Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15Co/84/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1414207912 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1414207912.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: K. F. , narodený dňa XX.X.XXXX, trvale bytom X., Y. č. XXX/XX, zastúpený Mgr. Martin Majerčík, advokát, Bratislava, Krajinská č. 30, proti žalovanému: A.. C. D. , narodený dňa XX.X.XXXX, trvale bytom Y. č. XXX, o zaplatenie X.XXX,XX € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 25. januára 2017, č.k. 22 C 141/2014-94, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 25. januára 2017, č.k. 22 C 141/2014-94, p o t v r d z u j e . II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 25. januára 2017, č.k. 22 C 141/2014-94, vyhovel žalobe žalobcu, keď žalovaného zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu vo výške X.XXX,XX € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.129,03 € od 21.12.2013 do zaplatenia, zo sumy 500,- € od 21.1.2014 do zaplatenia, zo sumy 500,- € od 21.2.2014 do zaplatenia a zo sumy 500,- € od 21.3.2014 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 40 ods. 1, ods. 2, § 685 ods. 1, § 710 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a vecne tým, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že dňa 20.12.2010 došlo medzi pôvodnou majiteľkou bytu (Z. K., v zastúpení J.. J. K.) a žalovaným k uzavretiu písomnej nájomnej zmluvy, predmetom ktorej bol nájom bytu č. X v L., na ulici V. O. č. XX. V zmysle uvedenej nájomnej zmluvy bol žalovaný povinný platiť prenajímateľovi nájomné vo výške 500,- € mesačne vždy k 20. dňu v mesiaci. Zmluva bola uzatvorená na dobu 10 rokov, pričom zmluvný vzťah vznikol ku dňu 20.12.2010. Príklepom na dobrovoľnej dražbe dňa 23.10.2013 nadobudol žalobca vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti. Udelením príklepu na dražbe vstúpil žalobca, ako nový majiteľ, do nájomného vzťahu predchádzajúceho vlastníka. Súd prvej inštancie konštatoval, že z výsluchu svedka J.. J. K. vyplýva, že po dražbe sa stretol so žalobcom, pričom na tomto stretnutí sa riešilo okrem iného aj to, či môže v predmetnom byte zostať bývať žalovaný. Keďže sa nezhodli na komunikácii, do tohto procesu vstúpil pán H. Y.. Z listinných dôkazov mal ďalej súd prvej inštancie za preukázané, že pán H. Y. predložil, ako splnomocnený zástupca žalovaného, žalobcovi žiadosť o užívanie nehnuteľnosti zo dňa 13.12.2013, v ktorej žalovaný žiadal, aby mu bolo umožnené aj naďalej nehnuteľnosť užívať na základe nájomnej zmluvy. Žalovaný síce najskôr v konaní rozporoval, že by takúto žiadosť a plnomocenstvo pánovi Y. podpísal, avšak následne na pojednávaní konanom dňa 25.1.2017, po výsluchu svedka pána K., uviedol, že pán Y. mal od neho plnú moc aj s predmetnou žiadosťou, avšak potom žalovaný uviedol, že pánovi Y. udelil plnú moc len na ukončenie nájmu. Z predloženého plnomocenstva pre H. Y. vyplýva, že žalovaný ako nájomca bytu č. X v L. na ulici V. O. na základe nájomnej zmluvy z 20.12.2010 splnomocnil pána Y. na rokovania a akékoľvek úkony spojené s nájomnou zmluvou a uplatnením si nároku z nej. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný nesplnomocnil H. Y. len na ukončenie nájmu bytu, ale na akékoľvek úkony spojené s nájomnou zmluvou a uplatnením si nároku z nej. Bolo v záujme žalovaného zistiť si, či H. Y. skutočne ukončil nájomnú zmluvu, tak ako sa údajne ústne dohodli. Nečinnosť žalovaného v tomto smere nemôže byť na ujmu žalobcovi. V súvislosti s poukazom žalovaného na tzv. opciu (čl. V bod 2 nájomnej zmluvy) ktorú nevyužil, a teda pôvodnú majiteľku bytu ani nikdy nepožiadal o možnosť uvoľnenia bytu, súd prvej inštancie poukázal na výpoveď svedka pána K., ktorý uviedol, že žalovaný požiadal o uvoľnenie bytu ako aj na skutočnosť, že žalovaný uzavrel zmluvu s pôvodnou majiteľkou 20.12.2010 a v priebehu roku 2013, po dražbe nehnuteľnosti, na základe ktorej sa stal vlastníkom bytu žalobca, sa svedok J.. K. stretol so žalobcom a riešili spolu aj možnosť ďalšieho nájmu bytu zo strany žalovaného. Pokiaľ žalovaný uviedol, že byt reálne nikdy nevyužíval, súd prvej inštancie konštatoval, že na vznik nájomnej zmluvy nie je potrebné, aby došlo k reálnemu odovzdaniu predmetu nájmu do užívania nájomcovi. Odovzdanie je plnením z nájomnej zmluvy, nie aktom, ktorým zmluva vzniká. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia ďalej uviedol, že nájom bytu dohodnutý na dobu určitú je možné ukončiť tromi spôsobmi a to písomnou dohodou medzi prenajímateľom a nájomcom, jednostranným právnym úkonom - písomnou výpoveďou alebo uplynutím doby, na ktorú bola zmluva uzavretá. Keďže nájomná zmluva medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá v písomnej forme, jej zmeny, doplnky prípadne zrušenie bolo možné s ohľadom na ustanovenie § 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka urobiť len písomnou formou. Pokiaľ by sa aj žalobca so žalovaným, resp. pánom Y. či pánom K., dohodli ústne na ukončení nájomnej zmluvy, takýto úkon by bol absolútne neplatným právnym úkonom, keďže nebola dodržaná forma úkonu, ktorú vyžaduje zákon. Pokiaľ chcel žalovaný ukončiť nájom bytu, bolo potrebné, aby tak urobil v písomne forme. Ak k dohode so žalobcom nedošlo, žalovaný mal možnosť formou jednostranného právneho úkonu - písomnej výpovede ukončiť nájomnú zmluvu a túto doručiť na adresu žalobcu. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaný neplatil nájomné z nájomnej zmluvy zo dňa 20.12.2010, do ktorej práv a povinností v dôsledku dražby vstúpil žalobca, za obdobie od 24.10.2013 do 31.10.2013 vo výške 129,03 € (alikvotná čiastka z výšky mesačného nájmu), od 1.11.2013 do 30.11.2013 vo výške 500,- €, od 1.12.2013 do 31.12.2013 vo výške 500,- €, od 1.1.2014 do 31.1.2014 vo výške 500,- €, od 1.2.2014 do 28.2.2014 vo výške 500,- €, od 1.3.2013 do 31.3.2014 vo výške 500,- €, teda až do ukončenia nájomnej zmluvy výpoveďou zo strany žalobcu, preto zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej istiny. Žalovaný sa dostal s plnením peňažného dlhu do omeškania, preto ho súd prvej inštancie zaviazal aj na zaplatenie úrokov z omeškania, vždy odo dňa nasledujúceho po splatnosti nájomného. 1.2. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v celom jeho rozsahu, podal včas odvolanie žalovaný. Vytýkal súdu prvej inštancie, že neprihliadol na výpoveď svedka J.. J. K., ktorý problém s údajným prenájmom bytu objasnil a potvrdil, že žalovaný predmetnú nehnuteľnosť nikdy neužíval a opciu, ktorú si uplatnil, následne odvolal. Podľa žalovaného z výpovede svedka J.. K. vyplýva, že zabezpečil vypratanie a odovzdanie bytu v požadovanej lehote. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie mal rozhodnutie pripravené bez toho, aby sa výpoveďou svedka J.. J. K. zaoberal, keďže ihneď po jeho vypočutí vyhlásil rozsudok. Vytýkal súdu prvej inštancie, že nevypočul svedka H. Y., ktorý môže dosvedčiť, že žalobcu informoval o rozhodnutí žalovaného nevyužívať a odvolať písomnú opciu. Podľa žalovaného neexistuje relevantný dôvod, na základe ktorého by bol žalovaný povinný platiť nájom za nehnuteľnosť, ktorú nikdy nevyužíval a opciu na využívanie ktorej riadne odvolal. Túto skutočnosť podľa žalovaného vo svojej výpovedi potvrdil svedok J.. K.. Odvolateľ poukázal na to, že žiadnym spôsobom neovplyvnil a nezdržal prevzatie a užívanie nehnuteľnosti žalobcom ako nadobúdateľom nehnuteľnosti. Podľa žalovaného súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, avšak nesprávne rozhodol, keď ho zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcovi žalovanú istinu spolu s úrokom z omeškania. Navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu žalobcu zamietol. 3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Uviedol, že sa stotožňuje s rozsudkom súdu prvej inštancie v celom rozsahu, tento vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie, dostatočne zistil skutkový stav, správne zohľadnil všetky dôkazy a okolnosti a vyniesol spravodlivé rozhodnutie. Poukázal na to, že žalovaný v odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by neboli prejednané v konaní pred súdom prvej inštancie, naopak ďalej zavádza súd bezpredmetnými a nepravdivými tvrdeniami. Podľa žalobcu je výsluch svedka pána Y., vzhľadom na vykonané dokazovanie, bezpredmetný, žalobca poukázal i na to, že výsluch tohto svedka žalovaný nenavrhol a to počas celého konania pred súdom prvej inštancie. Podľa žalobcu žalovaný odvolaním spôsobuje prieťahy v konaní, čím sa snaží vyhnúť právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia. Žalobca poukázal aj na formálne nedostatky podaného odvolania v časti nesprávnej formulácie odvolacieho petitu. Navrhol odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. 4. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu už nevyjadril. 5. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 22. mája 2019; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 6.1. Žalobca sa predmetným žalobným návrhom (po pripustení zmeny petitu žaloby na pojednávaní dňa 7.3.2016) domáhal voči žalovanému zaplatenia istiny vo výške 2.629,03 € s príslušenstvom, ako aj náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že príklepom na dobrovoľnej dražbe dňa 23.10.2013 nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti, a to bytu č. X v L., na ulici V. O. č. XX. Dňa 20.12.2010 uzatvoril žalovaný ako nájomca zmluvu o nájme vyššie uvedeného bytu s právnym predchodcom žalobcu, prenajímateľom, Z. K., zastúpenou J.. J. K.. Udelením príklepu na dražbe vstúpil žalobca, ako nový majiteľ, do nájomného vzťahu predchádzajúceho vlastníka. Nájomný vzťah trval naďalej a žalovaný sa v zmysle zmluvy o nájme bytu zo dňa 20.12.2010, časť 3, článok XIII ods. 1, ods. 2 zaviazal uhrádzať nájomné vo výške 500,- € mesačne vždy k 20-temu dňu príslušného kalendárneho mesiaca. Žalovaný nájomné neuhrádzal, preto mu žalobca zaslal listom zo dňa 5.2.2014 výpoveď nájomnej zmluvy podľa § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka s tým, že nájom bytu mal skončiť k 31.3.2014. Žalovaný neuhradil žalobcovi nájom v celkovej výške 2.629,03 € za obdobie od 24.10.2013 do 31.10.2013 vo výške 129,03 € (alikvotná čiastka z výšky mesačného nájmu), ďalej za mesiace 11/2013, 12/2013, 1/2014, 2/2014 a 3/2014, každý mesiac po 500,- €. 6.2. V danom spore vykonal súd prvej inštancie všetko navrhované dokazovanie, ktoré bolo potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 C.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, keď na prejednávaný prípad použil ustanovenia § 40 ods. 1, ods. 2, § 680 ods. 2, § 685 ods. 1, § 710 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a správne ustálil, že žalobca má voči žalovanému nárok na zaplatenie žalovanej istiny vo výške 2.629,03 € titulom nájomného, keď žalovaný uzatvoril s právnym predchodcom žalobcu nájomnú zmluvu, podľa ktorej sa zaviazal platiť mesačné nájomné vo výške 500,- €, pričom na žalobcu prešli všetky práva a povinnosti prenajímateľa, plynúce z tejto nájomnej zmluvy. Svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobe vyhovel, súd prvej inštancie aj riadne odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania. 6.3. Odvolateľ v odvolaní namietal uloženie povinnosti platiť nájom za nehnuteľnosť, ktorú nikdy neužíval a opciu, využívanie ktorej riadne odvolal. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že odvolateľ v konaní nerozporoval, že nájomnú zmluvu k bytu č. 4 v L. na ul. Ľ. O. č. XX uzatvoril, namietal však, že byt nikdy neužíval, preto nemá povinnosť platiť za byt nájomné. Správne na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie ustálil, že dňa 20.12.2010 došlo medzi pôvodnou majiteľkou bytu (Z. K., v zastúpení J.. J. K.) a žalovaným k uzavretiu písomnej nájomnej zmluvy, predmetom ktorej bol nájom bytu č. X v L., na ulici V. O. č. XX. V zmysle uvedenej nájomnej zmluvy bol žalovaný povinný platiť prenajímateľovi nájomné vo výške 500,- € mesačne vždy k 20. dňu v mesiaci. Zmluva bola uzatvorená na dobu 10 rokov, pričom zmluvný vzťah vznikol ku dňu 20.12.2010. Príklepom na dobrovoľnej dražbe dňa 23.10.2013 nadobudol žalobca vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti. Udelením príklepu na dražbe vstúpil žalobca, ako nový majiteľ, do nájomného vzťahu predchádzajúceho vlastníka. Odvolací súd ďalej z nájomnej zmluvy zistil, že podľa článku V. bod 2 nájomnej zmluvy mal nájomca právo začať bytové priestory užívať do 7 dní odo dňa písomného oznámenia prenajímateľovi o začatí užívania bytových priestorov a prenajímateľ sa zaviazal byt nájomcovi sprístupniť v stanovenej lehote. Toto zmluvné ustanovenie však nemá žiadny vplyv na skutočnosť, že žalovaný sa uzatvorením nájomnej zmluvy dňa 20.12.2010 stal uvedeným dňom nájomcom bytu č. X v L. na ul. Ľ. O. s povinnosťou platiť mesačné nájomné vo výške 500,- €, a to vždy k 20. dňu príslušného kalendárneho mesiaca. Práva a povinnosti z uvedenej nájomnej zmluvy prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti prešli na jej nového vlastníka, žalobcu (§ 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Až písomnou výpoveďou nájmu zo strany žalobcu došlo ku skončeniu nájmu žalovaného, a to ku dňu 31.3.2014. Existencia nájomného vzťahu a plnenie povinností z neho vyplývajúcich (v tomto prípade povinnosť platiť nájomné) nie sú podmienené užívaním prenajatého bytu, nájomca je povinný plniť si povinnosti vyplývajúce z nájomnej zmluvy aj v prípade, ak byt neužíva. Žalovaný tak bol povinný platiť nájomné v zmysle nájomnej zmluvy a to až do skončenia nájmu výpoveďou. Existenciu nájomného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným nepoprel ani svedok J. K.. Keďže v konaní bola jednoznačne preukázaná existencia nájomného vzťahu medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom k dotknutému bytu v žalovanom období, výpoveď svedka H. Y. bola, podľa názoru odvolacieho súdu, nadbytočná. 6.4. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nie je dôvodná námietka odvolateľa, podľa ktorej súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, avšak zo skutkových zistení vyvodil nesprávny právny záver, keď zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom. Žalovaný bol podľa čl. XIII. bod 1 nájomnej zmluvy povinný platiť prenajímateľovi nájomné, zahŕňajúce aj úhrady za služby spojené s užívaním bytu. Povinnosť nájomcu platiť nájomné vyplýva aj z ustanovenia § 685 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého prenajímateľ prenecháva byt do užívania nájomcovi za nájomné, ide teda o odplatný právny vzťah. Na povinnosť nájomcu platiť nájomné nemá vplyv skutočnosť, či nájomca byt užíva alebo nie. Odvolacia námietka žalovaného, že byt neužíval, tak nie je právne významná. 7. Obsah odvolania žalovaného vo vzťahu k výroku napadnutého rozsudku, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.629,03 € s príslušenstvom, nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého výroku predmetného rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v nich uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, postupom podľa § 387 ods. 1 C.s.p., ako vecne správny potvrdil. 8. Odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. napadnutý rozsudok aj vo výroku o náhrade trov konania (§ 367 ods. 2 C.s.p.), pretože žalovaný podal odvolanie aj voči tomuto výroku, avšak odvolanie vo vzťahu k výroku o trovách vôbec nezdôvodnil, a preto odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku, keď žalobca odvolanie nepodal. Odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.). 9. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného namietal formálne nedostatky podaného odvolania v časti nesprávnej formulácie odvolacieho petitu. Odvolací súd uvádza, že postupujúc v súlade s ustanovením § 124 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého každé podanie sa posudzuje podľa jeho obsahu, ustálil, že odvolateľ sa domáha zmeny rozsudku súdu prvej inštancie a zamietnutia žaloby. 10. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobca mal v odvolacom konaní plný úspech, preto má aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 11. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).