Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/1/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1614204445 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1614204445.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: Obec Marianka, so sídlom Školská 32, Marianka, IČO: 00 304 930, zastúpeného: Advokátska kancelária JURIKA & KELTOŠ, s. r. o., so sídlom Mickiewiczova 2, Bratislava, proti žalovanému: Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdková 36, Bratislava, IČO: 17 335 345, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 19. decembra 2017, č. k. 6C/213/2014-138, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, že je vlastníkom spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 3/14 k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v F.. Ú.. H., B. na Z. Č.. XXX Okresného Ú. H., F. S., C. J.. K.. ". Č.. XXX/X - S. J. S. Y.H. XXXX H. C. J.. K.. ". Č.. XXX/ X - S. J. o výmere 1320 m2, a žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 100%. Vychádzal zo zistenia, že Okresný národný výbor Bratislava - vidiek, finančný odbor, Nám. SNP č. 28, Bratislava vydal dňa 11.2.1980 deklaratórne rozhodnutie o opustenom majetku č. j. O.. X/XXX/XX-O., ktorým rozhodol, že nehnuteľnosti zapísané v pozemkovej knihe vl. č. XXX, F.. Ú.B.. H., J.. Č.. XXX/X C. XXX/X v evidencii nehnuteľnosti na meno C. J. v 1/14 - ine, sa považujú za vec - majetok opustený a ako taký pripadá do vlastníctva čsl. štátu v správe MNV Marianka v podiele 1/14. Ako dôvod bolo v rozhodnutí uvedené, že vlastník uvedený v pozemkovej knihe od roku 1968 je v obci Marianka neznámy podľa prehlásenia MNV a jeho nehnuteľnosť je v užívaní MNV Marianka od roku 1956 a od toho času sa nikto neprihlásil ako oprávnený majiteľ nehnuteľnosti. Predmetná nehnuteľnosť je opusteným majetkom podľa § 453 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Rovnako dňa 4.4.1980 vydal deklaratórne rozhodnutie o opustenom majetku č. j. Fin. X/XXXX/XX-O., ktorým rozhodol, že nehnuteľnosti zapísané v pozemkovej knihe vl.č. XXX, F.. Ú.. H., J.. Č.. XXX/X C. XXX/X v evidencii nehnuteľnosti na meno Y. J. v 1/14 - ine, V. J. v 1/14 - ine a E. J. v 1/14- ine, sa považujú za vec - majetok opustený a ako taký pripadá do vlastníctva čsl. štátu v správe MNV Marianka v podiele 1/14. Ako dôvod bolo v rozhodnutí uvedené, že vlastník uvedený v pozemnoknižnom výpise od roku 1945 a jeho nehnuteľnosť je v užívaní MNV Marianka od roku 1945 a od toho času sa nikto neprihlásil ako oprávnený majiteľ nehnuteľnosti. Predmetná nehnuteľnosť je podľa § 453 ods. 2 opusteným majetkom. Z výpisu z LV č. XXX Okresného úradu Malacky, katastrálneho úradu, zistil, že žalobca je vlastníkom nehnuteľností v kat. úz. H. - parcely registra "E" č. XXX/X - orná pôda o výmere 1320 m2 v podiele 9/14 a parc. reg. "E" č. XXX/X - orná pôda o výmere 1302 m2 v podiele 9/14. Ako spoluvlastníci predmetných parciel sú ďalej vedení Y. J. v podiele 1/14 (SPF) s titulom nadobudnutia 106/ROEP-3/2000, V. J. v podiele 1/14 (SPF) s titulom nadobudnutia 106/ROEP-3/2000, C. J. st. v podiele 1/14 (SPF) s titulom nadobudnutia 106/ ROEP-3/2000, Ž. O., X.. XX.XX.XXXX, bytom J. X, Bratislava, v podiele 1/14 s titulom nadobudnutia 106/ROEP-3/2000 a Š. J., X.. XX.XX.XXXX v podiele 1/14 (SPF) s titulom nadobudnutia D 492/77, vz 38/77 a 106/ROEP-3/2000. Obec Marianka na liste vlastníctva uvedený titul nadobudnutia rozsudok Okresného súdu Malacky 4C 491/2009 - 113, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 02.06.2012 na podiel 1/14 a rozsudok Okresného súdu v Malackách 5C 454/2009 - 46, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27.05.2011 na podiel 8/14. Zo znaleckého posudku k zamerania skutkového stavu užívania areálu športového ihriska (J.. Č.. XXX/X + XXX/XX) a vypracovania návrhu na majetkoprávne usporiadanie, ktorý vyhotovil Ing. Mikuláš Grand, znalec z odboru geodézie a kartografie, zistil, že areál futbalového ihriska sa nachádza na dnešných parcelách "EN" č. XXX/XX C. Č..XXX/X. Tieto zodpovedajú bývalým pozemnoknižných "PK" parcelám č, XXX/X C. XXX/X C. XXX/XX. Na predmetné parcely nie sú založené listy vlastníctva a nie sú majetkoprávne usporiadané. Ako užívateľ oboch parciel je vedený čsl. štát - MNV Marianka na evidenčnom liste č. XXX. V roku 1975 MNV Marianka dala za účelom majetkoprávneho usporiadania vyhotoviť geometrický plán. Podľa neho začalo MNV Marianka jednať a boli uzavreté kúpne zmluvy s bývalými pozemnoknižnými vlastníkmi "PK" parc. č. XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X. XXX/X C. XXX/XX (zmluvy vlastní MNV Marianka). Majetkoprávne nebola usporiadaná parc. č. XXX/X. Znalec konštatoval, že je potrebné uzavrieť kúpnu zmluvu s vlastníkmi parc. č. XXX/ X a všetky kúpne zmluvy predložiť na zápis do "EN" stredisku geodézie. Znalec vytvoril nové parc. č. č. XXX/X, Č.. XXX/XX C. Č.. XXX/XX, ktoré mali tvoriť skutočnú hranicu športového ihriska tak, ako ho MNV Marianka užívala. Podľa "PK" vl. č. 273 boli od roku 1910 vlastníkmi parc. č. XXX/X C. J.. Č.. XXX/ X E. J. v podiele 1 a manželka C. J., K.. B., v podiele 1. Dňa 20.02.1921 bolo do vložky zapísané na podiel 1 E. J. na základe kúpnej zmluvy zapísané vlastníctvo D. J. - 1/14, E. J. - 1/14, Y. J. - 1/14, V. J. - 1/14, C. J. - 1/14, U. J. - 1/14 a Ž. J. - 1/14. Po právnej stránke vec posúdil podľa § 123, § 124, § 130, § 134 ods.1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 16 ods. 1 písm. b), ods.2, § 17 ods.1, zák. č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom, § 34 ods. 3, ods. 14 zák. č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách a § 453 ods. 2 Obč. zákonníka č. 40/1964 Zb. účinného do 31.12.1991. Konštatoval, že o určovaciu žalobu v zmysle § 137 písm. c) C.s.p. ide vtedy, ak žalobca v žalobnom petite požaduje, aby bolo určené buď, že tu právo je alebo nie je. Predpoklad takejto žaloby po procesnej stránke spočíva v tom, že účastníci majú vecnú legitimáciu a že na požadovanom určení je naliehavý právny záujem, pričom tieto nemožno zamieňať. Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právo je alebo nie je, má ten, kto je účastný právneho vzťahu alebo práva, o ktorom v konaní ide alebo ktorého právnej sféry sa sporný právny vzťah alebo sporné právo týka. Naproti tomu naliehavý právny záujem na požadovanom určení vyjadruje spôsob právnej ochrany, ktorá sa má dostať súdnym rozhodnutím tomu, kto má v konaní o určovacej žalobe aktívnu vecnú legitimáciu, a to voči tomu, kto je k požadovanému určeniu pasívne vecne legitimovaný. Ak sa žalobca domáha určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti, pri ktorej je v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník niekto iný, má vo vzťahu k tejto osobe naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva je podkladom pre vykonanie zmeny v katastri nehnuteľností, žaloba o určenie vlastníckeho práva musí smerovať proti všetkým, ktorí sú ako vlastníci nehnuteľností zapísaní v katastri nehnuteľností. Keďže v zmysle § 228 ods. 2 C.s.p. rozsudok o určení vlastníckeho práva je záväzný len pre účastníkov konania, môže byť podkladom pre vykonanie zmeny v zápise vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, len ak účastníkmi konania boli všetky osoby aktuálne zapísané v katastri nehnuteľností ako vlastníci. V preskúmavanej veci výsledkami vykonaného dokazovania nebolo preukázané a žalobca ani netvrdil, že Slovenský pozemkový fond, ktorého označil za žalovaného v tomto konaní, je vlastníkom nehnuteľností, ktorých určenia vlastníctva sa v tomto konaní domáha. Jeho pasívnu vecnú legitimáciu v konaní vyvodzoval len z právnej úpravy obsiahnutej v zák. č. 330/1991 Zb. a zák. č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom majúc za to, že pokiaľ Slovenský pozemkový fond spravuje a nakladá s majetkom nezistených vlastníkov a týchto aj v konaniach pred súdmi a orgánmi verejnej správy zastupuje, kde vystupuje vo vlastnom mene. V konaní mal preukázané, že žalovaný nie je vlastníkom žiadneho podielu na nehnuteľnostiach a to parc. reg. "E" č. XXX/X a parc. reg. "E" č. XXX/X Y. F.. Ú.. H.. Popri žalobcovi sú spoluvlastníkmi sporných pozemkov v podiel po 1/14- ine C. J., Y.É. J. C. V. J. ako neznámi vlastníci a ako správca k týmto vlastníkom je na LV č. XXX zapísaný žalovaný. V prípade, že sú vlastníkom nehnuteľností neznámi vlastníci, žalovaný týchto vlastníkov len zastupuje a nemá oprávnenie pri konkrétnych nehnuteľnostiach konať vo vlastnom mene o žalobe o určenie vlastníctva. V prípade, že by súd vyhovel žalobe žalobcu petit rozhodnutia by bol nevykonateľný, keďže žalovaný by nemohol byť zapísaný do listu vlastníctva č. XXX, kde sú uvádzaní ako vlastníci fyzické osoby. Vzhľadom na uvedené uzavrel, že v danej veci mali byť ako žalovaní označení neznámi vlastníci C. J., Y. J. C. V. J. v zastúpení Slovenskou republikou - Slovenským pozemkovým fondom. Z týchto dôvodov žalobu žalobcu zamietol z dôvodu, že na strane žalovaného nie je daná pasívna vecná legitimácia v spore. Ďalej dospel k záveru, že žalobca nepreukázal v konaní naliehavý právny záujem na požadovanom určení. S ohľadom na to, že žaloba podľa § 137 písm. c) C.s.p. má mať predovšetkým preventívny charakter a je opodstatnená v prípade, ak odstraňuje neistotu v právnych vzťahoch účastníkov konania, konštatoval, že žalobca podal žalobu po viac ako 30 rokoch od vydania sporných "rozhodnutí o opustenom majetku" z roku 1980 a tvrdené vlastnícke právo si žalobca neuplatnil ani v konaní ROEP, ktoré bolo ukončené v roku 2000. Podľa judikatúry a rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky a Českej republiky sa za nedostatok naliehavého právneho záujmu považuje dlhodobá nečinnosť domnelého vlastníka, počas ktorej sa svojho vlastníckeho práva dostupnými právnymi prostriedkami nedomáhal. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR 4Cdo 130/2007 podľa ktorého "aj keď v prípadoch žalôb o určenie vlastníckeho práva sa naliehavý právny záujem spravidla odôvodňuje potrebou získať rozhodnutie súdu ako podklad pre zápis vlastníctva do katastra nehnuteľností, nemožno (vzhľadom na účel určovacej žaloby) bez ďalšieho len z tohto faktu vyvodzovať naliehavý právny záujem žalobcu. To platí práve tam, kde právne vzťahy žalobcu k veci boli s istými následkami dotknuté dávno v minulosti, a nie dnes, a nestali sa neistými teraz, ale práve prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva je uvádzané do neistoty právo súčasných vlastníkov veci. Určovacia žaloba tu nie je nástrojom prevencie a nemieri k nastoleniu právnej istoty na strane žalobcu, ale k jej narušeniu na strane terajšieho vlastníka veci. Je preto potrebné rozlišovať medzi ochranou vlastníckeho práva v situáciách jeho bezprostredného a aktuálneho ohrozenia..." poukázal tiež na záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu ČR 3lCdo 154/2006, a na rozhodnutie NS SR č. 5 Cdo 31/2011. Ohľadne sporných pozemkov boli naposledy vykonané zápisy vlastníckeho práva v pozemkovej knihe v prospech rodiny J. v roku 1921, t. j. pred uzavretím pozemkovej knihy a následne neboli zapísané ani v evidencii nehnuteľností, vedenej na správe geodézie od 01.04.1964 do 31.12.1992, ani v katastri nehnuteľností, vedenom od 01.01.1993. Z toho dôvodu boli predmetom konania o registri obnovenej evidencie pozemkov (ROEP), ktoré prebieha vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré nie sú vôbec alebo nie sú v celosti (v celom podiele) vlastnícky usporiadané. Konanie ROEP bolo právoplatne ukončené rozhodnutím č. 106/ROEP-3/2000 zo dňa 29.06.2000 a do katastra nehnuteľností boli k sporným pozemkom na list vlastníctva č. XXX zapísaní pôvodní vlastníci, predtým evidovaní v pozemkovej knihe v PKV č. XXX. Rozhodnutie správneho orgánu je verejnou listinou, ktoré vychádzalo zo zápisov vlastníctva podľa stavu v pozemkovej knihe, avšak ak by bola v konaní ROEP preukázaná existencia iných verejných listín, svedčiacich v prospech vlastníckeho práva iných subjektov, pôvodní vlastníci sporných pozemkov by do katastra nehnuteľností ako vlastníci zapísaní neboli. Žalobca bol nesporne účastníkom správneho konania ROEP v zmysle zákona č. 180/1995 Z.z., v ktorom mal možnosť domáhať zápisu vlastníckeho práva vo svoj prospech, keďže mal rozhodnutia z roku 1980, o ktoré v súčasnosti opiera žalobný návrh. Zapísaním vlastníctva v prospech neznámych vlastníkov na základe ROEB došlo k anulovaniu predmetných rozhodnutí. Konštatoval, že samotné rozhodnutia nemali oporu v zákone o dočasnej správe národného majetku, keďže možnosť vydávania takýchto rozhodnutí národnými výbormi zákon nepripúšťal. Okrem toho tieto rozhodnutia boli nulitné aj z hľadiska konštatovania opustenia majetku zo strany spoluvlastníkov Y., V. C. C. J.. Uviedol, že podľa komentára k § 453 ods. 2 Občianskeho zákonníka č. 40/12964 Zb. účinného do 31.12.1991 už v tej dobe platilo, že k opusteniu veci je potrebný voľný moment a jeho vonkajší prejav, z ktorého možno dôvodiť opustenie veci - vzdanie sa vlastníckeho práva. Opustenie veci je teda jednostranným právnym úkonom, ktorý musí mať tiež náležitosti stanovené zákonom pre platnosť právneho úkonu. Tento úkon možno vykonať akoukoľvek formou teda i konkludentne. Podľa aktuálnej judikatúry právny úkon opustenia veci musí byť urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne. Opustenie veci jej vlastníkom teda nepochybne zahrňuje vôľovú stránku tohto právneho úkonu a musí preto napĺňať vôľu vzdať sa vlastníctva veci a jej fyzické opustenie (rozhodnutie NS SR č. 3Mdo/5/2013, 4Cdo 48/2008.) Z prejavu vôle musí byť bez akýchkoľvek pochybností vyplývať, že vlastník sa vzdáva vlastníctva k určitej veci. Dôkazné bremeno zaťažuje v konaní tú stranu sporu, ktorá tvrdí, že nadobudla vlastníctvo k veci. V prípade, že vzniknú pochybnosti o tom, či došlo k opusteniu veci, treba vychádzať z predpokladu zachovania veci (rozhodnutia NS SR 6Cdo 7902/2015). Žalobca tvrdil, že sporné pozemky nadobudol v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, a to titulu vydržania v zmysle § 134 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že žalobcu nemožno považovať za oprávneného držiteľa sporných pozemkov, keďže jeho držbu nemožno považovať za držbu dobromyseľnú z dôvodu, že ani žalobca, a ani štát nebol nikdy evidovaný v pozemkovej knihe, v evidencii nehnuteľností, resp. v katastri nehnuteľností ako vlastník sporných pozemkov (chýba domnelý titul nadobudnutia vlastníctva), právny predchodca žalobcu sa v 80-tych rokoch pred vybudovaním športového areálu na sporných pozemkoch snažil usporiadať vlastníctvo k ním na základe ich výkupu od pôvodných vlastníkov evidovaných v pozemkovej knihe, pričom kúpne zmluvy uzavrel s pôvodnými vlastníkmi, resp. s ich právnymi nástupcami vo vzťahu k podielu 1/14 a vo vzťahu k podielu 8/14 a ostatné spoluvlastnícke podiely k sporným pozemkom sa právny predchodca žalobcu snažil majetkovo- právne usporiadať deklaratórnymi rozhodnutiami o opustenom majetku, vydanými Okresným národným výborom Bratislava-vidiek. Podľa komentára k Občianskemu zákonníku (Fekete I., Občiansky zákonník Veľký komentár, Bratislava: Eurokódex 2011, str. 746) posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí, teda že je jej vlastníkom, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá viera musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu od každého subjektu práva vyžadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti o existencii svojho práva. Aj keď je držiteľ subjektívne presvedčený o svojom práve, nebude so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, pokiaľ mu sú, alebo musia byť známe skutočnosti, z ktorých pri zachovaní obvyklej opatrnosti musel poznať, že nie je subjektom práva, o ktorého vydržanie ide. Dobrá viera zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli u neho vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec podľa práva patrí. S poukazom na uvedené žalobca vedel, že vlastnícke právo k sporným pozemkom nebolo nikdy zapísané vo vlastníctve štátu, pričom o tejto skutočnosti sa musel žalobca dozvedieť najneskôr v okamihu zápisu rozhodnutia č. 106/ROEP-3/2000 zo dňa 29.06.2000 do katastra nehnuteľností. Ak by žalobca tvrdil, že nemal vedomosť o zápise vlastníckeho práva v prospech iných subjektov (čo však ani netvrdí), išlo by o neospravedlniteľný právny omyl s poukazom na to, že pri zachovaní obvyklej miery opatrnosti žalobca mal a mohol vedieť, že sporné pozemky, ku ktorým majú v katastri nehnuteľností evidované vlastnícke právo iné subjekty, mu nepatria. Vyplýva to aj zo skutočností, že právny predchodca žalobcu nadobudol vlastnícke právo k sporným pozemkom vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 9/14 titulom kúpy, t.j. uzavretím kúpnych zmlúv z pôvodnými vlastníkmi. Táto okolnosť rozhodujúcim spôsobom spochybňuje argumentáciu žalobcu o nadobudnutí podielu vo veľkosti 3/14 k rovnakým sporným pozemkom na základe zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, resp. z titulu vydržania. V danom prípade je nevyhnutné ustáliť, že športový areál bol zriadený na sporných pozemkoch, ktoré pred začatím výstavby neboli zo strany právneho predchodcu žalobcu v celom rozsahu majetkovo-právne usporiadané, čo však v minulom nedemokratickom režime nebol výnimočný jav. Nebolo by však v súlade so zákonom, aby v súčasnej dobe žalobca dosiahol vo zvyšnej neusporiadanej časti vlastníctva určenie vlastníckeho práva súdom na základe jednoznačne simulovaného nadobúdacieho titulu. Zákonným spôsobom môže žalobca zvyšné spoluvlastnícke podiely k sporným pozemkom nadobudnúť kúpou od žalovaného, t.j. rovnakým spôsobom, akým nadobudol väčšinový spoluvlastnícky podiel jeho právny predchodca. Na základe uvedeného žalobu zamietol v celom rozsahu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, ako aj z dôvodu nepreukázania právneho titulu pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodov, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku pasívnej legitimácie žalovaného, čím zmaril jeho právo na spravodlivé prejednanie sporu. Poukázala na § 16 ods. 1 zákona č. 185/1995 Z.z., z ktorého vyplýva, že žalovaný pri nakladaní s pozemkami vystupuje vo vlastnom mene aj pred súdmi. Opakovane zdôraznil, že žalovaný priamo zo zákona vystupuje v prípade pozemkov neznámych vlastníkov pred súdmi vo vlastnom mene, a preto v danom prípade je jediným pasívne legitimovaným subjektom. V prípade, ak by žaloval neznámych vlastníkov, súd by takéto podanie bol povinný odmietnuť ako neúplné s poukazom na § 133 C. s.p. Namietal, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru o nedostatku jeho naliehavého právneho záujmu domáhať sa určenia vlastníckeho práva za situácie, keď v katastri nehnuteľností je zapísaný ako vlastník niekto iný. Záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní naliehavého právneho záujmu tak predstavuje hrubý zásah do ústavou garantovanej nepremlčateľnosti vlastníckeho práva. Takýmto prístupom prvoinštančného súdu bol naliehavý právny záujem povýšený nad nepremlčateľnosť vlastníckeho práva, čím bola nepremlčateľnosť vlastníckeho práva negovaná súdom vytvorenou dostatočne dlhou dobou, po uplynutí ktorej by sa vlastníckeho práva nebolo možné domáhať pre absenciu naliehavého právneho záujmu. Poznamenal, že judikatúra, na ktorú prvoinštančný súd poukázal, bola účelovo vytrhnutá z kontextu a nebolo ju možné aplikovať na prejednávaný spor vzhľadom na riešenie absolútne odlišnej právnej situácie. Vytýkal súdu prvej inštancie, že nezohľadnil tú skutočnosť, že počas plynutia vydržacej doby neboli zápisy vlastníckeho práva v PKV, resp. v katastri nehnuteľností, konštitutívne, ale mali len deklaratórny charakter. Naďalej zotrval na všetkých svojich tvrdeniach a dôkazoch preukazujúcich nadobudnutie vlastníckeho práva či už na základe rozhodnutí o opustení vecí alebo vydržaním. Je nesporné, že pozemky boli niekoľko desaťročí užívané ako futbalové ihrisko a toto nikdy nebolo spochybňované žiadnym zo subjektov. Pozemky dlhodobo fakticky užíval v dobrej viere práve s ohľadom na predložené rozhodnutia o opustení veci. V tomto smere poukázal na dôkaz vykonaný svedeckou výpoveďou Y. F.. Namietal, že by bolo vydržanie simulovaným nadobúdacím titulom, pretože takýto záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. V odvolacej replike zotrval na dôvodoch svojho odvolania. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie, pre ktoré žalobu zamietol a pridržiava sa svojej argumentácie obsiahnutej v písomných vyjadreniach a prednesoch na pojednávaniach. V uviedol, že § 17 zákona č. 185/1995 Z.z., na ktorý vo vzťahu k námietke nedostatku pasívnej legitimácií žalobca vo svojom odvolaní poukazoval, je potrebné aplikovať len vo vzťahu k administratívnemu konaniu ROEP upravenému zákonom č. 180/1995 Z.z. V danom prípade považoval za relevantnú úpravu uvedenú v § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Z.z., z ktorého vyplýva, že nemôže zastupovať a konať vo vlastnom mene za neznámych, resp. nezistených vlastníkov pred súdom v konaní o určenie vlastníckeho práva. Na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú súdnu prax. Stotožnil sa aj so záverom súdu prvej inštancie o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu, ktorý len formálne tvrdil naliehavý právny záujem a v konaní ho nepreukázal. Zdôraznil, že žalobca podal určovaciu žalobu až v roku 2014, teda po vyše 30 rokoch od vydania rozhodnutí o opustenom majetku z roku 1980, svoje vlastnícke právo neobhajovala ani v konaní ROEP, ktoré bolo ukončené v roku 2000. Takéto správanie žalobcu možno považovať za nedbalosť, ktorá je dôvodom na záver o nedostatku naliehavého právneho záujmu. Poukázal aj na právne závery vyslovené v nálezoch Ústavného súdu SR o tom, že v prípade kolízie vlastníckych práv sa má uprednostniť princíp vyššej ochrany dobrej viery vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľností ako nedbalého vlastníka. Zdôraznil, že uplynutie značného časového obdobia, počas ktorého sa domnelý vlastník svojho vlastníctva nedomáhal dostupnými právnymi prostriedkami, nesvedčí o bezprostrednom ohrození jeho práva ani o odstraňovaní stavu neistoty prostredníctvom určovacej žaloby. Opakovane zdôraznil, že žalobca môže nadobudnúť zákonným spôsobom zvyšné spoluvlastnícke podiely k predmetným nehnuteľnostiam kúpou od neho, teda rovnakým spôsobom, akým nadobudol väčšinový spoluvlastnícky podiel štát a usporiadať vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam mimosúdnou cestou. Táto skutočnosť; rovnako ako dlhodobá nečinnosť žalobcu; oslabuje priznanie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. K otázke vydržania vlastníckeho práva žalobcom poukázal na to, že faktické užívanie nemôže zároveň preukazovať jeho dobrú vieru ako základný predpoklad inštitútu vydržania. Zdôraznil, že ihrisko bolo zriadené bez majetkovoprávneho usporiadania spoluvlastníckych podielov, ktoré patrili tzv. neznámym vlastníkom. Štát nadobudol vlastnícke právo k predmetným pozemkom vo veľkosti spoluvlastníckeho oddielu 9/14 titulom kúpy, táto okolnosť tak rozhodujúcim spôsobom spochybňuje argumentáciu žalobcu o nadobudnutí podielu vo veľkosti 4/14 k rovnakým pozemkom vydržaním a tiež nesvedčí o jeho dobromyseľnosti. Poukázal v tomto smere na judikatúru Najvyššieho súdu SR z roku 2001 až 2005 riešiacu problematiku určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti medzi obcou a štátom. V tomto smere uviedol, že na prechod vlastníckeho práva zo štátu na obec podľa § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obci bolo potrebné zo strany národného výboru preukázanie trvalej správy k nehnuteľnostiam. V nadväznosti na uvedené poukázal na to, že rozhodnutia Okresného národného výboru Bratislava - vidiek o tom, že majetok v nich uvedený je opustený a pripadá do vlastníctva štátu v správe MNV Mariánka, boli vydané na základe vyhlášky č. 86/1977 Zb. o dočasnej správe národného majetku, podľa ktorej sa zriaďovala správa národného majetku, ktorá mala charakter dočasnej správy, ktorá nezakladala zároveň právo hospodárenia národného výboru k prideleným nehnuteľnostiam. Z uvedeného dôvodu sa predmetné nehnuteľnosti nemohli stať vlastníctvom obce podľa § 2 ods. 1 zákona o majetku obcí, keďže k rozhodnému dňu 24. 11. 1991 štát nehnuteľnosti nevlastnil a k nadobudnutiu do vlastníctva vydržaním mohlo dôjsť najskôr k 1.1.1992. Argumentoval, že žalobca nevykonával oprávnenú dobromyseľnú držbu počas celej vydržacej doby. V prípade, ak by domnelým nadobúdacím titulom boli nulitné rozhodnutia o opustenie majetku, ktoré vydal Okresný národný výbor ako zástupca štátu, vydržacia doba by uplynula najskôr ku dňu 1. 1. 1992, kedy bolo účinnosťou novely Občianskeho zákonníka umožnené vydržania právnickej osobe, a teda k rozhodujúcemu dátumu mohla uplynúť vydržacia doba pre štát, avšak v žiadnom prípade nie pre obec. Dodal, že absencia domnelého nadobúdacieho titulu je prekážkou na odvodenia vlastníckeho práva žalobcu zo Zákona o majetku obcí, ako aj z titulu vydržania. Záverom dodal, že žalobcovi preto nie je možné priznať vlastníctvo ani s prihliadnutím na aplikáciu Zákona o majetku obcí, ani z titulu vydržania, pre nesplnenie kumulatívnych zákonných podmienok vydržania. S poukazom na preukázaný nedostatok vecnej pasívnej legitimácie, naliehavého právneho záujmu, ako aj nedostatok podmienok vydržania vlastníckeho práva, navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Aj v podanej duplike zotrval na tejto svojej argumentácii. 4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 5. V preskúmavanej veci venoval súd prvej inštancie všetkým (čiastkovým) otázkam relevantným pre posúdenie dôvodnosti žaloby; ktorou sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva; náležitú pozornosť z hľadiska všetkých riadne a včas uplatnených relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval existenciu vlastníckeho práva, a prostriedkov procesnej obrany, ktorými žalovaný popieral žalobcom uplatňované právo, zistený skutkový stav majúci oporu vo vykonanom dokazovaní správne právne posúdil, keď na vec aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia a dôvody zamietnutia žaloby vzhľadom na nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného ako i nepreukázanie zákonných predpokladov nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcom, dôkladne vysvetlil s poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené na základe výsledkov vykonaného dokazovania, a tiež s poukazom na prijaté právne závery, uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej, tak aj po právnej stránke, a vysporiadal so všetkými podstatnými skutkovými tvrdeniami a právnymi argumentmi sporových strán. Obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý; z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov; spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie a v odvolacom konaní neboli žalobcom uplatnené žiadne nové prostriedky procesného útoku (rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy), ktoré by mohli mať za následok zmenu skutkového stavu a spochybniť tak správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. 6. Určovacia žaloba je spravidla vždy prípustná v prípade právnych vzťahov k nehnuteľnostiam z dôvodu, že rozsudok vyhovujúci žalobe je spôsobilým podkladom pre uskutočnenie zmeny zápisu vlastníckych práv v katastri nehnuteľností, kedy je určovacia žaloba nevyhnutne potrebná pre zosúladenie skutočného právneho stavu so stavom evidovaným v katastri nehnuteľnosti. Vecnú legitimáciu v konaní o určenie má ten, kto je účastníkom právneho vzťahu alebo práva, o ktorom v konaní ide, alebo koho právneho postavenia sa sporný právny vzťah alebo právo týka. V konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, sú nositeľmi práv a povinností, o ktorých v konaní ide, ten, kto tvrdí, že je vlastníkom nehnuteľnosti odlišným od osoby zapísanej v katastri nehnuteľností, a ten, kto je ako vlastník nehnuteľnosti evidovaný v katastri nehnuteľností. Výrok rozsudku aj v konaní o určovacej žalobe musí zodpovedať právnemu vzťahu či právu v prítomnosti, teda v čase vyhlásenia rozsudku. 7. Odvolací súd nepovažoval za správny (čiastkový) záver súdu prvej inštancie, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva, a že z tohto dôvodu je žalobu potrebné ako procesne neprípustnú zamietnuť. V danom prípade správne súd prvej inštancie postupoval, keď v prvom rade zisťoval naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení vlastníckeho práva, ktorý ako predpoklad vecného prejedania žaloby vyplýva z § 137 písm. c) C.s.p. a správne konštatoval, že ak sa žalobca domáha určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti, pri ktorej je v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník niekto iný, má vo vzťahu k tejto osobe naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva je podkladom pre vykonanie zmeny v katastri nehnuteľností, a že žaloba o určenie vlastníckeho práva musí nevyhnutne smerovať proti všetkým, ktorí sú ako vlastníci nehnuteľností zapísaní v katastri nehnuteľností, a že rozsudok o určení vlastníckeho práva potom môže byť podkladom pre vykonanie zmeny v zápise vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, len ak účastníkmi konania boli všetky osoby aktuálne zapísané v katastri nehnuteľností ako vlastníci. 8. V danej veci nejde o taký prípad, že by právne vzťahy žalobcu k sporným pozemkom boli dotknuté dávno v minulosti a že by tak prostredníctvom určovacej žaloby boli do neistoty uvádzané práva súčasných vlastníkov veci. Žalobca určovacou žalobou v tomto prípade chcel dosiahnuť zosúladenie dlhotrvajúceho faktického stavu so stavom právnym bez toho, aby tým primárne sledoval narušenie práv aktuálneho vlastníka veci. Odvolací súd preto nepovažoval za aplikovateľné v danej veci závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 130/2007 a stotožnil sa so žalobcom, že v danom prípade neobstojí záver súdu prvej inštancie o nedostatku jeho naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva s odôvodnením, že uplynulo 30 rokov od vydania rozhodnutí o opustení majetku a ROEP bol ukončený v roku 2000. Takýto záver by vo svojich dôsledkoch predstavoval neprípustný zásah do ústavou garantovanej ochrany vlastníckeho práva a s tým spojenej nepremlčateľnosti. 9. Odvolací súd sa však stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že pokiaľ sú v katastri nehnuteľností zapísaní ako spoluvlastníci sporných spoluvlastníckych podielov fyzické osoby C. J., Y. J. C. V. J. ako neznámi vlastníci a ako správca je zapísaný žalovaný, nemá žalovaný; ktorý týchto neznámych vlastníkov len zastupuje a nemá oprávnenie vystupovať vo vlastnom mene v konaní o žalobe o určenie vlastníctva; pasívnu vecnú legitimáciu v danej veci. Ako na to správne poukázal súd prvej inštancie, v danej veci mali byť ako žalovaní označení neznámi vlastníci C. J., Y. J. C. V. J. v zastúpení Slovenským pozemkovým fondom. Súd prvej inštancie tak žalobu správne zamietol z dôvodu, že na strane žalovaného nie je daná pasívna vecná legitimácia v spore. 10. Pri riešení tejto otázky odvolací súd vychádzal zo záverov uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Cdo 31/2018 zo dňa 15.04.2019, v ktorom; nadväzujúc na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo 11/2016; konštatoval, že hoci spôsobilosť "neznámeho", resp. "nezisteného" vlastníka byť účastníkom konania je aj pri jeho označení (druhovým pomenovaním) ako: "neznámy (nezistený) právny nástupca ostatného pozemkovoknižného vlastníka menom ..., zast. Slovenským pozemkovým fondom" prinajmenšom diskutabilná, keďže nie je preukázané, či vôbec nejaký právny nástupca pôvodného vlastníka existuje, t. j. či je ňou označená existujúca fyzická osoba, zákonodarca mu priznal právnu subjektivitu vytvorením osobitného subjektu "neznámeho", resp. "nezisteného vlastníka", ktorý je vybavený procesnoprávnou subjektivitou, a preto sa bolo potrebné prikloniť k potrebe žalobu prejednať vecne a meritórne rozhodnúť (bod 55). Potrebu zavedenia tohto inštitútu vyvodil najmä zo skutočnosti, že v evidencii vlastníctva nehnuteľností je zapísaných tisíce fyzických osôb, o ktorých možno s istotou tvrdiť, že už nežijú, resp. nie je známe a zistiteľné miesto ich trvalého pobytu, čo spôsobuje problémy pri nakladaní s takýmito nehnuteľnosťami. Zákonodarca preto vytvoril značne neštandardný subjekt "neznámeho", resp. "nezisteného" vlastníka, aby takýto subjekt, zo zákona zastúpený Slovenským pozemkovým fondom, mohol byť sporovou stranou v sporoch vyplývajúcich z vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Tento inštitút je opodstatnený predovšetkým vtedy, keď je v evidencii nehnuteľností zapísaný neznámy, resp. nezistený vlastník a je potrebné usporiadať vlastnícke vzťahy k predmetným nehnuteľnostiam (bod 56). Z uvedeného vyplýva, že neobstojí námietka žalobcu, že v prípade, ak by žaloval neznámych vlastníkov, súd by podanie ako neúplné odmietol na základe § 133 C.s.p., resp. že by konanie zastavil pre označenie právne neexistujúceho subjektu vzhľadom na to, že podľa § 7 Obč. zák. spôsobilosti mať práva a povinnosti vzniká narodením a zaniká smrťou . 11. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že § 17 zákona č. 180/1995 Z.z. sa vzťahuje na prípady zastupovania neznámych/nezistených vlastníkov v konaniach ROEP podľa zákona č. 180/1995 Z.z., v ktorých vystupuje žalovaný ako správca vo vlastnom mene. V danom prípade, keď je predmetom konania určenie vlastníckeho práva, je upravené postavenie žalovaného; ako zákonného zástupcu neznámych vlastníkov, ktorých vlastnícke právo je sporné; v ust. § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb., z ktorého však nevyplýva oprávnenie žalovaného vystupovať v týchto sporoch vo vlastnom mene. 12. V prejednávanej veci žalobca tvrdil, že nadobudol vlastnícke právo k sporným pozemkom dňom 24.11.1990, kedy na neho prešlo na základe zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (§ 2 ods. 1) vlastnícke právo zo štátu, ktorý ho nadobudol po tom, ako vlastnícke právo pôvodných vlastníkov k nim zaniklo opustením veci podľa § 453 ods. 2 Obč. zák. účinného do 31.12.1991. 13. Ako na to správne poukázal súd prvej inštancie, právomoc rozhodovať o tom, že určitý majetok sa stáva opusteným a že pripadá štátu, nevyplývala národnému výboru zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu. K opusteniu veci totiž v zmysle § 453 ods. 2 Obč. zák. v znení účinnom do 31.12.1991 dochádzalo ex lege, teda samotnou derelikciou. Zo strany ONV Bratislava - vidiek tak išlo len o deklaratórne rozhodnutia, v ktorých bolo konštatované splnenie podmienok pre zverenie národného majetku, ktorý pripadol ako opustená vec štátu, do dočasnej správy MNV Marianka (§ 1 ods. 1 písm. f/ vyhl. č. 86/1977 Zb.). 14. Opustené veci pripadajú do vlastníctva štátu v okamihu, keď ich vlastník opustil, teda samou derelikciou, ktorá však (ako každý právny orgán) musí mať všetky náležitosti predpísané zákonom pre platnosť právneho úkonu. V týchto prípadoch má teda štát postavenie vlastníka a môže sa proti každému, kto opustenú vec zadržuje, domáhať jej vydania vlastníckou žalobou (R 1/1979). Právo opustiť vec (ius derelinquendi) je súčasťou obsahu vlastníckeho práva, je spojené so stratou detencie veci a jeho podstatou je prejav vôle vlastníka (hoci aj konkludentný) nebyť naďalej vlastníkom veci. Samotné fyzické opustenie veci takýto následok nemôže vyvolať, ak nie je výrazom vôle zameranej na zánik vlastníckeho práva. Opustenie (derelikcia) veci je tak prejav vôle vzdať sa vlastníckeho práva a predpokladá animus et corpus - vôľu vzdať sa vlastníctva k veci a jej fyzické opustenie. Pri posudzovaní, či došlo k opusteniu veci, je relevantná len skutočná a slobodná vôľa vlastníka vec opustiť. 15. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že v danom prípade nemožno považovať za preukázané deklaratórnymi rozhodnutiami vydanými v 80-tych rokoch finančným odborom ONV Bratislava - vidiek o zverení opusteného (národného) majetku do dočasnej správy; ktoré tak neboli konštitutívne z hľadiska ustálenia opustenia majetku zo strany spoluvlastníkov Y., V. C. C. J.U.; kvalifikované opustenie sporných pozemkov ich pôvodnými vlastníkmi, t.j. s úmyslom vzdať sa ich vlastníctva; keď s poukazom na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 4 Cdo 48/2008, sp. zn. 3 MCdo 5/2013, 6 Cdo 792/2015) opustenie veci ako jednostranný právny úkon musel spĺňať náležitosti stanovené zákonom pre platnosť právneho úkonu; musel byť urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; musel tak napĺňať vôľu vzdať sa vlastníctva veci a jej fyzické opustenie a z prejavu vôle muselo bez akýchkoľvek pochybností vyplývať, že vlastník sa vzdáva vlastníctva k určitej veci a v prípade vzniku pochybností, či došlo k opusteniu veci, treba vychádzať z predpokladu zachovania vlastníctva veci; pričom samotné neužívanie veci samo osebe ešte neznamená zánik vlastníctva. Ako na to poukázal i súd prvej inštancie, právny úkon opustenia veci a nadobudnutie vlastníckeho práva štátom k sporným pozemkom spochybňujú aj zápisy vlastníckeho práva k sporným pozemkom, ktoré boli naposledy vykonané v pozemkovej knihe v prospech pôvodných vlastníkov v roku 1921 a následne neboli zapísané v prospech štátu v evidencii nehnuteľností vedenej na správe geodézie od 01.04.1964 do 31.12.1992, ani v katastri nehnuteľností vedenom od 01.01.1993. Pri riešení otázky, či došlo k právne relevantnému opusteniu veci správne prihliadol aj na skutočnosť, že sporné pozemky boli predmetom konania o registri obnovenej evidencie pozemkov (ROEP), na základe ktorého boli do katastra nehnuteľností k sporným pozemkom na list vlastníctva č. XXX zapísaní pôvodní pozemnoknižní vlastníci (podľa PKV č. XXX) a že rozhodnutie v rámci ROEP tak vychádzalo zo zápisov vlastníctva podľa stavu v pozemkovej knihe, pretože v konaní ROEP nebola preukázaná existencia iných verejných listín, svedčiacich v prospech vlastníckeho práva iných subjektov. Náležite zohľadnil tiež pri svojich záveroch, že žalobca ako účastník konania ROEP mal možnosť domáhať sa zápisu vlastníckeho práva vo svoj prospech. Odvolací súd tak zhodne so súdom prvej inštancie uzavrel, že nedbalosť štátu ohľadne vyznačenia jeho vlastníctva v evidencii nehnuteľností ako aj nečinnosť žalobcu v rámci konania ROEP, majúce v konečnom dôsledku za následok zapísanie vlastníctva v prospech neznámych (pôvodných pozemnoknižných) vlastníkov, zakladajú oprávnené pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva k sporným pozemkom žalobcom prechodom z vlastníctva štátu na základe Zákona o majetku obcí. Otázka či bola splnená podmienka trvalej správy národného výboru k sporným pozemkom, nebola v prvoinštančnom konaní riešená a v tomto smere je dôvodná námietka žalobcu, že táto dodatočná argumentácia nebola žalovaným uplatnená riadne a včas (§ 154 C.s.p.), a preto odvolací súd sa na ňu v odvolacom konaní nemohol prihliadnuť. 16. Žalobca podporne argumentoval, že vlastnícke právo nadobudol vydržaním dňom 01.01.1992 vzhľadom na to, že na základe § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí vstúpil dňom 24.11.1990 do oprávnenej držby svojho právneho predchodcu (štátu), ktorý sporné pozemky na základe rozhodnutia(í) ONV o tom, že sa považujú za opustený majetok pripadajúci do vlastníctva štátu, dlhodobo užíval tak, že ich zveril do správy MNV Marianka, v užívaní ktorej boli od roku 1968, resp. 1945. 17. Vydržanie je osobitný orginárny spôsob nadobudnutia vlastníctva priamo zo zákona (ex lege) za súčasného splnenia zákonných podmienok : a/ oprávnenosť držby po celú vydržaciu dobu b/ nepretržitosť držby počas celej vydržacej doby, ako neprerušovaný stav užívania veci tri roky pri veciach hnuteľných a 10 rokov pri veciach nehnuteľných c/ spôsobilý predmet vydržania 18. Základom oprávnenej držby je faktické ovládanie veci, keď držiteľ má vec vo svojej moci, užíva ju, disponuje s ňou (corpuss possessionis). Tento faktický stav musí byť spojený s vôľou držiteľa s vecou nakladať ako s vlastnou, akoby držiteľovi vlastnícky patrila (animus possidendi), v dobrej viere, že držiteľovi táto vec aj skutočne patrí (bona fide). Pri zisťovaní toho, či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, nemožno vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv a vnútorného presvedčenia držiteľa, ale musí byť posudzovaná z objektívneho hľadiska. Dobromyseľnosť je osobné presvedčenie držiteľa, že nekoná bezprávne, ak si cudziu vec prisvojuje; ide o vnútorný psychický stav, ktorý sám osebe nemôže byť priamo predmetom dokazovania, na dobromyseľnosť nadobúdateľa v tom, že mu vec patrí, možno usudzovať iba z okolností (skutočností vonkajšieho sveta), prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie manifestuje (prejavuje navonok) a z ktorých možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Z hľadiska objektívneho posúdenia je potom dobromyseľnosť daná vtedy, ak držiteľ veci, pri zachovaní normálnej (bežnej), náležitej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti a povahu daného prípadu rozumne na každom subjekte požadovať, nemal alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda (užíva), patrí (vlastnícky nadobudol) - ospravedlniteľný omyl. Okolnosti svedčiace pre záver o existencii dobrej viery sa budú spravidla týkať právneho dôvodu (titulu) nadobudnutia veci a držiteľ preto v konaní bude musieť preukázať okolnosti svedčiace o poctivosti tohto právneho dôvodu nadobudnutia veci. Oprávnená držba nepredpokladá preukazovanie platného právneho dôvodu nadobudnutia vlastníctva veci, dokonca sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod (neplatný, nulitný), ale postačí, ak tu bol len domnelý právny dôvod (titulus putativus), pri ktorom držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny dôvod svedčí a ktorý jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci, dostatočne opodstatňuje. Dobromyseľnosť zaniká v okamihu, keď sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí; pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je rozhodujúca vedomosť držiteľa o takýchto skutočnostiach, nie len ich samotná existencia. Vzhľadom na zákonnú konštrukciu oprávnenej držby, keď ju nebude možné celkom úplne zistiť úsudkom z nepriamych dôkazov, zákon zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. 19. Vzhľadom na právnu úpravu platnú od 01.01.1992 (zákon č. 509/1991 Zb.), ktorou sa zrovnoprávnili všetky formy vlastníctva a umožnilo sa tak nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním všetkým subjektom, teda aj právnickým osobám a štátu, a bez ohľadu na predmet vlastníctva, s tým obmedzením v § 134 ods. 2 Obč. zák., že naďalej nie je možné nadobudnúť vydržaním vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125), správne súd prvej inštancie v intenciách § 130 ods.1 a § 134 ods. 1 Obč. zák. posudzoval splnenie podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcom vydržaním. Podľa ustálenej súdnej praxe totiž vlastníkom nehnuteľnosti, sa počínajúc 1. januárom 1992 stane osoba, ktorá má nehnuteľnosť v oprávnenej držbe nepretržite po dobu 10 rokov, a to aj v prípade, že sa stala oprávneným držiteľom pred 1. januárom 1992; do doby oprávnenej držby pre vydržanie treba započítať aj dobu pred týmto dňom. 20. Žalobca sa nemohol stať vlastníkom sporných nehnuteľností na základe vlastnej oprávnenej držby po nadobudnutí účinnosti zákona č. 509/1991 Zb. dňom 01.01.1992. Pokiaľ by sa mal zákon č. 138/1991 Zb. považovať za domnelý právny titul, na základe ktorého žalobca vstúpil dňom 24.11.1990 do oprávnenej držby svojho právneho predchodcu (štátu), tak žalobca mohol mať pri vstupe do držby pochybnosti, či mu nehnuteľnosti patria so zreteľom na skutočnosť, že ako samosprávna jednotka mal zákonnú povinnosť viesť majetok v účtovníctve podľa osobitného predpisu, mali mu byť delimitované príslušným národným výborom po nadobudnutí účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., a mal podať návrh na zápis tvrdeného prechodu vlastníckeho práva do evidencie nehnuteľností. Pokiaľ k takýmto skutočnostiam na strane žalobcu neprišlo, nemožno usudzovať na jeho presvedčenie, že nakladá so spornými pozemkami ako s vlastnými a nie je tak prijateľný záver o dobromyseľnosti žalobcu a o poctivosti nadobúdacieho titulu. Nie je preto možné z vykonaného dokazovania spoľahlivo vyvodiť záver, že žalobca začal nakladať s vecou ako s vlastnou a že tak vstúpil do oprávnenej držby štátu s účinnosťou od 24.11.1990 na základe zákona č. 138/1991 Zb. Napokon tvrdenie žalobcu, že sa stal vlastníkom sporných pozemkov vydržaním k 01.01.1992 spochybňuje aj jeho následná nečinnosť v čase prebiehajúceho konania ROEP, neuskutočnil v ňom žiadny úkon, z ktorého by bolo možné vyvodzovať jeho presvedčenie, že je vlastníkom nehnuteľností; neuplatnil si v rámci projektu pozemkových úprav žiadne práva. Hoci po skončení konania rozhodnutím zo dňa 29.06.2000 mal už žalobca objektívnu vedomosť, že nie je vlastníkom sporných nehnuteľností, zostal naďalej nečinný a žalobu podal až v roku 2014. 21. Pre záver o dobrej viere žalobcu nepostačuje len samotná nečinnosť pôvodných vlastníkov, ktorých vlastnícke právo nebolo vymazané z pozemkovej knihy a rovnako samotné dlhodobé a nerušené užívanie sporných pozemkov na účely futbalového ihriska pre kvalifikované založenie dobromyseľnosti nepostačuje. Súd prvej inštancie pri svojich úvahách nepochybil pokiaľ zo skutočnosti, že právny predchodca žalobcu sa v 80-tych rokoch pred vybudovaním športového areálu na sporných pozemkoch snažil usporiadať vlastníctvo k ním na základe ich výkupu od pôvodných vlastníkov evidovaných v pozemkovej knihe a kúpne zmluvy uzavrel s pôvodnými vlastníkmi vo vzťahu k spoluvlastníckemu podielu 9/14, vyvodil pochybnosti o nadobudnutí spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 3/14 k rovnakým sporným pozemkom žalobcom na základe zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, resp. ich vydržaním. Bez povšimnutia preto nemohla zostať ani skutočnosť, že športový areál bol zriadený na sporných pozemkoch, ktoré pred začatím výstavby neboli zo strany právneho predchodcu žalobcu v celom rozsahu majetkovo-právne usporiadané, a že zostávajúce spoluvlastnícke podiely sa právny predchodca žalobcu snažil majetkovo-právne usporiadať deklaratórnymi rozhodnutiami o opustenom majetku, vydanými Okresným národným výborom Bratislava - vidiek. 22. Žalobcom uplatňované odvolacie dôvody tak neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý pokiaľ žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca nepreukázal pasívnu legitimáciu žalovaného, a ani nadobudnutie vlastníckeho práva na základe zákona č. 138/1991 Zb., a ani vydržaním, rozhodol vecne správne. So zreteľom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého v odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa obsahu spisu žalovanému žiadne trovy nevznikli, je preto v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.februára 2018 sp.zn. 7Cdo 14/2018 uverejnené pod R 72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018). 24. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).