Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3To/6/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1516010212 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Veselovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1516010212.3 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Veselovskej a členov senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a JUDr. Vladimíra Buchvalda, v trestnej veci obžalovaného I. Ü. pre prečin marenia exekučného konania podľa § 243a ods. 1 písm. b) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V sp.zn. 2T/39/2016 zo dňa 27.11.2018, na verejnom zasadnutí konanom dňa 09. apríla 2019 takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného I. Ü., T.. XX.XX.XXXX, z a m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresný súd Bratislava V pod sp.zn. 2T/39/2016 dňa 27.11.2018 uznal obžalovaného I. F. vinným zo spáchania prečinu marenia exekučného konania podľa § 243a ods. 1 písm. b) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že dňa 27.04.2012 v čase o 10:00 hod. v H. na Y. XX v sídle spoločnosti N. G. U. G. s.r.o., ako konateľ tejto spoločnosti znemožnil vykonať v jej sídle súpis hnuteľných vecí, vo veci exekúcie pre G. poisťovňu H., a to takým spôsobom, že po oboznámení súdnou exekútorkou J. úradu H. I.. Z. I., že súdny exekútor je pripravený vykonať súpis hnuteľných vecí za účelom exekúcie, odmietol umožniť vykonanie súpisu na danej adrese, správal sa arogantne, a následne zabuchol vchodové dvere na budove, pričom exekútorku spolu s ostatnými osobami nevpustil dnu do sídla budovy spoločnosti N. G. U. G. s.r.o. a odišiel. Za to mu súd prvého stupňa podľa § 243a ods. 1 Trestného zákona s použitím § 56 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona uložil peňažný trest vo výmere 800 €, a pre prípad úmyselného zmarenia výkonu peňažného trestu podľa § 56 ods. 3 (správne malo byť § 57 ods. 3) Trestného zákona ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 mesiace. Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný ihneď po jeho vyhlásení odvolanie smerujúce proti výroku o vine, výroku o treste ako aj proti konaniu, ktoré týmto výrokom predchádzalo. Obžalovaný odôvodnil odvolanie prostredníctvom obhajcu podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 19.12.2018. Obhajoba v odvolaní konštatuje, že už dva razy bol obžalovaný súdom prvého stupňa podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby, avšak nadriadený súd na podklade odvolania prokurátora oslobodzujúci rozsudok opakovane zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa. Následne súd prvého stupňa rešpektoval právny názor odvolacieho súdu v zmysle § 327 ods. 1 Trestného poriadku a uznal obžalovaného vinným, pričom samotný rozsudok je doslovnou citáciou uznesení krajského súdu, pričom aj ústne odôvodnenie napadnutého rozsudku spočívalo len vo vyjadrení sudkyne, že je povinná rešpektovať právny názor odvolacieho súdu. Okresný súd v podstate rozhodol vine a treste obžalovaného, kde nevykonal žiadny iný a nový dôkaz, hoci takéto dôkazy boli obhajobou navrhované, a to najmä ohliadka na mieste samom za prítomnosti majiteľa objektu a súdnej exekútorky, kde by bolo preukázané to, čo bolo tvrdené z strany obžalovaného, že sa jedná o schátranú budovu, kde je zákaz vstupu nepovolaným osobám, a kde sa žiadne sídlo spoločnosti nenachádzalo a nenachádzali sa tam ani žiadne veci, ktoré by bolo potrebné spísať. Podľa komentára k Trestnému poriadku právnym názorom treba rozumieť názor odvolacieho súdu vyslovený v otázkach procesného a hmotného práva, kde súd, ktorému bola vec vrátená na prejednanie a rozhodnutie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, pokiaľ zmenou skutkových zistení na novom hlavnom pojednávaní nestratili svoj pôvodný skutkový podklad. Taktiež okrem dôkazov a úkonov, ktoré nariadil odvolací súd, súd prvého stupňa je povinný vykonať aj ďalšie dôkazy a úkony, ktorých vykonanie vyplynulo z doplneného dokazovania a sú potrebné pre zákonné a spravodlivé rozhodnutie súdu podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku. Je veľmi neobvyklé, že na jednej strane odvolací súd striktne zastáva stanovisko o tom, že obžalovaný je vinný, napriek dôkazom uvedeným v trestnom spise, a ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní, listinných dôkazov, pričom Krajský súd v H. má zrejme nesprávny výklad konkrétnych ustanovení exekučného poriadku na konania exekútorov, avšak napriek týmto skutočnostiam súdy si nevyžiadali stanovisko ministerstva spravodlivosti, resp. komory exekútorov ohľadne takéhoto postupu súdnej exekútorky, a nie je možné posudzovať konanie súdnej exekútorky vo vzťahu k obžalovanému z pohľadu Krajského súdu v H., ktorý vyložil exekučný poriadok výlučne v prospech konania súdnej exekútorky. Výsledkom takéhoto nesprávneho postupu v neprospech obžalovaného je potom nútené rozhodnutie okresného súdu ohľadne obžalovaného, kde v podstate to bola súdna exekútorka, ktorá porušovala zákon ohľadne vykonávania exekúcie so zrejmou snahou sa obohatiť pretože vykonávala exekúciu neefektívnym a nezákonným spôsobom, a to dokonca aj niekoľko rokov po výmaze spoločnosti, ktorá bola povinnou osobou. Celý skutok sa stal pred viac ako 6 rokmi, a jedná sa v podstate nie o otázku trestu, ale otázku principiálnu z pohľadu obžalovaného ohľadne toho, či bol takýmto spôsobom spáchaný konkrétny trestný čin, pretože Krajský súd v H. vytvára konkrétny precedens ohľadne páchania takéhoto skutku, kde v podstate obhajoba obžalovaného nebola vyvrátená nijakým spôsobom, čo akceptoval dvakrát aj Okresný súd H. V a výklad exekučného poriadku zo strany Krajského súdu v H. z hľadiska postupu exekútora a trestnosti konania obžalovaného je len výkladom konkrétneho senátu odvolacieho súdu, kde obžalovaný využije každú zákonnú možnosť na bránenie svojich práv aj napriek tomu, že odvolací súd bude vo veci tretíkrát rozhodovať zrejme na verejnom zasadnutí a je predpoklad, že uzná obžalovaného vinným zo spáchania konkrétneho skutku. Ďalej obhajoba v odvolaní uvádza, že a) skutok sa nemohol stať v H. na ul. Y. XX, pretože budova, kde sa mal skutok odohrať, nemá súpisné číslo Y. XX, b) sídlo spoločnosti bolo v H. ul. Y. XX, ale budova, do ktorej vstúpila exekútorka, nebola sídlom spoločnosti, pretože sa nejednalo o budovu súpisné číslo XX, c) konateľ spoločnosti I. E. neznemožnil vykonať súpis spoločnosti v sídle, čo je logický nezmysel, pretože samotné sídlo nezakladá žiadny vzťah k priestorom, kde sa takéto sídlo nachádza a v uvedenej budove označená spoločnosť nemala žiadne nebytové priestory ani sídlo, d) nešpecifikuje sa, aké hnuteľné veci mal exekútor spísať, pretože bolo preukázané, že spoločnosť N. G. U. G. v čase návštevy exekútorky nevlastnila žiadne hnuteľné veci, e) obžaloba definuje exekúciu pre G. poisťovňu v H., kde takýto výraz svedčí o neznalosti danej problematiky zo strany dozorujúceho prokurátora, pretože existuje pojem v exekučnom poriadku oprávnený a povinný, a takýto subjekt ako je označený v obžalobe ani neexistuje, pretože každý subjekt by mal byť označený podľa príslušného výpisu z daného registra a G. poisťovňa v H. pod takýmto názvom nie je nikde zapísaná, f) v obžalobe sa uvádza, že mal byt' exekútor (zrejme mal obhajca na mysli obžalovaného alebo povinného) oboznámený súdnou exekútorkou I.. I., že súdny exekútor je pripravený vykonať súpis hnuteľných vecí, tak nie je uvedené, akým spôsobom mal byť povinný oboznámený, g) pojem, že obžalovaný odmietol umožniť vykonanie súpisu na danej adrese a kde, ak sa myslí ul. Y. XX, tak tam exekútorka nikdy nebola, a ak sa myslí adresa, ktorá nie je uvedená, kde sa nachádzala predmetná budova, tak tam neexistovalo ani sídlo spoločnosti a exekútorka nemala oprávnenie na vstup do priestorov, ktoré boli určené na demoláciu, a v tejto veci sa tam žiadne hnuteľné veci nenachádzali, h) pokiaľ sa niekto správa arogantne, tak sa takto správala súdna exekútorka, ktorá si nedala vysvetliť, že sa tam nenachádza sídlo spoločnosti a ani žiadne hnuteľné vec, i) nie je pravdou, že by obžalovaný zabuchol vchodové dvere, tieto len zatvoril, pričom nebolo preukázané, že by takéto dvere boli zamknuté na kľúč a vstup do budovy bolo možné realizovať zo strany súdneho exekútora aj prostredníctvom policajnej hliadky, j) veta, že obžalovaný nevpustil súdnu exekútorku s ostatnými osobami, ktoré nie sú označené v obžalobe „do sídla budovy" je gramatický a slovný nezmysel, pričom ak konateľ odišiel ako je to uvedené v obžalobe, nič nebránilo súdnej exekútorke vstupu do budovy a prehliadku tejto budovy, kde by tým zrejme porušila zákaz vstupu do priestorov určených na demoláciu ako aj bez súhlasu vlastníka budovy by vykonala akékoľvek úkony, ktoré by hraničili s páchaním trestnej činnosti, k) súdna exekútorka neprivolala a ani nemala súhlas vlastníka nehnuteľnosti k takýmto úkonom. Z týchto dôvodov obhajoba navrhla okresnému súdu, aby si zadovážil kompletný exekútorský spis od súdnej exekútorky I.. Z. I. za účelom toho, aby bol preskúmaný postup tejto súdnej exekútorky vyplývajúci z Exekučného poriadku. Vzhľadom k týmto skutočnostiam a k tomu, čo už doteraz bolo preukázané a deklarované, obžalovaný žiada, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a obžalovaného v zmysle § 285 písm. b Trestného poriadku oslobodil spod obžaloby. Prokurátor nevyužil svoje právo vyjadriť sa k odvolaniu obžalovaného, ktoré mu bolo v súlade s § 314 Trestného poriadku doručené. Nadriadený súd po preskúmaní veci nezistil žiadne dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku na neverejnom zasadnutí, preto nariadil vo veci verejné zasadnutie. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu sa obhajca pridržiaval písomných dôvodov odvolania. Dodal, že skutková veta napadnutého rozsudku je nezmyselná a vadná, a pre vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti nedostatočná. Právny názor obhajoby ohľadom výkladu Exekučného poriadku sa líši od názoru obžaloby a napadnutého rozsudku, pričom nedostatky sú aj v skutkových záveroch, keď budova, ktorú exekútorka navštívila, nemá súpisné číslo XX, v skutočnosti sa jedná o ruinu. Nevidí dôvod, prečo súd prvého stupňa nevyhovel návrhu na vykonanie dokazovania ohliadkou na danom mieste, z ktorej by bolo zrejmé, že tvrdenia obžalovaného sú opodstatnené. Obhajca navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a obžalovaného spod obžaloby oslobodiť. Zástupca Krajskej prokuratúry H. uviedol, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie a následne vo veci rozhodol v súlade so zákonom. Preto navrhol odvolanie zamietnuť. Obžalovaný I. E. uviedol, že súd sa nezaoberal výpismi z katastra nehnuteľností, ktorými obžalovaný preukázal, že sa nejednalo o budovu na Y. XX. Obžalovaný sa v danom areáli mohol pohybovať kdekoľvek a bolo len vecou náhody, že bol v tom čase na danom mieste na toalete, a začal sa celý tento kolotoč okolo neho. Je nevinný. Krajský súd v H. ako súd odvolací primárne konštatoval prípustnosť odvolania, a tým absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku, preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Odvolací súd konštatuje, že hoci je napadnutý rozsudok na hranici preskúmateľnosti, niet dôvodu na zrušenie tohto rozsudku, pretože jeho výrok zodpovedá vykonanému dokazovaniu a zákonu, a je vecne správny. Po doplnení chýbajúcich hodnotiacich úvah súdu prvého stupňa odvolací súd dospel k rovnakému záveru o skutku ako súd prvého stupňa. Podľa § 8 Trestného zákona trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 243a ods. 1 písm. b)Trestného zákona kto marí exekučné konanie tým, že znemožní, aby sa vec podliehajúca exekúcii spísala a odhadla, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Z predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že prokurátor Okresnej prokuratúry H. V podal dňa 11.04.2016 obžalobu na I. F. pre prečin marenia exekučného konania podľa § 243a ods. 1 písm. b) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom vyššie v tomto odôvodnení. Na hlavnom pojednávaní obžalovaný I. F. učinil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, že je nevinný, preto súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie. Vypočul obžalovaného, svedkov U. K., V.. Z. R., I.. Z. I., N.. I. I., I.. V. I. a Y. I. a podľa § 269 U. poriadku prečítal listinné dôkazy. Obhajoba obžalovaného I. F. spočívala v tom, že nebránil exekútorke vo vstupe do nehnuteľnosti, avšak jednak bola na nesprávnej adrese, a jednak obžalovaný bol ochotný zobrať exekútorku za majiteľom budovy a s jeho súhlasom ju vpustiť do budovy. Exekútorka sa vyhrážala políciou a potom odišla. Následne uviedol, že je pravda, že exekútorku a jej zamestnancov do budovy nevpustil, nemali tam čo robiť. Zopakoval, že bez majiteľa objektu tam nikto nevkročí. Z listinných dôkazov prečítaných na hlavnom pojednávaní vyplýva, že exekútorka I.. Z. I. bola Okresným súdom H. V poverená vykonaním exekúcie majetku povinného N. G. U. G., s.r.o., v prospech Sociálnej poisťovne spolu v 17 konaniach na základe jednotlivých poverení vydaných Okresným súdom H. V v období rokov 2011 a 2012. Súdna exekútorka doručila jednotlivé upovedomenia o začatí exekúcie povinnému subjektu na adresu Y. XX, H., ktorá bola sídlom povinného podľa výpisu z obchodného registra, a kde boli adresátom prevzaté. Uvedená adresa figurovala ako sídlo spoločnosti v obchodnom registri aj ku dňu 02.03.2016 bezo zmeny. Súd prvého stupňa dňa 01.08.2017 rozhodol o obžalobe oslobodzujúcim rozsudkom, ktorý bol uznesením Krajského súdu v H. sp.zn. 3To/129/2017 zo dňa 23.01.2018 pre nepreskúmateľnosť zrušený, a vec bola vrátená súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Následne súd prvého stupňa dňa 05.04.2018 opäť oslobodil obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku, pričom aj tento oslobodzujúci rozsudok bol dňa 14.08.2018 pod sp.zn. 3To/63/2018 nadriadeným súdom zrušený a vec bola vrátená súdu prvého stupňa. V zrušujúcom uznesení sp.zn. 3To/63/2018, v ktorom sú rozvedené podrobnosti hodnotenia skutkových okolností odvolacím súdom a na ktoré sa týmto odkazuje, odvolací súd okrem potvrdenia správnosti skutkových záverov súdu prvého stupňa (že skutok sa stal), vyslovil prihliadajúc na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (napr. III. ÚS 877/2016) niekoľko právnych názorov ohľadom otázok aplikácie hmotného práva, konkrétne že - že obžalovaný porušil všeobecnú právnu povinnosť podľa § 40 ods. 2 Exekučného poriadku, keď neposkytol súdnej exekútorke súčinnosť pri úkone exekučného konania, a tiež konkrétnu povinnosť podľa § 120 Exekučného poriadku, pretože jej neumožnil prístup na všetky miesta, kde sa mohli nachádzať hnuteľné veci povinného, dokonca jej v bránil vo vstupe do sídla spoločnosti, kde sa ako konateľ povinného nachádzal a preberal tu poštu - v konaní (opomenutí) exekútorky odvolací súd nevzhliadol žiadne porušenie právnych predpisov, keď v exekučnom konaní na základe poverenia súdu konala spôsobom konformným s Exekučným poriadkom a neopomenula splnenie žiadnej povinnosti exekútora podľa Exekučného poriadku, ktorý neukladá exekútorovi povinnosť žiadať políciu o súčinnosť pri vymáhaní vstupu do priestoru, v ktorom sa má nachádzať majetok povinného. Hoci účelom skutkovej podstaty prečinu marenia exekučného konania podľa § 243a Trestného zákona je predovšetkým vynútenie vymoženia pohľadávky veriteľa po začatí exekučného konania, z formálneho chápania trestného činu podľa Trestného zákona (§ 8) rezultuje, že objektom trestného činu je exekučné konanie, t.j. úkony, ktoré vykonáva exekútor podľa Exekučného poriadku. K mareniu úkonu exekútora musí dôjsť tým, že páchateľ vykoná opatrenia, ktoré zabránia realizovaniu určeného úkonu exekučného konania, v prejednávanom prípade súpisu hnuteľných vecí. Obžalovaný v rozpore s vyššie rozvedenými povinnosťami podľa Exekučného poriadku nevpustil exekútorku do objektu, v dôsledku čoho nemohla exekútorka zistiť, či sa tu nachádzajú veci, ktoré možno spísať. Je pravdou, že niet dôkazu o tom, že sa tu skutočne nachádzali veci, ktoré bolo možné spísať, avšak ak by sme tento predpoklad neakceptovali, keďže práve z dôvodu porušenia povinnosti obžalovaným absentuje táto informácia, došlo by k úplnému popretiu účelu zákonného ustanovenia § 243a ods. 1 písm. b) Trestného zákona. Tento, už skôr vyslovený právny názor odvolacieho súdu súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku v súlade s § 327 ods. 1 Trestného poriadku akceptoval, a dospel k správnemu záveru, že obžalovaný naplnil formálne znaky skutkovej podstaty prečinu marenia exekučného konania podľa § 243a ods. 1 písm. b) Trestného zákona. Odvolací súd však vytýka súdu prvého stupňa, že v odôvodnení napadnutého rozsudku sa obmedzil len na doslovné zopakovanie argumentov odvolacieho súdu bez toho, aby sám zhodnotil vykonané dôkazy z právneho hľadiska vychádzajúc z deklarovaných právnych názorov odvolacieho súdu. Tiež odignoroval pokyn odvolacieho súdu smerujúci k vysporiadaniu sa s materiálnou stránkou trestného činu v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona, a preto odvolací súd dopĺňa, že z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa bezo sporu vyplynulo, že pre veriteľa nebola v exekučnom konaní vymožená žiadna čiastka, rovnako neboli vymožené žiadne trovy exekúcie, tzn. došlo k následku zmarenia exekučného konania (nielen marenia, ktoré postačuje na naplnenie formálnych znakov skutkovej podstaty trestného činu), k uspokojeniu veriteľa nedošlo ani len čiastočne, pričom dňa 11.06.2016 bola povinná spoločnosť vymazaná z obchodného registra. Správanie obžalovaného pri páchaní trestného činu bolo v zmysle výpovedí svedkov prítomných na mieste arogantné, čo vyplýva i z výpovede samotného obžalovaného. Tieto 2 faktory znázorňujú následky činu obžalovaného a spôsob jeho spáchania, pričom okolnosti činu zachytené v svedeckej výpovedi exekútorky spočívajú v tom, že v inkriminovanom čase obžalovaný ako konateľ spoločnosti neplnil viaceré svoje zákonné povinnosti, neodvádzal povinné platby za svojich 3 zamestnancov, a neplatil svoje splatné záväzky (18 prebiehajúcich exekučných konaní), napriek tomu bol však konateľom ďalšej obchodnej spoločnosti s podobným obchodným menom a so sídlom na totožnej adrese, ako bolo sídlo povinnej spoločnosti podľa obchodného registra. Tieto skutočnosti zvyšujú závažnosť protiprávneho konania obžalovaného do takej miery, že je vylúčené prijať záver o nepatrnej závažnosti jeho konania. Súčasťou argumentácie obhajoby v podanom odvolaní je o.i. spochybnenie skutkových záverov súdu prvého stupňa, keď obžalovaný tvrdí, že exekútorka sa domáhala vstupu do priestoru, ktorý nebola na adrese Y. XX v H.. S týmito obhajobnými argumentmi sa odvolací súd vysporiadal už v rozhodnutí sp.zn. 3To/129/2017 zo dňa 23.01.2018, k čomu len pre prehľadnosť dodáva, že zo svedeckej výpovede exekútorky vyplýva, že objekt, v ktorom sa nachádzalo sídlo povinného uvedené v obchodnom registri, si vopred ohliadla, konzultovala vrátnika v areáli, či sa jedná o objekt na Y. XX, s kladnou odpoveďou, nachádzal sa tu v čase úkonu obžalovaný, a aj zo svedeckej výpovede správcu areálu V.. Z. R. vyplýva, že sa jednalo o priestory na Y. XX. Je úplne irelevantné, či sa na budove, do ktorej chcela exekútorka vstúpiť, nachádzala tabuľka s orientačným číslom domu, keďže ustanovenie § 120 Exekučného poriadku neviaže povinnosť exekútora na miesto špecifikované ako sídlo povinného podľa obchodného registra, ale na „miesto, kde má povinný svoje veci“. Z podstaty úkonu spočívajúcej v tom, že práve súpisom vecí sa má zistiť majetok povinného, je iracionálne poukazovať na to, že v danej budove povinná spoločnosť majetok nemala. Exekútorka konala správne a logicky, keď vykonávala úkon v objekte, v ktorom bolo sídlo povinnej spoločnosti, a domáhala sa vstupu do tej budovy (neoznačenej orientačným číslom), z ktorej vyšiel obžalovaný. Iná situácia by z právneho hľadiska nastala, ak by sa jednalo o objekt, ktorý by žiadnym spôsobom nebol spätý s povinnou spoločnosťou, napr. ak by exekútorka náhodne videla obžalovaného vychádzať z budovy napr. základnej školy na opačnom konci mesta. Vtedy by legitimita nariadeného úkonu exekučného konania nebola daná, avšak v prejednávanom prípade mala exekútorka všetky logické dôvody považovať budovu, v ktorej sa v danom čase obžalovaný nachádzal, za miesto, kde sa môže nachádzať majetok povinného, ktorý bola povinná zistiť a spísať. Na tomto závere by nič nezmenila ani ohliadka miesta činu či vyžiadanie exekútorského spisu, pretože skutočnosti z takýchto dôkazov zistiteľné boli preukázané už vykonanými dôkazmi, pričom potrebné listiny z exekútorského spisu sú súčasťou vyšetrovacieho spisu a na hlavnom pojednávaní boli podľa § 269 Trestného poriadku prečítané. Nepochybil súd prvého stupňa, keď návrhy obhajoby na vykonanie uvedených dôkazov podľa § 272 ods. 3 Trestného poriadku odmietol. K ďalším odvolacím námietkam, ktoré nie sú pokryté vyššie rozvedenými úvahami, odvolací súd uvádza, že skutok bol v obžalobe a v napadnutom rozsudku formulovaný tak, že je z neho zrejmé konanie, miesto, čas a ďalšie okolnosti, a preto nie je zameniteľný s iným skutkom, na čom nič nemení ani prípadné nepresné označenie oprávneného z exekúcie. Neexistuje žiadny rozumný dôvod, prečo by mal odvolací súd žiadať ústredný orgán štátnej správy alebo iný orgán verejnej správy o výklad zákona, v tomto prípade Exekučného poriadku, keď je úlohou práve všeobecných súdov v konkrétnych veciach vykladať právo a poskytovať k svojim záverom vecnú argumentáciu. Ak by aj obhajoba sama poskytla odvolaciemu súdu výklad Exekučného poriadku iným subjektom, čo však neučinila, nebol by takýto výklad pre súd záväzný, vznikla by len jeho povinnosť s argumentáciou sa vysporiadať. Navyše obhajoba nekonkretizovala, v čom podľa nej odvolací súd nesprávne vykladal daný právny predpis. Odvolací súd teda k otázke viny obžalovaného uzatvára, že nezistil žiadne dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku v tejto časti, pretože výrok o vine zodpovedá vykonanému dokazovaniu a je v súlade so zákonom. Ani pri preskúmaní výroku o treste nezistil žiadne vážne pochybenia, ale len pochybenia formálneho charakteru, a tiež absenciu úvah odôvodňujúcich zvolený druh trestu a jeho výmeru. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd po zohľadnení okolností prípadu, osoby obžalovaného a ďalších zákonných kritérií pre ukladanie trestov dospel k totožnému záveru o uloženom treste ako súd prvého stupňa, po doplnení chýbajúceho odôvodnenia odvolacím súdom uvedené nedostatky nemali vplyv na správnosť výroku o treste. Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Súd prvého stupňa pri ukladaní trestu rešpektoval účel trestu uvedený v § 34 ods. 1 Trestného zákona, a jeho druh a výmeru určil v súlade s hľadiskami vyjadrenými v § 34 ods. 4 Trestného zákona. Hoci súd prvého stupňa nepremietol do výroku svoju povinnosť zisťovať a zohľadniť poľahčujúce a priťažujúce okolnosti v zmysle § 38 ods. 2 Trestného zákona, uložený peňažný trest zohľadňuje správny záver súdu prvého stupňa, že žiadne poľahčujúce ani priťažujúce okolnosti u obžalovaného nie sú dané, a teda ich pomer je 0:0. Vzhľadom na odstup času 9 rokov od skutku a tiež jeho povahu spočívajúcu v neprimeranej reakcii na kontakt so súdnym exekútorom, ktorej dôsledkom bolo zmarenie vykonania súpisu hnuteľných vecí, osobu obžalovaného, na ktorého sa hľadí, akoby nebol odsúdený, a jeho pohnútku, ktorou evidentne bola snaha odradiť exekútorku od vykonávania úkonov exekučného konania, odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že uloženie peňažného trestu vo výmere 800 € zodpovedá zákonným kritériám podľa § 34 ods. 1 a ods. 4 Trestného zákona. Takto uložený trest splní svoj výchovný účel a zabezpečí spravodlivé a zákonné potrestanie páchateľa. Pre prípad, že by obžalovaný I. E. úmyselne zmaril výkon uloženého peňažného trestu, súd prvého stupňa podľa § 57 ods. 3 (omylom je v napadnutom rozsudku i jeho písomnom vyhotovení uvedený § 56 ods. 3) Trestného zákona ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 mesiace, čo je v súlade so zákonom. Nakoľko odvolací súd nezistil žiadne také vady napadnutého rozsudku, pre ktoré by bol povinný a oprávnený napadnutý rozsudok zrušiť, odvolanie obžalovaného podľa § 319 Trestného poriadku zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.