Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/215/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1711203100 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1711203100.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcov: 1/ M. Z., G.. XX.XX.XXXX, K. E. Z. T. XXXX/X, M., 2/ M. Z., G.. XX.X.XXXX, K. P. XXX/X, E., zastúpení: JUDr. Katarína Kušnírová, advokátka, so sídlom Škultétyho 16, Bratislava, proti žalovanému: Univerzitná nemocnica Bratislava, IČO 31 813 861, so sídlom Pažítková 4, Bratislava, za účasti intervenienta vystupujúceho na strane žalovaného: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., IČO 00 151 700, so sídlom Dostojevského rad 4, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu škody, na odvolanie žalobkyne 1/ a žalobkyne 2/ proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 4.4.2019, č.k. 10C/84/20111-355, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e . Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa pôvodní žalobcovia 1/,2/,3/ domáhali uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ titulom nemajetkovej ujmy sumu 30 250 eur a titulom náhrady škody sumu 1 891,74 eur spolu s 9% úrokom z omeškania od 1.8.2010 do zaplatenia, žalobkyni 2/ titulom nemajetkovej ujmy sumu 10 000 eur a žalobcovi 3/ (ktorý počas konania dňa 13.5.2017 zomrel a ktorého univerzálnym nástupcom sa v zmysle uznesenia č.k. 30D 943/2017, Dnot 66/2017, IČS: XXXXXXXXXX, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 24.10.2017, stala žalobkyňa 1/) titulom nemajetkovej ujmy sumu 10 000 eur (výrok I). Vo výroku II rozhodnutia s použitím § 257 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej „C.s.p.“) rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania zohľadňujúc dôvody hodné osobitného zreteľa , za ktoré v danej veci pokladal predmet sporu (ktorým bola náhrada škody z dôvodu nesprávneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti žalovaným ) a sociálny aspekt, keď povinná strana sporu (žalobkyne 1/,2/ ktorých žaloba bola zamietnutá) vzhľadom na svoje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery nie sú schopné uhrádzať vzniknuté trovy konania. 2. Zamietajúci výrok vo veci samej právne odôvodnil § 11, § 13 ods. 1,2,3, § 15, § 16 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej „Občiansky zákonník „), § 4 ods.1,3, § 79 ods.1 písm. c/ zákona č. 576/2204 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov, keď po vykonanom dokazovaní (oboznámením sa s vyjadreniami žalobcov a žalovaného na pojednávaní, vykonanými výsluchmi svedkov M.. Q. Š., M.. T. K., M.. M. K., M.. B. I. , V.. M.. E. I. , M.. E. A.Á. , M.. B. L., oboznámením sa s obsahom sobášneho listu vydaného 10.5.1983 v Č.Q., sťažnosti na postup pracovníkov NsP Ružinov, odpovede na sťažnosť Fakultnej nemocnice s poliklinikou v Bratislave zo dňa 21.12.2009, oznámenia o výsledku šetrenia podania Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zo dňa 23.4.2010, pitevného protokolu zo dňa 20.11.2009, úmrtného listu pacienta, vyčíslením nákladov na pohreb pacienta, zápisnicou zo zasadnutia odbornej komisie zo dňa 8.2.2013, Znaleckého posudku č. XXX/XXXX vypracovaného znaleckou organizáciou v odbore Zdravotníctvo a farmácia, forensic.sk zo dňa 11.9.2017, spisu z výkonu dohľadu a zdravotnou dokumentáciou pacienta ) a jeho vyhodnotení dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby, keď v konaní nemal preukázanú príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti žalovaného ( nesprávne rozhodnutie o prepustení pacienta do domáceho liečenia dňa 5.11.2009) a vzniknutou škodou - smrťou pacienta na ťažkú a vzácnu chorobu, ktorou bola Wegenerova granulomatóza (granulomatóza s polyangitídouu). 3. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že obsah práva na súkromie, je nutné určovať so zreteľom na ústavné predpisy a ustanovenia medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách uvedených v čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v ktorých má pozitívna zákonná úprava práva občana na súkromie svoj prirodzeno-právny zdroj. Podľa ustanovenia čl. 8 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných práv a slobôd, publikovaného pod č. 209/1992 Zb., každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Z ustanovenia čl.17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach publikovaného pod č 120/1976 Zb. vyplýva, že nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, rodiny, domova alebo korešpondencie a každý má právo na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo útokom. Právo na súkromie v rôznych poňatiach môže zahŕňať tak ochranu rodinného života, súkromie obydlia, listové tajomstvo, ako aj ochranu cti, povesť človeka, či ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o osobe. V ústavnej rovine je zakotvené v čl. 16 Ústavy Slovenskej republiky - nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená, obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom; čl. 19 ods. 1 - každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, ods. 2 - každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe; v čl. 21 garantujúcom nedotknuteľnosť obydlia; v čl. 22 zaručujúcom ochranu listového tajomstva, tajomstva dopravovaných správ a iných písomností a ochranu osobných údajov. Podstatou rodinného života je oprávnenie fyzickej osoby utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Rešpektovanie súkromného života fyzických osôb zahŕňa i právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami, keď súčasťou súkromného života je i rodinný život zahrňujúci predovšetkým vzťahy citové, sociálne a morálne. Rodinný život zahŕňa okrem iného vzťahy medzi najbližšími rodinnými príslušníkmi - deťmi, rodičmi, prarodičmi - bez ohľadu na to, či spolu trvalo žijú alebo nie, a preto protiprávne narušenie týchto vzťahov predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život fyzickej osoby. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou. Pre úspešnosť žaloby je nevyhnutné dokázať protiprávne konanie (alebo opomenutie) žalobcu a kauzálny nexus medzi týmto protiprávnym konaním a smrťou fyzickej osoby. 4. V danej veci mal súd prvej inštancie za preukázané, že manžel žalobkyne 1/ a otec žalobkyne 2/, potom čo bol dňa 7.11.2009 prijatý do ústavnej liečby, dňa 19.11.2009 vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou Bratislava zomrel. Spornou medzi stranami zostala otázka, či pacientovi bola pred smrťou poskytnutá zdravotná starostlivosť správne alebo nie, a v takom prípade či nesprávne poskytnutá zdravotná starostlivosť bola v príčinnej súvislosti s následkom, smrťou manžela a otca žalobkýň. Žalobkyne v spore tvrdili, že žalovaný ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti porušil svoju zákonnú povinnosť a neposkytol zdravotnú starostlivosť pacientovi správne. Žalobkyne preukazovali tieto svoje tvrdenia výsledkami kontroly Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý prijal po prešetrení záver, že sťažnosť navrhovateľky ( žalobkyne 1/) na liečebný postup žalovaného bola v časti neprijatia pacienta do zdravotníckeho zariadenia už dňa 4.11.2009, resp. 5.11.2009 opodstatnená a žalovaný porušil povinnosti uložené mu zákonom (§ 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z.). Príčina smrti pacienta bola stanovená na Wegenerovu granulomatózu (granulomatóza s polyangitídou ), Wegenerova granulomatóza (WG), podľa nového označenia granulomatóza s polyangitídou, čo je zriedkavé autoimúnne ochorenie (t.j. zo skupiny chorôb, vyvolaných tvorbou protilátok proti vlastným tkanivám) neznámeho pôvodu, ktoré spravidla postihuje viacero orgánov. Pacient bol u žalovaného s ťažkosťami vyšetrovaný od leta roku 2009. Na základe klinických príznakov sa lekárom nepodarilo zistiť diagnózu správne, ale stanovili ju ako parainfekčnú artritídu, ktorú však nepovažovali za prejav nejakého systémového ochorenia a takto stanovenú diagnózu liečili kortikosteroidmi, čo znalecká organizácia považovala za postup správny a nevidela v tom nesprávnosť postupu lekárov pri takomto učení diagnózy ( teda, že by sa jednalo o postup non lege artis). Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia dospel k záveru, že o tom, či by pri včasnejšej správnej diagnóze bola prognóza pacienta lepšia je možné len hypotetizovať a špekulovať. Dá sa teoreticky pripustiť, že by sa možno zmiernilo fatálne vzplanutie ochorenia o niekoľko dní neskôr, ale vôbec nie je isté, či by takáto liečba zabránila úmrtiu pacienta. Konštatoval, že situácia by bola nádejnejšia, ak by takáto liečba začala už čoskoro po objavení sa bolestí kĺbov, avšak reumatológom stanovená prvotná diagnóza parainfekčnej artritídy bola pri predpokladanej septickej embolizácii do pľúc dostatočne odôvodnená a kortikosteroidy boli v takomto prípade boli správnou voľbou. 5. Opierajúc sa o závery znaleckého dokazovania súd prvej inštancie ďalej uviedol, že Wegenerova granulomatóza, granulomatóza s polyangitídou, (ďalej len „WG“) je veľmi zriedkavé ochorenie, pre ktoré nie je aplikovateľný nejaký štandardný diagnostický postup. Diagnostický proces vyplýva z druhu a postupnosti výskytu príznakov, ktoré sú veľmi variabilné. Diagnostika tohto ochorenia je v rukách príslušných špecialistov a v nijakom prípade neprináleží Centrálnemu príjmovému oddeleniu. Pacient (manžel žalobkyne 1/ a otec žalobkyne 2/) pri vyšetrení dňa 5.11.2009 nemal príznaky, ktoré by priamo viedli k stanoveniu diagnózy WG a z predložených písomností vôbec nie je jednoznačné, či lekári na CPO a V. internej klinike FN Bratislava mali alebo nemali k dispozícii kompletnú zdravotnú dokumentáciu, ktorej podrobné preštudovanie by stanovenie správnej diagnózy mohlo podstatne uľahčiť. Bez ohľadu na presnú diagnózu, vzhľadom na klinický obraz a príznaky vysokej zápalovej aktivity však pacient mal byť prijatý k ďalšej diagnostike a liečbe na lôžkové oddelenie buď okamžite, alebo v najbližší pracovný deň. V tomto nebol postup lekárov CPO FN Bratislava správny a zvolený postup bol non lege artis. Prijatie na lôžkové oddelenie žalovaného sa uskutočnilo až na naliehanie žalobkyne 1/ dňa 7.11.2009 umiestnením pacienta na V. Internú kliniku FNsP Bratislava Ružinov. Počas hospitalizácie na V. Internej klinike FNsP Bratislava, nemocnica Ružinov bola diagnóza stanovená rýchlo, k čomu okrem vysokej odbornosti lekárov prispel rozvinutý klinický obraz ochorenia a pravdepodobne aj vyšetrenia, ktoré mal pacient vykonané už pred hospitalizáciou. Lekári V. internej kliniky a Oddelenia intenzívnej medicíny FN Bratislava, pracovisko Ružinov a tiež konziliári správne zohľadnili pri diagnostike a liečbe pána Y. Z. aktuálne poznatky lekárskej vedy. Príznaky sa u pána Y. Z. postupne rozvíjali a vôbec nie je možné automaticky predpokladať, že by hospitalizácia o dva dni skôr znamenala aj o dva dni skoršie stanovenie diagnózy a nasadenie liečby a nie je možné potvrdiť, že by v prípade hospitalizácie o dva dni skôr, bola prognóza pacienta bola podstatne lepšia 5. Súd prvej inštancie považoval pri rozhodovaní za podstatné, že rozhodnutie o liečbe vysokými dávkami metylprednisolonu by veľmi pravdepodobne padlo bez ohľadu na trvanie hospitalizácie po zhoršení stavu pacienta dňa 13.11.2009, diagnostika prebiehala aj v nadväznosti na vznik prejavov vaskulitídy dňa 6.11.2009 a oboznámenie sa s výsledkami predchádzajúcich vyšetrení ktoré neboli dňa 5.11.2009 k dispozícii. Tieto skutočnosti neboli ovplyvnené dvojdňovým oneskorením prijatia na oddelenie. Mal za jednoznačné, že prognóza pána Františka Valentína ako pacienta s generalizovaným ochorením, ktorému pre infekčnú komplikáciu - sepsu nebolo možné podať kompletnú liečbu, bola v dobe stanovenia diagnózy prakticky beznádejná. Z nariadeného a vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalovaný ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, napriek potvrdeniu porušenia povinnosti vyplývajúcej mu z ust. § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 o zdravotnej starostlivosti, kde pri prepustení pacienta dňa 5.11.2009 do domáceho liečenia nepostupoval správne, poskytol pred smrťou p. Y. Z. zdravotnú starostlivosť správne a k jeho úmrtiu nedošlo v príčinnej súvislosti poskytnutia zdravotnej starostlivosti non lege artis (nesprávne prepustenie do domácej liečby dňa 5.11.2009), ale z dôvodu výskytu vzácnej, ťažko diagnostikovateľnej a zákernej choroby. 6. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie žalobkyne 1/,2/ navrhujúc, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Záver súdu o nepreukázaní príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti žalovaného (nesprávne rozhodnutie o prepustení pacienta do domáceho liečenia dňa 5.11.2009) a smrťou pacienta označili za nesprávne a nemajúce oporu v zistenom skutkovom stave. V tejto súvislosti poukázali na výpoveď svedka M.. B. L. na pojednávaní dňa 15.6.2016, počas ktorého uviedol, že ak by bol pacient hospitalizovaný v noci zo 4.11. na 5.11.2009, tak by to mohlo mať pravdepodobne vplyv v smere, že by sa adekvátna liečba mohla začať skôr, postup žalovaného bol v danom okamihu non lege artis a pacient mal byť hospitalizovaný na internom oddelení. Odvolateľky uviedli, že raritná a ťažká choroba sa v domácom prostredí nedokáže liečiť, čo bolo preukázané pri ďalšom prijatí pacienta na hospitalizáciu dňa 7.11.2009 už v klinicky zhoršenom stave . Ak by bol pacient prijatý na hospitalizáciu už dňa 4.11.2009, bola by mu daná väčšia šanca na prežitie, resp. na primerané liečenie choroby. Pri danom postupe sa stav pacienta zhoršuje, dňa 12.11.2009 o 15,50 hod. je preložený na jednotku intenzívnej starostlivosti, u pacienta sa prechodne zlepšuje stav , následne vzniká rozvoj respiračnej insuficiencie, dňa 15.11.2009 je prekladaný na ARO, kde dňa 19.11.2009 zomiera. Záver súdneho znalca o tom, že diagnóza bola stanovená rýchlo je neobjektívny, keď k stanoveniu rýchlej diagnózy mohlo prísť iba vtedy, ak by žalovaný nepodcenil nález M.. O. zo dňa 3.8.2009 a na základe neho by začal pracovať s dg WG hneď po prvom priblížení na pohotovosť dňa 4.11.2009 a nie pacienta v zlom stave odosielať na operáciu prostaty. Prístup žalovaného k pacientovi nebol v súlade s obsahom zamerania lekára, ktorého cieľom je vyliečiť pacienta. Súd prvej inštancie nezobral v úvahu rozhodnutie predsedu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, na ktorý sa v priebehu konania dovolávali. Vykonané dokazovanie preukázalo, že žalovaný neprijal pacienta od poskytovateľa záchrannej služby na nemocničné lôžko už pri prvom priblížení, nediagnostikoval chorobu pacienta (táto bola zistená až pitvou), pacientovi nebola poskytnutá potrebná a správna liečba, žalovaný odignoroval stanovisko Dr. O. zo dňa 3.8.2009 (ktoré sa v čase prijatia pacienta na CPO FN Bratislava nachádzalo v jeho zdravotnej dokumentácii). Záver prijatý súdom prvej inštancie o tom, že nepovažoval za protiprávne konanie zo strany žalovaného prepustenie pacienta do domácej starostlivosti, že dôvodom úmrtia pacienta bola vzácna, ťažko diagnostikovateľná zákerná choroba, že liečba kortikoidmi bola stanovená správne a že v konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením povinností žalovaného a škodou (smrťou pacienta) nemá oporu vo vykonanom znaleckom dokazovaní. Liečba pacienta bola podcenená, oneskorená a neurčitá. Pochybením žalovaného pri prvej návšteve pacienta ako aj druhej návšteve pacient stratil šancu na vyliečenie, resp. aspoň na predĺženie života. 7. Žalovaný v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.1 C.s.p. potvrdiť. Konštatoval, že súd prvej inštancie sa podrobne zaoberal skutkovým stavom a v odôvodnení rozhodnutia odpovedá na všetky námietky žalobkýň uvedených v odvolaní. 8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania (§ 379, § 380 ods. 1, 378 ods. 1 a § 470 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru o nedôvodnosti podaného odvolania. 9. Ako prvoradé konštatuje, že v postupe súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok, na ktoré je z úradnej povinnosti povinný prihliadať, aj keď tieto neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 2 C.s.p.). 10. V súvislosti s opravným prostriedkom podaným žalobkyňami 1/,2/ odvolací súd upozorňuje, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 380 ods. 1 C.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. 11. S prihliadnutím na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav sa odvolací súd v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého zamietajúceho výroku rozsudku prvoinštančného súdu, v ktorom súd prvej inštancie dostatočne a zrozumiteľne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o nároku uplatnenom žalobkyňami 1/,2/ podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie. Na základe uvedeného využíva možnosť sa v tomto rozhodnutí obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods.2,3 C.s.p.). K odvolacím námietkam odvolateliek udáva nasledovné. 12. Z obsahu odvolania žalobkýň 1/,2/ ( čl. 11 ods.1, § 124 C.s.p.) je možné vyvodiť, že tieto v ňom uplatnili odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/ C.s.p. (t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam). Odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania. 13. Ďalším odvolacím dôvodom vyplývajúcim z obsahu odvolania je odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h/ C.s.p., t.j. že rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. K citovanému odvolaciemu dôvodu treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 14. Odvolací súd v prejednávanej veci po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z príslušných ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 30.6.2016, resp. ustanovení druhého dielu zákona č. 160/2015 Z.z. v znení účinnom od 1.7.2016 alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 15. Pokiaľ žalobkyne v podanom odvolaní namietajú nesprávne vyhodnotenie vykonaného dokazovania ( poukazujúc pritom na časti výpovede svedka M.. B. L. na pojednávaní dňa 15.6.2016, odignorovanie lekárskej správy M. O. zo dňa 3.8.2009, nevzatie do úvahy rozhodnutie predsedu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou , na ktorý sa v priebehu konania dovolávali) je potrebné uviesť, že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. 16. V prejednávanej veci z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie pri posudzovaní opodstatnenosti žaloby zohľadňoval všetky zistené skutkové okolnosti veci (vrátane výpovede svedka M.. B. L. na pojednávaní dňa 15.6.2016 a aj rozhodnutia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zo dňa 4.11.2010, č.k. ZS 102/00007/2010, tvoriaceho súčasť spisu z výkonu dohľadu a zdravotnou dokumentáciou pacienta) a v rozhodnutí dospel k správnej úvahe o tom, že žalovaný ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti porušil povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 o zdravotnej starostlivosti tým, že p. Y. Z. nebol po vyšetrení na Centrálnom prijímacom oddelení zo dňa 4.11.2009 na 5.11.2009 hospitalizovaný napriek tomu, že jeho stav nebol indikáciou na prepustenie pacienta do domácej liečby. Námietky žalobkýň smerujúce k tomu, že súd prvej inštancie „ nepovažoval za protiprávne konanie zo strany žalovaného - prepustenie do domácej liečby“ preto nemajú oporu v prijatých skutkových a právnych záveroch. 17. Pokiaľ odvolateľky v podanom odvolaní namietajú ďalšie závery prijaté súdom prvej inštancie o tom, že dôvodom úmrtia pacienta bola vzácna, ťažko diagnostikovateľná a zákerná choroba, že liečba kortikoidmi bola stanovená správne a nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti žalovaného (nesprávnym rozhodnutím o prepustení pacienta do domáceho liečenia dňa 5.11.2009) a smrťou pacienta je treba uviesť, že súd prvej inštancie prijaté skutkové závery odvodil od v konaní vykonaného dokazovania, vrátane záverov Znaleckého posudku č. 284/2017 vypracovaného znaleckou organizáciou v odbore Zdravotníctvo a farmácia forensic.sk, Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o.. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že zmyslom znaleckého dokazovania (v posudzovanej veci nariadeného na návrh žalobkýň) je ozrejmenie skutkových okolností, na posúdenie ktorých treba odborné znalosti a skúsenosti a ktoré je nutné ozrejmiť pre následné právne posúdenie veci. Znalecký posudok sa hodnotí ako každý iný dôkaz podľa ust. § 191 C.s.p., odborné závery v ňom obsiahnuté však hodnoteniu súdu podľa cit. ustanovenia nepodliehajú. Hodnotenie dôkazu znaleckým posudkom spočíva v posúdení, či sú závery posudku náležite odôvodnené, či sú podložené obsahom nálezu, či bolo prihliadnuté ku všetkým skutočnostiam, s ktorými sa bolo treba vyporiadať, či závery posudku nie sú v rozpore s výsledkami ostatných dôkazov, a či jeho odôvodnenie zodpovedá pravidlám logického myslenia . Aby mohol súd znalecký posudok zodpovedne hodnotiť, nesmie sa znalec obmedziť vo svojom posudku výlučne na podanie odborného záveru - súd musí mať možnosť vedieť, z ktorých zistení posudku znalec vychádzal, akou cestou k takýmto zisteniam dospel a na základe akých úvah dospel k svojmu rozhodnutiu. 18. Prihliadajúc na obsah Znaleckého posudku č. 284/2017 vypracovaného znaleckou organizáciou v odbore Zdravotníctvo a farmácia forensic.sk, Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o.. má odvolací súd za to, že tento má všetky náležitosti v zmysle § 17 zákona č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a jeho závery uvedené na str. 72 - 76 posudku ( čl. 277-283 súdneho spisu) sú dostatočne odôvodnené a riadne podložené . Ak jasné, úplné a presvedčivé závery označeného znaleckého posudku, závisiace od posúdenia skutočností, na ktoré je treba špecifické vedecké a odborné znalosti, súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí zohľadnil a na ich základe dospel k právnemu záveru o tom, že k úmrtiu pacienta p. Y. Z. nedošlo v priamej príčinnej súvislosti poskytnutia zdravotnej starostlivosti non lege artis (nesprávne prepustenie do domáceho liečenia dňa 5.11.2009), ale z dôvodu výskytu vzácnej, ťažko diagnostikovateľnej a zákernej choroby (Wegenerova granumatulóza ), jeho úvaha je skutkovo a právne správna. V tejto súvislosti musí zdôrazniť, že príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty a vyžaduje sa, aby protiprávne konanie a vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie bolo príčinou a vzniku škody, vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku ktorú nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo (tak ako je tomu v prejednávanej veci), príčinná súvislosť daná nie je. 19. Pokiaľ odvolateľky v podanom odvolaní namietajú „odignorovanie lekárskej správy M. O. zo dňa 3.8.2009“ odvolací súd konštatuje, že z vykonaného dokazovania nie je jednoznačné, že označenú správu lekári na Centrálnom príjmovom oddelení pri vyšetreniach v noci zo dňa 4.11.2009 na 5.11.2009 a následne na V. internej klinike vôbec mali k dispozícii (uvedené vyplýva aj zo záverov Znaleckého posudku č. 284/2017). Pri zohľadnení výsledkov vykonaného dokazovania, vrátane záverov nariadeného znaleckého dokazovania, však nemá táto medzi stranami sporná skutočnosť akýkoľvek vplyv na závery týkajúce sa posudzovania konkrétnych súvislostí príčiny (nesprávneho prepustenia pacienta do domáceho liečenia dňa 5.11.2009) a následku (smrťou pacienta). 20. S poukazom na uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o nároku na náhradu trov konania (nenapadnutého odvolacími dôvodmi ) podľa § 387 ods.2 C.s.p. ako vecne a právne správne potvrdil. 21. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 257 C.s.p. zohľadňujúc pri kvalifikovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa samotný predmet konania a okolnosti vedúce žalobkyne 1/,2/ k podaniu žaloby. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že výnimočné použitie citovaných ustanovení nepriaznivo nezasiahne do majetkovej sféry úspešnej strany sporu. 22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).