Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/241/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3016200342 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Krišková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:3016200342.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Kriškovej a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Otílie Belavej, v právnej veci žalobcu: S. Ś., H..: XX.XX.XXXX, Z. P. Xc/X, XX-XXX E., S. Q., proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, 813 63 Bratislava, za účasti: O. A. Z. - O. L., S. XX, XXX XX Č., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 8672-3/2014-BA zo dňa 24.01.2014, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Sociálnej poisťovne, ústredia č. 8672-3/2014-BA zo dňa 24.01.2014 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie a rozhodnutia správnych orgánov 1. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že O. A. Z. - O. L., C. XX (ďalej aj ako „zamestnávateľ”) prihlásil ku dňu 01.11.2010 žalobcu ako svojho zamestnanca do príslušného registra Sociálnej poisťovne. Dňa 07.07.2011 Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava (ďalej aj ako „prvostupňový orgán”) vykonala u zamestnávateľa fyzickú kontrolu zameranú na preukázanie skutočného výkonu činnosti na území Slovenskej republiky každého zamestnanca s bydliskom v Poľskej republike. O predmetnej kontrole bola spísaná správa o vykonaní kontroly zo dňa 14.07.2011. Kontrolou bolo zistené, že sídlo zamestnávateľa sa nachádza v rodinnom dome, v ktorom býva pani T. N., majiteľka spoločnosti EKOM Z + V a zároveň ekonómka kontrolovaného zamestnávateľa. V mieste podnikania (sídla) sa nenachádza žiadna prevádzka, v ktorej by mohli zamestnanci vykonávať prácu. V čase kontroly nebol v miestne podnikania prítomný žiaden zamestnanec a rovnako tak ani pán O. A. Z.. Podľa tvrdení pani N. zamestnávateľ vozí zamestnancov z Poľska autobusoom na územie Slovenskej republiky, kde vykonávajú činnosť promotéra internetových školení a promotéra vyučovania obchodnej angličtiny. Ku kontrole neboli predložené žiadne doklady, ktoré by preukazovali, že zamestnávateľ prideľoval zamestnancom prácu počas trvania pracovnoprávneho vzťahu a či zamestnanci prácu na území Slovenskej republiky fakticky vykonávali. Zamestnávateľ nevedie evidenciu dochádzaky zamestnancov. Pri kontrole pracovných zmlúv bolo zistené, že zamestnávateľ zamestnáva iba zamestnancov v bydliskom v Poľsku. Ustanovený pracovný čas u zamestnávateľa je 40 hodín týždenne a dohodnutá dĺžka pracovného času zamestnanca je 1/8 z pracovného času. Pri kontrole výplatných listín za 05/2011 bolo zistené, že všetci zamestnanci pracovali 22 dní, odpracovali 22 hodín mesačne a ich hrubá mzda bola 40 Eur. Pri kontrole mzdových listov za roky 2010 a 2011 boli zistené, že všetkym zamestnancom boli vykázané jednotné odpracované dni, hodiny a mzda. Zamestnávateľ bol prostredníctvom ekonómky vyzvaný, aby predložil doklady preukzaujúce výkon práce zamestnancov na území Slovenskej republiky, čo však do dňa vypracovania správy o vykonaní kontroly nepredložil. Dňa 21.07.2011 zamestnávateľ prostredníctvom pani T. N. elektronicky doložil ku kontrole plagát, ktorý rozdávajú jeho zamestnanci. Uviedol tiež, že jeho zamestnanci nevyučujú angličtinu, keďže sú len sprostredkovateľmi - zástupcami spoločnosti, ktorí rozdávajú plagáty s údajmi o školení. 2. Na základe uvedených zistení vydal prvostupňový orgán podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod 1 a § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej aj ako „zákon o sociálnom poistení”) rozhodnutie č. 700-0331/2011-23 zo dňa 12.09.2011 vo veci zrušenia vzniku nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti. Prvostupňový orgán rozhodol, že žalobcovi dňom 01.11.2010 nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamesnanosti, pretože ani fyzickou kontrolou nebolo možné preukázať reálny výkon činnosti zamestnanca (žalobcu) u zamestnávateľa, a teda poistný pomer od 01.11.2010 nevznikol. Voči rozhodnutiu prvostupňového orgánu sa žalobca odvolal. Namietal, že ho prvostupňový orgán neupovedomil o začatí konania a tento postup mu zabránil úspešne celú záležitosť objasniť, navrhovať dôkazy a vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Preto nepovažoval skutkový stav za riadne a úplne zistený. 3. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 24.01.2014 tak, že rozhodnutie prvostupňového orgánu zo dňa 12.09.2011 zmenil. Z výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia žalovaný vypustil text: „nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti” a nahradil ho textom: „nevzniklo nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti”. V ostatnom žalovaný rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdil. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný poukázal na to, že žalobca bol vedený v registri poistencov Sociálnej poisťovne ako zamestnanec zamestnávateľa od 01.11.2010 do 29.02.2012. Od 01.05.2010 sa v oblsati sociálneho zabezpečenia uplatňujú nové koordinačné nariadenia, a to Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácií systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 z 16.09.2009 (ďalej aj ako „základné nariadenie”) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 z 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej aj ako „vykonávacie nariadenie”). Pravidlá určujúce uplatniteľnú legaslatívu majú zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci len status osoby ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale aj výkon činnosti. Žalovaný poukázal na zistenia vyplývajúce z vykonanej fyzickej kontroly u zamestnávateľa a uviedol, že nebolo preukázané vykonávanie činnosť žalobcu ako zamestnanca na území Slovenskej republiky. Zároveň k procesným námietkam žalobcu žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že v zmysle zákona o sociálnom poistení (§ 185 ods. 4) konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. O aký úkon má ísť zákon o sociálnom poistení nekonkretizuje, a preto za takýto úkon možno považovať aj doručenie rozhodnutia. II. Žaloba 4 Žalobca považoval napadnuté rozhodnutia v oboch stupňoch za nezákonné, žiadal ich zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 5. Uviedol, že vedie podnikateľskú činnosť na vlastný účet. Z tejto činnosti platil príspevky v prospech dôchodkového orgánu. Ku dňu 01.11.2010 žalobca uzavrel pracovnú zmluvu s firmou O. L.. Mal za to, že v súlade s čl. 13 ods. 3 základného nariadenia je v jeho prípade príslušnou legislatívou sociálneho zabezpečenia legislatíva slovenská, t.j. legislatíva štátu, na ktorého území vykonáva nájomnú prácu. Dôvodil, že pri podpise pracovnej zmluvy s firmou legálne pôsobiacou na Slovensku zapísanou v obchodnom registri nevedel, že zamestnávateľ je nespoľahlivým subjektom. Pracovnú zmluvu žalobca podpísal z dôvodu, že sa chcel naučiť nové zručnosti, poznať nových ľudí a mal možnosť hľadať nových partnerov. Za svoju prácu dostával odmenu, a preto nemal žiadny dôvod domnievať sa, že zamestnávateľ si neplní svoje povinnosti. V rámci pracovnej zmluvy žalobca plnil úlohy na území Slovenska a jeho práca spočívala v iných činnostiach, než ktoré vykonával v rámci podnikateľskej činnosti. Žalobca predpokladal, že zamestnávateľ ho nebol schopný brániť, pretože napadnuté rozhodnutia budú mať vplyv na zrušenie obrovského dlhu zamestnávateľa pre nezaplatené príspevky. Za týchto okolností sa žalobca považoval za poškodeného, ktorý nemôže predložiť žiadne dôkazy, pretože všetky záznamy o zamestnaní má zamestnávateľ. 6. Namietal, že správne orgány voči žalobcovi nesprávne použili čl. 11 ods. 2 písm. a/ základného nariadenia, podľa ktorého osoba vykonávajúca nájomnú prácu alebo prácu na vlastný účet v členskom štáte, podlieha legislatíve tohto štátu. Zastával názor, že toto ustanovenie nemohlo byť voči žalobcovi použité, nakoľko nevykonáva len prácu na vlastný účet v Poľsku, ale aj nájomnú prácu na Slovensku. Na žalobcu sa vzťahuje čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda podlieha legislatíve členského štátu, v ktorom vykonáva svoju nájomnú prácu. V dôsledku nesprávneho určenia príslušnej legislatívy podľa čl. 11 ods. 2 písm. a/ základného nariadenia bol podľa žalobcu porušený čl. 11 ods. 1 základného nariadenia, podľa ktorého osoby, pre ktoré platí nariadenie, podliehajú legislatíve len jedného členského štátu. Tento stav spôsobil, že žalobca podlieha v tom istom čase legislatíve dvoch rôznych členských štátov. Rozporoval konštatovanie správneho orgánu v napadnutom rozhodnutí, že žalobca podlieha poľskej legislatíve. Žalobca poľskej legislatíve podlieha z dôvodu jeho podnikateľskej činnosti, no zároveň je prihlásený na poistenie v príslušnej slovenskej inštitúcii, a to z dôvodu vykonávania nájomnej práce. Takáto situácia je podľa základného nariadenia neprípustná. 7. Ďalej mal žalobca za to, že v konaní pred správnymi orgánmi došlo k porušeniu čl. 5 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorého doklady vydané inštitúciou štátu za účelom uplatňovania základného a vykonávacieho nariadenia, ktoré potvrdzujú situáciu danej osoby, sú akceptované inštitúciami ostatných členských štátov tak dlho, kým nebudú odvolané alebo zrušené členským štátom, v ktorom boli vydané. Žalobca zdôraznil, že na základe predmetnej pracovnej zmluvy bol registrovaný pre potrebu poistenia v Slovenskej republike. Bolo mu pridelené číslo sociálneho poistenia v registračnom liste fyzickej osoby. V takom prípade podľa žalobcu treba uznať, že existoval doklad vydaný inštitúciou, a to doklad potvrdzujúci prihlásenie osoby na sociálne poistenie, ktorý bol vydaný na základe predmetnej pracovnej zmluvy. III. Vyjadrenie žalovaného 8. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 19.12.2016, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Uviedol, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.05.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia. Nariadenia Spoločenstva majú všeobecnú právnu pôsobnosť a uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch. Sú teda záväzné vo všetkých svojich častiach pre každého a musia byť uplatňované vnútroštátnymi orgánmi a štátnou správou, inštitúciami príslušnými v oblasti sociálneho zabezpečenia a vnútroštátnymi súdmi. Nariadenia Spoločenstva majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na základné a vykonávacie nariadenie a uviedol, že základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci Európskeho spoločenstva. Uplatniteľná legislatíva sa určuje na základe všeobecných a osobitných pravidiel ustanovených v nariadení, ktoré majú výhradný účinok, t.j. neumožňujú, aby si dotknutá osoba mohla vybrať vhodnejší systém sociálneho zabezpečenia. Koordinačné nariadenia sú primárne založené na princípe „lex loci laboris“, a teda príslušnou legislatívou je zvyčajne legislatíva členského štátu, na ktorého území vykonáva dotknutá osoba činnosť. Ide o všeobecné pravidlo určovania uplatniteľných právnych predpisov upravené v čl. 13 ods. 2 písm. a/ nariadenia. 9. Dôvodil, že v situáciách, ak fyzické osoby zvyčajne vykonávajú svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátov, t.j. ak ide o súbeh poistení, uplatňujú sa na určenie príslušnosti k právnym predpisom tzv. osobitné pravidlá upravené v čl. 14 nariadenia. Pri uplatnení čl. 13 ods. 2 písm. a/, ako aj čl. 14c písm. a/ nariadenia sa na osobu vzťahuje uplatniteľná legislatíva štátu, v ktorom je fyzická osoba zamestnaná. V oboch prípadoch je však pri určovaní uplatniteľnej legislatívy rozhodujúci nielen status osoby ako zamestnanca, ale aj reálny výkon činnosti, a to za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívaniu. Zdôraznil, že samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu neznamená, že na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj vykonáva. Napriek tomu, že pojem reálneho výkonu činnosti nie je explicitne zadefinovaný v nariadení, v pravidlách určujúcich uplatniteľnú legislatívu ustanovených v hlave II nariadenia je pojem reálneho výkonu činnosti jedným z faktorov na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia. 10. Poukázal na to, že kontroly zamerané na reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike, začala Sociálna poisťovňa vykonávať na základe podnetov poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS. Podnety poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia boli odôvodnené tým, že v posledných rokoch na území Poľskej republiky vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie v Poľskej republike z podnikateľskej činnosti, ktorú v Poľskej republike vykonávajú. Rovnako tak žalovaný poukázal na to, že Sociálna poisťovňa v predchádzajúcich rokoch zaznamenala nárast registrácií tzv. „poľských zamestnávateľov“, ktorí prihlásili na povinné sociálne poistenie zamestnancov v pracovnoprávnom vzťahu, ktorých príjem sa pohyboval v rozpätí od 25 Eur do 50 Eur a pracovná činnosť v rozsahu 4 až 10 hodín mesačne. Zastával názor, že Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia príslušná na vykonávanie ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia, bola oprávnená preveriť, či nedochádza zo strany osôb s bydliskom v Poľskej republike k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia a k zneužívaniu slovenského systému sociálneho zabezpečenia. Len v tých v prípadoch, kde sa nepreukáže reálny výkon činnosti dotknutého zamestnanca na základe špecifických kritérií, rozhoduje Sociálna poisťovňa o tom, že zamestnancovi nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. 11. Ďalej žalovaný poukázal na zistenia vyplývajúce z fyzickej kontroly vykonanej dňa 07.07.2011 (viď bod 1 tohto rozsudku) a zastával názor, že reálny výkon činnosti zamestnancov dotknutého zamestnávateľa nebol na území Slovenskej republiky preukázaný. V tejto súvislosti dôvodil, že na aplikáciu čl. 13 ods. 3 nariadenia musí byť splnených niekoľko iných podstatných náležitostí, ako je napr. aj reálny výkon činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky. Formálne založenie pracovnoprávneho vzťahu pracovnou zmluvou podľa žalovaného nezakladá žalobcovi automaticky právo na aplikáciu čl. 13 ods. 3 nariadenia, a preto sa žalovaný nestotožňoval s názorom žalobcu, že na základe pracovnej zmluvy automaticky nadobúda status zamestnanca. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie sa pojem pracovník nesmie vykladať zužujúco. Poukázal na rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci Mattem a Cikotic C-10/05, podľa ktorého za pracovníka musí byť považovaný každý, kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť. To, že výkon práve musí byť reálny je obsiahnuté priamo aj v čl. 13 ods. 3 nariadenia. Výklad žalobcu v tomto smere žalovaný preto považoval za nepresný a zavádzajúci. Mal za to, že dôkazy predložené žalobcom v danom prípade nepreukazujú reálny výkon jeho pracovnej činnosti. 12. Záverom žalovaný uviedol, že napadnutým rozhodnutím nebolo rozhodnuté o neplatnosti pracovnej zmluvy žalobcu, ale o jeho povinnom nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti, ako zamestnanca na území Slovenskej republiky. V tejto súvislosti zdôraznil, že vznik a zánik týchto poistení nie je podmienený podaním prihlášky alebo odhlášky z tohto poistenia. Prihláška na sociálne poistenie nemá konštitutívne účinky, ale len deklaruje právnu skutočnosť, s ktorou zákon (v danom prípade nariadenie) spája vznik povinného sociálneho poistenia. Prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Vychádzajúc z uvedeného mal žalovaný za to, že ak nie je určená slovenská legislatíva, prihláška zamestnanca do sociálneho poistenia je právne neúčinná. Poukázal tiež na to, že akceptoval návrh poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia na uzatvorenie spoločnej dohody medzi žalovaným a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia v súlade s čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorej bolo aj žalobcovi určené poľské zákonodarstvo, ktoré má konečnú platnosť. Zdôraznil, že v tejto súvislosti neeviduje v spise žalobcu oznámenie o určení slovenskej legislatívy. IV. Posúdenie veci 13. Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnuté rozhodnutie v rámci žalobných dôvodov (§ 182 SSP) a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nutné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 14. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 15. Podľa § 6 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 16. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 17. Podľa čl. 2 ods. 1 základného nariadenia toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých. 18. Podľa čl. 1 základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. 19. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou. 20. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1. 21. Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. 22. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. 23. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. 24. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia. 25. Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe. 26. Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie. 27. Podľa bodu 1 rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (ďalej len „rozhodnutie č. A1) toto rozhodnutie stanovuje pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu, ktoré sa môžu použiť v týchto prípadoch: a) prípady, keď existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov, ktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania nariadenia (ES) č. 883/2004 alebo nariadenia (ES) č. 987/2009, alebo b) prípady, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov. Podľa bodu 5 rozhodnutia č. A1 inštitúcia alebo orgán, ktorý vyjadrí pochybnosti o platnosti dokumentu, ktorý vydala inštitúcia alebo orgán druhého členského štátu, alebo ktorý nesúhlasí s (dočasným) určením uplatniteľných právnych predpisov, sa týmto nazýva žiadajúcou inštitúciou. Inštitúcia druhého členského štátu sa týmto nazýva dožiadanou inštitúciou. 28. Podľa bodu 6 rozhodnutia č. A1 ak dôjde k jednej zo situácií uvedených v bode 1, žiadajúca inštitúcia sa obráti na dožiadanú inštitúciu, aby požiadala o potrebné objasnenie jej rozhodnutia a v prípade potreby zrušila príslušný dokument alebo ho vyhlásila za neplatný, alebo preskúmala alebo zrušila svoje rozhodnutie. 29. Podľa bodu 7 rozhodnutia A1 žiadajúca inštitúcia zdôvodní svoju žiadosť, pričom uvedie, že sa uplatňuje toto rozhodnutie, a poskytne príslušné podporné doklady, ktoré boli dôvodom žiadosti. Uvedie, kto bude jej kontaktnou osobou počas prvej fázy postupu dialógu. 30. Podľa bodu 9 rozhodnutia A1 dožiadaná inštitúcia čo najskôr informuje žiadajúcu inštitúciu o výsledku svojho prešetrovania, ale najneskôr do troch mesiacov od doručenia žiadosti. 31. Podľa bodu 10 rozhodnutia A1 ak sa pôvodné rozhodnutie potvrdí, zruší a/alebo ak sa dokument zruší alebo vyhlási za neplatný, dožiadaná inštitúcia o tom informuje žiadajúcu inštitúciu. O svojom rozhodnutí informuje aj dotknutú osobu a prípadne aj jej zamestnávateľa a oznámi im tiež, akými postupmi môžu toto rozhodnutie napadnúť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi. 32. Podľa § 120 ods. 1 zákona o sociálnom poistení sociálne poistenie vykonáva Sociálna poisťovňa. 33. Podľa § 120 ods. 4 zákona o sociálnom poistení sociálna poisťovňa pri výkone sociálneho poistenia plní funkciu prístupového bodu, príslušnej inštitúcie, inštitúcie miesta bydliska, inštitúcie miesta pobytu, styčného orgánu a je kontaktná inštitúcia na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami a príjemcami dávok a medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, inštitúciami štátov, ktoré sú zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a inštitúciou Švajčiarskej konfederácie. 34. Podľa § 2 zákona o sociálnom poistení sociálne poistenie podľa tohto zákona je a) nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva, b) dôchodkové poistenie, a to 1. starobné poistenie ako poistenie na zabezpečenie príjmu v starobe a pre prípad úmrtia, 2. invalidné poistenie ako poistenie pre prípad poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v dôsledku dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu poistenca a pre prípad úmrtia, c) úrazové poistenie ako poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného úrazu, služobného úrazu (ďalej len „pracovný úraz“) a choroby z povolania, d) garančné poistenie ako poistenie pre prípad platobnej neschopnosti zamestnávateľa na uspokojovanie nárokov zamestnanca, na úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu podľa osobitného predpisu a na úhradu povinných príspevkov na starobné dôchodkové sporenie (ďalej len „príspevky na starobné dôchodkové sporenie“) nezaplatených zamestnávateľom do základného fondu príspevkov na starobné dôchodkové sporenie, e) poistenie v nezamestnanosti ako poistenie pre prípad straty príjmu z činnosti zamestnanca v dôsledku nezamestnanosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku nezamestnanosti. 35. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 36. V konaní nebolo sporné, že žalobca je fyzická osoba, občan Poľskej republiky, s bydliskom v Poľskej republike, ktorý vykonáva činnosť na vlastný účet v Poľskej republike a ktorý zároveň uzavrel dňa 28.10.2010 pracovnú zmluvu so zamestnávateľom v Slovenskej republike. Na žalobcu sa v zmysle čl. 2 ods. 1 základného nariadenia priamo vzťahuje Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) a jeho vykonávacie nariadenie č. 987/2009. V zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 249 Zmluvy o Európskom spoločenstve) je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie je nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad. 37. Otázka, či žalobca spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda či je osobou, ktorá vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, je predmetom hmotnoprávneho posúdenia, na vykonanie ktorého je príslušná výlučne inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte než určuje nariadenie na takéto posúdenie príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorým je o.i., aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť (bod 15 preambuly základného nariadenia). Pokiaľ by o skutočnosti, či konkrétna osoba spĺňa podmienky uplatnenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia rozhodovali inštitúcie sociálneho poistenia, resp. súdy jednotlivých štátov samostatne, mohlo by dôjsť k situácii, že rozhodnú rôzne, následkom čoho by táto osoba podliehala systému sociálneho zabezpečenia viacerých štátov alebo nepodliehala systému sociálneho zabezpečenia žiadneho zo štátov. Práve na vylúčenie vzniku takýchto situácii európsky normotvorca prijal základné a vykonávacie nariadene, pričom vykonávacie nariadenie v čl. 16 v spojení prípadne s rozhodnutím č. A 1 stanovuje postup určovania uplatniteľnej legislatívy. 38. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby (pri porovnaní jazykových znení nariadenia : institution of the place of residence, instituce místa bydliště, der Träger des Wohnorts), ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobca má bydlisko v Poľskej republike, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu je príslušná poľská inštitúcia ZUS. 39. Žalovaný bol povinný vyčkať na určenie uplatniteľnej legislatívy poľskou inštitúciou ZUS. Správne orgány Slovenskej republiky v oboch stupňoch neboli oprávnené pred právoplatným a vykonateľným rozhodnutím o uplatniteľnej legislatíve akokoľvek rozhodnúť, keďže nebolo zrejmé, či na prejednanie danej veci je príslušná slovenská alebo poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia. 40. Pokiaľ žalovaný poukazuje na čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia a na akceptovanie návrhu poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS zo dňa 10.10.2013 na uzatvorenie spoločnej dohody medzi žalovaným a ZUS, v zmysle ktorej bolo aj žalobcovi určené poľské zákonodarstvo, tak súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v každom prípade musí byť existencia takejto dohody žalovaným preukázaná a určenie uplatniteľnej legislatívy nesmie byť arbitrárne. Prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte, nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými (bod č. 11 preambuly vykonávacieho nariadenia). Z administratívneho spisu žalovaného existencia dohody podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia nevyplýva. List zo dňa 10.12.2013, ktorým mal žalovaný akceptovať návrh dohody a ktorý sa má vzťahovať na 1236 bližšie nešpecifikovaných osôb, nie je dostatočne určitý, čo do obsahu a subjektov, na ktoré sa vzťahuje. Dohoda podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, aj keď nemusí mať písomnú formu, musí byť dostatočne určitá a musí z nej byť nepochybne zrejmé, na ktorú konkrétnu osobu sa určenie konkrétnej legislatívy vzťahuje. 41. Nad rámec uvedeného súd zdôrazňuje, že ak sa určenie poľskej legislatívy stalo, či stane konečným, nemá Sociálna poisťovňa právomoc vôbec konať a rozhodovať, čo je skutočnosť vyplývajúca jednak z účelu nariadení, ako aj zo slovenského právneho poriadku. Ako už súd vyššie uviedol, práve predchádzanie mnohosti uplatniteľných systémov sociálneho zabezpečenia a príslušných orgánov bolo dôvodom prijatia nariadení. Osoby, na ktoré sa základné a vykonávacie nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu, a z tohto dôvodu je tiež účelné, aby aj právomoc na vykonávanie sociálneho poistenia a akýchkoľvek konaní a rozhodovaní s ním spojených mala inštitúcia sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu. K rovnakým záverom súd dospel aplikáciou slovenského právneho poriadku. Sociálna poisťovňa ako štátny orgán môže konať iba v rozsahu a spôsobom určeným zákonom, v tomto prípade zákonom o sociálnom poistení. Zákon o sociálnom poistení vymedzuje právomoc žalovaného vykonávať sociálne poistenie ako aj jeho rozsah, pričom tiež určuje jej špeciálne oprávnenia vo vzťahu k inštitúciám členských štátov Európskej únie, avšak aplikáciu legislatívy iného členského štátu v prípade jej určenia zákon medzi právomoci Sociálnej poisťovne nezaradil. Ak teda bola či bude právoplatne určená legislatíva Poľskej republiky, iba inštitúcia ZUS má právomoc konať vo veci sociálneho poistenia žalobcu. 42. Právne úvahy týkajúce sa úplnosti zistenia skutočného stavu veci čo do preukázania, či žalobca reálne činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky vykonával, považuje súd v kontexte uvedeného pre rozhodnutie veci za nadbytočné. 43. Uvedené právne závery súdu korešpondujú s názormi vyslovenými Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 9Sžsk/142/2018 zo dňa 29.05.2019 a rovnako tak s názormi prijatými Veľkým senátom správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení č.k. 1Vs/1/2018 zo dňa 04.12.2018. Veľký senát správneho kolégia najvyššieho súdu uviedol, že definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Zároveň Veľký senát prijal záver, že dohoda podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia musí byť určitá, čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte a založená do spisu. 44. Vzhľadom na uvedené argumenty dospel súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo potrebné zrušiť, keďže žalovaný bez zákonného dôvodu predčasne posudzoval existenciu sociálneho poistenia podľa právnych predpisov Slovenskej republiky bez toho, aby bola legislatíva záväzne určená postupom ustanoveným v koordinačných nariadeniach a v nich určeným príslušným orgánom. 45. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP a vzhľadom na úspech v konaní bol žalobcovi tento nárok priznaný, pričom podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením. 46. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP, § 145 ods. 2 písm. c/ SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).