Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/22/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513213563 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Haitová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1513213563.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Haitovej a členiek senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a JUDr. Marty Šašinkovej, v právnej veci žalobcu: S. Z., nar. XX.XX.XXXX, M. XXX/XX, O. D. S., proti žalovanému: LAREDO s. r. o., Špitálska 53, Bratislava, IČO: 46 680 756, zast.: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA BEDNÁŘOVÁ & HODOŇOVÁ, Mariánske námestie 31, Žilina o zaplatenie 3.900 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 23Cb/129/2013-249 zo dňa 16.05.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 23Cb/129/2013-249 zo dňa 16.05.2017 p o t v r d z u j e . Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 18.04.2013 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 975 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne od 01.03.2013 do zaplatenia a trovy konania. Dňa 06.10.2014 žalobca navrhol, aby súd pripustil zmenu žaloby a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.900 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne od 01.03.2013 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania; súd prvej inštancie uznesením vyhláseným na pojednávaní pripustil zmenu žaloby. Žalobca vo svojej žalobe uviedol, že vykonával u žalovaného - v obchodnej spoločnosti LAREDO, s. r. o. funkciu konateľa v období od 19.05.2012 do 10.10.2012 a za výkon funkcie konateľa si so žalobcom nedohodol konkrétnu výšku odmeny. Obchodná spoločnosť LAREDO, s. r. o., so sídlom v Bratislave bola novozaložená spoločnosť, a to spoločenskou zmluvou zo dňa 27.04.2012, zapísaná do obchodného registra dňa 19.05.2012. Zakladateľmi a spoločníkmi tejto spoločnosti sú štátni občania X.. Žalobca bol ako prvý konateľ tejto obchodnej spoločnosti povinný obstarať a vykonať všetky úkony smerujúce k etablovaniu tejto obchodnej spoločnosti na trh, zabezpečiť riadne a bezchybné fungovanie spoločnosti a prevádzkové potreby spoločnosti. Výška odmeny žalobcu za výkon funkcie konateľa nebola určená vzhľadom na to, že išlo o novozaloženú obchodnú spoločnosť, ktorá začala podnikať. Žalobca uviedol, že má vedomosť o tom, že v období, keď vykonával funkciu konateľa žalovaného, dosahoval žalovaný obrat cca 65.800 eur a cca 60.000 USD. Žalobca sa obrátil na žalovaného so žiadosťou o vyplatenie odmeny konateľa prostredníctvom právnej zástupkyne listom zo dňa 28.02.2013 s odkazom na § 566 ods. 2 Obchodného zákonníka (ďalej len ObZ) a § 571 ods. 1 ObZ a s poukazom na štatistický údaj o rozložení platov v bratislavskom kraji, vychádzajúc z internetového portálu www.platy.sk vo výške 1.950 eur mesačne, čo v mesiaci máj 2012, kedy žalobca vykonával funkciu od 19.05.2012 do 31.05.2012 predstavuje 975 eur, za mesiac september 2012 odmena predstavuje 1.950 eur a za mesiac október do 10.10.2012 odmena predstavuje 975 eur. Na túto žiadosť reagoval žalovaný listom zo dna 20.03.2013, v ktorom okrem iného uviedol, že list považuje za bezpredmetný a odmietajú žalobcovi zaplatiť akúkoľvek odmenu. 2. Dňa 19.04.2013 vydal súd prvej inštancie platobný rozkaz č.k. 26 Rob 113/2013, proti ktorému podal žalovaný v zákonnej lehote odpor, ktorý odôvodnil tak, že vzťah strán sporu (obchodno- záväzkový vzťah medzi štatutárnym orgánom a spoločnosťou) sa v súlade s § 261 ods. 6 ObZ spravuje Obchodným zákonníkom. Medzi žalobcom a žalovaným nebola nikdy dohodnutá odmena za výkon funkcie konateľa. Z aplikácie ustanovení o mandátnej zmluve nemožno predpokladať, že medzi žalobcom a žalovaným bola dohodnutá odplata za výkon funkcie konateľa. Ako ďalej žalovaný v odpore uviedol, so žalobcom sa nikdy nedohodol na tom, že žalobca bude od žalovaného dostávať odplatu, žalovaný sa k uhrádzaniu odplaty žalobcovi nikdy nezaviazal. Absenciu takejto dohody nemožno vyvrátiť predpokladom existencie dohody o odplate podľa § 566 ods. 2 ObZ. Podľa § 566 ods. 2 ObZ možno dohodnutie odplaty predpokladať len vtedy, ak je zariadenie záležitosti predmetom podnikateľskej činnosti mandatára. Žalobca nie je podnikateľom a nemá žiaden predmet podnikateľskej činnosti. Z uvedeného vyplýva, že v jeho prípade nemožno hovoriť o tom, že by predmetom jeho podnikateľskej činnosti malo byť zariadenie záležitosti. Vzťah medzi žalobcom a žalovaným sa síce spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka, avšak v danom prípade nemožno aplikovať ustanovenie § 566 ods. 2 ObZ, nakoľko nemožno hovoriť o predmete podnikania. 3. Na pojednávaní dňa 30.06.2017 konateľ žalovaného Z. Z. uviedol, že pred založením spoločnosti LAREDO, s. r. o. sa uskutočnilo stretnutie so žalobcom, na ktorom mu bolo navrhnuté, aby vykonával funkciu konateľa do času vybavenia povolenia na pobyt spoločníkov žalovaného, ktorí sú štátni občania X.. Na stretnutí sa riešila otázka odmeny za výkon funkcie, dohoda bola odmena vo výške 800 eur mesačne, pričom sa spoločníci žalovaného zaviazali uhrádzať žalobcovi hotové výdavky žalobcu, čo predstavovalo cca 400 eur mesačne. Žalovaný nedisponuje žiadnym dokladom o výplate odmeny, odmena bola vyplácaná z finančných zdrojov spoločníkov, nie zo zdrojov spoločnosti žalovaného. Svedok L. N. uviedol, že pri zakladaní spoločnosti LAREDO, s. r. o. žalobca ponúkol svoju pomoc a ochotu vykonávať funkciu konateľa spoločnosti, pričom došlo k dohode, že žalobca bude za výkon funkcie konateľa dostávať odmenu vo výške 800 eur mesačne a budú mu hradené výdavky spojené s funkciou konateľa. Odmena a výdavky boli hradené v hotovosti po skončení mesačného obdobia svedkom, alebo pánom Z.. Svedok nedisponoval dokladom o úhrade odmeny žalobcovi. Výpoveď L. N. ako aj Z. Z. ohľadne dohody o odmene vo výške 800 eur mesačne žalobca na pojednávaní dňa 06.10.2014 spochybnil. Na pojednávaní dňa 18.04.2017 žalovaný uviedol, že žalobca odôvodňuje výšku svojho nároku porovnaním s výškou platu pracovnej pozície výkonného riaditeľa, avšak tým žalobca nebol. Žalobca si svoj nárok odvodil od § 571 ods. 1 ObZ, avšak pre určenie výšky odplaty nepostačuje určenie obvyklej odmeny za obdobnú činnosť, ale aj reálne uskutočnenie činnosti, ktorú mandatár uskutočnil pri zariadení záležitosti, pretože samotné zákonné ustanovenie používa v tejto súvislosti práve minulý čas. Žalobca podľa žalovaného nepreukázal, akú činnosť vykonával, ani akú záležitosť ako konateľ v prospech žalovaného zariaďoval, pričom mal žalovaný za to, že žalobca nepreukázal uskutočnenie rokovaní, dojednanie zmlúv, ním uskutočnenú činnosť za účelom zariadenia akejkoľvek záležitosti v mene žalovaného. Ako žalovaný ďalej uviedol, aby bolo v danej veci možné vychádzať pri určení odplaty žalobcu za obdobnú činnosť, je zo strany žalobcu nevyhnutné preukázať činnosť, ktorú vykonal, ktorú by bolo následne možné porovnávať s nejakou obdobnou činnosťou a takto zistiť výšku odmeny, ktorá by mu potenciálne mala patriť, pričom v tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Obo 33/2007 zo dňa 13.03.2008. Súd prvej inštancie s ohľadom na zistený skutkový stav a vykonané dokazovanie konštatoval, že v danom prípade sa jedná o obchodnoprávny vzťah absolútnej povahy a žalobca nemal so žalovaným uzavretú pracovnú zmluvu. Žalobca bol prvým konateľom žalovaného, avšak strany sporu nemali uzavretú zmluvu o výkone funkcie štatutárneho orgánu žalovaného, preto súd prvej inštancie jeho práva titulom výkonu funkcie štatutárneho organu a aplikujúc § 66 ods. 3 Obchodného zákonníka posudzoval podľa ustanovení upravujúcich mandátnu zmluvu. Súd prvej inštancie konštatoval, že právo na žalobou uplatnený peňažný nárok žalobcovi ako konateľovi spoločnosti z obchodnoprávneho vzťahu podľa § 66 ods. 3 Obchodného zákonníka nevzniklo s poukazom na skutočnosť, že valné zhromaždenie, ako najvyšší orgán spoločnosti žalovaného v rámci svojej pôsobnosti nerozhodlo o jeho odmeňovaní. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca neosvedčil svoj uplatnený nárok na peňažnú odmenu titulom mandátnej zmluvy. Na to, aby strany uzavreli mandátnu zmluvu, musí existovať dohoda o jej podstatných náležitostiach, ktorými sú určenie zmluvných strán s identifikáciou mandanta a mandatára, určenie obchodnej záležitosti, ktorá má byť pre mandanta v jeho mene uskutočnená, spôsob jej zariadenia a dojednanie o odplate za uskutočnenie obchodnej záležitosti. Na platné uzavretie mandátnej zmluvy sa nevyžaduje písomná forma a vzhľadom na podstatné náležitosti je najmä vylúčené, aby bol mandátny vzťah dojednaný bezodplatne. Na platnosť zmluvy je postačujúce, aby sa zmluvné strany dohodli na tom, že mandatárovi za uskutočnenie záležitosti v mene mandanta patrí odmena, jej výška nie je podstatnou náležitosťou a pre prípad absencie konkretizácie výšky odplaty sa jej výška určí v súlade s ust. § 571 ods. 1 ObZ, (odplata obvyklá v čase uzavretia zmluvy za obdobnú činnosť). Výkon funkcie konateľa je v kontexte ustanovení § 66 ods. 2, § 566 ods. 1 a § 571 ObZ odplatný, pričom výška odplaty sa určí kritériom obvyklej odplaty za výkon rovnakej funkcie v čase vzniku funkcie. Žalobca však v spore neosvedčil, ktoré záležitosti, činnosti obchodného, resp. neobchodného charakteru v mene žalovaného realizoval predložením relevantného dôkazu, neosvedčil výšku obvyklej odplaty za výkon funkcie konateľa v období, za ktoré odmenu požaduje. Skutočnosť, že spoločníci žalovaného žalobcu vyplácali z vlastných zdrojov, je právne nepodstatná. Žalobca odôvodňoval výšku svojho nároku s poukazom na porovnanie s výškou platu pracovnej pozície výkonného riaditeľa, avšak žalobca nebol v pracovnoprávnom vzťahu so žalovaným, nebol výkonným riaditeľom a preto porovnanie s touto pracovnou pozíciou nemožno podľa súdu prvej inštancie uplatniť pre účely určenia odmeny štatutárneho orgánu žalovaného. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a § 262 ods. 2 CSP tak, že vzhľadom na úspech žalovaného mu priznal plnú náhradu trov konania. 4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca v celom rozsahu. Uviedol, že súhlasil s pojednávaním v slovenskom jazyku, nakoľko žije na Slovensku niekoľko rokov a dokáže sa dohovoriť rusko-slovensky, avšak jeho znalosť nie je dostatočná na to, aby bez tlmočníka dokázal pojednávať na súde. Žalobca mal za to, že sudkyňa O.. N. porušila svoje poučovacie povinnosti (§ 5 ods. 1 zákona NZ ČSR č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) / § 160 ods. 1, 2 CSP) a žalobcovi neoznámila, že má právo konať pred súdom vo svojej materčine (§ 18 OSP / § 155 CSP). Ako ďalej ozrejmil, z jeho rusko-slovenského vyjadrovania muselo byť súdu zrejmé, že v prípade nesprávneho prekladu otázky alebo ním podanej odpovede, môže byť celá výpoveď žalobcu zmätočná a zavádzajúca, čo sa na pojednávaniach stalo viackrát. Predmetný rozsudok si nechal žalobca preložiť a zistil, že v jeho odôvodnení je uvedené, že mal vypovedať určité skutočnosti, ktoré ale žalobca nikdy nepovedal, nakoľko sa nezakladajú na pravde. Žalobca ďalej konštatoval, že nesprávnym procesným postupom mu bolo znemožnené, aby uskutočňoval procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces a neboli vykonané ním navrhnuté dôkazy, ktoré považoval za potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ako mailová komunikácia so spoločníkmi firmy LAREDO s. r. o. aj s inými relevantnými korešpondentmi, zoznam dôležitých oslovených potenciálnych partnerov pre obchodnú činnosť firmy LAREDO s.r.o., účtovná uzávierka LAREDO s. r. o. za 2012, kópie niektorých bankových výpisov transakcií LAREDO s. r. o., obchodná dokumentácia pre dodávky tovaru na Ukrajinu (September 2012). Záverom žalobca žiadal, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie. 5. Písomným podaním zo dňa 11.07.2017 sa k odvolaniu žalobcu vyjadril žalovaný, ktorý mal za to, že právo žalobcu na spravodlivý proces v súvislosti s právom konať vo svojom materinskom jazyku nebolo porušené, čo odôvodnil genézou pojednávaní v predmetnej právnej veci, keď na prvom pojednávaní dňa 30.06.2014 žalobca na základe poučenia súdu uviedol, že rozumie slovenskému jazyku a nežiadal o ustanovenie tlmočníka. Navyše, žalobca bol právne zastúpený advokátkou M.. W. Z., ktorá ak by mala pochybnosti o jazykových schopnostiach žalobcu, mala možnosť písomnými podaniami požiadať o ustanovenie tlmočníka. Nakoľko sa však právna zástupkyňa na pojednávanie nedostavila, súd vyzval žalobcu či z tohto dôvodu žiada o odročenie pojednávania alebo žiada vec prejednať v neprítomnosti svojho právneho zástupcu a či rozumie konaniu v slovenskom jazyku. Žalobca uviedol, že nežiada o odročenie a rozumie konaniu v slovenskom jazyku. Na základe vyjadrení žalobcu realizovaných v konaní na súde prvej inštancie je nepochybné, že žalobca dokázal rozpoznať otázky súdu a taktiež je dôvodné predpokladať, že nakoľko bol žalobca právne zastúpený, jeho právny zástupca mu vysvetlil, ako bude súd postupovať a taktiež mu vysvetlil jeho právo na tlmočníka. Na pojednávaniach konaných dňa 06.10.2014 a dňa 04.11.2014 bola prítomná tlmočníčka a na štvrté pojednávanie dňa 18.04.2017 sa žalobca nedostavil, pričom svoju účasť ospravedlnil a súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti. Ohľadom tvrdenia žalobcu, že po doručení napadnutého rozsudku zistil, že v ňom boli uvedené skutočnosti, ktoré nikdy nevyslovil, žalovaný konštatoval, že žalobca žiadnym spôsobom nešpecifikoval, o aké skutočnosti sa malo jednať. Na základe uvedeného tvrdenia žalobcu možno dospieť k záveru, že žalobca mal na mysli bod 16. napadnutého rozsudku, nakoľko ide o jedinú zmienku v odôvodnení napadnutého rozsudku, kde sa priamo spomína vyjadrenie žalobcu na pojednávaní. Toto vyjadrenie bolo žalobcom vyslovené na pojednávaní dňa 06.10.2014, kedy bola prítomná tlmočníčka p. P.B. A. a uvádzané tvrdenia žalobcu ňou boli prekladané z ruského jazyka. Žalovaný mal za to, že sa zo strany žalobcu jednalo o špekulatívne konanie. V tejto súvislosti žalovaný dodal, že žalobca zvolil rovnaký postup aj v trestnom konaní, ktoré vedie Okresné riaditeľstvo policajného zboru v Trnave, odbor kriminálnej polície, ČVS: ORP-1452/3-VYS-TT-2014, kde žalobca vystupuje ako obvinený, kde tento po celý čas súhlasil, aby sa všetky úkony v trestnej veci konali v slovenskom jazyku, no pred podaním obžaloby uviedol, že jeho vyjadrenia sa nezakladajú na pravde a jeho úroveň slovenského jazyka nie je dostačujúca. Žalobca tak špekulatívnym konaním zneužíva práva priznané mu slovenským právnym poriadkom a takýmto konaním sa snaží vyhýbať svojim povinnostiam. Ohľadom námietky žalobcu, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko nevykonal ním navrhnuté dôkazy, žalovaný dodal, že nie je zrejmé, na základe čoho dospel žalobca k záveru, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhované dôkazy, nakoľko ako sám žalobca uviedol, všetky dokumenty sú súčasťou spisu. Žalovaný zdôraznil, že súd sa v odôvodnení rozhodnutia nemusí zaoberať každým jedným dôkazom zvlášť ale posúdiť ich komplexne, preto skutočnosť, že sa žalobcom spomínané dokumenty neuvádzajú v odôvodnení napadnutého rozsudku neznamená, že sa nimi súd nezaoberal. Súd sa oboznámením s listinnými dôkazmi vysporiadal so všetkými dôkazmi nachádzajúcimi sa v súdnom spise. Záverom žalovaný konštatoval, že v konaní pred súdom prvej inštancie nedošlo k procesným pochybeniam na strane konajúceho sudcu a odvolanie žalobcu je neopodstatnené, zavádzajúce a špekulatívne. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. 6. K vyjadreniu žalovaného sa písomným podaním zo dňa 17.10.2017 vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že žiadne poučenie na pojednávaniach neboli sudkyňou O.. N. dané, keď sa sudkyňa viackrát snažila rozprávať so žalobcom v ruštine, avšak žalobca takejto ruštine nerozumel. Ako ďalej uviedol, tlmočníčka P.B. A. tlmočila len pre žalovaného, keďže ním bola platená. Žalovaný nepoprel, že bol zastúpeným právnou zástupkyňou, ale len na štádium prípravy žaloby, keďže žalobca je dôchodca poberajúci starobný dôchodok 233 eur, preto si advokáta nemôže dovoliť. Zároveň podotkol, že právna zástupkyňa C. nebola prítomná na pojednávaniach, na ktorých bol účastný samotný žalobca. Žalobca po prečítaní rozsudku s tlmočníkom dospel k záveru, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhované dôkazy a odôvodnenie rozsudku nebolo v súlade s § 220 ods. 2 CSP. Žalobca ďalej uviedol, že niektoré tvrdenia advokátky M.. C.P. nemajú relevantný charakter a zavádzajú, napríklad tvrdenie právnej zástupkyne ohľadom trestného konania ORP-1452/3-VYS-TT-2014, kde žalobca vystupuje ako obvinený. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že konanie sa začalo v roku 2012, bolo zastavene vyšetrovateľkou a bolo znovu začaté pod tlakom so strany obvinenia, avšak žiadna obžaloba nebola doteraz vznesená. Tvrdenia advokátky, že žalobca špekulatívnym konaním zneužíva práva mu priznané slovenským právnym poriadkom nie sú logické. Žalobca zdôraznil, že postupuje prísne v súlade so zákonom SR. Žalobca naďalej trval na tom, že menovaná sudkyňa mu svojím nesprávnym procesným postupom znemožnila, aby uskutočňoval svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Zotrvával na názore, že neboli vykonané ním navrhnuté dôkazy, ktoré považoval za potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a preto súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca navrhol, aby odvolací súd v plnom rozsahu zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 8. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 9. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov odvolania, rozsahu odvolania a vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 379 CSP a § 380 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP). Pokiaľ ide o skutkový stav veci, v štádiu v akom dospel v dokazovaní súd prvej inštancie, odvolací súd má za to, že skutkový stav bol zistený dostatočne a na základe vykonaných dôkazov dospel súd prvej inštancie k správnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd má za to, že nie je daný zákonný dôvod na opakovanie alebo doplnenie dokazovania v súlade s § 384 CSP, a preto je viazaný skutkovým stavom veci tak, ako bol zistený súdom prvej inštancie v súlade s § 383 CSP. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť. 10. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu žalobcovi. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom zároveň sa vyčerpávajúco vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a odvolací súd s týmto odôvodnením súd v plnej miere stotožňuje. V súvislosti s podstatnou odvolacou námietkou žalobcu, v zmysle ktorej podľa názoru žalobcu si súd prvej inštancie nesplnil svoje poučovacie povinnosti, keď mu nebolo oznámené, že má právo konať vo svojom materskom jazyku, pričom jeho znalosť slovenského jazyka nie je dostatočná na to, aby bez tlmočníka dokázal pojednávať na súde, odvolací súd uvádza nasledovné: 11. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 18.04.2013 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy vo výške 975 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne od 01.03.2013 do zaplatenia a trovy konania z titulu úhrady alikvotnej časti odmeny za výkon funkcie konateľa v obchodnej spoločnosti LAREDO, s. r. o. v období od 19.05.2012 do 10.10.2012, pričom si nedohodli konkrétnu výšku odmeny za výkon funkcie konateľa, keďže sa jednalo o novozaloženú obchodnú spoločnosť, ktorá začala podnikať. Dňa 06.10.2014 žalobca navrhol, aby súd pripustil zmenu žaloby a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.900 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne od 01.03.2013 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. Súd uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 06.10.2014 zmenu žaloby pripustil. 12. Súd prvej inštancie vydal dňa 19.04.2013 platobný rozkaz č.k. 26 Rob 113/2013-14, voči ktorému podal žalovaný odôvodnený odpor. Následne súd prvej inštancie nariadil na deň 30.06.2014 vo veci pojednávanie. Zo zápisnice o pojednávaní v daný deň (č.l. 45) je zrejmé, že vzhľadom na skutočnosť, že sa nedostavila právna zástupkyňa žalobcu, ktorá sa so žalobcom dohodla na ukončení zastupovania v predmetnej právnej veci až v októbri 2014 (č.l. 224), súd vyzval žalobcu, či súhlasí s prejednaním veci v neprítomnosti svojho právneho zástupcu. Žalobca oznámil, že žiada vec prejednať, pričom zároveň konštatoval, že rozumie konaniu v slovenskom jazyku. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že Ústava SR garantuje právo konať vo svojom jazyku v článku 47 ods. 4, a to v podobe práva každej osoby na tlmočníka, pokiaľ táto osoba vyhlási, že nerozumie jazyku, v ktorom sa vedie súdne konanie. Účelom ústavného práva na tlmočníka je umožniť každému komunikáciu v konaní pred súdom, ak nie je spôsobilý dorozumieť sa v tomto konaní. Odvolací súd v danom prípade nepovažuje vyššie uvedenú odvolaciu námietku žalobcu za relevantnú, nakoľko nevyhnutnou podmienkou vzniku práva na tlmočníka je vyhlásenie osoby, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie súdne konanie. Ak oprávnená osoba takého vyhlásenie v súdnom konaní neurobí, nemôže sa následne domáhať porušenia svojich práv. Je nepochybné, že pokiaľ by osoba nemohla uplatňovať svoje práva na súde v jazyku, ktorému rozumie, bolo by takéto uplatňovanie práva neúčinné a neefektívne, pričom by základný cieľ práva na spravodlivý súdny proces nebol naplnený. Túto požiadavku reflektoval § 18 Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, zákon NZ ČSR č. 99/1963 Zb. účinný v čase prebiehajúceho konania na súde prvej inštancie, podľa ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Majú právo konať pred súdom vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumejú a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. V danom prípade však nemožno dospieť k záveru, že súd prvej inštancie nepostupoval v súlade s § 18 OSP, a to aj pri zohľadnení rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8 Sžr 51/2008, podľa ktorého pre aplikáciu § 18 OSP nie je rozhodujúce, že účastník, ktorý neovláda slovenský jazyk, je zastúpený advokátom, ktorý je slovenským občanom, resp. rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, sp.zn. 20 Cdo 1540/2006, ktorý uvádzal, že „Skutečnost, že účastník je v řízení zastoupen na základe plné moci, nezbavuje soud povinnosti ustanovit mu při jednání tlumočníka, vyjde-li taková potřeba v řízení najevo; to platí zejména v případe, že o to účastník požádá.“ V danom prípade je nepochybné, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď neustanovil žalobcovi na pojednávanie konané dňa 30.06.2014 tlmočníka, keďže žalobca výslovne nepožiadal o jeho ustanovenie, resp. sám uviedol, že rozumie konaniu v slovenskom jazyku. 13. Na ďalších pojednávaniach konaných dňa 06.10.2014 a dňa 04.11.2014, ktorých sa žalobca zúčastnil, bola prítomná tlmočníčka P.B. A.. Žalobca síce uviedol, že táto tlmočila predovšetkým žalovanému, avšak žalobcovi nič nebránilo v priebehu konania požiadať súd o ustanovenie tlmočníka v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho priadku. Odvolací súd tu opakovane zdôrazňuje, že žalobca na pojednávaní dňa 30.06.2014 výslovne uviedol, že rozumie konaniu v slovenskom jazyku, preto súd prvej inštancie nemal dôvod pochybovať o jeho schopnosti komunikácie v slovenskom jazyku. Postup žalobcu, ktorý až v odvolacom konaní namietal nedodržanie postupu podľa § 18 OSP, resp. § 5 OSP považuje odvolací súd za účelový a zavádzajúci. Odvolací súd sa v danom prípade nezaoberal uvedenou odvolacou námietkou žalobcu v súvislosti s pojednávaním konaným dňa 18.04.2017, nakoľko sa daného pojednávania žalobca nezúčastnil, svoju neúčasť ospravedlnil a súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti. 14. Odvolaciemu súdu z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že žalobca sa na pojednávaniach konaných dňa 30.06.2014, dňa 06.10.2014 a dňa 04.11.2014, vedených v režime ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, žiadnym spôsobom nevyslovil, že slovenskému jazyku nerozumie, naopak výslovne už v úvode prvého pojednávania uviedol, že konaniu v slovenskom jazyku rozumie. Ohľadom tvrdenia žalobcu, že z jeho rusko-slovenského vyjadrovania muselo byť súdu zrejmé, že v prípade, že si žalobca nesprávne preloží otázku súdu alebo súd nesprávne pochopí žalobcovu odpoveď, môže byť celá výpoveď žalobcu zmätočná a zavádzajúca, tu odvolací súd analogicky poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 6 Azs 10/2003, v zmysle ktorého: „Reaguje - li cizinec v řízení před soudem na úkony soudu činené v českém jazyce svými podáními činenými rovněž v českém jazyce, nejsou daný důvody stanovené § 18 ods. 2 OSŘ pro ustanovení tlumočníka, neboť toho není potřeba.“ 15. Ohľadom námietky žalobcu, že z napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd nevykonal ním navrhované dôkazy, odvolací súd dodáva, že pri hodnotení dôkazu z hľadiska jeho závažnosti (dôležitosti) súd vo všeobecnosti posudzuje, či je dôkaz významný na preukazovanie takých skutkových zistení, ktoré sú potrebné pre rozhodnutie, pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich zákonnosti súd skúma, či bol dôkaz vykonaný zákonu zodpovedajúcim spôsobom a napokon z hľadiska jeho pravdivosti, teda či dôkaz preukazuje skutočnosti z neho vyplývajúce, hodnotí dôkaz na základe jeho vierohodnosti. Súd prvej inštancie logicky vysvetlil postup, na základe ktorého k svojim skutkovým záverom a na základe vykonaných dôkazov dospel a odvolací súd nemá za preukázané, že by súd prvej inštancie považoval za zistené niečo, čo sa v spise nenachádzalo, resp. že by opomenul niečo podstatné, čo z obsahu spisu vyplývalo, alebo že by v jeho úvahách existovali logické rozpory. Práve naopak, súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu aj po vyhodnotení žalobcom v odvolaní uvádzaných listinných dôkazov, podľa žalobcu osvedčujúcich ním vykonávanú činnosť v prospech žalovaného a dospel k jednoznačnému záveru, že žalobca neosvedčil v režime mandátnej zmluvy, aké činnosti, v akom rozsahu a s dopadom na ním požadovanú odmenu pre žalovaného vykonával. Súd prvej inštancie správne okrem iného skonštatoval, že ak nedošlo k uzavretiu zmluvy o výkone funkcie konateľa podľa vtedy platného ust. §66 ods. 3 ObZ schválenej príslušným VZ žalovaného, je len vecou žalobcu ako preukáže v prípade takého nároku, aký je predmetom tohto konania, že došlo k platnému uzavretiu mandátnej zmluvy v ústnej forme alebo konkludentne, a v danom prípade aj podľa § 571 ods. 1 ObZ obvyklú odplatu za činnosť, ktorú vykonával v mene žalovaného v rozhodnom období. Z listinných dokladov predložených žalovaným ako aj z ďalšieho vykonaného dokazovania nie je možné jednoznačne, resp. vôbec ustáliť aké činnosti žalobca vykonával v rozhodnom období pre žalovaného a prečo si nárokuje práve uvedenú odplatu. Žalobca totiž nepreukázal podobnosť svojej činnosti s činnosťou výkonných riaditeľov, od výšky odplaty ktorých si nárokuje svoju odplatu ako odplatu obvyklú. Len odlišný názor žalobcu na to, ktoré skutočnosti treba mať na základe akých dôkazov za preukázané, prípadne či vykonané dôkazy postačujú na preukázanie relevantných skutočností, nie je s ohľadom na zásadu voľného hodnotenia dôkazov spôsobilý spochybniť správnosť skutkových záverov, ku ktorým došiel súd prvej inštancie na základe výsledkov ním vykonaného dokazovania. 16. Záverom odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre neho priaznivé rozhodnutie a boli naplnené ním uvedené odvolacie dôvody, preto rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 23Cb/129/2013-249 zo dňa 16.05.2017 bolo potrebné podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť ako vecne správny. 17. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 18. Podľa 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 19. Podľa 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 20. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. 21. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).