Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/258/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1515213432 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1515213432.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobkyne: F. P., nar. X.X.XXXX, bytom H. XXXX/X, B., právne zastúpenej: HKP Legal, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Križkova 9, Bratislava, proti žalovanej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, o určenie neprijateľných zmluvných podmienok a vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 30. novembra 2015 č. k. 24C/390/2015-167 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 30.11.2015 č. k. 24C/390/2015-167 p o t v r d z u j e. Žalobkyňa má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zo dňa 30.11.2015 č. k. 24C/390/2015-167 v I. výroku určil, že zmluvné podmienky uvedené vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, tvoriace súčasť Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX, uzavretej medzi stranami v septembri 2011, a to rozhodcovská doložka uvedená v bode 14, ustanovenie pôsobnosti Obchodného zákonníka uvedené v bode 16, dohoda o vyplnení zmenky uvedená v bode 13, dohoda o zrážkach zo mzdy uvedená v bode 5, uznanie dlhu uvedené v bode 8, vyhlásenie dlžníka, že vyhlásenia o neporozumení zmluvy sú neplatné uvedené v bode 17, sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami. 2. Vo výroku II. súd prvej inštancie určil, že Dohoda o zrážkach zo mzdy č. XXXXXXXXX, uzavretá medzi stranami v septembri 2011, je neplatná. 3. Žalovanej v III. výroku rozsudku súd prvej inštancie uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 3 378,67 € a nahradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 1 501,16 €, na účet právneho zástupcu žalobkyne. 4. V poslednom IV. výroku žalovanej súd prvej inštancie uložil povinnosť zaplatiť titulom súdneho poplatku súdu 302,- €, v zmysle pripojeného platobného predpisu, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. 5. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 3, § 37 § 52, § 53 ods. 1, 4 a 5, § 54 ods. 1 a 2, § 451, § 456 a § 551 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. g/, § 9 ods. 1, § 9 ods. 2 písm. y/, § 11 ods. 1 písm. d/ a § 11 ods. 1 písm. e/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o spotrebiteľských úveroch“) a § 80 písm. c/ a § 153 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Na základe vykonaného dokazovania mal prvoinštančný súd za preukázané, že na základe zmluvy úvere č. XXXXXXXXX uzavretej medzi žalovanou ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníkom v septembri 2011 veriteľ poskytol dlžníkovi úver vo výške 2 000,- € a dlžník sa zaviazal zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o poplatok vo výške 1 732,- €, t.j. celkovo zaplatiť čiastku 3 732,-€, a to v 12 mesačných splátkach po 311,- €, začínajúc dňom 25.10.2011. Dlžník prehlásil, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon zamestnania a vlastnoručným podpisom potvrdil prevzatie finančnej hotovosti uvedenej v zmluve. Súčasť zmluvného vzťahu tvorili Všeobecné obchodné podmienky žalovanej (ďalej aj ako „VOP“), s ktorými podpisom úverovej zmluvy prejavila žalobkyňa súhlas, a v ktorých dlžník s veriteľom uzatvorili okrem iného Dohodu o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov ako formu zabezpečenia upokojenia pohľadávky veriteľa (bod 5), Dohodu o vyplnení zmenky na zabezpečenie peňažného záväzku (bod 13), zmluvné strany sa dohodli o riešení sporov rozhodcovským súdom (bod 14) a pôsobnosti Obchodného zákonníka na predmetný zmluvný vzťah (bod 6), dlžník sa zaviazal uhradiť veriteľovi všetky jeho náklady titulom jeho dlhu (bod 8), zmluvné strany vyhlásili, že akékoľvek tvrdenie dlžníka v budúcnosti o tom, že nebol oboznámený s podmienkami zmluvy, bude na jeho ťarchu a nebude považované za právne relevantné (bod 17). Dohodou o zrážkach zo mzdy č. XXXXXXXXX uzavretou medzi žalovanou ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníkom v septembri 2011, dlžník súhlasil, aby sa uspokojenie pohľadávky veriteľa zabezpečovalo vykonaním pravidelných mesačných zrážok a aby jeho zamestnávateľ - HPL, s.r.o. so sídlom Istrijská 20, Bratislava, IČO: 35 692 448 zrážal mesačne z jeho mzdy čiastku 311,- € a uhrádzal danú sumu na účet veriteľa. Podľa rozhodcovskej zmluvy zo septembra 2011, uzavretej medzi žalobkyňou ako dlžníkom a žalovanou ako mandatárom, všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX, vrátane sporov jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmeniek, zabezpečujúcej uvedenú úverovú zmluvu a uplatnenie práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pre Stálym rozhodcovským súdom. 6. Pri posudzovaní oprávnenosti nároku žalobkyne súd prvej inštancie prejudiciálne riešil otázku, či predmetný vzťah je vzťahom spotrebiteľským a či možno pri jeho hodnotení aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka a špeciálny právny predpis - zákon o spotrebiteľských úveroch. Žalovaná tvrdila, že v danom prípade nejde o spotrebiteľskú zmluvu, nakoľko žalobkyňa vstúpila do zmluvného vzťahu so žalovanou na základe vyhlásenia, že poskytnuté finančné prostriedky použije na výkon povolania, a teda nie na svoju súkromnú potrebu. Občiansky zákonník špecifikuje spotrebiteľa ako fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, špeciálna právna úprava rozumie pod spotrebiteľom fyzickú osobu, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania. Z uvedených pojmov jednoznačne vyplýva, že zákonodarca nehovorí o fyzickej osobe ako spotrebiteľovi vtedy, ak táto osoba koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti alebo obdobnej činnosti, teda aj poskytnuté finančné prostriedky zo strany dodávateľa by použila na takúto činnosť. Podnikateľský charakter použitia peňazí musí byť zjavný z účelu úveru. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa v čase získania úverových peňazí bola zamestnaná v riadnom pracovnom pomere, o čom svedčia údaje uvedené v dohode o zrážkach zo mzdy, súd prvej inštancie vylúčil možnosť, aby poskytnuté peniaze využila v súvislosti so svojím podnikaním alebo povolaním. Žalobkyňa v čase uzatvorenia zmluvného vzťahu so žalovanou nebola podnikateľkou, ani živnostníčkou, v zmluve vyhlásila, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon zamestnania, nie povolania ani podnikania, ktoré sa ako možnosti v zmluve nachádzali. V posudzovanej veci ide jednoznačne o spotrebiteľský úverový vzťah, na ktorý sa vzťahujú všetky príslušné ustanovenia špeciálnej právnej úpravy - zákona o spotrebiteľských úveroch, ako aj zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v platnom znení, ako aj všeobecná právna úprava Občianskeho zákonníka. V súvislosti s pojmom spotrebiteľ nemožno obísť ani Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov, ktorá v preambule definuje pojem spotrebiteľ, ktorý by sa mal vzťahovať na fyzické osoby, ktorých činnosť v danom vzťahu sa netýka ich obchodnej, ani podnikateľskej činnosti, remesla, ani povolania. V prípade dvojúčelovej zmluvy, ak sa zmluva uzatvorí na účely čiastočne v rámci a čiastočne mimo obchodnej činnosti príslušnej osoby a obchodný účel je obmedzený tak, aby neprevažoval v celkovom kontexte zmluvy, takáto osoba sa má tiež považovať za spotrebiteľa. 7. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že občan ako spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za zmluvných podmienok vopred určených dodávateľom, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto zmluvné podmienky individuálne ovplyvniť. Vo všeobecných pravidlách pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách zákon stanovuje, že takého ustanovenia v zmluvách, spôsobujúce nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, sú neprijateľné, a preto neplatné. Spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy typové či adhézne, sú zmluvy, ktoré o určitom rovnakom predmete plnenia štandardne a opakovane uzatvárajú dodávatelia s veľkým počtom zákazníkov s tým, že dodávateľ zmluvy vopred v návrhu stanovuje obsah týchto zmlúv a stanovuje podmienky ich realizácie. Návrh zmlúv býva často predtlačený na formulároch a fyzická osoba - spotrebiteľ nemá možnosť dosiahnuť zmenu v návrhu zmluvy, nemôže vyjednávať, môže návrh buď prijať alebo neprijať a zmluvu neuzavrieť. Dodávateľ je osoba konajúca pri uzatváraní a plnení zmluvy v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, je silnejšou zmluvnou stranou, ponúkajúcou spotrebiteľovi k spotrebe určitú vec, vrátane finančných prostriedkov, ktorej forma distribúcie je predmetom podnikania dodávateľa. Spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekoná v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, predstavuje slabšiu zmluvnú stranu, nemôže vopred ovplyvniť pripravený návrh zmluvy. Zákon zakotvuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách, ku ktorým patrí aj predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere. Vychádza sa z predpokladu, že spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa všeobecne očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a oproti spotrebiteľovi so znalosťou ponúkaného tovaru a služieb, čo zodpovedá poctivému prístupu v podnikaní. Zákon predpokladá, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou. V súlade s prílohou Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zákon uvádza príkladne podmienky zakotvené v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za neprijateľné. Podľa článku 5 uvedenej smernice všetky písomné ustanovenia spotrebiteľských zmlúv musia byť vyjadrené zrozumiteľne, v prípade nezrozumiteľnosti sa podmienka má vykladať v prospech spotrebiteľa. Podľa článku 4 ods. 2 smernice ak hlavný predmet zmluvy, cena alebo úhrada, prípadne tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom nie sú vyjadrené zrozumiteľne, je potrebné preskúmať, či tieto podmienky nie sú nekalé. Pri skúmaní či jednotlivé podmienky zmluvného vzťahu uvedené vo VOP sú prijateľnými alebo neprijateľnými podmienkami, súd prvej inštancie dospel k záveru, že podmienky uvedené v bodoch 14, 6, 13, 5, 8 a 17 VOP sú podmienkami neprijateľným, nakoľko predstavujú značnú nerovnováhu v postavení účastníkov predmetného spotrebiteľského úveru, keď zjavne zvýhodňujú postavenie žalovanej ako dodávateľa a súčasne silnejšej strany vo vzťahu oproti postaveniu žalobkyne ako spotrebiteľa. Jedná sa o podmienky, s ktorými sa spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy, ale nemohol ovplyvniť ich obsah. Pojmom „neprijateľná podmienka“ pritom treba rozumieť neprijateľné zmluvné dojednania, keďže nejde o podmienku v právnom úkone, na ktorú možno viazať vznik, zmenu alebo zánik právnych povinností. 8. V súvislosti s rozhodcovskou zmluvou uzavretou medzi stranami sporu súd prvej inštancie uviedol, že podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka za neprijateľnú zmluvnú podmienku sa považuje ustanovenie umožňujúce, aby spor medzi stranami bol riešený v rozhodcovskom konaní bez splnenia podmienok ustanovených osobitným zákonom. Z rozhodcovskej zmluvy, uzavretej medzi účastníkmi vyplýva, že sa vzťahuje na predmetnú úverovú zmluvu č. XXXXXXXXX, a teda všetky spory vzniknuté zo zmluvného vzťahu bude riešiť rozhodcovský súd, na ktorý dotknutá strana podá návrh. Rozhodcovská zmluva má formulárový charakter s predtlačeným textom, do ktorého žalobkyňa nemala možnosť zasiahnuť, nejedná sa teda o individuálne zmluvné dojednanie, ako tvrdila žalovaná. 9. Ako neprijateľnú zmluvnú podmienku súd prvej inštancie vyhodnotil tiež bod 16 VOP, podľa ktorého sa zmluvné strany dohodli, že ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Pre vzťah Občianskeho a Obchodného zákonníka pri spotrebiteľských zmluvách je určujúce novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka podľa ktorého: „Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.“ Vzťah uvedených právnych úprav vyplýva aj z ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorého možno vyvodiť záver, že právna úprava v Obchodnom zákonníku, ktorá by znamenala zmluvné obmedzenie práv spotrebiteľa, by mala za následok neplatnosť či už zmluvného dojednania alebo neplatnosť jednostranného prejavu spotrebiteľa. Rovnako je tento vzťah okrem všeobecnej právnej úpravy vymedzený aj ustanoveniami právneho poriadku samotného Obchodného zákonníka, predovšetkým ustanovenia § 266 ods. 5, podľa ktorého pri pochybnostiach o obsahu právnych vzťahov medzi dodávateľom a spotrebiteľom spravujúcich sa Obchodným zákonníkom, sa použije výklad pre spotrebiteľa priaznivejší. Vychádzajúc zo zmyslu právnej úpravy uprednostňujúcej ochranu spotrebiteľa mal prvoinštančný súd za to, že zmluvné dojednania odkazujúce na aplikáciu Obchodného zákonníka sa v prípade spotrebiteľského vzťahu stávajú neprijateľnými, nakoľko nie sú priaznivejšie pre spotrebiteľa. Podľa bodu 13 VOP na zabezpečenie peňažného záväzku uzavreli zmluvné strany dohodu o vyplnení zmeniek, podľa ktorej dlžník ako vystaviteľ zmeniek voči veriteľovi ako remitentovi vystavil dve zmenky, v ktorých nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmenka patrí ku klasickým obchodno-právnym inštitútom, v prípade občiansko-právneho vzťahu, ktorým nepochybne spotrebiteľská úverová zmluva je, predstavuje dojednanie o zmenke neprijateľnú zmluvnú podmienku z hľadiska postavenia spotrebiteľa, ktorý sa dostáva do veľmi nepriaznivého postavenia voči dodávateľovi, keďže dodávateľ má možnosť vypísať zmenku vo svoj prospech a spotrebiteľ nemá žiadnu možnosť tento stav ovplyvniť. Takáto dohoda teda spôsobuje značnú nerovnováhu zmluvných strán, keď dodávateľovi umožňuje doslova svojvoľnosť a spotrebiteľa stavia do pozície rukojemníka. Dlžník s veriteľom uzavreli podľa bodu 5 VOP Dohodu o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov ako formu zabezpečenia uspokojenia pohľadávky veriteľa, ktorej účinnosť bola podmienená neuhradením štyroch po sebe idúcich splátok, keď nastáva splatnosť celého dlhu. Samotná dohoda o zrážkach zo mzdy je spôsobilá vyvolať určitú nerovnováhu v postavení spotrebiteľa a veriteľa, keďže inštitút zrážok zo mzdy neprimerane uľahčuje veriteľovi vymoženie svojej pohľadávky v časti, v ktorej je založená na nekalých podmienkach. Veriteľ je vo výhodnejšom postavení, pretože môže veľmi jednoducho vymôcť aj také čiastky, ktoré sa zakladajú na nekalých zmluvných podmienkach, pričom spotrebiteľ musí vynaložiť značné úsilie pre to, aby získal takto zaplatené prostriedky späť a môže byť od takéhoto postupu odradený aj neprimeranými nákladmi a ťažkosťami. Veriteľ je v jednoznačne vo výhodnej pozícii, zrážkami zo mzdy si zabezpečil priamo získanie svojej pohľadávky, pričom zrážky zo mzdy sú inštitútom exekučného konania, ktoré vyžaduje vykonateľný exekučný titul. Uvedená zmluvná podmienka umožňuje zároveň žalovanej obchádzať justičnú kontrolu. 10. Podľa bodu 8 VOP sa dlžník zaviazal uhradiť veriteľovi všetky náklady za uplatnené nároky z titulu jeho dlhu voči nemu na základe zmluvy, a to jednak mimosúdnou cestou a jednak v súdnom konaní. Neprijateľnosť tejto zmluvnej podmienky spôsobuje skutočnosť, že nemožno uznať dlh, ktorý vznikne v budúcnosti, možno uznať len dlh existujúci, ktorý je v uznaní dlžníka špecifikovaný čo do dôvodov aj do výšky. Uznanie dlhu, ktorý len vznikne je neplatným právnym úkonom, čo ustálil vo svojom rozhodnutí aj Krajský súd v Banskej Bystrici sp. zn. 15 CoE 147/2010, ktorý konštatoval, že úkon - dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti - je absolútne neplatný právny úkon, teda nemohol povinný platne uznať dlh. Podľa bodu 18 veta druhá VOP zmluvné strany vyhlásili, že akékoľvek tvrdenie dlžníka v budúcnosti o tom, že nebol oboznámený s podmienkami zmluvy, bude na jeho ťarchu a nebude považované za právne relevantné. Uvedená zmluvná podmienka je v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže spotrebiteľ sa vopred vzdáva svojich práv, nároku rozporovať obsah zmluvy. Uvedené dojednanie je neplatné, nakoľko spotrebiteľ dal súhlas na neakceptovanie zákonom ustanovenej podmienky, čo v konečnom dôsledku zhoršilo jeho zmluvné postavenie. Podmienky spotrebiteľských zmlúv upravené v zákone sú vo vzťahu k spotrebiteľovi kogentné, keďže nepripúšťajú odchylnú úpravu, ktorou by sa zhoršilo postavenie spotrebiteľa. 11. Zostávajúce zmluvné podmienky, ktoré žalobkyňa požadovala vyhlásiť za neprijateľné, súd prvej inštancie ako neprijateľné nevyhodnotil, potvrdenie prevzatia úverovej istiny v hotovosti od veriteľa podpisom úverovej zmluvy je podľa záveru súdu nekalou obchodnou praktikou veriteľa, keďže zákon o spotrebiteľských úveroch v § 1 ods. 2, druhá veta uvádza, že spotrebiteľský úver nemožno poskytnúť finančnými prostriedkami v hotovosti o ktorej skutočnosti veriteľ musel mať vedomosť, teda zámerne obišiel zákonné ustanovenie. Rovnako k nekalým obchodným praktikám veriteľa možno priradiť aj splnomocnenie veriteľa na všetky právne úkony v Centrálnom depozitári cenných papierov SR, splnomocnenie advokáta na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, splnomocnenie advokáta na uzatvorenie záložnej zmluvy, ktorej predmetom bude zriadenie záložného práva v prospech veriteľa a splnomocnenie na úkony voči Sociálnej poisťovni, ktoré taktiež obchádzajú zákon, a to ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného, takéto konanie advokáta ako splnomocnenca pri spotrebiteľskej zmluve by bolo absolútne neplatným právnym úkonom, bez právnych účinkov. Podľa bodu 18 VOP sa zmluvné strany dohodli, že dlžník dáva výslovný súhlas na to, aby mu veriteľ zasielal akékoľvek upomienky, SMS správy na mobilné telefóny a email uvedené v žiadosti o úver alebo v hlavičke zmluvy. Uvedená zmluvná podmienka nie je podľa záverov súdu neprimeraným zásahom do súkromia žalobkyne, ani nepredstavuje hrubý nepomer práv a povinností zmluvných strán. Podľa § 9 ods. 11 zákona o spotrebiteľských úveroch je veriteľ povinný informovať spotrebiteľa o tom, že nedošlo k splateniu splátky zo spotrebiteľského úveru v lehote jej splatnosti písomne alebo formou krátkej textovej správy (SMS), a to najneskôr do 15 dní odo dňa splatnosti tejto splátky zo spotrebiteľského úveru, teda v konkrétnom prípade zákon priamo ukladá veriteľovi povinnosť informovať prostredníctvom SMS správy spotrebiteľa. 12. Ďalej v odôvodnení rozsudku sa prvoinštančný súd zaoberal náležitosťami zmluvy uzavretej medzi stranami sporu z hľadiska jej súladu so zákonom o spotrebiteľských úveroch. V predmetnej úverovej zmluve podľa súdu prvej inštancie nie je uvedená ročná percentuálna miera nákladov (ďalej aj ako „RPMN“) a zmluva tiež obsahuje prehlásenie dlžníka o prevzatí peňažných prostriedkov predstavujúcich predmet zmluvného vzťahu v hotovosti. Uvedené skutočnosti sú v rozpore s ust. § 11 ods. 1 písm. d/, e/ zákona o spotrebiteľských úveroch a spôsobujú bezodplatnosť a bezúročnosť predloženej zmluvy o úvere. Uvedenie RPMN má obdobný význam ako jednotková cena pri nákupe fyzického tovaru, preto aj keď z jej uvedenia účastníkom zmluvy nevyplývajú práva ani povinnosti, jej riadne uvedenie je významným faktorom orientácie spotrebiteľa v poskytovanom úvere. Pokiaľ táto informácia v zmluve absentuje alebo je uvedená nesprávne, konanie dodávateľa je potrebné považovať za konanie bez odbornej starostlivosti, v neprospech spotrebiteľa a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov priamo zo zákona. Rovnaký dôsledok má poskytnutie úverových peňazí v hotovosti, čo zodpovedá danému prípadu. Na základe uvedeného žalobkyňa ako spotrebiteľka bola povinná vrátiť žalovanej len finančnú čiastku, ktorú úverom získala, teda sumu 2 000,- €. 13. Naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právneho úkonu Dohody o zrážkach zo mzdy č. XXXXXXXXX mal súd prvej inštancie za preukázaný tým, že žalovaná reálne vykonávala prostredníctvom zamestnávateľa žalobkyne realizáciu zabezpečovacieho prostriedku, čím došlo bez právneho dôvodu k zásahu do majetkovej sféry žalobkyne, pričom zamestnávateľ žalobkyne musel rešpektovať uzatvorenú dohodu o zrážkach zo mzdy a žalovaná sa tak mohla na úkor žalobkyne bezdôvodne obohacovať. V danom prípade je nepochybné, že na základe predmetnej dohody o zrážkach zo mzdy došlo k realizácii plnení v prospech žalovanej. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že práve touto určovacou žalobou sa odstráni stav neistoty, v ktorom sa žalobkyňa nachádza, pretože len súdom deklarovaným vyslovením neplatnosti predmetnej dohody môže následne žalobkyňa argumentovať vo vzťahu ku svojmu zamestnávateľovi, aby jej ďalej nevykonával zrážky zo mzdy, ku ktorým už na základe dohody došlo, a tým zároveň predísť nutnosti vyvolania ďalšieho súdneho sporu na vrátenie plnení, ktoré si žalovaná cestou tohto inštitútu vymohla od žalobkyne. Navyše určenie neplatnosti predmetnej dohody sa odvíja od posudzovania neprijateľnosti zmluvnej podmienky, za ktorú žalobkyňa túto dohodu považuje, k rovnakému záveru dospel aj súd pri určovaní neprijateľných zmluvných podmienok. V prípade týchto určení naliehavý právny záujem vyplýva priamo zo zákona, nakoľko týmto určením sa napĺňajú ciele smernice zabrániť neustálemu používaniu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Súd preto ustálil, že v danom prípade je daný naliehavý právny záujem na určení či predmetná dohoda o zrážkach zo mzdy je resp. nie je neplatná. 14. Dohoda o zrážkach zo mzdy, uzatvorená podľa § 551 Občianskeho zákonníka, ktorou žalobkyňa súhlasila, aby jej boli vykonávané zrážky zo mzdy, a to vo výške mesačnej splátky uvedenej v úverovej zmluve, ktorú mala uhrádzať na účet veriteľa, tvorí súčasť úverovej zmluvy. V zmysle dohody žalobkyňa súhlasila, aby sa uspokojenie pohľadávky veriteľa zabezpečilo vykonaním pravidelných mesačných zrážok prostredníctvom jej zamestnávateľa. Uzatvorením dohody o zrážkach zo mzdy ako neoddeliteľnej súčasti formulárovej zmluvy o poskytnutí úveru je spotrebiteľ nútený kedykoľvek počas platnosti zmluvného vzťahu strpieť vykonávanie zrážok zo mzdy na úhradu pohľadávky veriteľa vyčíslenej zamestnávateľovi bez súdnej kontroly nárokov veriteľa, na základe neprijateľných klauzúl a bez možnosti spotrebiteľa zamedziť ich vykonávanie v rozsahu uplatnením z neprijateľných zmluvných podmienok. Podľa ustálenej judikatúry systém ochrany spotrebiteľov zavedený Smernicou Rady 93/13/ EHS o nekalých zmluvných podmienkach vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Súd poukázal aj na závery Komisie na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a nekalých obchodných praktík predávajúcich pri Ministerstve spravodlivosti SR zo dňa 21.1.2011, pod č. XXXX/XXXX-XXX.XX,XXX,XXX, v ktorom komisia dospela k záveru, že dohoda o zrážkach zo mzdy uzatvorená podľa § 551 Občianskeho zákonníka je zmluvnou podmienkou spôsobujúcou hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa a je v rozpore s ust. § 53 Občianskeho zákonníka, keďže spotrebiteľ je už v čase vzniku právneho úkonu nútený uzatvoriť dohodu o zrážkach zo mzdy. Výkon zrážok zo mzdy je pritom súkromným procesom, ktorý nepodlieha nijakej autorizácii a verifikácii primeranosti a spotrebiteľ môže byť vystavený neprimeranému konaniu zo strany dodávateľa. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že Dohoda o zrážkach z mzdy č. XXXXXXXXX uzavretá medzi žalovanou ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníkom v septembri 2011, tvoriaca súčasť Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX, je nielen neprijateľnou zmluvnou podmienkou z dôvodu, že žalobkyňa bola nútená túto dohodu podpísať ako súčasť formulárovej zmluvy a tým sa dobrovoľne podrobiť vykonávaným zrážkam zo mzdy bez možnosti zabránenia ich vykonávaniu za predpokladu, že sú uplatňované veriteľom z neprijateľných podmienok, ale je tiež neplatným právnym úkonom, nakoľko tento zabezpečovací inštitút umožňuje dodávateľovi siahnuť na majetkové práva spotrebiteľa aj za predpokladu, že si svoje nároky uplatňuje z neprijateľných klauzúl. Podľa názoru súdu prvej inštancie takáto dohoda spôsobuje hrubú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, ktorý je povinný takémuto konaniu dodávateľa sa podriadiť bez predchádzajúcej súdnej kontroly prípadných neprijateľných zmluvných podmienok uplatňovaného nároku dodávateľa. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa nebola zo strany žalovanej osobitne oboznámená o forme zabezpečovacieho inštitútu, a ani o jeho následkoch. Výsluchom žalobkyne mal súd zistené, že táto je neznalá zákona a bez podrobnejšieho jednoduchého a pre ňu zrozumiteľného výkladu obsahu dohody o zrážkach z mzdy nebola schopná posúdiť následky svojej nedostatočnej vedomosti a informovanosti. Možno teda usúdiť nedostatok vôle konajúcej osoby vstúpiť do tohto právneho vzťahu so žalovanou. V danej súvislosti súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.1.2013, sp. zn. 6MCdo 9/2012, podľa ktorého rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej až detailnej znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, nemôžu byť na ujmu spotrebiteľa. 15. Pokiaľ išlo o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého sa žalobkyňa taktiež domáhala, súd prvej inštancie uviedol, že účelom právnej úpravy tohto inštitútu je zabrániť, aby sa niekto na úkor iného bezdôvodne obohatil, v prípade, že takéto obohatenie vzniklo, zákon zabezpečuje povinnosť jeho vydania. Zodpovedným subjektom na vydanie bezdôvodného obohatenia je ten, kto sa obohatil, oprávneným subjektom ten, na úkor koho obohatenie vzniklo. Získané bezdôvodné obohatenie môže spočívať vo veciach, výkonoch, ale aj v tom, že majetok zodpovednostného subjektu sa nezmenšil, hoci by k zmenšeniu došlo, ak by si plnil svoju povinnosť. Získané majetkové hodnoty musia byť vyjadriteľné v peniazoch. O plnenie bez právneho dôvodu ide v prípade, keď právny dôvod neexistoval od samého začiatku alebo dodatočne odpadol. V nadväznosti na záver súdu, že predmetný úverový vzťah je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkový z dôvodu absencie uvedenia RPMN v úverovej zmluve a skutočnosti, že žalovaná poskytla úverové finančné prostriedky žalobkyni v hotovosti, žalobkyňa mala povinnosť zaplatiť žalovanej ako veriteľovi splácaním úveru len čiastku, ktorú reálne od žalovanej dostala, teda 2 000,- €. Žalobkyňa v konaní relevantným spôsobom preukázala, že splátkami a zrážkami zo mzdy prostredníctvom jej zamestnávateľa zaplatila na predmetnom úvere žalovanej celkovo sumu 5 378,67 €, teda na strane žalovanej vzniklo na úkor žalobkyne bezdôvodné obohatenie vo výške 3 378,67 €, ktoré žalobkyňa dôvodne žiadala od žalovanej vydať. 16. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. Žalobkyni ako plne úspešnej v konaní priznal náhradu trov konania, spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia za päť úkonov právnej pomoci (prevzatie veci a príprava zastúpenia, písomné podanie žaloby, účasť na pojednávaniach 1.12.2014, 14.10.2015, 30.11.2015 (po á 218,55 €), jeden úkon (príprava a podanie odvolania zo dňa 5.6.2014) za 109,28 € + režijný paušál štyrikrát 8,04 €, dvakrát 8,39 € + 20 % DPH podľa vyhlášky č. XXX/XXXX Z. z. o náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci, v platnom znení. Osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty právny zástupca žalobkyne predložil, platiteľom dane je od 14.2.2007. Nakoľko sídlo právneho zástupcu žalobkyne a sídlo súdu prvej inštancie sa nachádzajú v rovnakom meste, nemožno považovať účasť právneho zástupcu žalobkyne na pojednávaní za úkon právnej služby vykonávaný v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, preto súd nepriznal právnemu zástupcovi žalobkyne požadovanú náhradu za stratu času. O povinnosti žalovanej zaplatiť náhradu trov konania právnemu zástupcovi žalobkyne súd rozhodol podľa § 149 ods. 1 O.s.p. 17. O povinnosti žalovanej zaplatiť na účet súdu prvej inštancie sumu 302,- € titulom súdneho poplatku súd rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p., vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa ako spotrebiteľ bola v zmysle § 4 ods. 2 písm. za/ zákona č. 71/1992 Z. z. o súdnych poplatkoch, v znení zákona č. 204/2014 Z. z. oslobodená od zaplatenia súdneho poplatku za podaný návrh. 18. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná. Žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne alebo aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vytkla súdu prvej inštancie, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že žalovanej sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Uviedla, že aplikácia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, na ktoré súd prvej inštancie poukazoval, nie je možná, nakoľko právny vzťah medzí žalobkyňou a žalovanou s prihliadnutím na charakter zmluvy o úvere nie je vzťahom spotrebiteľským. Žalobkyňa pri uzatváraní zmluvy o úvere vyhlásila, že poskytnuté peňažné prostriedky si berie na účel zamestnania, ktorý vylučuje záver o tom, že v tomto právnom vzťahu pôsobí ako spotrebiteľ. Žalobkyňa sa svojím podpisom na Dodatku zmluvy o úvere zaviazala akceptovať účel poskytnutého úveru, ktorý sama vypísala, a to že prostriedky použije na nákup výpočtovej techniky za účelom výkonu zamestnania. Zároveň si musela byť vedomá skutočností, že porušením prejavenej účelu použitia úveru sa pokladá za podstatné porušenie zmluvy, čo potvrdila svojim podpisom. Súd by sa pri svojej rozhodovacej činnosti mal opierať o preukázateľné dôkazy, a nie o nedokázateľné tvrdenia. Žalovaná je povinná preukázať, na aký účel boli peňažné prostriedky poskytnuté. Nenesie však, povinnosť preukazovať, či naozaj klient použije prostriedky na daný účel. Je nemysliteľné, aby žalovaná, ktorá uzatvorila vyše 400 000 zmlúv o úvere, každého klienta kontrolovala, na čo financie použije. Ten sa sám zaväzuje svojim podpisom na Dodatku v zmluve o úvere, že prostriedky budú použité na poskytnutý účel. Nakoľko žalobkyňa nemienila použiť peňažné prostriedky na svoju súkromnú potrebu, ale na výkon zamestnania, nie je spotrebiteľom. Navyše vzájomný vzťah strán sporu je obchodnoprávny a uplatnenie právnych noriem na ochranu spotrebiteľa nie je vôbec na mieste. Z uvedených dôvodov zmluva o úvere údaj o RPMN obsahovať nemusela. 19. K rozhodcovskej zmluve žalovaná v odvolaní uviedla, že žalobkyňa ako dlžník uzatvoril so žalovanou ako veriteľom dňa 23.9.2011 zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX. Pri uzatváraní zmluvy sa súčasne zmluvné strany dohodli, že pre prípad ak by došlo k sporu vyplývajúceho zo zmluvy, uzatvoria nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu. Žalovaná so žalobkyňou dňa 23.9.2011, pristúpili k podpisu samostatnej nevýhradnej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva bola uzavretá platne, v zmysle ustanovenia § 3 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Žalobkyňa so žalovanou uzatvorili samostatnú rozhodcovskú zmluvu, obsiahnutú na samostatnom dokumente. Rozhodcovská zmluva síce je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, avšak predstavuje samostatný dokument, ktorý je osobitne podpísaný ako žalobkyňou tak aj žalovanou. Žalovaná mala za to, že žalobkyňa v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy nemala k jej obsahu žiadne výhrady. S rozhodcovskou zmluvou sa riadne oboznámila, jej ustanoveniam porozumela a túto skutočnosť na znak súhlasu potvrdila vlastnoručným podpisom. Žalobkyňa zároveň vyhlásila, že bola pred uzavretím rozhodcovskej zmluvy osobitne poučená o dôsledkoch jej uzavretia, k čomu pripojila svoj vlastnoručný podpis. V zmysle rozhodcovskej zmluvy sa žalobkyňa so žalovanou dohodli riešiť všetky spory vzniknuté z predmetných zmlúv o úvere buď pred Stálym rozhodcovským súdom spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. (ďalej aj ako „rozhodcovský súd“) alebo pred príslušným všeobecným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde. Je zrejmé, že žalobkyňa so žalovanou uzatvorili nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu. Z toho dôvodu neprichádza do úvahy ani aplikácia ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka podľa ktorého sa za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Žalovaná odmietla akékoľvek argumenty žalobkyne, ktoré mali evokovať stav, že rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná, nakoľko rozhodcovská zmluva nie je uzatváraná vždy. V prípade predmetnej zmluvy sa teda jedná o individuálne dojednanú podmienku, v prípade ktorej nemôže ísť o podmienku neprijateľnú v zmysle naznačovanom žalobkyňou. Navyše z dôvodu existencie samostatného dokumentu má dlžník/ klient (v tomto prípade žalobkyňa) na výber, či sa rozhodcovského konania zúčastní, alebo nie. Žalovaná vyjadrila presvedčenie, že rozhodcovská zmluva bola uzavretá platne, v zmysle platných právnych predpisov (v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy) a nemožno mať teda žiadne pochybnosti o jej legitímnosti. 20. K Dohode o zrážkach zo mzdy žalovaná vo svojom odvolaní uviedla, že inštitút zrážok zo mzdy upravuje § 551 Občianskeho zákonníka a predstavuje legitímny prostriedok slúžiaci veriteľovi na zabezpečenie jeho dlhu. Ide o dohodu zmluvných strán, ktorú uzatvoria na základe ich dobrovoľnosti. Možnosť zabezpečenia záväzku je oficiálnou zložkou každého zmluvného vzťahu, na základe ktorého je veriteľ, resp. záujem veriteľa chránený pred zlou platobnou disciplínou dlžníka. Zabezpečenie záväzkov v zmluvných vzťahoch slúži k zvýšeniu právnej istoty veriteľa a zároveň prispieva k stabilite týchto vzťahov. Pochybovanie o opodstatnenosti tohto inštitútu je preto podľa žalovanej neprípustné. Žalovaná v žiadnom prípade nesúhlasila s tvrdením súdu, že dohoda o zrážkach zo mzdy uzatvorená dňa 23.9.2011 je neplatná. Možnosť veriteľa zabezpečiť ňou spotrebiteľský záväzok nie je vylúčená. To, že dohoda predstavuje samostatný dokument, je rovnako v súlade so zákonom o ochrane spotrebiteľa, v ktorom zákonodarca pripustil možnosť zabezpečenia uspokojenia pohľadávky alebo splnenia záväzku vyplývajúceho zo spotrebiteľskej zmluvy dohodou o zrážkach zo mzdy a iných príjmov, ak táto dohoda je uzatvorená vo forme osobitnej listiny. Z napádaného rozsudku nie je zrejmé, že by žalobkyňa preukázala, že by nebola o následkoch uzavretia tejto dohody osobitne poučená. Z hľadiska výkladu právneho úkonu je v zmysle judikatúry ústavného súdu potrebné uprednostniť výklad zachovávajúci platnosť právneho úkonu, a nie výklad, ktorý platnosť právneho úkonu popiera. Úmyslom zmluvných strán každej zmluvy je totiž uzavrieť platnú zmluvu a tento úmysel je potrebné pri výklade právneho úkonu chrániť. Dohoda bola uzavretá písomne medzi žalobkyňou ako dlžníkom a žalovanou ako veriteľom ako prostriedok na zabezpečenie peňažnej pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy o úvere. Dohoda obsahuje tiež súhlas dlžníka s tým, aby sa mu zo mzdy vykonávali zrážky a súčasne boli poukazované na účet veriteľa, pričom tieto zrážky sa nevykonávajú vo výške, ktorá by odporovala ustanoveniu § 551 Občianskeho zákonníka. Už len zo samotného názvu tohto zabezpečovacieho prostriedku je viac než zrejmé, že ide o právny úkon, ktorého základ tvorí konsenzus dvoch strán. Ten je v danej Dohode vyjadrený podpisom zmluvných strán, čím došlo k vyjadreniu súhlasu s obsahom tejto Dohody. Podstatou Dohody je zabezpečiť pohľadávku veriteľa tak, aby jeho právna istota a záujmy boli v plnom rozsahu v zmysle platných právnych predpisov zachované. Táto dohoda je teda zmluvou, v ktorej sa zmluvné strany dohodli na určitom druhu zabezpečenia, ktorá povinnú stranu motivuje k dodržiavaniu platobnej disciplíny. Na to, aby si žalovaná mohla uplatniť svoje práva z nej vyplývajúce, stačí aby došlo k takej skutočnosti, ktorá ju oprávňuje obrátiť sa na zamestnávateľa, ktorý je povinný dohodnuté zrážky vykonať. Povinnosť plniť žalovanej ukladá priamo zmluva o úvere, resp. VOP, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Bod 5 VOP obsahuje dohodu zmluvných strán, podľa ktorej súčasne so zmluvou o úvere uzatvárajú aj dohodu o zrážkach zo mzdy, ktorej účinnosť je podmienená neuhradením štyroch po sebe idúcich splátok, keď dochádza k splatnosti celého dlhu. Žalobkyňa ako dlžník súhlasila s tým, že zamestnávateľ bude vykonávať zrážky v dohodnutej výške až do výšky aktuálnej pohľadávky. Žalovaná poukázala na to, že výška dlhu nie je autoritatívne určená, ale vyplýva priamo zo zmluvy o úvere, ktorá je platná a nikdy za neplatnú vyhlásená nebola. Nerealizovaním dohody o zrážkach zo mzdy by žalobkyni vznikla závažnejšia ujma, ako realizovaním tejto dohody. Nerealizovaním zrážok zo mzdy by bol záväzok žalobkyne voči žalovanej vyšší, ako keby sa pravidelne vykonávali zrážky zo mzdy žalobkyne. Každá platba v prospech zmluvy o úvere žalobkyne sa totiž pripočítava prednostne na istinu (zmenkovú sumu), a teda aj dohodnuté zmenkové úroky sa počítajú stále z nižšej sumy. Žalovaná mala na základe vyššie uvedeného za to, že dojednanie predmetnej dohody bolo platné. 21. Pokiaľ išlo o dohodu o vyplnení zmeniek, žalovaná uviedla, že zmenka je nesporným cenným papierom vyznačujúcim sa mimoriadnou jednoduchosťou a stručnosťou, a preto používanou aj fyzickými osobami. Zmenky sú bežne používané aj vo vzťahoch medzi nepodnikateľmi, typicky pri zabezpečovaní pohľadávok z pôžičiek. Zmenka je cenným papierom, nemôže ísť o zmluvné dojednanie, a teda ani o neprijateľnú podmienku. Ak má osoba zaviazaná zo zmenky námietky voči jej platnosti resp. kauzálne námietky (napr. čo do zániku zabezpečovanej pohľadávky, platnosti dohody o vyplnení zmenky a pod.), nestojí jej nič v ceste takéto námietky uplatniť, a to či už v občianskom súdnom konaní, alebo ešte výhodnejšie v rozhodcovskom konaní, kde neexistuje inštitút zmenkového platobného rozkazu. Z uvedeného vyplýva, že postavenie žalobkyne by v rozhodcovskom konaní nebolo v ničom horšie, dokonca možno tvrdiť práve opak. Tvrdenie žalobkyne, že takáto dohoda nemá čo hľadať v spotrebiteľských vzťahoch, je neodôvodnené a nepravdivé. Zmenka je totiž cenným papierom, a nie spotrebiteľskou zmluvou, a teda vzťahy zo zmenky nemôžu byť spotrebiteľské. Zákon o zmenkách a šekoch sám ustanovuje, že sa vymáha zmenková suma, zmenkový úrok a zákonný úrok vo výške 6 %. Nie je to výmysel veriteľa si takéto nároky uplatňovať. Uplatňuje si len to, na čo má zákonný nárok. Najvyšší súd SR v početných prípadoch, kde bola obdobná otázka riešená, dospel k záveru, že úrok vo výške 0,25 % nie je v rozpore ani s dobrými mravmi, ani poctivými obchodnými stykmi a nie je vonkoncom neprijateľný. Rovnaký názor zaujal aj Vrchný súd v Prahe, ktorý dokonca úrok vo výške 1 % nepovažuje za neprijateľný, čo sa nedá porovnať s úrokom 0,25 %. Dohodu o zmenke preto žalovaná považovala za platnú. 22. Žalovaná bola zároveň toho názoru, že žalobkyňa na určení neplatnosti zmluvy nemá naliehavý právny záujem. V zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo práva v čase rozhodovania súdu má naliehavý právny záujem. Podľa názoru žalovanej žalobkyňa nepreukázala naliehavý právny záujem ani na určení neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy. 23. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovanej nevyjadrila. 24. Súd prvej inštancie po vyhlásení napadnutého rozsudku zo dňa 30.11.2015 č. k. 24C/390/2015-167 a po podaní odvolania žalovanej vydal dopĺňací rozsudok zo dňa 19.9.2017 č. k. 24C/390/2015-197, ktorým svoj pôvodný rozsudok doplnil o výrok V., ktorým zamietol žalobu v časti určenia, že zmluvné podmienky uvedené vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, tvoriace súčasť Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX, uzavretej medzi procesnými stranami v septembri 2011, a to potvrdenie prevzatia istiny úveru v hotovosti od veriteľa podpisom úverovej zmluvy, splnomocnenie veriteľa na všetky právne úkony v Centrálnom depozite cenných papierov SR, splnomocnenie advokáta na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, splnomocnenie advokáta na uzatvorenie záložnej zmluvy, ktorej predmetom bude zriadenie záložného práva v prospech veriteľa, splnomocnenie na úkony voči Sociálnej poisťovni, výslovný súhlas so zasielaním korešpondencie, SMS a emailov veriteľom v ľubovoľnej miere. Predmetným dopĺňacím rozsudkom tak rozhodol o celom predmete konania. Dopĺňací rozsudok nebol žiadnou zo strán sporu napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť. 25. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 26. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie § 470 ods. 1 CSP preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné, pretože súd prvej inštancie náležíte zistil skutkový stav v zmysle § 215 ods. 1 CSP, vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). 27. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 CSP), pričom námietky žalovanej nepovažoval za dôvodné. 28. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa ako dlžník a žalovaná ako veriteľ uzavreli v mesiaci september 2011 (deň uzavretia nie je v zmluve uvedený) zmluvu o úvere. Predmetnú zmluvu uzavrela žalobkyňa v postavení fyzickej osoby (nie podnikateľa), pričom veriteľ sa na jej základe zaviazal poskytnúť dlžníkovi úver vo výške 2 000,- € a dlžník sa zaviazal dlžnú istinu navýšenú o poplatok 1 732, €, t.j. spolu sumu 3 732,- €, veriteľovi vrátiť v dvanástich mesačných splátkach vo výške 311,- € počnúc dňom 25.10.2011. V zmluve je krížikom označené, že dlžník prehlasuje, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon zamestnania, k čomu je pripojený podpis dlžníka. Predmetná zmluva okrem iného neobsahovala údaj o výške ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) predmetného úveru. Vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré boli do zmluvy o spotrebiteľskom úvere inkorporované, a s ktorými dlžník v zmluve vyjadril súhlas, boli obsiahnuté ustanovenia o tom, že všetky právne spory sa budú spravovať Obchodným zákonníkom; o rozhodcovskej zmluve (doložke); dohoda o vyplnení zmenky; potvrdenie prevzatia istiny úveru v hotovosti od veriteľa podpisom úverovej zmluvy; dohoda o zrážkach zo mzdy; uznanie dlhu; splnomocnenie veriteľa na všetky právne úkony v CDCP SR; splnomocnenie advokáta na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu; splnomocnenie advokáta na uzatvorenie záložnej zmluvy, ktorej predmetom bude zriadenie záložného práva v prospech veriteľa; splnomocnenie na úkony voči Sociálnej poisťovni a ďalej tiež vyhlásenie dlžníka že vyhlásenia o neporozumení zmluvy z jeho strany sú neplatné a výslovný súhlas dlžníka so zasielaním korešpondencie, SMS a emailov veriteľom v ľubovoľnej miere. 29. Žalobkyňa ako dlžník a žalovaná ako veriteľ v mesiaci september 2011 (deň uzavretia nie je v dohode uvedený) uzavreli taktiež na osobitnom dokumente dohodu o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov podľa § 551 Občianskeho zákonníka, v ktorej dlžník súhlasil so zabezpečením pohľadávky zo zmenky vystavenej v Bratislave v mesiaci september 2011 vykonaním pravidelných mesačných zrážok, a aby jeho (v dohode špecifikovaný) zamestnávateľ zrážal mesačne z jeho mzdy čiastku 311,- € a uhrádzal ju na účet veriteľa. 30. V mesiaci september 2011 (deň uzavretia nie je ani v tomto prípade v zmluve uvedený) uzavrela žalobkyňa a žalovaná i rozhodcovskú zmluvu, rovnako na samostatnom dokumente, podľa ktorej všetky spory vzniknuté zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX uzatvorenej v septembri 2011 budú riešené buď pred Stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca strana podá žalobu na stálom rozhodcovskom súde alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde. 31. Odvolací súd predovšetkým konštatuje správnosť záveru súdu prvej inštancie, že vyššie opísaná úverová zmluva a všetky s ňou súvisiace právne vzťahy medzi žalobkyňou a žalovanou majú spotrebiteľskú povahu, pričom žalobkyňa má postavenie spotrebiteľa a žalovaná má postavenie dodávateľa. Tento záver nemôže zvrátiť ani skutočnosť, že v zmluve bolo uvedené „prehlásenie“ dlžníka o tom, že zmluvou o úvere poskytnuté peňažné prostriedky budú použité na účel výkonu zamestnania. Občiansky zákonník v § 52 v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy ustanovoval, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Spotrebiteľ je v tomto ustanovení definovaný ako fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Na to, aby sa zmluva nepovažovala za spotrebiteľskú, je teda potrebné, aby bola zmluva uzavretá alebo plnená v rámci predmetu obchodnej či podnikateľskej činnosti fyzickej osoby. Ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka predstavuje implementáciu smernice Rady č. XX/ XX/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorej čl. 2 písm. b/ na účely tejto smernice spotrebiteľ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu. Definícia spotrebiteľa v zmysle predmetnej smernice je teda jej slovným vyjadrením mierne odlišná, nakoľko od spotrebiteľa sa vyžaduje, aby nekonal nielen v rámci obchodnej a podnikateľskej činnosti, ale ani v rámci výkonu svojho povolania, avšak významovo je zhodná, nakoľko pojem povolanie nie je možné v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky vykladať ako zamestnanie. V zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky je pojmovo vylúčené, aby zamestnanec vynakladal peňažné prostriedky na účely výkonu svojho zamestnania, nakoľko pracovné podmienky, vrátane potrebných pracovných prostriedkov, zabezpečuje zamestnávateľ. Zamestnanec mu poskytuje iba svoju prácu, čo vyplýva už z podstaty inštitútu pracovného pomeru. Výkonom povolania podľa čl. 2 písm. b/ smernice č. 93/13/ EHS môže zodpovedať výkon niektorého zo slobodných povolaní, ktoré svojou náplňou, pokiaľ sú vykonávané fyzickými osobami samostatne, fakticky zodpovedajú podnikateľskej činnosti. O takýto prípad však v prejednávanej veci nesporne nešlo. Odvolaciemu súdu je pritom z jeho činnosti dobre známa bežná dlhodobá prax žalovanej, ktorá pri uzatváraní zmlúv s fyzickými osobami do rovnakých formulárových zmlúv zahŕňala vyhlásenie, že finančné prostriedky sú poskytované za účelom výkonu zamestnania, povolania či podnikania (v závislosti od toho, čo v prípade konkrétneho dlžníka prichádzalo do úvahy), na základe čoho potom žalovaná predstierala, že predmetná zmluva nie je spotrebiteľská a nezahrnula do nej náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Priemerný spotrebiteľ pritom nemá predstavu o tom, aké právne dôsledky sú spojené s takýmto spôsobom vyplnenia formulárovej zmluvy o úvere a nerozumie tomu, ako ovplyvňuje jeho postavenie podpísanie vyhlásenia, že finančné prostriedky tvoriace predmet úverovej zmluvy, majú byť použité na účel, ktorý je podľa žalovanej nezlučiteľný s postavením dlžníka ako spotrebiteľa. Hoci vyhlásenie o využití finančných prostriedkov na účel zamestnania na spotrebiteľských charakter takéhoto zmluvného vzťahu vplyv nemá (napriek presvedčeniu žalovanej), vyhlásenia o účele poskytnutia finančných prostriedkov na výkon povolania alebo podnikania by takéto účinky už mať mohli, aj v tomto prípade však bolo súdmi opakovane judikované, že táto prax žalovanej nepožíva právnu ochranu, nakoľko tak zjavne robila zo špekulatívnych dôvodov v snahe uprieť spotrebiteľovi jeho práva vyplývajúce zo zákonných ustanovení o ochrane spotrebiteľa (napr. rozsudok tohto senátu odvolacieho súdu sp. zn. 9Co 150/2018) 32. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie správne podrobil spotrebiteľskú zmluvu o úvere a súvisiace zmluvné dojednania ich prieskumu z hľadiska súladnosti s právnymi predpismi na ochranu práv spotrebiteľa. Po vykonaní tohto prieskumu súd prvej inštancie dospel v súlade s § 53 Občianskeho zákonníka k záveru o neprijateľnosti, a teda neplatnosti viacerých zmluvných ustanovení, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje a ďalej uvádza len argumenty na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie. 33. Pokiaľ išlo o rozhodcovskú zmluvu a jej posúdenie ako neprijateľnej zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neplatnosť tohto typu formulárovej rozhodcovskej zmluvy opakovane uzatváranej žalovanou je súdmi dlhodobo a stabilne judikovaná. Rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná, pretože i keď sa nachádzala na samostatnej listine, bola súčasťou širšej formulárovej zmluvnej dokumentácie predloženej žalobkyni ako spotrebiteľovi na podpis (samotná zmluva o úvere so všeobecnými zmluvnými podmienkami na rubovej strane, splátkový kalendár, dohoda o zrážkach zo mzdy a iných príjmov, rozhodcovská zmluva). Možnosť spotrebiteľa nezvoliť si uzavretie rozhodcovskej zmluvy je len iluzórna, nakoľko podmienky poskytovania úverov žalovanou (uvedené ale platí pre všetky úverové inštitúcie vrátane bánk) nie sú spotrebiteľovi známe a z jeho strany preskúmateľné a je ich z tohto dôvodu nutné pokladať za výsostne arbitrárne. Spotrebiteľ je v snahe zvýšiť pravdepodobnosť získania úveru, ktorý spravidla potrebuje na riešenie svojej finančnej situácie, nútený súhlasiť so všetkými dodávateľom predloženými súčasťami zmluvnej dokumentácie. V prípade nesúhlasu spotrebiteľa by k uzavretiu úverovej zmluvy alebo k poskytnutiu úveru vôbec nemuselo dôjsť. Navyše v zmysle predmetnej zmluvy má právo výber medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom žalujúca strana. Pokiaľ je žalobcom dodávateľ, spotrebiteľ nemá inú možnosť ako sa podrobiť právomoci dodávateľom určeného rozhodcovského súdu. Spotrebiteľ sa v jej dôsledku dostáva do nevýhodnejšieho postavenia, nakoľko sa mu v postavení žalovaného upiera možnosť domáhať sa ochrany svojich práv na všeobecných. 34. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v bode 14 VOP žalovanej nie je platným právnym úkonom a preto nemôže vyvolať žiadne právne účinky. V zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) musí mať písomnú formu, pričom jej nedodržanie má za následok jej neplatnosť. Pod písomnou formou právneho úkonu treba rozumieť zachytenie prejavu vôle účastníkov právneho úkonu či už v listinnom alebo elektronickom dokumente. Zvyčajne ide o listinu podpísanú všetkými účastníkmi právneho úkonu, ale zákon výslovne pripúšťal aj uzavretie rozhodcovskej zmluvy vzájomne vymenenými listami, ako aj v elektronickej podobe. Zahrnutie rozhodcovskej doložky do všeobecných zmluvných podmienok, na ktoré iba odkazuje zmluva uzavretá medzi stranami, nepochybne nepredstavuje platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy v písomnej forme. Odvolací súd sa v tejto súvislosti pridŕža rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 245/2010. Odvolací súd poukazuje na to, že rozhodcovská zmluva, hoci aj uzavretá formou rozhodcovskej doložky, má povahu samostatnej zmluvy, teda samostatného právneho úkonu, preto na jej platné uzavretie musí byť prítomná vôľa oboch zmluvných strán byť touto zmluvou viazaní. Bolo by v rozpore s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka), ak by mal byť takýto veľmi významný právny úkon, výrazne zasahujúci do spôsobu riešenia prípadných sporov vzniknutých zo zmluvných vzťahov, uzavretý formou odkazu na všeobecné obchodné podmienky. Rozhodcovská zmluva (doložka) nie je bežnou súčasťou zmluvných podmienok inej zmluvy (iného zmluvného typu), druhá zmluvná strana nemôže bez ďalšieho očakávať jej prítomnosť vo všeobecných zmluvných podmienkach. Neexistuje žiaden legitímny dôvod, pre ktorý by bolo prípustné „ukrývať“ rozhodcovskú doložku do textu všeobecných obchodných podmienok. Rozpor s dobrými mravmi je už len zdôraznený tým, že konkrétne vo všeobecných obchodných podmienkach žalovanej je rozhodcovská doložka obsiahnutá uprostred veľkého množstva textu tlačeného drobným písmom, bez akéhokoľvek zvýraznenia či odlíšenia. Nakoľko druhá zmluvná strana (žalobkyňa) prirodzene nemala možnosť ovplyvniť obsah všeobecných obchodných podmienok žalovanej, bola jej žalovanou zjavne vnucovaná rozhodcovská doložka, ku ktorej žalobkyňa ani nemala možnosť zaujať či už súhlasný alebo nesúhlasný postoj. 35. Ustanovenie bodu 8 VOP žalovanej, ako správne uviedol súd prvej inštancie, predstavuje podľa svojho obsahu fakticky uznanie dlhu dlžníkom (spotrebiteľom) priamo v zmluve o úvere, na základe ktorej mal byť úver ešte iba poskytnutý. Uznanie dlhu, ktorý ešte nevznikol, predstavuje vzdanie sa práv spotrebiteľom, ktoré ešte len majú vzniknúť, čo je v rozpore s § 54 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka. Ustanovenie bodu 16 VOP žalovanej o tom, že zmluva sa bude spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka je v priamom rozpore s § 54 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa, čo by sa podriadením zmluvy právnemu režimu Obchodného zákonníka nepochybne stalo. Ustanovenie bodu 17 VOP, podľa ktorého vyhlásenia dlžníka o neporozumení zmluvy sú neplatné, zase predstavuje vzdanie sa práv spotrebiteľom vopred, čo je výslovne zakázané druhou vetou § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Všetky tieto zmluvné dojednania sú tak neplatné nielen z dôvodu, že zakladajú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ale predovšetkým pre ich rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). 36. Dohoda o vyplnení zmenky upravená v bode 13 VOP žalovanej je okrem svojej neprijateľnosti z dôvodov uvedených súdom prvej inštancie neplatná i z dôvodu svojej netransparentnosti spôsobenej skutočnosťou, že takéto pre spotrebiteľa významné zmluvné ustanovenie s potencionálne veľmi závažnými následkami dodávateľa v rozpore s dobrými mravmi zakomponoval do VOP v snahe ukryť ho pred spotrebiteľom. Samotné použitie odkazu na obchodné podmienky síce nie je v spotrebiteľských zmluvách zakázané, ale takáto zmluva musí obsahovať tzv. transparentnú inkorporačnú doložku, ktorá musí byť dostatočne jasná a zrozumiteľná (musí z nej byť možné presne identifikovať dokument, na ktorý odkazuje) a nesmie byť v zmluve skrytá medzi menej významné zmluvné dojednania. Dokonca ani pri zachovaní transparentnosti inkorporačnej doložky nie je prípustné, aby do obchodných podmienok (prípadne ďalších častí zmluvnej dokumentácie) v neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej (netransparentnej) forme dodávateľ skrýval pre spotrebiteľa dôležité a podstatné zmluvné dojednania alebo také, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a dodávateľ dúfa, že si ich nevšimne. Odvolací súd v tejto súvislosti na podporu svojho názoru poukazuje na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I.ÚS 3512/11 zo dňa 11.11.2013. Zahrnutie ustanovenia o zabezpečení veriteľa vystavením biankozmeniek spotrebiteľom a o vyplňovacom práve veriteľa do všeobecných obchodných podmienok sa nedá hodnotiť inak ako snaha ukryť pred spotrebiteľom pre neho podstatné zmluvné ustanovenie, ktorého uplatnenie môže mať veľký negatívny dopad na jeho finančnú situáciu. 37. Použitie dohody o zrážkach zo mzdy, upravenej v bode 5 VOP žalovanej, nebolo výslovne žiadnym zákonným ustanovením v čase jej uzavretia zakázané, odvolací súd sa však stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, podľa ktorého toto zmluvné dojednanie predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 Občianskeho zákonníka. Na základe predmetnej dohody môže dodávateľ dosiahnuť uspokojenie svojich nárokov nezávisle od vôle spotrebiteľa a vyhnúť sa pritom prieskumu spotrebiteľskej zmluvy z hľadiska možnej prítomnosti neprijateľných zmluvných podmienok súdmi. Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 5a ods. 1 písm. a/ zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, podľa ktorého je neprípustné zabezpečenie uspokojenia pohľadávky alebo splnenie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy dohodou o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov v prospech predávajúceho alebo inej osoby, ibaže táto dohoda bola uzavretá vo forme osobitnej listiny, spotrebiteľ bol poučený o dôsledkoch jej uzavretia a mal možnosť ju odmietnuť. Predmetné zákonné ustanovenie nadobudlo účinnosť až od 1.5.2014, teda po uzavretí zmluvy v posudzovanej veci, avšak i pred týmto časom bolo možné posudzovať v neprospech spotrebiteľa nevyváženú dohodu o zrážkach zo mzdy za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Odvolací súd poukazuje i na netransparentnosť dojednania pre spotrebiteľa tak závažného inštitútu, akým dohoda o zrážkach zo mzdy je, vo VOP žalovanej (k netransparentnosti zmluvných podmienok viď výklad vyššie). 38. Pokiaľ ide o dohodu o zrážkach zo mzdy a iných príjmov uzatvorenú na samostatnom dokumente, ktorá bola súčasťou zmluvnej dokumentácie, predmetná dohoda zabezpečovala záväzok spotrebiteľa zo zmenky, čo podľa názoru odvolacieho súdu bez ďalšieho zakladá jej neprijateľnosť. Dodávateľ spotrebiteľa najskôr zaviazal k vystaveniu biankozmeniek, ku ktorým mal vyplňovacie právo dodávateľ, čo samo o sebe predstavuje veľmi silné zabezpečenie nárokov dodávateľa (ktoré je v čase rozhodovania odvolacieho súdu už výslovne zakázané - § 5a ods. 1 písm. a/ zákona č. 250/2007 Z. z. v platnom znení) a navyše dosiahol zabezpečenie nároku z predmetných zmeniek dohodou o zrážkach zo mzdy. K výkonu zrážok zo mzdy prostredníctvom zamestnávateľa spotrebiteľa mohol pristúpiť v zásade bezprostredne po vyplnení vystavených biankozmeniek, čím spotrebiteľa ukrátil i o možnosť brániť sa v súdnom konaní voči nárokom zo zmeniek. Takéto dvojnásobné zabezpečenie záväzku dodávateľa, ktoré finančnú situáciu spotrebiteľa vystavuje vysokému a v zásade okamžitému riziku, nie je možné považovať za vyvážené a predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. 39. Pokiaľ žalovaná namietala nedostatok naliehavého právneho záujmu na žalobkyňou požadovanom určení neplatnosti zmluvných podmienok pre ich neprijateľnosť, odvolací súd uvádza, že v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. v spojení s prechodným ustanovením § 470 ods. 2 CSP (vzhľadom na to, že žaloba bola podaná v čase účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, pričom právne účinky úkonov strán zostávajú aj po účinnosti Civilného sporového poriadku zachované), naliehavý právny záujem žalobkyne daný je. Tento vyplýva z § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľ má právo, aby jeho právne postavenie nebolo spochybňované existenciou neprijateľnej zmluvnej podmienky a nie je dokonca preto ani rozhodné, či dochádza aj k uplatneniu práva na plnenie vyplývajúce z neprijateľnej podmienky, keďže sa posudzuje, či zmluvná podmienka je z objektívneho hľadiska spôsobilá negatívne zasiahnuť dopráv spotrebiteľa. Zo smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, čl. 6 bod 1, vyplýva povinnosť členských štátov zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli pre spotrebiteľa záväzné (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co 58/2017). 40. Nakoľko posudzovaná zmluva má spotrebiteľský charakter, pričom jej predmetom je poskytnutie úveru, ide o spotrebiteľský úver v zmysle § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Okrem prieskumu jednotlivých ustanovení zmluvnej dokumentácie upravujúcej úverový vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou z hľadiska ich možnej neprijateľnosti (§ 53 Občianskeho zákonníka), sa preto súd prvej inštancie tiež správne zaoberal dodržaním náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. V konaní nebolo sporné, že predmetná zmluva neobsahovala náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j/, teda uvedenie RPMN. Absenciu tohto údaja žalovaná odôvodnila tým, že zmluvu nepovažovala za spotrebiteľskú, tento názor žalovanej však neobstojí, čo podrobne odôvodnil súd prvej inštancie i odvolací súd. Odvolací súd poznamenáva, že predmetná zmluva neobsahuje i ďalšie povinné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, čím sa už súd prvej inštancie bližšie nezaoberal, avšak uvedené nemá vplyv na správnosť jeho záveru o tom, že posudzovaný spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, nakoľko tento právny následok je v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy vyvolaný i samotnou absenciou údaja o RPMN. 41. Plnenie, ktoré žalobkyňa poskytla žalovanej na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorý sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, je bezdôvodným obohatením na strane žalovanej v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré je žalovaná povinná žalobkyni vydať. Výška bezdôvodného obohatenia 3 378,67 € v konaní sporná nebola. Súd prvej inštancie preto tiež rozhodol správne, keď žalovanú zaviazal na úhradu uvedenej sumy. 42. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP). 43. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola plne úspešná žalobkyňa, preto jej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keď o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 44. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).