Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Cob/206/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1414213611 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Břoušková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1414213611.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Břouškovej a členiek senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a JUDr. Ľubice Kriškovej, v právnej veci žalobcu: AF REALITY II, a.s., Krajinská 32, 921 01 Piešťany IČO: 35 964 391, zast.: JUDr. Irena Sopková, s.r.o., Hlavná 25, 040 01 Košice, IČO: 48 301 728, proti žalovanému: F. M. Servis s.r.o., Pod Rovnicami 65, 841 04 Bratislava, IČO: 35 764 350, zast.: Advokátska kancelária ECKER - KÁN & PARTNERS, s.r.o., Nám. Martina Benku 9, 811 07 Bratislava, IČO: 35 886 625, o zaplatenie 15.903,26 Eur na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 10Cb/272/2014-168 zo dňa 12.7.2018, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č.k. 10Cb/272/2014-168 zo dňa 12.7.2018 p o t v r d z u j e . Žalovanému priznáva voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania vo výške 100%, ktorú je povinný zaplatiť žalobca. 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 20.08.2014 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 15.903,26 Eur. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol nájomný vzťah na dobu určitú, a to Zmluvou o nájme nebytových priestorov a Dodatkom ku Zmluve. Nájomný vzťah bol ukončený dňa 30.04.2014. Žalovaný ako nájomca bol povinný platiť za prenajaté nebytové priestory nájomné a odplatu za služby spojené s nájmom. Kontrolou účtovníctva žalobca zistil, že žalovaný si neplnil svoje záväzky, preto dňa 24.04.2014 vyzval žalovaného k úhrade dlžnej sumy. žalovaný bol povinný v lehote splatnosti uhradiť vystavené faktúry za nájomné č. VF 14066 na sumu 5.446,25 Eur splatná 16.02.2014 neuhradené 5.446,25 Eur, č. VF 14125 na sumu 5.446,25 Eur, splatná 15.03.2014 neuhradené 5.522,50 Eur, č. VF 14183 na sumu 5.522,50 Eur splatná 07.04.2014 neuhradené 5.522,50 Eur. Voči vydanému platobnému rozkazu č.k. 36 Rob/358/2014-56 podal žalovaný odpor, v ktorom uviedol, že žalobca nemá nárok na zaplatenie žalovanej sumy, nakoľko pohľadávka žalobcu neexistuje. Tvrdenie žalobcu, že zmluvný vzťah založený Zmluvou bol ukončený až dňa 30.04.2014 je nepravdivé. Nájom predmetných nebytových priestorov bol platne a účinne ukončený ku dňu 31.01.2014. Jednostranným právnym úkonom žalovaného bola dňa 27.06.2013 podaná výpoveď zo Zmluvy, a to v zmysle ustanovenia článku 9 bod 9.2. Zmluvy. Žalobca napriek ukončeniu zmluvy žalovanému vystavoval faktúry za nájom. Predmetné žalované faktúry č. VF 14066, č. VF 14125 č. VF 14183 žalovaný žalobcovi vracal ako neodôvodnené s tým, že ich neuznáva. Nakoľko bol nájom predmetných nebytových priestorov nesporne ukončený dňa 31.01.2014, žalobcovi nemohol vzniknúť nárok na zaplatenie nájomného za mesiace február, marec a apríl 2014. Vo vyjadrení k odporu žalobca uviedol, že žalovaný zaslal žalobcovi list, v ktorom uviedol, že nájom nebytových priestorov vypovedá v zmysle zmluvy, výpovedná lehota v trvaní šesť mesiacov začína plynúť dňom 01.07.2013 a platnosť zmluvy končí dňom 31.12.2013. Žalobca žalovanému oznámil, že výpoveď neakceptuje a trvá na ukončení nájomného vzťahu uplynutím dojednaného času, t.j. dňa 30.04.2014 v súlade s § 9 ods. 1 z. č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. V ďalšom konaní žalobca od tohto spôsobu procesného útoku spočívajúceho v tvrdení, že trvá na ukončení nájomného vzťahu uplynutím dojednaného času upustil, čo potvrdila právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní konanom 23.11.2017. Svoj procesný útok žalobca zmenil tým spôsobom, že písomná výpoveď žalovaného z 27.06.2013 bola žalobcovi doručená 28.06.2013, pričom žalovaný nemal predmet nájmu - nebytové priestory vypratať a užíval ich aj nasledujúce obdobie. Medzi stranami sporu bol 30.04.2014 uzavretý preberací protokol, na základe ktorého boli predmetné priestory dňa 30.04.2014 žalobcom aj prevzaté, preto fakturácia za prenájom je oprávnená a žalovaný nájom mal uhradiť. Žalobca poukázal na § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý sa vzťahuje aj na nebytové priestory, podľa ktorého ak nájomca užíva priestory aj po skončení nájmu a prenajímateľ nepodá návrh na vypratanie nehnuteľnosti na súde do 30 dní obnovuje sa nájomná zmluva za tých istých podmienok za akých bola dojednaná pôvodne. Žiadna žaloba však podaná nebola, teda nájom sa obnovil na 1 rok avšak vzhľadom na to, že žalobca si priestory 30.04. 2014 prevzal a súhlasil s tým, uplatnil si nájomné iba po dobu, kedy došlo ku skutočnému prevzatiu priestorov. K pôvodnému procesnému útoku spočívajúcom v tvrdení, že skončenie nájmu nebytových priestorov zo strany žalovaného písomnou výpoveďou so 6 mesačnou výpovednou dobou je v rozpore so zákonom č. 116/1990 Zb. sa vyjadril žalovaný na pojednávaní konanom 23.11.2017 pričom uviedol, že Občiansky zákonník ustanovuje, že nájom sa skončí uplynutím doby na ktorú bol dohodnutý, pokiaľ sa strany nedohodnú inak. Zákon v nijakom ustanovení skončenie nájmu dohodou nezakazuje, pokiaľ sa účastníci zmluvného vzťahu dohodli na skončení nájmu výpoveďou a táto bola podaná a platne doručená zo strany žalobcu akceptovaná. Je treba pritom rešpektovať aj zmluvnú slobodu a zásadu pacta sund servanta. Žalovaný dal do pozornosti rozhodnutie NS ČR zo dňa 25.02.2013 č. 28Cbo/2485/2005, z ktorého vyplýva, že „Zákon o nájme nebytových priestorov upravuje výpovedné dôvody pre prípad skončenia nájomného vzťahu pred uplynutím doby na ktorú bol dohodnutý“. Nemožno však vyvodiť, že by sa nájomný vzťah na dobu určitú nemohol skončiť pred uplynutím dohodnutej doby inak ako výpoveďou prenajímateľa a nájomcu z dôvodov upravených v tomto zákone. Nejde teda o ustanovenie kogentné v tom zmysle slova, že by boli vylúčené iné spôsoby zániku nájomného vzťahu, o čom svedčí aj skutočnosť, že zákon o nájme nebytových priestorov upravuje aj iné spôsoby zániku nájmu, pri ktorých nerozlišuje či ide o nájom dohodnutý na dobu určitú alebo neurčitú. K druhej línii procesného útoku žalobcu s právnym odôvodnením, že nájomný vzťah sa medzi stranami obnovil v zmysle § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa žalovaný vyjadril písomne, podaním zo dňa 05.03.2018. V tomto vyjadrení žalovaný uviedol, že ustanovenie § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka nie je možné aplikovať v danej právnej situácií. Predmetné ustanovenie sa viaže k predchádzajúcemu ods. 1 predmetného § 676 Občianskeho zákonníka: „Nájom sa skončí uplynutím doby, na ktorú sa dojednal, ak sa prenajímateľ nedohodne s nájomcom inak“, pričom nie je možné ho vyňať z kontextu právnej úpravy a aplikovať na danú situáciu. Ustanovenie § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa viaže k skončeniu nájmu uplynutím doby nájmu. Je neprípustné, aby žalobca aplikoval len jednotlivý odsek, nakoľko sa právne normy vykladajú v súvislosti s ďalšími normami, obzvlášť ak zákonodarca zahrnul obidve právne normy do jedného ustanovenia § 676. Konkludentné obnovenie nájomného vzťahu (relocatio tacita) upravené ustanovením § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka je možné aplikovať výhradne v právnom stave, keď skončí nájom priestorov uplynutím doby a nájomca naďalej pokračuje v ich užívaní a chce v nájme priestorov pokračovať, pričom prenajímateľ mu v danom nijakým spôsobom nebráni, predpokladom obnovenia nájomnej zmluvy je teda negatívne konkludentné konanie zmluvných strán, ich nečinnosť. Avšak vo vzťahu žalobcu a žalovaného došlo k výslovnému prejavu žalovaného v zmluve nepokračovať podaním výpovede zo zmluvy, a teda nie je možné aplikovať ustanovenie o konkludentnom predĺžení nájmu. Podmienky dané ustanovením § 676 Občianskeho zákonníka neboli splnené. Nájom nebol skončený uplynutím doby a nájomca neužíval naďalej prenajaté priestory v úmysle predĺžiť trvanie nájomnej zmluvy a v nájme pokračovať. 3. Súd pri rozhodovaní vychádzal z nasledovného skutkového stavu: Medzi stranami sporu nebolo sporné, že došlo k uzatvoreniu Zmluvy o nájme nebytových priestorov dňa 16.09.2008. Dodatkom č. 1 k Zmluve bol pôvodný predmet nájmu rozšírený o ďalšie priestory a doba nájmu mala byť upravená do 30.04.2014. Na základe tejto zmluvy žalovaný riadne užíval predmet nájmu a taktiež riadne uhrádzal nájomné do 31.01.2014. Skutočnosť, že žalovaný riadne uhradil nájomné do 31.01.2014 nebola medzi stranami sporná. Žalovaný písomnou výpoveďou zo dňa 27.06.2013 vypovedal zmluvu v zmysle bodu 9.2 tejto zmluvy. Doručenie tejto výpovede žalobcovi taktiež nebolo medzi stranami sporu sporné. Žalobca oznámil žalovanému listom zo dňa 05.10.2013, že neakceptuje uvedenú výpoveď. Spornou ostala jedine otázka, či žalovanému vznikla povinnosť uhradiť vystavené faktúry za obdobie od februára 2014 do apríla 2014 (žalovaná suma), nakoľko žalobca tvrdil, že nájomný vzťah bol riadne ukončený až koncom mesiaca apríl 2014, kedy priestory protokolárne prevzal. 4. Súd prvej inštancie poukázal na ust. § 2 ods. 3, § 663, § 671, § 676 ods. 1 a 2, Obč. zák., ďalej na ust. § 9 ods. 1 a 3, § 12 zák. č. 116/1990 o nájme a podnájme nebytových priestorov. 5. Zo zisteného skutkového stavu, právneho posúdenia prejednávanej veci a predložených listinných dôkazov - zmluva o nájme nebytových priestorov zo dňa 28.09.2008, dodatok k zmluve zo dňa 25.11.2010, preberaco-odovzdávací protokol zo dňa 30.04.2014, zoznam vydaných neuhradených faktúr, výzva na zaplatenie zo dňa 24.04.2014, mailová správa zo dňa 28.06.2013, výpoveď zo zmluvy z 27.06.2013, vrátenie faktúry zo dňa 10.01.2014, výzva na protokolárne prevzatie priestorov zo dňa 31.01.2014, vrátenie faktúry č. 14066 dospel súd k jednoznačnému záveru, že podaná žaloba je v celom rozsahu nedôvodná. Súd pri rozhodovaní nemohol brať do úvahy listiny založené v spise týkajúce sa Zmluvy o dlhodobej správe registratúrnych záznamov a výpoveď z tejto zmluvy, nakoľko tieto s predmetom konania nijako nesúvisia. Súd konštatuje, že žalovaným daná výpoveď zo zmluvy o nájme nebytových priestorov je právny úkon urobený plne v súlade so zmluvou aj právnym poriadkom. Zmluvné strany si jednoznačne v zmluve vymienili možnosť skončiť nájom výpoveďou so 6-mesačnou výpovednou lehotou. Právnym poriadkom pritom nie je zakázané ukončiť zmluvný vzťah vychádzajúci z nájomnej zmluvy nebytových priestorov zmluvne dohodnutou výpoveďou. Pokiaľ ide o pôvodný procesný útok žalobcu, že takéto ukončenie zmluvy je v rozpore s § 9 ods. 3 zák. číslo 116/1990 Zb. v uvedenom zákonnom ustanovení sú síce uvedené zákonné možnosti kedy nájomca môže vypovedať nájomnú zmluvu uzavretú na určitý čas pred uplynutím dohodnutého času, avšak nejde o kogentné ustanovenie zákona, ktoré by výlučne určovalo možnosti vypovedať nájomnú zmluvu s vylúčením iného, najmä zmluvne dohodnutého spôsobu ukončenia zmluvy. Uvedené zákonné možnosti dávajú možnosť vypovedať zmluvy z dôvodov, ktoré nemohli byť známe v čase uzatvárania zmluvy, čím je daná možnosť vypovedať zmluvu (ak takéto dôvody nastanú) aj z dôvodov, ktoré neboli v zmluve dohodnuté. Zákon číslo 116/1990 Zb. v § 12 sám určuje výpovednú lehotu 3 mesiace ak nebola dohodnutá medzi zmluvnými stranami iná výpovedná lehota. Toto ustanovenie sa pritom týka nájomných vzťahov uzatvorených na dobu určitú aj neurčitú. V prejednávanej veci bola medzi stranami sporu dohodnutá 6 mesačná výpovedná lehota, ktorá bola aj jednoznačne zachovaná. Skutočnosť, kedy bola žalobcovi výpoveď doručená, teda či ešte v júni alebo až v júli 2013 nebola stranami sporu jednoznačne preukázaná. Ak by aj bola výpoveď doručená v júli, 6 mesačná výpovedná lehota by uplynula v januári 2014, ak by bola doručená už v júni 2013, uplynula by v decembri 2013. Sporný by bol len mesiac január 2014, teda či má žalovaný za tento mesiac hradiť nájomné alebo nie. Nie je však sporné, že žalovaný riadne uhradil nájomné aj za mesiac január 2014. Ak by za mesiac január 2014 žalovaný nájomné neuhradil a žalobca by si nájomné za tento mesiac uplatnil, zistenie presného dátumu doručenia výpovede by bolo otázkou rozhodujúcou. Takáto situácia však nenastala. Nemôže obstáť tvrdenie žalobcu, že nájom sa v zmysle § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa obnovil za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne. Uvedené ustanovenie zákona umožňuje konkludentné obnovenie nájomného vzťahu. Musí však ísť o situáciu, keď došlo k uplynutiu nájomnej doby, na ktorú bola nájomná zmluva uzatvorená, ale aj napriek uplynutiu doby sa pokračuje v plnení záväzku. Ide o zakotvenie nevyvrátiteľnej domnienky obnovy nájomného vzťahu dojednaného na dobu určitú tak, že po splnení zákonných podmienok dôjde k obnove nájomného vzťahu okamžite po uplynutí doby nájmu. Aby takáto situácia nastala, zmluvné strany nájomného vzťahu by museli konať istým spôsobom. Konkrétne nájomca by musel konať tak, že naďalej plní nájomnú zmluvu a prenajímateľ by musel opomenúť podať žalobu na vypratanie nehnuteľnosti na súde do 30 dní. Absencia čo i len jedného z prvkov uvedeného správania má za následok, že k obnove nájomného vzťahu nedôjde. V prejednávanej veci, však bolo zrejmé, že žalovaný doručil žalobcovi výpoveď, žalobca o nej mal vedomosť. Žalobcovi teda muselo byť zrejmé, že žalovaný nemá záujem na pokračovaní nájomného vzťahu. Nemohlo teda dôjsť k automatickému obnoveniu nájomného vzťahu tak ako to tvrdí žalobca. Z uvedených dôvodov, musel súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť a žalovanému priznať náhradu trov konania v plnom rozsahu. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) a žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech priznal náhradu trov konania vo výške 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. 6. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Odvolanie podal podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/, g/, h/ CSP. Poukázal na skutočnosť, že vychádzajúc zo zápisnice z pojednávania zo dňa 13.6.2018, navrhol výsluch svedka p. P., pričom súd bez toho, aby sa v súdnom rozhodnutí, resp. v jeho dôvodoch vysporiadal, prečo tohto svedka nevypočul, odmietol jeho výsluch s tým, že uviedol, že návrh na výsluch svedka P. považuje za irelevantný vzhľadom k predmetu sporu, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že tento svedok bol navrhnutý po súdom určenej lehote na doplnenie dokazovania určenej na pojednávaní 23.11.2017. Žalobca zabezpečil tohto svedka na pojednávanie, pričom uviedol, že jedná sa o prokuristu spoločnosti, ktorý mal na starosti dojednávanie nájomných zmlúv. 7. V súvislosti s nevypočutím svedka poukázal na ust. § 197 ods. 1 CSP. Uviedol, že listinné dôkazy aj výsluch svedka v súlade s ust. § 154 CSP bol uplatnený skôr, predtým ako súd vyhlásil dokazovanie za skončené. Nebol preto dôvod nevykonať dôkazy oboznámením listiny predloženej súdu o skončení nájmu tak, ako aj výsluchom svedka, ktorý bol prítomný na pojednávaní. Ďalej poukázal na to, že súd prvej inštancie dospel už na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a v konečnom dôsledku rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie ustálil na základe listinných dokladov, že zmluva o nájme nebytových priestorov bolo uzavretá dňa 28.9.2008 s dodatkom k zmluve zo dňa 25.11.2010. Podľa tejto zmluvy vrátane dodatku výpovedná lehota bola stanovená na šesť mesiacov. Žalovaný doručil výpoveď z nájmu nebytových priestorov 27.6.2013 s tým, že sám uviedol, že výpovedná lehota končí 31.12.2017. Súdu boli predložené listinné doklady, z ktorých jednoznačne táto skutočnosť vyplynula. Túto skutočnosť priznal aj sám žalovaný, keď v liste 27.6.2013, ktorý list bol doručený žalobcovi 28.6.2013, označenom skončenie nájmu výpoveďou uviedol: “Výpovedná lehota v trvaní 6 mesiacov začína plynúť dňom 1.7.2013. Platnosť predmetnej zmluvy o nájme skončí dňom 31.12.2013“. Nemôže preto obstáť tvrdenie súdu, že skúmanie otázky, kedy bola reálne doručená výpoveď by bolo rozhodujúce v prípade, ak by bolo sporné, či má žalovaný uhradiť nájom za posledný mesiac nájmu, a ktorý mesiac je to. Súd tvrdí, že ak aj by bola doručená výpoveď v júli, 6-mesačná výpovedná lehota by uplynula v januári 2014, ak by bola doručená už v júni 2013, uplynula by v decembri 2013. Sporný by bol len mesiac január 2014, teda či ma žalovaný za tento mesiac hradiť nájomné alebo nie. 8. Úplne v rozpore s týmto tvrdením je tvrdenie súdu zmätočné a protirečivé a pod bodom 12. vyvracia si vlastné tvrdenia uvedené v bode 10., ak tvrdí súd, že nemôže obstáť ani tvrdenie žalobcu, že nájom sa v zmysle § 676 ods. 2 OZ obnovil za tých istých podmienok za akých bol dojednaný pôvodne. Súd uviedol, že uvedené ustanovenie zákona umožňuje konkludentné obnovenie nájomného vzťahu. Musí však ísť o situáciu, keď došlo k uplynutiu nájomnej doby, na ktorú bola nájomná zmluva uzatvorená, ale aj napriek uplynutiu doby sa pokračuje v plnení záväzku. V prejednávanej veci tvrdí súd, že žalovaný doručil žalobcovi výpoveď, žalobca o nej mal vedomosť. Žalobcovi teda muselo byť zrejmé, že žalovaný nemá záujem na pokračovaní nájomného vzťahu. Nemohlo teda dôjsť k automatickému obnoveniu nájomného vzťahu tak ako to tvrdí žalobca. 9. Žalobca zdôrazňuje, že je zrejmé, že takéto skutkové a právne posúdenie v danej veci, na základe vykonaných dôkazov nemá oporu v zákone a súd pri svojom rozhodovaní nemôže vychádzať z domnienok, predpokladov a ničím nepreukázaných úvah. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že výpovedná lehota žalovanému skončila 31.12.2013 tak, ako to sám aj potvrdil žalovaný. Takisto samotnou výpoveďou právnej zástupkyne na pojednávaní ako aj listinnými dokladmi o úhrade nájomného bolo preukázané, že nájom bol ukončený 31.12.2013, nájomca pokračoval aj naďalej v plnení záväzku a nebytové priestory užíval aj v mesiaci január 2014 a zaplatil riadne nájom. Bolo preukázané, že prenajímateľ v lehote 30 dní od skončenia nájmu nepodal žalobu na vypratanie nehnuteľností do 30 dní. Žalobca má za to, že súd preto správne skonštatoval zákonné podmienky obnovenia konludentného nájomného vzťahu, vzápätí však uviedol ničím nepodloženú svoju domnienku, ktorá nemá skutkovú ani právnu oporu vo vykonanom dokazovaní, keď uviedol že žalobcovi muselo byť zrejmé, že žalovaný nemá záujem na pokračovaní vzťahu. To či má nájomca vedomosť o tom, či žalovaný má alebo nemá záujem na pokračovaní nájomného vzťahu je absolútne právne relevantné a nezodpovedá ust. § 676 ods. 2 OZ. 10. Pokračujúcim užívaním nehnuteľností po uplynutí dohodnutej doby v zmysle ust. § 676 ods. 2 OZ je a jej nevypratanie, pričom vo vyprataní nehnuteľností je aj odovzdanie, z toho vyplýva, že ak je vo vyprataní predmetu nájmu nehnuteľností obsiahnuté aj jej odovzdanie, potom nehnuteľností neboli nájomcom vypratané a boli aj naďalej užívané i v prípade, keď neboli prenajímateľovi odovzdané. Je zrejmé, že súd rozhodol v rozpore s ust. § 676 ods. 2 OZ, pričom skutkové zistenia súdu odporujú samotnému odôvodneniu rozsudku. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd aby buď rozhodol tak, že rozsudok zmení a žalobe vyhovie a prizná žalobcovi náhradu 100% trov odvolacieho i prvostupňového konania, resp. zruší rozsudok a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 11. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne, súd starostlivo zvážil vykonanie všetkých navrhnutých dôkazov, na základe čoho dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Zdôraznil, že žalobca navrhol výsluch svedka až po uplynutí lehoty a to až 5.6.2018. Je nevyhnutné akcentovať, že žalobca mal možnosť a mohol navrhnúť výsluch svedka počas celého konania, v priebehu viacerých rokov konania, napriek tomu tak učinil až len 8 dní pred posledným pojednávaním. Treba zvýrazniť skutočnosť, že svedok nemal priniesť do objasnenia skutkového a právneho stavu také svedectvo, ktoré by nemohol priniesť od začiatku konania. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 153 ods. 1 CSP, § 185 ods. 1 CSP a § 149 CSP. Ďalej žalovaný zdôraznil, že pokiaľ ide o skúmanie otázky, kedy bola reálne doručená výpoveď žalobcovi ako prenajímateľovi a či uhradil nájomné za predmet nájmu za mesiace január aj február, a teda či výpoveď uplynula v januári alebo februári je irelevantným, žalobca všetky svoje nároky voči žalovanému vyplývajúce mu zo zmluvy a vyplývajúce zo zmluvne dohodnutej výpovednej doby uhradil. Ak by výpovedná doba uplynula v januári tak ako tvrdí žalobca, nájomné za predmet nájmu bolo uhradené aj za mesiac február - a teda žiadne pohľadávky žalobcovi voči žalovanému z titulu úhrady nájomného nevznikli. Poukázal tiež na to, že sa stotožňuje s vyjadrením súdu prevej inštancie, že nie je v prejednávanej veci rozhodujúce, kedy bola písomná výpoveď žalobcovi žalovaným doručená, teda či už v júni 2013 alebo v júli 2013. Ak by nájom uplynul v januári 2014 tak ako tvrdí žalobca, nemal by nárok na zaplatenie nájomného za mesiac február, avšak vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný užíval predmet nájmu aj v mesiaci február tak ako sa domnieval a domnieva, že trvala v tomto mesiaci výpovedná doba, uhradil nájomné za tento mesiac a požiadal o protokolárne prevzatie priestorov, ktoré si žalobca napriek viacnásobným urgenciám, ktoré boli zaprotokolované ako listinné dôkazy, neprevzal z dôvodu nedostatku súčinnosti. Odôvodnenie súdu týkajúce sa automatického predĺženia nájmu považuje za vecne správne a stotožňuje sa s ním. Podmienky dané ustanovením § 676 OZ neboli splnené - nájom nebol skončený uplynutím doby a nájomca neužíval naďalej prenajaté priestory v úmysle predĺžiť trvanie nájomnej zmluvy a v nájme pokračovať. Poukázal tiež na to, že ustanovenie § 676 ods. 2 OZ nie je možné aplikovať v danej právnej situácií; predmetné ustanovenie sa viaže k predchádzajúcemu ods. 1 predmetného § 676 OZ: „Nájom sa skončí uplynutím doby, na ktorú sa dojednal, ak sa prenajímateľ nedohodne s nájomcom inak:“, pričom nie je možné ho vyňať z kontextu právnej úpravy a aplikovať na danú situáciu. Ustanovenie § 676 ods. 2 OZ sa viaže k skončeniu nájmu uplynutím doby nájmu, nie k skončeniu nájmu výpoveďou jednej zo strán. Pri tvorbe zákonov sú dané pravidlá ich tvorby a vnútorného členenia, nie je možné nedbať na vnútornú súvislosť zákonných ustanovení rozdelených v dvoch odsekoch toho istého paragrafu. V zmysle teórie tvorby zákonov sa obsahovo súvisiace úseky spájajú do jedného ustanovenia označeného v tomto prípade paragrafovým označením § 676 OZ. Je neprípustné, aby žalobca aplikoval len jednotlivý odsek, nakoľko sa právne normy vykladajú v súvislosti s ďalšími normami, obzvlášť ak zákonodarca zahrnul obidve právne normy do jedného ustanovenia § 676 OZ. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. 12. K vyjadreniu žalovaného zaujal stanovisko žalobca a poukázal na skutočnosť, že je pravdou, že podľa § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, avšak uviedol, že dokazovanie v sporovom konaní je naďalej ovládané prejednávacou zásadou. Súdu bol navrhnutý na výsluch svedok, ktorého procesná strana aj zabezpečila a bol prítomný na pojednávaní. Napriek tomu ho súd odmietol vypočuť, aj keď išlo o účastníka konania, ktorý mal právo sa k danej veci vyjadriť. Poukázal tiež na ust. § 153 ods. 1 CSP a § 154 CSP. Pokiaľ ide o ust. § 676 OZ žalobca uviedol, že toto ustanovenie je zrozumiteľné a jasné. Nepripúšťa tak ako si to vykladá žalovaný, že sa viaže predchádzajúcemu odseku 1 predmetného § 676 OZ. Zo strany žalovaného ide o snahu vykladať tento zákona tak ako neznie. Žalovaná na pojednávaní opakovane uviedla, že skončenie nájmu nastalo 31.1.2014, pričom nájomné bolo zaplatené do konca mesiaca január 2014. Vo vyjadrení k odvolaniu už tvrdí, že nájomné bolo zaplatené aj za mesiac február a že dokonca žalovaný užíval predmet nájmu aj v mesiaci február. 13. Podstatné pre toto konanie podľa názoru žalobcu je to, že tak ako to má na zreteli § 676 ods. 1 OZ nájom sa skončil uplynutím doby, na ktorú sa dojednal. Doba nájmu uplynula 31.12.2013. Nájomca užíval aj naďalej priestory po skončení nájmu a prenajímateľ proti tomu nepodal návrh na vydanie veci alebo na vypratanie nehnuteľnosti na súde do 30 dní, a preto sa obnovil nájomný vzťah vo forme nájomnej zmluvy, za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne. 14. Žalovaný sa vyjadril k vyjadreniu žalobcu a uviedol, že vo vyjadrení žalovaného zo dňa 14.9.2018 došlo k chybe v písaní v čl. II vyjadrenia čo sa týka mesiacov, v ktorých bolo zaplatené nájomné za užívanie predmetných nebytových priestorov a ukončený nájmom, ktoré opravujeme nasledovne a to tak, že sporným medzi stranami bola skutočnosť, či výpovedná doba uplynula koncom mesiaca január 2014 alebo koncom mesiaca december 2013, avšak na predmet sporu táto skutočnosť vplyv nemá tak ako uvádzal žalovaný vo svojich vyjadreniach a ako uviedol súd v odôvodnení svojho rozhodnutia a teda žalovaný opakovane uvádza, že žalobcovi ako prenajímateľovi uhradil nájomné za predmet nájmu za mesiace január 2014 aj december 2013, a teda či výpoveď uplynula v januári 2014 alebo decembri 2013 je irelevantným, žalobca všetky svoje nároky voči žalovanému vyplývajúce mu zo zmluvy a vyplývajúce zo zmluvne dohodnutej výpovednej doby uhradil. 15. Krajský súd ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcu a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania s poukazom na ust. § 219 ods. 3 CSP, v zmysle ktorého vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Ak o to strana požiada, súd jej oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami. 16. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 17. Odvolací súd má za to, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a súd prvej inštancie vykonal v predmetnej veci dostatočné dokazovanie a z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver. 18. Z obsahu spisu je nesporné, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená nájomná zmluva na užívanie nebytových priestorov na dobu určitú dňa 16.9.2008. Táto zmluva sa uzatvorila na dobu určitú 4 roky s výpovednou lehotou 6 mesiacov odo dňa jej podpisu oboma zmluvnými stranami a doba nájmu trvá 4 roky odo dňa podpisu tejto zmluvy oboma zmluvnými stranami. Pokiaľ nájomca tri mesiace pred dňom ukončenia nájmu písomne požiadal prenajímateľa o predlženie nájmu, doba nájmu sa automaticky predlžuje o ďalšie 4 ročné obdobia za podmienok uvedených v tejto zmluve (čl. 3 bod 3.1. zmluvy). 19. Je nesporné, že žalovaný zaslal žalobcovi list, v ktorom uviedol, že nájom z nebytových priestorov vypovedá v zmysle zmluvy výpovedná lehota v trvaní 6 mesiacov začína plynúť dňom 1.7.2013 a platnosť zmluvy končí dňom 31.12.2013. Žalobca žalovanému oznámil, že výpoveď neakceptuje a trvá na ukončení nájomného vzťahu uplynutím dojednaného času, t.j. do dňa 30.4.2014 v súlade s § 9 ods. 1 zák. č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. 20. Zhodným tvrdením strán sporu bolo preukázané, že výpoveď z nájmu bola žalobcovi doručená dňa 28.6.2013 a začala výpovedná lehota plynúť dnom 1.7.2013 a uplynula dňa 31.12.2013. Je nesporné, že žalovaný zaplatil nájomné ešte za mesiac január 2014 avšak žalobca si uplatnili vo vzťahu k žalovanému aj nájomné za mesiac február, marec a apríl 2014. Žalobca mal za to, že nájomný vzťah bol ukončený dňa 30.4.2014. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že došlo k pochybeniu súdu prvej inštancie keď nevykonal ním navrhnuté dôkazy a to výsluch svedka na pojednávaní dňa 13.6.2018 a taktiež nesprávne zhodnotil všetky predložené listinné dôkazy. 21. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 153 ods. 1 CSP, podľa ktorého strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobca mal možnosť a mohol navrhnúť výsluch svedka počas celého konania počas viacerých celých rokov konania, navyše podľa ust. § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. V danom prípade žalobca so zreteľom na rýchlosť konania a jeho hospodárnosť nevykoná prostriedky procesného útoku, ktoré mal možnosť použiť počas celej doby konania a nie až krátko pred posledným pojednávaním, napriek tomu, že mu súdom určená lehota na navrhnutie výsluchu svedka uplynula. Navyše odvolací súd má za to, že i napriek tej skutočnosti, že nebol vypočutý prokurista žalobcu, ktorý mal na starosti uzatváranie zmluvných vzťahov uzatvorenie zmluvy nebolo sporné a nebol sporný ani obsah tohto zmluvného vzťahu ani ujednania medzi stranami sporu. Spornou zostala iba skutočnosť, či došlo k obnoveniu nájomného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným po tom, ako žalobca oznámil žalovanému, že neakceptuje výpoveď v súlade s § 9 ods. 1 zák. č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. 22. Žalobca zotrvával na právnom názore, že výpoveď žalovaného z 27.6.2014 bola žalobcovi doručená dňa 28.6.2013, pričom žalovaný nemal predmet nájmu nebytové priestory vypratať a užívať ich nasledujúce obdobie. Medzi stranami sporu bolo 30.4.2014 uzatvorený preberací protokol na základe ktorého boli predmetné priestory dňa 30.4.2014 žalobcom aj prevzaté, preto fakturácia za prenájom je oprávnená a žalovaný nájom mal uhradiť. Žalobca v tejto súvislosti poukázal najmä na ust. § 676 ods. 2 OZ, ktorý sa vzťahuje aj na nebytové priestory, podľa ktorého ak nájomca užíva veci aj po skončení nájmu a prenajímateľ proti tomu nepodá návrh na vydanie veci alebo na vypratanie nehnuteľnosti na súde do 30 dní, obnovuje sa nájomná zmluva za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne. Nájom dojednaný na dobu dlhšiu ako rok sa obnovuje vždy na rok, nájom dojednaný na kratšiu dobu sa obnovuje na túto dobu. 23. Ďalším odvolacím dôvodom žalobcu bola skutočnosť, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil aplikáciu ust. § 676 ods. 2 OZ, keď konštatoval, že v danom prípade musí ísť o situáciu, keď došlo k uplynutiu nájomnej doby, na ktorú bola nájomná zmluva uzatvorená, ale aj napriek uplynutiu doby sa pokračuje v plnení záväzku. Ide o zakotvenie nevyvrátiteľnej domnienky obnovy nájomného vzťahu dojednaného na dobu určitú tak, že po splnení zákonných podmienok dôjde k obnove nájomného vzťahu okamžite po uplynutí doby nájmu. Aby takáto situácia nastala, zmluvné strany nájomného vzťahu by museli konať istým spôsobom. Konkrétne nájomca by musel konať tak, že naďalej plní nájomnú zmluvu a prenajímateľ by musel opomenúť podať žalobu na vypratanie nehnuteľnosti na súde do 30 dní. Žalobca zdôraznil, že bolo jednoznačne preukázané, že výpovedná lehota žalovanému skončila 31.12.2013 čím sa stotožňuje aj odvolací súd, tak isto so samotnou výpoveďou právnej zástupkyne na pojednávaní ako aj listinnými dôkazmi k úhrade nájomného bolo preukázané, že nájom bol ukončení 31.12.2013, nájomca pokračoval naďalej v plnení záväzku a nebytové priestory užíval aj v mesiaci január 2014 za čo zaplatil riadne nájom. Z uvedeného dôvodu má žalobca za to, že bolo preukázané, že prenajímateľ v lehote 30 dní od skončenia nájmu nepodal žalobu na vypratanie nehnuteľností do 30 dní, teda nájomný vzťah sa automaticky obnovil a pre obnovenú nájomnú zmluvu platia rovnaké podmienky, aké boli v pôvodnej nájomnej zmluve. Mal za to, že doba nájmu je potom rovnaká ako v pôvodne dohodnutej zmluve alebo pokiaľ pôvodne dohodnutá doba nájmu predstavuje 1 rok je nová doba nájmu 1 rok. 24. Odvolací súd zdôrazňuje že na daný právny vzťah žalobcu a žalovaného sa vzťahuje zák. č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. Uvedený právny predpis obsahuje úplnú úpravu nájmu nebytových priestorov vrátane úpravy skončenia nájmu v § 9 cit. zákona. Predmetná úprava predstavuje lex specialis k Občianskemu zákonníku a tým vylučuje aplikáciu všeobecných ustanovení o nájme vecí obsiahnutých v Občianskom zákonníku. Uvedenému záveru nasvedčuje napr. aj ust. § 9 ods. 1 zák. č. 116/1990 Zb. o skončení nájmu uplynutím dojednaného času. Ak by sa na nájom nebytového priestoru mali subsidiárne aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka predmetné ustanovenie by bolo nadbytočné resp. duplicitné. Obdobne to platí aj pre dôvody výpovede zmluvy o nájme, práva a povinnosti prenajímateľa a ďalšie. 25. Odvolací súd zdôrazňuje, že záver o nemožnosti aplikácie ust. § 676 ods. 1 OZ nájom nebytových priestorov bol potvrdený aj súdnou praxou (rozsudok NS SR sp. zn. 6Cdo 112/2012, podľa ktorého § 676 OZ sa na nájom nebytových priestorov ne vzťahuje, a tak nemohlo dôjsť k predlženiu nájmu po uplynutí doby sa nájom skončil). 26. Pokiaľ ide o možnosť aplikácie výpovede na skončenie nájmu dohodnutého na dobu určitú, odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že zmluvné strany si jednoznačne v zmluve vymienili možnosť skončiť nájom výpoveďou so 6-mesačnou výpovednou lehotou. Právnym poriadkom pritom nie je zakázané ukončiť zmluvný vzťah vychádzajúci z nájomnej zmluvy nebytových priestorov zmluvne dohodnutou výpoveďou. Toto nie je ani v rozpore s § 9 ods. 3 zák. číslo 116/1990 Zb. kde sú síce uvedené zákonné možnosti kedy nájomca môže vypovedať nájomnú zmluvu uzavretú na určitý čas pred uplynutím dohodnutého času, avšak nejde o kogentné ustanovenie zákona, ktoré by výlučne určovalo možnosti vypovedať nájomnú zmluvu s vylúčením iného, najmä zmluvne dohodnutého spôsobu ukončenia zmluvy. Uvedené zákonné možnosti dávajú možnosť vypovedať zmluvy z dôvodov, ktoré nemohli byť známe v čase uzatvárania zmluvy, čím je daná možnosť vypovedať zmluvu (ak takéto dôvody nastanú) aj z dôvodov, ktoré neboli v zmluve dohodnuté. Zákon č. 116/1990 Zb. v § 12 sám určuje výpovednú lehotu 3 mesiace ak nebola dohodnutá medzi zmluvnými stranami iná výpovedná lehota. Toto ustanovenie sa pritom týka nájomných vzťahov uzatvorených na dobu určitú aj neurčitú. V prejednávanej veci bola medzi stranami sporu dohodnutá 6 mesačná výpovedná lehota, ktorá bola aj jednoznačne zachovaná. 27. Vzhľadom k tej skutočnosti, že na predmetný nájomný vzťah nemožno aplikovať ust. § 676 ods. 1 a 2 OZ, nájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným skončil po uplynutí 6-mesačnej zákonnej výpovednej lehoty, t.j. ku dňu 31.12.2013 a tak žalobcovi nevznikol nárok na zaplatenie nájomného za ďalšie obdobie, ktoré si v predmetnej žalobe uplatňoval. 28. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. 29. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP a žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. 30. Uvedený rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov za 3 : 0 proti. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).