlastníckeho práva, zmluvy o budúcej zmluve, záložnej zmluvy k predmetnej nehnuteľnosti alebo zabezpečovacieho prevodu práva k nej (ktoré žalobcovia v konaní striedavo uvádzali), ktoré by navyše vyžadovali písomnú formu, pod sankciou absolútnej neplatnosti právneho úkonu pri jej nedodržaní a vo viacerých prípadoch tiež zápis predmetného práva do katastra nehnuteľností. Žiaden z označených úkonov nebol súdu predložený v listinnej podobe, ani nebol predložený žiaden iný konkrétny dôkaz, ktorý by preukazoval vážnu vôľu sporových strán na takomto dojednaní. 35. Ďalej je potrebné poukázať na to, že žalobcom sa v konaní pred súdom prvej inštancie v súvislosti s údajným uzatvorením zmluvy o pôžičke, napriek právnemu názoru odvolacieho súdu vyslovenému v predchádzajúcom rozhodnutí, nepodarilo preukázať účel deklarovanej pôžičky, ktorý by prispel k zvýšeniu dôveryhodnosti tvrdení žalobcov o skutočnej povahe zmluvného záväzku, ktorý sledovali nadviazaním zmluvných vzťahov so žalovaným 1/. Žalobcovia v konaní trvali na tom, že sumu 1.200.000 Sk si od žalovaného 1/ požičali za účelom pomoci Y. N., ktorý bol zadlžený. Pritom v konaní žalobcovia sami poukázali na to, že v rozhodnom čase Y. N. dlžil žalobcom skôr poskytnuté finančné prostriedky (podľa vlastného vyjadrenia žalobca 1/ požičal Y. N. postupne sumu 128.000 Sk, 150.000 Sk, 250.000 Sk, 70.000 Sk, teda spolu 598.000 Sk, na ktoré si museli žalobcovia tiež vziať úvery a pôžičky), a zároveň nepochybne vyšlo v konaní najavo, že žalobcovia tiež mali v danom čase vlastné dlhy (ako vyplývalo z prehľadu dlhov žalobcov voči rôznym finančným inštitúciám a súkromným osobám, založeného do súdneho spisu na účely rozhodnutia súdu o oslobodení žalobcov od poplatkovej povinnosti, v ktorom boli dlhy vyčíslené ku dňu 9.12.2009 na sumu 35.119,11 eura, a tiež z výpovedí svedkov v konaní pred súdom). Zvyšovanie svojho vlastného zadlženia v prospech tretej osoby, o ktorej žalobcovia museli nevyhnutne vedieť, že v rozhodnom čase nebola spôsobilá plniť viaceré, skôr splatné záväzky (aj voči žalobcom), totiž nemožno zdôvodniť žiadnym logickým spôsobom. Pokiaľ sa v tejto súvislosti žalobcovia odvolávali na to, že Y. N. bol ich blízky priateľ, ktorému dôverovali a formou pôžičky chceli pomôcť, toto tvrdenie nezakladá dôveryhodnosť žalobcami prezentovanej verzie, že právny vzťah medzi žalobcami a žalovaným 1/ mal povahu zmluvy o pôžičke (keďže finančné prostriedky, ktoré mali byť požičané Y. N., mohli byť nadobudnuté aj v súvislosti s predajom nehnuteľnosti), ale skôr svedčí o tom, že žalobcovia nepristupovali k ochrane vlastných práv a záujmov s potrebnou starostlivosťou a rozvážnosťou. Žalobcovia tiež nevysvetlili dôvod, pre ktorý sa nepokúsili získať finančné prostriedky na pomoc Y. N. z banky, keď deklarovali, že Y. N. potreboval finančné prostriedky súrne, pričom k uzatvoreniu kúpnej zmluvy so žalovaným došlo až dňa 9.5.2007 (tzn. niekoľko mesiacov po tom, ako Y. N. požiadal žalobcu 1/ o finančnú pomoc), a to napriek tomu, že aj na túto skutočnosť osobitne poukázal odvolací súd v predchádzajúcom rozhodnutí. Deklarovaný účel pôžičky teda neosvedčoval žalobcami tvrdenú povahu zmluvného záväzku medzi žalobcami a žalovaným 1/. Vážnu vôľu žalobcov pri uzatvorení kúpnej zmluvy nebolo možné jednoznačne potvrdiť ani vyvrátiť ani s ohľadom na obsah predzmluvných dojednaní strán sporu, keďže tento nebol v konaní pred súdom jednoznačne preukázaný, v tomto smere boli prezentované iba protichodné verzie strán sporu, bez podloženia týchto tvrdení konkrétnym nesporným dôkazom. 36. Kúpna zmluva bola žalobcom predložená na podpis na notárskom úrade JUDr. R. Q. a bola z ich strany bezvýhradne podpísaná. V konaní pred súdom žalobcovia trvali na tom, že nevedeli, že u notára podpisovali kúpnu zmluvu s právnym následkom prevodu vlastníctva k nehnuteľnosti v ich bezpodielovom spoluvlastníctve. Aj po uzatvorení kúpnej zmluvy však boli zo strany žalobcov realizované úkony, ktoré tiež nasvedčovali zámeru previesť vlastnícke právo. Týmito úkonmi bolo predovšetkým splatenie sumy 211.475 Sk v prospech Hlavného mesta SR Bratislavy (čím došlo k splneniu záväzku na zaplatenie celej kúpnej ceny nehnuteľnosti zo strany žalobcov podľa ustanovení kúpnej zmluvy medzi Hlavným mestom SR Bratislavou ako predávajúcim a žalobcami ako kupujúcimi, čo umožnilo výmaz záložného práva k nehnuteľnosti zapísaného v prospech Hlavného mesta SR Bratislavy a jej ďalší prevod bez zaťaženia záložným právom v čase do 10 rokov od uzavretia predmetnej zmluvy), vyžiadanie potvrdenia preukazujúceho splnenie podmienok pre zánik záložného práva listom žalobcov zo dňa 14.5.2007, vyplatenie nedoplatkov u správcu bytového domu, či podpis návrhu na vklad. Tvrdenie žalobcov o tom, že nevedeli, že na notárskom úrade podpisujú kúpnu zmluvu, tiež bolo potrebné hodnotiť s prihliadnutím na to, že žalobca 1/ na pojednávaní dňa 8.6.2011 sám uviedol, že pojmu kúpna zmluva rozumie. Nedostatok vážnej vôle bol ďalej v konaní odôvodňovaný tým, že žalobcovia boli pri podpise zmluvy na notárskom úrade v časovej tiesni. K tomu je potrebné opätovne poukázať na to, že časová tieseň žalobcov nebola preukázaná. Z vyjadrenia notárky JUDr. R. Q. zo dňa 1.9.2012 totiž vyplývalo, že úradné hodiny notárskeho úradu boli v rozhodnom období v pondelok až štvrtok v čase od 8.00 hod. do 18.00 hod. a v piatok v čase od 8.00 hod. do 16.30 hod., čo nezodpovedalo tvrdeniu žalobcov, podľa ktorých nemali dostatok času na oboznámenie sa so zmluvou, keďže museli kúpnu zmluvu uzatvoriť rýchlo, aby to stihli pred zatvorením notárskeho úradu, pričom zmluvu mali podpísať o 15.31 hod. V konaní tiež nebolo preukázané, že by boli žalobcovia k podpisu zmluvy v časovej tiesni nútení, a to či už zo strany žalovaného 1/ alebo iného tretieho subjektu. 37. Ďalšou skutočnosťou, od ktorej žalobcovia odvodzovali nedostatok vážnej vôle pri podpise kúpnej zmluvy, bola neprítomnosť V. U., osobnej asistentky a tlmočníčky žalobcov, pri podpise kúpnej zmluvy na notárskom úrade, čo malo za následok to, že nerozumeli jej obsahu. Žalobcovia, obdobne ako V. U., sa v konaní pred súdom zhodne vyjadrili, že V. U. na notárskom úrade pri podpise kúpnej zmluvy prítomná nebola, i keď nemožno opomenúť, že súdu predložený výkaz o odpracovaných hodinách osobnej asistencie V. U., svedčil o opaku, keď z neho vyplývalo, že dňa 9.5.2007 v čase od 14.00 hod. do 16.00 hod., t.j. v čase podpísania kúpnej zmluvy, vykonávala služby osobnej asistencie pre žalobkyňu 2/ s predmetom činnosti - dorozumievanie. S ohľadom na tvrdenia žalobcov a V. U., pri nespochybňovaní týchto vyjadrení zo strany žalovaných, však bolo možné v konaní vychádzať z toho, že V. U. pri podpise kúpnej zmluvy (napriek spornému zápisu vo výkaze o odpracovaných hodinách) prítomná nebola. Potom je však potrebné podotknúť, že žalobcovia v konaní dôveryhodne nevysvetlili dôvod, pre ktorý napriek tomu, že kúpnej zmluve údajne nerozumeli, nevyužili v súvislosti s jej podpisom služby osobnej asistencie tlmočníčky, ktorá by im obsah predmetnej zmluvy pretlmočila. Iba tvrdenie žalobcu 1/ na pojednávaní, podľa ktorého nevolal tlmočníčku z dôvodu, že mu Y. N. povedal, že to môže podpísať, nemožno považovať za postačujúce pre zdôvodnenie tohto prístupu žalobcov. K tomu je však zároveň nevyhnutné pripomenúť, že z vykonaného dokazovania tiež nepochybne vyplývalo, že žalobcovia nevyužívali služby osobnej asistencie tlmočníčky ani v prípade viacerých iných nimi uzatvorených právnych úkonov. Žalobca 1/ na pojednávaní dňa 23.9.2011 sám uviedol, že tlmočníčka nebola prítomná ani pri vybavovaní úveru vo Wüstenrot stavebnej sporiteľni, a.s., pri vybavovaní úveru v Istrobanke, vo Všeobecnej úverovej banke, Slovenskej sporiteľni a GE Money (v roku 2007), ani pri uzavretí podnájomnej zmluvy. Bez osobnej asistencie tlmočníčky teda boli zo strany žalobcov vykonávané i iné právne úkony presahujúce rámec každodenných rutinných činností. Tieto svojou povahou predstavovali právne úkony so závažnými právnymi následkami v majetkovej sfére žalobcov a nepochybne obsahovali obdobnú právnickú odbornú terminológiu, ako tomu bolo aj v prípade kúpnej zmluvy zo dňa 9.5.2007. Pokiaľ vyššie spomenuté právne úkony neboli žalobcami uzatvorené za osobnej asistencie tlmočníčky, ktorá by im pretlmočila ich obsah a význam, pričom v konaní nebolo zo strany žalobcov nikdy konštatované, že by tieto právne úkony mali byť neplatné z dôvodu, že nerozumeli ich obsahu, keď im tento nebol pretlmočený, potom zotrvávanie na argumentácii, že nevedeli, že podpisujú kúpnu zmluvu, a preto je táto neplatná v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, významným spôsobom koliduje s ich dlhodobým prístupom vo vzťahu k iným zmluvným záväzkom, ktoré na seba tiež dobrovoľne prevzali. Takýto odlišný prístup žalobcov vo vzťahu k právnym úkonom realizovaných z ich strany bez prítomnosti tlmočníčky nebol žalobcami v konaní objasnený žiadnym logickým spôsobom, naopak, neodôvodnené rozlišovanie medzi požiadavkami kladenými na platnosť právnych úkonov zo strany žalobcov nadbytočne zaťažilo ich vyjadrenia dojmom účelovosti, a tiež neprispelo k odstráneniu rozporov, ktorými bola poznačená podstatná časť ich procesnej argumentácie v konaní. 38. Žalobcovia v odvolaní ďalej namietali, že súd prvej inštancie pri zisťovaní skutkového stavu veci a jeho právnom posúdení nevzal dostatočným spôsobom do úvahy zdravotné znevýhodnenie žalobcov, keď priznal väčšiu váhu výpovediam svedkov, ktorí neboli odborne spôsobilí na posúdenie otázky následkov sluchového postihnutia žalobcov, pred odborným vyjadrením a výsluchom doc. M. a pred výpoveďou tlmočníčky V. U., ktoré sa v konaní ako jediné odborne spôsobilé osoby objektívne vyjadrili k povahe zdravotného znevýhodnenia žalobcov a ich schopnosti čítať a porozumieť písanému textu. Žalobcovia tiež namietali, že súd prvej inštancie sa so závermi vyplývajúcimi z uvedených dôkazov nedostatočne vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu práva žalobcov na spravodlivý proces. 39. K uvedenému je potrebné konštatovať, že žalobcovia v konaní nepochybne preukázali vážnosť svojho sluchového postihnutia a obmedzenia vyplývajúce z tohto zdravotného znevýhodnenia pre ich každodenný život, čo odvolací súd žiadnym spôsobom nespochybňuje. Pokiaľ však ide pôsobenie tohto zdravotného znevýhodnenia na spôsobilosť žalobcov na platné uzatvorenie kúpnej zmluvy, toto nezakladalo dôvod pre obmedzenie žalobcov v spôsobilosti na právne úkony rozhodnutím súdu, ani ako také bez ďalšieho nie je dôvodom, ktorý by zákon výslovne spájal s osobitnými požiadavkami kladenými na obsah či formu tohto právneho úkonu. Preto bolo platnosť kúpnej zmluvy potrebné posudzovať podľa všeobecných ustanovení o platnosti právnych úkonov, pod ktoré bolo nevyhnutné subsumovať individuálne okolnosti jej vzniku. Pokiaľ teda žalobcovia namietali nedostatok vážnej vôle ako dôvod neplatnosti kúpnej zmluvy podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, potom bolo z ich strany potrebné, aby preukázali deklarovaný nedostatok vážnej vôle vo vzťahu k rozhodnému času a konkrétnym okolnostiam vzniku kúpnej zmluvy; individualizácia podmienok uzatvorenia kúpnej zmluvy bola totiž kľúčová aj pri hodnotení unesenia dôkazného bremena žalobcov vo vzťahu ku skutkovým tvrdeniam, od ktorých odvodzovali dôvodnosť žalobou uplatneného nároku. 40. Súd prvej inštancie odkázal v súvislosti s hodnotením dôkazov vykonaných za účelom posúdenia vážnosti vôle žalobcov, s ohľadom na možnosť porozumenia kúpnej zmluve a jej právnym následkom, v podstatnom rozsahu aj na závery prijaté už v súvislosti s predchádzajúcimi rozhodnutiami vo veci samej, čo osobitne platilo aj vo vzťahu k hodnoteniu odborného vyjadrenia a výpovede doc. M., na ktoré sa žalobcovia v podanom odvolaní opakovane odvolávali, keďže v štádiu konania po vrátení veci odvolacím súdom na opätovné rozhodnutie neboli zo strany žalobcov prezentované tvrdenia, ani predložené dôkazy, ktoré by odôvodňovali potrebu odchýlenia sa od spôsobu, ktorým sa súd s uvedeným dôkazom vysporiadal. Súd prvej inštancie už v skoršom štádiu konania nepovažoval závery odborného posudku za dostatočné pre vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 9.5.2007, keďže na základe vyjadrení doc. M. nebolo objektívne (pre nedostatok informácií, keďže konkrétne okolnosti prejednávanej veci nepoznala) možné dospieť ku skutkovým záverom, ktoré by poskytli súdu relevantnú informáciu o skutočnej individuálnej schopnosti žalobcov v oblasti čítania s porozumením a pochopenia predmetných právnych vzťahov, a už vôbec nie vo vzťahu ku kúpnej zmluve, ktorá bola predmetom konania. K tomuto záveru bolo potrebné dospieť aj v odvolacom konaní po opätovnom prejednaní veci. Hoci uvedený odborný posudok, doplnený výpoveďou doc. M. v konaní pred súdom, výstižne a zrozumiteľne charakterizoval sluchové postihnutie žalobcov a jeho vplyv na život nepočujúcej osoby, tento nebol vyhotovený s prihliadnutím na konkrétne okolnosti dojednania a uzatvorenia kúpnej zmluvy zo dňa 9.5.2007. Zo záverov predmetného odborného vyjadrenia bolo možné konštatovať vysokú pravdepodobnosť, že žalobcovia neporozumeli obsahu celej kúpnej zmluvy (v zmysle každého jej ustanovenia), avšak prijať záver o tom, že žalobcovia nevedeli, že uzatvárajú kúpnu zmluvu, ktorej predmetom je odplatný prevod nehnuteľnosti v ich vlastníctve, by bolo aj s ohľadom na ostatné v konaní pred súdom produkované dôkazy, predčasný. Takýto záver vyplýva i z výpovede doc. M., v ktorej okrem iného uviedla, že zmluvy ako bola predmetná kúpna zmluva, podľa jej presvedčenia prelingválne sluchovo postihnutí bez prítomnosti osoby, ktorá ovláda posunkový jazyk, nie sú schopní plnohodnotne pochopiť; čo zo zmluvy pochopia a čo nie, bolo podľa nej zložité povedať, pretože to závisí od toho, či sluchovo postihnutí mali zmluvu s niekým prekonzultovanú, či vedeli o čo konkrétne ide; podľa doc. M. závisí miera schopnosti porozumenia čítaného textu od individuálnych schopností nepočujúceho a od konkrétnych okolností danej veci. Keďže tieto okolnosti neboli posudzované osobitne vo vzťahu ku kúpnej zmluve zo dňa 9.5.2007, v konaní nebolo možné založiť rozhodnutie o neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy len na všeobecných záveroch odborného posudku, doplnených výpoveďou doc. M., čo platí zvlášť v prípade, ak v konaní vyšlo nepochybne najavo, že žalobcovia dobrovoľne a opakovane vstupovali do početných zmluvných vzťahov s tretími subjektmi aj bez prítomnosti tlmočníka, pričom v súvislosti s týmito úkonmi nikdy ich neplatnosť pre neporozumenie obsahu či právnych následkov právneho úkonu nenamietali. 41. Súčasťou odvolacej argumentácie žalobcov v súvislosti s predmetným odborným vyjadrením bolo tiež tvrdenie, že záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobcov nie je možné považovať za osoby, ktoré nevedia čítať a písať, nemalo podklad vo vykonanom dokazovaní, keďže súdu predložili množstvo dôkazov, ktoré jednoznačne toto zdravotné znevýhodnenie žalobcov osvedčovali, a ak súd z týchto dôkazov nemal za preukázané, že diagnóza žalobcov odôvodňovala záver o tom, že sú osobami, ktoré nevedia čítať a písať, mal si na tento záver pribrať znalca alebo ďalšiu odborne spôsobilú osobu, ktorá by odborné závery doc. M. vyvrátila. K tejto časti procesnej argumentácie žalobcov je potrebné poznamenať, že súd prvej inštancie, ako ani odvolací súd, nepovažoval otázku, či sú žalobcovia osobami, ktoré nevedia čítať a písať, za spornú. Schopnosť žalobcov komunikovať, hoci obmedzene, bola v konaní preukázaná svedeckými výpoveďami (okrem opakovane potvrdenej osobnej komunikácie potvrdila komunikáciu so žalobcami aj prostredníctvom mobilného telefónu, SMS správ či e-mailov svedkyňa Y. F. na pojednávaní dňa 23.9.2011, svedkyňa V. U. potvrdila komunikáciu prostredníctvom SMS správ a e-mailov na pojednávaní dňa 16.11.2011, svedkyňa H. T. potvrdila telefonickú komunikáciu so žalobkyňou 2/ a aj osobnú komunikáciu bez tlmočníka so žalobcami na pojednávaní dňa 18.7.2012, svedok T. V. potvrdil osobnú komunikáciu bez tlmočníka na pojednávaní dňa 28.3.2012, atď.). To, že žalobcovia v obmedzenej miere touto schopnosťou disponovali, nebol záver kolidujúci so závermi vyplývajúcimi z odborného posudku a výpovede doc. M., a preto v tomto smere nebolo potrebné, aby súd nariadil vykonať znalecké dokazovanie, v rámci ktorého by bola skúmaná správnosť záverov označeného odborného posudku tak, ako na tom v odvolaní trvali žalobcovia. Súd prvej inštancie správnosť tohto posudku nikdy nespochybnil, a to, že jeho predloženie neviedlo ku konštatovaniu dôvodnosti žalobného nároku, nebolo možné hodnotiť ako nesúhlas či ignorovanie jeho záverov, ale ako výsledok hodnotenia relevancie jeho záverov s ohľadom na okolnosti, ktoré bolo potrebné nepochybne preukázať pre vyslovenie neplatnosti právneho úkonu, a to s prihliadnutím na okolnosti dojednania a uzatvorenia kúpnej zmluvy v rozhodnom čase a na ďalšie skutočnosti, ktoré v konaní vyplynuli z vykonaného dokazovania. 42. Vysloviť záver o neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu, že išlo o zastieraný právny úkon, keďže jeho účelom malo byť poskytnutie pôžičky a jej zabezpečenie nehnuteľnosťou, nebolo možné ani na podklade výpovedí svedkýň V. U. E. H. T. tak, ako to v odvolaní tvrdili žalobcovia. Podľa vyjadrení strán a Kataríny Vidovej, táto pri podpise kúpnej zmluvy prítomná nebola, ako nebola prítomná ani pri predchádzajúcich rokovaniach medzi účastníkmi kúpnej zmluvy. Podľa jej výpovede jej Y. N. oznámil, že žalobcovia podpísali kúpnu zmluvu; žalobkyňa 2/ jej tvrdila, že byt nepredali, že nevedeli, čo podpisujú, a že ten, kto byt kúpil im povedal, že je to do rezervy, a že ten byt nepredá. V ďalšej časti svojej výpovede tiež uviedla, že žalobcom prestala dôverovať po tom, ako zistila, že jej o viacerých vážnych veciach nepovedali, čo bol zároveň dôvod, pre ktorý ukončila poskytovanie osobnej asistencie žalobcom. Z výpovede V. U. teda vyplývalo, že táto disponovala iba sprostredkovanými informáciami, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou neboli úplné, sama im v plnom rozsahu nedôverovala, a preto jej výpoveď spornosť ohľadom vážnosti vôle žalobcov pri podpise kúpnej zmluvy neodstránila. Pokiaľ ide o výpoveď H. T., táto tiež nebola prítomná pri úkonoch súvisiacich s podpisom kúpnej zmluvy, informácie ohľadom právnych vzťahov účastníkov kúpnej zmluvy jej boli poskytnuté iba sprostredkovane. Svedkyňa opakovane pripustila existenciu zmluvy o pôžičke medzi žalobcami a žalovaným 1/, o čom sa podľa jej vyjadrení dozvedela od Y. N., žalovaného 1/, V. U. či V. T., zároveň však opakovane potvrdila i existenciu kúpnej zmluvy, a tiež uviedla, že žalobcovia presne vedeli, čo robili, vedeli, že si požičali peniaze, a tiež vedeli, že prepísali byt. Priamo žalobcovia jej povedali, že podpísali kúpnu zmluvu a nehnuteľnosť previedli tak, ako sa predtým dohodli so žalovaným 1/. Poukázala aj na to, že sama žalobcom nebola ochotná požičať peniaze, keďže v tej dobe, keď si chceli požičať, tam bolo samé klamstvo. Záverom svojej výpovede okrem iného konštatovala, že nemohla jednoznačne povedať, či boli tie peniaze požičané, žiadnu zmluvu o pôžičke nevidela. Svedecká výpoveď menovanej svedkyne, ktorá pripustila existenciu kúpnej zmluvy, rovnako ako pripustila existenciu zmluvy o pôžičke, a ktorá tiež poukázala na to, že v tvrdeniach žalobcov boli viaceré rozpory (klamstvá), teda tiež nepochybne nepotvrdila, že kúpna zmluva zo dňa 9.5.2007 predstavovala zastieraný právny úkon tak, ako na tom trvali žalobcovia v konaní pred súdom. 43. Úmysel uzatvoriť zmluvu o pôžičke nebolo možné jednoznačne vyvodiť ani z dojednanej výšky a splatnosti kúpnej ceny nehnuteľnosti. Hoci žalobcovia poukazovali na to, že znalecký posudok Ing. H. Z. č. 14/2007 zo dňa 13.2.2007 ohodnotil predmetnú nehnuteľnosť zaokrúhlene na sumu 2.400.000 Sk, pričom kúpna cena nehnuteľnosti bola určená na sumu 1.200.000 Sk, a tiež na spôsob úhrady kúpnej ceny (v dvoch splátkach pri súčasnom znížení kúpnej ceny o položky dojednané účastníkmi zmluvy), ani na základe týchto skutočností nebolo možné konštatovať, že kúpna zmluva v skutočnosti zastierala zmluvu o pôžičke. Na základe žalobcami namietaných skutočností bolo možné dospieť k záveru, že v súvislosti s uzatvorením predmetnej kúpnej zmluvy došlo k podhodnoteniu ceny predmetnej nehnuteľnosti v neprospech žalobcov, avšak išlo o zmluvné ustanovenie, ktoré bolo výsledkom dojednaní účastníkov zmluvného vzťahu a ako také nezakladalo neplatnosť kúpnej zmluvy. Dôkazom o existencii zmluvy o pôžičke mala byť aj skutočnosť, že žalobcom nebola vyplatená kúpna cena v plnej výške a jej vyplatenie v plnej výške nebolo preukázané ani žalovaným 1/, ktorého v tejto časti procesnej argumentácie zaťažovalo dôkazné bremeno. K tomu je potrebné uviesť, že nezaplatenie kúpnej ceny v plnej výške, resp. nepreukázanie toho, že kúpna cena bola v plnom rozsahu uhradená, by mohlo byť dôvodom pre konštatovanie, že žalovaný 1/ ako kupujúci si riadne nesplnil všetky svoje povinnosti vyplývajúce z kúpnej zmluvy (čo však tiež nebolo možné nepochybne vysloviť, keďže žalobcovia sami v konaní uviedli, že kúpna cena bola sčasti započítaná aj na iné dojednané plnenia, a to na výdavky spojené s prevodom nehnuteľnosti, úroky či splatenie skorších pôžičiek žalobcov), bez ďalšieho však nepredstavovalo nesporný dôkaz o tom, že strany uzatvorili zmluvu o pôžičke. Existenciu pôžičky ďalej nepreukazovala ani žalobcami uvádzaná skutočnosť, že po predaji predmetnej nehnuteľnosti, túto naďalej obývali do februára 2008 a za toto obdobie platili výdavky spojené s užívaním predmetnej nehnuteľnosti. Užívanie nehnuteľnosti a úhrada platieb s tým spojených totiž nepredstavuje výkon práv a povinností, ktorý by bol viazaný výlučne na vlastníctvo nehnuteľnosti, svoje opodstatnenie nadobúda aj pri iných formách právnych vzťahov k užívanej nehnuteľnosti. Rovnako existenciu zmluvy o pôžičke nepreukazovalo ani poukazovanie na to, že pri vybavovaní úveru vo Wüstenrot stavebnej sporiteľni, a.s. po prevode nehnuteľnosti bol ako záložca (predávajúci) označený žalovaný 1/. 44. Žalobcovia v odvolaní namietali aj rozsah vykonaného dokazovania a spôsob, akým súd prvej inštancie vyhodnotil závery z neho vyplývajúce. Konkrétne namietali, že súd prvej inštancie vôbec neprihliadol na dôkazy, ktoré by vzhľadom na odbornosť mali mať vyššiu dôkaznú silu. S touto odvolacou námietkou sa však odvolací súd nemohol stotožniť. V zmysle čl. 15 C.s.p. totiž dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. S ohľadom na uvedené nebolo v prejednávanej veci možné konštatovať, že odborné vyjadrenie a výsluch doc. M. mali vyššiu dôkaznú silu ako ostatné pred súdom vykonané dôkazy. Z priebehu celého konania, a tiež z odôvodnenia napadnutého rozsudku tiež nebolo možné konštatovať, že by súd prvej inštancie na tieto dôkazy v konaní neprihliadol. To, že vyjadrenia žalobcov, podložené listinnými dôkazmi, neviedli k určeniu, že predmetná nehnuteľnosť je v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov, nebol výsledok nedostatočného prihliadnutia súdu prvej inštancie na dôkazy, ktorým žalobcovia priznávali v konaní pred súdom vyššiu právnu silu ako ostatným predloženým dôkazom, ale právnym následkom neunesenia dôkazného bremena zo strany žalobcov v takej kvalite, aby bolo možné konštatovať, že žalobcovia dôveryhodným spôsobom preukázali dôvodnosť svojho nároku a odstránili rozpory, na ktoré poukázal už odvolací súd v predchádzajúcom rozhodnutí. 45. Uvedený záver nemohla zmeniť ani námietka žalobcov, podľa ktorej súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav veci z dôvodu, že odmietol vykonať dôkazy, ktoré navrhli vykonať žalobcovia po vrátení veci odvolacím súdom na opätovné prejednanie a rozhodnutie, a to konkrétne opätovný výsluch Kataríny Vidovej, výsluch E. H. a vykonanie znaleckého dokazovania - objektívneho testu miery sluchového postihnutia, konkrétne Otoakustické emisie - OAE a Evokované potenciály zo sluchovej dráhy ASSR. K tomu je potrebné uviesť, že dôkazy navrhované žalobcami vo fáze konania po vrátení veci odvolacím súdom na ďalšie konanie považoval aj odvolací súd za nehospodárne, najmä s poukazom na to, že bolo len veľmi málo pravdepodobné, že by vykonanie takto navrhovaných dôkazov mohlo prispieť k dôveryhodnému preukázaniu skutočností tvrdených žalobcami. Katarína Vidová už v konaní pred súdom prvej inštancie vypovedala, a tiež bolo v konaní predložené jej písomné vyjadrenie zo dňa 24.4.2012 a čestné vyhlásenie zo dňa 21.3.2013, pričom rozsah a obsah ňou uvádzaných tvrdení bolo možné považovať za vyčerpávajúci do takej miery, že viac nebolo možné očakávať, že by jej ďalší výsluch mohol významnejšie objasniť skutočnosti rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej; stranám navyše bola riadne poskytnutá možnosť v súlade so zásadami dokazovania klásť svedkyni otázky, ktorých zodpovedanie považovali pre rozhodnutie vo veci samej za dôležité, pričom toto svoje procesné oprávnenie strany aj realizovali, preto nezopakovanie jej výsluchu v konaní po vrátení veci na opätovné rozhodnutie nebolo možné považovať za procesné pochybenie súdu prvej inštancie. Od výsluchu E. H., matky žalobkyne 2/, tiež nebolo možné očakávať, že by podstatným spôsobom prispela k preukázaniu skutkových tvrdení žalobcov, od ktorých záviselo rozhodnutie vo veci samej, keďže nebola účastná rokovaní ani podpisu kúpnej zmluvy a disponovať mohla s najväčšou pravdepodobnosťou iba informáciami sprostredkovanými zo strany žalobcov, miera objektivity ktorých by bola nepochybne sporná. Navrhovaná svedkyňa tiež podala v predchádzajúcom priebehu konania písomné stanovisko, v dôsledku čoho bol jej výsluch pre ďalšie vedenie konania a rozhodnutie vo veci samej nadbytočný. 46. Súd prvej inštancie vyhodnotil ako nehospodárne a neúčelné aj nariadenie znaleckého dokazovania vykonaním objektívneho testu miery sluchového postihnutia, konkrétne napr. Otoakustické emisie - OAE a Evokované potenciály zo sluchovej dráhy ASSR. V tejto súvislosti poukázal na závery odvolacieho súdu v predchádzajúcom rozhodnutí a lekárske správy založené do súdneho spisu. S týmto záverom súdu prvej inštancie sa stotožnil aj odvolací súd. Vykonané listinné dôkazy, ktoré tvoria súčasť súdneho spisu (odborný posudok doc. M., lekárske správy, a pod.) preukazovali zdravotné postihnutie žalobcov dostatočným spôsobom a rovnaký záver by nepochybne vyplynul i z navrhovaného znaleckého dokazovania. V konaní však nebolo dobré možné predpokladať, že by takto navrhované dokazovanie mohlo podstatným spôsobom prispieť k preukázaniu individuálnej schopnosti či neschopnosti žalobcov porozumieť kúpnej zmluve zo dňa 9.5.2007 a jej právnym následkom, a to aj s prihliadnutím na všetky okolnosti súvisiace s procesom uzatvorenia predmetnej zmluvy, spôsobom jej dojednania a značný časový odstup od rozhodujúcich skutočností. Súčasne je potrebné dodať, že pokiaľ žalobcovia trvali na relevancii znaleckého dokazovania, ktorého vykonanie súdu prvej inštancie navrhovali, boli oprávnení predložiť súdu prvej inštancie súkromný znalecký posudok v zmysle § 209 C.s.p., k čomu však v konaní nedošlo. Iné dôkazy zo strany žalobcov predložené neboli, ani nebolo z ich strany navrhnuté vykonanie iného dokazovania, ktoré by objektívne mohlo prispieť k preukázaniu dôvodnosti podanej žaloby. 47. Na základe vyššie uvedených skutočností bolo v odvolacom konaní potrebné konštatovať, že absencia jednoznačného dôkazu nepochybne vylučujúceho prítomnosť vážnej vôle žalobcov v rozhodnom čase uzatvoriť kúpnu zmluvu a odplatne previesť nehnuteľnosť na žalovaného 1/ mala za následok, že súd prvej inštancie, viazaný prejednacím princípom sporového konania, správne konštatoval neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcov vo vzťahu k tvrdeniam, od ktorých odôvodňovali pre seba priaznivé právne následky, a preto v konaní nebolo možné vysloviť neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 9.5.2007 z dôvodov podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 48. Obdobne nebolo možné konštatovať neplatnosť tejto zmluvy ani podľa § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že by kúpna zmluva predstavovala právny úkon svojou povahou nedovolený, keďže jeho účelom malo byť obchádzanie ustanovení Občianskeho zákonníka o záložnom práve tak, ako na tom v konaní trvali žalobcovia. V konaní nebol nesporne preukázaný úmysel strán sporu uzatvoriť záložnú zmluvu za účelom zabezpečenia pôžičky poskytnutej žalobcom, nebola preukázaná existencia zmluvy o pôžičke, a preto tejto procesnej obrane žalobcov nebolo možné priznať v konaní úspech. 49. Žalobcovia v odvolaní tiež namietali, že súd prvej inštancie v priebehu konania nepreskúmal, či je alebo nie je predmetná nehnuteľnosť zaradená do konkurznej podstaty úpadcu - žalobcu 1/. Z obsahu súdneho spisu nepochybne vyplývalo, že súd prvej inštancie opakovane žiadal správcu konkurznej podstaty žalobcu 1/ v čase, keď bol na majetok žalobcu 1/ vyhlásený konkurz, o poskytnutie informácie o tom, či predmetná nehnuteľnosť patrí do majetku podliehajúceho konkurzu, pričom správca konkurznej podstaty ADVO INSOLVENCY, k. s. súdu prvej inštancie oznámil, že predmetná nehnuteľnosť nespĺňala podmienky zápisu do konkurznej podstaty žalobcu 1/. Námietka žalobcov o nedostatočnom zistení skutkového stavu veci teda ani v tomto smere nebola dôvodná. 50. Súčasťou odvolania žalobcov bolo aj tvrdenie, že súd prvej inštancie porušil právo na spravodlivý proces, ktorého súčasťou je právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Ani táto námietka žalobcov však nezakladala dôvodnosť podaného odvolania. Skutočnosť, že súd prvej inštancie v odôvodení napadnutého rozsudku vychádzal zo skutkového stavu zisteného aj pred zrušením prechádzajúceho prvoinštančného rozsudku (bez potreby osobitného vyjadrovania sa ku každej pripomienke strany či každému vykonanému dôkazu) a priamo odkazoval na závery vyslovené v rozhodnutí odvolacieho súdu, nemožno považovať za procesné pochybenie súdu, ktoré by zakladalo porušenie práva žalobcov na spravodlivý proces. V tejto súvislosti je predovšetkým potrebné uviesť, že súd prvej inštancie bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Tiež je potrebné poukázať na to, že konanie pred súdom prvej inštancie a konanie pred odvolacím súdom tvoria jeden celok, a s ohľadom na priebeh celého konania, závery vyslovené v predchádzajúcich meritórnych rozhodnutiach v tejto veci, ako aj s ohľadom na vlastné odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bolo možné konštatovať, že tento spĺňal náležitosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia podľa § 220 ods. 2 C.s.p. K tomu odvolací súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorým súd objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia a vysporiadal sa s dôvodnosťou relevantných argumentov strán sporu, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces. 51. Žalobcovia napadli odvolaním aj výroky II. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorými rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému 1/ a žalovanému 3/ priznal voči neúspešným žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalobcovia namietali, že v prejednávanej veci boli dané dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 C.s.p. Odvolací súd preskúmal napadnuté výroky o náhrade trov konania v zmysle uvedenej odvolacej námietky žalobcov a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie bol aj v tejto časti vecne správny. Rozhodovanie o nároku na náhradu trov civilného sporového konania sa primárne spravuje zásadou úspechu (zásadou zodpovednosti strany za výsledok konania) vyjadrenej v § 255 C.s.p. Aplikácia § 257 C.s.p., ktorý predstavuje výnimku z uplatňovania východiskového princípu pre rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania, vyžaduje existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pričom musí ísť o výnimočné okolnosti týkajúce sa konkrétneho konania alebo charakteru procesnej situácie, keďže predmetné ustanovenie má slúžiť predovšetkým na odstránenie neprimeranej tvrdosti zákona, resp. na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania alebo jeho výsledok. Zároveň platí, že pri hodnotení dôvodov osobitného zreteľa sa prihliada i na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové alebo iné pomery strán sporu, okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde či postoj strán v konaní. 52. Potreba aplikácie § 257 C.s.p. bola zo strany žalobcov odôvodnená poukazom na to, že v konaní boli preukázané rozpory vo výpovediach žalovaného 1/, ktorého konanie bolo navyše vysoko nemorálne, keď zneužil dôveru hendikepovaných ľudí na vlastné obohatenie; tiež bolo potrebné prihliadnuť na to, že veľké množstvo indícií nasvedčovalo tomu, že žalobcovia sa stali obeťou niečoho, čo pripomína praktiky bytovej mafie. K tomu je potrebné uviesť, že rozpory, ktoré sa podľa žalobcov vyskytli vo výpovediach žalovaného 1/ boli rovnako prítomné aj vo výpovediach žalobcov. V prejednávanej veci tiež nebolo preukázané, že konanie žalovaného 1/ bolo možné spájať s praktikami tzv. bytovej mafie. Pokiaľ ide o tvrdenie, že žalovaný 1/ zneužil dôveru žalobcov na vlastné obohatenie, k tomu je potrebné dodať, že v predchádzajúcom konaní bola táto skutočnosť spájaná skôr s konaním Y. N.. Vo vzťahu k žalovanému 1/ nebola táto skutočnosť osobitne preukazovaná. Pokiaľ ďalej išlo o rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania žalovaného 3/, žalobcovia uviedli, že nekonal úplne prezieravo, keď kupoval byt od schránkovej firmy, pričom vedel, že medzi nadobudnutím bytu schránkovou firmou a jej predajom uplynul čas len niekoľkých týždňov, čo bolo samo o sebe dostatočne podozrivé na to, aby žalovaný 3/ volil iný, opatrnejší postup, a preto navrhovali jeho nárok na náhradu trov konania priznať v menšej výške. S touto argumentáciou však tiež nebolo možné sa stotožniť, keďže žalobcami tvrdený nedostatočne opatrný prístup žalovaného 3/ v súvislosti s uzatvorením kúpnej zmluvy zo dňa 29.4.2008 nebol v konaní nielen preukázaný, ale tiež bez ďalšieho nezakladal dôvod, pre ktorý by spravodlivo prichádzalo do úvahy krátenie nároku na náhradu trov konania, v ktorom bol po procesnej stránke plne úspešný. Skutočnosti, ktoré uviedli žalobcovia v podanom odvolaní vo vzťahu k výrokom II. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie nemožno označiť za okolnosti svojou povahou výnimočné a preukázané do takej miery, aby bolo možné konštatovať, že v konaní by bolo nespravodlivé, keby súd priznal právo na náhradu účelne vynaložených trov konania tým, ktorí v prejednávanej veci dôvodne a procesne úspešne bránili svoje práva a právom chránené záujmy. Iné relevantné dôvody pre rozhodnutie podľa § 257 C.s.p. žalobcovia neuviedli. Preto odvolací súd napadnuté výroky II. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. 53. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému 1/ a žalovanému 2/, ktorí mali v odvolacom konaní plný úspech, nepriznal proti žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže im v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli. Žalovanému 3/ priznal proti žalobcom plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže mal v konaní o odvolaní proti napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie plný úspech. Pri rozhodovaní o priznaní nároku na náhradu trov odvolacieho konania nevzhliadol odvolací súd také dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by v súvislosti rozhodovaním o trovách odvolacieho konania odôvodňovali postup podľa § 257 C.s.p. 54. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).