Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3CoPv/3/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2005200337 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Zelenák ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:2005200337.11 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členiek senátu JUDr. Eleny Ondrišovej a JUDr. Ivony Hrčekovej v právnej veci žalobcu J. P., vykonávateľka živnostenského oprávnenia Ing. Rudolf Svíba - RELING, Osadná č. 11, Trnava, IČO: 33 213 836, práv. zast. JUDr. Ruženou Bubenčíkovou, advokátkou, Paulínska 20, Trnava, proti žalovanému Stanislav Morávek LINGER (predtým RELINGS) , 919 30 Jaslovské Bohunice č. 381, IČO: 41 430 573, práv. zast. STANĚK, VETRÁK & PARTNERI s.r.o., Dunajská 15, Bratislava, IČO: 36 795 038 o zaplatenie primeraného zadosťučinenia v sume 16.596,96 EUR a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 32CbPv/3/2005-333 zo dňa 8.12.2016, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd opravuje výrok II. rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 32CbPv/3/2005-333 zo dňa 8.12.2016 tak, že správne má znieť: ... žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov konania vo výške 100%... Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 32CbPv/3/2005-333 zo dňa 8.12.2016 p o t v r d z u j e . Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni 16.596,96 EUR titulom primeraného zadosťučinenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a priznal žalovanej( chyba v písaní ) nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. 2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 25.8.2005, domáhala ochrany pred nekalosúťažným konaním podľa § 47 písm. a) Obchodného zákonníka a vydania rozhodnutia, ktorým súd žalovanému uloží povinnosť "zmeniť dodatok k svojmu obchodnému menu tak, aby jeho obchodný názov neobsahoval v žiadnej kombinácii slovo „RELING", taktiež sa domáhala, aby bol žalobca zaviazaný povinnosťou zdržať sa pri predaji svojho tovaru šírenia údajov o presťahovaní firmy RELING a žiadala, aby súd zaviazal žalovaného na úhradu 500.000,- Sk titulom primeraného zadosťučinenia a náhrady trov konania. Svoj návrh odôvodnila tým, že Ing. Rudolf Svíba na podklade živnostenského oprávnenia, ktoré získal dňa 21.06.1993, prevádzkoval v Trnave na Osadnej ulici č. 11 živnosť - maloobchod a veľkoobchod s ložiskami a časťami strojov pod obchodným názvom Ing. Rudolf Svíba - RELING. Menovaný dňa 23.05.2004 zomrel a vykonávateľkou živnostenského oprávnenia sa stala jeho manželka Alena Svíbová. V prevádzke na Osadnej ulici č. 11 sa predávali a aj predávajú ložiská a príslušenstvo - manžety, guferá, filtre, klincové remene, podložky, reťaze, oleje, autokozmetika, krúžky. Žalovaný pracoval v prevádzke žalobcu na Osadnej ulici č. 11 u Ing. D. P. ako predavač v čase od 5.4.1995 do 31.7.2004 v pracovnom zaradení ako predavač. Žalovaný získal živnostenské oprávnenie dňa 1.9.2004 pod obchodným názvom Stanislav Morávek RELINGS. Predmetom tohto živnostenského oprávnenia je kúpa tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) v rozsahu voľnej živnosti a kúpa tovaru na účely jeho predaja iným prevádzkovateľom živnosti (veľkoobchod) v rozsahu voľnej živnosti. Sídlo prevádzky žalovaného podľa daného živnostenského oprávnenia je v Trnave na Strojárenskej ulici, pričom žalovaný predáva identický sortiment tovaru ako žalobca, teda ložiská a príslušenstvo - manžety, guferá, filtre, klincové remene, podložky, reťaze, oleje, autokozmetiku a krúžky. V žalobe žalobkyňa uvádzala, že žalovaný sa dopustil nekalej súťaže vyvolaním nebezpečenstva zámeny, klamlivou reklamou a parazitovaním na povesti žalobcu, a to z dôvodu, že "podnik" žalobcu je známy v Trnave a blízkom okolí od roku 1993 pod názvom RELING. Žalovaný z titulu výkonu práce predavača dobre poznal sortiment výrobkov, ktoré boli predmetom predaja, poznal zákazníkov a boli mu dobre známe aj výšky tržieb v "obchode". "Podnik" žalobcu má v Trnave a blízkom okolí dobrú povesť, nakoľko vie uspokojiť potreby zákazníkov v danom sortimente výrobkov, má vybudované dobré obchodné vzťahy s dodávateľmi aj odberateľmi. Žalovaný zámerne, za účelom získania zákazníkov použil ako dodatok ku svojmu menu slovné spojenie RELINGS. Týmto názvom (bez mena a priezviska) označil prevádzkareň obchodu na Strojárenskej ulici v Trnave, a to takým spôsobom, že slovo RELINGS je napísané veľkým paličkovým písmom ako RELING a písmeno "S" je napísané tak, že vyvoláva dojem nie písmena, ale istej grafickej úpravy, takže bežný zákazník označenie prevádzky žalovaného nutne prečíta ako RELING, ktoré slovo tvorí dominantnú časť obchodného mena žalobcu. Žalobkyňa poukázala ďalej na skutočnosť, že žalovaný dal viac ráz po sebe zverejniť v novinách reklamu, v ktorej použil svoje označenie tak ako na prevádzkarni obchodu a nechal zverejniť text "!NOVÁ ADRESA! RELINGS, ložiská guferá, O - krúžky, tel./fax: 033 53 54 923." Z takto zverejnenej reklamy teda vyplývalo, že žalobkyňa sa presťahovala na Strojárenskú ulicu v Trnave. Od septembra 2004, teda od času, kedy žalovaný začal prevádzkovať svoj "obchod" v Trnave na Strojárenskej ulici, do 28.05.2005 sa žalobkyni znížil obrat o 6.338.587 Sk. Žalobou sa žalobkyňa domáhala zabránenia žalovanému v ďalšom nekalosúťažnom konaní ako aj odstránenia závadného stavu s tým, že požaduje primerané zadosťučinenie v peniazoch vo výške 500.000,- Sk. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 32 CbPv/3/2005-100 zo dňa 27.3.2007 rozhodol tak, že žalovaný je povinný do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku upraviť používanie obchodného mena Stanislav Morávek RELINGS tak, aby v žiadnej podobe neobsahovalo slovné spojenie "RELING" a zároveň v tejto lehote podať na príslušný Obvodný úrad v Trnave, odbor živnostenského podnikania, návrh na zápis takejto zmeny obchodného mena do živnostenského registra, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Proti predmetnému rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 4 Cob 91/2007-126 zo dňa 19.9.2007 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 500.000,- Sk v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a zároveň zaviazal žalovaného na zaplatenie trov prvostupňového a odvolacieho konania. Voči zmenenej časti rozsudku Krajského súdu 4 Cob 91/2007-126 zo dňa 19.9.2007 podal právny zástupca žalovaného dovolanie. V podanom dovolaní poukázal na skutočnosť, že na pojednávaní konanom dňa 21.11.2006 právna zástupkyňa žalovanej požiadala súd o možnosť spresniť petit žalobného návrhu a to tak, že tunajší súd požiadala, aby žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni 500.000 Sk istiny ako aj zaplatiť trovy konania, ktoré žalobkyni v predmetnom konaní vznikli. Uviedol, že rovnako ako súd prvého stupňa má za to, že požadovaním zaplatenia istiny sa žalobca nedomáhal nároku na primerané zadosťučinenie a splnenie podmienok na jeho priznanie ani nepreukázal. Žalobkyňou prezentovaná a žiadaná čiastka ako "istina", nemôže byť považovaná za primerané zadosťučinenie predstavujúce nemajetkovú ujmu spôsobenú žalobcovi nekalosúťažným konaním žalovaného vyjadrenú v peniazoch, nakoľko žalobkyňa žiadala zaplatenie istiny a preukazovala vznik škody. V súlade s § 53 Obchodného zákonníka sa žalobkyňa mohla domáhať okrem iného aj a) náhrady škody, b) vydania bezdôvodného obohatenia, c) primeraného zadosťučinenia. Podľa názoru žalovaného, rozhodnutie odvolacieho súdu postráda akékoľvek odôvodnenie primeranosti výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch. Z odôvodnenia odvolacieho súdu nie je zrejmé, či ide o 500.000,- Sk istiny z dôvodu náhrady škody, z dôvodu existencie a preukázania bezdôvodného obohatenia žalovaného, či ide o peňažné vyjadrenie primeraného zadosťučinenia. Uznesením 3 Obdo/26/2008-165 zo dňa 9.7.2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom uznesení konštatoval, že Krajský súd v danej veci správne určil, že žalobkyňa požaduje primerané zadosťučinenie vo výške 500.000,- Sk v zmysle § 53 Obchodného zákonníka ako náhradu za nemajetkovú ujmu spôsobenú nekalosúťažným konaním žalovaného, čo jednoznačne uviedla v žalobe, zmena ktorá bola pripustená na pojednávaní súdu prvého stupňa dňa 21.11.2006 sa týkala spôsobu odstránenia protiprávneho konania žalovaného. Odvolací súd vychádzal pri posudzovaní výšky sumy požadovanej žalobkyňou z titulu primeraného zadosťučinenia, z dopadu nekalosúťažného konania žalovaného na výšku tržieb dosahovaných žalobkyňou v rozhodnom období, čo považoval za preukázané údajmi v peňažných denníkoch, ktoré však súd prvého stupňa ako dôkaz neakceptoval. Vychádzal teda z iného skutkového základu ako súd prvého stupňa bez toho, aby postupoval v zmysle § 213 odsek 3 OSP a dokazovanie zopakoval prípadne doplnil, alebo aby si vykonaním ďalších dôkazov zadovážil dostatočný podklad pre svoje vlastné skutkové zistenia. Konanie pred odvolacím súdom je preto postihnuté vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na tieto skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozsudkom Krajského súdu 3Cob/277/2009-184 zo dňa 22.9.2010 bol rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave, č.k. 32 CbPv/3/2005-100 zo dňa 27.3.2007 v napadnutej zamietajúcej časti zmenený tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 16.596,96 EUR do troch dní od právoplatnosti rozsudku ako aj zaplatiť náhradu trov prvostupňového, odvolacieho a dovolacieho konania žalobkyni. Voči predmetnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave 3Cob/277/2009-184 zo dňa 22.9.2010 podal dňa 28.12.2010 žalovaný dovolanie. Dovolateľ poukázal na skutočnosť, že žalobca nepreukázal vznik, rozsah a intenzitu nemajetkovej ujmy a súdom uložená výška peňažného zadosťučinenia je neodôvodnená a neprimeraná, pričom poukázal tiež na to, že odvolací súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozhodnutie odvolacieho súdu postráda odôvodnenie primeranosti výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch. Je pritom zrejmé, že nárok na poskytnutie primeraného zadosťučinenia nie je alternatívou ani náhradou, ktorou by bolo možné paušalizovať nárok na náhradu škody. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 4Obdo 6/2011-202 zo dňa 29.2.2012 rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Cob/277/2009-184 zo dňa 22.09.2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd okrem iného uviedol, že zadosťučinenie v peniazoch možno považovať za dôvodné vtedy, ak súťažiteľovi vznikla aj iná než majetková ujma a ak by nepeňažná forma neposkytovala primerané zadosťučinenie. Malo by ísť preto o určitú kompenzáciu za straty, ktoré súťažiteľ preukázaným spôsobom nekalosúťažným spôsobom utrpel. Rozhodnutie odvolacieho súdu je podľa odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, týkajúcich sa primeranosti uplatneného nároku, pričom rozhodnutiu o práve na primerané zadosťučinenie, vyjadrené v peniazoch nepredchádzalo dokazovanie týkajúce sa skutočností, ktoré by odôvodňovali prijatý záver v dôsledku čoho došlo v konaní aj k vade, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na uvedené dôvody Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 3 Cob/146/2012-216 zo dňa 16.1.2013 rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 32CbPv/3/2005-100 zo dňa 27.3.2007 v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že bude úlohou súdu prvého stupňa vykonať vo veci dokazovanie navrhnuté účastníkmi konania a jeho výsledky posúdiť v súlade s nárokom žalobkyne, vychádzajúc z ustanovenia § 53 Obchodného zákonníka. Súd prvého stupňa musí zároveň vychádzať z toho, že zadosťučinenie poskytnuté poškodenému súťažiteľovi musí byť primerané. Pokiaľ ide o rozsah, treba vziať do úvahy, že na rozdiel od nároku na náhradu škody, kde priznaná náhrada odškodňuje v zásade všetku spôsobenú škodu, primerané zadosťučinenie v peniazoch môže spôsobenú ujmu nahrádzať iba primerane a musí vychádzať z rozsahu a intenzity nekalosúťažného konania v pomere k vykázanému zisku žalovaného v roku, v ktorom došlo k realizácii nekalosúťažného konania. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie výlučne v časti týkajúcej sa primeraného zadosťučinenia a rozhodol v intenciách rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu v Bratislave tak, že žalobcovi priznal titulom primeraného zadosťučinenia sumu 16.596,96 EUR ako aj trovy konania. Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal opätovne dovolanie v prejednávanej veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením 4 Obdo/44-2015 zo dňa 31.5.2016 rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob/106/2014-282 zo dňa 29.4.2015 a rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 32 CbPv/3/2005-228 z 28.11.2013 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a uložil súdu prvej inštancie zistiť či zadosťučinenie v priznane výške nebude mať pre žalovaného likvidačný charakter. 4. Súd prvej inštancie uviedol, že viazaný právnym názorom dovolacieho súdu vec opätovne prejednal , pričom v súlade s odôvodnením uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 Obdo/44-2015 zo dňa 31.5.2016 skúmal hodnotu obchodného mena, ktorého určenie je podstatné pre posúdenie či žalobkyňou požadované zadosťučinenie vo výške 16.596,96 EUR je primerané jeho hodnote. Predmetom sporu zostal nárok uplatnený žalobkyňou podľa § 53 Obchodného zákonníka, právo na primerané zadosťučinenie v sume 500.000,- Sk (16.596,96 EUR) ako osoby dotknutej nekalosúťažným konaním žalovaného. Vykonaným dokazovaním na pojednávaní konanom dňa 1.12.2016 súd opätovne ustálil, že žalobkyňa sa spolu so svojim nebohým manželom podieľala na vzniku spoločnosti RELING, v spoločnosti bola zamestnaná a až neskôr sa manžel žalobkyne rozhodol zamestnať v spoločnosti muža (dôvodom zamestnania muža bol ponúkaný sortiment, ktorý bol častokrát veľmi ťažký). Žalobkyňa na pojednávaní vyvrátila tvrdenie právneho zástupcu žalovaného, že dôvodom poklesu tržieb bola jej neznalosť v danom predmete podnikania. Uviedla, že smrti manžela opäť až doposiaľ vedie firmu jej nebohého manžela a pomáha jej syn. V podnikateľskom prostredí je vnímané, že znenie obchodného mena podnikateľského subjektu sa čoraz viac stáva súčasťou marketingovej stratégie podnikania. V súvislosti s obchodným menom podnikateľa sa stretávame aj s pojmom tzv. „goodwillu“ podniku. Aj napriek tomu, že nejde o právny pojem, predstavuje určitú právnu ochranu dobrej povesti podnikateľa. Goodwill je širší pojem ako samotné obchodné meno. Za dobrý „goodwill“ podniku sa považuje komplex prevažne nehmotných hodnôt, ktoré sú spojené s podnikateľom, ako napr. renomé podnikateľa, ale i morálne, estetické a kvalitatívne vlastnosti. Tieto hodnoty daného podnikateľa v rámci konkurenčného prostredia charakterizujú a prostredníctvom nich je vnímaný verejnosťou. Je nesporné, že od vzniku spoločnosti žalobkyne až doposiaľ jej podnik mal medzi širokou verejnosťou tzv. „dobrý goodwill“. Inštitút obchodného mena podnikateľa je nielen marketingovou, ale aj právnou problematikou. Právna úprava obchodného mena je obsiahnutá v Obchodnom zákonníku. Podľa ustanovenia § 8 Obchodného zákonníka sa obchodným menom rozumie názov, pod ktorým podnikateľ vykonáva právne úkony pri svojej podnikateľskej činnosti. Obchodným menom podnikajúcej fyzickej osoby napr. živnostníka je jeho meno a priezvisko. Obchodné meno obchodných spoločností je názov, pod ktorým sú zapísané v obchodnom registri. Súd prvej inštancie opätovne zdôraznil, že obchodné meno by malo podnikateľské subjekty vzájomne rozlišovať. Obchodné meno nesmie byť zameniteľné s obchodným menom iného podnikateľa a nesmie vzbudzovať klamlivú predstavu o podnikateľovi, alebo o predmete jeho podnikania. V praxi je vylúčené, aby v záujme čo najvhodnejšieho znenia obchodného mena, resp. zaujatia zákazníkov, znelo obchodné meno zavádzajúco. Je nesporné a rozsiahlym dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný s cieľom „pritiahnuť zákazníkov“ do novootvorenej predajne použil obchodné meno Stanislav Morávek - RELINGS a konal tak v rozpore s § 8 Obchodného zákonníka, naviac keď v tom čase spoločnosť RELING bola jedinou spoločnosťou v Trnavskom kraji s daným predmetom podnikania. Žalobkyňa v prejednávanej veci namietala, že obchodné meno žalovaného je (resp. spočiatku a v čase podania žalobného návrhu na súd bolo) veľmi podobné jej obchodnému menu. Táto spoločnosť okrem toho podnikala aj s takmer identickým tovarom. Žalobkyni prislúcha časová priorita. Podoba obchodných mien je (bola) taká značná, že zákazníci si tieto spoločnosti zamieňali a spoločnosť žalovaného ťažila z dobrého mena dotknutej spoločnosti. Žalovaná podala na súd ešte v roku 2005 žalobu na ochranu obchodného mena a žiadala súd, aby žalovanej spoločnosti rozsudkom uložil povinnosť zmeniť svoje obchodné meno. Súd jej návrhu v tejto časti žalobného návrhu vyhovel. Okrem toho žalobkyňa žiadala priznať primerané peňažné zadosťučinenie vo výške 500.000 Sk. Zadosťučinenie je určitou súkromnou sankciou, zmyslom a účelom, ktorej nie je len nahradzovať imateriálnu ujmu, ale účinne postihnúť toho, kto sa protiprávneho konania dopustil. Náhrada ujmy je teda jednou stránkou veci a druhou je miera, v ktorej zaplatením priznanej čiastky zadosťučinenia bude postihnutý ten, kto sa protiprávneho konania dopustil. Primerané zadosťučinenie, ktoré môže byť poskytnuté aj v peniazoch je jedným z nárokov osôb, práva ktorých boli nekalou súťažou porušené alebo boli ohrozené, pričom právna prax aj teória sa zhodnú v tom, že nárok na primerané zadosťučinenie je nárokom, ktorým sa reparuje ujma nemateriálnej povahy, preto nie je možné pri ňom brať ohľad na prvky, ktoré majú materiálnu povahu, keďže na materiálnu reparáciu tento právny prostriedok ochrany proti nekalej súťaži neslúži. Žalobkyňa relevantným dôkazom preukázala, že časť klientely prestala za rozhodné obdobie nakupovať jej výrobky a preukázala i to, že nekalosúťažná činnosť žalovaného sa prejavila na znížení jej predaja. Je vždy na žalobcovi, ktorý v konaní tvrdí, že mu bola spôsobená nemateriálna ujma, aby preukázal jej rozsah, intenzitu a dĺžku trvania a následne je na súde, aby na základe svojej voľnej úvahy, ktorú môže pri aplikácii § 53 Obch. zák. využiť, takto uplatnenú výšku primeraného zadosťučinenia stanovil. Za objektívne dôvody, ktoré má súd prvej inštancie posudzovať považuje závažnosť a intenzitu zásahu z pohľadu rozsahu zasiahnutého územia, hodnoty goodwillu, vplyvu na úroveň obratu a za subjektívne dôvody vedomosť nekalosúťažného konania a motív. Všetky tieto skutočnosti boli súdom prvej inštancie viac ráz posudzované a preukázané, ktorú skutočnosť naviac dvakrát potvrdil aj odvolací súd. Súd prvej inštancie preto v prejednávanej veci vzal pri stanovení výšky primeraného zadosťučinenia do úvahy všetky vyššie uvedené rozhodné skutočnosti, z ktorých vychádzal a ktoré preukazujú význam jednoznačne porušeného práva žalobkyne, jeho závažnosť, intenzitu a dosah protiprávneho konania žalovaného na postavenie žalobkyne na trhu. Súd prvej inštancie ustálil, že splniť funkciu vyrovnania imateriálnej ujmy vzniknutej žalobkyni môže zadosťučinenie aj v nižšej výške, pričom sa účinku neminie ani jeho sankčné pôsobenie. Súd prvej inštancie vzhľadom na predmet podnikania žalovaného (sortiment) zastával názor, že zadosťučinenie vo výške tak, ako ho požaduje žalobkyňa by mohlo mať vzhľadom na predmet podnikania (sortiment) žalovaného pre neho ekonomický dopad na jeho podnikanie, určite však tento dopad nebude pre neho likvidačný, keďže žalovaný naďalej podniká síce pod iným názvom, ale s identickým predmetom činnosti ako žalovaná. Súd prvej inštancie dal do pozornosti predovšetkým skutočnosť, že Ing. Rudolf Svíba podnikal na základe živnostenského oprávnenia odo dňa 21.6.1993, ktorá skutočnosť nie je pre súd od podania žalobného návrhu sporná. I.. D. P. prevádzkoval v Trnave na Osadnej ulici č. 11 živnosť - maloobchod a veľkoobchod s ložiskami a časťami strojov pod obchodným názvom Ing. Rudolf Svíba - RELING. Po jeho smrti dňa 23.05.2004 sa vykonávateľkou živnostenského oprávnenia stala jeho manželka J. P. (žalobkyňa). V prevádzke na Osadnej ulici č. 11 sa predávali ložiská a príslušenstvo - manžety, guferá, filtre, klincové remene, podložky, reťaze, oleje, autokozmetika, krúžky. Žalovaný pracoval v prevádzke žalobcu na Osadnej ulici č. 11 u Ing. Rudolfa Svíbu ako predavač v čase od 5.4.1995 do 31.7.2004 v pracovnom zaradení ako predavač, teda skoro 10 rokov. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za nesporné, že pár dní po smrti Ing. Svíbu žalovaný ukončil pracovný pomer u žalovanej a založil si spoločnosť RELINGS. Žalovaný zneužil v tom čase nepriaznivé psychické rozpoloženie žalobkyne, využil svoje znalosti a skúsenosti, ktoré získal ako predavač v pôvodnej prevádzke Ing. Svíbu za obdobie 10 rokov a dal viac ráz po sebe zverejniť v novinách reklamu, v ktorej použil svoje označenie tak, ako na prevádzkarni obchodu a nechal zverejniť text "!NOVÁ ADRESA! RELINGS, ložiská guferá, O - krúžky, tel./fax: 033 53 54 923." Vyššie uvedené malo vplyv na hodnotu goodwillu žalobkyne, pričom nie je sporné, že žalovaný mal vedomosť o svojom nekalosúťažnom konaní. Z vyššie uvedených dôvodov dospel súd prvej inštancie k záveru o stanovení výšky primeraného zadosťučinenia vo výške 16.596,96 EUR a návrhu žalobkyne v časti primeraného zadosťučinenia vyhovel v celom rozsahu a priznal žalovanej ( chyba v písaní ) nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. 5. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie posúdil podľa § 53 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka. 6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný z nasledujúcich dôvodov: konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365ods. 2 písm. d) CSP), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. j) CSP). Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 31.5.2016 vydanom v konaní sp. zn. 40 0bdo/44/2015, ktorý v tomto spore opätovne vrátil vec na ďalšie konanie prvostupňovému súdu, uvádza, že „ v ďalšom konaní, v ktorom je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom dovolacieho súdu ..., sa prvostupňový súd vysporiada s vytknutými vadami v intenciách dovolacieho súdu, opätovne vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie náležité odôvodní v súlade s ust. 157 ods. 2 OSP." V Uznesení sa NSSR stotožnil s námietkami žalovaného uvedenými v Dovolaní zo dňa 30.06.2015, že súd prvého stupňa pochybil, ak sa nevysporiadal s námietkou žalovaného týkajúcou sa peňažných denníkov a knihy faktúr, ktorými žalobkyňa preukazovala dopad konania žalovaného premietnutý do poklesu jej tržieb, rovnako súhlasil s námietkou žalovaného, že neboli dostatočne odôvodnené kritéria na posúdenie primeraného zadosťučinenia, taktiež sa nevysporiadal ani s námietkou týkajúcou sa spôsobu a dôkazov z ktorých súd odvodzoval údajný úmysel (motív) konania žalovaného, že sa nevysporiadal so skutočnosťou či zadosťučinenie v priznane výške nebude mať pre žalovaného likvidačný charakter. Súd prvej inštancie podľa názoru žalovaného vôbec neskúmal skutočnosti, na skúmanie ktorých ho NSSR zaviazal, nakoľko nevykonal žiaden dôkaz, ktorý by viedol k preukázaniu či už motívu žalovaného, alebo hodnoty obchodného mena alebo goodwilu žalobcu, pričom tak motív, ako ani hodnotu dobrého mena alebo goodwilu nie je možné bez náležitého skúmania zistiť. Žalobca pritom od začiatku popieral akýkoľvek svoj úmysel poškodiť žalobkyňu, a teda skutočnosť, či konal úmyselne ostala medzi stranami sporná a nebola v konaní dokazovaná a hlavne preukázaná. Súd prvého stupňa porušil povinnosť uloženú mu Civilným sporným poriadkom a v rozpore s ním sa nevysporiadal s vadami vytýkanými súdom vyššej inštancie. Ďalším odvolacím dôvodom, pre ktorý žalovaný podáva odvolacie je fakt, že súd prvej inštancie nevykonal dôkaz navrhnutý žalovaným. Ako vyplýva aj zo zápisnice z pojednávania konaného dňa 1.12.2016 , žalovaný zastúpený svojim právnym zástupcom navrhol výsluch svedka p. B. G.. Uvedený podnikateľ podnikal na rovnakej adrese ako žalovaný, pričom zmenu svojej adresy podnikania zverejnil v tlači TRNAVSKO. Týmto výsluchom malo byť preukázané, že uvedenú inzerciu nezadával žalovaný a teda, že nemal záujem zavádzať údajných klientov Ing. D. P.. Žalobkyňa totiž počas konania opakovane uvádzala, že týmto konaním chcel žalovaný zmiasť jej zákazníkov a oklamať ich, že došlo k presťahovaniu prevádzky jej manžela. Počas celého konania sporu nebolo preukázané, že by žalovaný úmyselne využil „ťaživú situáciu" žalobkyne v úmysle získať z nej akýkoľvek prospech a motív jeho konania nebol ani dokazovaný. Žiadny svedok ani žiadny dokument nesvedčil o úmyselnom motíve konania žalovaného. Ťaživé pomery žalobkyne nemajú s podnikom jej manžela nič spoločné, a teda odvolávanie sa na ne nie je na mieste. Žalobkyňa dodnes nepreukázala, čo bolo dôvodom poklesu tržieb a ani nevyvrátila, že sa tak stalo v dôsledku straty manžela, ktorý sám (bez jej aktívnej činnosti) roky vykonával uvedenú činnosť. Tvrdenie, že doposiaľ vedie firmu so synom, nepreukazuje, že ju rovnako bola spôsobilá viesť v spornom období rovnako kvalitne ako jej manžel. Tvrdenie manželky, že viedla podnik s manželom v jej začiatkoch, rovnako neobstojí, nakoľko uvedené vypovedá len o tom, že vo firme mohla pracovať, nie o tom, že mala predpokladané schopnosti a znalosti na vedenie takejto firmy. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje na rozhodnutie Vrchního soudu v Praze v rozhodnutí sp. zn. 3 Cmo 209/97 kde rozhodol, že „Vstup ďalšieho súťažiteľa na trh, pokiaľ je úspešný, nutne so sebou prinesie zníženie predaje, pokiaľ je dopyt určitým spôsobom limitovaný. To však neznamená zásah do dobrej povesti konkurujúceho subjektu a vznik nemateriálnej ujmy, ale len zníženie zisku a ujmu materiálnej povahy." Je teda zrejmé, že súd prvej inštancie napriek zjavným okolnostiam svedčiacim o tom, že žalobkyňa nebola znalá podniku svojho manžela a nepodieľala sa na jeho podnikaní pred jeho úmrtím, teda nemala väzby na klientov a dodávateľov vôbec na túto skutočnosť neprihliadal a stratu obratu pripisoval výlučne na vrub žalovanému. Skutočnosti teda hodnotil zjavne selektívne, pričom tento svoj postup nijako nezdôvodnil. Pokiaľ ide o primerané zadosťučinenie, ktoré je meritom sporu, tak súd prvej inštancie uviedol, že „Žalobkyňa relevantným dôkazom preukázala, že časť klientely prestala za rozhodné obdobie nakupovať jej výrobky a preukázala i to, že nekalosúťažná činnosť žalovaného sa prejavila na znížení jej predaja." Súd prvej inštancie však neuvádza, o aký dôkaz sa jedná a v čom spočíva jeho relevantnosť. Pokiaľ je žalovanému známe, do dnešného dňa nebola predložená žiadna výpoveď ani vypočutý žiadny svedok, ktorý by vypovedal, že prestal v rozhodnom období nakupovať jej výrobky. Rovnako táto nepreukázala žiadnym dôkazom, že k zníženiu predaja došlo konaním žalovaného. Jediné, čo žalobkyňa preukázala bolo, že došlo k poklesu tržieb, avšak nepreukázala, prečo sa tak stalo. Súd totiž počas celého konania neskúmal skutočnosť, či sa na trhu neobjavil aj iný konkurujúci subjekt, ktorý by mohol mať rovnako vplyv na zníženie tržieb žalobkyne, neprihliadol na neskúsenosť žalobkyne a ani na iné skutočnosti, ktoré pokles tržieb mohli zaviniť.Pokiaľ ide o samotné primerané zadosťučinenie, v rozsudku absentuje uvedenie akýchkoľvek čísiel či dôkazov alebo úvah, z ktorých by bolo možné dovodiť, na základe čoho súd prvej inštancie rozhodol. Zároveň pokles tržieb a prípadné zníženie zisku nemôže byť sanované inštitútom primeraného zadosťučinenia. Taktiež platí, že výška obratu nezodpovedá výške zisku, prípadne straty. Uplatnená suma teda zjavne nie je požadovaná ako náhrada nemajetkovej ujmy, ale ako obdoba náhrady škody, pričom sa žalobkyňa snaží jednoduchšou cestou (bez preukazovania náležitostí škodového nároku) sanovať si svoju škodu. V prípade nároku na primerané zadosťučinenie sa preukazuje nárok na nahradenie najmä nemateriálnej ujmy. Uvedené potvrdil Vrchního soudu v Praze v rozhodnutí sp. zn. 3 Cmo 209/97. Ďalej poukázal na rozhodnutie Nejvyššího soudu ČR v konaní sp. zn. 29 Odo 652/2011 a obdobne v konaní sp. zn. 32 Odo 447/2006. Súd prvej inštancie konštatoval jeho právo na voľnú úvahu, avšak žalovaný uvádza, že ani toto nie je a nemôže byť, neobmedzené. Na základe uvedeného žalovaný navrhol aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a zároveň uloží žalobkyni povinnosť k náhrade trov odvolacieho konania žalovaného, prípadne napadnutý rozsudok zruší. 7. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Uviedla, že sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v rozsudku, pretože konaní bolo preukázané, že boli splnené všetky podmienky nekalosúťažného konania zo strany žalovaného. Žalovaný založil živnosť s dodatkom k obchodnému menu RELINGS, teda podstatnú časť jeho obchodného mena tvorilo obchodné meno právneho predchodcu žalobkyne - RELING. Žalovaný od 1.9.2004 do konca kalendárneho roka 2004 zverejňoval reklamu o presťahovaní a novej adrese firmy RELING, keď v inzertných novinách bolo výrazným písmom uvedené „NOVÁ ADRESA, Strojárenská 1“. Znenie reklamy preukazuje, že keď žalovaný zadal takúto reklamu, urobil tak iba s jedným cieľom, a to zákazníkov, ktorí nakupovali tovar v prevádzkarni žalobkyni na ul. Osadnej nasmerovať do prevádzkarne žalovaného. V dôsledku zverejnenia takejto nepravdivej informácie, potom nutne zákazníci, ktorí boli oboznámení s touto informáciou išli tovar nakúpiť do prevádzkarne ako bola uvedená v reklame, t.j. do prevádzkarne žalovaného na adresu Strojárenská 1. Žalovaný porušil dobré mravy súťaže, ktoré nielenže mohli privodiť ujmu žalobkyni, ale v skutočnosti ujmu aj privodili. Túto ujmu preukazovala okrem iného aj tým, že jej poklesli tržby, čo preukazovala peňažnými denníkmi a knihou faktúr. Žalovaný nekonal dobromyseľne, nekonal čestne a porušil konvekcie slušnosti, keď zneužil utrpenie žalobkyne na svoje komerčné účely. Žalovaný pri založení živnosti uviedol a aj používal dodatok k obchodnému menu totožný s obchodným menom žalobkyne, teda RELING. Žalovaný nevedel vysvetliť, z akého dôvodu sa rozhodol pre takýto dodatok k obchodnému menu. Zdôvodnil to len tým, že takéto obchodné meno sa mu páči. Konanie žalovaného spočívajúce v používaní obchodného mena RELINGS a vo zverejnení reklamy o presťahovaní firmy RELING na novú adresu Strojárenská 1, Trnava bolo spôsobilé v značnej miere ovplyvniť ekonomické správanie zákazníkov žalobkyne a vznik mylného dojmu zákazníkov o totožnosti žalobkyne a žalovaného a o presťahovaní žalobkyne na adresu Strojárenská 1, Trnava. Toto je faktor, ktorý mohol a aj poškodil žalobkyňu pri získavaní zákaziek a mohol spôsobiť presun zákazníkov k žalovanému. Žalobkyňa úbytok zákazníkov preukázala úbytkom tržieb. Skutočnosť, že žalovaný prostredníctvom tlače oznámil nepravdivé údaje o presťahovaní firmy RELING je naplnením skutkovej podstaty klamlivej reklamy. V zmysle slovenskej judikatúry primerané zadosťučinenie plní dvojakú funkciu - sankčnú a preventívnu. Uvedené potvrdil aj NS ČR v rozhodnutí 29Odo 652/2001 zo dňa 18.09.2001.Poukázala na rozhodnutia NS ČR značky lOdon 45/97 - 137 a NS SR č.k. 3Obo 147/2007. Žalovaný odvolanie zdôvodňuje tým, že súd nevykonal žiaden dôkaz, ktorý by viedol k preukázaniu, či už motívu alebo hodnoty obchodného mena alebo goodwillu žalobcu. S týmto odôvodnením odvolania žalobkyňa nesúhlasila, nakoľko v konaní bolo preukázané, že manžel žalobkyne podnikal od roku 1993 a predmetom podnikania bol obchod s ložiskami a časťami strojov pod obchodným názvom Ing. Rudolf Svíba - RELING. V Trnave a v blízkom okolí to bol jediný obchod s uvedeným sortimentom tovaru a do smrti Ing. D. P. bol predmetný obchod úspešne prevádzkovaný po dobu 11 rokov. Žalovaný popiera, že mal úmysel poškodiť žalobkyňu a teda skutočnosť, či konal úmyselne ostala medzi stranami sporná a nebola v konaní dokazovaná a hlavne preukázaná. S týmto odôvodnením odvolania žalobkyňa nesúhlasila, pretože konanie žalovaného (zvolený dodatok k obchodnému menu, zverejňovanie nepravdivej reklamy) jasne dokazuje úmysel žalovaného získať zákazníkov, ktorí poznali firmu RELING na adrese žalobkyne, t.j. na ulici Osadná 11. Žalovaný ako ďalší dôvod odvolania uvádza, že súd mal vykonať výsluch svedka B. G.. S týmto odvolacím dôvodom nesúhlasím, pretože B. G. bol živnostníkom od 15.04.1992 do 31.05.2007 a mal prevádzkareň na adrese ako žalovaný, t.j. Strojárenská 1, Trnava. Menovaný však v rozhodnej dobe, t.j. od 1.9.2004 do konca kalendárneho roka 2004, kedy bola zverejňovaná reklama o presťahovaní a novej adrese firmy RELING podnikal pod obchodným názvom Karol Ondris - AGRO - OK. Podľa výpisu zo živnostenského registra B. G. mal v predmete podnikania maloobchod so železiarskym tovarom, kancelárskymi potrebami, kozmetickými výrobkami, potrebami pre dopravu a šport, zariadením a potrebami pre domácnosť, spotrebnou elektronikou, odevmi, obuvou, hračkami, textilným tovarom. Menovaný B. G. nepredával taký druh tovaru ako účastníci konania. Zverejňovaná inzercia v uvedenom období sa vzťahovala na novú adresu RELING. Preto akákoľvek výpoveď svedka B. G. nemohla vyvrátiť jednoznačné dôkazy - inzertné noviny, ktoré žalobkyňa predložila súdu ako dôkaz. Preto odvolací dôvod podľa §-u 365 ods. 1, písm. e) C.s.p. nemôže obstáť. Ďalej poukazuje na to, že aj po tom, ako žalovanému bola uložená povinnosť zmeniť dodatok k obchodnému menu, ktorú mal splniť do 15.05.2007, urobil tak až 19.09.2007 a aj po dátume 19.09.2007 v reklamách uvádzal názov RELING. Takže aj po právoplatnosti rozsudku pokračoval v nekalej súťaži. Žalovaný namietal, že v konaní nebolo preukázané, čo bolo dôvodom poklesu tržieb, uvádza, že žalobkyňa nebola znalá v podniku manžela, že nepreukázala, že k zníženiu predaja došlo konaním žalovaného, že súd neskúmal, či sa na trhu neobjavil aj iný konkurujúci subjekt. Uvedené námietky považuje žalobkyňa za bezpredmetné, pretože: žalovaný sám zvolil obchodný názov RELINGS a nevedel vysvetliť dôvody, prečo sa rozhodol práve pre takýto dodatok k obchodnému menu,v konaní bol preukázaný úmysel žalovaného, z obsahu odvolania vyplýva, že podľa názoru žalovaného, žalobkyňa nebola znalá v podniku manžela. Žalobkyňa má zato, že práve na základe osvojenia si tohto názoru žalovaný mal zato, že ľahko bude konkurovať žalobkyni, čo aj urobil, a to odsúdenia hodným spôsobom (zvolenie si totožného obchodného mena, klamlivá reklama o presťahovaní firmy žalobkyne). Žalobkyňa po smrti svojho manžela pokračovala v prevádzkovaní živnosti v tej istej prevádzkarni, s tými istými zamestnancami, s tým istým druhom tovaru a mala zásoby tovaru v hodnote 11 miliónov Sk. Postup fungovania firmy sa nezmenil. Priznaná výška zadosťučinenia je primeraná s ohľadom na spôsob nekalosúťažného konania žalovaného na dobru trvania tohto konania, na dosah tohto konania na podnik žalobkyne, na skutočnosť, že žalovaný sa dopustil nekalosúťažného konania tesne po smrti manžela žalobkyne, ktorá sa jednak v tom čase musela vyrovnať so smrťou manžela, starať sa o maloleté deti a k tomuto všetkému musela zachraňovať podnik pred nekalosúťažným konaním žalovaného. Na základe uvedeného žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania. 8. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný, pričom v zásade zopakoval skutočnosti uvedené v odvolaní. 9. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie bolo začaté v rámci účinnosti zákonnej úpravy procesného konania podľa Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb., avšak súd prvej inštancie rozhodoval a odvolací súd o odvolaní rozhodoval po nadobudnutí účinnosti právnej úpravy Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z.z. a postupovali tak v súlade s § 470 ods. 1, C.s.p. a § 473 C.s.p., podľa ktorých sa počnúc účinnosťou C.s.p. ruší úprava Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. a aj na konania začaté pred účinnosťou C.s.p. sa počnúc dátumom 1.7.2016 vzťahuje aktuálna procesná úprava C.s.p. 10. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3, C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 23.1.2019. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalovaného a vyjadrením žalobkyne, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť. 11. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 12. Odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a uvádza, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil skutkový stav a vec správne právne posúdil. Odvolací súd má za to, že nie je daný zákonný dôvod na opakovanie alebo doplnenie dokazovania v súlade s § 384 C.s.p., a preto je viazaný skutkovým stavom veci, tak ako bol zistený súdom prvej inštancie v súlade s § 383 C.s.p. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že žalobca v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne skutočnosti spôsobilé spochybniť závery súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu rozhodol na základe skutkového stavu jednoznačne preukázaného predloženými dôkazmi a zistený skutkový stav následne správne právne posúdil. S dôvodmi napadnutého rozsudku sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Predmetom sporu zostal v tomto štádiu konania nárok uplatnený žalobkyňou podľa § 53 Obchodného zákonníka a to právo na primerané zadosťučinenie v sume 500.000,- Sk (16.596,96 EUR) ako osoby dotknutej nekalosúťažným konaním žalovaného. Podľa § 8 Obchodného zákonníka sa obchodným menom rozumie názov, pod ktorým podnikateľ vykonáva právne úkony pri svojej podnikateľskej činnosti. Podľa § 9 ods. 1 Obchodného zákonníka obchodným menom fyzickej osoby je jej meno a priezvisko (ďalej len "meno"). Obchodné meno fyzickej osoby môže obsahovať dodatok odlišujúci osobu podnikateľa alebo druh podnikania. Podľa § 10 ods. 1 Obchodného zákonníka nesmie byť obchodné meno zameniteľné s obchodným menom iného podnikateľa a nesmie vzbudzovať klamlivú predstavu o podnikateľovi alebo o predmete podnikania. Podľa § 44 ods. 1 obchodného zákonníka je nekalou súťažou konanie v hospodárskej súťaži, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a je spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom a spotrebiteľom. Nekalá súťaž sa zakazuje. Podľa § 44 ods. 2 písm. c) Obchodného zákonníka je nekalou súťažou aj vyvolávanie nebezpečenstva zámeny. Podľa § 47 písm. a) Obchodného zákonníka je vyvolanie nebezpečenstva zámeny použitie obchodného mena alebo osobitného označenia podniku, ktoré používa už právom iný súťažiteľ, pokiaľ toto konanie je spôsobilé vyvolať nebezpečenstvo zámeny s podnikom, obchodným menom, osobitným označením alebo výrobkami alebo výkonmi iného súťažiteľa. 13. Pri posudzovaní nebezpečenstva zámeny nie je výlučne rozhodujúce len úplné slovné znenie oboch obchodných mien, ale je nutné prihliadať k dojmu, ktorý vzniká u priemerného zákazníka. Tomu utkvie v pamäti celkový dojem obchodného názvu. Aj keď sa úplné znenie obchodných mien líši, je v prirodzenosti zákazníkov, že z dlhšieho obchodného mena, v tomto prípade spojenie "mena" (§ 9 ods. 1 Obchodného zákonníka) a dominantnej časti obchodného mena, v pamäti im utkvie ako príznačná iba určitá výrazná a rozlišujúca časť. Súd prvej inštancie za takúto časť považoval slovo RELING a priklonil sa na stranu žalobkyne, že písmeno "S" na konci slova RELING je potrebné považovať za grafické znázornenie a nedá sa postrehnúť sluchom . Pri výslovnosti slova RELINGS sa písmeno "S" pri výslovnosti "stráca" a vlastne je nepočuteľné. Žalovaný navyše podľa predložených dôkazov použil v inzercii grafický spôsob znázornenia vyobrazených ložísk, tak ako to na svojich vizitkách používala žalobkyňa. V inzercii taktiež vymenoval sortiment tovaru, ktorý je identický so sortimentom tovaru žalobkyne. Žalobkyňa uviedla, že obchodné meno "RELING" vymyslel jej nebohý manžel (RE = remene, L = ložiská, ING = semeringy). Žalovaný pri založení živnosti uviedol a aj používal dodatok k obchodnému menu totožný s obchodným menom žalobkyne, teda RELING a vôbec nevedel zdôvodniť, čo slovo RELING vlastne znamená a pred súdom iba uviedol, že názov RELINGS si zvolil pre svoju spoločnosť preto lebo sa mu toto meno "jednoducho páčilo". Uvedené zdôvodnenie nemôže pre vyhodnotenie úmyslu žalovaného poškodiť žalobkyňu, obstáť. Na naplnenie skutkovej podstaty § 47 Obchodného zákonníka nemusí byť splnená podmienka získania prospechu a ani podmienka úmyslu vyvolať nebezpečenstvo zámeny. Žalovaný - súťažiteľ použil ako dodatok pre svoje obchodné meno kmeň obchodného mena druhého súťažiteľa a vyvolal tak možnosť, že obaja účastníci konania budú zamieňaní a bude vyvolaný dojem určitého prepojenia účastníkov, aj keď tu takéto prepojenie nie je a ide o vzťah výlučne konkurenčný. Žalobkyni navyše prináleží časová priorita a preto jej prináleží aj právo na jej ochranu. Podľa § 53 Obchodného zákonníka osoby, ktorých práva boli nekalou súťažou porušené alebo ohrozené, môžu sa proti rušiteľovi domáhať, aby sa tohto konania zdržal a odstránil závadný stav. Ďalej môžu požadovať primerané zadosťučinenie, ktoré sa môže poskytnúť aj v peniazoch, náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia. 14. Nárok na primerané zadosťučinenie je obsahom ust. § 53 Obchodného zákonníka ako nárok, ktorý môže byť poskytnutý aj v peniazoch. Ide o tzv. satisfakčný nárok, ktorého cieľom je kompenzácia nemajetkovej ujmy z dôvodu nekalosúťažného konania. Takáto peňažná satisfakcia má i sankčnú povahu, nakoľko zaplatenie zadosťučinenia predstavuje pre rušiteľa tiež finančnú ujmu, nielen ujmu morálnu, ktorá má vyrovnať porušenú rovnováhu v postavení rušiteľa a postihnutej osoby. Žalobkyňa nemá povinnosť dokazovať rozsah primeraného zadosťučinenia, ale musí preukázať z akých dôvodov a v akej výške ho požaduje. Nemusí preukazovať (ako pri náhrade škody) aký je presný peňažný ekvivalent spôsobenej nemateriálnej ujmy, na druhej strane nestačí iba všeobecné tvrdenie, že jej vznikla ujma. Žalobkyňa sa žalobou domáhala zaplatenia 500.000 Sk. V uznesení Najvyššieho súdu 3 Obdo/26/2008-165 zo dňa 09.07.2009 sa v odôvodnení konštatuje, že Krajský súd v danej veci správne určil, že žalobkyňa požaduje primerané zadosťučinenie vo výške 500.000,- Sk v zmysle § 53 Obchodného zákonníka ako náhradu za nemajetkovú ujmu spôsobenú nekalosúťažným konaním žalovaného.V konaní bolo preukázané, že boli splnené všetky podmienky nekalosúťažného konania zo strany žalovaného, a to: - že išlo o konanie v hospodárskej súťaži, - že takéto konanie bolo v rozpore s dobrými mravmi, - že takéto konanie bolo spôsobilé privodiť žalobkyni ujmu. 15. Žalovaný si v čase svojho vzniku zvolil obchodné meno Stanislav Morávek - RELINGS. Žalovaný je majiteľom živnostenského oprávnenia Obvodného úradu Trnava od 1.9.2004, navyše v čase vzniku živnostenského oprávnenia mal identický predmet podnikania ako žalobkyňa, ktorá sa stala nástupkyňou živnostenského oprávnenia po svojom manželovi. Žalovaný bol do živnostenského registra zapísaný tri mesiace po smrti Ing. D. P., u ktorého pracoval na základe pracovnej zmluvy od 31.12.1995 až do smrti Ing. Rudolfa, vo funkcii - predavač 10 rokov. Žalovaný od 1.9.2004 do konca kalendárneho roka 2004 zverejňoval reklamu o presťahovaní a novej adrese firmy RELING . Zo znenia reklamy, ktorá obsahovala oznámenie o presťahovaní firmy RELING na novú adresu Strojárenská 1, Trnava je nepochybné, že žalovaný informuje širokú verejnosť o tom, že firma RELING sa presťahovala na novú adresu, na ktorej však bola prevádzkareň žalovaného. Sám žalovaný a ani jeho právny zástupca nevedeli vysvetliť, z akého dôvodu žalovaný nechal zverejniť znenie reklamy, že firma RELING je presťahovaná a má novú adresu. Žalovaný ako ďalší dôvod odvolania uvádza, že súd mal vykonať výsluch svedka B. G.. Odvolací súd sa stotožňuje s tým, že súd prvej inštancie tento dôkaz nevykonal, pretože zverejňovaná inzercia v uvedenom období sa vzťahovala na novú adresu RELING. Preto akákoľvek výpoveď svedka B. G. nemohla vyvrátiť jednoznačné dôkazy - inzertné noviny, ktoré žalobkyňa predložila súdu ako dôkaz. Odvolací súd nepopiera právo žalobcu podnikať v takom istom predmete podnikania ako to robí žalobkyňa, avšak konanie žalovaného nemôže byť nekalosúťažné, čo v danom prípade bolo. V zmysle slovenskej judikatúry primerané zadosťučinenie plní funkciu - sankčnú a preventívnu. Kým sankčná funkcia má u rušiteľa docieliť určitý postih, ktorý má vyrovnať porušenú rovnováhu v postavení rušiteľa a osoby, ktorej sa dotklo nekalé súťažné konanie, preventívna funkcia má odradiť podnikateľa od takéhoto konania, resp. odradiť rušiteľa od pokračovania v takomto konaní. Zadosťučinenie zodpovedá povahe spôsobenej ujmy, jeho poskytnutie v peniazoch je dôvodné vtedy, ak zásah do nemateriálnej sféry môže mať u dotknutého súťažiteľa dôsledky aj v jeho majetkovej sfére, ako napr. úbytkom zákazníkov. Nekalé súťaženie žalovaného žalobkyni privodilo ujmu. Túto ujmu preukazovala okrem iného aj tým, že jej poklesli tržby, čo preukazovala peňažnými denníkmi a knihou faktúr. Tieto doklady sú podkladom pre vypracovanie daňového priznania podnikateľa, preto a podľa zákona o účtovníctve sú tieto doklady relevantnými dôkazmi. Žalobkyňa úbytok zákazníkov preukázala úbytkom tržieb. Žalovaný odvolanie zdôvodňuje i tým, že súd nevykonal žiaden dôkaz, ktorý by viedol k preukázaniu, či už motívu alebo hodnoty obchodného mena alebo goodwillu žalobcu. 16. Odvolací súd konštatuje, že v konaní bolo preukázané, že manžel žalobkyne podnikal od roku 1993 a predmetom podnikania bol obchod s ložiskami a časťami strojov pod obchodným názvom Ing. Rudolf Svíba - RELING. V Trnave a v blízkom okolí to bol jediný obchod s uvedeným sortimentom tovaru. Tento obchod prevádzkoval do svojej smrti, teda do dňa 23.5.2004 a po ňom obchod prevádzkovala žalobkyňa. Teda do smrti Ing. D. P. bol predmetný obchod úspešne prevádzkovaný po dobu 11 rokov s preukázaným obratom tržieb niekoľko miliónov Sk ročne. Ku dňu smrti pána Ing. D. P. bol len na zásobách majetok v hodnote 11 miliónov Sk. Jedenásťročné, finančne úspešné podnikanie je pre odvolací súd dostatočným dôkazom a to bez ďalšieho dokazovania, že takto podnikajúca firma má dobré meno respektíve, že jej obchodné meno má hodnotu, ktorá si zaslúži byť chránená. Žalovaný popiera, že mal úmysel poškodiť žalobkyňu a teda skutočnosť, či konal úmyselne ostala medzi stranami sporná a nebola v konaní dokazovaná a hlavne preukázaná. S týmto názorom nemôže odvolací súd súhlasiť, pretože konanie žalovaného bez potreby ďalšieho dokazovania (zvolený dodatok k obchodnému menu ) jasne dokazuje úmysel žalovaného získať zákazníkov, ktorí poznali firmu RELING na adrese žalobkyne, t.j. na ulici Osadná 11.Opačný názor popiera zásady elementárnej logiky, ktorú možno očakávať od osoby spôsobilej na právne úkony. Ak by žalovaný takýto úmysel nemal, vymyslel by si vlastné originálne obchodné meno. Žalovaný namieta, že v konaní žalobkyňa nepreukázala, čo bolo dôvodom poklesu tržieb, uvádza, že žalobkyňa nebola znalá v podniku manžela, že nepreukázala, že k zníženiu predaja došlo konaním žalovaného, že súd neskúmal, či sa na trhu neobjavil aj iný konkurujúci subjekt. Uvedené námietky považuje odvolací súd za bezpredmetné, pretože žalobkyňa preukázala, že po smrti svojho manžela pokračovala v prevádzkovaní živnosti v tej istej prevádzkarni, s tými istými zamestnancami (okrem žalovaného), s tým istým druhom tovaru, pričom už v minulosti podnikala spolu s manželom v jeho firme. Postup fungovania firmy sa nezmenil. Neobstojí ani námietka žalovaného, že súd neskúmal, či sa na trhu neobjavil aj iný konkurujúci subjekt, pretože ak tak bolo, žalovaný by v rámci procesnej obrany túto skutočnosť uviedol. Odvolací dôvod, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je dostatočne zdôvodnený, neobstojí, pretože judikatúra slovenského, ale aj Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Z vyššie uvedených dôvodov i odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa v prípade nemajetkovej ujmy preukázala relevantné skutočnosti na priznanie nároku a priznaná výška zadosťučinenia je primeraná s ohľadom na spôsob nekalosúťažného konania žalovaného, na dobu trvania tohto konania, na dosah tohto konania na podnik žalobkyne a na skutočnosť, že žalovaný sa dopustil nekalosúťažného konania tesne po smrti manžela žalobkyne. Odvolací súd má zato, že suma 16.596,96 EUR, priznaná súdom prvej inštancie žalobkyni v roku 2016, je v Slovenskej republike ekvivalentom ceny osobného motorového vozidla nižšej triedy, ktorá cena je podľa štatistických údajov o vlastníctve takýchto vozidiel v SR, prístupná pre väčšinu obyvateľov SR. Preto takáto výška primeraného zadosťučinenia priznaná súdom prvej inštancie, nemôže byť v žiadnom prípade likvidačná pre žalovaného, ktorý ak chcel podnikať v ním zvolenom odbore, a to i bez nekalého súťaženia so žalobkyňou, potreboval nevyhnutne viac finančných prostriedkov na zriadenie predajne, tovar, prípadných zamestnancov, vozidlá a podobne, ako je ekvivalent ceny jedného osobného motorového vozidla nižšej triedy. 17. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil. 18. Odvolací súd opravil podľa ust. § 224 C.s.p. zrejmú nesprávnosť vo výroku II. rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 32CbPv/3/2005-333 zo dňa 8.12.2016 tak, že správne má znieť: ... žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov konania vo výške 100%... 19. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1, v spojení s ust. § 255 ods. 1, C.s.p. Úspešnej žalobkyni odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa § 262 ods. 1, C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2, C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 16. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1, C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).