Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/27/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1418200318 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1418200318.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Adely Unčovskej v právnej veci žalobcu: FORUM Technologies a. s., Hlboká cesta č. 5, Bratislava, IČO: 35 758 333, zastúpený: ALMOND LEGAL s.r.o., Grösslingova ul. č. 4, Bratislava, IČO: 47 248 653, proti žalovanému: S.. S. X., I. E., K. B.. Č.. XX, D., X.: XX XXX XXX, o zaplatenie istiny 39.832,70 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 19. decembra 2018, č. k. 25Csp/13/2018 - 152, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu istinu 39.832,70 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo žalovanej sumy od 06. 11. 2017 do zaplatenia titulom bezdôvodného obohatenia, a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002, § 16 ods. 9 a § 16a ods. 3 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase prevzatia úradu žalovaným, § 60 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekúcie, § 196 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase vydania poverenia na vykonanie exekúcie, § 235 ods. 2 Exekučného poriadku v účinnom znení, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len ako „vyhláška č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov“) v znení účinnom do 30. 04. 2008, § 27a vyhlášky č. 288/1995 Z. z. v účinnom znení, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v účinnom znení a vecne nedôvodnosťou podanej žaloby, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že na strane žalovaného nedošlo k bezdôvodnému obohateniu tým, že na základe príkazu na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke zo dňa 22. 09. 2017 ako exekútor vymohol od žalobcu ako povinného trovy exekútora vo výške 39.832,70 eur. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca ako dlžník uzavrel zmluvu o pôžičke s fyzickými osobami S.. C. N. O. X. P. ako veriteľmi, na základe ktorej dňa 16. 09. 1999 poskytol S.. C. N. žalobcovi časť pôžičky vo výške 10.000.000,- Sk a X. P. zvyšnú časť pôžičky vo výške 10.000.000,- Sk. Uviedol, že dňa 24. 09. 1999 spísal notár JUDr. Ivan Macák notársku zápisnicu č. N 758/99, ktorá obsahovala právny záväzok žalobcu z vyššie uvedenej zmluvy o pôžičke, teda záväzok zaplatiť S.. C. N.J. O. X. P., každému sumu 10.046.027,50,- Sk (istina 10.000.000,- Sk a úroky vo výške 46.027,50,- Sk) najneskôr do 30. 09. 1999 s tým, že žalobca zároveň ako povinná osoba súhlasil s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (v zmysle ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku), pričom dňa 01. 10. 1999 podali S.. C. N. O. X. P. ako oprávnení návrh na vykonanie exekúcie proti žalovanému ako povinnému na podklade vyššie uvedenej notárskej zápisnice, a to k súdnemu exekútorovi JUDr. Jánovi Fázikovi. Uviedol, že exekútor JUDr. Ján Fázik na základe návrhu oprávnených na vykonanie exekúcie vydal dňa 19. 11. 1999 upovedomenie o začatí exekúcie, v ktorom bol povinný vyzvaný, aby nárok oprávnených v lehote 14 dní uspokojil alebo, aby do 14 dní odo dňa doručenia upovedomenia vzniesol písomné námietky podľa § 50 Exekučného poriadku, a podľa ktorého predbežné trovy exekúcie predstavovali 20 % z uvedenej pohľadávky a náhradu hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti, keď žalobca dňa 10. 05. 2000 bezhotovostným prevodom uhradil S.. C. N. na jeho bankový účet sumu 10.250.000,- Sk a X. P. na jeho účet rovnako sumu 10.250.000,- Sk. Poukázal na to, že žalovaný bol v danom exekučnom konaní dňa 20. 02. 2014 určený za náhradníka S.. K.W. R., ktorá bola náhradníčkou pôvodného exekútora JUDr. Jána Fázika s tým, že žalovaný dňa 20. 09. 2017 vydal v predmetnom exekučnom konaní upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke a vydal príkaz na zablokovanie sumy vo výške 663.878,38 eur s príslušenstvom na účte žalobcu na vymoženie pohľadávky oprávnených a sumy 39.832,70 eur na vymoženie trov exekúcie s DPH, a následne po tom, ako mu X. P. a dedičia po zosnulom S.. C. N. oznámili, že povinný ich pohľadávky uspokojil už dňa 10. 05. 2000, žalovaný zmenil exekučný príkaz tak, že príkaz na vykonanie exekúcie z účtu v banke sa týkal len trov exekútora vo výške 39.832,70 eur (žalovaná istina). Poukázal na skutočnosť, že žalovaný následne zaslal žalobcovi konečné vyúčtovanie exekučného konania EX 938/1999-F zo dňa 02. 10. 2017, podľa ktorého sa exekučné konanie skončilo vymožením pohľadávky, pričom vymáhaný nárok pohľadávky predstavoval sumu 666.934,04 eur, vymožený nárok pohľadávky predstavoval sumu 666.934,04 eur, vymáhaná odmena exekútora predstavovala sumu 33.193,92 eur, vymožená odmena exekútora predstavovala sumu 33.193,92 eur, vymáhaný a vymožený nárok na DPH predstavoval zhodne sumu 6.638,78 eur a vymáhaný a vymožený nárok spolu predstavoval zhodne sumu 706.766,74 eur. Vo vzťahu k námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore súd prvej inštancie uviedol, že túto námietku aj s ohľadom na závery v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 02. 2013, č. k. II ÚS 165/2012 - 45 nepovažoval za dôvodnú, pretože v prípade odmeny exekútor koná vo vlastnom mene a na vlastný účet a nie ako vykonávateľ verejnej moci, a preto môže byť subjektom zodpovedným z bezdôvodného obohatenia. K námietke žalobcu, že žalovanému nevznikol a ani nemohol vzniknúť nárok na odmenu exekútora vo výške 39.832,70 eur, keďže trovy exekúcie boli v plnom rozsahu vysporiadané v čase úhrady vymáhanej pohľadávky oprávnených v roku 2000, súd prvej inštancie uviedol, že žalobca žiadnym spôsobom skutočnosť o úhrade trov exekúcie v roku 2000 nepreukázal, na čom nič nemenia ani jeho tvrdenia, že v dôkaznej núdzi je v dôsledku plynutia času od úhrady pohľadávky v roku 2000 do obdobia, kedy došlo k odpísaniu odmeny exekútora v roku 2017. Poukázal na to, že svedkovia O. W. (v čase poskytnutia pôžičky a aj jej vrátenia, predseda predstavenstva žalobcu) a X. P. (v čase poskytnutia pôžičky a aj jej vrátenia, člen predstavenstva žalobcu) síce uvádzali, že mali za to, že trovy exekúcie boli uhradené v súvislosti s vrátením prostriedkov z pôžičky žalobcom veriteľom, keďže bola vrátená vyššia suma, ako bola istina pôžičky a suma dohodnutého úroku, avšak svedok Chrenko vyslovene uviedol, že je to len jeho hypotéza, a zároveň obaja svedkovia uvádzali, že samotnú pôžičku a aj následnú exekúciu procesoval dnes už nebohý C. N., ktorému obaja dôverovali, pričom samotná dôvera svedkov v konanie C. N. nepreukazuje, že prostriedky presahujúce sumu istiny pôžičky a jej príslušenstva, teda v prípade oboch veriteľov presahujúce sumu 10.046.027,50,- Sk (v súčte 407.945,- Sk), boli skutočne použité na úhradu trov exekúcie, resp. odmeny exekútora, ktorá v zmysle ust. § 5 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách exekútorov predstavovala sumu 1.000.000,- Sk. Uviedol, že aj keď žalobca spochybňoval listinu „Stav exekučného spisu ku dňu 18. 07. 2011“, podľa ktorej zostatok pohľadávky k 18. 07. 2011 predstavoval odmenu exekútora vo výške 39.832,70 eur a hotové náklady predstavovali sumu 12 eur, čím trovy exekúcie predstavovali sumu 39.844,70 eur, ako aj čestné vyhlásenie JUDr. Jána Fázika zo dňa 23. 11. 2017 o tom, že mu neboli ani z časti uhradené trovy exekúcie a že mu nebola ani oznámená úhrada pohľadávky, tak to bol práve žalobca, kto mal preukázať úhradu trov exekúcie, pričom jediné, čo bolo preukázané, resp. čo žalovaný nepopieral, bola skutočnosť, že v roku 2000 boli žalobcom ako dlžníkom vrátené prostriedky z pôžičky obom veriteľom, tak C. N., ako aj X. P., každému vo výške 10.250.000,- Sk. Poukázal na to, že v konaní už nebolo nijako preukázané, že by boli prostriedky prevyšujúce sumu 10.046.027,50,- Sk u každého z veriteľov použité na úhradu trov exekúcie, a ani samotní svedkovia vo svojich výpovediach neuvádzali, že by boli priamo svedkami úhrady nejakých trov exekúcie pôvodnému exekútorovi JUDr. Jánovi Fázikovi. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu, že v predmetnom exekučnom konaní nemohol exekútorovi vzniknúť nárok na odmenu vo výške 39.832,70 eur v zmysle ust. § 5 ods. l vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, keďže exekútor okrem vydania upovedomenia o začatí exekúcie nevykonal žiadnu činnosť bezprostredne smerujúcu k vymoženiu pohľadávky. Uviedol, že žalovaný nenesie zodpovednosť za spôsob, ako vykonával funkciu exekútora JUDr. Ján Fázik s tým, že žalovaný dňa 20. 09. 2017 vydal v exekučnom konaní upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke, vydal príkaz na zablokovanie sumy vo výške 663.878,38 eur s príslušenstvom na účte žalobcu a následne po preukázaní úhrady vymáhanej pohľadávky vydal príkaz na odblokovanie sumy vo výške 663.878,38 eur na účte žalobcu. Poukázal na to, že v konaní nebolo preukázané, že by žalobca akýmkoľvek spôsobom preukazoval úhradu exekvovanej pohľadávky predtým, ako žalovaný dňa 20. 09. 2017 vydal upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke, preto nemožno považovať postup žalovaného za nesprávny, keď v roku 2017 urobil ďalšie úkony smerujúce k vykonaniu exekúcie, obzvlášť ak postup exekútora bol medzičasom preskúmavaný Slovenskou komorou exekútorov (podľa § 218b Exekučného poriadku) a tento spôsob vybavenia sťažnosti bol prešetrený aj Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, pričom Slovenská komora exekútorov aj Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky uzavreli, že sťažnosť žalobcu na postup žalovaného ako exekútora je neopodstatnená. Súd prvej inštancie zároveň odmietol argument žalobcu, že pokiaľ aj v exekučnom konaní vznikol nárok na odmenu exekútora, tento nárok vznikol pôvodnému exekútorovi JUDr. Jánovi Fázikovi, u ktorého bolo exekučné konanie vedené v čase úhrady vymáhanej pohľadávky, a nie žalovanému, ktorý nevykonal žiadnu exekučnú činnosť, keďže sporné exekučné konanie mu bolo pridelené až takmer 14 rokov po úhrade vymáhanej pohľadávky, keď takýto názor žalobcu by znamenal, že žalovaný, ale aj súdni exekútori všeobecne by síce mali zákonnú povinnosť zabezpečiť výkon exekúcie v neukončených konaniach, ale nemali by nárok na trovy exekúcie, medzi ktoré patrí aj odmena exekútora, čo nezodpovedá ani rozhodovacej praxi súdov, ktorá novému exekútorovi priznáva v rámci trov exekúcie aj trovy a hotové výdavky za úkony, ktoré vykonal pôvodný exekútor, a na základe uvedeného skonštatoval, že žalovanému vznikol nárok na úhradu odmeny (podľa § 5 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách exekútorov), a to s ohľadom na skutočnosť, že upovedomenie o začatí exekúcie zo dňa 19. 11. 1999 bolo žalobcovi doručené dňa 25. 11. 1999 (oprávneným X. P. dňa 29. 11. 1999 a S.. C. N. dňa 19. 01. 2000), odkedy začala žalobcovi plynúť štrnásťdňová lehota na vznesenie námietok proti exekúcii, ktoré však žalobca nevzniesol, a následne po uplynutí lehoty na podanie námietok (až dňa 10. 05. 2000) žalobca uhradil S.. C. N. sumu 10.250.000,- Sk a X. P. sumu 10.250.000,- Sk, pričom v konaní nebolo preukázané, že by o týchto úhradách mal exekútor vedomosť. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný sa o tom, že pôžička bola obom veriteľom vrátená už dňa 10. 05. 2010 (správne 10. 05. 2000, pozn. odvolacieho súdu), dozvedel až potom, ako dňa 20. 09. 2017 vydal v exekučnom konaní upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke a príkaz na zablokovanie sumy vo výške 663.878,38 eur s príslušenstvom na účte žalobcu s tým, že na strane žalovaného nedošlo k bezdôvodnému obohateniu tým, že na základe príkazu na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke zo dňa 22. 09. 2017 (po jeho zmenách zo dňa 27. 09. 2017) vymohol trovy exekútora vo výške zodpovedajúcej sume 39.832,70 eur, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že v konaní nebola preukázaná žiadna úhrada trov exekúcie, keď nad sumu presahujúcu sumu 407.945,- Sk žiadna úhrada ani nebola tvrdená (zo strany žalobcu, pozn. odvolacieho súdu). K námietke premlčania vznesenej žalobcom podľa § 390 Obchodného zákonníka súd prvej inštancie uviedol, že ju nepovažoval za dôvodnú, pretože podanie návrhu na začatie exekúcie exekútorovi má povahu uplatnenia vykonateľného exekučného titulu s tým, že exekútor v exekučnom konaní vystupuje ako štátom určená a splnomocnená osoba a exekučné konanie trvá až do vymoženia vymáhanej pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie (pokiaľ nie sú splnené podmienky na zastavenie exekúcie v zmysle § 57 Exekučného poriadku) a dovtedy nemôže dôjsť ani k premlčaniu práva exekútora uplatniť si odmenu v exekučnom konaní. Výrok, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania, súd prvej inštancie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“) a vecne plným úspechom žalovaného v konaní s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 C. s. p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.), ako i z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.), a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania. V dôvodoch podaného odvolania uviedol, že žalovanému nevznikol ani nemohol vzniknúť nárok na odmenu exekútora v zmysle § 5 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách exekútorov vo výške 39.832,70 eur, ktorá bola odpísaná z jeho bankového účtu v prospech žalovaného, pretože trovy exekúcie boli v plnom rozsahu vysporiadané v čase úhrady vymáhanej pohľadávky oprávnených, t. j. v roku 2000, ako aj z dôvodu, že exekútor okrem vydania upovedomenia o začatí exekúcie nevykonal žiadnu činnosť bezprostredne smerujúcu k vymoženiu pohľadávky (rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 26. októbra 2010, sp. zn. 10Co/101/2010). Namietol, že pokiaľ aj v tomto exekučnom konaní vznikol nárok na odmenu exekútora, tento nárok vznikol pôvodnému exekútorovi JUDr. Jánovi Fázikovi, u ktorého bolo exekučné konanie vedené v čase úhrady vymáhanej pohľadávky, a naopak žalovanému nárok na odmenu exekútora vzniknúť nemohol, keďže nevykonal žiadnu exekučnú činnosť a dané exekučné konanie mu bolo pridelené až takmer 14 rokov po úplnej úhrade vymáhanej pohľadávky aj s jej príslušenstvom s tým, že zo žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu nevyplýva univerzálna právna sukcesia náhradníka, príp. nástupcu súdneho exekútora do právneho postavenia jeho predchodcu, ktorá by náhradníka, príp. nástupcu exekútora oprávňovala vymôcť odmenu, na ktorú vznikol nárok ich predchodcovi. Uviedol, že si je vedomý toho, že úhradu trov exekúcie v roku 2000 preukazoval najmä nepriamymi dôkazmi, čo však bolo spôsobené najmä tým, že k úhrade vymáhanej pohľadávky a trov exekúcie došlo pred viac ako 18 rokmi, a ako vyplynulo z výpovedí svedkov, samotné poskytnutie pôžičky a následne aj exekúciu zabezpečoval ako veriteľ S.. C. N., ktorý v roku 2016 zomrel, avšak úhradu trov exekúcie nepriamo preukazuje aj viac ako jedenásť rokov trvajúca nečinnosť exekútora JUDr. Jána Fázika, ktorý v exekučnom konaní nevykonal žiadne úkony smerujúce k vymoženiu pohľadávky, ktorá bola predmetom exekučného konania napriek tomu, že vymáhaná pohľadávka bola vo výške 20.092.055,- Sk, t. j. v prípade jej vymoženia mohla založiť vznik nároku súdneho exekútora na maximálne prípustnú odmenu, a napriek tomu, že povinný bol majetný, o čom svedčí najmä skutočnosť, že vymáhanú sumu v plnom rozsahu uhradil krátko po začatí exekúcie priamo zo svojho bankového účtu na účty oprávnených (podľa žalobcu je teda zrejmé, že keby bol jeho bankový účet zo strany exekútora zablokovaný, došlo by k vymoženiu pohľadávky činnosťou exekútora), ako aj napriek tomu, že návrh na vykonanie exekúcie na majetok povinného podali solventné osoby (oprávnení už v tom čase boli partnermi developerskej skupiny HB Reavis Group realizujúcej výstavbu prvých veľkých administratívnych centier v Bratislave), t. j. bez ohľadu na výsledok exekučného konania, súdny exekútor mohol očakávať náhradu svojich trov. Uviedol, že všetky vyššie uvedené skutočnosti je potrebné považovať za skutočnosti preukazujúce úhradu trov exekúcie v čase úhrady vymáhanej pohľadávky, pretože pokiaľ by trovy exekútora neboli v tom čase uhradené, exekútor by s prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti nepochybne aktívne vykonával úkony smerujúce k ich vymoženiu. Namietol, že súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 191 ods. 1 C. s. p. mal pri rozhodovaní vo veci prihliadať aj na vyššie uvedené skutočnosti, s ktorými sa však v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žiadnym spôsobom nevysporiadal, a preto dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam týkajúcim sa úhrady trov predmetnej exekúcie v roku 2000, keďže zo všetkých skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo, je nepochybne zrejmé, že v roku 2000 bola pôvodnému exekútorovi JUDr. Jánovi Fázikovi uhradená nielen celá pohľadávka oprávnených, ale aj trovy exekučného konania. Žalobca v podanom odvolaní ďalej namietol, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože pokiaľ by aj trovy exekúcie neboli v roku 2000 uhradené, žalovaný nebol oprávnený vymôcť odmenu, na ktorú vznikol nárok pôvodnému exekútorovi JUDr. Jánovi Fázikovi, keďže takéto právo mu nevyplývalo zo žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku ani iného právneho predpisu (rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 26. októbra 2010, sp. zn. 10Co/101/2010, podľa ktorého „vykonaním exekúcie, za ktoré by súdnemu exekútorovi patrila odmena podľa § 5 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z., nie je postup súdneho exekútora obmedzujúci sa na vydanie upovedomenia o začatí exekúcie“). Namietol, že bez ohľadu na skutočnosť, či žalovaný vedel alebo nevedel o úhrade vymáhanej pohľadávky, jeho úkony vykonané v roku 2017 za žiadnych okolností nemožno považovať za exekučnú činnosť s poukazom na ust. § 196 ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31. 01. 2002, podľa ktorého exekútorovi patrí odmena za výkon exekučnej činnosti, ako aj s poukazom na ust. § 2 Exekučného poriadku účinného do 31. 01. 2002, podľa ktorého sa za exekučnú činnosť považuje vykonávanie núteného výkonu súdneho alebo iného rozhodnutia. Uviedol, že konanie žalovaného, ktorý vykonal v tomto exekučnom konaní jediný úkon v roku 2017, t. j. viac ako 17 rokov po úplnej úhrade pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu, nie je možné považovať za činnosť smerujúcu k nútenému výkonu exekučného titulu, keďže pohľadávka vyplývajúca z exekučného titulu zanikla viac ako 17 rokov pred vykonaním tohto úkonu. K postupu Slovenskej komory exekútorov pri vybavení jeho sťažnosti žalobca uviedol, že stanovisko Slovenskej komory exekútorov k jeho sťažnosti nemal súd prvej inštancie vôbec brať do úvahy, keďže Slovenská komora exekútorov vôbec nevykonala vlastné prešetrenie sťažnosti, ale vo svojom stanovisku zo dňa 03. 04. 2018 doslovne prevzala stanovisko žalovaného, ktorého postup mala prešetriť, a preto je zrejmé, že Slovenská komora exekútorov sa absolútne nekriticky vo svojom stanovisku v plnom rozsahu stotožnila so stanoviskom, ktoré jej poskytol žalovaný. Uviedol, že Ministerstvo spravodlivosti sa v upovedomení zo dňa 06. 08. 2018 nevysporiadalo so všetkými jeho námietkami, najmä s námietkou, že nárok na odmenu exekútora mohol v exekučnom konaní vzniknúť len exekútorovi JUDr. Jánovi Fázikovi, a pokiaľ by aj tento nárok nebol v plnom rozsahu uspokojený v roku 2000, tento nárok by na žalovaného ako na nástupcu náhradníka pôvodného exekútora neprešiel. Namietol, že ani súd prvej inštancie sa presvedčivo nevysporiadal s touto jeho námietkou, keďže neuviedol, na základe akého konkrétneho ustanovenia bol žalovaný oprávnený vymôcť odmenu exekútora, na ktorú mal vzniknúť nárok jeho právnemu predchodcovi. K tvrdeniu žalovaného, že univerzálna sukcesia náhradníka exekútora do postavenia jeho predchodcu vyplýva z ust. § 17 ods. 5 poslednej vety Exekučného poriadku v znení účinnom v roku 1999, žalobca uviedol, že z ust. § 17 ods. 5 poslednej vety Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002 („náhradník exekútora vykonáva exekučnú činnosť vo svojom mene“) nepochybne vyplývalo iba to, že náhradník bol priamo na základe tohto ustanovenia oprávnený vykonávať exekučnú činnosť vo vlastnom mene, a to napriek tomu, že poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané jeho predchodcovi, avšak z uvedeného ustanovenia nevyplývala univerzálna právna sukcesia náhradníka do všetkých práv a povinností jeho predchodcu - pôvodného exekútora, vrátane prechodu nároku na odmenu exekútora. Poukázal na to, že exekučnou činnosťou je v zmysle ust. § 2 Exekučného poriadku nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí, t. j. exekučných titulov, preto pokiaľ už bola celá pohľadávka vyplývajúca z exekučného titulu uhradená, náhradník nemôže vykonávať žiadnu exekučnú činnosť, keďže nútený výkon exekučného titulu už neprichádza do úvahy, a preto náhradník exekútora je síce oprávnený vykonať vo svojom mene exekučnú činnosť, ale pokiaľ ide len o odmenu pôvodného exekútora, náhradník ju nemôže vymôcť vo vlastnom mene, keďže z titulu svojho postavenia je oprávnený vykonať len exekučnú činnosť (t. j. nútený výkon exekučného titulu). Poukázal na to, že spôsob uplatnenia trov exekúcie vrátane odmeny exekútora je upravený v osobitnej časti Exekučného poriadku v ust. § 200 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002, z ktorého vyplýva, že trovy exekúcie vymôže exekútor niektorým zo spôsobov určených na vymoženie peňažnej pohľadávky vydaním príkazu na úhradu trov exekúcie, a preto je zrejmé, že vymoženie trov exekúcie sa nepovažuje za exekučnú činnosť, čomu zodpovedá aj systematické zaradenie tohto ustanovenia do siedmej časti Exekučného poriadku s názvom „Trovy exekúcie“, zatiaľ čo samotná exekučná činnosť je upravená v tretej časti Exekučného poriadku s názvom „Exekučná činnosť“. Poukázal na skutočnosť, že žalovanému nebola odmena exekútora priznaná žiadnym súdnym rozhodnutím, ale údajnú odmenu exekútora si žalovaný sám vymohol v exekučnom konaní, v ktorom vystupoval ako povinný a namietol, že súd prvej inštancie nepoukázal na žiadne konkrétne rozhodnutie iného súdu, ktoré by sa týkalo rovnakej situácie, ako bolo predmetné exekučné konanie, keď náhradník, príp. nástupca exekútora vo vlastnom mene vymohol odmenu, na ktorú vznikol nárok jeho predchodcovi, a to až po tom, ako bola uhradená celá pohľadávka vyplývajúca z exekučného titulu (vrátane príslušenstva), a teda náhradník/nástupca exekútora nevykonal žiadnu exekučnú činnosť. Vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam, ktoré žalovaný priložil k svojim vyjadreniam, žalobca uviedol, že všetky predložené uznesenia okresných súdov a odvolacích (krajských) súdov sa týkali konaní, v ktorých bola exekúcia zastavená na základe podnetu alebo návrhu súdneho exekútora s tým, že odmena exekútora bola určená v zmysle ust. § 14 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách exekútorov, t. j. podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu a paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti, pričom išlo o prípady, ktoré boli z vecného aj z právneho hľadiska odlišné od exekúcie, ktorej sa týka toto konanie, keďže v exekúciách, ktoré boli zastavené z vyššie uvedených dôvodov, rozhodoval o nároku súdneho exekútora na odmenu súd v rozhodnutí, ktorým konanie zastavil, pričom až v okamihu zastavenia exekúcie vznikol exekútorovi nárok na odmenu vyčíslenú spôsobom uvedeným v ust. § 14 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách exekútorov, a preto súd v týchto prípadoch nemohol rozhodnúť inak, ako priznať nárok na odmenu tomu exekútorovi, u ktorého bolo konanie vedené v čase zastavenia exekúcie a namietol, že sa súd prvej inštancie s týmito jeho námietkami v odôvodnení napadnutého rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal. Nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie, že nemohlo dôjsť k premlčaniu práva exekútora uplatniť si odmenu z dôvodu, že exekučné konanie nebolo ukončené, pretože pre spočívanie premlčacej lehoty je potrebné nielen riadne uplatnenia práva, ale aj riadne pokračovanie v konaní, pričom viac ako 17 rokov trvajúca nečinnosť exekútorov nemôže byť považovaná za riadne pokračovanie v konaní potrebné pre spočívanie premlčacej doby. Uviedol, že podanie návrhu na začatie exekúcie mohlo mať za následok spočívanie premlčacej lehoty len vo vzťahu k pohľadávke vyplývajúcej z exekučného titulu, nárok na odmenu exekútora však mohol súdnemu exekútorovi vzniknúť až okamihom úplnej úhrady vymáhanej pohľadávky, t. j. dňa 10. 05. 2000, od tohto dňa bol pôvodný exekútor JUDr. Ján Fázik oprávnený v súlade s ust. § 200 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002 vymôcť svoju odmenu, príp. iné trovy exekúcie niektorým zo spôsobov určených na vymoženie peňažnej pohľadávky vydaním príkazu na úhradu trov exekúcie, a od tohto dňa začala v zmysle ust. § 391 ods. 2 Obchodného zákonníka plynúť premlčacia doba pre uskutočnenie úkonu smerujúceho k vymoženiu predmetných trov. Poukázal na to, že pôvodný exekútor JUDr. Ján Fázik si nasledujúcich viac ako jedenásť rokov (do ustanovenia jeho náhradníčky S.. K. R.) nielen neuplatnil svoje prípadné trovy exekúcie, ale nevykonal v exekučnom konaní ani žiadny iný úkon, a preto uplynula aj maximálna desaťročná premlčacia doba vyplývajúca z ust. § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka. Namietol, že zabrániť vykonaniu tohto úkonu nemohol zabrániť (uplatneniu nároku na údajné trovy exekúcie) zo strany žalovaného predchádzajúcim vznesením námietky premlčania, keďže žalovaný si svoj nárok neuplatnil v súdnom konaní, ale zo svojej pozície súdneho exekútora si údajný nárok na trovy exekúcie priamo vymohol z jeho účtu, pričom takýto postup žalovaného, ktorý viac ako sedemnásť rokov po úplnej úhrade pohľadávky povinných vymohol vo svoj prospech maximálnu prípustnú odmenu exekútora (v zmysle ust. § 5 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách exekútorov), je v rozpore s princípmi právnej istoty a vážnym zásahom do jeho práv ako povinného a ako výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nemôže v zmysle ust. § 265 Obchodného zákonníka požívať právnu ochranu. Uviedol, že požiadavke spravodlivého usporiadania vzťahov medzi stranami sporu nemôže zodpovedať priznanie nároku na odmenu exekútora žalovanému za činnosť, ktorú žalovaný ani pôvodný exekútor nikdy nevykonali, keďže JUDr. Ján Fázik vykonal v exekučnom konaní jediný úkon, ktorým bolo vydanie upovedomenia o začatí exekúcie, ale pohľadávku vyplývajúcu z exekučného titulu de facto nevymáhal a ani nevymohol, pretože k jej úhrade došlo z jeho bankového účtu priamo na účet oprávnených, zatiaľ čo žalovaný v roku 2017 síce vykonal úkony spočívajúce vo vydaní upovedomenia o spôsobe vykonania exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke a vydaní príkazu na zablokovanie sumy vo výške 663.878,38 eur s príslušenstvom na jeho účte, ale tieto úkony nemožno považovať za exekučnú činnosť, pretože nesmerovali k nútenému výkonu exekučného titulu, keďže pohľadávka vyplývajúca z exekučného titulu bola uhradená viac ako 17 rokov pred vykonaním týchto úkonov. Žalobca vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že od úhrady pohľadávky po uplatnenie údajnej odmeny exekútora uplynulo viac ako 17 rokov, počas ktorých žiadny z exekútorov nevykonal žiadnu činnosť smerujúcu k vymoženiu pohľadávky, nekomunikoval s ním ako povinným a ani s oprávnenými, ktorým neposkytol žiadne informácie o stave exekučného konania. Poukázal na skutočnosť, že sa v tomto konaní domáha zaplatenia sumy 39.832,70 eur z titulu bezdôvodného obohatenia, keďže žalovaný nebol na základe žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku ani iného právneho predpisu oprávnený vo svojom mene vymôcť odmenu, na ktorú vznikol nárok jeho predchodcovi. Namietol, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku nepoukázal na žiadne konkrétne ustanovenie právneho predpisu, ktoré žalovaného oprávňovalo takto postupovať, t. j. žiadnym spôsobom právne nezdôvodnil, prečo suma 39.832,70 eur, ktorú žalovaný „stiahol“ z jeho účtu, nie je bezdôvodným obohatením, z dôvodu ktorého napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a zároveň žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania, keď sa v plnej miere stotožnil s výrokom ako aj odôvodnením napadnutého rozsudku, pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Uviedol, že neaktivita predchádzajúceho súdneho exekútora JUDr. Jána Fázika nie je dôkazom, že k úhrade trov exekúcie povinným došlo, keď dané tvrdenie žalobcu o úhrade pohľadávky nevychádza zo žiadneho dôkazu, ale naopak je v priamom rozpore s exekučným spisom, účtovníctvom JUDr. Jána Fázika, zisteniami Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a Slovenskej komory exekútorov a čestným vyhlásením JUDr. Jána Fázika, ktorým potvrdil, že trovy exekúcie v exekučnom konaní neboli povinným uhradené a že mu zároveň nebola povinným ani oprávnenými oznámená úhrada vymáhanej pohľadávky. Uviedol, že zo žiadneho vykonaného dôkazu nevyplýva, že povinný bol v čase vedenia exekúcie JUDr. Jána Fázika majetný, ale naopak z výpisov z účtu poskytnutých žalobcom vyplýva, že ku dňu 16. 09. 1999, kedy oprávnení poskytli finančné prostriedky, bol zostatok na jeho účte 38,02 eur (1.145,46,- Sk), dňa 10. 05. 2000 obdržal žalobca, ktorý mal v tom čase na účte sumu 250,06 eur (7.533,28,- Sk), od inej spoločnosti sumu 680.475,34 eur (20.500.000,- Sk), ktorú následne celú použil na vyplatenie oprávnených v exekučnom konaní, a po tejto úhrade disponoval na účte sumou 250,06 eur (7.533,28,- Sk), čo sa nedá pokladať za „majetnosť“ a dostatočnú sumu na úhradu trov exekúcie. K tvrdeniu žalobcu o jeho údajnej „majetnosti“ a solventnosti oprávnených osôb uviedol, že žiadnym spôsobom nepreukazuje úhradu trov exekúcie a je úplne bezpredmetné, keďže trovy exekúcie pri vymožení pohľadávky uhrádza povinný, nie oprávnení, teda majetnosť oprávnených neznamená, že si súdny exekútor môže vymôcť svoje trovy od nich alebo, že môže očakávať ich úhradu od nich tak, ako sa to snažil prezentovať žalobca. Poukázal na skutočnosť, že žiadny z terajších štatutárov žalobcu nefiguroval u žalobcu v období, kedy malo dôjsť k úhrade trov exekúcie, informácie o údajnej úhrade tak mal žalobca nepriamo a sprostredkovane len od bývalých členov predstavenstva žalobcu W. O. P., ktorí vypovedali, že nevideli žiaden dôkaz o úhrade trov exekúcie JUDr. Viliamom Pančíkom, ktorý tak mal vraj urobiť, zároveň v zmysle svojich výpovedí sa o túto úhradu ani nezaujímali, nevedeli ani potvrdiť, či skutočne, kedy a v akej výške bola údajná úhrada uskutočnená, teda ich tvrdenia o úhrade sa zakladali len na predpoklade, že tak S.. C. N. konal. Za účelové označil žalovaný tvrdenia bývalého vedenia (ktoré predalo spoločnosť), že všetky záväzky mala spoločnosť vysporiadané, v snahe vyhnúť sa zodpovednosti za prípadnú škodu voči novým majiteľom a namietol, že svedecká výpoveď Ivana Chrenka bola žalobcom pripravená, keďže tento bol oboznámený so spisom, a teda na jeho výpoveď by súd nemal vôbec prihliadnuť. Žalovaný ďalej poukázal na to, že suma rozdielu medzi tvrdenou úhradou žalobcu oprávneným vo výške 13.541,29 eur (407.945,- Sk), ktorá bola podľa názoru žalobcu použitá na úhradu trov exekúcie, zodpovedá približne len 1/3 trov exekúcie v tom čase, teda aj keby uvedená suma bola celá použitá na úhradu trov exekúcie, nebolo by to v žiadnom prípade dostatočné, pričom žalobca nijak neozrejmil, v akých sumách, kedy a akým spôsobom malo dôjsť k úhrade zostatku trov exekúcie. Poukázal na rozpor v žalobcových tvrdeniach, ktorý na jednej strane tvrdil, že trovy exekúcie uhradil, avšak na druhej strane namietal, že trovy exekúcie JUDr. Fázikovi vlastne nevznikli a nesúhlasil s názorom žalobcu, že nebol oprávnený vymôcť odmenu, na ktorú vznikol nárok pôvodnému súdnemu exekútorovi, pretože odkaz v záverečných ustanoveniach Exekučného poriadku o dokončení exekučných konaní podľa doterajších predpisov (§ 235 ods. 2 Exekučného poriadku) sa týka len postupu súdneho exekútora a úkonov, ktoré nasledujú po ust. § 36 Exekučného poriadku (t. j. Druhá hlava Exekučného poriadku - „Exekučné konanie“). Uviedol, že ak by tomu tak nebolo, nemohol by ako súdny exekútor vymenovaný v roku 2013 pri vymáhaní konaní začatých ako v tomto prípade v roku 1999 prakticky vôbec vykonávať takéto exekúcie, pretože pri takom výklade by napr. nebol viazaný medzinárodnými zmluvami, vykonávanie exekučnej činnosti v týchto konaniach by nebolo výkonom verejnej moci, nebol by povinný pri výkone exekučnej činnosti a ďalšej činnosti podľa Exekučného poriadku používať označenie „súdny exekútor“ alebo „exekútorský úrad“ a od nich odvodené tvary slov a označenie spôsobilé vyvolať nebezpečenstvo zámeny s uvedenými označeniami by bola oprávnená používať iná osoba, možnosti štátneho dohľadu ministerstva nad týmito exekúciami by boli značne obmedzené, minister by v týchto konaniach nemohol rozhodovať o zbavení exekútora povinnosti mlčanlivosti, mohol by ako exekútor v týchto konaniach používať aj iné sídlo exekútorského úradu, nie len jedno oficiálne, výrazne by sa obmedzili možnosti odvolania exekútora, došlo by k obmedzeniu zastupovania zástupcom exekútora v týchto konaniach, mohol by v týchto konaniach používať exekútorského kandidáta popri koncipientovi, ktorý by musel byť v zozname vedenom komorou len na tieto konania, výrazne by sa obmedzili možnosti vylúčenia exekútora z vedenia týchto konaní, výrazne by bola obmedzená možnosť pozbavenia exekútora mlčanlivosti a možnosť poskytovania informácií orgánom činným v trestnom konaní, súdom, ministerstvám a i. v týchto konaniach, mohol by sa jednoduchšie zbaviť zodpovednosti za škodu, vo veľkej miere by bola obmedzená možnosť súdneho exekútora získavať informácie potrebné na vedenie exekučných konaní prostredníctvom súčinnosti (napr. by nebola možnosť elektronickej lustrácie bánk pri týchto konaniach a pod.), ostali by nedoriešené otázky súvisiace s prevzatím úradu od predchodcov po finančnej, hmotnej a spisovej stránke. Uviedol, že keď zákonodarca formuloval znenie záverečných ustanovení, podľa ktorých sa exekučné konania začaté do 01. februára 2002 mali dokončiť podľa doterajších predpisov, mal tým na mysli, že súdny exekútor môže vykonať len úkony voči povinnému a oprávnenému, ktoré v čase začatia exekučného konania upravoval zákon, t. j. úkony po ust. § 36 Exekučného poriadku, a naopak fungovanie úradu, menovanie exekútora, odvolanie exekútora, zamestnancov úradu, prechod exekútorských úradov na nástupcov/ náhradníkov, súčinnosti a ďalšie na mysli nemal, v opačnom prípade by také exekučné konania museli byť špeciálne upravené, pretože od roku 1996 došlo k viac ako 50 novelizáciám Exekučného poriadku a takéto fungovanie úradov by nebolo možné. Uviedol, že keď preberal dva exekútorské úrady v roku 2014, preberal ich za prítomnosti poverených zamestnancov Slovenskej komory exekútorov a Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky podľa ustanovení zákona účinného v tom čase, nepreberal úrady po častiach, teda podľa času, kedy jednotlivé exekučné konania začali, ako nástupca prebral účty (úschovy) v bankách oboch prevzatých exekútorských úradov, ako nástupca v zmysle § 16a ods. 3 Exekučného poriadku bol oprávnený disponovať s osobitným bankovým účtom exekútora, ktorému výkon funkcie zanikol, zároveň bol poverený zabezpečiť výkon exekúcie v neukončených exekučných konaniach. Poukázal na to, že sa naňho ako na exekútora, ako aj na všetky prevzaté exekučné spisy v tom čase vzťahoval aktuálne účinný Exekučný poriadok až po ust. § 36 Exekučného poriadku, pretože samotné hmotné, finančné a personálne fungovanie exekútorského úradu (§ 1 až § 36 Exekučného poriadku) ako orgánu verejnej moci nie je pre účastníkov exekučného konania (oprávnený a povinný) na ochranu ich práv a zabezpečenie ich rovnosti v exekučnom konaní podstatné a nemá ani žiaden vplyv na zákonnú povinnosť povinného uhrádzať trovy exekúcie. Uviedol, že z tohto dôvodu sa zmeny vo fungovaniach úradov na základe noviel Exekučného poriadku prenášajú aj na staršie exekučné konania tak, aby s rozvojom spoločnosti, právneho povedomia, nových zákonov a technických možností, bolo možné tieto staršie konania naďalej riadne vymáhať, pretože ak by tomu tak nebolo, bolo by nemožné v týchto exekučných konaniach vykonať čo len úkon, čo bezpochyby odporuje zmyslu núteného výkonu súdnych rozhodnutí a vôli zákonodarcu. Poukázal na to, že ak by bol pripustený výklad, ktorý prezentoval žalobca, znamenalo by to, že v prípade exekúcií začatých do roku 2002 by nemohlo dôjsť ani k prevzatiu spisu od pôvodného exekútora, keďže Exekučný poriadok v roku 1999, kedy predmetné exekučné konanie začalo, vôbec neriešil zánik exekútorského úradu a jeho prechod na nástupcu/náhradníka, čo odporuje odovzdávaniu úradu v praxi, ktorý mu bol aj so stovkami spisov z rokov 1996 - 2002 a účtami odovzdaný en bloc a on ako exekútor bol zákonom poverený zabezpečiť výkon exekúcie v neukončených exekučných konaniach. Uviedol, že ak by tomu tak nebolo, funkcia súdneho exekútora a celý nútený výkon súdnych rozhodnutí by stratil zmysel, keďže povinní zo spisov do roku 2002, kedy došlo k zmene exekútora (desaťtisíce spisov v Slovenskej republike), by boli takýmto spôsobom „oddlžení“, bez povinnosti uhradiť svoje záväzky. Vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 26. októbra 2010, sp. zn. 10Co/101/2010 žalovaný uviedol, že tento nie je použiteľný na toto konkrétne konanie, keďže sa jedná o úplne iné exekučné konania s inými podmienkami, zároveň uvedený rozsudok je v príkrom rozpore so zákonom a 22-ročnou praxou súdnych exekútorov a exekučných súdov, pretože Exekučný poriadok jednoznačne zaraďuje úkon vydania upovedomenia o začatí exekúcie do ust. § 47 a nasl. Exekučného poriadku, ktorý patrí do druhej hlavy Exekučného poriadku - „Exekučné konanie“. Uviedol, že v zmysle Exekučného poriadku, praxe a judikatúry už momentom doručenia poverenia súdnemu exekútorovi vzniká nárok na trovy exekúcie a následne podľa správania povinného (t. j. podľa času, kedy došlo k samotnej úhrade vymáhanej pohľadávky vrátane trov exekúcie) alebo času, kedy pohľadávku vymôže exekútor, exekútor už len podľa vyhlášky a Exekučného poriadku vyhodnocuje otázku, či mu prináleží odmena vo výške 10 % alebo 20 % z vymoženej sumy s tým, že nie je nezvyčajné, že povinný uhradí záväzok po doručení upovedomenia o začatí exekúcie bez toho, aby súdny exekútor vydal príkaz na začatie exekúcie niektorým zo spôsobov vykonania exekúcie, či už z dôvodu opomenutia, alebo z dôvodu, že nemôže (napr. povinný podľa lustrácií nedisponuje oficiálne žiadnym majetkom), avšak napriek takejto úhrade po uplynutí lehoty v zmysle upovedomenia o začatí exekúcie, je povinný v exekučnom konaní povinný vždy zaplatiť aj trovy exekúcie súdneho exekútora, keďže vydanie a doručenie upovedomenia o začatí exekúcie je bezpochyby činnosť (úkon) súdneho exekútora, ktorú musel tento súdny exekútor vykonať a ktoré sa vždy považuje za exekučnú činnosť. Uviedol, že JUDr. Ján Fázik v roku 1999 nepochybne vydal a riadne do vlastných rúk doručil účastníkom exekučného konania upovedomenie o začatí exekúcie, t. j. vykonal exekučnú činnosť, povinný jednoznačne plnil pod ťarchou exekučného konania po uplynutí 14-dňovej lehoty na „dobrovoľnú“ úhradu, čím mu vznikla povinnosť uhradiť trovy exekúcie v maximálnej výške, o čom bol upovedomený upovedomením o začatí exekúcie, a voči ktorému v zákonných lehotách nenamietal a nespochybňoval výšku trov exekúcie súdneho exekútora, a nakoľko JUDr. Ján Fázik trovy exekúcie nevymohol, prešlo toto právo spolu s exekučným konaním aj v zmysle ust. §16a Exekučného poriadku na náhradníčku a následne na nástupcu, t. j. na neho. K názoru žalobcu, že vymoženie trov exekúcie ním ako exekútorom nebolo výkonom exekučnej činnosti, žalovaný uviedol, že táto domnienka je v rozpore s ust. § 47 Exekučného poriadku a zároveň je v rozpore aj s ust. § 60 písm. d/ Exekučného poriadku účinného do 31. 01. 2002, v zmysle ktorého poverenie na vykonanie exekúcie vydané exekútorovi podľa § 44, exekútor bezodkladne vráti súdu, ak sa exekučné konanie skončilo vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie, z čoho vyplýva, že trovy exekúcie si súdny exekútor vymáha, čo je možné len prostredníctvom jeho exekučnej činnosti, pretože iným spôsobom sa trovy exekúcie vymáhať nedajú. Uviedol, že exekútor si trovy exekúcie vymáha podľa § 200 Exekučného poriadku niektorým zo spôsobov určených na vymoženie peňažnej pohľadávky vydaním príkazu na úhradu trov exekúcie, keď zo znenia zákona je nepochybné, že vymáhanie trov exekúcie je tiež exekučná činnosť, pri výkone ktorej má exekútor postavenie verejného činiteľa a jej vykonávanie je výkonom verejnej moci, a preto pod nútený výkon exekučnej činnosti bezpochyby patrí aj vymáhanie si zákonom a vyhláškou stanovených trov exekúcie súdneho exekútora vyčíslených v upovedomení o začatí exekúcie, ktoré musí uhradiť každý povinný, voči ktorému bolo začaté exekučné konanie. Uviedol, že mu nie je známe, že by zákon pripúšťal možnosť bez ďalšieho ukončiť exekučné konanie v prípade, ak povinný neuhradil trovy exekúcie, pretože súdny exekútor môže vrátiť poverenie súdu (t. j. ukončiť exekúciu) legálne len vtedy, ak bola v konaní vymožená pohľadávka, jej príslušenstvo a trovy exekúcie, a preto ak by v tomto konaní nevymohol trovy exekúcie, tak ako to navrhuje žalobca, nemohol by nikdy legálne vrátiť súdu poverenie a exekúciu skončiť. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu ďalej uviedol, že nástupníctvo a nárok na prechod práv a povinností vyplýva aj z ust. §16a ods. 3 Exekučného poriadku v znení k momentu, kedy došlo k prevzatiu exekučnej agendy nástupcom a nesúhlasil ani s názorom žalobcu, že súdne rozhodnutia, ktoré v konaní predložil, nie je možné aplikovať na tento prípad, keďže podstatou rozhodovacej praxe súdov s ohľadom na predmet tohto konania je, že nástupcovi priznávajú nárok na odmenu za úkony, hotové výdavky a stratu času, ktoré preukázateľne vykonal predchodca, z čoho jednoznačne vyplýva, že tieto nároky prechádzajú na nástupcu spolu s exekučným spisom, nepremlčujú sa časom od ich vykonania a nezanikajú s osobou pôvodného súdneho exekútora. K otázke premlčania nároku na trovy exekúcie žalovaný uviedol, že názor prezentovaný žalobcom je v rozpore s ust. § 60 písm. d) Exekučného poriadku účinného do 31. 01. 2002 s tým, že zákon, ako aj rozhodovacia prax súdov premlčanie v aktívnych exekučných konaniach priamo vylučujú spočívaním lehôt a poukázal aj na právny názor uvedený v komentári k Exekučnému poriadku (Exekučný poriadok, Komentár, 2. vydanie, Bratislava: C. H. Beck 2015, Števček, Ficová, Tomašovič, Kotrecová a kol., str. 249: „Konkrétny moment skončenia exekučného konania /konkrétny deň/ je potrebné stanoviť vzhľadom na účinky skončenia exekúcie týmto spôsobom s ohľadom na plynutie premlčacích či prekluzívnych lehôt. Premlčacie doby v zásade počas exekučného konania spočívajú, a ak sa exekučné konanie skončí vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie, žiadna ďalšia /nová, ale ani pôvodná premlčacia doba neplynie“). Namietol, že ust. § 391 ods. 2 Obchodného zákonníka aplikovať nie je možné, keďže ak by sa nárok na trovy exekúcie premlčal, súdny exekútor by ich nemohol zákonne vymôcť a teda by nemohol exekučné konanie (bez splnenia iných podmienok) ukončiť. Poukázal na skutočnosť, že zákon povinnému stanovuje povinnosť zaplatiť trovy v presne stanovenej výške, pričom nie je podstatné, ktorému konkrétnemu exekútorovi v poradí, keďže osoby súdnych exekútorov sa menia, exekučné konanie a spis povinného prechádza po skončení funkcie jednotlivých súdnych exekútorov ďalej a zostáva aktívny so všetkými z neho vyplývajúcimi nárokmi až do ukončenia exekúcie niektorým z poverených nástupcov a vrátenia poverenia. Uviedol, že keďže žalobca nepreukázal úhradu trov exekúcie, trovy exekúcie vymohol zákonným spôsobom podľa Exekučného poriadku tak, aby mohol exekučné konanie riadne ukončiť a vrátiť poverenie, pričom iné konanie súdneho exekútora by bolo v rozpore so zákonom, čo potvrdilo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky aj Slovenská komora exekútorov s tým, že ak by žalovaný plnil tak, ako mu ukladalo doručené upovedomenie o začatí exekúcie, t. j. uhradil by vymáhanú pohľadávku v roku 2000 na oznámený účet súdneho exekútora, tento by si riadne uspokojil trovy exekúcie a zvyšok by poukázal oprávneným, povinný teda nerešpektovaním príkazu súdneho exekútora porušil svoju povinnosť tým, že ho neinformoval o úhrade pohľadávky priamo oprávneným, a to pravdepodobne s jediným cieľom vyhnúť sa povinnosti uhradiť trovy exekúcie, pričom takéto obchádzanie zákona a príkazu súdneho exekútora povinným (a pravdepodobne aj oprávnenými, s ktorými bol povinný personálne previazaný) nemôže požívať žiadnu právnu ochranu. 4. Žalobca vo svojej odvolacej replike zotrval na dôvodoch podaného odvolania a na odvolacom návrhu. Uviedol, že finančné zostatky na jeho účte pred a po úhrade vymáhanej pohľadávky nemajú žiadnu výpovednú hodnotu o jeho majetnosti, ktorú v čase vedenia exekúcie u JUDr. Fázika preukazuje najmä skutočnosť, že bol schopný uhradiť vymáhanú pohľadávku zo svojho účtu, a pokiaľ by bol jeho účet v tom čase zablokovaný zo strany súdneho exekútora, došlo by k vymoženiu pohľadávky činnosťou exekútora. Uviedol, že je irelevantné, v akej výške boli zostatky na jeho účte pred alebo po úhrade vymáhanej pohľadávky, rozhodujúce bolo, že v čase vedenia exekúcie bol schopný vymáhanú pohľadávku vo výške viac ako 20.000.000,- Sk uhradiť, čo nepochybne jeho majetnosť preukazuje. Nesúhlasil so záverom žalovaného, že majetnosť oprávnených neznamená, že si súdny exekútor mohol vymôcť svoje trovy od nich, resp., že mohol od nich očakávať úhradu týchto trov, pretože tak Exekučný poriadok účinný v čase vedenia exekúcie u JUDr. Fázika (ust. § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 05. 12. 2000), ako aj Exekučný poriadok účinný v súčasnosti (ust. § 199c ods. 1 Exekučného poriadku účinného od 01. 01. 2019) upravujú situácie, kedy trovy exekúcie hradia oprávnení. Uviedol, že tieto ustanovenia Exekučného poriadku potvrdzujú záver, podľa ktorého súdny exekútor JUDr. Fázik mohol očakávať úhradu svojich trov bez ohľadu na výsledok exekučného konania, a preto jeho viac ako 11 rokov trvajúca nečinnosť v danom exekučnom konaní nepriamo preukazuje, že jeho trovy skutočne boli uhradené v roku 2000 v čase úhrady pohľadávky oprávnených. Namietol tvrdenia žalovaného, ktorý spochybňoval pravdivosť výpovedí svedkov X. P. a O. W. a tieto označil za účelové v snahe vyhnúť sa zodpovednosti za škodu voči novým majiteľom, a ktorý svedeckú výpoveď X. P. označil za vopred pripravenú, keďže tento mal byť údajne oboznámený so spisom a poprel, že by jeho súčasní akcionári nadobudli akcie v spoločnosti od týchto svedkov alebo že by títo svedkovia voči jeho súčasným akcionárom niesli akúkoľvek osobnú zodpovednosť v súvislosti s nadobudnutím akcií, nakoľko takáto skutočnosť nevyplýva zo žiadneho dôkazu vykonaného v tomto konaní, ale práve naopak, obaja svedkovia tieto dohady žalovaného vo svojich výpovediach na pojednávaní dňa 20. 11. 2018 výslovne popreli. Rovnako poprel, že by výpoveď svedka pána P. bola akýmkoľvek spôsobom pripravená alebo, že mal možnosť oboznámiť sa so spisom s tým, že pokiaľ tento svedok vo svojej výpovedi uviedol, že v rámci prípravy na pojednávanie si „prešiel spis“, išlo zrejme o dokumentáciu, ktorú ohľadne tejto záležitosti archivovalo právne oddelenie holdingu, ktorého súčasťou bol pôvodne aj on, keďže ako svedok nemal prístup do súdneho ani žiadneho iného spisu týkajúceho sa tohto konania. Poukázal na skutočnosť, že účelom prechodného ust. § 235 ods. 2 Exekučného poriadku (podľa ktorého exekučné konania začaté do 01. 02. 2002 sa dokončia podľa predpisov účinných pred 01. 02. 2002) je upraviť, aké úkony môže súdny exekútor vykonať voči povinnému a oprávnenému, pričom postup žalovaného, ktorý na jeho účte zablokoval a následne vymohol sumu údajných trov exekúcie, je nepochybne takýmto úkonom exekútora voči povinnému, a preto je nesporné, že ustanovenia Exekučného poriadku účinné pred 01. 02. 2002 sa použijú na postup žalovaného voči nemu, a to vrátane ust. § 17 ods. 5 Exekučného poriadku, na ktorý poukazoval v podanom odvolaní a na ktorý vo svojich doterajších vyjadreniach poukazoval aj samotný žalovaný. Uviedol, že ani z ust. § 16a ods. 3 Exekučného poriadku nevyplýva univerzálna právna sukcesia náhradníka do všetkých práv a povinností jeho predchodcu - pôvodného exekútora, a to vrátane prechodu nároku na odmenu exekútora, pretože z tohto ustanovenia vyplýva len to, že náhradník exekútora zabezpečí výkon exekúcie v neukončených exekučných konaniach, a nevyplýva z neho prechod nároku na odmenu exekútora z pôvodného exekútora na náhradníka. Uviedol, že žalovaný v exekučnom konaní už nemohol zabezpečiť výkon exekúcie, keďže celá pohľadávka (vrátane príslušenstva) vyplývajúca z exekučného titulu bola uhradená viac ako štrnásť rokov predtým, ako bolo žalovanému toto exekučné konanie vôbec pridelené. K tvrdeniam žalovaného, že na všetky exekučné spisy, ktoré ako nástupca pôvodných exekútorov prevzal, sa má vzťahovať aktuálne účinný Exekučný poriadok až po ust. § 36 alebo, že použitie prechodného ustanovenia § 235 ods. 2 Exekučného poriadku by malo za následok údajné „oddlženie“ povinných zo spisov do roku 2002, žalobca uviedol, že tieto nemajú oporu v žiadnom konkrétnom ustanovení Exekučného poriadku a navyše ani žiadnu súvislosť s obsahom ním podaného odvolania. Namietol, že žalovaný v rôznych častiach svojho vyjadrenia používa rôzne znenia Exekučného poriadku podľa toho, ako sa mu to práve hodí, resp. v niektorých prípadoch ani nie je zrejmé, na aké znenie Exekučného poriadku vo svojom vyjadrení poukazuje, pričom tomuto postupu chýba akákoľvek logika, prípadne právne zdôvodnenie. Namietol, že žalovaný vo svojom vyjadrení nevysvetlil, v čom má spočívať odlišnosť rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 26. októbra 2010, sp. zn. 10Co/101/2010, ktorá by vylučovala jeho použitie v tomto konaní s tým, že týmto rozsudkom Krajský súd v Trnave priznal žalobkyni nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže žalovanej (súdnej exekútorke) zaplatila odmenu vyššiu, než na akú jej vznikol nárok, pričom v nečinnosti žalovanej ako súdnej exekútorky videl Krajský súd v Trnave faktické upustenie od vykonania exekúcie a dospel k záveru, že vykonaním exekúcie, za ktorú by súdnemu exekútorovi patrila odmena podľa § 5 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách exekútorov, nie je postup súdneho exekútora obmedzujúci sa na vydanie upovedomenia o začatí exekúcie. Uviedol, že v exekučnom konaní, ktorého sa týka nárok uplatnený v tomto súdnom konaní, sa súdny exekútor JUDr. Fázik rovnako obmedzil len na vydanie upovedomenia o začatí exekúcie a následne de facto upustil od vykonania exekúcie, keďže pred úhradou vymáhanej pohľadávky a ani po jej úhrade v roku 2000, viac ako 17 rokov nevykonal žiadny úkon, preto ani jemu (a už vôbec nie žalovanému) nemohol vzniknúť nárok na odmenu podľa § 5 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách exekútorov, t. j. v najvyššej prípustnej výške. Vo vzťahu k uplatneniu trov exekúcie žalobca uviedol, že pre vymoženie trov exekúcie Exekučný poriadok určuje len spôsob ich uplatnenia, a to v ust. § 200 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002, z ktorého vyplýva, že trovy exekúcie vymôže exekútor niektorým zo spôsobov určených na vymoženie peňažnej pohľadávky vydaním príkazu na úhradu trov exekúcie, z čoho vyplýva, že vymoženie trov exekúcie sa nepovažuje za exekučnú činnosť, čomu má zodpovedať aj systematické zaradenie tohto ustanovenia do siedmej časti Exekučného poriadku s názvom „Trovy exekúcie“, zatiaľ čo samotná exekučná činnosť je upravená v osobitnej tretej časti Exekučného poriadku s názvom „Exekučná činnosť“. Uviedol, že náhradník exekútora je síce oprávnený vykonať vo svojom mene exekučnú činnosť, ale pokiaľ sa jedná len o odmenu pôvodného exekútora, náhradník ju nemôže vymôcť vo vlastnom mene, keďže z titulu svojho postavenia je oprávnený vykonať len exekučnú činnosť, t. j. nútený výkon exekučného titulu. K otázke premlčania nároku na trovy exekúcie žalobca uviedol, že ust. § 60 písm. d) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002, na ktoré vo svojom vyjadrení poukázal žalovaný, žiadnym spôsobom nesúvisí s otázkou premlčania nároku exekútora na odmenu, a rovnako žalovaným citovaný komentár k Exekučnému poriadku sa týka premlčacích dôb plynúcich vo vzťahu k vymáhanej pohľadávke, a nie premlčania nároku na odmenu exekútora, resp. premlčania jeho práva vykonať úkon spočívajúci vo vymožení jeho odmeny s tým, že nárok exekútora, pokiaľ je viac ako 10 rokov nečinný, sa premlčuje rovnako ako akékoľvek iné majetkové právo. Žalobca v odvolacej replike ďalej uviedol, že z textu upovedomenia o začatí exekúcie zo dňa 19. 11. 1999 vydaného pôvodným exekútorom JUDr. Jánom Fázikom nevyplývala povinnosť uspokojiť pohľadávku oprávnených na účet exekútora, ako to tvrdí žalovaný vo svojom vyjadrení, nakoľko JUDr. Ján Fázik v tomto upovedomení v súlade s vtedy platným ust. § 47 ods. 1 Exekučného poriadku ho iba upovedomil o začatí exekúcie a zároveň ho vyzval, aby uspokojil pohľadávku oprávnených alebo aby do 14 dní odo dňa doručenia upovedomenia vzniesol písomné námietky (§ 50 Exekučného poriadku) s tým, že úhradou pohľadávky priamo oprávneným, neporušil žiadnu právnu povinnosť, preto je nepravdivé tvrdenie žalovaného, že porušil svoju povinnosť vyplývajúcu z upovedomenia o začatí exekúcie, resp., že nerešpektoval príkaz súdneho exekútora. 5. Žalovaný v odvolacej duplike zotrval na svojich vyjadreniach a zároveň nesúhlasil s právnymi názormi žalobcu uvedenými v jeho poslednom vyjadrení. Uviedol, že sa v plnej miere stotožňuje s výrokom, ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, keďže súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Uviedol, že pokiaľ bol žalobca majetný, tak je otázne, prečo svoje záväzky neuhradil riadne a včas bez toho, aby bolo potrebné vyvolať exekučné konanie, a preto je zrejmé, že k vymoženiu nároku prišlo v priamej a bezprostrednej súvislosti so začatím exekučného konania po doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Poukázal na to, že konanie povinného, ale aj oprávneného vzbudzuje dôvodné pochybnosti, pretože je otázne, prečo sa žalobca žiadnym spôsobom nezaujímal o to, či prišlo k skončeniu exekučného konania (pokiaľ on sám zaplatil aj trovy exekúcie), a to napríklad návrhom na zastavenie exekúcie, resp. prečo sa neinformoval o tom, či súdny exekútor vrátil poverenie na vykonanie exekúcie, resp. či oprávnený trovy exekúcie súdnemu exekútorovi vyplatil alebo nie. Uviedol, že v tomto smere tak z vykonaného dokazovania, ako aj zo správania žalobcu možno vyvodiť jeho nečinnosť a pasivitu, pričom práve táto jeho pasivita potvrdzuje opak, a síce, že trovy súdneho exekútora JUDr. Fázika neboli uhradené a prišlo k ich legitímnemu vymoženiu. Poukázal na skutočnosť, že Exekučný poriadok je z hľadiska vlastného obsahu systematicky členený do viacerých častí s tým, že upravuje tak ustanovenia, ktoré sa týkajú statusových vecí, ako aj samotnú exekučnú činnosť a exekučné konanie pod samostatnou marginálnou rubrikou, keď z dikcie ust. § 235 ods. 2 Exekučného poriadku jednoznačne vyplýva, že zákonodarca v rozsahu prechodných a záverečných ustanovení prejavil vôľu, aby sa exekučné konania začaté do prijatia novely dokončili podľa dovtedy platných predpisov, toto ustanovenie sa teda nevzťahuje na statusové ustanovenia, ktoré majú hmotnoprávny charakter, z dôvodu ktorého bolo v prejednávanom prípade potrebné posudzovať procesné nástupníctvo podľa právnej úpravy platnej a účinnej v čase, kedy nastali účinky procesného nástupníctva, teda ku dňu 18. 08. 2011, kedy bola za náhradníka súdneho exekútora JUDr. Fázika určená JUDr. Mária Nováková, a následne ku dňu 20. 02. 2014, kedy bol za náhradníka S.. K. R. určený žalovaný. Uviedol, že v oboch prípadoch bolo znenie aplikovaného ust. § 16a Exekučného poriadku totožné a jednoznačne z neho vyplývalo, že súdny exekútor zabezpečuje výkon exekúcie v neukončených exekučných konaniach, zatiaľ čo zo znenia ust. § 16 ods. 7 Exekučného poriadku ďalej vyplývalo, že náhradník exekútora vykonáva exekučnú činnosť vo svojom mene a v konaniach pokračuje na základe pôvodného poverenia, t. j. v tomto prípade vymáha na základe pôvodného poverenia pohľadávku, príslušenstvo a trovy exekúcie. Uviedol, že týmto spôsobom postupoval aj on sám s tým, že Exekučný poriadok (§ 60 písm. d/ Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekúcie v roku 1999) ani iný postup, ako vymáhať spolu s istinou a príslušenstvom aj trovy exekúcie (a tak riadne ukončiť exekúciu) neumožňoval. Uviedol, že tieto závery aplikácie relevantnej právnej úpravy potvrdzuje nielen postup stavovskej organizácie pri jeho ustanovení za náhradníka, ale aj všeobecné pravidlo platné v právnom štáte o neprípustnosti retroaktivity právnych noriem, pričom ust. § 235 ods. 2 Exekučného poriadku vymedzuje nepravú retroaktivitu, ktorá sa ale vzťahuje len na exekučné konanie, a nie na statusové otázky postavenia súdneho exekútora, medzi ktoré nepochybne patrí aj ustanovovanie náhradníka a rozsah jeho práv a povinností. Poukázal na skutočnosť, že z ust. § 196 Exekučného poriadku je jednoznačne zrejmé, že trovy exekúcie sú nárokom súdneho exekútora a nikoho iného, vymáhajú sa v rámci exekučnej činnosti v exekučnom konaní a pokiaľ sa má súdny exekútor postarať o dokončenie exekúcie v neukončených exekučných konania, patrí mu za tento výkon činnosti odmena, keď vyhláška č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách exekútorov osobitne neupravuje odmenu za výkon činnosti náhradníka súdneho exekútora v súvislosti s dokončením exekučných konaní, čo taktiež potvrdzuje správnosť jeho záverov, ako aj záverov súdu prvej inštancie. Žalovaný vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že nárok na úhradu trovy exekúcie mu vznikol s tým, že premlčacia doba na vymoženie tohto nároku exekútora počas trvania exekúcie neplynula, keďže trovy exekúcie boli vymáhané v rámci exekúcie ako jej integrálna súčasť, a z procesnej opatrnosti poukázal na to, že premlčaním nedochádza k zániku subjektívneho práva, preto ak by sa aj nárok na úhradu trov exekúcie premlčal, tak ich následná úhrada vymožením by v zmysle ust. § 389 Obchodného zákonníka, ako aj ust. § 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka nezakladala jeho bezdôvodné obohatenie. 6. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 380 ods. l C. s. p., túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. júla 2019 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C. s. p.), pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom. 7. Odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.), pretože súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozsudku aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.). 8. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 9. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov (prvoinštančného) konania v celom rozsahu. 10. Žalobca vo svojej argumentácii v podanom odvolaní neuviedol v zásade žiadne nové skutočnosti, ale len zopakoval svoje tvrdenia z prvoinštančného konania, s ktorými sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne a presvedčivo vysporiadal. Žalobca v podanom odvolaní opätovne namietal, že žalovanému nevznikol a ani nemohol vzniknúť nárok na odmenu exekútora vo výške 39.832,70 eur, nakoľko trovy exekúcie boli v plnom rozsahu vysporiadané v čase úhrady vymáhanej pohľadávky oprávnených v roku 2000, a preto v danom exekučnom konaní nemohol exekútorovi vzniknúť nárok na odmenu, keďže exekútor okrem vydania upovedomenia o začatí exekúcie nevykonal žiadnu činnosť bezprostredne smerujúcu k vymoženiu exekvovanej pohľadávky (a teda podľa žalobcu fakticky upustil od vykonania exekúcie), a pokiaľ aj v exekučnom konaní vznikol nárok na odmenu exekútora, tento nárok vznikol pôvodnému exekútorovi JUDr. Jánovi Fázikovi, u ktorého bolo exekučné konanie vedené v čase úhrady pohľadávky, a nie žalovanému, ktorý v tomto exekučnom konaní nevykonal žiadnu exekučnú činnosť, ako aj z dôvodu, že nárok žalovaného na odmenu bol premlčaný, preto bol jeho postup v rozpore s princípom právnej istoty, vážnym zásahom do práv žalobcu ako povinného a v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku. 11. K odvolacej námietke žalobcu o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa § 191 C. s. p. súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov, pričom len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193, § 205 C. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 220 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, a aké prostriedky procesnej obrany použil, stručne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkázať na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny právny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobcom v podanom odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi na vykonanie dôkazov a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu v konaní pred súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami, a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 12. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v spore neuniesol dôkazné bremeno ohľadom svojich skutkových tvrdení, že trovy exekúcie vrátane odmeny exekútora boli v plnom rozsahu vysporiadané v čase úhrady vymáhanej pohľadávky oprávnených v roku 2000, nakoľko naopak, žalovaný danú argumentáciu presvedčivo vyvrátil vlastnými skutkovými tvrdeniami, ktoré preukázal vykonanými dôkazmi. Je nutné uviesť, že žalobca v konaní nepredložil žiaden listinný dôkaz, ktorým by preukázal svoje tvrdenie o úhrade trov exekúcie v čase úhrady pohľadávky oprávnených (t. j. v roku 2000), a to napriek tomu, že dokladmi o úhrade samotnej pohľadávky oprávnených (výpismi z účtu) disponoval, avšak žiadnym spôsobom neozrejmil dôvod nepredloženia listinných dôkazov v prvoinštančnom konaní, ktorými by úhradu trov exekúcie preukázal, keď jeho argumentáciu o odstupe času prijať možné nebolo, keďže sa javí nanajvýš nepravdepodobné, aby o prípadnej úhrade trov exekúcie vrátane odmeny exekútora neexistoval žiaden písomný doklad (a to najmä s ohľadom na maximálnu zákonnú výšku odmeny exekútora), ktorým by disponoval žalobca alebo ktorý by bol súčasťou exekučného spisu. 13. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že požiadavka, aby súd v civilnom sporovom súdnom konaní vychádzal zo skutočného stavu veci je vyslovená tak v Ústave SR, ako i v jednotlivých ustanoveniach Civilného sporového poriadku a vyjadruje základnú zásadu občianskeho súdneho procesu, t. j. zásadu materiálnej pravdy, ktorá znamená to isté, ako zásada objektívnej pravdy. Je totiž procesnou požiadavkou, aby poznatky súdu o skutočnostiach boli v súlade s objektívnou realitou, pričom pojem skutočný stav veci je totožný s výrazom rozhodné skutočnosti. Pre poznávaciu činnosť súdu o skutočnostiach dôležitých pre rozhodnutie, teda i pre procesné dokazovanie sú vždy nutné tvrdenia o takých skutočnostiach. To vyplýva z toho, že sa v procese dokazuje súdu pravdivosť tvrdenia o takých skutočnostiach, o ktorých sa súd dozvedá z prednesov strán sporu, z vykonaného dokazovania, ako i inými možnými spôsobmi, pričom zákon stranám ukladá povinnosť objasniť všetky potrebné skutočnosti a označiť k nim potrebné dôkazné prostriedky (ide o povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú) s tým, že okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena, t. j. v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia bolo povinnosťou žalobcu preukázať zákonné predpoklady jeho vzniku na strane žalovaného, teda vznik objektívne merateľného majetkového prospechu u obohateného, kedy malo dôjsť k zväčšeniu jeho majetku v rozpore s právom uznanými dôvodmi a najmä predložiť dôkaz o existencii bezdôvodného obohatenia na strane obohateného, keďže žalobou žiadal vydanie bezdôvodného obohatenia, respektíve jeho peňažnú náhradu. 14. Z obsahu spisu vyplýva, že jediným dôkazným prostriedkom žalobcu, ktorý v konaní navrhol vykonať, bol výsluch svedkov X. P. O. O. W., ktorí boli v rozhodnom čase členmi predstavenstva žalobcu (a svedok X. P. bol okrem toho jedným z oprávnených v predmetnom exekučnom konaní), avšak ako vyplýva z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 20. 11. 2018 (viď č. l. 127 spisu), svedok X. P. vo svojej výpovedi uviedol len to, že celú záležitosť mal na starosti jeho nebohý kolega S.. C. N., ktorý mu mal povedať, že exekútor JUDr. Ján Fázik „dostal peniaze“, pričom svedkova hypotéza bola, že suma prevyšujúca sumu 10.046.270,50,- Sk (do sumy 10.250.000,- Sk) vyplatená jemu i kolegovi S.W.. C. N. (teda spolu vo výške 407.459,- Sk), bola následne odovzdaná exekútorovi JUDr. Jánovi Fázikovi ako jeho odmena a z výpovede svedka Adriána Ráca vyplýva, že celý proces exekúcie na seba prebral S.. C. N., ktorý bol právnik, keď svedok s exekútorom JUDr. Jánom Fázikom nikdy osobne do kontaktu neprišiel, pričom S.. C. N. mu mal povedať, že celá vec bola ukončená, keď vo vyplatení súm obom štatutárom mala byť zahrnutá aj odmena exekútora s tým, že okolo 47 tisíc korún mali byť úroky a zvyšok mala byť odmena exekútora, ktorú mal exekútorovi uhradiť práve S.. C. N.. 15. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že z oboch svedeckých výpovedí žalobcom navrhnutých svedkov vyplýva, že neboli priamymi svedkami úhrady odmeny exekútora, o tejto úhrade nemali k dispozícii doklad a žiaden takýto doklad ani nevideli, a teda úhradu odmeny exekútora nevedeli s určitosťou potvrdiť, keďže vychádzali len z informácií sprostredkovaných im nebohým S.. C. N.J. (v rozhodnom čase člen predstavenstva žalobcu a súčasne jeden z oprávnených v predmetnom exekučnom konaní), z dôvodu ktorého sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že tieto svedecké výpovede neposkytujú samé o sebe dostatočný podklad na prijatie (skutkového) záveru, že odmena exekútora bola v roku 2000 uhradená. 16. Bolo potrebné sa stotožniť naopak s argumentáciou žalovaného v podanom odvolaní, poukazujúceho na potvrdenie o stave exekučného spisu č. EX 938/1999 ku dňu 18. 07. 2011 vyhotoveného JUDr. Jánom Fázikom, z ktorého vyplýva, že vymáhaná pohľadávka, hotové náklady exekúcie ani odmena exekútora neboli ku dňu 18. 07. 2011 v rámci exekučného konania vymožené, pričom aj z čestného vyhlásenia JUDr. Jána Fázika zo dňa 23. 11. 2017, predloženého žalovaným v konaní pred súdom prvej inštancie vyplýva, že súdny exekútor JUDr. Ján Fázik vyhlásil, že mu v exekučnej veci č. EX 938/1999 neboli uhradené trovy exekúcie ani sčasti a taktiež mu nebola oznámená úhrada vymáhanej pohľadávky. 17. K argumentácii žalobcu v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, ako aj v podanom odvolaní, ktorou spochybňoval pravdivosť týchto listinných dôkazov, resp. nezaujatosť JUDr. Jána Fázika je nutné uviesť, že tieto tvrdenia ostali ako nepreukázané len v rovine špekulácií, keď procesnú obranu žalovaného potvrdzuje aj fakt, že exekučný spis neobsahuje doklad o uhradení trov exekúcie, resp. odmeny exekútora, ako aj upovedomenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o výsledku prešetrenia vybavenia sťažnosti zo dňa 06. 08. 2018, z ktorého vyplýva, že ministerstvo si zabezpečilo kópiu správy audítora o výsledku auditu účtovníctva a neukončených exekučných konaní vykonaného v súvislosti so zánikom funkcie JUDr. Jána Fázika podľa § 16b Exekučného poriadku účinného do 31. 10. 2013, v tejto správe sa mu však nepodarilo dohľadať informácie o akomkoľvek plnení v prospech exekúcie vedenej proti žalobcovi tohto konania. 18. V ústavnoprávnej rovine platí, že právo na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) obsahuje zásadu „rovností zbraní“ v civilnom procese, ktorá zahŕňa aj povinnosť znášať dôkazné bremeno, ktorá ťaží účastníka konania. Neprimeraná povinnosť znášať dôkazné bremeno môže zapríčiniť, že konanie ako celok nie je možné považovať za spravodlivé. Zákonná úprava dokazovania v civilnom procese spadá pod všeobecný princíp rovností účastníkov konania. Zásada rovnosti strán v procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bližšie charakterizuje Čl. 6 C. s. p., v zmysle ktorého majú strany sporu v konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa premieta aj v ďalších ustanoveniach Civilného sporového poriadku, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania. V procese dokazovania (§ 132 C. s. p.) vo všeobecnosti platí, že strana má povinnosť tvrdenia (bremeno tvrdenia) a dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno). Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva, ktoré dopadá na toho účastníka, v záujme ktorého je, aby určitá skutočnosť, rozhodná podľa hmotného práva a účastníkom tvrdená, bola v konaní preukázaná, teda aby ju súd uznal za pravdivú. 19. Všeobecný súd je pri hodnotení dôkazov viazaný tiež skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná tiež požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi. 20. Z uvedeného vyplýva, ako už odvolací súd uviedol vyššie, že povinnosťou žalobcu v tomto konaní bolo preukázať, že na strane žalovaného došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia tým, že žalobca ako povinný v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. Ex/938/1999 dňa 10. 05. 2000, okrem vymáhanej pohľadávky (20.500.000,- Sk) uhradil aj trovy exekúcie, t. j. uniesť dôkazné bremeno, a preukázať, že sa žalovaný zexekvovaním sumy vo výške žalovanej istiny (39.832,70 eur) z účtu žalobcu, na jeho úkor bezdôvodne obohatil. 21. K námietke žalobcu, že pôvodný exekútor JUDr. Ján Fázik nevykonal v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 938/1999 okrem vydania upovedomenia o začatí exekúcie žiaden iný úkon a bol v tomto konaní viac ako jedenásť rokov nečinný a k tvrdeniu, že jeho majetnosť a zároveň solventnosť oprávnených v exekučnom konaní sú nepriamymi dôkazmi o tom, že trovy exekúcie boli uhradené v čase, keď bola uhradená aj vymáhaná pohľadávka oprávnených, odvolací súd uvádza, že z nečinnosti pôvodného exekútora JUDr. Jána Fázika v exekučnom konaní nemožno bez ďalšieho vyvodiť záver, že exekútor mal vedomosť o úhrade vymáhanej pohľadávky oprávnených a že mu boli uhradené aj trovy exekúcie, pričom ani údajná majetnosť žalobcu v tom čase nebola z jeho strany preukázaná relevantnými dôkazmi, nakoľko v konaní pred prvoinštančným súdom bolo preukázané len toľko, že dňa 10. 05. 2000 bola v prospech bankového účtu žalobcu vedeného v banke Komerční banka Bratislava a.s. poukázaná obchodnou spoločnosťou HB REM, spol. s r.o. suma 20.500.000,- Sk a v ten istý deň bola v prospech tohto bankového účtu poukázaná C. N. suma 10.250.000,- Sk a X. P. rovnako suma 10.250.000,- Sk, pričom počiatočný aj konečný zostatok tohto bankového účtu bol 7.533,28,- Sk, z čoho vyplýva, že žalobca vymáhanú pohľadávku uhradil priamo oprávneným, a nie exekútorovi JUDr. Jánovi Fázikovi. 22. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca v konaní netvrdil ani nepreukazoval, že on ako povinný alebo oprávnení informovali súdneho exekútora JUDr. Jána Fázika o úhrade vymáhanej pohľadávky a zároveň, že tomuto exekútorovi uhradili odmenu presahujúcu sumu 407.459,- Sk, a to napriek tomu, že v zmysle § 5 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov vznikol exekútorovi nárok na odmenu v maximálnej výške 1.000.000,- Sk (33.193,92 eur), z dôvodu ktorého sa žalobca ani nemohol domnievať, že exekúcia skončila, keďže exekúcia končí až úplným vymožením vymáhanej pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie (§ 60 písm. e/ Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 10. 2013), príp. rozhodnutím exekučného súdu o zastavení exekúcie (§ 57 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002). 23. V konaní pred súdom prvej inštancie nebolo sporným, že k zastaveniu exekučného konania nedošlo, okolnosť ktorá zároveň preukazuje, že žalobca trovy exekúcie neuhradil, nakoľko ak by boli okrem vymáhanej pohľadávky uhradené aj trovy exekúcie (vrátane odmeny exekútora), ako tvrdí žalobca, muselo by dôjsť k skončeniu exekúcie a vráteniu poverenia na vykonanie exekúcie vydaného exekútorovi v zmysle § 60 písm. e) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 10. 2013, a pokiaľ exekútor týmto zákonom predpísaným spôsobom nepostupoval, žalobca by mal právo ako povinný v exekučnom konaní sa proti tejto jeho nečinnosti brániť (napr. podaním sťažnosti v zmysle § 218a Exekučného poriadku v účinnom znení) alebo by mohol dať návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu, že zaniklo právo priznané exekučným titulom (§ 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002). 24. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že nakoľko žalobca ako povinný ostal napriek úhrade exekvovanej pohľadávky v exekučnom konaní nečinný, keďže súdneho exekútora o úhrade vymáhanej pohľadávky nielen neinformoval, ale nenavrhol skončenie exekúcie, pričom ani závery o prípadnej nečinnosti súdneho exekútora JUDr. Jána Fázika v danom exekučnom konaní nie sú postačujúce na preukázanie žalobcovho tvrdenia, že trovy exekúcie vrátane odmeny exekútora uhradil v čase, keď bola uhradená pohľadávka oprávnených. 25. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že žalovaný ako súdny exekútor nemal inú možnosť, ako v exekučnom konaní pokračovať a vykonávať úkony smerujúce k vymoženiu pohľadávky a trov exekúcie (t. j. úkony smerujúce k ukončeniu exekúcie), keďže v zmysle § 16a ods. 3 Exekučného poriadku je náhradník exekútora povinný zabezpečiť výkon exekúcie v neukončených exekučných konaniach, pričom správnosť jeho postupu potvrdili aj Slovenská komora exekútorov a Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v konaní o sťažnosti podľa § 218a a nasl. Exekučného poriadku. 26. Je možné sa síce stotožniť s tvrdením žalobcu, že jediným porušením ustanovení Exekučného poriadku, ktoré tak v prejednávanej veci prichádzalo do úvahy, bola žalobcom tvrdená nečinnosť pôvodného súdneho exekútora JUDr. Jána Fázika (resp. jeho náhradníčky S.. K. R.) v exekučnom konaní, avšak žalobca ako účastník tohto exekučného konania v procesnom postavení povinného, mal možnosť sa proti prípadnej nečinnosti exekútora brániť (napr. vyššie spomínanou sťažnosťou) a v prípade, ak by mu nesprávnym úradným postupom exekútora (spočívajúcim v jeho nečinnosti) bola spôsobená škoda, mal možnosť domáhať sa jej náhrady (§ 33 Exekučného poriadku, resp. zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci), avšak žalobca proti tvrdenej nečinnosti pôvodného exekútora nepodnikol žiadne kroky a táto ním tvrdená nečinnosť ani nebola predmetom dokazovania v tomto súdnom konaní; navyše, žalovaný ako nástupca náhradníčky pôvodného súdneho exekútora v zmysle § 16a ods. 8 Exekučného poriadku nezodpovedá za škodu spôsobenú exekútorom, ktorému výkon funkcie zanikol. 27. K odvolaciemu dôvodu žalobcu v podanom odvolaní, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V prejednávanej veci však odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne. 28. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu v podanom odvolaní, že vykonaním exekúcie, za ktorú by súdnemu exekútorovi patrila odmena podľa § 5 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, nie je postup súdneho exekútora obmedzujúci sa na vydanie upovedomenia o začatí exekúcie, nakoľko plnenie povinného po doručení upovedomenia o začatí exekúcie nemožno považovať za „dobrovoľné“ plnenie, pretože povinný plní pod tlakom prebiehajúceho exekučného konania, keď z ust. § 47 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002 vyplýva, že exekútor v upovedomení o začatí exekúcie vyzve povinného, aby uspokojil pohľadávku oprávneného (alebo aby vzniesol námietky proti exekúcii), a zakáže mu odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie nakladať so svojím majetkom, ktorý podlieha exekúcii a zároveň povinného upovedomí o predbežných trovách exekúcie, ktorými sa v zmysle § 200 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002 rozumejú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie s tým, že predbežné trovy exekúcie určuje exekútor podľa osobitného právneho predpisu v upovedomení o začatí exekúcie (§ 201 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002), ktorým je vyhláška č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. 29. Z dikcie ust. § 4 ods. 1 tejto vyhlášky v znení účinnom do 30. 04. 2008 vyplýva, že základom na určenie odmeny súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie je výška vymáhanej pohľadávky, ak ďalej nie je ustanovené inak, pričom odmena súdneho exekútora je 20 % zo základu na jej určenie, najmenej však 500,- Sk a najviac 1.000.000,- Sk (§ 5 ods. 1 tejto vyhlášky v znení účinnom do 30. 04. 2008), keď povinnosť povinného uhradiť trovy exekúcie (vrátane odmeny exekútora) vyplýva z § 197 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 03. 2017 v spojení s § 196 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 08. 2005 a § 200 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 10. 2013 s tým, že zo znenia citovaných ustanovení je nesporné, že povinnému vzniká okamihom doručenia upovedomenia o začatí exekúcie povinnosť zaplatiť trovy exekúcie, ktorými je aj odmena exekútora vo výške 20 % z výšky vymáhanej pohľadávky, najviac však vo výške 1.000.000,- Sk (33.193,92 eur). 30. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že správnosť uvedeného záveru potvrdzuje aj skutočnosť, že s účinnosťou od 01. 09. 2005 bolo v ust. § 47 ods. 3 Exekučného poriadku výslovne zakotvené, že ak povinný uhradí pohľadávku po začatí exekučného konania skôr, ako mu uplynie lehota na podanie námietok, má exekútor nárok na náhradu trov konania vo výške ustanovenej osobitným predpisom v rovnakom rozsahu ako v prípade upustenia od vykonania exekúcie, teda v zmysle § 5 ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení účinnom do 30. 04. 2008 v polovičnej výške ako v prípade uhradenia pohľadávky po uplynutí lehoty na podanie námietok (t. j. vo výške 10 % z výšky vymáhanej pohľadávky), z čoho vyplýva, že ak žalobca ako povinný uhradil vymáhanú pohľadávku až po uplynutí lehoty na podanie námietok podľa § 50 Exekučného poriadku, bol povinný zaplatiť trovy exekúcie vrátane odmeny exekútora vo výške 20 % z výšky vymáhanej pohľadávky, najviac však vo výške 1.000.000,- Sk (33.193,92 eur). 31. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje zároveň na znenie ust. § 201 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 14. 10. 2008, v zmysle ktorého účastník konania môže vzniesť u exekútora do troch dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti trovám exekúcie, o ktorých rozhoduje súd, pričom s tým korešponduje aj znenie upovedomenia o začatí exekúcie sp. zn. EX 938/1999 zo dňa 19. 11. 1999, v ktorom súdny exekútor JUDr. Ján Fázik upovedomil povinného o tom, že predbežné trovy exekúcie predstavujú 20 % z vymáhanej pohľadávky a náhradu hotových výdavkov, a v ktorom ho poučil o tom, že do troch dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie môže vzniesť u exekútora námietky proti trovám exekúcie, nakoľko však žalobca ako povinný v stanovenej lehote námietky proti trovám exekúcie nepodal, bol exekútor oprávnený vymôcť trovy exekúcie vrátane odmeny exekútora vo výške 20 % z výšky vymáhanej pohľadávky (najviac však vo výške 1.000.000,- Sk, resp. 33.193,92 eur). 32. K argumentácii žalobcu v podanom odvolaní, že exekútor JUDr. Ján Fázik upustil od vykonania exekúcie, pretože okrem vydania upovedomenia o začatí exekúcie nevykonal v exekučnom konaní žiaden iný úkon odvolací súd uvádza, že od vykonania exekúcie môže exekútor v zmysle § 46 ods. 3 prvej vety Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 08. 2005 upustiť len vtedy, ak povinný splnil, čo mu ukladá rozhodnutie, a ak uhradil preukázané trovy exekučného konania s tým, že podľa prevládajúceho právneho názoru nemôže exekútor upustiť od vykonania exekúcie v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, ale len do doručenia upovedomenia o začatí exekúcie a ak k úhrade pohľadávky dôjde po doručení upovedomenia o začatí exekúcie, exekútor už nemôže upustiť od vykonania exekúcie, ale môže už iba exekúciu zastaviť v rozsahu vymáhanej pohľadávky, keď rovnaký právny názor vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 22. júna 2016, sp. zn. 3 Cdo 129/2015, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 26. októbra 2010, sp. zn. 10Co/101/2010, na ktorý žalobca poukazoval v priebehu konania pred súdom prvej inštancie aj v podanom odvolaní, avšak odhliadnuc od uvedeného, v prejednávanej veci neboli ani splnené podmienky na upustenie od vykonania exekúcie, keďže žalobca ako povinný neuhradil trovy exekúcie (vrátane odmeny exekútora), z dôvodu ktorého súdnemu exekútorovi vznikol nárok na odmenu (v zmysle § 196 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 08. 2005 v spojení s § 5 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení účinnom do 30. 04. 2008), v maximálnej výške 1.000.000,- Sk (33.193,92 eur) bez DPH, resp. vo výške 39.832,70 eur vrátane DPH a nároku exekútora na odmenu potom zodpovedá povinnosť povinného (žalobcu) v zmysle § 197 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 03. 2017 túto odmenu uhradiť. 33. Nebolo možné stotožniť sa ani s argumentáciou žalobcu v podanom odvolaní, že pokiaľ aj v danom exekučnom konaní vznikol nárok na odmenu exekútora, tento nárok vznikol pôvodnému súdnemu exekútorovi JUDr. Jánovi Fázikovi, a nie žalovanému, ktorý nevykonal žiadnu exekučnú činnosť, keďže zo žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu nevyplýva univerzálna právna sukcesia náhradníka, resp. nástupcu exekútora do právneho postavenia jeho predchodcu, nakoľko ucelená právna úprava náhradníka súdneho exekútora bola do Exekučného poriadku zavedená novelizačným zákonom č. 32/2002 Z. z. s účinnosťou od 01. 02. 2002, ktorý v prechodnom ustanovení § 235 ods. 2 Exekučného poriadku zakotvuje, že exekučné konania, ktoré sa začali do 01. 02. 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov, avšak toto prechodné ustanovenie sa podľa názoru odvolacieho súdu vzťahuje len na ustanovenia o exekučnom konaní, predovšetkým na ustanovenia druhej hlavy tretej časti Exekučného poriadku (Exekučné konanie), a nie na ustanovenia upravujúce postavenie súdneho exekútora, teda na ustanovenia druhej časti Exekučného poriadku (Súdny exekútor). 34. Je nutné uviesť, že z dôvodovej správy k zákonu č. 32/2002 Z. z. vyplýva, že účelom prechodného ustanovenia § 235 ods. 2 Exekučného poriadku bolo zabezpečiť právnu istotu účastníkov exekúcií z dôvodu, že sa novelou obmedzuje v taxatívnych prípadoch možnosť podať námietky a odvolanie s tým, že cieľom novely podľa dôvodovej správy bolo obmedziť možnosť povinných vznášať uvedené opravné prostriedky a tým odbremeniť súdy a zrýchliť výkon exekúcií, a preto je potrebné v tomto kontexte vnímať aj prechodné ustanovenie, podľa ktorého sa exekučné konania začaté pred účinnosťou tejto novely dokončia podľa doterajších predpisov, z čoho vyplýva, že prechod práv a povinností z pôvodného súdneho exekútora JUDr. Jána Fázika na náhradníčku S.. K.Á. R., resp. prechod práv a povinností z tejto exekútorky na nástupcu S.. S. X. (Ž.), sa riadil ustanoveniami Exekučného poriadku účinnými v čase prechodu týchto práv a povinností (t. j. v prvom prípade ku dňu 18. 08. 2011 a v druhom prípade ku dňu 20. 02. 2014). 35. Podľa § 16 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 10. 2013 (resp. § 16 ods. 7 Exekučného poriadku v účinnom znení), pri zániku výkonu funkcie exekútora komora určí náhradníka, ktorý vykonáva exekučnú činnosť vo svojom mene a v exekučných konaniach pokračuje na základe pôvodného poverenia. 36. Podľa § 16a ods. 3 Exekučného poriadku v účinnom znení, náhradník exekútora zabezpečí výkon exekúcie v neukončených exekučných konaniach, pričom je oprávnený disponovať s osobitným bankovým účtom exekútora, ktorému výkon funkcie zanikol. 37. Podľa § 16 ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 10. 2013 (resp. § 16 ods. 9 Exekučného poriadku v účinnom znení), na nástupcu exekútora sa primerane použijú ustanovenia o náhradníkovi. 38. Z citovaných zákonných ustanovení Exekučného poriadku podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne vyplýva, že na náhradníka, resp. nástupcu exekútora zo zákona prechádzajú práva a povinnosti exekútora v neukončených exekučných konaniach, a to ku dňu zániku funkcie predchádzajúceho exekútora a náhradník, resp. nástupca exekútora je povinný vo svojom mene a na základe pôvodného poverenia zabezpečiť výkon exekúcie v neukončených exekučných konaniach a nakoľko exekučné konanie v zmysle § 60 ods. e) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 10. 2013 končí až úplným vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie, bol žalovaný ako súdny exekútor povinný v exekučnom konaní pokračovať a vymáhať nielen pohľadávku s príslušenstvom, ale aj trovy exekúcie a ak mu následne povinný (žalobca), resp. oprávnení preukázali úhradu vymáhanej pohľadávky s príslušenstvom, postupoval žalovaný ako súdny exekútor správne, keď vymohol aj trovy exekúcie, teda predovšetkým odmenu exekútora, keďže až úplným vymožením trov exekúcie došlo k skončeniu exekúcie a žalovaný následne mohol vrátiť súdu poverenie na vykonanie exekúcie. 39. Odvolací súd v tejto súvislosti odmieta absurdný výklad prezentovaný žalobcom v podanom odvolaní, že vymáhanie trov exekúcie nie je exekučnou činnosťou v zmysle Exekučného poriadku, keďže exekučnou činnosťou sa podľa Exekučného poriadku rozumie činnosť exekútora spočívajúca vo vykonávaní exekúcie (porovnaj marginálnu rubriku tretej časti Exekučného poriadku „Exekučná činnosť“), pričom exekúcia končí až úplným vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie, z čoho jednoznačne vyplýva, že vymáhanie trov exekúcie súdnym exekútorom predstavuje neoddeliteľnú súčasť exekučnej činnosti. 40. K tvrdeniu žalobcu, poukazujúceho v podanom odvolaní na znenie § 2 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 10. 2013, podľa ktorého „exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (ďalej len "exekučná činnosť"), odvolací súd uvádza, že táto definícia nemôže na prezentovanom právnom názore odvolacieho súdu nič zmeniť, keďže súčasťou núteného výkonu je aj vymáhanie trov tohto núteného výkonu (exekúcie), pričom žalobcov účelový výklad je zároveň v rozpore so zmyslom a účelom právnej úpravy exekúcie, ktorým je nútene uspokojiť pohľadávku oprávneného v primeranom čase a na náklady (trovy) povinného. 41. Odvolací súd k danej argumentácii žalobcu považuje za potrebné dodať, že ak by aj bola prijatá (že nárok na odmenu vznikol pôvodnému exekútorovi), na záveroch odvolacieho súdu by to nič nezmenilo, nakoľko aj vtedy by bol žalovaný ako súdny exekútor v exekučnom konaní jediným, kto by bol oprávnený (a súčasne povinný) túto odmenu exekútora vymôcť, avšak spôsob prípadného následného vyporiadania tohto plnenia medzi pôvodným exekútorom a žalovaným je pre účely posudzovanej veci právne irelevantný, keďže ani v takom prípade by vymoženie odmeny súdneho exekútora žalovaným, nemohlo založiť jeho bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu. 42. K námietke premlčania vznesenej žalobcom vo vzťahu k nároku súdneho exekútora na úhradu jeho odmeny, odvolací súd uvádza, že vzťah medzi súdnym exekútorom a povinným nie je súkromnoprávnym vzťahom, ale vzťahom verejnoprávnym založeným udelením poverenia (súdom) na vykonanie exekúcie, pričom exekútor a povinný nemajú rovné postavenie, keď súdny exekútor je orgánom verejnej moci, štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu exekučných titulov, ktorý vo vzťahu k povinnému vystupuje v nadradenej pozícii a disponuje prostriedkami štátneho donútenia, pričom ani nárok súdneho exekútora na odmenu nie je súkromnoprávnym (hmotnoprávnym) nárokom, ale procesným nárokom vyplývajúcim z verejného práva (z Exekučného poriadku). Verejnoprávne (procesné) nároky však nepodliehajú premlčaniu v zmysle § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka, resp. v zmysle § 387 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré sa vzťahujú len na súkromnoprávne vzťahy, pričom nároky vyplývajúce z verejného práva sa môžu premlčať, resp. zaniknúť, len keď tak výslovne ustanovuje zákon, avšak Exekučný poriadok a ani žiaden iný právny predpis neupravujú premlčanie nároku exekútora na odmenu, z dôvodu ktorého nárok na odmenu súdneho exekútora v spornom exekučnom konaní nebol premlčaný, keď odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že premlčaním nedochádza k zániku subjektívneho práva, a preto, ak by bol nárok súdneho exekútora na odmenu premlčaný, tak jeho následná úhrada vymožením by nezaložila bezdôvodné obohatenie s tým, že ani postup exekútora, ktorý je v zmysle ustanovení Exekučného poriadku povinný vykonať exekúciu (vrátane vymoženia trov exekúcie), nie je možné považovať za výkon práv v rozpore s dobrými mravmi, resp. za výkon práv v rozpore s poctivým obchodným stykom. 43. Súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom vecne správne, keď dospel k záveru, že žalovanému ako súdnemu exekútorovi v exekučnom konaní vznikol nárok na odmenu vo výške 39.832,70 eur vrátane DPH, ktorú bol oprávnený od žalobcu ako od povinného vymôcť v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku, t. j. žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne neobohatil, a preto nie je povinný žalobcovi žalovanú sumu vydať (zaplatiť), a nakoľko prvoinštančný súd v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav vykonaním navrhnutých dôkazov, následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd tento rozsudok podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. potvrdil. 44. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 45. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).