Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/197/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016201843 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Fulcová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1016201843.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave ako správny súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Fulcovej a členov senátu JUDr. Anny Peťovskej, PhD. a JUDr. Otílie Belavej, v právnej veci žalobcu: Doprastav, a.s., so sídlom Mlynské Luhy 19, 821 05 Bratislava, IČO: 35 828 064, právne zastúpený: JUDr. Jozefom Boledovičom, advokátom so sídlom Úzka 578/ 4, Rovinka, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, IČO: 42499500 so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 103913501/2016 zo dňa 14.09.2016, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty (ďalej aj "správca dane") dňa 13.06.2016 vydal rozhodnutie č. 103329268/2016 (ďalej aj "prvostupňové rozhodnutie" alebo "rozhodnutie správcu dane"), ktorým podľa § 156 ods. 1 písm. a/ zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj "daňový poriadok" alebo "zákon č. 563/2009 Z.z.") vyrubil žalobcovi úrok z omeškania v sume XX XXX,XX eur za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie apríl 2013 v ustanovenej lehote podľa § 78 zákona č. 222/2004 Z.z. 2. Správca dane svoje rozhodnutie založil na skutočnosti, že žalobca podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty dňa 27.05.2013, pričom priznaná daň predstavovala sumu X XXX XXX,XX eur a žalobca mal v zmysle § 78 zák. č. 222/2004 Z.z. povinnosť zaplatiť vlastnú daňovú povinnosť do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia t.j. do 27.05.2013. Keďže žalobca uhradil daňový nedoplatok na dani z pridanej hodnoty za apríl 2013 dňa 28.05.2013 v sume XX XXX,XX eur a dňa 20.06.2013 v sume X XXX XXX,XX eur vyrubil mu správca dane podľa § 156 ods.1 písm. a/ zákona č. 563/2009 Z.z. úrok z omeškania v sume XX XXX,XX eur. 3. Súčasťou rozhodnutia o vyrubení úroku z omeškania bola tabuľka výpočtu úroku z omeškania. Správca dane tiež uviedol, že základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky ku dňu 28.05.2013, t.j. prvému dňu omeškania predstavovala 0,50% a vzhľadom k tomu, že štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahol 15%, pri výpočte sa použila ročná úroková sadzba 15%. 4. Žalobca rozhodnutie správcu dane napadol v zákonnej lehote odvolaním. V odvolaní uviedol, že uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 04.04.2014 bolo začaté reštrukturalizačné konanie spoločnosti Doprastav, a.s. ( č.k. 6R/1/2014). Uznesenie bolo publikované v Obchodnom vestníku č. 71/2014 dňa 11.04.2014 pričom reštrukturalizačné konanie sa považuje za začaté 12.04.2014. 5. Ďalej uviedol, že dňa 29.04.2014 Okresný súd Bratislava I povolil reštrukturalizáciu žalobcu. Uznesenie o povolení reštrukturalizácie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 86/2014 dňa 07.05.2014, pričom reštrukturalizácia sa považuje za povolenú od dňa 08.05.2014. Dňa 29.12.2014 rozhodol Okresný súd Bratislava I o potvrdení reštrukturalizačného plánu žalobcu ako dlžníka a o skončení reštrukturalizácie, pričom toto uznesenie, zverejnené v Obchodnom vestníku Slovenskej republiky č. 2/2015, nadobudlo účinnosť dňa 06.01.2015. 6. Poukázal na to, že nárok Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty (ďalej len „Daňový úrad“) na vyrubenie resp. uplatnenie úroku z omeškania za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2013 v ustanovenej lehote vznikol pred začatím reštrukturalizačného konania žalobcu, a teda mal byť v zmysle §120 odsek 1 zákona č. 7/2005 o konkurze a reštrukturalizácii uplatnený v reštrukturalizácii prihláškou. Daňový úrad si predmetný nárok z titulu úroku z omeškania do reštrukturalizácie spoločnosti žalobcu v zákonnej lehote neprihlásil. 7. V závere odvolania uviedol, že nárok na vymáhanie úroku z omeškania zanikol a to s poukazom na znenie §155 odsek 2 zákona č. 7/2005 o konkurze a reštrukturalizácii. 8. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len "žalovaný") rozhodnutím č.103913501/2016 zo dňa 14.09.2016 prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdilo. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol nasledovné: „z ustanovenia § 158 ods. 1 Daňového poriadku je zrejmé, že na účely konkurzu a reštrukturalizácie sa za pohľadávku považuje daňový nedoplatok. Správca dane k dátumu povolenia reštrukturalizácie daňového subjektu neevidoval u daňového subjektu daňové nedoplatky podľa daňových priznaní ani podľa právoplatných rozhodnutí, preto žiadnu pohľadávku v reštrukturalizácii daňového subjektu neprihlásil. Predmetný úrok z omeškania sa pri začatí reštrukturalizačného konania daňového subjektu nemohol považovať za pohľadávku v zmysle § 158 ods. 1 Daňového poriadku, keďže nešlo o daňový nedoplatok. Tvrdenie daňového subjektu, že správca dane mal predmetný nárok z titulu úroku z omeškania prihlásiť do reštrukturalizácie daňového subjektu v zmysle zákona č. 7/2005 o konkurze a reštrukturalizácii, považuje odvolací orgán na základe vyššie uvedených skutočností za právne irelevantné.“ 9. Daňový subjekt bol povinný zaplatiť daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2013 do 27.05.2013. Správca dane vydal dňa 13.06.2016 rozhodnutie č. 103329268/2016, ktorým daňovému subjektu vyrubil úrok z omeškania v sume XX XXX,XX eur podľa § 156 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2013 v ustanovenej lehote podľa § 78 zákona o DPH. Správca dane bol oprávnený v zmysle § 156 ods. 8 písm. a) daňového poriadku vyrubiť predmetný úrok z omeškania kedykoľvek v rámci päťročnej lehoty od konca roka 2013, v ktorom bol daňový subjekt povinný zaplatiť daň. Správca dane pri vydaní odvolaním napadnutého rozhodnutia postupoval podľa odvolacieho orgánu v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku. Úrok z omeškania bol vyrubený vo vzťahu k subjektu, ktorý existoval, existuje a je zapísaný v obchodnom registri, pričom jeho reštrukturalizácia sa skončila dňa 06.01.2015. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR spisová značka 8Sžf/19/2012: „Až do výmazu spoločnosti z obchodného registra neprestáva daňový subjekt existovať, a preto podlieha v plnom rozsahu daňovým orgánom, ktoré sú oprávnené rozhodovať o jeho právach a povinnostiach vyplývajúcich z daňových predpisov.“ II. Žaloba 10. Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave ako správnemu súdu (ďalej len "správny súd") dňa 06.10.2016 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č.: 103913501/2016 zo dňa 14.09.2016 a rozhodnutia správcu dane č. 103329268/2016 zo dňa 13.06.2016 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca vytýkal žalovanému nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne právne závery napadnutých rozhodnutí. 11. Nesprávne právne posúdenie veci žalobca dôvodil rovnakým právnym názorom a argumentáciou ako uviedol v odvolaní. Tvrdil, že bolo povinnosťou správcu dane, aby si pohľadávku na úrok z omeškania uplatnil už v čase splatnosti úrokov, ktorá nastala dňa 27.05.2013, teda pred dátumom 12.04.2014, t.j. pred začatím reštrukturalizačného konania voči žalobcovi. 12. Žalobca ďalej argumentoval tým, že považuje výrok napadnutého rozhodnutia za nezákonný a tvrdí, že nárok žalovaného na vyrubenie peňažnej povinnosti a jej vymáhanie zanikol. 13. Zároveň považoval právne závery žalovaného (aj správcu dane) za účelové a nezákonné. Žalobca nesúhlasil s tým, aby ustanovenia šiestej časti daňového poriadku boli na vec aplikované ako lex specialis vo vzťahu ku všeobecnej úprave danej v Zákone o konkurze a vyrovnaní, pretože osobitné ustanovenia pre konkurz a reštrukturalizáciu obsiahnuté v § 158 Daňového poriadku / s výnimkou ust. ods. 5/ nemožno na daný prípad aplikovať, keďže napadnuté rozhodnutia sa netýkajú ani daňového nedoplatku (definovaného v § 2 písm. f/ Daňového poriadku) ani vratky dane, ani záväzku vzniknutého v deň začatia reštrukturalizácie, resp. po jej začatí. 14. Napadnuté rozhodnutia sa vo veci samej podľa žalobcu týkajú nároku na úrok z omeškania za nezaplatenie DPH v zákonnej lehote, za obdobie od 27.05.2013 do 20.06.2016 teda za obdobie evidentne pred začatím reštrukturalizačného konania. Tvrdenie žalovaného, že sporný nárok na úrok z omeškania vznikol až po začatí reštrukturalizačného konania nemá oporu v zákone, ide o účelovú konštrukciu. 15. Ustanovenie § 156 ods. 8 Daňového poriadku, o ktoré žalovaný opiera napadnuté rozhodnutie, keď tvrdí, že správca je oprávnený vyrubiť úrok z omeškania kedykoľvek v priebehu pokračovacej lehoty od konca roku 2013 nie je v daňovom poriadku systematicky zaradené do šiestej časti pod názvom Osobitné ustanovenia pre konkurz a reštrukturalizáciu. 16. Ustanovenie § 156 ods. 8 Daňového poriadku, ktoré upravuje lehoty, v ktorých správca dane môže úrok z omeškania vyrubiť, nemá povahu lex specialis, nevylučuje použitie ustanovenia Zákona o konkurze a vyrovnaní o zániku nárokov, ktoré neboli riadne a včas prihlásené v reštrukturalizácii. V priebehu plynutia lehoty stanovenej daňovým poriadkom na vyrubenie úroku z omeškania došlo k novej právnej skutočnosti, voči žalovanému ako daňovému subjektu tým, že začalo a bolo súdom povolené reštrukturalizačné konanie. 17. V žalobe žalobca uviedol, že sporný nárok správcu dane na úrok z omeškania vzniklý z porušenia záväzku žalobcu ako daňového subjektu, vznikol pred začatím reštrukturalizácie, celá doba omeškania daňového subjektu uplynula pred začatím reštrukturalizačného konania. V čase povolenia reštrukturalizačného konania mal správca dane vedomosť o vzniku nároku a pokiaľ chcel predísť jeho zániku, mal nespornú zákonnú povinnosť tento nárok riadne a včas prihlásiť v reštrukturalizačnom konaní. Opomenutím prihlasovanej povinnosti došlo dňom potvrdenia reštrukturalizačného plánu k zániku nároku správcu dane na úrok z omeškania a preto žiadal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušiť. III. Vyjadrenie žalovaného k žalobe 18. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním doručeným súdu 09.12.2016. 19. Žalovaný uviedol, že pred začatím reštrukturalizačného konania došlo zo strany žalobcu k porušeniu § 78 zákona č. 222/2004 Z.z v znení neskorších predpisov. Skončením reštrukturalizácie žalobcu nedošlo k zániku žalobcu ako právnickej osoby, ktorá má naďalej svoju právnu subjektivitu. Zákon č. 7/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov nezbavuje žalobcu zodpovednosti za porušenia zákona, ktorých sa dopustil pred začiatkom svojej reštrukturalizácie, a zároveň nezbavuje správcu dane povinnosti vyrubiť žalobcovi úrok z omeškania podľa § 156 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov. 20. Uviedol, že porušenie § 78 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov zo strany žalobcu pred začatím reštrukturalizácie sa nemôže považovať za pohľadávku, ktorá mala byť uplatnená prihláškou v reštrukturalizácii žalobcu. Nárok správcu dane na zaplatenie úroku z omeškania žalobcom (daňová pohľadávka) vznikne nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení úroku z omeškania podľa § 156 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov. Zo zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov ani zo zákona č. 7/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov nevyplýva správcovi dane povinnosť vyrubiť úrok z omeškania pred začatím reštrukturalizácie. 21. Žalovaný uviedol, že žalobca daňový nedoplatok na dani z pridanej hodnoty za apríl 2013 celkom uhradil dňa 20.06.2013. Daňová pohľadávka predstavujúca nárok na zaplatenie predmetného úroku z omeškania vznikne nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia č. 103329268/2016 zo dňa 13.06.2016. Skutočnosť, že k porušeniu § 78 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov zo strany žalobcu došlo pred začatím reštrukturalizačného konania nevedie v zmysle § 155 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov k zániku povinnosti správcu dane vyrubiť úrok z omeškania podľa § 156 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov (t.j. nárok na vyrubenie úroku z omeškania po skončení reštrukturalizácie nezanikol). 22. Poukázal nato, že správca dane je oprávnený v zmysle § 156 ods. 8 písm. a) zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov vyrubiť predmetný úrok z omeškania kedykoľvek v rámci päťročnej lehoty od konca roka 2013, v ktorom bol daňový subjekt povinný zaplatiť daň. 23. K nesúhlasu žalobcu s aplikovaním ustanovenia šiestej časti daňového poriadku ako lex specialis vo vzťahu ku všeobecnej úprave danej v zákone o konkurze a reštrukturalizácii žalovaný uviedol, že pri použití výkladového pravidla lex specialis derogat legi generali (špeciálny právny predpis ruší všeobecný) za účelom vysporiadania sa so vzájomným vzťahom všeobecnej generálnej úpravy konkurzného práva (vrátane reštrukturalizácie) - zákon č. 7/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov a špeciálnych ustanovení zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov týkajúcich sa reštrukturalizácie (šiesta časť Daňového poriadku pod názvom „Osobitné ustanovenia pre konkurz a reštrukturalizáciu“) žalovaný vychádzal z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/41/2011. 24. Žalovaný uviedol, že správca dane k dátumu povolenia reštrukturalizácie žalobcu neevidoval u žalobcu daňové nedoplatky podľa daňových priznaní ani podľa právoplatných rozhodnutí, preto žiadnu pohľadávku v reštrukturalizácii žalobcu neprihlásil. Nárok na vyrubenie predmetného úroku z omeškania sa pri začatí reštrukturalizačného konania žalobcu nemohol považovať za pohľadávku v zmysle § 158 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov, keďže nešlo o daňový nedoplatok. 25. Žalovaný uviedol, že v žalobou napadnutom rozhodnutí sa vysporiadal s námietkami žalobcu, na vydanie rozhodnutia mal dostatočne zistený skutkový stav a zo získaných dôkazov prijal právny záver, ktorý uviedol v žalobou napadnutom rozhodnutí. Svoje rozhodnutie náležíte odôvodnil, a preto sa naň nemôže hľadieť ako na nezákonné. 26. Žalobu žiadal zamietnuť ako nedôvodnú. IV. Replika žalobcu 27. Žalobca súdu doručil dňa 30.12.2016 stanovisko žalobcu k vyjadreniu žalovaného v ktorom uviedol, že žalovaný vo vyjadrení prezentuje novú konštrukciu vzniku jeho nároku na zaplatenie úroku z omeškania, keď tvrdí, že nárok správcu vznikne až nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení úroku z omeškania. Toto tvrdenie nemá podľa žalobcu oporu v zákone a evidentne je motivované snahou obísť ustanovenie zákona o konkurze a reštrukturalizácii(ZKR). 28. Opätovne poukázal nato, že ustanovenia Daňového poriadku nevylučujú použitie ustanovení ZKR, naopak ustanovenie § 158 ods.5 Daňového poriadku ukladajú správcovi v prípade povolenia reštrukturalizácie postupovať podľa ZKR ako osobitného predpisu. 29. Žalovaný nemôže vyvrátiť skutočnosť, že jeho nárok na úrok z omeškania, vzniklý pred začatím reštrukturalizačného konania, riadne a včas neprihlásil v reštrukturalizačnom konaní, hoci podľa daňového poriadku bol povinný takto postupovať. 30. K zániku pohľadávky žalovaného došlo podľa žalobcu z moci zákona a tento nedostatok žalovaný nemôže odvrátiť. V. Relevantné právne predpisy 31. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 563/2009 z.z. v znení neskorších zmien a doplnkov (daňový poriadok) tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní. 32. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 33. Daňou sa v zmysle § 2 písm. b) Daňového poriadku rozumie daň podľa osobitných predpisov, vrátane úroku z omeškania, úroku a pokuty podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov, miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady podľa osobitného predpisu a miestny poplatok za rozvoj podľa osobitného predpisu. Úrok z omeškania sa považuje za samostatnú daň (istinu), ktorá je na účely ZKR pohľadávkou. 34. Podľa § 2 písm. e) a f) Daňového poriadku, daňovou pohľadávkou je pohľadávka správcu dane na dani, t.j. i úroku z omeškania, do lehoty splatnosti a daňovým nedoplatkom je dlžná suma dane, teda aj úroku z omeškania, po lehote splatnosti dane. 35. Podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku, ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona je možné len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. 36. Podľa § 78 ods.1 zákona č. 222/2004 Z.z. daň, ktorú je povinný platiť platiteľ, je splatná do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia, v ktorom vznikla daňová povinnosť zo zdaniteľného obchodu okrem dane vyrubenej colným orgánom pri dovoze tovaru, ktorá je splatná v lehote pre splatnosť cla podľa colných predpisov. Ak platiteľ uplatňuje odpočítanie dane, od celkovej splatnej dane okrem dane vyrubenej colným orgánom pri dovoze tovaru odpočíta odpočítateľnú daň a tento kladný rozdiel (ďalej len „vlastná daňová povinnosť“) uvedie do daňového priznania. 37. Podľa § 78 ods.2 zákona č. 222/2004 Z.z. do 25 dní po skončení každého zdaňovacieho obdobia je povinný podať daňové priznanie každý platiteľ okrem platiteľa registrovaného podľa § 5 alebo § 6, ktorý je povinný podať daňové priznanie, ak mu vznikla v zdaňovacom období povinnosť platiť daň, ak v zdaňovacom období dodal tovar oslobodený od dane podľa § 43 alebo § 47, dodal tovar podľa § 45, nadobudol tovar s oslobodením od dane podľa § 44 alebo ak uplatňuje odpočítanie dane. Platiteľ je povinný zaplatiť vlastnú daňovú povinnosť do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia. 38. Podľa § 156 ods. 1 Daňového poriadku, správca dane vyrubí úrok z omeškania podľa ods. 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane a) daň alebo rozdiel dane, b) preddavok na daň, c) splátku dane, d) vybraný preddavok na daň, e) daň vyberanú zrážkou alebo f) zrazenú sumu na zabezpečenie dane. 39. Podľa § 156 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy podľa odseku 1. Pri výpočte úroku sa použije štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený, alebo splátka dane zaplatená. Pri vyrubení úroku z omeškania podľa odseku 9 sa použije základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň doručenia úplnej žiadosti členského štátu o vymáhanie pohľadávky. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15 %, pri výpočte úroku z omeškania sa použije ročná úroková sadzba 15 %. Správca dane vyrubí úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55 alebo do dňa začatia reštrukturalizačného konania; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou. 40. Podľa § 156 ods. 8 písm. a) Daňového poriadku úrok z omeškania nemožno vyrubiť, ak uplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom daňový subjekt bol povinný zaplatiť daň, rozdiel dane, preddavok na daň, splátku dane alebo sumu na zabezpečenie dane. 41. V zmysle § 158 ods. 1 Daňového poriadku sa za pohľadávku na účely konkurzu a reštrukturalizácie považuje daňový nedoplatok. 42. Podľa § 114 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, účinky začatia reštrukturalizačného konania zanikajú zverejnením oznamu o nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o zastavení reštrukturalizačného konania v Obchodnom vestníku; oznam súd zverejní v Obchodnom vestníku bezodkladne po tom, čo uznesenie nadobudne právoplatnosť. 43. Podľa § 155 ods. 2 ZKR zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku zaniká právo veriteľov, ktorí riadne a včas podľa tohto zákona neprihlásili svoje pohľadávky, vymáhať tieto pohľadávky voči dlžníkovi, ako aj riadne a včas neprihlásené zabezpečovacie práva vzťahujúce sa na majetok dlžníka; to platí rovnako aj pre podmienené pohľadávky, ktoré mali byť uplatnené prihláškou. 44. Podľa § 156 ods. 6 Daňového poriadku v znení účinnom od 01.01.2013 úrok z omeškania sa nevyrubí a) ak bola daň zaplatená zo zábezpeky na daň, b) ak v jednotlivom prípade podľa odseku 1 nepresiahne 10 eur, ak je správcom dane daňový úrad alebo colný úrad, c) ak jeho výška v prípade podľa odseku 1 písm. a) alebo súčet úrokov z omeškania za všetky splátky na daň podľa osobitného predpisu za príslušné zdaňovacie obdobie nepresiahne v úhrne 3 eurá, ak je správcom dane obec, d) z úroku z omeškania a pokuty. 45. Z dôvodovej správy k zákonu č. 440/2012 Z.z. k bodom 53 a 55 (§ 156 ods. 6 Daňového poriadku) s účinnosťou od 01.01.2013: „Navrhovanou úpravou sa vypúšťa ustanovenie o nemožnosti vyrubenia sankčného úroku daňovému subjektu v konkurze a v reštrukturalizácii a zároveň sa dopĺňa lehota, dokedy sa takýto úrok počíta, čím dôjde k zosúladeniu úpravy so zákonom č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.“ 46. Podľa § 158 ods.1 Daňového poriadku daňový nedoplatok sa na účely konkurzu a reštrukturalizácie považuje za pohľadávku 47. Podľa § 158 ods. 5 Daňového poriadku po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie správca dane postupuje podľa osobitného predpisu. 48. Podľa § 120 ods. 1 ZKR, ak tento zákon neustanovuje inak, právo uplatňovať svoje nároky počas reštrukturalizácie majú len veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili svoje pohľadávky. Ak sa tieto nároky v reštrukturalizácii riadne a včas neuplatnia prihláškou, právo vymáhať tieto nároky voči dlžníkovi v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom zaniká. 49. Podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z., Správny súdny poriadok (ďalej len "SSP"),ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. VI. Právne posúdenie veci 50. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 51. Predmetom posúdenia v danej veci bolo rozhodnutie žalovaného č. 103913501/2016 zo dňa 14.09.2016, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 103329268/2016 zo dňa 13.06.2016, ktorým podľa § 156 ods. 1 písm. a/ zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi úrok z omeškania v sume XX XXX,XX eur za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie apríl 2013 v ustanovenej lehote a ustanovenej výške. 52. Žalobca body žaloby vymedzil nesprávnym právnym záverom a nesprávnym právnym posúdením veci. 53. Z vykonaného dokazovania zadokumentovaného v administratívnom spise mal správny súd bezpečne za preukázané, že žalobca si nesplnil svoju daňovú povinnosť stanovenú § 78 zákona č. 222/2004 Z.z., podľa ktorého je platiteľ povinný do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia podať daňové priznanie a v tej istej lehote zaplatiť vlastnú daňovú povinnosť. 54. Daň z pridanej hodnoty za apríl 2013 žalobca v zákonom stanovenej lehote, t.j. do 27.05.2013 nezaplatil a uhradil daňový nedoplatok až dňa 28.05.2013 v sume XX.XXX,XX eur a dňa 20.06.2013 v sume X.XXX.XXX,XX eur. Preto Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty, ako príslušný správca dane dňa 13.06.2016 vydal rozhodnutie č. 103329268/2016, ktorým podľa § 156 ods. 1 písm. a/ zákona č. 563/2009 Z.z. vyrubil žalobcovi úrok z omeškania v sume XX.XXX,XX eur za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie apríl 2013 v ustanovenej lehote a ustanovenej výške. Súčasťou odôvodnenia rozhodnutia bola tabuľka výpočtu úroku z omeškania, z ktorej vyplýva, že správca dane vypočítal úrok z omeškania do 20.06.2013, t.j. do dňa platby. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 23.09.2016 v spojení s rozhodnutím žalovaného č. 103913501/2016 zo dňa 14.09.2016. Žalovaný na odvolanie žalobcu rozhodnutie správcu dane potvrdil. 55. Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu správneho orgánu, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako i postup predchádzajúci jeho vydaniu v medziach žalobného návrhu a žalobných bodov (§ 183 SSP), za splnenia procesných podmienok (§ 107 ods. 2 SSP a § 137 ods. 4 SSP ) dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 56. Správny súd ďalej zistil, že uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 29.04.2014 č.k. 6R/1/2014-1674, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 08.05.2014, súd povolil reštrukturalizáciu dlžníka Doprastav, a.s., t.j. žalobcu. Ďalej zistil, že uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 29.12.2014, sp. zn. 6R/1/2014-614, právoplatného a vykonateľného dňa 06.01.2015, súd povolil reštrukturalizačný plán dlžníka a ukončil reštrukturalizáciu dlžníka. 57. V predmetnej veci bolo potrebné primárne posúdiť otázku vzniku pohľadávky na úroku z omeškania, ktorý bol žalobcovi vyrubený správcom dane podľa § 156 ods. 1 písm. a/ daňového poriadku, a posúdiť, či správcovi dane vznikla povinnosť prihlásiť túto pohľadávku z titulu úroku z omeškania z dôvodu nezaplatenia alebo neodvedenia dane v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške prihláškou do reštrukturalizačného konania. 58. Je nesporné, že v čase začatia reštrukturalizačného konania pohľadávka správcu dane pozostávajúca z určenia úrokov z omeškania za oneskorené zaplatenie, resp. nezaplatenie DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2013, neexistovala, a teda nemohli sa na ňu vzťahovať účinky začatia reštrukturalizačného konania a povinnosť ich prihlásenia v lehote 30 dní od povolenia reštrukturalizácie. 59. Vyrubiť úrok z omeškania podľa § 156 ods. 1 a nasl. Daňového poriadku môže správca dane len formou rozhodnutia (§ 63 ods. 1 daňového poriadku), ktorého výrokom sa, okrem sumy vyčísleného úroku z omeškania, ukladá daňovému subjektu povinnosť uloženú sankciu v stanovenej lehote zaplatiť na účet správcu dane. Právoplatné a vykonateľné rozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania má konštitutívny charakter vo vzťahu k vzniku uloženej peňažnej povinnosti (rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/20/2013 zo dňa 10.12.2013, sp. zn. 1Sžso/46/2013 zo dňa 24.03.2015, sp. zn. 2Sžf/128-132/2014 zo dňa 22.02.2017). 60. Aplikujúc vyššie citované relevantné zákonné ustanovenia, z ktorých vyplýva, že správca dane nemá povinnosť prihlásiť tú daňovú pohľadávku, ktorá sa stala splatnou po povolení reštrukturalizácie, dospel správny súd k záveru zhodnému s názorom daňových orgánov, že v danom prípade nebolo možné pohľadávku správcu dane vzniknutú z titulu vyrubenia úroku z omeškania prihlásiť do reštrukturalizačného konania, nakoľko táto pohľadávka vo forme úroku z omeškania vznikla až na základe rozhodnutia správcu dane zo dňa 13.06.2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23.09.2016. 61. Správny súd poukazuje na právne závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobnej veci týkajúcej sa vyrubenia úrokov z omeškania podľa Daňového poriadku počas reštrukturalizačného konania sp. zn. 2Sžf/128-132/2014 zo dňa 22.februára 2017, podľa ktorého: „... v konaní pred správnymi (daňovými) orgánmi nedošlo k porušeniu zákona, keď správca dane vydal rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania a sankčných úrokov v zákonnej lehote a nemohli byť uplatnené zákonným spôsobom v reštrukturalizácii. Najvyšší súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu v súvislosti s poukazovaním na rozhodnutia, ktoré boli vydané v sociálnych veciach. Tak ako daňové orgány konali a rozhodovali podľa právnych predpisov, vzťahujúcich sa na konanie v daňových veciach, tak aj krajský súd pri posudzovaní zákonnosti postupu a rozhodovania daňových orgánov posudzoval, či nedošlo k porušeniu právnych predpisov, vzťahujúcich sa na konanie v daňových veciach. Aj podľa názoru najvyššieho súdu nebolo povinnosťou správcu dane rozhodnúť o uvedených sankciách „potom, čo vedel o nesplnení povinnosti“, ale v lehote, stanovenej zákonom. Rozhodnutie správcu dane o sankciách má konštitutívny charakter a nie deklaratórny, ako sa mylne domnieva žalobca.“ 62. Záver o konštitutívnom charaktere rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania, okrem toho, že vyplýva z početnej rozhodovacej praxe kasačného súdu (napr. rozhodnutia sp. zn. 2Sžf/128- 132/2014,uvedeného vyššie, ako i sp. zn. 2Sžf/77/2015, sp. zn. 2Sžf/4/2016, sp. zn. 2Sžf/90/2016, sp. zn. 6Sžf/47/2015, sp. zn. 5Sžfk/8/2017 a pod.), je podporený aj rozhodnutím kasačného súdu č. k. 9Sžso/10/2013 z 28. apríla 2014, ktoré bolo prijaté správnym kolégiom ako judikát pod č. R 63/2015, a ktoré je analogicky aplikovateľné na prejednávanú vec, a v ktorom je vyslovený právny názor, že „...pohľadávka na penále nevzniká v dôsledku samotného nesplnenia si povinnosti riadne a včas odviesť poistné a príspevky; vzniká až právoplatnosťou rozhodnutia o predpísaní penále.... Kým penále nie je predpísané právoplatným rozhodnutím, Sociálna poisťovňa ho nemôže uplatňovať ako existujúcu pohľadávku v reštrukturalizačnom konaní. Žalovaná preto uvedenú pohľadávku vzhľadom na jej neexistenciu nemohla prihlásiť do reštrukturalizačného konania a z toho dôvodu nemohlo dôjsť ani I zániku tejto pohľadávky podľa ustanovenia § 155 ods. 2 ZKR.“ 63. V súvislosti s namietaným oneskoreným vydaním rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania, keď správca dane vedel o nezaplatení daňového nedoplatku vyše tri roky, správny súd uvádza, že správca dane rozhodnutím vyrubil úrok z omeškania v zákonom stanovenej lehote v súlade s ustanovením § 156 ods. 8 Daňového poriadku, podľa ktorého správca môže vyrubiť úrok z omeškania v lehote piatich rokov od konca roka, v ktorom daňový subjekt bol povinný zaplatiť daň. 64. Daňové orgány podľa názoru súdu správne vychádzali z § 2 písm. b/ daňového poriadku, podľa ktorého sa daňou pre účely rozumie daň, vrátane úroku z omeškania podľa tohto zákona. Podľa § 2 písm. e/, písm. f/ Daňového poriadku daňovou pohľadávkou je pohľadávka správcu dane na dani (teda i úroku z omeškania) do lehoty splatnosti dane, ak tento zákon neustanovuje inak a daňovým nedoplatkom je dlžná suma dane, teda i úroku z omeškania po lehote splatnosti dane. 65. V prípade žalobcu sa jedná o nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie apríl 2013 v ustanovenej lehote podľa § 78 zákona o DPH , preto správca dane bol povinný postupovať podľa § 156 ods. 1 písm. a/ Daňového poriadku, podľa ktorého úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa ods. 2 tohto zákonného ustanovenia, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo ustanovenej výške alebo v lehote, alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane daň alebo rozdiel dane. 66. V tomto konaní aj podľa názoru správneho súdu bolo potrebné vychádzať z § 63 ods. 1 Daňového poriadku, z ktorého jednoznačne vyplýva, že ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny bol preto záver žalovaného i správcu dane, že povinnosť žalobcu zaplatiť úrok z omeškania a pohľadávku správcu dane vo forme úroku z omeškania za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty v ustanovenej lehote alebo výške vznikla, až keď bol tento úrok správcom dane rozhodnutím vyrubený, resp. až právoplatnosťou tohto rozhodnutia. 67. Z uvedeného vyplýva, že námietka žalobcu, že úroky z omeškania predstavujú pohľadávku, ktorá sa mala v reštrukturalizácii uplatniť prihláškou je neopodstatnená, pretože citovaným rozhodnutím vyrubené úroky z omeškania sa stali pohľadávkou až dňa 23.09.2016, kedy nastala právoplatnosť rozhodnutia správcu dane, a preto nemohla byť prihlásená prihláškou podľa § 121 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z., doručenou správcovi aj súdu do 30 dní od povolenia reštrukturalizácie. Správny súd pripomína, že daňový poriadok v § 156 ods. 1 písm. a/ určuje, že úrok z omeškania správca dane "vyrubí", t.j. má povinnosť vyrubiť, ak daňový subjekt v ustanovenej lehote daň nezaplatí alebo neodvedie. Ustanovenie § 156 ods. 6 písm. a/ až d/ Daňového poriadku určuje prípady, v ktorých sa úrok z omeškania nevyrubí, pričom ani jeden sa nevzťahuje na prípad žalobcu. 68. Pokiaľ žalobca v tejto súvislosti argumentoval kolíziou dvoch zákonov s rovnakou právnou silou, teda zákona č. 563/2009 Z.z., ktorý má všeobecnú platnosť (lex generali) a zákona č. 7/2005 Z.z. ako lex specialis, ktorého použitie má prednosť, a preto mal správca dane postupovať podľa tohto špeciálneho zákona a predmetnú pohľadávku prihlásiť do konkurzného konania, s touto námietkou súd vzhľadom na vyššie uvedené nesúhlasí, pričom nemožno opomenúť ustanovenie § 63 ods. 1 Daňového poriadku a z neho vyplývajúcu povinnosť daň vyrubiť vydaním rozhodnutia. 69. Ako už súd vyššie uviedol, vyrubený úrok z omeškania sa stal pohľadávkou až dňa 23.09.2016, kedy nastala právoplatnosť rozhodnutia správcu dane o jeho vyrubení č. 102107186/2018 zo dňa 23.10.2018 v spojení s rozhodnutím žalovaného č. 103329268/2016 zo dňa 13.06.2016, a preto správca dane nemohol postupovať podľa § 121 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. a pohľadávku prihlásiť do 30 dní od povolenia reštrukturalizácie správcovi aj súdu. 70. Uvedený názor plne korešponduje aj s rozhodovacou praxou Krajského súdu v Bratislave (napr. rozsudok č. k. 5S/9/2014-110, č. k. 5S/21/2014-37 zo dňa 12.02.2019, rozsudok č. k. 5S/319/2015-46 zo dňa 18.06.2019), ale aj rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky napr. v rozsudku vo veci sp. zn. 5Sžfk/8/2017 zo dňa 21.11.2018, v ktorom sa zaoberal touto problematikou, okrem iného uviedol: "Daňové orgány správne vychádzali z ustanovenia § 2 písm. b/ daňového poriadku, podľa ktorého sa daňou pre účely tohto zákona rozumie daň, vrátane úroku z omeškania podľa tohto zákona. Podľa ust. § 2 písm. e/ a písm. f/ daňového poriadku, daňovou pohľadávkou je pohľadávka správcu dane na dani (teda i úroku z omeškania) do lehoty splatnosti dane, ak tento zákon neustanovuje inak a daňovým nedoplatkom je dlžná suma dane, teda i úroku z omeškania po lehote splatnosti dane. Aj podľa názoru najvyššieho súdu bolo potrebné vychádzať z ust. § 63 ods. 1 daňového poriadku, z ktorého vyplýva, že ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. Z uvedeného krajský súd správne vyvodil záver, že povinnosť žalobcu zaplatiť úrok z omeškania a pohľadávku správcu dane vo forme úroku z omeškania za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty v ustanovenej lehote alebo výške vznikla, až keď bol tento úrok správcom dane rozhodnutím vyrubený, resp. až právoplatnosťou tohto rozhodnutia.... a preto nemohla byť prihlásená prihláškou podľa § 121 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. doručenou správcovi aj súdu do 30 dní od povolenia reštrukturalizácie." Rozhodnutie žalovaného a správcu dane s vysloveným názorom najvyššieho súdu plne korešponduje. 71. Na tomto mieste správny súd pripomína, že konanie pred správnym súdom sa okrem osobitných princípov vypočítaných v § 5 Správneho súdneho poriadku, riadi aj princípmi, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok. Jedným z takýchto princípov je princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. 72. Rozhodnutie žalovaného obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti ako po formálnej, tak aj po materiálnej stránke, s použitím vyhodnotenia relevantných skutkových okolností a úvahy žalovaného pri použití použitých zákonných ustanovení a toto rozhodnutie dáva odpoveď na všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd žalobné námietky žalobcu ktorými namietal nesprávne právne posúdenie a nesprávne právne závery správnych orgánov vyhodnotil ako nedôvodné a žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP v celom rozsahu zamietol. Podľa názoru súdu žalovaný, ako aj orgán verejnej správy prvého stupňa vec správne právne posúdili a nedošlo ani k zániku nároku správcu dane na úrok z omeškania tým, že nebola pohľadávka uplatnená v reštrukturalizačnom konaní, keďže v tom čase neexistovala. 73. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP tak, že vo veci úspešnému žalovanému voči žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Žalovaný o náhradu trov voči žalobcovi nežiadal a tomuto ani preukázateľne žiadne nevznikli. 74. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 S.s.p.) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p. sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 S.s.p. zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.