Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/301/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1712201660 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1712201660.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci žalobcu: Orange Slovensko, a.s., IČO: 35 697 270, so sídlom Metodova 8, 821 08 Bratislava, zastúpený Bobák, Bollová a spol. s r.o., so sídlom Dr. Vl. Clementisa 10, 821 02 Bratislava, IČO: 35 855 673, proti žalovanému: G.. C. E., U.. X.XX.XXXX, F. R. M. XXX, M., o zaplatenie 228,53 eur s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 25.5.2017 č.k. 6C/32/2013-144, jednomyseľne takto r o z h o d o l : I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom prisudzujúcom výroku p o t v r d z u j e. II. Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku o trovách konania m e n í tak, že žalovanému sa priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 48%. III. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 228,53 eur do 15 dní po právoplatnosti tohto rozhodnutia( výrok I), žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 25,61 % ( výrok II) a vo zvyšku žalobu zamietol ( výrok III). 2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 42 ods. 4 písm. a) a b), § 43 ods. 1, 2, ods. 5 písm. b) zákona č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách (ďalej len „zákon o elektronických komunikáciách“) a vecne tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že strany sporu platne uzavreli zmluvné vzťahy na základe zmlúv o pripojení s dodatkami, a to písomnou formou, ktorých súčasťami boli Všeobecné podmienky poskytovania verejných elektronických komunikačných služieb prostredníctvom verejnej telefónnej siete spoločnosti Orange Slovensko, a.s.. Žalobca si splnil svoje povinnosti podľa zmlúv o pripojení a poskytol žalovanému dojednaný druh telekomunikačnej služby. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný si svoju povinnosť zaplatiť cenu za poskytnuté služby v lehote splatnosti nesplnil, čím porušil svoje zmluvné povinnosti, preto zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 228,53 eur. 3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), vychádzajúc z toho, že žalobca bol vo veci úspešný v rozsahu 25,61 % (228,53 eur k žalovanej sume 892,41 eur). S tým, že o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 4. Proti prisudzujúcemu výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie a proti závislému výroku o trovách konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný odôvodňujúc podané odvolanie ust. § 365 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. d), písm. f), písm. g) a písm. h) C.s.p.. Uviedol, že mu súd prvej inštancie ako slabšej strane neposkytol plnohodnotnú ochranu, nakoľko žalobca nebol schopný reálne osvedčiť žalovaný nárok čo do sumy 228,53 eur. Poukázal na to, že žalobca disponuje iba faktúrami, zmluvou a nejakými nejasnými plachtami, a to iba vo forme neverifikovaných kópií a absentuje tu znalecký posudok znalcom z odboru IT , ktorým by bolo spoľahlivo osvedčené, že mu žalobca poskytol reálne plnenie čo do výšky a dôvodu a teda, že ním „faktúrované sumy" sú reálne a nespochybniteľné. Mal za to, že žalobca nepreukázal, čo bolo obsahom zásielky zo dňa 25.4.2016, s čím sa súd prvej inštancie dôsledne nevysporiadal, teda skutkový stav veci nedostatočne zistil, vec nesprávne právne posúdil a odňal mu možnosť riadne konať pred súdom. Preto za daného skutkového stavu veci je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný aj pre nedostatok dôvodov, nakoľko žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu neuniesol dôkazné bremeno v pravom slova zmysle. 5. Poukázal na rozhodovaciu prax vyšších súdov a ESD, podľa ktorej je vylúčené, aby žalobca (mobilný operátor) uzatváral v rozpore so spotrebiteľským právom dodatky k Zmluve o pripojení, preto v danom prípade nebolo možné, aby s ním žalobca údajne uzatvoril Zmluvu o pripojení ešte v roku 2006 - konkrétne dňa 6.7.2006 a následne uzatvoril dodatok dňa 13.8.2008, poukazujúc na to, že cit. Zmluvu o pripojení dňa 6.7.2006 neuzatvoril žalobca, ale ju uzatvorila spoločnosť HTK Mobile s.r.o. , IČO: 35948957 prostredníctvom neznámej osoby - neidentifikovanej ( iba nejaká parafa ) a nie priamo , teda ich vzájomný vzťah bol sporným od počiatku. Obdobne za neplatný označil dodatok k Zmluve o pripojení zo dňa 13.8.2008, keďže ani tento dodatok nebol uzatvorený priamo medzi žalobcom a ním, preto z neplatného právneho úkonu nemôže vzniknúť plnenie, s čím sa súd dôsledne nevysporiadal. Takýto dodatok k Zmluve o pripojení sa podľa únijného práva považuje za absolútne neplatný. 6. Namietal, že súd prvej inštancie nedostatočne a nepresvedčivo zistil skutkový stav veci a vec nesprávne právne posúdil, v dôsledku čoho konanie zaťažil vadou, odňal mu možnosť riadne konať pred súdom, keď sa nevysporiadal s tým, že v krajinách EÚ , v ktorých nie je zo zákona ustanovené zastupovanie spotrebiteľa advokátom, vnútroštátny súd musí dôsledne skúmať dôvodnosť a zmysluplnosť žaloby podanej žalobcom včítane listín ním predložených k osvedčeniu uplatneného nároku a v prípade ak došlo k podaniu žaloby, ktorá nebola dobromyseľná ako CELOK, tak bolo povinnosťou vnútroštátnych súdov pre rozpor s dobrými mravmi a v záujme ochrany spotrebiteľa - slabšej strany ( čo je aj tento prípad ) takéto šikanózne žaloby zamietať ex offo, dotknutému žalovanému priznať automaticky primerané finančné zadosťučinenie a to vo výške žalobcom uplatnenej zmluvnej pokuty a to všetko v prípade, ak spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, s čím sa súd dôsledne nevysporiadal. Konal a rozhodoval porušením práva rovnosti, porušením jeho práva na kontradiktórne súdne konanie, teda v rozpore s požiadavkou na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a v rozpore so Smernicou č. 93/13/EHS ako aj nedôslednou aplikáciou ust. §-u 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka. 7. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že dôsledne nerešpektoval rozhodovaciu prax vnútroštátnych súdov, čím predlžoval jeho stav utrpenia, bezmocnosti, beznádeje, stav právnej neistoty o výsledok tohto svojou povahou šikanózneho konania zinscenovaného žalobcom. Dal do pozornosti, že len na Okresnom súde Pezinok má aktuálne žalobca v zastúpení AK Bobák, Bollová a spol. včítane advokátky C.. N. T. viac ako 100 obdobných žalôb - extrémna súdivosť, v ktorých si zneužitím práva a nedobromyseľným konaním uplatňuje aj prostredníctvom AK Bobák, Bollová a spol. zaplatenie extrémne vysokých zmluvných pokút v hrubom nepomere s dlžnou sumou a táto AK sa snaží z takto nedobromyseľného konania žalobcu profitovať zneužitím práva , porušením §-u 18 Zákona o advokácii. 8. Mal za to, že súd mal povinnosť vydať aj IV. výrok rozsudku a ním ex offo uložiť povinnosť žalobcovi zaplatiť spravodlivé zadosťučinenie v sume 663,88 eur, čo si však súd zjavne nesplnil a ani si nesplnil poučovaciu povinnosť, k takémuto nároku ho nevypočul. Súd mu odňal možnosť riadne konať a po práve si uplatniť úhradu tohto tzv. satisfakčného prostriedku plniaceho úlohu tzv. ODRADZOVACIEHO PROSTRIEDKU. Pochybenie súdu videl aj v tom, že ním uplatnený nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy voči žalobcovi vylúčil uznesením na samostatné konanie, ktoré je vedené na Okresnom súde Pezinok pod č.k. 33C 114/2014. 9. Poukázal na to, že žalobca podaním zo dňa 20.2.2013 zobral žalobu čo do sumy 579,88 € spolu s úrokom z omeškania späť a žiadal, aby súd konanie v tejto časti zastavil. O tomto návrhu súd rozhodol uznesením č.k. 6C/32/2013-67 zo dňa 17.4.2013 , avšak v odôvodnení napadnutého rozsudku konzistentne, zrozumiteľne a presvedčivo neodôvodnil ako sa pri týchto rozporoch dopracoval k sume 228,53 eur, ku ktorej úhrade ho zaviazal napriek tomu, že žalobca spoľahlivo neosvedčil ním uplatnený nárok čo do dôvodu a výšky, keďže k žalobe pripojil len nejaký nezrozumiteľný „výpis“ aj to iba vo forme kópie. Súdu však nedoložil jeho verifikovaný originál podporený príslušným IT posudkom, pričom zastupujúca advokátka na ostatnom pojednávaní iba pokrčila ramenami a povedala , že tento nárok nevie relevantne osvedčiť. 10. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v prisudzujúcom výroku a vo výroku o trovách konania zrušil a žalobu žalobcu zamietol a priznal mu nárok na náhradu trov konania. Zároveň žiadal, aby odvolací súd uložil súdu prvej inštancie dôsledne sa vysporiadať primeraným finančným zadosťučinením žalovanému v súlade s rozhodovacou praxou vyšších súdov čo do výšky žalobcom uplatnenej zmluvnej pokuty voči nemu podaním dňa 2.2.2012 a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 11. K odvolaniu žalovaného sa žalobca vyjadril podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 4.8.2017. Poukázal na to, že žalovaný v rámci prvoinštančného konania nepreukázal žiadnymi relevantnými dôkazmi svoje tvrdenia uvádzané v odvolaní, neuniesol tak dôkazné bremeno, keď bol povinný uviesť všetky skutočnosti a dôkazy na svoju obranu v prvostupňovom konaní do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, čo sa nestalo. So žalovaným uzatvoril dve zmluvy o pripojení, a to dňa 6.7.2006 zmluvu č. K. a dňa 7.9.2007 Zmluvu č. K.. Zmluvu v jeho mene uzavrel jeho obchodný zástupca spoločnosť HTK Mobile s.r.o.. V zmysle ustanovenia § 652 zákona č. 513/1992 Zb. Obchodný zákonník ( ďalej len „ Obchodný zákonník“) zmluvou o obchodnom zastúpení sa obchodný zástupca ako podnikateľ zaväzuje pre zastúpeného vyvíjať činnosť smerujúcu k uzatvoreniu určitého druhu zmlúv alebo dojednávať a uzatvárať obchody v mene zastúpeného a na jeho účet a zastúpený sa zaväzuje zaplatiť obchodnému zástupcovi províziu. Uvedené skutočnosti žalovaný v rámci konania pred súdom prvej inštancie nenamietal. Na základe uzavretých zmlúv o pripojení žalobca poskytoval žalovanému niekoľko rokov telekomunikačné služby a žalovaný platil ceny za poskytnuté služby. Žalobu podal na súde ešte v roku 2011. V zmysle čl. 11 ods. 3 C.s.p. kto sa v styku so súdom alebo verejne prihlási určitej profesijnej odbornosti, považuje sa za schopného konať s náležitou znalosťou spojenou s touto odbornosťou. Na pojednávaní dňa 12.4.2016 žalovaný uviedol, že určité sumy, ktoré sú žalobcom uplatňované, sú premlčané, keďže má vzdelanie v tomto smere. Žalovaný na pojednávaní dňa 31.1.2017 tvrdil, že zmluva obsahuje 2 neprijateľné zmluvné podmienky, pričom na otázku súdu, aby tieto špecifikoval uviedol, že sa k tomu vyjadrí v lehote 30 dní. Žalovaný taktiež uviedol, že služby za obdobie od 14/3/2010 do 14/5/2010 nevyužíval a reklamoval ich, o čom mal súdu predložiť doklady. Žiadne zo svojich tvrdení žalovaný nepodoprel dôkazmi a v lehote 30 dní neuviedol, kde v zmluve o pripojení sú uvedené neprijateľné zmluvné podmienky. Žalobca zo strany žalovaného neeviduje, že by žalovaný v súlade so Všeobecnými podmienkami žalobcu na poskytovanie verejných elektronických komunikačných služieb reklamoval správnosť vyúčtovanej ceny za poskytnuté služby. Pričom on skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci označil a podoprel ich dôkazmi - zmluvami, faktúrami, rozpisom hovorov atď. 12. Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. 13. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného sa žalovaný vyjadril podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 7.1.2019 a uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava podaného odvolania. Majúc za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, žiadal napadnuté rozhodnutie zmeniť a žalobu zamietnuť. 14. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 18.1.2019 a uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojich doterajších vyjadrení. Poukázal na to, že žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno, preto je dôvodným potvrdiť napadnutý rozsudok. 15. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Predmetom odvolacieho prieskumu bol prisudzujúci výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie a závislý výrok o trovách konania, zamietajúci výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie nebol odvolaním napadnutý. 16. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 2.2.2012 domáhal od žalovaného zaplatenie sumy 892,41 eur (z toho suma 228,53 eur titulom neuhradených služieb a suma 663,88 eur titulom zmluvnej pokuty ) spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy od 23.7.2010 do zaplatenia a náhrady trov konania. Súd prvej inštancie vo veci vydal dňa 27.7.2012 platobný rozkaz č.k. 10Ro/70/2012-47 a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi do 15 dní odo dňa doručenia platobného rozkazu sumu 892,41 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne od 23.7.2010 do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 53,50 eur. Proti platobnému rozkazu podal žalovaný odpor a podal vzájomný návrh na priznanie jednorazového odškodného v sume 500 eur. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 20.2.2013 žalobca zobral žalobu v časti o zaplatenie sumy 579,88 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 579,88 eur od 23.7.2010 do zaplatenia späť a žiadal v tejto časti konanie zastaviť. Uznesením zo dňa 17.4.2013 č.k. 6C/32/2013-67 súd konanie v časti o zaplatenie 579,88 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 579,88 eur od 23.7.2010 do zaplatenia, zastavil. Uznesením zo dňa 26.2.2014 č.k. 6C/32/2013-89 súd prvej inštancie návrh žalovaného zo dňa 7.12.2012 o priznanie odškodného vo výške 500 eur vylúčil na samostatné konanie. Na pojednávaní dňa 19.1.2015 žalobca zobral žalobu v časti o zaplatenie 84 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 84 eur od 23.7.2010 do zaplatenia späť. Uznesením zo dňa 19.1.2015 č.k. 6C/32/2013-109 súd konanie v časti o zaplatenie 84 eur spolu s 9% úrokom z omeškania od 23.7.2010 do zaplatenia zastavil. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie tak bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 228,53 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne od 23.7.2010 do zaplatenia. 17. Podľa § 43 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách, zmluvou o pripojení sa podnik zaväzuje účastníkovi zriadiť potrebný prístup k verejnej telefónnej sieti alebo k inej verejnej sieti a sprístupniť súvisiace služby. Súčasťou zmluvy sú všeobecné podmienky a tarifa. 18. Podľa § 42 ods. 1 písm. a) zákona o elektronických komunikáciách, podnik má právo na zaplatenie ceny za poskytnutú verejnú službu podľa tarify, ak jej vyúčtovanie doručil účastníkovi najneskôr do troch mesiacov od posledného dňa zúčtovacieho obdobia; to neplatí pri vyúčtovaní predplatených služieb. 19. K odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. (t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h) C.s.p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 20. Preskúmaním rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vo veci dostatočne zistil skutkový stav a zo skutkových zistení vyvodil správne právne závery. Vo vzťahu k námietkam žalovaného, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, odvolací súd dáva do pozornosti, že v sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. 21. V danom prípade dôvodnosť uplatňovaného nároku žalobca odvodzoval od Zmluvy o pripojení č. K.-XXXX zo dňa 7.9.2007 v spojení s Dodatkom k Zmluve o pripojení č. K. zo dňa 3.8.2009, Zmluvy o pripojení č. K.-XXXX zo dňa 6.7.2006 v spojení s Dodatkom k Zmluve o pripojení č. K. zo dňa 13.8.2008 a predložených faktúr. V týchto faktúrach sú jednotlivé plnenia špecifikované jednak podľa fakturačného obdobia, druhu, jednotkovej ceny, času a množstva, názvu položky. Na preukázanie svojho tvrdenia o nezaplatení za poskytnuté plnenia žalobca predložil súdu pokus o pokonávku zo dňa 8.7.2010 adresovanú žalovanému, ktorú žalovaný prevzal dňa 27.7.2010. S poukazom na vyššie uvedené má odvolací súd totožne so súdom prvej inštancie za to, že žalobca splnil povinnosť účastníka konania označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Vo vzťahu k námietkam žalovaného, že nemal vedomosť o existencii dlhu, odvolací súd poukazuje na bod 11.9 a nasl. Všeobecných podmienok poskytovania verejnej telefónnej služby (ďalej len „ Všeobecné podmienky“), podľa ktorého za včasné uhradenie vyúčtovanej ceny poskytnutých alebo požadovaných služieb zodpovedá účastník, pričom s poukazom na bod 16.3 Všeobecných podmienok bolo povinnosťou účastníka, v prípade ak mu nebola faktúra doručená do 10 dní po skončení zúčtovacieho obdobia, túto skutočnosť oznámiť žalobcovi, inak platila fikcia o doručení faktúry. Pri posudzovaní unesenia dôkazného bremena vo vzťahu k tvrdeniam žalovaného, ktorými namietal nedôvodnosť nároku žalobcu a existenciu neprijateľných zmluvných podmienok možno konštatovať neunesenie dôkazného bremena na strane žalovaného. Žalovaný na preukázanie svojich tvrdení neoznačil žiadne dôkazy a svoje tvrdenia vo vzťahu k neprijateľnosti zmluvných podmienok ani skutkovo neodôvodnil. Nakoľko súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, bol pri posudzovaní unesenia dôkazného bremena povinný vzhliadnuť na to, či v konaní uniesol dôkazné bremeno aj žalovaný, a to bez ohľadu na to, že žalovaný bol v postavení spotrebiteľa. 22. Vo vzťahu k námietkam odvolateľa, že mu nie je zrejmým na základe čoho súd prvej inštancie prisúdil žalobcovi sumu 228,53 eur, keď žalobca zobral žalobu v časti 579,88 eur s prísl. späť, odvolací súd uvádza. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca si v konaní pred súdom prvej inštancie pôvodne uplatňoval nárok na zaplatenie sumy 892,41 eur s príslušenstvom, a to sumu 663,88 eur titulom zmluvnej pokuty a sumu 228,53 eur titulom neuhradených služieb. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 20.2.2013 zobral žalobca žalobu v časti 579,88 eur s príslušenstvom späť a súd konanie v tejto časti zastavil uznesením zo dňa 17.4.2013 č.k. 6C/32/2013-67. Následne žalobca zobral žalobu späť aj v časti o zaplatenie 84 eur spolu s príslušenstvom, preto súd konanie v časti o zaplatenie 84 eur spolu s príslušenstvom zastavil, a to uznesením zo dňa 19.1.2015 č.k. 6C/32/2013-109. Vzhľadom k uvedenému predmetom konania pred súdom prvej inštancie zostal nárok žalobcu na zaplatenie sumy 228,53 eur spolu s príslušenstvom, a to titulom neuhradených služieb, o ktorom súd prvej inštancie meritórne rozhodol. 23. Ako nedôvodnú a s vecou nesúvisiacu posúdil odvolací súd argumentácia žalovaného vo vzťahu k osobe právneho zástupcu žalobcu tvrdiac, že právny zástupca žalobcu zneužíva právo na jeho úkor a konal v rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že bolo právom strany dať sa v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Súd prvej inštancie vo veci postupoval procesne správne, keď žalovaného v postavení spotrebiteľa podľa ust. § 292 C.s.p. poučil o možnosti zastúpenia, jeho procesných právach a povinnostiach, napriek uvedenému žalovaný právo zastúpenia v konaní pred súdom prvej inštancie nevyužil. Ust. § 89 C.s.p. (predtým ust. § 24 zákona č. 99/1963 Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) umožňovalo účastníkovi dať sa v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí, preto ak si žalobca v konaní zvolil zástupcu na zastupovanie, výkon tohto práva nemožno vykladať v neprospech žalovaného. V prípade, ak by súd priznal nárok na náhradu trov konania žalobcovi, súčasťou ktorých by bol aj nárok na náhradu trov právneho zastúpenia, takto priznaný nárok nemožno považovať za zneužitie práva alebo konanie proti dobrým mravom, nakoľko za poskytovanie právnych služieb patrí právnemu zástupcovi nárok na odmenu. 24. Vo vzťahu k námietkam žalovaného, že vo výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie absentuje výrok o priznaní zadosťučinenia žalovanému v sume 663,88 eur, odvolací súd uvádza. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný si v konaní proti žalobcovi uplatnil nárok na priznanie odškodného vo výške 500 eur, ktorý súd prvej inštancie postupom podľa ust. § 112 ods. 2 O.s.p., vylúčil na samostatné konanie, iné nároky voči žalobcovi si žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie neuplatnil. Vylúčením návrhu žalovaného na samostatné konanie bola vec pridelená inému zákonnému sudcovi, ktorý vec meritórne prejedná a rozhodne. Súd prvej inštancie rozhodol o celej prejednávanej veci a vyčerpal celý predmet konania, preto nemožno súhlasiť s argumentáciu žalovaného, že v rozhodnutí súdu prvej inštancie absentuje výrok o priznaní zadosťučinenia žalovanému. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd vyhodnotil námietky žalovaného ako nedôvodné. 25. V podanom odvolaní žalovaný namietol aj neplatnosť Zmluvy o pripojení uzavretej dňa 6.7.2006 a jej Dodatku zo dňa 13.8.2008, a to z dôvodu, že ich neuzavrel žalobca ale spoločnosť HTK Mobile s.r.o. prostredníctvom inej neidentifikovateľnej osoby, majúc za to, že z neplatného úkonu nemôže vzniknúť nárok. Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že uvedené námietky vo vzťahu k neplatnosti Zmluvy o pripojení zo dňa 6.7.2006 a Dodatku zo dňa 13.8.2008, ako prostriedok procesného útoku alebo procesnej obrany žalovaný nepoužil pred súdom prvej inštancie. Nakoľko žalovaný nepreukázal, že uvedené novoty nemohol bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, odvolací súd na uvedené námietky žalovaného uplatnené v odvolacom konaní neprihliadol. 26. Vo vzťahu k námietkam odvolateľa, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) C.s.p.) a zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené ( § 365 ods. 1 písm. g) C.s.p., dôvodiac tým, že súd prvej inštancie odmietol vykonať ním navrhnuté dôkazy, odvolací súd uvádza. 27. Podľa § 185 ods. 1 C.s.p., súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. 28. Odvolací súd uvádza, že súd rozhoduje o tom, ktoré dôkazy vykoná, pričom nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy (§ 185 ods. 1 C.s.p.). Súd prvej inštancie sa s návrhmi žalovaného na doplnenie dokazovania vysporiadal na pojednávaní dňa 25.5.2017 ako aj v odôvodnení rozsudku uviedol, prečo dôkazy navrhnuté žalovaným nevykonal. Z odôvodnenia je zrejmé, že ich vykonanie nepovažoval za podstatné pre vec samu, majúc za to, že nevykonanie dôkazov a navrhnutých stranou nie je postupom, ktorým súd odníma procesnej strane možnosť konať pred súdom. S rozhodnutím nevykonať ďalšie dôkazy ako i s odôvodnením tohto rozhodnutia odvolací súd súhlasí. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dostatočným dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, a ďalšie dokazovanie by bolo skutočne nehospodárne, a to i s poukazom na správne závery, ktoré súd prvej inštancie v rozhodnutí prijal. Odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo sporovej strany, aby súd vykonal všetky ňou navrhnuté dôkazy, a aby sa stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana v spore úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami. 29. Odvolací súd dáva do pozornosti, že súd nie je povinný donekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania - je iba na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť (III. ÚS 144/2012, III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012). Rovnako aj hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. V uvedenej veci nemožno súdu prvej inštancie vyčítať žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), preto ani nie je možné polemizovať s jeho skutkovými závermi. 30. V podanom odvolaní žalovaný namietal, že neboli splnené procesné podmienky ( § 365 ods. 1 písm. a) C.s.p.) a súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.). Uvedené odvolacie dôvody žalovaný v podanom odvolaní bližšie nešpecifikoval ani bližšie neuviedol rozhodovaciu činnosť iných súdov, z ktorej by bolo možné vyvodzovať nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie vo vzťahu k predmetu konania. Preskúmaním spisu odvolací súd nezistil nesplnenie procesných podmienok ani porušenie procesných práv žalovaného, preto odvolacie námietky žalovaného v tejto časti vyhodnotil ako nedôvodné. 31. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti ( prisudzujúcom výroku) ako vecne a právne správne podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil. 32. V podanom odvolaní žalovaný napadol aj závislý výrok o trovách konania, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 25,61 %. Z obsahu spisu je zrejmým, že žalobca si v konaní uplatňoval nárok na zaplatenie sumy 892,41 eur s príslušenstvom, pričom pred otvorením pojednávania vo veci samej zobral žalobu v časti o zaplatenie sumy 663,88 eur spolu s príslušenstvom späť . Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v časti späťvzatia žaloby mal súd prvej inštancie postupovať podľa ust. § 256 ods.1 C.s.p. a zohľadniť skutočnosť, ktorá zo strán procesne zavinila zastavenie konania. Pričom pri rozhodovaní o nároku na náhradu konania v časti o zaplatenie sumy 228,53 eur spolu s príslušenstvom mal postupovať podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p., t.z. podľa pomeru úspechu vo veci. Kritérium procesného zavinenia je treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu). Vychádzajúc z obsahu spisu odvolací súd zistil, že k späťvzatiu žaloby žalobcom v časti o zaplatenie sumy 663,88 eur s prísl. nedošlo z dôvodov na strane žalovaného, preto možno ustáliť, že zastavenie konania v časti o zaplatenie sumy 663,88 eur s prísl. procesne zavinil žalobca. V časti zastavenia konania (663,88 eur s prísl.) tak patrí nárok na náhradu trov konania žalovanému. Vo zvyšnej časti (istine v sume 228,53 eur) bol žalobca plne úspešným, s prihliadnutím na to, že zamietajúci výrok smeroval len vo vzťahu k úrokom z omeškania, preto v tejto časti vznikol nárok na náhradu trov konania žalobcovi. Z uvedeného možno vyvodiť, že žalovaný bol v konaní úspešný v rozsahu 74 %(663,88 eur) a žalobca v rozsahu 26% (228,53 eur), čistý úspech žalovaného v konaní bol v rozsahu 48 %, preto bolo dôvodným priznať nárok na náhradu trov konania žalovanému, a to v rozsahu 48%, vzhľadom k pomeru úspechu vo veci. 33. Na základe uvedeného odvolací súd výrok súdu prvej inštancie o trovách konania podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 48 %. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 34. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. vychádzajúc z toho, že vo vzťahu k napadnutému prisudzujúcemu výroku bol v odvolacom konaní úspešný žalobca a vo vzťahu k závislému výroku o trovách konania bol v odvolacom konaní úspešný žalovaný, preto žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. 35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).