Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15Co/35/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1615212299 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1615212299.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s., Praha 4 - Michle, Želetavská č. 1525/1, Česká republika, IČ: 649 48 242, konajúca prostredníctvom organizačnej zložky UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s. pobočka zahraničnej banky, Bratislava, Šancová č. 1/A, IČO: 47 251 336, zastúpený HMG LEGAL, s.r.o., Bratislava, Červeňova č. 14, IČO: 35 885 459, za ktorú koná JUDr. Ján Gajan, proti žalovanému: D. E. , narodený dňa X.X.XXXX, trvale bytom T., W. č. XXX, o zaplatenie XX.XXX,XX € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 3. februára 2017, č.k. 27 C 130/2015-40, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 3. februára 2017, č.k. 27 C 130/2015-40, vo výroku II., ktorým žalobu žalobcu vo zvyšku zamietol, p o t v r d z u j e . II. Odvolanie žalobcu proti výroku I. rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 3. februára 2017, č.k. 27 C 130/2015-40, ktorým zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 8.192,21 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 21.10.2014 do zaplatenia, všetko v mesačných splátkach vo výške 200 € splatných k 20-dňu v mesiaci s tým, že prvá splátka bude splatná v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti rozsudku, pod hrozbou straty výhody splátok, o d m i e t a . III. Žalovanému p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 3.2.2017, č.k. 27 C 130/2015-40, čiastočne vyhovel žalobe žalobcu a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť sumu 8.192,21 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 21.10.2014 do zaplatenia, všetko v mesačných splátkach vo výške 200 € splatných k 20-dňu v mesiaci s tým, že prvá splátka bude splatná v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti rozsudku, pod hrozbou straty výhody splátok - nezaplatením čo i len jednej z nich sa stáva splatný celý dlh. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 62,84 %. Rozhodnutie odôvodnil po právnej stránke ustanoveniami § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 4, § 54 ods. 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/ a d/, § 9 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/, e/, f/, g/, h/, i/, j/, k/, l/, m/, n/, o/, p/, q/, s/, t/, u/, v/, w/, x/, y/, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch“), § 497 Obchodného zákonníka, § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „nariadenie vlády č. 87/1995 Zb.“). Po vecnej stránke rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobca a žalovaný uzatvorili zmluvu o úvere, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver v sume 9.344,- € a žalovaný sa zaviazal uvedenú sumu vrátiť v 84 pravidelných splátkach po 142,34 € mesačne. Z predloženého výpisu čerpania, splátok a úhrad bolo zrejmé, že žalovaný celkovo uhradil sumu 1.151,79 €. Žalobca bol od uzavretia zmluvy v postavení dodávateľa a dlžník v postavení spotrebiteľa, predmetnú zmluvu o úvere súd prvej inštancie posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú. Podľa súdu prvej inštancie na žalovaného je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzatváraní nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, teda na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka). Uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, že tzv. spotrebiteľské zmluvy nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, naopak príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah (vyplýva to najmä z toho, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sú systematicky zaradené vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka a teda nepredstavujú osobitný zmluvný typ zo záväzkovej časti). Súd prvej inštancie uzavretú zmluvu zároveň podriadil aj pod právny režim zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom ku dňu uzavretia spornej zmluvy, keďže spotrebiteľským úverom sa na účely tohto zákona považuje (o. i.) aj dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru (§ 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch). Pokiaľ ide o spornú zmluvu, žalovaný má, podľa názoru súdu prvej inštancie, s poukazom na § 2 písm. a/ citovaného zákona, postavenie spotrebiteľa, keďže v konaní nebolo žalobcom tvrdené, a teda ani preukazované, že žalovanému bola pôžička poskytnutá na výkon zamestnania, povolania resp. podnikania a žalobca má s poukazom na § 2 písm. b/ citovaného zákona postavenie veriteľa, keďže do právneho vzťahu so žalovaným vstupoval ako právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Súd prvej inštancie podrobil uzavretú zmluvu súdnej kontrole v otázke splnenia zákonných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zistil, že zmluva neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a to termín konečnej splatnosti úveru. Zmluva obsahuje len určenie, že posledná splátka bude splatná 84 mesiacov od prvého čerpania úveru. Splatnosť prvej splátky bola dohodnutá dňom nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ktorý sa svojím číselným označením zhoduje s dňom prvého čerpania úveru. Čerpanie úveru bolo určené lehotou do 1 mesiaca od platnosti zmluvy o úvere. Takto určený termín konečnej splatnosti je neurčitý, a preto nie je možné naň prihliadať. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že zmluva o úvere túto náležitosť neobsahuje. Podľa názoru súdu prvej inštancie zmluva o úvere ďalej neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a to výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Zo zmluvy o úvere nevyplýva výška a poradie jednotlivých zložiek mesačnej splátky a spotrebiteľ nemá reálnu možnosť uvedenú výšku si vypočítať, navyše účelové určenie každej platby si takto určuje veriteľ bez konkrétnej dohody so spotrebiteľom, a to aj na úhradu akýchkoľvek pohľadávok. Žalovaný ako spotrebiteľ teda nemal vedomosť, z akých položiek a v akej výške pozostáva navýšenie úveru, žalobca sám určuje účel platieb. V zmluve uvedená výška splátky však v rozpore s § 9 ods. 1 písm. k/ neobsahuje členenie termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zákon predpokladá prehľadné členenie jednotlivých zložiek a uvedenie jednotlivých čiastok úveru v zmysle uvedenia prehľadných povinností spotrebiteľa, v zmluve je však uvedená len celková splátka 142,34 €, z ktorej nie je možné zistiť jednotlivé zložky, keď ani z prílohy zmluvy, všeobecných úverových podmienok členenie nevyplýva. Vzhľadom na uvedené chýbajúce náležitosti zmluvy o úvere súd prvej inštancie považoval úver v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov. Keďže mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný titulom splatenia úveru zaplatil spolu sumu 1.151,79 €, potom mal za to, že nárok žalobcu je dôvodný len v časti 8.192,21 €, čo predstavuje rozdiel medzi sumou poskytnutého úveru vo výške 9.344 € a úhradou splátok úveru vo výške 1.151,79 €. Celkovo tak súd prvej inštancie ustálil, že nárok žalobcu je dôvodný len v sume 8.192,21 € a vo zvyšnej časti (teda v časti požadovaných úrokov z úveru a poplatkov, ktoré žalobca na splatenie úveru nesprávne započítal) súd nárok žalobcu ako nedôvodný zamietol. Žalovaný sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, preto súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj úrok z omeškania, a to vo výške 5,05 % ročne z dlžnej sumy počítaný od 21.10.2014 do zaplatenia, t.j. odo dňa vyhlásenia predčasnej splatnosti celého úveru. Pri určení výšky úroku z omeškania vychádzal zo žalobcom uplatnenej výšky 5,05 % v súlade s nariadením vlády č. 87/1992 Zb., podľa ktorého výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba ECB (ku dňu omeškania predstavovala 0,05 %). Súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu aj v časti úroku z omeškania vo výške 551,25 €, keďže žalobca tento úrok z omeškania počítal aj zo sumy splátky, v ktorej boli zahrnuté aj poplatky a úroky, na ktoré žalobcovi nárok nevznikol. Súd prvej inštancie, postupujúc podľa § 232 C.s.p., povolil žalovanému uhradiť dlžnú sumu v splátkach po 200,- €, a to vzhľadom na ekonomickú neschopnosť žalovaného celý dlh zaplatiť naraz. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z uplatnenej sumy, keď predmetom konania bolo zaplatenie 10.061,65 €. Žalobca bol úspešný v časti o zaplatenie sumy 8.192,21 €, t.j. 81,42 %, v časti o zaplatenie sumy 1.869,44 € bol úspešný žalovaný, t.j. 18,58 % (neúspech žalobcu je úspechom žalovaného), čiže miera úspechu žalobcu v konečnom dôsledku predstavuje 62,84 %. Žalobcovi preto priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 62,84 %. 2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v celom jeho rozsahu, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Dôvodil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Odvolateľ nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého v zmluve o úvere nie je dostatočne špecifikovaný údaj o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termíne konečnej splatnosti úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Podľa odvolateľa je termín konečnej splatnosti úveru v zmluve o úvere dostatočne určitý a určiteľný, pre spotrebiteľa zrozumiteľný a plne v súlade s uvedeným ustanovením zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Odvolateľ je toho názoru, že zmluva o úvere v prejednávanom prípade, obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti, preto nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že poskytnutý úver je treba považovať za bezúročný a bez poplatkov. Poukázal na to, že podľa čl. II bod 10 zmluvy o úvere sa zmluvné strany dohodli, že poskytnutý úver je splatný v lehote do 83 mesiacov od prvého platobného dňa, pričom v zmysle čl. II bod 9 zmluvy o úvere je platobný deň 20. deň v kalendárnom mesiaci. Prvý platobný deň je deň v mesiaci nasledujúcom po čerpaní úveru, ktorý sa svojim číselným označením zhoduje s dňom dohodnutým ako platobný deň. Podľa čl. II bod 11 zmluvy o úvere lehota na čerpanie úveru je do 1 mesiaca odo dňa platnosti tejto zmluvy. Odvolateľ poukázal na to, že z vyššie uvedeného ustanovenia zmluvy o úvere je zrejmé, že v čase uzavretia zmluvy o úvere ani nebolo možné stanoviť konkrétne číselné označenie dátumu konečnej splatnosti, keďže žalobca v uvedenom čase nevedel predpokladať, kedy žalovaný pristúpi k reálnemu čerpaniu úveru. Uvedenou formuláciou termínu konečnej splatnosti žalobca poskytol dlžníkovi určitú mieru voľnosti vo vzťahu k začiatku a koncu splácania úveru, ktoré sú v zmysle zmluvy o úvere odvodené od prvého čerpania úveru a prvého platobného dňa. Zároveň poukázal na to, že v prípade uvedenia konkrétneho číselného označenia dátumu konečnej splatnosti úveru, pri poskytnutej jednomesačnej lehote na čerpanie úveru, by takto uvedený dátum konečnej splatnosti úveru bol pre spotrebiteľa zavádzajúci a v rozpore so zákonom, keďže ak by spotrebiteľ pristúpil k čerpaniu úveru neskôr ako v deň uzatvorenia zmluvy, termín konečnej splatnosti by rozporoval reálne trvanie úverového vzťahu. Podľa odvolateľa z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch nevyplýva, že termín konečnej splatnosti musí byť určený dňom, mesiacom a rokom. Pre spotrebiteľa je zrozumiteľné určenie termínu konečnej splatnosti poskytnutého úveru tak, že úver je splatný v určitej lehote od čerpania úveru, takto formulovaná konečná splatnosť úveru je na prospech spotrebiteľa. Bolo by nelogické, ak by zákonodarca sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru veriteľov, ktorí v spotrebiteľských zmluvách neuviedli určiteľný dátum splatnosti úveru. Podľa názoru odvolateľa každý spotrebiteľ dokáže zo sporného ustanovenia o konečnej splatnosti úveru určiť, že ak vyčerpá úver v určitý deň, je povinný ho uhradiť do 84 mesiacov od tohto dňa. Odvolateľ poukázal na to, že zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ani dôvodová správa k nemu neobsahujú výklad pojmu termín konečnej splatnosti úveru. Pri výklade tohto pojmu je možné vychádzať z vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 620/2007 Z.z., ktorou sa ustanovuje vzor formulára o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere a v ktorej sa vo vysvetlivkách k vyplneniu formulára o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvádza. „Ak z predchádzajúcich údajov o počte a termínoch splátok ponúkaného spotrebiteľského úveru nie je zrejmá konečná splatnosť ponúkaného úveru, uvádza sa, do akého obdobia musí byť ponúkaný spotrebiteľský úver splatený. Uvádza sa buď konkrétny dátum, alebo dĺžka obdobia v dňoch, týždňoch, mesiacoch alebo rokoch, na ktoré je ponúkaný spotrebiteľský úver poskytovaný“. I keď bol uvedený predpis zrušený zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, keďže uvedený zákon podobnú výkladovú normu neobsahuje, podľa odvolateľa je uvedené ustanovenie vyhlášky výkladovo plne aplikovateľné aj na zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Ak by mal zákonodarca v úmysle stanoviť pre všetky zmluvy o spotrebiteľských úveroch určenie konečnej splatnosti úveru presným číselným označením dátumu, zakomponoval by takúto formuláciu priamo do sporného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f/. Tvrdenie žalobcu, že údaj o trvaní zmluvy o spotrebiteľskom úvere a o termíne konečnej splatnosti úveru v prejednávanej zmluve o úvere je v súlade s § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch potvrdzuje aj rozsudok Súdneho dvora - tretia komora z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, ktorý v bode 4 výroku rozsudku uvádza: „Článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku“. K absencii náležitosti zmluvy o úvere podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch odvolateľ uviedol, že predmetný zákon, platný v čase uzatvorenia prejednávanej zmluvy o úvere neobsahoval ustanovenie, ktoré by expressis verbis zakladalo povinnosť poskytovateľov spotrebiteľských úverov do spotrebiteľských zmlúv uvádzať aj podrobné členenie jednotlivých splátok. Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že zákonodarca mal v úmysle formuláciou uvedeného ustanovenia stanoviť pre poskytovateľov spotrebiteľských úverov povinnosť uvádzať v spotrebiteľských zmluvách aj údaj týkajúci sa výšky, počtu a termínov splátok, z ktorého bude zrejmé, že „spotrebiteľ musí byť zrozumiteľne informovaný, v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere“. Podľa odvolateľa sú v čl. II bod 6 až 12 zmluvy o úvere výslovne špecifikované jednotlivé zákonom požadované náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Je v nich uvedené, že spotrebiteľ sa zaväzuje splácať istinu a úroky úveru v 83 mesačných splátkach splatných v platobný deň, ktorý bol dohodnutý ako 20. deň v kalendárnom mesiaci. Prvý platobný deň je deň v mesiaci nasledujúcom po čerpaní úveru, ktorý sa svojím číselným označením zhoduje s dňom dohodnutým ako platobný deň. V prvý platobný deň sú splatné len úroky za obdobie od čerpania úveru do prvého platobného dňa. Druhý a ďalší platobný deň je deň, ktorý nasleduje po prvom platobnom dni a ktorý sa svojim číselným označením zhoduje s prvým platobným dňom, a ak ho v mesiaci niet, posledný deň mesiaca. Výška mesačnej splátky bola dohodnutá na sumu 142,34 €. Konečná splatnosť úveru bola dohodnutá do 83 mesiacov od prvého platobného dňa. Odvolateľ ďalej poukázal na to, že v čl. II bod 3 zmluvy o úvere je výslovne uvedená výška úrokovej sadzby, ktorou sa poskytnutý úver úročí, a taktiež spôsob úročenia. Úroková sadzba bola stanovená na výšku 7 % ročne, pričom úroková sadzba je dohodnutá ako fixná počas celého trvania úverového vzťahu. Spôsob splácania úveru vyplýva z čl. IV bod 1 zmluvy o úvere, podľa ktorého: „Dlžník sa zaväzuje poskytnutý úver vrátiť a zaplatiť úroky, úroky z omeškania, pokiaľ na ne banke vznikne nárok, poplatky splátkou v platobný deň a spôsobom dohodnutým v Základných podmienkach úveru“. V čl. II bod 15, čl. V bod 2 zmluvy o úvere bola dohodnutá povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi poplatky, ak mu na ne vznikne nárok. Podľa odvolateľa uvedené informácie dostatočne presne informujú spotrebiteľa, kedy a v akých sumách je povinný poskytnutý spotrebiteľský úver splácať, ako aj o výške poplatkov súvisiacich s poskytnutým úverom, prípadne úrokov z omeškania. Uvedený právny záver potvrdzuje aj spomínaný rozsudok Súdneho dvora zo dňa 9.11.2016 vo veci C-42/15, ktorý v bode 3 výroku uvádza: „Článok 10 ods. 2 písm. h/ a i/ smernice 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave“. Odvolateľ zároveň poukázal na odôvodnenie predmetného rozsudku, podľa ktorého: „ Z článku 10 ods. 2 písm. i/ a článku 10 ods. 3 uvedenej smernice vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Vzhľadom na jasné znenie týchto ustanovení je potrebné konštatovať, že smernica 2008/48 nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Pokiaľ ide o možnosť členských štátov stanoviť takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave, je dôležité zdôrazniť, že pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti smernice 2008/48, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (pozri analogicky rozsudok z 12. júla 2012, SC Volksbank Romania, C-602/10, EU:C:2012:443, body 63 a 64). Pritom je potrebné konštatovať, že článok 10 ods. 2 smernice 2008/48 obsahuje takúto harmonizáciu, pokiaľ ide o náležitosti, ktoré musia byť nevyhnutne obsahom zmluvy o úvere. Uvedené ustanovenie by sa však nemalo vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice“. Vzhľadom na uvedené sa odvolateľ nestotožňuje s právnym posúdením súdu prvej inštancie, podľa ktorého zmluva o úvere neobsahuje údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Odvolateľ zastáva názor, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a tým nedostatočne zistil skutkový stav. Navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatnil si aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 3. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril. 4. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať, dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. januára 2019; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 5.1. Žalobca sa predmetným žalobným návrhom voči žalovanému domáha zaplatenia sumy 10.061,65 € titulom nesplatenia úveru poskytnutého žalovanému na základe zmluvy o úvere číslo L. uzavretej dňa 28.10.2013. Žalovaná suma, podľa žalobcu, pozostáva z istiny vo výške 8.656,65 €, riadnych úrokov vo výške 853,75 € a úrokov z omeškania vo výške 551,25 €. Žalobca sa ďalej domáha úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 8.656,65 € od 10.12.2015 do zaplatenia ako aj riadneho úroku vo výške 7 % ročne zo sumy 8.656,65 € od 10.12.2015 do zaplatenia. 5.2. V danom spore vykonal súd prvej inštancie všetko navrhované dokazovanie, ktoré bolo potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 C.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, keď zmluvu o úvere, na základe ktorej sa žalobca domáha žalovanej sumy posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. K rovnako správnemu záveru dospel súd prvej inštancie, keď konštatoval, že zmluva o úvere, uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným neobsahuje všetky náležitosti požadované ustanovením § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobe čiastočne nevyhovel, súd prvej inštancie aj riadne odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania. 5.3. Podľa názoru odvolacieho súdu, nebolo možné sa stotožniť s námietkou žalobcu v podanom odvolaní, že zákon, platný v čase uzatvorenia prejednávanej zmluvy o úvere neobsahoval ustanovenie, ktoré by expressis verbis zakladalo povinnosť poskytovateľov spotrebiteľských úverov do spotrebiteľských zmlúv uvádzať aj podrobné členenie jednotlivých splátok. Účelom náležitosti uvedenej v ustanovení § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej úverovej zmluvy (28.10.2013), bolo informovanie spotrebiteľa s cieľom rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky. Takéto rozlíšenie umožňuje spotrebiteľovi zorientovať sa v danej situácii, pretože inak nie je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky. Tieto informácie nie je možné nahradiť uvedením celkovej výšky splátky, ani keď z iných ustanovení zmluvy vyplýva výška úrokov a poplatkov. Uvedené citované ustanovenie zákona má za cieľ v zrozumiteľnej forme informovať spotrebiteľa, ako bude s jeho splátkou naložené, najmä aká časť úveru bude ňou splatená, okrem odplaty veriteľa. Tieto údaje úverová zmluva uzavretá medzi stranami sporu neobsahuje, ide teda o absenciu podstatnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorú zákon sankcionuje bezpoplatkovosťou a bezúročnosťou úveru. 5.4. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Spotrebiteľ dobromyseľne uzatvára zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník (profesionálne znalý podnikateľ) dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality. Spotrebiteľ sa ocitá vo faktickom nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť právnych služieb dodávateľa a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho štátu, nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany tej osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav. Práve s ohľadom na uvedenú koncepciu spotrebiteľského práva bol prijatý aj zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý určoval osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti, a to tie, ktoré sú uvedené v ustanovení § 11 citovaného zákona, zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu. Pre spotrebiteľský úver na rozdiel od úveru bežného, zákon č. 129/2010 Z.z o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 9 ods. 1, ods. 2 predpisuje ďalšie formálne a obsahové náležitosti. Z hľadiska formálnych náležitostí ide o písomnú formu, ktorá sa pri bežnom úvere nevyžaduje, obsahové náležitosti sú vymedzené v ustanovení § 9 ods. 2 citovaného zákona. Výklad a aplikácia ustanovenia § 11 citovaného zákona musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy, postihuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. 5.5. Tvrdenie žalobcu v odvolaní, že zmluva o úvere obsahuje informácie, ktoré dostatočne presne informujú spotrebiteľa, kedy a v akých sumách je povinný poskytnutý spotrebiteľský úver splácať, ako aj o výške poplatkov súvisiacich s poskytnutým úverom, prípadne úrokov z omeškania, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné, pretože podľa úverovej zmluvy uzavretej medzi stranami sporu dňa 28.10.2013 bola dohodnutá výška mesačnej splátky uvedená údajom 142,34 €. Z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. vyplýva povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere rozdeliť splátku úveru na tri samostatné časti a to splátku istiny, splátku úrokov a splátku iných poplatkov za účelom zabezpečenia dostatku čo najširších informácií pre spotrebiteľa. Zákonodarca s poukazom i na gramatické znenie citovaného ustanovenia výslovne vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala presné číselné vymedzenie výšky, počtu a termínov splátok osobitne istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom absencia tejto náležitosti spôsobuje, že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Účel zákonodarcu bolo dosiahnuť, aby dodávateľ bol povinný oboznámiť spotrebiteľa so všetkými relevantnými údajmi potrebnými pre zváženie úveru. Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o úvere dôkladne informovaný, pretože na to, aby sa mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, musia sa mu pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré ako spotrebiteľ môže zvážiť. Rozhodne nepostačuje a nie je v súlade s citovaným znením zákona, ak hoci jednoduchou logickou úvahou, či jednoduchým aritmetickým výpočtom, je možné zistiť, že v zmluve stanovená mesačná splátka zahŕňa okrem istiny úverovej splátky, aj splátku úrokov a poplatkov (v neznámej výške). Účel sledovaný zákonodarcom by sa tým nedosiahol a zmysel tejto úpravy právnej normy by nebol naplnený. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie je svojvoľné, ale predstavujú prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Obsah uvedeného ustanovenia zákona je nepochybný, pričom nie je sporné, že jeho účelom je zabezpečiť pre spotrebiteľa možnosť vykonať si kontrolu splácania úveru z jeho strany v rámci plnenia svojich zmluvných povinností tak, aby takáto možnosť bola zabezpečená vo vzťahu k jednotlivým splátkam a aby mal možnosť kontrolovať stav svojho nesplateného úveru podľa týchto položiek. Konkretizácia celkového počtu splátok so súčasným rozlíšením týchto jednotlivých častí nesporne poskytuje celkový sumár povinností spotrebiteľa z konkrétneho spotrebiteľského úveru. 5.6. K odvolacej námietke žalobcu, že zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti, ktoré zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, keď v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróova), odvolací súd uvádza, že uvedený rozsudok poskytol výklad výlučne smernice, a to článku 10 ods. 2 písm. i/ v spojení s písm. h/, článku 23, keď vyslovil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice. Súdny dvor Európskej únie vykladá výlučne právo Európskej únie a nie je oprávnený poskytovať výklad vnútroštátneho práva. V citovanom rozsudku Súdny dvor Európskej únie poskytol výklad výlučne smernice, ale nemohol sa, ani sa nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Záver Súdneho dvora Európskej únie uvedený v rozsudku vo veci C-42/15 je vzhľadom na ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. neaplikovateľný, pretože v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo, t.j. zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je tak iná od požiadavky smernice. Zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinný do 30.4.2018 uvádzal, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, z čoho je zrejmé, že zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec smernice, keď jednoznačne vyžaduje vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov i splátok iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, ktorá obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie (v čl. 22 je upravená úplná harmonizácia ustanovení smernice spočívajúca v tom, že členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú), je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica. Slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov Slovenskej republiky, v zmysle ktorej sa má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, resp. smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami a preto nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli smernici priamy účinok. Zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 11 ods. 1 písm. b/ hovorí o tom, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v prípade, ak zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/. Výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty, ktorá je v Civilnom sporovom poriadku vyjadrená v článku 2 ods. 2. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Vzhľadom na jednoznačné znenie zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky iných poplatkov, nemožno priznať smernici ani nepriamy účinok, pretože by išlo o výklad vnútroštátneho zákona contra legem a bola by tak porušená zásada právnej istoty. Z uvedeného vyplýva, že zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to uvádza § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý správne aplikoval súd prvej inštancie, je úver potom potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Prejudiciálne rozsudky Súdneho dvora Európskej únie spolu s výkladom práva Európskej únie, ktorý sa v nich nachádza, sú záväzné pre vnútroštátny súd, ktorý prejudiciálnu otázku podal, resp. aj pre súdy, ktoré budú v tej istej veci rozhodovať o opravných prostriedkoch. Pokiaľ súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní ale postupoval v súlade s jednoznačným znením zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorým je pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný, postupoval správne. 5.7. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že mu je známe uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.4.2018, sp.zn. 3 Cdo 56/2018, v ktorom vyslovil právny názor (rovnako ako v rozhodnutí sp.zn. 3 Cdo 146/2017), že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Odpoveď na spornú otázku, či je možné považovať spotrebiteľský úver, ktorý bol poskytnutý do 30.4.2018, t.j. do prijatia zákona č. 279/2017 Z.z., účinný od 1.5.2018, za bezúročný a bez poplatkov, keď neobsahoval členenie splátky spotrebiteľského úveru na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, doteraz nedala najvyššia súdna autorita, a tak odvolací súd dôvodí, že dané rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci nemožno aplikovať a pri rozhodnutí z neho vychádzať. 5.8. Odvolací súd sa rovnako stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že dotknutá zmluva nespĺňa zákonnú náležitosť uvedenú v § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Ako vyplýva z doslovného znenia predmetného ustanovenia, povinnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je termín konečnej splatnosti úveru. Pojem termín z jazykového hľadiska predstavuje presne určený (alebo prinajmenšom presne určiteľný) časový okamih, kedy nastane určitá skutočnosť. Pokiaľ zákon používa pojem „termín“, znamená to, že zákonodarca mal na mysli presne určený alebo určiteľný čas. Zákonnej požiadavke na uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru najlepšie zodpovedá jeho vymedzenie presným dátumom, t.j. uvedením dňa, mesiaca a roku konečnej splatnosti úveru. Akceptovateľné, hoci nie optimálne, je i vymedzenie konečnej splatnosti úveru určitým, presne ohraničeným časovým úsekom, napríklad 12 mesiacov alebo jeden rok odo dňa splatnosti prvej splátky a pod. Zákonnej požiadavke na obsiahnutie termínu konečnej splatnosti úveru v zmluve o spotrebiteľskom úvere ale nezodpovedá jej vymedzenie prostredníctvom určitého dlhšieho časového úseku či obdobia, hoci aj ohraničeného na jeho začiatku a konci. Pokiaľ žalobca v zmluve uviedol, že konečná splatnosť úveru nastane do 83 mesiacov od prvého platobného dňa, takéto vymedzenie nie je dostatočne presné. Gramatický význam takto určeného času nezodpovedá pojmu termín, nakoľko nejde o konkrétny časový okamih, ktorý by bol určiteľný s presnosťou dostatočnou na naplnenie zmyslu zákona (v tomto prípade s presnosťou na konkrétny deň). Vymedzenie termínu splatnosti ako „do 83 mesiacov“ od určitej skutočnosti znamená, že úver môže byť splatný kedykoľvek medzi dňom, v ktorom nastala určitá skutočnosť, do uplynutia 83 mesiacov od tejto skutočnosti. Takto široko určený termín splatnosti nezodpovedá účelu právnej normy obsiahnutej v § 9 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch a nie je pre priemerného spotrebiteľa zrozumiteľný. Systematickým výkladom ostatných ustanovení predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu s informáciou, kedy bol úver reálne poskytnutý síce možno dospieť ku konkrétnemu dňu splatnosti úveru (uvážiac deň splatnosti prvej splátky a počet mesačných splátok), avšak ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f/ zákona nemožno vykladať tak, že stačí, ak sa k termínu konečnej splatnosti úveru dá dospieť výkladom (iných) zmluvných ustanovení. Tento termín musí byť jasne a presne vymedzený na jednom miestne v zmluve - v jednom jej ustanovení, čo v posudzovanej zmluve splnené nebolo. Hoci sa takýto striktný výklad môže zdanlivo javiť ako prílišný formalizmus, odvolací súd je toho názoru, že akékoľvek normy spotrebiteľského práva je potrebné vykladať vždy v prospech spotrebiteľa a vo vzťahu k dodávateľovi a jeho povinnostiam je potrebné dbať na ich mimoriadne dôsledné plnenie. Pokiaľ zákon vyžaduje uvedenie termínu, nie je možné za dodržanie zákona považovať uvedenie doby, resp. časového úseku, navyše s neurčitou dĺžkou. 5.9. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 6. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, považuje poskytnutý úver z dôvodu absencie prehľadnosti výšky istiny, úrokov, úrokov z omeškania a iných poplatkov ako aj absencie termínu konečnej splatnosti úveru, za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 9.344,- €, titulom splatenia úveru žalovaný zaplatil sumu 1.151,79 € (č.l. 32 spisu) a zostalo mu zaplatiť sumu 8.192,21 €, vzhľadom na jeho omeškanie so splatením, spolu s úrokom z omeškania v zákonnej výške. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie vyhodnotil nárok žalobcu vzťahujúci sa k zvyšku žalobného nároku, úroku, úroku z omeškania a poplatkov za nedôvodný. 7. Odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. napadnutý rozsudok aj vo výroku o náhrade trov konania (§ 367 ods. 2 C.s.p.), pretože žalobca podal odvolanie aj voči tomuto výroku, avšak odvolanie vo vzťahu k výroku o trovách vôbec nezdôvodnil, a preto odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku, keď žalovaný odvolanie nepodal. Odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.). 8. Podľa § 359 C.s.p. odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Žalovaný podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu, odvolal sa tak aj proti výroku rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie žalobe vyhovel, i keď rozhodnutie v tejto časti bolo v prospech strany žalobcu. Odvolací súd preto odvolanie žalobcu proti výroku, ktorým súd prvej inštancie čiastočne vyhovel žalobe žalobcu a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť sumu 8.192,21 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 21.10.2014 do zaplatenia, odmietol ako odvolanie podané neoprávnenou osobou podľa § 386 písm. b) C.s.p. 9. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 10. Odvolací súd prijal rozhodnutie pomerom hlasov 2 : 1 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).