Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 16Co/171/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1514223312 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1514223312.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudcov JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Ivany Štiftovej, v sporovej veci žalobcu: Z.. R. Ď., Q.. XX.X.XXXX, F. XX, U., zastúpeného advokátkou JUDr. Libušou Dočkalovou, Lachova 32, Bratislava, proti žalovanému: News and Media Holding a.s., Einsteinova 25, Bratislava, IČO: 472 56 281, zastúpenému Škubla & Partneri s. r. o., Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, IČO: 36 861 154, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30.000 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 50C/459/2014-272, zo dňa 10.4.2018, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 8.10.2014 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť v týždenníku PLUS 7 DNÍ, ktorý bude ako druhý v poradí vydaný po právoplatnosti rozsudku, v rubrike Slovo vydavateľa, t.j. na rovnakom mieste ako bol na strane 154 týždenníka PLUS 7 DNÍ zo dňa 6.10.2011, uverejnený článok pod názvom „Aby, chudáčisko, neumrel od hladu“, rovnakým typom aj veľkosťou písma ako bol uverejnený názov článku, uverejniť text „Ospravedlnenie Z.. R. Ď.“ a pod tým s použitím rovnakého typu aj veľkosti písma, ako bolo použité v následnom texte článku uverejniť: „SPOLOČNOSŤ 7 PLUS, a.s., ako vydavateľ týždenníka PLUS 7 DNÍ neoprávnene zasiahla do práva na ochranu osobnosti Z.. R. Ď. v týždenníku PLUS 7 DNÍ v čísle 41 zo dňa 6.10.2011 na strane 154 v rubrike Slovo vydavateľa. Za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti sa SPOLOČNOSŤ 7 PLUS, a.s., týmto Z.. R. Ď. ospravedlňuje.“ Žalobca sa zároveň domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy 30.000 eur. Súd prvej inštancie uznesením č.k. 50C/459/2014-269, zo dňa 26.3.2018, pripustil zmenu žaloby v doplnení o ďalší výrok: „Uverejnením článku s názvom „Aby, chudáčisko, neumrel od hladu” v týždenníku PLUS 7 dní dňa 6.10.2011 žalovaný neoprávnene zasiahol do osobnostných práv žalobcu, a to do práva na ochranu občianskej cti, ľudskej dôstojnosti a súkromia.” Uvedeného sa žalobca domáhal na tom skutkovom základe, že žalovaný svojim článkom zasiahol do jeho práva na ochranu osobnosti, t.j. do jeho osobnej a mravnej integrity spôsobom znižujúcim jeho vážnosť a česť, pričom tento zásah ohrozil jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti a výrazne zasiahol aj do jeho rodinného a súkromného života. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca bol súdne trestaný pre trestný čin podľa § 155 ods. 1a Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 3 roky so zaradením do I. NVS (rozsudok sp. zn. 3To/23/07, zo dňa 15.5.2007); pre trestný čin podľa § 250 ods. 1, 4 Trestného zákona, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov so zaradením do I. NVS (rozsudok sp. zn. 4T/2/05, zo dňa 27.6.2007), pričom 18.5.2010 bol žalobca podmienečne prepustený na skúšobnú dobu 4 roky a súčasne mu bol uložený peňažný trest vo výške 1 milión slovenských korún, ako aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 6 rokov. Ďalej uviedol, že žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 5T/42/99, zo dňa 14.3.2002, uznaný vinným z trestného činu útoku na verejného činiteľa podľa § 156 ods. 3 Trestného zákona a bol mu uložený peňažný trest vo výške 20.000 Sk s náhradným trestom odňatia slobody v trvaní 5 mesiacov; peňažný trest uhradil 24.1.2003 a hľadí sa na neho akoby nebol odsúdený. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že v priebehu rokov 1991 až 2004 bol žalobca štyrikrát sankcionovaný pre vedenie vozidla po požití alkoholu. Z výpisov z Obchodného registra SR mal za zrejmé, že v čase zverejnenia dotknutého článku bol žalobca spoločníkom a konateľom spoločnosti FINSQUASH spol. s r.o., konateľom spoločnosti NÁŠ DOM spol. s r.o. a prostredníctvom spoločnosti FINSQUASH spol. s r.o. aj jej spoločníkom, a spoločníkom spoločnosti 3-M VAT spol. s r.o. prostredníctvom spoločnosti FINSQUASH spol. s r.o. Súd prvej inštancie skonštatoval, že predmetom súdneho konania vedeného na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 14C/483/2014, v ktorom bolo rozhodnuté rozsudkom dňa 7.11.2017, v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave vydaným pod sp. zn. 14Co/237/2011, bol článok, ktorý na základe verifikovateľných faktov poukazoval na udalosti a okolnosti spojené so žalobcovým správaním a spoločenským postojom a s tým súvisiace bezodplatné prevody žalobcu v obchodných spoločnostiach, jeho pôsobenie ako spoločníka alebo vo funkcii štatutárneho orgánu v týchto obchodných spoločnostiach, prevod rozostavaného domu na maloletú dcéru, v ktorom žalobca býval a zostal bývať aj po odsťahovaní jeho manželky s dcérou po rozvode, poskytovanie dávok v hmotnej núdzi, odsudzujúce trestné rozsudky v čase pôsobenia žalobcu ako miestneho a mestského poslanca, ako aj poslanca NR SR; uvedené tvrdenia konajúci súd v predmetnom konaní posúdil ako pravdivé. Dodal, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I vydaného v konaní vedenom pod sp. zn. 21C/155/2009, v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4Co/311/2012, bola zamietnutá žaloba žalobcu spočívajúca v zákaze uverejňovať akékoľvek informácie týkajúce sa jeho osoby ako aj jeho rodinných príslušníkov spolu s náhradou nemajetkovej ujmy. 3. Na ozrejmenie právnej stránky veci súd prvej inštancie uviedol, že základným predpokladom vzniku občianskoprávnej zodpovednosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka je, že pôvodca zásahu konal protiprávne, t.j. v rozpore so svojimi povinnosťami; protiprávnosť však vylučuje skutočnosť, ak pôvodca realizoval svoje právo, pretože v takom prípade nemohol konať protiprávne. Ďalej objasnil, že zákon neposkytuje právu na ochranu osobnosti absolútnu ochranu, nakoľko všetky práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Dodal, že právny názor, že hranice slobody prejavu sa končia tam, kde začínajú práva iných, je prekonaný; pričom kolíziu chránených hodnôt (slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti) treba riešiť nastolením spravodlivej rovnováhy medzi oboma hodnotami; v konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné skúmať mieru tvrdeného porušenia práva na ochranu dobrej povesti, a to práve v kontexte so slobodou prejavu a s právom na informácie a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv. 4. Súd prvej inštancie upriamil pozornosť na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej ako „ESĽP“) z ktorej vyplýva, že slobody prejavu sa môže dovolávať predovšetkým vydavateľ (napr. rozsudky vo veciach Observer a Guardian proti Spojenému kráľovstvu z roku 1991, Prager a Oberschlick proti Rakúsku z roku 1995). Podotkol, že ESĽP vo viacerých prípadoch k rozsahu a obsahu slobody prejavu zaujal právny názor, že sloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti; s obmedzeniami vyplývajúcimi z článku 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej ako „Dohovor“) sa vzťahuje nielen na informácie alebo myšlienky, ktoré sú prijímané priaznivo alebo sú pokladané za neškodné alebo je k nim zaujímaný ľahostajný postoj, ale aj na také informácie alebo „myšlienky“, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú. Zdôraznil, že novinárska sloboda dokonca zahŕňa aj možnosť určitej miery preháňania alebo dokonca provokácie (s odkazom na rozsudok ESĽP vo veci Prager a Oberschlick proti Rakúsku z roku 1995) a nesporne aj interpretovania faktov a rozširovania ideí a informácií bez ohľadu na hranice štátu; vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Vzápätí poukázal na to, že s odvolaním sa na rozsudky Goodwin proti Spojenému kráľovstvu z roku 1996 a Fressoz a Roire proti Francúzsku z roku 1999, ESĽP dospel k záveru, že poistka, ktorú čl. 10 Dohovoru priznáva novinárom vo vzťahu k spravodajstvu o otázkach verejného záujmu, je podmienená tým, že títo jednali v dobrej viere s cieľom poskytnúť presné a dôveryhodné informácie v súlade s novinárskou etikou. 5. Pokiaľ sa jedná o právnu úpravu ochrany osobnosti súd prvej inštancie skonštatoval, že § 11 Občianskeho zákonníka poskytuje ochranu len voči takým zásahom, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na integrite oprávneného subjektu tým, že znižujú jeho vážnosť a dôstojnosť v očiach spoluobčanov, a tak ohrozujú jeho postavenie a uplatnenie sa v spoločnosti; zásah musí byť objektívne spôsobilý takúto ujmu spôsobiť. Zdôraznil, že je potrebné robiť rozdiel medzi kritikou a neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti, pričom rozdiel medzi nimi treba umiestniť v rozhodujúcom hľadisku pravdivosti, vernosti, objektívnosti a cieľa, ktorý je konkrétnym prejavom sledovaný. Ozrejmil, že zákonná ochrana je daná len ak vytýkané prejavy sú zásadne nepravdivé alebo pravdu skresľujúce, pričom o porušenie práva na ochranu osobnosti ide najmä v tých prípadoch, keď ide o nepravdivé tvrdenia zasahujúce do sféry fyzickej osoby; za neoprávnený zásah sa nepovažuje kritika, ak je pravdivá a súčasne svojou formou primeraná. Súd prvej inštancie objasnil, že na splnenie podmienky zníženia dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti v značnej miere je potrebné, aby išlo o takú nemajetkovú ujmu na osobnosti fyzickej osoby, ktorú pociťuje - objektívne posúdené - ako závažnú. Ďalej uviedol, že na splnenie kritéria objektívneho ohrozenia osobnostných práv sa vyžaduje vznik hrozby konkrétneho nebezpečenstva zníženia vážnosti fyzickej osoby v očiach širšej verejnosti; za obzvlášť nebezpečné zásahy je možné považovať tie, ku ktorým dochádza prostredníctvom tlače. 6. Na ozrejmenie peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie poznamenal, že je účinným vyvažovacím právnym nástrojom v úsilí čeliť nežiaducim neoprávneným zásahom do osobnosti fyzických osôb, a to predovšetkým zásahom sledujúcim škandalizačné, osočujúce a ohováračské ciele, resp. cieľ vyvolať senzáciu za účelom dosiahnutia, resp. zvýšenia zisku. Dodal, že výšku peňažného zadosťučinenia, ktoré má byť poskytnuté za účelom reparácie následku neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby určuje súd na základe voľnej úvahy, pri ktorej však prihliada na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo; objasnil, že súd musí mať za preukázané, že v danom prípade existujú okolnosti dokladajúce, že v konkrétnom prípade nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a to najmä z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých poškodenej osobe, vzhľadom na jej postavenie v rodine a spoločnosti. 7. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že je potrebné veľmi dôsledne rozlišovať fakty a hodnotiace úsudky, nakoľko pravdivosť faktov je možné dokázať, správnosť hodnotiacich úsudkov však preukázať nie je možné. Podotkol, že skutkové tvrdenia majú objektívnu povahu; pri zásahu do práva na ochranu osobnosti ide spravidla o rozširovanie nepravdivých alebo pravdu skresľujúcich skutočností; určujúcim charakterom neoprávnenosti informácie je difamujúci, dehonestujúci, prípadne až degradujúci charakter. Dodal, že uverejnenie pravdivej informácie nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný tak, že skresľuje skutočnosť, či nie je natoľko intímny, že by odporoval právu na ochranu súkromia a ľudskej dôstojnosti. Akcentoval, že hodnotiaci úsudok na druhej strane predstavuje subjektívne tvrdenie, vyjadrujúce osobný názor toho, kto hodnotiaci úsudok vyslovuje; právne akceptovateľný je taký hodnotiaci úsudok, ktorý je vecný, konkrétny a primeraný čo do obsahu a formy, a nesmie vybočovať z hraníc nutných na dosiahnutie cieľa. V tejto súvislosti objasnil, že hodnotiaci úsudok preto nemožno akokoľvek dokazovať, je však potrebné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácií, či forma je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom výkonu kritiky (obdobne rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 3 Cdo 2900/2008). 8. S prihliadnutím na skutočnosť, že poskytovanie dávok v hmotnej núdzi je poskytovaním peňažných dávok z verejných zdrojov, že žalobca ako bývalý politik, ktorý bol odsúdený za daňové podvody a na dani z pridanej hodnoty poškodil verejné zdroje o niekoľko miliónov slovenských korún, pričom náhradu tejto škody štátu nezaplatil a v roku 2011 ho súd zbavil aj peňažného trestu; zároveň v situácii keď žalobca žije v luxusnej vile a teraz žiada isté verejné zdroje (poskytovanie dávok v hmotnej núdzi), pričom vystupuje ako spoločník a konateľ vo viacerých obchodných spoločnostiach; vyhodnotil, že tieto všetky okolnosti sú dôvodom záujmu verejnosti o žalobcu ako osobu verejného záujmu. Ďalej argumentoval, že úrad práce navyše na žalobcu podal trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania subvenčného podvodu, ktoré síce vyšetrovateľ odmietol, ale aj táto skutočnosť sama o sebe je dôvodom záujmu verejnosti o jeho osobu, s ohľadom na jeho kriminálnu minulosť. Skonštatoval, že žalobca ako osoba pôsobiaca v minulosti v politike na regionálnej, ale aj celoštátnej úrovni (poslanec NR SR), neprestal byť po skončení jeho pôsobenia v politike osobou verejného záujmu, nakoľko ako jeden z mála politikov bol trestne stíhaný, odsúdený na trest odňatia slobody a preto vždy, keď nastane aktuálna diskusia o trestnom konaní, resp. stíhaní politikov, je jeho osoba osobou verejného záujmu. 9. Pokiaľ ide o charakter dotknutého článku súd prvej inštancie vyslovil názor, že článok, resp. komentár hodnotí a komentuje správanie sa osoby žalobcu na pozadí spoločenského diania; obsahuje názory a hodnotenia vydavateľa prostredníctvom jeho autora, ktoré reflektujú celospoločenské dianie zvlášť to, ktoré verejnosť vníma negatívne v zmysle rozporu so základnými etickými princípmi a morálkou. Mal za to, že v článku bol vyjadrený subjektívny názor autora, ktorý vyjadril k danému faktu určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti na základe vlastných subjektívnych kritérií. 10. V nadväznosti na obsah dotknutého článku, súd prvej inštancie poznamenal, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca v čase jeho vydania, t.j. 6.10.2011, bol spoločníkom a konateľom viacerých obchodných spoločností. Ďalej ustálil, že autor článku konal pri príprave článku v dobrej viere v zápisy v obchodnom registri a žalobca ako člen štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti porušil zákonnú povinnosť zabezpečiť zmenu údajov v obchodnom registri v súvislosti s prevodom obchodných podielov. Skonštatoval, že žalobca ničím nevyvrátil tvrdenia žalovaného uvedené v článku; žalobca v čase vydania článku vykonával funkciu štatutárneho orgánu vo viacerých spoločnostiach, za čo mal právo požadovať odmenu, z čoho vyplývala úvaha autora článku, že sa nepovažuje za občana v hmotnej núdzi. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že skutkové tvrdenia obsiahnuté v dotknutom článku sú pravdivé a hodnotiace úsudky, majú základ v skutočných a pravdivých dejoch; uviedol, že je pravdou, že pár dní po rozsudku žalobca opäť napadol policajtov, že žalobca ako konateľ podpísal zmluvy, na základe ktorých bol dotknutej obchodnej spoločnosti vrátený nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty, za čo bol aj odsúdený, že žalobca spolu s manželkou previedli pozemok aj práva zo stavebného povolenia na stavbu domu na ich maloletú dcéru a žalobca v tomto dome býva sám aj po rozvode s manželkou; za pravdivú považoval aj informáciu týkajúcu sa slovného útoku a útoku žalobcu zbraňou, t.j. autom na verejného činiteľa - príslušníka hliadky policajného zboru. Mal za preukázané, že v čase vydania článku dostával žalobca sociálne dávky, študoval na súkromnej vysokej škole, býval v luxusnej vile, úrad práce podal na neho trestné oznámenie pre subvenčný podvod, ktoré polícia odmietla. Ďalej podotkol, že dotknutý článok neobsahuje tvrdenie, že žalobca nosí obleky Louis Vuitton a potrpí si na luxusné vozidlá ani tvrdenie, že od výkonu peňažného trestu nebolo upustené z dôvodu, že žalobca bol poberateľom dávok v hmotnej núdzi; naopak v článku je obsiahnuté tvrdenie: „Vraj súdu bola listinnými dôkazmi zo štátnych inštitúcií preukázaná dlhodobá platobná neschopnosť odsúdeného peňažný trest zaplatiť,....“. Vzápätí poukázal na skutočnosť, že kritika rozhodovania orgánov štátnej správy nie je neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Na uvedenom základe súd prvej inštancie vyslovil názor, že žalovaný v článku komentoval, poukazoval, hodnotil a informoval o legitímnej téme verejného záujmu, o podozreniach z neoprávneného poberania dávok v hmotnej núdzi (nakladania s verejnými prostriedkami), týkali sa bývalého poslanca NR SR, ktorý bol ako jeden z mála poslancov viacnásobne odsúdený za trestnú činnosť (podvod, útok na verejného činiteľa), bol na verejnosti známy ako majetný človek a v čase vydania článku býval v lukratívnej časti Bratislavy v nehnuteľnosti značnej hodnoty a poberaním dávok v hmotnej núdzi sa vyhol právoplatným trestným rozsudkom. 11. Súd prvej inštancie poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 340/09 z ktorého vyplýva, že titulok článku nemožno posudzovať iba izolovane, ale treba zohľadniť aj obsah celého článku; samotný titulok nemožno automaticky považovať za skutkové tvrdenie, ktorého pravdivosť by sa mala posudzovať samostatne, ale je potrebné zohľadniť, že titulok je časťou článku, a že úlohou titulku je upútať a zaujať čitateľa. Mal za to, že v prejednávanej veci bol titulok článku a pravdivý text v článku vďaka výrazovým prostriedkom, ktoré v ňom boli použité na hrane ústavnej akceptovateľnosti; zdôrazňujúc, že zákonná ochrana je daná len ak vytýkané prejavy sú zásadne nepravdivé alebo pravdu skresľujúce; pričom nemožno priznať právo na ochranu občanovi, ktorý konal v rozpore so zákonnými normami a publikácia takýchto skutočností je kritikou a oprávneným zásahom proti spoločenským nešvárom. Vzápätí upriamil pozornosť na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 340/09, podľa ktorého pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu minimálne v rozsahu jej ústavných záruk; ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s ústavou; nutnosť zohľadniť slobodu prejavu neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti, ale iba to, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti. 12. Súd prvej inštancie považoval za potrebné uviesť, že z formulácie žaloby nie je jasné, čo v článku žalobca považuje za nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce tvrdenia, t.j. neoznačil výroky, ktoré považuje za nepravdivé a prečo, a ktoré hodnotiace úsudky považuje za neprimerané a zároveň spôsobilé privodiť mu ujmu a v akom rozsahu. Dospel k záveru, že uverejnením komentára, resp. článku dňa 6.10.2011 nedošlo k neoprávnenému zásahu do chráneného všeobecného osobitného práva žalobcu na ochranu osobnosti, ale naopak išlo o výkon práva na slobodu prejavu, šírenie informácií a výkon práva kritiky. 13. Na uvedenom základe súd prvej inštancie konštatujúc, že žalobca nepreukázal predpoklady zodpovednosti žalovaného za neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv v dôsledku čoho mu nemohla vzniknúť ani nemajetková ujma, ktorej náhradu vo výške 30.000 eur požadoval až po troch rokoch od zverejnenia predmetného článku a všetky uvádzané skutočnosti v článku boli pravdivé, keď sa jednalo o komentár reflektujúci celospoločenské dianie, s poukazom na § 11 , § 13 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka, žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. a priznal žalovanému náhradu trov konania v celom rozsahu. 14. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal nesplnenie procesných podmienok, nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým mu znemožnil, aby uskutočňoval svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nesprávne skutkové zistenia, ku ktorým dospel súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov, nesprávne právne posúdenie veci a nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre absenciu riadneho odôvodnenia založeného na dokazovaní vykonanom v súlade so zákonom. Súdu prvej inštancie vytýkal, že pri rozhodovaní vychádzal z listinných dôkazov, ktoré neboli v konaní ako dôkaz vykonané, a nebol ani informovaný o spôsobe zaobstarania týchto listín, ani o ich založení do súdneho spisu, nemal možnosť sa k nim vyjadriť; jedná sa o uznesenie Mandátového a imunitného výboru NR SR z 10.3.1999, uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 3.3.1999, sp. zn. 3T 2/99, evidenčná karta vodiča, výpisy z obchodného registra FINSQUASH spol. s r.o., NÁŠ DOM spol. s r.o., 3-M VAT spol. s r.o., rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 14C/483/2014-338, zo dňa 7.11.2017, rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 7C/212/2008-97, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 13Co/237/2011-107, rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 21C/155/2009-230, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Co/311/2012-275, rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 7C/371/2014-212, zo dňa 5.5.2016 a trestné oznámenie na žalobcu pre podozrenie zo spáchania subvenčného podvodu. Dodal, že rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 7C/371/2014-212, zo dňa 5.5.2016, ani rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 14C/483/2014-338, zo dňa 7.11.2017, nie sú právoplatné, nakoľko odvolací súd zatiaľ nerozhodol o podanom odvolaní žalobcu. 15. Žalobca súdu prvej inštancie ďalej vytýkal, že na pojednávaní 8.11.2016 požiadal pre neprítomnosť svojho právneho zástupcu ustanoveného mu Centrom právnej pomoci o odročenie termínu pojednávania, nakoľko na jeho účasti trval; domnieval sa, že nevyhovením jeho požiadavke došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Bol názoru, že súd prvej inštancie pochybil, keď pri hodnotení výsluchu svedka - autora dotknutého článku neprihliadol na jeho vyjadrenie, že nepovažuje žalobcu za čitateľsky zaujímavého, za čitateľsky zaujímavé považuje fakty, ktoré sa konali okolo jeho osoby ako vysokého ústavného činiteľa. Nestotožnil sa ani s názorom súdu prvej inštancie, že autor článku konal pri príprave článku v dobre viere v zápisy v obchodnom registri, nakoľko autor článku vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že podklady k predmetnému článku si zadovážil z viacerých printových a elektronických médií a teda vôbec sa neodvolával na verejnosť informácií z obchodného registra, pričom k podnikateľskej činnosti žalobcu sa svedok nevedel vyjadriť. Dodal, že údaje z obchodného registra na internetovom portáli majú len informatívny charakter a nie sú použiteľné na právne úkony, a preto či autor článku konal alebo nekonal v dobrej viere je sporné; zrejmé však je, že si tieto informácie neoveril. 16. Žalobca nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že mal v čase uverejnenia článku postavenie tzv. osoby verejného záujmu. Argumentoval tým, že informácie obsiahnuté v článku nemajú žiadnu súvislosť s jeho predošlou verejnou činnosťou. Zdôraznil, že je na neho potrebné hľadieť ako na súkromnú osobu, u ktorej sú hranice prípustnosti zásahu do ochrany osobnosti užšie ako v prípade osôb tzv. verejného záujmu. Skonštatoval, že mu nie je zrejmé, akými úvahami a kritériami sa v rámci voľného hodnotenia dôkazov súd prvej inštancie riadil, keď ho označil za osobu verejného záujmu. Akcentoval, že evidentne neprihliadal na jeho status v dobe uverejnenia článku, pričom s článkom obsahujúcim difamačné tvrdenia sa nevysporiadal v chronologickom slede udalostí, ktoré predchádzali jeho publikovaniu. Mal za to, že za osobu verejného záujmu mohol byť považovaný v rokoch 1994 - 1998, kedy bol poslancom miestneho zastupiteľstva, v rokoch 1994 - 2002, kedy bol poslancom mestského zastupiteľstva, a v rokoch 1998 - 1999, kedy bol poslancom NR SR. Dodal, že v roku 2011, kedy bol namietaný článok publikovaný, nebol verejne činný, nezastával žiadne politické funkcie, nemal žiaden vplyv na politické a spoločenské dianie. 17. Žalobca v odvolaní namietal záver súdu prvej inštancie, že skutkové tvrdenia obsiahnuté v článku boli pravdivé a hodnotiace úsudky mali základ v skutočných a pravdivých dejoch a bol názoru, že v konaní nebol vykonaný žiadny dôkaz, na základe ktorého by bolo možné bez akýchkoľvek pochybností dospieť k takémuto záveru. Mal za to, že súd prvej inštancie vychádzal iba z toho, čo uviedol svedok na pojednávaní 25.1.2018, že informácia týkajúca sa jeho odsúdenia v roku 1999 za opätovné nasadnutie do auta po pozitívnej dychovej skúške a vyhrážanie sa policajtom usmrtením a ublížením na zdraví, bola informácia všeobecne známa, ktorá bola vydaná aj tlačovou agentúrou a aj v Slovenskej televízii, pričom súd prvej inštancie si tieto tvrdenia svedka neoveril a to napriek tomu, že on namietal ich pravdivosť a založil do súdneho spisu dva rozsudky v trestných veciach a to rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.4.2005, sp. zn. 5T/104/04, ktorý sa týka skutku útoku na verejného činiteľa, ktorý sa stal dňa 8.8.2004, teda v dobe, kedy už nepôsobil vo vrcholovej politike, ale bol súkromnou osobou a rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14.3.2002, sp. zn. 5T/42/99, ktorým mu bol uložený peňažný trest 20.000 Sk a pre prípad zmarenia výkonu peňažného trestu náhradný trest odňatia slobody v trvaní 5 mesiacov, avšak zaplatením peňažného trestu bol uložený peňažný trest v zmysle zákona zahladený. Poukázal aj na to, že v konaní namietal, že v súčasnosti neexistuje žiadny právoplatný rozsudok o tom, že by spáchal daňový podvod; uviedol, že v trestnej veci pre pokračovací trestný čin podvodu bolo rozhodnuté rozsudkom, ktorý Najvyšší súd SR rozhodnutím zo dňa 30.10.2008, sp. zn. 4To/2/2008, zrušil, nakoľko konaním, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v neprospech žalobcu. 18. Žalobca v odvolaní zotrval na tvrdení, že článkom došlo k zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti tým, že žalovaný sa vôbec verejne zmienil o jeho osobe a označil ho plným menom a priezviskom v uvádzaných súvislostiach bez toho, aby mal k tomu jeho súhlas a bez toho, aby mu dal možnosť vyjadriť sa, ako aj tým, že článok obsahuje znevažujúce fakty o jeho osobe. Vytýkal súdu prvej inštancie, že sa bez preukázania pravdivosti namietaných tvrdení priklonil na stranu žalovaného, a teda pri strete práva na ochranu osobnosti s právom na slobodu prejavu vychádzal z premisy, že je dôležitejšie informovať širokú verejnosť o udalostiach z jeho súkromného života, ako mu poskytnúť ochranu pred neoprávnenými zásahmi do jeho osobnostných práv. Podotkol, že namietaný článok nemal spravodajský charakter, ale bol to len komentár, pričom jeho meno a priezvisko bolo vo svojej podstate zneužité v uvádzaných súvislostiach, čím došlo k zásahu aj do jeho súkromia, dôstojnosti a vážnosti a k zásahu do práva na ochranu mena; bol názoru, že uverejnením nepravdivých, neúplných a pravdu skresľujúcich informácií v namietanom článku ho verejnosť nemohla vnímať inak ako negatívne a nemohla si utvoriť vlastný názor, nakoľko hodnotiace úsudky autora článku si nemala možnosť overiť. 19. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal odvolanie ako neprípustné odmietnuť a napadnutý rozsudok potvrdiť; pridržal sa svojich prednesov a podaní. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal riadne listinné dôkazy, nakoľko rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 7C/371/2014-212, zo dňa 5.5.2015, rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 14C 483/2014-338, zo dňa 7.11.2017 a stanovisko Úradu práce Žilina zo dňa 3.6.2013, boli prílohou jeho vyjadrenia vo veci samej z 10.1.2018, ktoré doručil okrem súdu aj právnej zástupkyni žalobcu, ktorá jeho prijatie potvrdila; podotkol, že výpisy z obchodného registra spoločností boli súdu prvej inštancie predložené na pojednávaní 8.11.2016 a krátkou cestou predložené súdom aj žalobcovi; rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 5T 42/99, zo dňa 14.3.2002, predložil súdu prvej inštancie samotný žalobca, čo potvrdzuje v odvolaní. Nestotožnil ani s názorom žalobcu, že súd prvej inštancie pochybil, keď vychádzal z neprávoplatných súdnych rozhodnutí; naopak mal za to, že podľa § 187 ods. 1 C.s.p. platí, že za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Žalovaný ďalej oponoval tvrdeniu žalobcu, že súd prvej inštancie od neho nežiadal vysvetlenia; zdôraznil, že takáto povinnosť súdu v rámci civilného sporového konania neexistuje; princíp kontradiktórnosti konania vyjadruje právo strany sporu vyjadriť sa k argumentácii protistrany, nie jej povinnosť. Bol názoru, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne vyporiadal s tým, prečo žalobcu považuje za osobu verejného záujmu. 20. Žalobca v odvolacej replike nesúhlasil s návrhom žalovaného na odmietnutie odvolania pre neprípustnosť, nakoľko k tomu neexistuje žiadny právny dôvod podľa § 386 C.s.p. Podotkol, že žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu síce označil niektoré rozhodnutia a listiny, ktoré predložil v konaní, a na ktoré súd prvej inštancie odkázal v odôvodnení napadnutého rozsudku, avšak sa nevyjadril k uzneseniu Mandátového a imunitného výboru NR SR z 10.3.1999, uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 3.3.1999, sp. zn. 3T 2/99, evidenčnej karte vodiča, rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 7C/212/2008-97, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 13Co 237/2011-107 a rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 21C/155/2009-230, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Co/311/2012-275. Domnieval, že nakoľko sa žalovaný nevyjadril, že by tieto listiny založil do súdneho spisu a nezaložil ich ani žalobca, potom vzniká otázka, akým spôsobom a kedy a na aký účel sa tieto listinné dôkazy do súdneho spisu dostali a vytvorili tak základ pre rozhodnutie vo veci samej; v zmysle § 156 C.s.p. ide o návrhové konanie a strany sú podľa § 153 a § 154 C.s.p. povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas a najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Dodal, že ak si listinné dôkazy súd prvej inštancie zabezpečoval sám, potom bol povinný informovať hneď na ďalšom pojednávaní strany sporu o ich zabezpečení a o ich obsahu, aby sa k nim mali možnosť vyjadriť; toto sa však nestalo ani do času, kedy súd prvej inštancie vyhlásil dokazovanie za skončené na pojednávaní 25.1.2018. V tejto súvislosti uviedol, že súd prvej inštancie nevykonal v priebehu konania ani jeden listinný dôkaz v súlade s § 204 C.s.p., a pri hodnotení dôkazov sa neriadil čl. 15 a ani § 191 C.s.p. 21. Žalobca opätovne zdôraznil, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku neozrejmil, ako dospel k záveru, že skutkové tvrdenia obsiahnuté v článku boli pravdivé a hodnotiace úsudky mali základ v skutočných a pravdivých dejoch. Súdu prvej inštancie vytýkal názor, že v konaní neoznačil výroky, ktoré považuje za nepravdivé a hodnotiace úsudky, ktoré považuje za neprimerané a zároveň spôsobilé privodiť ujmu a v akom rozsahu; naopak mal za to, že nepravdivé, neúplné a pravdu skresľujúce tvrdenia v článku označil ich negáciou a vysvetlením, čo je dostatočné vzhľadom na to, že zákon nepredpisuje spôsob, akým má dotknutá osoba namietať zásah do práva na ochranu osobnosti, aké formulácie má použiť na vyjadrenie svojho nesúhlasu, aby tento nesúhlas bol účinný. Považoval za potrebné zdôrazniť, že cieľom komentára, resp. dotknutého článku nebolo informovanie o jeho trestnom stíhaní, ale poskytnutie informácií z jeho súkromného života širokej verejnosti. Akcentoval, že článok sa zaoberá jeho osobou zo všetkých hľadísk v celosti, t.j. ako bývalým politikom, podnikateľom, osobou trestnoprávne zodpovednou, rodičom, vodičom, poberateľom sociálnych dávok s vysokým životným štandardom, pričom komentátor poskytol o jeho osobe celý rad informácií bez ohľadu na to, že jeho politická činnosť je dávnou minulosťou a poberanie dávok v hmotnej núdzi s ňou vôbec nesúvisí. Bol názoru, že cieľom článku bolo zosmiešniť ho, napr. formuláciami „aby, chudáčisko neumrel od hladu“. 22. Žalovaný v odvolacej duplike upriamil pozornosť na listinné dôkazy, vo vzťahu ku ktorým žalobca v odvolacej replike uviedol, že nevie akým spôsobom sa dostali súdneho spisu, keď poznamenal, že pokiaľ ide o uznesenie Mandátového a imunitného výboru NR SR z 10.3.1999, súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, že skutočnosti o prijatí tohto uznesenia vyplývajú z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 7C/371/2014-212, zo dňa 5.5.2016, ktorý žalovaný predložil spolu s vyjadrením vo veci samej z 10.1.2018; vo vzťahu k uzneseniu Okresného súdu Bratislava I z 3.3.1999, sp. zn. 3T/2/99, a k evidenčnej karte vodiča žalobca zavádza, nakoľko bod 24. odôvodnenia napadnutého rozsudku je citáciou časti odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 7C/371/2014-212, zo dňa 5.5.2016 (konkrétne na stranách 4 až 5 jeho odôvodnenia); v prípade rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 7C/212/2008-97 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 14Co/237/2011-107 a rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 21C/155/2009-230 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Co/311/2012-275, podotkol, že tieto druhostupňové rozhodnutia senátov Krajského súdu v Bratislave boli predložené žalovaným spolu s vyjadrením vo veci samej z 10.1.2018; mal za nepochybné, že napadnutý rozsudok sa v odôvodnení opiera práve o tieto rozhodnutia senátov Krajského súdu v Bratislave. Uzavrel, že všetky dôkazné prostriedky, ktoré považuje žalobca za sporné, boli predložené najneskôr posledným vyjadrením vo veci samej z 10.1.2018, ktorého prijatie právna zástupkyňa žalobcu potvrdila e-mailom. Žalovaný ďalej oponoval tvrdeniam žalobcu o neprípustnosti neprávoplatných rozhodnutí, ktoré boli predložené v konaní ako dôkazné prostriedky, keď podotkol, že rozhodnutia súdov Slovenskej republiky síce nemajú v právnom poriadku charakter precedensu, napriek tomu je však v záujme zachovania princípu právnej istoty, aby právne závery súdov v analogických prípadoch o právnych otázkach v rovnakých podmienkach dávali rovnaké právne odpovede. Na záver zopakoval, že sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca predstavuje osobu verejného záujmu a téma dotknutého článku je témou verejného záujmu. 23. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26.11.2019 (§ 219 ods. 3 C.s.p.). 24. Právo oboznámiť sa s listinnými dôkazmi založenými spise a vyjadriť sa k nim je spojené s princípom kontradiktórnosti konania z ktorého vyplýva, že strana musí mať možnosť posúdiť, či a do akej miery je písomné vyjadrenie protistrany právne významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť; nezáleží pritom na tom, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie (napr. rozsudok ESĽP zo dňa 31.5.2001, K.S. proti Fínsku). 25. Z obsahu spisu vyplýva, že rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 7C/212/2008-97 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 13Co/237/2011-107, rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 14C/483/2014-338, zo dňa 7.11.2017, rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 21C/155/2009-230 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Co/311/2012-2, boli súčasťou podania žalovaného, ktoré bolo elektronicky doručené právnej zástupkyni žalobcu dňa 11.1.2018; výpisy z obchodného registra FINSQUASH spol. s r.o., NÁŠ DOM spol. s r.o., 3-M VAT spol. s r.o. boli žalovaným predložené už na pojednávaní dňa 8.11.2016 (č.l. 108 spisu) a rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 5T 42/99, zo dňa 14.3.2002 bol predložený do konania žalobcom (č.l. 152 spisu). Pokiaľ ide o uznesenie Mandátového a imunitného výboru NR SR zo dňa 10.3.1999, uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 3.3.1999, sp. zn. 3T 2/99, evidenčnú kartu vodiča, tak tieto (ako skutočnosti) vyplývajú z rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 7C/371/2014-212, zo dňa 5.5.2016, ktorý bol taktiež doručený právnej zástupkyni žalobcu dňa 11.1.2018 a žalobca dokonca na toto súdne konanie výslovne upriamil pozornosť na pojednávaní dňa 31.1.2017, teda mal o ňom nesporne vedomosť. 26. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených listinných dôkazov, ktoré neboli v konaní ako dôkaz vykonané, nebol informovaný o spôsobe zaobstarania týchto listín ani o ich založení do súdneho spisu a nemal možnosť sa k nim vyjadriť; podľa § 204 C.s.p. totiž dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené. Žalobca bol oboznámený so všetkými listinnými dôkazmi založenými v spise a mal aj možnosť sa k nim vyjadriť. 27. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby na ochranu osobnosti, zhodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania vykonal v súlade s § 191 ods. 1 C.s.p., dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správne závery o tom, že článok uverejnený týždenníku PLUS 7 DNÍ dňa 6.10.2011 s názvom „Aby, chudáčisko, neumrel od hladu“ neobsahoval žiadne znevažujúce a difamujúce tvrdenia o osobe žalobcu a neobsahoval ani hodnotiace úsudky neprimeranej povahy, ktoré by mohli žalobcovi spôsobiť ujmu a že cieľom článku bolo prostredníctvom subjektívneho názoru jeho autora hodnotiť a komentovať správanie žalobcu na pozadí spoločenského diania a to zvlášť jeho konanie, ktoré verejnosť vnímala negatívne a rozporne so základnými etickými princípmi a morálkou. Na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia § 11, § 13 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktoré aj správne vyložil, ako aj použil relevantné právne závery ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít a dôvody, ktoré ho viedli k zamietnutiu žaloby aj náležite, v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, pričom sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán. 28. Odvolací súd po preskúmaní veci zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný vykonaním svojho práva na slobodu prejavu a šírenie informácií nezasiahol neprimerane do osobnostných práv žalobcu. Je potrebné zdôrazniť, že sloboda prejavu je základným znakom demokratickej pluralitnej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené vyjadrovať sa k veciam verejným a vynášať o nich hodnotiace prejavy. Rešpektovanie slobody prejavu vytvára priestor k tomu, aby sa v zásade akákoľvek otázka mohla stať predmetom verejnej debaty, v rámci ktorej prezentované tvrdenia a názory budú môcť byť konfrontované zo strany jej ďalších účastníkov. Podstatou garancie slobody prejavu a práva šíriť informácie je povinnosť štátu zdržať sa konania, ktoré by znemožňovalo robiť verejné prejavy alebo toho, aby ich za tieto prejavy dodatočne sankcionoval. Proti nedovolenému zásahu do osobnosti verejným prejavom je možné, okrem iného, brániť sa žalobou, aby boli odstránené následky neoprávneného zásahu (§ 13 Občianskeho zákonníka). 29. V posudzovanej veci tak ide o kolíziu základných ústavných práv slobody prejavu a práva na informácie garantovaného čl. 26 ods. 1 Ústavy SR, svedčiacich žalovanému, a práva na ochranu osobnostných práv garantovaných čl. 19 Ústavy SR, svedčiacemu žalobcovi. Podľa čl. 19 Ústavy SR má každý právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa ods. 2 tohto článku má potom každý právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR je zaručená sloboda prejavu a právo na informácie, pričom každý má, okrem iného, právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom. Obmedzenie slobody prejavu, vrátane práva zastávať názory zakotvuje čl. 16 ods. 4 Ústavy SR, v ktorom sa uvádza, že slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd druhých, bezpečnosť štátu, verejnú bezpečnosť, ochranu verejného zdravia a mravnosti. 30. Obmedzenie práva na slobodu prejavu v prípade jeho stretu s právom na ochranu osobnosti má vo všeobecnosti v slovenskej právnej úprave zákonný podklad najmä v ustanoveniach § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a sleduje aj legitímny cieľ, ktorým je ochrana osobnosti (občianskej cti, resp. dobrej povesti). Rozhodujúcou otázkou pre posúdenie jeho akceptovateľnosti v konkrétnom prípade je preto otázka jeho primeranosti, teda či obmedzenie práva na slobodu prejavu zodpovedá zásade proporcionality. Na tento účel judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva aj Ústavného súdu SR využíva (prísny) test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“, resp. uverejnil informáciu (nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 492/2012 z 18.4.2013). 31. Rozhodnutie sporu teda spočívalo v určení, ktoré z týchto dvoch garantovaných práv má prednosť. Súdu prvej inštancie a následne odvolaciemu súdu zostalo posúdiť, či mohol byť uverejnený text v článku „Aby, chudáčisko, neumrel od hladu“ v čase, keď došlo k jeho uverejneniu (6.10.2011), t.j. či sloboda prejavu, mala prednosť v tomto konkrétnom prípade pred ochranou osobnostných práv žalobcu. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie pristupoval k posúdeniu proporcionality (aj keď to súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia výslovne neuviedol), zmyslom ktorého je posúdenie primeranosti zásahu prejavu do základného práva dotknutej osoby s ohľadom na jeho účel, keď zároveň vychádzal z toho, že verejná diskusia o verejných veciach by mala podliehať, pokiaľ ide o prezentované subjektívne názory, len minimálnej miere zásahu zo strany súdov, pretože je vecou príjemcov informácii (čitateľov), aby si o aktéroch verejnej diskusie sami urobili obraz, a to ako na základe formy, tak aj obsahu prezentovaných názorov. 32. Z relevantnej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu SR v jej prepojení s konkrétnymi okolnosťami posudzovanej veci možno vyvodiť základné princípy a kritériá, z ktorých treba vychádzať pri riešení kolízie práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti. Tá zdôrazňuje kľúčovú úloha médií, ktoré sú „strážnym psom“ demokracie („public watchdog“) a veľmi prísne posudzuje každý zásah do slobody prejavu médií, priznáva zvýšenú ochranu šíreniu informácií a myšlienok o veciach verejného záujmu, uznáva väčšiu mieru kritiky osôb verejne známych a verejne činných; rozlišuje, či informácia je skutkovým tvrdením alebo hodnotiacim úsudkom, a poskytuje vysokú mieru ochrany hodnotiacich úsudkov, či hodnotiace úsudky vychádzajú z určitého skutkového základu a poskytuje ochranu nielen obsahu prejavu, tvrdenia, či myšlienky, ale aj spôsobu, resp. formy, ktorými sú vyjadrované. 33. Súd prvej inštancie zohľadnil, že žalovaný (KTO) je vydavateľom týždenníka PLUS 7 DNÍ, v ktorom bol zverejnený predmetný článok, čím sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana poskytovaná novinárom, resp. médiám. Pri rozhodovaní sa riadil aj ďalšími uvedenými kritériami a k namietanému statusu žalobcu (odpoveď na otázku O KOM) v rozhodnej dobe absolútne správne konštatoval, že ako osoba pôsobiaca v minulosti v politike na regionálnej, ale aj celoštátnej úrovni (poslanec Národnej rady SR), neprestal byť po skončení jeho pôsobenia v politike osobou verejného záujmu, nakoľko ako jeden z mála politikov bol trestne stíhaný, odsúdený na trest odňatia slobody a preto vždy, keď nastane aktuálna diskusia o trestnom konaní, resp. stíhaní politika, je jeho osoba osobou verejného záujmu. Za osobu verejného záujmu možno považovať osobu, ktorá je stredobodom pozornosti verejnosti a v súhrne všetky osoby, ktoré na seba upútavajú pozornosť. Osobou verejného záujmu sa fyzická osoba stáva nielen svojou pozitívnou, ale aj negatívnou činnosťou dosahujúcou určitú intenzitu, a to aj bez vlastného pričinenia, ako tomu bolo i v prípade žalobcu, ktorý tým, že v čase, keď bol politik a podnikal spáchal trestné činy, za ktoré bol aj právoplatne odsúdený, sa dostal do povedomia širokej verejnosti a stal sa osobou verejného záujmu a dokonca sa práve pri tomto svojom konaní domáhal ochrany vyplývajúcej z jeho postavenia poslanca parlamentu, čím práve sám vzbudil u verejnosti záujem o svoju osobu. 34. S otázkou posúdenia postavenia žalobcu súvisí aj hodnotenie kritéria proporcionality obmedzenia práva na slobodu prejavu v strete s právom na ochranu osobnosti; súd prvej inštancie správne hodnotil aj to, ČO bolo jeho obsahom uverejneného článku a dospel správnemu záveru, že išlo o vec verejného záujmu. Práve v súvislosti s hodnotením tohto kritéria je potrebné nazerať na predchádzajúci záver súdu prvej inštancie o statuse žalobcu v danej veci, ktorý tak obstojí i s ohľadom na názor Krajského súdu v Bratislave v odôvodnení rozhodnutia č.k. 6Co/561/2014-241, zo dňa 25.9.2014 (na ktoré žalobca poukázal už v žalobe) a to „V čase uverejnenia predmetného článku, t. j. v roku 2009, žalobca teda nemal žiadny vplyv na politické a spoločenské dianie, pretože vo verejnom živote v tom čase už nepôsobil. Okrem toho, informácie obsiahnuté v predmetnom článku nemajú žiadnu súvislosť s jeho predošlou verejnou činnosťou. Nemožno preto podľa názoru odvolacieho súdu súhlasiť so súdom prvého stupňa v tom, že by žalobca mal v čase uverejnenia inkriminovaného článku postavenie tzv. osoby verejného záujmu.“ Podstatným tu je, že v tomto inom konaní súd posudzoval postavenie žalobcu s ohľadom na iné okolnosti ako v danej veci, konkrétne na tie, ktoré sa týkali jeho štúdia, a dospel k takému záveru, že otázka jeho štúdia nie je témou verejného záujmu. 35. Odvolací súd na tomto mieste však opätovne zdôrazňuje, že v posudzovanej veci sa o osobe žalobcu uverejňovali informácie o jeho konaní, ktoré malo vzťah k verejným otázkam, t.j. poskytovaniu dávok v hmotnej núdzi, ako aj dôvodom, prečo nemusel žalobca zaplatiť peňažný trest vo výške 33.193 eur, ktoré majú jednoznačne charakter verejných záležitostí, keď sa mal žalobca snažiť o oslobodenie od splnenia peňažných povinností (peňažného trestu) v prospech štátu. Hodno poukázať na právny názor Ústavného súdu SR vyjadrený v náleze sp. zn. IV. ÚS 302/2010, že význam informovania o otázkach verejného záujmu sa zvyšuje vtedy, ak ide o spravodlivosť v širšom zmysle slova, resp. zabezpečenie jej výkonu, ktorý nevyhnutne musí byť predmetom verejnej kontroly a preto aj keď žalovaný v napadnutom článku opisoval jeho osobné a majetkové pomery, resp. ich zmeny, nie je možné tieto hodnotiace úsudky považovať za bezdôvodné a bezúčelné; ich dôvodom bolo totiž práve to, že išlo o podstatné okolnosti, ktoré ovplyvňovali splnenie povinnosti žalobcu zaplatiť peňažný trest. V danej veci tak nešlo o prípad, kedy by novinárska sloboda prejavu musela ustúpiť právu na ochranu súkromného života, nakoľko neinformovala verejnosť o súkromnom živote verejne známej osoby len za účelom vyvolania senzácie, ale sledovala legitímny cieľ prispieť k diskusii (polemike) o otázkach verejného záujmu. Ako už uviedol ústavný súd, sloboda prejavu je základným pilierom demokratickej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené vyjadrovať sa k verejným veciam a vynášať o nich hodnotové súdy. K veciam verejným pritom nepochybne patrí činnosť orgánov verejnej moci vrátane činnosti súdov a sudcov a taktiež činnosť osôb pôsobiacich vo verejnom živote. Tieto činnosti môžu byť verejne posudzované, pričom pri ich kritike platí z princípu demokracie vyplývajúca ústavná prezumpcia, že ide o kritiku dovolenú (II. ÚS 326/09). 36. Súd prvej inštancie následne vyhodnotil aj to, KDE došlo k zverejneniu informácií, zasahujúcich do práv žalobcu, keď v súvislosti s tým, že v danej veci bol článok zverejnený v týždenníku PLUS 7 DNÍ, poukázal na výpoveď svedka - autora článku, že bol uverejnený najčítanejšom printovom médiu práve za účelom reflektovať (prostredníctvom komentáru autora článku) pozíciu všeobecného názoru nespokojných občanov; článok bol určený širokej laickej verejnosti a preto boli prípustné aj určité zjednodušenia. V tejto súvislosti odvolací súd zvýrazňuje práve všeobecne známu skutočnosť, že týždenník PLUS 7 DNÍ bol v danom čase (rok 2011) najčítanejších týždenníkom s celoslovenskou pôsobnosťou, čo na druhej strane zvyšuje ochranu osobnostných práv žalobcu, avšak predmetný článok bol reakciou na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, ktorým upustil od výkonu peňažného trestu vo výške 33.193 eur, takže išlo o aktuálne informovanie (KEDY) o záležitosti verejného významu. 37. Odvolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že predmetný článok bol zaradený v komentárovej (nie v spravodajskej) časti týždenníka (AKO), bol napísaný v zreteľne ironizujúcom, sarkastickom až kritizujúcom tóne; komentoval osobu žalobcu v kontexte témy verejného záujmu (upustenie od výkonu peňažného trestu z dôvodu hmotnej núdze žalobcu) v kontraste s predchádzajúcimi verejne známymi odsúdeniahodnými činmi žalobcu a vyjadroval nad nimi rozhorčenie. Súčasne možno konštatovať, že obsahom článku - kritického komentáru - neboli žiadne neslušné alebo urážlivé výrazy autora na adresu žalobcu a teda napádaný obsah článku možno jednoznačne vyhodnotiť ako nedeliteľnú súčasť hodnotiacich úsudkov a kritiky zameranej na konanie žalobcu v súvislosti s rozhodnutiami súdov týkajúcich sa jeho osoby. Zvolenej publicistickej forme zároveň zodpovedá nielen nadpis článku „Aby, chudáčisko, neumrel od hladu“, ktorý práve predznačuje mierne ironizujúci obsah článku, ale aj ilustrácia (karikatúra) „ježka“, teda všeobecne vnímaného symbolu vhodne a účelne predznačujúceho, že glosa bude kritická. Čitateľ v tejto sekcii teda prirodzene počíta s hodnotovo zafarbeným, prípadne polemickým textom, a preto k článku pristupuje obozretnejšie a zároveň netreba podceňovať (hoci aj priemerného) čitateľa z hľadiska schopnosti ho takto aj interpretovať. Tón článku možno považovať za sarkastický, ale nie za zákerný, pričom z obsahu článku nemožno vyčítať, že jeho cieľom by bolo uraziť žalobcu a teda nejde o „wanton denigration“ (porov. Tuşalp v. Turecko, bod 48; Skałka v. Poland, bod 34). 38. Odvolací súd sa napokon nestotožnil ani s námietkou nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku, eventuálne jeho nepreskúmateľnosti. V prípade nepreskúmateľnosti rozsudku ide o takú vlastnosť rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavuje tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia síce patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo vyplýva aj z ustálenej judikatúry ESĽP, avšak sa nevyžaduje, aby na každý argument strany, vrátane takého, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj Ruiz Torija v. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29; Hiro Balani v. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B; Georgiadis v. Grécko z 29. mája 1997; Higgins v. Francúzsko z 19. februára 1998). Súd musí odpovedať na podstatné a právne významné skutočnosti a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie ich existencie, inak by sa dostal mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktorý proces je chránený nielen čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale i čl. 6 ods. 1 Dohovoru s tým, že súčasťou obsahu týchto základných práv je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na relevantné právne a skutkovo súvisiace otázky vo väzbe s predmetom konania (napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 119/2009, III. ÚS 95/2006, III. ÚS 260/2006). 39. Preskúmaním uvedenej odvolacej námietky žalobcu odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia; súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovanú vec a z ktorých vyvodil právne závery a náležite ich vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Skutkové a právne závery súdu prvej inštancie nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C.s.p. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 165/2011). 40. Keďže žalobca v podanom odvolaní ďalej neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, a s ktorými by sa nevysporiadal už súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t.j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku; ďalšie odvolacie námietky žalobcu preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech priznal plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).