Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/51/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1410208260 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Sedláčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1410208260.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a členiek senátu JUDr. Andrey Haitovej a JUDr. Marty Šašinkovej v právnej veci žalobcu: Hlavné mesto Slovenskej republiky, Primaciálne námestie 1, 814 99 Bratislava, IČO: 00 603 481 proti žalovanému: H. D.Ň., R. XXXX/XX, XXX XX U.-X. T., IČO: 17522277, zast.: Consilior Iuris s.r.o., Miletičova 23, 821 09 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 47 231 157 o zaplatenie sumy 1.266,21 eura s príslušenstvom a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV, č.k. 10Cb/367/2010-358 zo dňa 28.6.2017 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava IV, č.k. 10Cb/367/2010-358 zo dňa 28.6.2017 v napadnutej časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 710,98 eur a v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania p o t v r d z u j e . Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému vo výške 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti istiny 1.337,88 eura zastavil. Súčasne uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 710,98 eura a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 79,5 %. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 29.6.2010 domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 19.287,68 eura s príslušenstvom z titulu neuhradeného nájomného, ako aj z titulu bezdôvodného obohatenia. 3. Prvoinštančný súd uznesením č.k. 10Cb/367/2010-147 zo dňa 28.11.2012 zastavil konanie v časti istiny vo výške 16.683,59 eura v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby žalobcom. 4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania považoval za nesporné, že žalobca uzatvoril so žalovaným nájomnú zmluvu č. 8-93-0-188-8, ktorou žalobca ako prenajímateľ prenechal do dočasného užívania nehnuteľnosť - pozemok parc. č. XXXX/X žalovanému ako jednému z nájomcov s dohodnutou výškou nájomného v sume 200 Sk/m2/rok. Zmluva bola uzatvorená na dobu určitú od 1.1.1993 do 30.11.1997. Podľa čl. 4 tejto zmluvy mohol byť nájom predĺžený so súhlasom zmluvných strán, postupom stanoveným právnymi predpismi. Užívanie pozemku po uplynutí dohodnutej doby nemá účinky predĺženia nájomného vzťahu samo o sebe. Nebolo sporné, že žalovaný užíval predmet nájmu aj po skončení dohodnutej doby nájmu. Strany sporu neuzatvorili písomnú nájomnú zmluvu po skončení doby nájmu, pričom žalobca nepodal po skončení doby nájmu relevantný návrh na súd, ktorým by sa domáhal svojich práv voči žalovanému. 5. Spornou otázkou v spore bola otázka výšky úhrady za ďalšie užívanie predmetnej nehnuteľnosti, pričom žalobca si žalobou uplatnil nárok na odplatu vo výške 12,78 eura/m2/rok, nárok pritom označil ako bezdôvodné obohatenie. Uvedenú sumu pritom odvodil od ceny, za ktorú prenajímal obdobné pozemky v súlade s jeho internými pravidlami. 6. Súd prvej inštancie sa ako prvoradou zaoberal otázkou, či ustanovenie § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka má kogentný alebo dispozitívny charakter, pričom dospel k záveru, že sa jedná o kogentnú normu, a teda akékoľvek zmluvné odchýlenia od tejto normy sú neplatné. Vzhľadom na kogentnosť § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka považoval súd čl. 4 nájomnej zmluvy, v zmysle ktorého „po uplynutí dohodnutej doby užívanie pozemku nemá účinky predĺženia nájomného vzťahu samo o sebe“, za neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Na základe uvedené potom konajúci súd konštatoval, že nájomná zmluva uzatvorená medzi stranami sporu č. 8-93-0-188-8 sa teda obnovovala na každý ďalší rok, pričom žalovaný užíva nehnuteľnosť aj po skončení doby nájmu a žalobca nepodal relevantný návrh na súd, tak ako mu to umožňuje zákon. 7. Súd prvej inštancie považoval žalobu za dôvodnú len v časti uplatneného nároku za omeškané nájomné do výšky pôvodne dohodnutého nájomného vo výške 6,64 eura/m2/rok. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalovaný uhradil počas konania celú časť uplatneného nároku zodpovedajúcej práve sume 6,64 eura/m2/rok nájomného, prvoinštančný súd v tejto časti konanie zastavil na základe späťvzatia žaloby v uvedenej časti. Uhradením časti istiny v uvedenej časti žalovaný de facto uznal čiastočnú oprávnenosť žalobcom uplatneného nároku, čo zodpovedalo aj jeho procesnej obrane v časti výšky nájmu za predmetnú nehnuteľnosť. Súd zamietol žalobu v časti uplatneného nároku v sume presahujúcej 6,64 eura/ m2/rok nájomného do sumy 12,78 eura/m2/rok, ktorú si žalobca žalobou uplatnil. 8. Prvoinštančný súd priznal žalobcovi nárok na úhradu úroku z omeškania, ktorú si žalobca vyčíslil pevnou sumou vo výške 710,89 eura po uhradení časti istiny žalovaným, rovnajúcej sa výške pôvodne dohodnutého nájomného. Súd dospel k záveru, že žalobca pri jeho výpočte postupoval správne, keď začiatok plynutia omeškania s jednotlivými platbami stanovil od 16.5.2010 (výzva) do 8.4.2016, teda do zaplatenia, správne určil výšku úroku z omeškania 9% ročne, ako aj počet dní omeškania žalovaného. Žalobca si kapitalizované úroky z omeškania uplatnil len zo žalobcom uhradenej časti, teda časti, ktorá zodpovedala pôvodne dohodnutej cene za nájom vo výške 6,64 eura/m2/rok. 9. Proti tomuto rozsudku, proti jeho zaväzujúcej časti, ako aj proti výroku o trovách konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Uviedol, že žalobca v priebehu celého konania tvrdil, že žalovaný získal na jeho úkor bezdôvodné obohatenie. Na tomto základe žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy (výšku ktorej v priebehu konania upravil) a úrokov z omeškania. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však vyplýva, že žalovaný nezískal na úkor žalobcu bezdôvodné obohatenie, ale sporové strany majú aj naďalej nájomný vzťah vyplývajúci z opakovaného obnovovania nájomnej zmluvy. Žalovaný namietal, že žalobca si však v tomto konaní neuplatňoval priznanie nároku na prípadné neuhradené nájomné, ktoré je žalovaný povinný platiť v zmysle nájomnej zmluvy, ale žiadal vydanie bezdôvodného obohatenia. To, že nie je daný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje omeškanie s jeho vydaním a sankcie s tým spojené. Tým, že súd prvej inštancie rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania, porušil zásadu ne ultra petitum vyjadrenú v ustanovení § 216 CSP, pretože predmetom žaloby nebolo nájomné a ani príslušenstvo viazané na pohľadávku z titulu neuhradeného nájomného. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhoval, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietne. 10. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 6.9.2017 uviedol, že nesúhlasí s vyjadrením žalovaného, že skutočnosť, že nie je daný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje omeškanie s jeho vydaním a sankcie s tým spojené. Poukázal pritom na § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný bol vyzvaný na úhradu listom zo dňa 26.4.2010 a lehota na úhradu dlžnej sumy bola stanovená do dňa 15.5.2010. Žalovaný si v stanovenej lehote svoju povinnosť nesplnil. Zdôraznil, že najmä s ohľadom k tomu, že žalovaný zastáva názor, že nájomná zmluva sa obnovila, mal dodržiavať všetky jej ustanovenia a teda riadne a včas uhrádzať nájomné. Túto povinnosť si však neplnil, t.j, z jeho strany došlo k omeškaniu, pričom k úhrade dlžného nájomného došlo až po viac ako 5 rokoch od podania žalobného návrhu. Úrok z omeškania bol vyčíslený v súlade so žalobným návrhom a v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojitosti s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., bol vyčíslený len zo sumy úhrady žalovaného (teda z výšky nájomného) a nie zo žalobcom uplatňovanej dlžnej sumy. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhoval, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. 11. Žalovaný vo svojej replike zo dňa 22.9.2017 zotrval na svojich argumentoch uvádzaných v odvolaní. 12. Žalobca v písomnom stanovisku zo dňa 16.10.2017 zopakoval svoje tvrdenie uvedené vo vyjadrení k odvolaniu. 13. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo a odvolanie bolo podané v rámci účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, avšak o odvolaní rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok dňa 1.7.2016, a preto postupoval podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok s poukazom na § 470 ods. 1, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 14. Odvolací súd prejednal vec podľa § 379 - 380 CSP a dospel k záveru, že rozsudok je v napadnutej časti vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec posúdil správne aj po právnej stránke. 15. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré považuje za vecne správne a v súlade s § 220 ods. 2 CSP. 16. Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva. 17. Podľa § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní, ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo do zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 18. Odvolací súd poznamenáva, že predmetom súdneho konania je nárok žalobcu na zaplatenie peňažnej sumy s príslušenstvom, teda s príslušným úrokom z omeškania. Právne posúdenie daného nároku prináleží súdu a právne posúdenie strán sporu nie je pre súd záväzné. Z hľadiska priznania príslušenstva k istine, nie je podstatné právne posúdenie nároku ako bezdôvodného obohatenia alebo zmluvného plnenia, podstatná je skutočnosť, že ide o peňažné plnenie, s úhradou ktorého sa dlžník dostal do omeškania. Vzhľadom na uvedené nie je možné stotožniť sa s názorom žalovaného, že v danom prípade rozhodol súd „ultra petitum“, pretože žalobca si žalobou zo dňa 14.6.2010 uplatnil nárok na zaplatenie konkrétnej peňažnej čiastky spolu s príslušenstvom. 19. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, preskúmajúc ho v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 20. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP, tak že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. 21. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).