Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/150/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1509210609 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Sedláčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1509210609.6 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a členov senátu JUDr. Marty Šašinkovej a Mgr. Štefana Zelenáka v právnej veci žalobcu: C + K Consulting, spol. s.r.o., Rybničná 40, 831 07 Bratislava, IČO: 36 795 216 proti žalovanému: C. Y., nar. XX.X.XXXX, XXX XX E. č. XX, zast.: Mgr. Dávid Štefanka, advokát, Kutlíkova 17, 851 02 Bratislava o zaplatenie sumy 69.766,56 eur s príslušenstvom a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, č.k. 23Cb/305/2009-878 zo dňa 10.4.2018 takto r o z h o d o l : I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V, č.k. 23Cb/305/2009-878 zo dňa 10.4.2018 v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 69.766,56 eur p o t v r d z u j e . II. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V, č.k. 23Cb/305/2009-878 zo dňa 10.4.2018 v časti úroku z omeškania mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť sumu 69.766,56 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 13.6.2009 do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v časti prevyšujúcej priznané príslušenstvo napadnutý rozsudok mení tak, že žalobu z a m i e t a . III. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 69.766,56 eur s úrokom z omeškania vo výške 18 % ročne od 13.6.2009 do zaplatenia. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca žalobou 3.7.2009 žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu 69.766,56 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 18 % ročne plynúcim od 13.6.2009 do zaplatenia a trovy konania s odôvodnením, že žalobca uzatvoril so žalovaným zmluvu o sprostredkovaní, na základe ktorej vykonával žalovaný vo funkcii podriadeného sprostredkovateľa - poradcu ako spolupracujúca osoba sprostredkovanie poistných zmlúv pre zmluvných partnerov žalobcu, ako aj zmluvy na finančné produkty pre obchodných partnerov žalobcu. Dňa 6.7.2007 a dňa 2.8.2007 poskytol žalobca žalovanému na začiatok jeho sprostredkovateľskej činnosti preddavok na províziu vo výške 21.482,04 eur, ktorý bol žalovanému prevedený bezhotovostným prevodom na jeho účet a individuálny preddavok v súvislosti s výkonom jeho funkcie podriadeného sprostredkovateľa - poradcu vo výške 49.790,88 eur, táto skutočnosť nebola medzi stranami sporná. Dňa 26.1.2009 podal žalovaný žiadosť o ukončenie zmluvy o sprostredkovaní, na základe ktorej došlo k ukončeniu zmluvy dohodou ku dňu 26.1.2009. Žalobca po ukončení zmluvného vzťahu so žalovaným vykonal vyúčtovanie sprostredkovateľskej činnosti žalovaného v súlade so Všeobecnými zmluvnými podmienkami pre poradcov s tým, že provízia, ktorá prináležala za činnosť žalovaného v tom-ktorom mesiaci, bola sčasti započítaná oproti zálohe a individuálnemu preddavku poskytnutých žalobcom. Žalobca tak konal v súlade s čl. IV zmluvy o sprostredkovaní a započítal za mesiac december 2008 províziu žalovaného vo výške 1.021,21 eur oproti zálohe a poskytnutému preddavku a za január 2009 províziu žalovaného vo výške 485,15 eur oproti zálohe a individuálnemu preddavku, ktoré boli poskytnuté žalovanému. 3. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania konštatoval, že zmluva o sprostredkovaní neobsahuje podmienky poskytnutia zálohy na províziu, žalobca v mesačných vyúčtovaniach v kolónke „zúčtovanie zálohy“ uvádzal „0“. S poukazom na svedeckú výpoveď svedkyne I.. Y. súd uzavrel, že žalobca svojím konaním nedeklaroval vôľu znižovať daňový základ účtovaním poskytnutých finančných súm ako preddavok na plnenia z akéhokoľvek titulu, preto finančné plnenia žalobcu v sume 21.482,04 eur dvomi plneniami po 10.741,02 eur treba považovať za finančné plnenie žalobcu poskytnuté v dôsledku vyslovených obáv žalovaným z finančných problémov očakávaných ako dôsledok postoja predchádzajúceho obchodného partnera žalovaného - spoločnosti CAPITOL, a.s. Žalovaný v konaní nepreukázal, že by v priebehu spolupráce so žalobcom došlo k vzniku podmienky, ktorá by oprávňovala ich zúčtovanie, nepreukázal ich transformáciu na nenávratné finančné prostriedky (dar). Žalovaný súdu nepredložil akýkoľvek dôkaz o skutočnosti, že k poskytnutým peňažným prostriedkom pristupoval ako k príjmu a tento príjem zohľadnil v daňovom priznaní. Žalovaný nepreukázal poskytnutie finančných prostriedkov žalobcom v súlade s údajným verejným prísľubom. 4. V súvislosti s prejavom zakladateľa žalobcu p. J. prvoinštančný súd uviedol, že tento nemožno považovať za verejný prísľub z dôvodu, že na stretnutí v Banskej Bystrici sa nejednalo o „bližšie neobmedzený počet osôb“. Na stretnutí bol počet osôb obmedzený práve počtom do úvahy prichádzajúcich osôb, ktoré boli v zmluvnom vzťahu s obchodnou spoločnosťou CAPITOL, a.s. v postavení sprostredkovateľov, ktorí jediní tak tvorili okruh záujmu a výlučne im bol prejav určený, pretože iba oni mohli splniť podmienku ukončenia zmluvného vzťahu so spoločnosťou CAPITOL, a.s. a uzavrieť zmluvy o sprostredkovaní so žalobcom. Prejav s ponukou na vyplatenie finančných prostriedkov bol adresovaný nanajvýš všetkým zmluvným sprostredkovateľom spoločnosti CAPITOL, a.s., ktorých počet je daný pevným počtom osôb a nie počtom neobmedzeným, tak ako to vyžaduje § 850 Občianskeho zákonníka. 5. Žalovaný mal za to, že pokiaľ sa nejednalo o verejný prísľub, malo byť plnenie zo strany žalobcu súdom považované za plnenie titulom uzavretej inominátnej zmluvy, v súlade s ktorou by bolo povinnosťou žalovaného plnenie spočívajúce v ukončení zmluvného vzťahu so spoločnosťou CAPITOL a.s. a povinnosťou žalobcu poskytnúť odmenu za plnenie žalovaného - províziu. Konajúci súd uviedol, že medzi stranami sporu nebol preukázaný vznik takého právneho vzťahu, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že vyplatenie odmeny bolo vykonané ako nenávratné plnenie, preto súd prvej inštancie nárok žalobcu právne kvalifikoval v súlade s § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, keď finančné plnenie vyplatené žalovanému neposúdil ako nenávratné plnenie, ale ako bezdôvodné obohatenie. 6. Konajúci súd ďalej uviedol, že aplikoval podporne i výkladové pravidlá prejavu vôle strán, pričom mal za to, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovanému vzniklo právo na ponechanie si žalobcom vyplatených finančných prostriedkov vo výške 21.482,04 eur, ktoré mali vlastne pokryť obdobie, kým žalovaný získa príjmy z následnej sprostredkovateľskej činnosti vykonávanej pre žalobcu a pokiaľ by žalovaný pokračoval v zmluvnom vzťahu so žalobcom, bol by získaval ďalšie provízie, ktoré by sa započítali voči poskytnutej zálohe. Zmluvný vzťah sa ukončil skôr, ako sa vyplatená záloha skonzumovala s vytvoreným nárokom na províziu, čím došlo na strane žalovaného k získaniu majetkového prospechu plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol a takto získané bezdôvodné obohatenie musí žalovaný vydať. V prípade žalobcom poskytnutého individuálneho preddavku v súvislosti s výkonom žalovaného vo funkcii sprostredkovateľa - poradcu vo výške 49.790,88 eur, voči tomuto plneniu bol v súlade s IV zmluvy o sprostredkovaní započítaný nárok žalovaného na províziu za mesiac december vo výške 1.021,21 eur a za mesiac január 2009 vo výške 485,15 eur, v dôsledku čoho obdobne ako vo vyššie uvedenom prípade nedošlo k vyváženosti medzi žalobcom poskytnutým individuálnym preddavkom a nárokom žalovaného na províziu v sume 48.284,82 eur. 7. Žalovaný v liste zo dňa 2.3.2009 okrem vznesenia námietok proti zaslanému vyúčtovaniu vyzval žalobcu na zaplatenie sumy v celkovej výške 57.014,11 eur, ktorá mu údajne prináležala z titulu tzv. „Ďalšej provízie“ za dosiahnuté výsledky vo výške 15 Sk za každú BNJ vyprodukovanú jeho tímom za obdobie jún 2007 až jún 2008 v súlade s čl. III ods. 7 VZP. V konaní vzniesol kompenzačnú námietku voči pohľadávke žalobcu titulom individuálneho preddavku vo výške 49.790,88 eur. V tejto súvislosti súd prvej inštancie konštatoval, že v danom prípade nejde o províziu prináležiacu výlučne žalovanému, jej vyplatenie zo strany žalobcu bolo viazané na tímové výsledky produkcie, jej spôsob použitia bol tiež striktne účelovo viazaný, a preto súd vyhodnotil „Ďalšiu províziu“ nespôsobilú na započítanie voči pohľadávke žalobcu. Ďalšia provízia bola nárokom celého kolektívu poradcov, voči ktorému mal žalovaný postavenie vyššieho poradcu, znenie VZP bolo koncipované tým spôsobom, že vyšší poradca rozhodoval o spôsobe použitia týchto prostriedkov, nejedná sa však o nárok viažuci sa výlučne k osobe žalovaného, a preto nárok spôsobilý na započítanie. Žalovanému „Ďalšia provízia“ nebola nikdy žalobcom za obdobie jún 2007 - jún 2008 vyplatená, preto nebolo objektívne možné zistiť, ako bolo s týmito prostriedkami naložené. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti prvoinštančný súd žalobe vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu uplatnenú v žalobe spolu s príslušenstvom. 8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Namietal, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku len veľmi okrajovo zaoberal skutočnosťou, že zmluva o sprostredkovaní vo svojich ustanoveniach neobsahuje podmienky poskytnutia zálohy na províziu, t.j. neobsahuje povinnosť žalobcu poskytnúť zálohu na províziu ani právo žalovaného požadovať zálohu na províziu a rovnako ani Všeobecné zmluvné podmienky, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou sprostredkovateľskej zmluvy pojem „preddavok na províziu“ nepoznajú a neupravujú. Bod 19. rozsudku obsahuje len strohé konštatovanie, že zmluva o sprostredkovaní neobsahuje podmienky poskytnutia zálohy na províziu, žalobca v mesačných vyúčtovaniach v kolónke „zúčtovanie zálohy“ uvádza „0“ s poukazom na výpoveď jednej svedkyne I.. Y.. Žalovaný má za to, že výpoveď I.. Y., ktorá tak ako je uvedené v rozsudku, konkrétne okolnosti tvoriace predmet sporu nepoznala, je len jej všeobecným subjektívnym názorom a nejedná sa o objektívnu a relevantnú výpoveď znalca, o ktorú by mal súd oprieť svoju právnu argumentáciu týkajúcu sa spornej zmluvy o sprostredkovaní. 9. Žalovaný ďalej namietal závery súdu prvej inštancie týkajúce sa možného uzavretia inominátnej zmluvy so žalobcom podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka konkludentným spôsobom a nedostatočne uvedenú argumentáciu súdu, na základe ktorej dospel súd k záveru o nepreukázaní právneho vzťahu, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že išlo o nenávratné plnenie. 10. Podľa názoru žalovaného sa konajúci súd tiež nedostatočne vysporiadal s mesačnými vyúčtovaniami, ktoré preukázateľne zasielal žalobca za každý mesiac žalovanému a v ktorých bolo pri položke „zostatok zálohy“ resp. „zúčtovanie zálohy“ bola vždy uvádzaná suma „0“ (nulový zostatok) a tiež s tým, že z týchto mesačných vyúčtovaní bolo zrejmé, že žalobca neeviduje voči žalovanému žiadnu pohľadávku a utvrdzoval žalovaného v tom, že poskytnuté plnenie nebude požadovať späť. Rovnako súd nevyhodnotil obsah dohody o ukončení zmluvného vzťahu vzhľadom na to, že ani v tejto dohode žalobca neupozornil žalovaného na dlh a povinnosť ho vrátiť, pričom obvykle pri každom ukončení zmluvného vzťahu je jeho súčasťou aj vysporiadanie vzájomných záväzkov zmluvných strán a pokiaľ nedôjde k vysporiadaniu záväzkov alebo sa o ňom zmluvné strany nedohodnú, nemusí zmluvná strana s dohodou o ukončení zmluvného stranu súhlasiť. 11. Žalovaný ďalej namietal, že prvoinštančný súd sa len okrajovo zaoberal s úpravou výšky a vzniku nároku na ďalšiu províziu uvedenú v ČI. III bod 7 VZP pre poradcov v bode 20. rozsudku, kde presne nešpecifikoval, na základe akých výkladových pravidiel dospel k záveru, že nejde o províziu patriacu výlučne žalovanému a čo presne tieto výkladové pravidlá uvádzajú, resp. aká je ich záväznosť a právny význam. V tomto kontexte súd opätovne podporne použil výpoveď svedka I., aj keď výpovede všetkých ostatných svedkov neboli v celom konaní vyhodnotené či už jednotlivo alebo vo vzájomnej súvislosti. 12. Na záver odvolania žalovaný namietal nedostatočné odôvodnenie priznanej výšky úrokov z omeškania. Na základe všetkých uvedených skutočností žalovaný navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 13. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril. 14. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo a odvolanie bolo podané v rámci účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, avšak o odvolaní rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok dňa 1.7.2016, a preto postupoval podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok s poukazom na § 470 ods. 1, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 15. Odvolací súd prejednal vec podľa § 379 - 380 CSP a dospel k záveru, že rozsudok je v napadnutej časti vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec posúdil správne aj po právnej stránke. 16. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré považuje za vecne správne a v súlade s § 220 ods. 2 CSP. 17. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy ako preddavku na províziu vo výške 21.482,04 eur a ako individuálneho preddavku v súvislosti s výkonom žalovaného ako podriadeného sprostredkovateľa vo výške 49.790,88 eur. Žalobca poukazoval na skutočnosť, že zmluvný vzťah strán sporu bol ukončený na žiadosť žalovaného ku dňu 26.1.2009, čím žalovanému vznikla povinnosť vrátiť prevzaté preddavky, pričom započítaním s jeho nárokom na províziu bola pohľadávka žalobcu znížená o sumu 1.021,21 eur (provízia žalovaného za mesiac december 2018) a o sumu 485,15 eur (provízia za mesiac január 2009). 18. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia je nutné konštatovať, že súd prvej inštancie sa správne vysporiadal s argumentáciou žalovaného týkajúcou sa naplnenia podmienok vereného prísľubu, ako aj s otázkou vzniku spoločnosti a záväznosti právnych úkonov uskutočnených pred jej vznikom. 19. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že prvoinštančný súd sa nedostatočne vysporiadal so skutočnosťou, že zmluva o sprostredkovaní vo svojich ustanoveniach neobsahovala podmienky poskytnutia zálohy na províziu, ani poskytnutia preddavku na províziu. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že práve z dôvodu, že uzavretá zmluva o sprostredkovaní uvedené pojmy neupravovala, ani sa k podmienkam poskytnutia a vrátenia zálohy na províziu nevyjadrovala, ako aj s ohľadom na charakter predmetného zmluvného vzťahu ako odplatného, vyplývala žalovanému povinnosť vrátiť žalobcovi akékoľvek finančné prostriedky, ktoré mu boli vyplatené titulom provízie, resp. zálohy na províziu a na vyplatenie ktorej za existencie zmluvného vzťahu žalovaný nesplnil podmienky. 20. K tvrdeniu žalovaného o uzavretí inominátnej zmluvy podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka odvolací súd uvádza, že ak predmetom takejto zmluvy mal byť záväzok podpísať zmluvu o sprostredkovaní a záväzok žalobcu poskytnúť za to peňažnú odmenu, takýto obsah záväzku by najbližšie zodpovedal obsahu zmluvy o budúcej zmluve v zmysle § 50a Občianskeho zákonníka, ktorá však pre svoju platnosť vyžaduje písomnú formu a nie je možné ju uzavrieť konkludentne. 21. Za správny považuje odvolací súd záver prvoinštančného súdu, v zmysle ktorého v konaní nebol preukázaný vznik takého právneho vzťahu medzi stranami sporu, ktorý by zakladal nárok žalovaného na vyplatenie peňažných prostriedkov v žalovanej výške ako nenávratného plnenia podmieneného iba uzavretím zmluvy o sprostredkovaní. Naopak, logický účel plnenia žalobcu, ktorý vyplynul z vykonaného dokazovania a ktorým bolo poskytnutie prostriedkov sprostredkovateľom na preklenutie počiatočného obdobia výkonu zmluvnej činnosti pre žalobcu, predurčuje i charakter tohto plnenia ako plnenia vratného, preddavku na plnenie, na ktoré sprostredkovateľovi vznikne nárok v budúcnosti adekvátnym rozsahom výkonu jeho zmluvnej činnosti. 22. Nakoľko v posudzovanom prípade bol zmluvný vzťah ukončený bez toho, aby žalovanému poskytnutá záloha bola skonzumovaná s jeho nárokom na vyplatenie provízie od žalobcu, žalovaný nadobudol majetkový prospech plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, a preto je povinný takto získané bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka vydať žalobcovi. 23. Odvolací súd súčasne poukazuje na skutočnosť, že k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (porovnaj PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, Pl. ÚS 16/95). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. Pl. ÚS 21/00, Pl. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). V tejto súvislosti je nutné poznamenať, že k rovnakým skutkovým a právnym záverom, ako dospel konajúci súd v prejednávanej veci, dospeli aj všeobecné súdy v obdobných veciach, napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp.zn. 21Cob/154/2011 zo dňa 13.11.2012, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 43Cob/11/2012 zo dňa 28.2.2012, rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp.zn. 21Cob/502/2010 zo dňa 5.4.2011. 24. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v podanom odvolaní nespochybnil ani nevyvrátil závery prvoinštančného súdu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, preskúmajúc ho v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní, v časti istiny ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 25. V časti priznaného príslušenstva odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť sumu 69.766,56 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 13.6.2009 do zaplatenia a v časti prevyšujúcej priznané príslušenstvo napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol. 26. Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka (účinného v čase vzniku omeškania) ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva. Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva. 27. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 28. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania predstavovala 1 %, preto odvolací súd podľa § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v časti príslušenstva zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 13.6.2009 a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. 29. O nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 2 a s § 262 ods. 1 CSP, tak že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania, a to z dôvodu, že žalobca mal úspech v konaní na súde prvej inštancie, od ktorého je potrebné odpočítať pomerný úspech žalovaného v odvolacom konaní (v časti príslušenstva 9 % ročne zo sumy 69.766,56 eur od 13.6.2009 do vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu). Vzhľadom na čiastočný úspech strán sporu rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. 30. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).