Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/135/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6108216246 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Eren ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:6108216246.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci žalobcu: R.. F. W., W.. XX. XX. XXXX, F. G.. X. Y. Č.. X, F. F., zastúpený: STEFANKOVA | law office s.r.o., IČO: 47 239 077, Vajnorská ul. č. 8/A, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom financií Slovenskej republiky, Štefanovičova ul. č. 5, Bratislava, IČO: 00 151 742, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 28. septembra 2016, č. k. 28C/7/2009 - 309, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 3. 830, 34 eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 15 ods. 1, § 19 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z., § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že žaloba nebola podaná dôvodne s tým, že až v zák. č. 514/2003 Z. z. má predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom právny význam, keďže je to podmienka uplatnenia nároku na súde, a preto žiadosť žalobcu nemá žiaden právny význam, keď skutočný právny význam má to, že zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení neskorších predpisov, teda právny „predchodca“ terajšej právnej úpravy zákonom č. 514/2003 Z. z. neupravoval v § 9 ods. 1 „potrebou vopred prerokovať s ústredným orgánom“, táto „potreba sa týkala „len“ nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo o treste, netýkala sa teda „nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom.“ Uviedol, že no a práve z tohto pohľadu je potrebné vyhodnotiť žiadosť žalobcu v zmysle bodu 11. ako právne bezvýznamnú, dokonca právne kontraproduktívnu z hľadiska plynutia premlčacej doby, resp. jej prípadného plynutia. Poukázal na to, že zák. č. 58/1969 Zb. „ušlý zisk“, ktorý by sa mal hradiť (§ 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.) neupravoval, keď upravoval len náhradu škody v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom až „nová“, súčasná právna úprava sa právne premietla do § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. a za tohto právneho stavu by v zmysle zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, nemalo právny zmysel podať návrh na zmenu návrhu na začatie konania, resp. návrh na zmenu žaloby tak, že by jej obsahom mal byť nárok na ušlý zisk podľa zák. č. 58/1969 Zb., resp. by to bolo právne nezmyselné a žalobcovi by to v konaní zrejme úspech neprinieslo, a to aj keby zmena právnej kvalifikácie mohla byť, podľa názoru súdu prvej inštancie dôvodom na zmenu návrhu na začatie konania, resp. žaloby, k čomu sa ešte vráti (doslovná citácia odôvodnenia napadnutého rozsudku, pozn. odvolacieho súdu). K vypočítanému ušlému zisku žalobcu uviedol, že ušlý zisk musí vychádzať z reálnej sumy vyjadrujúcej zabránenie rozmnoženia majetku vplyvom škodnej udalosti, ktorá je pevne ohraničená a predstavuje to, čo občan stratil a ušlý zisk predstavuje to, čo by získal, keby to nestratil. Uviedol, že to, čo žalobca považuje za ušlý zisk, je zjednodušené vyjadrené - fikcia vyjadrená jeho vnímaním, ako by mohol disponovať so sumou 558. 623,- Sk, keby ju mal, čo je ale len jedna z možností akémukoľvek disponovania žalobcu uvedenou sumou (doslovná citácia odôvodnenia napadnutého rozsudku, pozn. odvolacieho súdu), keď žalobca totiž mohol vybrať uvedenú sumu, následne ju spotrebovať, investovať, previesť do inej banky, atď., mohol si vybrať jeden ponúkaný zvýhodnený produkt, prípadne dva produkty, a to ľubovoľne ktoré alebo všetky tri a taktiež si mohol vybrať ľubovoľne čas, resp. dobou ich čerpania alebo si nemusel vybrať žiaden takýto produkt, proste všetko by záviselo výlučne na jeho vôli, čo by mohol získať a nie na tom, čo by bol získal, ako je to pri „ušlom zisku“, a preto je zrejmé, že žalobca vôbec nepochopil, čo právne predstavuje pojem „ušlý zisk“, resp. aká je jeho podstata, resp. aký je jeho právny zmysel. Súd prvej inštancie uviedol, že (doslovná citácia odôvodnenia napadnutého rozsudku, pozn. odvolacieho súdu) za tohto dôvodu sa ani nezaoberal samotnou „škodnou udalosťou“, ktorá by bola právnym základom pre naplnenie právneho pojmu „ušlý zisk“ s tým, že na úplný záver zdôrazňuje, že bez právneho významu, či si žalobca uplatnil uvedený nárok vychádzajúci z „náhrady škody spôsobenej nezákonným postupom a nezákonnými rozhodnutiami podľa § § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., ako to uviedol v žalobe alebo, či by si to uplatnil, ako nárok vyplývajúci z náhrady škody spôsobenej „nesprávnym úradným postupom“, ako to „naznačovala„ zástupkyňa žalobcu na uvedenom poslednom pojednávaní, resp., či už v označení žaloby žalobca „nemyslel“ nezákonný postup ako nesprávny úradný postu“ (zrejme postup, pozn. odvolacieho súdu) čo, ale z obsahu žaloby nevyplýva, vyplýva z nej „len“ „nezákonné zadržiavanie 558. 623,- Sk správcom dane od 14. 01. 2000, kedy ju zaplatil v nesprávnej výške do 26. 07. 2005 do vrátenia preplatku na dani“ a to v dôsledku a čo je zrejmé zo žaloby „nezákonných rozhodnutí“ správcu dane, samozrejme v prípade ak žalobca myslel „nezákonný postup“ ako „nesprávny úradný postup“ nebolo by potrebné navrhovať zmenu návrhu na začatie konania, resp. žaloby, avšak na výsledku konania by to nič nezmenilo, ako to vyplýva z doposiaľ uvedeného s tým, že vzhľadom na všetko doposiaľ uvedené, sa ani nezaoberal prípadným premlčaním nároku. Výrok, ktorým rozhodol o trovách konania tak, že stará sa nepriznáva náhrada trov konania (doslovná citácia výroku napadnutého rozsudku, pozn. odvolacieho súdu) odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 C. s. p. a vecne tým, že žalobcovi nepriznal náhradu trov konania, keďže v konaní nemal úspech a žalovanému náhradu trov konania nepriznal, keďže výslovne oznámil, že si ich neuplatňuje. 2. Proti tomuto rozsudku, ktorý bol žalobcovi doručený až dňa 27. 03. 2017 (rozsudok bol vyhlásený dňa 28. septembra 2016 a lehota na jeho vypracovanie bola zákonnému sudcovi predĺžená iba do 24. 10. 2016), podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov uvedených v ust. § 365 písm. e), f) a h) C. s. p., nakoľko je nesprávny a nezákonný, pretože súd prvej inštancie nezistil dostatočne skutkový stav a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu právnemu záveru a navrhol ho zrušiť a vec vrátiť na opätovné konanie a rozhodnutie. Uviedol, že napadnutý rozsudok je zmätočný a nepreskúmateľný, k čomu prispel i zrušujúci rozsudok (zrejme mal žalobca na mysli uznesenie) Krajského súdu v Bratislave z 12. 07. 2013, č. k. (správne spisová značka) 2Co/319/2013, keď dospel k záveru, že vec sa má posudzovať podľa ust. § 58/1969 Zb. a nie podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý bol platný v čase vzniku nároku. Uviedol, že nárok na náhradu škody vo forme ušlého zisku mu vznikol ako poškodenému najskôr až po 04. 04. 2005, kedy mu bolo doručené rozhodnutie Daňového úradu Bratislava III, č. k. 602/231/20413/05 zo dňa 18. 03. 2005, ktorým bol opravený platobný výmer z 15. 12. 1999 a bola mu znížená daňová povinnosť z 2. 991. 600,- Sk na 2. 483. 227,- Sk a bol mu oznámený preplatok na dani v sume 508. 373,- Sk a dňa 15. 08. 2005 mu bolo doručené rozhodnutie DÚ Bratislava III č. 602/231/71587/05 z 26. 07. 2005, ktorým mu bolo oznámené, že mu vracajú daň z prevodu a prechodu nehnuteľností vo výške 558. 623,- Sk pripísaním na účet, a preto až dňom nasledujúcim sa dozvedel o ušlom zisku a jeho skutočnej výške, a to je deň, keď si mohol náhradu škody vo forme ušlého zisku prvý krát uplatniť, z dôvodu ktorého je jednoznačne možné vec posudzovať iba podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Poukázal na skutočnosť, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok a zmätočnosť dôvodov, nakoľko v ňom súd prvej inštancie cituje len obsah spisu, avšak neuvádza, akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, pričom je možné iba dedukovať z obsahu ďalších vyjadrení v rozsudku, že sa zrejme jedná o aplikáciu zák. č. 58/1969 Zb., s čím však nesúhlasil. Namietol, že sa okresný súd neriadil závermi odvolacieho súdu pokiaľ sa týka preukázania ušlého zisku s tým, že vzhľadom na pochybnosti odvolacieho súdu, ktoré vyslovil až v zrušujúcom uznesení, na preukázanie ním tvrdenej skutočnosti ohľadom ušlého zisku navrhol dôkaz výsluchom svedka K.. U. Ď., F. C. H. F., ktorý by preukázal, aký zisk reálne očakával, resp. aký zisk by mohol dosiahnuť v prípade, ak by mal neoprávnene zadržiavané finančné prostriedky k dispozícii. Uviedol, že je nepochybné, že mu boli ponúknuté produkty DEXIA banky podľa listu zo dňa 12. 02. 2008, avšak tieto nemohol využívať, pretože jeho finančné prostriedky boli neoprávnene zadržiavané správcom dane, avšak okresný súd neuviedol, prečo tento dôkaz nevykonal, napriek tomu, že ho navrhoval opakovane ústne na pojednávaniach dňa 26. 02. 2014, písomne dňa 15. 04. 2014, 10. 07. 2014, 02. 02. 2015, 27. 04. 2015, 18. 09. 2015, čím mu odňal možnosť nezákonným postupom preukázať ním tvrdené skutočnosti, pričom ide o priamy dôkaz a pre posúdenie veci rozhodujúci. Namietol aj výrok, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania s tým, že ho považuje za nesprávny, nakoľko ide o účelné a riadne uplatňovanie jeho práv. Uviedol, že napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený, nezrozumiteľný a jeho závery sú nelogické. 3. Žalobca podaním zo dňa 03. 05. 2017 doplnil odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko mu však lehota na podanie odvolania uplynula dňa 12. 04. 2017, odvolací súd v súlade s ust. § 364 C. s. p. na ďalšie dôvody odvolania neprihliadal. 4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť, nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozhodnutím, keď sa súd prvej inštancie podrobným spôsobom vysporiadal s argumentáciou strán sporu. Uviedol, že Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodnutí zo dňa 12. 07. 2013 uviedol, že v rámci ďalšieho konania je potrebné zistiť, na aký účel by predmetné finančné prostriedky boli použité, pričom žalobca uviedol, že si neuplatňuje bežnú úrokovú sadzbu, ale opakovane žiadal náhradu škody z titulu ušlého zisku z bankových produktov, ktoré nikdy nevyužíval, a preto mu nemohlo byť priznané niečo, čo nežiadal. 5. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 378 ods. l C. s. p. (Civilný sporový poriadok v znení účinnom od 01. 07. 2016), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že súd prvej inštancie svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil obom stranám, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok v odvolacom konaní napraviť nie je možné, nakoľko napadnutý rozsudok je absolútne nepreskúmateľný. 6. Podľa § 470 ods. 1 C. s. p. (zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 7. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 8. V posudzovanej veci ide o v poradí druhý rozsudok súdu prvej inštancie, keď rozsudok zo dňa 25. januára 2011, č. k. 28C/7/2009 - 199, ktorým žalobe žalobcu v časti nároku na zaplatenie istiny 3. 830, 34 eur vyhovel a v časti o zaplatenie istiny 3. 180, 77 eur zamietol, zrušil Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 12. júla 2013, č. k. 2Co/319/2011 - 221. 9. Nosným dôvodom (ratio decidendi) uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 12. júla 2013, č. k. 2Co/319/2011 - 221, ktorým bol v poradí prvý prvoinštančný rozsudok zrušený, bola skutočnosť, že vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav veci a zároveň bola súdu prvej inštancie uložená povinnosť predovšetkým zistiť, z akého čísla účtu boli peňažné prostriedky daňovým orgánom zo strany žalobcu poukázané a aký úrok bol na tomto čísle účtu žalobcovi poskytnutý, nakoľko z listu obchodnej spoločnosti Dexia banka Slovensko a.s. zo dňa 01. 12. 2010 iba vyplýva, ktoré ňou poskytované bankové produkty žalobca využíval, keď prvoinštančný súd presnú výšku úrokov na účtoch (vkladná knižka na meno, rastový osobný účet, terminovaný vklad atď.) nezisťoval a žalobcovi napadnutým rozsudkom priznal ušlý zisk z viacerých úrokov, a jeho úvahu bolo preto nutné považovať za hypotetickú. 10. Zrušením pôvodného rozhodnutia sa vec vracia do stavu, aký tu bol pred vydaním rozhodnutia súdu prvej inštancie, a preto je súd povinný sa v ďalšom konaní nielen riadiť intenciami zrušujúceho uznesenia, ale je zároveň povinný naďalej postupovať podľa procesných predpisov. V konaní odstraňuje vytýkané nedostatky ale aj také, ktoré vytýkané neboli a ktoré v procesnom postupe zistí a po splnení dôkaznej povinnosti a vyhodnotení dokazovania, rozhodne znovu. 11. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou žalobcu v podanom odvolaní, že napadnutý rozsudok je absolútne nepreskúmateľný, nakoľko obsahuje nezrozumiteľné úvahy, ktorým chýba akákoľvek logika, keďže pozostáva iba z inkompatibilných téz a analýz, z ktorých však žiadny právny záver, ktorý by vôbec bolo možné odvolaciemu prieskumu podrobiť, nevyplýva. 12. Súd prvej inštancie totiž nielenže rezignoval na svoju zákonnú a elementárnu povinnosť vypracovať rozsudok, ktorým sa občianske súdne konanie (§ 152 O. s. p.), alebo Civilné sporové konanie (§ 212 ods. 1 C. s. p.) končí tak, aby bolo jeho odôvodnenie dostatočne presvedčivé a racionálne, keďže odôvodnenie rozsudku musí byť vytvorením logicky platných sylogizmov, t. j., všetky úvahy a myšlienkové kroky (premisy), o ktoré sa v skutočnosti rozhodnutie (záver) opiera, musia byť zjavnými (explicitnými), nakoľko podstatu odôvodnenia súdneho rozhodnutia tvoria argumenty, ktorými súd podopiera svoj záver z čoho vyplýva, že požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia sú vlastne požiadavkami na argumentáciu v odôvodnení súdneho rozhodnutia, ktoré však v napadnutom rozsudku úplne absentujú, keď prvoinštančný súd založil rozhodnutie na tvrdení, že žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku nemá žiadny právny význam, t. j. je právne bezvýznamná, resp. právne kontraproduktívna z hľadiska plynutia premlčacej doby, resp. jej uplynutia a na závere, že by bolo právne nezmyselné, ak by žalobca podal návrh na zmenu žaloby tak, aby sa podľa zák. č. 58/1969 Zb. bol obsahom žaloby nárok na ušlý zisk, resp. na argumentácii, že žalobca nepochopil, čo právne ušlý zisk znamená. 13. Odvolací súd považuje za potrebné k tvrdeniu prvoinštančného súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, že zákon č. 58/1969 Zb. upravoval iba nárok na náhradu škody, a ušlý zisk je upravený až v zákone č. 514/2003 Z. z., a preto by bolo podľa jeho názoru právne nezmyselné podávať návrh na zmenu žaloby tak, aby jej obsahom bol nárok na ušlý zisk podľa zák. č. 58/1969 Zb. uviesť, že mu zrejme uniklo, že zmenou žaloby nie je zmena právnej kvalifikácie, nakoľko právnou kvalifikáciou nároku, ktorý si v konaní strana sporu uplatnila nielenže nie je viazaný, ale najmä právne posúdenie nároku patrí výlučne súdu samému, ktorého povinnosťou je vždy uviesť, ktorú konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav aplikoval a uviesť skutkové zistenia, z ktorých vyvodil právne závery, avšak súd prvej inštancie, napriek tomu, že je názorom súdu vyššej inštancie viazaný, dospel k záverom, ktoré vzhľadom na ich nezrozumiteľnosť nie je možné odvolaciemu prieskumu podrobiť, keďže žalobca nebol povinný žiadny návrh na zmenu žaloby podávať, naopak povinnosťou súdu prvej inštancie bolo nárok uplatnený žalobcom právne posúdiť, nakoľko nesprávnosť úradného postupu (alebo nezákonného rozhodnutia) posudzuje ako otázku predbežnú. 14. Z uvedeného teda vyplýva, že povinnosťou prvoinštančného súdu bolo právne posúdiť, či žalobcovi vznikol ním tvrdený ušlý zisk v uplatnenej výške (7. 011, 11 eur) titulom nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodnutia daňových orgánov Slovenskej republiky a ako už odvolací súd uviedol vo svojom v poradí prvom zrušujúcom uznesení, v konaní nebola spornou otázka, že žalobca zaplatil na základe daňového priznania zo dňa 14. 10. 1999 daň z prevodu a prechodu nehnuteľností v sume 99. 302, 93 eur (2. 991. 600,- Sk), a Daňový úrad Bratislava III platobným výmerom zo dňa 15. 12. 1999, č. k. 602/211/101159/99, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 14. 01. 2000, vyrubil žalobcovi daňovú povinnosť v tejto výške (99. 302, 93 eur = 2. 991. 600,- Sk) a zároveň nebola spornou skutočnosť, že žalobca následne predložil dodatočné daňové priznanie vo výške 68. 785, 17 eur (2. 072. 222,- Sk), pričom rozhodnutím Daňového úradu Bratislava III zo dňa 18. 05. 2001, č. 602/2101/70332/01 v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 19. 11. 2001, č. II/2500/8355/01 - 2139 nepovolil obnovu konania vo veci zmeny daňovej povinnosti žalobcu pri dani z prevodu a prechodu nehnuteľností, na základe podaného dodatočného daňového priznania žalobcu ako daňového subjektu, keď rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 19. 11. 2001, č. II/2500/8355/01 - 2139 bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. 07. 2002, sp. zn. 7Sž 6/2002 zrušené a vec bola vrátená Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky na ďalšie konanie z dôvodu, že správca dane mal podané dodatočné daňové priznanie posudzovať ako podnet na riadne daňové konanie a nemal rozhodovať o tomto priznaní, ako o návrhu na obnovu konania. 15. Ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový prospech (prekazené zväčšenie alebo budúce rozmnoženie majetku poškodeného), ktorý bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, no nenastalo v dôsledku škodnej udalosti.“ Ušlý zisk je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. apríla 2010, sp. zn. 4 Cdo 319/2008). Len všeobecné tvrdenie o strate podnikateľskej príležitosti alebo zmarení podnikateľského zámeru bez ďalšieho nikdy nemôže byť základom pre vznik nároku na náhradu ušlého zisku, a to ani v prípade, ak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti z dôvodu, že zákon č. 58/1969 Zb. nezakladá vznik nároku na náhradu škody paušálne a automaticky v každom jednotlivom prípade porušenia povinnosti zo strany orgánov štátu, ale len celkom výnimočne za predpokladu súčasného naplnenia aj ďalších predpokladov vzniku a existencie zodpovednostného vzťahu, ktorými sú existencia škody (ušlého zisku) a príčinnej súvislosti medzi škodou a protiprávnym konaním alebo opomenutím orgánov štátu. Dôkazné bremeno ohľadom naplnenia týchto podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu pritom zaťažuje poškodeného. Aj existencia ušlého zisku musí byť vždy bezpečne preukázaná. V prípade ušlého zisku nie je možné preukázať jeho reálnu existenciu, ale musia byť dokazované také konkrétne skutkové okolnosti (tvrdené poškodeným), ktoré pri logickej úvahe povedú súd k záveru, že ušlý zisk by skutočne vznikol nebyť protiprávnej udalosti, t. j. dokazuje sa pravdepodobnosť dosiahnutia ušlého zisku u poškodeného v danom čase a podľa miery dokázanej pravdepodobnosti, je potom možné urobiť záver o tom, či by za daných okolností bol žalovaný ušlý zisk aj reálnym. Nepreukázanie existencie takýchto skutkových okolností by potom mohlo viesť len k záveru, že ušlý zisk, ktorého sa žalobca v konaní domáha, je skutočne iba „fikciou“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 513/2014). 16. Odvolací súd považuje za potrebné dať súdu prvej inštancie aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 MCdo 23/2008, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že ,,Aj v prípade ušlého zisku musí ísť o ujmu už nastalú (vzniklú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti“, a preto za ušlý zisk nemožno považovať hypotetický ušlý zisk, ktorý nemá žiadny konkrétny preukázateľný základ. Hypotetický ušlý zisk, vychádzajúci napríklad len z porovnania a spriemerovania zisku dosahovaného v prípade obdobnej podnikateľskej príležitosti za obdobných podmienok u iného subjektu v príslušnom podnikateľskom odvetí, v konečnom dôsledku vylučuje existenciu príčinnej súvislosti medzi protiprávnou udalosťou a ušlým ziskom ako základnú podmienku vzniku zodpovednosti štátu za škodu. Ušlý zisk je teda stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na existujúce okolnosti toho ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až blížiaca sa k istote (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 319/2008, 1 Cdo 76/2008, 5 Cdo 195/2015), a preto pokiaľ poškodený nepreukáže existenciu týchto okolností a výšku ušlého zisku, ktorý mohol pri bežnom chode vecí očakávať, nemôže byť v konaní úspešný. 17. Žalobca sa v konaní domáha zaplatenia náhrady škody titulom ušlého zisku, ktorý mu mal vzniknúť nezákonným zadržiavaním sumy 558. 623,- Sk (18. 542, 89 eur), ktorú zaplatil dňa 14. 01. 2000 titulom dane za prevod a prechod nehnuteľností v nesprávnej výške až do 26. 07. 2005, kedy mu bol vrátený preplatok na dani, t. j. povinnosťou súdu prvej inštancie bolo v konaní skúmať, či v komplexe žalobcom tvrdených skutočností ako priama príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu, nakoľko podmienka príčinnej súvislosti je naplnená len priamym pôsobením príčiny na následok (čo je vyjadrené aj právnou vetou judikátu R 28/2008 : „ ... vznik zodpovednosti podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo nesprávnym úradným postupom len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku účastníka katastrálneho konania, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom.“) a najmä právne posúdiť, či plnenie povinnosti v oblasti daňového práva môže byť škodou (ušlým ziskom), t. j., či existencia povinnosti daňovníka zaplatiť daň je škodou, resp. ušlým ziskom. 18. Odvolací súd zo všetkých uvedených dôvodov v poradí druhý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p. a zároveň z dôvodov, že konanie bolo postihnuté inými vadami, ktoré mali na následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 380 ods. 2 C. s. p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 391 ods. 1 C. s. p. , v ktorom bude povinnosťou prvoinštančného súdu právne relevantným a logickým spôsobom vyhodnotiť všetky dôkazy, právne posúdiť dôvodnosť uplatneného nároku žalobcom, právne sa vysporiadať s námietkami oboch strán sporu, a najmä vypracovať rozhodnutie vo veci zákonom predpísaným spôsobom, t. j. tak, aby bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmateľné. 19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 C. s. p.). 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p.) v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).