Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/183/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1617208910 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1617208910.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Zuzany Kučerovej a JUDr. Karola Riháka v právnej veci žalobkyne: V. U., N..V..Q.., F.: XX XXX XXX, O. J. XA, G., zast. Advokátskou kanceláriou RELEVANS, s.r.o., IČO: 47 232 471, Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, proti žalovanej: G. H., J.. XX.XX.XXXX, G. O.E. XX/XXX, A., o 1.528,12 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 1. marca 2018 č.k. 32Csp/73/2017 - 65, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá (výrok II.) p o t v r d z u j e . Žalovanej sa voči žalobkyni nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 189,55 eur s 5,05 % úrokom z omeškania od 30.12.2014 do zaplatenia, výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. 2/ Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie skutkovo zistil, že žalovaná (dlžník) uzavrela s právnym predchodcom žalobkyne K. G., M..N.. (veriteľ) dňa 23.5.2012 Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX, v zmysle ktorej sa banka zaviazala poskytnúť žalovanej úver vo výške 1.900,- eur pri úrokovej sadzbe 25,50 % p.a. a žalovaná sa zaviazala splatiť ho v 72 splátkach po 55,29 eur mesačne vždy k 12. dňu v mesiaci s konečnou splatnosťou úveru dňa 12.5.2018. Zmluva o úvere obsahovala údaj o celkovej výške nákladov spotrebiteľa: 1.747,19 eur, údaj o RPMN banky vo výške 28,70 % a o priemernej RPMN na trhu vo výške 19,59 %. Veriteľ a žalovaná sa v Zmluve o úvere dohodli na poistení schopnosti žalovanej splácať úver, a to v rozsahu základného súboru poistenia, pričom sekcia Zmluvy, ktorá pojednáva o poistení, neobsahovala možnosť žalovanej poistenie neuzavrieť, keď veriteľ vopred predformuloval žiadosť o poistenie a žalovanej len umožnil zvoliť si jeden z dvoch druhov poistenia. Zmluva o úvere je zmluvou formulárového typu, na ktorej rubovej strane boli predtlačené „Obchodné podmienky pre úver dostupná pôžička, dostupná pôžička - šikovná rezerva“. V Zmluve o úvere, bod 3 ods. 2 bol uvedený odkaz na Všeobecné obchodné podmienky, Obchodné podmienky pre úver - dostupná pôžička, dostupná pôžička - šikovná rezerva, Sadzobník poplatkov, Oboznámenie o RPMN a na Oznámenie o úrokových sadzbách a informácie o poistení podľa zákona č. 186/2009 Z.z. s tým, že právne vzťahy neupravené zmluvou o úvere sa riadia uvedenými dokumentmi. Z formulácie podmienok Zmluvy o úvere, ako aj z absencie podpisu žalovanej na ostatnej zmluvnej dokumentácií súd prvej inštancie zistil, že žalovaná podpísala len formulár Zmluvy o úvere a oboznámila sa so znením v ňom odkazovanej zmluvnej dokumentácie (Všeobecných obchodných podmienok, Obchodných podmienok pre úver, Sadzobníka atď.), ktorá jej však s výnimkou Obchodných podmienok pre úver dostupná pôžička, dostupná pôžička - šikovná rezerva, ktoré boli predtlačené na rubovej strane formulára, nebola odovzdaná. Z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil záver o absencii písomnej formy úverovej zmluvy. Žalovaná úver čerpala v dohodnutej výške 1.900,- eur, ale nesplácala ho riadne a včas. Z podacieho hárku č. D. s dátumom podania 25.11.2014 a výzvy na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 24.11.2014 súd prvej inštancie zistil, že veriteľ žalovanú vyzval na zaplatenie dlhu zo Zmluvy o úvere, s ktorým bola viac ako 90 dní v omeškaní. Súčasne ju upozornil, že ak k úhrade nedôjde, bude oprávnený využiť ust. § 565 Obč. zák. a vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru. Z doručenky a výzvy na úhradu dlžnej sumy zo dňa 11.12.2014 súd prvej inštancie ďalej zistil, že veriteľ žalovanej dňa 17.12.2014 doručil oznámenie o predčasnej splatnosti úveru, v ktorom ju informoval, že sa jeho dlh zo zmluvy stal splatným v celosti a vyzval ju na jeho úhradu v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Veriteľ a žalobkyňa uzavreli dňa 13.6.2017 Zmluvu o postúpení pohľadávok č. I/2017, ktorou došlo k postúpeniu pohľadávky zo Zmluvy o úvere na žalobkyňu. 3/ Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba je čiastočne dôvodná. Žalobkyňa je podľa súdu prvej inštancie v spore aktívne vecne legitimovaná, pretože jej právny predchodca (banka) splnil povinnosti vyplývajúce z § 92 ods. 8 Zákona o bankách predtým, než pohľadávku zo Zmluvy o úvere postúpil na žalobkyňu. Uviedol, že sporná zmluva o úvere je tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obch. zák.), súčasne ide o spotrebiteľskú zmluvu a na žalovanú je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzavieraní nekonala, na rozdiel od banky (veriteľa) v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na právny vzťah založený zmluvou o úvere aplikoval ust. Obč. zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl.) týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv a ust. § 497 Obch. zák. Spornú úverovú zmluvu zároveň podriadil aj pod právny režim Zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z. (§ 1 ods. 2, § 2, § 9 ods. 1,2, § 11) v znení účinnom ku dňu jej uzavretia. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúce z § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. a to údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Dodal, že zmluva uvádza len informáciu o celkovej výške úveru a o celkových nákladoch spotrebiteľa, ktorých sčítaním by bolo možné daný údaj vyvodiť, čo však nie je v súlade s požiadavkou stanovenou v § 9 ods. 2 písm. j/ zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý výslovne požaduje tento údaj v zmluvách uvádzať. Zistil tiež, že zmluva o úvere neobsahuje pravdivý údaj o výške splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pretože udáva, že výška splátky je paušálne 55,29 eur. Podľa vyjadrenia žalobkyne však splátky č. 71 a 72 mala žalovaná zaplatiť v odlišnej výške ako 55,29 Eur, a to 4,59 eur a 3,29 eur, čo bolo právnemu predchodcovi žalobkyne (banke) známe už v čase uzavretia Zmluvy o úvere. Na to, aby bola Zmluva o úvere v súlade s požiadavkou § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. síce postačuje, aby obsahovala jediný údaj o výške splátky, ktorú je žalovaná povinná platiť, ale len za predpokladu, že táto splátka je nemenná. Podľa súdu prvej inštancie nie je v súlade so zákonom taká prax veriteľa, ktorý v Zmluve o úvere neuvedie výšku posledných dvoch splátok napriek tomu, že už v dobe jej podpisu vie, že budú iné ako predchádzajúce splátky argumentujúc svojou pripravenosťou neskôr žalovanú na túto skutočnosť upozorniť, prípadne jej vrátiť vzniknutý preplatok (ak presiahne 1,- eur). Podľa súdu prvej inštancie úverová zmluva neobsahuje ani správny údaj o RPMN a celkovej výške nákladov spotrebiteľa, pretože ak sa vychádza z toho, že uzavretie poistenia bolo pre spotrebiteľa povinné, je potrebné vynásobiť dohodnutý počet splátok (72) ich výškou vrátane poistenia (55,29 eur), čo činí 3.980,88 eur, z čoho by bola suma nákladov spotrebiteľa 2.080,88 eur, ale v Zmluve je uvedená suma 1.747,19 eur, teda nižšia ako skutočná. RPMN takto vychádza na 32,49 %, pričom v Zmluve veriteľ uviedol výšku RPMN 28,70 %. Oba údaje sú uvedené nesprávne v neprospech spotrebiteľa. Ak by sa vychádzalo z vyjadrenia žalobkyne, že posledné dve splátky boli v inej výške, bolo by potrebné vynásobiť 70 x 55,29 eur, čo činí 1.978,18 eur, k čomu by bolo nutné pripočítať plnú výšku posledných dvoch splátok (4,59 a 3,29 eur), pričom celková výška nákladov spotrebiteľa je 1.978,18 eur. Ide opäť o inú sumu ako je uvedená v Zmluve. Podľa súdu prvej inštancie v prípade spornej úverovej zmluvy nebola splnená ani požiadavka zákona na zachovanie písomnej formy zmluvy o spotrebiteľskom úvere vzhľadom na skutočnosť, že žalovanej neboli odovzdané v písomnej forme alebo na inom trvanlivom médiu jednotlivé časti zmluvnej dokumentácie, najmä Všeobecné obchodné podmienky a Sadzobník, pričom práve v nich sú obsiahnuté niektoré zo základných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere stanovených v § 9 zákona č. 129/2010 Z.z. Keďže zmluva neobsahuje ani údaj o celkovej čiastke, ktorú musí žalovaná zaplatiť, uvádza nesprávny údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a o celkovej výške nákladov spotrebiteľa, neuvádza výšku splátok č. 71 a 72, ktorých výška je v skutočnosti odlišná od splátok č. 1 až 70, bol naplnený predpoklad podľa § 11 Zákona o spotrebiteľských úveroch a poskytnutý úver sa stal bezúročným a bez poplatkov a žalovaná je povinná vrátiť žalobkyni len poskytnutú istinu 1.900,- eur. Keďže žalovaná na úhradu svojich dlhov už zaplatila celkovo 1.710,45 eur, súd prvej inštancie ju zaviazal na zaplatenie rozdielu 189,55 eur (1.900,00 eur - 1.710,45 eur = 189,55 eur). Vo zvyšnej časti, t.j. v časti prevyšujúcej sumu zostatku istiny a zákonného úroku z omeškania, žalobu zamietol. Išlo totiž o zmluvné úroky a poplatky na ktoré s prihliadnutím na záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy žalobkyňa nemala nárok. Podľa súdu prvej inštancie z uvedeného dôvodu žalovaná nemohla ani dňa 11.2.2015 platne uznať dlh nad rámec výšky istiny poskytnutého úveru (§ 558 Obč. zák.). Pokiaľ ide o dojednané poistenie úveru, súd prvej inštancie skonštatoval, že bolo žalovanej nanútené, zjavne s cieľom finančnej motivácie veriteľa a keďže poistná zmluva (§ 788 Obč. zák.) nebola súčasťou úverovej zmluvy, dohodnuté poistenie vyhodnotil ako neplatné (§ 39 Obč. zák.). Ohľadom uplatneného príslušenstva uzavrel, že žalobkyni vzniklo právo na úroky z omeškania v zákonnej výške počnúc zosplatnením úveru (§ 517 ods. 2 Obč. zák. § 3 nar. vlády SR č. 87/1995). Úroky z omeškania do zosplatnenia úveru žalobkyni nepriznal argumentujúc, že z jeho podania nevyplývala ich výška do zosplatnenia úveru. Z uvedeného dôvodu priznal žalobkyni úrok z omeškania z dlžnej istiny po zosplatnení úveru, a to v úrokovej sadzbe platnej ku dňu vzniku omeškania so splatením celého zosplatneného dlhu, t.j. ku dňu 30.12.2014. 4/ O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. Uzavrel, že v konaní bola úspešnejšia žalovaná, keďže žalobe vyhovel len v časti 189,55 eur z uplatnených 1.528,12 eur (87,60 % oproti úspechu žalobkyne 12,40 %). Nárok na náhradu trov konania jej však nepriznal, keďže jej žiadne trovy nevznikli. 5/ Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa a napadla ním výrok, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá (výrok II.). Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie. Namietala záver súdu prvej inštancie o nesprávnej výške RPMN uvedenej v úverovej zmluve argumentujúc, že zmluva o úvere bola uzavretá na základe odlišnej právnej úpravy ako je súčasná úprava, keďže s účinnosťou od 1.1.2016 došlo k zmenám v celkovej sume nákladov. Tieto skutočnosti súd prvej inštancie nezohľadnil a aplikujúc nezáväzný informatívny výpočet kalkulačky obsahujúcej údaje platné v súčasnosti a nie v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, spôsobil právne pochybenie. Žalobkyňa trvá na tom, že zmluva o úvere vyjadrovala správny údaj o RPMN banky. Rovnako tak žalobkyňa má za to, že výška celkových nákladov spojených s úverom bola v zmluve vyjadrená správne. Interný výpočtový systém banky umožňoval v čase uzavretia zmluvy výpočet jednotlivých splátok anuity len v celých hodnotách bez desatinného čísla. Preto sa mohlo stať, že výška poslednej splátky bola v nulovej, resp. v nižšej výške, než výška ostatných splátok. Takto vzniknutý preplatok by sa spotrebiteľovi vrátil na základe čl. 5.4 VOP. Súd prvej inštancie nesprávne zhodnotil aj povinnosť platiť poistenie započítajúc ho do sumy mesačnej splátky. Podľa § 2 písm. g/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom do 31.3.2015 sa celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom rozumeli všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou a ktoré sú veriteľovi známe. Do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver. Z gramatického výkladu tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že poistné je potrebné započítať do celkových nákladov len v tom prípade, ak jeho uzavretie bolo podmienkou uzavretia úverovej zmluvy. Súd prvej inštancie však nesprávne uzavrel, že ak spotrebiteľ platí poistné, o ktoré žiadal dobrovoľne a ktoré nebolo podmienkou uzavretia zmluvy o úvere, daná suma sa automaticky započítava do výšky celkových nákladov. Takýto výklad odporuje zneniu § 2 písm. g/ zákona č. 129/2010 Z.z. Nepodmienenosť uzatvorenia poistnej zmluvy s poskytnutím úveru vyplýva aj z bodu 7.1 Obchodných podmienok. Odvolateľka nesúhlasila ani so záverom súdu prvej inštancie, že úverová zmluva je bezúročná a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z.z. dôvodiac, že zo znenia § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/ predmetnej normy vzhľadom na použitie logickej spojky a jazykového znenia „neobsahuje náležitosti podľa..“ vyplýva, že za bezúročný a bez poplatkov je možné úver určiť len v prípade, ak zmluva o úvere nebude obsahovať súčasne všetky v § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. uvedené náležitosti. Absencia len niektorej z nich nebude mať za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru. Pokiaľ by zákonodarca sankciou bezpoplatkovosti a bezúročnosti mienil označiť taký úver, pri ktorom zmluva neobsahuje len niektoré z citovaných náležitostí, zvolil by iné jazykové vyjadrenie, napr. „neobsahuje niektorú z náležitostí....“. Žalobkyňa je toho názoru, že zmluva o úvere obsahuje údaj o celkovej čiastke, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, pretože v bode 3.1 Zmluvy o úvere pod tabuľkou písmom totožným s ostatným textom zmluvy je uvedené : “Celkovú čiastku úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom“. Priemerný spotrebiteľ si vie spočítať predmetné dva údaje a to výšku úveru a celkovú výšku nákladov spojených s úverom a preto uvedenie celkovej sumy takýmto spôsobom nie je zavádzajúce. Podľa žalobkyne bezúročnosť a bezpoplatkovosť úverovej zmluvy nemohla spôsobiť ani absencia rozdelenia splátok na istinu, úroky a iné poplatky, pretože § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. rozklad jednotlivých splátok v členení na istinu, úrok a poplatky neobsahuje, pričom takáto požiadavka nie je ani v súlade so Smernicou EÚ č. 2008/48/ES. Podľa § 9 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. sa uvedené ustanovenie aplikuje len v prípade, že obsahom zmluvy o úvere je aj amortizácia istiny, pričom v takom prípade sa spotrebiteľovi v zmysle § 9 ods. 5 zákona poskytuje amortizačná tabuľka. Keďže v danom prípade nebola dohodnutá amortizácia istiny úveru, za dostatočné a v súlade so zákonom bolo, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje vyčíslenie istiny, úroku a poplatku a zároveň určuje počet, výšku a termíny splatnosti jednotlivých splátok, ktorými sa má táto celková čiastka splatiť. Keďže zmluva o úvere obsahuje požadované náležitosti a to výšku úveru, úrok vyjadrený úrokovou sadzbou, výšku mesačnej splátky, RPMN banky v percentách, priemernú RPMN na trhu, celkovú výšku úveru, dátum 1. splátky, dátum nasledujúcich splátok, počet mesačných splátok úveru, dátum, nie je bezúročná a bez poplatkov. Žalobkyňa záverom namietla správnosť záveru súdu prvej inštancie o nedodržaní písomnej formy zmluvy o úvere neodovzdaním písomných dokumentov ako napr. všeobecných obchodných podmienok. Súd prvej inštancie ju totiž neinformoval, že skutočnosť písomného uzatvorenia zmluvy o úvere považuje za spornú, čím porušil jej právo na spravodlivý proces a vydal prekvapivé rozhodnutie. Od žalobkyne nebolo možné objektívne očakávať, že túto skutočnosť má považovať za spornú a že na jej preukázanie má povinnosť produkovať dôkazy. Počas trvania zmluvného vzťahu, ani po začatí súdneho konania žalovaná nespochybnila skutočnosť, že by zmluva o úvere nebola uzatvorená riadne v písomnej forme. 6/ Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že ešte pred začatím konania dňa 13.2.2018 zaplatila na výzvu žalobkyne časť dlhu v sume 100,- eur a sumu 192,50 eur ako náhradu trov konania. Keďže súd prvej inštancie nepriznal žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania, má voči žalobkyni preplatok na dlhu 102,95 eur, ktorý jej žalobkyňa doposiaľ nevrátila. 7/ Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.) preskúmal napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 8/ Odvolací súd súhlasí s názorom žalobkyne, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok, poplatky). Pokiaľ § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom k 23.5.2012 uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“, či termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je treba za použitia eurokomfortného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahŕňa (viď uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa 22.2.2018). V prejednávanom prípade je zo zmluvy o úvere zrejmá výška úveru (1.900 eur), výška úrokovej sadzby (fixná 25,50 % p.a.), počet anuitných splátok (72), periodicita a termín splatnosti anuitnej splátky (mesačne, v 12. deň kalendárneho mesiaca) a konečná splatnosť úveru (12.5.2018). V úverovej zmluve je však uvedená nesprávna (klamlivá) výška mesačnej splátky úveru (55,29 eur). Žalobkyňa v konaní pred súdom prvej inštancie totiž uviedla, že výška 71. a 72. splátky bola v skutočnosti iná (nižšia) ako uvedená v zmluve (55,29 eur), a to 4,59 eur (71. Splátka) a 3,29 eur (72. Splátka). Nesprávne uvedenie výšky anuitnej splátky úveru je potrebné posúdiť tak, ako by úverová zmluva informáciu o splátke úveru ako svoju základnú náležitosť neobsahovala vôbec. Zmluva o úvere je preto považovaná za bezúročnú a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z.) pre nedostatok náležitostí uvedených v § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. Naviac, dotknutá spotrebiteľská zmluva neobsahuje ani správny údaj o celkovej čiastke, ktorú musí žalovaná zaplatiť. Súčet výšky úveru (1.900 eur) a celkovej výšky nákladov (1.747,19 eur) činí 3.647,19 eur; súčin v zmluve uvedenej anuitnej splátky (55,29 eur) a počtu splátok (72) činí 3.980,88 eur. Ide o sumu odlišnú od výsledku súčtu výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom podľa zmluvy (3.647,19 eur). Ako skonštatoval súd prvej inštancie správnemu údaju o celkovej čiastke, ktorú musí žalovaná ako spotrebiteľ zaplatiť, sa nedá dospieť ani zohľadnením správnej výšky posledných dvoch mesačných splátok úveru (4,59 eur a 3,29 eur), čím podľa ustálenej rozhodovacej praxe došlo k naplneniu ďalšieho zákonného predpokladu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy podľa § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. pre rozpor zmluvy s § 9 ods. 2 písm. j/ zákona (klamlivý údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť). Obrana žalobkyne odkazujúca na možnosti interného výpočtového systému banky nemôže obstáť. Nesprávny (nižší) údaj o celkovej výške nákladov znamená aj nesprávny údaj o RPMN banky (v zmluve uvedený ako 28,70 %). 9/ K zákonnej požiadavke písomnej formy úverovej zmluvy (§ 9 ods. 1 prvá veta zákona č. 129/2010 Z.z.) odvolací súd dodáva, že podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C- 42/15 E. U. N., M..N.. proti H. G. nie je nevyhnutné, aby náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyžadované Smernicou o zmluvách o spotrebiteľskom úvere boli obsiahnuté v jedinom dokumente. Podmienkou však je, že zmluva o spotrebiteľskom úvere bude obsahovať jasné a zrozumiteľné odkazy na iné písomnosti alebo trvalé nosiče obsahujúce tieto náležitosti, a že zároveň tieto písomnosti, resp. iné trvalé nosiče boli skutočne pred uzavretím zmluvy spotrebiteľovi odovzdané. Veritelia sú povinní preukázať, že obchodné podmienky sú spotrebiteľovi známe, resp. že boli k zmluve priložené tak, aby sa spotrebiteľ mohol pred uzavretím zmluvy skutočne oboznámiť so svojimi právami a povinnosťami, mpričom nepostačujú všeobecné vyhlásenia uvedené v záverečných ustanoveniach zmluvy o tom, že sa spotrebiteľ s obchodnými podmienkami, sadzobníkom poplatkov, atď. oboznámil. Uvedený záver možno vyvodiť aj z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C - 449/13, CA U. P. N. I.. G., podľa ktorého obozretný veriteľ si musí byť vedomý nevyhnutnosti zbierania a uchovania dôkazov o splnení svojich informačných povinností voči spotrebiteľovi. V spornej úverovej zmluve je uvedené, že žalovaná bola oboznámená s obsahom „príslušných dokumentov“ a súhlasí s nimi (viď str. 3 ods. čl. 3/ ods. 2). Zo zmluvy však nie je možné vyvodiť, o aké konkrétne dokumenty išlo a už vonkoncom nie, že tieto dokumenty boli žalovanej aj odovzdané, hoci sú súčasťou zmluvy (§ 9 ods. 1 veta druhá zákona č. 129/2010 Z.z.). Z toho je zrejmé, že v spornej zmluve nebolo splnená ani zákonná podmienka jej písomnej formy. Pokiaľ žalobkyňa v tejto súvislosti namieta porušenie práva na spravodlivý súdny proces argumentujúc, že nebola súdom prvej inštancie poučená o pochybnostiach ohľadom zachovania písomnej formy, odvolací súd poukazuje na to, že žalobkyňa bola na súdne pojednávanie nariadené na termín 1.3.2018 riadne predvolaná. Svoju neúčasť však ospravedlnila a žiadala konať v jej neprítomnosti (viď č.l. 56). Svojho procesného práva zúčastniť sa vykonaného dokazovania sa teda dobrovoľne vzdala. 10/ Z vyššie uvedených dôvodov je poskytnutý úver bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z.z. pre absenciu písomnej formy podľa § 9 ods. 1 a absenciu jej obligatórnych náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. j), k), resp. v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/zákona, čo ďalej znamená, že žalovanej vznikla voči žalobkyni povinnosť vrátiť len požičanú istinu úveru, bez poplatkov a bez úrokov. 11/ Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá (výrok II.) ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 12/ Vyhovujúci (I.) výrok rozsudku súdu prvej inštancie nebol napadnutý odvolaním a preto nadobudol právoplatnosť. 13/ O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a úspešnej žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 14/ Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozsudku odvolacieho súdu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).