Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2To/36/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1616010394 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Štift ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1616010394.9 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Štifta a sudcov Mgr. Marcely Kosovej a JUDr. Michala Valenta, v trestnej veci obžalovaného V. Y. pre zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Malacky sp. zn. 1T/153/2016 zo dňa 04. 10. 2017, na verejnom zasadnutí konanom dňa 24. októbra 2019, takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného V. Y., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresného súdu Malacky sp. zn. 1T/153/2016 zo dňa 04. 10. 2017 bol obžalovaný V. Y. uznaný za vinného zo zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že: „dňa 28. 10. 2015 okolo 16.00 h vo firme R. R., s. r. o. W. Z. J. Z., v hale G kde pracoval na linke C., na výstupe, potom, ako poškodený H. O., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom L. H., B. XXX/XX, oznámil nadriadenému, že spolupracovníci sa sťažujú na prácu obvineného V. Y., čo nadriadený vyriešil s pohovorom s obvineným, obvinený odišiel od linky a z boku pracoviska zobral do ruky dlažobnú kocku o rozmeroch 15 x 10 cm a touto išiel rýchlou chôdzou smerom k poškodenému H. O. a bez varovania udrel poškodeného dlažobnou kockou do ľavej časti hlavy v oblasti spánku a spôsobil mu vpáčenú trieštivú zlomeninu ľavej spánkovej kosti, krvácanie pod tvrdú mozgovú plenu v mieste úderu, poranenie spánkového svalu s pomliaždením sánkového kĺbu vľavo, ktoré zranenie si vyžiadalo život zachraňujúci neurochirurgický zákrok a následné liečenie spojené s práceneschopnosťou v trvaní do 02. 02. 2016.“ Za uvedený zločin mu bol podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. s poukazom na § 36 písm. l/ Tr. zák. a § 38 ods. 3 Tr. zák. uložený trest odňatia slobody vo výmere 4 roky, pre výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. O náhrade škody bolo rozhodnuté podľa § 287 ods. 1 Tr. por. tak, že okresný súd obžalovanému uložil povinnosť nahradiť poškodenému H. O., nar. XX. XX. XXXX v R., trvale bydliskom B. XXX/XX, XXX XX L. H., škodu vo výške 5.148,- Eur, ktorého ďalej podľa § 288 ods. 2 Tr. por. so zvyškom jeho nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces. Uvedený rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, nakoľko obžalovaný podal proti nemu odvolanie ihneď po jeho vyhlásení priamo do zápisnice súdu o hlavnom pojednávaní, ktoré bližšie písomne zdôvodnil prostredníctvom zvoleného obhajcu. V písomne zdôvodnenom odvolaní v podstate uviedol, že zo spisu je jednoznačné, že má od detstva diagnostikované ochorenie diabetes mellitus, ktoré ochorenie pri poruchách hladiny cukru môže mať za následky až poruchy správania a vedomia. Je evidentné, že príčinou incidentu s poškodeným H. O. boli predchádzajúce nedorozumenia s jeho spolupracovníkmi, ktorí sa sťažovali na jeho prácu, čo mal jeho nadriadený s ním riešiť pohovorom. V tejto súvislosti poukázal, že sa jednalo minimálne o zvýšenú psychickú záťaž, ktorá podľa lekára mohla mať negatívny vplyv na hladinu cukru v krvi, a to mohlo následne spôsobiť poruchu spávania a vedomia. Je toho názoru, že na tom nemení nič ani prijaté prehlásenie o jeho vine, pretože bolo potrebné v prvom rade skúmať jeho trestnoprávnu zodpovednosť. Argumentoval, že pokiaľ súd na str. 4 napadnutého rozsudku v ods. 6 konštatuje, že musel vedieť s ohľadom na okolnosti prípadu, že svojím útokom môže ohroziť život poškodeného, tento záver nie je podporovaný lekárskym tvrdením, že pri emocionálnom vypätí mohlo u neho dôjsť k poruche správania sa a vedomia, ktorý mal diagnostikovanú od detstva, a teda v tomto smere je potrebné vykonať riadne znalecké dokazovanie, či v takomto stave dokázal a bol schopný jednak rozpoznať nebezpečnosť svojho konania a jednak, či bol schopný ho v danom stave ovládať. Vyslovil presvedčenie, že bez takéhoto dokazovania je záver o jeho trestnoprávnej zodpovednosti minimálne predčasný, pričom na str. 3 napadnutého rozsudku ods. 4 veta 2, sa uvádza, že sama prokurátorka dôkazy navrhované v tomto smere advokátom označila za také, ktoré možno považovať za dôkazy týkajúce sa preukázania viny obžalovaného... Teda „ipso facto“ jeho vina môže byť relevantne potvrdená iba vtedy, ak bude nepostihnuteľne objektivizovaná jeho trestnoprávna zodpovednosť, nakoľko bez nej by totiž nemohlo dôjsť k zavineniu v zmysle Trestného zákona. Odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na prvostupňové konanie za účelom pribratia príslušných znalcov. V doplnenom odvolaní doručenom odvolaciemu súdu dňa 11. 09. 2018 uviedol, že žiada prehodnotiť zistenia doterajšieho zisteného skutkového stavu zo strany orgánov činných v trestnom konaní a prvostupňového súdu, keďže v prípravnom konaní bolo spomínané, že má problémy psychického charakteru a pri komunikácii s ním je objektívne zrejmé, že nie je úplne „v poriadku“. Požiadal teda o vrátenie veci do prvostupňového konania za účelom pribratia znalcov psychológov a psychiatrov s cieľom zistiť, či je vôbec trestnoprávne zodpovedný a či v čase skutku vedel a mohol ovládať svoje konanie, či vedel a mohol rozpoznať jeho spoločenskú nebezpečnosť, nakoľko z priložených lekárskych správ vyplýva, že by tomu tak nemuselo byť a v takom prípade by nebol trestnoprávne zodpovedný, avšak bolo by potrebné na ochrany spoločnosti prijať iné adekvátne opatrenia, nar. odborné liečenie ambulantnou alebo ústavnou formou a to podľa výsledkov dokazovania a profesionálnej úvahy súdu. K vyššie doplnenému odvolaniu priložil lekárske správy z ktorých, okrem iného vyplýva, že v minulosti utŕžil tržnú ranu na hlave s krvácaním medzi mozog a lebečnú kosť, krvácanie na povrchu mozgu, mnoho početné pomliaždeniny mozgu, mnohopočetné zlomeniny lebky a spodiny lebečnej, ako následok zbitia cudzou osobou tupím tvrdím predmetom charakteru palice. Ako komplikácie v priebehu liečenia sa uvádzajú kvalitatívne poruchy vedomia. Záverom sa uvádza, že sa jedná o ťažké poranenia lebky a mozgu. Okresná prokuratúra Malacky a poškodený H. O. nevyužili svoje právo a k písomne zdôvodnenému odvolaniu sa nevyjadrili. Krajský súd podľa § 293 ods. 5 Tr. por. vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti obžalovaného V. Y., pretože upovedomenie o verejnom zasadnutí mu bolo riadne a včas doručené a bol poučený o možnosti konania verejného zasadnutia bez jeho prítomnosti a z rovnakých dôvodov i v neprítomnosti poškodeného Martina Černého a to v zmysle § 294 ods. 1 Tr. por. Obžalovaný sa síce prostredníctvom obhajcu písomným podaním zo dňa 21. 10. 2019 ospravedlnil zo zdravotných dôvodov a požiadal o odročenie verejného zasadnutia, avšak odvolací súd uvedené ospravedlnenie neakceptoval, čo dal obhajobe vedieť ešte pred verejným zasadnutím dňa 23. 10. 2019, pričom obhajca na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu potvrdil doručenie neakceptovania predmetného ospravedlnenia. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje, že ospravedlnenie obžalovaného zo zdravotných dôvodov, napriek poučeniu zo strany odvolacieho súdu v upovedomení obžalovaného o termíne verejného zasadnutia, neobsahovalo zákonné náležitosti podľa § 120 ods. 2 Tr. por., pričom ani zo zaslaných lekárskych správ nevyplývali také skutočnosti na základe ktorých by bolo možné zo strany súdu konštatovať, že sa obžalovaný objektívne nemôže dostaviť na súd a využiť svoje právo byť prítomný na verejnom zasadnutí. Odvolací súd k tomu ďalej uvádza, že verejné zasadnutie odvolacieho súdu bolo pred tým opakovane odročované práve zo zdravotných dôvodov na strane obžalovaného a odvolací súd žiadosťou zo dňa 11. 06. 2019 požiadal dotknutých lekárov o vyjadrenie, či súčasný zdravotný stav obžalovaného umožňuje účasť na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu. Podľa zaslaného vyjadrenia C. H., s. r. o. doručeného dňa 09. 07. 2019 (č. l. 351 - 354) sa v zdravotnej dokumentácii obžalovaného nenachádzajú skutočnosti, ktoré by obžalovanému neumožňovali účasť na verejnom zasadnutí krajského súdu. Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí krajského súdu v podstate uviedol, že sa pridržiava dôvodov, ktoré uviedol v písomne zdôvodnenom odvolaní. Poukázal, že z priložených lekárskych správ k odvolaniu vyplýva, že u obžalovaného existuje zdravotný problém a z psychického hľadiska nie je v poriadku, čo je zrejmé aj z toho, ako a koľko sa viedlo konanie na odvolacom súde. Má za to, že u jeho klienta je viacero chorôb a objektivita lekárskych správ by sa mala posúdiť v znaleckom konaní. Dal do pozornosti aj ekonomické hľadisko, a to z toho pohľadu, že v prípade, že by bol potvrdený prvostupňový rozsudok, tak obžalovaný by vykonával trest v nemocnici pre odsúdených v Trenčíne, čo by bolo hradené z peňazí daňových poplatníkov, zatiaľ čo v opačnom prípade, by sa o neho starala jeho rodina. Navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Prokurátorka Krajskej prokuratúry Bratislava na verejnom zasadnutí krajského súdu navrhla podané odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por., keďže rozsudok prvostupňového súdu považuje za zákonný a správny vo všetkých jeho výrokoch. Čo sa týka namietaného zdravotného stavu obžalovaného poukázala, že prvostupňový súd sa v rozsudku s týmto skutočnosťami vysporiadal dostatočným a určitým spôsobom. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, primárne konštatoval prípustnosť odvolania a tým absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por., preto podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného V. Y. nie je dôvodné. Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Úvodom je nevyhnutné konštatovať, že obžalovaný V. Y., po riadnom poučení podľa § 257 ods. 1 písm. a/, b/, c/, ods. 2 , ods. 3, ods. 4, ods. 5 a ods. 8 Tr. por., urobil na hlavnom pojednávaní vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. por., teda, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v podanej obžalobe, následkom čoho okresný súd, po splnení všetkých zákonom prepísaných podmienok, v súlade s § 257 ods. 7, ods. 8 Tr. por. prijal vyhlásenie obžalovaného o jeho vine s tým, že dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku, sa nevykoná, a vykoná dôkazy súvisiace s výrokom o treste a náhrade škody. Na takomto základe potom prvostupňový súd vykonal dokazovanie len v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie o výroku o treste a o náhrade škody s tým, že vyvodil z dôkazov skutkové zistenia, ktoré sú správne. Pred samotným vyhlásením bol obžalovaný riadne poučený v intenciách § 257 ods. 5 Tr. por., že v prípade prijatia takého vyhlásenia súdom, je také vyhlásenie neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Podľa § 307 ods. 1 Tr. por. ak tento zákon neustanovuje inak, rozsudok môže odvolaním napadnúť a) prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku, b) obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, c) poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody, d) zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci. Podľa § 316 ods. 1 Tr. por. odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné. Odvolací súd poukazuje, že podľa citovaného ustanovenia § 307 ods. 1 písm. b/ Tr. por. rozsudok môže odvolaním napadnúť obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný. Pokiaľ teda obžalovaný na hlavnom pojednávaní vyhlási k obžalobe, že je vinný a súd také vyhlásenie prijme, obžalovaný podľa zákona nemôže napadnúť odvolaním výrok o vine a v tejto časti je v zásade nutné podané odvolanie zamietnuť podľa § 316 ods. 1 Tr. por. ako podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné, a to bez jeho meritórneho (vecného) posúdenia v tejto časti. Je tomu tak preto, pretože vyhlásením uznesenia, že súd prijíma vyhlásenie obžalovaného o priznaní viny súd zároveň legalizuje neodvolateľnosť vyhlásenia obžalovaného, aj neprípustnosť podania odvolania proti rozhodnutiu o vine v rozsahu jeho priznania, čím sa tento výrok rozsudku stáva právoplatným (§ 183 ods. 1 písm. a/ Tr. por.), s možnosťou jeho zmeny len prípadným podaním dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., teda, že „zásadným“ spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Na základe uvedeného a s poukazom, že súd prijal vyhlásenie obžalovaného, že je vinný, sa prvostupňový súd nezaoberal a nevysporiadal v napadnutom rozsudku s obhajobným tvrdením obžalovaného, prezentovanom až v písomne zdôvodnenom odvolaní, ohľadom otázky jeho trestnej zodpovednosti vo vzťahu k prípadnej nepríčetnosti, ako okolnosti vylučujúcej trestnú zodpovednosť, s dôsledkom oslobodenia spod obžaloby podľa § 285 písm. d/ Tr. por. V konaní pred prvostupňovým súdom obžalovaný len poukazoval na svoj zdravotný stav vo vzťahu k druhu a výmere trestu. Okolnosti vylučujúce trestnú zodpovednosť (v svetle prerokúvaného prípadu nepríčetnosť vyjadrená v § 23 Tr. zák.) je mimoriadne významný hmotno-právny inštitút, ktorého skúmanie nemôže byť porušené procesnou nemožnosťou podania odvolania v zmysle § 257 ods. 5 Tr. por., keďže by sa tak narušila právna stabilita v základnej otázke spôsobilosti byť subjektom trestného činu, ako obligatórnej stránky každej skutkovej podstaty vyjadrenej v osobitnej časti Trestného zákona. Na tomto základe sa tak odvolací súd, napriek obžalovaným urobenému a prvostupňovým súdom prijatému vyhláseniu, že je vinný, týmto inštitútom, vzhľadom na obsah odvolania obžalovaného, zaoberal meritórne a posudzoval, či u obžalovaného mohlo dôjsť k vymiznutiu, resp. k zníženiu rozpoznávacej a ovládacej schopnosti, pričom dospel k negatívnemu záveru z nasledujúcich dôvodov. Z teórie trestného práva hmotného, rozhodovacej činnosti súdov, ako aj poznatkov lekárskej vedy páchateľ nie je trestne zodpovedný z dôvodu nepríčetnosti vtedy, ak v čase spáchania činu trpel duševnou poruchou a (kumulatívne) v dôsledku tejto duševnej poruchy stratil schopnosť rozpoznať protiprávnosť činu (rozpoznávacia schopnosť) alebo (alternatívne) ovládať svoje konanie (ovládacia schopnosť) alebo došlo k úplnému vymiznutiu oboch týchto schopností. Pokiaľ obhajoba poukazovala na zdravotný stav obžalovaného, na diagnostikovaný diabetes melitus, ktorá choroba podľa obhajoby mohla mať vplyv na spáchanie skutku, v tejto súvislosti odvolací súd v názorovej zhode s prvostupňovým súdom poukazuje na to, že do dňa konania hlavného pojednávania okresný súd nemal žiadnu vedomosť, žiadnu informáciu, dôkaz, že tomu skutočne tak bolo. Lekárske potvrdenie všeobecného lekára MUDr. G. O. je v tomto smere značne náznakovité a neurčité, s množstvom premenných, a na daný prípad neaplikovateľné - „choroba obžalovaného obmedzuje v pracovnom procese, môže pracovať bez nadmernej fyzickej aj psychickej záťaže, všetky tieto skutočnosti ako je výrazný pracovný výkon, majú negatívny vplyv na hladinu cukru v krvi, a môžu viesť k poruchám hladiny cukru a následne až k poruchám správania a vedomia“. Ako priliehavo poukazuje súd prvého stupňa, najskôr by sa vyžadovala nadmerná fyzická aj psychická záťaž (potreba preukázania), výrazný pracovný výkon (potreba preukázania), čo by mohlo viesť k poruchám hladiny cukru (potreba preukázania) a následne by to mohlo viesť až k poruchám správania a vedomia (potreba preukázania). Navyše obžalovaný má uvedené ochorenie diagnostikované od detstva a teda musí vedieť, ako sa ochorenie prejavuje a ako sa má pred nežiaducimi okolnosťami chrániť. Napokon lekárom načrtávané hypoteticky možné poruchy správania a vedomia by sa v konečnom dôsledku mohli týkať samotnej viny, pretože by išlo o otázku príčetnosti obžalovaného, čo však ale vzhľadom na okresným súdom prijaté vyhlásenie obžalovaného o jeho vine zo spáchania skutku neprichádzalo do úvahy. Vo vyššie uvedenom kontexte odvolací súd poukazuje, že obžalovaný mohol skutočnosti o svojom zdravotnom stave prezentovať tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní pred samotným vyhlásením viny. Okresný súd z dôkazov produkovaných v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní (pred vyhlásením obžalovaného o vine) nemal a ani nemohol mať pochybnosti o otázke príčetnosti obžalovaného v čase spáchania skutku. Odvolací súd upriamuje pozornosť, že obžalovaný bol právne zastúpený obhajkyňou od 13. 04. 2016, ktorá bola prítomná pri jeho výsluchu v prípravnom konaní v procesnom postavení obvineného dňa 26. 04. 2016 v rámci ktorého výsluchu nebol spomínaný jeho prípadný nepriaznivý zdravotný stav, ktorý mal, resp. mohol mať vplyv na otázky súvisiace s rozpoznávacou alebo ovládacou schopnosťou obžalovaného. Rovnako tak ani pri záverečnom preštudovaní spisu ku ktorému došlo dňa 09. 09. 2016 a ktorého sa zúčastnila obhajkyňa obžalovaného nebol predložený žiadny návrh na doplnenie vyšetrovania a ani žiadne vyjadrenie k otázke zdravotného stavu obžalovaného. Pokiaľ sa týka konania pred súdom, obžalovanému a obhajkyni bola okresným súdom riadne doručená i výzva podľa § 240 Tr. por. na ktorú obžalovaný, v otázke svojho zdravotného stavu, reagoval prostredníctvom svojej obhajkyne len vyššie zmeňovaným lekárskym potvrdením MUDr. G. O.. Naostatok obžalovaný urobil po predchádzajúcom bezchybnom poučení zo strany súdu vyhlásenie o svojej vine a za účasti obhajkyne a po tom, čo mu bola umožnená porada s ňou. V tomto kontexte krajský súd uvádza, že je pravdou, že obhajoba na hlavnom pojednávaní navrhla predložiť lekárske potvrdenie diabetológa ohľadom vplyvu cukrovky na spáchaný skutok, avšak až po tom, čo obžalovaný urobil vyhlásenie o vine. Ak obhajoba považovala za nevyhnutné vykonať znalecké dokazovanie ohľadne otázky príčetnosti obžalovaného formou skúmania jeho duševného stavu v čase spáchania skutku, resp. vplyvu jeho ochorenia na spáchaný skutok, mala dostatok časového priestoru na zabezpečenie a predloženie znaleckého posudku z príslušného odvetvia odboru zdravotníctvo a farmácia. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje, že od predloženia spisu okresným súdom na rozhodnutie o odvolaní (dňa 28. 03. 2018) do rozhodnutia odvolacieho súdu (dňa 24. 10. 2019) uplynula doba cca 18 mesiacov počas ktorej nič obhajobe nebránilo, aby taký dôkaz obstarala a predložila ho odvolaciemu súdu ako procesná strana. Zhrnúc vyššie uvedené aktivity, resp. pasivitu obžalovaného a jeho obhajoby v prípravnom konaní a najmä v konaní pred okresným súdom, možno konštatovať, že obžalovaný neodporoval, čiže nenamietal, skutkové a právne otázky tak, ako boli ustálené v podanej obžalobe vo vzťahu ktorej spravil obžalovaný vyhlásenie o vine za zachovania práva na kontradiktórny proces dokazovania. Napokon ak by mal okresný súd pochybnosti o výsledkoch prípravného konania vo vzťahu k žalovanému skutku v rovine skutkovej alebo právnej, mal procesný priestor na ich vyjadrenie vymedzený pri rozhodovaní o otázke, či vyhlásenie obžalovaného prijme. Následné skúmanie viny, resp. jej kvalifikačnej podoby vo vzťahu k dotknutému skutku by popieralo zmysel a obsah predchádzajúceho uznania viny obžalovaným a prijatia tomu zodpovedajúceho vyhlásenia súdom prvého stupňa. Podľa názoru odvolacieho súdu mal okresný súd ucelený prehľad o opodstatnenosti svojho rozhodnutia, ktorým vyhlásenie obžalovaného prijal. Krajský súd zdôrazňuje, že zmena obhajcu a zmena stratégie obhajoby nemôže bez ďalšieho svedčať spochybneniu skutkového alebo právneho stavu veci ku ktorému obžalovaný urobil vyhlásenie o vine, najmä za situácie, keď obhajoba argumentuje skutočnosťami, ktoré jej museli byť známe už skôr. Naostatok otázka nepríčetnosti je otázkou právnou a jej posúdenie prináleží orgánom činným v trestnom konaní a súdom na základe skutočností vyplývajúcich z uskutočnených dôkazov, ktoré musia byť založené na odborných znalostiach z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria. Preto ak konajúce orgány činné v trestnom konaní a súd nemali relevantný dôvod pochybovať o otázke trestnej zodpovednosti obžalovaného, nebol ani daný dôvod na skúmanie jeho duševného stavu. Nakoniec medzi vyhlásením napadnutého rozsudku a vyhlásením tohto uznesenia krajského súdu, nedošlo k žiadnej takej zmene v dôkaznej situácii, ktorá by odôvodňovala potrebu skúmania otázky nepríčetnosti obžalovaného. Pokiaľ sa týka výroku o treste, krajský súd uvádza, že prvostupňový súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery zákonným spôsobom prihliadol najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu obžalovaného, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Súd prvého stupňa u obžalovaného správne zistil jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l/ Tr. zák., spočívajúcu v tom, že obžalovaný sa k spáchaniu skutku priznal a skutok i úprimne oľutoval, pričom priťažujúcu okolnosť okresný súd nezistil žiadnu. Vzhľadom k uvedenému okresný súd správne upravil zákonom ustanovenú trestnú sadzbu trestu odňatia slobody uvedenú osobitnej časti Trestného zákona (4 roky až 10 rokov) podľa § 38 ods. 3 Tr. zák., ktorý stanovuje súdom povinnosť znížiť hornú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu, ak prevažujú poľahčujúce okolnosti. Novoupravená trestná sadzba tak predstavuje rozpätie od 4 rokov do 8 rokov. Okresný súd správne vyhodnotil i kritériá, ktoré sú uvedené v ustanovení § 34 ods. 4 Tr. zák. a ktoré sú fakticky vyjadrením znakov skutkovej podstaty trestného činu a to objektívnej stránky (spôsob spáchania činu a jeho následok), subjektívnej stránky (zavinenie a pohnútka), subjektu (osoba páchateľa - vrátane otázok trestnej zodpovednosti) a ďalej tiež priťažujúcich a poľahčujúcich okolností ako aj pomerov obžalovaného a možnosťami jeho nápravy. Pokiaľ ide o spôsob spáchania činu a jeho následok, tak i odvolací súd konštatuje, že podstatou skutkového deja bolo to, že obžalovaný po pohovore s nadriadeným (nakoľko na prácu obžalovaného sa sťažovali spolupracovníci), z boku pracoviska zobral do ruky dlažobnú kocku o rozmeroch 15 x 10 cm a touto bez varovania udrel poškodeného do ľavej časti hlavy v oblasti spánku a spôsobil mu mimoriadne závažné poranenia (definované v skutkovej vete rozsudku), ktoré si vyžiadali život zachraňujúci neurochirurgický zákrok a následné liečenie spojené s práceneschopnosťou v trvaní do 02. 02. 2016. Obžalovaný uvedeným spôsobom na poškodeného zaútočil bez predchádzajúceho varovania, útok poškodený vôbec nečakal a nemohol sa brániť. Skutočnosti, ktoré sa týkajú spôsobu spáchania činu a jeho následku aj odvolací súd vyhodnotil v neprospech obžalovaného, nakoľko tento úskočným spôsobom zaútočil dlažobnou kockou do spánkovej časti hlavy poškodeného, spôsobil mu ťažkú ujmu na zdraví, ktorá si vyžiadala život zachraňujúci neurochirurgický zákrok a následné liečenie spojené s práceneschopnosťou v trvaní vyše 3 mesiacov . Pokiaľ ide o posúdenie zavinenia obžalovaného tak prvostupňový súd náležite konštatoval, že obžalovaný musel vedieť s ohľadom na všetky okolnosti prípadu, akú ujmu na zdraví môže spôsobiť úder dlažobnou kockou do oblasti hlavy ako životne dôležitého orgánu a že môže byť priamo ohrozený život poškodeného (čo aj bol), čiže konal minimálne v nepriamom úmysle podľa § 15 písm. b/ Tr. zák., nakoľko obžalovaný vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený. Súd prvého stupňa riadne vyhodnotil aj osobu obžalovaného a možnosti jeho nápravy, pričom zistil, že obžalovaný síce bol doposiaľ raz súdne trestaný v roku 2004, avšak v rámci tohto skoršieho odsúdenia sa na obžalovaného hľadí, akoby nebol odsúdený. Priestupkovo prejednávaný bol 12 krát, z toho na úseku cestnej premávky 11 krát a 1 krát sa dopustil priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, kedy 08. 08. 2015 (2 a pol mesiaca pred spáchaním skutku v prejednávanej trestnej veci) dal otvorenou dlaňou facku na tvár A. B., potom ju znovu fyzicky napadol, ako sedeli za stolom v herni a to 3 krát ju udrel zovretou rukou v päsť do hlavy, potom ju udrel päsťou do chrbta a ťahal ju za vlasy. Za tento priestupok (ako v postate za všetky ostatné) bol sankcionovaný pokutou vo výške 30,- Eur. Išlo teda v krátkom čase opäť o protiprávne konanie násilného charakteru. Na druhej strane nemožno prehliadnuť, že obžalovaný sa listom z 22. 08. 2017, ktorým sa poškodenému ospravedlnil, svoje správanie oľutoval a požiadal poškodeného o zaslanie vyčíslenia škody s tým, že chce urobiť všetky kroky k tomu, aby škodu mohol uhradiť. Pozitívne vyznieva aj pracovný posudok zamestnávateľa z 19. 09. 2017 na obžalovaného. V prospech obžalovaného je aj skutočnosť, že obžalovaný má 3 maloleté deti, ktoré (nakoľko žijú s ich matkou v Českej republike) máva pravidelne na víkendy vo svojej starostlivosti, má s nimi dobrý vzťah a okrem prispievania na výživné sa o deti v rámci svojich finančných možností stará aj inak. Vzhľadom na uvedené skutočnosti okresný súd dospel k správnemu záveru, že na ochranu spoločnosti a pre nápravu obžalovaného je potrebné uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody, pretože spáchaný skutok je pomerne závažný, čo vyjadruje zákonodarca stanovením trestnej sadzby, ako aj spôsob spáchania činu, jeho mimoriadne závažný následok a forma zavinenia obžalovaného. Naproti tomu súd vzal do úvahy aj v podstate inak dobrú povesť obžalovaného a preto uložil trest na samej spodnej hranici upravenej trestnej sadzby, čo vyjadril tým, že uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 4 roky s čím sa odvolací súd stotožňuje. Odvolací súd v názorovej zhode s okresným súdom nezistil také pomery obžalovaného a ani okolnosti prípadu, ktoré by umožňovali obhajobou navrhovaný postup pre aplikáciu inštitútu mimoriadneho zníženia trestu v zmysle § 39 ods. 1 Tr. zák. Správny je i výrok prvostupňového súdu o zaradení obžalovaného do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, vzhľadom na to, že obžalovaný nebol v posledných desiatich rokoch vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin. V súlade so zákonom rozhodol súd prvého stupňa i pokiaľ ide o výrok týkajúci sa nároku poškodeného H. O. na náhradu škody vo výške tak, ako bola škoda pozostávajúca z bolestného (5.148,- Eur) vyčíslená v znaleckom posudku prof. MUDr. E. Z., M.., č. 07/16, a aj v časti, ktorou poškodeného podľa § 288 ods. 2 Tr. por. odkázal na civilný proces, nakoľko mu nárok na náhradu škody priznal len sčasti (podľa výsledku dokazovania nebol podklad na vyslovenie povinnosti na náhradu ďalšej škody a bolo by treba na rozhodnutie o povinnosti na náhradu ďalšej škody vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré by presiahlo potreby trestného stíhania a predĺžilo by ho). Napadnutý rozsudok považuje krajský súd v celom rozsahu za správny a zákonný a v plnej miere si osvojuje dôvody jeho výrokov, na ktoré týmto poukazuje bez potreby ich opakovať. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nezistil zákonné dôvody pre zmenu ktoréhokoľvek z výrokov napadnutého rozsudku odvolanie obžalovaného V. Y. ako nedôvodné v zmysle § 319 Tr. por. zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.