Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Sp/54/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015201005 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beata Jurgošová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1015201005.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Beátou Jurgošovou v právnej veci navrhovateľa: R. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom U. XXX, XXX XX U., proti odporcovi: Centrum právnej pomoci, Kancelária Hlohovec, M. R. Štefánika 1, 920 01 Hlohovec, o priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu sp. zn.: 2980/2015, č.k. KaHC-7615/2980/2015-35140/2015 zo dňa 01. júna 2015, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozhodnutie odporcu sp. zn.: 2980/2015, č. k. KaHC-7615/2980/2015-35140/2015 zo dňa 01. júna 2015 p o t v r d z u j e. Navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím sp. zn.: 2980/2015, č. k. KaHC-7615/2980/2015-35140/2015 zo dňa 01.06.2015 odporca podľa ustanovenia § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov, platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len „zákon o poskytovaní právnej pomoci“) nepriznal navrhovateľovi nárok na poskytovanie právnej pomoci. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že navrhovateľ sa domáhal poskytnutia právnej pomoci vo veci označenej ako „žiadosť o poskytnutie právnej pomoci“. Vo veci právneho sporu, s ktorým sa navrhovateľ obrátil na odporcu, je daná pôsobnosť odporcu, keďže ide o konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktoré sa týka obchodnoprávneho konania, ktorého účastníkom bol navrhovateľ. Z predložených dokladov mal odporca za preukázané, že navrhovateľ nesplnil jednu z troch kumulatívnych podmienok na priznanie nároku na právnu pomoc tým, že v danej veci nebola vylúčená zrejmá bezúspešnosť sporu. Nesplnenie hoci len jednej z podmienok pre priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci má za následok negatívne rozhodnutie o nároku na poskytovanie právnej pomoci. Z dôvodu nutnosti kumulatívneho splnenia zákonom stanovených podmienok pre priznanie nároku na právnu pomoc sa odporca splnením ďalších podmienok nezaoberal. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote opravný prostriedok, kde sa ani nevyjadril k samotnému rozhodnutiu odporcu, a teda ani neuviedol z akého dôvodu ho považuje za nezákonné a nesprávne. Len v závere svojho odvolania uviedol :„Ústavný súd môže sťažnosť odložiť, t. j. tento prípad, alebo odmietnuť, v prípade odloženia veci má zmysel, že ak splnomocnenie na zastupovanie advokátom z uvedených príčin dodatočne pripojí ku sťažnosti na Ústavnom súde, sa pojem odkladáme na Ústavnom súde ruší a nasleduje procesný postup, v prípade odmietnutia je pochopiteľné, že nie je možnosť procesne pokračovať v konaní na Ústavnom súde.“ V písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku navrhovateľa odporca uviedol, že trvá na svojom rozhodnutí o nepriznaní nároku na poskytovanie právnej pomoci navrhovateľovi. K námietkam navrhovateľa uviedol, že sú účelové, a že takýto postup Ústavného súdu, ktorý popisuje navrhovateľ, nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. Práve z tohto dôvodu Ústavný súd nemôže konať spôsobom, na ktorý poukazoval navrhovateľ, keďže aj Ústavný súd ako štátny orgán môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Práve z tohto dôvodu je spor navrhovateľa zrejme bezúspešný a ide o skutočnosť, ktorá vyplýva už na základe zbežného posúdenia veci. Podľa § 492 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku konania podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „správny súd“ alebo „tunajší súd“) v konaní podľa ustanovenia § 250l a nasledujúcich Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s administratívnym spisom odporcu dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný. Z administratívneho spisu odporcu vyplýva, že uznesením zo dňa 21.07.2009, č. k. 25Cb/13/2004-89 Okresný súd Trnava uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti uzneseniu zo dňa 11.12.2008, ktorým súd zamietol návrh na obnovu konania vo veci vedenej na Okresnom súde Trnava pod č. k. 15Cb/9/1998, vo výške 33 eur. Voči uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 21.07.2009, č. k. 25Cb/13/2004-89 sa navrhovateľ odvolal a v odvolaní mal namietať, že konanie vo veci bolo zrealizované bez jeho účasti, čím boli porušené jeho ústavné práva. Ďalej navrhovateľ uviedol, že vyrubený súdny poplatok je ochotný uhradiť v prípade, ak mu bude umožnené v konaní brániť jeho práva. O odvolaní rozhodol Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 31.10.2013, č. k. 21Cob/214/2013-150 a potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa. Uznesenie Krajského súdu bolo navrhovateľovi doručené dňa 03.02.2014. Následne navrhovateľ adresoval na Ústavný súd Slovenskej republiky podanie zo dňa 11.02.2014, ktoré označil ako sťažnosť. V tomto podaní žiadal zrušiť v celom rozsahu vyjadrenie Krajského súdu v Trnave Spr.565/13 zo dňa 10.12.2013, uznesenie 21Cob/214/2013-150 zo dňa 31.10.2013, a Okresného súdu Trnava Spr.241/13 zo dňa 13.09.2013, uznesenie 25Cb/13/2004-89 zo dňa 21.07.2009. Dňa 03.03.2014 navrhovateľ obdržal z Ústavného súdu písomnosť zo dňa 26.02.2014, č. Rvp1788/2014-6 z ktorej vyplýva, že podanie navrhovateľa bolo odložené bez ďalšieho procesného postupu. Na základe toho navrhovateľ požiadal odporcu o poskytnutie právnej pomoci, žiadosťou odporcovi doručenej dňa 02.04.2015, vo veci podania na Ústavnom súde Slovenskej republiky, ktoré navrhovateľ označil ako sťažnosť. Toto podanie zo dňa 11.02.2014 bolo už Ústavným súdom Slovenskej republiky podľa § 23a zákona č. 38/1993 Z. z. odložené bez ďalšieho procesného postupu, pretože nešlo o návrh, o ktorom by Ústavný súd Slovenskej republiky mohol a mal meritórne konať a rozhodovať podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky a § 49 a nasl. zákona č. 38/1993 Z. z. V danom prípade nebolo možné zvrátiť odloženie podania a dosiahnuť to, aby sa týmto podaním Ústavný súd mohol ešte raz zaoberať. Voči odloženiu podania podľa § 23a zákona č. 38/1993 Z. z. nie je prípustný opravný prostriedok. Tým pádom je toto odloženie podania konečné. Odporca preto nemohol navrhovateľovi určiť advokáta vo veci, ktorá už bola skončená. V tomto prípade je bezúspešnosť sporu jednoznačná už na základe zbežného posúdenia veci. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona o poskytovaní právnej pomoci, tento zákon sa vzťahuje na poskytovanie právnej pomoci a) v občianskoprávnych veciach, obchodnoprávnych veciach, pracovnoprávnych veciach, rodinnoprávnych veciach, v konaniach o oddlžení podľa osobitného predpisu, v konaní pred súdom v správnom súdnictve a v týchto veciach aj v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Podľa § 6 ods. 1 zákona o poskytovaní právnej pomoci, fyzická osoba má právo na poskytovanie právnej pomoci bez finančnej účasti, ak a) jej príjem nepresahuje 1,4-násobok sumy životného minima ustanoveného osobitným predpisom a nemožno si využívanie právnych služieb zabezpečiť svojím majetkom, b) nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu a c) hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy okrem sporov, v ktorých nie je možné hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch. Podľa § 6 ods. 2 zákona o poskytovaní právnej pomoci, podmienky na poskytovanie právnej pomoci bez finančnej účasti podľa odseku 1 písm. a) a b) musí fyzická osoba spĺňať počas celého trvania poskytovania právnej pomoci. Podľa § 8 zákona pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum prihliadne najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je žiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu. Podľa § 18 ods. 1 písm. h) zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon č. 38/1993 Z. z.“), ústavný súd začne konanie, ak návrh podá každý, o ktorého práve sa má konať v prípadoch ustanovených v čl. 127 a čl. 127a Ústavy <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/>. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z., konanie sa začína dňom doručenia návrhu Ústavnému súdu. Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z., návrh na začatie konania sa Ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca. Podľa § 20 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z., ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Podľa § 23a zákona č. 38/1993 Z. z., ak sudca z obsahu podania zistí, že nejde o návrh na začatie konania, podanie odloží. O odložení podania písomne vyrozumie toho, kto sa s podaním obrátil na Ústavný súd. Podľa § 24 zákona č. 38/1993 Z. z., návrh nie je prípustný, ak a) sa týka veci, o ktorej Ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené, b) Ústavný súd v tej istej veci koná, c) navrhovateľ sa ním domáha preskúmania rozhodnutia Ústavného súdu. Podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky, Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 133 Ústavy Slovenskej republiky, Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu. Správny súd preskúmal opravným prostriedkom navrhovateľom napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu dospel k záveru, že postup odporcu pri vydaní rozhodnutia bol v súlade s platnou právnou úpravou. Odporca dostatočne zistil skutkový stav veci, správne právne vec posúdil a na základe náležite zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, s ktorým sa tunajší súd v plnom rozsahu stotožňuje. Na základe vyššie uvedeného vo veci, s ktorou sa navrhovateľ obrátil na odporcu, nie je možné vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu. Zákon č. 38/1993 Z. z. nepripúšťa voči odloženiu podania podľa § 23a žiaden opravný prostriedok. Odložené podanie je preto konečné, bez možnosti ako Ústavný súd prinútiť, aby sa odloženým podaním ešte raz zaoberal. Aj v Ústave Slovenskej republiky čl. 133 je ustanovené, že proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že dôvodom jeho vydania bola skutočnosť, že odporca mal na základe priložených listinných dokladov za preukázané, že navrhovateľ nesplnil podmienku vylúčenia zrejmej bezúspešnosti sporu, ktorá je nevyhnutným predpokladom na poskytovanie právnej pomoci v zmysle § 6 ods. 1 zákona o poskytovaní právnej pomoci. Odporca v odôvodnení rozhodnutia argumentoval tým, že úspešným žiadateľom v konaní o priznanie nároku na právnu pomoc môže byť len ten, kto súčasne preukáže splnenie všetkých troch podmienok v zmysle citovaného § 6 ods. 1 zákona o poskytovaní právnej pomoci. Ustanovenie § 8 zákona o poskytovaní právnej pomoci nepredstavuje taxatívny výpočet skutočností, na ktoré musí odporca pri posudzovaní otázky zrejmej bezúspešnosti sporu prihliadať, avšak na konkrétne skutočnosti, ktoré sú v citovanom ustanovení výslovne uvedené, má odporca prihliadať vždy. Rozsah posúdenia zrejmej bezúspešnosti sporu je v kompetencii odporcu a závisí od okolností konkrétneho prípadu. Záverom konajúci správny súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie odporcu, ktoré bolo predmetom súdneho prieskumu považuje za vecne správne, vyplývajúce z riadne zisteného skutkového stavu, náležite odôvodnené, vydané v súlade so zákonom, a preto ho podľa § 250q ods. 3 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov konania rozhodol súd § 250k ods. 1 O.s.p. v súlade s § 250l ods. 2 O.s.p. a vo veci neúspešnému navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p).