Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/245/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014201890 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1014201890.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: Bc. B.. D. G., T. XX, R., právne zastúpený: JUDr. Martina Tomus Palušková, advokátka, Einsteinova 21, Bratislava, proti žalovanému: Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, Šagátova 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. GR ZVJS-48-21-4/31-2014 zo dňa 09.09.2014, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Rozhodnutia správnych orgánov 1. Žalobou napadnutým rozhodnutím č. GR ZVJS-48-21-4/31-2014 zo dňa 09.09.2014 žalovaný zmenil výrokovú časť rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, Ústav na výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody Bratislava, Chorvátska 5, Bratislava, č. ÚVV-ÚVTOS-5-83/31-2014 zo dňa 20.06.2014 tak, že slová „v spojení s § 54 ods. 1 zákona“ nahradil slovami „v spojení s § 27 zákona č. 156/1993 Z.z. v znení účinnom do 01.07.2006“. V ostatných častiach zostalo prvostupňové rozhodnutie nezmenené. 2. Prvostupňovým rozhodnutím bola žalobcovi podľa § 60b ods. 4 zákona č. 221/2006 Z.z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon č. 221/2006 Z.z.“) v spojení s § 54 ods. 1 tohto zákona uložená povinnosť uhradiť trovy väzby vo výške XXX,XX €. 3. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia sa uvádza, že uznesením Krajského súdu Bratislava sp.zn. 4T 2/2005 zo dňa 10.02.2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23.03.2009, bolo žalobcovi ako povinnému uložené uhradiť trovy výkonu väzby od 08.08.2004 do 27.01.2005. Na základe tohto uznesenia prvostupňový správny orgán rozhodol o výške trov výkonu väzby v sume XXX,XX €, kedy denná sadzba predstavovala sumu 76 Sk (jedna šesťdesiatina zo sumy v tom čase určeného životného minima X XXX Sk). II. Žaloba 4. Včas podanou žalobou, súdu doručenou dňa 12.11.2014, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov, pričom žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 5. Poukazujúc na § 67 ods. 3 zákona č. 221/2006 Z.z. žalobca namietal, že zákonodarca v ňom opomenul situáciu, kedy obvinený nastúpi do väzby pred 01.07.2006 a zároveň jeho väzba do tohto dátumu aj skončí. V tejto súvislosti argumentoval, že nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy - účastníka správneho konania, ale vždy na ťarchu tvorcu právnej normy. 6. Žalobca tiež namietal, že vyčíslenie trov správnym orgánom je nepreskúmateľné. V odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový správny orgán uviedol, že vychádzal zo sumy XX Sk, pričom však nie je zrejmé na základe akého právneho predpisu správny orgán použil túto výšku sumy. 7. Žalobca namietal, že rozhodnutie vydané v prvom stupni nepodpísal riaditeľ správneho orgánu prvého stupňa, ale bolo podpísané v zastúpení. Ako vyplýva z článku 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý v danom prípade ustanovuje zákon č. 221/2006 Z.z.. Tento zákon neoprávňuje rozhodnúť o trovách väzby napr. riaditeľom splnomocnenou osobou, preto podľa žalobcu písomné vyhotovenie rozhodnutia nie je skutočne rozhodnutím vydaným správnym orgánom v súlade so zákonom. 8. Žalobca poukázal na premlčanie práva na úhradu trov výkonu väzby. Prvýkrát si prvostupňový správny orgán mohol toto právo uplatniť po tom, ako rozsudok Krajského súdu Bratislava sp.zn. 4T 2/2005 nadobudol právoplatnosť, teda dňa 23.03.2009. Uvedené právo sa podľa žalobcu premlčalo najneskôr vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote, pričom prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie až dňa 20.06.2014, teda po uplynutí premlčacej lehoty. 9. Podľa názoru žalobcu mal žalovaný prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie z dôvodu, že prvostupňové rozhodnutie nebolo podpísané oprávnenou osobou. Dokonca podľa žalobcu bolo prvostupňové rozhodnutie opravené spôsobom, ktorý je v rozpore s § 51 správneho poriadku. Z opravného rozhodnutia, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 11.09.2014 je totiž zrejmé, že ide o totožné rozhodnutie, do ktorého bolo len dopísané, ktorá osoba v zastúpení ho podpísala. Na rozhodnutí je ten istý dátum vyhotovenia, ako pri pôvodom a nie je nikde uvedené, že ide o opravené rozhodnutie. Išlo teda o dodatočné nahradenie prvej verzie písomného vyhotovenia rozhodnutia druhou opravenou, pričom takýto postup je možný len do doby kým sa chybná verzia účastníkovi konania neoznámila. Momentom riadneho doručenia rozhodnutia je správny orgán obsahom svojho rozhodnutia viazaný. Pokiaľ mal žalovaný zato, že išlo o zrejmú nesprávnosť, bolo potrebné zmenu vykonať tak, aby bolo zrejmé z opravného rozhodnutia, čo bolo v tomto rozhodnutí zmenené, kto a kedy opravu vykonal. 10. V podaní, nazvanom 6S 244/2014 - doplnenie žaloby, doručenom súdu dňa 12.11.2014 žalobca poukázal na to, že v predchádzajúcom konaní týkajúcej sa predmetnej veci bolo rozhodnutie žalovaného rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 146/2010-77 zo dňa 16.11.2012 potvrdeným rozsudkom NS SR 5Sžo 15/2013 zo dňa 27.02.2014 zrušené, pričom v ňom správny súd uviedol, že v novom rozhodnutí sa žalovaný súčasne popri ďalších skutočnostiach vysporiada s námietkami vznesenými žalobcom v jeho liste zo dňa 05.06.2009 ako aj v odvolaní. Žalobca v tejto súvislosti tvrdil, že žalovaný nesplnil jeho zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 250ja ods. 4 O.s.p. a nevysporiadal sa s námietkami a návrhmi žalobcu na doplnenie dokazovania zákonom predpokladaným spôsobom. Z tohto dôvodu považoval rozhodnutie napadnuté v žalobe za arbitrárne a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. 11. Žalobca tiež namietal, že trovy spojené s výkonom väzby nemajú charakter dane, či pokuty alebo inej sankcie, ale majú charakter poplatku, t.j. poplatok na ich úhradu je viazaný na protiplnenie, a z toho dôvodu je potrebné sa zaoberať aj kvalitou podmienok výkonu väzby. Už z podstaty samotného slova trovy vyplýva, že ide o poplatok za niečo, čo bolo strovené, a teda muselo byť aj ústavom žalobcovi poskytnuté. Pokiaľ žalobca opakovane vo výkone väzby namietal neplnenie si ústavom základných povinností v rozpore so zákonom o výkone väzby, potom nie je spravodlivé, rozumné a zákonné od žalobcu požadovať náhradu trov spojených s výkonom väzby v plnej výške. 12. Žalovaný sa tiež podľa žalobcu nevysporiadal s námietkou správnosti určenia počtu dní vo väzbe s poukazom na Nález Ústavného súdu SR, sp.z. III.ÚS 214/05-66 zo dňa 23.08.2006, v zmysle ktorého došlo k porušeniu práva žalobcu na slobodu podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nerozhodnutím o žiadosti žalobcu o prepustenie z väzby v primeranej lehote. Nie je spravodlivé, rozumné a zákonné od žalobcu požadovať úhradu trov spojených s výkonom väzby aj za obdobie, ktoré bol nútený stráviť vo výkone väzby len v dôsledku porušenia jeho základného ľudského práva na slobodu. III. Vyjadrenie žalovaného 13. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 19.12.2014, zotrval na svojom doterajšom právnom názore, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. 14. Uviedol, že aj keď právna aplikácia § 27 zákona č. 156/1993 Z.z. v znení účinnom do 01.07.2006 na väzbu, ktorá po nadobudnutí účinnosti zákona č. 221/2006 Z.z. o výkone väzby nepokračuje, nie je v jeho prechodných ustanoveniach explicitne vyjadrená, neznamená to, že interpretáciou § 67 ods. 3 zákona č. 221/2006 s použitím všeobecne platného pravidla právnej teórie a v kontexte celej úpravy povinnosti nahradiť štátu trovy spojené s výkonom väzby nie je možné túto „medzeru v písanej forme“ zákona vyplniť. Všeobecné platné pravidlo pri zmene správneho predpisu, resp. zrušením právneho predpisu a nahradením ho novým právnym predpisom určuje, že právne vzťahy, ktoré vznikli z platnosti a účinnosti skoršieho právneho predpisu, sa v čase platnosti a účinnosti neskoršieho právneho predpisu naďalej spravujú právnym predpisom, za účinnosti ktorého vznikli, ak neskorší právny predpis neustanovuje inak (rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Sž/20/2010 zo dňa 10.03.2011). V súlade s týmto pravidlom tak bola aj v prechodných ustanoveniach zákon č. 221/2006 Z.z. zakotvená intertemporálna norma, ktorá upravuje aplikáciu § 27 zákona č. 156/1993 Z.z., teda spôsob výpočtu trov výkonu väzby na právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 221/2006 Z.z. 15. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu o nepreskúmateľnosti vyčíslenia trov spojených s výkonom väzby, pričom poukázal na § 27 ods. 2 zákona č. 156/1993 Z.z., podľa ktorého žalovaný resp. prvostupňový správny orgán vypočítal výšku trov spojených s výkonom väzby. Správny orgán neurčil jednu šesťdesiatinu zo sumy životného minima podľa zákona č. 125/1998 Z.z., ale ju určil zo sumy životného minima podľa právneho predpisu účinného v období, za ktoré sa trovy spojené s výkonom väzby predpisovali (zákon č. 601/2003 Z.z.). 16. K ďalšej námietke žalobcu týkajúcej sa nedostatku písomného vyhotovenia rozhodnutia žalovaný uviedol, že prvostupňové rozhodnutie vydal vecne príslušný správny orgán a samotná skutočnosť, že rozhodnutie zo dňa 20.06.2014 bolo podpísané v čase neprítomnosti riaditeľa osobou, ktorá bola poverená na zastupovanie počas jeho neprítomnosti, neznamená, že toto rozhodnutie bolo vydané v rozpore so zákonom. Poverenie na zastupovanie je uvedené v § 9 ods. 6 platného Organizačného poriadku Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Bratislave. Podpisová doložka (hodnosť, meno, priezvisko a funkcia toho, kto rozhodnutie vydal s ust. § 60b ods. 4 zákona č. 221/2006 Z.z. a podpísal v zmysle platného vnútroorganizačného predpisu) je formálna náležitosť rozhodnutia, ktorej absencia alebo nepresnosť podľa názoru právnej teórie sa považuje za inú zrejmú nesprávnosť v písomnom vyhotovení rozhodnutia a nie je vadou, ktorá by spôsobovala nezákonnosť, či dokonca nulitu vydaného rozhodnutia. Toto pochybenie bolo oprávneným orgánom odstránené v súlade s § 60i ods. 5 zákon č. 221/2006 Z.z. a to oznámením č. ÚVV a ÚVTOS-5-83-3/31-2014 zo dňa 05.09.2014. 17. K namietanému premlčaniu práva na úhradu trov výkonu väzby žalovaný uviedol, že o povinnosti na náhradu trov spojených s výkonom väzby rozhoduje podľa § 558 ods. 1 Trestného poriadku predseda senátu súdu prvého stupňa alebo ním poverený súdny úradník. O výške trov spojených s výkonom väzby rozhoduje riaditeľ ústavu, v ktorom bol povinný (žalobca) vo výkone väzby. Oprávnený orgán teda nemôže začať konanie o výške trov spojených s výkonom väzby z vlastného podnetu, ale konanie zaháji až vtedy, keď sa hodnoverne dozvie, že vznikla potreba takéto konanie začať t.j. po doručení právoplatného uznesenia, ktorým súd uloží povinnému povinnosť nahradiť trovy spojené s výkonom väzby za súdom určené obdobie. V tomto prípade bola žalobcovi podľa § 555 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4T 2/2005 zo dňa 10.02.2009 uložená povinnosť nahradiť trovy spojené s výkonom väzby za dobu od 08.08.2004 do 27.01.2005. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 23.03.2009. Námietka žalobcu o premlčaní založená na tvrdení, že prvostupňový správny orgán si mohol právo uplatniť po tom, ako rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 5T 104/2004 zo dňa 11.04.2005 nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 15.05.2007, je v súvislosti s ust. § 558 ods. 1 Trestného poriadku irelevantná. Podkladom pre vydanie rozhodnutia o trovách v spojených s výkonom väzby bolo rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10.02.2009, ktoré žalobca prevzal dňa 23.03.2009. 18. Za nedôvodnú považoval žalovaný tiež námietku žalobcu o tom, že správny orgán nezobral do úvahy rozhodnutie Ústavného súdu SR o prieťahoch v konaní o prepustenie väzby. V právoplatnom uznesení Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10.02.2009 je určená doba trvania väzby, za ktorú je potrebné vyčísliť trovy výkonu väzby. Otázka právoplatného uznania viny a otázka povinnosti uhradiť trovy spojené s výkonom väzby je pre oprávnený orgán predbežnou otázkou, t.j. otázkou, zodpovedanie ktorej síce podmieňuje rozhodnutie vo veci, ktorá je predmetom konania o výške trov spojených s výkonom väzby, ale jej rozhodnutie nepatrí do kompetencie oprávneného orgánu. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na rozhodnutie Najvyššieho súdu 5Sžo/15/2013 zo dňa 27.02.2014. 19. K tvrdeniu žalobcu, že sa správny orgán nevysporiadal so skúmaním plnenia jeho vlastných povinností voči žalobcovi počas výkonu väzby, pretože podľa jeho názoru je náhrada trov finančným vyjadrením poskytnutého materiálneho plnenia, kvality a rozsahu plnenia zákonných povinností voči obvinenému, žalovaný uviedol, že zákon č. 221/2006 Z.z. neviaže povinnosť nahradiť štátu trovy spojené s výkonom väzby na poskytnutý rozsah a kvalitu podmienok výkonu väzby, ale výhradne iba k počtu dní výkonu väzby. S uvedením sa stotožnil aj Krajský súd v Bratislave vo svojom rozsudku č.k. 4S 146/2010-77 zo dňa 16.11.2012, v ktorom uviedol, že „Súd dáva do pozornosti ust. § 17 ods. 1 zákona č. 156/1993 Z.z., v zmysle ktorého obvinený môže na zabezpečenie svojich práv podávať sťažnosti a žiadosti štátnym orgánom, ktorých odoslanie je Ústav na výkon väzby povinný bezodkladne zabezpečiť a evidovať. V zmysle uvedeného ustanovenia vyplýva, že ak sa žalobca cítil byť ukrátený na svojich právach, mal v súlade s citovaným ustanovením možnosť podávať sťažnosti na zabezpečenie svojich práv. Rozsah a kvalita podmienok výkonu väzby nebola predmetom správneho konania. Predmetom bola výška trov v spojení s výkonom väzby bola žalobcovi uložená právoplatným uznesením súdu a správne orgány sa pri rozhodovaní obmedzili iba na správne vyčíslenie trov výkonu väzby v zmysle platných právnych predpisov.“ IV. Administratívny spis 20. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach. Správne orgány v administratívnom konaní vydali v úvode odôvodnenia rozsudku opísané rozhodnutia, pričom ich odôvodnenia sú obdobné ako vyjadrenie k žalobe. K jednotlivým častiam týchto rozhodnutí a k skutočnostiam medzi účastníkmi sporným sa súd detailnejšie vyjadril nižšie v odôvodnení tohto rozsudku. V. Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR 21. Krajský súd v Bratislave vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 6S/244/2014-59 zo dňa 16.11.2016, ktorým žalobu zamietol. 22. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 2Sžk/28/2017 zo dňa 28.11.2019 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 23. Kasačný súd v odôvodnení svojho rozsudku vyčítal krajskému súdu, že sa „nedôsledne vysporiadal s námietkou premlčania. K námietke premlčania krajský súd uviedol, tak ako to namieta žalobca, iba strohé konštatovanie, že „pre správny orgán bol právne relevantný výrok uznesenia Krajského súdu v Bratislave 4T 2/2005, ktoré bolo právoplaté dňom 23.03.2009“: Takéto odôvodnenie nespĺňa kritérium presvedčivosti v zmysle § 139 ods. 2 SSP a je nepreskúmateľné. Krajský súd nezdôvodnil žiadnym spôsobom, plynutie a dĺžku premlčacej doby, jej prerušenie ako aj za akých podmienok by došlo k uplynutiu premlčacej doby. Nesplnil si teda povinnosť právne relevantným spôsobom zdôvodniť námietku premlčania vznesenú žalobcom v žalobe.“ 24. Krajský súd v Bratislave opätovne súc viazaný právnym názorom vysloveným Najvyšším súdom SR v zrušujúcom rozhodnutí preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že v intenciách žalobných námietok žalobe nemožno vyhovieť. VI. Relevantné právne predpisy 25. Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 156/1993 Z.z. (právny predpis účinný do 30.06.2006) ak bol obvinený právoplatným odsudzujúcim rozsudkom uznaný za vinného, je povinný nahradiť štátu trovy spojené s výkonom väzby. 26. Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 156/1993 Z.z. (právny predpis účinný do 30.06.2006) výška trov výkonu väzby za každý aj začatý deň podľa odseku 1 je jedna šesťdesiatina zo sumy podľa osobitného predpisu; suma sa zaokrúhľuje tak, že halierové sumy do 50 halierov vrátane sa zaokrúhľujú smerom nadol a halierové sumy nad 50 halierov smerom nahor. 27. Podľa § 54 ods. 1 zákona č. 221/2006 Z.z. (právny predpis účinný od 01.07.2006) ak bol obvinený právoplatným odsudzujúcim rozsudkom uznaný za vinného, je povinný nahradiť štátu trovy spojené s výkonom väzby za dobu prvých 180 kalendárnych dní trvania väzby; ak ich nemožno uhradiť z pracovnej odmeny, nemocenských dávok a úrazových dávok, môže ústav na ich úhradu použiť peňažné prostriedky, ktoré má obvinený evidované na konte v ústave. 28. Podľa § 54 ods. 2 zákona č. 221/2006 Z.z. (právny predpis účinný od 01.07.2006) výška trov spojených s výkonom väzby podľa odseku 1 za každý začatý kalendárny deň je jedna šesťdesiatina zo sumy životného minima podľa osobitného predpisu; suma sa zaokrúhľuje tak, že suma nižšia ako polovica eurocenta sa zaokrúhľuje smerom nadol na najbližší eurocent a suma rovnajúca sa alebo vyššia ako polovica jedného eurocenta sa zaokrúhľuje smerom nahor na najbližší eurocent. 29. Podľa § 56 ods. 8 zákona č. 221/2006 Z.z. (právny predpis účinný od 01.01.2014, účinný v čase rozhodovania, novela č. 371/2013 Z.z.) právo vymáhať pohľadávky na základe rozhodnutí o trovách výkonu väzby, zvýšených trovách výkonu väzby a sume určenej na náhradu škody na majetku štátu v správe ústavu alebo generálneho riaditeľstva sa premlčí po troch rokoch po uplynutí lehoty určenej na splnenie uloženej povinnosti. 30. Podľa § 67 ods. 3 zákona č. 221/2006 Z.z. (právny predpis účinný od 01.07.2006) ak bol obvinený vzatý do väzby pred 1. júlom 2006 a väzba trvá aj po 1. júli 2006, úhrada trov výkonu väzby sa vypočíta oddelene; úhrada trov výkonu väzby do 1. júla 2006 sa vypočíta podľa doterajších predpisov a od 1. júla 2006 najviac za prvých 180 kalendárnych dní. 31. Podľa § 60b ods. 4 zákona č. 221/2006 Z.z. v konaní o trovách je oprávneným orgánom riaditeľ ústavu. 32. Podľa § 60i ods. 5 zákon č. 221/2006 Z.z. chyby v písaní, počítaní a iné zrejmé nesprávnosti v písomnom vyhotovení rozhodnutia oprávnený orgán aj bez návrhu opraví a vyrozumie o tom účastníka konania. 33. Podľa § 555 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku ak bol obžalovaný právoplatne uznaný za vinného, je povinný nahradiť štátu trovy spojené s výkonom väzby. 34. Podľa § 558 ods. 1 Trestného poriadku o povinnosti na náhradu trov poškodeného a ich sume, ako aj o povinnosti na náhradu trov spojených s výkonom väzby a o povinnosti na náhradu odmeny a hotových výdavkov, ktoré boli uhradené štátom ustanovenému obhajcovi a ustanovenému zástupcovi z radov advokátov podľa § 47 ods. 6 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/20160701>, rozhodne po právoplatnosti rozsudku predseda senátu súdu prvého stupňa alebo ním poverený súdny úradník. VII. Posúdenie veci správnym súdom 35. Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnuté rozhodnutia v rámci žalobných dôvodov (§ 182 SSP) a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia vydané žalovaným v oboch stupňoch ako aj postup správneho orgánu je v súlade so zákonom, a preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol. 36. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 37. Podľa § 6 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 38. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobu sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 39. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutkový stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. 40. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou jeho postupu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré mal zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. 41. Na tomto mieste je vhodné uviesť, že súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. Pri výklade právnej normy treba vychádzať z toho, že podstatná je aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť (napr. nález ÚS ČR z 04.02.1997, sp. zn. Pl. ÚS 21/96). Úlohou sudcu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť riešenie, ktoré by bolo v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi (napr. nález ÚS ČR z 02.11.2009, sp. zn. II. ÚS 2048/2009). Podľa konštantnej judikatúry nemožno orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom tolerovať formalistický prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov (napr. nález ÚS ČR z 07.09.2010, sp. zn. Pl. ÚS 34/09). 42. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného č. GR ZVJS-48-21-4/31-2014 zo dňa 09.09.2014, ktorým v odvolacom konaní rozhodujúci žalovaný správny orgán zmenil výrokovú časť rozhodnutia Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Bratislava č. ÚVV- ÚVTOS-5-83/31-2014 zo dňa 20.06.2014 tak, že slová „v spojení s § 54 ods. 1 zákona“ nahradil slovami „v spojení s § 27 zákona č. 156/1993 Z.z. v znení účinnom do 01.07.2006“. V ostatných častiach zostalo prvostupňové rozhodnutie nezmenené. Prvostupňovým rozhodnutím bola žalobcovi podľa § 60b ods. 4 zákona č. 221/2006 Z.z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon č. 221/2006 Z.z.“) v spojení s § 54 ods. 1 tohto zákona uložená povinnosť uhradiť trovy väzby vo výške XXX,XX €. 43. Podkladom pre rozhodnutie správnych orgánov bolo uznesenie Krajského súdu sp.zn. 4T 2/2005 zo dňa 10.02.2009 (právoplatné a vykonateľné dňa 23.03.2009), ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť nahradiť trovy výkonu väzby za dobu od 08.08.2004 do 30.11.2005. Uvedené uznesenie nadobudlo. 44. Z § 555 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku vyplýva povinnosť osoby, ktorá bola právoplatne uznaná za vinnú, nahradiť štátu trovy spojené s výkonom väzby. O uvedenej povinnosti rozhodne v zmysle § 558 ods. 1 Trestného poriadku po právoplatnosti rozsudku predseda senátu súdu prvého stupňa alebo ním poverený súdny úradník. 45. Uznesenie súdu o povinnosti na náhradu trov spojených s výkonom väzby je podkladovým rozhodnutím pre príslušný správny orgán rozhodujúci o výške trov podľa zákona o výkone väzby, pričom výrok rozhodnutia súdu je pre tento orgán zároveň záväzný, pokiaľ zákon nehovorí inak. V danom prípade vo veci žalobcu nenastali také okolnosti, ktoré by umožňovali odkloniť sa od určenia povinnosti nahradiť trov spojené s výkonom väzby krajským súdom v jeho uznesení (napr. možnosť oslobodenia od predmetnej povinnosti), preto úradnou povinnosťou správneho orgánu bolo začať bez zbytočného odkladu konanie o určení výšky trov spojených s výkonom väzby a v súlade s výrokom spomínaného uznesenia Krajského súdu v Bratislave vypočítať ich správnu výšku predmetných trov a vydať o tom rozhodnutie. 46. Právnym posúdením je činnosť, pri ktorej sa zo skutkových zistení vyvodzujú právne závery a aplikuje sa konkrétna právna norma na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak sa nepoužil správny právny predpis, alebo ak sa síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne sa interpretoval alebo ak sa zo správnych skutkových záverov vyvodili nesprávne právne závery. V tejto súvislosti je vhodné uviesť, že súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. 47. V prejednávanej veci žalovaný (resp. prvostupňový správny orgán) založil svoje rozhodnutie na podklade existencie uznesenia Krajského súdu sp.zn. 4T 2/2005 zo dňa 10.02.2009, z ktorého pre správny orgán vyplýval právny záver o povinnosti nahradiť trovy spojené s výkonom väzby a obdobie trvania väzby. 48. Správne orgány rozhodovali o výške trov výkonu väzby v čase účinnosti zákona o výkone väzby č. 211/2006 Z.z., ktorý nahradil do 30.06.2006 účinný zákon o výkone väzby č. 156/1993 Z.z.. Žalobca bol vo výkone väzby v období od 08.08.2004 do 03.11.2005. 49. V tejto súvislosti považuje správny súd za potrebné poukázať na skutočnosť, že v prípadoch kedy nový právny predpis neriesˇili aplika´ciu pôvodne platného za´kona po jeho zmene ako celku, uplatňujú pravidla´ postupu dane´ v pra´vnej teo´rii a vymedzene´ platny´mi u´stavny´mi princi´pmi. Vsˇeobecne platne´ pravidlo pri zmene pra´vneho predpisu, resp. zrusˇeni´ pra´vneho predpisu a nahradeni´ ho novy ´m pra´vnym predpisom urcˇuje, zˇe pra´vne vztˇahy, ktore´ vznikli za platnosti a u´cˇinnosti skorsˇieho pra´vneho predpisu, sa v cˇase platnosti a u´cˇinnosti neskorsˇieho pra´vneho predpisu nadˇalej spravuju ´ pra´vnym predpisom, za u´cˇinnosti ktore´ho vznikli, ak neskorsˇi´ pra´vny predpis neustanovuje inak. Možno teda zhrnúť, že v prípade absencie komplexnej úpravy vzťahov riešených predchádzajúcou právnou úpravou neznamená, že tieto právne vzťahy a ich dôsledky zanikajú. 50. Preto podľa názoru súdu nebolo v rozpore s dikciou § 67 ods. 3 zákon č. 211/2006 Z.z. pokiaľ bola žalobcovi úhrada trov výkonu väzby vypočítaná podľa doterajších predpisov, teda podľa zákona č. 156/1993 Z.z.. 51. V súlade s § 27 ods. 1, 2 zákona č. 156/1993 Z.z. bol žalobca povinný nahradiť trovy štátu spojené s výkonom väzby, a to aj za každý začatý deň vo výške jednej šesťdesiatiny zo sumy podľa osobitného predpisu. V čase rozhodnom pre preskúmavané konanie, teda v období od 08.08.2004 do 03.11.2005, bol pre výpočet podľa § 27 ods. 1, 2 zákona č. 156/1993 Z.z. osobitným predpisom zákon č. 601/2003 Z.z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Jedna šesťdesiatina zo sumy životného minima ustanoveného týmto zákonom predstavovala sumu XX,.- Sk, pričom za 173 dní výkonu väzby po prepočte konverzným kurzom (30,126 Sk/€) predstavoval výpočet výšky trov spojených s výkonom väzby žalobcu celkovo sumu XXX,XX €. 52. Vychádzajúc z hore uvedených skutočností správny súd nemal pochybnosti o správnej aplikácii na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov žalovaným (resp. prvostupňovým správnym orgánom) a po preskúmaní zákonnosti napadnutých rozhodnutí dospel k záveru, že námietka žalobcu, že žalovaný pri svojom rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, nebola dôvodná. 53. V danom kontexte za nedôvodnú vyhodnotil správny súd aj námietku žalobcu o nepreskúmateľnosti vyčíslenia trov správnym orgánom je nepreskúmateľné. 54. Právna bezchybnosť rozhodnutia akéhokoľvek správneho orgánu, teda i žalovaného, spočíva v tom, že je vydané v písomnej forme, príslušným orgánom, v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, vychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci, obsahuje náležitosti určené všeobecnou právnou úpravou správneho konania i náležitosti ustanovené osobitnými právnymi predpismi. Odôvodnenie zahŕňa a hodnotí všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutia, podáva celkový prehľad o priebehu konania, reaguje na pripomienky, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania. Medzi výrokom a odôvodnením musí byť logická zhoda. Odôvodnenie musí byť presvedčivé. Právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá ústavnému i zákonného rámcu. Nevyžaduje sa síce, aby na každú zistenú skutočnosť alebo každý argument účastníka konania, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o skutočnosť alebo argument, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné, musí sa s nimi správny orgán v dôvodoch rozhodnutia vysporiadať. 55. Osoby dotknuté rozhodnutím správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti znamenajúci porušenie Ústavou garantovaného základnému práva. S uvedeným právom je v rozpore úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, extrémny nesúlad medzi právnymi závermi a skutkovými zisteniami, prípadne len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie a vyhodnotenia jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené, alebo situácia, kedy právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú. Absencia takéhoto odôvodnenia má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Osobe dotknutej takýmto rozhodnutím je tým odňatá možnosť skutkovo či právne argumentovať proti záverom rozhodnutia. 56. Žalobcovi možno prisvedčiť iba sčasti, a to v jeho tvrdení o absencii odkazu na osobitný predpis v odôvodnení rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu na základe akého právneho predpisu správny orgán použil pre výpočet trov sumu 76 Sk. Žalovaný uvedenú chybu napravil, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia (na str. 4 a 5) vysvetlil, ako k svojmu výpočtu dospel. Správne konanie je ovládané zásadou jednotnosti. Podstatou tejto zásady je, že konania je jediným celkom od podania až po jeho právoplatné ukončenie. Preto pokiaľ ide o žalobcami namietané nedostatky odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, správny súd konštatoval, že napadnuté rozhodnutia ako celok nie sú nepreskúmateľné. I keď z pohľadu účastníka konania by mohlo každé správne rozhodnutie vykazovať vyššie kvalitatívne i kvantitatívne parametre, z aspektu minimálnych nárokov na preskúmateľnosť rozhodnutia súd nepovažuje za rozhodnutie, ktorým by bol porušený § 47 ods. 3 správneho poriadku. 57. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku žalobcu, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo vydané neoprávnenou osobou, súd poukazuje na argumenty uvádzané žalovaným v jeho vyjadrení k žalobe opísané v ods. 16 odôvodnenia tohto rozsudku, s ktorými sa plne stotožnil. Ako správne uviedol žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe a tiež v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia, prvostupňové správne rozhodnutie bolo vydané príslušným správnym orgánom - riaditeľom ústavu, pričom skutočnosť, že rozhodnutie bolo podpísané v čase neprítomnosti riaditeľa ústavu osobou, ktorá bola poverená na zastupovanie počas jeho neprítomnosti neznamená, že toto rozhodnutie bolo vydané v rozpore so zákonom. Poverením na zastupovanie riaditeľa ústavu je daná internými predpismi (organizačným poriadkom ústavu), a teda nemožno konštatovať, že by rozhodnutie z tohto dôvodu trpelo akoukoľvek vadou, pokiaľ podpis na rozhodnutí v čase neprítomnosti riaditeľa ústavu nie je jeho ale osoby na to riaditeľom ústavu poverenej. 58. Pokiaľ žalobca namietal, že oprava prvostupňového rozhodnutia bola vykonaná spôsobom v rozpore s § 51 správneho poriadku a že mu bolo dvakrát zaslané identické rozhodnutie, pričom v druhom zaslanom bolo len dopísané, ktorá osoba (v zastúpení) ho podpísala, tu súd poukazuje na ustanovenie § 60i ods. 5 zákona č. 221/2006, podľa ktorého chyby v písaní, počítaní a iné zrejmé nesprávnosti v písomnom vyhotovení rozhodnutia oprávnený orgán aj bez návrhu opraví a vyrozumie o tom účastníka konania. Rovnako uvedenú situáciu upravuje lex generalis, ktorým je správny poriadok. Zákon neustanovuje žiadnu osobitnú formu, akým spôsobom takéto chyby v zmysle § 60i ods. 5 uvedeného zákona má správny orgán opraviť. Pokiaľ správny orgán zvolil spôsob, že pôvodné rozhodnutie uviedol do správnej podoby a v takejto v správnej podobe ho zaslal účastníkovi konania (žalobcovi), nedopustil sa porušenia žiadneho právneho predpisu, a z tohto dôvodu treba považovať námietku žalobcu za právne irelevantnú. 59. K uvedenému súd zároveň dodáva, že žalobcom vytýkaný nedostatok písomného vyhotovenia prvostupňového rozhodnutia by ani v prípade dôvodnosti námietky neodôvodňoval zrušenie žalobou napadnutých rozhodnutí, pretože by nešlo o takú vadu, ktorá by mala (alebo mohla mať) nezákonnosť rozhodnutia. Rozhodnutie obsahuje všetky predpísané náležitosti v zmysle § 47 ods. 1 správneho poriadku. Z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu je zrejmé, aký orgán rozhodnutie vydal, komu je rozhodnutie adresované, akej veci sa rozhodnutie týka, aká povinnosť sa účastníkovi určuje, v odôvodnení rozhodnutia sú uvedené všetky relevantné skutočnosti vysvetľujúce výrok rozhodnutia a taktiež sa v rozhodnutí nachádza poučenie o možnosti podať proti rozhodnutiu opravný prostriedok. 60. Za právne irelevantnú považoval súd tiež námietku žalobcu, v ktorej uvádzal, že sa správny orgán nevysporiadal so skúmaním plnenia jeho vlastných povinnosti voči žalobcovi počas výkonu väzby. V zmysle zákona č. 221/2006 Z.z. je povinnosť nahradiť štátu trovy spojené s výkonom väzby spätá výhradne iba s počtom dní, kedy je účastník konania vo výkone väzby a nie je viazaná na poskytnutý rozsah a kvalitu podmienok výkonu väzby. Rozsah a kvalita podmienok výkonu väzby je pre konanie o určenie výšky trov výkonu väzby právne bezvýznamná. 61. Súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu, že právo uplatňovať náhradu trov spojené s výkonom väzby bolo v čase vydania napadnutých rozhodnutí premlčané. Nemožno súhlasiť s argumentom žalobcu, že správny orgán mohol trovy spojené s výkonom väzby uplatniť dňom právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava I 5T 104/2004 (dňa 15.05.2007). Pre správny orgán bol právne relevantný výrok uznesenia Krajského súdu v Bratislave 4T 2/2005, ktoré bolo právoplatné dňom 23.03.2009. 62. Pokiaľ ide o inštitút premlčania, vo verejnom práve je potrebné ho vnímať inak ako cez paradigmálne uznávané princípy uplatňované v súkromnoprávnych (občianskoprávnych) vzťahoch. 63. Účelom právnej úpravy inštitútu premlčania vo všeobecnosti upevnenie istoty právnych vzťahov, aby jednak oprávnený subjekt pod hrozbou sankcie premlčania uplatnil svoje právo včas a na strane druhej povinnej osobe dáva možnosť brániť sa vznesením námietky premlčania, ktorej účinok je znemožnenie autoritatívnej vynútiteľnosti uplatneného práva priznania. 64. Právne predpisy upravujúce súkromnoprávne vzťahy obsahujú v oblasti premlčania pomerne širokú úpravu, kedy premlčanie upravujú jednak osobitné predpisy (zákonník práce, obchodný zákonník, zákon zmenkový a šekový, zákon o rodine), v prípade neexistencie špeciálnej úpravy na premlčanie práva sa ako predpis všeobecného súkromného práva podporne použije Občiansky zákonník, ktorý upravuje všeobecné premlčanie. 65. Naproti tomu právne predpisy verejného práva nemajú v oblasti inštitútu premlčania žiaden všeobecný právny predpis vzťahujúci sa na všetky druhy postupov orgánov verejnej správy a zákonodarca upravil premlčanie len v konkrétnych konaniach, kedy určil individuálne osobitnou právnou úpravou pre to ktoré konanie pred orgánom verejnej správy vo veciach verejného práva a ustanovil inštitút premlčania izolovane osobitne pre konkrétne konania líšiace sa osobitnými predpokladmi premlčania, rozdielnym začiatkom plynutia premlčacej doby a rôznou dĺžkou premlčacej doby. 66. Niet pochýb o tom, že povinnosť nahradiť trovy spojené s výkonom väzby, o ktorých v zmysle zákona o výkone väzby rozhoduje v prvom stupni ústav na výkon väzby alebo ústav na výkon trestu odňatia slobody patrí do sféry verejného práva ako časti právneho poriadku zameranej na ochranu verejných vecí a verejný poriadok. Právna úprava trov výkonu väzby podľa zákona o výkone väzby, či už upravená v zákone č. 156/1993 Z.z. alebo v zákone č. 211/2006 Z.z. nepoznala možnosť premlčania práva na rozhodnutie o výške trov spojených s výkonom väzby, ktoré je povinný uhradiť obvinený uznaný za vinného právoplatným odsudzujúcim rozsudkom. Znamená to, že povinnosti uhradiť trovy konania sa nemohol zbaviť obvinený vznesením námietky premlčania z dôvodu, že uplynula lehota, ktorú mal správny orgán na rozhodnutie podľa § 54 v spojení s § 60b ods. 4 zákona č. 211/2006 Z.z., pretože zákonodarca žiadnou takouto lehotou postup a rozhodnutie správnemu orgánu v tomto smere neobmedzil. 67. Súd dodáva, že zákonodarca nevymedzil premlčaciu dobu časovo (z hľadiska začiatku plynutia a trvania) a nevymedzil ani podmienky jej plynutia, pričom ani nemožno hovoriť o možnosti namietať zánik vymožiteľnosti predmetnej pohľadávky, pokiaľ táto nevznikla. Pohľadávka na úhradu trov výkonu väzby vzniká až vydaním rozhodnutia správneho orgánu podľa § 54 v spojení s § 60b ods. 4 zákona č. 211/2006 Z.z., v ktorom určí výšku a lehotu na splnenie uloženej povinnosti (na zaplatenie). 68. Zhrnutím vyššie uvedených dôvodov dospel správny súd k právnemu záveru, že námietka žalobcu o premlčaní práva na úhradu trov výkonu väzby nebola dôvodná. 69. Zákonodarca obmedzil stanovením premlčacej doby až právo vymáhať pohľadávky na základe rozhodnutí o trovách výkonu väzby. Toto právo sa v zmysle § 56 ods. 8 zákona č. 221/2006 Z.z. premlčí po troch rokoch po uplynutí lehoty určenej na splnenie uloženej povinnosti. Uvedené zároveň potvrdzuje správnosť úvahy o neexistencii možnosti premlčania práva správneho orgánu vydať rozhodnutie o povinnosti nahradiť štátu trovy spojené s výkonom väzby. 70. Správny súd pre úplnosť dodáva, že po vydaní uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 4T 2/2005 zo dňa 10.02.2009 (právoplatné dňa 23.03.2009) príslušné správne orgány bez zbytočného odkladu rozhodli o výške trov výkonu väzby, pričom toto konanie bolo ukončení rozhodnutím žalovaného zo dňa 14.10.2009. Toto rozhodnutie napadol žalobca správnou žalobou a Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 4S 146/2010-77 zo dňa 16.11.2012 potvrdeným rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/15/2013 zo dňa 27.02.2014 rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Pomerne v krátkom čase vydal prvostupňový správny orgán nové rozhodnutie č. ÚVV-ÚVTOS-5-83/31-2014 zo dňa 20.06.2014 a po podaní opravného prostriedku žalobcom vydal vo veci rozhodnutie žalovaný zo dňa 09.09.2014 pod č. GR ZVJS-48-21-4/31-2014. V danom kontexte správny súd poukazuje na to, že lehoty určené osobitným predpisom na výkon rozhodnutia počas konania pred správnym súdom neplynú. Aj z uvedeného vyplýva, že právo na úhradu trov výkonu väzby nemohlo byť v čase podania žaloby žalobcu premlčané. 71. Vychádzajúc z uvedených skutočností, citovaných právnych predpisov a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR správny súd dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov správne zistili skutkový stav a vec správne právne posúdili v intenciách právnej úpravy a v ich konaní sa nevyskytli vady, ktoré by mali negatívny vplyv na zákonnosť ich rozhodnutí. Správny súd preto podľa § 190 SSP žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. 72. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože nezistil podmienky, na základe ktorých to možno spravodlivo požadovať. Žalovanému nevznikli ani trovy právneho zastúpenia. 73. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote 1 mesiac od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 ods. 2 písm. a/, § 145 ods. 2 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).