Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4To/87/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1515010608 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 02. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1515010608.4 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Tibora Kubíka a JUDr. Vladimíra Buchvalda, v trestnej veci obžalovaného P.. V. A., stíhaného pre obzvlášť závažný zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona v jednočinnom súbehu s obzvlášť závažným zločinom sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 05.02.2018, sp. zn. 4T/80/2015, na verejnom zasadnutí konanom v Bratislave dňa 07. februára 2019 takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného P.. V. A., nar. XX.XX.XXXX z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom senátu Okresného súdu Bratislava V zo dňa 05.02.2018, sp. zn. 4T/80/2015 bol obžalovaný P.. V. A. uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona v jednočinnom súbehu s obzvlášť závažným zločinom sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Trestného zákona na tom základe, ako je uvedený v skutkovej vete napadnutého rozsudku prvostupňového súdu. Za uvedenú trestnú činnosť bol obžalovanému uložený podľa § 326 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j/, § 37 písm. h/, § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 41 ods. 1 Trestného zákona a § 39 ods. 1 ods. 3 písm. c/ Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 ( päť) rokov. Podľa 48 ods. 4 Trestného zákona bol obžalovaný na výkon trestu zaradený do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Trestného zákona súd uložil obžalovanému ochranný dohľad vo výmere 1 (jeden) rok a podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku bol obžalovaný zaviazaný k náhrade škody poškodenej spoločnosti E. U. Q.. Q. J..H.., V. XX, Z., IČO: XXXXXXXX, vo výške 203.118,90 eur. Obžalovaný P.. V. A. (ako oprávnená osoba) po vyhlásení rozsudku (t. j. v zákonnej lehote) podal odvolanie proti výroku o vine, treste, náhrade škody, ako i voči konaniu, ktoré napadnutým výrokom predchádzalo s tým, že odvolanie bolo písomne odôvodnené prostredníctvom obhajcu, a to nasledovne: „Tak, ako obhajoba namietala v záverečnej reči, i v odvolaní sa poukazuje na procesné vady prípravného konania a konania pred súdom, v tom zmysle, že obžalovaný a D.. O. neboli ako exekútori (v čase skutku nimi boli a sú povinní zachovávať mlčanlivosť podľa ustanovenia §§ 9, 13, 32 exekučného poriadku) zbavení mlčanlivosti príslušným orgánom štátnej správy - Ministrom spravodlivosti SR. Ich výpovede boli získané v rozpore so zákonom - ide o nezákonné dôkazy, nepoužiteľné pre meritórne rozhodovanie súdu. To platí aj pre svedkyňu F. (rod. C.) - pracovníčku oboch exekútorov. Ide o nezákonne dôkazy a súd o ne oprel svoje skutkové závery a napokon aj vyhlásený rozsudok. Obhajca v ďalšom poukázal na argumenty, prednesené v konaní pred súdom pre účely odvolacieho konania tak, že po udelení príklepu v dražbe prebiehalo konanie o neplatnosti udelenia príklepu, bolo to prešetrované políciou, prokuratúrou, obžalovaný nemal spisy a nemohol vykonať rozvrh. Ak by ho vykonal, postupoval by protiprávne - ako keby súd prejednával vec bez súdneho spisového materiálu. Napokon zákonné ustanovenia o vykonaní rozvrhového pojednávania nestanovujú, kedy sa má rozvrhové pojednávanie vykonať. V tomto ustanovení ale ani v iných, ktoré upravujú vykonanie rozvrhového konania nie je stanovený žiadny termín jeho vykonania. Z povahy veci teda možno ustanovenie vyložiť tak, že exekútor vykoná rozvrhové pojednávanie po príklepe, ak má podmienky na jeho vykonanie. Z výpovede obžalovaného vyplýva, že na to podmienky nemal (nemal spis, dražba bola prešetrovaná) a preto rozvrhové pojednávanie nerealizoval. Ďalšou prekážkou vykonania rozvrhového konania bolo vrátenie výťažku dražby. Po tejto skutočnosti už rozvrhové konanie nebolo možné uskutočniť, nebol preukázaný úmysel spôsobiť niekomu škodu alebo zadovážiť inému neoprávnený prospech, obohatiť niekoho a vylučujú aj objektívnu stránku žalovaných deliktov. Pochybenie katastra nehnuteľností v Nitre - jeho pasivita, fakticky vylučuje prípadné úvahy o úmysle obžalovaného spôsobiť niekomu škodu. V prípade úmyselného konania predsa nemôže zakalkulovať do svojho zámeru pochybenie orgánu štátnej správy. Pasivita katastra bola príčinou vrátenia finančných prostriedkov osobe, od ktorej ich prevzal a jeho konanie podmieňovala. Nebyť tejto pasivity, k celej situácii by nemohlo dôjsť. Úmysel by bol prítomný iba v prípade, ak by s obžalovaným spolupracoval zodpovedný úradník katastra a prieťahy zabezpečil na požiadanie obžalovaného. Ak tomu tak nebolo - a dokazovanie to nepotvrdilo, obžalovaný nemohol prieťahy predpokladať a zakalkulovať ich do konania uvedeného v obžalobe. Pasivita katastra prerušila príčinnú súvislosť medzi konaním obžalovaného a žalovaným následkom tak v poňatí trestnoprávnom, ako aj pri ustálení jeho zodpovednosti za škodu. Treba uviesť, že ak by Správa katastra riadne a v súlade so zákonom splnila svoje zákonné povinnosti, k uvedenej situácii by nedošlo. Obžalovaný ako súdny exekútor riadne a včas podal na Správu katastra podanie v súvislosti s vykonanou dražbou, pričom Správa katastra bez uvedenia dôvodu a protiprávne po dobu takmer štyroch rokov zápis vlastníckych práv nevykonala, hoci podľa zákona na to mala 30 dní, naopak vykonala zápisy tiarch na vydražené nehnuteľnosti, hoci na časovej osi týmto návrhom na zápis tiarch predchádzal návrh exekútora na vykonanie zápisu vlastníckeho práva titulom vykonanej dražby. Treba podčiarknuť, že k vráteniu plnenia finančného plnenia vydražiteľovi, teda k vráteniu kúpnej ceny za nehnuteľnosť došlo v čase (v presne nezistený deň roku 2007), kedy vlastníkom nehnuteľností bol stále pôvodný vlastník povinný - tak, ako pred dražbou - teda spoločnosť E. U. Q.. Q. J..H.., a kedy ešte nebol vyhlásený konkurz na jeho majetok - 06.08.2008. Obžalovaný nevrátil vydražiteľovi jeho plnenie svojvoľne, bezdôvodne alebo spontánne, ale na základe jeho dôrazného naliehania, ktoré hraničilo s vyhrážkami, pričom vydražiteľ dôvodne argumentoval tým, že ako vlastník nehnuteľnosti, ktorú nemá zapísanú na LV v katastri nehnuteľnosti, nemôže s touto nehnuteľnosťou disponovať, zaťažiť ju úverom, z ktorého by vrátil finančné prostriedky, požičané na zaplatenie svojich záväzkov ako vydražiteľa. Prvostupňový súd takisto pochybil pri rozhodovaní o existencii škody. V súdnej praxi, ale najmä v oblasti prokurátorského dozoru v trestných veciach je aplikovaná zásada ultima ratio. Zmyslom aplikácie tejto zásady je nepostihovať trestnoprávne skutky majúce občianskoprávny alebo obchodnoprávny charakter. V tomto prípade však zásada ultima ratio bola postavená celkom „na hlavu“. Poškodený správca konkurznej podstaty sa v občianskoprávnom konaní domáhal žalobou vedenou na Okresnom súde Bratislava V (zhodou okolností na rovnakom miestne príslušnom súde ako je súd, ktorý rozhodoval na 1. stupni predmetnú trestnú vec) pod sp. zn. 43C/42/2010 o náhradu škody vo výške 203.118,90 eura, pričom výška uplatneného žalobného nároku na náhradu škody s výškou škody v napadnutom rozsudku nie je čisto náhodná. Ide o identický nárok s rovnakým právnym titulom a v rovnakej výške medzi rovnakými účastníkmi - poškodeným správcom konkurznej podstaty a údajný škodcom - obžalovaným. Toto konanie v súlade so zásadou ultima ratio inicioval správca konkurznej podstaty. V tomto konaní nebol úspešný a súd jeho žalobu zamietol pre nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného a neexistenciu škody. Zaujal stanovisko, že vrátením výťažku dražby vydražiteľovi pred vyhlásením konkurzu k prevodu vlastníckeho práva k draženej nehnuteľnosti nedošlo a podľa názoru súdu zostáva v majetku úpadcu, preto by sa mal navrhovateľ, teraz správca konkurznej podstaty domáhať určenia vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti a následne zahrnúť do konkurznej podstaty. S právnym názorom súdu 1. inštancie sa stotožnil odvolací súd 2. inštancie, ktorý rozsudkom 15Co/212/2011 zo dňa 13.11.2012 žalobcom napadnuté rozhodnutie potvrdil. Takisto konštatoval, že uplatnený nárok bol vyhodnotený ako nárok na náhradu škody a dodal, že nakoľko odporca sumu najvyššieho podania vrátil vydražiteľovi, k prevodu vlastníckeho práva k draženej nehnuteľnosti už nedôjde a táto zostáva v majetku patriacemu úpadcovi. Teda vznik škody v danom prípade nebol preukázaný, preto by sa mal navrhovateľ domáhať určenia vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti a následne ju zahrnúť do konkurznej podstaty. Oba súdy teda rovnaký nárok, ktorý je predmetom adhézneho konania v trestnom konaní prejudikovali tak, že dospeli k záveru, že nárok nie je dôvodný pre a/ nedostatok pasívnej legitimácie u žalovaného, ktorým je súčasne aj obžalovaným b/ neexistenciu škody, c/ z dôvodu, že správca konkurznej podstaty mal zahrnúť nehnuteľnosť do majetku konkurznej podstaty, prípadne uplatniť nároky určovacou žalobou na určenie vlastníckeho práva. Keďže správca konkurznej podstaty v zmysle uplatnenia zásady ultima ratio nebol úspešný s uplatneným nárokom na náhradu škody v civilnom konaní, riešil vec uplatnením nároku v adhéznom konaní a úspešne. Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom prelomil zásadu ultima ratio, neprihliadol k tomu, že v civilnom procese súdy prejudikovali neexistenciu škody a bez právneho dôvodu zaujal celkom opačné stanovisko, teda ustálil, že škoda vznikla, a že škodcom je obžalovaný. Podľa názoru odvolateľa tým, že prvostupňový súd obžalovaného v adhéznom konaní zaviazal k náhrade škody, prelomil zásadu res iudicata, rozhodol o identickom nároku napriek právoplatnému rozsudku súdu 2. inštancie, ktorý o rovnakom nároku právoplatne rozhodol inak. Principiálne rozhodol v rozpore so zásadami ultima ratio a res iudicata. Na časovej osi škoda mala vzniknúť okamihom vrátenia výťažku dražby vydražiteľovi, ale vtedy ešte nebol vyhlásený konkurz a vlastníkom nehnuteľnosti bol podľa evidencie KN povinný - budúci úpadca. Za tejto situácie SKP nemá a nemôže mať hmotnoprávne ani procesnoprávne v tomto konaní postavenie poškodeného. Natíska sa logická otázka - ako mohol mať SKP postavenie poškodeného a prečo prvostupňový súd za tejto situácie ustálil existenciu škody, ako zákonného znaku skutkových podstát žalovaných deliktov. Akademicky by SKP mohol mať postavenie poškodeného, ak by obžalovaný ako exekútor vrátil výťažok dražby v čase po vyhlásení konkurzu. Obžalovaný ho však vrátil pred vyhlásením konkurzu vydražiteľovi, čím fakticky nastolil stav pred dražbou. Z uvedeného vyplýva, že obžalovaný má znášať dôsledky pasivity správcu konkurznej podstaty. Obhajoba v tejto súvislosti namieta nedostatok príčinnej súvislosti medzi konaním obžalovaného a následkom. Konajúci súd je podľa názoru obhajoby uvedenými rozhodnutiami viazaný pre posúdenie predbežnej otázky existencie škody v zmysle § 7 ods. 1 Trestného poriadku. SKP porušil svoje povinnosti a zákon v zákonných ustanoveniach uvedených v záverečnej reči - tento fakt prerušuje súvislosť medzi konaním obžalovaného a následkom v obžalobe v rovnakom rozsahu ako pasivita správy katastra a má za následok absenciu subjektívnej a objektívnej stránky trestných činov založených na existencii škody a pretrhnutie príčinnej súvislosti. Ak poškodený Správca konkurznej podstaty (SKP) argumentuje uznesením OS Nitra 32K/20/2007-837 z 30.12.2008, ktorým súd uložil obžalovanému ako exekútorovi pokutu 50.000,- Sk, odvolateľ podčiarkuje dôvod uloženia pokuty - nie preto, že mu ako správcovi konkurznej podstaty nevydal výťažok z dražby, ale preto, ako súd uvádza v odôvodnení uznesenia, že neposkytol potrebnú súčinnosť v zmysle ustanovenia § 75 ods. 4 ZKR. To napokon vyplýva aj z rozhodnutia odvolacieho súdu v tejto veci. Obžalovaný popiera spáchanie skutku spôsobom, aký je uvedený v obžalobe. Treba podčiarknuť, že sa cíti byť zo žalovaných deliktov nevinným. Od samého počiatku napomáhal pri objasňovaní skutku a svoje výpovede nemenil. Z vyššie uvedeného vyplýva, že katastrálny orgán hrubým spôsobom porušil zákon, nakoľko bez právneho dôvodu nevykonal v zákonnej lehote zápis vlastníckeho práva na vydražiteľa a vykonával zápisy tiarch titulom neskorších podaní nasledujúcich po termíne, kedy mal vykonať zápis vlastníckeho práva - ak by tieto neporušil, nenastal by skutkový stav uvedený v obžalobe, oprávnené osoby vo vyššie uvedených exekučných konaniach boli zabezpečené exekučným záložným právom a obžalovaný ako exekútor bol povinný uprednostniť ich uspokojenie pred nárokmi SKP, obžalovaný ako exekútor mal prednostnú pohľadávku na vyporiadanie nákladov exekúcie a svojej odmeny, citované arg. a contrario - ak by za uvedených okolností bez spisu vykonal rozvrhové pojednávanie, porušil by zákon. To znamená, že v tomto konkrétnom prípade obžalovaný žiadne ustanovenie exekučného poriadku ani iného zákona ohľadom vykonania rozvrhového pojednávania neporušil, preto mu to nemôže byť dávané za vinu. Obžalovaný ako exekútor nemal povinnosť vydať výťažok z dražby SKP, pretože tu boli prednostné pohľadávky zabezpečených veriteľov - oprávnených v exekučnom konaní - viď ust. § 8, 48 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ZKR). Po uspokojení oprávnených a exekútora by nejestvovali žiadne aktíva, ktoré by exekútor mal vydať SKP, je nesprávne a nelogické tvrdenie obžaloby, že obžalovaný spôsobil LH U. spol. s r.o. škodu (to je v rozpore s procesným postavením SKP ako poškodeného, pretože treba rozlišovať osobu úpadcu E. U. Q.. Q. J..H.. a osobu a funkciu SKP), pretože to napokon vyplýva z rozsudku Okresného súdu Bratislava V, 43C/42/2010 -107 z 11.03.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, 15Co/212/2011-175 z 13.11.2012. Ak tento rozsudok vnímal SKP ako protiprávny a ignoroval ho (čo vyjadril na hlavnom pojednávaní konanom dňa 27.04.2016) - porušil zákon. Jeho povinnosťou, ktorú vyjadril v citovanom rozsudku súd, bolo podať v prípade pochybností žalobu na určenie vlastníckeho práva. SKP porušil všetky citované ustanovenia §§ 21, 76 a 78 zákona č. 7/2005 Z.z., ak by tieto neporušil, nenastal by skutkový stav uvedený v obžalobe. Porušením povinností Správy katastra a SKP došlo k prerušeniu príčinnej súvislosti medzi konaním obžalovaného a následkom. Treba zvýrazniť, že obžalovaný sa nemohol ani akademicky dopustiť sprenevery, pretože výťažok z dražby si neprisvojil - vrátil ho pôvodnému vlastníkovi finančných prostriedkov a tieto nepreviedol ani na seba ani na tretiu osobu, treba si uvedomiť podstatnú skutočnosť, že obžalovaný vrátil výťažok dražby vydražiteľovi s jeho súhlasom a na jeho naliehanie v čase, kedy na správe katastra bolo evidované vlastnícke právo predmetu dražby na pôvodného vlastníka, ktorý v tom čase nebol ešte v konkurze a nebol vyhlásený konkurz na jeho majetok. Obžalovaný svojim konaním nezavinil vznik škody - vykonal dražbu, prijal peňažné plnenie vydražiteľa, so značným časovým odstupom pre pasivitu katastra a na základe dôrazného naliehania vydražiteľa v snahe predísť vzniku škody hroziacej vydražiteľovi mu vrátil peňažné plnenie za situácie, kedy vlastnícke právo bolo stále zapísané na úpadcu. Je pravdou, že si mal vyžiadať súhlas oprávnených s takýmto postupom, ale napokon oprávnení nevzniesli voči nemu žiadne výhrady, sťažnosti ani nároky. Konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený so značným časovým odstupom po vykonaní dražby. Ak mal SKP pochybnosti o regulárnosti dražby, ktoré vyjadril na hlavnom pojednávaní, konanom 27.04.2016 - jeho povinnosťou bolo napadnúť neplatnosť dražby, resp. podať žalobu na určenie vlastníckeho práva v súlade s citovaným stanoviskom Okresného súdu Bratislava V a Krajského súdu v Bratislave, a to napriek svojmu vnútornému nesúhlasu s uvedenými rozsudkami. Teda v podstate tu nejde o vzťah medzi obžalovaným ako exekútorom a SKP, ale o vzťah medzi exekútorom a oprávnenými osobami, ktoré sa mohli cítiť poškodené jeho postupom - vrátením výťažku dražby povinnému, keďže mali nárok na prednostné uspokojenie exekučným záložným právom zaistených pohľadávok. Ak by exekútor nevrátil výťažok dražby - bol povinný vykonať rozvrhové konanie a výťažok vyplatiť oprávneným osobám titulom ich zabezpečených pohľadávok a nie SKP ani úpadcovi (viď § 8, 48 KZR). Obžalovaný ako exekútor po vykonaní dražby a nezapísaní vlastníckeho práva na vydražiteľa nemal žiadnu právnu možnosť do tohto stavu vstupovať a zasahovať, nemohol zabrániť neskoršiemu zápisu vlastníckeho práva na vydražiteľa, ani ho napadnúť alebo zmeniť. Tieto oprávnenia mal iba aktívne legitimovaný SKP. Obhajoba pripúšťa, že obžalovaný zvolil nie celkom šťastný úradný postup. Zásadne však namieta preukázanie úmyslu spôsobiť niekomu škodu alebo neoprávnený majetkový prospech. V čase, keď mal možnosť ovplyvniť sled udalostí, teda do momentu, kedy vrátil finančné prostriedky vydražiteľovi, splnil všetky svoje zákonné povinnosti. Po tom, čo vrátil finančné prostriedky vydražiteľovi, už nemal žiadne zákonné možnosti ovplyvniť sled udalostí. Treba podčiarknuť, že vrátenie finančných prostriedkov bolo podmienené ním nezavinenými udalosťami - dôrazným naliehaním vydražiteľa, nebezpečenstvom vzniku škody vydražiteľovi spojené s nebezpečenstvom trestnej zodpovednosti exekútora, kontrolou orgánmi polície, prokuratúry a Slovenskej komory exekútorov, nezákonnou pasivitou katastra a neplnením si zákonných povinností SKP. Tieto okolnosti prerušujú príčinnú súvislosť medzi konaním obžalovaného a následkom. Vydražiteľ argumentoval tým, že nebolo zapísané vlastnícke právo titulom dražby a on nemôže zaťažiť nehnuteľnosť záložným právom zriadeným za účelom získania úveru potrebného na vrátenie prostriedkov, ktoré si požičal od svojich veriteľov na kúpu dražených nehnuteľností. Obžalovaný nemal na výber, na jednej strane mu hrozila zodpovednosť za vznik škody na majetku vydražiteľa zavinenej pochybením Správy katastra, teda trestné stíhanie pre podvod (táto hrozba bolo reálna, nakoľko je tu nejednoznačnosť vyššie uvedených ustanovení zákona, ich rôznorodý výklad, prokuratúra a polícia vec prešetrovala, takisto ako aj Slovenská komora exekútorov, takže vytvorili prekážky, pre ktoré nemajúc spis nemohol vykonať rozvrh výťažku a pod.). Všetky tieto okolnosti spoľahlivo vylučujú úmysel obžalovaného spôsobiť škodu alebo neoprávnený prospech. Pri extenzívnom výkladu pojmu úmysel prezentovanom v obžalobe by potom každé revidované vadné rozhodnutie súdu alebo štátneho orgánu, poťažne orgánu s rozhodovacou právomocou mohlo evokovať úvahy o prítomnosti takého úmyslu. Rozsudok trpí vadou adhézneho konania v tom zmysle, že odkazuje poškodeného na civilné súdne konanie, ktoré však už bolo vykonané (viď citované rozsudky). Obhajoba navrhuje, aby odvolací súd zrušil odvolaním napadnutý rozsudok v celosti a aby obžalovaného oslobodil spod obžaloby v zmysle ustanovenia § 285 písm. a/ Trestného poriadku. Akademicky by mohlo prichádzať do úvahy nedbanlivostné konanie, ak by bola preukázaná škoda v zmysle ustanovenia § 327 Trestného zákona - marenie úlohy verejným činiteľom - úmysel obžalovaného jednoznačne absentuje u oboch žalovaných deliktov.“ Po doručení rozsudku obhajca doplnil odvolanie tak, že obžalovaný nemôže súhlasiť s konštatovaním súdu, že .... na svoju obhajobu v priebehu celého konania nič podstatné neuviedol .... Odvolateľ zvýrazňuje, že prvostupňový súd sa vôbec nevysporiadal s obranou obžalovaného, ktorú predniesol vo svojej záverečnej reči, ktorej argumenty boli napokon prenesené aj do písomného vyhotovenia odvolania proti napadnutému rozsudku. Nevysporiadal sa ani s námietkami voči procesnému pochybeniu súdu a orgánov prípravného konania ohľadne nezákonnosti výsluchu osôb, ktoré sú povinné zachovávať mlčanlivosť a neboli zákonným spôsobom zbavené tejto svojej povinnosti. Bagatelizoval pochybenie správy katastra v Nitre - na jednej strane argumentuje ústavnou povinnosťou obžalovaného ako súdneho exekútora citáciou ustanovenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, na druhej strane Správu katastra Nitra z tejto ústavnej povinnosti oslobodzuje argumentáciou, že za žiadnych okolností peniaze vracať nemal. Nemožno sa stotožniť so záverom súdu, že postup katastra „bol pomalý“, keď na zápis vlastníckeho práva titulom dražby mal 30, poťažne 60 dní a svoju ústavnú a zákonnú povinnosť kataster nesplnil ani po troch rokoch. Za tejto situácie je na škodu veci, že súd neakceptoval návrh obhajoby na výsluch zodpovedného pracovníka katastra k otázke vysvetlenia dôvodov tak hrubého porušenia zákona a prelomenia ústavy. Takéto prieťahy dôvodne evokujú korupčné podozrenie. Samozrejme, že formálna argumentácia súdu by bola namieste, ak by všetky zainteresované strany, vrátane správcu konkurznej podstaty plnili svoje povinnosti podľa zákona. Práve všetky okolnosti prípadu však prerušujú príčinnú súvislosť medzi konaním obžalovaného a následkom. K tomu sme sa už v písomnom odôvodnení odvolania rozsiahlo vyjadrili. Ďalej sa súd nevyjadril k námietkam procesného postavenia poškodeného, a prekážkam vykonanie rozvrhového výťažku dražby. Obhajoba podčiarkuje, že neodobrila postup obžalovaného ako súdneho exekútora, nepovažuje za správne, že vrátil peniaze z výťažku dražby vydražiteľovi, ale rozhodne namieta, že vzhľadom na všetky okolnosti prípadu - na dôvody jeho konania, ktoré nezavinil a ktoré spôsobili protiprávne tretie osoby by jeho konanie mohlo napĺňať zákonné znaky niektorého zo žalovaných deliktov, prípadne akéhokoľvek iného úmyselného deliktu, ktorého základným znakom skutkovej podstaty je vznik škody. Ak by si všetci zúčastnení plnili svoje zákonné povinnosti, ku skutku by nedošlo. Svoje skutkové závery súd a následne aj závery o vine obžalovaného oprel o argumentáciu, že o tom rozhodol aj Krajský súd Bratislave, že obžalovaný exekútor P.. A. je povinný predmetný výťažok z dražby poukázať na účet správcu. Pretože nedošlo k vydaniu výťažku z dražby zo strany obžalovaného, svedok - poškodený D.. B. podal na obžalovaného oznámenie o spáchaní skutkov. Na škodu veci súd necitoval z rozsudku súdu I. stupňa - Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. 43C/42/2010 z 11.03.2011 na strane 8 časť odôvodnenia, s ktorým sa odvolací súd v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1 O. S. P. stotožnil. Podľa § 48 veta 2. zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ak v konaní o výkon rozhodnutia alebo v exekučnom konaní už došlo k speňaženiu majetku podliehajúceho konkurzu, avšak výťažok ešte nebol vyplatený oprávnenému, výťažok sa stáva súčasťou príslušnej podstaty a trovy konania sú pohľadávkou proti príslušnej podstate. V rámci exekučného konania, na vykonanie ktorého bol poverený odporca ako súdny exekútor, došlo k speňaženiu majetku podliehajúceho konkurzu, avšak výťažok nebol vyplatený oprávnenému a ani sa nestal súčasťou príslušnej podstaty, nakoľko odporca výťažok dražby vrátil vydražiteľovi ako tvrdí ešte pred vyhlásením konkurzu. Ak tak urobil po vyhlásení konkurzu v zmysle uvedeného ustanovenia ho mal vydať navrhovateľovi - správcovi konkurznej podstaty. K prevodu vlastníckeho práva k draženej nehnuteľnosti tak nedošlo, podľa názoru súdu zostáva v majetku úpadcu, preto by sa mal navrhovateľ domáhať určenia vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti a následne ju zahrnúť do konkurznej podstaty. Prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku konštatuje, že obžalovaný ako exekútor pri vrátení finančných prostriedkov konal aktívne a tak úmyselným konaním naplnil skutkovú podstatu trestného činu. To sa však taktiež nezakladá na pravde, pretože obžalovaný nekonal sám od seba z vlastnej vôle, ale až po výzve vydražiteľa na vrátenie finančných prostriedkov, pretože ani po roku nemajú nehnuteľnosť na liste vlastníctva a nemôžu s ňou teda nakladať. Aktívne konanie z jeho strany by bolo možné, keby bol iniciátorom vrátenia finančných prostriedkov. Vydražiteľ už v prípravnom konaní aj pri vypočúvaní na súde opakovane vyhlásil, že v prípade nevrátenia finančných prostriedkov by obžalovaného žaloval za spôsobenie škody, teda obžalovaný len reagoval na vzniknutú situáciu, ktorú žiadnym spôsobom nezapríčinil. Spis bol tunajšiemu (odvolaciemu) súdu predložený na rozhodnutie o odvolaní dňa 10.08.2018. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu dňa 07.02.2019 sa obhajca obžalovaného v plnom rozsahu pridržal písomne podaného odvolania a jeho dôvodov a navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a sám rozhodol takým spôsobom, že obžalovaného spod obžaloby oslobodí v zmysle § 285 písm. a/ Trestného poriadku. Prokurátor navrhol odvolanie obžalovaného P.. V. A. ako nedôvodné zamietnuť. Poškodený zotrval na uplatnenom nároku na náhradu škody, v tomto smere bolo aj v napadnutom rozsudku rozhodnuté tak, že obžalovaný bol zaviazaný vzniknutú škodu uhradiť, preto v tomto ohľade navrhol odvolanie obžalovaného zamietnuť. Obžalovaný nepredniesol konečný návrh, keďže na podklade jeho žiadosti odvolací súd vykonal verejné zasadnutie v jeho neprítomnosti v zmysle zákonného ustanovenia § 293 ods. 7 Trestného poriadku. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Odvolací súd na základe podaného odvolania prioritne posudzoval, či nie sú splnené podmienky pre zamietnutie odvolania podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku alebo pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku a keďže skutočnosti pre také rozhodnutie nezistil, podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým bolo podané odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo s tým, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, by odvolací súd prihliadol len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, čo nezistil. Zo spisového materiálu a z vyjadrení strán na verejnom zasadnutí konanom na odvolacom súde vyplýva, že rozsudok prvostupňového súdu bol napadnutý odvolaním obžalovaného aj proti výroku o vine, čím odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku v celom rozsahu, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Odvolací súd pritom zistil, že podané odvolanie nie je nedôvodné, čo vyplýva z nasledujúcich skutočností. I. K výroku, ktorým bol obžalovaný uznaný vinným zo spáchania trestnej činnosti Ku konaniu na prvostupňovom súde odvolací súd uvádza, že procesným stranám bola riadne doručená obžaloba a výzva na vykonanie dôkazov podľa § 240 ods. 3 Trestného poriadku, pričom procesné strany boli aj riadne predvolané, resp. upovedomené o termíne hlavného pojednávania, ktoré bolo vykonané v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku a prvostupňový súd v konaní a rozhodovaní rešpektoval zásadu náležitého zistenia skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku a zásadu voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku jasne, zrozumiteľne a dostatočne určitým spôsobom rozviedol, ktoré skutočnosti mal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal s obhajobou a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a rovnako aj v otázke trestu v prípade obžalovaného P.. V. A.. Odvolací súd má na základe dokazovania, vykonaného na prvostupňovom súde za to, že týmto bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané spáchanie skutku obžalovaným, ktorého konanie zároveň napĺňa všetky znaky skutkových podstát obzvlášť závažného zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona a obzvlášť závažného zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Trestného zákona, a to spáchaných v jednočinnom súbehu, keďže aj podľa názoru odvolacieho súdu obžalovaný ako exekútor na dražbe predmetných nehnuteľností (vo vlastníctve spoločnosti E. U., Q.. Q. J..H..), v pomere 1/1 udelil príklep vydražiteľovi spoločnosti M., Q..J..H.., za podanie v sume 6.119.160,- Sk, ktorý následne schválil Okresný súd Nitra uznesením pod sp. zn. 25Er/308/2006 zo dňa 04.12.2006, právoplatným od 11.12.2006, pričom po schválni príklepu súdom konal v rozpore s ustanoveniami § 154 ods. 1, § 155, § 157 ods. 1, ods. 4 Zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, nezrealizoval rozvrhové pojednávanie - mal predvolať vydražiteľa a osoby, ktorým sa doručuje dražobná vyhláška alebo ktorí prihlásili svoje nároky, neurčil poradie a spôsob úhrady nárokov a po úhrade pohľadávok všetkých oprávnených nevyplatil zvyšok výťažku povinnému (spoločnosti E. U., Q.. Q. J..H..), ale naopak, s cieľom privodiť neoprávnený prospech vydražiteľovi - spoločnosti M., Q..J..H., vrátil celý výťažok z dražby vo výške 6.119.160,- Sk konateľovi spoločnosti M., Q..J..H.., pričom Správa katastra Nitra dňa 10.09.2010 rozhodla o zápise vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam v prospech spoločnosti M., Q..J..H.. o výťažok dražby, t. j. o sumu vo výške 6.119.160,- Sk (203.118,90 eura), čím došlo k vzniku škody na strane spoločnosti E. U. Q.. Q. J..H.., v uvedenej výške - 203.118,90 eura s tým, že posledná menovaná spoločnosť stratila vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam a takisto nezískala ani len časť výťažku z dražby, v ktorej súvislosti odvolací súd poukazuje na podrobne vyhodnotené dôkazy jednotlivo i v ich súvislosti tak, ako je uvedené v odôvodnení napadnutého prvostupňového rozsudku bez toho, aby ich bolo potrebné znovu opakovať a rozoberať, prípadne doplniť dokazovanie pred odvolacím súdom, ktorý len dodáva, že nemožno akceptovať závery písomného odôvodnenia odvolania obžalovaného, keďže je celkom zrejmé, že vyššie uvedený postup obžalovaného nebol lege artis, bol vyslovene nezákonný a námietka prieťahov na strane katastra a „vyhrážky“ vydražiteľa nijakým spôsobom neoprávňovali obžalovaného, aby konal tak, ako konal, pričom aj námietky ohľadom údajného nezákonného získania dôkazov titulom nezbavenie mlčanlivosti príslušným orgánom štátnej správy - Ministrom spravodlivosti SR vo vzťahu k obžalovanému P.. A., D.. O. (v danom čase boli exekútormi a sú povinní zachovávať mlčanlivosť podľa ustanovenia §§ 9, 13, 32 exekučného poriadku), čo sa podľa obhajoby má vzťahovať i na svedkyňu F. (rod. C.) - pracovníčku oboch exekútorov, v ktorej súvislosti odvolací súd upozorňuje na znenie ustanovenia § 30 ods. 3 exekučného poriadku, podľa ktorého povinnosť zachovávať mlčanlivosť podľa tohto zákona sa nevzťahuje na poskytnutie informácií týkajúcich sa výkonu exekučnej činnosti: a) orgánu činnému v trestnom konaní na účely trestného konania, prokuratúre a Policajnému zboru na účely plnenia úloh ustanovených osobitným predpisom, b) súdu na účely súdneho konania. Na základe vyššie uvedeného, odvolací súd musí prisvedčiť prvostupňovému súdu v tom zmysle, že obžalovaný konal úmyselne, porušil ustanovenia exekučného poriadku (§ 154 ods. 1, § 155, § 157 ods. 1 ods. 4, § 160), pričom výsledkom bol vznik neoprávneného prospechu vydražiteľa s tým, že pokiaľ by obžalovaný splnil svoju zákonnú povinnosť tak, ako je ustanovené zákonom, k takémuto následku by nedošlo - nevznikol by neoprávnený prospech spoločnosti M., Q..J..H.., ktorá získala vlastnícke právo k vydraženým nehnuteľnostiam (príklepom licitátora) a zároveň jej boli vrátené finančné prostriedky za tieto nehnuteľnosti a nedošlo by k poškodeniu spoločnosti E. U., Q. J..H.., ktorá nielenže prišla o vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, ale stratila aj možnosť, aby jej dlhy boli uhradené z výťažku z dražby a tým zanikli. Naviac obžalovaný sa žalovanej trestnej činnosti dopustil ako súdny exekútor - bol v postavení verejného činiteľa a tým, že svojím úmyselným protiprávnym konaním spôsobil vydražiteľovi neoprávnený prospech a povinnému subjektu škodu veľkého rozsahu, konal v rozpore so zákonom, pokiaľ výťažok z dražby vrátil vydražiteľovi a neuskutočnil rozvrhové pojednávanie, pričom rozhodnutie o vrátení výťažku vydražiteľovi nemá žiadnu oporu v exekučnom poriadku, ale je s ním v priamom rozpore, čím došlo k naplneniu všetkých znakov skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona. Popri tom, finančné prostriedky (výťažok z dražby) neboli vlastníctvom obžalovaného, mal ich len v dispozícii ako exekútor, avšak ich neoprávnene vrátil vydražiteľovi a tak spôsobil škodu veľkého rozsahu, čím súčasne došlo k naplneniu aj všetkých znakov skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Trestného zákona, a to po stránke objektívnej i subjektívnej a vo forme priameho úmyslu. II. K výroku o treste Trestný zákon vo viacerých ustanoveniach upravuje otázku ukladania trestov, a to jednak pri zásadách ukladania trestov, jednak pri úprave jednotlivých druhov trestov. Základnými ustanoveniami, ktoré musí súd pri ukladaní trestu zohľadniť je účel trestu (§ 34 ods. 1 Trestného zákona) a vymedzenie okolností, na ktoré musí súd prihliadnuť pri určovaní druhu trestu a jeho výmery (§ 34 ods. 4 Trestného zákona). Účelom trestu je zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti (represívny prvok) a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život (prvok individuálnej prevencie) a súčasne iných odradil od páchania trestných činov (prvok generálnej prevencie), pričom trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou (§ 34 ods. 1 Trestného zákona). Pri určení druhu trestu a jeho výmery má súd prihliadnuť na jednej strane na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na druhej strane na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, pričom trest by mal postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a blízke osoby (34 ods. 3 a ods. 4 Trestného zákona). Pri ukladaní trestu je potrebné v prvom rade vychádzať zo závažnosti spáchaného trestného činu, ktorá je určená trestnou sadzbou ustanovenou pri jednotlivých skutkových podstatách trestných činov. Jednotlivé trestné činy podľa zákonom ustanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia rozdeľuje Trestný zákon na prečiny a zločiny, resp. obzvlášť závažné zločiny. Tomuto rozdeleniu zodpovedá možnosť súdu ukladať rôzne druhy trestov, keďže podľa § 34 ods. 2 a ods. 6 Trestného zákona páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v Trestnom zákone, pričom jednotlivé druhy trestov možno uložiť samostatne alebo aj viac trestov popri sebe, avšak za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť rokov, musí súd vždy uložiť aj trest odňatia slobody. Prvostupňový súd uložil obžalovanému v napadnutom rozsudku úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia, pričom súd zohľadnil rovnováhu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, doterajší život obžalovaného, okolnosti prípadu a osobné pomery páchateľa a na tomto základe aplikoval zmierňujúce ustanovenie § 39 ods. 1 Trestného zákona, s ktorým rozhodnutím sa odvolací súd stotožňuje, podobne ako s rozhodnutím o zaradení obžalovaného do ústavu na výkon testu s minimálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona - miera narušenia páchateľa odôvodňuje záver, že v ústave na výkon trestu iného (miernejšieho) stupňa stráženia bude jeho náprava lepšie zaručená. Správne a zákonné je i rozhodnutie o uložení ochranného dohľadu na dobu 1 rok, nakoľko podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona sa ochranný dohľad ukladá na jeden a tri roky páchateľovi, ktorého súd odsudzuje za obzvlášť závažný zločin na nepodmienečný trest odňatia slobody s tým, že prvostupňovým súdom uložený nepodmienečný trest odňatia slobody spolu s ochranným dohľadom je možné považovať za trest, ktorý s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti môže viesť k dosiahnutiu účelu trestu z hľadiska požiadavky na zabezpečení tak generálnej, ako i individuálnej prevencie, na ktorom základe sa odvolací súd vo výroku o treste stotožnil so závermi súdu prvostupňového a v tomto ohľade považuje odvolanie obžalovaného za nedôvodné. III. K výroku o povinnosti nahradiť škodu Prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku zaviazal obžalovaného k náhrade škody poškodenej spoločnosti E. U. Q.. Q. J..H.., vo výške 203.118,90 eura, ktorý výrok má oporu v znení zákonného ustanovenia § 287 ods. 1 Trestného poriadku v tom zmysle, že škoda v uvedenej výške bola preukázaná, nárok na jej náhradu bol riadne uplatnený a súčasne, výška škody je súčasťou popisu skutku uvedeného vo výroku rozsudku. S poukázaním na odôvodnenie tohto uznesenia odvolacie námietky obžalovaného boli s poukázaním na vyššie uvedené skutočností odvolacím súdom vyhodnotené ako nedôvodné. Na základe uvedených skutočností odvolací súd nezistil dôvod na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia, a preto podané odvolanie ako nedôvodné zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.