Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1To/8/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1618010022 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Zelenayová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1618010022.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ivety Zelenayovej a sudcov Mgr. Marcely Kosovej a JUDr. Richarda Molnára, v trestnej veci obžalovaného T. B., pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Malacky sp. zn. 3T/5/2018 z 12. 09. 2018, na verejnom zasadnutí konanom 13. marca 2019 v Bratislave, takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného T. B., nar. XX.XX.XXXX v Z. zamieta. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Malacky z 12.09.2018, sp. zn. 3T/5/2018 bol obžalovaný T. B. uznaný vinným z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., na tom skutkovom základe, že v presne nezistenom čase asi pred 18.00 h dňa 31.08.2017 v Z. na R. ulici č. XX v areáli spoločnosti Q.. odcudzil bez použitia násilia škatule s obsahom 5 ks monitorov zn. Hewlett Packard, typ Elite Display E240 Monitor, výr. č. L L L L a L v celkovej hodnote 682,90 €, 5 ks notebook zn. Hewlett Packard, typ IDS UMA i5-7200U 840 G4BNBPC, výr. č. XCGXXXXQJX, XCGXXXXQHX, XCGXXXXQGN, XCGXXXXQHL a XCGXXXXQGV v celkovej hodnote 3490,10 € a 5 ks tašiek na notebook zn. Hewlett Packard v celkovej hodnote 65,25 €, ktoré boli prijaté a následne uložené na prijímaciu plochu skladu zv. RM1 dňa 30.08.2017, následne tieto škatule obvinený presunul do skladu RM1 a pozakladal na rôzne miesta medzi ostatný tovar, pričom dňa 31.08.2017 si obvinený tieto škatule zo skladu povyberal a naložil do osobného vozidla zn. Citroen C5 kombi, striebornej farby, ev. č.: BA-XXXTE, ktoré mal odstavené pred skladom RM1, a následne s odcudzenými škatuľami odišiel na neznáme miesto, čím takto spôsobil poškodenej spoločnosti Q., so sídlom Z., R. XX, IČO: XXXXXXXX, celkovú škodu vo výške 4238,25,- €, Za to bol prvostupňovým súdom odsúdený podľa §212 ods. 3 Tr. zák., s použitím § 38 ods. 4 Tr. zák., § 37 písm. m) Tr. zák., na trest odňatia slobody v trvaní 20 mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. bol pre výkon trestu zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. bola obžalovanému uložená povinnosť nahradiť poškodenej spoločnosti Q., so sídlom R. XX, Z., IČO: XXXXXXXX, škodu vo výške 4.238,25 Eur. Proti tomuto rozsudku, hneď po jeho vyhlásení podal odvolanie proti všetkým jeho výrokom obžalovaný T. B., teda v zákonnej lehote, v ktorom prostredníctvom zvoleného obhajcu s poukazom na výroky napadnutého odsudzujúceho rozsudku a jeho odôvodnenie uviedol, že smeruje proti výrokom o vine, o treste a výroku o náhrade škody, ako aj proti konaniu, ktoré vydaniu rozsudku predchádzalo. V prvom rade uviedol, že prvostupňový súd ani OČTK v prípravnom konaní nevykonali všetky potrebné a možné dôkazy v rozsahu nevyhnutnom na náležité objasnenie veci a spravodlivé rozhodnutie a preto nemožno hovoriť o tom, že bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a aj z tohto dôvodu prvostupňový súd dospel k nesprávnym skutkovým záverom v danom prípade. Skutkové chyby odvolaním napadnutého rozsudku spočívajú v neúplnosti skutkových zistení, v ich nesprávnosti a rozporuplnosti. S poukazom na záver výrokovej časti rozsudku, v ktorom prvostupňový súd popisuje jeho konanie, akým spôsobom mal údajne skutok vykonať, pričom škatule od notebookov mal presunúť do skladu RM1 dňa 30.08.2017 a na ďalší deň tieto mal zo skladu vybrať a naložiť do svojho vozidla. Neuviedol však, že mal podľa výpovede „korunného" svedka K. Z. predtým, ako údajne premiestnil škatule s notebookmi do skladu, prostredníctvom MMS správy zistiť, podľa výrobného kódu, o aký tovar ide a následne nožíkom rozrezať jeden balík a pozrieť sa do vnútra, kde mal byť monitor, ktoré dôležité skutkové okolnosti v popise žalovaného skutku chýbajú. Prvostupňový súd oprel svoje skutkové zistenia práve o výsluch svedka Z., ktorý práve takto podrobnejšie popisuje priebeh skutkového deja. A práve skutočnosť, či obžalovaný 30.08.2017 v poobedňajších hodinách z tel. čísla, ktoré v tom čase používal, posielal tel. správu s obsahom fotografie čiarového kódu nachádzajúceho sa na škatuli s monitormi alebo notebookmi, mala byť preverená vyžiadaním si údajov o telekomunikačnej prevádzke od príslušného tel. operátora, čo však OČTK, ani súd neurobili. Vzhľadom na skutočnosť, na ktorú poukázal súd, že z výpovedí svedkov Z. a R. vyplýva, že zásielka, ktorej obsahom bola technika a komponenty zn. Hewlett Packard bola prijatá v sklade RM1 a na nasledujúci deň sa tam už nenachádzala, si mal všimnúť svedok R., ktorý zásielku prijal, pričom počas vykonaného dokazovania sa súd nevysporiadal z otázkou, prečo tento svedok túto zásielku nehľadal, keď p. D. bola na dovolenke a ktorá by inak nakladala s touto zásielkou. Táto zodpovedná zamestnankyňa poškodenej spoločnosti teda nebola v práci a podľa svedeckých výpovedí nikto iný, okrem nej, nemal oprávnenie s touto zásielkou nakladať a preto mal svedok R. podniknúť všetky potrebné kroky na dohľadanie tejto zásielky už v tomto čase. Okrem toho mal povinnosť vizuálne kontrolovať obsah zásielky, čo z nevysvetliteľných príčin neurobil, zásielka bola zanechaná na mieste, kde bol kamerový systém, takže z tohto záznamu by bolo zistiteľné, kto zásielku zobral. Ani tento dôkaz si OČTK, ani súd nezabezpečili. Súd prvého stupňa uveril výhradne svedkovi Z., ktorý bol kolegom obžalovaného a v minulosti mal s ním konflikt, čo spochybňuje jeho vierohodnosť ako svedka. V odôvodnení rozsudku sa poukazuje na túto výpoveď, ktorú súd ako dôkazný prostriedok považuje za jasný, logický, zrozumiteľný, presvedčivý a vierohodný. S týmto záverom nemožno v žiadnom prípade súhlasiť, lebo práve výpoveď svedka Z. je rozporná, keď na hlavnom pojednávaní 30.05.2018 prokurátor, ktorý v obžalobe navrhol výsluch tohto svedka, musel postupom podľa § 264 ods. 1 Tr. por. odstraňovať rozpory v jeho výpovedi. Následne si tento svedok „spomenul", že obžalovaný mal už 30.08.2017 zo skladu zobrať nejaké dve malé krabičky. V popise skutku však sa neuvádza, že by došlo k odcudzeniu nejakých komponentov výpočtovej techniky zn. Hewlett Packard, ktoré by sa mali nachádzať v malých krabičkách, ani zástupca poškodenej organizácie odcudzenie takýchto vecí nikdy neuviedol. Ďalšie rozporné tvrdenie tohto svedka spočíva v tom, že tvrdí o obžalovanom, ktorý mal údajne nakladať krabice s odcudzenými vecami do svojho vozidla o tom, že tieto škatule mali byť zalepené, čo však nie je v žiadnom prípade pravda. Na obrazovom zázname, ktorý vyhotovil tento svedok je vidieť, že obžalovaný nakladal rozlepené škatule. Namietal, že prvostupňový súd svoje rozhodnutie o vine obžalovaného postavil výlučne na jednej svedeckej výpovedi, ktorá nemôže byť dôveryhodná. Svedok Z. svoje údajné zistenia oznámil svojím nadriadeným až po uplynutí jeden a pol mesiaca a jeho vysvetlenie, že sa obával obžalovaného nemôže obstáť s tým, že sa tak vynára množstvo možných otázok o dôvodoch takého konania zo strany tohto svedka. Keby svedok Z. celú vec oznámil bezprostredne po tom, ako sa o nej dozvedel a boli by pravdivé skutočnosti, ktoré tvrdí, bolo by možné zaistenie odcudzených vecí a väzobné stíhanie obžalovaného. Napokon, mohol tak urobiť aj anonymne a následne bolo možné zistiť z kamerového záznamu, ktorý snímal miesto, kde bola zásielka po prijatí zanechaná, kto ju zobral. Vo vzťahu k tejto výpovedi súd poukázal aj na zhotovený videozáznam, ktorý je ako dôkaz získaný v rozpore so zákonom, a teda ako dôkaz absolútne neúčinný a nepoužiteľný v trestnom konaní. Napriek tomu, ani z obsahu tohto videozáznamu nemožno povedať, že obžalovaný sa dopustil predmetného skutku. Na zázname je zachytené ako nakladá do svojho vozidla prázdne krabice, pričom je na ňom vidieť, že v batožinovom priestore vozidla obžalovaného sa nachádzajú zložené prázdne krabice, nádoba na motorový olej a priesvitná taška s oranžovými popruhmi. Nejaké komponenty počítačovej techniky sa tam nenachádzajú a že vzhľadom na počet odcudzenej počítačovej techniky (5 ks monitorov a 5 ks Notebookov) nie je možné, aby bol batožinový priestor vozidla obžalovaného poloprázdny, ako je to vidieť na obrazovom zázname. Nie je na ňom však ani viditeľný časový údaj, kedy boli prázdne krabice obžalovaným nakladané do jeho vozidla. Skutočnosť, že krabice boli prázdne, vyplýva priamo zo záznamu, lebo obžalovanému sa jedna zo škatúľ vyšmykla a otočila sa hore dnom, pričom nič z nej na zem nevypadlo. Na škatuli, ktorú mal údajne zanechať obžalovaný na mieste, kde si mal nakladať odcudzené veci zostala škatuľa, na ktorej je ako adresát uvedená osoba Z. S. a zrejme sa jedná o zamestnanca poškodenej spoločnosti, ktorého meno je uvedené na faktúre č. XXXXXXX. Nie je však bližšie známe, aký vzťah mal k predmetnej zásielke. K svedeckej výpovedi A. N., ktorý bol majstrom obžalovaného, súd zaujal stanovisko, že ide o jeho kamaráta, ktorý bol v pracovnoprávnom spore s poškodenou spoločnosťou. Práve tento svedok potvrdil, že bolo bežnou praxou, že zamestnanci si mohli zobrať domov z práce prázdne kartónové škatule, pričom na to nebolo potrebné osobitné písomné povolenie. V odôvodnení rozsudku sa uvádza, že v sklade RM1 sa nemohli vyskytnúť škatule s označením HP (Hewlett Packard) a za potrebné považuje upozorniť na to, že všetky prázdne škatule, teda aj s označením HP, boli bežne dostupné v kontajneri, ktorý sa nachádza v tesnej blízkosti zadnej časti skladu RM1 a práve odtiaľto si ich obžalovaný zobral a pri ich nakladaní ho natočil na svoj mobilný telefón svedok Z.. Svedok N. potvrdil aj vzájomný konflikt medzi obžalovaným a týmto svedkom. Súd túto výpoveď vyhodnotil v zásade ako nepravdivú a účelovú, v snahe napomôcť dlhoročnému kamarátovi, ktorá úvaha súdu však tiež nie je správna, lebo obžalovaný sa síce s týmto svedkom poznal dlhšie, ale len z videnia z obce Veľké Leváre. K odôvodneniu rozsudku s poukazom na dôkaz - obrazovo - zvukový záznam obžalovaný namietal, že bol získaný v rozpore s § 12 Občianskeho zákonníka zo strany svedka K. Z.. Podľa názoru prvostupňového súdu, v danom prípade, možno tento dôkaz vykonať v trestnom konaní napriek jeho nezákonnosti, nakoľko obstojí v teste proporcionality vo vzťahu k právu na ochranu súkromia obžalovaného, s ktorým názorom nemôže súhlasiť. Svedok Z. mohol obžalovaného upozorniť, že ho sníma na svoj mobilný telefón pri údajnom páchaní trestnej činnosti, pričom z obsahu tohto záznamu nevyplýva, že by sa dopustil skutku, ktorý sa mu kladie za vinu. Záznam pozostáva z troch častí, pričom na seba môžu nadväzovať len prvé dve, kratšie časti. Tretia, rozsiahlejšia časť, mohla byť zachytená v inom časovom období ako prvé dve. Z tohto pohľadu preto v žiadnom prípade tento dôkaz nemôže obstáť v spomínanom teste proporcionality. Následne obžalovaný argumentoval ustálenou judikatúrou (napr. rozhodnutie NS SR, sp. zn. lSžd/21/2013), že je neprípustné, aby si súkromná osoba (akákoľvek fyzická, či právnická osoba) utajeným spôsobom vyhotovila obrazový záznam inej osoby cielene iba za tým účelom, aby ho mohla v budúcnosti potenciálne použiť ako dôkaz v trestnom konaní. Podozrenie z nezákonného konania nemožno preukazovať dôkazmi získanými z iného nezákonného konania. Nie je možné pripustiť, aby správny orgán (a to by malo platiť aj napríklad pre orgány činné v trestnom konaní) alebo súd z dôvodu záujmu spoločnosti na odhaľovaní podozrenia z protiprávnej činnosti ospravedlňoval iné protiprávne konanie, ktorým došlo k porušeniu práv iných osôb. Ani verejný záujem na nájdení materiálnej pravdy by nemohol konvalidovať protiprávnosť konania, ktorým je od počiatku nezákonne získaný dôkaz poznačený. Dôkaz získaný v rozpore s ustanovením § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemožno považovať za získaný v súlade so zákonom a preto nemožno takýto dôkaz použiť v správnom, či súdnom konaní. Dôkaz, ktorý bol získaný takýmto nezákonným spôsobom, sa považuje nielen dôkaz, pri ktorom bola nezákonnosť spôsobená, ale aj každý dôkaz získaný na základe takéhoto dôkazu. Nezákonnosťou sú teda postihnuté aj všetky ďalšie dôkazy, ktoré boli získané na základe nezákonného postupu (ide o tzv. teóriu plodov z otráveného stromu, ktorá vychádza z toho, že všetky dôkazy, ktoré boli získané nezákonne, musia byť vylúčené. V danom prípade ide o svedeckú výpoveď K. Z., ako aj ďalšie svedecké výpovede, ktoré z jeho výpovede vychádzajú. V ďalšej časti obžalovaný namietal, že by bolo vykonané kontradiktórne dokazovanie všetkými dostupnými a vykonateľnými dôkazmi, nakoľko podľa jeho názoru nepostupovali OČTK v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Tr. poriadku (vyhľadávacia zásada), keď s rovnakou starostlivosťou neobjasnili aj okolnosti svedčiace v prospech obvineného, lebo nevykonali všetky dôkazy, aby tak súdu umožnili spravodlivé rozhodnutie. V dôsledku tohto nesprávneho postupu musel súd skonštatovať, že na hlavnom pojednávaní nebolo objasnené, akým spôsobom bol vyvezený odcudzený tovar z poškodenej spoločnosti, pričom tento nedostatok v dokazovaní mohol byť odstránený výsluchom pracovníkov súkromnej bezpečnostnej služby R. M. K., Z., ul. T. č. X (ďalej len SBS), ktorý v dňoch 30.08.2017 a 31.08.2017 v poobedňajších hodinách vykonával službu. Z vykonaného dokazovania jasne vyplýva, že pokiaľ by obžalovaný svojím vozidlom vyvážal z areálu poškodenej spoločnosti nejaké veci, na ktoré by nemal povolenie, pracovník SBS by v tom zabránil. Napriek tomuto nedostatku, súd konštatuje, že došlo k naplneniu všetkých znakov skutkovej podstaty prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák., pričom vytkol aj právne chyby rozsudku, ktorý predmetný skutok vôbec neposudzoval z pohľadu tzv. materiálneho korektívu upraveného v ustanovení § 10 ods. 2 Tr. zák. vo vzťahu k závažnosti prečinu, ako kategórie trestného činu, v zmysle ktorého je potrebné pri právnom posúdení zisteného skutku skúmať, či ide o prečin aj vzhľadom na okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný. Zásielka, ktorej obsahom mali byť odcudzené veci, bola prijatá dňa 30.08.2017 skladníkom, ktorý za bežných okolností by túto zásielku nemal prijať do skladu RM1, ktorý slúži na uskladnenie výrobného materiálu, teda skla na výrobu autoskiel na rôzne typy vozidiel. Po prijatí zásielky v nie malej hodnote, pracovník - skladník, ktorý zásielku prijal, neoznámil túto skutočnosť svojim nadriadeným, ktorí by s ňou náležíte naložili. Pritom majster, ktorý bol jeho nadriadený, sa ho na túto zásielku spýtal až po uplynutí jedného mesiaca, hoci išlo o Notebooky zn. Hewlett Packard s príslušenstvom, na ktoré čakali viacerí zamestnanci poškodenej spoločnosti. Nemožno s určitosťou povedať, či sa zásielka dostala do skladu RM1, alebo k jej odcudzeniu došlo z plochy, ktorá sa nachádza pred týmto skladom. Svedok Z. tvrdí, že obžalovaný ju premiestnil do skladu, ale jeho výpoveď z dôvodov, na ktoré bolo poukázané, nepovažuje za vierohodnú. Svedok R., ktorý zásielku prijal si na ďalší deň všimol, že nie je na mieste, kde ju nechal, pričom uviedol, že čakal, či si pre ňu príde niekto kompetentný, ale nikomu o nej nepovedal. Ak by však aj pripustil, že zásielka sa dostala nejakým spôsobom do skladu RM1, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že do tohto skladu mali prístup všetci zamestnanci poškodenej spoločnosti a je neprípustné, aby zodpovední vedúci zamestnanci poškodenej spoločnosti začali hľadať počítačovú techniku v hodnote 4.238,25 Eur až po uplynutí času viac ako jedného mesiaca. Zástupca poškodenej spoločnosti p. B. D. uviedol, že príjem balíka, zásielky, nebol štandardný a balík sa stratil. Rozpory v jeho výpovedi boli ohľadom času, po ktorom začali s hľadaním zásielky. Nevedel vylúčiť, či sa zásielka mohla stratiť aj inokedy, ako dňa 31.08.2017. Vo vzťahu k motorovému vozidlu obžalovaného, ktorý si do neho nakladal prázdne škatule uviedol, že toto vozidlo tam nemalo čo robiť, pritom toto miesto sa nachádza neďaleko parkoviska, kde parkujú svoje súkromné vozidla zamestnanci spoločnosti a nachádza sa v jej areáli. K doloženému listinnému dôkazu zo strany tohto svedka uviedol, že toto tlačivo „Žiadosť o vývoz materiálu" sa používalo pri hodnotnejších veciach, napr. vyradené časti regálov. Nevie si dosť dobre predstaviť, že by sa tieto tlačivá používali na prázdne kartónové škatule, ktoré tvorili vlastne odpad. Svedok K. C. uviedol, že proces prijímania tovaru bol taký, že najprv sa skontrolovala identita tovaru a následne sa tento tovar presunul na prijímaciu plochu, odkiaľ sa uskladňoval alebo distribuoval na oddelenie, ktoré si ho objednalo. V prípade výpočtovej techniky však tento postup podľa jeho názoru neprichádzal do úvahy, lebo sa nejednalo o výrobný materiál. Z pohľadu týchto skutočností je na mieste skonštatovať, že pomery v poškodenej organizácii umožňovali, aby dochádzalo k stratám a krádežiam na ich majetku. Za najzávažnejšiu nesprávnosť pri posudzovaní skutku považuje to, že súd pri právnom posúdení veci nezohľadnil princíp ultima ratio, ako interpretačné pravidlo v praxi orgánov aplikácie práva, ktorý má odraz aj v judikatúre slovenských súdov a to konkrétne v judikatúre Ústavného súdu SR, ktorý v náleze zo dňa 01.04.2009 sp. zn. I. ÚS 402/2008 (bod 33) vyslovene uviedol, že „trestné právo (trestný čin) s trestnoprávnou kvalifikáciou určitého konania, ktoré má súkromnoprávny základ, je potrebné považovať za ultima ratio, teda za krajný prostriedok, ktorý má význam predovšetkým celospoločenský, t. j. z hľadiska ochrany základných spoločenských hodnôt. V zásade však nemôže slúžiť ako prostriedok nahradzujúci ochranu práv a právnych záujmov jednotlivca v oblasti súkromnoprávnych vzťahov, kde závisí predovšetkým na individuálnej aktivite jednotlivca, aby strážil svoje práva (vigilantibus iura scripta sunt), ktorým má súdna moc poskytovať ochranu. Z vykonaného dokazovania jasne vyplýva, že poškodený k ochrane svojho majetku nepristupoval dostatočne, najmä ak pomery v poškodenej organizácii umožňovali, aby dochádzalo k stratám a krádežiam ich majetku. Poškodená spoločnosť mala možnosť, aby sa domáhala náhrady spôsobenej škody žalobou v civilnom procese. Trestné právo s trestnoprávnou kvalifikáciou určitého konania, ktoré má súkromnoprávny základ, je potrebné považovať za krajný prostriedok ochrany svojich práv. Tento tzv. princíp subsidiarity trestnej represie tak vyžaduje, aby štát uplatňoval prostriedky trestného práva zdržanlivo a uvážene, najmä tam, kde zlyhali iné právne prostriedky, alebo ak sú tieto neefektívne. Ústavný súd k uvedenému dodáva, že v právnom štáte je neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili k uspokojovaniu subjektívnych práv súkromno- právnej povahy, ak nie sú okrem toho splnené všetky predpoklady vzniku trestnoprávnej zodpovednosti, respektíve ak nie sú tieto predpoklady nespochybniteľné zistené". Ústavný súd SR tu celkom zjavne nadviazal na judikatúru Ústavného súdu ČR a vyslovene pripustil aplikáciu princípu ultima ratio aj ako interpretačného pravidla, pričom nesprávne právne posúdenie skutku je dovolacím dôvodom. K výroku o treste skonštatoval, že trest, ktorý mu bol súdom uložený sa javí, ako značne rigorózny. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku uviedol, že zohľadnil aj jeho osobné pomery a s poukazom na § 34 ods. 2 Tr. zák., že ukladaný trest má postihovať iba páchateľa, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu, obžalovaný uviedol, že je živiteľom svojej rodiny a stará sa maloletú dcéru Z. s ťažkým sluchovým postihnutím, jej matka nemôže pracovať, lebo je na materskej dovolenke a hlavným zdrojom ich obživy je jeho príjem. Dcéru čaká v priebehu tohto mesiaca obojstranná implantácia kochleárneho implantátu, čím vzniknú rodine obžalovaného ešte väčšie náklady s tým spojené (napr. dva adaptéry v hodnote cca. 300 Eur). Jeho družka má ďalšie dieťa, na ktorého výživu obžalovaný taktiež prispieva a nepodmienečný trest odňatia slobody by tak vystavil členov jeho rodiny nebezpečenstvu núdze. Z tohto dôvodu mal súd možnosť uložiť mu niektorý z alternatívnych trestov, napr. trest domáceho väzenia a okrem toho mu mohol uložiť trest vo výmere 16 mesiacov. V súlade s ustanovením § 311 ods. 4 Tr. por., v zmysle ktorého je možné v priebehu odvolacieho konania vykonať nové dôkazy, navrhol doplnenie konania výsluchom svedka Z. S., ktorý je zamestnancom poškodenej spoločnosti, výsluchom pracovníka súkromnej bezpečnostnej služby R. H., bytom XXX XX O., K. ul. č 43X/XX, vydaním príkazu na zistenie a oznámenie údajov o telekomunikačnej prevádzke účastníckej stanice tel. č. XXXX/XXX XXX za obdobie dňa 30.08.2017 od 14.00 hod. do 22.00 hod. (výpis uskutočnených hovorov a správ). Na základe uvedených skutočností Krajskému súdu v Bratislave navrhol, aby podľa ustanovenia § 321 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c), písm. d), písm. e) Tr. por. odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. vo veci rozhodol sám rozsudkom tak, že ho spod obžaloby oslobodí s poukazom na § 285 písm. a), písm. b) Tr. por., alternatívne podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vráti vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, lebo doplnenie trestného konania by mohlo viesť k iným skutkovým záverom. V súlade s § 314 Tr. por. bolo odvolanie obžalovaného zaslané na prípadné vyjadrenie, ako prokurátorovi, tak aj poškodenej spoločnosti, pričom obidve procesné strany využili svoje právo a k odvolaniu obžalovaného sa aj písomne vyjadrili. Prokurátor uviedol, že účelom trestného konania je preukázať, že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania, že má znaky trestného čin a že ho spáchal obvinený. Požiadavka na zisťovanie všetkých podrobností okolo spáchaného skutku (pred spáchaním skutku, po spáchaní skutku) je v rozpore s požiadavkou účelnosti a hospodárnosti konania, ako aj v rozpore s požiadavkou rýchlosti konania. Preto nemožno prisvedčiť tvrdeniam obhajoby, že bolo potrebné zisťovať aj ďalšie okolnosti, týkajúce sa konania obžalovaného, ktoré bezprostredne predchádzali spáchaniu skutku (napr. zisťovanie, či si vyhotovoval fotografie čiarových kódov tovaru) a tieto následne zisťovať časovo a procesné náročným dokazovaním, ktoré by neúmerne predlžovalo konanie a nemalo by dosah na výslednú kvalifikáciu skutku ani na rozhodnutie súdu o vine alebo nevine obžalovaného. Aj v prípade, že by sa nepodarilo preukázať', že obžalovaný vyhotovil predmetné fotografie čiarových kódov, toto by same osobe nepreukazovalo, že sa trestného činu následne nedopustil, preto preukázanie tejto skutočnosti považuje za irelevantné. V predmetnom trestnom konaní bolo jednoznačne preukázané, že tovar, ktorý je predmetom skutku, bol doručený poškodenému a teda reálne existoval a nachádzal sa bezprostredne pred spáchaním skutku v dispozícii poškodeného. Následne bolo zistené, že tento tovar sa už v dispozícií poškodeného nenachádza a bolo teda nepochybné, že došlo k jeho odcudzeniu, pretože inak by sa stále tovar musel nachádzať v dispozícií poškodeného. Najdôležitejšou otázkou, ktorá bola predmetom trestného konania, bolo preukázať, kto tento tovar z priestorov poškodeného odcudzil. Hoci obhajoba spochybňuje dôveryhodnosť svedka Z. a jeho výpovede, ten dokázal pomerne logicky a presvedčivo popísať, ako malo dôjsť k spáchaniu skutku a táto jeho výpoveď je podporená aj ním vyhotovenými videozáznamami a inými v konaní vykonanými dôkazmi, listinnými dôkazmi a výsluchmi ďalších svedkov. Hoci sa obhajoba odvoláva na zásadu zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností, práve takto zaznamenaný priebeh skutku vyvoláva dostatočné „presvedčenie“ o tom, že sa skutok takto skutočne stal a že ho spáchal obžalovaný. Opak by zakladal pomerne zvláštnu zhodu okolností, kde súhrou veľmi podozrivých okolností si obžalovaný chcel odniesť počas svojho pracovného času, pri ktorom odchádzal z práce v čase, keď znej ani nemal odísť, „iba“ prázdne krabice od tovaru, ktorý zhodou okolností „zmizol“ poškodenému a to v čase, keď ostatní zamestnanci boli na prestávke a teda v čase, keď obžalovaný predpokladal, že ho pri skutku nikto nebude vidieť. Ak by skutočne chcel obžalovaný odniesť z pracoviska „iba“ prázdne krabice, tieto by mohol odniesť po skončení svojej pracovnej doby, aj za prítomnosti svedkov a bez toho, aby sa tento „odnos“ prázdnych škatúľ realizoval za podivuhodných okolností a utajene. Z uvedeného vyplýva, že práve verzia svedka Z. je tá „dôveryhodnejšia“, logickejšia a pravdepodobnejšia a práve snaha obhajoby, aby súd uveril obhajobnej verzii, kladie racionálne uvažujúcemu človeku zásadné, pochybnosti o jej pravdivosti, pretože táto verzia je minimálne „neštandardná“ a „čudná“, preto ak sa obhajoba dovoláva preukázania skutkového stavu bez dôvodných pochybností, potom práve verzia obhajoby zakladá „dôvodné pochybnosti“ ojej pravdivosti. Spochybňovanie výpovede svedka Z. len na podklade toho, že vec oznámil dodatočne, nie je ešte dôvodom, aby táto výpoveď bola nepravdivá. To, aké pohnútky viedli svedka neoznámiť uvedenú skutočnosť, nie je potrebné preukazovať v trestnom konaní. Svedok vysvetlil uvedené pohnútky najmä tým, že záznam o udalosti si vyhotovil najmä preto, aby chránil sám seba v prípade, že by mal nastať problém ohľadom „zmiznutého tovaru“ a malo by podozrenie padnúť napr. aj na neho. Takéto vysvetlenie možno považovať za dostatočné vzhľadom na to, že svedok nechcel prísť do konfliktu s obžalovaným, kým sa ho uvedený „problém“ zmiznutého tovaru netýkal osobne. Za naozaj nemožné označil, aby svedok Z. vyhotovil obrazovo-zvukový záznam dodatočne, tak ako to tvrdí obhajoba, pretože na zázname sú skutočne zachytené „krabice“ zo zmiznutého tovaru, ktoré by nemohol zaznamenať na záznam svedok Z. dodatočne, keď uvedené krabice už v danom čase nemohli byť na uvedenom pracovisku, keďže ako sám obžalovaný priznal, tieto po väčšine odniesol práve v deň spáchania skutku, takže aj výpoveďou samotného obžalovaného je potvrdená autenticita záznamu, ktorý musel byť vyhotovený presne v čase, keď obžalovaný odnášal podľa svojho tvrdenia „len“ krabice z odcudzeného tovaru. Teda argumentácia obhajoby o vyhotovení záznamu v iný deň naráža na nelogický rozpor aj s výpoveďou samotného obžalovaného. Otázkou teda ostáva iba, či boli krabice „prázdne“ alebo „plné“, pričom práve táto skutočnosť je dokreslená logicky výpoveďou svedka Z. a zakladá logický a pravdepodobný priebeh skutku. K argumentácií obhajoby, že škatule nakladal obžalovaný do auta prázdne a v aute nikde nevidno uvedený tovar, uviedol, že záznam zachytáva veľmi obmedzene celý priebeh skutku a len určitú časť skutku, teda na zázname nie je zachytený začiatok skutku, iba časť jeho priebehu. Teda nie je vylúčené, aby obžalovaný naložil predmetný tovar aj na zadné sedadlá vozidla, resp. aby boli v tej časti batožinového priestoru, kde nie je možné presne identifikovať, čo sa nachádza v tomto priestore. Za možnú označil domnienku, že obžalovaný časť tovaru z krabíc vybral, aby ho mohol lepšie uložiť vo vozidle, pretože spolu s krabicou to nebolo možné, lebo tovar s krabicou vytvára väčší, objem ako tovar bez krabice. Vzhľadom na skutočnosť, že po obžalovanom na mieste skutku zostala jedna z predmetných „prázdnych krabíc“, je vysoko nepravdepodobné, že cieľom obžalovaného bolo nakladať „prázdne krabice“, keďže viditeľne o „prázdnu krabicu“, ktorú nechal na mieste za sebou, nejavil absolútne záujem a ľahkovážne ju na mieste skutku zanechal. Bola by teda veľmi veľká „náhoda“, aby si obžalovaný vzal prázdne krabice presne z tovaru, ktorý predtým stihol z uvedených krabíc niekto iný ukradnúť a tieto v chvate nakladal do svojho motorového vozidla v pracovnom čase a s týmito krabicami opustil bez dovolenia pracovisko pred skončením pracovnej doby bez vedomia svojich kolegov a nadriadených a za neobvyklých a podozrivých okolností a ako to on tvrdil, keď mal ísť vyzdvihnúť kolegu a až dodatočne validoval svoj odchod z pracoviska. Za nelogickú označil argumentáciu obhajoby, že nebolo objasnené, akým spôsobom obžalovaný vyviezol tovar z areálu poškodeného. Táto skutočnosť presahuje samotné preukázanie spáchania skutku a nie je teda predmetom obžaloby, aby preukázala, ako naložil obžalovaný s ukradnutými vecami potom, čo si ich prisvojil, ani ako s nimi ďalej manipuloval na iných miestach, ako na mieste spáchania skutku a argumentácia o tom, že nebolo možné nič z areálu vyviezť, lebo bol kontrolovaný pracovníkmi SBS označil za absolútne nelogickú. Ak by pripustil túto argumentáciu ako dôvod neviny obžalovaného, znamenalo by to, že tovar nebolo možné z areálu poškodeného vyviezť žiadnou osobou nelegálne a teda ku krádeži by de facto ani nemohlo reálne prísť, pretože tento istý argument „neviny“ by mohol použiť ktorýkoľvek obvinený a krádeže by sa teda nemohol dopustiť nikto. Táto verzia by dospela k nelogickému záveru, že ak tovar nebolo možné „nelegálne“ vyviezť z areálu poškodeného, tak potom sa tento stále nachádza v tomto areáli a k jeho vyvezeniu nedošlo žiadnou osobou. Aj preto výsluch pracovníka SBS R. H. nepovažuje za relevantný, pretože ak by pripustil, že vyvezenie tovaru spočívalo v porušení povinnosti pracovníka SBS, je nepravdepodobné, že tento by vo svojej výpovedi uvádzal také skutočnosti, ktorými by poukazoval na to, že vedome alebo minimálne z nedbanlivosti sa dopúšťal on alebo jeho kolegovia porušovania svojich povinností pri ochrane uvedeného objektu. Ak však ku krádeži došlo, potom je pravdivé a reálne, a netreba to dokazovať, že musela existovať aj pri strážení objektu službou SBS možnosť, ako tovar cez pracovníkov SBS preniesť, pretože to takto logicky vyplýva už len zo samotného faktu, že ku krádeži došlo. Preto je úplne irelevantné dokazovať, kto a ako umožnil, aby tento tovar nezákonne opusti 1 areál poškodeného, pretože toto možno považovať za fakt a ani popretie tejto skutočnosti pracovníkom SBS by tento fakt nijako nemenilo. Za nelogickú označil aj argumentáciu obhajoby, že súd mal prihliadnuť na § 10 ods. 2 Tr. zák. z toho dôvodu, že poškodený nedostatočne chránil svoje záujmy a umožnil, aby ku krádeži došlo, lebo tovar dostatočne nestrážil a neevidoval a nesledoval manipuláciu a nakladanie s ním. Poukázal na fakt, že poškodený je spoločnosťou s viacerými zamestnancami, kde dochádza k deľbe úloh a teda na jednej čiastkovej úlohe a jej splnení sa podieľa viacero zamestnancov, ktorí sa navyše na pracovisku striedajú, teda s rovnakými úlohami vystupuje na pracovisku viacero zamestnancov, pričom títo si svoje povinnosti vzájomne odovzdávajú a to, čo nevykoná niektorý z predchádzajúcich zamestnancov, musí vykonať zamestnanec, ktorý si s ním strieda službu. Rovnako je možné konštatovať, že na uvedenom pracovisku v rovnakom čase vystupuje viacero osôb s tými istými úlohami, teda tú istú úlohou môže splniť hociktorý z nich. Za týchto okolností je naozaj problematické zistiť nesplnenie konkrétnej úlohy konkrétnym zamestnancom a nesplnenie určitých úloh je možné konštatovať až po určitom čase, keď sa toto nesplnenie prejaví. Nemožno teda tvrdiť, že poškodený nedostatočne chránil svoje záujmy, pretože možnosť krádeže na vlastnom pracovisku vyplýva už len zo samotnej komplikovanej organizačnej štruktúry obchodnej spoločnosti poškodeného a z deľby úloh, ktorá tam prebieha. Nemožno však ospravedlniť skutočnosť, že zamestnanci po určitom čase môžu zistiť, kde sú v organizačných a technických opatreniach „medzery“, ktoré je možné využiť na páchanie trestnej činnosti. Toto nezbavuje páchateľov trestnej činnosti trestnej zodpovednosti a nemožno v tomto prípade aplikovať § 10 ods. 2 Tr. zák., pretože samotné uľahčené podmienky na spáchanie skutku nerobia zo skutku taký, ktorý by mal nepatrnú závažnosť, ale naopak, práve z pohľadu posúdenia osoby páchateľa ide o konanie spoločensky závažnejšie, pretože páchatelia tejto trestnej činnosti zasahujú poškodených spôsobom, proti ktorému často neexistuje efektívny prostriedok ochrany, pretože veľa krát ide o zlyhanie ľudského faktora a nedôslednosť iných zamestnancov pri plnení pracovných úloh, ktoré umožnia iným zamestnancom, aby tieto chyby využili na spáchanie trestnej činnosti. Poškodený ako zamestnávateľ nedokáže eliminovať všetky faktory, ktoré môžu prispieť k spáchaniu trestnej činnosti, a najmä, nedokáže predvídať, ktorí zamestnanci sa v budúcnosti dopustia porušenia svojich povinností a tým uľahčia inému spáchať trestnú činnosť. Aj uložený trest považuje za primeraný povahe a závažnosti spáchaného trestného činu s konštatovaním, že došlo k zvýšeniu dolnej hranice trestnej sadzby, teda súd ukladal trest vo výmere od 16 mesiacov a teda ide len o mierne zvýšený trest nad dolnú hranicu trestnej sadzby. Stotožňuje sa s tvrdením súdu, že za okolností, že obžalovaný mal v čase spáchania skutku uložený podmienečný trest odňatia slobody za iný trestný čin - zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1 Tr. zák., nie je na mieste uloženie alternatívneho trestu, ako to žiadala obhajoba. Záverom sa vyjadril tiež k zákonnosti nahrávky vyhotovenej svedkom Z. a jej použiteľnosti v trestnom konaní ako dôkazu, keď príkladmo poukázal argumentáciu Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn. 2 Tost 4/2014 z 02.04.2014, podľa ktorého, vyhotovovanie obrazovo-zvukových záznamov môže kolidovať s § 12 Občianskeho zákonníka. Na rozdiel od verejnoprávnych úprav (trestnoprávnej a administratívnoprávnych) však táto súkromnoprávna úprava dôkaznú použiteľnosť záznamu v trestnom konaní neobmedzuje (obsahuje len sankcie uvedené v § 13 a 16 Občianskeho zákonníka), nevyníma teda taký záznam z definície „všetkého“, čo môže byť použité ako dôkaz v zmysle § 119 ods. 2 Tr. por.. Záznam ako dôkazný prostriedok však musí byť orgánmi činnými v trestnom konaní alebo súdom zabezpečený na účely trestného konania v súlade s Trestným poriadkom, z čoho vyplýva, že Najvyšší súd SR rozlišuje dôkaznú prípustnosť nezákonne získaných obrazovo-zvukových záznamov v trestnom konaní podľa toho, či pri ich získaní boli porušené normy súkromného práva (napríklad Občiansky zákonník) alebo normy trestného a správneho práva. Pokiaľ bol záznam získaný „iba“ v rozpore so súkromnoprávnou normou (napríklad § 12 Občianskeho zákonníka), je takýto dôkaz prípustný v trestnom konaní. Pokiaľ by bol ale záznam vyhotovený v rozpore s normami trestného práva alebo s normami správneho práva pôjde na účely trestného konania o neprípustný dôkaz. Poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 24/2012 zo 17.01.2012, kde Ústavný súd SR za zákonný dôkaz považoval každý dôkaz, ktorý bol do trestného konania „prevzatý“ v súlade s Trestným poriadkom a inými s trestným konaním súvisiacimi právnymi predpismi. Skutočnosť, že dôkaz zákonne prevzatý do trestného konania bol pôvodne získaný v rozpore s inými právnymi predpismi, je teda podľa Ústavného súdu SR na účely prípustnosti tohto dôkazu v trestnom konaní irelevantná, ak orgán činný v trestnom konaní získal dôkaz procesne správnym postupom v súlade s Trestným poriadkom. Nezákonnosť dôkazu v trestnom konaní sa v tomto smere posudzuje len z pohľadu dodržania zákona orgánmi činnými v trestnom konaní, nie inými osobami, od ktorých orgány činné v trestnom konaní tento dôkaz získali. Preto je prokurátor toho názoru, že dôvody na zmenu ani zrušenie napadnutého rozsudku nie sú dané a navrhol odvolanie obžalovaného zamietnuť. Splnomocnenec poškodeného v písomnom vyjadrení k odvolaniu obžalovaného, s poukazom na niekoľko pojednávaní uviedol, že došlo k vykonaniu rozsiahleho dokazovania, vrátane dôsledného vypočutia značného množstva svedkov, ktorí popísali jednak priebeh skutkového deja, jednak opísali pomery v spoločnosti poškodeného a má jednoznačne za to, že rozhodnutie súdu vychádza z náležite zisteného skutkového stavu a teda nie je daný dôvod na jeho zmenu alebo zrušenie a že naďalej trvá na dôvodnosti svojho nároku na náhradu škody, ktorý riadne a včas uplatnil. K námietke obžalovaného, že OČTK nepreverili skutočnosť, či obžalovaný skutočne zasielal 30.08.2107 MMS správu s obsahom fotografie čiarového kódu, nachádzajúceho sa na škatuli s výpočtovou technikou, ze účelom overenia tejto skutočnosti navrhol vykonanie dôkazu vyžiadaním údajov telekomunikačnej prevádzky uviedol, že predmetný dôkaz by bol nehospodárny a vzhľadom na prejednávanú vec nepodstatný, nakoľko predmetom veci je otázka, či obžalovaný spáchal trestný čin krádeže odcudzením krabíc s výpočtovou technikou z priestorov prevádzky poškodeného. Vyriešenie otázky, či obžalovaný posielal niekde/ niekomu fotografiu s čiarovým kódom tak nemá vplyv na posúdenie podstatnej otázky tejto trestnej veci. K vierohodnosti svedka Z. s ohľadom na jeho údajný spor s obžalovaným uviedol, že tento údajný spor vyplýva jedine z výpovede obžalovaného a následne z výpovede svedka N., ktorého vierohodnosť výpovede je značne ovplyvnená vlastným sporom s poškodeným, o ktorom sa vyjadruje aj vo svojej svedeckej výpovedi k údajnému sporu medzi svedkom Z. a obžalovaným jedine to, že podľa neho je svedok Z. rasista. Uvedené závažné obvinenie však ničím následne nepodložil a ako také vyznieva ako fabulácia za účelom podpory obžalovaného, nakoľko žiadny iný svedok, dôkaz ani objektívna skutočnosť danému tvrdeniu nesvedčí. Za rozporné označil aj tvrdenie obžalovaného, že údajné spory podnecoval svedok Z., podľa ktorého výpovede vyplýva záver, že tento sa obžalovaného skôr bál, ako by mal podnecovať nejaký konflikt, resp. mať rasistické prejavy tak, ako to naznačoval vo výpovedi samotný obžalovaný. Uvedenú skutočnosť potvrdzuje v súlade so spisovým materiálom aj právoplatný rozsudok Okresného súdu Malacky sp. zn. 1T/88/2015, v zmysle ktorého bol obžalovaný odsúdený na podmienečný trest odňatia slobody za spáchanie zločinu hrubého nátlaku a popis skutku v zmysle predmetného rozsudku dáva dostatočný náhľad na osobu obžalovaného a jeho povahu, v porovnaní so svedkom Z.. K otázke videozáznamu, vyhotoveného svedkom Z. poukázal na to, že aj v prípade uznania tohto dôkazu za nezákonný, možno sa opierať o samotnú výpoveď svedka Z., ktorý spáchanie skutku bezprostredne vnímal aj svojimi zmyslami, nakoľko obžalovaného pri jeho páchaní osobne videla preto absolútne nie je namieste tvrdenie obžalovaného, že vysvetlenie, že sa ho svedok Z. obával, nemôže obstáť a z tohto dôvodu trvalo dlhšie, kým celú situáciu svedok nahlásil. Svedok jasne uviedol, že sa obával o zdravie svoje ako aj svojej manželky a že uvedenú situáciu najprv neriešil a nahlásil ju až keď zistil, že sa stratila a hľadá sa výpočtová technika. K údajným rozporom o tom, čo je vidieť na zázname v porovnaní s tvrdeniami svedka Z. o spôsobe nakladania tovaru do auta obžalovaným poukázal na výpoveď samotného svedka, ktorý aj sám uvádza, že nenatáčal priebeh skutku po celý čas, t. j. na predmetnom zázname nie je vidieť všetko presne tak, ako to opisuje svedok. Pokiaľ obžalovaný namieta, že na záberoch je vidieť, že má batožinový priestor poloprázdny, podotkol vzhľadom na povahu tovaru (monitory a notebooky), že tento nemusí zaberať toľko priestoru, ako sa snaží naznačiť obžalovaný a tak uvedená námietka sa javí ako bezpredmetná. Ako uviedol svedok Z., kamerový záznam nezachytáva naviac celý priebeh skutku. Vyjadril sa aj k otázke údajnej bežnej praxe, že zamestnanci poškodeného si brali z priestorov poškodeného predmety, bez potreby osobitného povolenia uviedol, že túto znovu potvrdzuje okrem obžalovaného jedine svedok N., ktorého dôveryhodnosť je s ohľadom na vyššie uvádzané skutočnosti otázna. Všetci ostatní svedkovia zhodne uvádzajú, že z firmy sa nesmie bez vedomia resp. súhlasu zamestnávateľa nič vyviezť, či už je to starý regál alebo prázdna krabica. Rovnako tak v zmysle výpovedí je zakázané vchádzať súkromným motorovým vozidlom zamestnanca do priestoru, v ktorom sa v čase spáchania skutku nachádzal obžalovaný. V neprospech obžalovaného napokon sedia aj nezrovnalosti v dochádzke v daný deň. K námietke obžalovaného, že pokiaľ by niekto z areálu poškodeného vyvážal nejaké veci, na ktoré by nemal povolenie, pracovník SBS by mu v tom zabránil argumentoval, že sa nezakladá na pravde, nakoľko pracovník SBS v zásade nekontroluje autá a ani nie je oprávnený kohokoľvek zadržať resp. neumožniť mu odchod z areálu. K odvolacej námietke obžalovaného nezohľadnenia princípu ultima ratio uviedol, že nesprávne argumentuje rozhodnutím Ústavného súdu SR, v zmysle ktorého uvádza, že trestné právo s trestnoprávnou kvalifikáciou určitého konania, ktoré má súkromnoprávny základ, je potrebné považovať za ultima ratio, teda za krajný prostriedok. Poškodený poukázal na to, že si nevie dosť dobre predstaviť, aký súkromnoprávny základ má konanie, kedy osoba bez súhlasu druhej osoby sa zmocní veci v jej vlastníctve, t. j. spácha trestný čin krádeže. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej praxi však zjavne smeroval k situáciám, kedy subjekty súkromného práva cestou prostriedkov trestného práva riešia napr. omeškanie s plnením záväzkov, spôsobenie škody zanedbaním zmluvných alebo zákonných povinností a pod., ktoré samozrejme neúmerne zaťažujú orgány činné v trestnom konaní. V tomto ohľade je tak celkom zrejmé, že trestné právo nemôže slúžiť ako prostriedok nápravy danej situácie, resp. má slúžiť ako prostriedok ultima ratio. Naproti tomu pri trestnom čine krádeže sú celkom zjavne dané predpoklady na riešenie uvedeného prostriedkami trestného práva. Pokiaľ obžalovaný argumentuje využitím prostriedkov trestného práva len tam, kde zlyhali iné právne prostriedky alebo ak sú tieto neefektívne, poškodený za neefektívne v tomto prípade považuje duplicitné uplatňovanie náhrady škody na civilnom súde, nakoľko poškodený splnil v zmysle Trestného poriadku všetky podmienky na uplatnenie a priznanie náhrady škody. S poukazom na zákonnú úpravu práv poškodeného podľa trestného práva uviedol, že škoda bola v tomto prípade presne vyčíslená v zmysle faktúr za dodaný chýbajúci tovar a uvedené uplatnenie neviedlo v žiadnom prípade k neúmernému zaťaženiu súdu, resp. k vykonávaniu úkonov navyše, aby boli preukázané vznik a výška škody. Za nesprávnu argumentáciu obžalovaného považuje, že by prostriedky trestnej represie smerovali k uspokojovaniu súkromnoprávnych nárokov, ak okrem toho nie sú splnené predpoklady vzniku trestnoprávnej zodpovednosti, nakoľko tieto sú v danom prípade jednoznačne dané. K argumentácii obžalovaného k uloženému trestu, zásad pre jeho ukladanie a jeho osobným a rodinným pomerom dodal, že je v prvom rade na uvážení obžalovaného, aké má záväzky a povinnosti pred tým, ako spácha skutok, ktorý vykazuje znaky trestného činu, ešte k tomu počas skúšobnej doby predchádzajúceho podmienečného odsúdenia, ktoré mu jasne ukladá dodržiavanie povinností, resp. vedenie usporiadaného života, aby sa osvedčil. Za nepochybné označil, že ani predchádzajúce odsúdenie obžalovaného s podmienečným odkladom výkonu trestu odňatia slobody neviedlo k jeho náprave a vedeniu usporiadaného života aj s ohľadom na potreby jeho rodiny a za absurdné označil jeho požiadavku o zhovievavosť v otázke druhu a výšky trestu, keď poukázal mať na zreteli otázky ochrany spoločnosti a prevenciu pred páchaním ďalšej trestnej činnosti obžalovaným, ktorý, ako preukazuje aj minulosť obžalovaného, nemá k takýmto praktikám takpovediac ďaleko. Preto zotrval na svojom nároku na náhradu škody a navrhol odvolanie ako nedôvodné zamietnuť. Na verejnom zasadnutí senátu odvolacieho súdu v konečnom návrhu obhajca obžalovaného uviedol, že v predmetnej veci bolo vykonané dokazovanie absolútne nedostatočným spôsobom, že súd sa nezaoberal základnými skutočnosťami, ktoré zo spisu vyplývali. Pokiaľ výpoveď svedka N. súd spochybnil z dôvodu údajného priateľstva s obžalovaným, nepostrehol, že nebývajú v jednej dedine, ale každý niekde inde. Všetko potvrdzujú ďalšie dôkazy, či už listinné alebo výpovede svedkov. Namietal, že svedok Z. uviedol niekoľko verzií, ale prvostupňový súd sa nevysporiadal s tým, že priamo na súde tvrdil, že obžalovaný dával prvý deň do auta dve malé krabičky a o tri riadky ďalej, že to robil s vysokozdvižným vozíkom a ostatné mal odcudziť až na druhý deň. Z videozáznamu, ktorý je nezákonný, pritom vyplýva, že sa jednalo o prázdne rozlepené krabice, hoci mali byť uzavreté a v týchto sa mali pri nakladaní nachádzať. Namietal, že súd sa nevysporiadal s kontrolou ochranky, ktorá nikoho nepúšťala a všetko kontrolovala, hoci pozná presne meno človeka, ktoré je v spise uvedené, ktorý obžalovaného kontroloval, ale nepovažoval za potrebné objasniť, ako mohlo potenciálne dôjsť k vývozu odcudzeného tovaru práve obžalovaným. Súd sa ani nevysporiadal s dokladom na str. 124, kde je evidentné, že podpis nie je vedúceho D. a navyše osoba, ktorej bola vydaná je P. R., spolupracovník pána D., ktorý s ním bol podávať trestné oznámenie. Za týchto okolností sa domnieva, že je potrebné vec vrátiť prvostupňovému súdu na odstránenie evidentných rozporov a pochybení a až potom vo veci znovu konať a rozhodovať a navrhol vec vrátiť súdu na nové konanie a rozhodnutie. Splnomocnenec poškodenej strany v konečnom návrhu poukázal na ich písomné vyjadrenie a má za to, že skutkový stav bol správne zistený okresným súdom a navrhol odvolanie obžalovaného zamietnuť. Prokurátorka krajskej prokuratúry navrhla v konečnom návrhu odvolanie obžalovaného zamietnuť, s poukazom na správnosť a zákonnosť napadnutého rozsudku. Obžalovaný T. B. právom posledného slova uviedol, že všetko čo povedal svedok Z. je klamstvo a je voči nemu zaujatý. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací ( § 315 Tr. por.), primárne konštatoval prípustnosť odvolania ( § 306 ods. 1 Tr. por.) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por. a preto podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného T. B. nie je dôvodné, vzhľadom na správnosť a zákonnosť napadnutého prvostupňového rozsudku. Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že pred súdom prvého stupňa boli vykonané na hlavnom pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu veci, v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Tr. por. a tieto okresný súd správne vyhodnotil tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Okresný súd v konaní postupoval v súlade so základnými zásadami trestného konania, vykonal všetky dostupné dôkazy nevyhnutné na jeho rozhodnutie, tieto aj správne následne vyhodnotil, pričom sa riadil vyššie uvedenými ustanoveniami a zásadami trestného konania. Skutkové zistenie súdom prvého stupňa je správne a zodpovedá dokazovaniu, ktoré bolo vykonané na hlavnom pojednávaní. Pri zachovaní kontradiktórnosti konania vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazy potrebné pre poznanie skutkových okolností nevyhnutných pre zákonu zodpovedajúce a spravodlivé rozhodnutie o obžalobe, ktorá na obžalovaného T. B. bola podaná. Dôkazy pritom vyhodnotil jednotlivo, ako aj v celom ich súhrne, logickým a zároveň aj podrobne a presvedčivo odôvodneným spôsobom, ktorému z hľadiska pravidiel stanovených pre hodnotenie dôkazov nemožno nič vytknúť. V odôvodnení napadnutého rozsudku v intenciách ustanovenia § 168 ods. 1 Tr. por. súd prvého stupňa podrobne a vyčerpávajúcim spôsobom rozviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenie a napokon tiež, akými právnymi úvahami sa riadil, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa ustanovení Trestného zákona v otázke viny obžalovaného T. B., ako odvolateľa. Krajský súd si tieto skutkové zistenia a z nich vyvodené právne posúdenia v celom rozsahu osvojil a odkazuje na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, bez potreby v celom rozsahu ho opakovať. Aj senát odvolacieho súdu dospel k záveru, že skutok popísaný v napadnutom rozsudku sa stal a spáchal ho aj obžalovaný T. B., spôsobom v ňom popísaným. Nemá preto pochybnosti, že skutkové zistenia uvedené v skutkovej vete napadnutého rozsudku sú v súlade so stavom veci a je nimi preukázané, že obžalovaný v kritickej dobe a nezákonným spôsobom, uvedeným v skutkovej vete napadnutého rozsudku, teda si prisvojil cudziu vec tým, že sa jej zmocnil a spôsobil tak na cudzom majetku väčšiu škodu. Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Čo sa týka výroku o vine v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, krajský súd nezistil pochybenia, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie veci a uplatnenie práva obžalovaného T. B. na obhajobu. Pred súdom prvého stupňa bolo na hlavnom pojednávaní vykonané dokazovanie zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu okresný súd vykonané dôkazy vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti a dospel ku správnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd nemá preto pochybnosti o správnosti skutkových zistení uvedených vo výroku napadnutého rozsudku, pretože zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní a je nimi jednoznačne a nepochybne preukázané, že obžalovaný T. B. v kritickom období za okolností a spôsobom ustáleným v rozsudku súdu prvého stupňa, že v presne nezistenom čase asi pred 18.00 h dňa 31.08.2017 v Z. na R. ulici č. XX v areáli spoločnosti Q.. odcudzil bez použitia násilia škatule s obsahom 5 ks monitorov zn. Hewlett Packard, typ Elite Display E240 Monitor, výr. č. L L L L a L v celkovej hodnote 682,90 €, 5 ks notebook zn. Hewlett Packard, typ IDS UMA i5-7200U 840 G4BNBPC, výr. č. XCGXXXXQJX, XCGXXXXQHX, XCGXXXXQGN, XCGXXXXQHL a XCGXXXXQGV v celkovej hodnote 3490,10 € a 5 ks tašiek na notebook zn. Hewlett Packard v celkovej hodnote 65,25 €, ktoré boli prijaté a následne uložené na prijímaciu plochu skladu zv. RM1 dňa 30.08.2017, následne tieto škatule obvinený presunul do skladu RM1 a pozakladal na rôzne miesta medzi ostatný tovar, pričom dňa 31.08.2017 si obvinený tieto škatule zo skladu povyberal a naložil do osobného vozidla zn. Citroen C5 kombi, striebornej farby, ev. č.: BA-XXXTE, ktoré mal odstavené pred skladom RM1, a následne s odcudzenými škatuľami odišiel na neznáme miesto, čím takto spôsobil poškodenej spoločnosti Q. so sídlom Malacky, R. XX, IČO: XXXXXXXX, celkovú škodu vo výške 4238,25 €. Vzhľadom k tomu, že skutkové zistenia okresného súdu sa opierajú o dôkazy, na ktoré sa poukazuje v napadnutom rozsudku a o ich vierohodnosti a zákonnosti nemá pochybnosť ani odvolací súd, preto si ich v celom rozsahu osvojuje a v jednotlivostiach na ne aj odkazuje. Pokiaľ ide o jednotlivé odvolacie námietky obžalovaného, potrebné je primárne poukázať na to, že obžalovaný od začiatku trestného stíhania popieral spáchanie skutku, že svedok Z. vypovedal proti nemu, je voči nemu zaujatý a jeho konanie rasovo podmienené, že o skutku nič nevie, nevedel o predmetnej zásielke a pokiaľ je na záberoch, ako nakladá do svojho auta krabice, išlo o prázdne krabice a ani nevedel od akého tovaru sú a že takto si prázdne krabice brali aj iní zamestnanci. Všetky zabezpečené dôkazy, vychádzajúc zo spisového materiálu, preukazujú spáchanie skutku obžalovaným. Väčšina odvolacích námietok bola už súčasťou obhajobných prednesov obžalovaného pre okresným súdom, s ktorými sa dostatočným spôsobom vysporiadal vo svojom odôvodnení rozsudku už prvostupňový súd, s ktorými hodnotiacimi úvahami sa plne stotožňuje aj senát odvolacieho súdu, bez potreby opakovania rovnakých právnych záverov a hodnotiacich úvah. Pokiaľ obžalovaný namietal až v podanom odvolaní, že v podstate nebol dostatočne zistený skutkový priebeh, vzhľadom na nie dostatočne preukázané okolnosti odcudzenej zásielky, v tomto smere je potrebné poukázať práve na listinné dôkazy a najmä výpovede svedkov K. Z., Q. R. a B. D., ktorí popísali z akých dôvodov a prečo zásielka bola umiestnená do skladu spoločnosti RM1, pretože pani D., ktorá mala na starosti výdajňu, mala dovolenku. Rovnako bola neopodstatnená námietka obžalovaného o nedostatočne ustálenej skutkovej vete, vzhľadom na neuvedenie posielania správ s odfotením čiarového kódu, vzhľadom na výpoveď svedka Z.. Ustálený skutkový stav vyplývajúci z vykonaného dokazovania a výroku napadnutého rozsudku plne zodpovedá ustanoveniu § 163 ods. 3 Tr. por., podľa ktorého výrok, ktorým sa obžalovaný uznáva za vinného alebo ktorým sa spod obžaloby oslobodzuje, musí presne označovať trestný čin, ktorého sa výrok týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením právnej kvalifikácie, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, prípadne aj s uvedením iných skutočností potrebných na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným, ako aj uvedením všetkých zákonných znakov vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu. Z výrokovej časti predmetného rozsudku, jeho skutkovej časti tieto náležitosti boli splnené a obžalovaným namietané neuvedenie ním uvádzaných skutočností nebolo potrebné. Preto v tejto súvislosti aj návrh na doplnenie dokazovania nepovažoval ani odvolací súd za potrebný, pre časovo a procesne náročný a nadbytočný, nakoľko by ani nemal dosah na právne posúdenie konania obžalovaného a nie je ani súčasťou popisu skutku, čoho sa nesprávne dožadoval obžalovaný. Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného ohľadne nevieryhodnosti výpovede svedka Z., s týmito sa nestotožnil ani odvolací súd. Menovaný svedok veľmi detailne popísal spôsob, ako sa predmetná zásielka dostala do ich skladu, kde a prečo tam bola mimoriadne zložená, pričom presne popísal správanie a konanie obžalovaného, keď časť z neho aj dokumentačne zachytil a aj predložil k predmetnému konaniu ako dôkaz, ktorý je súčasťou spisového materiálu. Toto potvrdili aj svedkovia R., ktorý zásielku prebral a logicky vysvetlil, prečo ju zložil mimoriadne v sklade RM 1. Ak obžalovaný namietal že svedok Z. prípad oznámil až neskôr, nie je dôvodom neveriť jeho výpovedi, pričom sám svedok vysvetlil, že sa obžalovaného bál, že by ho mohol napadnúť a napokon nasvedčujú to aj ním vyhotovené záznamy, ktoré sú čiastkové a vykazujú ukrývaný spôsob ich vyhotovenia. Pokiaľ obžalovaný namietal, nielen ich nezákonnosť, ako aj nepreukázanosť spáchania skutku ním, v tomto smere odvolací súd poukazuje nielen na vysporiadanie sa tejto otázky prvostupňovým súdom tak, ako to detailne odôvodnil v napadnutom rozsudku prvostupňový súd, ale v tomto smere si osvojuje aj vyjadrenia ako prokurátora, tak aj poškodeného k tejto právnej problematike, bez potreby opakovania rovnakých záverov. Z týchto záznamov, ktoré považoval aj odvolací súd za podporné práve k výpovedi svedka Z. je zrejmé, že obžalovaný zreteľne manipuloval so zásielkou HP, ktorú naložil v rozhodný deň do pristaveného motorového vozidla v areáli poškodenej spoločnosti, kde toto vozidlo nemalo vôbec byť, ako vyplýva z výpovedí aj ostatných svedkov a pokiaľ na záberoch priamo obsah zásielky nie je vidieť, pravdepodobný je záver, že obžalovaný obsah krabíc vybral a vložil do vnútra motorového vozidla, čomu nasvedčuje aj záber, ako niečo vkladá do priestoru vozidla na mieste spolujazdca, podľa otvorených pravých predných dverí, pričom aj v kufri vozidla sa nachádzajú krabice a spôsob manipulovania obžalovaného v kufri vozidla, pri polootvorených zadných dverí nasvedčuje čiastočnému ukrývaniu niečoho. Za účelové považoval aj jeho námietky ohľadne zaujatosti svedka Z., ktoré neboli žiadnym dôkazom preukázané, práve naopak bolo pravdou, že svedok Z. mal strach z obžalovaného, čím aj vysvetlil, prečo jeho konanie oznámil zamestnávateľovi až potom, čo sa zásielka hľadala a aj predložil k tomu aj záznam a fotografie, ktoré vyhotovil v rozhodný deň. Z listinných dôkazov a aj výpovedí svedkov Q. R., Andreja D., P. R. a K. C. vyplýva presný popis dodania a následného postupu po prijatí uvedenej zásielky, doložené aj listinným a dokumentačným materiálom, takže požadovaný výsluch adresáta zásielky Z. S. bol nadbytočný, nakoľko jemu len zásielka nebola doručená. Svedkovia vyvrátili aj obhajovacie a aj odvolacie námietky obžalovaného ohľadne voľného odnášania prázdnych krabíc z areálu spoločnosti, nakoľko potvrdili, že len na povolenie sa krabice z areálu spoločnosti mohli odnášať, dokonca mali na to špeciálne tlačivo. Pokiaľ obžalovaný namietal vyhodnotenie svedeckej výpovede svedka N. prvostupňovým súdom, ako nevieryhodnej, v tomto smere aj odvolací súd poukazuje na výpovede svedkov Q. C. a A. N., z ktorých výpovedí sa skôr javí snaha pomôcť obžalovanému, nakoľko síce svedok Q. C. potvrdil, že vzhľadom na množstvo práce volal A. N., ktorý mal mať nočnú zmenu, či by nemohol skôr prísť do práce, s čím súhlasil, ale keďže sa nemal ako dostať, požiadal obžalovaného, aby po N. išiel, keďže boli z jednej dediny, vypísal obžalovanému priepustku a odišiel niekedy po 18:00 hod., pričom sa mali spolu vrátiť do práce a obžalovaný aj riadne dokončiť zmenu do 22.00 hod., pričom priepustku obžalovanému vypísal v čase od 18:00 do 19:00 hod. Uvedené potvrdil aj svedok A. N., že priepustku obžalovanému podpísal Q. C. a že zamestnanci si bežne brávali prázdne krabice domov, bez povolenia, avšak z výpovedí svedkov D., Z., R. a R. bolo preukázané, že prázdne krabice z areálu spoločnosti sa bez špeciálneho povolenia nemohli vynášať, pričom ani svedok C. nemal o tom vedomosť, že by tak iní zamestnanci takto vynášali bez povolenia prázdne krabice. Napokon z výpovede svedka D. bolo preukázané, že obžalovaný 31.08.2017 opustil areál ich spoločnosti o 18:05 hod. a mal ju podpísanú práve svedkom N., ktorý v uvedený deň na to nemal oprávnenie, ale ani svedok C., pričom z kópie uvedenej priepustky vyplýva, že pôvodne bol uvedený čas na priepustke 20:00 hod, neskôr prepísaný na 18:00 hod., práve svedkom N. a na základe zistení zamestnávateľa pri kontrole dochádzky obžalovaného bola zistená aj manuálna korekcia v dochádzkovom systéme na štandardný pracovný čas od 14:00 hod. do 22:00 hod. a vzniklo podozrenie, že práve N. takto manuálne skorigoval pracovný čas u obžalovaného, aby mu vytvoril alibi. Dokonca si A. N. sám zaevidoval príchod na pracovisko o 19:00 hod., takže o 18:00 hod. nemohol podpísať obžalovanému priepustku. Napokon priepustka podpísaná svedkom A. C. neexistovala, odovzdaná bola len podpísaná svedkom N.. Napokon svedok N. potvrdil, že s obžalovaným sú priatelia a teda jeho vyššie popísané správanie a následné konanie vzbudzuje dôvodné pochybnosti o vierohodnosti jeho výpovede a skôr evokuje podozrenie o spolupráci, resp. pomoci obžalovanému pri, resp. po skutku. Pokiaľ obžalovaný namietal nesprávne tvrdenie o spoločnom bydlisku obžalovaného a svedka N. v jednej dedine, súd vychádzal z výpovede svedka C., ktorý tak vypovedal. Odvolací súd taktiež nepovažoval za potrebný výsluch pracovníka SBS R. H., nakoľko tak, ako správne uviedol vo svojom vyjadrení prokurátor, ak by o vyvážaní odcudzených veci obžalovaným mal vedomosť, ťažko možno predpokladať, že by to potvrdil, resp. ak v opačnom prípade by to nepotvrdil, je možné predpokladať, že nevykonával kontrolu motorového vozidla obžalovaného. Rovnako za neopodstatnenú považoval odvolací súd aj námietku obžalovaného o nedostatočnej ochrane zo strany poškodenej spoločnosti a tak, ako na to správne poukázali a rozviedli prokurátor a poškodená spoločnosť, uvedené odvolacie námietky obžalovaného sú zľahčovaním až bagatelizovaním jeho trestnej činnosti, pričom takýmito úvahami by pri každom trestnom čine krádeže bolo možné argumentovať nedostatočnou ochranou majetku každého poškodeného vlastníka veci. Preto senát odvolacieho súdu všetky odvolacie námietky obžalovaného vyhodnotil ako neopodstatnené a aj nepravdivé, okresný súd správne ustálil, že žalovaný skutok sa stal tak, ako je uvedený v napadnutom rozsudku a to na základe dostatočne vykonaného dokazovania, v rámci ktorého bolo vyprodukovaných dostatok dôkazov, ktoré preukazujú skutkový stav a aj jednoznačne usvedčujú obžalovaného T. B. zo spáchania žalovaného prečinu. Odvolací súd pritom pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., t. j. že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam, odvolací súd nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu. V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa si aj odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a v podrobnostiach naň poukazuje. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. V tejto časti odvolací súd uzatvára, že v rozhodnutí súdu prvého stupňa o vine obžalovaného nezistil pochybenia, ktoré by boli dôvodom pre zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o vine. Napokon sa stotožnil aj s podrobnými písomnými vyjadreniami prokurátora a poškodenej spoločnosti, ktoré si taktiež plne osvojuje a v podrobnostiach taktiež na ne poukazuje. Súd prvého stupňa správne postupoval i v časti ustálenia právnej kvalifikácie protiprávneho konania obžalovaného, keď ho kvalifikoval ako prečin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák., nakoľko tým, že si prisvojil cudziu vec iného tým, že sa jej zmocnil a zároveň došlo k naplneniu kvalifikačného znaku - spôsobenie väčšej škody, ktorá bola nespochybniteľne preukázaná vo výške 4.238,25 eur, čo je škodou väčšou v zmysle § 125 ods. 1 druhá veta Tr. zák. po subjektívnej aj objektívnej stránke. Z hľadiska zavinenia obžalovaného, tak ako správne uviedol prvostupňový súd, obžalovaný konal v priamom úmysle v zmysle § 15 písm. a) Tr. zák. Pri preskúmaní výroku o treste napadnutého rozsudku krajský súd nezistil žiadny zákonný dôvod na zrušenie alebo zmenu uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody vo výmere 20 mesiacov. Prvostupňový súd správne postupoval pri ukladaní druhu trestu z hľadiska jeho výmery, keď vychádzal zo všetkých hľadísk pre ukladanie druhu trestu a jeho výmery na základe § 34 ods. 4 Tr. zák. a aj z účelu trestu podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. a správne zistil, že je treba ukladať trest odňatia slobody. Vo všeobecnosti je potrebné skonštatovať, že pri ukladaní trestu musí súd vychádzať zo závažnosti spáchaného trestného činu. Túto závažnosť určuje sám zákonodarca a to stanovením rozpätia trestnej sadzby a tým, že jednotlivé trestné činy podľa stanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia zaraďuje medzi prečiny, zločiny, prípadne obzvlášť závažné zločiny. Tomuto zaradeniu potom zodpovedá buď možnosť súdu ukladať rôzne druhy trestov, napríklad alternatívnych, nespojených s odňatím slobody, alebo povinnosť súdu ukladať len trest odňatia slobody. Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Podľa § 34 ods. 2 Tr. zák. páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody. Podľa § 34 ods. 3 Tr. zák. trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Podľa § 34 ods. 4 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Podľa § 34 ods. 6 Tr. zák. tresty uvedené v § 32 <javascript: %20fZzSRInternal('30279',%20'6412746',%20'6412746',%20'4777092',%20'4777105',%20'0')> možno uložiť samostatne alebo možno uložiť viac týchto trestov popri sebe. Za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť rokov, musí súd uložiť trest odňatia slobody. Pri ukladaní trestu súd musí obligatórne prihliadnuť na všetky poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. a/ - o/ Tr. zák. a priťažujúce okolnosti podľa 37 písm. a/-m/ Tr. zák. Podľa § 38 ods. 1 Tr. zák. na okolnosť, ktorá je zákonným znakom trestného činu, nemožno prihliadnuť ako na poľahčujúcu okolnosť, priťažujúcu okolnosť, okolnosť, ktorá podmieňuje uloženie trestu pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby, alebo okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby. Podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Podľa § 38 ods. 4 Tr. zák. ak prevažuje pomer priťažujúcich okolností, zvyšuje sa dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu. Podľa § 49 ods. 2 Tr. zák. ustanovenie odseku 1 <aspi://module='ASPI'&link='300/2005 Z.z. %252349'&ucin-k-dni='30.12.9999'>(podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody podľa § 49 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Tr. zák. ) sa nepoužije, ak súd odsudzuje páchateľa za úmyselný trestný čin spáchaný v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia alebo v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody. Pri predmetnom prečine krádeže podľa § 212 ods. 3 Tr. zák. stanovuje zákonodarca trestnú sadzbu odňatia slobody 6 mesiacov až na 3 roky. Pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaného, jeho zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jeho nápravy a v neposlednom rade aj poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, je potrebné vychádzať zo zásady, že trest je právnym následkom trestného činu a teda musí byť úmerný k spáchanému prečinu (zásada proporcionálnosti trestu). Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia) a jednak aj voči ďalším občanom - potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa (retribúcia). Správne okresný súd nezistil u obžalovaného ani jednu poľahčujúcu okolnosť a na strane druhej obžalovanému priťažovala okolnosť, že už bol za trestný čin odsúdený a to naposledy Okresným súdom Malacky sp. zn. 1T/88/2015 z 03.04.2017, právoplatným 06.07.2017 pre zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1 Tr. zák.(spolupáchateľstvom) a bol odsúdený na podmienečný trest odňatia slobody 3 roky s odkladom na skúšobnou dobou 4 roky s probačným dohľadom do 06.07.2021. Na predchádzajúce odsúdenie z roku 2011 sa na obžalovaného hľadí, akoby nebol odsúdený (v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia sa osvedčil). Podstatnou okolnosťou, pre ktorú okresný súd obžalovanému musel ukladať nepodmienečný trest je okolnosť, že za vyššie uvedené podmienečné odsúdenie Okresným súdom Malacky sp.zn.1T/88/2015 bol obžalovaný T. B. odsúdený na trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu na uvedenú skúšobnú dobu, ktorá mu ešte stále plynie, pričom predmetného prečinu sa dopustil v plynutí skúšobnej doby podmienečného odsúdenia. Keďže obžalovaný spáchal predmetný prečin počas plynutia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia, správne a v súlade so zákonom prvostupňový súd mu obligatórne a v súlade s § 49 ods. 2 Tr. zák. ukladal nepodmienečný trest odňatia slobody a z dôvodu prevahy počtu priťažujúcich okolností nad poľahčujúcimi mu podľa § 38 ods. 4 Tr. zák. povinne zvýšil spodnú hranicu trestnej sadzby § 212 ods. 3 Tr.zák. (6 mesiacov až na 3 roky) o 1/3, čím sa zvýšila spodná hranica trestnej sadzby za uvedený prečin na 16 mesiacov (horná hranica 3 roky ostala nezmenená). Preto okresným súdom uložený dvadsať mesačný nepodmienečný trest odňatia slobody aj podľa senátu krajského súdu spravodlivo zohľadňuje konanie obžalovaného, jeho zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jeho nápravy. Záverom je treba poukázať taktiež na to, že pri prihliadnutí na druh a výmeru trestov pri predchádzajúcich odsúdeniach obžalovaného možno vyvodiť jednoznačný záver, že spôsob jeho doterajšieho života a jeho osoba neumožňuje dôvodne sa domnievať, že uloženie prípadného iného druhu trestu by postačovalo na zabezpečenie ochrany spoločnosti a najmä jeho nápravy. Preto okresným súdom uložený druh trestu a jeho výmera sú zákonné a spravodlivé. Súd I. stupňa postupoval v súlade s § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák., keď obžalovaného pre výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na výkon trestu so minimálnym stupňom stráženia, nakoľko nebol pred spáchaním žalovanej trestnej činnosti vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselnú trestnú činnosť. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nezistil žiadne dôvody pre zmenu ktoréhokoľvek z výrokov napadnutého rozsudku a nepochybil ani v rámci adhézneho konania, odvolanie obžalovaného T. B., ako nedôvodné v zmysle § 319 Tr. por. zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.