Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/12/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1509206292 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1509206292.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: R.. E. Q., W.. XX.X.XXXX, F. Č.. E. XXX, L.Í., zastúpený: AK Ivan Syrový, s.r.o., Kadnárova 83, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, zast. Národným bezpečnostným úradom, Budatínska 30, Bratislava, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej 48.027,58 Eur a vyplácanie mesačnej renty, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 24. septembra 2018 č.k. 6C 166/2009-431 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich častiach, a to v časti priznanej náhrady škody 907,69 eur a v časti priznanej nemajetkovej ujmy 2.000 eur p o t v r d z u j e. V napadnutej zamietajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi titulom náhrady škody a rozdielu na odchodnom sumu 38.821,41 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku žalobu z a m i e t a. V časti náhrady trov prvoinštančného konania rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 73,78 %. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 86,04 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 907,69 Eur žalobcovi sumu 907,69 Eur titulom náhrady škody a nemajetkovú ujmu vo výške 2 000 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 2. Vychádzal zo skutkového vymedzenia žaloby, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody spolu s nemajetkovou ujmou vo výške 48.028,58 Eur, vyplácania opakovanej mesačnej platby - renty 321,50 Eur mesačne od 1.2.2011 do smrti žalobcu spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tým, že dňa 19.9.2008 podal návrh na predbežné prerokovanie nároku o náhradu škody adresovanú žalovanému, pričom v zákonnej 6-mesačnej lehote neobdržal od neho žiadnu odpoveď. Dňa 27.10.2004 vydal Národný bezpečnostný úrad (ďalej len NBÚ) rozhodnutie č. PB-6795/-17/2003-Ž-12437, ktorým vyslovil, že žalobcu nemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie a následne vec riešil Najvyšší súd SR (ďalej len NS SR). NS SR rozsudkom sp. zn. 6Sž 44/2006 zo dňa 25.9.2007 zrušil rozhodnutie odvolacieho orgánu, ktorý zamietol odvolanie žalobcu voči rozhodnutiu NBÚ. Následne odvolací výbor (výbor NR SR na preskúmavanie rozhodnutí NBÚ) rozhodnutím VPR NBÚ 0283-7/2006 zrušil aj rozhodnutie NBÚ pre jeho nezákonnosť. 3. Krajský riaditeľ Krajského riaditeľstva PZ v Prešove personálnym rozkazom č. 20 odvolal žalobcu z jeho doterajšej funkcie riaditeľa Okresného dopravného inšpektorátu v Humennom a ako dôvod uviedol vydanie rozhodnutia NBÚ, nakoľko žalobca prestal byť spôsobilý na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami stupňa „dôverné“. Personálnym rozkazom č. 19 okresný riaditeľ ustanovil žalobcu do funkcie starší inšpektor s UOZ OO PZ v Stakčíne. Ministerstvo vnútra SR rozhodnutím č. KM-62/PK-2005 zo dňa 20.5.2005 zamietlo odvolanie žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu - personálnemu rozhodnutiu č. 20. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 1S 413/2005 zo dňa 7.2.2008 zrušil obidve rozhodnutia správnych orgánov a vec im vrátil na ďalšie konanie. Tým, že NBÚ vydal rozhodnutie vyššie označené a tým, že MV SR odvolalo žalobcu z funkcie riaditeľa Okresného dopravného inšpektorátu v Humennom vznikla žalobcovi škoda, za ktorú podľa žalobcu zodpovedá žalovaná, nakoľko pri vydávaní rozhodnutí postupovali v rozpore so zákonom a vydali nezákonné rozhodnutie. Tieto nezákonné rozhodnutia boli právoplatne zrušené, čo je podľa žalobcu základným predpokladom uplatnenia si nároku na náhradu škody. 4. Vychádzal tiež z vyjadrenia žalovaného, ktorý žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť a nepriznať žalobcovi náhradu trov konania z dôvodu, že rozhodnutie, ktoré vydal nebolo dôvodom uvoľnenia žalobcu zo služobného pomeru policajného zboru a vo veci meritórne nerozhodoval. Uviedol, že po zrušení rozhodnutí vykonávanie bezpečnostnej previerky na žalobcu v zmysle zákona zastavil, nakoľko žalobca odišiel zo služobného pomeru na vlastnú žiadosť, preto zásadne odmietol tvrdenie žalobcu, že v dôsledku ním vydaných rozhodnutí mohla vzniknúť žalobcovi škoda. Poukázal na to, že pri vzniku zodpovednosti za škodu je potrebné splnenie troch podmienok a to existencie nezákonného rozhodnutia, existencie škody a príčinnej súvislosti medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Rozhodnutie NBÚ, ktoré bolo pôvodne vydané nie je rozhodnutím, ktoré by navrhovanej osobe priamo spôsobovalo škodu, lebo nie je rozhodnutím o vykonaní nejakej povinnosti. Toto rozhodnutie iba neumožňuje osobe oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami na určitom stupni utajenia a preto v tejto súvislosti nemohla podľa neho žalobcovi vzniknúť žiadna škoda. Vydanie osvedčenia nie je jediným nevyhnutým predpokladom na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami, ale je iba jedným z nich. Rozhodnutím NBÚ nebola dotknutá odborná spôsobilosť, kvalifikačné predpoklady a výslednosť kvality plnenia úloh žalobcu v služobnom pomere. To, že žalobca nebol oprávnený oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami na určitom stupni neznamená, že bol následne spôsobilý vykonávať už len menej zodpovednú funkciu. Mal za to, že neexistuje príčinná súvislosť medzi rozhodnutím NBÚ a odvolaním žalobcu z riadiacej funkcie a ustanovenia do nižšej funkcie ako aj vznikom škody, ktorú žalobca požaduje. Namietal vyčíslenú škodu, ušlý zisk ako aj výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca v konaní uplatňoval. V súvislosti s rozhodnutím NBÚ nemohla vzniknúť žalobcovi nemajetková ujma, pretože rozhodnutie o ukončení bezpečnostnej previerky bolo doručené iba žalobcovi a to do vlastných rúk a výsledok sa písomne oznámil jeho vedúcemu a už žiadnej inej osobe, preto žalovaná odmieta, že by mohlo toto rozhodnutie mať vplyv na okolie a rodinu žalobcu. Žalobca odišiel na vlastnú žiadosť zo služobného pomeru v štátnej službe z dôvodu, že bol odvolaný z funkcie riaditeľa Okresného dopravného inšpektorátu a následne bol ustanovený do funkcie staršieho inšpektora OO PZ, čo považoval za nedôstojné. Tým, že žalobca požiadal o uvoľnenie zo stálej štátnej služby nevznikol mu nárok na finančné odškodnenie tak ako žiada a ako žiadal v predbežnom prerokovaní o náhradu škody. 5. Spornými skutkovými tvrdeniami medzi stranami sporu boli podľa súdu prvej inštancie skutkové tvrdenia o splnení zákonných podmienok pre priznanie uplatneného nároku žalobcu v tomto konaní. 6. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca v období r. 2004 pracoval vo funkcii riaditeľa ODI v Humennom v hodnosti podplukovník. Bol zaradený v 7. platovej triede. Podával kvalitné pracovné výkony a vždy bol hodnotený kladne, za čo mu boli priznané odmeny a pochvaly. Žalovaný vydal dňa 27.10.2004 rozhodnutie č. PB6795-17/2003-Ž-12437, ktorým vyslovil, že žalobcu nemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu. Pre vykonávanie funkcie riaditeľa dopravného inšpektorátu sa vyžadovalo, aby mal získanú bezpečnostnú previerku, aby mal možnosť oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami na stupni „dôverné“. Do tej doby na výkon funkcie riaditeľa sa bezpečnostná previerka nevzťahovala, nebola potrebná. Po doručení rozhodnutia NBÚ žalobca podal proti rozhodnutiu odvolanie a o odvolaní rozhodovala odvolacia komisia zriadená zákonom o ochrane utajovaných skutočností. V tomto prípade účinky rozhodnutia 1. stupňa, aj keď nie je právoplatné, nastávajú okamžite, teda jeho doručením, i keď rozhodnutie obsahovalo poučenie, že odvolanie má odkladný účinok. Keďže žalobca nezískal bezpečnostnú previerku, nemohol ďalej vykonávať funkciu, ktorá bola viazaná na bezpečnostnú previerku a nemohol sa oboznamovať s utajovanými skutočnosťami v stupni „dôverné“. Vzhľadom k tomu bol žalobca rozhodnutím jeho zamestnávateľa personálnym rozkazom č. 20 krajského riaditeľa PZ SR v Prešove odvolaný z funkcie riaditeľa dopravného inšpektorátu a personálnym rozkazom č. 19 riaditeľa Okresného riaditeľstva PZ v Humennom bol menovaný do funkcie staršieho inšpektora z dôvodu rozhodnutia NBÚ. Bol ustanovený do funkcie staršieho inšpektora s územnou a objektovou zodpovednosťou Obvodného oddelenia PZ v Stakčíne. Jednalo sa o menej zodpovednú funkciu, kde sa nevyžaduje stupeň utajenia. Následne bol preradený zo 7. platovej triedy do 4. platovej triedy. Bol preradený do funkcie referenta, inšpektora pochôdzkara a keďže s týmto postupom nesúhlasil namietal nezákonnosť obidvoch personálnych rozkazov ako aj rozhodnutia NBÚ. Dal preskúmať súdom prvostupňové rozhodnutie a rozhodnutie NBÚ a následne podal žalobu na NS SR a v správnom konaní NS SR zrušil rozhodnutie a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolaním napadol aj personálny rozkaz č. 20 a o tomto odvolaní rozhodoval prezident PZ, ktorý zamietol odvolanie žalobcu. Tieto rozhodnutia žalobca napadol žalobou podanou na Krajský súd v Bratislave. V konaní sp. zn. 1S 413/2005 boli tieto rozhodnutia zrušené. Nakoľko však žalobca považoval svoje preloženie do nižšej funkcie vzhľadom na jeho doterajšie pôsobenie za dehonestujúce, rozhodol sa odísť z policajného zboru a dňa 29.9.2005 požiadal o uvoľnenie zo služobného pomeru v dôsledku čoho bol ku dňa 30.11.2005 zo služobného pomeru uvoľnený. Od 1.12.2005 je poberateľom výsluhového dôchodku a od tej doby sa už nezamestnal. Čo sa týka náhrady škody, zistil, že túto si žalobca uplatňuje: A/ v rozdiele mzdy, ktorú poberal ako riaditeľ dopravného inšpektorátu a ktorú poberal ako inšpektor v období mesiacov 3.-11. 2005. Táto suma predstavuje sumu 907,69 Eur, ktorú si vypočítal z podkladov zaslaných jeho zamestnávateľom. Žalobca bol preradený na menej zodpovednú prácu dňa 8.3.2005. B/ v rozdiele vo výške platu, ktorú by bol žalobca dosahoval ako riaditeľ dopravného inšpektorátu v porovnaní s poberaným výsluhovým dôchodkom. Táto položka vychádza: 1. z osobitného príplatku, ktorý sa teraz nazýva rizikový a tento príplatok je v každom meste iný, 2. príplatok za riadenie, 3. funkčný plat, 4.príplatok za výsluhu - tento je závislý od toho, koľko rokov je v služobnom pomere, 5.osobný príplatok - tento si žalobca určil v takej sume, v akej bol priznaný, keď vykonával funkciu riaditeľa dopravného inšpektorátu, 6. príplatok za riadenie motorového vozidla, 7. hodnostné. Túto zložku škody žalobca v priebehu konania upravil na sumu 21.818,86 Eur tak, že si vypočítal rozdiel medzi výsluhovým dôchodkom za obdobie od decembra 2005 do decembra 2009 a príjmom, ktorý by bol dosahoval za toto obdobie. Za december 2005 mal príjem 805,08 Eur, za január 2006 až december 2006 spolu 11.866,32 Eur, príjem od januára 2007 do decembra 2007 vo výške 12.435,86 Eur, od januára 2008 do 2009 vo výške 14.751,84 Eur, za obdobie od 01.09.2009 do decembra 2009 vo výške 16.295,28 Eur. Žalobca pri výpočte mzdy vychádzal z podkladov zaslaných MV SR. C/ rozdiel na odchodnom: odchodné k 30.11.2005 predstavovalo sumu 12.084,45 Eur. Žalobca plánoval odísť do výsluhového dôchodku ku dňu 1.4.2010 po uplynutí 30 rokov trvania služobného pomeru. 7. Žalobca uviedol, že celková škoda na výsluhovom dôchodku sa žalobcovi každý mesiac navyšuje a nakoľko je vypočítaná iba od 1.1.2010 do 31.1.2011, t.j. 13 mesiacov x 321,50 Eur, spolu 4.179,5 Eur a každý mesiac sa táto škoda na výsluhovom dôchodku navyšuje o 321,50 Eur až do momentu smrti žalobcu. Pri tomto výpočte žalobca poukázal na to, že by dosahoval maximum výsluhového dôchodku 60% zo zisteného základu a základ sa vypočíta z najlepšieho roku za posledných 10 rokov, čo je r. 2009, kedy by mal žalobca mesačný príjem 1.845 Eur, t.j. 60% z toho predstavuje sumu 1.107 Eur. Rozdiel predstavuje sumu 321,50 Eur mesačne. 8. Čo sa týka nemajetkovej ujmy, túto si žalobca vyčíslil na sumu 8.298,48 Eur a túto sumu považoval za primeranú z dôvodu, že bol preradený na nižšiu funkciu na pochôdzkara v dedine, v ktorej býval a z toho dôvodu sa stal terčom posmeškov spoluobčanov, ktorí ho upodozrievali, že sa musel dopustiť nejakej nekalej činnosti, a preto bol z vysokej policajnej funkcie preradený na pochôdzkara. Dovtedy požíval v obci značnú vážnosť a bol známy ako vysoký policajný funkcionár. Pôvodne v minulosti bol riaditeľom OO PZ v obci Stakčín, kde aj býva, toto oddelenie pomáhal zakladať a až neskôr bol povýšený na funkciu riaditeľa dopravného inšpektorátu. Preradením do funkcie pochôdzkara sa vrátil medzi kolegov tých príslušníkov PZ, ktorých predtým riadil. V dôsledku takéhoto preradenia sa mu zhoršil zdravotný stav, trpel zvýšeným krvným tlakom, nakoľko každodenný výkon práce mu spôsoboval stres a aj z toho dôvodu nemohol zotrvať v služobnom pomere, preto sa rozhodol z policajného zboru odísť na vlastnú žiadosť. Najbližšia rodina s žalobcom súcitila, držala s ním, avšak nevyhla sa rôznym posmeškom a záujmu okolia, prečo bol vlastne degradovaný. Spoluobčania sa pýtali synov žalobcu, čo vykonal otec, keď bol degradovaný. Synovia v tom čase študovali na VŠ a pôsobenie ich otca sa ich vo veľkej miere dotýkalo. Spoluobčania si z neho posmech vyslovene nerobili. Vnímavosť okolia v malom meste, prípadne obci je vyššia ako v anonymnom meste, príp. veľkomeste. Preradenie do nižšej funkcie veľmi zle znášal a získal poznatok, že mal kamarátov iba vtedy, keď bol vo funkcii a keď bol preradený od neho bočili. V obci, v ktorej býva keď išiel na pivo alebo na futbal, tak si všetci mysleli, že vykonal niečo protiprávne, keď klesol na funkcii. Od r. 2006 je konateľom spoločnosti Medislab, s.r.o., v ktorej vykonáva funkciu konateľa a v ktorej je aj spoločníkom, avšak za funkciu nepoberá žiadnu odmenu. Žalobca založil do spisu lekársku správu od Y.. Y. L. zo dňa 26.2.2010. V tejto správe ošetrujúci lekár potvrdil, že žalobca je v jeho zdravotnej starostlivosti a došlo u neho k náhlemu zhoršeniu zdravotného stavu na prelome mesiacov 2.-3.2005 v tom zmysle, že došlo u neho k náhlemu výstupu tlaku krvi a tak isto hladiny cukru v krvi. Zúčastňoval sa pravidelne periodických a preventívnych lekárskych prehliadok. Od obdobia zvýšeného tlaku krvi a hladiny cukru v krvi bolo potrebné navštevovať špecialistu-internistu, diabetológa v pravidelných intervaloch a musel byť dispenzarizovaný. Musel byť sledovaný v týchto ambulanciách a navyše musel užívať medikamentóznu liečbu a dodržiavať prísnu diétu. Zdravotný stav sa u žalobcu stabilizoval vďaka pravidelnému užívaniu liekov a tiež prísnej diéte. 9. Z výpovede svedka K. S., zamestnanca MV SR zistil, že pokiaľ žalobca nemal bezpečnostnú previerku na určitý stupeň utajenia, ktorý si vyžadovalo jeho zaradenie do funkcie, musel byť preradený na inú funkciu. Nebolo pritom potrebné čakať na právoplatné rozhodnutie, stačilo, že rozhodnutie bolo vydané. Uviedol, že podľa jeho vedomostí riaditeľ Okresného dopravného inšpektorátu musel v tom čase spĺňať predpoklady na najvyšší stupeň utajenia D - dôverné. 10. Podľa výpovede svedka X. Z., bývalého spolupracovníka žalobcu žalobca pracoval ako riaditeľ OO PZ v Snine, keď svedok začínal pracovať na OR PZ v Humennom. Asi v r. 2005 sa žalobca vrátil na OO PZ v Stakčíne do funkcie staršieho inšpektora a keďže mal povesť dobrého odborníka a v odborných kruhoch mal rešpekt, zrazu sa všetci radoví policajti pýtali čo sa stalo, keď takto z funkcie spadol až na dno a bol degradovaný na funkciu, ktorú vykonávajú policajti, ktorí v policajnom zbore začínajú. Pracovná náplň staršieho inšpektora spočívala v tom, že robil pochôdzkara, doručoval písomnosti pre iné inštitúcie, zabezpečoval verejný poriadok. Žalobca mal hodnosť podplukovník a bežne túto funkciu vykonávali policajti v hodnosti nadstrážmajster, podpráporčík, nadporučík a poručík. To, že funkciu vykonával podplukovník bolo raritou. Svedok potvrdil, že od preradenia do tejto funkcie až do uvoľnenia zo služobného pomeru bol žalobca práceneschopný. Svedok potvrdil, že do očí sa žalobcovi nikto nevysmieval z dôvodu, že bol preradený ale vlastne medzi kolegami to bolo tak, že prevracali oči a robili si z neho posmešky. Svedok uviedol, že preradenie žalobcu vnímal tak, ako keby chirurga s dvomi atestáciami preradili za inštrumentára. Svedok uviedol, že ako nadriadený si nevedel prestaviť, že by mal dať žalobcovi s jeho odbornou praxou doručovať nejakú písomnosť. Žalobcu poznal ako človeka veselého, spontánneho a zrazu sa stal z neho človek, ktorý bol psychicky na dne, bolo vidno, že ho preradenie riadne poznačilo. Bolo to vidno aj na jeho správaní. Zdôveril sa mu, že má psychické problémy z dôvodu, že nedostal bezpečnostnú previerku a vnímal to ako traumu. Časom sa aj verejnosť dozvedela, že bol preradený z dôvodu, že nedostal bezpečnostnú previerku. Väčšina ľudí žalobcu ľutovala, nikto nepovedal že tak mu treba, 99% ľudí to bralo ako nespravodlivosť. Niektorí ľudia si mysleli, že musel niečo spáchať, nejaký trestný čin a iní ho ľutovali. Vo svojom okolí bol žalobca vnímaný ako čestný človek. Svedok sa nevedel vyjadriť k tomu, či mal žalobca v obci nepriateľov a či sa zmenil postoj ľudí k nemu po jeho preradený na nižšiu funkciu. 11. Z výpovede svedka R. V. zistil, že pozná žalobcu asi 40 rokov a sú kamaráti. Od malička mal žalobca sen byť policajtom. Na niekoľko rokov sa ich cesty rozišli a neskôr sa dozvedel, že žalobca sa stal policajtom, urobil si vysokú školu a zastával rôzne funkcie v policajnom zbore. Nakoľko bývajú v jednej obci, často sa stretávajú. Svedok uviedol, že v čase, keď bol žalobca preradený z funkcie dopravného inšpektora na funkciu pochôdzkara, ľudia si z toho robili posmech, že sa mení bezpečnostná situácia v obci, keď z plukovníka sa stal pochôdzkar. Medzi ľuďmi sa hovorilo, že má nejaké problémy v zbore, no jeho bližší priatelia vedeli o tom, že bol preradený z dôvodu, že nezískal bezpečnostnú previerku. O konkrétnych dôvodoch, prečo žalobca nezískal bezpečnostnú previerku sa so svedkom nerozprával. Svedok potvrdil, že po preradení mal žalobca veľké psychické problémy a zle to znášal aj z dôvodu, že pre prácu žil, aby dosiahol v nej určité postavenie. Po preradení sa izoloval, nebral telefóny, stránil sa ľudí. V obci požíval autoritu, vnímali ho ako človeka, ktorý je nekompromisný, pokiaľ sa týka zákonnosti a ktorý vie ľuďom pomôcť, požíval autoritu čestného človeka. Väčšina ľudí si myslela, že bol preradený z dôvodu, že spáchal nejaký trestný čin. Zrazu sa ľudia voči nemu menili, nevedeli, či mu môžu dôverovať a jednoducho na neho krivo pozerali. Mal vrelý vzťah k polícii a po jeho odchode zo zboru začal podnikať z nevyhnutnosti a z núdze. Bol živiteľ rodiny, musel rodinu uživiť a preto bolo nevyhnutné začať podnikať. Svedok sa nevedel vyjadriť k tomu, či mal žalobca v súvislosti s jeho preradením aj zdravotné problémy a problémy v rodine. Asi rok a pol po jeho preradení sa o tom v obci stále rozprávalo, ale teraz sa už na to zabudlo. V prípade, že by bol žalobca zostal robiť pochôdzkara, už by nemal pred ľuďmi autoritu. 12. Svedok Y.. Y. L., ošetrujúci lekár žalobcu potvrdil, že u žalobcu, ktorého má v evidencii od roku 1998 a ktorý mal zdravotný stav primeraný jeho veku zrazu došlo niekedy vo februári - marci 2005 k zhoršeniu zdravotného stavu. Žalobca mu uviedol, že má v práci problémy, nejaké trenice, avšak konkrétne o aké problémy sa jednalo sa nevyjadroval. Odborným vyšetrením bolo zistené, že u žalobcu sa prejavila porucha metabolizmu cukrov a náhly vzostup tlaku, čo mohlo byť spôsobené zvýšenou nervozitou. Odporučil mu, aby sa vyhýbal stresovým situáciám a dodržiaval životosprávu. Svedok uviedol, že pátral v rodinnej anamnéze žalobcu a zistil, že nikto z rodiny netrpel vysokým krvným tlakom, preto bolo jednoznačné, že to bolo zo stresov. Po medikamentóznej liečbe a dodržiavaní životosprávy sa mu zdravotný stav začal zlepšovať. Svedok uviedol, že sám poradil žalobcovi, aby z práce odišiel, keď tam má mať problémy, ktoré majú vplyv na jeho zdravotný stav. Svedok ďalej uviedol, že žalobcu pozná asi 20 rokov a pozná ho ako zápalistého človeka, ktorého práca bavila, bol to človek na správnom mieste a keď odišiel z policajného zboru, bolo vidieť, ako chradol a chýbala mu práca. O konkrétnych problémoch svedok s žalobcom nikdy nehovoril. V domácnosti sa nenavštevovali. Svedok potvrdil, že stres vyvoláva zvýšený cukor, zvýšený krvný tlak a z toho sa neskôr môžu objaviť iné problémy, ako napríklad infarkt, alebo mozgová príhoda. Uviedol, že žalobca do roku 2005 nemal zvýšené hodnoty tlaku a cukru, trpel iba ochorením krížov. 13. Z výpovede svedka R.. Y. Q., syna žalobcu zistil, že zmeny, ktoré nastali u otca v zamestnaní po vydaní rozhodnutia NBÚ zle pôsobili na neho po všetkých stránkach. Otec sa venoval práci na maximálne možnej úrovni a prácu preceňoval na úkor rodiny. Po tom, ako zo zboru odišiel, zasiahlo to celú rodinu, pretože museli znášať pocit hanby a nespravodlivosti. Reakcie ľudí na túto situáciu boli rôzne. Jedni sa z toho tešili a niektorí s nimi súcitili. Otec situáciu zle znášal po zdravotnej stránke, zvýšil sa mu krvný tlak, ktorý si musel niekoľkokrát denne merať, užíval lieky, ktoré dovtedy nemusel užívať a tak isto začal trpieť na cukrovku. Všetky tieto zdravotné problémy začali až po problémoch v zamestnaní. Rodina býva v dedine, ktorá má asi 2500 obyvateľov a všetci ich poznali. Svedok uviedol, že sa mu stalo, že obyvatelia mu povedali, že sa dostal na štúdium práva iba za to, že ho tam dostal otec, ale že nedoštuduje. I keď po právnej stránke rozhodnutia NBÚ boli zrušené, obyčajní ľudia to tak nevnímajú a hovorilo sa, že bol odvolaný z funkcie pre to, že bol eštebák a to na nich pôsobilo potupne. Otec bol vždy tvrdý človek a potom zostal uzavretý do seba, prestal komunikovať a bolo vidno, že sa trápi. Pozorovali na ňom, že je zvýšene nervózny. Otec dal svojmu povolaniu celý život, venoval sa mu maximálne a preto bol veľmi zronený, keď musel odísť a zasiahlo ho to po všetkých stránkach. Bol zvyknutý byť stále medzi ľuďmi, mal svojich podriadených, zrazu zostal doma medzi štyrmi stenami a aby nebol doma nečinný, začal podnikať. Podnikanie ho však nenapĺňalo a podnikanie ukončil. Otec si celý život zakladal na kariérnom postupne a nikdy nebol disciplinárne potrestaný a preto bolo pre neho potupné, keď bol preradený zo šéfa na radového policajta. Táto skutočnosť sa úplne inak vníma na dedine, ako vo veľkom meste. Našli sa aj takí ľudia, ktorí mali uštipačné poznámky, rodina sa však postavila na jeho stranu a držala ho psychicky. Napríklad na futbale ako fanúšik chcel niečo povedať a ľudia mu povedali, že čo on chce rozprávať, že s rozkazovaním skončil a tešili sa z toho, že ho zdegradovali. Na druhej strane zase niektorí ľudia boli schopní oceniť jeho kvality. 14. Svedok R.. R. L., ktorý bol ministrom vnútra SR oslobodený od povinnosti mlčanlivosti, bol vypočutý dožiadaným súdom v Humennom a potvrdil, že bol v určitom čase nadriadený žalobcovi a bol medzi nimi vzťah ako medzi nadriadeným a podriadeným. Uviedol, že žalobca si plnil svoje úlohy, ktoré boli na neho z hľadiska funkcie kladené. Potvrdil, že žalobca pracoval ako riaditeľ dopravného inšpektorátu v Humennom a podľa NBÚ potreboval na výkon funkcie riaditeľa stupeň utajenia „dôverné“ a tento stupeň utajenia od NBÚ žalobca nedostal. Toto bolo aj dôvodom spracovania návrhu na odvolanie žalobcu z funkcie a jeho následné preradenie. Potvrdil, že policajt má zo zákona možnosť žiadať o uvoľnenie zo služobného pomeru a pokiaľ si policajt takúto žiadosť podá, jeho nadriadený je povinný jeho žiadosti vyhovieť a nie je povinný skúmať dôvody žiadosti. Žalobcovi dal oprávnenie na oboznamovanie sa so skutočnosťami na stupni utajenia „vyhradené“. Na funkciu riaditeľa dopravného inšpektorátu bol potrebný stupeň utajenia „dôverné“, čo žalobca nesplnil, preto nemohol ďalej funkciu riaditeľa vykonávať. Svedok sa nevedel vyjadriť k tomu, ako vnímali osobu žalobcu ostatní spolupracovníci. 15. Po právnej stránke vychádzal súd prvej inštancie z ustanovení § 25 ods. 1, § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 písm. c/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1,2,3, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 a 2, § 18 ods. 1, § 21 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ak nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone osobitným predpisom (Občianskym zákonníkom), § 205, § 193 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), 16. Konštatoval, že aby štát zodpovedal za škodu, je potrebné, aby rozhodnutie štátneho orgánu bolo nezákonné. 17. Uviedol, že v predmetnej veci NBÚ vydal rozhodnutia, ktoré boli v správnom súdnictve NS SR a rozhodnutia MV SR v správnom súdnictve Krajského súdu v Bratislave zrušené všetky s poukazom na ust. § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. pre podstatné vady konania, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Z pripojeného spisu KS v Bratislave sp. zn. 1S 413/2005 zistil, že žalobca sa domáhal voči SR - MVSR preskúmania rozhodnutia MVSR č. KM-62/PK-2005 zo dňa 20.5.2005 ako aj rozhodnutia Krajského riaditeľstva PZ v Prešove č. 20 zo dňa 8.3.2005. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 7.2.2008 vyššie označené rozhodnutia zrušil s poukazom na ustanovenie § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. a vrátil vec na ďalšie konanie. Z pripojeného spisu NS SR sp. zn. 1Sž 20/2005 zistil, že žalobca sa domáhal preskúmania rozhodnutia Odvolacej komisie zriadenej zákonom o ochrane utajovaných skutočností a NS SR rozhodnutie tejto komisie č. PK-79-1/2004 zo dňa 17.1.2005 zrušil s poukazom na ustanovenie § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. a vrátil vec na ďalšie konanie. Z pripojeného spisu NS SR 6Sž 44/2006 zistil, že žalobca sa domáhal voči Národnej rade SR osobitný kontrolný výbor NR SR pre kontrolu činnosti NBÚ a Výboru Národnej rady SR na preskúmanie niektorých rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu preskúmania zákonnosti rozhodnutia Osobitného kontrolného výboru Národnej rady SR č. OKVNBU-976-35/2006-R zo dňa 24.5.2006. NS SR svojim rozhodnutím zo dňa 25.9.2007 rozhodnutie Osobitného kontrolného výboru Národnej rady SR č. OKVNBU-976-35/2006-R zo dňa 24.5.2006 zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. d) , e) O.s.p. a vec vrátil na nové konanie Výboru Národnej rady SR na preskúmanie niektorých rozhodnutí NBÚ. Všetky tieto rozhodnutia boli v rámci preskúmavania zákonnosti rozhodnutia v správnom konaní zrušené a vrátené na nové konanie z procesných dôvodov, že rozhodnutie bolo nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, alebo pre nedostatok dôvodov, alebo v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 18. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 18.4.2012 a návrh žalobcu zamietol v plnom rozsahu. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 21.2.2014 č.k. 4Co 375/2012-265 tento rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu na nové konanie. Vo svojom rozhodnutí konštatoval, že dôvodová správa k ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. výslovne uvádza, že nezákonnosť rozhodnutia nie je možné a ani účelné zisťovať v rámci konania o náhradu škody. Nezákonnosť rozhodovania musí byť v čase prejednávania nároku o náhradu škody už konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený zrušiť nezákonné rozhodnutie pre jeho nezákonnosť. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nie je možné riešiť ako otázku predbežnú. Nezákonnosťou treba rozumieť nielen nesprávne právne posúdenie otázok hmotnoprávnych, ale aj procesné pochybenia, ak mali vplyv na správnosť rozhodnutia. Vyslovil názor, že uvedené rozhodnutia Úradu boli zrušené z dôvodov podľa § 250j ods. 2 OSP a preto bez ohľadu na to, z ktorého v ňom uvedených dôvodov k tomu došlo, znamená jeho zrušenie pre nezákonnosť aj použitím výkladového pravidla a contrario vo vzťahu k ust. § 250j ods. 1 OSP. Prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia právoplatných rozhodnutí Úradu, ktoré boli zrušené pre nezákonnosť, tak bol splnený. Záver súdu prvej inštancie o neopodstatnenosti nároku žalobcu z dôvodu neexistencie tohto predpokladu tak odvolací súd považoval za nesprávny a jeho záver za predčasný a bolo jeho úlohou sa v ďalšom konaní zaoberať aj ďalšími predpokladmi zodpovednosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. 19. Súd prvej inštancie opätovne vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 23.9.2015 č.k. 6C 166/2009-302, ktorým žalobe žalobcu čiastočne, a to v časti náhrady škody v sume 907,69 Eur a v nemajetkovej ujme vo výške 2000 Eur vyhovel. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 29.3.2017 č.k. 4CO 13/2016- 370 tento rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu na nové konanie. Vyslovil, že v danom prípade neprichádza do úvahy solidárna zodpovednosť žalovaných (SR- Národný bezpečnostný útvar a SR-Ministerstvo vnútra SR), nakoľko sa stále jedná o ten istý subjekt -štát a aj keď zastupujúce orgány majú právnu subjektivitu, tieto v konaní nevystupujú samostatne, vo svojom mene, ale len ako zástupcovia štátu. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie zistiť, ktorého orgánu štátu sa vec týka vzhľadom na obsah a povahu daného sporu a konať len s jedným orgánom zastupujúcim štát v danom konaní, aby za štát konal pred súdmi štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu (rozhodnutie NS SR 3Cdo 398/2012). Ak uplatnený nárok proti štátu môže byť posudzovaný podľa rôznych právnych predpisov a spadá tak do pôsobnosti rôznych orgánov štátu, alebo ak v konaní proti štátu ako jedinému žalovanému vystupovali ako subjekty konajúce za štát (v jeho mene) všetky tie štátne orgány, do pôsobnosti ktorých vec patrí, pričom každý z nich bude konať v mene štátu ohľadne toho nároku, ktorý sa týka jeho pôsobnosti. Bolo tak úlohou súdu prvej inštancie vysporiadať sa s otázkou zodpovednostného subjektu na strane žalovaného. Pokiaľ ide o predpoklad príčinnej súvislosti uviedol, že kauzálny nexus podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty a vyžaduje sa, aby nezákonné rozhodnutie a vznik škody bol v logickom slede, aby boli príčinou vzniku škody a vznik škody a jej rozsah následkom tejto príčiny, s čím sa súd prvej inštancie nevysporiadal. 20. Po zrušujúcom rozhodnutí súdom druhej inštancie žalobca uviedol, že ak by mu bola v tom čase ponúknutá iná funkcia, ktorá by zodpovedala dĺžke jeho služobnej praxe a vzdelaniu, určite by z policajného zboru neodišiel. V prípade, že by rozhodnutie NBÚ č. PB-6795-17/2003- Ž12437 zo dňa 27.10.2004 nebolo vydané, bol by zotrval v Policajnom zbore až do dovŕšenia 30 rokov služobného pomeru, čo by bolo v roku 2010 a vtedy by dosiahol maximálnu výšku výsluhového dôchodku. Jednoznačnou príčinou odchodu do dôchodku bola jeho degradácia v zbore. Zdravotný stav sa mu zhoršil po obdržaní rozhodnutia NBÚ. To, že bol preradený na funkciu „starší inšpektor“ v obci, kde býval vnímal ako degradáciu a náznak, aby odišiel do civilu a aby opustil rady Policajného zboru a odišiel na vlastnú žiadosť. Až po tom, ako bol preradený, došlo k podstatnému zhoršeniu jeho zdravotného stavu. Keďže sa proti rozhodnutiu NBÚ odvolal predpokladal, že do rozhodnutia o opravnom prostriedku nebude preložený na inú, nižšiu funkciu. 21. Súd prvej inštancie konštatoval, že pre vznik nároku na náhradu škody treba preukázať existenciu základných predpokladov vzniku zodpovednosti, ktorej nevyhnutnými predpokladmi sú: - subjekt alebo orgán štátu, predmet (nezákonným rozhodnutím porušený právny vzťah), správanie sa subjektu - teda jeho rozhodnutie, výsledok spočívajúci v škode a príčinná súvislosť medzi rozhodnutím a škodou a protiprávnosť - nezákonnosť. Pre vznik zodpovednosti musia byť splnené všetky zákonom vyjadrené podmienky kumulatívne. Poškodený musí využiť možnosť podať proti rozhodnutiu odvolanie, musí ísť o právoplatné rozhodnutie, pretože len také rozhodnutie zakladá zodpovednosť. Tieto podmienky žalobca všetky splnil. Poukázal na viazanosť názorom súdu druhej inštancie, že je splnená aj podmienka zrušenia rozhodnutia pre nezákonnosť, ako aj podmienka predbežného prerokovania nároku na náhradu škody. Po prehodnotení vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k názoru, že žaloba žalobcu je čiastočne dôvodná. Prvotnou príčinou bolo podľa neho v danom prípade vydanie nezákonného rozhodnutia žalovaného, ktorá následne a bezprostredne vyvolala za následok príčinu inú, a tou bola v danom čase nemožnosť ponechať žalobcu na pôvodnej funkcii a po jeho preradení v služobnom pomere MV SR dosahoval nižší príjem. Tým sú splnené všetky zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti štátu pre náhradu škody v zmysle vyššie citovaného zákona a považoval za preukázané, že žalobcovi vznikla škoda v príčinnej súvislosti s rozhodnutiami a že za škodu, ktorá žalobcovi vznikla, zodpovedá štát (má objektívnu zodpovednosť) a je povinný mu ju nahradiť. Vychádzajúc z toho, že rozhodnutia obidvoch orgánov (NBÚ ako aj MV SR) navzájom súvisia a ujmu, ktorá žalobcovi v nemajetkovej ako aj majetkovej sfére vznikla ako následok oboch rozhodnutí, dospel súd prvej inštancie k záveru, že vzhľadom na konkrétne okolnosti tohto prípadu treba pri určovaní rozsahu náhrady škody k následkom prvého rozhodnutia prihliadnuť, a preto je súd toho názoru, že žalobca správne označil za pasívne legitimovanú SR zastúpenú NBÚ aj vzhľadom na súdnu judikatúru. Pri rozhodovaní o náhrade škody vychádzal z ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v zmysle ktorého v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. 22. Priznal žalobcovi ako odôvodnený nárok škodu v sume 907,69 Eur (27.345 Sk), čo predstavuje rozdiel medzi príjmom žalobcu, ktorý poberal po preradení na menej zodpovednú funkciu a príjmom, ktorý by bol dosahoval vo funkcii riaditeľa dopravného inšpektorátu za obdobie od 9. marca 2005 do 30. novembra 2005 (od preradenia do uvoľnenia zo služobného pomeru na základe jeho žiadosti). Rozdiel medzi zárobkom, ktorý bol žalobcovi vyplatený a bol by mu vyplatený keby nebol funkčne preradený predstavuje sumu 907,69 Eur (27 345 Sk, t.j. 219.710 Sk mínus 247 055Sk). V tejto časti považoval nárok žalobcu za dôvodný. Výšku zárobku mal súd preukázanú potvrdením MV SR a podkladmi pre výpočet nachádzajúcimi sa v spise. Žalobca od 1.12.2005 poberá výsluhový dôchodok, ktorý mu bol priznaný v sume 18 824 Sk a v dnešnej dobe je valorizovaný. Rozdiel medzi príjmom, ktorý by poberal na pôvodnej pozícií a výsluhovým dôchodkom za obdobie 12/2005 až 12/2009 v sume 21 818,86 Eur a rozdiel na príjme od 1.1.2010 - 31.1.2011, t.j. za a 13 mesiacov na výsluhovom dôchodku v sume 4 179,50 Eur žalobcovi nepriznal, majúc za to, že na túto položku nemá nárok, nakoľko do výsluhového dôchodku odišiel na základe vlastnej žiadosti, z vlastnej vôle a tvrdenie žalobcu, že by bol zotrval v služobnom pomere do až do roku 2011 je podľa neho v rovine hypotetickej aj z dôvodu, že funkcia, ktorú zastával nie je nárokovateľná a doživotná. Rozdiel na odchodnom, ktoré žalobcovi bolo vyplatené vo výške 12 084,45 Eur a tým odchodným, ktoré by dostal po uplynutí 32 rokov trvania služobného pomeru (tak ako pôvodne plánoval odísť) predstavuje sumu 12.823,05 Eur. Nárok žalobcu na mesačnú rentu vo výške 321,50 Eur, o čo by mal vyšší výsluhový dôchodok, keby zotrval v PZ a výsluhovým dôchodkom, ktorý poberá teraz žiadal žalobca priznať od 1.1.2011 do momentu smrti. Tieto nároky považoval súd prvej inštancie za neodôvodnené, ktoré nemajú oporu v hmotnom práve, preto ich zamietol. 23. Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzal súd prvej inštancie z kritérií uvedených v § 17 ods. 3 citovaného zákona. Uviedol, že žalobca dlhodobo pôsobil ako štátny zamestnanec vo vysokej funkcii -riaditeľa Dopravného inšpektorátu v Humennom a v dôsledku rozhodnutí žalovaného bol preradený do pre neho „podradnej“ funkcie pochôdzkara do obce, z ktorej pochádzal, v ktorej žil, čo žalobca veľmi zle znášal a čo sa odrazilo aj na jeho zdravotnom stave. Toto mal za potvrdené aj svedkami vypočutými v konaní. Vzhľadom na doterajší život žalobcu je strata možnosti zastávať funkciu, ktorú úspešne vykonával, závažnou ujmou, ktorej následky sa prejavili nielen v jeho profesionálnom, ale aj osobnom a rodinnom živote. Ujmu pociťoval naviac preto, že v služobnom pomere bol od dvadsiateho roku svojho života. Z výpovede žalobcu a svedeckej výpovede syna žalobcu a kamaráta - R. V. ako aj ošetrujúceho lekára Y.. L. mal za zrejmé, že zažíval psychickú traumu, mal zdravotné problémy povahovo sa zmenil, rezignoval na ďalšie aktivity na ďalšie profesijné uplatnenie aj na spoločenský život, definitívne stratil nádej na predošlý spôsob uplatnenia sa a odišiel do výsluhového dôchodku. Bol živiteľom rodiny a vo svojom veku bol nútený začať podnikať. Mal vrelý vzťah k polícii a cítil na sebe krivdu. Izoloval sa, ľudia na neho krivo pozerali a mal zdravotné problémy vrátane psychických. Po vyhodnotení všetkých do úvahy prichádzajúcich okolností tohto prípadu dospel súd prvej inštancie k záveru, že vzhľadom na osobu žalobcu, na závažnosť vzniknutej ujmy, na okolnosti, za ktorých k nej došlo a na závažnosť následkov, ktoré žalobcovi vznikli v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení považoval za zodpovedajúcu a primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 2 000 Eur. Túto sumu považoval za primeranú aj z dôvodu, že funkciu pochôdzkara žalobca de facto ani nevykonával, nakoľko od preradenia bol práceneschopný a to až do odchodu do výsluhového dôchodku. Výšku celého nároku žalobcu posudzoval a určoval súd prvej inštancie aj s prihliadnutím k tomu, že previerka žalobcu nebola ukončená meritórnym rozhodnutím, nakoľko žalobca nevyčkal na definitívne rozhodnutie o odvolaní, teda satisfakciu a odišiel do výsluhového dôchodku na základe vlastného rozhodnutia a jeho zamestnávateľovi neostávalo nič iné, iba v zmysle zákona rešpektovať jeho rozhodnutie a uvoľniť ho zo služobného pomeru. Konanie o previerke bolo následne zastavené resp. ukončené bez výsledku. Vo zvyšnej časti, súd prvej inštancie žalobu zamietol, keď jeho ďalšie nároky považoval za nedôvodné. 24. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP s odôvodnením, že i keď žalovaný mal v konaní väčší úspech než žalobca, trovy konania si neuplatnil a nakoľko nebol právne zastúpený advokátom, ani mu žiadne trovy v súvislosti s konaním nevznikli, preto náhradu trov konania žalovanému nepriznal. 25. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie proti všetkým jeho výrokom žalobca a žiadal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 48 028,58 Eur z titulu náhrady škody a nemajetkovej ujmy do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vyplácať mu opakovane mesačne sumu 321,50 Eur z titulu doživotnej renty vždy k 15. dňu príslušného mesiaca počnúc mesiacom február 2011 do jeho smrti. Žiadal tiež priznať mu nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v rozsahu 100%. Stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že nebyť nezákonného rozhodnutia zo strany žalovaného, nedošlo by ani k vydaniu personálneho rozkazu jeho nadriadeného o preradení na nižšiu funkciu, a tým aj k poklesu jeho služobného platu, nakoľko pôvodnú funkciu riaditeľa ODI v Humennom nemohol bez bezpečnostnej previerky vykonávať. Za správne považoval aj vyhodnotenie súdu prvej inštancie, že nezákonné rozhodnutie žalovaného o neudelení bezpečnostnej previerky spôsobilo reťaz ďalších udalostí, ktorá podľa neho končí jeho odchodom z Policajného zboru na vlastnú žiadosť a že nezákonným rozhodnutím žalovaného došlo aj k jeho ujme v nemajetkovej sfére Uvedené následky v jeho imateriálnej sfére vznikli práve kvôli tomu, že po celý aktívny život slúžil v Policajnom zbore kariérne rástol z nižších funkcií na vyššie, dosahoval dobré výsledky a mal vždy dobré hodnotenia a služba v Policajnom zbore bola preňho všetkým. Mal za nemysliteľné, aby z pôvodnej funkcie riaditeľa ODI OR PZ Humenné sám a dobrovoľne odchádzal z Policajného zboru, ak bolo preukázané, že nedobrovoľná strata tejto funkcie mu spôsobila psychickú ujmu. Nepovažoval za správny záver, že jeho zotrvanie v Policajnom zbore odslúženia až 30 rokov a odchodu do výsluhového dôchodku v roku 2011 je hypotetické. S určitosťou možno konštatovať, že nebyť nezákonného rozhodnutia a straty funkcie by z Policajného zboru neodišiel. Ďalším zotrvaním v Policajnom zbore vo funkcii pochôdzkara by sa jeho ujma len viac prehĺbila. Navyše v tom čase nemal nijakú istotu, že rozhodnutie žalovaného a následné rozhodnutia jeho nadriadeného budú posúdené ako nezákonné. Mal za to, že nie je možné od neho požadovať, aby v tom čase zotrval v Policajnom zbore až do právoplatného skončenia súdneho prieskumu rozhodnutí s neistým výsledkom. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že jeho odchod z Policajného zboru na vlastnú žiadosť je relevantný pre prerušenie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím žalovaného a jeho stratami na výsluhovom dôchodku, odchodnom a pod. Za nesprávny považoval názor súdu prvej inštancie, že neexistuje žiaden dôvod, prečo by dĺžka reálneho zotrvania vo funkcii pochôdzkara mala mať relevanciu vo vzťahu k výške náhrady nemajetkovej ujmy, pričom pri určení jej výšky je podstatná závažnosť tejto ujmy. Tým, že odišiel z Policajného zboru, závažnosť ujmy na jeho strane sa nezmenila. Ak by v ňom v služobnom pomere zotrval, mal za dôvodné s prihliadnutím na preukázanú traumu, že by sa túto ujma ešte prehĺbila. Jeho odchod nemal vo vzťahu k intenzite závažnosti nemajetkovej ujmy za nijako relevantný, nakoľko samotná ujma mu vznikla z dôvodu nezákonného rozhodnutia žalovaného a trvala aj po skončení jeho služobného pomeru a práve v takomto rozsahu, v ako na po odchode z Policajného zboru prejavila a bola preukázaná. Ani ďalšie neukončenie konania o bezpečnostnej previerke nemá podľa neho žiadny vplyv na jeho nemajetkovú ujmu a jej závažnosť. Priznanú náhradu nemajetkovej ujmy považoval za neprimerane nízku. 26. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že na funkciu riaditeľa ODI v Humennom, v ktorej bol žalobca ustanovený na základe rozhodnutia vedúceho vyžadovalo oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia Dôverné. Úrad preto na základe žiadosti Ministerstva vnútra SR vykonal na žalobcu bezpečnostnú previerku II. stupňa, ktorá bola ukončená rozhodnutím o nesplnení predpokladov na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami č. PB-6795-17/2003- Ž-12/437 zo dňa 27.10.2004. Proti rozhodnutím podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol v tom čase orgán oprávnený rozhodnúť o odvolaní- odvolacia komisia, ktorá rozhodnutím č. PK-79-1/2004 zo dňa 17.1.2005 odvolanie žalobcu zamietla a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 31.1.2005. Personálnym rozkazom riaditeľa KR PZ v Prešove č. 20 bol žalobca dňom 8.3.2005 odvolaný z funkcie riaditeľa ODI v Humennom a personálnym rozkazom riaditeľa OR PZ v Humennom bol ustanovený do funkcie staršieho inšpektora, ktorú funkciu z dôvodu dočasnej pracovnej neschopnosti nevykonával a dňa 30.11.2005 bol na základe vlastnej žiadosti uvoľnený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru. Uviedol, že účelom zákona č. 215/2004 Z.z. je verejný záujem na ochrane utajovaných skutočností, pričom platí, že štát umožňuje prístup k utajovaným skutočnostiam iba tým, ktorí splnia zákonom ustanovené predpoklady. Pri uplatňovaní cit. zákona dochádza k určitému obmedzeniu vo vzťahu k preverovaným osobám, najmä tých, ktoré nesplnia predpoklady na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami a v dôsledku toho sa stanú nepovolanými osobami. Obmedzenie tohto práva však vychádza z ústavných limitov ustanovených v čl. 35 ods. 2 Ústavy SR. Poukázal na to, že v súvislosti so zastávaním konkrétnej funkcie v štátnej službe platí, že na vykonávanie konkrétnej funkcie nie je právny nárok. Rozhodnutie o nesplnení predpokladov na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami bolo podľa neho v súlade s § 26 ods. 4 a 5 zákona č. 215/2004 Z.z. doručené žalobcovi do vlastných rúk a vedúcemu, ktorý o vykonanie bezpečnostnej previerky požiadal, sa výsledok písomne oznámil. Odmietol tvrdenie žalobcu o zásahu do jeho osobnostných práv. Žalobca požiadal o uvoľnenie zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, čím realizoval svoje subjektívne právo ukončiť služobný pomer. Mal za to, že skutočnosť, či žalobca zotrvá v Policajnom zbore nebolo závislé na rozhodnutí úradu, čiže nebolo priamo podmienené vydaním rozhodnutia o oprávnení na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami príslušného stupňa utajenia. Preto, ak žalobca využil svoje právo a odišiel z Policajného zboru na vlastnú žiadosť, nemohla mu vzniknúť nemajetková ujma tak, ako to uvádza vo svojom odvolaní. 27. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý nepovažoval za potrebné zopakovať ani doplniť (§ 385 ods. 1 CSP), prejednal vec bez pojednávania a vo veci rozhodol postupom podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP, keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je sčasti dôvodné. 28. Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím. 29. Podľa § 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. 30. Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. 31. Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. 32. Podľa § 17 ods. 1,2 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. 33. Podstata základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na náhradu škody vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr posúdené ako nezákonné. Vo vzťahu k náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím základné podmienky vzniku nároku na náhradu škody ustanovuje § 6 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to tým, že ustanovuje ako predpoklad na náhradu škody (mimo iného) vydanie nezákonného rozhodnutia a ďalej jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené na to príslušným orgánom práve z dôvodu nezákonnosti. Z takéhoto zrušujúceho rozhodnutia potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý (II. ÚS 25/2011). 34. Základnou podmienkou žaloby o náhradu škody podľa zák. č. 513/2003 Z.z. z titulu nezákonnosti rozhodnutia je tvrdenie, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné. Dôvodová správa k zákonu č. 514/2003 Z.z. v osobitnej časti len všeobecne charakterizuje nezákonné rozhodnutie ako rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, a ktoré bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Nedostatok výslovnej definície pojmu „nezákonné rozhodnutie“ odôvodňovala tým, že nezákonnosť rozhodnutia môže byť tak rozmanitá, že jeho zovšeobecnené vyjadrenie v definícii ako i zovšeobecňujúci popis naráža na neprekonateľné prekážky. Preto otázka, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sa vždy posudzuje so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Rozhodnutie je nezákonné, pokiaľ je v rozpore s právnym poriadkom, vrátane právnych poriadkov podzákonných. V súlade s ust. § 250j ods. 2 a 3 OSP súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu nižšieho stupňa a vec mu vráti na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho predpisu, ak je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu, ktoré je nepostačujúce pre rozhodnutie vo veci, vada v konaní správneho orgánu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 35. V preskúmavanej veci bolo z hľadiska skutkového (okrem iného) zistené, že rozhodnutie žalovaného Úradu zo dňa 24. mája 2006 č.p. OKVNBU-976-35/2006-R, ktorým bolo zamietnuté odvolanie a potvrdené rozhodnutie Národného bezpečnostného úradu zo dňa 27.10.2004 č.p. PB-6795-17/2003- Ž-12437 bolo rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.9.2007 sp. zn. 6Sž 44/2006 zrušené podľa § 250j ods. 2 písm. d/ a e/ OSP a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, t.j. pre vadu konania správneho orgánu a druhé rozhodnutie zo dňa 20.5.2005 č. KM-62/PK-2005, ktorým bolo zamietnuté napadnuté prvoinštančné rozhodnutie riaditeľa Krajského riaditeľstva PZ v Prešove č. 20 zo dňa 8.3.2005, ktorým bol žalobca odvolaný z funkcie riaditeľa ODI v Humennom ORPZ v Humennom a dňom 9.3.2005 ustanovený do inej ORPZ v Humennom, služobného úradu KR PZ funkcie v Prešove bolo rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 7.2.2008 č.k. 1S 413/2005-89 zrušené podľa § 250j ods. 2 písm. e/ OSP a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Po zrušení druhého rozhodnutia Úradu bolo rozhodnutie NBÚ č. PB-6795-17/2003-Ž-12437 z 27.10.2004 zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. 36. Takto zistený skutkový stav, ako už uviedol odvolací súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, umožňoval právny záver o preukázaní nezákonných rozhodnutí ako základného predpokladu zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. V zmysle § 6 ods. 1 veta druhá zák. č. 514/2003 Z.z. súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím orgánu, ktorým bolo zrušené alebo zmenené právoplatné rozhodnutie pre nezákonnosť. Dôvodová správa k ustanoveniu § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne uvádza, že nezákonnosť rozhodnutia nie je možné a ani účelné zisťovať v rámci konania o náhradu škody. Nezákonnosť rozhodnutia musí byť v čase prejednávania nároku o náhrade škody už konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený zrušiť nezákonné rozhodnutie pre jeho nezákonnosť. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nie je možné riešiť ako otázku predbežnú. Nezákonnosťou treba rozumieť nielen nesprávne právne posúdenie otázok hmotnoprávnych, ale aj procesné pochybenia, ak mali vplyv na správnosť rozhodnutia. Len výnimočne nemusí byť dôvodom zrušenia rozhodnutia jeho nezákonnosť. Ide o prípady, keď sa po vydaní napadnutého rozhodnutia situácia zmení natoľko, že už v dobe, kedy sa rozhoduje o opravnom prostriedku, netrvajú dôvody pre existenciu rozhodnutia a k jeho zrušeniu nedochádza pre nezákonnosť, ale z iných dôvodov. 37. Rozhodnutia Úradu boli zrušené z dôvodov podľa § 250j ods. 2 OSP. <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/>Použitím logického výkladového pravidla a contrario vo vzťahu k uvedenému ustanoveniu možno vyvodiť, že zrušenie rozhodnutia správneho orgánu podľa § 250j OSP bez ohľadu na to, z ktorého v ňom uvedených dôvodov k tomu došlo, znamená jeho zrušenie pre nezákonnosť. Z uvedeného vyplýva, že prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia právoplatných rozhodnutí, ktoré boli zrušené pre nezákonnosť, bola splnená. Pokiaľ ide o predpoklad príčinnej súvislosti považuje odvolací súd za potrebné pre účely ďalšieho konania uviesť, že kauzálny nexus je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby nezákonné rozhodnutie a vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda aby nezákonné rozhodnutie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím môže byť len také nezákonné rozhodnutie, bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non), či by škodlivý následok nastal bez nezákonného rozhodnutia. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. 38. V prejednávanej veci uvedené znamená, že otázka existencie príčinnej súvislosti medzi zrušenými nezákonnými rozhodnutiami a nárokom na náhradu škody, ku ktorej v dôsledku uvedených nezákonných rozhodnutí došlo, bola daná, ku ktorému správnemu záveru dospel aj súd prvej inštancie, avšak odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie mal za dôvodný aj nárok žalobcu v ním nepriznanom nároku spočívajúcom v rozdiele medzi príjmom, ktorý by žalobca poberal na pôvodnej pozícii riaditeľa ODI a výsluhovým dôchodkom za obdobie od decembra 2005 do decembra 2009 v sume 21 818,86 Eur a rozdiele na príjme od 1.1.2010 do 31.2011 a výsluhovom dôchodku v sume 4 179, 50 Eur, nakoľko nezákonné rozhodnutia a vznik škody boli v logickom slede, teda nezákonné rozhodnutia boli príčinou vzniku škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Odvolací súd sa preto nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že na uvedené sumy žalobca nemá nárok z dôvodu, že do výsluhového dôchodku odišiel na základe vlastnej žiadosti, pretože k podaniu žiadosti o výsluhový dôchodok ho viedli práve následky nezákonných rozhodnutí, v dôsledku ktorých bol žalobca preradený z funkcie riaditeľa ODI do funkcie pochôdzkara, vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania zle na neho pôsobiace a nepriaznivo sa odrážajúce sa aj na jeho zdravotnom stave, čo sám súd prvej inštancie skonštatoval aj v odôvodnení svojho rozhodnutia týkajúceho sa nemajetkovej ujmy. 39. Čo sa týka otázky existencie príčinnej súvislosti medzi zrušenými nezákonnými rozhodnutiami a nárokom na náhradu žalobcom špecifikovanej nemajetkovej ujmy by sa vyžadovalo porovnať výsledok vyplývajúci pre žalobcu zo zrušených nezákonných rozhodnutí s výsledkom, ktorým by skončilo konanie o bezpečnostnej previerke žalobcu, ak by v ňom bolo pokračované. Avšak vzhľadom k tomu, že v danom prípade zo strany žalovaného po vydaní rozhodnutia Národného bezpečnostný úrad (ďalej len NBÚ) rozhodnutie č. PB-6795/-17/2003-Ž-12437 dňa 27.10.2004, ktorým vyslovil, že žalobcu nemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu, bol žalobca rozhodnutím riaditeľa Krajského riaditeľstva PZ v Prešove č. 20 zo dňa 8.3.2005 odvolaný z funkcie riaditeľa ODI v Humennom ORPZ v Humennom a dňom 9.3.2005 ustanovený do funkcie starší inšpektor ORPZ v Humennom, služobného úradu KR PZ, do pre neho „podradnej“ funkcie pochôdzkara do obce, z ktorej pochádzal, v ktorej žil, čo žalobca veľmi zle znášal a čo sa odrazilo aj na jeho zdravotnom stave, čo bolo potvrdené aj svedkami vypočutými v konaní. Správne skonštatoval súd prvej inštancie, že vzhľadom na doterajší život žalobcu je strata možnosti zastávať funkciu, ktorú úspešne vykonával, závažnou ujmou, ktorej následky sa prejavili nielen v jeho profesionálnom, ale aj osobnom a rodinnom živote, zažíval psychickú traumu, ľudia na neho krivo pozerali, mal zdravotné problémy povahovo sa zmenil, rezignoval na ďalšie aktivity, na ďalšie profesijné uplatnenie aj na spoločenský život, definitívne stratil nádej na predošlý spôsob uplatnenia sa a odišiel do výsluhového dôchodku,. čo bolo v konaní potvrdené aj výpoveďami svedkov. Ujmu pociťoval naviac preto, že v služobnom pomere bol od dvadsiateho roku svojho života. Z výpovede žalobcu a svedeckej výpovede syna žalobcu a kamaráta - R. V. ako aj ošetrujúceho N. Y.. L. mal za zrejmé, že zažíval psychickú traumu, mal zdravotné problémy povahovo sa zmenil, rezignoval na ďalšie aktivity na ďalšie profesijné uplatnenie aj na spoločenský život, definitívne stratil nádej na predošlý spôsob uplatnenia sa a odišiel do výsluhového dôchodku. Bol živiteľom rodiny a vo svojom veku bol nútený začať podnikať. Mal vrelý vzťah k polícii a cítil na sebe krivdu. Izoloval sa, ľudia na neho krivo pozerali a mal zdravotné problémy vrátane psychických. Po vyhodnotení všetkých do úvahy prichádzajúcich okolností tohto prípadu dospel súd prvej inštancie k záveru, že vzhľadom na osobu žalobcu, na závažnosť vzniknutej ujmy, na okolnosti, za ktorých k nej došlo a na závažnosť následkov, ktoré žalobcovi vznikli v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení považoval za zodpovedajúcu a primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 2 000 Eur. Túto sumu považoval za primeranú aj z dôvodu, že funkciu pochôdzkara žalobca de facto ani nevykonával, nakoľko od preradenia bol práceneschopný a to až do odchodu do výsluhového dôchodku. Odvolací súd sa s výškou náhrady nemajetkovej ujmy priznanej súdom prvej inštancie stotožnil a považoval ju tiež za primeranú. 40. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich častiach, a to v časti priznanej náhrady škody 907,69 eur a v časti priznanej nemajetkovej ujmy 2000 Eur podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 41. V napadnutej zamietajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi titulom náhrady škody a rozdielu na odchodnom sumu 38,821,41 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. 42. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania vo výške 73,78 % (úspech žalobcu 86,89 % - 13,11 % úspech žalovaného) a žalobcovi tiež priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 86,04 %. 43. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 2 C.s.p. nie je prípustné v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ C.s.p.