Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/105/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016200822 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Otília Belavá ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1016200822.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Otílie Belavej a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Andrey Kriškovej, v právnej veci žalobcu: R.. I.. L. Y., K.., M.. XX.XX.XXXX, Q. B. X, XXX XX D., zastúpený advokátkou JUDr. Martinou Gombosovou, so sídlom Floriánska 16, 040 01 Košice, IČO: 35 563 079, proti žalovanému: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, so sídlom Kutuzovova 8, 832 47 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. SEĽUZ-4-7-2/2015-OdSP zo dňa 08.03.2016, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie Ministerstva obrany Slovenskej republiky č. SEĽUZ-4-7-2/2015-OdSP zo dňa 08.03.2016 ako aj rozhodnutie Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia č. VÚSZ-65404002271506 zo dňa 09.12.2015 z r u š u j e a vec vracia Vojenskému úradu sociálneho zabezpečenia na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : I. Rozhodnutia správnych orgánov. 1. Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia (ďalej len „VÚSZ“), ako správny orgán podľa § 81 ods. 3 písm. b) zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z.z.“), na priznávanie, vyplácanie, zastavovanie a odnímanie dávok výsluhového zabezpečenia, vo veci žiadosti žalobcu zo dňa 07.10.2014 o priznanie starobného dôchodku podľa § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 100/1988 Zb.“) odo dňa vzniku nároku na starobný dôchodok, t.j. dosiahnutia veku, doby zamestnania a doby služby, v súlade s § 84 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z., rozhodnutím č. VÚSZ-65404002271506 zo dňa 09.12.2015, podľa § 30 ods. 1 písm. e) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „SP“) konanie o priznaní starobného dôchodku zastavil, pretože VÚSZ nie je príslušným orgánom na konanie o priznaní starobného dôchodku účastníka konania a vec nemožno postúpiť príslušnému orgánu. 2. Proti rozhodnutiu VÚSZ podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný podľa § 84 ods. 4 písm. b) zákona č. 328/2002 Z.z. v spojení s § 59 ods. 1 a 2 SP pod č. SEĽUZ-4-7-2/2015-OdSP zo dňa 08.03.2016 tak, že podané odvolanie zamietol a podľa § 59 ods. 2 SP ods. 4 SP napadnuté rozhodnutie potvrdil. II. Žaloba. 3. Žalobou zo dňa 11.05.2016, doručenou súdu dňa 13.05.2016 žalobca žiada, aby správny súd napadnuté rozhodnutia ako nezákonné zrušil a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie a rozhodnutie. 4. Žalobca uviedol, že je bývalým profesionálnym vojenským pilotom a služobný pomer ukončil v roku 1996 vo veku 55 rokov prepustením zo služobného pomeru z dôvodu vzniku nároku na starobný dôchodok I. kategórie. Napriek vzniku nároku na starobný dôchodok I. kategórie, bol žalobcovi VÚSZ ako príslušným orgánom sociálneho zabezpečenia profesionálnych vojakov, priznaný nie starobný dôchodok I. kategórie ale výsluhový príspevok, a to do veku 60 rokov. Po dosiahnutí veku 60 rokov, dňa 31.08.2000 mal byť žalobca už poberateľom starobného dôchodku I. kategórie. Od zmeny právnej úpravy dôchodkového zabezpečenia vojakov v roku 1998 a následne v roku 2002 sa výsluhový príspevok poberaný žalobcom ako aj starobné dôchodky I. kategórie považovali za výsluhový dôchodok. Výška oboch dávok bola obmedzená najvyššou výmerou, teda nezávisle od odlišného mechanizmu ich výpočtu. K zmene výpočtu došlo v roku 2006 uvoľnením maximálnej výšky starobných dôchodkov I. kategórie novelou ust. § 143d ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z., pričom predmetné uvoľnenie sa nevzťahovalo na výsluhové príspevky považované za výsluhové dôchodky. V dôsledku uvedeného vznikol podstatný rozdiel vo výške žalobcom poberanej dávky a vo výške dávky starobného dôchodku I. kategórie, na ktorú mu vznikol nárok už v roku 1996. Žalobca preto požiadal o priznanie starobného dôchodku I. kategórie najprv Sociálnu poisťovňu, ktorá odmietla svoju príslušnosť a následne požiadal o priznanie starobného dôchodku I. kategórie aj VUSZ, ktorý tiež odmietol svoju príslušnosť na meritórne rozhodnutie vo veci. 5. Žalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia žalovaného ako aj nezákonnosť rozhodnutia VÚSZ s tým, že žalovaný v časti VII. odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatuje, že preskúmal zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia VÚSZ a vo vzťahu k odvolacím námietkam sa stotožnil so závermi ministra obrany uvedenými v jeho rozhodnutí o podnete na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania a ďalej len konštatuje, že napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky náležitosti a nie je dôvod na jeho zrušenie alebo zmenu. 6. Žalobca namieta nesprávne právne posúdenie napadnutých rozhodnutí s tým, že právnou otázkou je, či je alebo nie je VÚSZ príslušný na meritórne rozhodnutie o žiadosti žalobcu na priznanie starobného dôchodku, keď žalovaný sa stotožnil so závermi VÚSZ ako aj závermi v rozhodnutí ministra obrany, že príslušnosť na rozhodnutie VÚSZ nie je daná. Žalobca poukázal na skoršie rozhodnutie žalovaného zo dňa 17.03.2015 z ktorého vyplýva príslušnosť VÚSZ, a preto poukazuje na zjavnú názorovú nejednotnosť žalovaného v predmetnej právnej otázke. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 40083112800 zo dňa 30.12.2013, na ktorú sa najprv obrátil so svojou žiadosťou o priznanie starobného dôchodku, ktorá vyslovila svoju nepríslušnosť a zároveň ako príslušný orgán označila VÚSZ. 7. Z hľadiska zákonnosti a ústavne konformného výkladu zákonov, žalobca namieta právnu argumentáciu žalovaného, ktorá je totožná s argumentáciou uvedenou v rozhodnutí VÚSZ a ministra obrany, keď nepríslušnosť VÚSZ na meritórne rozhodovanie o žiadosti žalobcu na priznanie starobného dôchodku od vzniku nároku na starobný dôchodok je odôvodňovaná ust. § 103 zákona č. 114/1998 Z.z. a § 143a zákona č. 328/2002 Z.z., podľa ktorých sa od účinnosti týchto zákonov na sociálne zabezpečenie vojakov nepoužijú okrem iných ustanovenia § 130 až §145 zákona č. 100/1988 Zb.. A s poukazom na to, že nová právna úprava sociálneho zabezpečenia vojakov obsiahnutá v citovaných zákonoch č. 114/1998 Z.z. a zákona č. 328/2002 Z.z. neobsahuje, resp. neupravuje priznanie starobného dôchodku, preto VÚSZ od 1. mája 1998 nie je oprávnený použiť hmotnoprávne ani procesnoprávne ustanovenia V. časti zákona č. 100/1988 Zb.. Žalobca je názoru, že takáto právna argumentácia žalovaného neobstojí, nakoľko sa relevantne nevysporiadava so zákonnou úpravou obsiahnutou v § 121 zákona č. 328/2002 Z.z., podľa ktorej o dávkach sociálneho zabezpečenia, na ktoré vznikol nárok pred účinnosťou tohto zákona a o ktorých sa do tohto dňa právoplatne nerozhodlo, sa rozhodne podľa doterajších predpisov. Pričom VÚSZ v svojom rozhodnutí, potvrdenom žalovaným, sám na túto právnu úpravu poukazuje a konštatuje, že účastníkovi vznikol nárok na starobný dôchodok pred účinnosťou zákona č. 328/2002 Z.z., a to za účinnosti zákona č. 100/1988 Zb. V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že nárok na starobný dôchodok mu vznikol v čase, keď na vzniknuté nároky sa vzťahovala V. časť zákona č. 100/1988 Zb. a žiaden právny predpis, teda ani zákon č. 114/1998 Z.z. a zákon č. 328/2002 Z.z. neustanovili zánik tohto nároku, pričom už raz vzniknutý nárok nezaniká ani uplynutím času. Žalobca je názoru, že ak je nesporný vznik jeho nároku na starobný dôchodok za účinnosti zákona č. 100/1988 Zb. a je nesporné, že o tomto nároku nebolo právoplatne rozhodnuté do účinnosti zákona č. 114/1998 Z.z. a ani do účinnosti zákona č. 328/2002 Z.z., príslušnosť VÚSZ rozhodnúť o nároku žalobcu na starobný dôchodok výslovne zakladá ustanovenie § 121 zákona č. 328/2002 Z.z.. Vzhľadom na uvedené, záver VÚSZ ako aj žalovaného o tom, že VÚSZ kompetenciou rozhodnúť o starobnom dôchodku účastníka disponoval len do 1. mája 1998 t.j. účinnosti novej právnej úpravy zákonom č. 114/1998 Z.z. od účinnosti ktorej takouto kompetenciou nedisponuje, nie je správny, keďže opomína aplikáciu § 121 zákona č. 328/2002 Z.z. a vytvára právne vákuum vylučovaním kompetencie VÚSZ pre rozhodovanie o nárokoch, ktoré vznikli pred zmenou právnej úpravy. 8. Z hľadiska zákonnosti a ústavne konformného výkladu zákonov, žalobca namieta právnu argumentáciu žalovaného, ktorá je totožná s argumentáciou uvedenou v rozhodnutí VÚSZ a ministra obrany, keď nepríslušnosť VÚSZ na meritórne rozhodovanie o žiadosti žalobcu je odôvodňovaná meritórnymi závermi, ktoré sami o sebe sú nezákonné a arbitrárne. V zmysle rozhodnutí správnych orgánov, rozhodnutím o starobnom dôchodku žalobcu by došlo k neprípustnému duplicitnému zhodnoteniu doby služby žalobcu, ktorá už raz bola zhodnotená pre účely priznania inej dávky - výsluhového príspevku priznaného podľa § 33 ods. 1 písm. c) zákona č. 76/1959 Zb. z dôvodu prepustenia žalobcu zo služobného pomeru pre splnenie podmienky nároku na starobný dôchodok, a to od 1. apríla 1996 do dosiahnutia 60 rokov veku žalobcu, t.j. do 30.08.2000. Žalobca je názoru, že v danom prípade by nešlo o duplicitné zhodnotenie doby služby žalobcu a to z dôvodu odlišného mechanizmu ich výpočtu, čo potvrdil aj VÚSZ, ktorý v svojom rozhodnutí, ktoré bolo potvrdené žalovaným uviedol, že starobný dôchodok vypočítaný podľa § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. a výsluhový príspevok priznaný podľa § 33 ods. 1 písm. c) zákona č. 76/1959 Zb. majú rozdielny spôsob výpočtu základu a vychádzajú z rozdielne zhodnotenej doby trvania služobného pomeru a doby ďalšieho zamestnania v III. pracovnej kategórii pred vznikom služobného pomeru a po vzniku nároku na starobný dôchodok. Teda ide o dve odlišné dávky, pokiaľ ide o mechanizmus ich výpočtu, nejde však o odlišné dávky, pokiaľ ide o totožnosť okruhu osôb, ktorým na ne vznikol nárok, t.j. ide o rovnakú kategóriu starobných dôchodcov I. a II kategórie, ktorým vznikol nárok na starobný dôchodok za účinnosti zákona č. 100/1988 Zb.. Odlišnosť mechanizmu výpočtu týchto dávok umocňuje uvoľnenie maximálnej výšky starobných dôchodkov na rozdiel od výsluhových príspevkov považovaných za výsluhové dôchodky. Obe tieto dávky, na ktoré vznikol nárok pred účinnosťou novej právnej úpravy, boli obmedzené najvyššou výmerou starobného dôchodku podľa § 24 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb., ako aj v prípade žalobcu. Uvoľnenie tohto obmedzenia najvyššou výmerou dôchodku podľa § 143d ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. sa však už nevzťahuje na výsluhové príspevky na ktoré vznikol nárok pred 1. májom 1998, považované za výsluhové dôchodky podľa novej právnej úpravy, ale vzťahuje sa na starobné dôchodky I. a II. kategórie funkcii na ktoré vznikol nárok pred 1. májom 1998, tiež považované za výsluhové dôchodky podľa novej právnej úpravy. Podľa žalobcu, takéto závery odporujú právnemu názoru vysloveným v rozsudku NS SR sp.zn. 9 So 214/2008, na ktorý VÚSZ v svojom rozhodnutí odkázal. NS SR v svojom rozhodnutí vyslovil „Ak je príspevok za službu, priznaný ako dávka sociálneho zabezpečenia, považovaný za výsluhový dôchodok, môže od dovŕšenia dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení (zabezpečení) plniť funkciu starobného dôchodku z osobitného systému sociálneho poistenia (zabezpečenia) len vtedy, ak jeho výška zodpovedá výške starobného dôchodku, primeranej dobe trvania služobného pomeru. Pri určení výšky starobného dôchodku je potrebné do doby dôchodkového poistenia započítať aj doby, hodnotené na účely príspevku za službu. Až po takom stanovení výšky starobného dôchodku možno sumu starobného dôchodku krátiť o sumu príspevku za službu, považovaného za výsluhový dôchodok.“ 9. Žalobca namieta právne závery žalovaného, ktoré sú totožné s právnymi závermi VÚSZ ako aj ministra obrany, nakoľko sú v rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu SR v otázke kompetenčných sporov medzi Sociálnou poisťovňou a orgánmi sociálneho poistenia ozbrojených zložiek. 10. Žalobca namieta zmätočnosť záveru o nemožnosti postúpenia veci príslušnému orgánu, a to Sociálnej poisťovni, keď správne orgány dôvodia nepríslušnosť Sociálnej poisťovne úplne inými dôvodmi ako samotná Sociálna poisťovňa. Správne orgány bez ďalšieho konštatujú, že Sociálna poisťovňa nie je príslušná na priznanie starobných dôchodkov podľa V. časti zákona č. 100/1988 Zb., a to napriek tomu, že ani sám VÚSZ sa nepovažuje za vecne príslušný orgán. Takýto záver VÚSZ, že neexistuje žiaden orgán, ktorý by bol príslušný rozhodnúť o starobnom dôchodku žalobcu, na ktorý mu vznikol nárok podľa V. časti zákona č. 100/1988 Zb. je neprípustný, treba ho hodnotiť ako odňatie spravodlivosti a porušenie práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. S poukazom na rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 40083112800 zo dňa 30.12.2013, ktoré mal k dispozícii aj žalovaný, v ktorom Sociálna poisťovňa odôvodnila svoju nepríslušnosť na rozhodnutie vo veci žalobcu s tým, že príslušným na rozhodnutie je VÚSZ, je žalobca názoru, že neexistuje žiadny relevantný právny dôvod, ktorý by bránil VÚSZ meritórne rozhodnúť o priznaní starobného dôchodku I. a II. kategórie funkcii žalobcovi podľa zákona č. 100/1988 Zb., ktorý sa považuje za výsluhový dôchodok. III. Vyjadrenie žalovaného. 11. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním z 01.08.2016, doručeným súdu dňa 04.08.2016 s tým, že rozhodnutia VÚSZ ako aj žalovaného plne rešpektujú relevantné ustanovenia právnych predpisov vzťahujúcich sa na preskúmavanú vec a navrhol súdu žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť. 12. Žalovaný k tvrdeniu žalobcu, že hoci mu vznikol nárok na starobný dôchodok I. kategórie, rozhodnutím VÚSZ mu bol bez akejkoľvek participácie priznaný nie starobný dôchodok I. kategórie funkcií, ale výsluhový príspevok, a to do veku 60 rokov, sa vyjadril, s poukazom na rozkaz MO - SR č. 34 z 26.02.1996, na základe ktorého bol žalobca prepustený zo služobného pomeru vojaka z povolania podľa § 26 ods. 2 písm. b) zákona č. 76/1959 Zb., nakoľko zo služobného pomeru vojaka z povolania možno prepustiť vojakov, ktorí spĺňajú podmienky nároku na starobný dôchodok (podľa § 132 ods. 1 a) zákona č. 100/1988 Zb. má vojak z povolania, nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň 55 rokov, ak vykonával najmenej 20 rokov službu zaradenú do I. kategórie funkcií). V tejto súvislosti žalovaný citoval § 33 ods. 1 písm. c), § 33 ods. 3, ods. 5, § 33c ods. 1 prvá veta, ods. 5 zákona č. 76/1959 Zb., § 94 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 114 ods. 2, § 116 ods. 2, § 119 ods. 1, § 127 ods. 1, § 142 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. a upriamil pozornosť na žiadosť žalobcu z 26.03.1996, adresovanú VÚSZ, na základe ktorej požiadal o výsluhový príspevok od 01.04.1996, ktorý bol žalobcovi priznaný rozhodnutím zo dňa 19.04.1996 (na účely nároku na priznanie výsluhového príspevku a jeho výšku bola žalobcovi zhodnotená celá doba trvania žalobcovho služobného pomeru vojaka z povolania) podľa § 33 zákona č. 76/1959 Zb. od 01.04.1996 do 30.08.2000. 13. K tvrdeniu žalobcu, že po dosiahnutí veku 60 rokov (31.08.2000) mal byť poberateľom starobného dôchodku I. kategórie funkcií, a v dôsledku zákonných zmien v roku 2006 (ust. § 143d ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z.) zákonom č. 592/2006 Z.z., sa podľa žalobcu legislatívne vymedzilo uvoľnenie maximálnej výšky starobných dôchodkov I. kategórie funkcií, avšak predmetné uvoľnenie sa nevzťahovalo na výsluhové príspevky považované za výsluhové dôchodky), vznikol podstatný rozdiel vo výške žalobcom poberanej dávky (výsluhový príspevok, ktorý sa podľa § 91 ods. 1 zákona č. 114/1998 Z.z. a podľa § 125 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z.z. považuje za výsluhový dôchodok) a vo výške dávky starobného dôchodku I. kategórie funkcií, na ktorú žalobcovi vznikol nárok už v roku 1996, žalovaný uviedol a to s poukazom na ust. § 94 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., z ktorého jednoznačne vyplýva, že pokiaľ nie je ustanovené, že žiadosť o priznanie alebo vyplácanie určitej dávky nie je potrebná, je priznanie alebo vyplácanie dávky podmienené podaním práve takejto žiadosti. Preto tvrdenie žalobcu, že po dosiahnutí veku 60 rokov (31.08.2000) mal byť, bez akejkoľvek jeho ingerencie, poberateľom starobného dôchodku I. kategórie funkcií, žalovaný považuje za irelevantné. V tejto súvislosti v spojení s § 119 ods. 1 a § 127 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., žalovaný poukázal na skutočnosť, že žiadosť o starobný dôchodok žalobca podal až 07.10.2014. 14. Žalovaný citoval ust. § 89 ods. 3 prvá veta, § 103 ods. 1 bod 1, 2, 3, ods. 2, § 104 bod 1 a 2 zákona č. 114/1998 Z.z., § 125 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z.z. na základe ktorých vyslovil názor, že pokiaľ by aj žalobca požiadal súčinnosťou od 01.04.1996 (deň nasledujúci po dni skončenia služobného pomeru vojaka z povolania) o priznanie a vyplácanie starobného dôchodku, na ktorého výplatu žalobcovi v tom čase vznikol nárok splnením podmienok ustanovených v § 132 ods. 1 zákona č. 100/1989 Zb. a tento starobný dôchodok by bol žalobcovi vyplácaní, tak ako sa pretransformoval výsluhový príspevok v zmysle § 89 ods. 3 zákona č. 114/1998 Z.z. (dôvodová správa k zákonu č. 114/1998 Z.z. došlo k transformácii doterajších dávok do nového systému tak, že doterajší dlhodobo (do 60 rokov veku) poskytovaný výsluhový príspevok sa stáva výsluhovým dôchodkom) v spojení s § 125 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z.z., by sa v konečnom dôsledku do výsluhového dôchodku podľa zákona č. 328/2002 Z.z. a podľa § 91 ods. 1 zákona č. 114/1998 Z.z. v spojení s § 125 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z.z. i starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. pretransformoval do výsluhového dôchodku podľa zákona č. 328/2002 Z.z. V zmysle uvedeného, žalovaný konštatoval, že výsluhové príspevky (§ 33 ods. 1 písm. c) zákona č. 76/1959 Zb.) ako i starobné dôchodky (§132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb.) sa účinnosťou zákona č. 328/2002 Z.z. považujú za výsluhové dôchodky podľa zákona č. 328/2002 Z.z.. Žalovaný v ďalšom uviedol, že uvoľnenie najvyššej výmery výsluhových dôchodkov sa vzťahovalo na starobné dôchodky profesionálnych vojakov priznané podľa predpisov účinných do 31.12.2003, ktoré sa podľa § 125 ods. 4 zákona č. 328/2002 Z.z., § 91 ods. 1 zákona č. 114/1998 Z.z., či § 92 ods. 2 zákona č. 114/1998 Z.z. považovali za výsluhové dôchodky. 15. K námietke žalobcu, ktorý s poukazom na § 121 zákona č. 328/2002 Z.z. konštatoval, že VÚSZ sa s predmetným zákonným ustanovením relevantne nevysporiadal, žalovaný uviedol, že podľa jeho názoru VÚSZ v svojom rozhodnutí dostatočne odôvodnil situáciu žalobcu s tým, že hoci žalobcovi vznikol nárok na starobný dôchodok za účinnosti zákona č. 100/1988 Zb., nevznikol mu nárok na jeho výplatu z dôvodu nepodania žiadosti v rozhodnom čase. Tento názor správny orgán oprel o rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So 92/2009 zo dňa 10.12.2009, v zmysle ktorého „dovŕšenie dôchodkového veku potrebného pre vznik nároku na starobný dôchodok bez podania žiadosti o starobný dôchodok samo o sebe nezakladá právo na výplatu starobného dôchodku, a teda ani na jeho zvyšovanie za dobu odpracovanú po vzniku nároku.“ Tvrdenie žalobcu, že VÚSZ opomína aplikáciu § 121 zákona č. 328/2002 Z.z. a vytvára tak právne vákuum vylúčením kompetencie pre rozhodovanie o nárokoch, ktoré vznikli pred zmenou právnej úpravy, žalovaný považuje za nedôvodné, nakoľko je potrebné zohľadniť aj ostatné ustanovenia zákona č. 328/2002 Z.z. a právny poriadok ako celok. 16. K námietke žalobcu, že nepríslušnosť VÚSZ na meritórne rozhodovanie o žiadosti žalobcu je odôvodňovaná meritórnymi závermi, ktoré sami o sebe sú nezákonné a arbitrárne, žalovaný poukázal na ust. § 3 ods. 1 SP a uviedol, že VÚSZ ako aj žalovaný postupovali v intenciách zákona, svoj postup náležite odôvodnili na základe logického vyústenia riadneho hodnotenia skutkových zistení. Žalovaný v spojitosti s ust. § 33 ods. 1 písm. c), § 33 ods. 5 zákona č. 76/1959 Zb. a § 132 ods. 1 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. tvrdí, že vojakom z povolania patril podľa ich slobodnej voľby výsluhový príspevok alebo starobný dôchodok, a to za výkon služby, čo v prípade žalobcu je za výkon služby v ozbrojených silách po dobu 50 rokov, 10 mesiacov a 17 dní. Preto opätovné zhodnotenie doby trvania služobného pomeru vojaka z povolania (tej istej doby, ktorá mu bola zhodnotená pre účely priznania výsluhového príspevku) pre účely priznania starobného dôchodku z I. a II. kategórie funkcií podľa § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., by sa priečilo princípu ústavnosti a zákonnosti v oblasti sociálneho (výsluhového) zabezpečenia a javilo by sa ako diskriminačné vo vzťahu k ostatným poistencom, ktorí sú zúčastnení na sociálnom (výsluhovom) zabezpečení z dôvodu, že za zhodnotenie jednej doby trvania služobného pomeru vojaka z povolania by boli poberané dva pôžitky (žalobca v roku 1996 uskutočnil voľbu medzi priznaním a vyplácaním výsluhového príspevku a starobného dôchodku, pričom si zvolil výsluhový príspevok). 17. K námietke žalobcu, že rozhodnutia žalovaného ako aj VÚSZ sú v rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a k nemožnosti postúpenia veci príslušnému orgánu a to Sociálnej poisťovni, sú zmätočné, žalovaný poukázal na svoje rozhodnutie ako aj rozhodnutie VÚSZ s tým, že podľa jeho názoru sa správne orgány dostatočne vysporiadali s namietanou skutočnosťou a konštatoval, že súdne rozhodnutia nie sú v právnom poriadku Slovenskej republiky prameňom práva, a teda zaväzujú iba účastníkov konania v konkrétnej veci, s pôsobnosťou „inter partes“. Žalovaný poukázal na právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozhodnutí sp.zn. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011 s tým, že požiadavku viazanosti judikatúrou nemožno chápať absolútne. Dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu a nie ojedinelé rozhodnutia súdu. Požiadavka právnej istoty automaticky neznamená, že sa judikatúra najmä najvyššieho súdu nemôže vyvíjať, resp., že v prípade, ak je prijaté ojedinelé rozhodnutie, vybočujúce z doterajšej línie rozhodovacej praxe, sa konajúci súd nemôže vrátiť na pôvodnú líniu rozhodovacej činnosti. Žalovaný poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So/157/2014 zo dňa 24.02.2016, ktorý rieši právomoc VÚSZ pri aplikácii ustanovenia § 132 zákona č. 100/1988 Zb. po 1. máji 2008, t.j. za účinnosti zákona č. 114/1998 Z.z.. 18. V závere svojho vyjadrenia žalovaný poukázal na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, na základe ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, teda v preskúmavanej veci najmä v zmysle § 94 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. podmieňujúci začatie konania o nároku na výplatu dávky podaním žiadosti o priznanie dávky, pokiaľ nie je ustanovené, že takáto žiadosť nie je potrebná; §103 zákona č. 114/1998 vylučujúci aplikáciu príslušných hmotnoprávnych a procesnoprávnych ustanovení zákona č. 100/1988 Zb.; § 143a zákona č. 328/2002 Z.z. nadväzujúci na elimináciu príslušných hmotnoprávnych a procesnoprávnych ustanovení zákona č. 100/1988 Zb.; § 294 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. zrušujúci zákon č. 100/1988 Zb.). Zároveň zotrval na názore, že VÚSZ nie je oprávneným orgánom na posúdenie splnenia hmotnoprávnych podmienok vzniku nároku na starobný dôchodok a jeho výplatu, či už podľa zákona č. 100/1988 Zb. alebo podľa zákona č. 461/2003 Z.z.. Na podporu svojho rozhodnutia, žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So/157/2014 z 24.02.2016 z ktorého vyplýva, že „aplikácia ustanovení § 132 a nasl. zákona č. 100/1988 Zb. nie je vylúčená pri nárokoch na starobný dôchodok, ktoré do 1. mája 1998 už vznikli, ale iba za predpokladu, že vojak splnil všetky podmienky pre priznanie starobného dôchodku (...) do dňa predchádzajúceho dňu 1. mája 1998. Uvedeným dňom zanikla právomoc Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia rozhodnúť o priznaní starobného dôchodku (§ 142 ods. 4 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. v spojení s § 103 bod 2 zákona č. 114/1998 Z.z.) (...). “ Vzhľadom na uvedené, VÚSZ bol príslušný rozhodovať o starobnom dôchodku žalobcu odo dňa splnenia podmienok nároku žalobcu na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. do 30.04.1998 (deň pred dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 114/1998 Zb.). A keďže žalobca v tomto rozhodnom období neadresoval VÚSZ žiadnu žiadosť vo veci priznania alebo nepriznania nároku na starobný dôchodok, konanie podľa piatej časti zákona č. 100/1988 Zb. ani nezačalo. IV. Administratívne konanie. 19. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že žalobca bol rozkazom MO - SR č. 34 z 26.02.1996 prepustený zo služobného pomeru vojaka z povolania k 31.03.1996 podľa § 26 ods. 2 písm. b) zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej len „zákon č. 76/1959 Zb.“), pričom ku dňu prepustenia vykonal službu v ozbrojených silách po dobu 50 rokov 10 mesiacov 17 dní (od 01.01.1957 do 14.01.1959 v I. kategórii funkcií; od 15.01.1959 do 38.08.1970 v I. kategórii funkcií; od 31.08.1970 do 31.12.1992 v II. kategórii funkcií; od 01.01.1993 do 31.03.1996 v I. kategórii funkcií). 20. Žalobca podal dňa 26.03.1996 VÚSZ žiadosť (alternatívne) o výsluhový príspevok od 01.04.1996. VÚSZ rozhodnutím zo dňa 19.04.1996, podľa § 33 zákona č. 76/1959 Zb. žalobcovi priznal od 01.04.1996 do 30.08.2000 výsluhový príspevok, ktorý bol rozhodnutiami zo dňa 14.05.1996 a zo dňa 23.06.1997, valorizovaný. 21. Rozhodnutím VÚSZ zo dňa 22.04.1998 bol žalobcovi priznaný namiesto výsluhového príspevku od 01.05.1998 výsluhový dôchodok podľa § 89 ods. 3 zákona č. 114/1998 Z.z., ktorý bol valorizovaný rozhodnutiami zo dňa 26.06.1999, zo dňa 28.07.2000 a zo dňa 09.01.2002. 22. Rozhodnutím VÚSZ zo dňa 21.08.2002 bol žalobcovi priznaný namiesto výsluhového dôchodku, výsluhový dôchodok podľa § 125 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z.z., ktorý bol valorizovaný rozhodnutím zo dňa 21.08.2002, oznámením zo dňa 02.07.2003, oznámením zo dňa 16.12.2003 a rozhodnutiami zo dňa 02.07.2004, zo dňa 22.06.2006, zo dňa 12.12.2006, zo dňa 04.07.2007, zo dňa 03.07.2008, zo dňa 27.11.2008, zo dňa 13.05.2009, zo dňa 26.06.2009, zo dňa 14.06.2010, zo dňa 13.06.2011, zo dňa 19.06.2013, zo dňa 10.06.2014, zo dňa 18.06.2015. 23. Žalobca žiadosťou zo dňa 06.10.2014, podanou dňa 07.10.2014 na VÚSZ požiadal o rozhodnutie o starobnom dôchodku s účinnosťou od vzniku nároku na starobný dôchodok, t.j. dosiahnutia veku, doby zamestnania a doby služby, t.j. aby bol žalobcovi priznaný starobný dôchodok v II. kategórii funkcií podľa § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., ktorý sa v zmysle § 91 ods. 1 zákona č. 114/1998 Z.z. a zákona č. 328/2002 Z.z. považuje za výsluhový dôchodok, ktorého výška od 01.01.2007 nie je obmedzená najvyššou výmerou v zmysle § 143d ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. v znení zákona č. 592/2006 Z.z.. 24. VÚSZ rozhodol o žiadosti pod č. VÚSZ-65404002271506/2014 zo dňa 26.11.2014 tak, že podľa § 30 ods. 1 písm. e) SP konanie o priznanie starobného dôchodku zastavil, z dôvodu vecnej nepríslušnosti VÚSZ rozhodnúť o žiadosti žalobcu. 25. Proti predmetnému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie zo dňa 22.12.2014, ktoré bolo VÚSZ doručené dňa 29.12.2014 o ktorom rozhodol žalovaný pod č. SEĽUZ-43-8-2/2015-OdSP dňa 17.03.2015 tak, že podľa § 59 ods. 3 SP prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil VÚSZ na nové prejednanie a rozhodnutie. 26. VÚSZ listom č. VÚSZ-65404002271506 zo dňa 26.05.2015 dal podnet na preskúmanie právoplatného rozhodnutia o odvolaní č. SEĽUZ-43-8-2/2015-OdSP zo dňa 17.03.2015 mimo odvolacieho konania, podľa § 65 SP a listom č. VÚSZ-65404002271506/2015 zo dňa 26.04.2015 zaslal žalobcovi poučenie účastníka správneho konania a výzvu na doplnenie podkladov pre rozhodnutie. Následne VÚSZ svojím rozhodnutím č. VÚSZ-65404002271506 zo dňa 27.05.2015, podľa § 29 ods. 1 SP, konanie prerušil. 27. Rozhodnutím ministra obrany Slovenskej republiky č. ÚLP-322-5/2015-RK zo dňa 27.07.2015, bolo podľa § 65 ods. 2 SP, rozhodnutie žalovaného pod č. SEĽUZ-43-8-2/2015 zo dňa 17.03.2015 zrušené. 28. Žalovaný rozhodnutím č. SEĽUZ-43-47-2/2015-OdSP zo dňa 26.10.2015, podľa § 59 ods. 3 SP, zrušil rozhodnutie z 26.11.2014 pre vadnú obsahovú náležitosť vo výroku rozhodnutia pri aplikácii § 30 ods. 1 písm. e) SP, podstatné procesné chyby a nedostatočné zistenie skutkového stavu, pričom konštatoval, že rozsah zisťovania skutkového stavu vyžadoval, aby ho vykonal VÚSZ z dôvodu rýchlosti a hospodárnosti konania, a preto vec vrátil VÚSZ na nové prejednanie a rozhodnutie. Listom č. VÚSZ-65404002271506/2015 zo dňa 13.11.2015 VÚSZ poučil žalobcu ako účastníka správneho konania a vyzval ho na vyjadrenie pred vydaním rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu. 29. VÚSZ rozhodnutím č. VÚSZ-65404002271506/2014 zo dňa 09.12.2015 podľa § 30 ods. 1 písm. e) SP konanie o priznanie starobného dôchodku zastavil, pretože VÚSZ nie je príslušným orgánom na konanie o priznaní starobného dôchodku žalobcu a vec nemožno postúpiť príslušnému orgánu. 30. Proti predmetnému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie zo dňa 31.12.2015, ktoré bolo VÚSZ doručené dňa 07.01.2016. VÚSZ dospel k záveru, že odvolaniu nemožno vyhovieť a podľa § 57 ods. 2 SP v spojení s § 84 ods. 3 písm. b) zákona č. 328/2002 Z.z., listom č. VÚSZ-201-8/2016 zo dňa 02.02.2016 vec spolu s dávkovým spisom postúpil na rozhodnutie žalovanému. 31. Žalovaný svojím rozhodnutím č. SEĽUZ-4-7-2/2015-OdSP zo dňa 08.03.2016 odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie VÚSZ č. VÚSZ-65404002271506 zo dňa 09.12.2015 potvrdil. Predmetné rozhodnutie v spojení s rozhodnutím z odseku 29. Tohto rozhodnutia, sú predmetom súdneho prieskumu. V. Právne posúdenie žaloby. 32. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods.1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie ktoré mu predchádzalo (§27 SSP) a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 33. Žaloba bola podaná tunajšiemu súdu počas platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku - O.s.p. (zák.č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov), ktorý v piatej časti upravoval problematiku súdneho preskúmania rozhodnutí orgánov verenej správy. Tento zákon bol v časti týkajúcej sa správneho súdnictva s účinnosťou od 01.07.2016 nahradený zák.č.162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“). Obidva tieto zákony obdobne upravujú otázky vymedzenia rozsahu rozhodnutí správnych orgánov, ktoré podliehajú súdnemu preskúmaniu na návrh účastníka správneho konania. 34. Podľa § 2 ods. 1 zák.č.162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 35. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 36. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 37. Podľa § 491 ods. 1 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 38. Podľa § 491 ods. 2 SSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba. 39. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V rámci správneho súdnictva súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, najmä z toho pohľadu, či toto procesné pochybenie predstavuje takú vadu konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Preto zistenie súdu musí smerovať k tomu, či objasnenie skutkového stavu správnym orgánom je úplné a jeho postup zákonný. 40. Podľa § 94 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení, nárok na dávku dôchodkového zabezpečenia a sociálnej starostlivosti (ďalej len „dávka“) vzniká dňom splnenia podmienok ustanovených týmto zákonom, prípadne vykonávacími predpismi. 41. Podľa § 94 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., nárok na výplatu dávky vzniká splnením podmienok ustanovených pre vznik nároku na dávku a jej výplatu a (kumulatívne) podaním žiadosti o priznanie alebo vyplácanie dávky, pokiaľ nie je ustanovené, že taká žiadosť nie je potrebná. 42. Podľa § 94 ods. 3 zákona č. 100/1988 Zb., dávka, na ktorú vzniká nárok rozhodnutím príslušného orgánu, sa môže priznať a vyplácať najskôr od začiatku mesiaca, v ktorom sa začalo konanie o poskytnutí tejto dávky. 43. Podľa § 114 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., ak ide o sociálne zabezpečenie vojakov z povolania, príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti a príslušníkov zborov nápravnej výchovy, sú orgánmi sociálneho zabezpečenia federálne ministerstvá národnej obrany a vnútra, ministerstvá vnútra a životného prostredia a spravodlivosti republík a orgány uvedené v § 142. 44. Podľa § 116 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., o dávkach dôchodkového zabezpečenia rozhodujú príslušné štátne orgány republík, a pokiaľ ide o vojakov z povolania, príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti a príslušníkov zborov nápravnej výchovy, orgány uvedené v § 142. Ak niektorý z uvedených orgánov priznal dávku dôchodkového zabezpečenia, ktorá vylučuje poskytovanie inej dávky dôchodkového zabezpečenia ním vyplácanej, ale priznanej iným orgánom, rozhodne súčasne o odňatí tejto dávky. Ak sa splnili podmienky nároku na výplatu starobného, invalidného, čiastočného invalidného dôchodku alebo dôchodku za výsluhu rokov a vdovského alebo sirotského dôchodku, vypláca oba dôchodky orgán, ktorý vypláca starobný, invalidný, čiastočný invalidný dôchodok alebo dôchodok za výsluhu rokov. 45. Podľa § 119 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., konanie o dávke dôchodkového zabezpečenia sa začína na základe písomnej žiadosti. Za deň uplatnenia nároku na túto dávku sa považuje deň, keď sa oprávnený prvý raz obrátil na príslušnú organizáciu alebo na príslušný orgán so žiadosťou o jej priznanie, pričom podľa § 143 ods. 1 vojak z povolania Česko-slovenskej armády podáva žiadosť o dávku dôchodkového zabezpečenia na Vojenskom úrade sociálneho zabezpečenia; to platí aj vtedy, keď žiadosť o dávku dôchodkového zabezpečenia podáva občan, ktorý bol vojakom z povolania Česko- slovenskej armády, a iný oprávnený, ak rozhodnúť o tejto dávke je príslušný Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia. 46. Podľa § 127 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., právny úkon (žiadosť o dávku alebo službu sociálnej starostlivosti a pod.) je prejav vôle smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takým prejavom spájajú. 47. Podľa § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., vojak z povolania má nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň a) 55 rokov, ak vykonával najmenej 20 rokov službu zaradenú do I. kategórie funkcií, b) 57 rokov, ak vykonával najmenej 20 rokov službu v ostatných prípadoch. 48. Podľa § 142 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., sociálne zabezpečenie v Československej ľudovej armáde riadi, kontroluje a prostredníctvom svojich orgánov vykonáva Federálne ministerstvo národnej obrany, pričom podľa § 142 ods. 4 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. o dávkach dôchodkového zabezpečenia rozhoduje, pokiaľ ide o vojakov z povolania Česko-slovenskej armády, Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia. 49. Podľa § 89 ods. 3 prvá veta zákona č. 114/1998 Z.z. o sociálnom zabezpečení vojakov, výsluhové príspevky, na ktoré vznikol nárok podľa § 33 ods. 1 písm. c j zákona č. 76/1959 Zb. v znení neskorších predpisov a tento nárok trvá ku dňu účinnosti tohto zákona (1. mája 1998), sa považujú za výsluhové dôchodky podľa tohto zákona (zákona č. 114/1998 Z. z.) vo výške, v akej patrili ku dňu jeho účinnosti, a zvyšujú sa od tohto dňa o 12 %, pričom aj starobné dôchodky z I. a II. kategórie funkcií podľa § 91 ods. 1 zákona č. 114/1998 Z. z., na ktoré vznikol nárok podľa doterajšieho predpisu a tento nárok trvá ku dňu účinnosti tohto zákona (L mája 1998), sa považujú za výsluhové dôchodky podľa tohto zákona (zákona č. 114/1998 Z. z.) vo výške, v akej patrili ku dňu účinnosti tohto zákona, a zvyšujú sa od tohto dňa o 12 % (z poznámky pod čiarou č. 34 zákona č. 114/1998 Z. z. odkazujúcej na § 132 zákona č. 100/1988 Zb. vyplývajú podmienky nároku na starobný dôchodok podľa zákona č. 100/1988 Zb.). 50. Podľa § 91 ods. 1 zákona č. 114/1998 Z.z. o sociálnom zabezpečení vojakov, starobné dôchodky z I. a II. kategórie funkcií, na ktoré vznikol nárok podľa doterajšieho predpisu a tento nárok trvá ku dňu účinnosti tohto zákona, sa považujú za výsluhové dôchodky podľa tohto zákona vo výške, v akej patrili ku dňu účinnosti tohto zákona, a zvyšujú sa od tohto dňa o 12%. 51. Podľa § 103 ods. 1 bod 1, 2, 3 zákona č. 114/1998 Z.z., od nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa na sociálne zabezpečenie vojakov nepoužijú 1. zákon č. 32/1957 Zb. o nemocenskej starostlivosti v ozbrojených silách v znení neskorších predpisov, 2. § 130 až 145 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, 3. § 157 až 174 vyhlášky Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí č. 149/1988 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov 52. Podľa § 103 ods. 2 zákona č. 114/1998 Z.z., od 1. júla 1999 sa na sociálne zabezpečenie vojakov nepoužijú: § 157 až 160 a § 167 až 174 vyhlášky Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí č. 149/1988 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov. 53. Podľa § 104 bod 1 zákona č. 114/1998 Z.z., zrušujú sa: § 25 ods. 1, § 26, 26a, 27, 31, 33 až 33d zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení neskorších predpisov. 54. Podľa § 104 bod 2 zákona č. 114/1998 Z.z., zrušujú sa: § 22 až 26 vyhlášky Federálneho ministerstva obrany č. 557/1992 Zb., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 76/1959 Zb. ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení neskorších predpisov. 55. Podľa § 125 ods. 4 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, starobné dôchodky profesionálnych vojakov, ak ich služobný pomer trval najmenej 15 rokov, na ktoré vznikol nárok podľa doterajších predpisov a tento nárok trvá ku dňu účinnosti tohto zákona, sa od účinnosti tohto zákona považujú za výsluhové dôchodky podľa tohto zákona vo výške, v akej patrili ku dňu účinnosti tohto zákona, ak sú k tomuto dňu vyplácané útvarom sociálneho zabezpečenia ministerstva alebo Vojenským úradom sociálneho zabezpečenia. 56. Podľa § 125 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, výsluhové dôchodky priznané a vyplácané podľa § 89 ods. 2 a 3, § 91, § 92 ods. 2 a § 94 zákona č. 114/1998 Z. z. o sociálnom zabezpečení vojakov v znení neskorších predpisov sa odo dňa účinnosti tohto zákona považujú za výsluhové dôchodky podľa tohto zákona vo výške, v akej patrili ku dňu jeho účinnosti, a od tohto dňa sa zvyšujú o 10 %. Na výplatu týchto dôchodkov je príslušný útvar sociálneho zabezpečenia ministerstva alebo Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia. Výplata týchto dôchodkov sa financuje z osobitného účtu. 57. Podľa § 143a bod 1, 2 zákona č. 328/2002 Z.z., od 1. júla 2002 sa na sociálne zabezpečenie policajtov a vojakov taktiež nepoužijú 1. § 130 až 145 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, 2. § 157 až 160 a § 167 až 174 vyhlášky Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí č. 149/1988 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov. 58. Podľa § 143p ods. 2 zákona č. 328/2002 Z.z., ak suma výsluhového príspevku určená podľa predpisov účinných pred 1. májom 1998, ktorý sa podľa § 89 ods. 2 a 3 zákona č. 114/1998 Z.z. o sociálnom zabezpečení vojakov považuje za výsluhový dôchodok, bola obmedzená pevnou sumou v rozmedzí 1.400,- až 2.150,- Sk mesačne podľa hodnosti dosiahnutej profesionálnym vojakom ku dňu prepustenia zo služobného pomeru alebo najvyššou výmerou starobného dôchodku, výsluhový dôchodok sa zvýši odo dňa splátky splatnej po 31. decembri 2008 o sumu 26,60 eura, ak poberateľ takéhoto výsluhového dôchodku do 31. decembra 2003 dovŕšil dôchodkový vek podľa predpisu účinného do 31. decembra 2003. 59. Podľa § 144 bod 3 zákona č. 328/2002 Z.z., zrušujú sa: zákon č. 114/1998 Z.z. o sociálnom zabezpečení vojakov v znení zákona č. 131/1999 Z.z. a zákona č. 257/2001 Z.z.. 60. Podľa § 294 bod 4 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, zrušujú sa: zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení zákona č. 110/1990 Zb., zákona č. 180/1990 Zb., zákona č. 1/1991 Zb., zákona č. 46/1991 Zb., zákona č. 246/1991 Zb., zákona č. 306/1991 Zb., zákona č. 578/1991 Zb., zákona č. 116/1992 Zb., zákona č. 235/1992 Zb., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 7/1993 Z.z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 14/1993 Z.z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 59/1993 Z.z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 97/1993 Z.z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 240/1993 Z.z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 285/1993 Z.z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1994 Z.z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 39/1994 Z.z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 71/1994 Z.z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 193/1994 Z.z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 194/1994 Z.z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 195/1994 Z.z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 365/1994 Z.z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 78/1995 Z.z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 135/1995 Z.z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 137/1995 Z.z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 308/1995 Z.z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 110/1996 Z.z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 222/1996 Z.z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 376/1996 Z.z., zákona č. 154/1997 Z.z., zákona č. 278/1997 Z.z., zákona č. 376/1997 Z.z., zákona č. 132/1998 Z.z., zákona č. 195/1998 Z.z., zákona č. 235/1998 Z.z., zákona č. 236/1998 Z.z., zákona č. 238/1998 Z.z., zákona č. 107/1999 Z.z., zákona č. 300/1999 Z.z., zákona č. 344/1999 Z.z., zákona č. 355/1999 Z.z., zákona č. 233/2000 Z.z., zákona č. 446/2000 Z.z., zákona č. 242/2001 Z.z., zákona č. 385/2001 Z.z., zákona č. 306/2002 Z.z., zákona č. 413/2002 Z.z. zákona č. 451/2002 Z.z. a zákona č. 222/2003 Z.z.. 61. Podľa § 26 ods. 2 písm. b) zákona č. 361/1992 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov, zo služobného pomeru vojaka z povolania možno prepustiť vojakov, ktorí spĺňajú podmienky nároku na starobný dôchodok. 62. Podľa § 33 ods. 1 písm. c) zákona č. 361/1992 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov, vojakom z povolania prepusteným zo služobného pomeru podľa § 26 ods. 1 písm. a) až c) a e) až g) a ods. 2 prináleží výsluhový príspevok do 60 rokov veku vo výšle 30 % platu, ak konali službu v ozbrojených silách po dobu najmenej 20 rokov. Táto výmera sa zvyšuje za 21. a každý ďalší ukončený rok služby o 1 % platu. 63. Podľa § 33 ods. 5 zákona č. 361/1992 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov, pri súbehu výsluhového príspevku so starobným, invalidným, čiastočným invalidným dôchodkom alebo dôchodkom za výsluhu rokov prináleží oprávnenému podľa jeho voľby buď príspevok alebo dôchodok. 64. Podľa § 30 ods. 1 písm. e) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), správny orgán konanie zastaví, ak zistí, že nie je príslušným na konanie a vec nemožno postúpiť príslušnému orgánu. VI. Závery správneho súdu. 65. Esenciálnou úlohou súdu bolo preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného č. SEĽUZ-4-7-2/2015-OdSP zo dňa 08.03.2016 ako aj prvostupňového správneho orgánu č. VÚSZ-65404002271506 zo dňa 09.12.2015, v ktorými bola ustálená právna otázka vo vzťahu k žiadosti žalobcu zo dňa 06.10.2014, podanou na VÚSZ dňa 07.10.2014 vo veci rozhodnutia o starobnom dôchodku na základe skutkových a právnych dôvodov uvedených v odseku 23. tohto rozhodnutia, so záverom, že podľa § 30 ods. 1 písm. e) SP bolo predmetné konanie zastavené, pretože VÚSZ nie je príslušným orgánom na konanie a vec nemožno postúpiť príslušnému orgánu. 66. Otázka administratívneho konania o žiadosti profesionálnych vojakov o starobný dôchodok po nadobudnutí účinnosti zákona č. 114/1998 Z.z. o sociálnom zabezpečení vojakov v znení neskorších predpisov a zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nebola v súdnej praxi riešená jednotne. Aktuálne, pri posúdení predmetnej žaloby vychádzal správny súd zo stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17.06.2020, sp.zn. Snj 24/2020, uverejnené v zbierke stanovísk NS a súdov SR 1/2020. Predmetným stanoviskom došlo k zjednoteniu rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu a všeobecných súdov k pôsobnosti orgánov na administratívne konanie o žiadosti profesionálnych vojakov o starobný dôchodok po nadobudnutí účinnosti zákona č. 114/1998 Z.z. a zákona č. 328/2002 Z.z.. V zmysle tohto stanoviska: „1. Ustanovením § 103 bod 2 zákona č. 114/1998 Z.z. o sociálnom zabezpečení vojakov bola od 1. mája 1998 (do budúcna) vylúčená použiteľnosť ustanovení § 130 až § 145 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov len na sociálne zabezpečenie vojakov. Tieto ustanovenia však zostali v platnosti a naďalej sa po 30. apríli 1998 aplikovali, napríklad vo vzťahu k policajtom, u ktorých zákonodarca vylúčil použitie týchto ustanovení až od 1. júla 2002 (§ 143a zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 447/2002 Z.z.). Aplikácia ustanovenia § 103 bod 2 zákona č. 114/1998 Z.z. o sociálnom zabezpečení vojakov nebola dotknutá ani ustanovením § 143a zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 447/2002 Z.z. 2. Sociálna poisťovňa, ústredie, má od 1. mája 1998 pôsobnosť na vykonanie administratívneho konania o žiadosti vojaka o priznanie starobného dôchodku, ak vojak splnil podmienky vzniku nároku na starobný dôchodok podľa § 132 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov a jeho zamestnanie (§ 8 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov) trvalo od vzniku nároku na starobný dôchodok nepretržite ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona č. 114/1998 Z.z. o sociálnom zabezpečení vojakov (1. mája 1998), príp. aj po tomto dni, pretože v zmysle ustanovenia § 103 bod 2 zákona č. 114/1998 Z.z. o sociálnom zabezpečení vojakov od 1. mája 1998 už nemožno použiť ani ustanovenie § 142 ods. 4 písm. a) a § 143 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov. 3. Výnimkou z pôsobnosti Sociálnej poisťovne sú, na základe doterajšej rozhodovacej činnosti súdov, napríklad prípady: a) ak bývalý vojak z povolania, ktorý splnil všetky podmienky vzniku nároku na starobný dôchodok podľa piatej časti zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení pred 1. májom 1998 a jeho zamestnanie netrvalo nepretržite ku dňu 30. apríla 1998, požiadal po tomto dni o priznanie starobného dôchodku, b) ak vojak, ktorý splnil podmienky vzniku nároku na starobný dôchodok podľa § 132 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení a jeho zamestnanie trvalo od vzniku nároku na starobný dôchodok nepretržite ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona č. 114/1998 Z.z. o sociálnom zabezpečení vojakov (1. mája 1998), príp. aj po tomto dni, (t.j. vojak uvedený v bode 2), požiadal najneskôr dňa 30. apríla 2001 o priznanie starobného dôchodku a spĺňa podmienky nároku na výplatu starobného dôchodku pred 1. májom 1998 (§ 94 ods. 2 v spojení s § 97 ods. 1 a § 98 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení), c) ak vojakovi bol pred 1. májom 1998 za najmenej 20 rokov služby priznaný výsluhový príspevok (§ 33 ods. 1 písm. c) zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení neskorších predpisov) a súčasne ak pred 1. májom 1998 došlo k súbehu nároku na tento výsluhový príspevok a nároku na starobný dôchodok a oprávnený si podľa § 33 ods. 5 zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení neskorších predpisov zvolil príspevok namiesto starobného dôchodku, d) ak vojakovi bol pred 1. májom 1998 priznaný starobný dôchodok , v ktorých prípadoch je pôsobnosť na vykonanie administratívneho konania o žiadosti o starobný dôchodok naďalej daná Vojenskému úradu sociálneho zabezpečenia. 4. Pôsobnosť uvedená v bodoch 2. a 3. je daná aj na vykonanie administratívneho konania o žiadostiach o zvýšenie starobného dôchodku (§ 21 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov) a pomerného starobného dôchodku (§ 26 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov) za doby ďalšieho zamestnania po vzniku nároku na tento dôchodok. Na tomto závere nič nemení okolnosť, že zákonodarca opomenul upraviť povinnosť Sociálnej poisťovne previesť na účet Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia poistné za uvedené doby.“ 67. Správny súd pri posúdení predmetnej žaloby vychádzal zo skutočností, ktoré nie sú medzi účastníkmi konania sporné a to, že žalobca bol profesionálnym vojenským pilotom, dňa 31.08.1995 dosiahol vek 55 rokov a k tomuto dňu bol zamestnaný viac ako 25 rokov z ktorých viac ako 20 rokov vykonával službu v I. kategórii funkcií. Z uvedeného potom možno vyvodiť, že žalobca ku dňu 31.08.1995 splnil podmienky nároku na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. (citovaný v odseku 47. tohto rozhodnutia). V kontexte uvedeného zákona č. 100/1988 Zb. treba vychádzať aj vo vzťahu k administratívnemu konaniu, keď podľa § 142 ods. 4 písm. a) tohto zákona, o dávkach dôchodkového zabezpečenia rozhoduje, pokiaľ ide o vojakov z povolania Česko-slovenskej armády, Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia. Uvedené potvrdzuje aj skutočnosť, že rozkazom ministra obrany SR č. 34 zo dňa 26.02.1996, bol žalobca prepustený zo služobného pomeru k 31.03.1996 z dôvodu podľa § 26 ods. 2 písm. b) zákona č. 361/1992 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov, v zmysle ktorého, zo služobného pomeru vojaka z povolania možno prepustiť vojakov, ktorí spĺňajú podmienky nároku na starobný dôchodok (z uvedeného je jediný logický výklad a to, že žalobca splnil podmienky nároku na starobný dôchodok). 68. V kontexte ďalších udalostí ktoré je potrebné uviesť, nakoľko podľa názoru správneho súdu tiež zakladajú pre posúdenie veci aplikáciu výnimky špecifikovanej v stanovisku správneho kolégia NS SR v bode 3 písm. c), a to, že rozhodnutím VÚSZ č. 65404002271506/2-VÚSZ/DO2 zo dňa 19.04.1996, bol žalobcovi priznaný výsluhový príspevok od 01.04.1996, na ktorý mal nárok podľa § 33 ods. 1 písm. c) zákona č. 361/1992 Zb. do dosiahnutia veku 60 rokov. Z uvedeného potom správny súd vyvodil, že žalobcovi pred 01.05.1998 za viac ako 20 rokov služby bol priznaný výsluhový príspevok podľa § 33 ods. 1 písm. c) zákona č. 361/1992 Zb. a zároveň žalobcovi pred 01.05.1998 vznikol nárok aj na starobný dôchodok (došlo k súbehu výsluhového príspevku a starobného dôchodku), pričom žalobca si podľa § 33 ods. 5 zákona č. 361/1992 Zb. zvolil výsluhový príspevok (žiadosť zo dňa 26.03.1996); preto s dôrazom na stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17.06.2020, sp.zn. Snj 24/2020 pod bodom 3. písm. c), na administratívne konanie vo veci žiadosti žalobcu vo veci rozhodnutia o starobnom dôchodku zo dňa 06.10.2014, podanou na VÚSZ dňa 07.10.2014, je daná príslušnosť Vojenskému úradu sociálneho zabezpečenia. 69. Námietku žalobcu uvedenú v odseku 8. tohto rozhodnutia, že rozhodnutím o starobnom dôchodku by došlo k neprípustnému duplicitnému zhodnoteniu doby služby, ktorá už raz bola zhodnotená pre účely priznania inej dávky - výsluhového príspevku priznaného podľa § 33 ods. 1 písm. c) zákona č. 76/1959 Zb., súd vyhodnotil ako dôvodnú. Na tomto mieste je potrebné opäť uviesť, že žalobca bol profesionálnym vojenským pilotom, dňa 31.08.1995 dosiahol vek 55 rokov a k tomuto dňu bol zamestnaný viac ako 25 rokov z ktorých viac ako 20 rokov vykonával službu v I. kategórii funkcií. Rozhodnutím VÚSZ č. 65404002271506/2-VÚSZ/ DO2 zo dňa 19.04.1996, bol žalobcovi priznaný výsluhový príspevok od 01.04.1996, na ktorý mal nárok podľa § 33 ods. 1 písm. c) zákona č. 361/1992 Zb. do dosiahnutia veku 60 rokov (podľa § 89 ods. 2 zákona č. 114/1998 Z.z. sa od 01.05.1998 výsluhový príspevok považuje za výsluhový dôchodok a podľa § 143d zákona č. 328/2002 Z.z. sa výsluhový dôchodok považuje ako starobný dôchodok). Žalobca ostal naďalej pracovne činný až do dovŕšenia dôchodkového veku 60 rokov (31.08.2000). Žalobca dňa 07.10.2014 doručil VÚSZ svoju žiadosť zo dňa 06.10.2014 vo veci rozhodnutia o starobnom dôchodku od 01.01.2003, z dôvodu uvoľnenia maximálnej výšky starobných dôchodkov na rozdiel od výsluhových príspevkov považovaných za výsluhové dôchodky. Z uvedeného vyplýva, že od 01.04.1996 bol žalobcovi priznaný výsluhový príspevok (ktorý sa považuje za výsluhový dôchodok) podľa § 33 ods. 1 písm. c) zákona č. 76/1959 Zb. v znení zákona č. 361/1992 Zb., ktorý je žalobcovi stále vyplácaný v zmysle rozhodnutí o valorizácii podľa § 68 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z.. Žalobca teda mal v rozhodnutí o nároku na výsluhový príspevok resp. dôchodok zohľadnenú dobu výkonu služby v ozbrojených silách od 01.01.1957 do 31.03.1996. Dňom 1.mája 1998 nadobudol účinnosť zákon č.114/1998 Z.z. o sociálnom zabezpečení vojakov upravujúci sociálne zabezpečenie vojakov. Podmienkou vzniku nároku na výsluhový dôchodok podľa § 20 ods.1 v spojení s §§ 26 a 28 zák.č.114/1998 Z.z. bolo aspoň 20 skončených rokov výkonu služby. Dňa 01.07.2002 nadobudol účinnosť zákon č.328/2002 Z.z., podľa ktorého z ust. § 125 ods.13 vyplýva, že výsluhové dôchodky priznané a vyplácané podľa § 89 ods. 2 a 3, § 91, § 92 ods. 2 a § 94 zákona č. 114/1998 Z.z. sa odo dňa účinnosti tohto zákona považujú za výsluhové dôchodky podľa tohto zákona vo výške, v akej patrili ku dňu jeho účinnosti, a od tohto dňa sa zvyšujú o 10%. Na výplatu týchto dôchodkov je príslušný útvar sociálneho zabezpečenia ministerstva alebo Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia. Výplata týchto dôchodkov sa financuje z osobitného účtu. Pokiaľ zákonodarca v citovaných ustanoveniach uviedol, že starobné dôchodky sa považujú za výsluhový dôchodok podľa zák.č.114/1998 Z.z., resp. že výsluhové dôchodky priznané a vyplácané podľa § 91 zák.č.114/1998 Z.z. sa za určených podmienok považujú za výsluhové dôchodky podľa zákona č.328/2002 Z.z., je zrejmé, že tieto starobné dôchodky sú naďalej starobnými dôchodkami podľa zák.č.100/1988 Zb. a za výsluhový dôchodok podľa zák.č.328/2002 Z.z. sa iba považujú, najmä na účely ich zvyšovania za dobu trvania služby. Rozlišovanie zákonodarcu medzi výsluhovými dôchodkami priznanými podľa zák.č.114/1998 Z.z., resp. podľa zák.č.328/2002 Z.z. a starobnými dôchodkami, priznanými podľa zák.č.100/1988 Zb., ktoré sú za výsluhové dôchodky iba považované, vyplýva aj zo znenia zák.č.494/2001 Z.z. o zvýšení výsluhových príspevkov a výsluhových dôchodkov zo sociálneho zabezpečenia vojakov v roku 2001 (§1 ods.1 a 2), prípadne zák. č. 471/2003 Z.z. o zvýšení výsluhových príspevkov a výsluhových dôchodkov zo sociálneho zabezpečenia policajtov a vojakov v roku 2003 ( §§ 1 až 3 a §4 ods.1). 70. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie kompetenčného senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Komp/1/2016 zo dňa 11.10.2017, v odôvodnení ktorého bol daný výklad všetkých na vec aj v tomto konaní sa vzťahujúcich zákonných ustanovení (zákona č. 100/1988 Zb., zákona č. 461/2003 Z.z., zákona č. 328/2002 Z.z., zákona č. 114/1998 Z.z.) s tým, že zákonné rozdelenie pôsobnosti rozhodovať v oblasti sociálnej agendy bolo v minulosti upravené v V. časti zák. č. 100/1988 Zb., pričom v súčasnosti je oblasť sociálnych vecí regulovaná novými právnymi predpismi - všeobecnou právnou úpravou zakotvenou v zákone č. 461/2003 Z.z. ako aj špeciálnymi právnymi predpismi ako zákon č. 328/2002 Z.z.. Najvyšší sud SR vyslovil, že názor žalovaného o výslovnom vylúčení aplikácie V. časti zákona č. 100/1988 Zb. na prejednávanú vec nepovažuje za správny a právne udržateľný. Najvyšší súd SR v súvislosti s výkladovým rozporom označil za otázku zásadného právneho významu, výklad ust. § 259 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z., z ktorého obsahu a systematického zaradenia v štruktúre zákona (ôsma časť prechodné ustanovenia) dospel k záveru, že je nepochybné, že ide o prechodné ustanovenie, ktoré rieši vplyv prijatého zákona na právne vzťahy upravené doterajšími právnymi predpismi vrátane legislatívnej situácie, ak časť právneho predpisu má mať časovo obmedzenú platnosť (napríklad Svák, J. a Kuklíš,P., Teória a prax legislatívy). Uvedené prechodné ustanovenie nepochybne uprednostňuje pre konania o skôr vzniknutom (časovo obmedzené dátumom do 01.01.2004) nároku na dávku a jej výplatu z dôchodkového zabezpečenia tak, ako je tomu aj v prejednávanej veci, použitie predpisov účinných do 31.12.2003 na rozhodnutie vo veci. Najvyšší sud SR v predmetnom rozsudku k argumentácii žalovaného o tom, že s odkazom najmä na ust. § 103 ods. 1 zákona č. 114/1998 Z.z. nie je možné aplikovať V. časť zákona č. 100/1988 Zb. v rozmedzí ustanovení § 130 až 145 (danú časť zákona považuje žalovaný za zrušenú) na prejednávanú vec poukázal na to, že ust. § 103 je systematicky zaradené do VI. časti zákona č. 114/1998 Z.z. označenej ako Spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia s rubrikou Záverečné ustanovenia. Napriek zaužívanej legislatívnej technike, že takto označené ustanovenia zákonodarca prednostne využíva na zrušenie doterajších predpisov spolu s oznámením časového okamihu vstupu návrhu zákona do účinnosti (čl. 6 ods. 5 až 7 Legislatívnych pravidiel tvorby zákonov č. 19/1997 Z.z.) pre Najvyšší súd SR z textu ustanovenia (viď. slovné spojenie „sa na sociálne zabezpečenie vojakov nepoužijú“) vyplynul jednoznačný záver, že zákonodarca nesledoval zrušenie výslovne určenej časti zákona č. 100/1988 Zb., ale naopak, ich aplikáciu nepripustil na sociálne zabezpečenie vojakov v zmysle dotknutého zákona, t.j. zákona č. 114/1998 Z.z.. Rozsah sociálneho zabezpečenia pritom zákonodarca na účely zákona č. 114/1998 Z.z. vymedzil prostredníctvom ust. § 1 ods. 1 zákona č. 114/1998 Z.z. pod písmenami a) a ž d), a to s účinkami „pro fuluro“ pre sociálne zabezpečenie vojakov vzniknuté po účinnosti a podľa zákona č. 114/1998 Z.z. Obdobné potvrdzujúce závery vyplývajú aj pre aplikáciu ustanovení § 143a zákona č. 328/2002 Z.z.. Aj v tomto prípade ust. § 143a je systematicky zaradené do druhej hlavy ôsmej časti zákona č. 328/2002 Z.z. s tou výnimkou, že rozsah adresátov sa rozšíril aj na policajtov a označenie sa spresnilo na Prechodné ustanovenia. Potom pre Najvyšší súd SR aj z tohto ustanovenia (opätovne sa dáva do pozornosti slovné spojenie „sa na sociálne zabezpečenie policajtov a vojakov nepoužijú“) vyplýva jednoznačný záver, že zákonodarca nesledoval zrušenie časti zákona č. 100/1988 Zb. výslovne vymedzenej ustanoveniami § 130 až 145, ale naopak ich aplikáciu nepripustil na sociálne zabezpečenie policajtov a vojakov v zmysle dotknutého zákona, t.j. zákona č. 328/2002 Z.z.. Pričom rozsah sociálneho zabezpečenia dotknutý citovaným prechodným ustanovením, zákonodarca na účely zákona č. 328/2002 Z.z. vymedzil prostredníctvom ust. § 1 ods. 1 pod písmenami a) až d), a to s účinkami „pro futuro“, v prejednávanej veci pre sociálne zabezpečenie vojakov vzniknuté po účinnosti a podľa zákona č. 328/2002 Z.z. Na základe uvedeného Najvyšší súd SR vyslovil záver, že sa nemohol stotožniť s argumentáciou žalovaného o tom, že V. časť zákona č. 100/1988 Zb. vo vymedzenej časti je na prejednávanú vec neaplikovateľná (zákonodarca nesledoval zrušenie časti zákona č. 100/1988 Zb. výslovne vymedzenej ustanoveniami §§ 130 až 145, ale naopak ich aplikáciu nepripustil na sociálne zabezpečenie policajtov a vojakov v zmysle dotknutého zákona č. 328/2002 Z.z., rozsah sociálneho zabezpečenia dotknutý citovaným prechodným ustanovením, zákonodarca na účely zákona č. 328/2002 Z.z. vymedzil prostredníctvom ust. § 1 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. pod písmenami a) až d), a to s účinkami „pro futuro“, v prejednávanej veci pre sociálne zabezpečenie vojakov vzniknuté po účinnosti a podľa zákona č. 328/2002 Z.z.). Právny názor uvedený v tomto odseku vyplýva z rozsudku tunajšieho súdu pod sp.zn. 6S/19/2015-194 zo dňa 31.05.2018 ktorý bol potvrdený rozsudkom NS SR sp.zn. 7Sžsk/96/2018 zo dňa 20.03.2019. 71. Keďže žalobca žiadosťou zo dňa 06.10.2014 požiadal VÚSZ o rozhodnutie o starobnom dôchodku od 01.01.2003, z dôvodu uvoľnenia maximálnej výšky starobných dôchodkov na rozdiel od výsluhových príspevkov považovaných za výsluhové dôchodky, mal VÚSZ o starobnom dôchodku žalobcu uplatneným od 01.01.2003 rozhodnúť v súlade so zákonom č. 461/2003 Z.z. v spojení s § 132 a § 133 zákona č. 100/1988 Zb., nakoľko starobný dôchodok sa v zmysle zákona č. 328/2002 Z.z. za výsluhový dôchodok iba považuje, a to preto, lebo podmienky vzniku a spôsob výpočtu starobného dôchodku sú odlišné ako podmienky vzniku a spôsob výpočtu výsluhového dôchodku a to i s dôrazom na obdobie, kedy žalobcovi nárok na starobný dôchodok vznikol, resp. kedy podmienky na vznik starobného dôchodku splnil, pri zohľadnení faktu, kedy žalobca o starobný dôchodok požiadal. Žalobcovi bol priznaný výsluhový dôchodok podľa § 33 ods. 1 písm. c) zák.č. 76/1959 Zb. ktorý mu aj patrí. Nárok na starobný dôchodok žalobca splnil podľa § 132 zákona č.114/1998 Z.z. dňa 31.08.2000 (dovŕšením 60 roku veku), avšak nevznikol mu nárok na výplatu starobného dôchodku, lebo odo dňa vzniku nároku bol naďalej nepretržite zamestnaný až do 30.08.2000 a o starobný dôchodok požiadal žiadosťou doručenou VÚSZ dňa 07.10.2014, od 01.01.2003. Preto bude v ďalšom konaní úlohou žalovaného, resp. VÚSZ posúdiť nárok žalobcu na starobný dôchodok ku dňu dovŕšenia dôchodkového veku 60 rokov (31.08.2000), a o výplate starobného dôchodku rozhodnúť na základe žiadosti žalobcu doručenej VÚSZ dňa 07.10.2014, pričom ako dobu dôchodkového poistenia (zabezpečenia) zohľadní aj dobu trvania služobného pomeru a rozhodne o žiadosti žalobcu o starobný dôchodok v súlade s § 274 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v spojení s príslušnými ustanoveniami zákona č. 328/2002 Z.z.. 72. Ústava Slovenskej republiky v rámci základných práv a slobôd medzi sociálne práva zaraďuje aj právo občana na primerané hmotné zabezpečenie v starobe. Z hľadiska sociálnych práv a ich ústavných garancií v rozsahu príslušnej zákonnej úpravy hmotné zabezpečenie občana v starobe zahŕňa predovšetkým jeho zabezpečenie formou dávok dôchodkového zabezpečenia, a to najmä starobný dôchodok, pomerný starobný dôchodok, dôchodok za výsluhu rokov. Ústava Slovenskej republiky právo hmotného zabezpečenia v starobe garantuje všetkým občanom Slovenskej republiky (čo neznamená vylúčenie iných ako štátnych občanov Slovenskej republiky), preto akákoľvek diskriminácia je ústavne neprípustná. Podľa čl. 12 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 39 ods. 1, 3 Ústavy Slovenskej republiky, občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa. Podrobnosti o právach podľa odsekov 1 a 2 ustanoví zákon. 73. Krajský súd v Bratislave s poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie VÚSZ sú postihnuté vadou nesprávneho právneho posúdenia podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, preto je potrebné ich zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Žalovaný je viazaný vysloveným právnym názorom súdu podľa § 191 ods. 6 SSP a bude povinný vo veci konať a na základe indícií súdu vo veci opätovne rozhodnúť. VII. Trovy konania. 74. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 167 v spojení s § 175 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením. 75. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).