Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/26/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016200206 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Janáková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1016200206.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, ako správny súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej a členov senátu JUDr. Marty Barkovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcov: 1./ U. I., V. Z. XXX/X, XXX XX W., 2./ E. V.Ő., XXX XX Ž. XX, 3./ V. V., XXX XX W. XXX, všetci zastúpení: JUDr. Tibor Sásfai, advokát, Mlynárska 15, 040 01 Košice, proti žalovanému: Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, Dobrovičová 12, 812 66 Bratislava, za účasti: 1./ Národný žrebčín "Topoľčianky" štátny podnik, Parková 13, 951 93 Topoľčianky, zast.: JUDr. Eva Mihóková, advokátka, ul. 1. mája 22, 953 01 Zlaté Moravce, 2./ Q. I., D. XX, XXX XX S., 3./ P. S., Č. U. XX, XXX XX S., 4./ Š. V., XXX XX Ď. XXX, 5./ MVDr. X. K., XXX XX O. XX, 6./ U. K., Z. XX, XXX XX S., 7./ JUDr. W. J., Ľ. XX, XXX XX S., 8./ Y. Z., I. XX, XXX XX S., 9./ Š. B., XXX XX Ď. XXX, 10./ X. B., XXX XX Ď. XXX, 11./ Z. W., R.R. XX, XXX XX I. V. Z., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2985/2015-420 zo dňa 09.12.2015 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky vydaného Ministrom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky č. 2985/2015 - 420 zo dňa 09. decembra 2015 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalobcom 1/ až 3/ súd p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. Ďalším účastníkom konania 1/ až 11/ súd právo na náhradu trov konania voči žalovanému n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania a žalobou napadnuté rozhodnutia Národný Žrebčín „Topoľčianky“ štátny podnik podaním zo dňa 10.12.2014, doručeným Ministerstvu pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR dňa 24.02.2015, označeným ako „žiadosť o zaujatie stanoviska k reštitučnej veci vydaním rozhodnutia podľa § 17 ods. 5 zák. č. 229/1991 Zb.“ požiadal žalovaného o zaujatie stanoviska k opodstatnenosti náhrady ako odškodnenia za odobratú stavbu - Mlyna v Ď. aj s jeho vnútorným vybavením podľa § 14 zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospo-dárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o pôde“ alebo zák. č. 229/1991 Zb.), nakoľko je názoru, že ustanovenie § 1 ods. 1 zák. č. 229/1991 Zb. vylučuje podriadenie tohto zákona pri poskytovaní finančných náhrad za stavbu mlyna a jeho strojového zariadenia s tým, že tieto náhrady poskytoval štát podľa zák. č. 87/1991 Zb. Poukázal, že na Okresnom súde Košice - okolie prebieha reštitučný spor a bolo by potrebné, aby sa pochybnosť pri aplikácii zák. č. 229/1991 Zb. v danej veci vyriešila podľa ustanovenia § 17 ods. 5 zák. č. 229/1991 Zb. vydaním rozhodnutia ústredného orgánu štátnej správy o tom, či stavba mlyna a jeho strojové technologické zariadenie nie je alebo je nehnuteľnosťou, na ktorú sa vzťahuje zák. č. 229/1991 Zb.. Žalovaný následne listom zo dňa 10.03.2015 označeným ako upovedomenie o začatí správneho konania, výzva na vyjadrenie, začal podľa § 18 ods. 1 Správneho poriadku správne konanie, doručeným účastníkom správneho konania, aj R. V., dňa 13.03.2015. Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky o návrhu Národného Žrebčína „Topoľčianky“ štátny podnik rozhodlo podľa § 5 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) a § 17 ods. 5 zákona č. 229/1991 Zb., v spojení s § 41 ods. 1 písm. b) bod 6. zák. č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov rozhodnutím č. 1196/2015-330 Šim. zo dňa 16.06.2015 tak, že na nehnuteľnosť - v súčasnosti už neexistujúcu stavbu: „Mlyn v Ď.“ (pozemno-knižná zápisnica č. 164, k. ú. Ď., na pozemno-knižnej parcele č. 265) sa nevzťahuje zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov“(ďalej len prvostupňové rozhodnutie). Prvostupňové rozhodnutie bolo doručované aj už zomrelému účastníkovi R. V., XXX XX W. XXX, zásielka bola daná na poštu dňa 17.6.2015 a žalovanému sa vrátila späť dňa 19.06.2015 s poznámkou pošty, že adresát zomrel. Proti tomuto rozhodnutiu podali rozklad U. I. U. E. V., v ktorom okrem iného namietali, že žalovaný nezisťoval, či koná so spôsobilými účastníkmi konania a tak konal a rozhodol aj proti mŕtvemu účastníkovi správneho konania - R. V., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX, o čom predložili aj fotokópiu úmrtného listu. O rozklade rozhodol Minister pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR rozhodnutím č. 2985/2015-420 zo dňa 09.12.2015 tak, že rozklad zamietol a prvostupňové rozhodnutie žalovaného č. 1196/2015-430 Šim. zo dňa 16.06.2015 potvrdil. II. Žaloba Žalobcovia 1/ až 3/ sa žalobou včas doručenou tunajšiemu súdu dňa 15.02.2016 domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2985/2015-420 z 09.12.2015, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky č. 1196/2015-430 Šim. zo dňa 16.06.2015, ktorým bolo rozhodnuté, že: „Na nehnuteľnosť - v súčasnosti už neexistujúcu stavbu: „Mlyn v Ď.“ (pozemno-knižná zápisnica č. 164, k. ú. Ď., na pozemno-knižnej parcele č. XXX) sa nevzťahuje zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospo-dárskemu majetku v znení neskorších predpisov“. V žalobe uviedli, že žalobou napadnuté rozhodnutia žalovaného sú nezákonné, nesúhlasia s rozhodnutím a postupom žalovaného, pretože ním žalobcovia v 1. a 2. rade nezákonne ukrátení na svojich základných právach účastníka správneho konania a bolo porušené aj ich ústavné právo podľa čl. 46 Ústavy SR. Ide o rozhodnutia bez dostatočného zistenia skutkového stavu, bez zákonného a objektívneho zhodnotenia vykonaných dôkazov. Pre nedostatok právne významných dôvodov ide aj o nepreskúmateľné a arbitrárne rozhodnutie, pretože zrozumiteľne nereaguje na podstatné námietky účastníkov konania. Súčasne v správnom konaní došlo k závažným procesným chybám. V žalobe ďalej uviedli, že žalobca v 3. rade mal byť účastníkom správneho konania po svojom nebohom otcovi R. V., zomrelom XX.XX.XXXX, o čom bola predložená fotokópia úmrtného listu, no žalovaný konal s jeho mŕtvym otcom. Ide o neodstrániteľnú vadu správneho konania, čo bolo dôvodom na zrušenie prvostupňového rozhodnutia. Žalobca v 3. rade ako účastník konania po neb. otcovi R. V., zomrelom XX.XX.XXXX, v konaní vedenom na Okresnom súde Košice - okolie pod sp. zn. 11C/958/1992, kde je uplatňovaný nárok na zaplatenie náhrady za zničenú a zbúranú hospodársku budovu a pre účely ktorého Národný Žrebčín „Topoľčianky“ štátny podnik navrhoval vydanie rozhodnutia podľa § 17 ods. 5 zák. č. 229/1991 Zb., je priamo takýmto rozhodnutím dotknutý, ako aj ostatní účastníci súdneho konania s ktorými prvostupňový orgán verejnej správy aj konal, na rozdiel od žalobcu v 3. rade. Uvedenú skutočnosť žalobcovia namietali už v podanom rozklade voči prvostupňovému rozhodnutiu, žalovaný však zaujal iba také stanovisko, že už pri rozhodnutí o začatí správneho konania z 10.03.2015 bol R. V. mŕtvy (zomrel už XX.XX.XXXX), zásielka s upovedomením o začatí správneho konania mala byť prevzatá 13.03.2015 a o jeho úmrtí sa dozvedel až vrátením poštovej zásielky s napadnutým rozhodnutím dňa 19.05.2015, hoci prvostupňové rozhodnutie bolo vydané až 16.06.2015. Žalovaný sa s touto skutočnosťou, teda kto mal byť účastníkom správneho konania (žalobca v 3. rade a jeho súrodenci) nevysporiadal. Namietali, že nie je daná právomoc ani vecná príslušnosť žalovaného na vydanie rozhodnutia podľa § 17 ods. 5 zák. č. 229/1991 Zb., nakoľko v tomto prípade nehnuteľnosti musia aj reálne existovať, čo vyplýva aj z ust. § 1 ods. l cit. zák.. Tento zákon sa vzťahuje na rozhodovanie o reštitučných nárokoch (navrátenie vlastníctva), na nehnuteľnosti, na ktoré je reštitučný nárok uplatňovaný. O taký prípad tu nejde. Z ustanovenia § 17 ods. 5 zák. č. 229/1991 Zb. vyplýva, že príslušné orgány štátnej správy rozhodujú len pri pochybnostiach, či ide o nehnuteľnosti a nie aj či išlo o nehnuteľnosti, na ktoré sa vzťahuje tento zákon. Zák. č. 229/1991 Zb. obsahuje totiž dve časti, časť reštitučnú (teda navrátenie vlastníckeho práva - § 1 ods. 2) a časť náhradovú. Zbúraná hospodárska budova v rokoch 1961 až 1965, nie je nehnuteľnosťou obsiahnutou v ust. § 1 ods. l cit. zák., o ktorej by mohlo byť rozhodované podľa § 17 ods. 5 zák. č. 229/1991 Zb., nie je žiadnou nehnuteľnosťou, pretože neexistuje. Nemôže ku nej ako k vlastníctvu štátu existovať ani správa. O tom, že nehnuteľnosti obsiahnuté v ust. § 17 ods. l a § 1 ods. l zák. č. 229/1991 Zb. musia existovať, riešila nepriamo už aj súdna prax (napr. NS SR sp.zn. 2Cdo 301/2006 z 25.03.2008, ÚS SR I.ÚS 223/2005 z 19.10.2005 a iné). Posudzovať dávno existujúcu hospodársku budovu, ktorá vydaná byť ani nemôže, nie je možné. Žalobcovia taktiež nepovažujú správny ani záver žalovaného, že zbúraná hospodárska budova, hoci nesprávne nazvaná ako mlyn, neslúžila na poľnohospodárske účely, že nebola súčasťou poľnohospodárskej usadlosti, že mletie obilia je činnosťou zaradenou do potravinárskej, nie poľnohospodárskej oblasti, zariadenie mlyna nespĺňa predpoklady pre mŕtvy inventár v zmysle § 20 cit. zák.. Išlo o hospodársku stavbu so zariadením, patriace do poľnohospodárskej usadlosti, maštale, stodoly, hosp. budova s umiestnením mlynského zariadenia, zariadenia na spracovanie ľanu, šrotovník - všetko pre vlastnú potrebu, slúžiace pre poľnohospodársku výrobu, včítane píly - gátra na spracovanie vlastného dreva. Išlo o budovu s jej súčasťami, zariadením, bez ktorého by nemohli byť užívané v poľnohospodárskej výrobe. Aj z popisu ako vyzerala táto poľnohospodárska usadlosť včítane domu na bývanie na tom istom dvore je nesporné, o akú budovu šlo a k čomu slúžila. Táto hospodárska budova bola úplne zničená, zbúraná, dávno neexistuje. Nemožno preto o nej rozhodovať podľa § 17 ods. 5 ako o nehnuteľnosti obsiahnutej v § 1 ods. l zák. č. 229/1991 Zb.. Nikdy nešlo o priemyselný podnik - mlyn, patriaci do potravinárskeho priemyslu, ktorý by mlel pre iných, obchodne za odplatu. Mlel len vlastné obilniny či už na krmivo hospodárskych zvierat poľnohospodárskej usadlosti alebo pre vlastnú potrebu rodiny pracujúcej v poľnohospodárstve. Tento tzv. mlyn nikdy nebol zaradený do odboru potravinárskeho v zmysle zák. č. 115/1948 Zb. o znárodnení ďalších priemyslových a iných výrobných podnikov a závodov v odbore potravinárskom. Tvrdenie orgánu verejnej správy v napadnutom rozhodnutí je bez zdôvodnenia a jediného dôkazu, z ktorého by k takému záveru mohol dospieť. Ani napriek tejto argumentácii, a že táto hospodárska budova plnila až 5 funkcií činnosti súvisiacej s poľnohospodárskou usadlosťou pre vlastné potreby, sa týmto orgán verejnej správy nezaoberal. Táto hospodárska budova, len ľudovo nazvaná ako mlyn, ako nehnuteľnosť ani nikdy nebola v pozemkovej knihe či evidencii nehnuteľnosti ako mlyn zapísaná. Žalobcovia sa nestotožňujú ani s argumentáciou žalovaného poukazujúcou na ust. § 20 ods. l zákona o pôde na náhradu za živý a mŕtvy inventár. Takáto náhrada predmetom konania nie je, dokonca bola dávno dobrovoľne poskytnutá, čo nasvedčuje, že išlo stále len o poľnohospodársku činnosť na poľnohospodárskej usadlosti. Zastávajú názor, že orgán verejnej správy nezistil dostatočne skutkový stav, aby mohol vo veci rozhodnúť, najmä ohľadne jeho právomoci a vecnej príslušnosti na určovanie neexistujúcej hospodárskej stavby, jeho rozhodnutie nie je založené na žiadnych právne relevantných skutkových zisteniach s konkretizáciou dôkazov, bez hodnotenia všetkých podstatných v konaní označených dôkazov a tým je jeho rozhodnutie založené aj na nesprávnych právnych záveroch, bez náležitého zdôvodnenia a nemá oporu ani v skutkovom a právnom základe. S poukazom na uvedené žalobcovia žiadali súd, aby zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a vec vrátil na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie žalovaného Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 23.03.2016 sa v plnom rozsahu pridržiava odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Má za to, že skutkový stav veci bol dostatočne zistený ako v prvostupňovom, tak aj v druhostupňovom konaní a je podložený relevantnými dôkazmi. Žalovaný začal správne konanie na základe návrhu Národného žrebčína „Topoľčianky“ š.p. Upovedomenie o začatí správneho konania spolu s výzvou na vyjadrenie zo dňa 10.05.2015 žalovaný doručil aj R. V. na adresu XXX XX W. XXX. Podľa údajov z poštovej doručenky úradná zásielka bola prevzatá 13.03.2015 a žalovaný nemal vedomosť, že tento účastník konania v dôsledku smrti stratil spôsobilosť byť účastníkom konania. Žalovaný nemal vedomosť, že menovaný účastník konania v dôsledku smrti stratil spôsobilosť byť účastníkom konania. Žalovaný ako odvolací orgán so žalobcom v 3. rade a jeho súrodencami nekonal z dôvodu, že sa o smrti R. V. dozvedel až po vrátení úradnej zásielky dňa 19.05.2015, kde ako dôvod neprevzatia zásielky je uvedená skutočnosť, že adresát zomrel. Obsahom tejto úradnej zásielky bolo prvostupňové rozhodnutie žalovaného č. 1196/2015-430 Šim. zo dňa 16.06.2015. Následne na skutočnosť, že žalovaný konal a rozhodol proti mŕtvemu účastníkovi konania upozornil žalobca až 06.07.2015, kedy žalovanému bola doručená žalobcom spolu s rozkladom proti rozhodnutiu žalovaného č. 1196/2015-430 Šim. zo dňa 16.06.2015 fotokópia úmrtného listu R. V., vystaveného dňa 07.01.2015 Matričným úradom Bidovce. Žalovaný žiadne ďalšie informácie o právnych nástupcoch po zomrelom R. V. neobdržal a taktiež sa žiaden z právnych nástupcov po zomrelom nedomáhal, aby s nimi žalovaný konal, resp. žiaden z nich sa nedomáhal doručenia rozhodnutia napadnutého žalobou. K absencii právomoci žalovaného rozhodovať v danej veci uviedol, že zakladať vecnú nepríslušnosť správneho orgánu na gramatickom výklade § 17 ods. 5 zákona o pôde nepovažuje v súlade s úmyslom zákonodarcu pri prijímaní reštitučných zákonov. Podľa § 17 ods. 5 zákona o pôde „pri pochybnostiach o tom, či ide o nehnuteľnosti, na ktoré sa vzťahuje tento zákon, rozhodujú príslušné ústredné orgány štátnej správy republiky“. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že musí ísť o existujúce nehnuteľnosti. Zákon o pôde v ustanoveniach (napr. § 14 ods. 1, § 16 ods. 2, § 23) priamo počíta s možnosťou, že nehnuteľnosti už v čase účinnosti zákona z nejakého dôvodu neexistujú. Z uvedeného je zjavné, že zákonodarca nevylúčil možnosť vzniku pochybností o tom, či sa zákon o pôde vzťahuje aj na neexistujúce poľnohospodárske nehnuteľnosti s tým, že súčasne zveril právomoc ústrednému orgánu štátnej správy, aby rozhodol, či ide o takéto nehnuteľnosti, na ktoré by sa prípadne zákon o pôde vzťahoval. Poukázal na ust. § 14 ods. 1 zákona o pôde, podľa ktorého „oprávnenej osobe patrí náhrada za obytné budovy, hospodárske budovy a iné stavby, ktoré podľa tohto zákona nemožno vydať alebo ktoré zanikli alebo boli prevedené na osobu, ktorá nie je povinná ich vydať. Obdobne oprávnenej osobe patrí náhrada za pozemok, ktorý sa podľa tohto zákona nevydá a za ktorý sa neposkytol iný pozemok.“ Z uvedeného je zrejmé, že zákonodarca počíta s tým, že ak ide o objekt právnych vzťahov, na ktoré sa zákon vzťahuje, nemusí vždy ísť len o „restitucio“ (§ 6 ods. 1 zákona o pôde), teda o navrátenie vlastníctva pôvodných nehnuteľ-ností, ale aj o náhradné plnenie vo forme iného (kvalitatívne a kvantitatívne primeraného) objektu právnych vzťahov, resp. o poskytnutie finančnej náhrady. Ak je zrejmé, že ide o objekt právnych vzťahov, na ktorý sa zákon o pôde vzťahuje, nie je problém s určením osoby povinnej na „restitucio“ alebo poskytnutie náhrady. V danom prípade je nepochybné, že žalobca žiada o poskytnutie plnenia, a to vo forme finančnej náhrady, keďže „restitucio“ nie je s ohľadom na zánik objektu právnych vzťahov možné. Posudzovanú nehnuteľnosť teda nemožno považovať za objekt právnych vzťahov, na ktorý by sa vzťahoval zákon o pôde. IV. Vyjadrenie ďalšieho účastníka Národný žrebčín „Topoľčianky“ š.p. (ďalší účastník 1.) vo vyjadrení k žalobe zo dňa 05.10.2020 uviedol, že v spore vedenom na Okresnom súde Košice - okolie pod sp.zn. 11C 958/1992 o náhradu za zbúranú stavbu mlyna a priľahlých budov a náhradu príslušného strojného zariadenia mlyna, spolu vo výške XXX XXX,XX eur je žalovanou stranou, pričom žalobcovia si právny nárok odvodzujú podľa § 14 zák. č. 229/1991 Zb. s tým, že postavenie žalovaného Národný žrebčín „Topoľčianky“ š.p. ako povinnej osoby odvodzujú z jeho právneho nástupníctva po zaniknutom štátnom podniku AGROKOV Nitra na základe rozhodnutia svojho zakladateľa Ministerstva pôdohospodárstva SR z roku 2004. Vzhľadom sa to, že Národný žrebčín „Topoľčianky“ š.p. v predmetnom spore namieta nedostatok svojej vecnej pasívnej legitimácie, požiadal žalovaného o vydanie rozhodnutia z pozície ústredného orgánu štátnej správy podľa § 17 ods. 5 zák. č. 229/1991 Zb., či je alebo nie je predmet sporu podriadený zák. č. 229/1991 Zb.. Národný žrebčín „Topoľčianky“ š.p. sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom napadnutého rozhodnutia o tom, že na spornú nehnuteľnosť - mlyn v Ď. sa nevzťahuje ust. § 1 zák. č. 229/1991 Zb.. K namietanému nedostatku vecnej príslušnosti a právomoci žalovaného rozhodovať podľa ust. § 17 ods. 5 zák. č. 229/1991 Zb. uviedol, že uvádzané ustanovenie nezodpovedá interpretácii žalobcov a v celom rozsahu sa stotožňuje s obsahom písomného vyjadrenia žalovaného zo dňa 23.03.2016. Ďalší účastníci 2. až 11. sa k žalobe nevyjadrili. V. Právne posúdenie veci Žaloba žalobcov na tunajší súd došla dňa 15.02.2016, t.j. za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), preto súd s poukazom na ustanovenie § 491 ods. 1 SSP vo veci rozhodol podľa ustanovení Správneho súdneho poriadku. Podľa § 491 ods. 1SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti O.s.p. predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách. Podľa § 17 ods. 5 zák. č. 229/1991 Zb., pri pochybnostiach o tom, či ide o nehnuteľnosti, na ktoré sa vzťahuje tento zákon, rozhodujú príslušné ústredné orgány štátnej správy republiky. Podľa § 14 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. zákona o správnom poriadku (Správny poriadok), účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. Podľa § 46 zák. č. 71/1967 Zb., rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb., rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. Podľa § 47 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb., v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. Podľa § 167 ods. 1 SSP, správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Podľa § 169 SSP, ďalší účastník, osoba zúčastnená na konaní a zainteresovaná verejnosť pri zúčastnení sa na konaní podľa § 42 ods. 1 písm. d) majú voči účastníkovi konania, ktorý nebol v konaní úspešný, právo na náhradu iba tých trov, ktoré im vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú im správny súd uložil. Z dôvodov hodných osobitného zreteľa im môže správny súd na návrh priznať právo na náhradu ďalších trov konania. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie, si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovo malo zákonom predpísané náležitosti, teda, či rozhodnutie orgánu verejnej správy bolo vydané v súlade s hmotno-právnymi, ako aj procesno-právnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP, súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti, v rámci verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 Ústavy SR). Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného a predchádzajúceho postupu orgánu verejnej správy, podľa SSP bolo posúdiť, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav dostatočne a riadne, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie orgánu verejnej správy bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia orgánu verejnej správy namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie orgánu verejnej správy je takou vadou konania pred orgánom verejnej správy, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 119 veta prvá SSP). Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. 2985/2015-420 z 09.12.2015, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky č. 1196/2015-430 Šim. zo dňa 16.06.2015, ktorým bolo rozhodnuté, že: „Na nehnuteľnosť - v súčasnosti už neexistujúcu stavbu: „Mlyn v Ď.“ (pozemno-knižná zápisnica č. 164, k. ú. Ď., na pozemno-knižnej parcele č. XXX) sa nevzťahuje zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov“. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods. 1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky podľa ust. § 107 ods. 2 v spojení s ust. § 137 ods. 4 SSP. Z obsahu súdneho a administratívneho spisu súd zistil, že žalobcovia 1/, 2/ spolu s R. V., zomrelým dňa XX.XX.XXXX a aj ďalším účastníkom 1/ Národný Žrebčín „Topoľčianky“ štátny podnik boli účastníkmi súdneho konania pred Okresným súdom Košice - Okolie vedeným pod sp. zn. 11C 958/1992. V súvislosti s týmto konaním Národný Žrebčín „Topoľčianky“ štátny podnik požiadal Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky o vydanie rozhodnutia v zmysle ust. § 17 ods. 5 zákona č. 229/91 Zb.. Žalovaný listom z 10.03.2015 začal vo veci správne konanie. Oznámenie o začatí správneho konania doručoval všetkým účastníkom súdneho konania vedeného pred Okresným súdom Košice okolie pod sp. zn. 11C/958/1992 a teda aj R. V.R.B., ktorý podľa oznamu pošty na doručenke list prevzal dňa 13.03.2015. Skutočnosť, že R. V. zomrel žalovanému neoznámil nikto z účastníkov správneho konania a ani právni nástupcovia po zomrelom R. V.. Žalovaný v domnení, že R. V. žije, s týmto účastníkom aj ďalej konal a doručoval mu aj prvostupňové rozhodnutie, ktorým žalovaný rozhodol, že na nehnuteľnosť - v súčasnosti už neexistujúcu stavbu: „Mlyn v Ď.“ (pozemno-knižná zápisnica č. 164, k. ú. Ď., na pozemno- knižnej parcele č. XXX) sa nevzťahuje zákon č. 229/1991 Zb.. O úmrtí R. V. sa žalovaný dozvedel až z oznámenia pošty na doručenke k doručovanému prvostupňovému rozhodnutiu, ktorá zásielka sa vrátila žalovanému dňa 19.06.2015 a nie 19.05.2015, ako uvádza žalovaný v druhostupňovom rozhodnutí, čo je zrejmé z doručenky založenej v administratívnom spise. Podľa názoru súdu išlo o chybu v písaní, ktorú podľa § 47 ods. 6 správneho poriadku orgán verejnej správy môže kedykoľvek aj bez návrhu opraviť, o čom upovedomí účastníkov konania. Takáto zrejmá nesprávnosť nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zároveň správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sž 98-102/02, podľa ktorého dôvodom k zrušeniu rozhodnutia správneho orgánu môže byť len taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Z administratívneho spisu nevyplýva, že by žalovaný aj na napriek tejto vedomosti o úmrtí R. V. preveril, či táto skutočnosť zodpovedá objektívnej realite a nezisťoval ani jeho právnych nástupcov za účelom ustálenia okruhu účastníkov správneho konania a taktiež, aby prvostupňové rozhodnutie mohol aj účinne doručiť všetkým účastníkom správneho konania. Súd konštatuje, že takýto postup žalovaného nie je v súlade so zákonom. Na konanie podľa zák. č. 229/1991 Zb. sa v zmysle § 1 správneho poriadku vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/42/2010 zo 07.12.2010). Zákon o správnom konaní, ktorý sa na konanie a rozhodovanie podľa § 17 ods. 5 zák. č. 229/1991 Zb. vzťahuje, upravuje v ust. § 14 ods. 1, kto je účastníkom správneho konania a prečo. Povinnosťou orgánov verejnej správy je preto ustáliť správny okruh účastníkov správneho konania, pretože o ich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo ich práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podali žalobcovia 1/ a 2/ rozklad, v ktorom úmrtie R. V. aj zdokladovali kópiou úmrtného listu, ktorá tvorí prílohu rozkladu a v administratívnom spise je založená. Žalovaný ako druhoinštančný orgánu ani napriek tejto vedomosti nezisťoval právnych nástupcov zomrelého R. V., so žalobcom 3/ ako s právnym nástupcom R. V. nekonal a nedoručil mu ani druhostupňové rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie. S námietkou žalobcov 1/ a 2/, že žalovaný konal so zomrelým R. V. sa žalovaný vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia len tak, že o tejto skutočnosti nemal vedomosť a nikto z právnych nástupcov sa účastníctva v konaní nedomáhal. Z uvedeného dôvodu je preto námietka žalobcov, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, dôvodná a súd jej musel prisvedčiť. Žalobca 3/ podanou žalobou ako opomenutý účastník nežiadal doručiť druhostupňové rozhodnutie žalovaného, svojimi námietkami sa len prepojil k námietkam žalobcov 1/ a 2/, ktorí zotrvali na dôvodoch nezákonnosti prvostupňového rozhodnutia uvedených v rozklade proti prvostupňovému rozhodnutiu, a preto nebolo dôvodné uložiť žalovanému povinnosť doručiť žalobcovi 3/ rozhodnutie žalovaného v zmysle ust. § 179 SSP, keďže vzhľadom na ostatné námietky žalobcov bolo potrebné žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť. Podľa žalobcov je rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, keďže z rozhodnutia nie je zrejmé na základe akých skutočností a dôkazov žalovaný dospel k právnemu záveru, že zbúraná hospodárska budova neslúžila na poľnohospodárske účely, a že nebola súčasťou poľnohospodárskej usadlosti, že mletie obilia je činnosťou zaradenou do potravinárskej, nie poľnohospodárskej oblasti, zariadenie mlyna nespĺňa predpoklady pre mŕtvy inventár v zmysle § 20 cit. zák. Tvrdili, že s týmito ich námietkami uvedenými v rozklade sa žalovaný nevysporiadal dostačujúcim spôsobom. Súd sa preto ďalej zaoberal pre rozhodnutie vo veci zásadnou otázkou, ktorá bola medzi účastníkmi konania sporná, a to otázkou, či správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného trpí deficitom nepreskúmateľnosti. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy je jednou z najzávažnejších vád, ktorými môže byť napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie zaťažené. Nesporne ide o takú vadu, ktorá bráni správnemu súdu napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie (alebo ich časť) preskúmať. Zjednodušene povedané, nepreskúmateľné je také rozhodnutie alebo opatrenie, pokiaľ z neho nemožno zistiť, ako bolo rozhodnuté, o čom bolo rozhodnuté, či prečo bolo rozhodnuté práve tak. Za nepreskúmateľné sa považuje také rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ktoré je nezrozumiteľné, teda nejasné, alebo protirečivé. Nezrozumiteľnosť napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy znamená aj nezrozumiteľnosť jazykovú či logickú, keď napríklad z rozhodnutia nie je zrejmé, či a aké dôkazy orgán verejnej správy vykonal, a pod. Súd dáva do pozornosti, že zákonom ustanovená povinnosť orgánov verejnej moci dbať na splnenie zákonných náležitostí rozhodnutia, ako aj jeho odôvodnenia (vrátane zistenia skutkového stavu a jeho hodnotenia v dostatočnom rozsahu) predstavuje nielen jednu zo základných podmienok na zákonu zodpovedajúce rozhodnutie, ale je tiež jedným zo základných znakov ústavou garantovaného postupu (podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) a ochrany práv. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 341/2012 zo dňa 17.01.2013) Tak, ako už bolo konštatované vyššie, žalovaný podľa § 5 zák. č. 71/1967 Správneho poriadku a § 17 ods. 5 zákona č. 229/1991 Zb., v spojení s § 41 ods. 1 písm. b) bod 6. zák. č. 330/1991 Zb. rozhodol prvostupňovým rozhodnutím č. 1196/2015-330 Šim. zo dňa 16.06.2015 tak, že na nehnuteľnosť - v súčasnosti už neexistujúcu stavbu: „Mlyn v Ď.“ (pozemno-knižná zápisnica č. 164, k. ú. Ď., na pozemno- knižnej parcele č. XXX) sa nevzťahuje zákon č. 229/1991 Zb.. Na konanie podľa § 17 ods. 5 zák. č. 229/1991 Zb. sa vzťahuje správny poriadok a podľa ust. § 47 ods. 1 Správneho poriadku rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie. Dôležitou náležitosťou rozhodnutia je aj odôvodnenie. V odôvodnení rozhodnutia je potrebné výstižne, stručne a zrozumiteľne opísať podstatu veci, rozbor dôkazov a ostatných podkladov pre rozhodnutie, reagovať na pripomienky a návrhy účastníkov konania, na ich vyjadrenia k podkladom rozhodnutia a vysporiadať sa s prípadnými rozpormi v jednotlivých dôkazoch. Uvedú sa závery o tom, ktoré skutočnosti sa považujú za nepochybne zistené, posúdi sa ich právny význam, vysloví úsudok o predmete konania a zdôvodní sa použitie právnej normy citovanej vo výroku rozhodnutia. Použitie správnej úvahy musí byť v súlade so zásadami logického uvažovania. V prvom rade je potrebné rozhodnutiu žalovaného vytknúť, že celé odôvodnenie rozhodnutia žalovaného sa nesie v duchu, že rozhodla osobitná komisia ministra pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky. Minister v odôvodnení rozhodnutia len uviedol, že sa stotožnil so závermi osobitnej komisie, ktorá zistila tento skutkový stav. Následne sú citované ustanovenia § 3 ods. 5, § 32 ods. 1, § 46, § 59 ods. 1 a ods. 2 zákona číslo 71/1967 Zb. a po citácii týchto ustanovení je uvedené, že: Osobitná komisia ministra pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky v súlade s § 59 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. preskúmala rozkladom napadnuté rozhodnutie ... , pričom nezistila dôvody na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. ... Osobitná komisia s poukazom na vyššie uvedené závery a citované zákonné ustanovenia námietky uplatnené v konaní o rozklade nepovažovala za spôsobilé ovplyvniť posúdenie danej veci prvostupňovým správnym orgánom, a preto bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia“. Je potrebné zdôrazniť, že o rozklade žalobcov nerozhoduje osobitná komisia, ale sám minister, čo z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé a takto formulované odôvodnenie rozhodnutia žalovaného je preto nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. Tiež je potrebné uviesť, že odôvodnenie napadnutého prvostupňového rozhodnutia vychádza z údajov obsiahnutých v predložených súdnych rozhodnutiach. Podľa tohto odôvodnenia Národný žrebčín Topoľčianky vo svojej žiadosti uviedol, že na Okresnom súde Košice - okolie prebieha v súčasnosti reštitučný spor týkajúci sa náhrady za zbúrané hospodárskej budovy a poukazuje, že v súdnom spise sa nachádza aj stanovisko Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 3972/1993-410 z 03.06.1993 a ktoré stanovisko je aj prílohou žiadosti Národného žrebčína Topoľčianky, ako aj doteraz vydané súdne rozhodnutia, vrátane podaných opravných prostriedkov. Vo vzťahu k uvedenému súd musí konštatovať, že súčasťou administratívneho spisu predloženého žalovaným je žiadosť Národného žrebčína Topoľčianky, štátny podnik, ku ktorej bol pripojený rozsudok Okresného súdu Košice - okolie č. k. 11C/958/1992-524 zo dňa 20.12.2011, odvolanie Národného žrebčína Topoľčianky proti rozsudku Okresného súdu Košice - vidiek, č.k. 11C/958/1992-524 zo dňa 20.12.2011, medzitýmny rozsudok Okresného súdu Košice - okolie č.k. 11C/958/92-112 zo dňa 21.02.2000, odvolanie proti rozsudku zo dňa 21.02.2000, datovaného zo dňa 06.03.2000, uznesenie Krajského súdu v Košiciach č.k. 12Co/264/00-125 zo dňa 04.08.2000, uznesenie Krajského súdu v Košiciach č.k. 2Co/163/2012-561 zo dňa 05.04.2013, stanovisko Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 3972/1993-410 zo dňa 03.06.1993 označené ako: „Stanovisko k žiadosti o vydanie rozhodnutia podľa § 17 ods. 4 zákona číslo 229/1991 Zb.“. Podľa tohto stanoviska: „na objekt mlyna tak, ako to uvádzate vo svojej žiadosti, nie je možné aplikovať zákon č. 229/1991 Zb. v znení zákona č. 93/1992 Zb. s poukazom na ust. § 1 citovaného zákona. Sme toho názoru, že nárok na predmetnú nehnuteľnosť si mala oprávnená osoba uplatniť podľa zákona č. 87/1991 Zb. v znení neskorších predpisov.“ V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia žalovaný poukazuje na predložené súdne rozhodnutia, tieto však nikde necituje a ani nekonkretizuje. V odôvodnení rozhodnutia ďalej cituje ust. § 1 ods. 1 zákona o pôde, poukazuje na ust. § 30 zákona o pôde a vysvetľuje pojmy poľnohospodárska usadlosť, poľnohospodárska výroba, potravinársky priemysel a odbory potravinárskeho priemyslu. Poukazuje, že zo zhromaždeného dôkazného dôkazového materiálu sa nepodarilo zistiť, že nehnuteľnosť bola zaradená do súboru pôdy, stavieb na poľnohospodársku prvovýrobu... Súd však musí konštatovať, že tak ako to žalovaný v odôvodnení rozhodnutia poukazuje na zhromaždený dôkazný materiál, v odôvodnení tohto rozhodnutia však žiaden dôkazný materiál neuvádza, neuvádza ani aké vykonal dokazovanie a súčasťou administratívneho spisu nie je ani žiaden dôkazný materiál a nie je z neho zrejmé, že vykonal aj nejaké dokazovanie, ktoré by podporilo jeho právny závere vyslovený vo výroku rozhodnutia. V ďalšej časti rozhodnutia v odôvodnení rozhodnutia poukazuje, že mal za to, že zariadenie mlyna zjavne nespĺňa predpoklady stanovené pre tzv. mŕtvy inventár... Z odôvodnenia tohto rozhodnutia však nie je zrejmé o aké zariadenie mlyna sa jedná a aké zariadenie mlyna mal žalovaný na mysli. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že odôvodnenie rozhodnutia musí korešpondovať výroku preskúmavaného rozhodnutia, čo v danom prípade splnené nebolo. Vlastný výrok rozhodnutia nepresvedčí o správnosti rozhodnutia, ak nebude riadne odôvodnený. Odôvodnenie je zhrnutím všetkých zistených skutočností odôvodňujúcich výrok rozhodnutia. Musí preto v plnom rozsahu zodpovedať skutočným výsledkom konania. V odôvodnení rozhodnutia by orgán verejnej správy mal uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. V odôvodnení je nutné reagovať na prípadné pripomienky a návrhy účastníkov konania, na ich vyjadrenia k podkladom rozhodnutia a vysporiadať sa i s prípadnými rozpormi v jednotlivých dôkazoch. S poukazom na právnu normu citovanú vo výroku rozhodnutia sa zdôvodní jej použitie v konkrétnom prípade. Z odôvodnenia rozhodnutia podľa názoru súdu nie je zrejmá správna úvaha žalovaného, ktorá ho viedla k vydaniu rozhodnutia. Podľa názoru súdu žalovaný nerešpektoval vyššie uvedené zásady zrozumiteľnosti ako podstatnej náležitosti odôvodnenia rozhodnutia. Súčasne je možné konštatovať, že aj rozhodnutie orgánu verejnej správy prvej inštancie vykazuje nedostatky preskúmateľnosti rozhodnutia z dôvodov totožných uvedených vyššie. Súdom uvedené nedostatky preskúmavaného rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím majú tak za následok nepreskúmateľnosť tohto rozhodnutia, ktorý spôsobuje jeho nezákonnosť. Podľa žalobcov žalovaný nebol vecne príslušný na rozhodovanie podľa § 17 ods. 5 zákona č. 229/1991 Zb, pretože sa jedná o náhradu za už neexistujúcu nehnuteľnosť. Súd sa preto ďalej zaoberal pre rozhodnutie vo veci zásadnou otázkou, ktorá bola medzi účastníkmi konania sporná, a to otázkou, či žalovaný ako orgán verejnej správy bol vecne a miestne príslušný na rozhodovanie v predmetnej veci podľa § 17 ods. 5 zák. č. 229/1991 Zb. a na podporu svojho právneho názoru poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo 301/2006 z 25.03.2008 a Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 223/2005 z 19.10.2005. Súd po preskúmaní vecí však musí konštatovať, že tejto námietke žalobcov nemožno prisvedčiť. Rozhodnutia, na ktoré poukázali žalobcovia sa netýkajú právomoci žalovaného pri rozhodovaní podľa § 17 ods. 5 zák. č. 229/1991 Zb., ale sa týkajú určenia zákonného poverenia, resp. oprávnenia Slovenského pozemkového fondu zastupovať štát v konaniach, ktoré sa týkajú určenia vlastníckeho práva, ak je toto spochybňované. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.zn. I.ÚS 223/2005 konštatoval že za zákonný zástupca štátu v (Slovenský pozemkový fond) musí v zmysle § 34 ods. 14 zákona číslo 330/1991 Zb. v konaní pred súdom preukázať, že predmetom súdneho konania sú nehnuteľnosti uvedené v § 17 v spojení s ustanovením § 1 ods. 1 zákona číslo 229/91 Zb., a že tieto nehnuteľnosti sú vo vlastníctve štátu (poznámka Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - podmienka existujúceho vlastníctva štátu vyplýva tak z § 17 zákona číslo 229/1991 Zb., ako aj z § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb.), avšak k tomuto je nutné uviesť, že zákon č. 229/1991 Zb. v ustanovení § 14 ods. 1 počíta so skutočnosť, že nehnuteľnosti uvedené v § 1 ods. 1 zák. č. 229/1991 Zb., na ktoré sa tento zákon vzťahuje, už zanikli. Táto skutočnosť je vyjadrená tak, že „oprávnenej osobe patrí náhrada za obytné do budovy, hospodárske budovy a iné stavby, ktoré podľa tohto zákona nemožno vydať alebo ktoré zanikli alebo boli prevedené na osobu, ktorá nie je povinná ich vydať“. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 5Sžo/42/2010 výslovne uviedol, že ust. § 17 ods. 5 zák. č. 229/1991 Zb. je potrebné vykladať v kontexte celého § 17, z ktorého potom je zrejmé, že zákonodarca mal v tomto prípade na mysli pochybnosť, či predmetné nehnuteľnosti spadajú pod § 1 ods. 1 zákona alebo nie. Krajský súd v Bratislave vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti s poukazom na ust. § 191 ods. 1 písm. d) SSP preskúmavané rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil žalova-nému na ďalšie konanie. Podľa § 191 ods. 6 veta prvá SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Žalovaný v ďalšom konaní opätovne rozhodne v súlade s § 47 Správneho poriadku tak, že rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodní. V odôvodnení by mal žalovaný uviesť aj právne predpisy, na základe ktorých rozhodol, dôkazy, ktoré zistil v správnom konaní a ktoré sú podkladom pre rozhodnutie, ako ich vyhodnotil a posúdil, a najmä na základe akej správnej úvahy dospel k záveru, ktorý formuloval vo výroku svojho rozhodnutia. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a v konaní úspešnému žalobcovi priznal úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia. Ďalším účastníkom konania súd právo na náhradu trov konania voči žalovanému nepriznal podľa § 169 SSP, pretože im nevznikli trovy konania v súvislosti s plnením povinností, ktorú by im správny súd uložil. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.